Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9CoPr-3-2022.pdf
PDF · 214.77 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: J.. C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. K., M. XXX/X, zast. JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Bratislava, Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 28. januára 2022 č. k. 6Cpr/27/2020-134 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 60 ods. 1, 2, § 18, § 19 ods. 1, § 13 ods. 3, § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 37 ods. 1, § 49, § 49a Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 05. 03. 2012 uzatvoril žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu, ktorej obsah bol menený následnými dohodami o zmene jej obsahu, naposledy dňa 01. 04. 2019, čo do výšky základnej mesačnej mzdy. Žalobca v rámci svojej pracovnej činnosti vykonal dňa 10. 09. 2020 obhliadku poistnej udalosti pod číslom 2075004527 v ABG Trebišov, s. r. o. Vykonanie tejto obhliadky následne prešetroval odborný interný audit a vypracovaná interná správa, s dátumom uzatvorenia 29. 09. 2020. Žalobca v tejto veci podal vysvetlenie dňa 17. 09. 2020. Dňa 07. 10. 2020 sa žalobca zúčastnil, v pobočke žalovaného v Nitre, stretnutia za prítomnosti pánov J.. C. S., vedúceho oddelenia špecialistov pre obhliadky a J.. V. M., priameho nadriadeného žalobcu v pracovnej pozícií koordinátor skupina západ na oddelení špecialistov pre obhliadky. Na tomto stretnutí pán S. oboznámil žalobcu s výsledkom interného auditu, týkajúcej sa obhliadky, ktorú žalobca vykonal dňa 10. 09. 2020 v ABG Trebišov, s. r. o. Z výsledku interného auditu vyplynulo, že žalobca odhadol nesprávnu výšku škody (šlo o zistenie cca nad 27 000,- eur). Následne pán S. oznámil žalobcovi dve možnosti, a to možnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a druhou možnosťou pri zotrvaní v pracovnom pomere, po následnom vykonaní kontroly na iných obhliadkach vykonaných žalobcom a zistenia nezrovnalostí v neprospech žalovaného, možnosť túto škodu zosobniť. Žalobca sa rozhodol pre ukončenie pracovného pomeru dohodou, a keďže nemal papier, tento mu poskytol pán S. a na požiadanie žalobcu mu aj povedal, čo má do žiadosti o skončenie pracovného pomeru napísať, pričom zo žiadosti, datovanej 07. 10. 2020, vyplýva, že žalobca žiada žalovaného o rozviazanie pracovného pomeru dohodou ku dňu 09. 10. 2020. Následne pán S. odišiel z kancelárie do vedľajšej kancelárie pani B. s tým, či je možné poslať email a na to kontaktoval v Bratislave pani R. K., personalistku, o zaslanie dohody o skončení pracovného pomeru, ktorú mu poslala v lehote 10 až 15 minút. Následne dohodu vytlačila pani B..
Pán S. sa vrátil späť do kancelárie, kde čakal žalobca s pánom M.. Listinu predložil pred žalobcu na prečítanie a podpísanie. Z dohody o skončení pracovného pomeru vyplýva, že táto je datovaná 07. 10. 2020, podľa ktorej žalovaný, ako zamestnávateľ a žalobca, ako zamestnanec, uzatvárajú dohodu o skončení pracovného pomeru: zamestnávateľ a zamestnanec sa podľa ustanovenia § 60 Zákonníka práce dohodli, že pracovný pomer zamestnanca, založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05. 03. 2012, v znení neskorších zmien, skončí na základe žiadosti zamestnanca dohodou, bez udania dôvodu, dňom 09. 10. 2020. Po podpísaní dohody žalobcom následne pán S. odišiel a ako uviedol žalobca vo svojej výpovedi, následne odovzdal pracovné pomôcky a kolegyňa ho požiadala, aby pred odovzdaním služobného motorového vozidla ešte šiel natankovať. Pani K. následne preposlala výstupný list pre žalobcu. Z mailovej komunikácie medzi žalobcom a pani R. K. zo dňa 07. 10. 2020, čas: 2:19 PM, vyplýva text, v ktorom píše žalobca pani K., že „ku dňu 09. 10. 2020 ukončuje pracovný pomer v ASP. Preukaz zamestnanca som Vám poslal po p. M., prosím Vás o podpísanie listu, ktorý mu pošlem“. Na to mu v ten istý deň odpovedala R. K. „OK ďakujem, áno, výstupný list končí u mňa vo Vašom osobnom spise. Dohodu a potvrdenie o zamestnaní Vám pošlem poštou domov“. Z mailovej komunikácie žalobcu zo dňa 07. 10. 2020, čas: 11:17 AM, vyplýva, že píše pani S. s textom „Ku dňu 09. 10. 2020 ukončujem pracovný pomer v ASP prosím o potvrdenie, že mám vysporiadané všetky záväzky týkajúce sa cestovných náhrad“, následne medzi nimi prebiehala ďalšia mailová komunikácia, v ktorej na záver Z. S. dňa 07. 10. 2020, čas: 2:18 PM, píše žalobcovi „už je to v poriadku, záväzky máte vysporiadané“. Z následnej emailovej komunikácie zo 07. 10. 2020, čas: 2:22 PM, vyplýva, že žalobca píše J.. V. M. „preposielam potvrdenie o vysporiadaní záväzkov od p. S.“. Z mailovej komunikácie medzi žalobcom a J.. T. B. vyplýva, že J.. T. B. píše žalobcovi, dňa 07. 10. 2020 o 11:34 AM „neevidujem voči Vám žiadne nevyrovnané záväzky, pani S. Vám potvrdí CP“. Z mailovej komunikácie žalobcu zo dňa 07. 10. 2020, čas: 1:45 PM, vyplýva, že píše pani P. K. text „ku dňu 09. 10. 2020 ukončujem pracovný pomer v ASP. Prosím Vás o potvrdenie, že mám vysporiadané všetky záväzky“. Listom zo dňa 13. 10. 2020 žalobca oznamuje žalovanému, že považuje postup zamestnávateľa za nezákonný, a preto trvá na tom, že jeho pracovný pomer s Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s. ďalej trvá. Rovnako žiada, aby mu bol umožnený prístup na pracovisko a boli mu prideľované pracovné úlohy. Zároveň oznamuje, že žiadosť na skončenie pracovného pomeru, ktorú pod nátlakom dňa 07. 10. 2020 podpísal, nie je platným právnym úkonom, a to okrem iného aj najmä preto, že nepatrí medzi platné formy skončenia pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce a tiež preto, že bola podpísaná pod nátlakom jeho nadriadeného, pričom za nátlak považuje to, že sa mu nadriadený vyhrážal, že musí zaplatiť škodu poisťovni, čo je rovnako nezákonný a nemožný postup.
1.2. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c). Dohoda o skončení pracovného pomeru je jedným z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru. Ide pritom o právny úkon, ktorý je uzavretý medzi zamestnancom a zamestnávateľom a vyžaduje pre svoj vznik zhodný prejav vôle zmluvných strán. Dohoda o skočení pracovného pomeru tak musí obsahovať dve podstatné náležitosti, ktorými sú vzájomný súhlasný prejav vôle skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia. Ak by niektorá z týchto podstatných náležitostí chýbala, dohoda by bola neplatná. Deň skončenia pracovného pomeru môže byť v dohode určený kalendárnym dňom alebo aj inak. Doba skončenia pracovného pomeru však musí byť určená tak, aby nevznikali pochybnosti o dojednanom dni, ktorým sa má pracovný pomer skončiť. Dohoda o skončení pracovného pomeru sa uzatvára písomne, avšak absenciu písomnej formy Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou. Aj v prípade písomného uzatvorenia dohody o skočení pracovného pomeru, nemusia byť prejavy vôle zamestnávateľa a zamestnanca na jednej listine. Dohodu o skončení pracovného pomeru možno platne uzavrieť aj ústne alebo konkludentne. Dôvody skončenia pracovného pomeru sa musia uviesť len vtedy, ak to požaduje zamestnanec alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce. Pre platnosť uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru je potrebné dodržanie všetkých náležitostí platného právneho úkonu.
1.3. V odseku 1 § 37 OZ sú ustanovené viaceré náležitosti právneho úkonu, týkajúce sa vôle a jej prejavu. Právny úkon nie je urobený slobodne (nedostatok slobody vôle), ak účastník tohto úkonu koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka a ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Bezprávna (protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie
byť vynucované. Nie je preto donútením, podľa § 37 ods. 1 OZ, prípad, ak niekto niekomu hrozí niečím, čo má právo urobiť. Od psychického donútenia je potrebné odlišovať tieseň. Pri tiesni nekoná síce osoba slobodne, avšak jej konanie nie je ovplyvnené ani fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Preto konanie v tiesni nepodlieha absolútnej neplatnosti. Pri konaní v tiesni ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. Za tieseň je potrebné považovať sociálny, najmä hospodársky, ale aj psychický stav osoby, ktorý na ňu dolieha tak závažným spôsobom, že táto osoba, bez slobodného vytvárania svojej vôle, uzatvorí zmluvu, ktorá jej zrejme spôsobí ujmu a ktorú by za normálnych okolností pre seba, ako neprospešnú, neuzavrela. Tieseň umožňuje oprávnenej osobe odstúpiť od zmluvy za splnenia ďalšieho predpokladu, že zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu, v zmysle § 35 ods. 2 a 3, nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Právny úkon je neurčitý, keď je síce zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný. Konanie v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok (§ 49) a tiež konanie v omyle (§ 49a) nemá samo o sebe za následok neplatnosť právneho úkonu. V prvom prípade možno od zmluvy odstúpiť, v druhom prípade ten, kto je takýmto právnym úkonom dotknutý, môže sa relatívnej neplatnosti dovolať.
