Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/30/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: C.. E. P., nar. XX.X.XXXX, Z. 2, XXX XX Z., zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Ing. F. X., nar. X.X.XXXX, V. XX, XXX XX P., zastúpenému JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátom, Štúrova 20, 040 01 Košice, o zaplatenie 137.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 23.01.2018 č.k. -109, takto jednohlasne

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok s výnimkou výroku o trovách konania.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi náhrada trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol. Náhradu trov konania stranám nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého medzi stranami nebolo sporné, že sa poznajú, v minulosti boli kamarátmi, a že žalobca žalovanému v minulosti už peniaze požičal, a že táto pôžička bola žalovaným uhradená dňa 22.3.2013 (vrátená) v hotovosti na príjmový pokladničný doklad. Počas konania tiež vyšlo najavo, že k tejto predchádzajúcej transakcii bola v minulosti písomne uzavretá aj písomná zmluva a aj nejaká zabezpečovacia zmluva. Žalovaný priznal, že rokovali aj o nejakých ďalších veciach, podľa neho ale potom sa už nejako nedohodli a žiadna ďalšia zmluva uzavretá nebola.

3. Z kópie zmluvy o zriadení záložného práva (č.l. 103) predloženej na pojednávaní (na ktorej sa nachádza kópia doložky notára zo dňa 22.1.2018 osvedčujúca, že táto listina doslovne súhlasí jemu predloženým originálom skladajúcim sa z 2 strán), a z vyjadrenia žalovaného k tejto listine pri jeho výsluchu na pojednávaní vyplynulo, že druhú stranu takejto listiny (na mieste označenom slovom záložca) žalovaný (v presne nezistený deň) podpísal. V hornej časti tejto strany sa pritom, pod bodom 4., nachádza okrem iného text o tom, že „Záložné právo vyplývajúce z tejto zmluvy zanikne dňom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa vzniknutej na Základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.4.2013.“ Medzi sporovými stranami k tomu ďalej nebolo sporné, že táto listina pozostávala z dvoch samostatných nespojených strán, avšak sporné bolo aká bola prvá strana tejto listiny (podľa žalovaného bola iná, čiastočne nevyplnená, a išlo len o koncept návrhu).

4. Medzi stranami ďalej nebolo sporné už len to, že žalovaný bol dňa 1.5.2013 účastníkom stranami bližšie nešpecifikovaného incidentu, pri ktorom bol prítomný aj žalobca, za ktorý bolo voči žalovanému neskôr vedené trestné konanie, a v ktorom ako svedok voči nemu vypovedal žalobca.

5. Ostatné podstatné skutočnosti obsiahnuté v tvrdeniach strán sporu, najmä skutkové tvrdenia žalobcu o okolnostiach pôžičky, o disponovaní konkrétnou sumou v čase tvrdenej pôžičky, a najmä o reálnom poskytnutí peňažných prostriedkov v konkrétnej výške žalovanému, boli medzi stranami sporné a v konaní preukázané neboli. Žalobca síce tvrdil, že žalovanému dňa 15.4.2013 požičal sumu 137.000,- Eur a peňažné prostriedky (ktorých výšku uviedol len odkazom na zmluvu) odovzdal žalovanému reálne v tento deň v hotovosti (na žalovaným zamýšľanú kúpu nehnuteľností), tieto skutočnosti (čo sa týka ich základu a najmä konkrétnej výšky reálne prenechaných peňazí) a ani prípadné ďalšie ich okolnosti však v konaní dostatočne nevysvetlil a ani nepreukázal, teda v zmysle ich vysokej pravdepodobnosti hraničiacej s istotou (bez dôvodných pochybností) konkrétne zistené neboli.

6. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas ( a 154 ) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli ( a ). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení ( v spojení s ), ktoré by v zmysle ust. bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania ( ) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú ( ).

7. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle , nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia

žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

8. Súd prvej inštancie vec právnej posúdil podľa ust. a dospel k nasledovným záverom.

9. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy z titulu vrátenia peňažnej pôžičky. Právnym titulom zaplatenia je, resp. má byť, teda vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke (po uplynutí dohodnutej doby), a žalobca, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, musí všetky základné s tým súvisiace skutočnosti riadne tvrdiť a preukázať. Zmluva o pôžičke je pritom, ako vyplýva z ustanovenia , tzv. reálnym kontraktom, a teda vzniká až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia dohodnutej veci (v tomto prípade peňažných prostriedkov). Základnou povinnosťou dlžníka je potom vrátiť vec rovnakého druhu, rovnakého množstva a rovnakej kvality. Ak by došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby dlžník plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla. Žalobca pritom v danom prípade v nadväznosti na to skutočne aj tvrdil, že so žalovaným sa dohodli na peňažnej pôžičke a že peňažnú pôžičku žalovanému v hotovosti aj reálne poskytol (čo špecifikoval iba odkazom na písomnú zmluvu), žalovaný však tieto jeho tvrdenia poprel, a bolo preto vecou žalobcu, aby ním uvedené skutkové tvrdenia preukázal.

