Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/14/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: iMi Partner, as, so sídlom Dusíkova 794/3, Lesná, 638 00 Brno, Česká republika, IČO: 25 308 033, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, so sídlom P. XX, XXX XX T.

- mestská časť S., proti žalovanému: IMI TRADE s.r.o., so sídlom Jánošíkova 21, 010 01 Žilina, IČO: 31 565 531, v konaní o zaplatenie 1.529,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -93 zo dňa 5. októbra 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -93 zo dňa 5. októbra 2021 v napadnutých výrokoch o zamietnutí žaloby v ostatnej časti a vo výroku o nároku na náhradu trov prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 131,36 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 131,36 Eur od 08.12.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.529,04 Eur od 01.10.2020 do 31.10.2020 zastavil. V ostatnej časti žalobný návrh zamietol. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca na základe objednávky dodal žalovanému objednaný tovar v súlade s objednávkou, riadne vyúčtoval, a to faktúrami uvedenými v žalobe. Okresný súd poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku na prítomnosť medzinárodného prvku v podobe žalobcu, ktorého sídlo je na území Českej republiky, Dusíková 794/3, 638 00 Brno. Okresný súd posudzoval svoju právomoc na prejednanie veci, a to v súlade s obsahom nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (tzv. Nariadenie Brusel I bis). Vzhľadom na to, že predmetný spor vznikol medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, bol daný obchodný charakter predmetnej veci a tým aj právomoc konajúceho súdu podľa kapitoly II, oddiel 1 čl. 4 bod 1 tak, že ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu. Keďže na strane žalovanej vystupuje podnikateľský subjekt so sídlom na území Slovenskej republiky, konkrétne so sídlom v Žiline, Jánošíkova č. 21, 010 01, je daná právomoc okresného súdu na prejedanie a rozhodnutie veci.

3. Pokiaľ išlo o právo rozhodné na daný skutkový stav, vzhľadom na uplatnený nárok z kúpnej zmluvy okresný súd prioritne na daný skutkový stav aplikoval Viedenský Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, zverejnený v Zbierke , ktorý upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesta podnikania v rôznych štátoch, a to v prípade, ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi, alebo ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. V otázkach výslovne Dohovorom neupravených okresný súd podľa kolíznych noriem Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) pri absencii voľby práva podľa čl. 4 (1) Nariadenia aplikoval na zmluvu o predaji tovaru právny poriadok krajiny obvyklého pobytu predajcu, t.j. právny poriadok žalobcu, to znamená český č. 89/2012 Sb.

4. Podľa čl. 53 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len „Dohovoru“), kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodávku v súlade so zmluvou a týmto Dohovorom.

5. Okresný súd s poukazom na čl. 59 Dohovoru, čl. 78 Dohovoru, zák. č. 89/2012 Sb. (ďalej aj len „nový“ český alebo aj „zák. č. 89/2012 Sb.“), zák. č. 89/2012 Sb., Nariadenia vlády ČR č. 351/2013 Sb. účinného od 01.01.2014, (ďalej aj len „CSP“), , , , , žalobe čiastočne vyhovel. Z obsahu spisu podľa zistení okresného súdu nesporne vyplývalo, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia zmluvnej pohľadávky z právneho titulu zaplatenia kúpnej ceny za dodaný tovar. Medzi stranami bol nesporný vznik práva žalobcu na zaplatenie kúpnej ceny dodaného tovaru, jeho cena a splatnosť kúpnej ceny. Základnou, medzi stranami, spornou skutočnosťou bolo posúdenie existencie pohľadávky žalobcu k okamihu rozhodovania okresného súdu, keď žalovaný tvrdil zánik tejto pohľadávky, jej postupnou úhradou pred podaním žaloby a žalobca procesnú obranu žalovaného rozporoval. Žalovaný na pojednávaní učinil sporným uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania v sadzbe 8 % z dlžnej sumy, tvrdiac existenciu osobitnej dohody o sadzbe úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne, čo žalobca učinil sporným. Okresný súd vykonal dokazovanie listinnými dôkaznými prostriedkami, ktoré procesné strany doložili do spisového materiálu, ako aj výsluchom konateľa žalovaného. Žalobca sa na pojednávaní konanom dňa 07.09.2021 v celom rozsahu pridržiaval podanej žaloby v znení písomného vyjadrenia k procesnej obrane žalovaného. Za medzi stranami spornú skutočnosť žalobca označil existenciu žalovanej pohľadávky, a teda otázku, či žalovaná pohľadávka na základe platieb nesporne vykonaných žalovaným, zanikla. Žalobca zdôraznil, že žalovaný vykonal celkovo 5 čiastkových bližšie neidentifikovateľných platieb, ktoré nesmerovali ku konkrétnej faktúre, pričom obchodná prax medzi stranami mala byť taká, že žalobca na základe prijatých platieb vždy zaslal žalovanému informáciu v podobe e-mailu o konkrétnom zaúčtovaní platby na pohľadávku žalobcu. Platby, ktoré boli zo strany žalovaného vykonané, tak boli žalobcom zaúčtované na iné faktúry ako na faktúru, ktorá tvorí predmet žalovanej pohľadávky. O spôsobe zaúčtovania platieb bol žalovaný žalobcom informovaný a voči postupu žalobcu žalovaný neadresoval žalobcovi žiadne výhrady. Žalobca tak mal za to, že platby vykonané žalovaným, nespôsobili zánik žalovanej pohľadávky, a teda aj v prípade, ak by medzi stranami neexistovala žiadna dohoda, platba vykonaná dlžníkom by musela byť započítaná na najstarší splatný záväzok dlžníka a v prvom rade na jeho príslušenstvo, t.j. na úrok z omeškania a až následne na istinu. Žalovaný sa v celom rozsahu pridržiaval uplatnenej procesnej obrany. Zdôraznil zaužívanú obchodnú prax, pričom platby vykonávané dlžníkom boli vždy zaúčtované na najstaršie splatné záväzky. Maily predložené žalobcom podľa tvrdenia žalovaného nie sú dôkazom o dlhodobej obchodnej praxi procesných strán, preto na tieto žalovaný vôbec nereagoval. Zo skutočnosti, že tvrdenia žalovaného k spôsobu zaúčtovania vykonaných úhrad žalobca výslovne nepoprel a nepredložil dôkazy opaku, ktoré by tvrdenia žalovaného vyvrátili, žalovaný založil dôvodnosť svojej procesnej obrany. Tiež namietol výšku žalobcom uplatnených úrokov z omeškania. Z nesporných tvrdení strán, z výsluchu konateľa žalovaného a z vykonaných listinných dôkazov podľa zistení okresného súdu vyplynulo, že na základe neformálne uzatvorenej kúpnej zmluvy bez dohody o voľbe práva žalobca dodal žalovanému tovar, ktorého kúpnu cenu žalobca vyúčtoval žalovanému v žalobe označenou faktúrou č. 1922500171 v sume 1.529,04 Eur so splatnosťou 19.10.2019. Kúpna cena, na ktorej zaplatenie vznikol žalobcovi ako predávajúcemu nárok, ako aj splatnosť kúpnej ceny, bola skutočnosťou medzi stranami nespornou, z ktorej okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal. Predmetom dokazovania okresného súdu bolo posúdenie existencie žalovanej pohľadávky na základe procesnej obrany žalovaného, a teda skutočnosť, či žalovaným vykonanými čiastkovými úhradami žalobou uplatnená pohľadávka zanikla splnením dlhu a pre prípad, že záväzok dlžníka v celom uplatnenom rozsahu nezanikol, posúdenie, či

