Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Sa-17-2020.pdf
PDF · 204.36 KB
No categories available
26Sa/17/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou Mgr. Ivanou Datlovou v právnej veci žalobkyne: L.. U. M. nar. XX. R. XXXX, bytom E. XXXX/XX, XXX XX V. V., štátna občianka Slovenskej republiky, v konaní zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Ján Segeč s.r.o., so sídlom Skuteckého 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 258 039, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ján Segeč, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPSČ- PO3-2020/003081-003 zo dňa 13. augusta 2020, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. O žiadosti žalobkyne zo dňa 6. februára 2020 o priznanie výsluhového dôchodku od 1. marca 2020 rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia so sídlom v Bratislave (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) Rozhodnutím Č.p.: F.-D.-XX.XXX-X/XXXX-X. zo dňa XX. U. XXXX tak, že žalobkyni podľa § 143aa písm. c), § 143ab ods. 3, § 143ac ods. 1 písm. c), § 58 a v súlade s § 81 ods. 3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 2 -
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.“) priznal od 1. marca 2020 výsluhový dôchodok vo výške 867,52 EUR mesačne (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy po citovaní vyššie uvedených zákonných ustanovení uviedol, že žalobkyňa bola Personálnym rozkazom riaditeľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru č. 3 zo dňa 10. januára 2020 uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 191 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) dňom 29. februára 2020. Na výpočet sumy výsluhového dôchodku žalobkyne bola zhodnotená doba trvania jej služobného pomeru v rozsahu 20 rokov a 187 dní, z ktorých 13 rokov a 246 dní získala do 30. apríla 2013. Za túto dobu trvania služobného pomeru žalobkyni patrí výsluhový dôchodok vo výške 40 % základu určeného podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. s tým, že základom pre výpočet výsluhového dôchodku žalobkyne bol jej priemerný mesačný služobný plat vo výške 2 168,78 EUR, z ktorého 40 % predstavuje priznaný výsluhový dôchodok vo výške 867,52 EUR mesačne. Prílohou prvostupňového rozhodnutia bol podklad na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia zo dňa 29. februára 2020, v ktorom bol uvedený podrobný rozpis doby trvania služobného pomeru žalobkyne a konkrétny výpočet výsluhového dôchodku Č.p.: F.-D.-XXXXX-1/.XXXX-X..
Rozhodnutie žalovaného 3. O podanom odvolaní žalobkyne, v ktorom namietala výšku priznaného výsluhového dôchodku rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. F.-P.-XXXX/XXXXXXX-XXX zo dňa 13. augusta 2020 podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) s poukazom na § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 26. mája 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“). 4. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný zhrnul obsah prvostupňového rozhodnutia a podaného odvolania, priebeh administratívneho konania a obsah skutkových zistení, z ktorých prvostupňové rozhodnutie vychádzalo a po jeho preskúmaní v celom rozsahu spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, po preskúmaní súvisiaceho spisového materiálu a vyhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach žalovaný konštatoval, že v postupe prvostupňového orgánu verejnej správy nezistil žiadne právne pochybenia, ani logické nesprávnosti. Uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy zistil pred vydaním odvolaním napadnutého rozhodnutia presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral potrebné podklady. Jeho rozhodnutie obsahuje zákonom predpísané náležitosti. V odvolacom konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 3 -
zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Výsluhový dôchodok bol žalobkyni priznaný zákonným spôsobom a v správnej výške a odvolanie žalobkyne bolo nedôvodné. 5. Žalovaný v rozhodnutí zo zákona č. 328/2002 Z.z. odcitoval § 81 ods. 3 písm. a), § 83 ods. 1, § 143aa písm. c), § 143ab ods. 3, § 143ac ods. 1 písm. c), § 60 ods. 2, § 58 ods. 1 písm. f) a konštatoval, že predmetom konania bolo rozhodovanie o priznaní výsluhového dôchodku žalobkyni ako dávky výsluhového zabezpečenia v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Zo zadovážených podkladov bolo zistené, že žalobkyňa bola dňom 29. februára 2020 uvoľnená zo služobného pomeru podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Pre určenie výšky výsluhového dôchodku jej bola započítaná celková doba trvania služobného pomeru v rozsahu 20 rokov a 187 dní, keď jej služobný pomer trval od 1. septembra 1999 do 29. februára 2020. 13 rokov a 246 dní služobného pomeru žalobkyňa získala do 30. apríla 2013 (§ 143aa písm. c). Základom pre výpočet výsluhového dôchodku bol priemerný mesačný služobný plat žalobkyne, ktorý dosiahla v príjmovo najlepších 3 skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v rozhodujúcom období rokov 2017, 2018 a 2019, ktorý činil 2 168,78 EUR (§143ac ods.1 písm. c). Pretože celková doba trvania služobného pomeru žalobkyne, ktorá bola zhodnotená na vznik nároku na výsluhový dôchodok predstavuje 20 rokov a 187 dní, v súlade s § 143ab ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. predstavuje výsluhový dôchodok žalobkyne 40 % zo základu na jeho výpočet (za 17 rokov trvania služobného pomeru 34 % základu, za 18. až 20. skončený rok trvania služobného pomeru 6 % základu) čo činí 867,52 EUR mesačne. 6. Žalovaný nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobkyne a síce, že prvostupňový orgán verejnej správy pri rozhodovaní o jej výsluhovom dôchodku nesprávne aplikoval právne normy a že jeho rozhodnutím bolo zasiahnuté do jej ekonomického postavenia, pretože jej bol výsluhový dôchodok priznaný v menej priaznivej výške tým, že jej nebola priznaná reálna výška výsluhového dôchodku, na ktorú mala nárok na základe právnej úpravy účinnej do 30. apríla 2013. Poukázal na zmenu zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. mája 2013 a ktorým došlo k zmene mechanizmu priznávania výsluhových dávok vyplácaných z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov tak, že primerane zachováva nároky už založené platným zákonom a postupne a vyvážene z hľadiska potrieb úspory a stabilizácie zavádza nové opatrenia. Z jeho dôvodovej správy vyplýva, že sa ním vytvárajú legislatívne predpoklady pre zníženie výdavkov na osobitný systém sociálneho zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru ... z osobitných účtov Ministerstva vnútra SR ..., ktoré tento systém spravujú. Zásadná zmena zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z. účinným od 1. mája 2013 je pritom právne akceptovaná s poukazom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 98/2010, podľa ktorého neskorší zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 4 -
zákona ešte nenastali. Zákon č. 80/2013 Z.z. zaviedol od 1. mája 2013 pro futuro nový režim a mechanizmus uplatňovania práv výsluhového zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru, pričom právam, nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznal odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah, teda ide o nepravú retroaktivitu právneho predpisu, ktorú právny poriadok SR pripúšťa. Žalovaný zdôraznil, že úlohou služobných orgánov pri rozhodovaní o nárokoch zo sociálneho zabezpečenia policajtov nie je posudzovanie právnych predpisov z hľadiska ich súladu s Ústavou SR,
s právnymi normami vyššej právnej sily alebo zásadami právneho štátu, ale ich úlohou je dôsledná aplikácia právnych predpisov na konkrétny prípad žiadateľa o poskytnutie ním vymedzenej dávky sociálneho zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v zákonom ustanovenej výške. 7. Žalovaný konkretizoval, že služobný pomer žalobkyne začal pred 1. májom 2013, keďže do služobného pomeru bola prijatá dňom 1. septembra 1999. Zo služobného pomeru bola uvoľnená dňom 29. februára 2020, teda jej služobný pomer skončil po 30. apríli 2013. Služobný pomer žalobkyne trval 20 rokov a 187 dní, z toho 13 rokov a 246 dní do 30. apríla 2013, čím žalobkyňa splnila podmienku vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa § 143aa písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z.. Preto musel byť spôsob jeho výpočtu posúdený podľa § 143ab ods. 3 cit. zákona, a teda základ na výpočet výsluhového dôchodku žalobkyne bolo potrebné určiť podľa § 143ac ods. 1 písm. c) cit. zákona. Zdôraznil, že napriek tomu, že s účinnosťou od 1. mája 2013 došlo k zmene v počte rokov služobného pomeru potrebných na vznik nároku na výsluhový dôchodok, teda boli určené nielen nové podmienky vzniku nároku na výsluhový dôchodok, ale došlo aj k zmene určenia základu pre výpočet výsluhového dôchodku, pred prijatím zákona č. 80/2013 Z.z. „žalobkyni žiadne právne vzťahy nevznikli“. Nároky na výsluhový dôchodok, na spôsob určenia základu pre jeho výpočet ako aj na spôsob výpočtu sumy výsluhového dôchodku mohli žalobkyni vzniknúť až podľa zákona platného a účinného po skončení jej služobného pomeru, teda najskôr od 1. marca 2020. Preto nie je možné, aby zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorým došlo k zmene a doplneniu zákona č. 328/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2013 boli porušené jej práva na „lepšie“ výsluhové zabezpečenie. Uvedené podľa názoru žalovaného vyplýva z aplikačnej praxe Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku sp.zn. 9So 127/2011 zo dňa 25. apríla 2012 vyslovil názor, že: „Právne vzťahy dôchodkového poistenia/zabezpečenia sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase ich vzniku, pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“. Preto je podľa žalovaného potrebné nárok žalobkyne na výsluhový dôchodok posudzovať podľa predpisu platného a účinného v čase vzniku tohto nároku, ktorý je odvodený odo dňa skončenia jej služobného pomeru, a nie od dňa vzniku služobného pomeru, resp. podľa takého znenia zákona č. 328/2002 Z.z., ktoré sa zdá byť pre žalobkyňu výhodnejšie. Preto považoval za bezpredmetnú požiadavku žalobkyne na zachovanie jej majetkových práv spočívajúcich v priznaní správnej výšky výsluhového dôchodku. Žaloba, žalobné body 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 5 -