1.4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pracovnoprávny pomer medzi žalobcom a žalovaným bol založený na základe pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 05. 03. 2020. Žalobca v rámci svojej pracovnej činnosti vykonal dňa 10. 09. 2020 obhliadku poistnej udalosti v ABG Trebišov, s. r. o. Výsledok tejto obhliadky bol prešetrovaný odborom interného auditu žalovaného, so zisteným rozdielom nad 27 000,- eur. Žalobca sa zúčastnil tohto šetrenia, a to na základe žiadosti, aby odcestoval do Trebišova, ako to vyplýva z výpovede svedka JUDr. A. K.. Dňa 07. 10. 2020 sa uskutočnilo stretnutie žalobcu s pánmi J.. C. S. a J.. V. M., v kancelárií pobočky žalovaného v N.. Na stretnutí J.. S. oboznámil žalobcu s výsledkom odborného interného auditu a vypracovanej internej správy, s dátumom uzatvorenia 29. 09. 2020. Po tom, po vzájomných otázkach, ako J.. S. uviedol žalobcovi dve možnosti riešenia veci, žalobca sa rozhodol pre spísanie žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou a následne podpísania dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 09. 10. 2020. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca sa dňa 07. 10. 2020 dostavil do kancelárie pobočky žalovaného, ktoré stretnutie sa uskutočnilo v čase o 9.30 hod. Ako vyplýva z výpovede svedka J.. M., stretnutie bolo dojednané so žalobcom telefonicky a podľa neho žalobcovi povedal, že ide o stretnutie kvôli zistenej škode, takže žalobca mal vedomosť o predmete stretnutia. Podľa súdu podpísanie dohody o skončenie pracovného pomeru spĺňa podstatné náležitosti dohody podľa § 60 Zákonníka práce. V dohode je uvedené vyjadrenie vôle žalobcu a žalovaného skončiť pracovný pomer k 09. 10. 2020. Sporným tak zostalo posúdenie skutočností, namietaných žalobcom, pre ktoré podáva žalobu o vyslovenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru. V konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že dohodu uzatvoril pod psychickým nátlakom. Takýmto nátlakom môže byť bezprávna vyhrážka, za ktorú žalobca označil tvrdenie J.. S., že v prípade nepodpísania dohody o skončení pracovného pomeru, žalobca bude musieť v rámci hmotnej zodpovednosti zamestnanca uhradiť niekoľko desiatok tisíc eur. Žalobca však v konaní nepreukázal existenciu bezprávnej vyhrážky, keď podľa súdu o bezprávnu vyhrážku nejde ak, ako to vyplýva z výpovede svedkov J.. S. a J.. M., že J.. S. na stretnutí dňa 07. 10. 2020 oboznámil žalobcu s výsledkami interného auditu a uviedol žalobcovi dve možnosti riešenia veci, a to rozviazanie pracovného pomeru dohodou alebo vykonanie kontroly na prácu žalobcu na iných obhliadkach, s možnosťou zosobnenia škody. Takýto postup však nie je v rozpore s právnymi predpismi, pričom z výpovede svedkov nevyplýva, že by žalobcovi konkrétne uvádzali, v akej možnej výške by musel hradiť škodu, čo vlastne nepotvrdil ani samotný žalobca, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že mu pán S. povedal, že nemá dôveru voči jeho práci a vidí len dve možnosti, buď si napíše výpoveď alebo bude prebiehať interný audit na všetkých jeho obhliadkach a všetky rozdiely, ktoré zistia, dostane k náhrade. K uvedenému treba uviesť, že výsledky odborného interného auditu žalovaný považoval za porušenie pracovnej disciplíny, a preto uvedené možnosti riešenia veci nie je možné považovať za bezprávnu vyhrážku. Preto, ak zamestnávateľ a zamestnanec spoločne rokujú o skončení pracovného pomeru a v rámci rokovania sa diskutuje o možnosti skončiť pracovný pomer dohodou alebo vykonania možnej následnej kontroly, nemožno to považovať za nátlak. O bezprávnu vyhrážku tak nejde vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení pracovného pomeru upozorní zamestnanca na vykonanie kontroly jeho činnosti a prípadného možného zosobnenia. O nátlaku nemožno hovoriť ani v súvislosti s časovým stresom žalobcu. Podľa žalobcu stretnutie dňa 07. 10. 2020 trvalo cca. 20 minút. Z výpovede svedkov S. a M. vyplýva, že stretnutie trvalo dlhšie, keď svedok J.. S. uviedol, že trvalo od 9.30 hod., resp. 9.40 hod. do 10.30 hod. a podľa výpovede svedka J.. M. trvalo hodinu až hodinu a pol. Z výpovede oboch svedkov vyplýva,
že žalobca bol najskôr oboznámený s výsledkami uvedeného šetrenia, nasledovali k tomu vzájomné otázky S. a žalobcu a až potom J.. S. uviedol žalobcovi riešenia veci uvedenými dvomi možnosťami. Aj vtedy bol daný časový priestor žalobcovi, aby sa k tomu vyjadril, teda aby uviedol ako sa rozhodne. Ako vyplýva z výpovede svedka J.. S., žalobcu nijako nesúril k odpovedi a čakal, kedy sa prvý ozve a po chvíli rozmýšľania mu oznámil, že sa rozhodol pre možnosť prvú, tzn. ukončenie pracovnej zmluvy dohodou. Aj z výpovede svedka J.. M. vyplýva, že po uvedení možnosti J.. S. žalobca zostal ticho, rozmýšľal, čo trvalo dlhšiu dobu, nikto mu nedával limit, vôbec mu nepovedali, kedy sa má vyjadriť, ostal ticho a oni tiež. Následne povedal po nejakej dobe, že požiada o ukončenie pracovného pomeru. Z dokazovania tak vyplynulo, že žalobca mal možnosť sám sa rozhodnúť pre danie žiadosti o skončenie pracovného pomeru dohodou a následne dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať. Samotný žalobca pritom uviedol, že chvíľu rozmýšľal, lebo nevedel, čo má povedať. Na strane druhej je pochopiteľné, že prejednanie výsledkov šetrenia interného auditu, stretnutie sa s nadriadenými, mohlo na žalobcu pôsobiť stresujúco a osobne nepríjemne, pričom treba uviesť, že zamestnávateľ môže svoje názory prezentovať aj razantnejším spôsobom, ale to bez ďalšieho nemôže znamenať, že by súhlasné stanovisko s dohodou o skončení pracovného pomeru bolo možné vykladať ako neslobodné. Samotný žalobca, ako vyplynulo z dokazovania bol v strese už z prebiehajúceho vykonávania kontroly, ktorej bol tiež súčinný. Z výpovede svedka J.. V. M. vyplýva, že vzhľadom na vykonávané šetrenie, keďže žalobca nemal náplň práce, nemal mu dať čo robiť, dohodli sa, že vypracuje prezentácie na témy, ktoré mu zadal. Na nich pracoval týždeň, nasledujúci týždeň mal dlhodobo plánovanú dovolenku, nakoľko mal ísť na kulturistickú súťaž. Keď sa ho neskôr spýtal, ako dopadol na tejto kulturistickej súťaži, žalobca mu povedal, že čo si myslí, že v tomto stave by bol schopný sa na tú súťaž pripravovať, že na žiadnej súťaži nebol. Žalobca tak svojim podpisom potvrdil svoje rozhodnutie podpísať predmetnú žiadosť o skončení pracovného pomeru a následne dohodu o skončení pracovného pomeru. Takže z dokazovania vyplýva, že stres u žalobcu pretrvával dlhšiu dobu v súvislosti s vykonávaním šetrenia odborom interného auditu. S prihliadnutím na závažnosť situácie sa žalobca rozhodol podpísať žiadosť o skončení pracovného pomeru a súd nemal za preukázané, že by bol k tomu nútený. Mohol sa rozhodnúť aj pre jej nepodpísanie, rovnako nepodpísanie dohody o skončení pracovného pomeru. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že by nemal vedomosť o tom, čo podpisuje. Bolo na žalobcovi, aby si listiny predložené J.. S., riadne prečítal, žalobca mal čas zvážiť, či dohodu o skočení pracovného pomeru podpíše alebo nepodpíše. Žalobca si svojim vlastným rozhodnutím zvolil možnosť podpísania dohody o skončení pracovného pomeru, pričom za primeraný čas na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru možno vnímať aj časový priestor vytvorený v rámci celého samotného stretnutia žalobcu s J.. S. a J.. M., týkajúce sa prejednania výsledkov predmetného šetrenia. Podľa súdu, stotožňujúc sa aj s tvrdením žalovaného, že vzhľadom na vysokoškolské vzdelanie, musel žalobca pochopiť obsah listiny označenej ako dohoda o skončení pracovného pomeru, a to ku dňu 09. 10. 2020. Skutočnosť, že žalobca mal vedomosť o dohode o skončení pracovného pomeru dosvedčuje aj sled udalostí po ukončení stretnutia s pánom S., keď v kancelárií zostal žalobca s pánom M., pričom žalobca sám uviedol, že J.. M. odovzdal kartičku zamestnanca, laserový merač vzdialeností. Potom odovzdal služobný telefón, tablet. Pani B. motorové vozidlo, ktorá ho predtým požiadala, aby ho umyl a natankoval. Kontaktoval pani K., ktorá mu vysvetlila, ako sa má prihlásiť na úrad a aké papiere potrebuje. Z výpovede svedka J.. V. M. vyplýva, že ešte keď sa vzdialil pán S. za účelom prípravy dohody o skončení pracovného pomeru, zostali spolu so žalobcom sami a rozprávali sa o tom, ako to prebieha prakticky, keď je ukončenie pracovného pomeru, čo u nich bude musieť vysporiadať, vysvetlil mu, že mu dá výstupný list, ktorý budú musieť podpísať jednotliví kolegovia, ktorí vlastne svojim podpisom potvrdia, že má vysporiadané záväzky u žalovaného. Následne po tom, ako ďalej svedok uvádza, prišiel pán S. s dohodou o ukončení pracovného pomeru, ktorú žalobca podpísal, a keď J.. S. odišiel, opäť zostal so žalobcom sám, išiel ku X. B. do kancelárie, kontaktoval, tentokrát on pani K. a poprosil ju, aby vyhotovila pre žalobcu výstupný list. Tento po nejakom čase vyhotovila a poslala pani B., ktorá ho vytlačila. Šiel za žalobcom, ktorý išiel odovzdať svoj tablet, resp. počítať, notebook, pričom ho stopol, že tablet bude ešte potrebovať v rámci výstupného listu, aby zaslal niekoľko emailov kolegom na ústredí v Bratislave. Vedomosť o podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru svedčí aj z emailovej komunikácie žalobcu, tak ako je to uvedené v odseku 12., body 12.4. až 12.8. tohto rozsudku, ktorá prebiehala v časovom rozpätí od 11:17 AM do 2:22 PM. Žalobca ďalej namietal diktovanie textu písomnej žiadosti o skončenie pracovného pomeru Ing. S.. Z výpovede žalobcu vyplýva, že keď sa rozhodol pre žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou, nevedel, čo tam má napísať. Povedal pánovi S., čo vlastne má takáto listina obsahovať, ktorý mu povedal, že mu to nadiktuje a nadiktoval mu celé znenie. Z výpovede svedka J.. S. vyplýva, že keď podal papier žalobcovi, tento mu povedal, že nevie, čo má napísať a či by nebol taký dobrý a nepomohol mu. Rovnako svedok J.. M. uviedol, že J.. S. mu pomohol žiadosť o skončenie pracovného pomeru sformulovať. Podľa súdu ani
skutočnosť, že by bol text žiadosti o skončení pracovného pomeru dohodou nadiktovaný nespôsobuje neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, pokiaľ nie je preukázané, že takéto diktovanie bolo vykonané v spojení s protiprávnym, či už fyzickým alebo psychickým násilím. Od psychického donútenia je treba odlíšiť tieseň. Ani pri tiesni nekoná osoba slobodne, avšak jej konanie nie je ovplyvnené priamym fyzickým donútením, ani bezprávnou vyhrážkou. Ak bol pracovnoprávny úkon uskutočnený v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, podľa § 49 OZ možno od takéhoto právneho úkonu odstúpiť. Čo sa v prejednávanej veci nestalo.
