Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sžsk/83/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: MUDr. Z. Q., narodený XX. H. XXXX, bytom Q. XX/XX, Q., zastúpený: Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., IČO: 46 104 020, Farská 4, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 31. januára 2018, číslo 24062-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 18. marca 2019, č.k. -98, t a k t o

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. -98 zo dňa 18. marca 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

I.

Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 18. marca 2019, č. k. -98 podľa a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 31. januára 2018, číslo 24062-3/2018-BA (ďalej len „druhostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava z 26. júna 2017, číslo: 56877-62/2017-TT (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008.

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách , a , a v znení účinnom v rozhodnom čase a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že je potrebné druhostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie.

3. Krajský súd skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, zhrnul v úvodnej časti kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom za rozhodné považoval najmä nasledovné: Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodla, že žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že hoci povolenia vydané žalobcovi na poskytovanie zdravotnej starostlivosti č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a č. j. 96/00520-25/ LEK zo dňa 30. augusta 1996 boli zrušené, tento naďalej mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0701/06. Z údajov, ktoré Sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky vyplýva, že príjmy žalobcu z podnikania za rok 2005 (v sume 1 584 631,- Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma 82 800,- Sk. Rovnako tiež príjmy žalobcu z podnikania za rok 2006 (v sume 1 287 065,- Sk) presiahli zákonom stanovenú sumu 91 200,- Sk. Na základe uvedeného dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca bol v období od 1. júla 2006 do 30. júna 2007 a taktiež v období od 1. júla 2007 do 30. júna 2008 povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou. Prvostupňový správny orgán teda uzavrel, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo v zmysle dňa 30. júna 2008 z dôvodu, že v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2007, nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2007. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, o odvolaní rozhodla žalovaná druhostupňovým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaná vo svojom rozhodnutí dôvodila, že napriek skutočnosti, že spoločnosti Q. J., L..C..I.. bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. j. zo dňa 13. júna 2006 dňom 1. júla 2006 povolené prevádzkovať zdravotnícke zariadenie - ambulanciu, v špecializovanom odbore: gynekológia a pôrodníctvo, ultrazvuk v gynekológii a pôrodníctve, mal žalobca na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 30. júni 2006, pretože mal naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia- na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A) a jeho príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2004, 2005 a 2006 presiahol sumu ustanovenú zákonom.

4. Žalobca napadol druhostupňové rozhodnutie správnou žalobou, ktorú v podstatnom skutkovo odôvodnil nasledovne. Žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia vydaného Okresným úradom v Trnave č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a povolenia vydaného Krajským úradom v Trnave č. j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30. augusta 1996. V roku 2006 žalobca založil spoločnosť Q. J., L..C..I.. so zámerom vykonávať svoju lekársku činnosť nie ako samostatne zárobkovo činná osoba, ale formou právnickej osoby. Z tohto dôvodu bolo vydané rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. zo dňa 13. júna 2006, ktorým bolo jednak vydané povolenie právnickej osobe (spoločnosti Q. J., L..C..I..) na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii v kategórii lekár v špecializačnom odbore gynekológia a pôrodníctvo, ultrazvuk v gynekológii a pôrodníctve dňom 1. júla 2006, jednak boli zrušené povolenie vydané Okresným úradom v Trnave č. j. 95/04210-549/LEK zo dňa 3. októbra 1995 a povolenie vydané Krajským úradom v Trnave č. j. 96/00520-25/LEK zo dňa 30. augusta 1996, a to dňom 30. júna 2006. Žalobca ďalej dôvodil, že „V súvislosti so zrušením povolenia SZČO (špecifikovaného pod písm. b) podal žalobca - ako SZČO - súčasne aj odhlášku z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia SZČO s dátumom zániku poistenia 30.6.2006.“. Žalobca vytkol správnym orgánom formalistický a mechanický výklad a aplikáciu , ktorý je podľa jeho názoru nesprávny a nezákonný, nespravodlivý a prináša absurdné dôsledky pre žalobcu. Žiadal, aby krajský súd zrušil druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

5. Krajský súd v odôvodnení svojho kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia v prvom rade ustálil, že „Skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 30.6.2006 neboli v konaní medzi účastníkmi spornými.“. Podľa krajského súdu sporné zostalo posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňom 30.6.2006 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Po tom, ako krajský súd vyložil ustanovenie a poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „“) sp. zn. II. ÚS

63/2012, a , dospel k záveru, že „ ... vychádzajúc z citovaných rozhodnutí ústavného súdu, sa priklonil k teleologickému výkladu ustanovení § 3 ods. 1 písm. b), § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, čo je potrebné vykladať ako príjem dosiahnutý realizáciou činnosti, nie držbou povolenia na výkon tej ktorej činnosti podľa osobitných predpisov.“. Krajský súd v závere svojho rozhodnutia uzavrel, že „Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva z definície obsiahnutej v ust. a , podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t. j. osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaná podľa obsahu rozhodnutia nezaoberala.“. Krajský súd, s odkazom na vyššie uvedené, druhostupňové rozhodnutie podľa a zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Úspešnému žalobcovi priznal podľa náhradu trov konania v celom rozsahu.

II.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Žalovaná vymedzila kasačný dôvod v úvode kasačnej sťažnosti slovami „Proti rozsudku Krajského súdu podáva žalovaná túto kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v .“.