žalobcovi svedčí nárok na zaplatenie úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu a ak áno, tak v akom rozsahu a výške.

6. Vo všeobecnosti je dlžník zásadne povinný plniť celý dlh naraz vrátane jeho príslušenstva. Poskytnutím čiastočného plnenia spravidla zaniká dlh do výšky čiastočného plnenia, pričom právny pomer, na základe ktorého dlh vznikol, trvá ďalej. Ak dlžník splní dlh len čiastočne, zaniká záväzok tiež iba v časti. Okresný súd zdôraznil, že tak slovenský , ako aj český , vychádza zo zásady, že prvoradý význam pri určení, na ktorý záväzok sa poskytnuté plnenie započítava, má vôľa dlžníka. Jedine dlžník svojim jednostranným vyhlásením rozhoduje o tejto skutočnosti. Vyhlásenie dlžníka však zákon viaže na okamih plnenia, to znamená, že vyhlásenie dlžníka o započítaní plnenia urobené neskôr, nemá význam, nakoľko v danom prípade dochádza k uplatneniu dispozitívneho pravidla vymedzeného v , českého . Vzhľadom na to, že zákonná úprava neurčuje formálne požiadavky na vyhlásenie dlžníka, musí byť z prejavu vôle dlžníka jednoznačné a určité, o ktorý záväzok ide. V posudzovanom prípade dlžník svoj záväzok pri plnení dlhu neurčil, a pokiaľ k tomu došlo až po doručení výpisu z účtu žalovaného, t.j. dlžníka, možno konštatovať, že vyhlásenie dlžníka nebolo uskutočnené včas a v takom prípade nastupuje uplatnenie vyššie uvedeného podporného pravidla, a to zákonnej úpravy k započítaniu plnenia rovnakého druhu z niekoľkých záväzkov dlžníka.

7. Všeobecné zákonné pravidlo vychádza z predpokladu upomienky uskutočnenej veriteľom na plnenie konkrétneho dlhu, čo v konaní vo vzťahu k spôsobu započítania vykonaného žalobcom, t.j. na faktúry označené v emailovej komunikácii, preukázané nebolo, ďalej k požiadavke najmenej zabezpečeného záväzku, pričom v konaní nebolo tvrdené a preukazované akékoľvek zabezpečenie pohľadávok veriteľa a v treťom prípade nastupuje časové kritérium, keď plnenie sa započítava na záväzok najskôr splatný a v rámci tejto preferencie času splatnosti sa pri čiastočnom plnení uprednostňuje príslušenstvo pohľadávky, ktorým sú úroky z omeškania, prípadne náklady spojené s uplatnením pohľadávky a následne až istina. Teda v prípade nemožnosti použitia kritéria zabezpečenia záväzkov sa použije kritérium prednosti najskôr splatného záväzku.

8. Napriek tomu, že žalovaný v konaní tvrdí dohodu strán o zaúčtovaní platieb dlžníka na najskôr splatné pohľadávky žalobcu ako veriteľa z obchodného vzťahu zmluvných strán, a to na istinu pohľadávky, obsah takejto dohody žalovaný spoľahlivo nepreukázal. Žalovaný na preukázanie dôvodnosti uplatnenej procesnej obrany predložil okresnému súdu výpisy z účtu žalovaného (rub č.l. 48 - 50 spisu), z obsahu ktorých vyplýva, že žalovaný vykonával úhrady žalobcovi bez akejkoľvek informácie pre príjemcu úhrad vo vzťahu k identifikácii záväzku, ktorý dlžník plní. Výpisy z účtu obsahujú ručne doplnený údaj k číslu faktúry a uhradenej sumy, pričom konateľ žalovaného priamo na pojednávaní dňa 07.09.2021 na otázku samosudkyne uviedol, že po doručení výpisu z účtu banky, žalovaný dopísal k vykonanej platbe spôsob jej zaúčtovania k jednotlivým žalobcom vystaveným faktúram. K okolnosti, či žalobca bol o spôsobe zaúčtovania platby žalovaným informovaný, sa konateľ žalovaného nevedel vyjadriť. Uvedený postup zaúčtovania platieb žalovaný zvolil aj v prípade ostatných čiastkovo vykonaných úhrad. Teda vždy po doručení výpisu z účtu bol spôsob zaúčtovania vyznačený na výpise. Takto mali strany postupovať podľa vyjadrenia žalovaného 20 rokov. Na preukázanie tvrdenej skutočnosti žalovaný navrhol okrem výsluchu konateľa žalovaného výsluch účtovníčky žalovaného, ktorej meno prípadne iné údaje bližšie identifikujúce osobu svedka žalovaný neoznačil, a tak nebolo podľa okresného súdu možné uvedený dôkazný návrh hodnotiť ako efektívny.