8. Včas podanou správnou žalobou, v ktorej bol zopakovaný aj obsah podaného odvolania žalobkyne voči prvostupňovému rozhodnutiu s tým, že na obsahu v ňom uplatnených námietok trvá, sa žalobkyňa domáhala ochrany pred nezákonným rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím tvrdiac, že nimi bolo zasiahnuté do jej ekonomického postavenia, pretože boli porušené jej práva, týkajúce sa výpočtu a výšky výsluhového dôchodku. Namietala, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci tým, že nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie, že nesprávne aplikoval právne normy a výsluhový dôchodok jej nebol priznaný v správnej výške. Žiadala, aby správny súd rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uplatnila sa plnú náhradu trov konania. 9. Žalobkyňa tvrdila, že jej služobný pomer trval od 1. septembra 1999, a preto už na základe skoršej právnej úpravy zákonom č. 328/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2002 nadobudla konkrétne práva, týkajúce sa výpočtu a vyššej výšky výsluhového dôchodku s tým, že celková započítaná doba jej služobného pomeru je 20 rokov a 187 dní. Tvrdila, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané výlučne na základe zákona č. 328/2002 Z.z v znení účinnom od 1. mája 2013 po jeho zmene zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorý zaviedol aj nové podmienky výpočtu výsluhového dôchodku, a tým zmenil obsah jej práv. Vyjadrila názor, že prvostupňový orgán verejnej správy pri rozhodovaní nesprávne aplikoval právne normy, a preto bola poškodená na svojich právach v nároku na reálnu výšku mesačného výsluhového dôchodku. Tým boli porušené jej právom chránené záujmy, pretože prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané v súlade s Ústavou SR, ani v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bolo zasiahnuté do jej ekonomického postavenia, pretože jej nebola priznaná reálna výška výsluhového dôchodku, na ktorú má nárok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2013. Priznaním výsluhového dôchodku v menej priaznivej výške podľa právnej úpravy účinnej od 1. mája 2013 bola ukrátená na svojich majetkových právach, ktoré nadobudla už vznikom služobného pomeru. 10. Žalobkyňa všeobecne poukázala na § 1 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 171/1993 Z.z., na § 2 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. ako aj na to, že sociálne zabezpečenie policajtov je normatívne upravené zákonom č. 328/2002 Z.z. účinným od 1. júla 2002, na cieľ vzniku tejto osobitnej úpravy i na skutočnosť, že právny poriadok SR je zosúlaďovaný s právom Európskych spoločenstiev a s právom Európskej únie s nevyhnutnosťou zosúladenia systému odmeňovania v ozbrojených bezpečnostných zboroch SR so systémom odmeňovania v ozbrojených zboroch členských štátov Európskej únie a NATO.
Žalobkyňa žiadala, aby boli zachované jej majetkové práva na správnu výšku výsluhového dôchodku, ktoré získala už so vznikom služobného pomeru od 1. septembra 1999, ktorý trval do 29. februára 2020, a to na základe aplikovania správnych právnych noriem, ktorými nebudú jej právom chránené záujmy porušované, ale bude správne rozhodnuté o jej výsluhovom dôchodku vzhľadom na celkovú započítanú dobru jej služobného pomeru v rozsahu 20 rokov a 187 dní. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 6 -
11. Žalobkyňa namietala, že žalovaný nevykonal žiadne žalobkyňou navrhované dokazovanie, nevyjadril sa k žalobkyňou navrhovanému dokazovaniu a ani k tomu, prečo ho nevykonal, a teda neuviedol, či má k dispozícii právoplatné rozsudky súdov a právoplatné rozhodnutia odboru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR (ďalej len „navrhované dôkazy), ktoré boli v obdobnej veci doposiaľ vydané v čase po 1. máji 2013, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 80/2013 Z.z., avšak v prospech príslušníka Policajného zboru, ktorému služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013. Takéto dokazovanie pritom žalobkyňa navrhla preto, aby nedošlo k rozdielnemu zaobchádzaniu pri vydávaní rozhodnutí o výške priznaného výsluhového dôchodku výsluhovým dôchodcom, pretože správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Keďže žalovaný nevykonal žalobkyňou navrhované dokazovanie, žalobkyňa tvrdila, že dostatočne podrobne a presne nezistil skutkový stav a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne. 12. Žalobkyňa tvrdila, že aj rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe novely zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z. s účinnosťou od 1. mája 2013, ktorá podľa názoru žalobkyne zavádza medzi príslušníkmi Policajného zboru nerovnosť. Poukázala pritom na obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, a to aplikované zákonné ustanovenia, na základe ktorých bola výška jej výsluhového dôchodku určená a tiež na žalovaným poukazovaný obsah dôvodovej správy k návrhu zákona č. 80/2003 Z.z. a uviedla, že dôvodová správa k zákonu nemá normatívny charakter, teda nie je súčasťou schváleného právneho predpisu a nie je všeobecne záväzná. Poukaz žalovaného na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Co 98/2010 nepovažovala za adekvátny, pretože citované uznesenie bolo vydané v súvislosti s nemožnosťou preukázať bez akýchkoľvek pochybností príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a prípadnou škodou na základe rozhodnutia v dôsledku zastavenia stavebných prác, teda sa netýkalo preskúmavanej veci, ani Ministerstva vnútra ako žalovaného, ani zákona č. 328/2002 Z.z. a naviac bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. v znení jeho novely č. 80/2013 Z.z. V súvislosti s uvedeným žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že v slovenskom právnom poriadku je retroaktivita neprípustná. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 127/2011 zo dňa 25. apríla 2012 (právne vzťahy dôchodkového poistenia/zabezpečenia sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase ich vzniku, pokiaľ zákon výslovne neurčí inak) uvedené rozhodnutie sa netýkalo preskúmavanej veci, pretože bolo vydané v súvislosti so žiadosťou o predčasný starobný dôchodok, netýkalo sa ani Ministerstva vnútra SR ako žalovaného a netýkalo sa ani zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom po 30. apríli 2013. 13. Žalobkyňa poukázala na to, že osobitný systém sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov bol vytvorený práve so zámerom zabezpečiť vojakom a policajtom širší rozsah 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 7 -
nárokov v sociálnom zabezpečení, ktorý je odôvodnený osobitným postavením tejto skupiny osôb k štátu. Osobitný systém sociálneho zabezpečenia upravený zákonom č. 328/2002 Z.z. okrem cieľa, ktorým je spoluvykonávanie článku 39 ods. 1 Ústavy SR, vychádza zo zabezpečenia objektívnych záujmov štátu na zaistení vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu ako aj potrieb obranyschopnosti Slovenskej republiky a profesionalizácie ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Preto existencia osobitného systému sociálneho zabezpečenia vyplynula z osobitného charakteru vykonávanej činnosti profesionálnymi vojakmi a policajtami a z vyššej miery náročnosti na telesnú kondíciu a rizikovosť vykonávanej činnosti. Zákon č. 328/2002 Z.z. je komplexnou právnou normou, ktorá má charakter kódexu. Účelom osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov a osobitne subsystému výsluhového zabezpečenia je motivácia k výkonu služby v ozbrojených a záchranných zložkách po potrebný čas a zhodnotenie tejto služby. Preto nie je možné miešať poistné doby v uvedených zložkách a poistné doby v civilných zamestnaniach. 14. Žalobkyňa namietala rozpor žalobou napadnutého rozhodnutia s ústavným princípom sociálne orientovanej trhovej ekonomiky zakotvený v čl. 55 ods. 1 Ústavy SR a vyslovila názor, že zmena podmienok poskytovania výsluhového dôchodku by mala byť prípustná vo vzťahu k osobám, ktorých služobný pomer v Policajnom zbore vznikol až za účinnosti novely zákona č. 328/2002 Z.z. zákonom č. 80/2013 Z.z. Poukázala pritom, že orgány štátu, ako aj iné právnické subjekty, realizujúc svoju