1.5. Z ustanovenia § 19 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že účastník, ktorý konal v omyle, ktorý druhému účastníkovi musel byť známy, má právo od zmluvy odstúpiť, ak sa omyl týka takej okolnosti, že by bez neho k zmluve nedošlo. Právnym následkom omylu však nie je neplatnosť právneho úkonu, pričom zamestnanec má právo od právneho úkonu odstúpiť a ako bolo uvedené vyššie zo strany žalobcu však nedošlo k odstúpeniu od dohody o skončení pracovného pomeru. Podstatnou náležitosťou právneho úkonu, teda aj dohody o skončení pracovného pomeru je vôľa, ktorá musí byť slobodná a vážna a osobitným prípadom vady vôle je omyl. Občiansky zákonník v ustanovení § 49a považuje právny úkon za neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle, vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Základným predpokladom použitia normatívnych výsledkov tohto ustanovenia je to, že omyl sa týka takej okolnosti, bez ktorej by konajúca osoba právny úkon vôbec neurobila. Inak povedané, ak by nebolo omylu, nedošlo by k urobeniu právneho úkonu. Takýto omyl sa kvalifikuje ako podstatný omyl. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalobca mal vedomosť čo podpisuje, teda dohodu o skončení pracovného pomeru, ako to vyplýva z vyššie uvedeného textu odôvodnenia, pričom žalobca nepreukázal vyvolanie omylu žalovaným, keď podľa jeho tvrdenia došlo k tomu tým, že bez oboznámenia s určitou formou dokazovania (interný audit) a možnosti sa vyjadriť k predmetnému postupu bolo žalobcovi uvedené, že musí zaplatiť niekoľko desiatok tisíc eur alebo podpísať dohodu. Uvedené tvrdenie však v konaní, ako vyplýva z výsledkov dokazovania, nebolo preukázané. Takže nebolo preukázané, že by žalobca konal v omyle a druhý účastník, teda žalovaný, takýto omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť. Vo veci nebolo zistené, že by sa uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru priečilo dobrým mravom podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Za zneužitie výkonu práva v zmysle tohto ustanovenia možno považovať len také konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi motivované priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu. V danej veci, v prípade, že boli dané žalobcovi na výber vyššie uvádzané dve možnosti a rozhodol sa pre žiadosť o skončenie pracovného pomeru dohodou a uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru, nemožno považovať takéto konanie v rozpore s dobrými mravmi. K námietke simulovaného právneho úkonu súd uviedol, že nedostatok vážnosti vôle sa vyskytuje v prípadoch tzv. simulovaných (zastretých) právnych úkonov. V danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovaný simuloval právny úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru s právnym úkonom žiadosti o skončenie pracovného pomeru a následnej dohody o skončení pracovného pomeru, pretože ako vyplýva z dokazovania, žalobca mal vedomosť o tom, čo v prípade uvedenej dohody podpisuje a s akými následkami, týkajúcimi sa skončenia pracovného pomeru. K námietke žalobcu, že žalovaný neodovzdal žalobcovi rovnopis dohody o skončení pracovného pomeru po ukončení stretnutia, podľa súdu z dokazovania nevyplynulo, že by žalobca počas prejednania výsledkov interného auditu, keď následne podpisoval dohodu o skončení pracovného pomeru, požiadal, aby mu boli doklady odovzdané v tento deň. Z výpovede svedka Ing. M. vyplýva, že J.. S. žalobcovi ešte predtým než odišiel povedal, že hneď ako budú podpísané kompetentnými za ich stranu tieto dohody, tak mu doručia jedno vyhotovenie dohody.
1.6. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že po podpise dohody o skončení pracovného pomeru musel odovzdať pracovné prostriedky a bol vyzvaný, aby dňa 07. 10. 2020 opustil pracovisko. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že po ukončení stretnutia s pánom S. zostal žalobca ešte v kancelárií spolu s pánom M. a riešili možnosti postupu pri ukončení pracovného pomeru. Tvrdenie žalobcu poprel svedok J.. S., keď vo svojej výpovedi uviedol na otázku, či po stretnutí so žalobcom tohto vykázal on alebo pán M., že je to jedna z neprávd, ktorá je uvedená v žalobe. Žalobcu nikto nevykázal, žalobca zostal na mieste po jeho odchode a odovzdával techniku pánovi K., šiel natankovať služobné vozidlo, vrátil sa naspäť, vybavil agendu, ktorú mu ešte dal pán M. zo služobného počítača. Z výpovede svedka J.. M. súd mal za preukázané, že po odchode pána S. opäť zostali so žalobcom, kontaktoval pani K. a poprosil ju, aby vyhotovila pre žalobcu výstupný list, ktorý po nejakom čase vyhotovila, poslala pani B., ktorá ho vytlačila a žalobca ho mal k dispozícií. Prišiel za žalobcom, ktorý
išiel odovzdať veci pánovi K.. Ešte mu povedal, aby tablet hneď neodovzdal, pretože ho bude ešte potrebovať pre emailovú komunikáciu s kolegami, vzhľadom na výstupný list, ktorý mal vyplniť. Poprosil ešte žalobcu, aby odovzdal pani B. auto čisté, vysvetlil mu podrobnosti ohľadom výstupného listu a keď nemal žalobca ďalšie otázky, tak sa rozlúčili a podali si ruky. Následne mu od žalobcu chodili emaily z jeho pracovnej mailovej adresy. Samotný žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že po odchode pána S. odovzdal pracovné pomôcky, kolegyňa ho požiadala, aby natankoval služobné auto a ako ďalej uviedol, po odovzdaní všetkých pracovných pomôcok opustil budovu. Na otázku právneho zástupcu kedy došlo k odovzdaniu pomôcok, žalobca uviedol, že to bolo hneď v ten deň, asi pol hodinu nato, možno do hodiny aj s cestou na benzínku. Z dokazovania nemal súd za preukázanú dôvodnosť tvrdenia žalobcu, týkajúcu sa námietok podpísania dohody o skončení pracovného pomeru. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k dohodnutému dňu. Vznik dohody o skončení pracovného pomeru možno posúdiť podľa § 43a a nasl. OZ. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru je jednostranný adresovaný právny úkon, smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru. Obsah dohody nemusí byť na jednej a tej istej listine, môže ísť o písomný návrh a jeho písomné prijatie. Prejav vôle však musí byť formulovaný výslovne, nevzbudzujúci žiadne pochybnosti o tom, čo chcú účastníci právneho úkonu prejaviť. Tak to bolo aj v prejednávanej veci, keď z dohody o skončení pracovného pomeru, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, jednoznačne vyplýva prejav vôle skončiť pracovný pomer ku dňu 09. 10. 2020. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebol preukázaný žiaden z dôvodov tvrdených žalobcom, ktorý by spôsoboval neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 07. 10. 2020 ku dňu 09. 10. 2020, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
1.7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP, a vzhľadom na úspech žalovaného, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, ktoré trovy pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za zastupovanie. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil údajným neunesením dôkazného bremena. Súd vo svojom odôvodnení nezohľadnil postavenie žalobcu zamestnanca ako „slabšej strany“, kontext popísaných udalostí vo vzťahu k rozhodovacej činnosti súdov vyššej inštancie v obdobných veciach a najmä a predovšetkým za rozhodujúci dôkaz považoval výsluchy svedkov, ktorí sú jednak zamestnancami žalovaného, ale najmä v danom prípade sú to priami „vykonávatelia“ nezákonného konania a postupu. Naviac, súd celkom zrejme a preukázateľne dezintepretoval jednotlivé časti výpovede svedkov a to tak v porovnaní s gramatickým odrazom zo zápisnice, ako aj s jednotlivými dôkazmi. Vykonané dokazovanie celkom zrejme preukazuje absenciu slobody vôle žalobcu pri podpise predmetnej dohody o skončení pracovného pomeru a jeho konania pod tlakom bezprávnej vyhrážky žalovaného v postavení zamestnávateľa. Závery dokazovania však absolútne nie sú zohľadnené vo výroku rozsudku, pričom v rámci odôvodnenia sú celkom zrejmé skutkové zistenia súdom podľa neho účelovo vykladané v prospech žalovaného ako zamestnávateľa. Pri danom výklade súdu, by za žiadnych skutkových okolností nemohla byť dohoda o skončení pracovného pomeru neplatná. Základom uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru je zhoda prejavov vôle oboch zmluvných strán o tom, že dohoda má mať tieto účinky. Rovnako je základom platného uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru aj skutočnosť, že prejavená vôľa musí byť slobodná. Poukázal na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a uviedol, že pod nátlakom sa rozumie v právnej terminológii tzv. bezprávna vyhrážka. O bezprávnu vyhrážku, ktorou je vôľa konajúceho subjektu deformovaná, ide len vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť alebo sa vyhráža tým, čo by síce bola oprávnená urobiť, avšak prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu sa použiť nesmie. V danom prípade môžeme hovoriť „o hrození niečím, čo nie je oprávnený urobiť“, uvedenie žalovaného, že v prípade nepodpísania predmetnej dohody bude musieť žalobca v rámci hmotnej zodpovednosti zamestnanca uhradiť niekoľko desiatok tisíc eur. Je celkom zrejmé, že na takéto konanie by nebol oprávnený žalovaný dokonca ani