9. Žalobca v reakcii na procesnú obranu žalovaného, tak v rámci písomného vyjadrenia k podanému odporu, ako aj na pojednávaní uviedol, že pri plnení záväzku žalovaným ako dlžníkom, žalovaný neurčil, ktorý svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi plní. Teda v situácii, že dlžník mal voči veriteľovi viacero záväzkov a dlžník neurčil, ktorý záväzok plní, platí, že úhrada sa týka záväzku skôr splatného, a to primárne jeho príslušenstva a následne istiny. Rozporne s tvrdením žalovaného žalobca uviedol, že v prípade, ak dlžník neurčil konkrétny záväzok, na ktorý poskytuje plnenie, štandardnou obchodnou praxou medzi stranami bol postup, na základe ktorého žalobca, resp. jeho účtovné oddelenie zaslalo žalovanému prípis, z ktorého bolo zrejmé, ako a na ktoré omeškané faktúry je platba zaúčtovaná. Platby žalovaného tak žalobca, podľa vlastného vyjadrenia, zaúčtoval k starším neuhradeným faktúram, ktoré špecifikoval vo vyjadrení k odporu, a to tak, že platbu zo dňa 30.11.2020 v sume 349,71 Eur žalobca zaúčtoval čiastočne k faktúre č. 2022500295, platbu zo dňa 01.12.2020 v sume 928,66 Eur čiastočne k tej istej faktúre, podobne ako tretiu platbu zo dňa 02.12.2020 v sume 473,70 Eur, ktorá bola

zaúčtovaná k faktúre č. 2022500295 a čiastočne k úhrade faktúry č. 2022500294. Pokiaľ ide o platbu zo dňa 03.12.2020 v sume 120,44 Eur a platbu zo dňa 07.12.2020 v sume 1.580,71 Eur, tieto žalobca zaúčtoval k faktúre č. 2022500294 a druhú z týchto platieb k faktúre č. 2022500327. Ako dôkaz žalobca predložil emailovú komunikáciu, ktorou žalobca oznámil žalovanému ešte pred podaním žaloby spôsob zaúčtovania jednotlivých platieb tak, ako bolo žalobcom uvedené vo vyjadrení k podanému odporu (čl. 56-57 spisu).

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že konkrétne podmienky kúpnej zmluvy uzatvorené medzi procesnými stranami dojednal za kupujúceho, podľa výpovede konateľa žalovaného, spoločník žalovaného Ing. Hrabovec. Obchodný vzťah medzi stranami trval viac ako 20 rokov. Žalovaný priamo na pojednávaní rozšíril procesnú obranu o námietku nedôvodne uplatneného úroku z omeškania nad rámec 5 % ročne z dlžnej sumy, poukazujúc pritom na dohodu strán, v zmysle ktorej strany dojednali pre prípad omeškania kupujúceho s úhradou kúpnej ceny úrok z omeškania v sadzbe 5 % ročne, na dôkaz čoho žalovaný predložil okresnému súdu vyúčtovanie úrokov z omeškania v sadzbe 5 %, ktorá vo vzťahu k žalovanej faktúre č. 1922500171 žalovaný zaplatil na podklade faktúry vystavenej žalobcom pod č. 2022500306 dňa 18.11.2020, o čom žalovaný predložil ako dôkaz výpisy z účtu žalovaného zo dňa 16.11.2020 a zo dňa 18.11.2020.

11. Okresný súd zohľadnil skutočnosť, že žalovaný už v rámci podaného odporu proti platobnému rozkazu uviedol, že v čase podania žaloby dňa 15.12.2020 bola žalobcom uplatnená istina zaplatená, a to čiastkovými platbami tak, ako boli tieto žalovaným špecifikované v podanom odpore v celkovej sume 1.529,04 Eur. Žalovaný súčasne v podanom odpore označil dátum vykonaných platieb a podaného odporu ako dôkaz pripojil kópiu daňového dokladu k faktúry č. 1922500171 (čl. 48 spisu) a jednotlivé výpisy z účtu žalovaného k vykonaným úhradám. Z predložených výpisov a z výpovede konateľa žalovaného na pojednávaní bolo nepochybné, že spôsob zaúčtovania vykonaných platieb bol žalovaným doplnený do výpisov dodatočne, a to v štádiu po doručení výpisov. Žalobca v reakcii na procesnú obranu žalovaného vychádzal z toho, že dlžník neurčil, ktorý zo svojich viacerých záväzkov plní. Poukázal na zákonnú úpravu, v zmysle ktorej sa úhrada týka záväzku skôr splatného, a to primárne jeho príslušenstva a následne istiny. Napriek poukazu žalobcu na zaužívanú obchodnú prax medzi stranami okresný súd konštatoval, že ani žalobcom tvrdená obchodná prax nebola v konaní označenými a vykonanými dôkazmi preukázaná.