rozhodovaciu právomoc, sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Z prameňov práva Európskej únie sa postupne konštituovali viaceré princípy, ktorými sa má štátna služba daného členského štátu riadiť, pričom jedným z týchto princípov je aj princíp štátnej služby - rovnaké zaobchádzanie so štátnym zamestnancom počas vzniku, zmeny a skončenia štátnej služby, ale aj pri odmeňovaní za výkon štátnej služby. Ďalším z princípov je aj to, že členské štáty prijímajú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy tak, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií únie - čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii 2016 konsolidované znenie C 202/01 s tým, že čl. 34 Charty základných práv Európskej únie obsahuje sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc. Žalobkyňa ďalej poukazovala na dôvodovú správu k zákonu č. 80/2013 Z.z. a obsah jej doložky zlučiteľnosti s právom Európskej únie, v zmysle ktorej problematika návrhu právneho predpisu nie je v práve Európskej únie upravená, nie je obsiahnutá ani v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a vzhľadom na vnútroštátny charakter navrhovaného právneho predpisu je bezpredmetné vyjadrovať sa k bodom 5 a 6 doložky zlučiteľnosti, teda k záväzkom Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii, k stupňu zlučiteľnosti návrhu právneho predpisu s právom Európskej únie a ku gestorovi a spolupracujúcim rezortom. Žalobkyňa poukázala aj na dôvodovú správu k návrhu zákona č. 623/2005 Z.z. kde v rámci zosúladenia právneho poriadku SR s právom 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 8 -
Európskych a spoločenstiev a s právom Európskej únie boli navrhnuté niektoré zodpovedajúce zmeny a doplnenia v zákone. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že hodnostný príplatok podľa § 84 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. je zložkou služobného platu a že počas existencie osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov až do 31. decembra 2007 bolo v § 95 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. uzákonené pravidlo, že prebytky osobitného účtu sa po uplynutí každého kalendárneho roka odvádzali do štátneho rozpočtu, pričom uvedené ustanovenie bolo zrušené zákonom č. 519/2007 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2008. Poukázala aj na smernicu 2002/73/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002, ktorou došlo k zmene a doplneniu smernice Rady 76/207/EHS o implementácii zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami pokiaľ ide o prístup k zamestnávaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, a to v súvislosti s navrhovaným zvýšením hodnostného príplatku. 15. Žalobkyňa ďalej poukázala na § 3 ods. 4, ods. 5, § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku s tým, že základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, že rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci. Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti a na povinnosť správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, teda rozdiely medzi skoršími a neskoršími rozhodnutiami správneho orgánu. Hoci nejde o absolútnu nemennosť neskorších rozhodnutí správnych orgánov v podstate ide o záväznosť rozhodnutia ako finálneho aktu s tým, že zaväzujú aj logické úvahy, vyjadrené myšlienkové pochody a poskytnutý výklad neurčitých pojmov. V nadväznosti na uvedené žalobkyňa tvrdila, že z dôvodu nevykonania navrhovaného dokazovania žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav pre svoje rozhodnutie. Nevykonaním navrhovaného dokazovania, resp. nevyjadrením sa k navrhovanému dokazovaniu aspoň v odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný neodstránil pochybnosti o tom, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu pri rozhodovaní o totožných nárokoch v rámci rozhodovacej činnosti žalovaného. Pritom žalobkyňa poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 81/2007 zo dňa 16. apríla 2008 z ktorého časť textu týkajúcu sa funkcií odôvodnenia rozhodnutia, obsahových náležitosti odôvodnenia rozhodnutia, či obsahu právneho posúdenia veci. Tvrdila, že v preskúmavanej veci došlo v súvislosti s prijatým zákona č. 80/2013 Z.z. účinným od 1. mája 2003 k narušeniu jej právnej istoty a legitímneho očakávania, ktoré z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane, pričom účelom legitímneho očakávania je čitateľnosť správania sa orgánov verejnej moci. Zdôraznila, že nehodnotí a ani nenamieta súlad zákona č. 80/2013 Z.z. s Ústavou SR ani normami Európskej únie, len poukazuje na obsah relevantných dôvodových správ k návrhom zákonov. Ďalej uviedla, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť alebo objasniť skutočný stav veci a ktoré sú 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 9 -
v súlade s právnymi predpismi. Žalobkyňou predkladané argumenty a jej závery vyvodené na ich základe podľa názoru žalobkyne zodpovedajú zásadám logického myslenia a nevybočili z medzí a hľadísk základného cieľa zákona č. 328/2002 Z.z. tak, ako bol prijatý s účinnosťou od 1. júla 2002. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 16. Žalovaný považoval žalobou napadnuté rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom č. 328/2002 Z.z. a Správnym poriadkom, a preto navrhol podanú správnu žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Z hľadiska skutkových zistení i právneho posúdenia veci argumentoval rovnako, ako v žalobou napadnutom rozhodnutí. So žalobnými námietkami nesúhlasil. 17. Vo vzťahu k žalobkyňou namietanej nesprávnej aplikácii právnych predpisov poukázal na charakteristiku pravej a nepravej retroaktivity vyplývajúcu jednak z právnej teórie, ale aj z konkrétne citovaných rozhodnutí Najvyššieho súcu SR, resp. Ústavného súdu SR, z ktorých časť textu citoval. Zdôraznil, že nepravou retroaktivitou je myslené také pôsobenie právnej normy, keď norma, ktorá je platná a účinná sa novelizuje alebo deroguje prijatím inej právnej normy, dôsledkom čoho je potrebné od reálnej účinnosti neskoršej právnej normy postupovať v jej intenciách. Nepravá retroaktivita nepôsobí do minulosti a na rozdiel od pravej retroaktivity práva a povinnosti získané v minulosti toleruje a nesnaží sa určovať, čo v minulosti malo alebo nemalo byť. Pri nepravej retroaktivite sa tak obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej úpravy bude posudzovať podľa tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu pred účinnosťou novej právnej úpravy sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy, čo v prípade pravej retroaktivity rešpektované byť nemusí. Konštatoval, že napriek tomu, že s účinnosťou od 1. mája 2013 došlo k zmene v počte rokov doby služby potrebných na vznik nároku na výsluhový dôchodok a zároveň došlo aj k zmene mechanizmu určovania základu pre výpočet výsluhového dôchodku, žalobkyni pred prijatým zákona č. 80/2013 Z.z. nevznikli žiadne právne vzťahy vo vzťahu k zákonu č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2013. Nárok na výsluhový dôchodok žalobkyni vznikol podľa prechodného ustanovenia § 143aa písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z,, a preto musel byť spôsob výpočtu výsluhového dôchodku posúdený podľa prechodného ustanovenia § 143ab ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. s tým, že základ na výpočet výsluhového dôchodku bolo potrebné určiť podľa prechodného ust. § 143ac ods. 1 písm. c) cit. zákona tak, ako to bolo prvostupňovým rozhodnutím aj rozhodnutím žalovaného realizované. Priamo zo znenia uvedených prechodných ustanovení, ktoré nadobudli účinnosť dňom 1. mája 2013 vyplýva, že žalobkyni žiadne právne vzťahy počas trvania služobného pomeru nevznikli podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2013, ani v jeho znení účinnom od 1. mája 2013 po novelizácii zákonom č. 80/2013 Z.z., a to až do posledného dňa trvania služobného pomeru. Akékoľvek právne vzťahy, ktoré mohli žalobkyni zo zákona č. 328/2002 Z.z. vzniknúť, teda aj nárok na výsluhový dôchodok, 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 10 -
spôsob určenia základu na jeho výpočet ako aj spôsob výpočtu sumy výsluhového dôchodku žalobkyni vznikli až ku dňu skončenia jej služobného pomeru, t. j. k 29. februáru 2020, kedy bol účinný zákon č. 328/2002 Z.z. v znení zákona č. 466/2019 Z.z. Preto novelou zákona č. 328/2002 Z.z. č. 80/2013 Z.z., účinnou od 1. mája 2013, nemohli byť porušené práva žalobkyne na „lepšie výsluhové zabezpečenie“, pretože právo na výsluhové zabezpečenie jej mohlo vzniknúť až po skončení jej služobného pomeru, teda najskôr od 1. marca 2020. Z toho vyplýva, že právna úprava zákonom č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2013 nemohla žalobkyňu reálne poškodiť v jej nárokoch na výsluhové zabezpečenie, čo vyplýva aj z aplikačnej praxe súdov SR, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 9So 127/2011 z 25. apríla 2012 z ktorého vyplýva, že „právne vzťahy dôchodkového poistenia (zabezpečenia) sa zásadne posudzujú podľa právnych predpisov účinných v čase ich vzniku pokiaľ zákon výslovne neurčí inak“. K názoru žalobkyne, že novú právnu úpravu možno považovať za diskriminujúcu z hľadiska upravených podmienok pre určenie základu pre výpočet výsluhového dôchodku žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 11/08-104 zo dňa 30. júna 2009 podľa ktorého : “samotná táto skutočnosť nemôže signalizovať nesúlad s Ústavou SR, ak sú zachované limity ústavnosti novej právnej úpravy. Uplatňovanie takéhoto prístupu žalobcu k hodnoteniu každej novej úpravy by znamenalo riziko záveru o jej neústavnosti, najmä ak by sa líšila od predchádzajúcej právnej úpravy. Takýto prístup by už vopred vylúčil v budúcnosti akúkoľvek zmenu právnej úpravy dosial právne neupravených otázok“. Na základe uvedeného žalovaný konštatoval, že nárok žalobkyne na výsluhový dôchodok a jeho výšku bolo potrebné posudzovať podľa predpisu platného v čase vzniku tohto nároku, teda ku dňu skončenia služobného pomeru žalobkyne, a nie podľa zákona v znení, ktorý sa zdá byť žalobkyni pre ňu výhodnejší. 18. Žalovaný zdôraznil, že pri rozhodovaní o žalobkyňou uplatnenom nároku na výsluhový dôchodok boli zabezpečené pred rozhodnutím všetky potrebné dôkazy spôsobom a v rozsahu ustanovenom v § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom prvostupňový orgán verejnej správy so žalobkyňou spolupracoval v takom rozsahu, ktorý bol nevyhnutý pre správne posúdenie veci. Za dobu služobného pomeru v rozsahu
