Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4CoPr-3-2022.pdf
PDF · 196.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoPr/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: W.. U. N., N.., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, A. I., zastúpená Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Zdravé komunity, n.o. v likvidácii, so sídlom Limbová 2, Bratislava, IČO: 45 744 157, zastúpený JUDr. Peter Škultéty, advokát, so sídlom Na vŕšku 8, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30. júna 2021 č. k. 17Cpr 2/2015-419 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným dňa 30.06.2015 je neplatné.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou žalobkyňa žiadala, aby vyslovil neplatnosť jej okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 30.06.2015 zo strany zamestnávateľa a zaviazal žalovaného poskytnúť jej náhradu mzdy, skutkovo odôvodnenej tým, že pre žalovaného pracovala na pracovnej pozícii „E. K.“ s pracovnou náplňou uvedenou v prílohe číslo 1 pracovnej zmluvy, s dátumom nástupu do práce dňa 01.10.2014. Žalobkyňa zastrešovala projekt „Zdravé komunity“ po odbornej stránke a v tejto oblasti bola uznávanou odborníčkou. Podľa jej názoru si vždy riadne a svedomito plnila svoje pracovné povinnosti a pracovné úlohy v zmysle svojej pracovnej náplne, svoju prácu vykonávala tak, ako bolo uvedené v pracovnej zmluve, neporušila žiaden všeobecne záväzný právny predpis, pričom pri svojej práci postupovala vždy zodpovedne a prejavovala zápal pre projekt, o čom svedčí okrem iného aj množstvo odpracovaných nadčasov. V pomerne mladom kolektíve panovala spočiatku dôvera, vzájomná akceptácia a vysoké pracovné nasadenie, keďže im išlo všetkým o ten istý cieľ, pomôcť chudobným, zamestnať ich, odborne vyškoliť a celkovo tak zlepšiť stav ľudí žijúcich v osadách, čo by v konečnom dôsledku prinieslo prospech pre celú spoločnosť. Napriek snahe a svedomitému plneniu si pracovných povinností začala žalobkyňa od marca roku 2015 pociťovať tlak zo strany zamestnávateľa, čo pripisovala jej upozorneniam na viaceré nedostatky týkajúce sa okrem iného rozpočtu v neoprávnených výdavkoch žalovaného, na ktoré žalobkyňa poukázala v záujme ochrany práv a záujmov svojho zamestnávateľa. Členmi správnej rady žalovaného jej bolo viackrát naznačené, že je až príliš pravdovravná, čo by ju mohlo stáť miesto. Tento tlak sa postupne stupňoval a vzťahy na pracovisku sa zhoršili do takej miery, že sa žalobkyňa skutočne začala obávať o svoje pracovné miesto, keď riaditeľ žalovaného jej postupne začal zadávať objektívne nesplniteľné pokyny aj mimo jej pracovnú náplň a zavádzať rôzne reštriktívne opatrenia, ktoré nemali pre projekt opodstatnenie. Napriek tomu sa žalobkyňa snažila aj v sťažených podmienkach a pod neustálym psychickým tlakom zo strany nadriadeného plniť si svoje pracovné povinnosti, keďže ju práca napĺňala a cítila lojalitu k organizácii
projektu a najmä voči tým, ktorí v rámci projektu pomôcť potrebovali. Dňa 30.06.2015 o 17,38 hod. si ju dal zavolať riaditeľ žalovaného a v prítomnosti jediného svedka K.. W. J. jej odovzdal skončenie pracovného pomeru s okamžitou platnosťou. Ako dôvod ukončenia pracovného pomeru bolo uvedené závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), skutkovo bolo toto porušenie popísané tak, že žalobkyňa nadriadeného K.. K. J. „... poslala do p...“, a tým znížila jeho autoritu. Túto listinu odmietla žalobkyňa prevziať, keď si bola vedomá, že uvedené nebolo oznámené ani odsúhlasené riadiacim orgánom Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, projektovým manažérom, t. j. kompetentné osoby o prepustení žalobkyne nemali vedomosť. Hneď bola vyzvaná aj na vrátenie pracovného počítača, ale bez preberacieho protokolu, a preto žalobkyňa v obave, aby nebolo uvedené použité v budúcnosti proti nej, oznámila, že pracovný počítač odovzdá až vtedy, ak bude o tom spísaný preberací protokol. Na 2. deň po oznámení o okamžitom skončení pracovného pomeru napísala žalobkyňa list riaditeľovi, ktorému objasnila, že tam uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru pociťuje ako vystupňovanie šikany, ktorú z jeho strany dlhodobo prežívala, čoho dôkazom je aj emailová komunikácia z posledných dní pred ukončením pracovného pomeru, pričom nemá vedomosť o závažnom porušení pracovnej disciplíny, a ak jej aj v dôsledku dlhodobého stresu mimovoľne takáto nadávka vykĺzla, tak odznela v uvedenom kontexte a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 ZP. Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru jej bolo doručené na adresu trvalého bydliska a pôvodný text okamžitého skončenia pracovného pomeru bol rozšírený o ďalšie 2 dôvody, a to zahrnutie externého subjektu - projektového manažéra do internej komunikácie a neuposlúchnutie inštrukcie o zbere dát. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa nesmie dodatočne meniť, preto možno na základe tejto skutočnosti okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou považované za neplatné z dôvodu rozporu v ustanovení § 70 ZP. Listom zo dňa 09.07.2015 bolo žalobkyni riaditeľom žalovaného oznámené, že nie je možné vyhovieť jej požiadavke ďalej ju zamestnávať, a pokiaľ ide o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, navrhol, aby rozhodol súd.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobe v rozsahu určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel pôvodne rozsudkom zo dňa 24.11.2016 č.k. 17Cpr/2/2015-228, keď ustálil, že pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, závislej od konkrétnych okolností a ovplyvnenej osobou zamestnanca, jeho doterajším postojom k plneniu pracovných povinností, vychádzal z vyjadrení strán sporu a vypočutých svedkov, ktorí zhodne opisovali žalobkyňu ako zamestnanca úplne oddaného práci, ochotného pracovať nadčasy, výborného metodika, dokonca aj riaditeľ žalovaného K.. J. uviedol, že ťažko sa takíto ľudia ako žalobkyňa hľadajú, prekážala mu len jej konfliktná povaha; preto z tohto hľadiska nebol spôsob ukončenia pracovného pomeru jeho okamžitým skončením adekvátny. Konanie žalobkyne ako zamestnanca nespôsobilo zamestnávateľovi žiadnu škodu. Súd prvej inštancie preto podrobne vyhodnocoval všetky tri skutkové okolnosti, opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru, pričom prvý dôvod, a to, že žalobkyňa dňa 23.06.2015 na operatívnej porade pred kolegami X.. K. J., K.. Q. D. a K.. H. L. žalobkyňa urazila slovne svojho nadriadeného, riaditeľa organizácie K.. K. J., slovami: „choď do pi...e“ (chýbajúce písmeno je „č“), čím zámerne znížila jeho autoritu ako nadriadeného pracovníka a riaditeľa organizácie; vyhodnotil ako úplne nedôvodný, keď z vykonaného dokazovania, najmä zo svedeckej výpovede svedkov X.. K. J., H. L. a W. I. vyvodil, že nešlo o operatívnu poradu, ani o poradu vôbec, ale o rozhovor žalobkyne s p. J.. Táto skutočnosť bola aj dôvodom, pre ktorý svedok X.. K. J. nepodpísal záznam z porady, zaznamenávajúci slovné vyjadrenie žalobkyne voči K.. J.. Rovnako aj všetci vypočutí zhodne uviedli, že slovník používaný na pracovisku žalovaného obsahoval aj vulgárne výrazy, bavili sa tak medzi sebou, poznali sa ako kolegovia už z predchádzajúceho zamestnania, vulgárny výraz žalobkyne neodznel na oficiálnom fóre, a preto súd prvej inštancie žalovaným uvádzané hrubé porušenie pracovnej disciplíny nevyhodnotil ako dôvodné, najmä preto, že skutok tam opísaný sa tak preukázateľne nestal, keďže nešlo o oficiálnu poradu na pracovisku zamestnávateľa, ale o rozhovor dvoch kolegov na pracovisku.
