Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Cob-156-2021.pdf
PDF · 92.08 KB
Case nature
Subarea
1Cob/156/2021
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Marty Šašinkovej v právnej veci žalobcu: TELESERVIS spol. s r.o., so sídlom J. Hagaru 9, 831 51 Bratislava - mestská časť Rača, IČO: 17 329 299 proti žalovanému: Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 6, 816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518, právne zastúpenému: Allen & Overy Bratislava, s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857 897, v konaní o zaplatenie 59.268,62 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I, č.k. 38Cb/37/2017-257 zo dňa 27.07.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 38Cb/37/2017-257 zo dňa 27.07.2021 v napadnutom výroku II. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .
II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie, výrokom II. žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a výrokom III. žalobcovi vrátil súdny poplatok za žalobu vo výške 3.520 eur prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. po právoplatnosti tohto uznesenia.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca sa žalobou doručenou dňa 10.03.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu sumy 59.268,62 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Uznesením č.k. 38Cb/37/2017-85 zo dňa 14.05.2019 súd prvej inštancie pripustil zmenu žalobcu tak, že namiesto spoločnosti A.I.GREEN ENERGY, s.r.o., IČO: 45 715 394 vstúpila do konania na jeho miesto spoločnosť TELESERVIS spol. s r.o., IČO: 17 329 299. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.06.2021 vzal žalobca žalobu v celom rozsahu späť, a to s ohľadom na to, že v obdobných sporoch prebiehajú v súčasnosti medzi výrobcami a distribučnými spoločnosťami dovolacie konania vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ako aj vzhľadom na viaceré podané sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky v obdobných veciach. Žalobca poukázal na zložitosť tejto doposiaľ neriešenej právnej problematiky, ktorá je trvá z jeho strany už takmer 4 roky, čo žalobcu zastúpeného novým konateľom neprimerane finančne aj časovo zaťažuje. Žalobca sa tak po začatí konania rozhodol vziať žalobu v celom rozsahu späť z osobných dôvodov a z dôvodu, aby nebol zbytočne v čase pandémie zaťažovaný zdĺhavými a finančne i časovo náročnými súdnymi konaniami v tejto doposiaľ nedoriešenej právnej problematike, v ktorej poskytli rôzne pohľady Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Zároveň žalobca s poukazom na § 257 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) uviedol, že má za to, že žalobca zastavenie konania procesne nezavinil a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, a to zmena konateľa. Žalobca tak na základe zložitosti právnej problematiky, ako aj osobných pomerov konateľa žalobcu žiadal, aby súd
rozhodol o aplikácii predmetného ustanovenia a nepriznal nárok na náhradu trov konania ani jednej zo strán sporu.
3. Súd prvej inštancie poukázal na § 144 a § 146 ods. 1 CSP a uviedol, že nakoľko žalobca vzal žalobu vo veci samej späť skôr, ako sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie, súd zastavil konanie bez ohľadu na súhlas či nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na § 262 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257 CSP a konštatoval, že všeobecne náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia, zmyslom ktorej je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Termín „zavinenie“ nemožno interpretovať, ako zodpovedá aj ustálenej judikatúre, v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu. (I. ÚS 196/09, obdobne NS SR 2M Obdo 4/2010). Ako ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnuté posudzovať z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ (žalobca) domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ (žalobca) v meritórnom konaní úspešný, alebo nie (NS SR 7M Cdo 1/2014).
4. Pri zastavení konania sa náhrada trov konania riadi zásadou procesného zavinenia, kedy je súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania povinný skúmať dôvod, pre ktorý bola žaloba vzatá späť. V predmetnej právnej veci žalobca uviedol, že berie žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že ho predmetné súdne konanie neprimerane finančne a časovo zaťažuje a zároveň na predmetnú zložitú právnu problematiku nemá byť ustálený právny názor najvyššími súdnymi autoritami. Uvedenými skutočnosťami odôvodnil aj použitie ustanovenia § 257 CSP. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že aplikácia predmetného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (viď aj R 34/1982). K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Podľa súdu prvej inštancie by zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky ako prípadný dôvod hodný osobitného zreteľa pripadal do úvahy len v prípade, že súd rozhoduje o trovách konania v meritórnom rozhodnutí, ktoré je výsledkom aplikácie práva práve v zložitej právnej problematike, čo sa však nevzťahuje na daný prípad.
5. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v predmetnej veci nedošlo ani k otvoreniu pojednávania, ani k vyjadreniu predbežného právneho názoru súdu vo veci, preto je zo strany žalobcu predčasné aj konštatovanie o právnej zložitosti danej právnej problematiky. Skutočnosť, že v obdobných právnych veciach je vedených niekoľko dovolacích konaní a konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ešte nerobí z predmetnej právnej veci zložitú právnu problematiku, len poukazuje na skutočnosť, že predmetná právna problematika sa dotýka pomerne širokého okruhu subjektov. Dodal, že mu nie je zrejmé žiadne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým by vyslovil odlišný právny názor na predmetnú problematiku od toho, ktorý je aktuálne ustálený na Najvyššom súde Slovenskej republiky v problematike tzv. „G-komponentu“. Ako ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, skutočnosť, že vedenie súdneho sporu neprimerane časovo a finančne zaťažuje žalobcu nemožno v žiadnom prípade považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe čoho by malo byť prenesené práve na žalovaného bremeno náhrady vlastných trov konania, aj napriek jeho úspechu v konaní.
6. Súd prvej inštancie ďalej s poukazom na § 11 ods. 3 prvá veta a ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uviedol, že žalobca zaplatil pri podaní žaloby súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 3.556 eur. Súd rozhodol o
vrátení zaplateného súdneho poplatku kráteného o 35,56 eur, teda vo výške 3.520 eur, prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. po právoplatnosti tohto uznesenia.
7. Proti tomuto uzneseniu, voči výroku II. o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že zobral svoju žalobu späť po tom, ako sa dozvedel, že prebieha veľké množstvo podobných súdnych sporov, avšak nedopatrením tam chýbala skutočnosť, že súdy rozhodujú v neprospech žalobcov. Ak by súdy mali tendenciu podobným žalobám vyhovieť, nemal by žalobca dôvod zobrať žalobu späť. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR ÚS 431/2018, kde tento vyhovel sťažovateľovi v spojení s porušením čl. 20 Ústave SR, keď sa súd vôbec nezaoberal určitými skutočnosťami a rozhodnutie ani riadne nezdôvodnil. Jednalo sa o skutočnosť, že žaloba bola podaná 20 rokov, pričom v čase pred podaním tejto žaloby boli uvedené platby distribútorom, teda žalovaným, v prospech žalobcu riadne vyplácané, pričom nikto kompetentný nedal k zákonu výklad o tom, že táto platba nebude vyplácaná, a preto sa žaloba javila dôvodná. V danom prípade okresný súd niekoľko rokov vo veci bezdôvodne nekonal. Žalobcovi, ako aj súdu bolo v počiatočnom štádiu podania žaloby, t.j. v rokoch 2017 a následne zrejmé, že ak súdy veci rozhodovali, tak ich rozhodnutia boli zmiešané, teda cca 50% žalôb bolo úspešných a zvyšok nie. Následne bolo rozhodované o odvolaniach a tieto dopadli podobne. Až v roku 2021 sa pozícia rozhodovaní predovšetkým i v spojení s dovolaním zmenila v neprospech žalobcov. Táto skutočnosť zmenila i postoj žalobcu v tom, že žalobu zobral späť, teda nebolo to len bezdôvodné späťvzatie žaloby. Žalobca poukázal na skutočnosť, že on akceptoval nečinnosť súdu predovšetkým z vyššie uvedeného dôvodu, inak by podával sťažnosti na prieťahy v konaní. Preto bol súd povinný sa zaoberať i skutočnosťou vyššie opísanou, že pred podaním predmetnej žaloby sa podobné platby účastníkom zmluvného vzťahu vyplácali bez potreby akejkoľvek žaloby. Uvedené je potrebné brať ako dôvod osobitného zreteľa, keď žaloba nebola podávaná bezdôvodne, ale vzhľadom na predchádzajúci právny stav. Žalobca sa predmetnou žalobou nemienil nijako obohatiť len dostať to, čo mu bolo v minulosti vyplácané. Keďže však súdnymi rozhodnutiami prišlo k zmene výkladu nároku na túto dávku, žalobca bez rozhodnutia vo veci samej uvedené akceptoval a to bol jediný dôvod vzatia žaloby späť. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd vyhovel podanému odvolaniu a zmenil napadnuté uznesenie v časti, kde bol žalobca zaviazaný na zaplatenie trov konania.
