Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/23/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Petra Dumana v právnej veci žalobcu: Ladislav Pócs, nar. XX.X.XXXX, so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 922 161, v konaní zastúpeného advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5/B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100060030/2021 zo dňa 14.1.2021 takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Priebeh administratívneho konania

1.

Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia číslo: 100060030/2021 zo dňa 14.1.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101220738/2020 zo dňa 27.7.2020, ktorým bol žalobcovi podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 23 308,24 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017. V rozhodnutiach správnych orgánov bolo konštatované, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty práva odpočítať daň, obsiahnutej v ustanovení zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Ďalej bolo v rozhodnutiach správnych orgánov uvedené, že v predmetnej veci nebolo dostatočne preukázané, že dodanie predmetného tovaru deklarovaného na sporných faktúrach bolo uskutočnené a dodané priamym dodávateľom – obchodnou spoločnosťou High Produce s.r.o., ktorá bola uvedená na sporných faktúrach. Za tohto stavu preto správca dane nepriznal žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu odpočítanie z faktúr od tohto dodávateľa vo výške 23 308,24 eur, čím zvýšil daňovému subjektu vlastnú daňovú povinnosť na sumu 26 742,73 eur. K týmto záverom správne orgány došli na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia získaných dôkazov, nakoľko nadobudli opodstatnené pochybnosti o reálnom dodaní tovarov a služieb v zmysle sporných faktúr dodávateľom na nich uvedených, keď žalobca neuniesol v danom prípade dôkaznú povinnosť, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti.

2.

Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako správca dane) vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2017. Na podklade jej výsledkov vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 101220738/2020 dňa 27.7.2020, ktoré bolo rozhodnutím žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu číslo: 100060030/2021 zo dňa 14.1.2021 potvrdené.

3.

Kontrolou účtovníctva a predložených dokladov žalobcu v rámci daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca si v zdaňovacom období november 2017 uplatnil, okrem iného aj odpočítanie dane v zmysle , a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) z prijatých faktúr č. 10111701, 30001703, 15111701, 1511702, 20111701, 28111701, 30111701, 30111702, 14111701 odpočet dane, na ktorých ako dodávateľ bola uvedená obchodná spoločnosť High Produce, s.r.o., Cementárenská 900 31 Stupava, IČO: 50 683 853.

4.

Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobom nepreukázal, že predmetné zdaniteľné obchody z prijatých faktúr od dodávateľa – obchodnej spoločnosti High Produce, s.r.o. boli zrealizované týmto dodávateľom. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že v prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Znamená to, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Z rozhodnutia žalovaného ďalej vyplýva, že správca dane vykonal riadne dokazovanie, ktorým preveroval splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane zo sporných faktúr. Vykonával dôkazy priamo v predmetnej daňovej kontrole i v nadväzujúcich daňových konaniach, pričom v súlade s daňovým poriadkom využil aj skutočnosti, ktoré boli získané v iných konaniach a boli dôležité pre správne určenie dane i v riešenej veci. Všetky vykonané úkony riadne zdokumentoval a sú súčasťou daňového spisu daňového subjektu. Správca dane preukázané kontrolné zistenia detailne popísal, všetky získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, uviedol použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval a zaoberal sa námietkami daňového subjektu. Bolo zistené, že obchodná spoločnosť High Produce, s.r.o. je nekontaktnou spoločnosťou, ktorá s prvostupňovým správnym orgánom riadne nespolupracovala, požadované doklady a dôkazy nepredložila. Okrem toho bolo zistené, že spoločnosť nemá technické, personálne ani materiálne zabezpečenie na výkon podnikateľskej činnosti. Zo strany správcu dane boli konateľovi dodávateľskej spoločnosti ako aj splnomocnenému zástupcovi doručované predvolania za účelom ich výsluchu ako aj predloženia dokladov, ktorými by preukázali uskutočnenie deklarovaných obchodov, avšak títo jednotlivé zásielky nepreberali.

5.

Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, ktoré je v podstate totožné z hľadiska dôvodov uvedených v správnej žalobe.

6.

