Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Cob-95-2020.pdf
PDF · 196.88 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/95/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: FACTORING GROUP LP, Suite 5098 15 Bell Street, St. Andrews, Fife, Škótsko, KY169UR, právne zastúpeného: JUDr. Róbert Fatura, advokát, s.r.o., Centrum 18/23, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému: COOP Jednota Trenčín, spotrebné družstvo, Mierové námestie 19, 912 50 Trenčín, IČO: 00 168 912, právne zastúpenému: JUDr. Jozef Herbulák, advokát, Brnianska 1K, 911 05 Trenčín, IČO: 41 852 133, o zaplatenie 91 316,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cb/301/2017-427 zo dňa 24. júla 2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie 91.316,80 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia a o zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur od 29.07.2016 do zaplatenia tak, že vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.644,17 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. v časti o zaplatenie sumy 44.672,63 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia a zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur od 29.07.2016 do zaplatenia žalobu zamietol a vo výroku III. určil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa obchodná spoločnosť ASO plus s.r.o. so sídlom Stred 52, Považská Bystrica, IČO 45 293 651 ako zhotoviteľ zaviazal pre žalovaného ako objednávateľa vykonať dielo - prestavbu predajne COOP Jednota Trenčín, SD, v obci Mníchova Lehota podľa žalovaným dodanej projektovej dokumentácie, ktorá bola medzi stranami vzájomne odsúhlasená a zhotoviteľom prijatá. Objednávateľ sa zaviazal zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela 160.289,29 Eur bez DPH (190 744,26 Eur s DPH). Zmluvné strany uzatvorili k uvedenej zmluve o dielo Dodatky č. 1 až č. 3. V čl. VII bodu 2 predmetnej zmluvy o dielo zo dňa 05.08.2010 sa zaviazal objednávateľ v prípade omeškania s úhradou faktúry zaplatiť zhotoviteľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % z dlžnej sumy bez DPH za každý deň z omeškania. Faktúrou č. 110100049 zo dňa 03.05.2011, splatnou 17.05.2011, vyfakturoval zhotoviteľ ASO plus, s.r.o. žalovanému cenu uvedeného diela v sume 192.347,15 Eur. Faktúrou č.
1609000002 zo dňa 28.07.2016, splatnou 05.08.2018, vyfakturoval ASO plus s.r.o. žalovanému za neuhradenú faktúru č. 110100049 zmluvnú pokutu vo výške 0,03 % z dlžnej sumy bez DPH za každý deň omeškania na základe zmluvy č. 012011, uzatvorenej na zákazku predajne COOP Jednota Trenčín, Mníchova Lehota, v zmysle čl. VII, za obdobie 18.05.2011-28.07.2016 (1 899 dní), v sume 91.316,81 Eur. Žalovaný túto faktúru doteraz neuhradil. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017 (čl. II bod 2) obchodná spoločnosť ASO plus s.r.o., IČO 45 293 651 ako postupca postúpil žalobcovi ako postupníkovi pohľadávku v celkovej výške 91 316,81 Eur spolu s príslušenstvom. V čl. II bodu 1 citovanej zmluvy postupca prehlásil, že na základe tejto zmluvy postupuje postupníkovi pohľadávku vzniknutú z titulu uplatnenia si zmluvnej pokuty zo Zmluvy o dielo č. 012011TN, uzavretej dňa 05.08.2010 so žalovaným ako dlžníkom, v zmysle čl. VV bod 2 zmluvy za omeškanie objednávateľa s úhradou ceny diela, a to vo výške 0,03 % z dlžnej sumy bez DPH za každý deň omeškania. Postupca predmetnú zmluvnú pokutu vyfakturoval faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016, splatnou 05.08.2016 v sume 91.316,81 Eur spolu s príslušenstvom. Podľa čl. II bodu 3 zmluvy o postúpení pohľadávky, postupník na základe tejto zmluvy vstupuje do všetkých práv a povinností spojených s každou postúpenou pohľadávkou v zmysle § 524 ods. 2 Obč. zák., vrátane práv vyplývajúcich z postavenia žalobcu v súdnych konaniach uvedených v čl. I tejto zmluvy. Označenú zmluvu o postúpení pohľadávky za postupníka (žalobcu) podpísal C. C., na základe zmluvy. Listom zo dňa 02.10.2017 oznámila obchodná spoločnosť ASO plus s.r.o., so sídlom Stred 52, Považská Bystrica, IČO 45 293 651 ako postupca C.. C. G., členovi predstavenstva žalovaného postúpenie pohľadávok fakturovaných faktúrami č. 1609000002, č. 110100048 a č. 110100049, ako aj pohľadávky v sume 246.350,71 Eur, ktorá bola predmetom súdneho konania pod sp. zn. 36Cb/401/2015, novému veriteľovi - žalobcovi. Podľa pripojenej doručenky, adresát C.. C. G. uvedený list prevzal dňa 05.10.2017. Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 37Cb/61/2013-254 zo dňa 23.01.2015, okrem iného, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť obchodnej spoločnosti ASO plus s.r.o., IČO 45 293 651 sumu 318.066,47 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 192.347,15 Eur od 18.05.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 125.719,32 Eur od 04.05.2011 do zaplatenia. Z odôvodnenia predmetného rozsudku (strana 11, 3. odsek) vyplynulo, že „Čo sa týka ceny diela pri prestavbe predajne v obci Mníchova Lehota, táto výška nebola medzi účastníkmi sporná, tzn. žalobcovi (ASO plus, s.r.o.) splnením svojich povinností z uzatvorenej zmluvy vznikol nárok na zaplatenie ceny diela vo výške 192.347,15 Eur.“ Uvedený rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/225/2015-989 zo dňa 22.08.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.08.2017.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 536 ods. 1, § 548 ods. 1, § 301, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 2, § 393 ods. 1, § 397 Obch. zák. a podľa § 524 ods. 1, 2 a § 544 ods. 1, 2 Obč. zák.
1.4. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že v zmysle § 536 ods. 1 Obch. zák. uzavrela obchodná spoločnosť ASO plus, s.r.o. IČO 45 293 651 ako zhotoviteľ so žalovaným ako objednávateľom zmluvu o dielo č. 012011 TN, ktorej predmetom bola prestavba predajne žalovaného v Mníchovej lehote. Žalovaný ako objednávateľ sa zaviazal zaplatiť zhotoviteľovi zmluvne dohodnutú cenu diela v sume 160.289,29 Eur bez DPH. Podľa čl. III zmluvy o dielo, cena bola splatná po zhotovení a odovzdaní diela, najneskôr do 10 dní od podpísania odovzdávajúceho a preberacieho protokolu a odovzdania všetkých dokladov potrebných ku kolaudácii zhotoveného diela objednávateľom. Zhotoviteľ vyfakturoval cenu diela objednávateľovi faktúrou č. 110100049 zo dňa 03.05.2011, splatnou 17.05.2011. Žalovaný uvedenú faktúru v lehote jej splatnosti neuhradil. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/61/2013-254 zo dňa 23.01.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/225/2015-989 zo dňa 22.08.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.08.2017, bola (okrem iného) žalovanému uložená povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi ASO plus s.r.o., IČO 45 293 651 cenu predmetného diela 192.347,15 Eur (s DPH) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 18.05.2011 do zaplatenia. Na základe uvedeného súdu prvej inštancie dospel k názoru, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť, vyplývajúcu mu zo zmluvy o dielo č. 012011 TN a upravenú tiež v § 548 ods. 1 Obch. zák., a to zaplatiť zmluvne dohodnutú cenu diela 192.347,15 Eur, vyfakturovanú faktúrou č. 110100049 zo dňa 03.05.2011, splatnou 17.05.2011, v
lehote splatnosti označenej faktúry. Naviac žalovaný neuhradil uvedenú cenu diela ani vo všeobecnej lehote na plnenie stanovenej vo vyššie uvedenom rozsudku, takže je zrejmé, že so zaplatením ceny diela sa dostal do omeškania.
