Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-184-2019.pdf
PDF · 164.4 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/184/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcu: D.. X.. N. Ď. B. W. O. Č. J. O. , R. A. XX.X.XXXX, T. D. D., H. Č.. XXXX/XX, zastúpený IN FORO - AYRUMYAN advokátska kancelária s. r. o., Bratislava, Uhrova č. 4, IČO: 51 011 344, za ktorú konajú JUDr. Gevorg Ayrumyan, PhD., Mgr. Patrik Baltazarovič, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., Bratislava, Einsteinova č. 25, IČO: 47 256 281, zastúpený Škubla & Partneri s. r. o., Bratislava, Digital Park II, Einsteinova č. 25, IČO: 36 861 154, za ktorú koná Mgr. Martin Škubla, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 30. januára 2019, č. k. 42 C 7/2018-122, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 30. januára 2019, č. k. 42 C 7/2018-122, vo výroku I. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a , vo výroku II. p o t v r d z u j e a vo výroku III. m e n í tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 30.1.2019, č. k. 42 C 7/2018-122, čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, ktorá bola uverejnená na webovej stránke žalovaného <https://plus7dni.pluska.sk/Domov/ Harabin-opaet-zasahuje-Tentoraz-vytiahol-z-kase-> exposlanca-ktory-sa-preslavil-vulgarnym-vyrokom; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ (výrok I.); vo zvyšnej časti žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť článok z jeho webovej stránky na internete https:// plus7dni.pluska.sk/Domov/H.-opaet- zasahuje-Tentoraz-vytiahol-z-kase-exposlanca-ktory-sa-preslavil-vulgarnym-vyrokom; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“, ako aj priznania sumy 3.000,- € titulom nemajetkovej ujmy, zamietol (výrok II.), a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 11, § 12 ods. 1, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že žalobca v žalobe dôvodil tým, že dňa 28.2.2017 bol na internetovom portáli PLUS 7 dní uverejnený článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ V samotnom podtexte článku je zvýrazneným typom písma uvedené: „Expolitik N. K. preslávený výrokom „Môžete mi fajčiť môj ctený poslanecký k...“ dnes uspel na Najvyššom súde. Rozsudky súdov v jeho prípade údajného podvodu s daňami zrušil až H. senát.“ V texte je uvedené, že žalobca na súd neprišiel a na súd poslal len svojho advokáta, že senát najvyššieho súdu kvôli procesným chybám vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu. K článku je ďalej priložená galéria, ktorá pozostáva z trinástich fotografií, ktoré zobrazujú sudcu najvyššieho súdu JUDr. H. ako i samotného
žalobcu. Predmetná fotka zobrazujúca samotného žalobcu nebola zhotovená v čase, v ktorom vznikal článok pojednávajúci o konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky a nebola zhotovená s vedomím a zvolením žalobcu. Žalobca nedal súhlas s vyhotovením predmetnej fotografie ako i súhlas s uverejnením predmetnej fotografie, fotografia zachytáva žalobcu na inom mieste ako je Najvyšší súd Slovenskej republiky, o konaní ktorého pojednáva článok. Fotografia je zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, čo nepochybne vyplýva z prostredia. Žalobca v žalobe dôvodil, že článok sa jednoznačne týka výlučne jeho osoby, keďže bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena a priezviska. V čase uverejnenia článku žalobca nebol politicky a spoločensky činný, keďže poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a poslancom miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 až 2002. Poukázal na to, že samotného pojednávania sa osobne nezúčastnil a poslal naň svojho právneho zástupcu. Žalovaný fotografiu žalobcu uverejnil s tým, aby čo najširšia verejnosť stotožnila tvár a podobizeň žalobcu s článkom a informáciami v ňom uverejnenými. V čase uverejnenia článku, t. j. v roku 2017, žalobca nemal žiadny vplyv na politické a spoločenské dianie, vo verejnom živote v tom čase už nepôsobil. Informácie obsiahnuté v predmetnom článku nemajú žiadnu súvislosť s jeho predošlou verejnou činnosťou. Žalobca preto nemal v čase uverejnenia článku postavenie tzv. osoby verejného záujmu a treba na neho hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného záujmu. Žalovaný zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Neoprávnenosť zásahu spočíva vo zverejnení jeho podobizne bez jeho súhlasu, článok nemožno zahrnúť pod spravodajstvo. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2099/2002 zo dňa 25.2.2003 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 232/2010 zo dňa 29.6.2011. 1.2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, dôvodil, že na publikovaní článku je verejný záujem, keďže v článku informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu - objasňovanie trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty). Legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že podozrenia sa týkali osoby žalobcu - bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a ako jeden z mála poslancov právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa). Žalovaný poukázal na to, že nielen on, ale aj iné médiá, vo verejnom záujme publikovali články týkajúce sa vyššie uvedenej témy a aj v tomto kontexte má za to, že objasňovanie trestnej činnosti spočívajúcej v podvode, opísané v článku, predstavuje tému legitímneho verejného záujmu. Podľa názoru žalovaného je žalobca nepochybne osobou absolútneho verejného záujmu, a to s ohľadom na jeho politickú kariéru (poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a mestského zastupiteľstva). Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobcu za osobu verejného záujmu považovali súdy v niekoľkých súdnych rozhodnutiach. Rešpektuje, že status osoby verejného záujmu nie je večný, ale verejný záujem nemožno viazať len na výkon verejných funkcií. Skutočnosť, dokedy trvá status osoby verejného záujmu, závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom v zmysle konštantnej judikatúry verejným záujmom nie je len výkon verejných funkcií, ale všetko, čo púta záujem verejnosti. Žalovaný poukázal na obsah článkov 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998; prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000). Vzhľadom na to, že médiá majú kľúčovú úlohu pri ochrane demokracie, treba prísne posudzovať každý zásah do slobody prejavu médií - „z judikatúry ESĽP jednoznačne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k neoprávnenému zverejneniu jeho fotografie, pretože predmetná fotografia nespadá pod tzv. spravodajskú licenciu v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka a nemá žiaden súvis s témou článku. Dôvodil, že v článku informoval o legitímnej téme verejného záujmu, a to objasňovaní trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty), pričom legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že a) podozrenia sa týkali osoby žalobcu - bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a ako jeden z mála poslancov viacnásobne právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa), a b) existovalo podozrenie, že žalobca riadne neodviedol dane, ktoré mal. Argument žalobcu o neexistencii vecného súvisu fotografie s témou článku taktiež neobstojí, pretože zjavný opak vyplýva zo samotného článku a textu pri fotografii. Fotografia žalobcu zo súdu má taktiež zjavný vecný súvis s článkom, keďže podnetom na napísanie článku bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (v očiach laickej verejnosti) žalobcu oslobodil v jednom z prípadov, ide o tému týkajúcu sa justície a aj fotografia je z prostredia justície. Podľa žalovaného téma článku predstavuje legitímnu tému verejného záujmu, žalobca je osobou verejného záujmu, fotografia v článku má vecný súvis s obsahom článku a
fotografia žalobcu použitá v článku bola vyhotovená na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia, a preto fotografiu použitú v článkoch vyhotovil a zverejnil v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 1.3. Žalobca v replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe a zároveň poukázal na to, že nemôže byť v súlade so zásadou ne bis in idem (nie dva krát v tej istej veci) opakovane potrestávaný za skutky, za ktoré už niesol zodpovednosť. 1.4. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii obsiahnutej v duplike. Poukázal na to, že žalobca sa síce stal osobou verejne známou už pred vyše 15 rokmi, avšak vlastným konaním sa zviditeľnil a následne zviditeľňoval aj po tom, keď vo verejnej funkcii nepôsobil, t.j. neprestal byť osobou verejného záujmu. Pokiaľ ide o žalobcom prezentovanú zásadu „ne bis in idem“ žalovaný dôvodil, že je zásadou procesného práva, ktorá bráni tomu, aby orgány verejnej moci rozhodovali dvakrát o tom istom. V oblasti trestnej zodpovednosti garantuje každému, aby za konkrétny skutok nebol postihnutý dvakrát. Dovolávať sa preto tejto zásady považuje za neprípustné. Tlač nie je „orgán verejnej moci“, ani nie je jej úlohou niekoho „trestať“. O dobrú povesť sa v spojitosti so svojim minulým odsúdením pripravil žalobca v minulosti sám, nepripravila ho o ňu tlač, ktorá o jeho konaní len informuje, čo je pri dodržaní kritérií proporcionality nielen jej právom, ale aj jej povinnosťou. 1.5. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa 28.2.2017 bol na internetovom portáli PLUS 7 dní uverejnený článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“. V samotnom podtexte článku je zvýrazneným typom písma uvedené: „Expolitik N. K. preslávený výrokom „Môžete mi fajčiť môj ctený poslanecký k...“ dnes uspel na Najvyššom súde. Rozsudky súdov v jeho prípade údajného podvodu s daňami zrušil až H. senát.“ V texte je uvedené, že žalobca na súd neprišiel, poslal len svojho advokáta. Žalovaný v texte uviedol, že senát najvyššieho súdu z dôvodu procesných chýb vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu. K článku boli priložené fotografie, ktoré zobrazujú sudcu najvyššieho súdu JUDr. H. ako i samotného žalobcu. Predmetná fotografia žalobcu je vyhotovená na chodbách Justičného paláca v Bratislave. Súd konštatoval, že v dotknutom článku sa uvádza, že bývalý poslanec na súd neprišiel. Poslal len svojho advokáta. Doma alebo kdekoľvek bol sa však asi potešil. Senát C. H. totiž vrátil prípad, ktorý bol rozhodnutý v roku 2008, späť prvostupňovému súdu. Išlo pritom o údajné neoprávnené odpočty DPH, ktoré sa týkali ešte aj daňového priznania za rok 1996. H. tak v podstate vrátil 20 ročný prípad do jeho začiatkov. Po opise týchto udalostí sa v článku píše o procesných pochybeniach súdu prvého stupňa a o tom, že pre rozhodnutie sa v spise nenachádzali niektoré dôkazy, napr. daňové priznanie za máj 1996. Ďalej sa uvádza, že v rozhodnutí absentovala výroková časť a že žalobca si už odsedel súhrnný trest, ktorý mu súd vymeral nielen za údajný podvod, ale aj útok na verejného činiteľa. Ten si totiž už odpykával v čase, keď o podvode súd rozhodoval. Odsedel si viac ako tri roky. Najvyšší súd svojim rozsudkom tento trest zrušil. Podľa advokáta žalobcu tak bol za mrežami nezákonne. 1.6.1. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k záveru, že v súvislosti s uverejnením napadnutého článku, konkrétne zverejnením fotografie zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v Justičnom pláci v Bratislave, došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, konkrétne práva na podobizeň, predmetom ktorého je zobrazenie (portrét) podoby občana, teda registrácia individuálnych čŕt jeho tváre, prípadne celej postavy. Označené konanie žalovaného bolo, podľa názoru súdu prvej inštancie, potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu objektívne spôsobilý znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti s poukazom na charakter média, v ktorom došlo k uverejneniu. Súd konštatoval, že musel prihliadať na okolnosti zhotovenia uvedenej fotografie (bez vedomia žalobcu, zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku) a predovšetkým ku skutočnosti, že v článku sa vyslovene uvádza, že žalobca na súd neprišiel. Žalobca nedal na vyhotovenie a uverejnenie predmetnej fotografie súhlas. Súd prvej inštancie dôvodil, že pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Súd považoval za postačujúce zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobností, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografie súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby. Uvedené mal za dostatočne preukázané žalobcom prezentovanými dôkazmi. Z uvedených dôvodov súd prvej
inštancie žalobe čiastočne vyhovel, a to v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného zdržať sa uverejňovania a rozširovania jeho fotografie, ktorá bola uverejnená na webovej stránke žalovaného. 1.6.2. Súd nevyhovel žalobe v časti o odstránenie predmetného článku z internetovej stránky žalovaného, ako nedôvodnej. Podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo zverejnením tohto článku k neprimeraného zásahu do osobnosti žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti, ktoré by priamo súviselo s uverejnením dotknutého článku. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že v prejednávanom prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch - materiálnej satisfakcie s poukazom na to, že charakterom zásahu, konkrétne uverejnením článku o osobe žalobcu v súvislosti s konaním na najvyššom súde, nedošlo k neoprávneným zásahom, ktoré by v značnej miere znižovali vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti, ako má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto v časti uplatňovania nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- € súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 1.7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vzhľadom k tomu, že mal žalobca vo veci iba čiastočný úspech súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku II. a III., podal odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Podľa žalobcu v prejednávanej veci došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces predovšetkým tým, že konajúci súd prvej inštancie predbežne neprejednal spor medzi ním a žalovaným v súlade s § 168 C.s.p. a tým, že súd prvej inštancie vyslovil po pojednávaní svoj právny názor na podanú žalobu, pričom žalovaného dôrazne a presvedčivo vyzval na mimosúdne rokovania so žalobcom, navrhol žalovanému, aby úhradou určitej nemajetkovej ujmy presvedčil žalobcu na zmierlivé, resp. mimosúdne vyriešenie sporovej veci. Na základe týchto vyjadrení nadobudol žalobca pocit, že skutkový a právny stav je pre súd prvej inštancie dostatočne preukázaný, keďže vyjadrenie súdu prvej inštancie bolo dostatočne presvedčivé a dôrazné. Keďže sa na prvom pojednávaní nepodarilo dosiahnuť medzi stranami sporu zmier, súd prvej inštancie mal uložiť stranám povinnosti súvisiace s prípravou pojednávania, určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sú nesporné a ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Zároveň mal uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci, čo sa v tomto konaní nestalo a došlo priamo k uvedeniu ďalšieho termínu pojednávania. Odvolateľ poukázal na to, že inštitút predbežného prejednania sporu má potenciál výrazne zrýchliť konanie ale najmä zabrániť tzv. prekvapivým súdnym rozhodnutiam. Podľa žalobcu súd prvej inštancie svojim procesným postupom porušil právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, keď po prvom pojednávaní navodil v konaní pocit, že žalobcom uplatňované právo je dostatočne podložené dôkaznými prostriedkami, ktoré postačujú na rozhodnutie v zmysle všetkých žalobných petitov podanej žaloby. Z uvedeného dôvodu žalobca nenavrhoval ďalšie dôkazy, keďže sa po prvom pojednávaní, na základe vyjadrení súdu prvej inštancie, javil skutkový a právny stav za dostatočne jasný, zrozumiteľný, a preto bol žalobcovi odopretý ďalší časový priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej stratégie. Rozsudok preto považuje za prekvapivý. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj osoby obvinené z trestného činu sa vznesením obvinenia stávajú osobami verejného záujmu a tými ostávajú aj v budúcnosti, a preto je potrebné nahliadať na žalobcu ako na osobu verejného záujmu (záver podporený nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 403/2013). Dôvodil, že ho nie je možné považovať za osobu verejného záujmu, keďže bol osobou verejného záujmu v rokoch 1994-2002, t.j. spolu v trvaní 8 rokov vykonávania verejnej funkcie, pričom od roku 2002, kedy prestal byť osobou verejne činnou, do roku 2017 uplynulo viac ako 15 rokov. Označiť ho za osobu verejného záujmu je protiústavné. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia, absenciu náležitej a presvedčivej argumentácie ako i náležitého posúdenia veci, či už