20 rokov a 187 dní, z toho 13 rokov a 246 dní do 30. apríla 2013, vznikol žalobkyni splnením podmienok uvedených v § 143aa písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. nárok na výsluhový dôchodok a jeho výplatu od 1. marca 2020. Základ pre výpočet výsluhového dôchodku bol správne určený podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. z kalendárnych rokov 2017, 2018 a 2019 v sume 2 168,78 EUR, teda z príjmovo najlepších 3 skončených kalendárnych rokov služobného pomeru v období posledných 10 skončených kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru, a tiež bola správne vypočítaná suma výsluhového dôchodku podľa § 143ab ods. 3 cit. zákona ako 40 % zo základu 2 168,78 EUR, čo predstavuje výsluhový dôchodok vo výške 867,52 EUR mesačne po zaokrúhlení na eurocent nahor. Žalovaný ďalej s poukazom na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 384/06-33 zo dňa 26. júna 2017, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 141/09-12 uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 11 -
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré mali pre vec podstatný význam a dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia. Zdôraznil, že posúdením nároku žalobkyne na výsluhový dôchodok a určením základu pre výpočet jeho výšky podľa predpisov účinných v čase skončenia služobného pomeru žalobkyne nemohlo dôjsť k zásahu do jej legitímnych očakávaní, pretože žalobkyňa svoje legitímne očakávania zakladala na takom znení zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý sa na jej nároky nevzťahoval. Žalovaný doplnil, že v súčasnosti disponuje s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/17/2018 zo dňa 12. novembra 2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie žalovaného v inom súdnom konaní, ktorým žalovaný priznal žiadateľovi výsluhový príspevok, a nie výsluhový dôchodok z dôvodu, že hoci by žiadateľ podľa znenia právnej úpravy zákona č. 328/2002 Z.z. účinného do 30. apríla 2013 spĺňal podmienky vzniku nároku na výsluhový dôchodok, podľa právnej úpravy platnej ku dňu skončenia jeho služobného pomeru, ktorý skončil po 30. apríli 2013, spĺňal iba podmienku vzniku nároku na výsluhový príspevok. Replika žalobkyne 19. Žalobkyňa zotrvala na podanej správnej žalobe. Uviedla, že žalovaný sa konkrétne, jednoznačne a presne doposiaľ nevyjadril k žalobkyňou navrhovanému dokazovaniu v správnom konaní a síce, aby si žalovaný zabezpečil právoplatné rozsudky súdov aj právoplatné rozhodnutia Odboru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktoré boli v obdobnej veci doposiaľ vydané v čase po 1. máji 2013 v prospech príslušníka Policajného zboru, ktorému služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 tak, aby nedošlo k rozdielnemu zaobchádzaniu pri vydávaní rozhodnutí o výške priznaného výsluhového dôchodku, žalobkyňou navrhované dokazovanie nevykonal, ale ani nepoprel existenciu navrhovaného dôkazu. Podľa názoru žalobkyne je ňou navrhované dokazovanie relevantné a má pre rozhodnutie podstatný význam. Nevykonaním navrhovaného dokazovania, resp. nevyjadrením sa k žalobkyňou navrhovanému dokazovaniu, žalovaný neodstránil pochybnosti o tom, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu pri rozhodovaní o totožných nárokoch v rámci rozhodovacej činnosti žalovaného. Preto navrhla v preskúmavanej veci nariadiť ústne pojednávanie a na ňom vykonať výsluch riaditeľa Odboru sekcie personálnych a sociálnych činností a Osobného úradu odboru Sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR k žalobkyňou tvrdenému rozdielnemu zaobchádzaniu pri rozhodovaní o totožných nárokoch v rámci rozhodovacej činnosti žalovaného. Tiež navrhla, aby bol žalovaný súdom vyzvaný na predloženie rozhodnutia v prospech policajta, t. j. rozhodnutia o tom, že príslušníkovi PZ SR bolo po 1. 5. 2013 v jeho prospech priznané právo podľa zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013. Žalobkyňa tvrdila, že ani vyjadrením žalovaného nedostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti v predmetnej veci, žalovaný nepostupoval v konaní v zmysle zásady materiálnej pravdy tak, aby bol zistený skutočný stav veci, teda všetky okolnosti, ktoré majú pre rozhodnutie význam. Žalovaný nevykonal žiadne žalobkyňou navrhované dokazovanie, podrobne a dostatočne nezistil skutkový stav v danej veci a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne, resp. na jej námietky 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 12 -
reagoval len formálne. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný vo svojom vyjadrení argumentoval okrem iného aj § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ktorý demonštratívne vypočítava dôkazné prostriedky a uviedla, že doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré účastník konania nemusí správnemu orgánu dokladovať. Avšak bez logickej nadväznosti na tieto doklady - rozhodnutia, hoci ich žalobkyňa navrhovala už v odvolaní z 12. júna 2020, ich žalovaný nepredložil, nevykonal ich a ani sa k nim nevyjadril, čo žalobkyňa označila za postup odôvodňujúci logické rozpory v úsudku žalovaného, v dôsledku čoho bolo preukázané vybočenie žalovaného z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalobkyňa uviedla, že v súdnych rozhodnutiach, na ktoré žalovaný poukázal vo svojom vyjadrení k
podanej správnej žalobe, ide o rozhodnutia, v ktorých nejde o rovnaký, ani podobný skutkový stav s prejednávanou vecou žalobkyne, teda chýba logický súvis so skutkovým stavom uvedeným v jej žalobe. Žalobkyňa sa nestotožnila s konštatovaním žalovaného, že jej nárok na výsluhový dôchodok, ktorého výšku bolo potrebné posudzovať podľa právneho predpisu platného v čase vzniku tohto nároku, teda ku dňu skončenia služobného pomeru žalobkyne a uviedla, že jej nárok na výsluhový dôchodok podľa právnej úpravy v znení účinnom do 30. apríla 2013 je pre ňu reálne výhodnejší, čím je poškodená na svojich právach, a to v nároku na reálnu výšku mesačného dôchodku o 63,63 Eur mesačne. Konanie na správnom súde 20. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v celom rozsahu v súlade s § 203 ods. 2 SSP v spojení s § 134 ods. 1, písm. d) SSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 107 ods. 2 SSP, pretože nezistil žiadny z dôvodov, pre ktoré by mal pojednávanie nariadiť (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke od 18. marca 2022 do 12. apríla 2022. Rozsudok bol vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 11. apríla 2022 po dobu 14 dní (§ 137 ods. 3 SSP). Právny rámec 21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 13 -
22. Podľa § 6 ods. 1, 2, písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP (1) Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie a) Sociálnej poisťovne. 24. Podľa § 190 SSP Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 25. Podľa § 203 ods. 1, 2 SSP (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 26. Podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (1) Tento zákon upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov, 1) ktoré tvorí c) výsluhové zabezpečenie. 27. Podľa § 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Na vzťahy upravené týmto zákonom sa nevzťahujú všeobecné predpisy o sociálnom poistení, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (3) Dávky výsluhového zabezpečenia poskytované policajtovi a profesionálnemu vojakovi závisia od doby trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch, Hasičskom a záchrannom zbore, Horskej záchrannej službe, Národnom bezpečnostnom úrade, Slovenskej informačnej službe a ozbrojených silách a od sumy služobného platu, ktorý dosiahli v ustanovenom období pred vznikom nároku na dávku. 29. Podľa § 30 písm. d) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Z výsluhového zabezpečenia sa poskytuje d) výsluhový dôchodok. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 14 -
30. Podľa § 31 ods. 1, písm. a) bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (1) Výsluhový príspevok patrí v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom a) policajtovi okrem hasiča, ktorého služobný pomer skončil 1. uvoľnením.