4. Pri hodnotení druhého skutku uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to, že žalobkyňa neuposlúchla príkazy nadriadeného K.. K. J., ktorý ju opakovane od mája 2015 upozorňoval na neplnenie aktivity zberu dát (číselné výsledky z terénu za obdobie od októbra do decembra 2014), ktorú mala v pracovnej náplni uvedenú ako analýza a spracovanie výstupov projektu, ktorý príkaz bol žalobkyni nariadený aj mailovou komunikáciou dňa 26.06.2015 o 16,03 hod. - spolupracovať na zbere potrebných údajov z terénu, keď túto aktivitu žalobkyňa nesplnila a číselné údaje za uvedené obdobie neodovzdala nadriadenému pracovníkovi; zohľadnil, že žalobkyňa uviedla, že prvý mail s touto žiadosťou dostala v piatok 26.06.2015 a ďalší potom v pondelok 29.06.2015, podľa žalobkyne
išlo o nesplniteľnú úlohu, keďže požadovaná úloha sa týkala obrovského množstva informácií, ktoré nebolo možné vyhotoviť v stanovenom termíne a okrem toho, predtým bola poverená inou pracovnou úlohou, a to vypracovaním cestovných príkazov, hoci to nebolo v náplni jej práce. I napriek tomu, že riaditeľ žalovaného K.. J. spochybnil objem požadovaného materiálu, ktorý mal byť za prvé 3 mesiace projektu október - december 2015, nie za 12 mesiacov, ako to uvádzala žalobkyňa, aj tak sa vzhľadom sa zadanie úlohy v piatok 26.05.2015 a následne v pondelok 29.05.2015, kedy už bolo splnenie úlohy od nej vyžadované, javilo súdu prvej inštancie ako nevykonateľné so známkami šikanózneho postupu zamestnávateľa voči zamestnancovi. Vnímal to v súvislostiach, t. j. zamestnanec dobrovoľne vykonávajúci pracovnú úlohu mimo rámec jeho pracovnej náplne (cestovné príkazy) a za týchto okolností je v časovom strese limitovaným termínom poverený ďalšou časovo náročnou pracovnou úlohou, zo strany zamestnávateľa očakávaniami, že sa tým bude zaoberať počas víkendu, hneď v nasledujúci pondelok po víkende mailom s otázkou, či bol pokyn splnený, preto takýto postup zamestnávateľa nemal za súladný s dobrými mravmi a ani v zmysle zásad uvedených v ZP akceptovateľný.
5. Tretí skutok uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to, že žalobkyňa nerešpektovala písomný emailový príkaz nadriadeného K.. K. J. zo dňa 26.06.2015 o 16,03 hod., a to nevynášať obsah internej komunikácie externým subjektom (vrátane MZ SR) a v následnej mailovej komunikácii zo dňa 26.06.2015 o 18,39 hod., Predmet: RE: Intervencie - október, november, december, túto mailovú správu zaslala aj externému pracovníkovi N. F. z MZ SR; súd prvej inštancie posudzoval tak, či bol p. F. externým subjektom alebo nie. Podľa zhodným vyjadrení všetkých vypočutých vyhodnotil, že bol p. F., síce zamestnanec MZ SR, projektovým manažérom projektu, na ktorom v rozhodnom období pracovali zamestnanci žalovaného, avšak sedel v kancelárii vedľa kancelárie žalobkyne na pracovisku žalovaného. V konaní mal za nepochybne preukázané, že bolo bežnou praxou, že zamestnanci žalovaného s p. F. bežne komunikovali, uvádzali ho do kópií mailov, pretože už z jeho pozície projektového manažéra vyvodil, že nemohol byť vnímaný ako externý subjekt. Vyhodnotil, že takto ho vnímala nielen žalobkyňa, ale aj svedkovia W. I., H. L. a K.. E. U.. Preto skutočnosť, že bol žalobkyňou predmetný mail okrem adresáta K.. J. žalobkyňou zaslaný aj X.. F., súd prvej inštancie neposúdil ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ale ako bežný postup aj ostatných zamestnancov žalovaného.