v prípade, že by porušením svojich pracovných povinností žalobca takúto škodu spôsobil, čo sa však nenastalo. Uvedené žalovaný ako zamestnávateľ z pozície sily iba využil na bezprávnu vyhrážku s cieľom podpisu predmetnej dohody, aby sa vyhol svojim zákonným povinnostiam. Úloha súdu preto v tomto prípade bola zamerať sa detailne na výpovede všetkých svedkov a tieto vziať do úvahy jednotlivo, ale najmä vo vzájomnej súvislosti. Poukázal na výpoveď svedka S. a p. M. a uviedol, že ani len svedkovia samotného žalovaného neboli schopní jednoznačne povedať, či oznámili predmet stretnutia žalobcovi alebo nie, pričom z kontextu ich výpovedi je možné prikloniť sa skôr k verzii žalobcu, že mu o predmete stretnutia nepovedali absolútne nič. Poukázal tiež na vyjadrenie žalovaného zo dňa 25. 02. 2021, ktorého prílohou je tiež samotná správa zo šetrenia interného auditu, v ktorej pán J.. M. tvrdí, že na žalobcu na stretnutí nerobili žiadny nátlak, ani fyzický, ani psychický. P. S. ho tiež informoval o tom, čo bude nasledovať, informoval ho, že obhliadky nebude môcť robiť, tiež že sa budú skúmať jeho vykonané obhliadky a po zistení, ak boli škody nesprávne vyčíslené, mu to bude zosobnené a tiež, že môže požiadať o rozviazanie pracovného pomeru. S prihliadnutím na kontext celého stretnutia má za to, že je jednoznačne preukázané, že pán J.. S. a pán J.. M. povedali na stretnutí dňa 07. 10. 2020, že podľa nich žalobca porušil pracovné postupy, spôsobil tak škodu poisťovni, že táto škoda bola cca 27 000,- eur, a že každý zle odhadnutý hektár, môže činiť sumu viac ako 1 000,- eur, že ak nepožiada o skončenie pracovného pomeru formou a spôsobom, aký mu pán J.. S. na tomto stretnutí následne nadiktoval, tak mu dokonca budú prešetrené jeho ostatné obhliadky a ak sa aj tam zistia pochybenia, tak mu budú zosobnené. Pán J.. M. a pán J.. S. nepovedali na stretnutí, že mu možno budú zosobnené, alebo že mu budú zosobnené, tak, ako to predpokladá Zákonník práce pri škode spôsobenej zamestnancom, ale mu jednoznačne povedali vety tak, že to oprávnene v žalobcovi vzbudilo dojem, že bude musieť zaplatiť všetky škody, ktoré mohli, môžu alebo v budúcnosti môžu vzniknúť zo zistených rozdielov jeho obhliadok a kontrolných obhliadok. Nerozumie, ako mohol súd vyhodnotiť tieto výpovede svedkov a samotného žalovaného v kontexte s ostatnými listinnými dôkazmi tak, že nebolo preukázané, že by sa mu jeho nadriadení vyhrážali uhradením tejto škody. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 214/2007 zo dňa 11. 12. 2017. Uviedol, že bezprávna vyhrážka žalovaného bola jednoznačne preukázaná vykonaným dokazovaním, vyplýva z kontextu a skutkových okolností, a dokonca ju potvrdili aj vypočutí svedkovia. Za absurdné považuje vychádzať najmä zo svedeckých výpovedí svedkov a očakávať unesenie dôkazného bremena u žalovaného
- zamestnanca, v časti preukázania priebehu stretnutia zo dňa 07. 10. 2020, keďže tento celkom prirodzene a logicky nemal na predmetnom stretnutí svedka, bol v preukázanej časovej tiesni a konal pod nátlakom bezprávnej vyhrážky. Je predsa logické a predpokladané, že žalobca objektívne nemôže navrhnúť výsluch svedka, ktorý by popísal reálny priebeh predmetného stretnutia. Súd musí zohľadniť status svedkov ako ekonomicky závislých zamestnancov žalovaného a ako vykonávateľov bezprávnej vyhrážky a nátlaku a v tomto kontexte aj vyhodnotiť ich výpovede. Je nesporné, že predmetom stretnutia dňa 07. 10. 2020 malo byť skončenie pracovného pomeru so žalobcom, avšak predmet stretnutia bol známy len a výlučne žalovanému ako zamestnávateľovi a pre žalobcu ako zamestnanca bol úmyselne „prekvapivý“, s cieľom vyvolať v časovej tiesni skratovú reakciu. Išlo o žalobcov prvý trvalý pracovný pomer a nikdy neabsolvoval žiadne rokovanie o skončení pracovného pomeru, nepoznal ani možnosti skončenia pracovného pomeru a najmä nepoznal svoje práva vyplývajúce mu zo Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ako napr. limitácia hmotnej zodpovednosti zamestnanca, právo na odstupné, právo odmietnuť podpísať zamestnávateľovi dohodu o skončení pracovného pomeru. Aj svedecká výpoveď, na ktorú sa súd odvoláva, potvrdila, že žalobca sa dozvedel o skutočnom predmete stretnutia až priamo na stretnutí a do toho času bol podľa svedka informovaný, len že stretnutie sa bude týkať výsledkov interného auditu, resp. vzniknutej škody. Nepochopiteľne z uvedeného súd odvodil, že žalobca teda vedel o predmete stretnutia, na ktorom sa má riešiť skončenie pracovného pomeru, a preto nebol pre neho obsah prekvapivý. Svedok pán J.. S. vo svojej svedeckej výpovedi na otázku právneho zástupcu, že či bol žalobcovi oznámený predmet stretnutia, aby sa mohol pripraviť, uviedol, že z jeho pohľadu nebolo potrebné sa na toto stretnutie pripravovať, čím potvrdil úmysel zamestnávateľa využiť prekvapivý moment na ukončenie pracovného pomeru tak, aby sa vyhol plneniu zákonným nárokom zamestnanca. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2011 zo dňa 30. 01. 2013 a uviedol, že v danom prípade je omyl vyvolaný žalovaným, ktorý bez oboznámenia s určitou formou dokazovania a možnosti vyjadriť sa k predmetnému postupu uviedol, že žalobca musí zaplatiť škodu niekoľko desiatok tisíc eur alebo podpísať dohodu. Ide o rozhodujúcu skutočnosť, bez ktorej by žalobca dohodu nikdy nepodpísal. Uvedené súd vôbec v rozsudku nezohľadnil. Skutočnosť, že žalobou napadnutá dohoda je v súlade s ust. § 60 Zákonníka práce odôvodňuje súd jedinou vetou v bode 24. rozsudku. Tento záver súd spravil bez zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu a záverov vykonaného dokazovania a opätovne vychádza výlučne z výsluchu žalovaného, výsluchu svedkov,
ktorých tvrdenia je potrebné vnímať ako argumentáciu žalovaného. V dohode je formálne vyjadrená vôľa, avšak z kontextu a okolností prípadu, ale aj zo základnej právnej logiky vyplýva, že bez nátlaku zo strany zamestnávateľa nemá zamestnanec jediný racionálny dôvod takúto vôľu mať. Nemožno sa stotožniť s názorom súdu, že žalobou napadnutá dohoda obsahuje všetky náležitosti podľa ust. § 60 Zákonníka práce. Podľa jeho názoru táto dohoda nespĺňa ani podmienky podľa ust. § 60 Zákonníka práce. Predmetná dohoda bola podpísaná žalobcom (v časovej tiesni a pod ťarchou bezprávnej vyhrážky) dňa 07. 10. 2020, avšak len zo strany žalobcu, pričom následne mu boli všetky listiny odňaté a dňa 07. 10. 2020 bol žalobca vykázaný z pracoviska - nespornou skutočnosťou je, že tohto dňa odovzdal všetky pracovné pomôcky a prostriedky, t.j. od tohto momentu nemohol vykonávať prácu a ani mu neboli zadávané pracovné úlohy. Súd mal za preukázané, že došlo dňa 07. 10. 2020 k odovzdaniu pracovných prostriedkov, keď si potreboval odôvodniť právny záver, že žalobca vedel, čo podpisuje. Keď súd potreboval odôvodniť záver, že pracovný pomer sa skončil tak ako je uvedené v dohode (teda 09. 10. 2020 a nie je 07. 10. 2020 ako tomu reálne bolo), súd už nemal za preukázané, že by žalobca pracovné prostriedky odovzdal už dňa 07. 10. 2020. Takýto rozpor v odôvodnení rozsudku je právne neudržateľný. Základnou náležitosťou dohody o skončení pracovného pomeru je uvedenie dňa, kedy sa má pracovný pomer skončiť. Vymedzenie má byť dostatočne určité, aby bolo jasné, kedy sa pracovný pomer má skončiť, t.j. v ktorý kalendárny deň kalendárneho mesiaca a kalendárneho roka sa pracovný pomer skončí. Pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2039/2012, ktorý sa v tomto rozhodnutí zaoberal otázkou ukončenia pracovného pomeru dohodou spätne. Z jeho záverov vyplýva, že skončenie pracovného pomeru dohodou nie je možné spätne. Dohoda zo strany žalovaného nebola podpísaná dňa 07. 10. 2020 a bolo preukázané, že nebola podpísaná ani k 09. 10. 2020, keďže do dispozície žalobcu sa dostala až dňa 19. 10. 2020. Žalobca podpísal dohodu dňa 07. 10. 2020 a následne mu bezprostredne po jej podpise žalovaný zobral všetky rovnopisy dohody a požiadal žalobcu, aby opustil miesto výkonu práce. Žalobca podpisoval dohodu pod nátlakom dňa 07. 10. 2020 v Nitre, teda v mieste výkonu práce a v dohode je uvedený dátum a miesto podpisu oboch zmluvných strán v Bratislave, dňa 07. 10. 2020. Argumentáciu, že žalovaný nemal povinnosť odovzdať rovnopis dohody o skončení pracovného pomeru žalovanému, pretože si ju nevypýtal, považuje za absurdnú a neudržateľnú, keďže takúto povinnosť ukladá žalovanému priamo Zákonník práce a tiež v samotnej dohode je uvedené, že podpísaný rovnopis bol odovzdaný zamestnancovi. Uviedol, že sa domáha vyslovenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, pričom absencia slobodnej vôle žalobcu pod časovým tlakom a pod bezprávnou vyhrážkou takúto neplatnosť spôsobuje, od neplatného právneho úkonu nemožno predsa platne odstúpiť. Právny názor súdu, že od dohody o skončení pracovného pomeru je možné odstúpiť, je podľa jeho názoru možný výlučne v teoretickej rovine. Nie je na mieste považovať za takéto odstúpenie to, že zamestnanec dňa 13. 10. 2020, teda len 3 pracovné dni po nezákonnom skončení pracovného pomeru, napísal písomnú žiadosť zamestnávateľovi, kde označil konanie zamestnávateľa za nezákonné, prejavil s ním nesúhlas, označil dôvody, pre ktoré nebolo jeho rozhodnutie slobodné a na dôvažok vzal svoju žiadosť o skončení pracovného pomeru späť? Žalobca v čase, kedy písal svoju žiadosť, teda 13. 10. 2020 stále nemal vedomosť, že na predmetnom stretnutí podpísal aj dohodu o skočení pracovného pomeru, a preto svojou žiadosťou zo dňa 13. 10. 2020 bral späť len svoju žiadosť o skončenie pracovného pomeru. Žalovaný až po žiadosti doručil žalobcovi predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru a to až dňa 19. 10. 2020. Na strane žalobcu spočíva omyl v absencii slobodnej vôle. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 191/2009 zo dňa 31. 01. 2011. V rozsudku sa uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní bezprávnej vyhrážky, keď podľa súdu žalovaný ako zamestnávateľ údajne žalobcu len informoval o možnostiach riešenia. Ide o absolútne účelové a skreslené tvrdenie, ktoré sa neopiera dokonca ani o výpoveď svedkov. To znamená, že to nebolo ako súd v rozsudku uviedol, ale druhou možnosťou boli ďalšie kontroly, ktoré by mohli zistiť škody nad 26 - 27 000,- eur a tieto by mu boli zosobnené. Žalovaný ako zamestnávateľ teda „hrozil“ niečím, čo nemal právo vykonať, jednak tak vysoká škoda by žalobcovi nemohla byť zosobnená a tiež k plneniu ani nedošlo. Odôvodenie rozsudku v tejto časti absolútne nezohľadňuje kontext a okolnosti celej situácie. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 15C 126/2006 zo dňa 18. 09. 2009, v ktorom sa súd zaoberal časovým hľadiskom pri podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru a dospel k záveru, že pre platnosť dohody o skončení pracovného pomeru je nevyhnutné, aby mali obe strany dostatok času na oboznámenia sa s obsahom takejto dohody, v opačnom prípade je takáto dohoda uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi. Je nepochopiteľné a absurdné, že v tomto kontexte súd námietku „časovej tiesne žalobcu“ nepovažuje za neodôvodnenú, pretože konanie netrvalo cca. 20 minút ako uvádza žalobca. Uviedol, že pán Ing. S. uviedol, že odišiel za pani B., tá poslala žiadosť pani K. a tá vypracovala dohodu o skončení pracovného pomeru a poslala ju späť pani B.,
