Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13C-434-2015.pdf
PDF · 155.52 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/434/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: C.. E. P., O.. XX.X.XXXX, Z. X, XXX XX Ľ.H., zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: C.. F. Š., O.. X.X.XXXX, V. XX, XXX XX P., zastúpenému JUDr. Ľubošom Petrovským, advokátom, Štúrova 20, 040 01 Košice, o zaplatenie 137.000,- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu 2.11.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.000,- Eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o pôžičke.
2. Žalobu odôvodnil tým, že na žiadosť žalovaného tomuto dňa 15.4.2013 požičal sumu 137.000,- Eur s lehotou splatnosti do 15.10.2013, ktorú mal podľa informácií, ktoré mu v tom čase poskytol žalovaný, použiť na kúpu pozemku a rozostavaného rodinného domu v Prešove. Uviedol, že o pôžičke bola spísaná aj písomná zmluva. Keďže chcel mať istotu, aby žalovaný v budúcnosti nepoprel existenciu pôžičky, požiadal ho, aby svoj podpis na zmluve o pôžičke aj notársky osvedčil, pričom však žalovaný potom, čo mu za účelom osvedčenia podpisu poskytol písomnú zmluvu, túto mu do dnešného dňa nevrátil. Časť sumy vo výške 80.000,- Eur si požičal od svojej mamy R. P., ktorá vedela o celej pôžičke pre žalovaného. So žalovaným boli dlhoroční kamaráti, pričom v tom čase nemal žiadne pochybnosti o konaní žalovaného, hlavne o tom, že mu poskytnutú pôžičku vráti. Ďalej žalobca uviedol, že v lete 2013 bolo žalovanému vznesené obvinenie pre skutok ublíženia na zdraví, pričom tento chcel od neho, aby v tejto trestnej veci vypovedal o skutočnostiach inak, ako sa stali. Keďže takéto konanie rázne odmietol, žalovaný mu povedal, že s vrátením pôžičky má počkať do skončenia trestného konania, ako to s ním dopadne. Následne žalovaného viac krát ústne, ako aj písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyzýval na vrátenie finančných prostriedkov, tento však pôžičku ani čiastočne neuhradil, na preukázanie čoho žalobca navrhol výsluch účastníkov, výsluch R. P. a predložil kópiu predžalobnej výzvy. Dodal, že ku dňu podania žaloby dlh žalovaného z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke činí na istine sumu 137.000,- Eur, a návrhom na vydanie platobného rozkazu si zatiaľ uplatňuje iba časť uvedenej istiny, a to v sume 1.000,- Eur, nakoľko nedisponuje finančným obnosom na uhradenie poplatku z celej dlhovanej sumy.
3. Na základe týchto skutočností súd jeho návrhu vyhovel a vo veci rozhodol platobným rozkazom, proti tomuto však podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, čím sa platobný rozkaz v zmysle ust. § 174 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. zrušil v plnom rozsahu.
4. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu namietal, že medzi ním a žalobcom nebola uzatvorená žiadna zmluva o pôžičke, ktorá by pojednávala o požičaní sumy 137.000,- Eur, o termíne jej splatnosti a o výške úrokov z omeškania, na základe čoho nebola uvedená suma ani požičaná ani fakticky odovzdaná. Uviedol, že na základe toho neexistuje ani právny dôvod na to, aby žalobcovi zaplatil sumu 1.000,- Eur s príslušenstvom a preto tento nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu.
5. Po odpore žalovaného žalobca písomným podaním zo dňa 11.4.2016 svoju žalobu rozšíril aj o zaplatenie ďalšej sumy, a to vo výške 136.000,- Eur s príslušenstvom s tým, že pôvodne si uplatnil iba časť dlžnej sumy, nakoľko si myslel, že ak žalovanému bude doručené podanie zo súdu, pristúpi k dobrovoľnej úhrade dlhu. Z odporu žalovaného však vyplýva, že tento popiera uzatvorenie zmluvy o pôžičke, a z uvedeného dôvodu preto žalobca svoj návrh rozšíril. Súd túto zmenu žaloby uznesením č.k. 13C/434/2015-18 v spojení s uznesením č.k. 13C/434/2015-33 zo dňa 30.6.2016 pripustil.
6. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že nárok neuznáva, nakoľko ako uviedol v odpore, medzi ním a žalobcom nedošlo k uzavretiu žiadnej zmluvy o pôžičke, ktorá by pojednávala o požičaní sumy 137.000,- Eur, o termíne jej splatnosti, úrokov z omeškania a iných dojednaniach, a nakoľko popiera existenciu takéhoto dokumentu, nie je možné z jeho strany ani takýto dokument predložiť súdu s tým, že je zaskočený a nemilo prekvapený zo správania a momentálneho konania žalobcu, ktorý bol jeho kamarát.
7. V replike k tomuto vyjadreniu žalovaného žalobca tvrdil, že žalovaný sa podľa neho nevyjadril jednoznačne, či nárok ako taký považuje za nedôvodný, alebo len namieta uzatvorenie zmluvy o pôžičke v konkrétnej výške 137.000,- Eur, resp. či pripúšťa uzatvorenie zmluvy o pôžičke v inej sume. Dodal, že žalovanému požičal predmetnú pôžičku za účelom kúpy nehnuteľností v súčasnej dobe zapísaných na LV č. XXXXX, M.. Ú.. P. a navrhol, aby súd vyžiadal od Okresného úradu Prešov, katastrálneho odboru kópiu kúpnej zmluvy, ktorá bola podkladom zápisu s tým, že prítomnosť navrhovaného svedka na pojednávaní zabezpečí.
