Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-167-2020.pdf
PDF · 145.98 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/167/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: H. Y. X. H. U. X. Z. , W. H. XX.X.XXXX, M. F. Q. Č.. XXX, zastúpený spoločnosťou PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., IČO: 36 860 930, Košice, Kmeťova č. 24, za ktorú koná JUDr. Martin Puchalla, PhD., proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, Bratislava, Dostojevského rad č. 4, Bratislava, o zaplatenie sumy 7.976,40 €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. júna 2020, sp.zn. 22 C 43/2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. júna 2020, sp.zn. 22 C 43/2019, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 16.6.2020, sp.zn. 22 C 43/2019, I. žalobu zamietol; II. žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 9.9.2019, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 7.976,40 € titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.9.2017 bol účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej ako pasažier motorového vozidla zn. Dacia Sandero, EČV: V. utrpel viaceré poranenia, pričom k predmetnému motorovému vozidlu mal jeho prevádzkovateľ - spoločnosť ELTRA, s.r.o., IČO: 31 674 267, Košice, Rampová č. 4, t.j. jeho zamestnávateľ, uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného. Podľa jeho zamestnávateľa a Sociálnej poisťovne sa jednalo o pracovný úraz, zamestnávateľ ako poistník určil mieru jeho zavinenia ako zamestnanca v rozsahu 0 %. Uplatnil si u žalovaného nárok na bolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súlade s bodovým ohodnotením vo vypracovaných lekárskych posudkoch v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Bolestné si uplatnil u žalovaného najprv vo výške 30.789,12 € (1.688 bodov) v zmysle lekárskeho posudku zo dňa 20.2.2018, po úprave lekárskeho posudku a bodového ohodnotenia bolestného na 1.616,50 bodov (1.616,50 x 18,24 €) žiadal od žalovaného už len sumu 29.485,- €, avšak žalovaný mu zaplatil len časť bolestného vo výške 23.588,- € (18.094,40 € + 5.493,60 €) z dôvodu zníženia plnenia určením jeho spoluviny ako poškodeného vo výške 20 % pre nepoužitie bezpečnostného pásu a prehodnotenia niektorých položiek lekárskeho posudku. Žiada preto o bolestné vo výške 5.897,- €, ktoré predstavuje neuhradenú sumu (krátenie o 20 %). U žalovaného si uplatnil i nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 24.988,80 € (1.370 bodov x 18,24 €), tento poskytol iba sumu 8.317,60 €, keď vychádzal z počtu bodov 570, ktorý opäť následne znížil o 20 % za nepripútanie sa bezpečnostným pásom. Uplatňuje si preto za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 2.079,40 €, ktorá predstavuje 20 % krátenie zo žalovaným určenej sumy za daný nárok (t.j. 570 bodov
x 18,24 € = 10.396,80 € mínus 8.317,60 €). Považuje postup žalovaného pri riešení poistnej udalosti za nezákonný pre absenciu právneho základu pre zníženie požadovaného bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia svojvoľným určením jeho spoluzavinenia. Utrpel pracovný úraz a tak sa jeho nároky na náhradu škody z pracovného úrazu mali posudzovať ako pracovnoprávne vzťahy podľa Zákonníka práce. Poukázal na ustanovenia § 195 ods. 1 Zákonníka práce a § 4 ods. 1, ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z. a mal za to, že zamestnávateľ ako zodpovedný subjekt podľa pracovnoprávnych predpisov má právo, aby za neho žalovaný, ako poisťovateľ mu poskytol poistné plnenie výlučne podľa pracovnoprávnych predpisov, keďže v danej veci neexistuje iný zodpovednostný vzťah. Žalovaný jeho názor ignoruje, pričom na jednej strane akceptuje zodpovednosť zamestnávateľa za vzniknutý pracovný úraz, na strane druhej tento zodpovednostný vzťah posudzuje podľa Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia je na tento prípad vylúčená. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pri pracovnom úraze je komplexne upravená v Zákonníku práce bez možnosti použitia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka a tak sa na danú problematiku vzťahujú výlučne pracovnoprávne predpisy a jedine zamestnávateľ má možnosť zbaviť sa svojej zodpovednosti podľa § 196 Zákonníka práce. Poukázal na to, že jeho zamestnávateľ postupom podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce opakovane ustálil svoju mieru zavinenia na hodnotu 100 %, prijal svoju zodpovednosť za poškodenie jeho zdravia v celosti a nevyužil svoje právo úplne alebo čiastočne zbaviť sa zodpovednosti podľa § 196 Zákonníka práce s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2017, sp.zn. 1 Sžso 74/2015. Dodal, že žalovaný určil mieru jeho zavinenia na vzniku škody bez akéhokoľvek bližšieho skutkového odôvodnenia, iba uviedol, že vodič motorového vozidla - vinník nehody, ktorý napriek tomu, že bol pripútaný bezpečnostným pásom, utrpeným zraneniam podľahol.