31. Podľa § 103 ods. 2, 3 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (2) nárok na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. (3) zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie nárok na výplatu dávky nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, ak tento zákon neustanovuje inak. 32. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom na toto konanie (1) Na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní 29) ak tento zákon neustanovuje inak. 33. Podľa § 143aa, písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie Policajt alebo profesionálny vojak, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval c) najmenej 17 rokov, z toho pred 1. májom 2013 menej ako 14 rokov, ale najmenej 13 rokov. 34. Podľa § 143ab ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (3) Výsluhový dôchodok policajta a profesionálneho vojaka uvedeného v § 143aa písm. c) je za 17 rokov trvania služobného pomeru 34% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), za 18. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), za 21. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), za 26. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 30. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), za 31. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 0,5% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), najviac do 65% základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c). 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 15 -
35. Podľa § 143ac ods. 1 písm. c) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom na toto konanie (1) Základ na výpočet odchodného, úmrtného, výsluhového dôchodku a invalidného výsluhového dôchodku policajta a profesionálneho vojaka, ktorých služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013, sa u policajta zistí z priemerného mesačného služobného platu podľa § 60 ods. 2 a u profesionálneho vojaka z priemerného mesačného služobného platu podľa § 60 ods. 4 dosiahnutého v období posledných desiatich skončených kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru (ďalej len "rozhodujúce obdobie na zistenie základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia"), a to c) v príjmovo najlepších troch skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v rozhodujúcom období na zistenie základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia, ak do 30. apríla 2013 služobný pomer trval menej ako 14 skončených rokov, ale najmenej 13 skončených rokov. 36. Podľa § 3 ods. 1, 5 Správneho poriadku (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 37. Podľa § 32 ods. 1Správneho poriadku (1) Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 38. Podľa § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku (1) Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. (3) Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. (4) Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. (5) Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (6) Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 16 -
39. Podľa § 46 Správneho poriadku Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 40. Podľa § 47 ods. 1, 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 41. Podľa § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. (2) Ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 42. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného č. SPSČ- PO3-2020/003081-003 zo dňa 13. augusta 2020, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. SPOU-OSZ-52.811-1/2020-VZ zo dňa 26. mája 2020, ktorým bol žalobkyni od 1. marca 2020 priznaný výsluhový dôchodok vo výške 867,52 Eur mesačne. 43. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobkyňa bola prijatá do služobného pomeru príslušníka policajného zboru dňom 1. septembra 1999. Jej služobný pomer trval do 29. februára 2020, ktorým dňom bola uvoľnená zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. Personálnym rozkazom riaditeľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru č. 3 zo dňa 10. januára 2020. Jej služobný pomer trval celkom 20 rokov a 187 dní. Do 30. apríla 2013 získala započítanú dobu služobného pomeru v rozsahu 13 rokov a 246 dní. Obsahom administratívneho spisu bol prehľad služobných platov žalobkyne, ktoré dosiahla v rokoch 2011 až 2020 s tým, že súčet jej služobných platov v roku 2017 činil 24 069,50 €, v roku 2018 - 25 593,06 € a v roku 2019 - 27 628, 28 €, z čoho bol vypočítaný jej priemerný mesačný služobný plat plat v roku 2017 vo výške 2 005,82 €, v roku 2018 vo výške 2 174,49 € a v roku 2000 vo výške 2 327, 90 €, čo v priemere činí 2 168, 78 €. O výsluhový dôchodok žalobkyňa požiadala žiadosťou zo dňa 06. februára 2020, ktorá bola príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR doručená dňa 24. marca 2020. Výsluhový dôchodok žiadala priznať od 01. marca 2020. Odvolaniu voči prvostupňovému rozhodnutiu, 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 17 -
ktorým bol žalobkyni priznaný od 01. 03. 2020 výsluhový dôchodok vo výške 867,20 € mesačne prvostupňový orgán verejnej správy v rámci autroremedúry nevyhovel a vec predložil na rozhodnutie žalovanému, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 44. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť, či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia (porovnaj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 32/2014). 45. Žaloba žalobkyne je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti Správneho súdneho poriadku. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach pristupujú správne súdy v zásade neformálne. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené je jednoznačne upravené aj v ustanovení § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (pozn. správnej žaloby v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Vychádzajúc z uvedeného, správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane prvostupňového rozhodnutia), nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu.
46. Podanou správnou žalobou žalobkyňa predovšetkým namietala, že výsluhový dôchodok jej bol priznaný v nesprávnej výške, keď na jeho výpočet a určenie jeho sumy bol nesprávne aplikovaný zákon č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013, pretože nárok na konkrétny výpočet a určenie výsluhového dôchodku vo vyššej sume nadobudla na základe zák. č. 328/2022 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013, že rozhodnutia vydané v administratívnom konaní boli založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď nebolo vykonané žalobkyňou navrhované dokazovanie, že zákon č. 80/2013 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. mája 2013 novelizovaný zák. č. 328/2002 Z. z. je neprípustne retroaktívny, že nezodpovedá cieľu osobitného systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov policajného zboru, ktorým je s ohľadom na charakter nimi plnených úloh „nadštandardné“ sociálne a výsluhové zabezpečenie, že spôsob výpočtu a určenie výšky výsluhového dôchodku podľa 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 18 -
zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2013 nezodpovedá „medzinárodným štandardom“ a že jeho prijatím bolo zasiahnuté do jej legitímnych očakávaní. Tvrdila, že preskúmavané rozhodnutia nie sú v súlade s čl. 20 ods. 1 a čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, ani Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože bola ukrátená na majetkových právach, ktoré nadobudla už vznikom služobného pomeru a že nevykonaním navrhovaného dokazovania nebol dostatočne zistený skutkový stav na odstránenie pochybností, že v skutkovo rovnaných veciach nebolo rozhodnuté rovnakým spôsobom. 47. Žalobná námietka týkajúca sa nesprávnej aplikácie zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2013, teda námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná, pretože nezodpovedala platnej právnej úprave, ani zistenému skutkovému stavu veci. Žalobkyňa tvrdila, že jej nárok na výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky mal byť v administratívnom konaní posúdený podľa zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013, pretože služobný pomer jej vznikol už 1. septembra 1999, a preto konkrétne práva týkajúce sa výpočtu a vyššej výšky výsluhového dôchodku nadobudla ešte za skoršej právnej úpravy zákonom č. 328/2002 Z.z. s účinnosťou od 1. júla 2002 a že celková doba trvania jej služobného pomeru je 20 rokov a 187 dní. K tejto žalobnej námietke správny súd predovšetkým poukazuje na to, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia vtedy, ak sa orgán verejnej správy dopustil omylu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda buď podriadil zistený skutkový stav pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje vôbec, alebo sa na vec nevzťahuje v uvedenom rozsahu, alebo aplikoval nesprávny právny predpis, alebo správne aplikovaný správny predpis chybne vyložil. Z obsahu rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia, ktoré tvoria jeden celok, správny súd zistil, že prvostupňový orgán aj žalovaný pri rozhodovaní vychádzali zo skutkových zistení, že žalobkyni vznikol služobný pomer dňom 1. septembra 1999 a do 29. februára 2020 trval celkom v rozsahu 20 rokov a 187 dní, z ktorých 13 rokov a 246 dní žalobkyňa získala do 30. apríla 2013. Sociálne zabezpečenie policajtov je s účinnosťou od 1. júla 2002 upravené zák. č. 328/2002 Z. z., vrátane výsluhového zabezpečenia (§ 1 ods. 1 písm. c), ktorý v ustanovení § 3 vylúčil aplikáciu všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Všeobecným predpisom o sociálnom poistení bol do 31. 