Žalovaný ako odvolací správny orgán postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 23 308,24 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2017.

7.

Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty práva odpočítať daň, obsiahnutej v ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, v zmysle ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. V zmysle § 19 ods. 2 zákona o DPH v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v znení neskorších predpisov daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Daň deklarovaná na sporných faktúrach vystavených pre kontrolovaný daňový subjekt sa stala splatnou iba z titulu uvedenia na daňovom doklade (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ust. § 19

ods. 1 zákona o DPH. V rozhodnutí žalovaného bolo konštatované, že v predmetnej veci nebolo dostatočne preukázané, že dodanie predmetného tovaru deklarovaného na sporných faktúrach bolo uskutočnené a dodané priamym dodávateľom – obchodnou spoločnosťou High Produce, s.r.o., ktorý je uvedený na sporných faktúrach. Zo strany správcu dane bolo zistené, že žalobca ako daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy o splnení podmienok stanovených pre vznik práva na odpočítanie v zmysle ustanovení zákona o DPH. V tejto súvislosti konštatoval, že samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúry je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. V danom prípade bola tiež spochybnená hodnovernosť predložených dôkazov, a to najmä sporných faktúr, zmluvy a plnomocenstva, pretože mali byť vystavené neexistujúcimi osobami. Správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal vypočutie svedka p. A. B., ktorý bol splnomocneným zástupcom spoločnosti High Produce, s.r.o. v zmysle splnomocnenia na zastupovanie v daňovom konaní zo dňa 27.1.2017. Podľa vyjadrenia svedka však tento nebol v období november 2017 splnomocneným zástupcom spoločnosti High Produce, s.r.o., vykonával len úkony súvisiace s registráciou tejto spoločnosti, splnomocnenie mu bolo udelené len na obdobie 60 dní. Tento ďalej uviedol, že nepozná osobu C. D. a ani osobu E. F. – konateľa spoločnosti High Produce, s.r.o. a tiež ani žalobcu. Znamená to, že p. B. nepotvrdil obchodovanie spoločnosti High Produce, s.r.o. so žalobcom, nakoľko bol splnomocneným zástupcom tejto spoločnosti iba na účely registrácie. Taktiež zo strany správcu dane boli zisťované skutočnosti aj ohľadne konateľa dodávateľskej spoločnosti High Produce, s.r.o. p. E. F., pričom zo získaných informácií od španielskej finančnej správy bolo zistené, že sa jedná o neexistujúcu osobu, nakoľko ju nebolo možné nájsť v databáze španielskej finančnej správy a ani v centrálnom registri, ďalej vo verejnej databáze občanov. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že spoločnosť High Produce, s.r.o. je spoločnosťou nekontaktnou, ktorá so správcom dane nespolupracuje, požadované doklady a dôkazy nepredložila. Okrem toho táto spoločnosť nemá technické, personálne a ani materiálne zabezpečenie na výkon podnikateľskej činnosti. Taktiež bolo zistené, že konateľ spoločnosti p. E. F. i splnomocnený zástupca p. C. D. sú neexistujúce osoby. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom – obchodnou spoločnosťou High Produce, s.r.o.

Rozsah žaloby a žalobné body

8.

Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia číslo: 100060030/2021 zo dňa 14.1.2021, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 101220738/2020 zo dňa 27.7.2020 potvrdil. Ako dôvody správnej žaloby označil, že správca dane nezohľadnil dodané dôkazy subjektom dane, neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že daňová kontrola bola vykonaná v rozpore s SR, v rozpore so zákonom, tak z hľadiska hmotnoprávneho ako aj z hľadiska procesnoprávneho, zistené skutočnosti žalovaným sú v rozpore so skutočnosťou. Okrem toho poukázal na to, že predmetný skutkový stav bol nedostatočne zistený, a preto bol takýmto nezákonným konaním žalovaného a jeho rozhodnutím ukrátený na svojich právach. Ďalej uviedol, že správca dane riadne nepredvolal ako svedka konateľa spoločnosti High Produce, s.r.o. pána E. F., keď sa uspokojil so zisteniami španielskej daňovej správy o tom, že uvedená osoba sa v ich databáze nenachádza. Mal za to, že správca dane v tomto smere nedostatočne vykonal dokazovanie, nakoľko nepožadoval vypočutie osôb z adresy, kde sa mal zdržiavať konateľ spoločnosti High Produce, s.r.o. pán E. F.. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že pokiaľ bol konateľ tejto spoločnosti zapísaný v obchodnom registri, musel predložiť pri overovaní jeho podpisu na príslušných dokladoch identifikačný doklad. Okrem toho správca dane nevykonal riadne a včas ani miestne zisťovanie v spoločnosti dodávateľa, pričom aj z obsahu protokolu daňového úradu je zrejmé, že zo strany správcu dane nebolo vykonané dôsledné preverenie skutkového stavu. Ďalej namietal, že v konaní nebol riadne vypočutý ani svedok p. C. D., ktorý vystupoval za dodávateľa - High Produce, s.r.o. na základe riadnej plnej moci ako obchodný zástupca, prezentoval daňovému subjektu obchodnú ponuku, kde na základe riadnej objednávky táto obchodná spoločnosť dodala riadne tovar pre daňový subjekt na paletách špeditérskou firmou, pričom

tovar riadne preberal za daňový subjekt vedúci skladu p. D., ktorý taktiež nebol k veci vypočutý ako svedok a na jeho vypočutí ako aj na vypočutí p. C. D. daňový subjekt trvá. Žalobca ďalej poukázal na to, že predmetné obchodné prípady boli riadne, v súlade s platnými právnymi predpismi realizované na základe písomných objednávok, riadne zaúčtované do účtovníctva daňového subjektu, vrátane príjemiek a výdajok na sklad, tovar nadobudnutý od dodávateľov sa riadne použil pre zákazníkov daňového subjektu. Okrem toho daňový subjekt riadne uhrádzal faktúry za dodaný tovar, čo je možné si aj preveriť na výpisoch z bankových účtov. Žalobca mal ďalej za to, že v danom prípade správca dane mu pričítal existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Žalobca ako daňový subjekt predložil správcovi dane všetky dôkazy, ktorými disponovať mal a mohol, splnil si tak svoju dôkaznú povinnosť. Poukázal ďalej na to, že z ust. § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku vyplýva, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, avšak za určitých podmienok. V tejto súvislosti poukázal na Súdny dvor EÚ, ktorý v bode 47 rozsudku vo veci C-354/03 Optigen LTD okrem iného uvádza, že „každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu prechádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí“. V tomto kontexte je možné preto prijať záver, že ak daňový subjekt tvrdil, že dodávateľom tovaru/služieb bola spoločnosť High Produce, s.r.o., potom mal povinnosť preukázať, že tovar, prípadne služby mu boli dodané dodávateľom – spoločnosťou High Produce, s.r.o., pričom predchádzajúce plnenia v reťazci a nasledujúce plnenia v reťazci nemôžu meniť povahu obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom. Okrem toho poukázal na to, že riadne odpovedal na výzvy správcu dane a poskytol mu dostatočnú súčinnosť na preverenie skutkového stavu. Dôkazné bremeno daňového subjektu tvoria skutočnosti vymedzené v ust. a v Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, resp. jeho odberateľa. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Naviac v rozhodnutí boli popísané rôzne protichodné odôvodňujúce skutočnosti, ktoré mali byť zo strany daňového subjektu porušené, čo ešte umocňuje pochybnosti daňového subjektu, čo vlastne správca dane považuje za rozhodujúce pre prijatie svojich skutkových a právnych záverov, ktoré viedli k nepriznaniu odpočítania dane. Mal za to, že daňový subjekt riadne uskutočnil zdaniteľné plnenia v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval účtovnou evidenciou, vydanými aj prijatými faktúrami, dodacími listami, skladovou evidenciou, riadne uskutočnenými platbami bezhotovostným spôsobom. Ďalej namietal, že ak správca dane tvrdí, že tovar nedodala uvedená spoločnosť, pričom tovar reálne existoval, potom ten istý tovar museli dodať iné spoločnosti. Dôkazy, ktoré predložil daňový subjekt sú reálnymi dôkazmi o uskutočnení predmetných obchodných prípadov, správca dane v priebehu daňovej kontroly nevyzval daňový subjekt na predloženie iných, správcom dane označených dôkazov, ktoré by správca dane potreboval na potvrdenie predmetných obchodných prípadov. V tejto súvislosti žalobca ako daňový subjekt poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. , č.k. , č.k. ako aj č.k. , z ktorých v podstate vyplýva, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a v prípade, ak daňový subjekt preukáže existenciu materiálneho plnenia a disponuje faktúrou a prílohami s opisom položiek, druhu, ceny dodávaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno. Pokiaľ chce správca dane preukázať opak, dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu musí znášať správca dane. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR ako z rozsudkov Najvyššieho súdu SR , , , ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR . Taktiež poukázal aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ (tretia komora) z 21. júna 2012 a tiež vo veci C-354/03 Optigen LTD (bod 47), v ktorom sa okrem iného uvádza, že „každé plnenie sa musí posúdiť samo o sebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí“. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ pojem „dodanie tovaru“ v uvedenom ustanovení neodkazuje na prevod vlastníctva podľa formálnych náležitostí upravených uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa všetky prevody hmotného majetku oprávňujúce druhú stranu k skutočnému nakladaniu s uvedeným majetkom, ako by bola majiteľom tohto majetku (rozsudok SD EÚ C-78/12 vo veci Evita – K) k dodaniu tovaru dôjde v momente, keď kupujúci má právo fakticky nakladať s tovarom ako vlastník, napr. môže tento tovar previesť na iného (rozsudok SD EÚ C-526/13 vo veci „Fast Bunkering Klaipéda“ UAB). Prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník v zmysle článku 14, odsek nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento hmotný majetok prevedený, tento majetok fyzicky vlastnila, ani aby bol tento hmotný majetok k nej fyzicky transportovaný alebo ho fyzicky obdržala (rozsudok SD EÚ C-159/14 vo veci „Koela – N“ EOOD/Direktor na Direkcija“, Obžalvane i danačno – osiguritelna praktika“). Právo nakladať s tovarom ako vlastník pre účely dane z pridanej hodnoty nie je podmienené