skutkovo alebo právne. Uvedeným postupom boli porušené jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktoré zaručuje jednak právna úprava C.s.p., Ústava Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k objektívnemu narušeniu a ohrozeniu jeho práva uvedeného v § 11 Občianskeho zákonníka a bolo tak neoprávnene zasiahnuté do jeho práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia, avšak nepriznal mu nemajetkovú ujmu v peniazoch, čo možno hodnotiť ako prekvapivé. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 341/2012 zo dňa 17.1.2013, sp. zn. PL. ÚS 25/01 a sp. zn. II. ÚS 78/05. Podľa žalobcu v konaní došlo k porušeniu jedného zo základných princípov uvedeného v čl. 2 ods. 2 C.s.p., a to porušeniu právnej istoty, na základe ktorého môže každý očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Žalobca dôvodil, že odoprenie priznania nároku na upustenie od škodlivého následku spočívajúceho v zobrazovaní článku na webovej stránke žalovaného a jeho ďalšie rozširovanie, ako aj nepriznanie nemajetkovej ujmy za porušenie práva na ochranu osobnosti, predstavuje aj naďalej výrazný zásah do jeho práv. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.). Vytýkal súdu prvej inštancie, že nesprávne právne posúdil, že fotografia žalobcu vyhotovená v Justičnom paláci v Bratislave (ďalej len „Fotografia“) zasiahla do práva žalobcu na ochranu osobnosti pre neexistenciu vecného súvisu s článkom, a to z dôvodov, že 1. argument súdu o neexistencii vecného súvisu predmetnej Fotografie s témou článku neobstojí, pretože zjavný opak vyplýva zo samotného článku, 2. žalovaný v článku informoval o legitímnej téme verejného záujmu a to objasňovaní trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty), pričom legitímny verejný záujem bol v danom prípade osobitne zvýraznený skutočnosťou, že a) podozrenia sa týkali osoby žalobcu - bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a ako jeden z mála poslancov viacnásobne právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa), a b) existovalo podozrenie, že žalobca riadne neodviedol dane, ktoré mal, 3. fotografia žalobcu zo súdu má taktiež zjavný vecný súvis s článkom, keďže podnetom na jeho napísanie bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (v očiach laickej verejnosti) žalobcu oslobodil v jednom z prípadov, ide o tému týkajúcu sa justície a aj fotografia je z prostredia justície. Zároveň žalovaný poukázal na to, že ak by aj Fotografia nemala vecný súvis s článkom, aj v takom prípade by bolo jej zverejnenie oprávnené, keďže článok predstavoval legitímnu tému verejného záujmu (v tej súvislosti odkázal na rozsudok ESĽP č. 8772/10 zo dňa 19.9.2013). Žalovaný dôvodil, že Fotografia žalobcu bola vyhotovená v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv. spravodajská licencia). Zároveň, ak by aj predmetná Fotografia nemala vecný súvis s článkom, aj v takomto prípade by bolo zverejnenie Fotografie oprávnené, keďže článok predstavoval legitímnu tému verejného záujmu. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že výrokom I. mu bola uložená povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania Fotografie žalobcu, a to bez akéhokoľvek časového, resp. vecného, obmedzenia pro futuro. Takto formulovaný výrok je neprimeraný a obmedzujúci ústavné právo, resp. slobodu žalovaného (slobodu prejavu), a teda nevykonateľný, keďže uvedený výrok ho obmedzuje v používaní predmetnej Fotografie natrvalo, pričom mu neposkytuje žiadny priestor na prípadné publikovanie Fotografie s ohľadom na budúce aktivity žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava V. č.k. 49 C 120/2013-145, zo dňa 20.11.2015. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil a žalobu v tejto časti zamietol a vo výroku III. zmenil tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, eventuálne, aby rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zdôraznil fakt, že jeho fotka pripojená k článku nebola zhotovená v čase, v ktorom vznikal predmetný článok pojednávajúci o konaní na najvyššom súde, nebola zhotovená s vedomím a zvolením žalobcu, žalobca nedal súhlas s vyhotovením predmetnej fotografie ako i súhlas s uverejnením predmetnej fotografie, fotografia zachytáva žalobcu na inom mieste ako je najvyšší súd, o konaní ktorého pojednáva článok, je zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, čo nepochybne vyplýva z prostredia. Ďalej žalobca poukázal na to, že článok sa jednoznačne týka výlučne jeho osoby, keďže bol identifikovaný výslovným uvedením jeho mena a priezviska. V čase
uverejnenia článku nebol politicky a spoločensky činný, keďže poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a poslancom miestneho zastupiteľstva bol v rokoch 1998 až 2002. Poukázal aj na to, že mu nie je známe, prečo je zverejnená jeho podobizeň, keďže sa pojednávania nezúčastnil a poslal naň len svojho splnomocneného právneho zástupcu. Je teda evidentné, že žalovaný postupoval vedome a predmetnú fotografiu uverejnil s vedomím, aby čo možno najširšia verejnosť stotožnila tvár a podobizeň žalobcu s článkom a informáciami v ňom uverejnenými. Na žalobcu je potrebné hľadieť ako na súkromnú osobu, u ktorej sú hranice prípustnosti zásahov do ochrany osobnosti užšie ako v prípade osôb verejného záujmu. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. považoval za správny, zotrval na svojom odvolacom návrhu. V ďalšom vyjadrení, reagujúc na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 8.4.2019, žalobca zotrval na všetkých skutočnostiach uvedených v odvolaní a uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí.