6. Na odvolanie žalovaného proti pôvodnému rozsudku súdu prvej inštancie vydanému vo veci odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu uznesením zo dňa 31.10.2018 č.k. 4CoPr 9/2017-348 vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ustálil, že vykonaným dokazovaním došlo súdom prvej inštancie k preukázaniu skutočnosti, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne žalobca realizoval písomne a doručoval ho žalobkyni najskôr na pracovisku, kde žalobkyňa doručovanú zásielku odmietla prevziať. Uvedená skutková okolnosť medzi stranami sporu nebola sporná, súd prvej inštancie však uvedené skutkové zistenie právne neposúdil a nevyhodnotil, či odmietnutím prijatia zásielky obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru došlo k jej účinnému doručeniu alebo nie, keď neuviedol, príslušné zákonné ustanovenia a spôsob ich aplikácie vzťahujúce sa na uvedené okolnosti. Na základe tohto potom absentuje vyhodnotenie právnej otázky, či predmetom preskúmavania je okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa odmietla prijať, ktoré podľa skutkového tvrdenia žalobkyne v žalobe obsahovalo len jeden dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to dôvod spočívajúci vo vulgárnom správaní a vyjadrovaní sa žalobkyne k svojmu nadriadenému. Súd prvej inštancie opomenul vyhodnotiť unesenie dôkazného bremena žalobkyňou v tomto smere a právne neposúdil, či dodatočným doplnením/menením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v ďalšom doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty jeho neplatnosti práve z dôvodu nenaplnenia formálnych predpokladov pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, konkrétne dodatočná zmena/rozšírenie dôvodu, keď odvolací súd dal súdu prvej inštancie do pozornosti, že sankcia neplatnosti uvedeného právneho úkonu je z dikcie citovaného ustanovenia zaradená pred text „uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť“. Preto zostala nezodpovedaná otázka, či pre účely úspechu žalovaného v spore o základe nároku bolo potrebné uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k ďalším dvom skutkom žalobkyni kladeným za vinu ako dôvody závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré obsahovalo súdom prvej inštancie posudzované okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni následne poštou. Uvedeným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, ktoré súd prvej inštancie nevykonal a v odôvodnení napadnutého v rozsudku neuviedol dôvod nevykonania týchto dôkazov, čím odňal žalovanému právo na spravodlivý proces. Žalovaný navrhol tieto dôkazy v písomnej záverečnej reči ešte pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania v zmysle ustanovenia § 320 CSP, pretože v individuálnom pracovnoprávnom spore sa ustanovenia o
sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania nepoužijú. Vtedy prichádzal do úvahy procesný postup podľa ustanovenia § 197 ods. 2 CSP, keď písomný návrh žalovaného na výsluch svedkov bolo potrebné vyhodnotiť ako jeho návrh na predvolanie svedkov súdom prvej inštancie v záujme zachovania spravodlivej možnosti uniesť dôkazné bremeno v spore. Zároveň však odvolací súd konštatoval, že k vykonanému dokazovaniu vo vzťahu k prvému skutku porušenia pracovnej disciplíny spočívajúcemu v prejave vulgarizmov žalobkyne voči svojmu nadriadenému nemá námietky a stotožňuje sa s ním, keď vyhodnotenie dokazovania v tomto smere mal s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu za logické a v zmysle ustálenej súdnej judikatúry zákonné a zodpovedajúce ustálenej súdnej judikatúre o kvalifikácii okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý sa považuje za krajný spôsob riešenia ukončenia pracovných vzťahov, keď kvalifikácia vulgárneho správania ako závažné porušenie pracovnej disciplíny v pracovnom poriadku žalovaného je právne irelevantná. Odvolací súd považoval odvolaním napadnutý medzitýmny (čiastočný) rozsudok za vydaný predčasne, a preto ho zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP, pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku ohľadom podstatných právnych aspektov veci odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces, keď nemal za účelné tento nedostatok napraviť odvolacím súdom, pretože by sa tak stranám sporu odňala možnosť brániť sa vysloveným právnym argumentom počas odvolacieho konania. Súd prvej inštancie vec nedostatočne právne posúdil ohľadom naplnenia formálnych predpokladov pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a z uvedeného dôvodu nemal za zrejmé, či bolo alebo nebolo potrebné vykonať žalovaným navrhnuté dokazovanie vo veci materiálnych predpokladov pre jeho platnosť. Preto odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bol potom tento viazaný vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a v novom konaní bolo jeho úlohou opätovne vyhodnotiť vykonané dokazovanie, vykonať i ďalšie navrhnuté dokazovanie stranami sporu, jeho výsledky právne posúdiť v zmysle vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu a vo veci opätovne rozhodnúť.
7. Súd prvej inštancie v rámci doplnenia dokazovania v naznačenom smere odvolacím súdom vychádzal z výpovede žalobkyne, že jej na porade 30.06.2015 bola odovzdaná listina, kde bol uvedený len jeden dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to prvý. Zdôraznila, že ak by tvrdila niečo iné, tak by klamala. Nevie to však preukázať a je si istá, že navrhnutý svedok p. J. bude tvrdiť verziu žalovaného. Na vysvetlenie uviedla, že v liste zo dňa 01.07.2015 reagovala a vysvetľovala dôvody, pre ktoré podľa nej nebolo okamžité skončenie pracovného pomeru dôvodné, reagovala len na tento jeden dôvod. Spomenula si sa na to, že na listine boli uvedené podpisy, brala ich ako podpisy svedkov, ale nepamätala si, aký názov mala táto listina, či to bol záznam z porady. Zdôraznila, že v liste zo dňa 01.07.2015, je uvedené v druhej vete „dôvod, ktorý ste uviedli, že som sa vyjadrila nech idete do ... sa nestal, na čo mám aj svedkov“. Žalobkyňa v reakcii na výpoveď svedkov uviedla, že nie je pravdou, že ohovárala kohokoľvek na Facebooku, vedela, že ho sledujú a dávala si na to veľký pozor, spomenula si na okolnosti prevzatia tak, že v deň 30.06.2015 o 17,30 hod. bola zavolaná do kancelárie K.. J., kde bol aj pán J., boli jej predložené dva dokumenty, záznam z porady a okamžité skončenie pracovného pomeru, ako prvé zobrala do ruky okamžité skončenie pracovného pomeru a celé si ho prečítala. Potom so záznamom z porady vybehla do prechodnej miestnosti za dverami kancelárie K.. J., a pýtala sa K.. J., či to podpísal, on povedal, že nie, a p. D. jej povedala, že podpísala len to, že počula nadávku. V tom pôvodnom dokumente okamžitého skončenia pracovného pomeru, o ktorom tvrdí, že jej bol vtedy predložený, bol ako dôvod uvedený to, že povedala nadávku a boli tam ako svedkovia uvedení p. J., p. L. a p. D. a potom sa vrátila do kancelárie K.. J. s tým, že povedala, že to neprevezme a odišla. Ešte ju vyzvali, aby vrátila počítač, na čo reagovala tak, že z dôvodu, že nemajú preberací protokol, ho neodovzdá.
8. Právny zástupca žalovaného zdôraznil, že formálne predpoklady okamžitého skončenia pracovného pomeru boli splnené. Dňa 30.06.2015 boli žalobkyni v rovnakom čase odovzdávané naraz tri dokumenty, a to návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, ktorý odmietla podpísať, druhý dokument bol záznam z porady zo dňa 23.06.2015, ktorý obsahuje opis prvého skutku okamžitého skončenia pracovného pomeru (vulgarizmy, ktoré boli povedané) a tretí právny dokument - okamžité skončenie pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukázal na odsek 3 strana 2 žaloby, kde podľa neho žalobkyňa zmätočne uvádza ako jediný prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ide o formálny právny nedostatok, že žalobkyňa namietala, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej bolo predložené dňa 30.06.2015 v prítomnosti p. J. a J., bolo polstranové a domov jej potom prišlo rozšírené okamžité skončenie pracovného pomeru, kde boli doplnené ďalšie dôvody. Opätovne zdôraznil, že jej boli predložené na stretnutí tri dokumenty a žalobkyňa si žiadny z nich neprevzala. Dôkazné bremeno
preukazujúce, že okamžité skončenie pracovného pomeru má formálne nedostatky a dôvody boli ďalej rozšírené, zaťažuje žalobkyňu a ak by to bolo preukázané, nemalo by ďalšie dokazovanie zmysel.
