Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20Sa/22/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017, takto

rozhodol:

I. Súd rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredia č. 26550-3/2017-BA zo dňa 3.7.2017 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta rozhodnutím č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) A. A. B. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006, na v znení účinnom od 1. augusta 2005 do 31. decembra 2007 a na v znení účinnom do 31. júla 2006 uviedla, že podľa údajov, ktoré poskytla Slovenská lekárska komora v elektronickej forme, zistila, že žalobkyňa mala aj po dátume 28.2.2006 platnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A, ktorá zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Preto následne skúmala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2004, pričom na základe údajov Daňového riaditeľstva SR zistila, že žalobkyňa dosiahla príjem vyšší ako bola zákonom stanovená hranica 78 000 SKK (2 589,13 EUR), a preto uzavrela, že dňa 28.2.2006 žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.

3. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom namietala, že dňa 28.2.2006 oznámila Sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru Sociálna poisťovňa po preskúmaní všetkých skutočností rozhodla o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise. Poukázala na to, že jej nebolo doručené písomné rozhodnutie o zániku týchto poistení a preto mala za to, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti s poukazom a skonštatovala, že vzťahom na skutočnosť, že od právoplatnosti rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako jeden rok, Sociálna poisťovňa nemôže v danej veci nariadiť obnovu konania. Rovnako namietala, že

Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Poukázala na to, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia vykonala všetky kroky potrebné k administratívnemu ukončeniu činnosti, bolo jej cestou VÚC TTSK ku dňu 28.2.2006 zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, bolo jej zrušené IČO, DIČ pre SZČO, od tohto dátumu nevykazovala príjem ako SZČO, pretože jej správca dane zrušil registráciu pre daň z príjmu, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou jej zrušil kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a bez tohto kódu nemohla vykonávať žiadnu administratívnu činnosť, ani predpisovať žiadne recepty a zdravotnícke poukazy ako fyzická osoba, pričom od 1.3.2006 pracuje ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ORTOPÉDIA NZZ s.r.o. s použitím licencie L1C. Záverom označila postup Sociálnej poisťovne, ktorým aplikuje ustanovenia formálne bez toho, aby skúmala z materiálnej stránky t.j. či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže mať absurdné dôsledky za nesprávny.

4. Žalovaný rozhodnutím č. 26550-3/2017-BA z 3. júla 2017 odvolanie účastníčky konania zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. 700-0600000317-GC09/17 zo 4. januára 2017 potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 28.02.2006 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 28. február 2006, ako aj na to, že Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím č. (právoplatné 12. januára 2006) ku dňu 28. februára 2006 zrušil rozhodnutie č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 vydané Krajským úradom v Trnave o povolení poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia, ďalej, že Slovenská lekárska komora vydala účastníčke konania licenciu č. L1A/TT/0068/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s účinnosťou odo dňa 8. apríla 2005, a súčasne, že príjem účastníčky konania z podnikania vykonávaného na základné iného ako živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov bol za rok 2004 vo výške 1 397 728 SKK, t.j. vyšší ako zákonom stanovená suma pre rok 2004. Vychádzajúc z uvedených skutočností zastal právny názor, že v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom ustanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. trvá. Poukázal na to, že v Slovenskej republike platí nevyvrátiteľná právna domnienka o znalosti právnych predpisov, v zmysle ktorej sa predpokladá, že odvádzateľ poistného pozná svoje povinnosti ustanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k procesných námietkam žalovaný uviedol, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníčke konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona), pričom zákon nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. V tejto súvislosti odkazoval aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára 2011. Uvádzal, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci dodajúc, že organizačná zložka je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, z čoho súčasne vyplýva, že je vecou organizačnej zložky, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy. Podľa žalovaného v predmetnej veci nebolo zatiaľ rozhodnuté na základe právoplatného rozhodnutia, nakoľko Sociálna poisťovňa vydá rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku povinného sociálneho poistenia v sporných prípadoch, t.j. keď odvádzateľ poistného nepodá Registračný list fyzickej osoby, resp. ho podá nesprávne vyplnený. Z uvedeného dôvodu preto zastal názor, že v predmetnej veci nemohla byť nariadená obnova konania a že Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta vo veci nezániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníčky konania rozhodla správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

5. Rozhodnutie žalovaného napadla žalobkyňa správnou žalobou označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

6. Žalobkyňa uvádzala, že vzhľadom na to, že k 28. februáru 2006 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO, pričom dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo, je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala, a to ani pred 28. februárom 2006 ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 1.3.2006 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodnú spoločnosť ORTOPÉDIA NZZ, s.r.o., so sídlom Nezábudková 3092/12, 924 01 Galanta, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 1.3.2006 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.