12. 2003 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý do 30. júna 2002 upravoval aj sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov. Prijatím zákona č. 328/2002 Z. z. bolo komplexne upravené sociálne zabezpečenie policajtov a ďalších subjektov vymedzených v § 1 ods. 2 a 3 uvedeného zákona. V § 4 ods. 3 zák. č. 328/2002 Z. z. bola zakotvená zásada, že dávky výsluhového zabezpečenia policajtov sú závislé od doby trvania služobného pomeru a od výšky služobného platu, ktorý policajt dosiahol v ustanovenom období pred vznikom nároku na dávku. Nárok na výsluhový dôchodok je v zmysle § 31 ods. 1 písm. a) bod 1 citovaného zákona upravený tak, že (okrem iného) výsluhový dôchodok patrí policajtovi, ktorého služobný pomer skončil uvoľnením, teda zákonným predpokladom pre vznik nároku na výsluhový dôchodok je skončenie služobného pomeru. To znamená, že skončenie služobného 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 19 -
pomeru je rozhodujúcou právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája vznik nároku na výsluhový dôchodok ako jednu z dávok výsluhového zabezpečenia, a preto sa nárok na výsluhový dôchodok musí posudzovať podľa právneho stavu, účinného v čase, keď táto právna skutočnosť nastala tak, ako to správne tvrdil aj žalovaný s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So 127/2011 zo dňa 21. apríla 2012. Nemožno preto prisvedčiť žalobnej argumentácii, že „nárok na výsluhový dôchodok mal byť posúdený podľa zákona č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2013“, pretože toto tvrdenie je v priamom rozpore s § 31 ods. 1 písm. a) bod 1 citovaného zákona. Ním je jednoznačne upravené, že výsluhový dôchodok patrí (teda nárok naň vzniká) skončením služobného pomeru tam uvedených subjektov (aj príslušníka Policajného zboru), a to jedným zo zákonom vymedzených spôsobov. Úvaha o tom, či žalobkyni vznikol nárok na výsluhový dôchodok bola preto aktuálna len pri skončení jej
služobného pomeru, ku ktorému okamihu bolo možné po zistení relevantných skutočností (najmä dĺžka trvania služobného pomeru) posúdiť, či žalobkyňa ku dňu skončeniu služobného pomeru splnila zákonné podmienky pre vznik nároku na výsluhový dôchodok a v prípade splnenia zákonných podmienok bolo možné určiť výšku výsluhového dôchodku podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku nároku na výsluhový dôchodok, t. j. ku dňu 29. februára 2020. Posudzovanie vzniku nároku na výsluhový dôchodok podľa právneho predpisu účinného v čase, keď zákonné podmienky pre jeho vznik neboli splnené, tak ako sa toho domáhala žalobkyňa, keď žiadala, aby výška jej výsluhového dôchodku bola určená podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2020, nemožno akceptovať, pretože takáto úvaha nezodpovedá platnej právnej úprave. Ak totiž nenastali zákonné predpoklady pre vznik nároku na výsluhový dôchodok, tak sa naň logicky nemôže vzťahovať žiadna právna úprava. Inak povedané, len keď sú v reálnom čase splnené zákonné podmienky pre vznik určitého nároku (v prípade žalobkyne nároku na výsluhový dôchodok, ktorý jej mohol vzniknúť najskôr skončením služobného pomeru), môžu byť na posúdenie splnenia všetkých zákonných podmienok pre jeho vznik a určenie jeho výšky aplikované právne normy platné a účinné v deň jeho vzniku, ak okrem samotného skončenia služobného pomeru boli k tomuto dňu splnené aj ostatné zákonom stanovené podmienky pre jeho vznik (o.i. doba trvania služobného pomeru). Tvrdenie žalobkyne, že jej už prijatím zákona č. 328/2002 Z.z., teda od 1. júla 2002, kedy už trval jej služobný pomer, vznikol nárok na výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2013 neobsahuje žiadnu logickú vecnú argumentáciu zvlášť, keď od 1. júla 2002 bol zákon č. 328/2002 Z.z. dotknutý viacerými novelizáciami, ktoré sa týkali určenia podmienok vzniku nároku na výsluhový dôchodok aj určenia jeho výšky. Žalobkyňa neuviedla, podľa ktorého konkrétneho znenia tohto zákona, by sa malo rozhodovať. Takáto úvaha žalobkyne by viedla k absurdným situáciám, keď by si každý subjekt, či už uplatňujúci si určitý nárok, alebo o ňom rozhodujúci, mohol vlastnou úvahou určovať právny predpis, podľa ktorého bude nárok posúdený/posudzovaný, čo je neprijateľné z hľadiska právnej istoty, predvídateľnosti rozhodnutí, či rovnosti pred zákonom. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 20 -
48. Zo zákona č. 328/2002 Z.z. vyplýva, že s účinnosťou od 1. mája 2013, novelou zákonom č. 80/2013 Z.z. došlo k zmene podmienok pre vznik nároku na výsluhový dôchodok policajtov aj k zmene spôsobu určenia výšky výsluhového dôchodku, čo vyplýva z § 38, § 39 v spojení s § 60 uvedeného zákona. Stret odlišných právnych úprav (pričom právna úprava účinná od 1. mája 2013 je z hľadiska splnenia podmienok na výsluhový dôchodok napr. trvaním doby služby, ale aj z hľadiska výpočtu výšky výsluhového dôchodku menej priaznivá ako právna úprava účinná do 30. apríla 2020), týkajúcich sa podmienok vzniku nároku na výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky pri zachovanom inštitúte výsluhového dôchodku, ako jednej z dávok výsluhového zabezpečenia, je (okrem iných subjektov) u policajtov, ktorých služobný pomer vznikol pred účinnosťou zákona č. 80/2013 Z.z., teda pred 1. májom 2013 a skončil po 30. apríli 2013 riešený v prechodných ustanoveniach § 143v až § 143af zákona tak, že nimi je zmiernený dopad zmeny právnej úpravy účinnej od 1. mája 2013 na splnenie podmienok na výsluhový dôchodok a určenie jeho sumy. Práve tieto prechodné ustanovenia sa vzťahovali aj na žalobkyňu, pretože jej služobný pomer príslušníka Policajného zboru vznikol pred 1. májom 2013 (1. septembra 1999) a skončil sa po 30. apríli 2013 (29. februára 2020). Prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný preto pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne o priznanie výsluhového dôchodku skutkové zistenia týkajúce sa trvania jej služobného pomeru a dosiahnutých služobných príjmov správne posudzovali podľa nimi aplikovaných prechodných ustanovení. Správne konštatovali, že žalobkyni vznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa § 143aa písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. podľa ktorého policajt alebo profesionálny vojak, ktorého služobný pomer vznikol pred 1. májom 2013 a skončí po 30. apríli 2013 má nárok na výsluhový dôchodok, ak jeho služobný pomer trval najmenej 17 rokov, z toho pred 1. májom 2013 menej ako 14 rokov ale najmenej 13 rokov, pretože služobný pomer žalobkyne podľa obsahu administratívneho spisu trval 20 rokov a 187 dní, teda najmenej 17 rokov a v období pred 1. májom 2013 jej služobný pomer trval menej ako 14 rokov ale najmenej 13 rokov, pretože od 1. septembra 1999 do 30. apríla 2013 trval 13 rokov a 246 dní. Po správnom ustálení vzniku nároku žalobkyne na výsluhový dôchodok prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný správne pristúpili k určeniu výšky výsluhového dôchodku žalobkyne podľa § 143ab ods. 3 cit. zákona, podľa ktorého výsluhový dôchodok policajta a profesionálneho vojaka uvedeného v § 143aa písm. c) je za 17 rokov trvania služobného pomeru 34 % základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c), za 18. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 % základu zisteného podľa § 143ac ods. 1 písm. c)... a správne konštatovali, že žalobkyni vznikol nárok na výsluhový dôchodok vo výške zodpovedajúcej 40 % základu na výpočet výsluhového dôchodku, a to za 17 rokov trvania jej
služobného pomeru 34 % základu a za 18. až 20. skončený rok trvania služobného pomeru vrátane 2% základu za každý skončený rok trvania služobného pomeru, teda 6% za ďalšie 3 skončené roky trvania služobného pomeru, čo spolu činí 40 % základu. Základ pre výpočet výsluhového dôchodku podľa § 143ac ods. 1 písm. c) cit. zákona, teda za skutkovej situácie, 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 21 -