7. Žalovaná uviedla, že právne posúdenie veci krajským súdom považuje za nesprávne. Dôvodila, že podľa jej názoru licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [], označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu podľa v znení neskorších predpisov samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010. Ďalej uviedla, že trvá na tom, že „ ... zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby ako „jedno poistenie“ a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Poukazujeme na to, že pri posudzovaní vzniku, resp. trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti dosiahla samostatne zárobkovo činná osoba príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, rozhodujúca je len tá skutočnosť, že fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa a o dani z príjmov ...“. Svoju argumentáciu podporila odkazom na rozhodovaciu činnosť označených súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 15. augusta 2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. mája 2017; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. mája 2017; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2017 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2011) a následne uzavrela, že „ ... je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch.“. Poukázala na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov a architektov. Žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 13. júna 2019, v ktorom, okrem iného, konštatoval, že sa nestotožňuje s právnymi závermi žalovanej v predmetnom spore a považuje rozhodnutie krajského súdu za správne a spravodlivé. Žalobca taktiež poukázal na uznesenie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 30. apríla 2019, ktorého relevantnú časť citoval. V závere žalobca žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.

9. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalovanej dňa 26. júna 2019 na vedomie. III. Posúdenie kasačnej sťažnosti

10. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Z vyššie citovaného vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých „živých“ právnych veciach, t. j. veciach, ktoré neboli právoplatne skončené na najvyššom súde k 1. augustu 2021 v agende správneho súdnictva, v ktorých veciach bude ako súd kasačný, konať a rozhodovať najvyšší správny súd.

11. Najvyšší správny súd ako kasačný súd podľa preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti žalovanej je potrebné vyhovieť. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej (ktoré sú podrobnejšie opísané v bodoch 3 až 5 vyššie) a právnej úpravy v znení účinnom v rozhodnom čase kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006 alebo až 30. júna 2008. Rozhodným pre zodpovedanie spornej otázky je potom posúdenie jednak charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou) žalobcu v relevantnom čase.

12. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť z nasledovných dôvodov.

13. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020 (ďalej len „rozsudok “). Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. -22 zo dňa 30. novembra 2021.

14. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010 citujúc v znení platnom do 31. decembra 2010, o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), , , , , , konštatoval: ,,Zákonodarca už v ustanovení zákona e. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného pod3a osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)].“

15. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [ ] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [], teda s tzv. licenciou LlC. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [ ] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§

68 ods. 1 písm. b) ]. Pojem „povolenie“, uvedený v . a je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [ ] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [ ]. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa (ďalej aj „“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

16. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľovi zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.

17. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle v znení platnom do 31. decembra 2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [ bod. 1 ], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie v znení platnom do 31. decembra 2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa , je predpokladom na vydanie povolenia na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia podľa musí mať táto právnická osoba určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [ Z. z], teda s tzv. licenciou L1C. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa a Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby nebola oprávnením podľa , by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle

18. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. . Na prvú otázku, teda „či vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v “, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle o sociálnom poistení v znení , na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu o sociálnom poistení v znení “

19. Veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku č. k. k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010, citujúc , , , , , , , , , o sociálnom poistení, konštatoval: „Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia , je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia.“. V tejto súvislosti považoval Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako podľa , či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná uvedená v , , až f) o sociálnom poistení.

20. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie až 4 Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie zákona

č. Podľa v znení , povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v a dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v .

21. Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie , časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa a a v spojení s a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v , teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

22. Keďže výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa , za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely v spojení s , Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .....“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

23. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: (i) podľa dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v tohto zákona, alebo (ii) podľa , časti vety pred písmenom „a“ v znení platnom od 01.08.2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie, alebo (iii) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s a v spojení s , časti vety za písmenom „a“ tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v tohto zákona.

24. v uznesení, č. k. -22 zo dňa 30. novembra 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku najvyššieho súdu konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.“. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto

postupe vidieť porušenie , resp. dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. ). Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

25. teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné.

26. Najvyšší správny súd v bode 11 vyššie vymedzil dve oblasti, ktorých posúdenie je zásadné pre rozhodnutie vo veci (posúdenie charakteru tzv. licencie L1A a zároveň posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase). Keďže prvá oblasť (posúdenie charakteru licencie L1A) korešponduje právnym otázkam, ktorými sa veľký senát správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom rozhodnutí () dôsledne zaoberal, kasačný súd na tieto argumenty už duplicitne v podrobnostiach nereflektoval a považoval ich za zodpovedané práve poukazom na uvedenie relevantných častí rozhodnutia veľkého senátu v odôvodnení tohto rozhodnutia.

27. Čo sa týka druhej oblasti (posúdenie splnenia podmienky kvalifikovanej výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobcu v relevantnom čase), najvyšší správny súd uvádza, že v konaní nebolo sporným, že príjem žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2005 bol vo výške 1 584 631,- Sk a za rok 2006 bol vo výške 1 287 065,- Sk, išlo teda o sumu (v oboch rokoch) vyššiu ako zákonom stanovená hranica 82 800,- Sk, resp. 91 200,00 Sk. Uvedený príjem je nutné považovať za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou ( o dani z príjmov). Keďže ide vždy o príjem , nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa alebo aj podľa , príp. písm. b) alebo d) v znení platnom do 31. decembra 2010.

28. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -98 zo dňa 18. marca 2019 podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd, súc viazaný vyššie uvedeným právnym názorom, rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania ( ).

29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte jednomyseľne - pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.