7. Mala za to, že postup žalovaného, ktorý mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmal, či žalobkyňa skutočne vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára už ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. júla 2017.

8. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 28. februáru 2006, mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.

9. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis, pričom z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovaného.

10. S poukazom na , zákona o sociálnom poistení a o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov žalobkyňa namietala, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.

11. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že do 31.12.2010 bol skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO, a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva. Uvádzal, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázal na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).

12. Žalovaný, vychádzajúc zo , poukázal na to, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení () a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“).

13. Podľa žalovaného, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôrazňoval aj tú skutočnosť, že je povinný aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

14. Žalovaný poukázal na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ( zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznil, že ustanovenie zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa , pričom v ustanovení zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázal na to, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem 1 397 728 SKK a preto jej vzniklo od 1. júla 2005 do 30. júna 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie.

15. Poukázal na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 28. februári 2006, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 28. februára 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam.

16. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti, uviedol, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaný podporil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2016.

17. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázal na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmil, že žalobkyňa dňa 28. februára 2006 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 28. februára 2006, avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver podporil rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0068/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaný poukázal tiež na to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až dňa 7. apríla 2016, pričom dňa 4. januára 2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznil, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani nemohla byť zo strany sociálnej poisťovne nariadená obnova konania (do 4. januára 2017 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby).

18. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté a nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, žalovaný uviedol, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodil tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní.

19. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 7. júla 2017 uviedol, že proti tomuto podal kasačnú sťažnosť a súčasne poukázal na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 9. mája 2017, sp. zn. z 9. mája 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. a sp. zn. obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jeho právny záver, že nie je rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa a

20. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení, nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a to dosahovanie príjmu

z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení.

21. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. zo dňa 24.9.2018 zrušil podľa a ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

22. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že v danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 28. februára 2006 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.

23. Súd uviedol, že táto právna otázka bola posudzovaná podľa ustanovení § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2007 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.7.2006.

24. Za nesporné súd považoval, že žalobkyňa disponovala licenciami L1A, L1B, ktoré boli vydané Slovenskou lekárskou komorou, pričom držiteľkou licencie L1A č. bola od 8.4.2005 do 20.2.2017. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že rozhodnutím Krajského úradu v Trnave, odbor zdravotníctva č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996 bolo vyhovené žiadosti žalobkyne o vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení, pričom poskytovať zdravotnú starostlivosť v odbore ortopédia začala žalobkyňa dňom 1. januára 1997. Rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č.j. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. januára 2006, bolo vyhovené žiadosti žalobkyni a dňom 28. februára 2006 došlo k zrušeniu povolenia prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala, teda nemala z nej žiadne príjmy.

25. Obsahom administratívneho spisu mal súd preukázané, že žalobkyňa bola v období od 8.4.2005 do 20.2.2017 držiteľkou licencie L1A č. , dňa 28. februára 2006 podala Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 28.2.2006. Ďalej mal súd na základe výpisu z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2004 preukázané, že žalobkyňa za rok 2004 dosiahla príjem z podnikania vykonávaných podľa osobitných predpisov vo výške 1 397 728 SKK.

26. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však zastáva názor, ktorý zdieľa aj žalovaný, a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.

27. Súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Krajského úradu v Trnave č. 96/02123/LEK zo 16. októbra 1996. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného rozporovaná, avšak žalovaný ju vyhodnotil ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

28. Súd v tejto súvislosti zastával názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného

z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2006 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

29. Podľa názoru súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2010 bez ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul.

30. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.2.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov), súd poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

31. Súd sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovaným za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia Krajského úradu v Trnave a licenciu L1A, na základe ktorej bola tiež oprávnená dosahovať príjem, nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to

konkrétne znamená, že žalovaný mal na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

32. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia a ani po zrušení rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v odbore ortopédia (rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja č. j. , právoplatné dňa 12. januára 2006) nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 28.2.2006 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu súd uzatvoril, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 28.2.2006, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie A. A. B. č. j. 96/02123/LEK vydané Krajským úradom v Trnave dňa 16.10.1996 v odbore ortopédia, pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 28.02.2006, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia na základe rozhodnutia Krajského úradu v Trnave č. j. 96/02123/LEK zo dňa 16.10.1996. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa pre nesprávne právne posúdenie veci.