5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vzťahu k výroku č. I. rozsudku a výroku č. III. v plnom rozsahu odkázal na svoje odvolanie proti rozsudku a argumenty v ňom obsiahnuté. Dôvodil, že osoba žalobcu je nepochybne osobou absolútneho verejného záujmu a to s ohľadom na jeho politickú kariéru (poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a mestského zastupiteľstva); jeho podnikateľské aktivity počas výkonu politických činností a v ich súvislosti, pričom pri týchto podnikateľských aktivitách sa žalobca dopustil trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený (čo bolo rozsiahlo medializované); v roku 2007 bol žalobca právoplatne odsúdený aj za trestný čin útoku na verejného činiteľa (uvedené bolo taktiež rozsiahlo medializované) a žalobca sa naprieč širokou verejnosťou smutne preslávil vulgárnym výrokom „môžete mi vyfajčiť môj ctený poslanecký...“. Žalovaný poukázal na to, že žalobca status osoby verejného záujmu nestratil spolu so stratou postavenia poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a mestského zastupiteľstva, a to v dôsledku vlastného, najmä spoločensky odsúdeniahodného, správania, na základe ktorého sa stal predmetom rozsiahlej medializácie a záujmu verejnosti. Žalobca sa výrazne do povedomia verejnosti dostal ešte v roku 1999, keď ako poslanec národnej rady sa pod vplyvom alkoholu zúčastnil dopravnej nehody, pri ktorej prešetrovaní sa správal vulgárne a smutne sa preslávil výrokom „môžete mi vyfajčiť môj ctený poslanecký...“. Následne bol žalobca v roku 2002 odsúdený pre trestný čin útoku na verejného činiteľa, v roku 2007 pre ďalší trestný čin útoku na verejného činiteľa a v roku 2008 pre trestný čin podvodu, pričom všetky konania a odsúdenia žalobcu boli rozsiahlo medializované. Žalobca mal a stále má status osoby verejného záujmu a to pre vlastné protiprávne a spoločensky odsúdeniahodné konanie, ktorým ako bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky pútal a stále púta legitímny záujem verejnosti. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 Co 311/2012-275, sp.zn. 4 Co 312/2012 zo dňa 7.5.2014, ktorý vo vzťahu k žalobcovi uviedol nasledovné: „Pri posudzovaní skutočnosti, či navrhovateľ patrí medzi osoby verejne známe, u ktorých je miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov, je potrebné vziať do úvahy, že navrhovateľ v minulosti pôsobil dlhšie obdobie v politike t. j. bol osobou verejne známou, zastával viaceré verejné funkcie a známe sú aj jeho podnikateľské aktivity. Ak aj navrhovateľ dlhšie nepôsobil v politike, bol osobou verejného záujmu, v minulosti totiž pôsobil dlhšie obdobie v politike, bol bývalý poslanec NR SR. Aj napriek tomu, že v čase uverejnenia článku už v politike nepôsobil, bol osobou verejného záujmu, pričom tento záujem v čase uverejnenia článku bol umocnený tým, že navrhovateľ ako osoba verejne politicky známa mala byť vo výkone trestu odňatia slobody a nebola. Navyše navrhovateľ ako politik a podnikateľ sa dopúšťal páchania trestných činov, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Aj v zmysle judikatúry ESĽP osoby verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než súkromné osoby, a preto bolo potrebné poskytnúť odporcovi vyšší stupeň ochrany jeho práva na slobodu prejavu, voči právu navrhovateľa na ochranu osobnosti.(...) Odvolací súd považuje za potrebné opätovne poukázať na to, že v danom prípade bol navrhovateľ odsúdený za trestné činy, ktoré spáchal v období, keď pôsobil na politickej scéne a zároveň keď podnikal, a preto verejnosť mala právo byť informovaná o pohybe navrhovateľa, nakoľko v tom čase sa mal nachádzať vo výkone trestu odňatia slobody.“ Pokiaľ ide o porušenie práva na spravodlivý proces, namietané v odvolaní žalobcom, žalovaný dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno považovať za prekvapivé, keďže súd prvej inštancie sčasti návrhu žalobcu vyhovel, a to v časti návrhu požadujúcom odstránenie fotografie žalobcu z webovej stránky žalovaného a ak aj súd v rámci prvého pojednávania vyslovil svoj predbežný právny názor, žalovaný zdôraznil, že tak ako to zo samotného názvu tohto inštitútu vyplýva, jedná sa o predbežný právny názor, ktorý nie je pre súd záväzný. K povinnosti obligatórneho využitia inštitútu predbežného prejednania sporu v zmysle § 168 C.s.p. žalovaný odkázal na komentár k § 168 C.s.p., v ktorom sa vo vzťahu k povahe inštitútu predbežného prejednania sporu uvádza nasledovné: „Civilné sporové konanie nie je ovládané princípom tzv. legálneho poriadku, podľa
ktorého by jednotlivé fázy konania obligatórne nasledovali v predpísanom poradí. Preto je i predbežné prejednanie sporu konštruované ako fakultatívna fáza sporu, ktorú súd môže a nemusí nariadiť podľa okolností konkrétnej prejednávanej veci.“. Žalovaný vo vzťahu k žalobcom uvádzaným skutočnostiam o mimosúdnom urovnaní odkázal na zápisnicu z pojednávania zo dňa 7.11.2018, v ktorej je vo vzťahu k mimosúdnemu urovnaniu zaprotokolované nasledovné: „Pred otvorením pojednávania vo veci samej sa súd pokúša o zmierenie strán sporu podľa § 148 ods. 1 C.s.p. Súd konštatuje, že k zmieru strán sporu nedošlo.“ Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.