8. V duplike k vyjadreniu žalobcu sa žalovaný následne vyjadril tak, že popiera, že mu žalobca požičal sumu 137.000,- Eur, a tvrdil, že mu žiadnu pôžičku neposkytol. Nebola medzi nimi uzavretá žiadna ústna ani písomná zmluva o pôžičke a žiadne peniaze mu neodovzdal. Rovnako poprel, že by mu žalobca požičal peniaze na kúpu rozostavaného domu a pozemku. Dodal, že podľa negatívnej dôkaznej teórie negatívne skutočnosti, t.j. že sa niečo nestalo, niečo neexistuje, sa nedajú dokázať resp. výnimočne je možné dokázať inú skutočnosť, ktorá vyvracia že sa niečo stalo. Nie je preto možné preukázať, že pôžička mu nebola poskytnutá. Poukázal na to, že pokiaľ má žalobca uniesť bremeno tvrdenia, že mu peniaze požičal, je povinný uviesť a preukázať, že vôbec disponoval finančnými prostriedkami v takej výške 137.000,- Eur a že mu ich požičal, teda odovzdal. V prílohe tohto vyjadrenia žalovaný zároveň predložil kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti označené žalobcom, ktoré mal podľa tvrdení žalobcu kúpiť za jeho údajnú pôžičku, a zároveň pohyby na účte, z ktorých podľa žalovaného vyplýva, že kúpna cena bola uhradená z jeho finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na jeho účte, a že kúpna zmluva bola uzatvorená až mesiac potom, ako malo dôjsť k údajnej pôžičke, a aj úhrada častí kúpnej ceny bola realizovaná až mesiac resp. mesiac a pol po údajnej pôžičke. Dodal, že jeho tvrdenia o neexistencii pôžičky podľa neho podporuje tiež skutočnosť, že od jej údajného poskytnutia a dátumu tvrdenej splatnosti ju žalobca nikdy od neho nežiadal a žalobu podal po takmer troch rokoch.
9. Žalobca sa k duplike žalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 23.3.2017 tak, že žalovaným predložené dôkazy, a to kópia kúpnej zmluvy zo dňa 14.5.2013 a kópia pohybu na účte dňa 14.5.2013 a 29.5.2013 podľa žalobcu potvrdzujú ním tvrdené skutočnosti, že žalovanému požičal finančné prostriedky (pozn. súdu: ktorých výšku neuviedol) za účelom kúpy pozemkov a rozostavaného domu s tým, že finančné prostriedky požičal žalovanému dňa 15.4.2013, a práve z týchto prostriedkov žalovaný kúpil predmetné nehnuteľnosti, a za účelom preukázania týchto tvrdení navrhol vyžiadať od Tatra banky, a.s. výpis z označeného účtu žalovaného za obdobie mesiacov apríl 2013 a máj 2013, na ktorom by sa mal podľa žalobcu určite nachádzať zápis o vklade finančných prostriedkov, ktoré žalovanému požičal dňa 15.4.2013.
10. K vyjadreniu žalobcu uvedenému v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia sa žalovaný následne vyjadril písomným podaním zo dňa 4.4.2017 tak, že žalobca mu finančne prostriedky nepožičal, a že pohyby na účte nepreukazujú, ale naopak vyvracajú tvrdenia žalobcu, pretože medzi údajnou pôžičkou
a kúpou resp. platbami nie je žiadna časová a vecná súvislosť. Uviedol, že keďže mu žalobca peniaze nepožičal, nemohol ich ani vložiť na svoj účet s tým, že súdu predkladá pohyby na svojom účte za mesiace apríl až máj 2013, ktoré podľa neho preukazujú, že žiaden vklad finančných prostriedkov ako to tvrdí žalobca nebol uskutočnený, a jedná sa len o ďalší výmysel žalobcu, k čomu žalovaný zároveň priložil výpis o pohyboch na bežnom účte C. F. od 2.4.2013 do 31.5.2013. K tomuto poslednému písomnému vyjadreniu žalovaného a k tomu priloženým listinám sa žalobca následne v stanovenej lehote (a ani neskôr po nariadení pojednávania až do jeho konania) nijako nevyjadril, žiadne ďalšie skutočnosti neuviedol a dôkazy neoznačil, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania v zmysle ust. § 167 ods. 3 CSP uznesením vyzval a poučil, že na neskôr predložené a označené dôkazy nemusí prihliadať.
11. Na pojednávaní žalobca doplnil, že dňa 15.4.2013 došlo k uvedenej pôžičke, a pokiaľ sa jedná o uvedenú transakciu, pôžička bola poskytnutá v uvedený deň, teda 15.4. priamo v hotovosti. Žiadna iná osoba pri tejto transakcii prítomná nebola. Vo vzťahu k skutkovým okolnostiam žalobca navrhol výsluch strán sporu.