2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadrením sporových strán, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Právny zástupca žalobcu mal za to, že ani znalec by nevedel určiť dopad tejto škody na zdravie žalobcu v prípade, ak by žalobca bol pripútaný v čase nehody bezpečnostným pásom. Žalovaným určenú výšku spoluzavinenia žalobcu mal preukázať priamo žalovaný. Žalovaný nepoprel, že žalobca utrpel pracovný úraz, ako to ustálila Sociálna poisťovňa, mal však za to, že pracovný úraz odškodňuje Sociálna poisťovňa, v predmetnej veci ale ide o nárok na náhradu škody, ktorý bol uplatnený podľa zákona č. 381/2001 Z.z. s tým, že miera spoluzavinenia žalobcu bola určená v súlade s ustálenou judikatúrou súdov. Prvoinštančný súd zistil zo záznamu zamestnávateľa žalobcu o registrovanom pracovnom úraze, že žalobca ako zamestnanec utrpel autonehodu na diaľnici D1 počas pracovnej cesty, kedy sedel na zadnom sedadle osobného motorového vozidla, ktoré zišlo z cesty a prevrátilo sa, pri nehode utrpel poranenia, bol prevezený do nemocnice. V stanovisku zamestnávateľa žalobcu zo dňa 10.6.2019, adresované právnemu zástupcovi žalobcu, bolo zamestnávateľom žalobcu konštatované, že žalobca nie je v žiadnom rozsahu spoluzodpovedný za vznik pracovného úrazu dňa 11.9.2017, miera jeho zavinenia je nulová. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.1.2018, č. XXXXXXXXXX., vo veci nároku na úrazový príplatok vyplýva, že žalobcovi bol priznaný nárok na úrazový príplatok za jeho dočasnú práceneschopnosť súvisiacu s pracovným úrazom zo dňa 11.9.2017. Žalobca ako poškodený utrpel pracovný úraz pri dopravnej nehode, ktorá sa stala na diaľnici D1 dňa 11.9.2017, kde utrpel poškodenie zdravia ako spolujazdec. Podľa oznámenia Krajského dopravného inšpektorátu, diaľničné oddelenie PZ v Trenčíne, poškodený nebol pripútaný bezpečnostným pásom, pričom táto skutočnosť nemala vplyv na vznik dopravnej nehody. Zamestnávateľ žalobcu na výzvu Sociálnej poisťovne oznámil, že zotrváva na miere zavinenia poškodeného na vzniku pracovného úrazu v rozsahu 0 %, keďže nebolo preukázané, že by porušenie zákonného predpisu ohľadom použitia bezpečnostného pásu žalobcom malo vplyv na vznik dopravnej nehody. Sociálna poisťovňa na základe uvedeného akceptovala stanovisko zamestnávateľa a poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2017, sp.zn. 1 Sžso 74/2015. Podľa lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 20.2.2018, bolo bolestné u žalobcu ohodnotené počtom bodov 1.688 a posudkom zo dňa 12.12.2018 už len počtom bodov 1.616,50. Z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 3.6.2019 vypracovaného prof. MUDr. Y. V., PhD., Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice je zrejmé, že sťaženie spoločenského uplatnenia u žalobcu bolo ohodnotené počtom bodov 1.370. Žalobca listom zo dňa 21.5.2018 vyzval žalovaného na poskytnutie poistného plnenia vo výške 30.789,12 €. Z odpovede žalovaného zo dňa 10.4.2019 na list žalobcu zistil, že žalovaný zotrval na stanovenej miere zavinenia žalobcu na vzniku spôsobených zranení vo výške 20 % s poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., § 441 Občianskeho zákonníka a § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. Z výzvy žalobcu na plnenie - uzatvorenie dohody o náhrade
za sťaženie spoločenského uplatnenia zo dňa 10.6.2019 vyplýva, že si žalobca uplatnil u žalovaného nárok na zaplatenie sumy 24.988,80 €. Podľa listu žalovaného zo dňa 9.8.2019 adresovaného právnemu zástupcovi žalobcu, žalovaný poukázal z povinného zmluvného poistenia žalobcovi sumu 8.317,60 eur titulom náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia, vychádzal z výpočtu: 570 bodov x 18,24 € = 10.397,- €, z tejto sumy odrátal spoluvinu vo výške 20 % za nepripútanie bezpečnostným pásom v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka. Z hlásenia škodovej udalosti pre poškodeného (škoda na zdraví) zo dňa 15.6.2018 vyplýva, že žalobca utrpel škodu na zdraví v dôsledku škodovej udalosti zo dňa 11.9.2017 cca o 8,25 hod. na diaľnici D1. Poistníkom motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, bol zamestnávateľ žalobcu.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 415, § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 427 ods. 1, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 8 ods. 1, ods. 2, § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke účinného v čase dopravnej nehody, dôvodiac nedôvodnosťou žaloby. Uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca dňa 11.9.2017 utrpel škodu na zdraví v dôsledku dopravnej nehody, ktorá sa stala na diaľnici D1, keď sedel na zadnom sedadle osobného motorového vozidla, ktorého prevádzkovateľom bol jeho zamestnávateľ a ktoré bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. V dôsledku dopravnej nehody žalobca, ktorý nebol pripútaný bezpečnostným pásom, vyletel z vozidla. Následne mu bola rozhodnutím Sociálnej poisťovne priznaná úrazová dávka
- úrazový príplatok za čas práceneschopnosti, pričom Sociálna poisťovňa akceptovala vyhlásenie zamestnávateľa žalobcu o tom, že žalobca nezavinil pracovný úraz a jeho miera zavinenia je nulová, z dôvodu ktorého priznal žalobcovi úrazový príplatok bez skúmania miery zavinenia. Vzhľadom k tomu, že osobné motorové vozidlo, v ktorom sa žalobca nachádzal v čase nehody, bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného, žalobca si uplatnil u žalovaného náhradu škody na zdraví - nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalovaný akceptoval žalobcom predložený lekársky posudok na bolestné zo dňa 12.12.2018, podľa ktorého bolo bolestné ohodnotené na 1.616,50 bodov, z takto určenej sumy 29.485,- € poskytol iba sumu 23.588,- €, t.j. 80 % z uvedenej sumy, pretože zvyšok posúdil ako mieru spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej škode na zdraví v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti podľa § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z., a to nepripútanie sa bezpečnostným pásom. Nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia si žalobca uplatnil vo výške 24.988,80 € vzhľadom na bodové ohodnotenie vyplývajúce z lekárskeho posudku (1.370 bodov), žalovaný s lekárskym posudkom nesúhlasil, rozporoval niektoré položky posudku a určil bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 570 bodov, teda sumu 10.396,80 €, z ktorej rovnako ako pri bolestnom, poskytol žalobcovi len 80 %, t.j. sumu 8.317,60 €, nakoľko určil 20 % spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode na zdraví pre nepripútanie sa bezpečnostným pásom. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil voči žalovanému sumu 5.897,- € titulom bolestného, ktorá predstavuje rozdiel medzi ním uplatnenou sumou a žalovaným uhradenou sumou a sumu 2.079,40 € titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorá predstavuje rozdiel medzi žalovaným určenou sumou 10.396,80 € a uhradenou sumou 8.317,60 €, keď svoj nárok odôvodnil s poukazom na skutočnosť, že sa stal pracovný úraz, jeho zamestnávateľ určil mieru zavinenia žalobcu v rozsahu 0 % a motorové vozidlo bolo poistené u žalovaného. Medzi stranami tak nebolo sporné, že u žalobcu vznikla škoda na zdraví v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 11.9.2017, ktorá bola posúdená ako pracovný úraz, že prevádzkovateľom osobného motorového vozidla, v ktorom sa žalobca nachádzal v čase nehody, bol jeho zamestnávateľ, pričom uvedené vozidlo bolo povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného. Spornou bola najmä právna otázka, a to aplikácia právneho predpisu na daný prípad a následne oprávnenosť žalovaného krátiť uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného ohľadom aplikácie zákona č. 381/2001 Z.z., v spojení s Občianskym zákonníkom, keďže mal za to, že v predmetnom prípade vznikol súbeh zodpovednostných vzťahov, kedy žalobca mal možnosť uplatniť si svoj nárok na náhradu škody u zamestnávateľa, resp. Sociálnej poisťovne titulom pracovného úrazu v zmysle § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, alebo u poisťovateľa - žalovaného, u ktorého bolo motorové vozidlo v čase nehody povinne zmluvne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Daný súbeh zodpovedností bol riešený i v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 24.9.1968, sp.zn. 3 Cz 36/68 (R 3/1969), podľa ktorého „nároky na náhradu škody splňující předpoklady jak odpovědnostní skutkové podstaty podle zákoníku práce, tak odpovědnostní skutkové podstaty podle občanského zákoníku, mohou být úspěšně uplatněný poškozeným vůči tomu odpovědnému subjektu, který si poškozený vybere; odpovědnost jednoho subjektu nevylučuje odpovědnost druhého subjektu."
Na uvedený judikát nadviazal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 18.9.2019, sp.zn. 6 Cdo 186/2017, v ktorom uviedol, že „ak ide o tzv. súbeh zodpovedností, zodpovednosť jedného subjektu (zamestnávateľa podľa Zákonníka práce) nevylučuje zodpovednosť subjektu druhého (priameho škodcu podľa Občianskeho zákonníka), a to ani v prípade, keď každá z týchto zodpovedností je vybudovaná na inom princípe. Sama existencia nároku poškodeného voči zamestnávateľovi podľa Zákonníka práce nijako nevylučuje nárok poškodeného voči subjektu zodpovednému podľa Občianskeho zákonníka. Kým nie je nárok na náhradu škody uspokojený celkom jedným alebo druhým zodpovedným subjektom, zostávajú obidva zodpovedné. Je potom na poškodenom, voči ktorému zodpovednému subjektu si nárok na súde, resp. u Sociálnej poisťovne uplatní." Vzhľadom k tomu, že sa žalobca rozhodol uplatniť svoj nárok na náhradu škody na zdraví u žalovaného titulom poistenia zodpovednosti za škodu výslovne podľa zákona č. 381/2001 Z.z., vylúčil postup podľa zákona č. 461/2003 Z.z. a tým i zavinenie zamestnávateľa podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Sociálna poisťovňa má s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2017, sp.zn. 1 Sžso 74/2015 a ustanovenie § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. akceptovať záver zamestnávateľa o miere zavinenia zamestnanca na pracovnom úraze, ak zamestnanec tento záver nespochybňuje. V danom prípade však z dôvodu, že nárok bol uplatnený titulom zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za spôsobenú škodu priamo voči žalovanému ako poisťovateľovi, pretože osobné motorové vozidlo bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené u žalovaného, vychádzal zo zákona č. 361/2001 Z.z. (správne č. 381/2001 Z.z., poznámka odvolacieho súdu) v spojení s Občianskym zákonníkom, nakoľko za základný vzťah považoval vzťah medzi zamestnávateľom žalobcu ako poisteným a žalovaným ako poisťovateľom založený poistnou zmluvou o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda vychádzal z poistného vzťahu, nie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom. V danej veci nebolo sporné, že žalobca utrpel pracovný úraz a jeho zamestnávateľ určil mieru zavinenia žalobcu v rozsahu 0 % podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný podľa jeho názoru postupoval správne, keď vychádzal z ustanovenia § 4, § 15 ods. 1 zákona č. 361/2001 Z.z. (správne č. 381/2001 Z.z., poznámka odvolacieho súdu) v spojení s § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a skúmal i prípadné zavinenie žalobcu ako poškodeného, keďže podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. sa nahrádzajú len uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví. Žalovaný nie je viazaný Zákonníkom práce, ani nie je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu existujúceho v tom čase medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca v čase dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom na zadnom sedadle, preto v dôsledku nárazu bol vymrštený z motorového vozidla. Žalobca porušil § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z., teda všeobecne záväzné právne predpisy o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ako i všeobecnú prevenčnú povinnosť zakotvenú v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka, ktorá ukladá každému počínať si tak, aby nedochádzalo k škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Na základe uvedeného, keď bola porušená konkrétna povinnosť, vznikla zodpovednosť za škodu, preto vyvstala otázka miery zavinenia žalobcu podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaný krátil žalobcom požadovanú náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia o 20 % práve z dôvodu porušenia zákonnej povinnosti použiť bezpečnostný pás, ktorý v dostatočnej miere môže zabrániť vážnejším zraneniam a poškodeniam. Uvedenú skutočnosť žalobcovi odôvodnil i listami zo dňa 10.4.2019 a dňa 9.8.2019. Žalobca v priebehu konania relevantným spôsobom nesporoval žalovaným uvedené skutočnosti a nepreukázal, že by pripútanie bezpečnostným pásom bolo spôsobilo väčšie škody na jeho zdraví ako práve vymrštenie z vozidla, takže neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom rozsahu jeho zavinenia na vzniknutej škode a odškodnenia. Z dôvodu, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani nenavrhol znalecké dokazovanie, prihliadol na skutočnosť, že škoda bola spôsobená i jeho zavinením a v rozsahu tohto zavinenia je preto vylúčená zodpovednosť škodcu. Konanie žalobcu ako poškodeného napĺňa znaky zodpovednosti za škodu uvedené v § 420 Občianskeho zákonníka, svojim protiprávnym konaním sa podieľal na spôsobení škody - nepripútanie sa bezpečnostným pásom malo za následok vymrštenie z vozidla a v príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda na jeho zdraví. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že postup žalovaného pri krátení plnenia bol správny, pričom sa stotožnil i s rozsahom tohto krátenia o 20 %, t.j. s výškou spoluúčasti a zavinenia žalobcu na vzniknutej škode (rozsah krátenia o 20 % pre prípad nepoužitia bezpečnostného pása vyplýva napr. aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 18.6.2018, sp.zn. 23 Co 356/2017; Krajského súdu v Nitre zo dňa 24.5.2017, sp.zn. 5 Co 309/2016; Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.5.2017, sp.zn. 17 Co 870/2015). 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol v predmetnom konaní v plnom rozsahu úspešný z dôvodu zamietnutia
žaloby, nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si náhradu neuplatnil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pretože ak rozhodol tak, že na vec je potrebné aplikovať občianskoprávne predpisy, mal následne vysvetliť ako sa jednoznačne pracovnoprávny zodpovednostný vzťah dokáže „premeniť" na inú formu zodpovednostného vzťahu, čo neurobil. K dôvodom uvedeným v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že prvoinštančný súd vychádzal z poistného vzťahu, nie z pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a jeho zamestnávateľom, avšak uvedené je zásadným nepochopením celej podstaty veci, keď poistné plnenie za jeho zamestnávateľa muselo byť realizované len na základe právneho posúdenia zodpovednostného právneho vzťahu, ktorý tu vznikol. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že dopravná nehoda bola zároveň pracovným úrazom, čo nespochybnil ani súd prvej inštancie. K spochybneniu tejto skutočnosti za nastolenej dôkaznej situácie (služobná cesta v služobnom aute na miesto realizácie jeho pracovných povinností) ani len nemohlo dôjsť s poukazom na ustanovenia § 195 ods. 1, ods. 2, § 220 ods. 1 Zákonníka práce. Je evidentné, že u neho došlo k pracovnému úrazu pri dopravnej nehode (prevádzke motorového vozidla) a že za škodu vzniknutú na základe pracovného úrazu zodpovedá jeho zamestnávateľ. Základný zodpovednostný vzťah, ktorý tu vznikol, je zodpovednostný vzťah jeho zamestnávateľa a neho, ktorý je jednoznačne riešený Zákonníkom práce, ako špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Občianskoprávny vzťah zodpovednosti za škodu tu nemohol ani len teoreticky vzniknúť s ohľadom na jeho zamestnanecký pomer k svojmu zamestnávateľovi, okolnostiam prípadu (priame plnenie jeho pracovných úloh) a ustanovenie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný mu pritom (za jeho zamestnávateľa) plnil náhradu škodu na zdraví (krátenú o predmet tohto konania) na základe ustanovenia § 4 ods. 4 zákona o povinnom zmluvnom poistení, takže mu plnil len na základe toho, že jeho zamestnávateľ mu zodpovedal za škodu vzniknutú pri prevádzke motorového vozidla, ktorého prevádzkou vznikol pracovný úraz. Nič pritom nevylučuje, aby pracovný úraz vznikol prevádzkou motorového vozidla, podobne ako nič nevylučuje, aby pracovný úraz vznikol napr. zvlášť nebezpečnou prevádzkou, avšak ak niekoho v práci, napr. obleje roztavené železo, nikoho ani len nenapadne posudzovať to inak ako pracovný úraz a ako taký ho i odškodňovať. V danom prípade súd prvej inštancie síce tvrdil, že ide o pracovný vzťah, ale aj tak ho treba odškodňovať inak ako podľa pracovnoprávnych predpisov, čo je neprípustné. Základným a jediným zodpovednostným vzťahom, ktorý tu vznikol, bol zodpovednostný vzťah medzi ním a jeho zamestnávateľom na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, pričom neobstojí ani poukaz na judikatúru uvedenú v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože rieši úplne inú situáciu a je na daný prípad absolútne nepoužiteľná. Zodpovedným subjektom je v danom prípade iba jeho zamestnávateľ (nie žalovaná poisťovňa, ktorá plnila za jeho zamestnávateľa) a tento jediný zodpovedný subjekt môže zodpovedať iba podľa