9. Z výsluchu svedka K.. K. J. súd prvej inštancie zistil, že bol od 01.10.2014 do 19.04.2017 riaditeľom žalovaného. Pracovný pomer bol ukončený dohodou z oboch strán, následne pracuje ako E. K. pre štátnu príspevkovú organizáciu MZ SR Zdravé regióny. Dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli v prípade žalobkyne tri, prvý dôvod, že ho ako nadriadeného poslala do p... , druhý dôvod, že odmietala spolupracovať na zbere údajov, kde sa súd prvej inštancie podľa jeho názoru nechal vo svojom prvom rozsudku vmanipulovať do vyhodnotenia situácie zo strany žalobkyne ako obete, keď fotografie, ktorými ilustrovala žalobkyňa nezvládnuteľnosť tejto úlohy formou kôp papierov v kancelárii, boli excelovské tabuľky, ktoré sa týkali úplne inej situácie, netvorili žiaden podklad pre prácu žalobkyne, zadanie bolo spracovanie excelovských tabuliek vo forme emailov, nie vo fyzickej podobe papiera. Tretím dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo porušenie povinnosti vynášať informácie tretiemu subjektu, keď MZ SR je rozhodne iným subjektom, a žalobkyňu opakovane upozorňoval už predtým na to, že to bude vnímať a hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, na čo ju vopred písomne upozornil. Odpoveďou na jeho upozornenie bolo okamžité porušenie pracovnej disciplíny, nevie si predstaviť, že by po takomto porušení zostal takýto zamestnanec pracovať v tejto, alebo v akejkoľvek inej organizácii. Vyjadril sa aj k okolnostiam odovzdania dokumentov, keď žalobkyňa namietala, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej bolo prvotne predložené, obsahovalo len jeden dôvod, a to vulgarizmus voči nemu ako nadriadenému. Svedok uviedol dve vysvetlenia, alebo sa žalobkyňa pomýlila, alebo klame. Situáciu opísal tak, že v rozhodný deň 30.06.2015 v čase medzi 15,00 hod. a 17,00 hod. si zavolal p. J. do svojej kancelárie ako svedka, pretože vedel, že žalobkyňa je konfliktná a zavolal ju do kancelárie. Mal pripravené tri doklady: Zápis z porady, okamžité skončenie pracovného pomeru a Dohodu o skončení pracovného pomeru. Chcel sa dohodnúť, a vyzval ju, aby vrátila počítač, ale ona si ako prvý dokument zobrala do ruky zápis z porady, prečítala si mená, ktoré boli pod týmto zápisom, išla za týmito ľuďmi do kancelárie a začala tam po nich kričať, čo to podpísali. Je možné, že si pomýlila zápis z porady s okamžitým skončením. Nič nepodpísala, vyhrážala sa džihádom, čo aj naplnila, pretože na Facebooku a všade, kde sa dalo, ohovorila žalovaného a jeho zamestnancov, následne bola práceneschopná a od 01.07. sa vrátila až v polovici augusta do práce, niekedy v júli pred polnocou a zobrala si nejaké dokumenty z práce. To dokresľuje, že bola konfliktná a nedalo sa s ňou normálne dohodnúť. Následne zisťoval u právničky žalovaného S.. Q. následný postup, keď žalobkyňa odmietla prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, na radu právničky jej ho zaslal poštou a na listinu okamžitého skončenia pracovného pomeru pripojil poznámku, že žalobkyňa odmietla prevziať OSPP a podpísali sa pod text okamžitého skončenia spolu s prítomným svedkom p. J.. Žalobkyňu požiadal o zber údajov niekedy v máji na porade, opakovane sa o tom bavili. Vzhľadom na situáciu vedel, že už od žalobkyne žiadne podklady nedostane a napokon ich čiastočne dostal od p. J.. Na jeho výzvu reagovala žalobkyňa emailom, že bez jej vedomia tieto závery aj tak nebudú platné, že ona je K..
10. Z výpovede svedka W. J. zistil, že pracovný pomer pre žalovaného ukončil 31.12.2016 z dôvodu, že sa ukončil projekt, na ktorom pracoval. Teraz pracuje pre Zdravé regióny rovnako ako K.. J.. Na ten deň, kedy bola odovzdaná výpoveď žalobkyni, si spomína tak, že ho zavolal riaditeľ K.. J. do jeho kancelárie, mal tam pripravené tri doklady: Zápis z porady s nadávkou, Okamžité skončenie pracovného pomeru a Dohodu, bola zavolaná žalobkyňa, ktorá odmietla listiny prevziať, nezobrala si ani jednu listinu, potom K.. J. volal právničke a radil sa s ňou o ďalšom postupe. Žalobkyňa odišla z práce bez týchto dokladov. Nepamätal si vzhľadom na uplynulý čas, čo všetko podpisoval, ale určite podpisoval to, že tam bol prítomný. Odvtedy sa už so žalobkyňou nestretol. Vzťahy so žalobkyňou boli ľudsky korektné, nemal s ňou žiaden problém. Na otázku o úlohe zberu údajov, na ktorý bol okrem žalobkyne poverený, odpovedal, že išlo o klasickú excelovskú tabuľku, kde sa do výročnej správy mali nahodiť údaje, nevnímal to dramaticky, nevedel si vzhľadom na uplynulý čas spomenúť, koľko mu splnenie tejto úlohy časovo trvalo, ale išlo o niekoľko hodín, určite nie týždeň. Na otázku žalovaného, že žalobkyňa vo svojej výpovedi tvrdila, že išlo o analýzu 68 000 dokumentov, ktoré boli na asi 210 miestach v dispozícii 210 ľudí, a preto bolo potrebné z jej strany vypracovať metodiku spracovania, čo bolo podľa jej názoru ako reálne nesplniteľná požiadavka v krátkom čase, ako túto úlohu hodnotil svedok, odpovedal, že v emaili boli uvedené 3 mesiace, určite to nebolo na 210 miestach u 210 ľudí. Svedok požiadal svojich koordinátorov o poskytnutie informácií, jeho návrh bol žalobkyňou zamietnutý. Volali mu naspäť kolegovia koordinátori, že mali od nej protichodnú informáciu, že nemajú tieto údaje poskytovať a nevedeli, čo majú robiť. Vzhľadom na uplynulý čas si svedok témy týkajúce sa zberu dát nepamätal, ale mohlo ísť o očkovanie, výskyt svrabu a výskyt vší. Dáta potom zozbieral od svojich koordinátorov a ich spracovanie mu trvalo
niekoľko hodín. Nezvykol diskutovať o pracovných úlohách, urobil to aj nad rámec pracovného času. Na otázku, ako vnímal emailovú komunikáciu, keď K.. J. požiadal žalobkyňu o nevynášanie informácii MZ SR, odpovedal, že bola to ich interná komunikácia, preto si to mali riešiť interne, rovnako svedok nedával do kópie nikoho a p. F. vnímal ako zamestnanca MZ SR, teda nie ako internú osobu.
