Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/146/2019

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, proti žalovanému: G. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale J. N. XXXXX/XX J., J., o zaplatenie 1.919,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10. apríla 2019, č.k.10Csp 113/2017-117, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti týkajúcej sa trov konania (výrok III) z r u š u j e a vec v r a c i a v týchto častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.919,21 Eur, zmluvný úrok z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III).

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.919,21 Eur s príslušenstvom s úrokmi z úveru a úrokom z omeškania v sume 906,42 Eur, ďalej žiadal priznať úroky zo zostatku nesplatenej istiny 1.919,21 Eur vo výške 24,5% ročne z tejto sumy od 8.6.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia a nahradiť vzniknuté trovy konania, titulom nesplnenia svojho záväzku dlžníka, vyplývajúceho o Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej Zmluva), uzavretej medzi Poštovou bankou, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890 ako bankou a žalovaným ako klientom dňa 11.07.2012. Žalobca uviedol, že predmetnú pohľadávku nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017 ako postupník. Na preukázanie tvrdených skutočností preložil listinné dôkazy a to Zmluvu, Obchodné podmienky pre úver (OP), Sadzobník poplatkov účinný od 16.4.2012, výzvu právneho predchodcu žalobcu na úhradu dlžnej sumy zo dňa 09.12.2014, 29.12.2014, aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017. Písomným podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.01.2019 zaslal žalobca špecifikoval vyčíslenie úrokov z úveru, omeškania a opätovne žiadal vyniesť rozsudok s rovnakým petitom ako v žalobe.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 11.07.2012 uzavrel právny predchodca žalobcu Poštová banka a.s., ako spoločnosť so žalovaným ako dlžníkom Zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 2.000,- Eur, peňažné prostriedky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 57,29 Eur, s počtom splátok 72, s termínom splatnosti prvej splátky 11.08.2012, konečnej splatnosti úveru 11.07.2018, pri ročnej percentuálnej miere nákladov 27,45% a výške úrokovej úverovej sadzby 24,50% ročne. Žalovaný podpisom úverovej

zmluvy potvrdil, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený, rovnako potvrdil oboznámenie sa so sadzobníkom poplatkov. Z prehľadu platobnej disciplíny žalovaného zistil, že tento dohodnuté mesačné splátky nehradil v dohodnutej výške, keď uhradil celkom sumu 1.769,93 Eur, ktorú žalobca v súlade s OP započítal tak, že sumu 108,64 Eur započítal na poplatky, sumu 1.580,75 Eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a sumu 80,79 Eur na istinu. Právny predchodca žalobcu listom zo dňa 09.12.2014 vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy, ktorú banka evidovala ku dňu vystavenia výzvy v celkovej sume 662,39 Eur a upozornil ho na možnosť zosplatnenia úveru, následne ďalším listom zo dňa 29.12.2014 už oznámil žalovanému, že v dôsledku porušenia povinností, vyplývajúcich zo Zmluvy, sa stáva celá úverová pohľadávka ku dňu 29.12.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu v sume 2.349,82 Eur pozostávajúcej zo sumy dlžnej istiny 1.919,21 Eur, úroku 416,23 Eur a poplatkov za upomienky v sume 14,38 Eur.

4. Vec právne posúdil podľa článku 6, bod 6.2 OP, ust. 52 ods. 1, 3, 4, , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti o zaplatenie istiny 1.919,21 Eur, zmluvného úroku z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, žalobe preto v tejto časti vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na charakteristické znaky spotrebiteľskej zmluvy, prílohu Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, článok 5 uvedenej smernice, podľa ktorého všetky písomné ustanovenia spotrebiteľských zmlúv musia byť vyjadrené zrozumiteľne, v prípade nezrozumiteľnosti sa podmienka má vykladať v prospech spotrebiteľa. Článok 4 ods. 2 smernice, v zmysle ktorého ak hlavný predmet zmluvy, cena alebo úhrada, prípadne tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom nie sú vyjadrené zrozumiteľne, je potrebné preskúmať, či tieto podmienky nie sú nekalé. Oprávnené pochybnosti o zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vzbudzuje absencia dôležitého a povinného údaju