pracovnoprávnych predpisov. Má za to, že úplne nesprávne, resp. nijako súd prvej inštancie nevyhodnotil vzťah všeobecného a špeciálneho právneho predpisu. Zákonník práce je v danom prípade špeciálnym predpisom, ktorý má prednosť pred Občianskym zákonníkom. Zákonník práce vylučuje použitie Občianskeho zákonníka a tak nemožno dospieť k záveru, že na použitie Občianskeho zákonníka spätne odkazuje zákon o povinnom zmluvnom poistení, nakoľko len na základe Zákonníka práce je nevyhnutné posudzovať základný zodpovednostný právny vzťah v tejto veci; Zákonník práce ako špeciálny zákon použitie všeobecného predpisu vylúčil. Z uvedeného dôvodu bol nesprávny postup žalovaného, keď na daný vzťah aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, resp. Občiansky zákonník ako taký. Ak sa základný zodpovednostný právny vzťah v tejto veci spravuje Zákonníkom práce, potom platí, že jedine zamestnávateľ, nie poisťovňa plniaca za zamestnávateľa jeho nárok zo zodpovednosti za pracovný úraz, sa môže zbaviť tejto zodpovednosti za podmienok ustanovených v ustanovení § 196 Zákonníka práce. Zákonodarca pri zodpovednosti zamestnávateľa za škodu jednoznačne určil, že výlučne zamestnávateľ je subjektom, ktorý sa môže podľa okolností prípadu zbaviť svojej zodpovednosti celkom alebo sčasti a neexistuje preto absolútne žiaden zákonný podklad preto, aby si poisťovňa mieru zodpovednosti dodatočne určovala sama. Jeho zamestnávateľ postupom podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce opakovane ustálil svoju mieru zavinenia na hodnotu 100 % a tak prijal svoju zodpovednosť za poškodenie jeho zdravia v celosti na základe objektívneho princípu a naopak nevyužil svoje právo úplne alebo čiastočne sa zbaviť zodpovednosti v zmysle zákonných dôvodov postupom podľa citovaného ustanovenia zákona, čo má oporu aj v
rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.3.2017, sp.zn. l Sžso 74/2015). Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania.
5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa s tvrdeniami žalobcu obsiahnutými v odvolaní nestotožňuje. Zotrval na všetkých doterajších písomných a ústnych vyjadreniach a dodal, že za spornú skutočnosť nepovažuje, že Sociálna poisťovňa klasifikovala zranenie žalobcu utrpené pri dopravnej nehode zo dňa 11.9.2017 ako pracovný úraz. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení upravuje oblasť odškodňovania pracovných úrazov pod názvom úrazové poistenie. Zamestnanec, ktorý utrpí pracovný úraz (alebo mu vznikla choroba z povolania), má nárok na úrazové dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa, pričom podľa § 133 zákona o sociálnom poistení platí zamestnávateľ poistné na úrazové poistenie vo výške 0,8 % z vymeriavacieho základu jeho zamestnanca. Poistné na úrazové poistenie odvádza každý zamestnávateľ zamestnávajúci aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu do Sociálnej poisťovne, ktorá následne z fondu úrazového poistenia, ktorý si vytvára každý zamestnávateľ, vypláca jeho zamestnancom v súvislosti s utrpeným pracovným úrazom úrazové dávky, medzi ktoré sa zaraďuje i náhrada za bolesť, či sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri určovaní rozsahu poskytovaného odškodnenia je pritom pre Sociálnu poisťovňu relevantné stanovisko zamestnávateľa ohľadom rozsahu jeho zodpovednosti za vzniknutú škodu a krátenie odškodnenia je prípustné len v tom prípade, ak zamestnávateľ uplatní a preukáže svoje právo na liberáciu podľa pracovnoprávnych predpisov (podľa ustanovenia § 196 Zákonníka práce; viď. aj § 111 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Z uvedeného je zrejmé, že stanovisko zamestnávateľa o miere zavinenia pri vzniku škody by bolo právne relevantné len v prípade, ak by si žalobca uplatnil svoj nárok vzniknutý z poškodenia zdravia pri dopravnej nehode voči Sociálnej poisťovni z fondu úrazového poistenia, nakoľko jedine Sociálna poisťovňa je legitimovaná na odškodňovanie pracovných úrazov. Ak sa žalobca domáha odškodnenia podľa pracovnoprávnych predpisov, resp. ak požaduje, aby pri určovaní rozsahu poskytnutej náhrady škody bolo zohľadnené stanovisko jeho zamestnávateľa k miere zavinenia, svoj nárok si mal uplatniť voči Sociálnej poisťovni, ktorá postupuje podľa ustanovení Zákonníka práce, resp. zákona o sociálnom poistení. Žalobca sa ale rozhodol svoj nárok na náhradu škody na zdraví neuplatniť