11. Z výpovede svedka X. N., ktorý v rozhodnom čase vzniku sporu pôsobil ako predseda Správnej rady organizácie Zdravé komunity, teda žalovaného, na tejto pozícii už nepracuje od roku 2016, súd prvej inštancie zistil, že s oboma stranami sporu mal iba pracovné kolegiálne vzťahy. V rozhodnej dobe pracoval ako zamestnanec MZSR, ktoré bolo jedným zo zriaďovateľom organizácie žalovaného a z tohto titulu bol aj nominovaný za predsedu správnej rady. Z pozície správnej rady poverili vtedajšieho riaditeľa žalovaného pána K. J., aby komunikoval s externými orgánmi. On bol zodpovedný za chod organizácie a on jediný reportoval správnej rade. Celý spor subjektívne vnímal tak, že žalobkyňa mala ambíciu stať sa riaditeľkou žalovaného a toto si aj interne v správnej rade identifikovali ako problém. Za účelom vyriešenia sporu medzi pánom J. a pani N. ako správna rada stanovili externého mediátora na vyriešenie ich problémov. Tiež sa asi 2 - krát s p. N. osobne stretol, pretože mal záujem na tom, aby ďalej v organizácii pracovala. Uznal, že žalobkyňa porušila hierarchiu riadenia tým, že komunikovala priamo so zástupcami MZSR, čím správna rada poverila iba riaditeľa p. J. a on mal v kompetencii poveriť tým niekoho ďalšieho. Spomenul si aj na to, že ich pracovný spor prešiel potom do osobnej roviny a skončil výpoveďou danou žalobkyni. N.. F. bol osobou z externého subjektu, bol to zamestnanec MZSR, ktorý pracoval na sekcii európskych projektov, bol za tento projekt zodpovedný. Nemal žiadny pracovnoprávny vzťah k žalovanému a bol zástupcom MZSR, ktorý na uvedenom projekte hájil záujem MZSR. Medzi MZSR, ktoré zatupoval p. F. a žalovaným existovala zmluva týkajúca sa realizácie predmetného projektu, úlohou p. F. bolo kontrolovať a dbať na dodržiavanie tejto zmluvy za MZSR.
12. V reakcii na obsah zápisníc zo správnej rady právny zástupca žalovaného uviedol, že pokiaľ ide o vydaný pokyn žalobkyni, aby nekomunikovala s externými subjektmi, nepodarilo sa mu takýto dôkazný prostriedok nájsť.
13. Z pracovnej zmluvy, podpísanej stranami sporu dňa 29.09.2014, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa vykonávala v pracovnom pomere pre žalovaného prácu na pracovnej pozícii expert metodik, ako deň nástupu do práce bol označený deň 01.10.2014, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú, t. j. do 31.12.2015. Na základe v poradí posledného mzdového výmeru bola mzda dohodnutá vo výške 1.690,- eur mesačne brutto.
14. Vychádzal z okamžitého skončenia pracovného pomeru, daného žalobkyni žalovaným podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP dňa 30.06.2015, podľa ktorého dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného boli tri nasledovne skutkovo vymedzené dôvody: 1. dňa 23.06.2015 na operatívnej porade pred kolegami X.. K. J., K.. Q. D. a K.. H. L. žalobkyňa urazila slovne svojho nadriadeného, riaditeľa organizácie K.. K. J., slovami: „choď do pi...e“ (chýbajúce písmeno je „č“), čím zámerne znížila jeho autoritu ako nadriadeného pracovníka a riaditeľa organizácie; 2. neuposlúchla príkazy nadriadeného K.. K. J., ktorý ju opakovane od mája 2015 upozorňoval na neplnenie aktivity zberu dát (číselné výsledky z terénu za obdobie od októbra do decembra 2014), ktorú mala v pracovnej náplni uvedenú ako analýza a spracovanie výstupov projektu, tento príkaz bol žalobkyni nariadený aj mailovou komunikáciou dňa 26.06.2015 o 16,03 hod. - spolupracovať na zbere potrebných údajov z terénu. Túto aktivitu žalobkyňa do dnešného dňa nesplnila a číselné údaje za uvedené obdobie neodovzdala nadriadenému pracovníkovi; 3. nerešpektovala písomný emailový príkaz nadriadeného K.. K. J. zo dňa 26.06.2015 o 16,03 hod., a to nevynášať obsah internej komunikácie externým subjektom (vrátane MZ SR) a v následnej mailovej komunikácii zo dňa 26.06.2015 o 18,39 hod., Predmet: RE: Intervencie - október, november, december, túto mailovú správu zaslala aj externému pracovníkovi N. F. z MZ SR. Podľa platného Pracovného poriadku zamestnávateľa, účinného od 20.04.2015, sa podľa článku XI, bod 3, písm. c), g),: nesplnenie pokynu, príkazu, pracovnej činnosti alebo práce, ktorú nariadi nadriadený alebo vedúci zamestnanec a použitie nadávok, nemravných slovných alebo neverbálnych výrazov považujú vyššie uvedené skutky počas pracovnej doby, alebo na pracovisku aj mimo pracovnej doby, za závažné porušenie pracovnej disciplíny s dôsledkami okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa článku XII bod 1 uvedeného Pracovného poriadku závažnosť konkrétneho porušenia pracovnej disciplíny posúdil riaditeľ organizácie a vyvodil z toho pracovnoprávne následky okamžitého skončenia pracovného pomeru pre žalobkyňu, ktorý skončil u zamestnávateľa dňom prevzatia, prípadne odmietnutia prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na listine okamžitého skončenia
pracovného pomeru, na jej konci je uvedené, že dňa 30.06.2015 žalobkyňa odmietla túto listinu prevziať, čo bolo podpísané svedkom K.. W. J., s uvedením jeho bydliska a rodného čísla.