fyzickým odovzdaním a prevzatím tovaru. Správca dane však v danom prípade vôbec nepreveroval fakturačný tok, ktorý je dôkazom, že dodávatelia a odberatelia daňového subjektu v reťazci nakladali s tovarom ako vlastník.

9.

Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam mal žalobca za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu je nezákonné z titulu nesprávneho procesného postupu pri hodnotení zisteného skutkového stavu, a preto je v rozpore so zákonom. Poukázal na to, že zo strany správcu dane bol nedostatočne zistený skutkový stav, keď správca dane nepostupoval v súlade s ust. § 3 ods. 1 až 3 a § 24 ods. 1, 2 a 4 daňového poriadku. Mal za to, že záver správcu dane, že daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa je preto predčasný a nemal oporu vo vykonanom dokazovaní. Za nesprávne taktiež považoval to, že správca dane, namiesto toho, aby riadne viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku len prevzal poznatky od iných správcov dane a tieto skopíroval do Protokolu z daňovej kontroly. V tejto súvislosti namietal, že nie je možné len umelo prevziať poznatky z iných úradov a orgánov, ale v daňovom konaní, ak správca dane poukazuje na vyjadrenie nejakej osoby, tak v daňovom konaní musí byť táto osoba vypočutá ako svedok za prítomnosti daňového subjektu a v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. V opačnom prípade nie je možné na takúto skutočnosť ako dôkaz prihliadať, a teda nie je možné, aby správca dane svoje rozhodnutie oprel o nezákonný dôkaz, resp. o nejaké zistenia, ktoré neboli zadovážené riadne v súlade s daňovým poriadkom. Ďalej namietal, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť, vzájomný rozpor, teda je porušené ustanovenie § 63 ods. 3 daňového poriadku, pretože odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, pre ktoré konkrétne dôvody správca dane neuznal obchodný prípad, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Taktiež považoval postup správcu dane ako diskriminačný voči žalobcovi, nakoľko správca dane nepriznáva platiteľovi dane právo na odpočítanie dane z tovaru/služieb, ale súčasne daň z prijatých služieb (nákupu tovaru) týkajúcich sa daného tovaru nespochybnil. Za tohto stavu považoval obe napadnuté rozhodnutia za zmätočné, nedostatočne odôvodnené, keď správca dane sa nevysporiadal s argumentáciou a návrhmi predloženými žalobcom, na tieto neprihliadal, čím znemožnil žalobcovi sa relevantne vo veci brániť a chrániť svoje práva garantované právnym poriadkom Slovenskej republiky. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalovaného

10.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že v danom prípade žalobca nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že spoločnosť High Produce, s.r.o. skutočne dodala fakturované tovary žalobcovi. Nebolo teda bez pochybností preukázané, že práve tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, čím žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku, a teda neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH). Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že dodávateľská spoločnosť High Produce, s.r.o. je nekontaktnou spoločnosťou, ktorá so správcom dane nespolupracovala, požadované doklady a dôkazy nepredložila. Okrem toho táto spoločnosť nemá technické, personálne a ani materiálne zabezpečenie na výkon podnikateľskej činnosti. Bolo zistené, že konateľ tejto spoločnosti p. E. F. i deklarovaný splnomocnený zástupca p. C. D. sú neexistujúce osoby. Znamená to, že hodnovernosť predložených listinných dôkazov bola vykonaným dokazovaním spochybnená, pretože mali byť vystavené neexistujúcimi osobami. Okrem toho samotné plnomocenstvo obsahuje nepresné údaje, pretože malo byť udelené na zastupovanie inej spoločnosti – spoločnosti High Profit, s.r.o. Správca dane vykonal náležité preverenie osoby konateľa dodávateľskej spoločnosti p. E. F., pričom z rôznych oficiálnych zdrojov bolo zistené, že ide o neexistujúcu osobu. Z dôvodu hospodárnosti, rýchlosti a efektívnosti daňového konania daňové orgány využili už zistené skutočnosti aj z iných konaní, keď takýto postup umožňuje priamo daňový poriadok a vyplýva z ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku. Taktiež nebola preukázaná ani existencia a totožnosť osoby p. C. D., pričom aj samotná plná moc na túto osobu vykazuje závažné vady, ktoré spôsobujú jej nevieryhodnosť, pretože je vystavená na