12. Okresný súd konštatoval, že tak žalobca, ako aj žalovaný nepreukázali obsah nimi tvrdených dohôd a obchodných zvyklostí k spôsobu zaúčtovania vykonaných platieb dlžníkom na pohľadávky veriteľa. V takom prípade došlo k situácii, že bolo potrebné aplikovať českého . V situácii, že dlžník v konaní tvrdil a preukázal, že vykonal voči veriteľovi, t.j. žalobcovi úhrady, ktoré podľa vlastnej evidencie zaúčtoval na neskôr splatné záväzky, pričom žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol iný spôsob zaúčtovania žalovaným vykonaných platieb na iné pohľadávky žalobcu, ktoré žalobca vymedzil označením čísla faktúr, bolo v rámci dôkazného bremena a bremena tvrdenia procesnou povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukázať, že žalobcom vykonané zaúčtovanie zodpovedalo buď obsahu medzi stranami nesporne uzatvorenej dohody, čo preukázané nebolo, eventuálne, že pri zaúčtovaní vykonanej úhrady žalovaným bol žalobcom dodržaný postup v zmysle zákonnej úpravy , prípadne českého a že vykonaná úhrada dlhu zo strany žalovaného bola zaúčtovaná na záväzok, o ktorého plnenie veriteľ dlžníka buď upomenul, prípadne záväzok najmenej zabezpečený, eventuálne záväzok najskôr splatný.

13. Z predloženého vyúčtovania úrokov z omeškania za mesiac október 2020 však vyplýva, že pohľadávka z faktúry č. 1922500171 sa stala skôr splatnou ako pohľadávky vyúčtované faktúrami č. 2022500294, č.2022500295 a č. 2022500327, ku ktorým žalobca zaúčtoval žalovaným vykonané platby. Uvedené zistenie vyplýva priamo z listiny, ktorá bola podkladom žalobcu pre vyúčtovanie dlžného úroku z omeškania za mesiac október 2020, ale tiež z poradového čísla faktúr, z ktorého je možné vyvodiť časový údaj vystavenia týchto účtovných dokladov. Z obsahu predžalobnej výzvy zo dňa 06.11.2020, ktorú žalobca pripojil k podanej žalobe, je zrejmé, že predmetom výzvy žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 276.131,31 Eur, boli pohľadávky žalobcu splatné v čase od 29.08.2019 do 06.11.2020, pričom podľa evidencie žalobcu pre výpočet úroku z omeškania za mesiac október 2020 je zrejmé, že faktúry, ku ktorým žalobca čiastočne započítal žalovaným vykonané platby, t.j. faktúra č. 2022500295 a č. 2022500296 sa stali splatnými až po uvedenom dátume, teda predmetná výzva zo dňa 06.11.2020 bola žalovanému adresovaná skôr, ako pohľadávky žalobcu, ku ktorým žalobca vykonal zaúčtovanie platieb

žalovaného, sa stali splatnými. Z uvedeného je zrejmé, že zaúčtovanie úhrad žalovaného postupom žalobcu nie je súladné s tvrdeniami žalobcu o ich zaúčtovaní na staršie pohľadávky žalobcu a nie je opodstatnené ani žalobcom predloženou výzvou na plnenie zo dňa 06.11.2020 v kontexte vety prvej českého , ktoré ustanovenie predpokladá započítanie na záväzok, o ktorého splnenie veriteľ dlžníka už upomenul.

14. Pri neexistencii osobitnej dohody o spôsobe zaúčtovania vykonaných úhrad okresný súd posudzoval vo vzťahu k platbám žalovaného naplnenie podmienok splnenia dlhu podľa zákonnej úpravy vymedzenej , českého . Keďže existencia iných skôr splatných pohľadávok žalobcu ako žalovanej pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 1922500171 stranami v konaní nebola tvrdená a preukázaná, tak okresný súd pre započítanie aplikoval ods. českého , t.j. započítanie najskôr na úroky z omeškania z dlžnej pohľadávky a nakoniec na istinu.

15. Napriek tomu, že v posudzovanej právnej veci primárne zaťažovalo dôkazné bremeno žalovaného, ktorý tvrdil zánik žalovanej pohľadávky jej zaplatením, uvedené konštatovanie nemalo dopad na procesnú povinnosť každej procesnej strany v konaní, a to povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť vo vzťahu k vlastným tvrdeniam v súlade s a . Ak žalovaný v konaní tvrdí zaplatenie žalovanej pohľadávky vykonanej úhradou najskôr splatného záväzku a spôsob zaúčtovania platby zo strany žalobcu, bol v konaní vyhodnotený za nezákonný, nie je možné bez ďalšieho prenášať na žalovaného dôkazné bremeno na preukázanie negatívnej skutočnosti, a to, že žalovaný nemá iné skôr splatné záväzky. U žalobcu ako veriteľa je reálny predpoklad, že žalobca disponuje informáciami a dôkazmi vo vzťahu k existencii svojich pohľadávok voči žalovanému a pokiaľ by existovala akákoľvek skôr splatná pohľadávka z obchodného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, tak je logický predpoklad, že žalobca je schopný takéto tvrdenie v konaní uviesť a spoľahlivo preukázať. Uvedeným došlo k prenosu dôkazného bremena, a preto pasívny postoj žalobcu v uvedenom kontexte bolo na mieste vyhodnotiť v neprospech žalujúcej strany. V takejto situácii priznanie žalobou uplatneného nároku žalobcovi by viedlo k popretiu princípov rozumného a spravodlivého usporiadania právnych vzťahov medzi stranami sporu. Žalovaný nesporne preukázal vykonanie čiastkových úhrad dňa 30.11.2020 v sume 349,71 Eur, dňa 01.12.2020 v sume 176,13 Eur, dňa 02.12.2020 v sume 473,70 Eur, dňa 03.12.2020 v sume 120,44 Eur a dňa 07.12.2020 v sume 409,06 Eur žalovaný spolu uhradil sumu 1.529,04 Eur, ktorú sumu je potrebné v súlade s primárne započítať pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov na záväzok najskôr splatný, a to v prvom rade na úroky z omeškania a nakoniec na istinu. Uvedeným postupom okresný súd započítal čiastočné plnenie žalovaného pri zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby vykonané žalobcom na pojednávaní dňa 07.09.2021 v časti úrokov z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5% ročne za mesiac október 2020, v ktorom rozsahu žalovaný nesporne zaplatil žalobcom uplatnené príslušenstvo pohľadávky.