aká bola zistená v prípade žalobkyne sa podľa § 143ac ods. 1 písm. c) uvedeného zákona u policajta zistí z priemerného mesačného služobného platu podľa § 60 ods. 2 dosiahnutého v období posledných 10 skončených kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru (ďalej len „rozhodujúce obdobie na zistenie základu na výpočet dávok výsluhového zabezpečenia“ alebo len „rozhodujúce obdobie“) a to v príjmovo najlepších 3 skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v rozhodujúcom období. Podľa § 60 ods. 2 cit. zákona je priemerným mesačným služobným platom policajta podiel súčtu mesačných služobných platov, okrem súčtu služobných platov poskytnutých za obdobia dočasnej neschopnosti, ktoré mu patrili v príslušných kalendárnych rokov podľa ods. 1 a celkového počtu kalendárnych dní, za ktoré tieto služobné platy patrili; takto zistený podiel sa vynásobí koeficientom 30,417 a zaokrúhli sa na eurocent smerom nahor. V nadväznosti na túto právnu úpravu bol v administratívnom konaní správne zisťovaný prehľad dosiahnutých služobných príjmov žalobkyne v rokoch 2011 až 2020, teda v posledných skončených 10 rokoch pred skončením služobného pomeru a bolo zistené, že najvyšší mesačný príjem v uvedenom období žalobkyňa dosiahla v rokoch 2017, 2018 a 2019. Po zohľadnení počtu kalendárnych dní rozhodujúcich pre výpočet dôchodku a po jeho vynásobení koeficientom 30,417 bola správne určená výška priemerného služobného príjmu žalobkyne, ktorý dosiahla v 3 príjmovo najlepších skončených kalendárnych rokoch služobného pomeru v období posledných 10 skončených kalendárnych rokov pred dňom skončenia služobného pomeru, a to výške 2 168,78 EUR. Táto suma tvorila základ pre výpočet výsluhového dôchodku podľa § 143ac ods. 1 písm. c) cit. zákona, z ktorého bola správnym matematickým výpočtom určená suma výsluhového dôchodku v správnej výške 867,52 EUR (40 % tohto základu). 49. V nadväznosti na vyššie uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na žiadaný výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky zistil prvostupňový orgán verejnej správy aj žalovaný skutkový stav veci v náležitom a dostatočnom rozsahu v súlade s obsahom administratívneho spisu a takto správne zistený skutočný stav veci správne právne posúdil, keď ho podriadil pod aplikované zákonné ustanovenia, ktoré sa jednoznačne vzťahovali na skutkový stav zistený v danej veci. Z uvedeného vyplýva, že správny súd nezistil opodstatnenosť žalobnej námietky, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné pre nesprávne právne posúdenie veci, a preto vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú. Posúdením vzniku nároku na výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky podľa na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy nedošlo k zásahu do majetkových práv žalobkyne a jej ekonomického postavenia, pretože žiadne majetkové nároky súvisiace so skončením jej služobného pomeru jej pred jeho skončením nevznikli. 50. V administratívnom konaní bol správne, v súlade s § 31 ods. písm. a) bod 1 zákona č. 328/2002 Z.z. ustálený okamih vzniku nároku žalobkyne na žiadaný výsluhový dôchodok, v súlade s § 143a písm. c) bolo posúdené splnenie zákonom stanovených 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 22 -
podmienok na vznik nároku na výsluhový dôchodok, v súlade s § 143ab ods. 3, § 143ac a § 60 ods. 2 cit. zákona bola správne určená jeho výška a v súlade s § 103 ods. 3 jej nárok bol nárok na jeho výplatu priznaný po splnení zákonných podmienok dňom podania žiadosti o priznanie a vyplácanie dávky, teda dňom 1. marca 2020. Pre úplnosť, ale rešpektujúc § 202 ods. 2 SSP, z ktorého a contrario vyplýva, že žalobkyňa nemá zákonnú povinnosť v žalobe uviesť skutkové a právne dôvody, pre ktoré považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za nezákonné (§182 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uvádza, že žalobkyňa nijako nenamietala správnosť alebo úplnosť zisteného skutkového stavu veci a neuviedla ani žiadnu argumentáciu na podporu svojho tvrdenia, že podmienky vzniku nároku na žiadaný výsluhový dôchodok a určenie jeho výšky mali byť posudzované podľa zákona č. 328/2002 Z.z. v znení účinnom do 30. apríla 2013 a ani vecne neargumentovala voči správnosti aplikovaných zákonných ustanovení, na základe ktorých jej bol priznaný výsluhový dôchodok v danej výške. 51. K čiastkovej námietke žalobkyne, že pri rozhodovaní o jej výsluhovom dôchodku malo byť zohľadnené trvanie jej služobného pomeru v celosti, teda v rozsahu 20 rokov a 187 dní správny súd uvádza, že pre nárok na výsluhový dôchodok žalobkyne postačovalo podľa § 143aa písm. c) zákona č. 328/2002 Z.z. 17 rokov trvania jej služobného pomeru, čo bolo správne zohľadnené, keď vznik nároku žalobkyne na výsluhový dôchodok nebol spochybnený. Trvanie služobného pomeru vo väčšom rozsahu nemalo pre vznik nároku na výsluhový dôchodok žiadny právny význam. Pre výšku výsluhového dôchodku bolo v súlade so skutkovými zisteniami a v súlade s § 143ab ods. 3 cit. zákona zohľadnených
celkom 20 skončených rokov trvania služobného pomeru. Trvanie služobného pomeru žalobkyne nad zohľadnených 20 rokov, ktoré nedosiahlo ďalší skončený rok trvania služobného pomeru bolo právne irelevantné, a preto bola aj táto čiastková námietka žalobkyne nedôvodná. 52. Námietka nezákonnosti pre nedostatočne zistený skutkový stav veci nebola dôvodná, pretože nezodpovedala obsahu administratívneho spisu, ani platnej právnej úprave. Nedostatočnosť zisteného skutkového stavu veci žalobkyňa tvrdila preto, že nevykonaním ňou navrhnutého dokazovania nebola odstránená pochybnosť o dodržaní precedenčnej zásady pri rozhodovaní v administratívnom konaní, a teda neboli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti pre posúdenie veci. Argumentovala citovaním z rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžo/81/2007 a citovaním pravidiel administratívneho konania (§ 3 ods. 4, 5, § 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3 Správneho poriadku) s tým, že všeobecne známe skutočnosti, resp. skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti nebola povinná predkladať. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobkyňa v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu navrhla, aby správny orgán, ktorý bude rozhodovať o jej odvolaní zabezpečil právoplatné rozsudky súdov a právoplatné rozhodnutia odboru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR, ktoré boli v obdobnej veci vydané po 01. 05. 2013, avšak v prospech príslušníka PZ, ktorého služobný pomer vznikol pred 01. 05. 2013 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 23 -
(navrhované dôkazy). Neoznačila žiadne konkrétne rozhodnutia a ani netvrdila, že reálne existujú. Namietala jednak to, že tieto dôkazy neboli vykonané, ale aj to, že sa k nim, resp. k ich nevykonaniu žalovaný vo svojom rozhodnutí nevyjadril, čo zodpovedá obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného a čo žalobkyňa považovala aj za nedostatok jeho odôvodnenia. Správny súd k tomu uvádza, že je nesporné, že rozhodnutie musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci, musí byť súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 46 Správneho poriadku) Povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vyplýva pre správny orgán z § 32 ods. 1. Skutočný stav veci pritom predstavujú konkrétne skutkové zistenia týkajúce sa preukázaného skutkového stavu v konkrétnej veci, ktorá je predmetom administratívneho konania a o ktorej sa má rozhodnúť. V danej veci to boli skutočnosti, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie o žalobkyňou uplatnenom nároku na výsluhový dôchodok, teda tie, ktoré bolo potrebné zistiť, aby mohol byť uplatnený nárok správne právne posúdený podľa zákonom určených podmienok/predpokladov. Pre rozhodnutie o nároku na výsluhový dôchodok žalobkyne boli pre vec podstatné skutkové zistenia týkajúce sa skončenia služobného pomeru, dĺžky jeho trvania a výšky dosiahnutých služobných príjmov v rozhodujúcom období, ktoré boli v konaní správne a úplne zistené. „Dôkazy“, ktorých vykonania s žalobkyňa domáhala, neboli dôkazmi preukazujúcimi skutočný stav veci, a preto sa žalobkyňa mýli v tvrdení, že ich nevykonanie malo za následok jeho nedostatočné zistenie s následkom nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný nemal v nadväznosti na uvedené podľa názoru správneho súdu povinnosť zhromaždiť „dôkazy“, ktoré žalobkyňa v odvolaní žiadala, pretože nešlo o dôkazy za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, ktoré by mohli ovplyvniť jeho rozhodovanie v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov správny súd na základe takto formulovanej žalobnej námietky nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia nezistil. 53. Pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že prvostupňovým rozhodnutím reálne došlo k porušeniu precedenčnej zásady v zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, bolo jej povinnosťou predložiť, alebo aspoň označiť na podporu svojho tvrdenia dostatočne konkrétne dôkazy (rozhodnutia) tak, aby ich bolo možné v odvolacom konaní vykonať a zároveň mala aj konkretizovať ich skutkovú a právnu zhodu/ podobnosť s predmetom rozhodovania v preskúmavanej veci. Pokiaľ žalobkyňa v odvolacom konaní len všeobecne žiadala, aby žalovaný zabezpečil navrhované dôkazy, nemal žalovaný povinnosť sa takýmto nekonkrétnym návrhom zaoberať, zvlášť, ak žalobkyňa ani netvrdila, že také rozhodnutia reálne existujú. Zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy sa predpokladá, kým nie je preukázaný opak. Možno prisvedčiť žalobkyni, že je nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného to, že sa k tejto žalobkyňou nastolenej otázke nijako nevyjadril, pretože má v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania. Táto čiastková chyba/ nedostatok odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia však nemala podľa správneho súdu vplyv na jeho zákonnosť, 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 24 -