zastupovanie spoločnosti High Profit, s.r.o. K týmto nezrovnalostiam sa žalobca nevyjadril a žiadnym spôsobom ich neodstránil. V tejto súvislosti ďalej poukázal žalovaný na to, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu ako daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom. Ak žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. ). Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. , v ktorom je konštatované, že zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Nie je povinnosťou prvostupňového správneho orgánu zisťovať, od ktorého iného dodávateľa bol tovar v skutočnosti prevzatý, alebo akým spôsobom bol získaný, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú odberateľovo tvrdenie o tom, že tovar bol prijatý od tohto dodávateľa. Ďalej bolo v tomto rozsudku uvedené, že pokiaľ platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Správca dane ako prvostupňový správny orgán skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale žalobca musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. V danom prípade žalobca uskutočnenie zdaniteľných obchodov so spoločnosťou High Produce, s.r.o. deklaroval len dokladmi, ktoré mali byť vyhotovené neexistujúcimi osobami. Predložením faktúr, resp. iných listinných dokladov je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. K navrhovanému dokazovaniu zo strany žalobcu žalovaný uviedol, že navrhovaný úkon – vykonanie miestneho zisťovania na sídle deklarovaného dodávateľa bolo v predmetnom daňovom konaní vykonané a preto je predmetná námietka žalobcu v rozpore so skutkovým stavom. Pokiaľ ide o vypočutie p. D. pracujúceho na pozícii skladník u žalobcu by žalobcovi neprinieslo lepšie postavenie z dôvodu, že žalobca zdaniteľné obchody uskutočňoval sám, preto výpoveď p. D. by nemohla objasniť kľúčové nezrovnalosti zistené správcom dane, keďže tieto sa týkajú skutočností, o ktorých má vedomosť len žalobca ako priamy účastník deklarovaných zdaniteľných obchodov. Výpoveď p. D. by bola relevantná len v prípade, keby bola spochybnená existencia tovaru, čo sa v danom prípade nestalo. K požiadavke žalobcu vypočuť ako svedka p. G. H. žalovaný uviedol, že žalobcu nie je možné vypočuť ako svedka podľa § 25 daňového poriadku z dôvodu jeho rozdielneho procesného postavenia v daňovej kontrole a v daňovom konaní. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že ak vypovedá žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt, ide o vyjadrenie vykonané v postavení účastníka daňového konania, a nejde o dôkaz svedeckej výpovede. K rozloženiu dôkazného bremena žalovaný poukázal aj na záver Najvyššieho súdu SR prijatý v rozsudku č.k. , bod 55, v ktorom je uvedené, že rozsudok č.k. bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96, po prípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014) so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno žalobcu, tak žalovaný tiež poukázal aj na rozsudky Najvyššieho súdu vo veciach č.k. , č.k. ako aj na rozsudky Európskeho Súdneho dvora ESD C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid, C-354/03 Optigen LTD, C-285/11 Bonik EOOD, C-440/04 Recolta recycling SPR sa vzťahovali na prípady, keď si dotknuté subjekty splnil svoje dôkazné bremeno, zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania od dane boli splnené, pričom iný stupeň reťazca, ako ten, na ktorom sa sami podieľali bolo poznačeným podvodom, o ktorom vedeli alebo mali vedieť. V prípade žalobcu nebola splnená základná podmienka a skutková okolnosť, z ktorej predmetné rozsudky vychádzali, a to splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z tohto dôvodu sú predmetné rozsudky neaplikovateľné na preverovaný prípad. Žalovaný mal za to, že správca dane vykonal riadne dokazovanie, ktorým preveroval splnenie podmienok pre uplatnenie odpočítania dane zo sporných faktúr. Vykonával dôkazy priamo v predmetnej daňovej kontrole i v nadväzujúcich

daňových konaniach, pričom v súlade s daňovým poriadkom využil aj skutočnosti, ktoré boli získané v iných konaniach a boli dôležité pre správne určenie dane i v prejednávanej veci. Bolo zistené v preverovanom prípade, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločnosti High Produce, s.r.o., pričom nepreukázal, že fakturované tovary mu boli dodané uvedeným dodávateľom.

Relevantná právna úprava a konanie na správnom súde

11.

Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

12.

Krajský súd v Trnave po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, pričom vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, postupom podľa v spojení s a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

13.

V prvom rade správny súd považuje za potrebné k veci uviesť, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav čo najúplnejšie. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné tiež uviesť, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal, avšak použiteľný je len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia

vo vzájomných súvislostiach. V tejto súvislosti súd k veci tiež udáva, že zo strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúc vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. Daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca si v zdaňovacom období november 2017 uplatnil, okrem iného aj odpočítanie dane v zmysle , a o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov z jednotlivých prijatých faktúr, na ktorých je ako dodávateľ uvedená spoločnosť High Produce, s.r.o., so sídlom Cementárenská, 900 31 Stupava. Z vykonaného dokazovania však bolo zistené, že táto dodávateľská spoločnosť High Produce, s.r.o. je nekontaktnou spoločnosťou, ktorá so správcom dane riadne nespolupracovala, požadované doklady a dôkazy nepredložila a nemá ani technické, personálne a ani materiálne zabezpečenie na výkon podnikateľskej činnosti. Okrem toho bolo zistené, že konateľ tejto spoločnosti p. E. F. i splnomocnený zástupca p. C. D. sú neexistujúce osoby. Žalobca pokiaľ ide o predmetnú vec nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že táto spoločnosť High Produce, s.r.o. skutočne dodala fakturované tovary žalobcovi.

14.