6. Vo vyjadrení, reagujúc na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 13.3.2019, žalovaný, vo vzťahu k výroku č. I. rozsudku a výroku č. III. rozsudku, v plnom rozsahu odkázal na svoje odvolanie proti rozsudku a argumenty v ňom obsiahnuté. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu fotografie použitej v článku opätovne zdôraznil, že fotografia žalobcu zo súdu má zjavný vecný súvis s článkom, keďže podnetom na napísanie článku bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (v očiach laickej verejnosti) žalobcu oslobodil v jednom z prípadov, ide o tému týkajúcu sa justície a aj fotografia je z prostredia justície; fotografia žalobcu použitá v článku bola vyhotovená na verejných priestranstvách, na ktorých je samo o sebe z ich podstaty znížená ochrana súkromia, a preto žalovaný fotografiu použitú v článkoch vyhotovil a zverejnil v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv. spravodajská licencia); oprávnenie uverejniť fotografiu zvýrazňuje aj existencia rozsudku ESĽP č. 8772/10 zo dňa 19.9.2013 - Prípad von Hannover III, v ktorom súd judikoval: „Hoci fotografie neprispeli k diskusii o verejnom / všeobecnom záujme, takto nemožno hodnotiť článok, ktorý referoval o súčasnom trende medzi celebritami prenajímať svoje sídla. Tento článok mal za cieľ o tomto trende pojednávať a bol schopný aj vhodný k diskusii o verejnom záujme prispieť. Súd poznamenal, že článok sám o sebe neobsahoval informácie, týkajúce sa osobného života sťažovateľky a jej manžela, ale zaoberal sa len faktickými informáciami ohľadom vily a jej prenájmu.“ Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdiť a pokiaľ ide o výroky I. a III. žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.
7. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.
8. Odvolací súd s poukazom na § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný, na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. ods. 1 C.s.p.), po zopakovaní dokazovania oboznámením podstatného obsahu spisu, vyjadrení žalobcu a žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, za dôvodné považoval odvolanie žalovaného. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, ktorá bola uverejnená na webovej stránke žalovaného https://plus7dni.pluska.sk/Domov/H.-opaet-zasahuje-Tentoraz-vytiahol-z-kase-exposlanca- ktory-sa-preslavil-vulgarnym-vyrokom; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“, zmenil a žalobu v tejto časti zamietol (§ 388 C.s.p.), vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, rozsudok potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a vo výroku, ktorým súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, rozsudok zmenil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 388 C.s.p.; § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.).
9. Podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).
10. Právo na slobodu prejavu garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým.
11. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
13. Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
14. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
15. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe žalobcu a uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, ktorá bola uverejnená na webovej stránke žalovaného <https://plus7dni.pluska.sk/Domov/H.-opaet-zasahuje-Tentoraz-vytiahol-z-kase- exposlanca-ktory-sa-preslavil-vulgarnym-vyrokom>; článok s názvom „H. opäť zasahuje: Tentoraz vytiahol z kaše exposlanca, ktorý sa preslávil vulgárnym výrokom“ dôvodiac, že zverejnením fotografie zobrazujúcej žalobcu kráčajúceho v Justičnom pláci v Bratislave došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to práva na prejavy osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, konkrétne práva na podobizeň, pričom žalobca nedal na vyhotovenie a uverejnenie predmetnej fotografie súhlas. Prihliadol na okolnosti zhotovenia uvedenej fotografie (bez vedomia žalobcu, zhotovená v Justičnom paláci v Bratislave, bez zjavného vecného súvisu s inak informačným charakterom článku) a predovšetkým ku skutočnosti, že v článku sa vyslovene uvádza, že žalobca na súd neprišiel. Súd prvej inštancie dôvodil, že pri hľadaní rovnováhy a proporcionality medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu bolo potrebné uprednostniť právo fyzickej osoby na ochranu osobnosti. Za postačujúce považoval zistenie, že zásah zo strany žalovaného bol objektívne spôsobilý narušiť resp. ohroziť práva žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a neoprávnene zasiahol do jeho práva na ochranu prejavov osobnej povahy a súkromia. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu súd vychádzal z prostredia, z intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých hodnôt osobnosti, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti, ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý spočíval v uverejnení fotografie súkromného charakteru bez súhlasu dotknutej osoby. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie v otázke absencie vecného súvisu zverejnenej fotografie s témou článku, dôvodil, že v článku informoval o legitímnej téme verejného záujmu a to objasňovaní trestnej činnosti spočívajúcej v podvode (odpočet dane z pridanej hodnoty), pričom legitímny verejný záujem bol osobitne zvýraznený skutočnosťou, že podozrenia sa týkali osoby žalobcu, bývalého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý bol viacnásobne právoplatne odsúdený za trestnú činnosť (útok na verejného činiteľa) a existovalo podozrenie, že žalobca riadne neodviedol dane, ktoré mal, dôvodil, že fotografia žalobcu zo súdu má zjavný vecný súvis s článkom, keďže podnetom na jeho napísanie bola skutočnosť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (v očiach laickej verejnosti) žalobcu oslobodil v jednom z prípadov, ide tak o tému týkajúcu sa justície a fotografia je z prostredia justície. Ďalej dôvodil, že existencia vecného súvisu fotografie s článkom nie je predpokladom oprávnenosti jej použitia, pričom fotografia žalobcu bola vyhotovená v súlade s § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka (tzv. spravodajská licencia). Aj v prípade absencie vecného súvisu s článkom by jej zverejnenie bolo oprávnené, keďže článok predstavoval legitímnu tému verejného záujmu. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že výrokom I. rozsudku mu bola uložená povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu, a to bez akéhokoľvek časového, resp. vecného, obmedzenia do budúcna. Takto formulovaný výrok považoval za neprimeraný a obmedzujúci ústavné právo, resp. slobodu žalovaného (slobodu prejavu) a teda nevykonateľný, keďže uvedený výrok ho obmedzuje v používaní predmetnej fotografie natrvalo, pričom mu neposkytuje žiadny priestor na jej prípadné publikovanie s ohľadom na budúce aktivity žalobcu.