ktorá mu ju vytlačila a on sa s ňou vrátil do kancelárie (stretnutie teda začalo medzi 9.30 - 9.40 hod., keďže podľa vyjadrení pán Ing. S. vypracovanie dohody trvalo 15-20 minút a poslané emailom bolo pani K. o 10.22 hod., je asi zrejmé, že z kancelárie odišiel cca o 9.57 - 10.02 hod. a vrátil sa späť cca o 10.23 - 10.24 hod., pričom uviedol, že 10.30 hod. už odišiel úplne. Takže celý obsah svedkami popisovaného stretnutia mohol prebehnúť len od 9.30 - 9.40 hod. do 9.57 - 10.02 hod., z čoho si súd zobral výsledok, že nie je pravda to, čo tvrdí žalobca, že stretnutie trvalo cca 20 minút. Hodinu a pol bol pán Ing. S. v budove, ale celá podstatná časť sa udiala za 20-30 minút pod psychickým nátlakom. Je úplne zrejmé, že žalobca ako zamestnanec mal na rozmyslenie si toho, čo mu povedali nadriadení, len pár sekúnd a vôbec nie primeraný čas, preto je nepochopiteľné ako mohol súd v odôvodnení považovať za nepreukázanú časovú tieseň. Medzi ďalšie kľúčové tvrdenia žalovaného, ako aj súdu patrí, že žalobca vedel, že ukončil pracovný pomer, keď v rovnaký deň v hodinách následne po stretnutí písal rôzne emaily rôznym oddeleniam. V tejto súvislosti poukázal na to, že z výpovede pána Ing. M. priamo vyplýva, že mu to prikázal on ako jeho nadriadený, čo má ktorému oddeleniu napísať. Rovnako tiež z výpovedí pani K. vyplýva, že už po predmetnom stretnutí sa žalobca dotazoval, či má nárok na nejaké odstupné alebo nie. Aj pán J.. M. vo svojej výpovedi potvrdil, že aj jeho ako nadriadeného sa toto dotazoval žalobca až po stretnutí, a že ho odkázal na iné oddelenie, lebo mu nevedel, resp. bál sa mu povedať do očí, že žiadne odstupné nedostane. V rozsudku však súd prekrútil tieto preukázané tvrdenia a skutočnosti, tak, že to vlastne znamená, že žalobca vedel, že skončil pracovný pomer, lebo si potom pýtal odstupné. Keby vedel, že skončil pracovný pomer, tak by predsa aj vedel, že žiadne odstupné nedostane. Odôvodnenie rozsudku považuje za vnútorne rozporné, nepresvedčivé, arbitrárne a nezohľadňujúce vykonané dokazovanie, kontext, okolnosti, ako aj postavenie žalobcu ako slabšej strany. Podľa jeho názoru rozsudok celkom nepochopiteľne „legitimizuje“ konanie zamestnávateľa, ktoré by mohlo byť opakovane zneužívané na obchádzanie zákonných povinností zamestnávateľov. Práve preto právny poriadok Slovenskej republiky považuje zamestnanca za tzv. slabšiu strany a poskytuje jej špeciálnu ochranu, ktorú majú poskytovať aj všeobecné súdy. Je preto pre neho nepochopiteľné, že rozsudok takého konanie zamestnávateľa schvaľuje a svojím spôsobom podporuje. Je presvedčený, že nezávislé súdy v právnom štáte nemôžu považovať takéto konanie za konanie v súlade so zákonom. Rozsudok považuje za hrubý zásah do zamestnaneckých práv vo všeobecnosti a za precedens, že ak sa podarí zamestnávateľovi donútiť zamestnanca k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru a zároveň sa k nátlaku sám aj neprizná, je v zásade nepostihnuteľný. Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. Povinnosť súdu dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplýva aj zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 108/07, sp. zn. II. ÚS 410/06, sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn. II. ÚS 200/09, sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Vzhľadom na uvedené má za to, že s poukazom na vykonané dokazovanie a odôvodnenie rozsudku je tento rozsudok v celom rozsahu arbitrárny, súd z vykonaných dôkazov odvodil nesprávne závery a vec nesprávne právne posúdil. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že názor žalobcu považuje za nesprávny a neodôvodnený. Žalobca bližšie nekonkretizuje, ktoré dôkazy majú preukazovať absenciu vôle, naopak, pripúšťa, že práve výpovede svedkov sú dôkazmi, ktoré absenciu vôle nepreukazujú. Žalobca cituje výklad bezprávnej vyhrážky podľa odbornej literatúry a následne pokračuje, že v danom prípade ide tiež o hrozenie niečím, čo nie je oprávnený (zamestnávateľ) urobiť, keď za bezprávnu vyhrážku považuje tvrdenie žalovaného, že žalobca bude musieť v rámci hmotnej zodpovednosti zamestnanca uhradiť niekoľko desiatok tisíc eur. Takéto znenie nie iba v rovine tvrdenia žalovaného, ktoré použil už v žalobe, avšak výsledky dokazovania nepreukázali, že by zo strany žalovaného došlo smerom k žalobcovi k takejto formulácii vyjadrenia počas stretnutia 07. 10. 2020. Žalobca poukazuje na dezinterpretáciu výsledku dokazovania súdom, keď nesúhlasí so záverom súdu, že nedošlo k bezprávnej vyhrážke. Podľa ich názoru súd vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli a každý z nich vyhodnotil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, vyvodil z nich správne skutkové aj právne závery a rozhodnutie súdu tak má reálny základ práve vo vykonanom dokazovaní. Dezinterpretácia dôkazov, formulácia tvrdení, ktoré v rámci dokazovania neodzneli, vydávanie nepodložených domnienok za skutočnosť je skôr znakom vyjadrení a podaní žalobcu. Žalobca uvádza v podaní časti voľného prejavu svedka S. a svedka M. a ich citáciu uzatvára tak, že vzhľadom k tomu, že obaja svedkovia sú zamestnancami žalovaného, ekonomicky od neho závislí a zároveň sú vykonávatelia bezprávnej vyhrážky, je teda možné predpokladať, že svedkovia samotní pravdepodobne vypovedajú ovplyvnení vyššie uvedenými
skutočnosťami a napriek tejto skutočnosti neboli schopní jednoznačne povedať, či oznámili predmet stretnutia žalobcovi alebo nie, pričom z kontextu ich výpovedi je možné sa prikloniť skôr k verzii žalobcu, že mu o predmete stretnutia nepovedali absolútne nič. Z uvedenej polemiky žalobcu je pravdivý len výrok o tom, že svedkovia S. a M. sú zamestnancami žalovaného, všetky ostatné tvrdenia sú v rovine nepreukázaných domnienok a predpokladov. V rámci výsluchov obaja svedkovia S. a M. zhodne potvrdili, že žalobcu písomne ani mailom nekontaktovali ohľadom stretnutia, stretnutie dohadoval telefonicky svedok M. ako priamy nadriadený žalobcu a ten potvrdil, že mu určite oznámil, čo sa bude prejednávať. Žalobca, hoci sa domáha, aby súd prihliadal na všetky dôkazy a najmä výsluch žalobcu, zámerne neuvádza, že samotný žalobca potvrdil, že mu bol účel stretnutia 07. 10. 2020 oznámený, keď z výsluchu žalobcu na pojednávaní 26. 05. 2021 vyplýva, že dňa 07. 10. 2020 bol predvolaný jeho nadriadeným pánom M. na stretnutie, na ktorom mali prejednať výsledky auditu. Táto skutočnosť tiež vyplýva aj zo správy OIA R20/1/000320 bod 2. Z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že dňa 07. 10. 2020 sa žalobca zúčastnil stretnutia so svojimi nadriadenými J.. S. a J.. M., pričom stretnutie sa konalo za účelom prejednania výsledkov šetrenia odboru interného auditu, ktorý vykonal kontrolnú obhliadku po doobhliadke vykonanej 10. 09. 2020 žalobcom. Uvedené dôkazy preukazujú, že tvrdenie žalobcu v bode 7 odvolania, že o predmete stretnutia mu svedkovia nepovedali absolútne nič nie je preukázané ako pravdivé. V odvolaní žalobca poukazuje na vyjadrenie žalovaného z 25. 02. 2021, pričom cituje len časť vyjadrenia J.. M. a neuvádza ani vyjadrenie J.. S. v rámci zápisu o podaní vysvetlení. Žiadnym spôsobom od neho nežiadali sumu 30 000,- eur za plnenie, ktoré nebude poskytnuté za preverovanú PU, pretože to nie je možné, keďže nedošlo k jej vyplateniu. Výsluch svedkov J.. S. a J.. M. na pojednávaní tiež vyvracia tvrdenie žalobcu, že J.. S. žalobcu vyzval, že ak nepožiada o skončenie pracovného pomeru, bude musieť zaplatiť všetky škody, ktoré mohli, môžu alebo v budúcnosti môžu vzniknúť zo zistených rozdielov jeho obhliadok. Takmer zhodne popisoval situáciu aj svedok J.. M.. Obaja svedkovia potvrdili, že v čase stretnutia 07. 10. 2020 nebolo z predmetnej poistnej udalosti vyplatené plnenie, takže žalovanému nevznikla škoda, ktorú by si vymáhal od žalobcu. Vedeli ale rozdiely medzi skutočným poškodením a poškodením, ktoré vyplývalo z obhliadky žalobcu. Závery, ktoré vyvodzuje žalobca nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a nebolo preukázané, že svedkovia S. a M. sa žalobcovi vyhrážali uhradením škody minimálne vo výške 27 000,- eur a viac, čo správne vyhodnotil aj prvostupňový súd. Nepodložené závery o bezprávnej vyhrážke zo žiadneho dôkazu v konaní nevyplývajú a sú len v rovine tvrdenia žalobcu. Nesúhlasí s názorom žalobcu, podľa ktorého výpoveď svedkov treba považovať za vyjadrenie žalovaného. Je logické, že o okolnostiach stretnutia zo 07. 