- ročnej percentuálnej miery nákladov. Skonštatoval, že predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje všetky potrebné náležitosti v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, procesné strany sa predpísanou písomnou formou dohodli na predmete zmluvy, spôsobe úhrady, zmluva obsahuje potrebný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, pri uzavretí zmluvy neboli obídené príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva ani príslušné ustanovenia smernice č. 93/13/EHS. Z obsahu úverovej zmluvy mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok splácania, zmluvné podmienky právny predchodca žalobcu splnil, žalovaný si svoju povinnosť riadne a včas splácať poskytnuté finančné prostriedky formou mesačných splátok splnil len čiastočne, na základe čoho právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 29.12.2014 predčasnú splatnosť daného úveru.

5. Stotožnil s tvrdeniami žalobcu, že žalovaný jednoznačne porušil písomne dohodnuté zmluvné podmienky, nesplácal poskytnuté finančné prostriedky riadne a včas, preto žalobca oprávnene požaduje zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny sumy 1.919,21 Eur (2.000 Eur - 80,79 Eur) zaplatených a započítaných žalobcom na istinu. Uviedol, že žalovaný uhradil celkom sumu 1.769,93 Eur, ktorú žalobca v súlade s OP započítal v sume 108,64 Eur na poplatky, v sume 1.580,75 Eur na zmluvné úroky a úroky z omeškania a v sume 80,79 Eur na istinu. Konštatoval, že žalobca požadoval zaplatenie sumy 906,42 Eur titulom úroku, ktorý špecifikoval tak, že suma zmluvných úrokov do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 1.168,22 Eur a suma úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 27,86 Eur, teda spolu vo výške 1.196,08 Eur, od ktorej žalobca odrátal úhrady žalovaného vo výške 779,88 Eur. Výsledná suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje sumu vo výške 416,20 Eur. Po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru suma zmluvných úrokov predstavuje sumu 1.138,80 Eur a suma úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 244,03 Eur, teda spolu vo výške 1.382,83 Eur, od ktorej žalobca odrátal úhrady žalovaného vo výške 849,62 Eur. Výsledná suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje sumu vo výške 533,21 Eur. Úroky do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (416,20 Eur) spolu s úrokmi od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do 31.05.2017 (533,21 Eur) predstavujú sumu vo výške 949,41 Eur, čo je suma vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do dňa 31.05.2017. Podľa názoru súdu prvej inštancie ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru preto žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia už nepatrí a v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol - úroky zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.919,21 Eur, vo výške 24,5% p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia.

Uviedol, že vychádza z uznesenia ÚS IV.476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R59/1998, ). Konštatoval, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. S poukazom na toto odôvodnenie priznal žalobcovi iba úrok z úveru v sume 388,34 Eur spolu s vyčísleným úrokom z omeškania v sume 27,86 Eur vyčíslený do 29.12.2014. S poukazom na ust. , , a nariadenia vlády č. zaviazal žalovaného súčasne aj k zaplateniu úrokov z omeškania, vo výške 5,25% ročne z nezaplatenej istiny (1.919,21 Eur) od 30.12.2014 do zaplatenia. Uviedol, že žalobca si uplatnil kontinuálny úrok z omeškania už od 16.2.2013 do 29.12.2014 a tento vyčíslil v sume 27,86 Eur a následne od 30.12.2014 do 31.05.2017 v sume 244,03 Eur avšak z vysvetlenia žalobcu ani z príloh týkajúcich sa vyčíslenia úrokov z omeškania nepovažoval za zrejmé, akú sumu žalobca započítal na sumu úrokov z omeškania v čase po zosplatnení úveru a priznal mu úrok z omeškania odo dňa 30.12.2014, odo dňa nasledujúcom po dni zosplatnenia úveru (29.12.2014).