16. Matematickým výpočtom zohľadňujúcim jednotlivé čiastočné úhrady dlžníka a zákonom stanovenú sadzbu úroku z omeškania, s prihliadnutím na splatnosť žalovanej pohľadávky, okresný súd ustálil oprávnený nárok žalobcu z titulu úroku z omeškania a následne z titulu dlžnej istiny tak, že:

- „úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.529,04 Eur za obdobie od 20.10.2019 do 30.09.2020 predstavuje sumu 116,29 Eur,

- úrok z omeškania vo výške 3% ročne zo sumy 1.529,04 Eur od 01.10.2020 do 31.10.2020 (zohľadňujúci zostatok dlžného úroku po čiastočnom späťvzatí žaloby) predstavuje sumu vo výške 3,89 Eur,

- úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.529,04 Eur od 01.11.2020 do 30.11.2020 (dátum prvej čiastočnej úhrady) predstavuje sumu vo výške 10,05 Eur Celkový dlžný úrok z omeškania ku dňu vykonania prvej čiastočnej úhrady predstavuje (ku dňu 30.11.2020) spolu sumu vo výške 130,23 Eur. Ku dňu 30.11.2020 predstavovala dlžná istina sumu 1.529,04 Eur plus úrok z omeškania vo výške 130,23 Eur. Dňa 30.11.2020 došlo k úhrade sumy vo výške 349,71 Eur. Po odpočítaní úhrady úrokov z omeškania a istiny, ku dňu 01.12.2020 bola dlžná suma vo výške istiny 1.309,56 Eur plus úrok z omeškania vo výške 0,28 Eur (od 01.12.2020 do 01.12.2020). Dňa 01.12.2020 došlo k úhrade sumy vo výške 176,13 Eur. Po odpočítaní úhrady úrokov z omeškania a istiny, ku dňu 02.12.2020 bola dlžná suma vo výške istiny 1.133,71 Eur plus úrok z omeškania vo výške 0,24 Eur (od 02.12.2020 do 02.12.2020). Dňa 02.12.2020 došlo k úhrade sumy vo výške 473,70 Eur. Po odpočítaní úhrady úrokov z omeškania a istiny, ku dňu 03.12.2020 bola dlžná suma vo výške istiny 660,25 Eur plus úrok z omeškania vo výške 0,14 Eur (od 03.12.2020 do 03.12.2020). Dňa 03.12.2020 došlo k úhrade sumy vo výške 120,44 Eur. Po odpočítaní úhrady úrokov z omeškania a istiny ku dňu 07.12.2020 bola dlžná suma vo výške istiny 539,95 Eur plus úrok z omeškania vo výške 0,47 Eur (od

04.12.2020 do 07.12.2020). Dňa 07.12.2020 došlo k úhrade sumy vo výške 409,06 Eur. Po odpočítaní úhrady úrokov z omeškania a istiny je aktuálne dlžnou sumou istina vo výške 131,36 Eur plus úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 131,36 Eur od 08.12.2020 do zaplatenia. Súd tak ustálil sumu dlžnej istiny vo výške 131,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne z dlžnej sumy od 08.12.2020 (t. j. odo dňa nasledujúceho po poslednej čiastočnej úhrade žalovanej pohľadávky)“ až do zaplatenia tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. V ostatnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. K námietke, ktorá sa týkala časti výšky uplatnených úrokov z omeškania okresný súd konštatoval, že uvedenú námietku žalovaný uplatnil oneskorene, v priebehu konania konaného dňa 07.09.2021. Tvrdenie žalovaného vo vzťahu k úrokom z omeškania právny zástupca žalobcu na pojednávaní výslovne poprel.

18. Existencia osobitnej dohody o sadzbe úrokov z omeškania medzi stranami preukázaná nebola. Konateľ žalovaného výslovne uviedol, že úroky z omeškania mali byť medzi stranami dohodnuté spoločníkom O.. U. v sadzbe 5 %. Žalobca pravdivosť tohto tvrdenia rozporoval a okresný súd vo vzťahu k argumentácii žalovaného aplikoval , keďže na pojednávaní dňa 07.09.2021 sa za stranu žalobcu zúčastnil výlučne právny zástupca žalobcu, vychádzajúc z uplatnených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany žalovaného k takto novo tvrdeným námietkam žalovaného okresný súd neprihliadal a konštatoval, že výsledky dokazovania pred okresným súdom preukázali, že žalobca pri zaúčtovaní žalovaným poskytnutej platby nepostupoval v súlade so zákonom, pričom právo určiť spôsob zaúčtovania platby prijatej od dlžníka, pokiaľ nebolo dohodou strán upravené inak, veriteľovi neprislúcha.

19. Za stavu, že žalovaný nesporne zaplatil žalobcovi z titulu zmluvného plnenia cenu poskytnutého plnenia, pričom v konaní nebola tvrdená a preukázania existencia inej skôr splatnej pohľadávky žalobcu, bolo namieste vyhodnotiť procesnú obranu žalovaného v podstatnom rozsahu za dôvodnú. Okresný súd bol povinný nielen rešpektovať právo, ale aj povinný právo vykladať a aplikovať smerom k spravodlivému výsledku, aby tak nedochádzalo k mechanickému a formalistickému prístupu.

20. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a úvahy súdu k postupu strán, súd dospel k záveru, že žalovaný dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku spochybnil do takej miery, že nebolo možné žalobcovi uplatnené právo v celom žalovanom rozsahu priznať, a to ťažiskovo z dôvodu, že spôsob, akým žalobca zaúčtoval od žalovaného prijatú platbu, je rozporný so zákonnou úpravou. Keďže v konaní neboli tvrdené a preukázané iné skôr splatné pohľadávky, ako pohľadávka žalobcu, na ktorú žalovaný nesporne vykonal čiastočné úhrady, okresný súd žalobe vyhovel len čiastočne, a to v rozsahu doposiaľ nezaplatenej pohľadávky s jej príslušenstvom, vyplývajúcej z výrokovej časti tohto rozhodnutia a v ostatnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

21. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa , , a .

22. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca, ktorý namietal primárne nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, konkrétne otázky unesenia prenosu dôkazného bremena. Podľa tvrdení žalobcu platbami žalovaného došlo k zániku tej pohľadávky, ktorú uviedol žalovanému mailovým prípisom o zúčtovaní platby. Podľa tvrdení žalovaného sa neidentifikované platby zúčtovali vždy na najstaršiu splatnú pohľadávku, primárne na istinu. Tieto skutočnosti zostali medzi stranami sporné. Okresný súd dospel k záveru, že medzi stranami nebola preukázaná dohoda o zaúčtovaní neidentifikovaných platieb, preto prichádza do úvahy zákonná úprava a českého . V prípade, ak existuje viacero záväzkov dlžníka rovnakého druhu, pričom dlžník pri plnení neurčí, ktorý záväzok platí, tak sa plní v poradí úrok - istina, primárne ten záväzok, na plnenie ktorého veriteľ dlžníka už vyzval, ak nie, tak záväzok, ktorý je najmenej zabezpečený, prípadne záväzok, ktorý je najskôr splatný. Okresný súd dospel k správnemu záveru ods. 36. rozsudku prvá veta, že dôkazné bremeno v posudzovanej veci ohľadne splnenia žalovaného záväzku zaťažuje primárne žalovaného. Vyššie právne posúdenie zodpovedá ustálenej súdnej praxi, pričom žalobca sa s týmto posúdením veci v plnom stotožnil. Následne však došlo podľa žalobcu k situácii, kedy okresný súd „otočil a poprel“ uvedený právny názor, keď konštatoval, že na to, aby žalovaný v pridanom skutkovom stave preukázal, že plnil žalovanú istinu, by musel preukázať, že nemá vo vzťahu k žalobcovi iné

skôr splatné záväzky, ako ten, čo je predmetom žaloby, čiže podľa zrejme nesprávneho právneho názoru okresného súdu ide o preukazovanie negatívnej skutočnosti. Podľa žalobcu sú závery okresného súdu nekonzistentné, vnútorne logicky rozporné, a to z dôvodov „- v prvom rade obe sporové strany ako podnikatelia účtovne evidujú vzájomné záväzky a pohľadávky, inak povedané, to, čo žalobca účtovne eviduje ako pohľadávku, to by mal žalovaný evidovať ako záväzok (platí to aj naopak), - obe sporové strany disponujú rovnakými doslova totožnými dôkaznými možnosťami z hľadiska dokladania účtovných dokladov - presnejšie stavu neuhradených záväzkov/evidovaných pohľadávok, čiže žalobca nemá k dispozícií viac dôkazov alebo iné dôkazy ako žalovaný. Preto je nepochopiteľné, aby namiesto žalovaného, dôkazné bremeno o plnení žalovaného záväzku znášal žalobca, - naviac ako vyplýva z povahy sporu, problém (týka sa viacerých súdnych sporov) spočíva v tom, že žalovaný neidentifikoval platby, pričom tak žalobca (mailom), ako aj žalovaný (rukou na výpise z účtu) evidovali tieto úhrady rozdielne. Inak povedané, sporovým stranám sedí vzájomné saldo pohľadávok/záväzkov, avšak nesedí to, čo považuje tá-ktorá strana za uhradené“. Vzhľadom na uvedené neobstojí podľa žalobcu právny záver okresného súdu o negatívnom dôkaznom bremene žalovaného. V prípade existencie viacerých vzájomných záväzkov neexistuje dôvod prenášať dôkazné bremeno o tom, či žalovaný plnil alebo neplnil na žalobcu a už vôbec nie s odôvodnením, že za predpokladu, že obe strany disponujú rovnakými účtovnými dokladmi, tak jedna strana by musela znášať negatívne dôkazné bremeno a druhá nie. Nad rámec uvedeného žalobca uviedol, že žalovaný netvrdil, že hradil najstaršiu faktúru. Tvrdil, že tieto neidentifikované platby sa zvykli započítať na najskôr splatnú pohľadávku, a to do konca najprv na istinu. Okresný súd dospel k záveru, že medzi stranami neexitovala, resp. nebola preukázaná dohoda o zaúčtovaní neidentifikovaných platieb, preto prichádzala do úvahy zákonná úprava podľa a českého , v ktorom momente nastupuje dôkazné bremeno dlžníka. Okresný súd dospel k záveru, že medzi stranami neexistovala, resp. nebola preukázaná dohoda o zaúčtovaní neidentifikovaných platieb, preto prichádza do úvahy zákonná úprava podľa a českého , v ktorom momente nastupuje dôkazné bremeno dlžníka, že hradil práve žalovaný dlh. Zdôraznil žalobca, že žalovaný hradil, resp. pripisoval úhrady k jednotlivým jeho platbám zrejme náhodne, ak nie vyslovene účelovo. „Žalobca už na pojednávaní poukázal na dôkaz predložený žalovaným, ktorý predložil súdu „úrokovú“ faktúru č. 2022500306 na sumu 1701,84 Eur za obdobie 10/2020, ktorú podľa svojich tvrdení žalovaný uhradil platbami zo dňa 16.11.2020 a 18.11.2020, ktorú skutočnosť žalovaný preukazoval výpisom z účtu, v ktorom sú pri jednotlivých platbách rukou dodatočne dopísané údaje, ktorú faktúru „mienil“ žalovaný hradiť a v akej časti. Z výpisu z účtu doloženého žalovaným k 18.11.2020, vyplýva, že platbou zo dňa 18.11.2020 v sume 2.236,15 Eur mienil čiastočne hradiť celkovo tri faktúry- už spomínanú úrokovú faktúru č. 2022500306 v sume 784,74 Eur, - faktúru č. 2022500303 v sume 1171,87 Eur a faktúru č. 2022500302 v sume 280,59 Eur. Porovnaním - žalovanej faktúry 1922500175 splatnej dňa 19.10.2019, - faktúry č. 2022500303 splatnej dňa 26.12.2020 a faktúry č. 2022500302 splatnej dňa 22.12.2020 je zrejmé, že práve žalovaná faktúra je najstaršia, ergo najskôr splatná. Napriek uvedenému, žalovaný platbou zo dňa 18.11.2020 hradil najskôr podľa vlastných dokladov neskôr splatné faktúry 302 a 303 a až platbami zo dňa 30.11, 1.,2.,3. a 7.12.2020 údajne uhradil skôr splatnú žalovanú faktúru.“