12. Strana žalovaného k tomu na pojednávaní poukázala na to, že vzhľadom na skutkové tvrdenia, ktoré sú uvedené v žalobe a v ich vyjadreniach, návrh na výsluch účastníkov je podľa ich názoru zbytočný, pokiaľ by mali byť dokazované skutočnosti, ktoré sú uvedené v týchto písomných podaniach. V tejto súvislosti aj súd k tomu už na tomto mieste taktiež dodáva, že podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, dokazovanie skutkových tvrdení treba skutočne odlíšiť od ich riadneho tvrdenia a prednesu, a teda ani dokazovanie výsluchom strán sporu by tak obvykle nemalo slúžiť len na ďalšie jednoduché (mimoriadnym vývojom na pojednávaní nijako neodôvodnené) oneskorené dopĺňanie či uvádzanie nových skutkových tvrdení, keďže aj v zmysle ust. § 195 ods. 1 CSP výsluch strany možno nariadiť len o tvrdených skutočnostiach (a teda nie na vyhľadávanie a dopĺňanie ďalších doposiaľ neuvedených skutočností), a aj to spravidla len vtedy (výnimočne), ak ich nemožno preukázať inak (keďže dôkazná relevancia, resp. význam výsluchu strán sporu na pojednávaní, sledujúcich spravidla opačné záujmy a svoj prospech, je i vzhľadom na absenciu možnosti ich eventuálneho trestného stíhania za prípadnú krivú výpoveď - nakoľko nevystupujú v pozícii svedkov - spravidla výrazne nižšia). Táto potreba (jasne odlíšiť, v rámci popisu myšlienkového postupu súdu a jeho úvah, skutkové tvrdenia strán a výsledky dokazovania súdu) je napokon zrejmá aj formálne (zo zákona) z toho, že v rámci dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov súd nemá povinnosť vo svojom rozhodnutí reprodukovať všetko čo strany pri dokazovaní počas svojho výsluchu prípadne povedali, ale uviesť a zhodnotiť len to čo z dokazovania zistil, resp. ktoré z tvrdených skutočností a na základe čoho považuje za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov vychádzal a ako vykonané dôkazy hodnotil (§ 220 ods. 2 CSP).
13. Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin (pozn. konajúceho súdu: resp. dôkazov vo všeobecnosti) a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny (pozn. konajúceho súdu: resp. dôkazy vo všeobecnosti). Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“
14. V kontradiktórnom konaní dokazovanie slúži na preukazovanie tvrdených skutočností, ktoré sú medzi stranami sporné, a nie na zisťovanie a vyhľadávanie akýchkoľvek skutkových okolností, ktoré strana riadne netvrdí. Strana sporu je preto povinná uviesť celkom konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a až potom (a len) v prípade že sú tieto skutočnosti medzi stranami sporné a zároveň sú v konaní aj významné, súd nariadi na ich preukázanie dokazovanie navrhovanými dôkaznými prostriedkami, ktoré sú spôsobilé tieto tvrdenia preukázať. „Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech (tzv. fishing expectations)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571).
15. Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 796).
16. Vo vzťahu k námietke žalovaného o zbytočnosti výsluchu strán sporu si súd všetky tieto súvislosti uvedomoval, avšak vzhľadom na to, že už základné a v dovtedajšom konaní riadne prednesené skutkové tvrdenia strán sporu boli sporné a nebolo možné preukázať ich inak, súd dokazovanie výsluchom strán sporu napokon pripustil a nariadil. Súd ale zároveň poukazuje na to, že ak počas toho došlo (neprípustne) aj k ďalšiemu mimovoľného dopĺňaniu skutkových tvrdení, súd ich a ich podstatu v tomto odôvodnení (hoci takto boli prednášané oneskorene v rozpore so sudcovskou koncentráciou) síce uvádza (i keď vlastne už len na dokreslenie nedostatku včasných skutkových tvrdení a celkových zistení), avšak na tomto mieste (na odlíšenie toho čo bolo tvrdené a čo súd zistil) stále iba v rámci (oneskorených) vyjadrení (resp. tvrdení) strán sporu a okolností týchto vyjadrení, ešte pred svojimi zisteniami.
17. Žalobca na pojednávaní pri svojom výsluchu tvrdil, že žalovaný ho o uvedenú pôžičku požiadal 2 mesiace predtým. Boli kamaráti a už predtým mu požičiaval nejaké peniaze. Z toho dôvodu mu údajne dôveroval a túto pôžičku napokon aj poskytol. Uviedol, že predchádzajúca pôžička bola v tom čase už uhradená, a to (podľa nahliadnutia do jeho záznamov) 22.3.2013 v hotovosti na príjmový pokladničný doklad. Žalovaný však už vtedy požiadal resp. uvádzal skutočnosti, že bude potrebovať ďalšie peniaze na kúpu domu, a on mu tieto peniaze v podstate prisľúbil. Transakcia podľa žalobcu prebehla tak, že asi týždeň pred poskytnutím pôžičky sa na tom dohodli, pôžičku prisľúbil, 15.4.2013 žalovaný prišiel do jeho kancelárie, kde doniesol písomnú zmluvu o pôžičke, a on mu zároveň túto hotovosť odovzdal. Žalobca si v tom čase túto zmluvu pozrel, žalovaný ju údajne doniesol už podpísanú, bol tam jeho podpis, avšak v minulosti na zmluve o pôžičke mali overený podpis, a preto ho požiadal, aby aj v tomto prípade svoj podpis na zmluve overil, a obidve kópie tejto zmluvy mu, ako uviedol, pre svoju hlúposť, v tom čase dal, a hotovosť mu priamo v ten deň aj odovzdal. Následne sa však 1.5.2013 uskutočnil incident, ktorého bol žalobca prítomný. Tvrdil, že so žalovaným sa ďalej pravidelne stretávali, a v súvislosti s incidentom, kde bol žalovaný obvinený za ublíženie na zdraví, že ho zároveň požiadal, aby vypovedal inak než ako sa tento skutok stal. V tom čase mal žalovaný stále obidve kópie písomnej zmluvy o pôžičke a žalobca ho údajne žiadal, aby mu vrátil kópiu zmluvy, čo však žalovaný neurobil. Od času pôžičky sa podľa žalobcu viackrát stretávali, často krát aj pri bankomate pri pracovisku žalobcu, kde si žalovaný vyberal peniaze, a žalobca sa ho už vtedy pýtal kedy mu pôžičku vráti a kedy mu vydá aj písomnú zmluvu s tým, že žalovaný vtedy stále hovoril že má ešte počkať a uvidia podľa toho ako dopadnú výsledky z výsluchu na polícii, ktorý sa stal dva mesiace potom. Čas vrátenia pôžičky bol dojednaný na 15.10.2013 a mal vyplývať z toho, že žalovaný uvádzal, že dom, na ktorý boli peniaze požičané, sa mal predať a z týchto peňazí následne pôžička vrátiť. V minulosti k predchádzajúcej zmluve o pôžičke existovalo aj zabezpečenie, bola to zmluva o zriadení záložného práva.
