Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/306/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča, v právnej

veci žalobkyne Ing. E. O., bývajúcej v B., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. B.,

advokátom so sídlom v R., proti žalovanej B., a.s., so sídlom v B., o určenie neplatnosti

dohody o skončení pracovného pomeru a náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 9. júna 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalobkyne z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 18. septembra 2008 č.k. -152

určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou zo dňa

X. je neplatná a pracovný pomer ďalej trvá. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu mzdy v sume 496 363,50 Sk a náhradu trov konania titulom právneho zastúpenia

JUDr. J. B. v sume 58 315,50 Sk, všetko do troch dní, a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanú

zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku. Vychádzal zo zistenia, že uznesením Predstavenstva

spoločnosti žalovanej č. X. z X., v zmysle príkazu generálneho riaditeľa č. X., došlo k zmene

2

organizačnej štruktúry a funkčnej schémy spoločnosti, v dôsledku čoho s účinnosťou od X.

bola zrušená funkcia riaditeľa odboru h., ktorú žalobkyňa vykonávala na základe pracovnej

zmluvy z X. v znení jej zmeny z X. Táto skutočnosť bola žalobkyni oznámená vedúcou

personálneho oddelenia X. Na tomto stretnutí jej bolo ponúknuté voľné pracovné miesto

referenta n. Po tom, ako prijatie tohto pracovného miesta odmietla, jej žalovaná dala na výber

skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b/

(písomná výpoveď jej bola aj riadne doručená) alebo dohodou z toho istého

dôvodu. Žalobkyňa sa rozhodla pre dohodu, čo potvrdila podpisom žiadosti o skončenie

pracovného pomeru dohodou. Nasledujúci deň uzavrela so žalovanou písomnú dohodu

o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny, podľa ktorej pracovný pomer

skončil dňom X. a podľa ktorej jej prináleží odstupné vo výške trojnásobku priemerného

mesačného zárobku (žalovaná odstupné žalobkyni riadne a včas vyplatila). S poukazom na

sled týchto udalostí okresný súd dospel k záveru, že konanie žalovanej bolo prinajmenšom

neštandardné, keď žalobkyni síce dala na výber, že buď dostane výpoveď pre nadbytočnosť

alebo uzavrie dohodu o skončení pracovného pomeru, avšak bez toho, aby žalobkyňa mala

časový priestor na rozhodnutie. Žalobkyňa totiž podpísala dohodu, ktorej návrh bol vopred

pripravený, po jedinom krátkom rozhovore vzápätí po doručení výpovede X. Takéto jednanie

žalovanej analogicky s odkazom na ustanovenie (ďalej len )

hodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dohodu o skončení pracovného pomeru

z X., ako aj výpoveď z X., považoval preto za absolútne neplatné právne úkony, z ktorého

dôvodu žalobe o neplatnosť dohody a určení, že pracovný pomer naďalej trvá, vyhovel.

Keďže dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná a žalobkyňa oznámila žalovanej

listom z X., že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnávala, žalovanú zaviazal podľa § 79 ods. l, 2

v spojení s poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy. Pri jej vyčíslení

vychádzal z ustanovenia v spojení s . Náhradu mzdy

priznal za obdobie 9 mesiacov v sume 496 363,50 Sk a nad túto sumu a v časti úrokov

z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

s poukazom na ustanovenie

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 9. júna 2009 sp. zn. na

odvolanie žalovanej rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol a rozhodol

o trovách prvostupňového a odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že

v dôsledku zmeny organizačnej štruktúry a funkčnej schémy spoločnosti, o ktorej

3

predstavenstvo žalovanej rozhodlo X., sa celkovo rušilo 60 pracovných miest, z toho na

útvare, kde bola zamestnaná žalobkyňa, sa znížil počet riadiacich funkcií zo sedem na štyri.

Organizačná zmena, včítane zrušenia pracovného miesta riaditeľa odboru h., bola účinná od

X. Za tohto stavu, odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že i keď

žalobkyňa vnímala subjektívne sled udalostí, ktoré nastali po oznámení tohto rozhodnutia, ako

vážnu stresovú situáciu, konanie žalovanej, ktorá jej dala na výber, či naďalej zotrvá

v pracovnom pomere a prijme inú prácu alebo bude pracovný pomer skončený výpoveďou

alebo dohodou, nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z okolností

daného prípadu nie je možné vyvodiť ani to, že by žalobkyňa uzavrela právny úkon pod

psychickým nátlakom. Žalovaná po tom, ako žalobkyňa odmietla inú ponúknutú prácu, jej

riadne doručila výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť

v zmysle . Toto konanie žalovanej nehodnotil za také, ktoré by viedlo

k nedostatku slobody vôle žalobkyne a „donútilo“ ju k podaniu žiadosti o uzatvorenie dohody