33. K namietaným procesným pochybeniam súd uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

34. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy, súd konštatoval, že je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaný na podporu správnosti svojho postupu citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať aj doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR súd zastal názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie

je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí 11 rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 28.02.2006. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané takmer po 11 rokoch bolo pre žalobkyňu viac ako prekvapivé. V citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktorý na argumentáciu použila žalovaná, išlo o predpísanie dlžnej sumy poistného a príspevkov zamestnávateľovi, ktorý si ich vypočítal v nesprávnej výške. Teda ide o dve neporovnateľné situácie. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti s účastníčkou konania tak, aby táto mala možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mala vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobkyne, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (body 44 a 45 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného zobral aj , teda, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti ( správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

35. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citovala tak žalobkyňa ako aj žalovaný, súd uviedol, že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti správnych súdov ( ) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu ( ). Súčasná rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobkyni ako aj žalovanému nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 44. a 45. tohto rozsudku k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.

36. Rozsudok krajského súdu zo dňa 24.9.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 27.6.2022.

37. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. -22 zo dňa 30.11.2021.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc v mení platnom do 31.12.2010, , §

3 ods. 4 , , , , , konštatoval: ..... "Zákonodarca už v ustanovení rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c)]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [ ] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [ ods. l písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [ ] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [ ods. l písm. b)]. Pojem "povolenie“, uvedený v bod l. a § II je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [ ] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť - tzv. licenciu L1C [ Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa ods. l písm. a) (ďalej aj" licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať (a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. "návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár-držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia LIA bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [

písm. a) bod. 1 ], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie v znení platnom do 31.12.2010

- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa , je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa a Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa , by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle “

39. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. . Na prvú otázku, teda "či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v , uvádza nasledovnú odpoveď: "Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle o sociálnom poistení v znení , na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú. osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu o sociálnom poistení v znení "

40. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenské poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc ods. l písm. b), , , , , ods. l, , , , , konštatoval: ..... "Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj "SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa , či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba-držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v , , až j) Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj "povinné poistenie ") samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie až 4 Trvanie a zánik poistenia

lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie Podľa v znení , účinnom od 1.1..2008 do 31.12.2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v a dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v . Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie ods. l Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie , časť vety za spojovníkom "a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa a a v spojení s a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v , teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t.j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže výslovne vyžaduje podanie "vyhlásenia" podľa , za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely v spojení s Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo "Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. "od ..... " túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.

41. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: 1) podľa ods. l dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej prijem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len "príjem z podnikania") nebol vyšší ako 12- násobok vymeriavacieho základu uvedeného v tohto zákona, alebo 2) podľa , časti vety pred písmenom "a" v znení platnom od 1.8.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo 3) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s a v spojení s , časti vety za písmenom "a" tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v tohto zákona.“

42. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. , zo dňa 24. novembra 2020 sa vyjadril aj k otázke povinnosti Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára skúmať a posudzovať príjmy poistenca – lekára samostatne vo vzťahu k licencii L1A, uviedol, že "...povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa , resp. z výpisu z daňového priznania podľa ods. l a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dovodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti

Sociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A, prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov [ o dani z príjmov] vo výške vyššej ako je uvedená v , Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa ods. l právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti, sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie , poistenie vznikne, resp. trvá naďalej.“

43. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. -22 zo dňa 30.11.2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: "Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech "prebiť', nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocoval' in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22. odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie , resp. čl. 6 ods. l dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. ). Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17., 19., 21. a 23. tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byt' z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

44. Podľa kasačného súdu skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. TA/20061118 Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 28. februára 2006 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore ortopédia, bola i naďalej držiteľom licencie číslo: L1A/TT/0068/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 8. apríla 2005 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem. Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so , keď rozhodla tak, že žalobkyni ako

samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. februára 2006, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle , keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1 A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia LIA nebola oprávnením podľa , by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Kasačný súd sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu ohľadne porušenia procesných práv žalobkyne. V danej veci sa jedná o nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s zákona o sociálnom poistení začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, je podľa zákona o sociálnom poistení začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých márnych účastníkov konania, ako to ukladá Správny poriadok. Taktiež zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (bližšie pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 24.2.2011).

45. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnil a nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu, vypočul prítomnú žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu, a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel opätovne k záveru o dôvodnosti žaloby.