18. Žalovaný na pojednávaní pri svojom výsluchu vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu uviedol, že nevie, prečo si žalobca skutočnosti, ktoré uviedol, vymyslel. Dom, na kúpu ktorého mala byť poskytnutá pôžička, kupoval vraj z vlastných peňazí, pričom mal aj peniaze obchodnej spoločnosti, ktorej je jediným konateľom aj majiteľom, a to asi 25.000,- Eur. Zbytok boli jeho peňažné prostriedky na účte. K zmene vzťahov so žalobcom došlo od leta, resp. asi jesene 2013, kedy sa dozvedel, že žalobca bude hlavným svedkom voči nemu v konaní o incidente, ktorý žalobca spomínal, to znamená z 1.5.2013 s tým, že vo vzťahu k tomuto incidentu nevedel, že vôbec bude predmetom konania na súde, pretože až neskôr, na jeseň mu bolo vznesené obvinenie. Žalobca v tomto trestnom konaní proti nemu vypovedal v podstate ako hlavný svedok a to krivo, avšak žiaden vzťah voči nemu nemá a žiadne oznámenie naňho nepodal. Pôžička v roku 2012 (predchádzajúca), bola poskytnutá pravdepodobne prevodom na účet. K tomu bola nejaká zmluva určite a pravdepodobne aj nejaká zabezpečovacia zmluva, a túto pôžičku vracal v hotovosti. Pokiaľ sa však týka dňa 15.4.2013, žalovaný uviedol, že v tento deň nebola uzavretá žiadna zmluva, a má tým na mysli žiadnu zmluvu o pôžičke. V podstate predtým rokovali o nejakých ďalších veciach, avšak žalobcovi bolo stále málo a potom sa už nejako nedohodli. Počas výsluchu žalovaného
právny zástupca žalobcu predložil súdu kópiu zmluvy o pôžičke a kópiu zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 6.8.2012, a kópiu zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 15.4.2013, pričom žalovaný vo vzťahu ku kópii zmluvy o zriadení záložného práva označenej na 1. strane dátumom 15.4.2013 uviedol, že svoj podpis na nej nespochybňuje, avšak mohlo sa jednať o koncept zmluvy.
19. Po oboznámení podstatného obsahu a prečítaní podstatných častí zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 15.4.2013 na pojednávaní žalovaný uviedol, že uvedené listina je podľa jeho názoru sfalšovaná. Jednalo sa podľa neho len o koncept návrhu, ktorý sa však napokon neudial s tým, že túto listinu pripravovala jeho realitná kancelária, to znamená, dá sa povedať z jeho strany, a že vymenená bola celá prvá strana, kde v tom koncepte, ktorý pripravovali, nebola podľa neho uvedená žiadna zmluva o pôžičke. Po nahliadnutí žalovaného do jeho mobilného telefónu (za účelom aby sa údajne informoval čo vlastne v uvedenom čase so žalobcom riešili) žalovaný uviedol, že zo strany realitnej kancelárie mu bola poslaná zmluva, ktorá bola v podstate len návrhom. K odlišnostiam návrhu zmluvy o zriadení záložného práva a vyhotovenia predloženého žalobcom na pojednávaní (č.l. 103) žalovaný uviedol, že rovnaká je celá úvodná časť, označenie záložného veriteľa, a záložného dlžníka, resp. záložcu. Rovnako tak podľa neho úplne rovnaká je celá časť článok 1 tejto zmluvy, v článku 2 predmet tejto zmluvy je bod 1 jeho celý úvod rovnaký po časť, v ktorej je uvedené vrátenie poskytnutej úročenej pôžičky, ďalej nebolo uvedené v sume 137.000,- Eur, ani slovom ani číslom, nebolo tam uvedené nič. Bod 2 článku 2, a rovnako tak aj článok 3 a ostatné ustanovenia boli totožné so zmluvou o zriadení záložného práva tak ako to predložil žalobca na pojednávaní. Úplne rovnaký bol podľa žalovaného nahliadajúceho do jeho mobilného telefónu aj nasledujúci bod (čl. 3 bod 4.) tejto zmluvy. Na bezprostrednú výzvu súdu, aby umožnil nahliadnutie do svojho mobilného telefónu, však žalovaný, po krátkej manipulácii s týmto aparátom uviedol, že to nie je možné, nakoľko mobil mu prestal teraz fungovať. Výzve súdu, aby obnovili a ukázali uvedený návrh zmluvy z e-mailovej komunikácie žalovaného (z ktorého žalovaný na tomto pojednávaní krátko predtým prostredníctvom svojho mobilného telefónu čítal) na notebooku jeho právneho zástupcu, strana žalovaného nevyhovela. K ďalším okolnostiam týkajúcim sa podpisu listiny označenej ako zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 15.4.2013 ďalej žalovaný uviedol už iba to, že uvedený papier bol podpísaný uňho. On ho vlastne vytlačil a u seba aj podpísal. Toto však podľa neho nemalo väčší význam, keďže nič nebolo presnejšie dojednané. Na jej prvej strane podľa neho v podstate nebola vyplnená suma 137.000,- Eur ani zmluva o pôžičke zo dňa 15.4.2013. Nepamätá si presne aký bol účel tých peňažných prostriedkov a ani ich objem nevie teraz uviesť. Malo to byť podľa neho na nejakú „prerábku“ alebo na niečo podobné. Úvodná časť článku 1 tejto zmluvy, kde bola špecifikovaná zakladaná nehnuteľnosť, ktorej žalovaný v tom čase ešte nebol vlastníkom (a na kúpu ktorej mala byť podľa žalobcu poskytnutá predmetná pôžička) bola podľa žalovaného vyplnená podľa toho, resp. tam uviedol tú nehnuteľnosť podľa toho, že v tom čase práve toto riešil a nevie sa vyjadriť či uvedená pôžička mala mať súvis s uvedenou nehnuteľnosťou. Riešil veľa vecí. Túto zmluvu podpísal, avšak nebola overená, preto tejto zmluve nepripisoval väčšiu váhu. Vo svojom záverečnom zhrnutí, okrem vyjadrenia k dokazovaniu, žalovaný napokon ešte poukázal na to, že zmluva o pôžičke je predovšetkým reálny kontrakt s tým, že v danom prípade podľa neho nebolo preukázané, že by boli odovzdané peniaze a ani že by došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke.