15. Tiež zistil, že žalobkyňa listom zo dňa 01.07.2015 žalovanému oznámila, že si nie je vedomá žiadneho porušenia pracovnej disciplíny, už vôbec nie porušenia pracovnej disciplíny takej intenzity, ktorá by bola dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto žiadala zamestnávateľa o zrušenie okamžitého skončenia pracovného pomeru a v súlade s ustanovením § 79 ZP oznámila, že jej pracovný pomer nekončí a trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával. Konkretizovala jednotlivé dôvody, pre ktoré si myslí, že dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru sa nestali tak, ako sú tam uvedené, čo môže dokázať svedeckými výpoveďami, a preto skutkovo ani právne neexistujú dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru.
16. V reakcii žalovaný listom zo dňa 09.07.2015 uviedol, že trvá na obsahových a formálnych náležitostiach okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré považuje za platné v súlade s príslušnými ustanoveniami ZP, všetky tam skutkovo vymedzené dôvody sa stali tak, ako boli popísané a žalovaný ich vie aj dôkazne preukázať svedeckými výpoveďami alebo listinnými dôkazmi; riaditeľ žalovaného uviedol, že nepripúšťa, že by z jeho strany bola voči osobe žalobkyne vedená šikana, pracovné úlohy jej boli ukladané rovnako ako iným podriadeným zamestnancom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni dané na základe konkrétnych ustanovení Pracovného poriadku, ktorý konkretizuje prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny a žalobkyňa svojím podpisom preukázala oboznámenia sa s jeho obsahom. Aj napriek tomu, že odmietla prevziať písomnú formu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 30.06.2015, podľa žalovaného jej pracovný pomer platne skončil v súlade s ustanovením § 38 ods. 4 ZP týmto dňom, keďže odmietnutie prevzatia má účinky doručenia. V organizácii žalovaného nie je založená odborová organizácia, keďže samotný ZP upravuje iba možnosť, nie však povinnosť založenia odborovej organizácie; preto okamžité skončenie pracovného pomeru nemala organizácia žalovaného povinnosť prerokovať so zástupcami odborov. Preto jej žiadosti o zrušenie okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo vyhovené a žalovaný ho považuje za platné, pokiaľ o neplatnosti nerozhodne príslušný súd.
17. Ustálený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 59 ods. 1 ZP, § 68 ods. 1 písm. b) ZP, § 68 ods. 2 ZP, § 70 ZP a § 7 ZP.
18. Právne dôvodil, že právne účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú zo zákona tým dňom, kedy bol písomný prejav vôle o okamžitom skončení pracovného pomeru druhému účastníkovi doručený. Uviedol, že oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobkyni doručované dňa 30.06.2015, listinu odmietla prevziať, preto jej oznámenie o v okamžitom skončení pracovného pomeru bolo doručované na adresu jej trvalého bydliska, čo žalobkyňa uvádza aj priamo v žalobe a túto skutočnosť nepopiera. Zaujal právny názor, ž neplatnosť skončenia bola žalobou doručenou súdu prvej inštancie 31.08.2015 uplatnená v zákonnej lehote.
19. Pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie uzavrel, že formálno - právne podmienky vyžadované pre tento spôsob rozviazania pracovného pomeru boli splnené, keď okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené písomne a dôvod bol vymedzený.
20. K odmietnutiu prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou, čo potvrdila aj v žalobe a vo svojej výpovedi a túto skutočnosť nerozporovala, súd prvej inštancie doplnil v zmysle záverov uznesenia odvolacieho súdu právne odôvodnenie odmietnutia prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že odmietnutím prevzatia listiny okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyňou došlo k jej účinnému doručeniu. K.. K. J., ktorý bol v danom čase riaditeľom žalovaného a doručoval žalobkyni výpoveď, uviedol, že po odmietnutí prevzatia listiny a odmietnutí podpísania listiny žalobkyňou telefonoval právničke žalovaného S.. Q. a zisťoval, ako má v takom prípade správne postupovať. Na základe jej pokynu prítomný svedok K.. J. podpísal prehlásenie, že žalobkyňa odmietla prevziať listinu okamžitého skončenia pracovného pomeru, uviedol svoje meno, adresu a rodné číslo.
21. Súd prvej inštancie argumentoval, že ak zamestnávateľ doručuje výpoveď osobne, jedno vyhotovenie výpovede je potrebné odovzdať zamestnancovi a na druhom exemplári, ktorý si ponechá zamestnávateľ, mu zamestnanec potvrdí doručenie, a to uvedením dátumu prevzatia a podpisu. V prípade osobného doručovania výpovede zamestnancovi môže nastať situácia, že zamestnanec
odmietne výpoveď prevziať. Ak zamestnanec odmieta doručovanú výpoveď prevziať, je dôležité túto skutočnosť vhodným spôsobom zaznamenať, a to tak, že: a) zamestnanec, ktorému je výpoveď doručovaná, priamo na doručovanom vyhotovení výpovede uvedie, že výpoveď odmieta prevziať, dátum a svoj podpis alebo b) ak zamestnanec odmieta čokoľvek podpísať, je potrebné, aby na exemplári, ktorý si zamestnávateľ ponechá, zamestnávateľ uviedol, že zamestnanec odmietol výpoveď prevziať za prítomnosti svedkov, ktorí uvedú presný dátum, svoje meno a priezvisko, adresu, dátum narodenia a vlastnoručný podpis.
22. Podľa skutkového tvrdenia žalobkyne v žalobe obsahovalo len jeden dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to dôvod spočívajúci vo vulgárnom správaní a vyjadrovaní sa žalobkyne k svojmu nadriadenému. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že opomenul vyhodnotiť unesenie dôkazného bremena žalobkyňou, ktorá tvrdila, že okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo len jeden dôvod, a to použitie vulgarizmu žalobkyňou voči riaditeľovi žalovaného a právne neposúdil, či dodatočným doplnením/menením dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru v ďalšom doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty jeho neplatnosti práve z dôvodu nenaplnenia formálnych predpokladov pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, konkrétne dodatočná zmena/rozšírenie dôvodu. Súd prvej inštancie preto k tejto otázke opätovne vypočul žalobkyňu a svedkov, K.. J. a K.. J., a dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru od začiatku obsahovalo tri dôvody závažného poručenia pracovnej disciplíny. Skutočnosť, že vo svojom oznámení o trvaní pracovného pomeru žalobkyňa rozoberá len prvý dôvod, čím zdôvodňuje obsah tejto listiny, vysvetlil tým, že žalobkyňa sa oboznámila so záznamom z porady, ktorý obsahoval záznam o použitom vulgarizme a bol súčasťou troch listín doručovaných osobne žalobkyni dňa 30.06.2015, a nie s listinou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyhodnotil, že žalobkyňa nevedela preukázať skutočnosť, mohla si napr. listinu s okamžitým skončením pracovného pomeru odfotiť do mobilu, ak ju aj odmietla prevziať, aby následne mohla preukázať jej obsah. Zohľadnil, že obaja svedkovia zhodne tvrdili, že listina okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahovala od začiatku tri dôvody závažného poručenia pracovnej disciplíny, nič v nej nebolo menené a po odmietnutí prevzatia listiny žalobkyňou nepochybne nastali účinky doručenia, potvrdené podpisom svedka K.. J.. Konštatoval, že tvrdenie žalobkyne o inom obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru obsahujúcom len prvý dôvod závažného poručenia pracovnej disciplíny zostalo len v rovine jej subjektívneho tvrdenia, nepodloženého dôkazmi, ktoré ani po ďalšom dokazovaní v danej otázke žalobkyňa nepredložila, so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto smere žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.