46. Žalobkyňa v konaní zotrvala na argumentácii uvedenej v jej predchádzajúcich podaniach vo veci. Poukazovala najmä na skutočnosť, že ako fyzická osoba podnikala do 28.2.2006, ku ktorému dátumu vykonala všetky kroky k ukončeniu jej statusu SZČO, podala odhlášku zo sociálneho poistenia, na základe ktorej pobočka Sociálnej poisťovne Galanta vyznačila zánik poistenia k tomuto dňu, zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, svoje IČO a DIČ. Napriek tomu, že nedošlo ku zmene skutkového ani právneho stavu, žalovaný po 11 rokoch vydal nové rozhodnutie o jej účasti na sociálnom poistení, hoci ona po celú dobu podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba nevykonávala. Má za to, že žalovaný svojim postupom hrubo porušil princíp právnej istoty, ktorým sa nezaoberal ani najvyšší správny súd.

47. Podľa (, ) bol súd v ďalšom konaní viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 27.6.2022 s odvolaním sa na rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu zaujal stanovisko k otázke vzťahu držby licencie L1A a statusu samostatne zárobkovo činnej osoby, ako aj k otázke, či neoznámením začatia nedávkového konania žalobkyni správny orgán pochybil a porušil práva účastníčky konania.

48. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí nezaujal stanovisko k nedostatku rozhodnutia správneho orgánu konštatovanému v odôvodnení zrušeného rozsudku - k prekvapivosti rozhodnutia správneho orgánu, t.j. k jeho nepredvídateľnosti, nevyplývajúcej v tomto prípade z rozporu rozhodnutia s doterajšou rozhodovacou praxou správneho orgánu, ale zo skutočnosti, že rozhodnutie bolo vydané po uplynutí takmer 11 rokov (!) po podaní odhlášky z poistenia a pri bezproblémovosti právneho vzťahu medzi Sociálnou poisťovňou a žalobkyňou počas tohto obdobia.

49. Prekvapivosť rozhodnutia v tomto prípade znásobuje skutočnosť, že ako v obsahu rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia, tak aj v obsahu rozhodnutia odvolacieho orgánu absentuje zrozumiteľné vysvetlenie dôvodu vydania rozhodnutia o nezániku poistenia, požiadavku na ktoré vysvetlenie považuje

súd doposiaľ za opodstatnenú vzhľadom na už konštatovaný časový odstup medzi rozhodnutím a podaním odhlášky z poistenia žalobkyňou, ako aj v súvislosti s predvídateľnosťou ďalšieho postupu Sociálnej poisťovne pre účastníka konania.

50. Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je zrejmé, či za existencie určitých skutkových okolností (zrejme najmä podanie odhlášky z poistenia k určitému dňu a zistení týkajúcich sa nezrušenia licencie L1A) bolo zákonnou povinnosťou rozhodnutie vo veci nezániku poistenia vydať alebo ide o iniciatívu poisťovne smerujúcu k dosiahnutiu určitého legitímneho cieľa (akého ?), prípadne, či išlo o formu opravy pochybenia v evidencii poisťovne, ktorá na základe odhlášky žalobkyne ukončenie jej poistenia zaevidovala, či má rozhodnutie slúžiť ako podklad pre dovyrubenie poistného alebo pre niečo iné. Bez tohto vysvetlenia nie je možné posudzovať, či rozhodnutie o nezániku poistenia (bez stanovenia podľa názoru žalovaného správneho dátumu jeho zániku) vôbec splnilo svoj účel a nie je iba výsledkom svojvôle správneho orgánu.

51. Ozrejmenie tejto okolnosti, absencia ktorého podľa názoru súdu spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nemožno považovať za požiadavku na odstránenie vady rozhodnutia iba formálneho charakteru, s prihliadnutím na kasačným súdom prezentovaný právny názor na charakter licencie L1A vyplývajúci z rozhodnutia veľkého senátu sp. zn. bez možnosti privodenia pre žalobkyňu priaznivejšieho rozhodnutia správneho orgánu, ale za požiadavku, ktorá zohľadňuje záujem na naplnení základného práva účastníka správneho konania na spravodlivý proces zahŕňajúceho aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poskytujúce zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné otázky konania.

52. Súd preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie vo vyššie naznačenom smere, výsledkom ktorého musí byť rozhodnutie po všetkých stránkach zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim preň z ustanovenia zákona o sociálnom poistení vzťahujúcom sa primerane aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu.

53. Právo na plnú náhradu trov konania priznal súd v konaní úspešnej žalobkyni podľa , s tým, že o výške trov bude v zmysle rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.