10. Dokazovanie je jednou z najvýznamnejších činností súdu, ktorou zisťuje podklad pre svoje rozhodnutie, a keďže podstata tohto rozsudku vychádzala najmä z posúdenia protichodných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania, súd, i vzhľadom na dôkaznú situáciu tohto prípadu, najprv osobitne zdôrazňuje niektoré jeho všeobecné východiská.

11. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia , a , podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

12. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,

t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. ).

13. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v súčasnosti už len v zmysle ust. ), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. ).

14. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrel, a najmä že žalobca mu požadované peňažné prostriedky v žalovanej výške neposkytol (neprenechal). V takomto alebo podobnom prípade je na žalobcovi, aby tvrdil a preukazoval, že sa so žalovaným dohodli na pôžičke, a najmä že mu peňažné prostriedky, ktoré požaduje vrátiť, predtým v žalovanej výške aj reálne prenechal (poskytol).

15. V zmysle ust. súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. „Vo všeobecnosti sa pritom uznáva, že pri zisťovaní pravdy nikdy nemožno dosiahnuť absolútnu či matematickú istotu. Tým skôr to platí pre poznávaciu činnosť sudcu, ktorý pomocou jednotlivých dôkazných prostriedkov rekonštruuje deje, ktoré prebehli v minulosti a bez jeho priamej účasti“ (Lavický, P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 30). Strany by si tak mali vždy, a to už aj pred súdnym sporom ale i počas neho, uvedomiť a vyhodnotiť, aká je ich dôkazná situácia, resp. čo zo svojich eventuálnych tvrdení a v akej miere reálne preukázať vedia, keďže „súd nie je veštiareň“ (Rubeš, J., O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta. In Právo a zákonnosť. 1991, č. 9/1991, s. 499), rozhoduje len na základe dodaných dôkazov, pričom aj v takom prípade má jeho zistenie iba pravdepodobnostnú povahu. Pokiaľ ide o mieru dôkazu (požadovanej pravdepodobnosti, resp. tzv. dôkazného štandardu), právna teória i prax pritom uznáva, že „tak ako nie je prijateľná (pozn. súdu: dosiahnuteľná) absolútna istota na strane jednej, nemožno sa pri plnom dôkaze uspokojiť ani s obyčajnou prevažujúcou pravdepodobnosťou na strane druhej (Lavický, P., tamtiež s 32). Súd má totiž rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu ( ), a teda nie na základe skutkového stavu, ktorý je iba o čosi pravdepodobnejší než jeho opak (okrem rýchleho a v spravidla len dočasného rozhodnutia o neodkladných opatreniach, kde sa zákon uspokojuje s nižšou mierou dôkazu - osvedčením rozhodujúcich skutočností - čo však súčasne, vzhľadom na odlišnosť zákonodarcom použitých pojmov, zároveň logicky zdôrazňuje potrebu rozlišovania osvedčenia, ako nižšej miery, a zistenia, ako vyššej miery pravdepodobnosti skutkového stavu). Pri vylúčení oboch krajných polôh (požiadavky absolútnej istoty i obyčajnej prevažujúcej pravdepodobnosti) je tak požadovaná miera dôkazu na preukázanie, resp. zistenie skutkového stavu stanovená (medzi nimi) obvykle požiadavkou praktickej istoty tak, že „súd má považovať za dokázané iba skutočnosti, ktorým na základe slobodného vnútorného presvedčenia prizná hodnotu pravdivosti, teda hodnotu pravdepodobnosti, zodpovedajúcu praktickej istote“ (Macur, J. Postmodernismus a zjišťování skutkového stavu v civilním soudním řízení. Brno: MU, 2001, s. 168-171). Rozhodujúce je teda, aby sudca na základe pred ním vykonaných dôkazov dosiahol vnútorné presvedčenie o pravdivosti tej- ktorej tvrdenej skutočností na hranici praktickej istoty, ktoré pritom ale, kvôli vylúčeniu svojvôle, musí byť zároveň objektivizované jeho odôvodnením, a to tak, aby odôvodnenie nebolo v rozpore s pravidlami logického myslenia. Okrem požiadavky praktickej istoty sa preto hovorí aj o presvedčení, na základe

ktorého sú vylúčené rozumné pochybnosti o pravdivosti nejakej skutočnosti. Ak teda miera dôkazu nejakej skutočnosti, resp. vnútorného presvedčenia sudcu o nej v konaní túto úroveň nedosiahne, nemožno ju považovať za preukázanú, resp. za objasnenú (stav „non liquet“), súd ju nemôže zahrnúť do zisteného skutkového stavu, a pri rozhodovaní na ňu neprihliada.