1.5. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že v čl. VII bod 2 zmluvy o dielo zo dňa 05.08.2010 si objednávateľ a zhotoviteľ pre prípad omeškania s úhradou faktúry platne dojednali zmluvnú pokutu, keď riadne, určito vymedzili zmluvnú povinnosť, ktorej porušenie zmluvnou pokutou sankcionovali, a to „omeškanie objednávateľa s úhradou faktúry“. Prvoinštančný súd nevzhliadol v čl. VII. bod 2 predmetnej zmluvy o dielo žalovaným tvrdený dôvod neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., ktorým mala byť neurčitosť tohto ustanovenia. Keďže žalovaný bol so zaplatením ceny diela v sume 192 347,15 Eur (s DPH), fakturovanej faktúrou č. 110100049, v omeškaní, a preto mu, podľa § 544 ods. 1 Obč. zák. a čl. VII bodu 2 zmluvy o dielo č. 012011 TN, vznikla povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnutú pokutu 0,03 % denne z dlžnej ceny diela 160 289,29 Eur (cena bez DPH) za obdobie od 18.05.2011 do 21.09.2018. Zmluvnú pokutu 0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur (cena diela bez DPH) za obdobie od 18.05.2011 do 28.07.2016 v sume 91 316,81 Eur vyfakturoval zhotoviteľ ASO plus s.r.o. žalovanému faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016, splatnou 05.08.2018, ktorú objednávateľ doteraz neuhradil. Výšku dohodnutej zmluvnej pokuty 0,03 % denne z dlžnej ceny diela bez DPH prvoinštančný súd v zmysle § 301 Obch. zák. posúdil s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti ako primeranú. Dohodnutá zmluvná pokuta 0,03 % denne predstavovala 10,95 % ročne, pričom bola dohodnutá z dlžnej ceny diela bez DPH (160 289,29 Eur), teda v sume 17 551,68 Eur ročne.
1.6. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobca platne nadobudol pohľadávku v sume 91 316,81 Eur s príslušenstvom, vyfakturovanú faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016, splatnou 05.08.2018, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017 uzatvorenej medzi ním ako postupníkom a obchodnou spoločnosťou ASO plus s.r.o. ako postupcom. Pokiaľ si žalobca uplatňoval aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur za obdobie od 29.07.2016 do zaplatenia, teda do 21.09.2018, súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore s odôvodnením, že k postúpeniu tejto časti nároku na základe zmluvy o postení pohľadávky zo dňa 12.09.2017 nedošlo, teda žaloba v tejto časti nebola dôvodná.
1.7. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty 91 316,81 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia, túto námietku súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú. Vychádzal zo zistenia, že táto pohľadávka bola postupcom ASO plus s.r.o postúpená žalobcovi Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017. Žalovanému bolo doručované Oznámenie ASO plus s.r.o. o postúpení pohľadávky zo dňa 13.09.2017, ktoré si však v odbernej lehote neprevzal. Následne bolo žalovanému doručené Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 02.10.2017 prostredníctvom členky jeho predstavenstva I. D. dňa 06.10.2017, a tiež prostredníctvom člena predstavenstva C.. C. G. dňa 05.10.2017. Žalobca bol teda v tejto časti konania aktívne vecne legitimovaný. V súvislosti s tvrdením žalovaného o tom, že žalobca nebol v konaní zastúpený osobou oprávnenou konať v jeho mene a zastupovať žalobcu a tiež, že nebol oprávnený podpísať zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017, súd prvej inštancie konštatoval, že ak za žalobcu konal a podpisoval C. C., išlo o osobu riadne splnomocnenú a oprávnenú konať v mene žalovaného, nielen pri podpise zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj na konanie v predmetnom spore. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že konanie žalobcu prostredníctvom C. C. akceptovali aj iné súdy a napokon ani Ústavný súd SR nevzhliadol žalovaným namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, keď uznesením zo dňa 16.10.2018 č.k. III. ÚS 378/2018-28 odmietol ústavnú sťažnosť žalovaného podanú proti uzneseniam vydaným v exekučnom konaní.
1.8. Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur za obdobie od 18.05.2011 do 28.07.2016 v sume 91 316,81 Eur a zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur od 29.07.2016 do 21.09.2018, súd prvej inštancie poukázal na to, že žaloba bola podaná na súd dňa 01.12.2017, pričom dňa 05.09.2018 žalovaný vzniesol námietku premlčania celej žalovanej pohľadávky. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zmluvná pokuta má
vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke akcesorický charakter. Znamená to, že bez existencie hlavného (zabezpečovaného) záväzku nemôže platne vzniknúť akcesorický (zabezpečovací) záväzok zo zmluvy o zmluvnej pokute (§ 544 OZ, § 300 OBZ). Zásadne platí, že v prípade zániku hlavného záväzku sa nemožno úspešne domáhať zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta nie je, na rozdiel od úrokov z omeškania a poplatkov z omeškania, príslušenstvom pohľadávky a nemá ani charakter opakujúceho sa plnenia, ale je majetkovým právom, ktoré sa samostatne premlčuje. V dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti totiž vznikol medzi zmluvnými stranami nový - doteraz neexistujúci a pôvodnou zmluvou bez ďalšieho nezaloženia - právny vzťah, ktorý už nemá vo vzťahu k zabezpečovanému záväzku vedľajší charakter a na ktorého existenciu nemá zánik zabezpečeného záväzku vplyv (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. 6. 2003, sp. zn. 33 Odo 131/2003). Je potrebné rozlišovať medzi: a) zmluvou pokutou, na ktorú vznikol nárok pred premlčaním zabezpečenej pohľadávky a b) zmluvnou pokutou, na ktorú vznikol nárok po premlčaní zabezpečenej pohľadávky. Ad a) Obchodný zákonník (§ 302 OBZ), a v nadväznosti na to aj odborná literatúra a rozhodovacia prax súdov, sú zajedno v tom, že ak dôjde k zrušeniu zmluvy odstúpením (§ 48 OZ), zaniká síce hlavný záväzok (t. j. práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy), ako aj vedľajšie záväzky slúžiace na jeho zabezpečenie (ručenie, záložné právo), ale nezaniká nárok na zmluvnú pokutu, ak nárok naň vznikol ešte pred odstúpením od zmluvy. Ak zánik pohľadávky nemá vplyv na zmluvnú pokutu, na ktorú vzniklo právo v čase pred zánikom pohľadávky, tým skôr musí platiť, že úspešné uplatnenie námietky premlčania pohľadávky nemôže mať vplyv na zmluvnú pokutu, na ktorú vzniklo právo pred premlčaním zabezpečenej pohľadávky. Vzhľadom na to, že zmluvná pokuta, na ktorú už vzniklo právo, je samostatným nárokom, premlčanie práva zabezpečeného zmluvnou pokutou, ktorého sa dlžník dovolal nevylučuje, aby sa veriteľ úspešne domohol priznania zmluvnej pokuty, ktoré vzniklo pred premlčaním zabezpečeného práva. Ad b) Ak ide o zmluvnú pokutu, na ktorú vzniklo právo po premlčaní zabezpečenej pohľadávky, stáva sa nevymáhateľnou aj zmluvná pokuta z vedľajšieho záväzkového vzťahu, na ktorú vzniklo právo po premlčaní zabezpečenej pohľadávky. Premlčaná pohľadávka aj zmluvná pokuta, na ktorú vzniklo právo po premlčaní pohľadávky, síce nezanikli a existujú naďalej, avšak oslabené o nárok, a sú súdne nevymáhateľné. Po premlčaní práva zabezpečovaného zmluvnou pokutou nemožno súdne priznať právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za dobu po uplynutí premlčacej doby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. 1. 2011, sp. zn. 33 Cdo 2637/2008). Uviedol, že faktúra č. 110100049 zo dňa 03.05.2011, ktorou zhotoviteľ vyfakturoval žalovanému ako objednávateľovi cenu predmetného diela v sume 192 347,15 Eur bola splatná 17.05.2011, na základe čoho sa žalovaný dostal do omeškania s jej zaplatením dňom 18.05.2011, kedy porušil svoju zmluvnú povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnutú cenu diela v určenej lehote splatnosti faktúry č. 101100049. V čl. VII bode 2 zmluvy o dielo č. 012011 TN mali zmluvné strany dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 0,03% denne z ceny diela bez DPH za každý deň omeškania, teda bola naviazaná na narastajúci počet dní omeškania dlžníka. Vzhľadom k tomu vzniklo veriteľovi každým dňom omeškania právo na „dennú“ zmluvnú pokutu, teda nejde o opakujúce sa plnenie. Z uvedeného vyplýva, že pre každý denne vzniknutý nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty plynie v zmysle § 392 ods. 2 Obch. zák. samostatná premlčacia doba. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie dospel k záveru, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty za obdobie od 18.05.2011 do 01.12.2013 v sume 44 672,63 Eur je v zmysle § 387 ods. 1 Obch. zák. premlčané, nakoľko od porušenia uvedenej zmluvnej povinnosti v konkrétnych, jednotlivých dňoch počas uvedeného obdobia, v dôsledku ktorého mal vzniknúť veriteľovi právo na „dennú“ zmluvnú pokutu, ku dňu podania žaloby uplynula štvorročná premlčacia doba podľa § 397 Obch. zák. V zmysle § 388 ods. 1 Obch. zák. súd nemôže priznať premlčané právo, a preto žalobu v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 44 672,63 Eur (za obdobie od 18.05.2011 do 01.12.2013) s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia zamietol. Poukázal tiež, že predmetná pohľadávka na zaplatenie ceny diela v sume 160 289,29 Eur s prísl. bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 37Cb/61/2013-254 zo dňa 23.01.