16. Z ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že vyhotoviť alebo použiť podobizne a obrazové snímky možno aj bez súhlasu oprávnenej osoby v rámci tzv. zákonnej spravodajskej licencie, teda pre účely tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva. Pri každom použití podobizní a obrazových snímok musia byť však súčasne splnené dve základné podmienky, použitie sa musí uskutočniť primeraným spôsobom, ktorý zároveň nesmie byť v rozpore s oprávnenými (osobnými či majetkovými) záujmami fyzickej osoby. Za primerané treba považovať také použitie, ktoré je čo do formy, rozsahu a obsahu odôvodnené účelom zákonnej licencie, pre potreby ktorej boli podobizne či obrazové snímky vyhotovené. Oprávnené záujmy fyzickej osoby môžu byť dotknuté najmä vtedy, ak použitie obrazových snímok alebo podobizní poškodzuje jej česť, dôstojnosť, či vážnosť. A preto aj použitie obrazových snímok alebo podobizní samo osobe prípustné môže vyústiť do neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k ich vyhotoveniu a použitiu, súvislostí, do ktorých boli situované, alebo vzhľadom na text, ktorý bol k nim pripojený. Uvedené ustanovenie tak rieši vzťah dvoch ústavných práv, ktoré sa môžu za určitých okolností dostať do vzájomného konfliktu, a to právo na slobodu prejavu a právo na informácie a na ich šírenie a na druhej strane právo každého na to, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, ako aj právo na ochranu súkromia. V každom konkrétnom prípade je preto vždy potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti v kontexte so slobodou prejavu a právom verejnosti na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. V danom prípade, podľa názoru odvolacieho súdu, nebol potrebný na uverejnenie fotografie súhlas žalobcu, keďže k jej použitiu došlo v rámci tlačového spravodajstva, teda v súlade so zákonnou (tlačovou) spravodajskou licenciou podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka; fotografia bola z justičného prostredia a priamo súvisela s obsahom článku, pravdivo a objektívne informujúcom o aktuálnej udalosti, pričom bola použitá spôsobom primeraným podávanej informácii, ku ktorej mala bezprostredný vecný vzťah (článok sa týkal súdneho konania, fotografia bola z justičného prostredia). Odvolací súd zároveň uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného, že uverejnením dotknutého článku realizoval svoje právo informovať a vyjadrovať svoje názory, v rámci ústavou garantovanej slobody prejavu, keďže predmetný článok sa týka legitímnej témy verejného záujmu akou nepochybne je objasňovanie trestnej činnosti súvisiacej s odpočtami DPH. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, podľa ktorého mu výrokom I. rozsudku bola uložená povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania fotografie žalobcu bez akéhokoľvek časového, resp. vecného, obmedzenia do budúcna, natrvalo, čo má za následok obmedzenie ústavného práva žalovaného na slobodu prejavu. Z uvedených dôvodov odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uverejňovania a rozširovania dotknutej fotografie žalobcu, zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol.