23. Súd prvej inštancie následne uviedol, že k platnému skončeniu pracovného pomeru je potrebné okrem splnenia formálno-právnych podmienok, aby zamestnávateľ preukázal existenciu skutkovo vymedzeného dôvodu a následne skutočnosť, že konanie zamestnanca, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru je zavineným porušením pracovnej disciplíny základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ustanovení § 81 a § 82 ZP, s tým, že ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne použiteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. ZP pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, ZP nedefinuje, ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Úvahou súdu pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, ktorá závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. (21Cdo 1252/2002). Hodnotenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny patrí výlučne súdu.
24. V danom prípade žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru skutkovo vymedzil tri dôvody, ktoré súd prvej inštancie jednotlivo skúmal. K prvému z dôvodov, skutkovo vymedzenému tak, že žalobkyňa dňa 23.06.2015 na operatívnej porade pred kolegami X.. K. J., K.. Q. D. a K.. H. L. urazila slovne svojho nadriadeného, riaditeľa organizácie K.. K. J., slovami: „choď do pi...e“ (chýbajúce
písmeno je „č“), čím zámerne znížila jeho autoritu ako nadriadeného pracovníka a riaditeľa organizácie, súd prvej inštancie konštatoval, že vypočul žalobkyňu, ktorá uviedla, že na operatívnej porade dňa 23.06.2015 údajne na poznámku pána K.. J., že pracovná doba je osemhodinová, povedala nadávku, na ktorú si nepamätá. Žalobkyňa uviedla, že na pracovisku používali slovník, v rámci ktorého odznievali aj vulgarizmy. Tejto situácii predchádzal mail od K.. J. o 15,41 hod., ktorý súdu predložila, v ktorom bol pokyn, aby skontrolovala a zaslala koordinátorom spätne do 19,00 hod. doklady potrebné na refundáciu cestovných príkazov za mesiac október, vyúčtovania cestovných príkazov a správy. Žalobkyňa upozornila K.. J., že nie je fyzicky možné skontrolovať 74 cestovných príkazov a 74 správ za dve hodiny, vyrobiť z nich PDF súbory, a teda, že táto úloha nie je reálne zrealizovateľná a potrebuje na ňu minimálne deväť hodín (mail z 23.06.2015 o 16,06 hod. č.l. 26). Zdôraznila súdu, že kontrola cestovných príkazov a ich správ nebola v jej pracovnej náplni, túto činnosť robila dobrovoľne s úmyslom pomôcť organizácii, keď to patrí do pracovnej náplne účtovníčky, ktorá však túto činnosť odmietla robiť s tým, že to nevie. Napriek tomu, že pána J. upozorňovala mailom o 16,06 hod., že to nie je fyzicky možné zrealizovať a že projektový manažér pán F. súhlasil s tým, že žalobkyňa môže dňa 23.06.2015 odísť z práce v normálnom čase podľa pracovnej zmluvy, dal K.. J. pokyn pánovi J., aby rozposlal všetkým 21 koordinátorom na celom Slovensku žiadosť o zasielanie cestovných príkazov žalobkyni, ale na jej mail nereagoval žiadnym spôsobom. K.. J. uviedol súdu prvej inštancie, že dňa 23.06.2015 na porade odznela zo strany žalobkyne uvedená nadávka a upozornil žalobkyňu, že z toho budú vyvodené dôsledky. Svedok W. I., ktorý bol v rozhodnom čase kolegom žalobkyne u žalovaného na pracovnej pozícii PR manažér, sedel s ňou a p. U. v jednej kancelárii, si spomenul na situáciu, keď popoludní okolo 15,00
- 16,00 hod. prišiel k nim do kancelárie pán J. s tým, že žalobkyňa má vypracovať kontrolu cestovných príkazov, aby sa mohli dať preplatiť, ona mu odpovedala, že je to nemožné časovo stihnúť. Podľa názoru svedka, ak by mala žalobkyňa tento príkaz splniť, musela by byť v práci celú noc. Svedok bol počas predmetného rozhovoru v kuchynke, rozhovor žalobkyne s K.. J. sa odohral v miestnosti s kopírkou, nebola to žiadna oficiálne zvolaná porada, inak by na takúto poradu z titulu funkcie PR manažéra bol volaný aj svedok, žalobkyňa si zanadávala sama pre seba, nebolo to adresované pánovi J.. Ak by za nadávku mal s ňou byť okamžite skončený pracovný pomer, potom by tam nepracovala polovica nadácie. K slovníku používanom na pracovisku uviedol, že pri vypätých situáciách sa používal explicitný slovník, ktorým si ventilovali emócie, týmto spôsobom sa na pracovisku bavila väčšina ľudí. Svedkyňa K.. E. U., bývalá zamestnankyňa žalovaného a kolegyňa žalobkyne v rozhodnom období, nebola prítomná na porade dňa 23.06.2015, ale k slovníku používanom na pracovisku uviedla, že pôvodne sa ako kolegovia poznali ešte z predchádzajúceho zamestnania, boli v podobnom veku, veľa času trávili spolu, chodili na školenia, večer si sadnúť, cez deň na kávu, preto bol ich slovník slovníkom mladých ľudí, kde sa stalo, že použili aj vulgárne slovo, ale pred návštevami alebo na poradách to tak nebolo. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa už zo svojej povahy mala tendenciu veci verbalizovať, ale určite nikomu vulgárne nenadávala. Svedkyňa H. L., ktorá pracovala u žalovaného na pozícii V. O., uviedla na otázku súdu, že dňa 23.06.2015 nešlo o pracovnú poradu zvolanú mailom alebo telefonicky, bola v danej kancelárii náhodou, keď tam vošiel K.. J. a za ním žalobkyňa a svedkyňa počula, ako ju K.. J. poprosil, aby mu dokončila cestovné príkazy a zber údajov, a ona mu na to odpovedala slovami, ktoré sú citované v okamžitom skončení pracovného pomeru. K slovníku používanému na pracovisku žalovaného patrili aj expresívnejšie výrazy, ale boli skôr výnimočné. Svedok X.. K. J. si incident zo dňa 23.06.2015 pamätal tak, že žalobkyňa spolu s K.. J. vychádzali z kancelárie pána J., ktorý trval na splnení nejakej pracovnej úlohy, na čo mu žalobkyňa argumentovala, že je to časovo nemožné splniť a na to reagovala slovami uvedenými v okamžitom skončení pracovného pomeru. Na otázku súdu, či bol svedok zavolaný na operatívnu poradu a či to vnímal ako operatívnu poradu, ktorej bol účastníkom, uvádza, že nie, bol to rozhovor a zrejme operatívna porada žalobkyne a pána J., oni dvaja sa o ničom radili. Svedok v danom čase sedel za stolom vo svojej kancelárii a plnil si svoje pracovné povinnosti vyplývajúceho mu z jeho pracovnej pozície K.. Nikto ho do tohto konfliktu žiadnym spôsobom neangažoval. Záznam z operatívnej porady zo dňa 23.06.2015 nepodpísal, pretože sa mu nezdal v poriadku text záznamu, keď jednak nebol účastníkom žiadnej porady, bol v danom čase vo svojej kancelárii, keď ňou žalobkyňa s pánom Kubom ňou prechádzali a odohral sa opísaný rozhovor. Záznam preto nebol napísaný presne tak, ako sa táto situácia odohrala. Slovník používaný na pracovisku žalovaného nazval „stavbársky“, bol používaný aj v predchádzajúcej organizácii Platforma, kde spolu pracovali, dokonca si pamätá, že v kancelárii na Š. R. existovala fľaša, do ktorej sa vhadzovali mince za neslušné slová. Rovnaký spôsob vyjadrovania sa preniesol aj po presťahovaní sa na F. ulicu, vulgárne slová boli súčasťou slovníka tak žalobkyne, tak aj K.. J., svedok ich počul od obidvoch v ich vzájomnej komunikácii.