10. 2020 môžu svedčiť len osoby, ktoré sa ho zúčastnili. Súd správne takýto dôkaz pripustil, vykonal a následne vyhodnotil v kontexte s inými dôkazmi a nie len s ohľadom na požiadavku žalobcu, že súd mal predovšetkým zohľadniť status svedkov ako ekonomicky závislých zamestnancov žalovaného a vykonávateľov bezprávnej vyhrážky. V prípade, ak by vo veci nevypovedali svedkovia, ktorí sa stretnutia so žalobcom zúčastnili, by rozhodnutie súdu bolo založené iba na tvrdeniach žalobcu, ktorých pravdivosť by bola neverifikovateľná, a ktoré ako vyplýva z priebehu konania nie celkom zodpovedajú realite. Skutočnosť, že v priebehu stretnutia dňa 07. 10. 2020 sa žalobca rozhodol požiadať o rozviazanie pracovného pomeru dohodou prezentuje ako skutočný predmet stretnutia, ktorý svedkovia úmyselne žalobcovi neoznámili, čo však z vykonaného dokazovania nevyplýva a nie je to ani logicky odvoditeľný záver vzhľadom na okolnosť, že žiadny dokument súvisiaci so skončením pracovného pomeru nebol vopred pripravený. Žalobca sa mohol na stretnutí rozhodnúť aj iným spôsobom. Žalobca súdu vytýka, že nezohľadnil omyl vyvolaný žalovaným, ktorý bez oboznámenia sa s určitou formou dokazovania (interný audit) a možnosti sa vyjadriť k uvedenému postupu uviedol, že žalobca musí zaplatiť škodu niekoľko desiatok tisíc eur alebo podpísať dohodu. Ide o zavádzajúce tvrdenia. Žalobca bol na stretnutí 07. 10. 2020 oboznámený s výsledkom šetrenia interného auditu a bol mu daný priestor, aby sa vyjadril nielen k zisteniam interného auditu, ale vysvetlil aj svoj postup pri vykonaní obhliadky a žalobcovi bolo tiež na stretnutí umožnené, aby sa vyjadril prečo vznikol tento rozdiel a ako si to vysvetľuje. Tvrdenie, že žalobca musí zaplatiť niekoľko desiatok tisíc eur neodznelo. Z dokazovania vyplýva, že žalobca pracoval na odbore likvidácie poistných udalostí 8 rokov a z titulu svojej pozície mal vedieť, že vyčíslenie sa týkalo len rezervy na plnenie, ktoré nebolo vyplatené, a že teda škoda žalovanému nemohla vzniknúť. Poukázal na to, že pokiaľ žalobca na pojednávaní dňa 26. 05. 2021 odpovedal na otázku zástupkyne žalovanej, či vie aký je rozdiel medzi rezervou na plnenie a vyplateným plnením, uviedol, že nevie, toto je vec likvidácie, nie obhliadkára. Po 8 rokoch praxe žalobcu na Odbore likvidácie poistných udalostí je to takmer neuveriteľné. Dôkaz, ktorý predložili do konania Plán adaptácie preukazuje, že súčasťou zaškolenia žalobcu bola aj Smernica pre tvorbu rezerv na poistné udalosti v neživotnom poistení. Vzhľadom k uvedenému považuje tvrdenie žalobcu za účelové a zavádzajúce. V kontexte s tým, že ako obhliadkár mal poznať rozdiel medzi odhadom na budúce plnenie a vyplateným plnením
treba pristúpiť aj k vyhodnoteniu prezentovaného „nátlaku na ukončenie pracovného pomeru resp. uvedenia do omylu" v dôsledku ním udávanej hrozbe zaplatiť niekoľko desiatok tisíc eur. Podľa ich názoru súd správne vyhodnotil všetky vyššie uvedené dôkazy a posúdil, že žalobca neurobil právny úkon v omyle. Žalovaný v tejto súvislosti popiera, že by uviedol nesprávne alebo zavádzajúce informácie žalobcovi, alebo že by mal vedomosť o tom, že žalobca nevie o tom, že k výplate poistného plnenia z dotknutej poistnej udalosti nedošlo. Žalobca teda mal možnosť sa presvedčiť o stave likvidácie danej poistnej udalosti a tiež sa mohol vopred oboznámiť s tým, aké sú možnosti a predpoklady uplatnenia náhrady škody zamestnávateľom voči zamestnancovi a jej limity. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/113/2008 z 29. 04. 2010. Poukázal na § 19 Zákonníka práce a uviedol, že v prípade takéhoto omylu nenastáva neplatnosť úkonu. Na rozdiel od žalobcu súhlasí s názorom súdu, že dohoda o skončení pracovného pomeru obsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 60 Zákonníka práce. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobca sa zdržiaval v kancelárii v Nitre po odchode oboch nadriadených J.. S. a J.. M., preto jeho tvrdenie, že musel opustiť miesto výkonu práce hneď po podpise dohody nie je pravdivé. Nie je spochybňované, že žalobca odovzdal všetky pracovné prostriedky 07. 10. 2020, ale neodovzdal ich hneď po podpise dohody, ale uvedené riešil postupne v rámci vysporiadania výstupného listu až po stretnutí, po odchode J.. M.. Vzhľadom k termínu ukončenia pracovného pomeru v dohode mal žalobca povinnosť aj možnosť pracovné prostriedky vrátiť do 09. 10. 2020. Záver súdu o nepreukázaní tvrdenia žalobcu je tak absolútne správny a vychádza z vykonaného dokazovania. V bode 21 sa žalobca zaoberá časovým aspektom podpísania dohody a dátumom ukončenia pracovného pomeru. K tomu uviedol, že dňa 07. 10. 2020 na základe žiadosti žalobcu o rozviazanie pracovného pomeru prišlo následne k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 09. 10. 2020, žiadosť aj dohodu žalobca podpísal dňa 07. 10. 2020, žalovaný súhlas s ukončením pracovného pomeru prejavil fakticky dňa 07. 10. 2020, keď zabezpečil vypracovanie dohody personalistkou v Bratislave a následne túto po podpise žalobcom podpisoval v mieste sídla žalovaného prostredníctvom štatutárov. Žalobca bol na stretnutí informovaný, že podpísané vyhotovenie dohody mu bude zaslané poštou, k čomu následne aj došlo, čo medzi stranami nebolo sporné, a tak došlo aj k naplneniu podmienky prevzatia dohody. Spochybňovanie momentu podpisu dohody žalovaným je irelevantné vo vzťahu k posudzovaniu jej platnosti. V zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce nedodržanie písomnej formy neznamená jej neplatnosť. Je nepochybne preukázané, že žalobca prejavil svoju vôľu ukončiť pracovný pomer a žalovaný s ukončením pracovného pomeru súhlasil. Záver súdu, v zmysle ktorého v prejednávanej veci z dohody o skončení pracovného pomeru uzavretej medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vyplýva prejav vôle skončiť pracovný pomer ku dňu 09. 10. 2020, je plne odôvodnený a má oporu vo vykonanom dokazovaní. V bode 22 odvolania žalobca uvádza úvahy o tom, ako mal súd posudzovať stanovisko zamestnanca a žiadosť o zaslanie dokumentov zo dňa 13. 10. 2020, ktoré mal podľa žalobcu súd považovať za odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru. S uvedeným názorom nesúhlasí. Vzhľadom k výsledkom dokazovania považuje rozhodnutie súdu za správne aj vo vzťahu k týmto námietkam žalobcu a stotožňuje sa s jeho odôvodnením. Nad rámec uvedeného poukázal na to, že argumentácia žalobcu, aby súd považoval žiadosť o zaslanie dokumentov zo dňa 13. 10. 2020 za odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru nebola použitá v konaní pred súdom 1. stupňa a tak ju s poukazom na § 366 CSP nemožno použiť v odvolaní. Pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok OS BA I., k tomu uviedol, že skutkové okolnosti prejednávaného prípadu sú diametrálne odlišné, pretože iniciatíva o skončenie pracovného pomeru dohodou v tomto prípade prišla od žalobcu. Poukázal tiež na to, že tento rozsudok OS BA I. sp. zn. 15C/126/2006 bol zmenený rozsudkom, ktorý žalobu zamietol a následne NS SR v konaní pod sp. zn. 4Cdo 306/2009 zamietol aj dovolanie žalobkyne. Žalobkyňa bola neúspešná aj pokiaľ ide o ústavnú sťažnosť, ktorú ÚS SR odmietol ako neopodstatnenú v náleze I. ÚS 281/2001 (správne I. ÚS 281/2011). Žalovaný považuje záver súdu o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že dohodu uzatvoril pod psychickým nátlakom alebo v súvislosti s časovým stresom za správny. V bode 29 odvolania žalobca v súvislosti s mailovou korešpondenciou žalobcu dňa 07. 10. 2020 ohľadom vysporiadania záväzkov uvádza, že z výpovede J.. M. priamo vyplýva, že mu to prikázal on ako jeho nadriadený, že čo má ktorému oddeleniu napísať. Ide o tvrdenie žalobcu, ktoré z výsluchu J.. M. nevvplýva. Žalobca nesprávne vyhodnocuje preukázané skutkové okolnosti, keď sa snaží presvedčiť, že tým, že sa zaujímal telefonicky o možnosť odstupného po stretnutí 07. 10. 2020 u pani K. a u J.. M., vlastne preukazuje, že nevedel, že ukončil pracovný pomer, resp. podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru. Zdôraznil, že časť tvrdenia vo výpovedi svedka J.. M. neodznela a existuje len v predstavách žalobcu. K odstupnému uviedol, že ho Zákonník práce garantuje len v určitých prípadoch rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a dohodou, pričom dohoda o skončení pracovného pomeru na žiadosť zamestnanca bez uvedenia dôvodu medzi také prípady nepatrí. Ohradil sa voči obviňovaniu zo zneužívania postavenia