pretože takto abstraktne navrhnuté dokazovanie nesvedčilo o nesprávnych/nedostatočných skutkových zisteniach, ani o nesprávnom právnom posúdení veci, či porušení precedenčnej zásady v rozhodovaní v predmetnej veci. 54. Pre úplnosť správny súd dodáva, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.“ (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 03.07.2003) Túto požiadavku zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. ESĽP súčasne pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci ( Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a Rozsudok ESĽP vo veci Hiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18064/91). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.“ (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 25 -
55. Nemohla obstáť ani žalobná argumentácia týkajúca sa žalobkyňou tvrdeného zásahu do jej legitímnych očakávaní, keď v priebehu trvania jej služobného pomeru došlo k zmene podmienok pre vznik nároku na výsluhový dôchodok aj k zmene spôsobu jeho výpočtu, pretože legislatívna činnosť každého štátu je jeho legitímnou činnosťou. Nový predpis je limitovaný len už legálne nadobudnutými právami, ktoré v zásade musia byť rešpektované, spätne ich nemožno zrušiť, ani zhoršiť postavenie oprávneného subjektu. Pred 01. 05. 2013 však žalobkyni nárok na výsluhový dôchodok nevznikol, preto jej nevznikol ani nárok na jeho konkrétnu výšku, a preto nemohli byť preskúmavanými rozhodnutiami dotknuté jej legitímne očakávania ohľadom konkrétnej výšky výsluhového dôchodku, a preto považoval správny súd aj túto žalobnú námietku za nedôvodnú. V tejto súvislosti považuje správny súd za potrebné uviesť k argumentácii žalobkyne ohľadom potreby „nadštandardného sociálneho zabezpečenia“ príslušníkov Policajného zboru, že táto spoločenská požiadavka je naďalej splnená, pretože vyplácanie výsluhového dôchodku príslušníkovi Policajného zboru, ktorý získal dobu služby v rozsahu 20 rokov, tak, ako tomu bolo napr. aj v prípade žalobkyne, s priznaným výsluhovým dôchodkom vo výške 867, 52,- Eur v produktívnom veku, keď existuje reálna možnosť iného pracovného uplatnenia, je nepochybne „nadštandardným“ zabezpečením. 56. Nemohla obstáť ani žalobná argumentácia, týkajúca sa neprípustnej retroaktivity zákona č. 328/2002 Z.z. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na argumentáciu žalovaného, ktorý sa k otázke retroaktivity v žalobou napadnutom rozhodnutí i vo vyjadrení k podanej správnej žalobe vyjadril, a s ktorého vyjadrením sa správny súd stotožňuje. Žalobkyňa sa mýli, keď tvrdí, že retroaktivita právnych predpisov je v právnom poriadku Slovenskej republiky bez ďalšieho zakázaná. Je pravdou, že okrem výnimočných prípadov nie je možný akýkoľvek zásah do už nadobudnutých práv konkrétnych subjektov, ktoré vznikli na základe skoršej právnej úpravy, pretože by to malo za následok stav právnej neistoty, čo by bolo v nesúlade s princípmi právneho štátu, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov. Právna teória však rozlišuje medzi tzv. pravou retroaktivitou, pri ktorej dochádza k zmene právnych vzťahov, ktoré boli založené predchádzajúcou právnou úpravou a ktorá je v zásade zakázaná, pretože ňou dochádza k spätnej úprave právnych pomerov, teda aktuálne platná a účinná právna úprava sa vzťahuje na skutočnosti a právne vzťahy, ktoré vznikli už v minulosti. Zákon č. 80/2013 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01. 05. 2013 novelizovaný zákon č. 328/2002 Z.z. však nemal účinky pravej retroaktivity,
ale len účinky retroaktivity nepravej, ktorá je bežnou súčasťou normotvorby. Pri nepravej retroaktivite právny predpis nezasahuje do minulosti. Práva a povinnosti, ktoré subjekty nadobudli na základe konkrétnych právnych skutočností, zostávajú týmto subjektom priznané, avšak novou právnou úpravou môže dôjsť k ich zmene. O nepravú retroaktivitu ide teda vtedy, ak zákon uzná skutkové podstaty, alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, avšak súčasne prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 26 -
zákona ešte nenastali. Napriek tomu, že neskoršia norma má vplyv na právne vzťahy založené v minulosti skoršou právnou úpravou, tento vplyv sa uskutočňuje až od vzniku účinnosti neskoršej normy. To znamená, že podľa skorších platných noriem sa určuje vznik a platnosť právnych vzťahov, právneho správania a právnych skutočností a podľa normy účinnej v dobe, kedy sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah týchto právnych vzťahov. K danej situácii došlo aj zákonom č. 80/2013 Z.z., ktorý zachoval nároky vyplývajúce zo služobného pomeru policajtov, teda aj nárok na výsluhový dôchodok, ale zmenil podmienky jeho poskytovania a jeho rozsah, avšak až odo dňa jeho účinnosti. To znamená, že vo veci nebolo rozhodnuté na základe neprípustne retroaktívneho zákona, keď bolo rozhodnuté podľa zákona č. 328/2002 Z.z v znení účinnom od 01. 05. 2013 po novele zákonom č. 80/2013, ktorý nezmenil obsah už v minulosti nadobudnutých nárokov, ale tieto upravil len do budúcna odo dňa jeho účinnosti, a preto ani z takto tvrdeného dôvodu správny súd nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia nezistil, a preto považoval túto námietku za nedôvodnú. Keďže žalobkyni pred 01. 05. 2013 žiadne nároky súvisiace so skončením jej služobného pomeru nevznikli, priznaním výsluhového dôchodku podľa právnej úpravy účinnej po 30.04.2013 nedošlo k žalobkyňou tvrdenému rozdielnemu zaobchádzaniu. 57. K záveru o nezákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí správny súd po preskúmaní veci nedospel ani na základe žalobných bodov, ktoré boli zhrnuté v bodoch 10, 13 a 14 tohto rozsudku, pretože neobsahovali žiadnu vecnú skutkovú a právnu argumentáciu, z ktorej by bolo možné zistiť žalobkyňou tvrdenú nezákonnosť. Žalobkyňa v nich prezentovala len vlastný názor na žiadúci obsah a rozsah sociálneho zabezpečenia policajtov, ktorý bol bez vecných dôvodov preukazujúcich nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia zo skutkových, právnych dôvodov, alebo pre logickú chybu úvahy žalovaného, ktorou sa pri rozhodovaní riadil, de facto len vyjadrením nesúhlasu žalobkyne s obsahom preskúmavaného a prvostupňového rozhodnutia, ktorý však sám osebe nepostačuje pre záver správneho súdu o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu žalobkyne, že poukaz žalovaného na súdne rozhodnutia nebol v predmetnej veci náležitý, pretože z nich vyplývali právne závery, ktoré boli v danom rozsahu použiteľné aj v tejto veci, a zároveň boli použité len na podporu skutkových a právnych úvah, ktoré boli v rozhodovaní uplatnené, a nie ako záväzný prameň práva, ako sa žalobkyňa mylne domnieva. 58. Správny súd preskúmaním veci nielen z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale v celom rozsahu podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP nezistil žalobkyňou namietanú nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy. Naopak zistil, že v administratívnom konaní bol presne a úplne zistený skutočný stav veci (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), ktorý bol podriadený pod na vec sa vzťahujúce právne normy, ktoré prvostupňový orgán aj žalovaný správne aplikovali a v súlade s § 46 Správneho poriadku dospeli k zákonnému rozhodnutiu, keď žalobkyni na základe jej žiadosti priznali od 1. marca 2020 výsluhový dôchodok vo výške 867, 52,-Eur, resp., keď žalovaný ako vecne správne 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 27 -
potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Rozhodnutie žalovaného (ktoré tvorí s prvostupňovým rozhodnutím jeden celok) pritom obsahuje zákonné náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku. Z jeho odôvodnenia jasne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vyplýva, aké skutočnosti boli podkladom pre jeho vydanie, aké skutkové závery z nich žalovaný vyvodil, uviedol, aké zákonné ustanovenia a prečo na zistený skutkový stav veci aplikoval a vyjadril sa aj k pre rozhodnutie relevantným odvolacím námietkam.. Preto správny súd žalobu žalobkyne v súlade s § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 59. Správny súd na prejednanie veci nenariadil pojednávanie, pretože žalobkyňa v žalobe, ani žalovaný vo vyjadrení k žalobe o nariadenie pojednávania nepožiadali a správny súd to nepovažoval za potrebné (107 ods. 1 písm. a) a contrario, písm. d) SSP), a to ani s ohľadom na v replike navrhnuté dokazovanie v súvislosti s abstraktným tvrdením o porušení precedenčnej zásady, a teda nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, pretože toto tvrdenie mohlo byť objektívne preukázané len listinnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa nepredložila, a nie výsluchom riaditeľa vo veci konajúceho odboru žalovaného. 60. O náhrade trov konania rozhodol správy súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobkyňa v konaní pred správnym súdom úspešná nebola, preto jej správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, 2 6 S a / 1 7 / 2 0 2 0 - 28 -
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.