16. „Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek (pozn. súdu: rozumných) pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za dokázané“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. ). Pri obrane teda treba odlišovať aj námietky (ktoré treba preukázať) od protidôkazu, teda od popretia skutkových tvrdení, keďže protidôkaz slúži len na popretie resp. aspoň spochybnenie skutočností vyplývajúcich z tvrdení a dôkazov protistrany, a naproti tomu v rámci námietok sa základný skutkový stav nepopiera, len dopĺňa o ďalšie skutočnosti, ktoré majú byť v prospech toho, kto ich dopĺňa, a vo vzťahu ku ktorým tak táto strana nesie dôkazné bremeno (model „ano - ale“). Uvedené má význam najmä pri posudzovaní delenia dôkazného bremena medzi stranami, a to na žalobcu spravidla vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu základnej normy, tzv. minimálnu skutkovú podstatu, vyjadrujúcu pravidlo, a na žalovaného vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu protinormy, tzv. výnimkovú skutkovú podstatu, spôsobujúcu zánik práva, prípadne zabraňujúcu jeho vzniku či uplatniteľnosti. Obdobne viď Lavický, P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 156-158).

17. V súvislosti s eventuálnymi úvahami strán o ďalšom procesnom postupe súd napokon ešte pripomína, že „zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2015, sp. zn. ). Skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, je konečný (okrem prípadov, kedy odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní - ). „Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu je dodržanie zásady priamosti a ústnosti. Podstata zásady priamosti a ústnosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním. ... Pri hodnotení dôkazov súdom, najmä pri hodnotení dôkazu vykonaného výsluchom svedka, je mimoriadne významná priamosť vykonávania dôkazov“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. ).

18. V danom prípade žalobca svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzuje od poskytnutia resp. prenechania požadovaných peňazí žalovanému na základe vzájomnej dohody so záväzkom žalovaného, že mu ich mal po dojednanej dobe vrátiť. V konaní však nebolo dostatočne preukázané jednak či, resp. čo presne a za akých podmienok bolo medzi stranami dohodnuté, a najmä že by žalobca žalovanému požadované peniaze v určitej takejto konkrétnej výške, ktorá je predmetom tohto konania (keďže nie je zrejmé či, resp. aké úroky v tom žalobca uplatňuje) predtým aj reálne prenechal. Žalobca síce tvrdil, že sa tak stalo, tieto skutočnosti, a to dohoda o pôžičke, a jej reálne poskytnutie, najmä

konkrétna výška nejakých žalobcom reálne poskytnutých peňazí žalovanému, však v konaní konkrétne preukázané neboli.

19. Vykonané dokazovanie neumožňuje súdu mať za preukázané (v plnej miere), resp. bez rozumných pochybností to, že by žalobca, po vrátení predchádzajúcej pôžičky, poskytol resp. prenechal žalovanému peniaze práve v žalovanej výške, ktoré by mu mal žalovaný vrátiť.

20. Na základe výsluchu strán sporu na pojednávaní a ich prejavu pri ňom, a to najmä (ad. 1) prejavu žalovaného, ktorý dostatočne uveriteľne nevysvetlil prečo by podpísal a poskytol žalobcovi podľa neho neúplne vyplnený návrh zmluvy o zriadení záložného práva pojednávajúci o pôžičke zo dňa 15.4.2013 (podľa článku III. bod 4. na strane 2, ktorú žalovaný, podľa vlastných slov, reálne podpísal - viď rub č.l. 103), ak by k nejakej pôžičke vtedy aj reálne nedošlo, a toho, (ad. 2) ako žalovaný na pojednávaní následne odmietol ukázať resp. sprístupniť prvú stranu tejto zmluvy resp. údajne neúplného návrhu zo svojej e-mailovej komunikácie, súd síce dospel k záveru, že výpoveď žalovaného nebola pravdivá a že nejaká dohoda o ďalšej pôžičke (po vrátení predchádzajúcej) medzi stranami skutočne uzavretá bola, avšak na druhej strane zo strany žalobcu nebolo vysvetlené a preukázané aká konkrétne transakcia (prenechanie) peňazí, v akej sume, resp. za akých podmienok a najmä v akej konkrétnej výške a kedy medzi stranami prebehla. O výške poskytnutých resp. prenechaných peňazí totiž svedčí iba tvrdenie žalobcu, ktoré žalobca inak ničím ďalším dostatočne neobjektivizoval, výšku poskytnutých peňazí a skutočnosť, že nimi práve v tejto výške aj reálne disponoval, teda primerane nepreukázal, nesvedčia o nej žiadne jeho nespochybnené doklady, ani predložené výpisy o transakciách na účte žalovaného, ani kúpna cena nehnuteľnosti vo výrazne nižšej výške 116.000,- Eur (viď č.l. 54), na úhradu ktorej mala pôžička údajne slúžiť, a napokon ani nevysvetlené odlišnosti textu žalobcom predložených zmlúv

- zmluvy o zriadení záložného práva z roku 2012 (slúžiacej podľa jej textu v č.l. II na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy o pôžičke „v spojitosti s reálnym odovzdaním požičaných peňažných prostriedkov dlžníkovi“ - viď č.l. 102) a zmluvy o zriadení záložného práva z roku 2013 (kde sa v článku II. hovorí už len o vrátení poskytnutej úročenej pôžičky v sume 137.000,- Eur) bez toho aby sa tam spomínalo „reálne odovzdanie“ požičaných peňažných prostriedkov dlžníkovi (s tým, že pôžička mala byť navyše úročená - čo však žalobca nijako nevymedzil), a uvedené skutočnosti tak neumožňujú urobiť záver o tom, aká suma bola žalovanému vlastne reálne prenechaná. Malo by byť pritom (najmä žalobcovi) zrejmé, že súd túto skutočnosť (výšku prenechaných peňazí) nemôže (podobne ako akýkoľvek iný skutkový základ rozhodnutia) stanoviť (iba) odhadom (ak nemá zistené či to bolo napr. 1.000,- Eur, 10.000,- Eur alebo 100.000,- Eur). Pre úspech v spore totiž musí byť reálne prenechaná suma a jej výška v konaní dostatočne tvrdená, zistená a žalobcom preukázaná, čo sa však v danom prípade nestalo. Zmluvu resp. tvrdenia žalobcu by bolo pritom možné interpretovať dokonca aj tak, že žalovaná suma by mohla zahŕňať už aj úroky (bez toho aby bolo zrejmé ako sa mali počítať), a to bez toho aby tak bolo vlastne zrejmé akú konkrétnu sumu žalobca žalovanému vôbec reálne poskytol (a okrem úrokov mal vlastne vrátiť).

21. Na doplnenie úvah o dôkaznej situácii tohto prípadu pritom súd poukazuje aj na to, že súdna prax pozná aj prípady, že dokonca ani podpísanie zmluvy o pôžičke s textom potvrdzujúcim prevzatie pôžičky nie je vždy dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky (viď rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, č.k. -127), pričom v teraz prejednávanom prípade žalobcom predložená zmluva o zriadení záložného práva, ktorá by mala pôžičku osvedčovať, dokonca ani takéto vyhlásenie vôbec neobsahuje.

22. Vykonané dokazovanie teda neumožňovalo urobiť si jednoznačný úsudok o tom, za akých podmienok a najmä akú konkrétnu sumu peňazí žalobca žalovanému reálne prenechal, a preto súd žalobný nárok na základe pravidiel o dôkaznom bremene (pre jeho neunesenie) ako nepreukázaný (ohľadom nejasnej výšky prenechaných peňazí) musel zamietnuť.

23. Na druhej strane však to, že žalovaný podľa presvedčenia súdu (vychádzajúceho z toho, ako súd jeho výpoveď vnímal bezprostredne na pojednávaní, i s prihliadnutím na celkový obsah výpovede strán, na spôsob ich prednesu a ich správanie na pojednávaní) klamal, a súd dospel k záveru, že k nejakej transakcii medzi stranami nepochybne došlo, súd premietol do dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania stranám nepriznal. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je totiž potrebné prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2008, sp. zn. ).