o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa mala čas do nasledujúceho dňa, kedy došlo

k uzatvoreniu samotnej dohody o skončení pracovného pomeru, si zvážiť, či svoj návrh na

uzatvorenie dohody odvolá, dohodu nepodpíše a tým zotrvá vo výpovednej lehote (s

možnosťou napadnutia neplatnosti výpovede žalobou na súde) alebo či dohodu podpíše, čo

napokon aj dňa X. urobila. Dospel preto k záveru, že žalobkyňa si svojim vlastným

rozhodnutím zvolila pre ňu alternatívu, ktorá sa jej javila výhodnejšia a bola pre ňu

prijateľnejšia a teda, že právny úkon netrpí nedostatkom slobody vôle. Dohodu o skončení

pracovného pomeru považoval za platnú, z ktorého dôvodu rozsudok okresného súdu podľa §

220 zmenil a žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom

na ustanovenie , a

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalobkyňa. Navrhla

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkala odvolaciemu

súdu, že sa odmietol zaoberať platnosťou výpovede, hoci pre posúdenie celkovej situácie ide

o relevantnú otázku. Bola toho názoru, že výpoveď je neplatná, lebo sa nestala v dôsledku

organizačných zmien nadbytočnou. Takouto neplatnou výpoveďou bol teda na ňu vyvíjaný

nátlak k výberu medzi účinkami výpovede a možnosťou dohody. Okrem toho odvolací súd

nebral do úvahy všetky okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody a ktoré svedčia o tom,

4

že žalobkyňa nemala priestor rozhodovať sa slobodne. Poukázala predovšetkým na to, že

všetky relevantné písomnosti mala žalovaná vopred pripravené, včítane ich podpisu

štatutárnymi orgánmi, že bola nútená, aby sa v priebehu jediného dňa rozhodla v zásadnej

otázke ako je skončenie pracovného pomeru a že všetky právne úkony boli vykonané v čase,

kedy organizačné zmeny neboli účinné. Žalovaná teda bez existencie zákonného

výpovedného dôvodu o jej nadbytočnosti a úkonmi urobenými v krátkom časovom slede

jedného dňa a hlavne doručením výpovede, ktorá bola „absolútne“ neplatná, vystavila ju

potrebe rozhodovať sa o zásadnej otázke neslobodne. Ide teda nepochybne o konanie

v rozpore s dobrými mravmi, čo vyvoláva v zmysle absolútnu neplatnosť dohody

o skončení pracovného pomeru.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za vecne správne. Navrhla preto dovolanie žalobkyne ako nedôvodné

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala účastníčka konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa

a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Odvolací súd založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého konanie

zamestnávateľa po rozhodnutí o zmene organizačnej štruktúry spočívajúce v tom, že dá

zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú pre neho vhodnú

prácu alebo bude s ním pracovný pomer skončený výpoveďou alebo dohodou, nemožno

hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a že nejde o psychické donútenie

zamestnanca k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, ak zamestnávateľ po tom,

ako zamestnanec odmietne prijať inú ponúknutú prácu, mu najskôr doručí výpoveď

z pracovného pomeru z organizačných dôvodov pre nadbytočnosť v zmysle § 63 ods. 1

písm. b/ .

S týmto právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v danej veci sa dovolací súd

stotožňuje a považuje ho za správny.

Podľa ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na

skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa dohodu o skončení pracovného pomeru

zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody

skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer

skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien.

Podľa jedno vyhotovenie dohody o skončení pracovného

pomeru vydá zamestnávateľ zamestnancovi.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva

a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo

spoluzamestnancov.

Podľa ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,

vzťahuje sa na tieto právne vzťahy .

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení

pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný

právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť

takejto dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne

a vážne). Právny úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným

6

nátlakom zo strany druhého účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel

a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým donútením. O bezprávnu vyhrážku ide

predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je

preto donútením podľa prípad, ak niekto druhému hrozí

niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka

vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju

povinnosť, že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení

právneho úkonu tým, čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu,

že ju použil k tomu, aby na druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa

hrozí nijako nesúvisí a ktoré takouto hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie

trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba

nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak predať nechcela). Okolnosti

vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne existujúcom stave

a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že táto koná

k svojmu neprospechu.

Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na

ujmu zamestnanca ( ), ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene

organizačnej štruktúry prijatej k tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či

naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme inú pre neho vhodnú prácu alebo s ním bude

pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných dôvodov alebo dohodou z tých istých

dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak

a môže to u neho vyvolávať stres (ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), bez ďalšieho však

nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého

zamestnanca. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím

dohody o skončení pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody),

upozorní zamestnanca, že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už

pripravené. Ak sa totiž podľa názoru zamestnávateľa stal zamestnanec v dôsledku

organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ právo dať zamestnancovi výpoveď podľa

63 ods. 1 písm. b/ , ktorej účinky nastávajú doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho

vôľu. Ide o právny úkon, ktorý zamestnávateľ je v zmysle zákona nepochybne oprávnený

urobiť a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj výpoveď a aj dohoda

o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a to k skončeniu

pracovného pomeru. Pritom pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného pomeru,

nie je možné usudzovať, že by v danom prípade žalobkyňa konala k svojmu neprospechu, ak

sa rozhodla predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a zvolila si

možnosť skončiť pracovný pomer dohodou, ako to správne uviedol v dôvodoch svojho

rozhodnutia aj odvolací súd. Ani skutočnosť, že zamestnávateľ doručí zamestnancovi najskôr

výpoveď z organizačných dôvodov a až následne dôjde k uzavretiu dohody o skončení

pracovného pomeru z tých istých dôvodov (ako tomu bolo v danej veci), nie je možné

považovať za takú, ktorou by bolo vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Zo

žiadneho ustanovenia a ani iného právneho predpisu totiž nevyplýva, že by

skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne

alebo postupne, bolo zakázané (porovnaj R 31/1998). Doručenie výpovede, hoci aj skôr ako

dôjde k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, nevylučuje preto bez ďalšieho

slobodu vôle zamestnanca (žalobkyne) uzavrieť dohodu z toho istého dôvodu. Má to za

následok len to, že výpoveď sa neuplatní ako právny dôvod zániku tohto pracovného pomeru,

ak v dohode bol dohodnutý deň skončenia pracovného pomeru skôr, než uplynie výpovedná

doba.

Treba súhlasiť s argumentáciou odvolacieho súdu aj v tom, že v danom prípade

žalobkyňa mala dostatočný časový priestor na zváženie, či pracovný pomer skončí dohodou

alebo výpoveďou (s možnosťou napadnutia jej platnosti na súde), keďže k uzavretiu dohody

došlo až nasledujúci deň po doručení výpovede. Napokon, bolo potrebné prihliadnuť aj na

obsah dohody, v ktorej na záver žalobkyňa a žalovaná prehlásili, že dohodu podpisujú ako

prejav vlastnej vôle, bez nátlaku druhej strany.

Odvolací súd dospel preto k správnemu právnemu názoru, že žalobkyňa právny úkon

(dohodu o skončení pracovného pomeru) neurobila na základe nedostatku slobody vôle a teda,

že v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa .

Za správny, zákonu zodpovedajúci treba považovať aj právny názor odvolacieho súdu,

že v danom prípade sa uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru neprieči dobrým

mravom. Dovolací súd k dôvodom v tomto smere uvedeným v rozsudku odvolacieho súdu

dodáva, že z podstaty veci danej vzájomne protichodným postavením zúčastnených strán

vyplýva, že v pracovnoprávnom vzťahu býva skončenie pracovného pomeru pre

zamestnávateľa a zamestnanca, z hľadiska ich záujmov, nerovnako výhodné. Výkon práva

skončiť zákonom stanoveným spôsobom pracovnoprávny vzťah má najmä pre zamestnanca

nie v ojedinelých prípadoch za následok vznik určitej ujmy, a to bez zreteľa, či je pracovný

pomer rozväzovaný jednostranným právnym úkonom alebo dohodou.

Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci nie je možné dospieť k záveru, že by so

zreteľom na konkrétnu situáciu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré

predchádzali uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, išlo o prípad vymykajúci sa

prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom

a zamestnancom.

Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní namietala, že odvolací súd sa mal zaoberať posúdením

platnosti výpovede, lebo táto otázka mala pre celkovú situáciu rozhodujúci význam, treba

uviesť, že v prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ide o relatívnu neplatnosť

právneho úkonu. Ak zamestnanec alebo zamestnávateľ právo vyplývajúce z ustanovenia § 77

nevyužije vôbec (ako tomu bolo v danom prípade) alebo ho včas na súde

neuplatní (návrh na súd síce podá, ale po uplynutí zákonom stanovenej lehoty) platí, že súd sa

už nemôže, či už v konaní o určenie neplatnosti iného právneho úkonu alebo v inom konaní

formou predbežnej otázky, otázkou platnosti právneho úkonu smerujúceho ku skončeniu

pracovného pomeru zaoberať (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Nemožno

preto vyčítať odvolaciemu súdu, ak sa v konaní, predmetom ktorého bolo určenie neplatnosti

dohody o skončení pracovného pomeru, nezaoberal platnosťou výpovede.

Žalobkyni sa teda dôvodmi uvedenými v dovolaní nepodarilo spochybniť vecnú

správnosť rozsudku odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237

a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa § 243b ods. 1

zamietol.

9

Žalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( veta prvá v spojení s

ods. 1 a ). Žalovanej v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli,

preto jej neboli priznané.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. apríla 2011

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková