Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_11S-133-2020.pdf
PDF · 161.67 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/133/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: Y.-D, s.r.o., so sídlom M. R. U. 1, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4E, 040 01 Košice, IČO: 47 244 488, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101251077/2020 zo dňa 04.08.2020 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100819905/2020 zo dňa 28.04.2020, takto
rozhodol:
Správny súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101251077/2020 zo dňa 04.08.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. 100819905/2020 zo dňa 28.04.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 10.000,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2014, v podstate z dôvodu porušenia ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH žalobcom tým, že si žalobca uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúry vystavenej spoločnosťou K.- Y.t, s.r.o., pričom podľa daňových orgánov nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť bola skutočne dodávateľom fakturačne deklarovaného zdaniteľného plnenia.
2. Petitom správnej žaloby požadoval žalobca zrušenie napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane a vrátenie mu veci na ďalšie konanie, za súčasného uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, a to pre nesprávne právne posúdenie veci a tiež z dôvodu, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.
3. Nesprávnosť právneho posúdenia veci spočíva podľa žalobcu v tom, že na jeho strane síce bolo dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním splnenia formálnych a materiálnych predpokladov nároku na odpočet DPH, avšak toto dôkazné bremeno nie je absolútne. Rozhodovacia činnosť žalovaného smeruje k delimitácii dôkazného bremena žalobcu, čím sa podľa neho vytvára nebezpečný precedens. Žalobca v súvislosti s tým poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, podľa ktorého v zásade nie je možné spravodlivo žiadať,
aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Žalobca tiež pripomenul rozsudok NS SR vydaný vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011, podľa ktorého ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno a dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca v tomto kontexte uzavrel, že vlastné dôkazné bremeno vyčerpal, keď svoj nárok na odpočet DPH preukázal nielen listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výpoveďami zástupcov žalobcu ako aj samotného zhotoviteľa. To, že v súčasnosti je zhotoviteľ nekontaktnou osobou, nemôže byť žalobcovi na ujmu a východiskovým by pre neho mal byť stav v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia.
4. Podstata vady nedostatočne zisteného skutkového stavu veci spočíva podľa žalobcu v tom, že správca dane sa odmietol vysporiadať s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania, a to najmä výsluchu svedkov a tiež ohliadkou na mieste samom, čím správca dane mal nesprávne vyhodnotiť dôkazy, resp. sa nimi vôbec nezaoberal. Uvedené sa týka najmä požiadavky na vykonanie miestneho zisťovania, ktorá bola odmietnutá z dôvodu, že sa nespochybňuje materiálne plnenie, ale preukázanie identity skutočného dodávateľa. Preukázanie skutočnosti, kto bol skutočným dodávateľom, je však mimo dispozičnej sféry žalobcu.
5. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť. Nariadenie pojednávania nežiadal. Reagujúc na žalobné námietky uviedol, že správca dane sám preveroval reálnosť sporného zdaniteľného obchodu dodaného uvedeným dodávateľom na spornej faktúre (zaslanie spoločnosti K., s.r.o. písomnosť - Predvolanie č. 9313401/5/3838269/2014/Sta zo dňa 12.08.2014, ktorá sa vrátila späť s poznámkou poštového doručovateľa „adresát je neznámy“; Predvolanie na výsluch svedka R. J. - Poľská republika č. 9313401/5/4673089/2014/Sta, ktoré sa vrátilo späť správcovi dane s poznámkou poštového doručovateľa „adresát je neznámy“; ústne pojednávanie so svedkom L. S. - Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100100502/2020 zo dňa 10.01.2020). Žalovaný zdôraznil, že spoločnosťou K. - mont, s.r.o. nebola predložená žiadna účtovná, daňová resp. iná obchodná dokumentácia, ktorá by nespochybniteľne osvedčila všetky údaje uvedené na spornej faktúre. Svedok T. U. (konateľom spoločnosti K.- mont, s.r.o. bol v období od 11.06.2012 do 02.04.2014, previedol obchodný podiel na nových spoločníkov, začal sa venovať vymáhaniu pohľadávok v zahraničí) síce potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, vyhotovenie spornej faktúry, avšak žiadny dôkaz o svojom tvrdení správcovi dane nepredložil, doklady odovzdal novému konateľovi Z. R. J., ktorý je nekontaktný. Spoločnosť K.- mont, s.r.o. predmetné zdaniteľné plnenia realizovala subdodávateľsky, pričom T. U. žiadnu zo subdodávateľských spoločností nevedel uviesť, ani konkretizovať. V súvislosti s čističkou odpadových vôd uviedol, že ju dodala bratislavská firma (bez akejkoľvek ďalšej identifikácie) ako subdodávku, pričom tieto obchody podľa jeho vyjadrenia „prešli iba fakturačne“. Ani prepravu tovaru nevedel preukázať, nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy o jej uskutočnení. Žalobca sám uviedol, že neskúmal, kto realizoval vykonané práce, či to boli zamestnanci spoločnosti K.- mont, s.r.o. alebo jej subdodávatelia. Naviac vychádzajúc zo skutočností uvedených T. U. nie je zrejmé, či bol osobou oprávnenou konať za spoločnosť K.- mont, s.r.o. nakoľko jeho funkcia bola ukončená dňom 02.04.2014, pričom sporná faktúra podľa jeho vyjadrenia vyhotovená ním osobne dňa 30.04.2014.