23. Žalobca namietal v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, kedy okresný súd síce správne identifikoval, že na žalovanom leží dôkazné bremeno ohľadom plnenia žalovanej pohľadávky, avšak následne správne ustálil, že by muselo ísť o označenie negatívneho dôkazného bremena. Z hľadiska merita veci, že žalovaný eviduje žalovanú pohľadávku ako neuhradenú, žalobca nevie, čo žalovaný hradil, nemôže suplovať dôkazné bremeno žalovaného. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe v zamietnutej časti vyhovel.

24. Odvolanie bolo doručené na vyjadrenie žalovanému, ktorý sa vyjadril v podaní na č.l. 130 spisu. Mal za to, že rozsudok prvostupňového súdu je správny tak po vecnej, ako aj právnej stránke. Napriek tomu, že žalobca počas celého súdneho sporu sa výlučne sústredil na to, aby tvrdil existenciu údajnej ustálenej obchodnej praxe, podľa ktorej mali byť platby priraďované ním prostredníctvom mailov na ním určené záväzky, čím sa pokúšal vyvrátiť tvrdenia žalobcu o spôsobe zániku záväzkov. Tak vyplynulo z dokazovania, že zo strany žalovaného nikdy nedošlo k akceptácii žalobcom uvedeného spôsobu určovania zániku záväzkov a zároveň vyplynulo aj to, že rozhodne nešlo o dlhodobú prax. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenia žalovaného o spôsobe zániku záväzkov najskôr splatných. To, že žalovaný nereagoval na maily, potvrdzuje jeho tvrdenia o neexistencii ustálenej dlhodobej praxe. Žalovaný nebol povinný, aby k zániku záväzkov dochádzalo, vykonať iný právny úkon, ako úhradu. K zániku dochádzalo potom ex lege. Ak uviedol časový kontext zániku jednotlivých

záväzkov, bol to len prostriedok procesnej obrany identifikačného charakteru. Na rozdiel od žalobcu sa stotožnil žalovaný s právnym záverom súdu obsiahnutým v ods. 35. a 36. napadnutého rozsudku.

25. Postupom krajského súdu bolo vyjadrenie žalovaného doručené na vyjadrenie žalobcovi (č.l. 138 spisu) v spojení s doručenkou na č.l. 140 spisu.

26. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach , . Na základe podaného odvolania žalobcu a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania , bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa , . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

27. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -143 zo dňa 22.06.2022, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, a to na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

28. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

29. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

30. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní ( , ), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bola žaloba zamietnutá a stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, , ), a tým je postačujúce len odkázať cez (do 30.06.2016 cez ) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

31. Krajský súd za aplikácie , uvádza, že podľa podaného odvolania žalobcom bol napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu, ktorý zodpovedal zamietnutej časti žaloby a výroku o trovách konania, preskúmaný v odvolacom konaní, na základe výsledkov ktorého bol odvolacím súdom potvrdený.

32. Primárne odvolací súd uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu sa stotožnil so skutkovým aj právnym stavom, tak ako boli ustálené okresným súdom a cez úpravu v , v podrobnostiach naň odkazuje, ako už uviedol vyššie, avšak na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom považuje za podstatné zodpovedať na niektoré odvolacie otázky položené žalobcom, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu relevanciu vo vzťahu k posudzovaniu správnosti prijatých záverov okresným súdom.

33. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

34. Podľa , v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania, poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

35. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.

36. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa . Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.

37. Krajský súd teda konštatuje, že bol viazaný, ako už uviedol skutkovým stavom zisteným okresným súdom, a to za aplikácie , keďže neboli zistené dôvody na zopakovanie alebo doplnenie dokazovania. Viazanosť zisteným skutkovým stavom pre krajský súd bola daná aj z titulu aplikácie zákonnej koncentrácie konania okresným súdom, ktorým bol aplikovaný .