zamestnávateľa a prezentovaného nátlaku na žalobcu. Takéto závery nevyplývajú zo žiadneho z vykonaných dôkazov. Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, keď rozhodnutie súdu vychádza z vykonaného dokazovania, pričom súd si vyvodil správne skutkové aj právne závery a tieto dostatočne v rozsudku odôvodnil a jeho závery sú preskúmateľné. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania tvrdenia, že k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru došlo pod nátlakom použitím tzv. bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného. Nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku skutočnosť, že zamestnávateľom boli na stretnutí zhrnuté fakty na základe výsledkov kontroly a následne boli uvedené možnosti ďalšieho postupu podľa zákonnej úpravy. Právo zamestnávateľa realizované na základe zákona nemôže byť bezprávnou vyhrážkou. Tiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že konal pri uzatváraní dohody v omyle. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že dôležitým z jeho pohľadu je celkové vnímanie výpovedí svedkov v kontexte, s vnímaním reality a logickosti celkovej situácie a „ducha zákona“ v tejto oblasti. V tomto kontexte považuje opakované argumenty žalovaného za účelové a formalistické. Je nevyhnutné sa zamyslieť nie len nad gramatickým znením jednotlivých ustanovení, ale najmä nad zmyslom a cieľom právnej úpravy a jej aplikáciou na reálne praktické životné situácie. Argumentácia žalovaného z ustanovení o ochrane zamestnancov robí len formalistické v praxi nevykonateľné ustanovenia a v zásade vykresľuje akúkoľvek dohodu o skončení pracovného pomeru za nezvrátiteľne platnú a teda ustanovenia zákona umožňujúce zamestnancovi napadnúť dohodu o skončení pracovného pomeru v prekluzívnej lehote, robí v praxi nepoužiteľným. Ako inak sa dá označiť argumentácia žalovaného, ako rigidný formalizmus, keď list žalobcu zo dňa 13. 10. 2020, v ktorom žalobca uvádza, že s dohodou o skončení pracovného pomeru nesúhlasí, žiada prideliť prácu, berie svoju žiadosť späť, sa nevníma ako odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru. Je predsa zrejmé, že žalobca nie je osoba s právnickým vzdelaním, ktorá by presne poznala § 19 Zákonníka práce a označila list ako „Odstúpenie“. O to viac, že žalobca je slabšou procesnou stranou, musí súd menej bazírovať na formalizme a vnímať obsah úkonov žalobcu. Žalobca konal v čase písania a odoslania tohto listu ako fyzická osoba bez právnej pomoci. Vedel, že bol „dobehnutý“ zamestnávateľom a pristúpil k napísaniu listu zo dňa 13. 10. 2020, z ktorého obsahu je zrejmé, že si uvedomil omyl a s dohodou o skončení pracovného pomeru nesúhlasí. Neodkázal na príslušný paragraf Zákonníka práce a neoznačil to za odstúpenie, to však zamestnancovi na škodu nemôže súd pripisovať. To, čo nazýva žalovaný ako predstavy, domnienky, skreslená realita atď. je vyplynutie skutočností z kontextu a normálna logická dedukcia. Ak by platili argumenty žalovaného, tak by s výnimkou absencie formálnych náležitosti nikdy žiadna dohoda o skončení pracovného pomeru nebola súdom vyhlásená za neplatnú a ochrana zamestnancov v podobe možnosti obrátiť sa na nestranný a nezávislý súd by bola len iluzórna. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že zamestnanec „ustojí“ psychický a časový nátlak zamestnávateľa a odmietne podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, ku ktorej podpisu ho „tlačí“ jeho zamestnávateľ. Ak by odvolací súd zvolil tak neskutočne formalistický prístup akým argumentuje žalovaný, umožnilo by to zamestnávateľom všetky pracovné pomery ukončiť takýmto spôsobom. Ak by si v ten deň žalobca nechal dať výpoveď, keď nič iné, mal by výpovednú dobu na nájdenie si nového zamestnanca a najmä otázkou by zostávalo, či naozaj pochybil a či je tu vôbec dôvod výpovede. Prečo tak nespravil? Ide o kombináciu bezprávnej vyhrážky, časovej tiesne, stresu a aj neznalosti predpisov pracovného práva a najmä svojich práv. S týmto však zákonná úprava počíta a vníma zamestnanca ako slabšiu stranu, ktorá nemá takú znalosť právnych predpisov ako zamestnávateľ. Žalovaný opakovane uvádza, že k vyplateniu poistného ani nedošlo, teda si evidentne neuvedomuje, že ide o argument svedčiaci proti nemu. Prvostupňové rozhodnutie ochraňuje neprimerane zamestnávateľa a dáva mu doslova návod ako sa vyhnúť svojím zákonným povinnostiam voči zamestnancom. Vzhľadom na uvedené trval na dôvodoch a argumentoch uvedených v odvolaní a vyjadrenie považuje za účelové a postavené výlučne na formalizme.
5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca nereaguje na konkrétne argumenty žalovaného, ale venuje sa rôznym úvahám o ohodnotení dôkazov, predovšetkým svedeckých výpovedí v spore, kde žalobca má postavenie tzv. slabšej strany. Poukázal na to, že ani ochrana slabšej strany nie je bezbrehá a neznamená, že súd by mal ignorovať dôkazy, ktoré nie sú na prospech slabšej strany, resp. to, že podstatné skutkové tvrdenia slabšia strana nepreukázala. Považuje za neprípustné, aby sa výpovede svedkov prezentovali v znení, ktoré v konaní neodznelo a odvolávajúc sa na sledovanie účelu zákona boli vykladané v rozpore s ich reálnym obsahom. Procesné postavenie „ slabšej strany" je v konaní odstránené zabezpečením kvalifikovanej právnej pomoci prostredníctvom zastúpenia advokátom. Pri akceptovaní výhrad žalobcu by naopak mohla nastať situácia, že súd by mal rozhodovať
len na základe tvrdení žalobcu bez toho, aby tieto boli konfrontované inými dôkazmi. Uvedený prístup by bol vážnym zásahom do princípu rovností zbraní. Požiadavka na uzavretie dohody o skončení PP vyšla od žalobcu, nie od žalovaného, a teda žalobca nebol nútený v časovej tiesni akceptovať návrh žalovaného, ale naopak, žalovaný reagoval na vzniknutú situáciu akceptáciou. Žalobca hodnotí argumentáciu žalovaného a rozhodnutie prvostupňového súdu ako rigidný formalizmus, pričom osobitne poukazuje na list žalobcu žalovanému zo dňa 13. 10. 2020 (v ktorom žalobca vyjadril nesúhlas s dohodou o skončení pracovného pomeru, žiadal prideliť prácu a vzal svoju žiadosť späť), ktorý nebol posúdený ako odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru. Následne žalobca uvádza, že žalobca nie je osobou s právnickým vzdelaním a konal v čase písania a odoslania tohto listu ako fyzická osoba bez právnej pomoci. Žalobca aj v tomto prípade uvádza skutočnosti, ktoré nie sú súladné s tým, čo uviedol on aj jeho právny zástupca na pojednávaní dňa 26. 05. 2021, keď uviedol, že až keď bol v kancelárii právnika, tak zistil, že je odhlásený zo sociálky. Bolo to 12. 10. 2020. Z uvedeného vyplýva, že aj keď podanie 13. 10. 2020 žalobca urobil vo vlastnom mene, bolo to po predchádzajúcej návšteve právneho zástupcu, takže tvrdenie o tom, že konal ako fyzická osoba bez právnej pomoci sú spochybnené iným tvrdením žalobcu a jeho právneho zástupcu v tomto konaní. Dal do pozornosti, že žalobca prišiel na stretnutie s nadriadeným s vedomosťou, že jeho práca bola podrobená kontrole, a teda mohol už pred stretnutím zvažovať, ako sa zachová po oboznámení s výsledkami predmetného auditu. Žalobca ako ďalší z dôvodov neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru rozoberá omyl žalobcu, ktorý mal byť podľa neho vyvolaný „blufom" žalovaného. Tento vidí v tom, že aj keď nedošlo k vyplateniu poistného plnenia, žalovaný „postrašil" žalobcu v zmysle „môžeš ukončiť pracovný pomer dohodou, a keď nie, môže nastať toto a toto, tak pozor". S uvedenými tvrdeniami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, rozhodne nesúhlasí. Ide o názorný príklad toho, ako požiadavka žalobcu o neformálny výklad, ktorá považuje konkrétne vyjadrenia svedkov a ich posúdenie v zmysle významu, ktoré slovám patria za účelové a formalistické, vlastne deformuje obsah svedeckých výpovedí. Je predsa zásadný rozdiel v tom, či svedkovia uviedli, že vyplatením plnenia vznikla škoda žalovanému alebo v prípade vyplatenia plnenia mohla vzniknúť škoda. Podľa ich názoru súd správne vyhodnotil všetky vyššie uvedené dôkazy a posúdil, že žalobca neurobil právny úkon v omyle. Žalobca mal možnosť sa presvedčiť o stave likvidácie danej poistnej udalosti a tiež sa mohol vopred oboznámiť s tým, aké sú možnosti a predpoklady uplatnenia náhrady škody zamestnávateľom voči zamestnancovi a jej limity. K tvrdeniu žalobcu o jeho neznalosti predpisov pracovného práva a o tom, že mal byť o nich zo strany zamestnávateľa poučený, že žalovaný si ako zamestnávateľ splnil povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru voči žalobcovi v zmysle § 47 ods. 2 Zákonníka práce, oboznámiť zamestnanca s pracovným poriadkom, kolektívnou zmluvou, s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na prácu ním vykonávanú, s ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Uvedené vyplýva z predložených listinných dôkazov podpísaných žalobcom. Žalovaný nie len oboznámil žalobcu s potrebnými predpismi a normami, ale mu zabezpečil počas trvania pracovného pomeru aj prístup k nim. Skutočnosť, že tieto možnosti žalobca nevyužíval, nemôže ísť na ťarchu žalovaného.
6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu (§ 379 CSP) a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozsudku dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 07. 10. 2020 je neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V dôsledku odvolania zo strany žalobcu je tento rozsudok predmetom preskúmania odvolacím súdom.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
11. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
12. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
13. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
14. Podľa § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.
15. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
16. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
17. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
18. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
19. Jednou zo základných procesných povinností strany sporu je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotné práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.
20. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.
21. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.
22. Podľa § 319 CSP súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.
23. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
24. Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
25. V konaní zhromaždený materiál treba zhodnotiť. Súd pristupuje k hodnoteniu jednotlivých vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom zmysle, ako ten, či onen dôkaz hodnotiť (zásada voľného hodnotenia dôkazov). Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd pritom nie je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov (R V/1968).