6. Žalovaný zdôraznil, že v daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, t.j. správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu. Správca dane iba prejednáva dôkazy daňovým subjektom predložené, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane daňového subjektu (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Z ustanovení § 3 ods. 3, § 24 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 daňového poriadku plynie záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Tento záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra (napríklad rozsudok NS SR z 30. mája 2000 sp. zn. 4Sžf/136/1999).
7. Žalovaný v súvislosti so žalobnou argumentáciou rozsudkom NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014, s ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil, cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré
zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorý priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH“. Uvedené podľa žalovaného znamená, že platiteľ nie je povinný preverovať, resp. sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Naopak, pokiaľ ide o subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými kontrolovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamym účastníkom deklarovaného zdaniteľného plnenia (t. j. ide o priameho dodávateľa daňového subjektu), tak v tomto prípade kontrolovaný daňový subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám účastníkom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH (viď rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/94/2014).
8. Zo zistení v priebehu daňovej kontroly u žalobcu vyplýva, že žalobca počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci kto skutočne sporné zdaniteľné plnenie (práce vrátane materiálu, jeho prepravu) vykonal, t.j. neboli identifikované osoby, ktoré realizovali predmetné služby v zmysle Zmluvy o dielo. Ide pritom o skutočnosti, ktoré možno od platiteľa ako obozretného podnikateľa spravodlivo požadovať. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011 vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
9. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa žalovaného vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že od daňového subjektu sa v procese správy daní (t. j. aj počas daňovej kontroly) zásadne očakáva, že bude preukazovať skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku), a okrem iného aj to, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeným na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). Aj NS SR podľa žalovaného ustálil, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt; pričom samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným dôkazom nie je postačujúce, pretože faktúra, resp. iné daňové doklady je relevantným dokladom, len vtedy ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie; skutočnosť, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.“ (sp. zn. 8Sžf 6-7/2014 zo dňa 26.03.2015).
10. Na vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe reagoval žalobca replikou, v ktorej zdôraznil, základné tézy svojej právnej argmentácie.
11. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu
verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
12. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
13. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, nariadil na žiadosť žalobcu na prejednanie veci pojednávanie, ktoré v neprítomnosti žalobcu vykonal za účasti zástupcu žalovaného, zotrvávajúceho na obsahu písomného vyjadrenia k správnej žalobe.
14. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 101251077/2020 zo dňa 04.08.2020, potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100819905/2020 zo dňa 28.04.2020, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 10.000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014.
15. Daňový úrad Trenčín, pobočka Prievidza vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol zo dňa 11.05.2015, žalobcovi doručený dňa 13.05.2015.
16. Žalobca si v zdaňovacom období marec 2014 uplatnil nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry č. L zo dňa 03.03.2014, vo výške 10.000,- Eur, s predmetom plnenia „Na základe Zmluvy o dielo a Cenovej ponuky č. XXXX/Im/XXX“, vystavenej dodávateľskou spoločnosťou K. s.r.o., F..
17. Správca dane za účelom preverenia dodania zdaniteľného plnenia uvedeného na faktúre č. L zaslal predvolanie na výsluch svedka konateľovi (od 02.04.2014) spoločnosti K.- mont, s.r.o. - Z. R. J. z T., zásielka sa správcovi dane vrátila s poznámkou adresát neznámy.