38. Krajský súd k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu v odvolaním dotknutých výrokových častiach, vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu, za aplikácie posledná veta uvádza len podstatné závery prijaté v odvolacom konaní, a to k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní.

39. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podľa čl. 8 strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci, podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípmi hospodárnosti a podľa pokynov súdu aj v súlade s . Tá strana, ktorá poskytuje tvrdenia, má voči nim dôkaznú povinnosť, nie je možné sa stotožniť s odvolacími dôvodmi žalobcu, že v konkrétnej danej sporovej veci výlučne nositeľom dôkaznej povinnosti bol žalovaný, ktorý podľa žalobcu mal dôkazné bremeno k preukázaniu, ktorý dlh plnil a splnil voči žalobcovi.

40. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania nebol sporný záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, nebolo sporné dodanie plnenia, cena ktorého bola vyúčtovaná faktúrou č. 1922500171 (č.l. 6 spisu). Nebolo sporné, že žalovaný pri platbách neuviedol, t.j. v čase plnenia neurčil žalobcovi, ktorý záväzok plní. Krajský súd poukazuje na výsledky vykonaného dokazovania, ktorými bol viazaný, podľa ktorých žalobca nepreukázal tvrdenú obchodnú prax a rovnako ani žalovaný nedokázal ním tvrdenú obchodnú prax pri zaúčtovaní platieb. Okresný súd podľa výsledkov dokazovania s odkazom na odôvodnenie ods. 28., 31. napadnutého rozsudku, správne konštatoval, že tvrdená prax nebola ani z jednej zo sporových strán preukázaná. Za tohto skutkového stavu bolo potom potrebné vychádzať zo zákonného postupu, ktorý vyplýva z , českého . Odvolací súd dodáva, že aplikáciu tohto hmotného práva použitú okresným súdom, neurobil žalobca ako odvolateľ sporným, preto z tejto zákonnej úpravy pri hodnotení odvolacích dôvodov žalobcu vychádzal krajský súd z titulu vyhodnotenia, či bol pri zúčtovaní platieb vykonaných žalovaným dodržaný zákonný postup, tak ako vyplýva z , českého a akcentuje, že na tomto zhodnotení sa dôkaznou povinnosťou podieľajú tak žalobca, ako aj žalovaný. Nebolo preto možné akceptovať ako relevantný dôvod, podľa odvolacieho súdu, tvrdenie žalobcu v tej rovine, že dôkazná povinnosť nemala byť okresným súdom prenesená výlučne len na žalobcu. Považuje krajský súd na základe výsledkov vyvolaného odvolacieho konania za podstatné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so spôsobom aplikovania zákonných ustanovení a českého na zistený skutkový stav veci. Bolo preukázané, že žalobca predžalobnou výzvou na zaplatenie splatných pohľadávok zo dňa 06.11.2020 (ods. 36. napadnutého rozsudku) vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy (predžalobná výzva na zaplatenie splatných pohľadávok č.l. 17 spisu) v celkovej sume 276.131,31 Eur titulom neuhradených faktúr s dátumom splatnosti od 29.08.2019 do 06.11.2020, ktoré boli špecifikované v prílohe. Je nepochybné, že žalobca výzvou zo dňa 06.11.2020, súčasťou ktorej bol sumár prehľadu pohľadávok za aplikácie českého vyzval žalovaného ako dlžníka na plnenie, avšak pri tomto plnení pri zákonnej postupnosti, ak žalovaný neurčil, na ktorý záväzok plní, tak žalobca bol povinný toto plnenie poskytnúť najprv na záväzok - najskôr splatné boli žalobou zažalované faktúry, na ktoré mala byť zohľadnená platba žalovaným. Ak takto žalobca nepostupoval, okresný súd správne konštatoval, že jeho postup bol v rozpore s českého . Ak žalovaným vykonané platby zaúčtoval na faktúry s neskoršou splatnosťou, t.j. k faktúram splatným v roku 2020, pričom predmetom sporu boli pohľadávky z faktúr, ktoré mali splatnosť v kalendárnom roku 2019, tak v zmysle českého vyplýva, že ak je dlžník dlžný z niekoľkých záväzkov na plnení rovnakého druhu a ak neurčí pri plnení, na ktorý dlh plní, započíta sa plnenie najprv na záväzok, o ktorého splnenie veriteľ dlžníkov vyzval, inak na záväzok najmenej zabezpečený. Pri rovnakej miere zabezpečenia niekoľkých záväzkov sa plnenie započítava najprv na záväzok najskôr splatný. Žalobca preto platby žalovaným mohol započítať na záväzky najskôr splatné a nimi boli v súdnom spore vymáhané pohľadávky z faktúr, ktoré mali splatnosť v kalendárnom roku 2019. Platby žalovaným preto nemohli byť započítané, resp. zaúčtované na pohľadávky žalobcu, ktoré mali splatnosť neskôr v kalendárnom roku 2020.

41. Krajský súd konštatuje, že dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie za dodržania procesných predpisov bolo dostatočné. Vo vzťahu k výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu je potrebné uviesť to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné k tomu, aby posúdil žalobcom uplatnený nárok ako i relevanciu obrany žalovaného.

42. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. vyplývajú závery, ktoré si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „...Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním

úspešne napadnúť“, ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu podľa zistení odvolacieho súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu dodržané.

43. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. decembra 2017).

44. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (, 4, ), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. , ).

45. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia ( ), nezakladá dôvodnosť odvolania.

46. Ak nebolo žalobe žalobcu rozsudkom okresného súdu v napadnutých výrokoch vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa , keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, v podrobnostiach sa odvolacím súdom odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v , .

47. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na , . Pokiaľ odvolaním žalobcu neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý bol ako závislý od výroku vo veci samej rovnako potvrdený.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.