26. Koncept voľného hodnotenia dôkazov neumožňuje inak, len sa pri hodnotení jednotlivých vykonaných dôkazov sústrediť na „súhru" a obsahovo-logickú nadväznosť línie skutkových zistení a právnych posúdení, ktoré ako celok musia vykazovať vysokú mieru presvedčivosti o subsumpcii zisteného skutkového deja pod hypotézu právnej normy. V tomto zmysle žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu a takýto rozdiel pochopiteľne nevykazujú ani dva osobitné dôkazné prostriedky, znalecký posudok a oba časové varianty súkromno-znaleckého posudku (ďalej len SZP), ktoré sa vykonávajú a hodnotia podľa všeobecných kritérií vykonávania a hodnotenia dôkazov v CSP.
27. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten- ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
28. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, keď súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil v otázkach rozhodujúcich pre danú vec a rozsudok aj v dostatočnom rozsahu odôvodnil a dal odpovede na všetky pre rozhodnutie veci podstatné právne otázky. Len skutočnosť, že napadnutý rozsudok vyznel v neprospech žalobcu, neznamená, že je nesprávny. S poukazom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
29. Na podporu záverov súdu prvej inštancie, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd považuje za potrebné dodať, že skutkové tvrdenia žalobcu, uvádzané v žalobe alebo následne v priebehu konania, boli žalovaným popreté, pričom žalovaný ku každému skutkovému tvrdeniu žalobcu v priebehu konania uviedol aj svoje skutkové tvrdenia, preto nemožno mať za preukázané, že skutkové tvrdenia žalobcu boli v konaní preukázané a vychádzať len z nich. Súd prvej inštancie v konaní vykonal všetky navrhnuté a potrebné dôkazy na zistenie skutkového stavu, čím práve rešpektoval ustanovenie § 319 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, čím zohľadnil to, že ide o spor s ochranou slabšej strany. Súd za rozhodujúci dôkaz nepovažoval výsluchy svedkov, ale svedecké výpovede hodnotil spolu s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi, pričom skutočnosť, že svedok je v pracovnom pomere so stranou
sporu, automaticky neznamená, že by na výpoveď takéhoto svedka nebolo možné prihliadnuť, najmä ak v kontexte s ostatnými dôkazmi zapadajú do skutkových a časových tvrdení, preukázaných na základe všetkých v konaní vykonaných dôkazov. Skutočnosť, že z takto vykonaného dokazovania sa súd nestotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobcu automatiky neznamená, že súd dezinterpretoval výpovede svedkov. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v čase, kedy sa uskutočnilo stretnutie žalobcu a svedkov J.. M. a Ing. S. dňa 07. 10. 2020 žalobca už niekoľko týždňov vedel, že závery jeho obhliadky v Trebišovi sú predmetom kontroly - vnútorného auditu, kedy sa najskôr aj on zúčastnil obhliadky v Trebišove spolu s Q.. A. K. a následne bolo vykonané šetrenie odboru interného auditu, a to dvoma pracovníkmi žalovaného. Z dôvodu preverovania obhliadky žalobcu mal žalobca pozastavené vykonávanie obhliadok, pokým nebude vypracovaný záver zo šetrenia odboru interného auditu a následne čerpal dovolenku. Predmet stretnutia, prerokovanie výsledkov vnútorného auditu teda bolo žalobcovi známe, čo vyplýva z výpovedí svedkov a to, že k nemu dôjde musel žalobca očakávať, keď už niekoľko týždňov vedel, že jeho obhliadka je predmetom kontroly. To, že mu následne po oboznámení s výsledkami vykonanej kontroly boli na tomto stretnutí dané dve možnosti, vyplýva z vykonaného dokazovania, pričom jednou z možností bolo, že podá žiadosť o skončenie pracovného pomeru a druhou to, že keďže zistili v jeho práci pochybenia, vykonajú ďalšiu kontrolu jeho práce a v prípade, ak by sa našli nejaké nezrovnalosti, mohol by mu žalovaný škodu zosobniť. Žalobca v konaní netvrdil, že by počas tohto stretnutia bolo na neho naliehané, že sa už musí rozhodnúť alebo, že by napriek tomu, že požadoval čas na rozmyslenie, mu toto nebolo umožnené. Po tom, ako mu boli dané možnosti sa sám vyjadril, ako sa rozhodol, teda v konaní nebola preukázaná časová tieseň žalobcu. Pre záver o tom, či bol žalobca v časovej tiesni, nie je rozhodujúce len časové trvanie, počas ktorého žalobca urobil rozhodnutie, ale to, či poskytnutý časový priestor žalobcovi na rozhodnutie postačoval, pričom v danej veci je preukázané, že práve žalobca začal na stretnutí po oboznámení sa s dvomi možnosťami na toto reagovať, teda časový priestor mu na takéto rozhodnutie v danej chvíli postačoval, a to, že s odstupom času to vyhodnotil ako krátky čas a časovú tieseň, je bezpredmetné. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že pri konaní pracovníkov žalovaného so žalobcom dňa 07. 10. 2020 nedošlo zo strany žalobcu ku konaniu pod tlakom bezprávnej vyhrážky, pričom s právnym odôvodnením tohto záveru sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje naň. Skutkové tvrdenie žalobcu, že pracovníci žalovanému hrozili tým, že v prípade nepodpísania predmetnej dohody bude žalobca musieť v rámci hmotnej zodpovednosti zamestnanca uhradiť niekoľko desiatok tisíc eur, v konaní preukázané nebolo a toto je len skutkovým tvrdením žalobcu, ktoré svedkovia popreli. Len zo skutočnosti, že na stretnutí dňa 07. 10. 2020 bol žalobca a dvaja pracovníci žalovaného, svedkovia J.. M. a Ing. S., nemožno bez ďalšieho ich výpovede spochybňovať a vychádzať z toho, že ich konaním konal žalobca pod nátlakom bezprávnej vyhrážky. Aj keď je dôkazná situácia žalobcu v takomto prípade ťažšia, tieto jeho tvrdenia bolo potrebné preukázať aj inými dôkazmi, pričom žalobca nemôže od súdu očakávať, že keďže je zamestnanec ako slabšia strana sporu, všetky jeho tvrdenia, bez ich preukázania aj inými dôkazmi budú považované za preukázané. Keďže o tom, že obhliadka žalobcu je predmetom kontroly žalovaným žalobca vedel, mohol očakávať, že následné kroky žalovaného budú závisieť od výsledkov tejto kontroly, teda nemožno hovoriť o tom, že obsah stretnutia bol známy len žalovanému a pre žalobcu bol úplne prekvapivý. To, že žalobca ako vysokoškolsky vzdelaná osoba nevedel o svojich právach ako zamestnanca, jeho konanie neospravedlňuje. K tomu tiež treba dodať, že žaloba na jednej strane tvrdí, že nemal skúsenosti s ukončením pracovného pomeru, nepoznal ani možnosti skončenia pracovného pomeru a najmä nepoznal svoje práva vyplývajúce mu zo Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, avšak na druhej strane tvrdí, že ak by žalobca bol vedel, že ukončil pracovný pomer, vedel by, že odstupné nedostane. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, keď považoval dohodu za platnú, keď obsahuje všetky potrebné náležitosti podľa § 60 Zákonníka práce. Aj keď v konaní bolo preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola medzi stranami vyhotovená písomne v zmysle ustanovenia § 60 ods. 2 Zákonníka práce, pričom jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 3 Zákonníka práce, v tento deň nebolo žalobcovi odovzdané a nebolo mu odovzdané ani do dňa 09. 10. 2020, kedy sa mal pracovný pomer skončiť, ale až následne poštou, táto okolnosť nerobí s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 Zákonníka práce tento úkon neplatným, pretože Zákonník práce toto nedodržanie nesankcionuje neplatnosťou právneho úkonu. K dohode o skončení pracovného pomeru pritom došlo už dňa 07. 10. 2020, a to ku dňu 09. 10. 2020, počas stretnutia, pretože už na tomto stretnutí sa strany sporu dohodli v zmysle ustanovenia § 18 Zákonníka práce na jeho obsahu. To, že dohoda nebola dňa 07. 10. 2020 podpísaná, bolo v konaní preukázané, avšak dokazovanie nebolo zamerané na to, kedy skutočne došlo k podpisu. Ani nepodpísanie dohody ku ňu 09. 10. 2020 oboma stranami nerobí tento právny úkon neplatným, keďže táto dohoda mohla byť uzatvorená aj ústne, pričom
na všetkých podmienkach dohody sa strany dohodli už 07. 10. 2020 pri stretnutí. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie aj v tom, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca konal v tiesni alebo v omyle a druhý účastník takýto omyl vyvolal alebo o ňom musel vedieť. K odvolacej námietke žalobcu, že súd mal jeho prejav v stanovisku zamestnanca zo dňa 13. 10. 2020 (č .l. 13) v závere: „napriek skutočnosti, že táto žiadosť nie je platným právnym úkonom pre zachovanie právnej istoty uvádzam, že ju týmto beriem späť“ vyhodnotiť ako odstúpenie od dohody o skončení pracovného pomeru, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že to, že by mal byť tento úkon žalobcu takto vyhodnotený (ako odstúpenie) v žalobe uvedené nie je, táto skutočnosť (že žalobca berie žiadosť späť, čo má byť podľa obsahu vyhodnotené ako odstúpenie) vyplýva len zo stanoviska zo dňa 13. 10. 2020, pripojeného k žalobe, avšak v zmysle ustanovenia § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy, preto má odvolací súd za to, že takéto skutkové tvrdenie zo žaloby žalobcu nevyplýva, pretože v samotnej žalobe sa nenachádza. Ak potom žalobca tento argument použil až v odvolaní, ako jeden z odvolacích dôvodov, je táto jeho argumentácia potom už v zmysle ustanovenia § 366 CSP neprípustnou novotou, na ktorú odvolací súd už nemohol prihliadnuť. Je však ešte potrebné dodať, že tento úkon žalobcu (žalobca berie žiadosť späť) sa týka žiadosti, na základe ktorej potom následne došlo k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru k 09. 10. 2020, teda nie samotného úkonu žalobcu vo vzťahu k dohode o skončení pracovného pomeru, aj keď táto bola uzavretá práve na podnet (žiadosti žalobcu), v čom však vidí odvolací súd rozdiel. Okrem toho, aj v prípade, ak by tento úkon žalobcu bolo možné vziať do úvahy (ak by išlo o prípustnú novotu), podľa názoru odvolacieho súdu by bolo možné od dohody o skončení pracovného pomeru odstúpiť len do začatia jej účinkov, teda do 09. 10. 2020, kedy na jej základe pracovný pomer skončil, a nie až následne, po ukončení pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu za správny, pričom má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie z hľadiska jeho odôvodnenia je na naplnením práva strán sporu na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Podľa názoru odvolacieho súdu, rozsudok súdu prvej inštancie tieto kritériá spĺňa. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v ostatnom na dôvody tohto rozhodnutia poukazuje.
30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom k tomu, že žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).