v Sociálnej poisťovni, ale z povinného zmluvného poistenia u neho a tak sa vzájomné práva a povinnosti strán tohto sporu spravujú zákonom č. 381/2001 Z.z., nie Zákonníkom práce. Zákon č. 381/2001 Z.z. stanovuje pôsobnosť Občianskeho zákonníka tak, že podmienky vzniku zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla, ako aj rozsah a spôsob náhrady škody sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktorý v ustanovení § 441 stanovuje, že „ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne." Žalobca sa podieľal na vzniku škody tým, že v čase vzniku dopravnej nehody nebol pripútaný bezpečnostným pásom, pričom takéto protiprávne konanie malo za následok jeho vymrštenie z vozidla, v príčinnej súvislosti s čím vznikli zranenia žalobcu s trvalými následkami. Vzhľadom na to, že žalobca porušil povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o cestnej premávke, keďže nebol pripútaný bezpečnostným pásom, stanovil mieru spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného v rozsahu 20 %. V konaní nebolo sporné, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo prevádzkou motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u neho, zodpovednosť je daná v zmysle ustanovení § 420 a § 427 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na pracovnoprávnu zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz žalobcu v zmysle Zákonníka práce. On nehradil žalobcovi vzniknutú škodu z titulu pracovnoprávnej zodpovednosti jeho zamestnávateľa za pracovný úraz, ale z titulu zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla, prevádzkou ktorého bola škoda spôsobená. Stotožnil sa preto so záverom prvoinštančného súdu, „žalovaný nie je viazaný Zákonníkom práce, nie je ani účastníkom pracovnoprávneho vzťahu existujúceho v tom čase medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom." Konštatoval, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočné v tej miere, že dáva uspokojivé odpovede na všetky rozhodujúce právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom tohto sporu a je toho názoru, že prvoinštančný súd pri odôvodňovaní svojho rozsudku postupoval dôsledne a v súlade s vykonaným dokazovaním. Rovnako ako súd prvej inštancie má za to, že žalobca uplatnením svojho nároku na náhradu škody z povinného zmluvného poistenia titulom poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za vzniknutú škodu podľa zákona č. 381/2011 Z.z., vylúčil postup podľa zákona o sociálnom poistení a tým i rozsah miery zavinenia ustálený jeho zamestnávateľom. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní a na všetkých doterajších vyjadreniach vo veci, pričom žalovaný vo vyjadrení neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by na neudržateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie čokoľvek menili. Zopakoval, že predmetná dopravná nehoda bola zároveň pracovným úrazom a jeho zamestnávateľ určil mieru jeho zavinenia ako zamestnanca v rozsahu 0 %. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení, že ak sa domáha pracovnoprávnej zodpovednosti, mal nárok uplatniť voči Sociálnej poisťovni a ak sa domáha voči komerčnej poisťovni, tá istá škodová udalosť sa optikou pracovnoprávnej zodpovednosti už neposudzuje a posudzuje sa podľa Občianskeho zákonníka, nie Zákonníka práce, nakoľko stále ide o tú istú škodu a ten istý zodpovednostný vzťah daný Zákonníkom práce, ktorý sa nemôže „premeniť" na občianskoprávny zodpovednostný vzťah „len tak" a už vôbec nie v závislosti od toho, ktorý subjekt by ho odškodňoval, ktorý mal byť žalovaným odškodňovaný len na základe špeciálneho predpisu, ktorým je Zákonník práce, bez možnosti krátenia poistného plnenia podľa neaplikovateľnej úpravy všeobecného predpisu (Občiansky zákonník). Skutočnosť, že si ako poškodený vybral na uplatnenie svojich nárokov tú možnosť, ktorá bola z právneho hľadiska pre neho jednoduchšia a rýchlejšia, než aby musel podstúpiť komplikovaný spôsob uplatňovania nároku na náhradu škody vzniknutej z pracovného úrazu v Sociálnej poisťovni, nemôže nič meniť a nemení na tom, že ide o pracovný úraz a pracovnoprávny zodpovednostný vzťah, na ktorý nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka ako to urobil žalovaný. Znova poukázal, ako v odvolaní na to, že špeciálny zákon - Zákonník práce aplikáciu Občianskeho zákonníka v danom prípade vylučuje. Zotrval na odvolacom návrhu.
7. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. mája 2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v danej veci za základný vzťah považoval vzťah medzi zamestnávateľom žalobcu ako poisteným a žalovaným ako poisťovateľom založený poistnou zmluvou o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda vychádzal z poistného vzťahu, nie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 11.9.2017 došlo k dopravnej nehode, ktorej bol účastníkom žalobca, ktorý sedel na zadnom sedadle motorového vozidla zn. Dacia Sandero, EČ: V., ku ktorému mal jeho zamestnávateľ - spoločnosť ELTRA, s.r.o., IČO: 31 674 267, Košice, Rampová č. 4, uzavreté povinné zmluvné poistenie u žalovaného. Uvedená dopravná nehoda bola posúdená ako pracovný úraz, pričom zamestnávateľ žalobcu skonštatoval mieru zavinenia žalobcu ako jeho zamestnanca na tejto nehode v rozsahu 0 %. Žalovaný poskytol žalobcovi 80 % z ním požadovaných súm, ktoré si uplatnil titulom bolestného vo výške 29.485,- € (bola mu poskytnutá iba
suma 23.588,- €) a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 10.396,80 € (bola mu priznaná len suma 8.317,60 €), nakoľko určil 20 % spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode na zdraví pre nepripútanie sa bezpečnostným pásom, s čím sa žalobca nestotožnil, z dôvodu ktorého žiada od žalovaného zaplatenie žalovanej sumy, ktorá činí rozdiel medzi uvedenými uplatnenými sumami a uhradenými sumami zo strany žalovaného, keďže miera jeho zavinenia za dopravnú nehodu - pracovný úraz bola určená jeho zamestnávateľom na 0 %.
12. Nebolo možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní, že v danej veci nemohol vzniknúť občianskoprávny vzťah zodpovednosti za škodu vzhľadom na zamestnanecký pomer žalobcu k svojmu zamestnávateľovi, okolnosti prípadu a ustanovenie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže základným a jediným zodpovednostným vzťahom, ktorý tu vznikol bol zodpovednostný vzťah žalobcu a jeho zamestnávateľa na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bode 10. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom prvoinštančný súd jasne vysvetlil, že v danom prípade došlo k súbehu zodpovednostných vzťahov, že bolo potrebné na danú vec aplikovať ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka s odkazom na platnú judikatúru. Predmetná dopravná nehoda bola spôsobená motorovým vozidlom zamestnávateľa žalobcu, ktoré bolo poistené u žalovaného. Na zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré je upravené v zákone č. 381/2001 Z.z. Poškodený si môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ, vodič), alebo priamo u poisťovateľa škodcu (§ 15 zákona č. 381/2001 Z.z.), alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. Zdrojom záväzku škodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu a zdrojom záväzku poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva. V niektorých prípadoch môže dôjsť k súbehu rôznych zodpovednostných subjektov. Nároky na náhradu škody, ak spĺňajú predpoklady ako zodpovednostnej skutkovej podstaty podľa Zákonníka práce, tak zodpovednostnej skutkovej podstaty podľa Občianskeho zákonníka, môžu byť úspešne uplatnené poškodeným voči tomu zodpovednému subjektu, ktorý si poškodený vyberie; zodpovednosť jedného subjektu nevylučuje zodpovednosť druhého subjektu (R 3/1969; na toto rozhodnutie poukázal správne i súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia). V danom prípade si žalobca vybral ako zodpovednostný subjekt žalovaného, u ktorého mal jeho zamestnávateľ v čase predmetnej dopravnej nehody motorové vozidlo poistené. Ak si teda žalobca vybral žalovaného pre uplatnenie náhrady škody, správne súd prvej inštancie aplikoval vo veci ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody a zákon č. 381/2001 Z.z. a vylúčil aplikáciu ustanovení Zákonníka práce, nakoľko žalovaný je poisťovňa, ktorý sa pri posudzovaní nárokov na náhradu škody riadi zákonom č. 381/2001 Z.z. a následne ďalšími právnymi predpismi, na ktoré tento zákon odkazuje (napríklad Občiansky zákonník). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že predmetná dopravná nehoda bola posúdená ako pracovný úraz a miera zavinenia žalobcu na tomto pracovnom úraze zo strany jeho zamestnávateľa bola určená v rozsahu 0 %, pretože ako aj konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, žalovaný nie je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu existujúceho v tom čase medzi žalobcom a jeho zamestnávateľom.
13. Vzhľadom k uvedenému žalovaný potom postupoval správne, ak sám posudzoval mieru zavinenia žalobcu na dopravnej nehode a nezobral do úvahy stanovisko zamestnávateľa žalobcu o miere jeho zavinenia za vznik pracovného úrazu (č.l. 29 spisu). Keďže žalobca v odvolaní nenamietal ako súd prvej inštancie posúdil krátenie jednotlivých jeho uplatnených nárokov žalovaným (o 20 %), odvolací súd sa nezaoberal oprávnenosťou žalovaného krátiť uplatnené nároky žalobcu.
14. Žalobca svoje odvolanie, okrem iného, odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré bližšie nešpecifikoval. Odvolací súd dodáva, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobca neurobil. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd túto odvolaciu námietku odvolateľa za nedôvodnú.
15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
17. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t.j. aj do výroku II. o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, pričom žalovaný odvolanie nepodal, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).
18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko ich náhradu priznať nežiadal.
19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).