Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoE-6-2022.pdf
PDF · 87.98 KB
Case nature
Subarea
12CoE/6/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v exekučnej veci oprávneného W.., so sídlom W. XX, XXX XX A., J.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej Z. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XX, XXX XX M., o vymoženie 650,- Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 15Er/443/2010-22 zo dňa 20. júla 2021, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie vo výroku I. o zastavení exekúcie.
II. Odmieta odvolanie voči výroku II. o trovách exekúcie.
III. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243f ods. 1, 5, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 39 ods. 4, § 9a ods. 1, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31.03.2017, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že spísaním zápisnice o návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora sa dňa 27.07.2010 začalo exekučné konanie proti povinnej o vymoženie pohľadávky na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR XXXXX/XX zo dňa 10.02.2010. Súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie dňa 12.04.2012. Dňa 04.02.2016 bolo doručené doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, v ktorom oprávnený uviedol rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinnou. Uznesením zo dňa 10.11.2010 bolo zastavené exekučné konanie v časti vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že hoci znenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovne neurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie, aj Ústavný súd SR zaujal stanovisko, že je správny záver súdov, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu. Nakoľko v tomto konaní bol dôvod na zastavenie exekúcie aj podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (návrh nebol doplnený priamo exekučnému súdu, ale bol mu doručený až po
zákonom stanovenej lehote dňa 04.02.2016), exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, preto len v závere skonštatoval okolnosti doplnenia návrhu na vykonanie exekúcie.
5. O náhrade trov exekúcie rozhodol tak, že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, ktorý zavinil zastavenie exekúcie, keďže nedoplnil návrh v zákonom ustanovenej lehote.
6. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, pretože exekučné konanie je vedené voči povinnej, pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinná pri uzatvorení zmluvy vyhlásila, že peňažné prostriedky jej boli poskytnuté na účel povolania. Predmetná skutočnosť musí byť súdnemu exekútorovi známa ako aj súdu, nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva aj zo samotného exekučného titulu. Vzhľadom k uvedenému mal za to, že predmetné ustanovenia sa na dané exekučné konanie nemôžu aplikovať, keďže hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s uvedenou argumentáciou, tak poukázal na to, že už k samotnému návrhu priložil nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala. Vzhľadom na uvedené má za to, že rozhodcovskou doložkou bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu, preto aj rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu exekučného titulu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
7. Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že k tomuto sa vyjadrovať nebude, nakoľko nie je účastníkom konania.
8. Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.
13. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
14. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie účelu úveru ako „povolania“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajným) povolaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
15. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
16. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
17. Skôr ako sa bolo možné zaoberať otázkou, či oprávnený si dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oprávnený svoju povinnosť splnil v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona, teda do 22.01.2016, avšak z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený síce návrh doplnil, ale podaním adresovaným súdnemu exekútorovi, preto súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu v predmetnej veci.
18. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu, ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené
skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to sp. zn. II. ÚS 615/2016-13 zo dňa 10.08.2016.
19. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016, II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom prípade.“
20. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 22.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo podané nie exekučnému súdu, ale súdnemu exekútorovi, ktorý ho postúpil exekučnému súdu a ktorému bolo doručené až dňa 04.02.2016, t.j. po uplynutí zákonnej lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, že doplnenie zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie exekúcie.
21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto uznesenie v napadnutom výroku I. ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p..
22. Vo vzťahu k odvolaniu proti výroku o náhrade trov exekúcie odvolací súd uvádza, že najprv sa zoberal zistením, či odvolanie oprávneného smeruje proti výroku, proti ktorému je odvolanie prípustné.
23. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že Občiansky súdny poriadok v minulosti výslovne upravoval v § 202 ods. 2, že proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona nie je odvolanie prípustné, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Rekodifikáciou civilného procesu bola v Civilnom sporovom poriadku, konkrétne v § 357 písm. m), zakotvená možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania. V prípade rozhodovania o trovách exekučného konania je však rozhodované jedným výrokom nielen o subjekte platiacom trovy exekúcie, ale o výške exekučných trov (v prípade, ak tieto sú priznané), preto podľa názoru odvolacieho súdu všeobecné ustanovenia Civilného sporového poriadku o prípustnosti odvolania voči uzneseniu o náhrade trov konania nie je možné aplikovať na rozhodovanie o trovách exekučného konania, a to aj z dôvodu vzájomného vzťahu Exekučného poriadku a Civilného sporového poriadku, ktorý je vzťahom špeciálnym (tzv. lex specialis). Otázku prípustnosti alebo neprípustnosti možnosti podať odvolanie proti výroku o trovách exekúcie je tak potrebné posudzovať výlučne len podľa ustanovení Exekučného poriadku.
24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že novelou Exekučného poriadku účinnou od 01.11.2013 bola z ust. § 58 Exekučného poriadku vypustená možnosť podania odvolania proti výroku o náhrade trov exekučného konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Z uvedeného teda vyplýva, že Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.11.2013 výslovne nepripúšťa možnosť podania odvolania voči výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku. Z uvedeného dôvodu možno dospieť k záveru, že v predmetnom prípade odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, resp. proti výroku, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, preto sa odvolací súd ďalej nezaoberal samotným obsahom podaného odvolania.
25. Vo vzťahu k nesprávnemu poučeniu o opravnom prostriedku voči trovám exekučného konania odvolací súd dodáva, že toto nesprávne poučenie nemohlo založiť prípustnosť odvolania proti uvedenému výroku, ktorého neprípustnosť podania odvolania vyplýva priamo zo zákona.
26. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného čo do výroku II. o trovách exekúcie odmietol.
27. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli a súdny exekútor ich náhradu nežiadal priznať, preto im neboli priznané.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).