20. Súd sa oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď § 204 CSP), ako aj oboznámením a prečítaním podstatných častí kópie zmluvy o zriadení záložného práva zo dňa 15.4.2013 predloženej žalobcom na pojednávaní, a vyhovel aj návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu na pojednávaní, a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1, § 151 a § 186 ods. 2 CSP), vykonaných dôkazov, i s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, zistil tento podstatný skutkový stav:
21. Medzi stranami nebolo sporné, že sa poznajú, v minulosti boli kamarátmi, a že žalobca žalovanému v minulosti už peniaze požičal, a že táto pôžička bola žalovaným uhradená dňa 22.3.2013 (vrátená) v hotovosti na príjmový pokladničný doklad. Počas konania tiež vyšlo najavo, že k tejto predchádzajúcej transakcii bola v minulosti písomne uzavretá aj písomná zmluva a aj nejaká zabezpečovacia zmluva. Žalovaný priznal, že rokovali aj o nejakých ďalších veciach, podľa neho ale potom sa už nejako nedohodli a žiadna ďalšia zmluva uzavretá nebola.
22. Z kópie zmluvy o zriadení záložného práva (č.l. 103) predloženej na pojednávaní (na ktorej sa nachádza kópia doložky notára zo dňa 22.1.2018 osvedčujúca, že táto listina doslovne súhlasí jemu predloženým originálom skladajúcim sa z 2 strán), a z vyjadrenia žalovaného k tejto listine pri jeho výsluchu na pojednávaní vyplynulo, že druhú stranu takejto listiny (na mieste označenom slovom záložca) žalovaný (v presne nezistený deň) podpísal. V hornej časti tejto strany sa pritom, pod bodom 4., nachádza okrem iného text o tom, že „Záložné právo vyplývajúce z tejto zmluvy zanikne dňom uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa vzniknutej na Základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.4.2013.“ Medzi sporovými stranami k tomu ďalej nebolo sporné, že táto listina pozostávala z dvoch samostatných nespojených strán, avšak sporné bolo aká bola prvá strana tejto listiny (podľa žalovaného bola iná, čiastočne nevyplnená, a išlo len o koncept návrhu).
23. Medzi stranami ďalej nebolo sporné už len to, že žalovaný bol dňa 1.5.2013 účastníkom stranami bližšie nešpecifikovaného incidentu, pri ktorom bol prítomný aj žalobca, za ktorý bolo voči žalovanému neskôr vedené trestné konanie, a v ktorom ako svedok voči nemu vypovedal žalobca.
24. Ostatné podstatné skutočnosti obsiahnuté v tvrdeniach strán sporu, najmä skutkové tvrdenia žalobcu o okolnostiach pôžičky, o disponovaní konkrétnou sumou v čase tvrdenej pôžičky, a najmä o reálnom poskytnutí peňažných prostriedkov v konkrétnej výške žalovanému, boli medzi stranami sporné a v konaní preukázané neboli. Žalobca síce tvrdil, že žalovanému dňa 15.4.2013 požičal sumu 137.000,- Eur a peňažné prostriedky (ktorých výšku uviedol len odkazom na zmluvu) odovzdal žalovanému reálne v tento deň v hotovosti (na žalovaným zamýšľanú kúpu nehnuteľností), tieto skutočnosti (čo sa týka ich základu a najmä konkrétnej výšky reálne prenechaných peňazí) a ani prípadné ďalšie ich okolnosti však v konaní dostatočne nevysvetlil a ani nepreukázal, teda v zmysle ich vysokej pravdepodobnosti hraničiacej s istotou (bez dôvodných pochybností) konkrétne zistené neboli.
25. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149 CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú (§ 366 CSP).
26. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).