8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, keď uznesenie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 234 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie sa dostatočným, náležitým, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom odvolania v zmysle § 379 CSP viazaný, odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa dostatočným spôsobom nevysporiadal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné.
12. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zmyslom a účelom náhrady trov v konaní pred všeobecným súdom, je
poskytnúť úspešnému účastníkovi, alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť. Inštitút náhrady trov konania teda plní v zásade reparačno-satisfakčnú funkciu. Odvolací súd poznamenáva, že späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon žalobcu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojho uplatneného návrhu celkom alebo v určitej časti nemá záujem a že je uzrozumený s tým, že o jeho návrhu nebude v tomto rozsahu súdom meritórne rozhodnuté. Zákon neukladá povinnosť zdôvodniť späťvzatie návrhu na začatie konania, avšak dôvody späťvzatia sú významné pre rozhodnutie o náhrade trov konania.
13. Odvolací súd uvádza, že náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ niektorá zo strán sporu zavinila, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ktorý predpokladá zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorej procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v tom prípade, ak pre jeho správanie bola vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne (viď nález Ústavného súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017). V danom prípade však súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď k náhrade trov konania zaviazal žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť z toho dôvodu, že ho predmetné súdne konanie „neprimerane finančne a časovo zaťažuje a zároveň na predmetnú zložitú právnu problematiku nemá byť ustálený právny názor najvyššími súdnymi autoritami“. Tento argument žalobcu je irelevantný, nakoľko ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, skutočnosť, že vedenie súdneho sporu neprimerane časovo a finančne zaťažuje žalobcu nemožno v žiadnom prípade považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, na základe čoho by malo byť prenesené práve na žalovaného bremeno náhrady vlastných trov konania, aj napriek jeho úspechu v konaní.
14. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné ozrejmiť žalobcovi, že účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva, pre realizáciu ktorého vyžaduje, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, nakoľko v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní podľa § 255 CSP. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Z dôvodu, že uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len celkom výnimočne, musí sa vykladať prísne reštriktívne. Nemožno tak toto ustanovenie považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009). Pre posúdenie nároku žalobcu na aplikáciu § 257 CSP tak nemôže byť domnienka žalobcu, že zastavenie konania procesne nezavinil a dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v tom, že súdy začali rozhodovať v neprospech žalobcov v obdobných sporoch, pričom zároveň nechcel byť zbytočne v čase pandémie zaťažovaný zdĺhavými a finančne i časovo náročnými súdnymi konaniami. Tieto okolnosti nie sú a ani nemôžu byť dôvodom hodným osobitného zreteľa. Každý žalobca podáva svoj žalobný návrh v dobrej viere, že v konaní bude úspešný (ale rovnako musí počítať s tým, že v konaní byť úspešný nemusí).
15. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné zo strany odvolacieho súdu sa zaoberať, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
16. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
17. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
19. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech žalovaný, v dôsledku čoho mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, podľa ktorého ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva).
20. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).