6. O trovách konania rozhodol vychádzajúc z ust. tak, že nakoľko bol žalobca v konaní v časti žalovanej istiny úspešnou procesnou stranou v celom rozsahu, priznal mu náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

7. Proti zamietajúcemu druhému výroku tohto rozsudku a závislému tretiemu výroku o trovách konania, podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Odvolanie podal z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Poukázal na o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS“), podľa ktorého: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“ Podľa žalobcu výkladom a contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Konštatoval, že rozhodovacia prax súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

8. Podľa názoru žalobcu v prípade zmluvného úroku ide o dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa (žalobcu), za poskytnutie predmetného úveru. Má za to, že s poskytnutím úveru bol spätý aj nárok žalobcu na zmluvné úroky, pričom žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné úroky zaviazal uhrádzať. Poukázal na („ObZ“), podľa ktorého dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou určenou zmluve. Úroky je povinný platiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Uvedené znenie upravuje obdobie za ktoré má veriteľ nárok na zmluvný úrok. Podľa žalobcu je zrejmé, že veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na ktorú má veriteľ nárok. V prípade, ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade, ak platí úver v splátkach, odporuje logickému výkladu, aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Konštatoval, že úroky z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov a na základe úverovej zmluvy predstavujú cenu úveru. Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Poukázal aj na bod 6.4 Obchodných podmienok: „V prípade, ak sa stane úver predčasne splatným, Banka je oprávnená úročiť nesplatenú istinu úveru zmluvnou úrokovou sadzbou a sadzbou úroku z omeškania až do úplného splatenia zmluvného záväzku Klienta voči Banke.“ Konštatoval, že je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do úplného splatenia bolo úmyslom žalobcu a žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom formuláciu jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil svojím podpisom na Zmluve. Uviedol, že tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom , podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického (jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore s uvedenými výkladmi. Podľa názoru žalobcu nakoľko k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Konštatoval, že v prípade zmluvného úroku ide de facto o odmenu veriteľa za poskytnutie úveru, pričom v uvedenom prípade k vráteniu plnej výšky úveru zo strany žalovaného doposiaľ nedošlo, na základe čoho je žalobca naďalej oprávnený aj na zaplatenie tejto položky. Je toho názoru, že v prípade nepoctivého dlžníka, by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní úveru pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov, v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzbe a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa z dôvodu, že oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, a preto podľa žalobcu nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného. Poukázal na ust. s tým, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať úroky z omeškania, pokiaľ nie je zo zákona daná povinnosť platiť poplatok z omeškania. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní, tak pribúda ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Uviedol, že peňažný záväzkový právny vzťah môže byť chápaný ako hlavný alebo vedľajší. Hlavným záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok omeškania dlžníka so splnením dlhu. Najvýraznejšie tieto odlišnosti demonštruje skutočnosť, že aj keď dlžník nie je v omeškaní s plnením dlhu, môže veriteľ požadovať úroky dohodnuté v zmluve, na druhej strane, úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj v prípade bezodplatnej pôžičky. Je toho názoru, že obidva úroky môže veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uviedol, že zosplatnením úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: zo dňa

16.08.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: zo dňa 25.01.2018 aj na odlišné stanovisko I.. C. Ľ.: „Považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát ( ).“

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. a ), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislej časti o trovách konania, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v týchto častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko jeho odôvodnenie je nedostatočné, a odvolacím súdom nepreskúmateľné.

11. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

12. Odňatím možnosti konať pred súdom a porušením práva na spravodlivý súdny proces je taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia jej procesných práv, ktoré jej zákon () priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa SR je aj právo strany sporu, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (). Porušením práva na spravodlivý súdny proces je aj vydanie arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia. To, že právo sporových strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorej závery si osvojil aj Najvyšší súd SR (v uznesení sp. zn. zo dňa 15.07.2010). Napokon povinnosť riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok súdu ukladá aj ust. . V tejto súvislosti odvolací súd tiež pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany sporových strán, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať pred súdom je porušením jej práva na spravodlivý súdny proces a dôvodom na zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia, prípadne jeho napadnutej časti. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je v preskúmavaných častiach z dôvodu nedostatočného odôvodnenia postihnutý práve vadou nepreskúmateľnosti.

13. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia sumy 1.919,21 Eur s príslušenstvom s úrokmi z úveru a úrokom z omeškania v sume 906,42 Eur, ďalej žiadal priznať úroky zo zostatku nesplatenej istiny 1.919,21 Eur vo výške 24,5% ročne z tejto sumy od 8.6.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.919,21 Eur od 8.6.2017 do zaplatenia. O žalobe žalobcu rozhodol súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom istiny sumu 1.919,21 Eur, zmluvný úrok z úveru spolu s úrokom z omeškania do 29.12.2014 v sume 416,20 Eur, úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1 919,21 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Odvolaním žalobcu bol napadnutý len zamietajúci druhý výrok rozsudku a tretí výrok, ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania. Pokiaľ ide o zamietajúcu časť rozsudku, ktorou bola žaloba žalobcu zamietnutá v časti o zaplatenie úrokov zo zostatku nesplatenej istiny, t.j. zo sumy 1.919,21 Eur, vo výške 24,5% p. a. od 8.6.2017 do zaplatenia odvolací súd po preskúmaní jej zodpovedajúceho odôvodnenia zistil, že rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný, pretože z neho vôbec nevyplýva, v akej konkrétnej časti (výške) bola žaloba zamietnutá z titulu uplatnených zmluvných úrokov. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v zamietajúcej časti rozsudku nepostupoval v súlade s ustanovením . Tu je potrebné dať za pravdu žalobcovi, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí podrobnejšie venovať dôvodnosti resp. nedôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru a svoje závery podrobne a zrozumiteľne vysvetliť. Nestačí iba strohé konštatovanie s odvolaním sa na uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Rozhodnutie súdu bez zodpovedania podstatných argumentov strán je nesprávne a jeho odôvodnenie nemožno považovať za dostatočné. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec svoje závery o nedôvodnosti týchto nárokov bližšie po právnej stránke neodôvodnil. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením , keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal stranám možnosť konať pred súdom a tým tiež bola naplnená dôvodnosť odvolacej argumentácie žalobcu. Za týchto okolností neostávalo odvolaciemu súdu len konštatovať, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vyhotovený v súlade s ustanovením , keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom a odňal stranám možnosť konať pred súdom. Len dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie môže zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodovania súdov a vylúčiť ľubovôľu, lebo len vecne správne rozhodnutie a náležite odôvodnené rozhodnutie napĺňa ústavné kritéria vyplývajúce preň z SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( v spojení s ).

14. Odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti, že Najvyšší súd riešil otázku zmluvných úrokov po zosplatnení úveru, a to rozhodnutím zo 16. júna 2020 sp. zn. , ktoré občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu na zasadnutí konanom 30. marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako rozhodnutie č. R 5/2021. Jeho právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. , , , , , , , , , v dôsledku čoho možno v ňom uvedený právny názor ohľadom predmetnej právnej otázky považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

15. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu ( ); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§

387 ods. 1 ), ani na jeho zrušenie ( ). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Žiada sa dodať vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.

16. Na základe vyššie vytknutých nedostatkov vyhodnotil odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti o trovách konania (výrok III) ako nepreskúmateľný a dospel k záveru, že súd prvej inštancie týmto nesprávnym procesným postupom spočívajúcim vo vypracovaní nepreskúmateľného rozsudku, znemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo nepochybne k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom k tomu, že takéto pochybenie súdu prvej inštancie nie je možné v odvolacom konaní napraviť, nakoľko zmätočné a nedostatočné odôvodnenie nie je možné preskúmať, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) a v závislej časti o trovách konania (výrok III) v zmysle ust. v spojení s zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie v týchto častiach na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o žalobcom uplatnenej sume, v ktorej bola žaloba zamietnutá, a aj o nároku na náhradu trov konania, pričom nové rozhodnutie súdu prvej inštancie musí byť zrozumiteľné, presvedčivé a pochopiteľné, a jeho právne závery jednoznačné, aby naň mohli strany konania v prípadnom odvolaní reagovať a právne voči nemu argumentovať, a aby bolo v odvolacom konaní preskúmateľné.

17. O nároku na náhradu trov (aj tohto odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci ( ). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).