18. Správca dane následne vykonal výsluch T. U., ktorý bol konateľom dodávateľa od 11.06.2012 do 02.04.2014. Svedok uviedol, že spoločnosť V., s.r.o. previedol na nových spoločníkov, nakoľko sa začal venovať inej činnosti. Potvrdil obchodnú spoluprácu so žalobcom, a to dva zdaniteľné obchody
- chladiace nádrže 5 ks a stavbu čističky odpadových vôd na kľúč. Potvrdil vyhotovenie sporných faktúr, ktoré boli zaúčtované, daň z nich priznaná, avšak z dôvodu odovzdania účtovníctva novému konateľovi nemôže o tom predložiť dôkaz. Svedok uviedol, že faktúra sa týkala čističky odpadových vôd, ktorú dodala bratislavská firma ako subdodávku, avšak názov spoločnosti si nepamätal, ani na názvy prepravcov. Spomenul si len na meno V., ktorý tam bol ako stavebný dozor. Cez spoločnosť V.t, s.r.o. uvedené obchody prešli iba fakturačne.
19. Ďalšími šetreniami bolo zistené, že spoločnosť K.- mont, s.r.o. je nekontaktná, so správcom dane nekomunikuje.
20. Správca dane si vyžiadal kontrolné výkazy spoločnosti Invest- mont, s.r.o. za obdobia január 2014 až apríl 2014, z ktorých zistil, že faktúry pre odberateľa Y.-D, s.r.o. boli zahrnuté do časti A1 kontrolných výkazov za príslušné obdobia. Bolo tiež zistené, že spoločnosť K. s.r.o. vo svojich kontrolných výkazoch v časti B2 uviedla ako svojich dodávateľov spoločnosti Q., s.r.o., L. s.r.o. a v marci a apríli 2014 spoločnosť U. s.r.o., F.. Z kontrolných výkazov spoločnosti U. s.r.o. za marec a apríl 2014 správca dane zistil, že v časti A1 spoločnosť ako svojho odberateľa uviedla spoločnosť K.- mont, s.r.o. Fakturácia za marec 2014 mala byť v sume 49.871,40 Eur bez DPH a v apríli 2014 v sume 61.000,- Eur bez DPH. Z údajov uvedených v časti B2 kontrolných výkazov bolo zistené, že jej dodávateľmi v marci a apríli 2014 mali byť spoločnosti J & Y. plus s.r.o. a I. - L. s.r.o. Spoločnosti J & Y. plus s.r.o. a I. - L. s.r.o. za mesiace marec a apríl 2014 daňové priznania ani kontrolné výkazy nepodali, nepriznali žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody a spoločnosť U. s.r.o. neoznačili ako svojho odberateľa.
21. Dňa 10.01.2020 uskutočnil správca dane ústne pojednávanie s konateľom žalobcu L. S., ktorému boli k nahliadnutiu predložené viaceré faktúry, medzi nimi aj faktúra č. L Konateľ žalobcu sa k faktúram vyjadriť nevedel s vysvetlením, že uvedené obchody riešilo stredisko Košice a mal ich na starosti obchodný riaditeľ C. S.. Z ústneho pojednávania s konateľom žalobcu vyplynulo, že so spoločnosťou K.- mont, s.r.o. bolo viac obchodov, o spoluprácu sa uchádzal žalobca na základe vyhlásenej súťaže, výber bol na základe prezentácie. Za obchodného partnera si žalobca spoločnosť K.- mont, s.r.o. vybral z dôvodu, že mala najvýhodnejšiu cenu a musela byť aj niekým odporučená, nejakým obchodným partnerom, inak by skúmal, aké je jej postavenie na trhu a jej zázemie.
22. Obchodný riaditeľ žalobcu C. S. uviedol, že v tomto prípade sa jednalo o pomerne jednoduché dodávky, robili sa len jednoduché úpravy materiálu. Nepamätá si, že by bol niekedy v priestoroch sídla alebo v prevádzkových priestoroch spoločnosti K.- mont, s.r.o. Za spoločnosť K.- mont, s.r.o. vystupoval T. U.. Predmetom diela bola dodávka a montáž technologických potrubných rozvodov, dielo sa realizovalo na S. L. od januára do konca apríla 2014. Spoločnosť K.- mont, s.r.o. dodala potrubný materiál, ktorý zmontovala v zmysle projektovej dokumentácie. Dielo bolo skontrolované, prevzaté na konci, keď bolo všetko hotové. Robili sa priebežné vizuálne kontroly. C. S. za žalobcu neskúmal, kto realizoval vykonané práce, či to boli zamestnanci dodávateľa alebo subdodávatelia. Mohlo to realizovať 6 až 8 ľudí, ku ktorým sa nevedel bližšie vyjadriť. Zabezpečoval ich dodávateľ. Dôraz kládli na to, aby bolo všetko dodané v zmysle dohodnutých podmienok.