Právne posúdenie
27. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
28. Podľa § 215 ods. 1 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
29. V danom prípade sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia peňažnej sumy z titulu vrátenia peňažnej pôžičky. Právnym titulom zaplatenia je, resp. má byť, teda vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke (po uplynutí dohodnutej doby), a žalobca, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, musí všetky základné s tým súvisiace skutočnosti riadne tvrdiť a preukázať. Zmluva o pôžičke je pritom, ako vyplýva z ustanovenia § 657 OZ, tzv. reálnym kontraktom, a teda vzniká až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia dohodnutej veci (v tomto prípade peňažných prostriedkov). Základnou povinnosťou dlžníka je potom vrátiť vec rovnakého druhu, rovnakého množstva a rovnakej kvality. Ak by došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby dlžník plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla. Žalobca pritom v danom prípade v nadväznosti na to skutočne aj tvrdil, že so žalovaným sa dohodli na peňažnej pôžičke a že peňažnú pôžičku žalovanému v hotovosti aj reálne poskytol (čo špecifikoval iba odkazom na písomnú zmluvu), žalovaný však tieto jeho tvrdenia poprel, a bolo preto vecou žalobcu, aby ním uvedené skutkové tvrdenia preukázal.
30. Dokazovanie je jednou z najvýznamnejších činností súdu, ktorou zisťuje podklad pre svoje rozhodnutie, a keďže podstata tohto rozsudku vychádzala najmä z posúdenia protichodných skutkových tvrdení a vykonaného dokazovania, súd, i vzhľadom na dôkaznú situáciu tohto prípadu, najprv osobitne zdôrazňuje niektoré jeho všeobecné východiská.
31. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132 ods. 1 CSP, § 150 ods. 1 CSP a § 167 CSP, podľa ktorých treba v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a vo svojich vzájomných vyjadreniach označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.... Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. ... Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo17/2010).
33. „Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu (pozn. súdu: v súčasnosti už len v zmysle ust. § 185 ods. 2 CSP), je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009).
34. Možno pritom zhrnúť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, a v priebehu sporu sa môže aj meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka pritom treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nie je teda povinnosťou, a obvykle ani primeranou možnosťou strany preukázať neexistenciu skutočnosti, ktorú popiera. Už od čias rímskeho práva preto logicky platí všeobecná právna zásada, že dokazuje kto tvrdí, nie kto popiera (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D 22, 3, 2). Napríklad od žalovaného nemožno požadovať, aby preukazoval, že zmluvu o pôžičke so žalobcom neuzavrel, a najmä že žalobca mu požadované peňažné prostriedky v žalovanej výške neposkytol (neprenechal). V takomto alebo podobnom prípade je na žalobcovi, aby tvrdil a preukazoval, že sa so žalovaným dohodli na pôžičke, a najmä že mu peňažné prostriedky, ktoré požaduje vrátiť, predtým v žalovanej výške aj reálne prenechal (poskytol).
35. V zmysle ust. § 215 ods. 1 CSP súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. „Vo všeobecnosti sa pritom uznáva, že pri zisťovaní pravdy nikdy nemožno dosiahnuť absolútnu či matematickú istotu. Tým skôr to platí pre poznávaciu činnosť sudcu, ktorý pomocou jednotlivých dôkazných prostriedkov rekonštruuje deje, ktoré prebehli v minulosti a bez jeho priamej účasti“ (Lavický, P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 30). Strany by si tak mali vždy, a to už aj pred súdnym sporom ale i počas neho, uvedomiť a vyhodnotiť, aká je ich dôkazná situácia, resp. čo zo svojich eventuálnych tvrdení a v akej miere reálne preukázať vedia, keďže „súd nie je veštiareň“ (Rubeš, J., O niektorých etických zásadách každodennej práce sudcu a advokáta. In Právo a zákonnosť. 1991, č. 9/1991, s. 499), rozhoduje len na základe dodaných dôkazov, pričom aj v takom prípade má jeho zistenie iba pravdepodobnostnú povahu. Pokiaľ ide o mieru dôkazu (požadovanej pravdepodobnosti, resp. tzv. dôkazného štandardu), právna teória i prax pritom uznáva, že „tak ako nie je prijateľná (pozn. súdu: dosiahnuteľná) absolútna istota na strane jednej, nemožno sa pri plnom dôkaze uspokojiť ani s obyčajnou prevažujúcou pravdepodobnosťou na strane druhej
(Lavický, P., tamtiež s 32). Súd má totiž rozhodovať na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), a teda nie na základe skutkového stavu, ktorý je iba o čosi pravdepodobnejší než jeho opak (okrem rýchleho a v spravidla len dočasného rozhodnutia o neodkladných opatreniach, kde sa zákon uspokojuje s nižšou mierou dôkazu - osvedčením rozhodujúcich skutočností - čo však súčasne, vzhľadom na odlišnosť zákonodarcom použitých pojmov, zároveň logicky zdôrazňuje potrebu rozlišovania osvedčenia, ako nižšej miery, a zistenia, ako vyššej miery pravdepodobnosti skutkového stavu). Pri vylúčení oboch krajných polôh (požiadavky absolútnej istoty i obyčajnej prevažujúcej pravdepodobnosti) je tak požadovaná miera dôkazu na preukázanie, resp. zistenie skutkového stavu stanovená (medzi nimi) obvykle požiadavkou praktickej istoty tak, že „súd má považovať za dokázané iba skutočnosti, ktorým na základe slobodného vnútorného presvedčenia prizná hodnotu pravdivosti, teda hodnotu pravdepodobnosti, zodpovedajúcu praktickej istote“ (Macur, J. Postmodernismus a zjišťování skutkového stavu v civilním soudním řízení. Brno: MU, 2001, s. 168-171). Rozhodujúce je teda, aby sudca na základe pred ním vykonaných dôkazov dosiahol vnútorné presvedčenie o pravdivosti tej- ktorej tvrdenej skutočností na hranici praktickej istoty, ktoré pritom ale, kvôli vylúčeniu svojvôle, musí byť zároveň objektivizované jeho odôvodnením, a to tak, aby odôvodnenie nebolo v rozpore s pravidlami logického myslenia. Okrem požiadavky praktickej istoty sa preto hovorí aj o presvedčení, na základe ktorého sú vylúčené rozumné pochybnosti o pravdivosti nejakej skutočnosti. Ak teda miera dôkazu nejakej skutočnosti, resp. vnútorného presvedčenia sudcu o nej v konaní túto úroveň nedosiahne, nemožno ju považovať za preukázanú, resp. za objasnenú (stav „non liquet“), súd ju nemôže zahrnúť do zisteného skutkového stavu, a pri rozhodovaní na ňu neprihliada.
36. „Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek (pozn. súdu: rozumných) pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať. To isté platí aj pre žalovaného ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od jeho obrany založenej na predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý vyvracia, resp. spochybňuje tvrdenia protistrany, nezakladá sa na nových skutočnostiach (ako námietka), ale na vyvrátení prípadne spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok protistrana. Vzhľadom na to, že v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia dôkazov, závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí aj pri hodnotení protidôkazu, pričom by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku predloženia protidôkazu úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za dokázané“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Pri obrane teda treba odlišovať aj námietky (ktoré treba preukázať) od protidôkazu, teda od popretia skutkových tvrdení, keďže protidôkaz slúži len na popretie resp. aspoň spochybnenie skutočností vyplývajúcich z tvrdení a dôkazov protistrany, a naproti tomu v rámci námietok sa základný skutkový stav nepopiera, len dopĺňa o ďalšie skutočnosti, ktoré majú byť v prospech toho, kto ich dopĺňa, a vo vzťahu ku ktorým tak táto strana nesie dôkazné bremeno (model „ano - ale“). Uvedené má význam najmä pri posudzovaní delenia dôkazného bremena medzi stranami, a to na žalobcu spravidla vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu základnej normy, tzv. minimálnu skutkovú podstatu, vyjadrujúcu pravidlo, a na žalovaného vo vzťahu ku skutočnostiam tvoriacim hypotézu protinormy, tzv. výnimkovú skutkovú podstatu, spôsobujúcu zánik práva, prípadne zabraňujúcu jeho vzniku či uplatniteľnosti. Obdobne viď Lavický, P., Dukazní břemeno v civilním řizení soudním. Praha: Leges, 2017, s. 156-158).
37. V súvislosti s eventuálnymi úvahami strán o ďalšom procesnom postupe súd napokon ešte pripomína, že „zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2015, sp. zn. 4 Cdo 358/2014). Skutkový stav, tak ako ho zistil súd prvého
stupňa, je konečný (okrem prípadov, kedy odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní - § 383 CSP). „Obligátnou požiadavkou spravodlivého procesu je dodržanie zásady priamosti a ústnosti. Podstata zásady priamosti a ústnosti vychádza z požiadavky, aby súd rozhodoval o veci samej na základe bezprostredne získaných poznatkov a opieral sa len o dôkazy, ktoré boli vykonané pred ním. ... Pri hodnotení dôkazov súdom, najmä pri hodnotení dôkazu vykonaného výsluchom svedka, je mimoriadne významná priamosť vykonávania dôkazov“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp. zn. 6 M Cdo 5/2010).
38. V danom prípade žalobca svoju vecnú legitimáciu v tomto konaní odvodzuje od poskytnutia resp. prenechania požadovaných peňazí žalovanému na základe vzájomnej dohody so záväzkom žalovaného, že mu ich mal po dojednanej dobe vrátiť. V konaní však nebolo dostatočne preukázané jednak či, resp. čo presne a za akých podmienok bolo medzi stranami dohodnuté, a najmä že by žalobca žalovanému požadované peniaze v určitej takejto konkrétnej výške, ktorá je predmetom tohto konania (keďže nie je zrejmé či, resp. aké úroky v tom žalobca uplatňuje) predtým aj reálne prenechal. Žalobca síce tvrdil, že sa tak stalo, tieto skutočnosti, a to dohoda o pôžičke, a jej reálne poskytnutie, najmä konkrétna výška nejakých žalobcom reálne poskytnutých peňazí žalovanému, však v konaní konkrétne preukázané neboli.
39. Vykonané dokazovanie neumožňuje súdu mať za preukázané (v plnej miere), resp. bez rozumných pochybností to, že by žalobca, po vrátení predchádzajúcej pôžičky, poskytol resp. prenechal žalovanému peniaze práve v žalovanej výške, ktoré by mu mal žalovaný vrátiť.