24. O náhrade trov konania tak súd rozhodoval v zmysle ust. aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a to podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle ust. , v spojení s ust. , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

25. Inými slovami, súd mal za to, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a žalovaný by mal prenechané peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť, nebolo však zrejmé aká suma bola žalovanému reálne prenechaná, resp. že by to (bez úrokov, ktoré žalobca nijako nešpecifikoval) bola práve žalovaná suma 137.000,- Eur alebo nejaká iná konkrétna suma, a preto pre nepreukázanie jej konkrétnej výšky súd síce žalobu zamietol (pre nemožnosť konkretizácie prenechaných peňazí), na druhej strane však vzhľadom na to, že na základe vykonaného dokazovania bol presvedčený o tom, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi určité nezistené peňažné prostriedky vznikla, priznanie a následne aj eventuálne vymáhanie náhrady trov konania (procesne úspešnejším) žalovaným len za takýto formálny procesný úspech v spore by súd za týchto okolností považoval za nespravodlivý výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a preto náhradu trov konania z týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanému, a ani žalobcovi, ktorý bol zase procesne neúspešný, nepriznal.

26. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že odvolaním sa napadnutý rozsudok napáda v celom jeho rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 137.000,- eur s prísl. a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Odvolaním sa rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 23.1.2018 považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v ust. , , a . Napokon uviedol, že bližšie odôvodnenie žalobcom podaného odvolania doplní v lehote 30 kalendárnych dní.

27. Písomným podaním zo dňa 30.5.2019 žalobca odôvodnil odvolanie podané dňa 14.5.2019 proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 23.1.2018. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 137.000,- eur s prísl. a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

28. Žalovaný v podanom odvolaní proti výroku o trovách konania navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému prizná náhradu trov na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania.

29. Namietal, že súdom prvej inštancie uvádzané argumenty o tom, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a povinnosť vrátiť nezistené peniaze vznikla, nie je však ani len dôvodom hodným osobitného zreteľa. Ak žalobca nevie preukázať poskytnutie pôžičky v uplatnenej výške, nesie len on sám zodpovednosť za výsledok sporu. Súd prvej inštancie navyše dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a povinnosť vrátiť nezistené peniaze vznikla, ktoré potom považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa, z ktorých vychádzal pri rozhodnutí o trovách. Tieto skutočnosti však z vykonaného dokazovania nevyplývajú a z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe ktorých dôkazov k ním súd dospel.

30. Odvolací súd v zmysle zásad ust. , a preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že len odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku o trovách je opodstatnené. Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

31. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

32. Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Podľa ust. , odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

34. Nebolo možné zo strany odvolacieho súdu sa vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, keďže do uplynutia lehoty na podanie odvolania odvolateľ uviedol len všeobecné odvolacie dôvody, bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu.

35. Podľa ust. , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

36. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. napadnutý rozsudok, s výnimkou výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil.

37. Zároveň v zmysle ust. zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

38. Treba prisvedčiť odvolateľovi, že súd prvej inštancie výnimočnosť použitia ustanovenia ničím konkrétnym neodôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (bod 45.) vyplýva len to, že náhradu trov konania žalovanému nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvodom hodným osobitného zreteľa mala byť skutočnosť, že „k nejakej transakcii medzi stranami došlo“ a že „žalovaný by mal prenechané peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť“.

39. Tento záver, ktorý súd premietol do dôvodov hodných osobitného zreteľa, podľa odôvodnenia rozsudku vyplýva z presvedčenia súdu vychádzajúceho z bezprostredného vnímania výpovede žalovaného na pojednávaní, s prihliadnutím na celkový obsah výpovede strán, na spôsob ich prednesu a ich správanie na pojednávaní.

40. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie formálny procesný úspech v spore, aj za okolností opísaných súdom prvej inštancie nepovažuje za dôvody hodné osobitného zreteľa a priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu za nespravodlivý výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

41. Súd prvej inštancie v bode 40. napadnutého rozsudku na rozdiel od odôvodnenia výroku o trovách konania jasne a zrozumiteľne uviedol nasledovné: „Malo by byť pritom (najmä) žalobcovi zrejmé, že súd túto skutočnosť (výšku prenechaných peňazí) nemôže (podobne ako akýkoľvek iný skutkový základ rozhodnutia) stanoviť (iba) odhadom (ak nemá zistené, či to bolo napr. 1.000,- eur, 10.000,- eur alebo 100.000,- eur). Pre úspech v spore totiž musí byť reálne prenechaná suma a jej výška v konaní dostatočne tvrdená, zistená a žalobcom preukázaná, čo sa však v danom prípade nestalo.“

42. Odvolací súd preto napadnutý výrok o náhrade trov konania zmenil a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % podľa ust. , , a s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

43. Podľa rovnakých zákonných ustanovení odvolací súd žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).