Treba konštatovať, že správca dane od žalobcu oprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Správny súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný...“

15.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. -17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi ( v spojení s a ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený...“. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

16.

V danom prípade podľa zistenia vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov, a teda vec správne právne posúdili. Podľa názoru súdu vykonané dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov za nákup od deklarovaného dodávateľa.

17.

K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd dodáva, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Naviac pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Toto je možné vo vzťahu k dôkaznému bremenu poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu , ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 21.04.2020).

18.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

19.

V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

20.

Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného spočívajú aj v okolnostiach identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúceho sa tvrdeného dodávateľa žalobcu a jeho odberateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.

21.

Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane a oslobodenie od dane uplatnil, a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

22.

Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na rozsudok sp. zn. z 31. mája 2018, v ktorom najvyšší súd okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

23.

Bolo teda potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. Pokiaľ žalobca poukázal na právne závery z rozsudkov Európskeho súdneho dvora ESD C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid, C-354/03 Optigen Ltd, C-285-11 Bonik EOOD, C-440/04 Recolta recycling SPR, tak tieto sa vzťahovali na prípady, keď si dotknuté subjekty splnili svoje dôkazné bremeno, zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania od dane boli splnené, pričom iný stupeň reťazca, ako ten, na ktorom sa sami podieľali, bol poznačený podvodom, o ktorom vedeli alebo mali vedieť. V prípade žalobcu nebola splnená základná podmienka a skutková okolnosť, z ktorej predmetné rozsudky vychádzali, a to splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z tohto dôvodu sú preto predmetné rozsudky neaplikovateľné na predmetnú vec. V prípade ustanovení smernice a rozsudkov ESD týkajúcich sa výkladu pojmov zdaniteľná osoba, ekonomická činnosť a prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, tieto nie sú v danej veci relevantné, pretože tieto skutočnosti neboli otázne a ani neboli spochybnené. V preverovanom prípade si žalobca uplatnil odpočítanie dane zo sporných faktúr od spoločnosti High Produce, s.r.o., pričom nepreukázal, že fakturované tovary mu boli dodané uvedeným dodávateľom. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, je nekontaktný, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok, čo platí aj v predmetnej veci. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Taktiež nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, a preto výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu. V danom prípade žalobca v konaní pred správcom dane nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie takejto „obchodnej“ činnosti. Správny súd dáva do pozornosti ešte aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa uvádza: “Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne zásadným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu

ochranu, t. z. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. oprávnené“.

24.

Pokiaľ ide o dokazovanie predmetnej veci, treba konštatovať, že ho správca dane viedol s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, pričom nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania, čo správca dane a žalovaný zrealizovali v dostatočnom rozsahu. Naviac súd považuje za potrebné k veci ešte zdôrazniť, že povinnosťou každej zmluvnej strany pri úprave svojich obchodných vzťahov je zabezpečiť si všetko tak, čo môže odstrániť pochybnosti a vznik rozporov, pričom tieto povinnosti zahŕňajú overiť si informácie o skutočnostiach ohľadne obchodného partnera, resp. osoby, ktorá dodávku alebo plnenie vykoná.

25.

K rozloženiu dôkazného bremena správny súd tiež poukazuje na záver Najvyššieho súdu SR prijatý v rozsudku č.k. , keď v bode 55 je uvedené, že rozsudok č.k. bol prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä ide o veci Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96, po prípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014) so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.

26.

V danom prípade žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno, keď nepreukázal skutočnosti, na ktorých sa sám podieľal a ktorých preukazovanie je jeho povinnosťou stanovenou daňovým poriadkom i platnou judikatúrou, na ktorú sám poukazuje. Vychádzajúc zo znenia ustanovení § 49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH Najvyšší súd SR judikoval, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia. Za tohto stavu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením (rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. ), čo v danom prípade žalobca nepreukázal. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, a preto mal mať jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a kým boli skutočne vykonané.

27.

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverované plnenia dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 daňového poriadku).

Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, jeho rozhodnutie obsahuje zrozumiteľné a vecne správne hodnotiace úsudky, je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

28.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

29.

O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

30.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasom 3:0. ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.