23. Správca dane vydal rozhodnutie č. 100819905/2020 zo dňa 28.04.2020, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 10.000,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2014. Uzavrel, že vykonanou daňovou kontrolou zistil porušenia ustanovení § 49 ods. 1 zákona o DPH, nakoľko u dodávateľa nebol potvrdený vznik daňovej povinnosti, ktorý je základnou podmienkou na odpočítanie dane. Správca dane pripomenul, že vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich reálnosť. Jedným z jej prejavov je fakt, že dodávateľ v rámci obchodného reťazca musí byť schopný preukázať, že disponuje formálnym a materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvára hlavný predpoklad, na ktorom je pojem podnikanie založené. Správca dane uzavrel, že dodávateľ žalobcu nedisponoval personálnym ani materiálno - technickým zázemím, aby bol schopný fakturované obchody dodať vo vlastnej réžii (nemal zamestnancov, majetok ani prevádzkové priestory). Bývalý konateľ spoločnosti K., s.r.o. tvrdil, že plnenia obstaral subdodávateľsky, ale v mesiacoch január a február 2014 žiadny tuzemský platiteľ DPH vo svojich kontrolných výkazoch neoznámil, že by spoločnosti K.- mont, s.r.o. dodal plnenie. Žiadny platiteľ identifikovaný pre daň v inom členskom štáte neoznámil, že by spoločnosti K.- mont, s.r.o. dodal plnenie. Žalobca ani jeho dodávateľ pred správcom dane nepreukázali, kto skutočne fakturované plnenia (práce a materiál) vykonal, t.j. neboli stotožnené osoby realizujúce fakturované práce, nebol preukázaný pôvod fakturovaného tovaru ani spôsob jeho prepravy, kto služby uskutočnil a po ich finalizácii odovzdal.
24. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101251077/2020 zo dňa 04.08.2020 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Stotožnil sa s rozsahom dokazovanie, vykonaného správcom dane, ako aj naň nadväzujúcim právnym posúdením veci.
25. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutoč-nené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.
26. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
27. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
29. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.
30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
31. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
32. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
33. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
34. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
35. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
36. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
37. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
38. Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
39. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
40. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
41. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
42. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
43. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
44. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
45. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového
subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
46. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10).
47. Vyššie prezentované závery správny súd okrem judikatúry Súdneho dvora EÚ vyvodil aj z početnej rozhodovacej činnosti NS SR týkajúcej sa podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS SR v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov sp. zn. 10Sžfk/43/2018 zo dňa 19.06.2019 sám skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať ďalej.“
48. V rozsudku sp. zn. 10Sžfk/3/2019 zo dňa 19.06.2019 poukázal NS SR na stále platné judikáty vo veciach sp. zn. 8Sžf/36/2010 a sp. zn. 2Sžf/52/2010 týkajúcich sa podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH. V rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011 vyslovil NS SR, že „uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 konštatuje NS SR, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“ Potrebu jednoty identity deklarovaného dodávateľa tovarov a služieb a skutočného dodávateľa tovarov a služieb ako jednu zo základných podmienok pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH postuluje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/27/2018 zo dňa 11.06.2019.
49. K rozsahu dokazovania v daňovom konaní sa NS SR vyslovil už v rozsudku sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013, v ktorom uviedol, že „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ K otázke, kto nesie v daňovom konaní dôkazné bremeno, sa NS SR vyslovil v rozsudku sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom ÚS SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ K totožným záverom dospel NS SR aj v rozsudku sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017.
50. Z ďalších výsledkov rozhodovacej činnosti NS SR k otázke dôkazného bremena a jeho prípadného presúvania medzi daňovým subjektom a správcom dane upriamuje správny súd pozornosť na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ V rozsudku sp. zn. 1Sžf/81/2015 zo dňa 01.12.2016 vyslovil NS SR, že „správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.“ Možno odkázať aj na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, podľa ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“
51. Pokiaľ ide o mieru obozretnosti daňových subjektov pri vstupovaní do obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektmi, správny súd považuje za vhodné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/4/2019 zo dňa 03.12.2019, ktorý po konštatácii splnenia formálnej stránky ako nutnej podmienky pre uznanie práva na odpočítanie DPH, nie však absolútnej, zdôrazňuje, že „každý subjekt, ktorý sa rozhodne vstúpiť do tzv. daňového systému, si musí byť vedomý, že s aplikáciou dane sa spájajú tak práva, ako aj povinnosti. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH),
musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“ V inom rozsudku sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015 zdôraznil NS SR, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“
52. Vyššie načrtnutú líniu v rozhodovacej činnosti potvrdzuje NS SR aj v rozsudku sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020, v ktorom zdôrazňuje, že „povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru kasačného súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH. Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si, pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať, určité, i keď neoverené, nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej, uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového subjektu. Kasačný súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou starostlivosťou pri príprave, realizácii a vykonaní obchodnej transakcie, ktorá môže byť posudzovaná, z hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť, obchodných partnerov, prípadne obchodného reťazca partnerov, a to nielen pri každom negatívnom signáli obchodnej transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu.“
53. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí NS SR vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
54. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci o reálnosti dodania fakturovaného zdaniteľného plnenia spoločnosťou K., s.r.o. sú založené na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec právnej sféry vplyvu žalobcu, t. j. aj na právne vzťahy dodávateľa deklarovaného na spornej faktúre, majúc na zreteli, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko aj správny súd zastáva názor, že dôkazné bremeno žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani z prvostupňového rozhodnutia, však nevyplýva, že by daňové orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto ako aj iné súvisiace doklady priamo alebo nepriamo preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi obchodnými partnermi, boli preverované, ešte neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia
jeho nároku na odpočet DPH doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali.
55. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrou č. L. dňa 03.03.2014, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si aj sám zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy (napr. kontrolné výkazy dodávateľa a pravdepodobných subdodávateľov). Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť K., s.r.o. bola skutočným (reálnym) dodávateľom vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu v zmysle faktúry č. L. zo dňa 03.03.2014, je z vykonaných dôkazov opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou správnych súdov a kasačného súdu. V zhode so zisteniami daňových orgánov možno uzavrieť, že dodávateľ žalobcu nedisponoval personálnym ani materiálnotechnickým zázemím, aby bol schopný fakturované obchody dodať vo vlastnej réžii (nemal zamestnancov, majetok ani prevádzkové priestory). Bývalý konateľ spoločnosti K.- mont, s.r.o. tvrdil, že plnenia obstaral v celom rozsahu subdodávateľsky, ale v mesiacoch január a február 2014 žiadny tuzemský platiteľ DPH vo svojich kontrolných výkazoch neoznámil, že by spoločnosti K.- mont, s.r.o. dodal nejaké plnenie. Žiadny platiteľ identifikovaný pre daň v inom členskom štáte neoznámil, že by spoločnosti K.- mont, s.r.o. dodal plnenie. Žalobca ani jeho dodávateľ pred správcom dane nepreukázali, kto skutočne fakturované plnenia (práce a materiál) vykonal, neboli stotožnené osoby realizujúce fakturované práce, ako došlo k ich odovzdaniu a finálnej kontrole, nebol preukázaný pôvod fakturovaného tovaru ani spôsob jeho prepravy. Ako už bolo prezentované, uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto žalobca má možnosť si zaobstarať dôkazy, ktoré preukážu reálnosť zdaniteľného plnenia, z ktorého si uplatňuje odpočet DPH. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Preto ak si žalobca uplatnil odpočet DPH, mal sa v čase realizácie obchodnej transakcie správať obozretne a zabezpečiť si okrem faktúr ďalšie dôkazy, ktoré by preukázali identitu skutočného dodávateľa fakturovaného plnenia a vyvrátili pochybnosti daňových orgánov. Tým, že žalobca vstupoval do obchodných vzťahov so subjektom, ktorý si dostatočne nepreveroval, ani sa reálne nezaujímal o jeho materiálno-technické či personálne vybavenie, napr. aby sa presvedčil, či dodávateľská spoločnosť je schopná požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Dôveryhodnosť obchodných partnerov by mala byť primárnou podmienkou každého podnikateľa (daňového subjektu) pri vstupovaní do obchodných vzťahov, pretože slobodným výberom obchodného partnera preberá daňový subjekt plnú zodpovednosť za ekonomické a právne dôsledky svojich rozhodnutí. Akým spôsobom si v každom jednotlivom obchodnom prípade daňový subjekt svojich obchodných partnerov vyberá a preveruje, je v podmienkach slobodného trhu len na ňom. Žalobca však nepreukázal, že by prijal všetky rozumné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo vyžadovať, aby sa vyhol prípadným pochybnostiam pri preukazovaní dodania zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom.
56. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohol byť nárok na odpočet dane uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
57. Správny súd nezistil relevantné porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietku, že nebolo vykonané miestne zisťovanie, správny súd uvádza, že by takýmto dôkazom nebola vyriešená sporná otázka, ktorou je spochybnenie dodania zdaniteľného plnenia deklarovaným dodávateľom. Rozhodnutia daňových orgánov vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).
58. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
59. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.