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/225/2015-989 zo dňa 22.08.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.08.2017. Ide o tzv. hlavný, zabezpečovaný záväzok žalovaného. Vzhľadom k tomu (z dôvodu existencie uvedeného hlavného záväzku) nebola preukázaná neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute ako vedľajšieho záväzku z dôvodu, že by platne nevznikol záväzok, ktorého splnenie má byť zmluvnou pokutou zabezpečené. Uviedol, že so svojimi závermi v tomto spore sa neodklonil od záveru prijatého v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/22/2005 zo dňa 27.03.2008, ani v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 33Odo 330/2002 zo dňa 31.05.2004, citovaných žalobcom v písomnom vyjadrení zo dňa 14.03.2018. Taktiež sa neodklonil svojim záverom o čiastočnom premlčaní žalovanej pohľadávky od záveru prijatého rozsudkami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo 6/2011 zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 1 Cdo 157/2009 zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2 Obdo 36/2010 zo dňa 18.08.2011, nakoľko tieto sa týkajú úrokov z omeškania, a nie zmluvnej pokuty. Je pritom potrebné prihliadnuť na to, že zmluvná pokuta je samostatným právnym nárokom, pričom úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. I keď v tomto prípade bola výška zmluvnej pokuty závislá od doby, po ktorú trvá porušenie zmluvnej povinnosti, nie je možné ju posúdiť ako opakujúce sa plnenie. Ďalej tiež uviedol, že z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 4/2017 zo dňa 31.01.2018 je zrejmé, že Veľký senát dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky na postúpenie veci, pretože neexistuje judikatórny rozpor. Z bodu 11 odôvodnenia uvedeného uznesenia je však zrejmé, že „Senát 5Cdo poukázal na rozhodnutia senátov obchodného kolégia (2 Obdo 23/2012, 2 Obdo 36/2010, 4 Obdo 25/2009, 4 Obdo 319/1999), v ktorých vyslovili právny názor, podľa ktorého úrok z omeškania sa premlčuje za každý deň samostatne, teda nezávisle od hlavného záväzku. Každým dňom omeškania vzniká nárok na úroky z omeškania, a teda i premlčacia doba začína a plynie v dĺžke podľa ust. § 397 OBZ vždy od každého omeškaného dňa samostatne. Pri uplatnení námietky o premlčaní práva na úrok z omeškania ho preto možno úspešne uplatniť na súde odo dňa podania žaloby do budúcna ale i spätne za premlčaciu dobu.“ V závere svojho rozhodnutia prvoinštančný súd dôvodil tým, že v spore nebolo preukázané postúpenie žalovanej pohľadávky obchodnou spoločnosťou ASO plus s.r.o. ako postupcom obchodnej spoločnosti CLEMENTINE, s.r.o., nakoľko, v zmysle § 524 ods. 1 Obč. zák., nebola predložená, ani preukázaná existencia zmluvy o postúpení predmetnej pohľadávky medzi ASO plus s.r.o. a CLEMENTINE s.r.o. Z predloženého oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23.03.2017 síce vyplýva, že ASO plus s.r.o. mala týmto oznámením oznámiť žalovanému postúpenie pohľadávky v sume 91 316,81 Eur, fakturovanej faktúrou č. 1609000002, obchodnej spoločnosti CLEMENTINE s.r.o., avšak v spore nebolo preukázané riadne doručenie tejto listiny žalovanému, nakoľko nie je zrejmé, kto, kedy a akým spôsobom mu predmetnú listinu doručil. Svedok F. G., konateľ ASO plus s.r.o. v predmetnom čase, na pojednávaní dňa 14.02.2020 uviedol, že si nepamätá, že by s CLEMENTINE s.r.o. podpisoval nejakú zmluvu. Poprel, že by so žalovanou pohľadávkou disponoval, okrem jej postúpenia žalobcovi, aj iným spôsobom. Potvrdil, že na oznámení o postúpení pohľadávky zo dňa 23.03.2017 je jeho podpis za ASO plus s.r.o., ale nepamätal si, že by takéto niečo posielal. V čestnom prehlásení zo dňa 03.03.2020 A. R., jediný konateľ a spoločník CLEMENTINE s.r.o. v období od 25.06.2016 do 18.12.2018, prehlásil, že v uvedenom období nebola na CLEMENTINE s.r.o. postúpená žiadna pohľadávka ASO plus s.r.o. voči žalovanému, ani žiadna iná pohľadávka. Taktiež ako štatutárny zástupca CLEMENTINE s.r.o. nepodpísal s ASO plus s.r.o. žiadnu zmluvu o postúpení pohľadávky.
1.9. Súd prvej inštancie dospel k záveru o opodstatnenosti nároku žalobcu na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty v sume 46 644,17 Eur (0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur za obdobie od 01.12.2017 do 21.09.2018), keďže žalovaný sa dostal so zaplatením uvedenej zmluvnej pokuty do omeškania, v zmysle § 365 ods. 1 a § 369 ods. 1, 2 Obch. zák. je povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania v zákonnej výške 8 % ročne zo sumy 46 644,17 Eur od 06.08.2016 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že vzhľadom k čiastočnému úspechu v spore žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe strany sporu.
3. Žalobca napadol odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu v časti vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie sumy 44 672,63 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia a zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160 289,29 Eur od 29.07.2016 do zaplatenia a vo výroku III., ktorým nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie v zamietajúcej časti, keď súd prvej inštancie čiastočné zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že jemu ako žalobcovi na základe Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017 pohľadávka - nárok na zmluvnú pokutu 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur za obdobie od 29.07.2016 do zaplatenia postúpená nebola, a teda nebola preukázaná jeho aktívna vecná legitimácia. Podľa názoru žalobcu zamietnutie žaloby v ním napadnutej časti je nedostatočne odôvodnené a neurčité a nevytvára presvedčivý záver o jeho legitímnosti a preukázaní. Principiálne priznanie, resp. zamietnutie jeho nároku v odvolaním napadnutej časti spočíva v právnom názore a jeho odôvodnení, čo sa týka premlčania zamietnutej časti nároku, ako aj posúdenia, či plynúca zmluvná pokuta bola predmetom postúpenia alebo nie. Žalobca vyjadril presvedčenie, že právny názor prvoinštančného súdu v otázke premlčania jeho nároku v časti napadnutej odvolaním je nesprávny a nedostatočne odôvodnený. Vo svojich písomných, ako aj ústnych podaniach poukazoval na to, že zmluvná pokuta bola fakturovaná faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016, pričom uvedený dátum mal byť smerodajný pri posúdení jej premlčania, resp. čiastočného premlčania. Zmluvná pokuta je akcesorický vzťah, teda vzťah, ktorý sa odvíja od hlavného právneho vzťahu, ktorým bola Zmluva o dielo zo dňa 05.08.2010. Jej platnosť bola riešená v konaní 37Cb/61/2013, resp. 16Cob/225/2015, pričom táto prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti hlavného záväzku sa týkala aj platnosti akcesorického záväzku a teda on, žalobca nemohol podať predmetnú žalobu skôr. Z uvedeného dôvodu počas doby tohto súdneho konania nemohla plynúť premlčacia lehota týkajúca sa akcesorického záväzku. Taktiež dal do pozornosti odvolacieho súdu posúdenie otázky, či z vyššie uvedených dôvodov nie je vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, na čo poukazoval už v priebehu konania. Čo sa týka ďalšej právnej argumentácie, poukázal na svoje písomné vyjadrenia zo dňa 14.03.2018 a 19.11.2019, ako aj na vyjadrenia prezentované na súdnych pojednávaniach. Podľa jeho názoru mal prvoinštančný súd priznať žalovaný nárok ako celok, čo vyplýva nielen z rozsiahlej judikatúry, na ktorú poukázal v konaní. Pokiaľ prvoinštančný súd zamietol žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur od 29.07.2016 do zaplatenia, žalobca uviedol, že právny názor prvoinštančného súdu o tom, že nedošlo k postúpeniu pohľadávky v tejto časti, je nesprávny a nedostatočne odôvodnený, nakoľko išlo o príslušenstvo pohľadávky, ktoré bolo postúpené spolu s hlavnou pohľadávkou. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky bol postúpený celý nárok a teda on, žalobca je aktívne legitimovaný na jej uplatnenie. V ostatnom žalobca zotrval na svojich vyjadreniach a zastával názor, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v zamietavom výroku nedostatočne odôvodnil. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti vo výroku II. tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu 44.672,63 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur od 29.07.2016 do zaplatenia a prizná mu nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % alebo aby rozsudok v napadnutej časti vo výrokoch II., III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
4. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok prvoinštančného súdu v časti vo výroku I., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.644,17 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 06.08.2016 do zaplatenia a vo výroku III., týkajúceho sa náhrady trov konania. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a uviedol, že napadnutý rozsudok podľa jeho názoru vykazuje celý rad pochybení a je založený na nesprávnom právnom posúdení, najmä pokiaľ ide o vyhodnotenie otázky aktívnej legitimácie, premlčania uplatnenej pohľadávky a použitia moderačného práva súdu. Vzhľadom na predbežné právne posúdenie ide tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie. Stotožnil sa s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nepovažoval žalobcu za aktívne legitimovaného v tej časti konania, v ktorej žalobu vo výroku II. zamietol, avšak súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne vyhodnotil otázku aktívnej legitimácie žalobcu v časti, ktorej žalobe vyhovel, a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku žalobca nebol veriteľom vymáhanej pohľadávky, a teda nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, od ktorého odvodzoval dôvodnosť podanej žaloby. Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že obchodná spoločnosť ASO plus s.r.o. ešte pred uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 12.09.2017 svoju pohľadávku postúpila dňa 22.03.2017 na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o., teda v čase uzatvárania zmluvy so žalobcom už spoločnosť ASO plus s.r.o. predmetnou pohľadávkou nedisponovala a s poukazom na zásadu nemo plus iuris ju nemohla platne postúpiť žalobcovi ako postupníkovi. Túto skutočnosť v spore preukázal ,,Oznámením o postúpení pohľadávky a iné“ zo dňa 23.03.2017, v zmysle ktorého mu spoločnosťou ASO plus s.r.o. bolo písomne oznámené postúpenie pohľadávky, vyplývajúcej z faktúry č. 1609000002, vystavenej dňa 28.07.2016, splatnej dňa 05.08.2016 spolu s príslušenstvom na postupníka, spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. Podľa jeho názoru doručením tohto oznámenia do jeho sídla nastali právne účinky postúpenia pohľadávky a jej veriteľom je v súčasnosti spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. Uviedol, že po
doručení predmetného oznámenia už nedostal žiadne ďalšie oznámenie o tom, že by malo dôjsť k zrušeniu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou ASO plus s.r.o. a CLEMENTINE s.r.o. a je preto nesporné, že veriteľom vymáhanej pohľadávky je spoločnosť CLEMENTINE s.r.o., a nie žalobca. Poukázal na znenie § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2 Obč. zák. Závery prvoinštančného súdu, podľa ktorého nebola preukázaná a predložená v priebehu sporu zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 22.03.2017 zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. sú podľa jeho názoru v rozpore s vykonaným dokazovaním, pričom poukázal najmä na výpoveď svedka F. G., ktorý na pojednávaní dňa 14.02.2020 potvrdil, že podpis konateľa postupcu na oznámení o postúpení pohľadávky na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. je jeho. Aj keď svedok uviedol, že si na takéto postúpenie pohľadávky nepamätá, nič to však nemení na tom, že účinky postúpenia pohľadávky nastali doručením citovaného oznámenia. Pre platnosť postúpenia pohľadávky sa nevyžaduje, aby si štatutárny zástupca postupcu s odstupom troch rokov na takýto právny úkon pamätal. Na priamu otázku, či so spoločnosťou CLEMENTINE s.r.o. zmluvu o postúpení pohľadávky podpísal, svedok F. G. uviedol, že túto spoločnosť pozná, ale nepamätá si, že by takúto zmluvu podpísal. Svedok teda existenciu zmluvy vo svojej výpovedi nepoprel. V ďalšej časti svojej výpovede uviedol, že išlo o hektické obdobie, v ktorom sa riešilo veľa vecí, a robili sa aj postúpenia a späťvzatia, ktoré však bližšie nešpecifikoval. Jednoznačne však uviedol, že ide o jeho podpis na oznámení a na otázku, či toto oznámenie posielal žalovanému, odpovedal, že si nepamätá, t.j. nevylúčil odoslanie predmetného oznámenia. Nakoľko sa ale predmetné oznámenie dostalo do dispozície jeho, žalovaného a toto oznámenie predložil na pojednávaní dňa 30.10.2019, je zrejmé, že mu ho F. G. musel poslať. K účinkom doručenia oznámenia o postúpení pohľadávok poukázal žalovaný na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/2001 a R 119/2003. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že spoločnosť ASO plus s.r.o., ktorá v marci 2017 postúpila svoju pohľadávku spoločnosti CLEMENTINE s.r.o., túto pohľadávku už nemohla platne postúpiť žalobcovi a teda žalobcovi nesvedčí aktívna vecná legitimácia v tomto spore, v dôsledku čoho bolo žalobu potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Ďalej žalovaný súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne právne posúdil dôvodnosť ním vznesenej námietky premlčania. Zdôraznil, že námietku premlčania celého žalobou uplatneného nároku sme vzniesol písomne v podaní zo dňa 05.09.2018. Okrem toho, súd prvej inštancie svojím postupom zaťažil konanie tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko na prvom pojednávaní dňa 30.10.2019 vykonal predbežné právne posúdenie veci, a to tak, že sa mu predbežne javilo v zmysle § 393 ods. 1 Obch. zák. začala premlčacia doba plynúť dňom, keď mala byť porušená povinnosť žalovaného, t.j. dňom 18.05.2011. Keďže žaloba o zaplatenie zmluvnej pokuty bola podaná na súde dňa 01.12.2017, súd prvej inštancie v rámci predbežného právneho posúdenia uzavrel, že bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Žalovaný poukázal na to, že v predbežnom právnom posúdení prvoinštančný súd nikde neuvádza, že časť pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, považuje za premlčanú a časť nie. Na poslednom pojednávaní dňa 24.06.2020 (str. 2) súd uviedol, že zotrváva na predbežnom a právnom posúdení veci z predchádzajúceho pojednávania vo vzťahu k sporným a nesporným tvrdeniam. V priebehu celého konania súd žiadnym spôsobom stranám neuviedol, že mení svoj právny názor na vec, uvedený v predbežnom právnom posúdení. O zmene právneho názoru súdu sa preto dozvedel on, žalovaný až z napadnutého rozsudku. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že zmyslom predbežného právneho posúdenia veci súdom je predovšetkým umožnenie objektívnej predvídateľnosti následného súdneho rozhodnutia a vytvorenie priestoru na prehodnotenie vlastnej procesnej pozície sporových strán, ich vecnej a efektívnej právnej argumentácie, riadne substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Účelom predbežného právneho posúdenia je teda predchádzanie tzv. prekvapivému súdnemu rozhodnutiu, ku ktorému však došlo v tomto prípade. Niet pochýb o tom, že súd má právo zmeniť svoj právny názor a odkloniť sa od skôr vysloveného predbežného právneho posúdenia veci, avšak podľa jeho názoru bolo jeho povinnosťou, na takúto zmenu stranu upozorniť. Po vyslovení predbežného právneho názoru o premlčaní celej pohľadávky totiž mohol legitímne predpokladať, že z tohto dôvodu dôjde k zamietnutiu žaloby a nemal dôvod navrhovať ďalšie dokazovanie. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek jednoznačne vyslovenému predbežnému právnemu názoru o premlčaní celej pohľadávky nakoniec rozhodol v rozpore so svojím vlastným názorom, ide z nášho pohľadu o tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie, čo je v súdnej praxi v zásade nežiaduci jav, poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. októbra 2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010, ktorého právne závery sú plne aplikovateľné aj na konania vedené podľa CSP. Žalovaný preto zastával názor, že vydanie tzv. prekvapivého rozhodnutia je samo o
sebe dôvodom na jeho zrušenie odvolacím súdom. Okrem toho, prvoinštančný súd vznesenú námietku premlčania posúdil nesprávne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k porušeniu povinnosti, ktorá bola zabezpečená dohodou o zmluvnej pokute, došlo dňa 18.05.2011, kedy žalobca prvýkrát mohol podať žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty na súd. Z ustanovenia § 393 ods. 1 Obch. zák. jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená. Nakoľko v predmetnej veci bola žaloba podaná dňa 01.12.2017, t.j. po uplynutí všeobecnej 4-ročnej premlčacej doby, tak s poukazom na § 388 ods. 1 Obch. zák. ho súd nemohol vo svojom rozsudku žalobcovi priznať. O tom, že zmluvná pokuta určená dennou sadzbou sa premlčuje jednorazovo ako celok, svedčí aj rozhodovacia prax dovolacieho súdu- viď rozsudok NS SR zo dňa 17.06.2014, spis. zn. 1M Obdo/6/2011, rozsudok NS SR zo dňa 29.06.2010, spis. zn. 1Cdo 157/2009, z ktorých vyplýva, že povinnosť platiť úroky z omeškania (ale i zmluvnú pokutu) nevzniká samostatne nanovo za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína pri tomto práve plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. I keď sa citované rozsudky týkajú úrokov z omeškania, niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by sa premlčanie práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, dohodnutej ako narastajúci, opakujúci sa nárok, malo posudzovať inak iba z dôvodu, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky a zmluvná pokuta je samostatný nárok. Zhodný právny názor vyplýva aj z doktrinálneho výkladu, napr. z publikácie: Patakyová, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2016, str. 1282 a 1283 (komentár k § 393 ObZ). Rovnaký právny záver vyplýva aj z publikácií: Fekete, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I. diel. Eurokódex, 2011, str. 524 a Ovečková, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, str. 189 až 192. V prospech právneho názoru, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, dojednanej ako denná sankcia sa premlčuje jednotne ako celok, svedčí aj procesné ustanovenie § 217 ods. 2 CSP, umožňujúce priznať opakujúce sa platby, ktoré sa stanú splatnými až v budúcnosti. Žalobcovi teda nebránila žiadna prekážka podať v 4-ročnej premlčacej dobe žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty a domáhať sa jej priznania aj do budúcna, a to až do zaplatenia zabezpečovanej hlavnej pohľadávky. Je zrejmé, že súd I. inštancie podanú námietku premlčania nesprávne právne posúdil. Bez ohľadu na nesprávne posúdenie premlčania žalobou uplatneného nároku a na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie pochybil aj pri posudzovaní (ne)primeranosti zmluvnej pokuty. Podľa názoru žalovaného žalobcom uplatnená výška zmluvnej pokuty je neprimeraná, pretože za omeškanie s úhradou faktúry za vykonané stavebné práce už bol raz sankcionovaný úrokom z omeškania v zákonnej výške, tak ako bol priznaným žalobcovi v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod spis. zn. 37Cb/61/2013, ktorý bol žalobcovi už aj riadne uhradený. Vymáhaná zmluvná pokuta teda predstavuje duplicitné sankcionovanie za jedno a to isté porušenie povinnosti, vyplývajúcej zo Zmluvy o dielo. Poukázal na to, že z predmetnej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany (objednávateľ a zhotoviteľ) si splnenie vzájomných zmluvných povinností (povinnosť zhotoviteľa dodať dielo a povinnosť objednávateľa za dielo zaplatiť) zabezpečili zmluvnou pokutou v rovnakej výške- 0,03 % za každý deň omeškania, teda ich úmyslom bolo dohodnúť sankciu v rovnakej výške tak pre zhotoviteľa, ako aj pre objednávateľa, avšak v tomto prípade si žalobca okrem zmluvnej pokuty nárokoval aj zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré mu už boli uhradené. Žalovaný preto trval na tom, že výška žalobcom požadovanej zmluvnej pokuty je neprimeraná a predstavuje duplicitnú sankciu. Poukázal na moderačné právo súdu v zmysle ustanovenia § 301 Obch. zák. a domnieval sa, že vzhľadom na okolnosti prípadu a na dodržanie zásady rovnosti strán bolo namieste, aby súd pre prípad, že by dospel k záveru o aktívnej legitimácii žalobcu a nepremlčaním nároku, vymáhanú zmluvnú pokutu znížil o sumu zaplatených úrokov z omeškania. V takom prípade by mala zmluvná pokuta predstavovať čiastku 1,70 % ročne (10,95 % - 9,25 %). Žalovaný navrhol, aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel, rozsudok v napadnutej časti zmenil a rozhodol tak, že žalobu v napadnutej časti zamietne a prizná mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 18.09.2020 k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie, v časti napadnutej odvolaním žalobcu je podľa jeho názoru vecne i právne správny. Uviedol, že námietka žalobcu, týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia výroku o zamietnutí časti nároku neobstojí. Okrem toho, že túto námietku žalobca naformuloval v abstraktnej rovine a neuviedol, čo konkrétne mu v odôvodnení rozsudku chýba, žalovaný poukázal aj na ustálenú súdnu prax, vyplývajúcu nielen
z rozhodnutí ESĽP, ale aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva, že nie je povinnosťou súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale vyžaduje sa špecifická odpoveď na tie argumenty, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu. Podľa žalovaného súdu prvej inštancie postupoval správne, keď časť nároku, ktorá je predmetom žalobcovho odvolania posúdil ako premlčanú po tom, čo on, žalovaný vzniesol námietku premlčania. Považoval za jednoznačné, že premlčacia doba na zaplatenie zmluvnej pokuty začala plynúť odo dňa, kedy bolo možné právo na jej zaplatenie uplatniť na súde, čo je prvý deň nasledujúci po porušení povinnosti, ktorá je zmluvnou pokutou zabezpečená. Výklad žalobcu, že premlčacia doba začína plynúť dňom vystavenia faktúry, je absurdný, pretože by umožňoval žalobcovi ľubovoľne podľa svojho uváženia posúvať jednostranne začiatok plynutia premlčacej doby tak, ako mu to vyhovuje. Pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že počas trvania konania na Okresnom súde Trenčín, vedenom pod spis. zn. 37Cb/61/2013 premlčacia doba mala spočívať, tak žalobca nešpecifikuje, na základe akých právnych úvah a s poukazom na aké zákonné ustanovenie k takémuto záveru dospel. Taktiež jeho odvolacia námietka o tom, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nie je žiadnym spôsobom bližšie špecifikovaná, a preto podľa názoru žalovaného ide o účelovú obranu žalobcu. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti, ktorou zamietol nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 EUR od 29.07.2016 do zaplatenia. Tu vychádzajúc z predpokladu, že zmluvná pokuta nemá charakter príslušenstva základnej pohľadávky, ale je samostatným nárokom, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca súdu nepreukázal postúpenie tejto časti pohľadávky od spoločnosti ASO plus s.r.o., keď z jedinej zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú žalobca predložil, takýto právny úkon nevyplýva. Žalovaný označil odvolanie žalobcu proti výrokom II. a III. za nedôvodné a rozsudok v tejto časti navrhol ako vecne správny vo výroku II. potvrdiť; o náhrade trov konania navrhol rozhodnúť podľa výsledku sporu.
6. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 23.09.2020 k odvolaniu žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný namietal nedostatok aktívnej legitimácie a poukazoval na vyvolanie účinkov doručeného oznámenia o postúpení pohľadávky voči nemu, podľa názoru žalobcu zo strany žalovaného ide o účelové hodnotenie jednotlivých vykonaných dôkazov, ktoré subsumuje pod judikované právne názory nesprávnym spôsobom. V konaní bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že k platnému a účinnému postúpeniu pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na tretí subjekt nedošlo, pričom prvoinštančný súd vykonal v tejto spornej otázke dostatočné dokazovanie a dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. To, že žalovanému bolo omylom doručené oznámenie o postúpení, nezakladá samotnú skutočnosť existencie postúpenia, pričom samotné postúpenie negovali štatutárni zástupcovia oboch strán postúpenia tak, že k postúpeniu nedošlo, pričom postúpenie nebolo ani evidované v účtovníctve jednotlivých spoločnosti. Pokiaľ ide o premlčanie nároku na zmluvnú pokutu, kde žalovaný v odvolaní namieta, že prvoinštančný súd nesprávne posúdil dôvodnosť vznesenia námietky premlčania, pričom na úvod súdneho konania v rámci predbežného právneho posúdenia veci, mal na vec iný názor, a teda podľa žalovaného tak ide o prekvapivý právny názor v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutí súdu, s týmto názorom žalovaného sa žalobca nestotožnil. Poukázal na to, že počas konania došlo k písomnej argumentácii účastníkov konania vo vzťahu k premlčaniu, poukazovaniu na ustálenú právnu prax a judikatúru, ako aj k ďalšiemu dokazovaniu, pričom prvoinštančný súd dôvodne vyhovel argumentácii žalobcu a neakceptoval námietku premlčania žalovaného. Nejde teda o žiadne prekvapivé rozhodnutie súdu, ale prirodzený vývoj súdneho konania, kedy súd rozhodne na základe výsledkov dokazovania hodnotiac jednotlivé dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Podľa žalobcu predbežný názor súdu nie je záväzný, ale je iba akousi reakciou na dovtedy predložené dôkazy a argumentáciu. Taktiež prvoinštančné rozhodnutie, ktoré je pre tento súd záväzné, môže byť následne zmenené alebo zrušené na základe iného právneho názoru odvolacieho súdu, čo je opätovne prirodzený postup. Pokiaľ odvolateľ argumentuje uplynutím doby premlčania, v tejto súvislosti žalobca poukázal na ním predložené judikáty a ustálené právne názory, ktoré sme prezentovali v spore. K námietke žalovaného o neprimeranosti zmluvnej pokuty a nevyužití moderačného práva súdom prvej inštancie žalobca uviedol, že názor žalovaného je nesprávny. Právna prax totiž pripúšťa, aby si zmluvné strany dohodli úrok z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu, dokonca v prípade podnikateľských vzťahov, tieto môžu byť dohodnuté v rôznej výške v rámci zmluvnej voľnosti a špecifickosti obchodných vzťahov. Účastníci zmluvy tak urobili aj v danom prípade a pri plnom vedomí si dôsledkov si dojednali úrok z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu. Pokiaľ žalovaný nesplnil svoj záväzok, musel si byť vedomý, že zo strany oprávneného subjektu dôjde k uplatneniu zmluvne dohodnutých inštitútov úroku z omeškania, ako aj zmluvnej pokuty. Pokiaľ súd nevyužil moderačné právo, žalobca poukázal na to, že ide o oprávnenie súdu, pričom práve žalovaný neuhradením týchto inštitútov a to ani čiastočne, počas dlhého
obdobia spôsobil, že tieto narastali a tak je povinný znášať dôsledky svojho konania. Prvostupňový súd postupoval správne, keď neaplikoval d moderačné právo, pričom svoje rozhodnutie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil. Žalobca preto označil odvolanie žalovaného za neopodstatnené a rozsudok prvoinštančného súdu v časti napadnutej odvolaním žalovaného navrhol potvrdiť ako vecne správny.
7. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 08.10.2020 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 18.09.2020 uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou prezentovanou žalovaným v jeho vyjadrení a zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní ako aj v ďalších písomných a ústnych vyjadreniach. Poukázal na právnu a faktickú nesprávnosť záveru prvoinštančného súdu v odvolaní napadnutej časti jeho rozhodnutia, ako aj na nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie tohto rozhodnutia. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že svoje odvolacie námietky formuloval abstraktne a taktiež nesúhlasil s aplikáciou rozhodnutia ESĽP, na ktoré poukazoval žalovaný, keďže ten si toto rozhodnutie vyložil značne v extenzívnej forme. Žalobca vyjadril presvedčenie, že riadne odôvodnil svoje tvrdenie o tom, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to uvádzal vo svojich predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadreniach. Zotrval tiež na tom, že postúpenie zmluvnej pokuty spolu s pohľadávkou dostatočne preukázal.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.10.2020 k vyjadreniu žalobcu zo dňa 23.09.2020 uviedol, že trvá na svojom odvolaní, pretože podľa jeho názoru rozsudok v ním napadnutej časti vykazuje celý rad pochybení a je založený na nesprávnom právnom posúdení, najmä pokiaľ ide o vyhodnotenie otázky aktívnej legitimácie žalobcu, premlčania uplatnenej pohľadávky a nevyužitia moderačného práva súdu. Žalovaný zotrval na námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko veriteľom žalobou uplatnenej pohľadávky je v súčasnosti spoločnosť CLEMENTINE s.r.o., a nie žalobca, pretože po postúpení pohľadávky zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. nemohlo dôjsť k postúpeniu tej istej pohľadávky zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na žalobcu, lebo tá už touto pohľadávkou v čase žalobcom tvrdeného postúpenia nedisponovala. Opak v súdnom konaní preukázaný nebol. Samotné oznámenie o postúpení pohľadávky spoločnosťou ASO plus s.r.o. ako postupcom na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. spĺňa všetky zákonné náležitosti a na podporu jeho tvrdenia, že nejde o omyl, poukázal na to, že predmetné oznámenie sa odvoláva na Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 22.03.2016 (zjavne ide o preklep, správne má byť uvedený rok 2017), ktorý deň predchádzal spísaniu a odoslaniu predmetného oznámenia. Zdôraznil, že po doručení predmetného oznámenia mu nebolo doručované žiadne ďalšie oznámenie o tom, že by malo dôjsť k zrušeniu zmluvy, ktorou bola postúpená pohľadávka zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. Taktiež nebolo preukázané, že by spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. predmetnú pohľadávku novou zmluvou postúpila späť spoločnosti ASO plus s.r.o. Z výpovede svedka F. G., konateľa postupcu, nevyplynula negácia postúpenia pohľadávky na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o., ako tvrdí žalobca, ale svedok vo svojej výpovedi uviedol, že si na takéto postúpenie pohľadávky nepamätá. Svedok však jednoznačne uviedol, že podpis na predloženom oznámení o postúpení pohľadávky je jeho, iba si nepamätá, či takúto listinu posielal alebo nie, t.j. jej odoslanie na adresu žalovaného nevylúčil. K tomu žalovaný uviedol, že vytesnenie právneho úkonu z pamäti jeho vykonávateľa po 3 rokoch od jeho vykonania nemá žiadny vplyv na posúdenie platnosti a účinnosti tohto právneho úkonu. Skutočnosť, že postúpenie nebolo evidované v účtovníctve jednotlivých spoločností, nemá vplyv na účinky postúpenia zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. Pokiaľ žalobca tvrdí, že konatelia oboch spoločností samotné postúpenie pohľadávky negovali, toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože svedok F. G. postúpenie pohľadávky nenegoval a čestné vyhlásenie konateľa spoločnosti CLEMENTINE s.r.o. je účelové, pretože táto spoločnosť si je vedomá toho, že vo vlastnom mene pohľadávku z dôvodu jej premlčania už v súčasnosti vymáhať nemôže. Žalovaný opätovne poukázal na ustálenú judikatúru, a to na rozhodnutie R 119/2003 a zotrval na tom, že nakoľko došlo k platnému postúpeniu pohľadávky spoločnosti ASO plus s.r.o. na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. v marci 2017, nemohlo dôjsť k postúpeniu tej istej pohľadávky v septembri 2017 zo spoločnosti ASO plus s.r.o. na žalobcu, nakoľko táto už v tom čase predmetnou pohľadávkou nedisponovala. Žalobca teda nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu ohľadom nezáväznosti predbežného právneho názoru vysloveného súdom prvej inštancie k otázke premlčania žalobou uplatneného nároku. Pripustil, že v priebehu konania môže zo strany súdu ako k zmene, tak k odkloneniu od vysloveného právneho názoru, avšak trval na tom, že zároveň je povinnosťou súdu, účastníkov konania na takúto zásadnú zmenu právneho názoru upozorniť, aby v dôsledku zmeny vysloveného právneho názoru mohla dotknutá strana včas uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany a aby nedošlo k vydaniu prekvapivého
súdneho rozhodnutia, ktorého vydanie je dôvodom na jeho zrušenie odvolacím súdom. Čo sa týka ním vznesenej námietky premlčania, trval na tom, že táto námietka bola dôvodná. V konaní nebolo sporné, že na vec sa vzťahuje všeobecná 4- ročná premlčacia doba, sporným však bolo ustálenie jej počiatku, t.j. odkedy začína plynúť, nakoľko v tomto prípade bola zmluvná pokuta dohodnutá ako opakujúce sa plnenie, a to až do okamihu splnenia zabezpečovanej povinnosti, t.j. do okamihu zaplatenia ceny diela. Zmluvná pokuta tak bola dohodnutá analogickým spôsobom ako úroky z omeškania. Platí zásada, že premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa právo mohlo prvýkrát uplatniť na súde. Vzhľadom na spôsob dojednania zmluvnej pokuty nemusel žalobca čakať na zročnosť časti zmluvnej pokuty za jednotlivé dni, ale mohol si zmluvnú pokutu uplatniť odo dňa porušenia zmluvnej povinnosti až do jej splnenia, t.j. do zaplatenia. Inými slovami povedané, súd by mu zmluvnú pokutu, tak ako pri úrokoch z omeškania, priznal aj za obdobie do budúcna od vyhlásenia rozsudku, až do zaplatenia zabezpečovanej pohľadávky. V predmetnej veci je zrejmé, že k porušeniu zabezpečovanej povinnosti došlo dňa 18.05.2011, t.j. dňom 19.05.2011 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba, v ktorej žalobu nepodal, v dôsledku čoho sa jeho právo na zaplatenie zmluvnej pokuty ako také premlčalo. Žalobca v priebehu konania nevysvetlil a nezdôvodnil, aká prekážka mu bránila už v čase od 19.05.2011 podať žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty, a to zo sumy neuhradenej pohľadávky vo výške 0,03 % denne od 19.05.2011 až do zaplatenia. Právny názor žalobcu, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty sa síce premlčalo, ale nie sú premlčané jednotlivé časti zmluvnej pokuty, kde nárok na ich zaplatenie vzniká každým dňom, nie je správny. Je v rozpore s judikatúrou, riešiacou úroky z omeškania, ktorej závery sú plne aplikovateľné aj na zmluvnú pokutu, dohodnutú v percentuálnej sadzbe za omeškanie. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR, spis. zn. 21Cdo 761/2007 vyplýva, že povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale vzniká jednorazovo v deň, keď sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením záväzku. Týmto dňom začína plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Obdobne sa s touto otázkou Najvyšší súd ČR vyporiadal v týchto rozhodnutiach: 31 Cdo 4291/2009, 33Cdo 2567/2012. Rovnaké právne závery vyslovil aj Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku zo dňa 24.03.2011, č. k. 4Co/251/2010-162. Na podporu správnosti názoru, že právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, dohodnutej ako opakujúce sa plnenie sa premlčalo, žalovaný poukázal na právnu úpravu pri iných opakujúcich sa plneniach. Zákonodarca v spoločensky významnejších prípadoch, sledujúc ochranu slabšej strany pri opakujúcich sa plneniach výslovne uviedol, že právo ako celok sa nepremlčuje, premlčujú sa iba jednotlivé čiastkové plnenia (výživné - viď § 77 ods. 2 Zákona o rodine; náhrada pri pracovných úrazoch). Zo zákona ale nevyplýva obdobný právny režim pri zmluvnej pokute alebo úrokoch z omeškania, v dôsledku čoho mal za to, že nebolo úmyslom zákonodarcu upraviť rovnaký právny režim premlčania pri výživnom a pracovných úrazoch na jednej strane a zmluvnou pokutou na druhej strane. Žalovaný preto vyjadril presvedčenie, že námietku premlčania uplatnil dôvodne. K nesúhlasu žalobcu s jeho tvrdením ohľadom neprimeranosti zmluvnej pokuty, keďže tá predstavuje duplicitné sankcionovanie, ako ani s jeho tvrdením, že súd nevyužil svoje moderačné právo a zmluvnú pokutu neznížil, žalovaný uviedol, že hoci právna prax pripúšťa možnosť dohodnúť si nielen úrok z omeškania, ale aj zmluvnú pokutu, podľa jeho názoru však vymáhaná zmluvná pokuta predstavuje duplicitné sankcionovanie za jedno a to isté porušenie jeho povinnosti, vyplývajúcej zo Zmluvy o dielo, pričom následky takéhoto porušenia zmluvnej povinnosti aj riadne znášal, nakoľko príslušné úroky z omeškania z nezaplatenej ceny diela už uhradené. Preto trval na tom, že výška žalobcom požadovanej zmluvnej pokuty je neprimeraná a predstavuje duplicitnú sankciu a z tohto dôvodu malo dôjsť zo strany súdu k využitiu jeho moderačného práva v rozsahu, ako uviedol vo svojom odvolaní. Domáhal sa preto zmeny napadnutého rozsudku v súlade s jeho odvolaním.
9. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 02.11.2020 k vyjadreniu žalovaného zo dňa 16.10.2020 uviedol, že pokiaľ sa žalovaný odvolával na doručené oznámenie o postúpení pohľadávky na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. a tvrdil, že tak nastali účinky postúpenia pohľadávky na túto spoločnosť, v dôsledku čoho už nebolo možné následne postúpiť predmetnú pohľadávku jemu, žalobcovi, pričom poukazoval na svedeckú výpoveď F. G., ktorý podľa názoru žalovaného potvrdil pravosť svojho podpisu na predmetnom oznámení, túto argumentáciu žalovaného nepovažoval za správnu, nakoľko oznámenie o postúpení pohľadávky samo o sebe ako právny úkon nemá vplyv na platnosť a účinnosť samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalobca poukázal na to, že zákonná úprava zmluvy o postúpení pohľadávky obsahuje právny režim, ako môže dlžník reagovať, pokiaľ mu postúpenie pohľadávky oznámené nebolo, teda že dlžník môže plniť svoj záväzok pôvodnému veriteľovi. Podľa názoru žalobcu teda žalovaný prisudzuje skutočnosti oznámenia o postúpení pohľadávky právne účinky, ktoré
takéto oznámenie nemá. Žalobca zdôraznil, že zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi postupcom ASO plus s.r.o. a ním, žalobcom ako postupníkom jednoznačne vyplynula vôľa pôvodného veriteľa ASO plus s.r.o. previesť pohľadávku na žalobcu, a nie na spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. V súvislosti s argumentáciou žalovaného o prekvapivosti napadnutého rozhodnutia v súvislosti so zmenou právneho názoru prvoinštančného súdu k otázke premlčania žalovaného nároku žalobca uviedol, že súd nemá povinnosť zdôvodňovať počas konania každú zmenu svojich myšlienkových pochodov v rámci hodnotenia dokazovania, ktoré sa vykonáva postupne. Súd totiž až v závere konania zhodnotí všetky vykonané dôkazy, a to jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne a vo veci rozhodne. Pokiaľ ide o plynutie premlčacej lehoty žalobca zotrval na ním prezentovaných názoroch v priebehu sporu a uviedol, že ak žalovaný poukazoval na jeho nekonanie, resp. nekonanie jeho právneho predchodcu v rámci vymáhania nároku, podľa žalobcu bolo prioritne povinnosťou žalovaného ako dlžníka svoj dlh plniť, a nie hľadať obštrukcie ako sa plneniu vyhnúť. Vyhýbanie sa plneniu záväzku je v rozpore s princípmi a zásadami bežného obchodného styku a nemal by požívať právnu ochranu. K tvrdeniu žalovaného o duplicite sankcie za jedno porušenie právnej povinnosti, keď žalobca požaduje nielen úrok z omeškania, ale aj zmluvnú pokutu, žalobca zdôraznil, že veriteľ a dlžník si môžu dohodnúť aj úrok z omeškania, aj zmluvnú pokutu a teda zmluvná pokuta ako inštitút a jej vymáhanie v tomto konaní je legitímne a zákonné. Pokiaľ ide o moderačné právo, žalobca uviedol, že ide o právo súdu moderovať zmluvnú pokutu a názor žalovaného o akejsi vynutiteľnosti takého postupu súdu z niektorej zo strán sporu, je nesprávny.
10. Ďalšie písomné podania strán sporu neboli súdu doručené.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaných odvolaní a ich dôvodov.
12. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolaní žalobcu i žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
13. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
16. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, teda uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
18. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
19. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
20. Po preskúmaní veci v rozsahu podaných odvolaní odvolací súd zistil, že nie je dôvodné ani odvolanie žalobcu, ani odvolanie žalovaného.
21. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
22. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP.
23. Námietky žalobcu i žalovaného uvedené v ich odvolaniach, boli v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnili v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa prvoinštančný súd zaoberal, správne a vyčerpávajúco sa s nimi vysporiadal a nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
24. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku, nesprávne posúdenej námietke premlčania a neprimeranosti zmluvnej pokuty v nadväznosti na moderačné oprávnenie súdu odvolací súd uvádza nasledovné:
25. Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že žalobca v spore nebol aktívne vecne legitimovaný, pretože nebol veriteľom vymáhanej pohľadávky, nakoľko túto pohľadávku ešte pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017 medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou ASO plus s.r.o. postúpila spoločnosť ASO plus s.r.o. spoločnosti CLEMENTINE s.r.o., čo žalovaný preukazoval v spore „Oznámením o postúpení pohľadávky a iné“ zo dňa 23.03.2017, odvolací súd nad rámec toho, čo k okolnostiam nadobudnutia pohľadávky žalobcom uviedol súd prvej inštancie v odseku 26. odôvodnenia svojho rozhodnutia, zdôrazňuje, že k zmene v osobe veriteľa pohľadávky dochádza v zmysle ust. § 524 a nasl. Obč. zák. na základe zmluvy, ktorá musí mať písomnú formu. Právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spája zmenu v osobe veriteľa, je teda zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi doterajším veriteľom (postupcom) a novým veriteľom (postupníkom), a nie oznámenie postupcu o
postúpení pohľadávky dlžníkovi. Oznámenie o postúpení pohľadávky postupcom dlžníkovi je relevantné len z hľadiska možných námietok dlžníka voči postupníkovi ako novému veriteľovi, keď dlžník nie je oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky, ak mu postúpenie pohľadávky oznámil postupca ako pôvodný veriteľ pohľadávky. V prejednávanej veci však žalovaný ako dlžník namietal, že žalobca nemohol nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávok pohľadávku uplatnenú v tomto súdnom konaní z dôvodu, že osoba, ktorá s ním zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorila, predmetnú pohľadávku ešte predtým postúpila inej, tretej osobe. Ako však správne uzavrel súd prvej inštancie, existencia takejto zmluvy o postúpení pohľadávky inej osobe než žalobcovi v konaní preukázaná nebola. Je tiež potrebné vziať na zreteľ, že okrem svedeckých výpovedí F. G., konateľa ASO plus s.r.o. a A. R., konateľa CLEMENTINE s.r.o. ani žiadne iné skutočnosti a dôkazy nenasvedčujú tomu, že spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. nadobudla od spoločnosti ASO plus s.r.o. pohľadávku uplatňovanú žalobcom v tomto konaní. Žalovaný nepreukázal, a ani netvrdil, že by ho spoločnosť CLEMENTINE s.r.o. ako veriteľ vyzvala na plnenie, resp. že by si uplatňovala akékoľvek nároky proti nemu nadobudnuté z údajne uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalovaný tiež netvrdil, ani nepreukazoval, že by spoločnosti CLEMENTINE s.r.o. poskytol nejaké plnenie alebo že by vo vzťahu k tejto spoločnosti urobil akýkoľvek úkon po tom, čo mu podľa jeho tvrdenia bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky spoločnosti CLEMENTINE s.r.o. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého v spore nebolo preukázané postúpenie žalovanej pohľadávky obchodnou spoločnosťou ASO plus s.r.o. ako postupcom obchodnej spoločnosti CLEMENTINE s.r.o., keďže nebola preukázaná existencia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi týmito spoločnosťami, má podklad vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie tiež správne poukázal na skutočnosť, že v spore nebolo riadne preukázané ani doručenie žalovaným predloženého Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23.03.2017. Námietka žalovaného o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie v spore založená na tvrdení, že veriteľom vymáhanej pohľadávky je spoločnosť CLEMENTINE s.r.o., a nie žalobca, je teda neopodstatnená.
26. K tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého ak súd prvej inštancie napriek vyslovenému predbežnému názoru o premlčaní celej pohľadávky napokon rozhodol v rozpore s týmto svojim názorom, ide o prekvapivé rozhodnutie, odvolací súd uvádza, že princíp tzv. predbežného právneho posúdenia veci vychádzajúci z ust. § 171 ods. 1 CSP súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností tak, aby strany sporu mali možnosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci, čím sa predbežný právny názor súdu môže potvrdiť alebo vyvrátiť. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu mali dostatok priestoru na prezentáciu relevantných skutkových tvrdení a právnych argumentov v súvislosti s posúdením dôvodnosti námietky premlčania, pričom tento priestor využili. Následné rozhodnutie súdu prvej inštancie teda bolo výsledkom jeho hodnotiacej činnosti vykonaných dôkazov a aplikácie príslušných právnych noriem na zistený skutkový stav. Odlišné vyhodnotenie dôvodnosti námietky premlčania (oproti názoru vyjadrenému v rámci tzv. predbežného právneho posúdenia) za uvedenej procesnej situácie podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo spôsobiť prekvapivosť napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu. Odvolací súd preto námietku žalovaného o prekvapivosti odvolaním napadnutého rozsudku vyhodnotil ako neopodstatnenú.
27. Odvolací súd zároveň konštatuje, že žiadne pochybenie prvoinštančného súdu nevzhliadol ani v posúdení dôvodnosti námietky premlčania žalobou uplatneného nároku vznesenej žalovaným. V súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov i s právnou doktrínou súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, ale je samostatným nárokom a keďže zmluvné strany mali v zmluve o dielo písomne dohodnutú zmluvnú pokutu 0,03 % denne z ceny diela bez DPH za každý deň omeškania, veriteľovi vzniklo každým dňom omeškania právo na dennú zmluvnú pokutu a pre každý takto denne vzniknutý nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty plynula v zmysle § 392 ods. 2 Obch. zák. samostatná premlčacia doba.
28. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval neprimeranosťou výšky zmluvnej pokuty uplatnenej žalobcom a tvrdil, že ide o duplicitnú sankciu, nakoľko žalobca si nárokoval aj úroky z omeškania, odvolací súd k tomu uvádza, že vzhľadom na charakter oboch nárokov (zmluvnej pokuty ako samostatného majetkového práva a úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky) ich súbežné uplatnenie zákon nevylučuje. Oba nároky je v prípade omeškania so splnením peňažného záväzku možné uplatniť súčasne, pričom zmluvná pokuta 0,03 % denne (teda 10,95 % ročne) podľa názoru odvolacieho súdu rozhodne nepredstavuje neprimeranú výšku, ktorú by bolo potrebné obmedziť využitím moderačného oprávnenia v zmysle § 301 Obch. zák. V tomto prípade odvolací súd musel prisvedčiť žalobcovi, že to bol práve žalovaný, ktorý si dlhodobo neplnil svoje zmluvné povinnosti
zabezpečené aj inštitútom zmluvnej pokuty, preto jeho požiadavka, aby súd (pre prípad, že by dospel k záveru o aktívnej legitimácii žalobcu v spore) znížil zmluvnú pokutu na výšku 1,70 % ročne (po odpočítaní úroku z omeškania), nemá oporu v zistenom skutkovom stave.
29. K odvolacím námietkam žalobcu, podľa ktorých súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď časť žalobou uplatnenej pohľadávky zamietol z dôvodu premlčania a časť z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie, odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o rozsah postúpeného nároku, ten jednoznačne vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12.09.2017, podľa ktorej postupca ASO plus s.r.o. postúpil žalobcovi pohľadávku v sume 91.316,81 Eur s príslušenstvom, vyfakturovanú faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016, splatnou 05.08.2018. Z predmetnej zmluvy nevyplýva, že žalobca by postúpením nadobudol aj pohľadávku z titulu zmluvnej pokuty 0,03 % denne zo sumy 160.289,29 Eur za obdobie od 29.07.2016 do zaplatenia (teda do 21.09.2018). Odvolací súd už vyššie akcentoval, že zmluvná pokuta nie je príslušenstvo pohľadávky, a že ide o samostatný nárok. Ak teda zmluvná pokuta nebola za obdobie od 29.07.2016 do zaplatenia predmetom postúpenia, žalobca nebol aktívne legitimovaný v predmetnom spore na jej uplatnenie.
30. Súd prvej inštancie tiež správne ustálil začiatok plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie práva na zmluvnú pokutu, v dôsledku čoho dospel k správnemu záveru o premlčaní časti nároku na zmluvnú pokutu za obdobie od 18.05.2011 do 01.12.2013 v sume 44.672,63 Eur. Námietka žalobcu o tom, že pre posúdenie premlčania uplatnenej zmluvnej pokuty fakturovanej faktúrou č. 1609000002 zo dňa 28.07.2016 bol smerodajný dátum vystavenia tejto faktúry, nie je dôvodná, lebo premlčacia lehota na uplatnenie práva na zmluvnú pokutu začala plynúť od porušenia zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, a nie od vystavenia faktúry s vyčíslením zmluvnej pokuty.
31. Pokiaľ sa žalobca domáhal posúdenia otázky, či žalovaným vznesená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní, či námietka premlčania je contra bonos mores, je dôležitý samotný cieľ takého výkonu práva, teda to, či oprávnená osoba sleduje vznesením námietky premlčania cieľ inštitútu premlčania, alebo jej ide primárne o iný cieľ, napríklad zámerne poškodiť iný subjekt. Je totiž zrejmé, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatneného voči nemu, lebo inštitút premlčania prispievajúci k istote právnych vzťahov je zákonným inštitútom, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Pri posudzovaní toho, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, je potrebné skúmať všetky okolnosti prípadu. V prejednávanej veci však žalobca okrem argumentácie o nesprávnom posúdení plynutia premlčacej doby netvrdil také relevantné skutočnosti, ktoré by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo možné vyhodnotiť ako kvalifikovaný rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi a odvolací súd nevzhliadol v rámci vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného naplnenie takých okolností a v takej intenzite, aby bolo potrebné tak významne zasiahnuť do princípu právnej istoty, že by to vyústilo až do odopretia práva žalovanému uplatniť námietku premlčania.
32. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je správny, vychádzajúci z riadne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP na odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, pretože v odvolacom konaní ani jedna zo strán sporu nebola so svojim odvolaním úspešná.
34 . Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).