17.1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť označený článok z jeho webovej stránky na internete, ako aj zaplatiť žalobcovi 3.000,- € titulom nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že zverejnením dotknutého článku nedošlo k neprimeraného zásahu do osobnosti žalobcu, žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti, ktoré by priamo súviselo s uverejnením dotknutého článku. 17.2. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť označený článok z jeho webovej stránky na internete, odvolací súd uvádza, že žalovaný v dotknutom článku uverejnil informácie o veciach verejného záujmu, realizoval tak svoje právo informovať, a preto je potrebné poskytnúť vyššiu mieru ochrany jeho právu na slobodu prejavu a právu (verejnosti) na informácie pred právom žalobcu na ochranu osobnosti, pretože žalovaný svojou činnosťou neprekročil zákonný rámec ani neprimeraným spôsobom nezasiahol do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti, ktoré by priamo súviselo s uverejnením dotknutého článku. Odvolací súd poukazuje na to, že ani v priebehu odvolacieho konania, na pojednávaní konanom dňa 27.4.2022 (zápisnica z pojednávania na č. l. 208 a nasl. spisu), na otázku odvolacieho súdu, ako článok a fotografia ovplyvnili osobný, rodinný, profesný život žalobcu, žalobca neuviedol (teda ani netvrdil) a ani nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa § l3 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. 17.3. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že nepostupoval podľa § 168 C.s.p. a predbežne neprejednal predmetný spor, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Odvolací súd uvádza, že z ustanovenia § 168 C.s.p. vyplýva, že ide o fakultatívny inštitút (ak súd nerozhodne inak, nariadi pred prvým pojednávaním predbežné prejednanie sporu), a teda súd nie je povinný pred prvým pojednávaním
nariaďovať predbežné prejednanie sporu, má možnosť nariadiť priamo pojednávanie podľa § 177 C.s.p. Uvedené znamená, že ak súd prvej inštancie nevyužil inštitút predbežného prejednania sporu, neporušil tým ustanovenia procesného predpisu a neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces. 17.4. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie porušenie ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 56/2020 zo dňa 28.12.2020, podľa ktorého „Cieľom § 181 ods. 2 C. s. p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.“ Podľa citovaného rozhodnutia „Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.....“. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 30.1.2019 na č. l. 120 a nasl. spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval strany sporu, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a právnej stránke veci a poučil ich podľa § 154 C.s.p., že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, pričom strany sporu uviedli, že ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany si neuplatňujú. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 17.5. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie postup, v rámci ktorého tento vyslovil po pojednávaní svoj právny názor na podanú žalobu, pričom žalovaného dôrazne a presvedčivo vyzval na mimosúdne rokovania so žalobcom, navrhol žalovanému, aby úhradou určitej nemajetkovej ujmy presvedčil žalobcu na zmierlivé, resp. mimosúdne vyriešenie sporovej veci. Na základe týchto vyjadrení nadobudol žalobca pocit, že skutkový a právny stav je pre súd prvej inštancie dostatočne preukázaný, nenavrhol preto ďalšie dôkazy, pričom rozsudok považuje za prekvapivý. Odvolací súd uvádza, že ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom (§ 170 ods. 2 C.s.p.). Ak preto súd prvej inštancie vyzval strany sporu k zmierlivému vyriešeniu sporu, postupoval tak podľa § 170 ods. C.s.p., teda v súlade s ustanoveniami procesného predpisu. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak aj súd prvej inštancie vyslovil predbežný právny názor na prejednávanú vec, týmto nie je viazaný, opak z ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. nevyplýva. Súd je pri svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný len obsahom objektívneho práva, ktoré v prejednávanej veci aplikuje a interpretuje. Uvedenú odvolaciu námietku preto považuje odvolací súd za nedôvodnú. 17.6. Žalobca v odvolaní namietal záver súdu prvej inštancie, že je osobou verejného záujmu. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že v posudzovanej veci je nesporné, že žalobca bol, vzhľadom na svoje predchádzajúce pôsobenie vo verejných funkciách, ako aj na jeho predchádzajúce trestné stíhanie, predmetom zvýšeného záujmu zo strany verejnosti a masmédií, a preto bol povinný zniesť vyššiu mieru publicity a kritiky, keďže vstupom do politiky a výkonom verejnej funkcie sa každá osoba do určitej miery vzdáva časti svojho súkromia a musí akceptovať vyšší záujem zo strany verejnosti a masmédií, a to aj po skončení výkonu verejnej funkcie, osobitne pokiaľ sa dopustí skutkov vnímaných verejnosťou negatívne. Keďže žalobca aj po tom, ako prestal byť osobou verejne činnou, pútal záujem verejnosti svojím trestným stíhaním a s tým spojeným vystupovaním na verejnosti, osobou verejne známou byť neprestal, z ktorého dôvodu sa na neho vzťahuje vyššia miera akceptovateľnosti informovanosti a na žalovaného zvýšená ochrana žurnalistov, ktorí majú povinnosť poskytovať verejnosti myšlienky a informácie týkajúce sa záležitostí verejného života. Zároveň odvolací súd opätovne uvádza, že obsah dotknutého článku sa týkal otázky verejného záujmu (objasňovanie trestnej činnosti súvisiacej s odpočtami DPH), pričom sledoval legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu. 17.7. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nedostatok riadneho odôvodnenia a tým porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti je stručné, avšak obsahom zodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 C.s.p. Rovnako je z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zrejmý dôvod, pre ktorý súd žalobe v časti o uloženie povinnosti žalovanému odstrániť dotknutý článok a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu nevyhovel, keď žalobca žiadnym spôsobom v žalobe nezdôvodnil a žiadnymi dôkazmi nepreukázal zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby v spoločnosti, ktoré by priamo súviselo s uverejnením dotknutého článku. Z uvedeného odôvodnenia je zrejmé, akými myšlienkovými pochodmi sa riadil súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že z hľadiska zákonnej
požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (podobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
18. Z dôvodu, že žalovaný bol, po zmene výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, v konaní pred súdom prvej inštancie v plnom rozsahu úspešný, odvolací súd zmenil výrok III. rozsudku o trovách konania a procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.).
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).