40. Na základe výsluchu strán sporu na pojednávaní a ich prejavu pri ňom, a to najmä (ad. 1) prejavu žalovaného, ktorý dostatočne uveriteľne nevysvetlil prečo by podpísal a poskytol žalobcovi podľa neho neúplne vyplnený návrh zmluvy o zriadení záložného práva pojednávajúci o pôžičke zo dňa 15.4.2013 (podľa článku III. bod 4. na strane 2, ktorú žalovaný, podľa vlastných slov, reálne podpísal - viď rub č.l. 103), ak by k nejakej pôžičke vtedy aj reálne nedošlo, a toho, (ad. 2) ako žalovaný na pojednávaní následne odmietol ukázať resp. sprístupniť prvú stranu tejto zmluvy resp. údajne neúplného návrhu zo svojej e-mailovej komunikácie, súd síce dospel k záveru, že výpoveď žalovaného nebola pravdivá a že nejaká dohoda o ďalšej pôžičke (po vrátení predchádzajúcej) medzi stranami skutočne uzavretá bola, avšak na druhej strane zo strany žalobcu nebolo vysvetlené a preukázané aká konkrétne transakcia (prenechanie) peňazí, v akej sume, resp. za akých podmienok a najmä v akej konkrétnej výške a kedy medzi stranami prebehla. O výške poskytnutých resp. prenechaných peňazí totiž svedčí iba tvrdenie žalobcu, ktoré žalobca inak ničím ďalším dostatočne neobjektivizoval, výšku poskytnutých peňazí a skutočnosť, že nimi práve v tejto výške aj reálne disponoval, teda primerane nepreukázal, nesvedčia o nej žiadne jeho nespochybnené doklady, ani predložené výpisy o transakciách na účte žalovaného, ani kúpna cena nehnuteľnosti vo výrazne nižšej výške 116.000,- Eur (viď č.l. 54), na úhradu ktorej mala pôžička údajne slúžiť, a napokon ani nevysvetlené odlišnosti textu žalobcom predložených zmlúv
- zmluvy o zriadení záložného práva z roku 2012 (slúžiacej podľa jej textu v č.l. II na zabezpečenie pohľadávky vzniknutej na základe zmluvy o pôžičke „v spojitosti s reálnym odovzdaním požičaných peňažných prostriedkov dlžníkovi“ - viď č.l. 102) a zmluvy o zriadení záložného práva z roku 2013 (kde sa v článku II. hovorí už len o vrátení poskytnutej úročenej pôžičky v sume 137.000,- Eur) bez toho aby sa tam spomínalo „reálne odovzdanie“ požičaných peňažných prostriedkov dlžníkovi (s tým, že pôžička mala byť navyše úročená - čo však žalobca nijako nevymedzil), a uvedené skutočnosti tak neumožňujú urobiť záver o tom, aká suma bola žalovanému vlastne reálne prenechaná. Malo by byť pritom (najmä žalobcovi) zrejmé, že súd túto skutočnosť (výšku prenechaných peňazí) nemôže (podobne ako akýkoľvek iný skutkový základ rozhodnutia) stanoviť (iba) odhadom (ak nemá zistené či to bolo napr. 1.000,- Eur, 10.000,- Eur alebo 100.000,- Eur). Pre úspech v spore totiž musí byť reálne prenechaná suma a jej výška v konaní dostatočne tvrdená, zistená a žalobcom preukázaná, čo sa však v danom prípade nestalo. Zmluvu resp. tvrdenia žalobcu by bolo pritom možné interpretovať dokonca aj tak, že žalovaná suma by mohla zahŕňať už aj úroky (bez toho aby bolo zrejmé ako sa mali počítať), a to bez toho aby tak bolo vlastne zrejmé akú konkrétnu sumu žalobca žalovanému vôbec reálne poskytol (a okrem úrokov mal vlastne vrátiť).
41. Na doplnenie úvah o dôkaznej situácii tohto prípadu pritom súd poukazuje aj na to, že súdna prax pozná aj prípady, že dokonca ani podpísanie zmluvy o pôžičke s textom potvrdzujúcim prevzatie pôžičky nie je vždy dôkazom o reálnom odovzdaní predmetu pôžičky (viď rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, č.k.
25Co/289/2012-127), pričom v teraz prejednávanom prípade žalobcom predložená zmluva o zriadení záložného práva, ktorá by mala pôžičku osvedčovať, dokonca ani takéto vyhlásenie vôbec neobsahuje.
42. Vykonané dokazovanie teda neumožňovalo urobiť si jednoznačný úsudok o tom, za akých podmienok a najmä akú konkrétnu sumu peňazí žalobca žalovanému reálne prenechal, a preto súd žalobný nárok na základe pravidiel o dôkaznom bremene (pre jeho neunesenie) ako nepreukázaný (ohľadom nejasnej výšky prenechaných peňazí) musel zamietnuť.
43. Na druhej strane však to, že žalovaný podľa presvedčenia súdu (vychádzajúceho z toho, ako súd jeho výpoveď vnímal bezprostredne na pojednávaní, i s prihliadnutím na celkový obsah výpovede strán, na spôsob ich prednesu a ich správanie na pojednávaní) klamal, a súd dospel k záveru, že k nejakej transakcii medzi stranami nepochybne došlo, súd premietol do dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania stranám nepriznal. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je totiž potrebné prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi účastníkmi konania (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2008, sp. zn. IV. ÚS 147/08).
44. O náhrade trov konania tak súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, a to podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
45. Inými slovami, súd mal za to, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a žalovaný by mal prenechané peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť, nebolo však zrejmé aká suma bola žalovanému reálne prenechaná, resp. že by to (bez úrokov, ktoré žalobca nijako nešpecifikoval) bola práve žalovaná suma 137.000,- Eur alebo nejaká iná konkrétna suma, a preto pre nepreukázanie jej konkrétnej výšky súd síce žalobu zamietol (pre nemožnosť konkretizácie prenechaných peňazí), na druhej strane však vzhľadom na to, že na základe vykonaného dokazovania bol presvedčený o tom, že k nejakej transakcii medzi stranami došlo a povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi určité nezistené peňažné prostriedky vznikla, priznanie a následne aj eventuálne vymáhanie náhrady trov konania (procesne úspešnejším) žalovaným len za takýto formálny procesný úspech v spore by súd za týchto okolností považoval za nespravodlivý výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, a preto náhradu trov konania z týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa žalovanému, a ani žalobcovi, ktorý bol zase procesne neúspešný, nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.