25. K druhému skutku uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru, zamestnávateľom opísanému tak, že: neuposlúchla príkazy nadriadeného K.. K. J., ktorý ju opakovane od mája 2015 upozorňoval na neplnenie aktivity zberu dát (číselné výsledky z terénu za obdobie od októbra do decembra 2014), ktorú mala v pracovnej náplni uvedenú ako analýza a spracovanie výstupov projektu, tento príkaz bol žalobkyni nariadený aj mailovou komunikáciou dňa 26.06.2015 o 16,03 hod. - spolupracovať na zbere potrebných údajov z terénu. Túto aktivitu žalobkyňa do dnešného dňa nesplnila a číselné údaje za uvedené obdobie neodovzdala nadriadenému pracovníkovi; žalobkyňa uviedla, že podľa predložených mailov ju K.. J. nikdy od mája 2015 ani písomne, ani ústne k tejto povinnosti nevyzval, prvý mail s touto žiadosťou dostala v piatok 26.06.2015 a ďalší potom v pondelok 29.06.2015, nadriadený chcel, aby za jeden deň zistila nielen počet registračných formulárov (čo odhadla asi na 20.000, napokon to bolo 68.000), ale aj údaje z nich kvôli tomu, že písal výročnú správu, o čom ju rovnako neinformoval vopred. Registračné formuláre boli roztrúsené asi na 210 miestach a mali ich k dispozícii 210 asistenti (počet ich klientov je v rozmedzí desať až tisíce Rómov na osobu jedného asistenta). Jej úlohou malo byť nielen zozbierať požadované údaje, ale v prvom rade vymyslieť metodiku zadávania pokynu koordinátorom a asistentom. Na jej mailovú otázku, čo konkrétne, aké údaje má zbierať a čoho sa bude výročná správa týkať, nedostala odpoveď. Naopak, mailom o 16,03 hod. jej K.. J. nariadil s okamžitou platnosťou zdržať sa akýchkoľvek protichodných inštrukcií, ktoré vydá on alebo kolega J., spolupracovať na zbere potrebných údajov z terénu a nevynášať obsah internej komunikácie externých subjektov (vrátane Ministerstva zdravotníctva SR), pretože akékoľvek porušenie vyššie uvedeného bude považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny. K.. K. J., riaditeľ žalovaného, sa k druhému skutku uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru vyjadril tak, že žalobkyňu opakovane v máji 2015, ako aj v júni 2015 vyzýval k zberu údajov z terénu s tým, že tieto údaje sú potrebné na výročnú správu, a pretože mu tieto údaje nezaslala, požiadal o to pána J.. Keď sa to žalobkyňa dozvedela, zaslala mailom koordinátorom protichodnú informáciu, niečo v tom zmysle, že bez jej pokynu nebudú výsledky tohto projektu metodicky správne. Protichodné informácie, negovanie a rozporovanie inštrukcií boli podľa K.. J. presne ten spôsob, „cirkus“, ktorým žalobkyňa na pracovisku spôsobovala nedorozumenia. Uviedol, že nie je pravdou, že od nej chcel, aby zistila počet registračných formulárov za celý rok, keď ňou uvedený údaj 68.000 je za 12 mesiacov, ale požiadavka z jeho strany bola len za prvé tri mesiace projektu, t.j. október - december 2014. Z jej strany nebola v tejto veci žiadna spolupráca, len tvrdenia, ako sa to nedá, ako potrebuje viac času a následné vydanie protichodnej inštrukcie. V deň 29.06.2015, kedy zaslal mail, bola situácia rovnaká, nedostal žiadne požadované výsledky. Svedok W. I. uviedol, že k 2. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nevie uviesť nič bližšie, len to, že prioritu mali cestovné príkazy, ktoré sa spracovávali a sama žalobkyňa viackrát povedala, že sa musí dostať k analýze dát. Svedkyňa H. L. si spomenula, že žalobkyňu vyzval p. J. na zber dát na porade v máji pred konferenciou.
26. Vo vzťahu k poradí tretiemu skutku opísanému v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to, že žalobkyňa nerešpektovala písomný emailový príkaz nadriadeného K.. K. J. zo dňa 26.06.2015 o 16,03 hod., a to nevynášať obsah internej komunikácie externým subjektom (vrátane MZ SR) a v následnej mailovej komunikácii zo dňa 26.06.2015 o 18,39 hod., Predmet: RE: Intervencie - október, november, december, túto mailovú správu zaslala aj externému pracovníkovi N. F. z MZ SR; žalobkyňa rozporovala vysvetlením okolností predchádzajúcich tomuto skutku, keď po porade správnej rady dňa 25.06.2015 jej pán N., člen správnej rady, ústne oznámil, aby s projektovým manažérom ich projektu pánom N. F. (zamestnancom MZ SR) a pani D. - finančnou manažérkou projektu, komunikovala prostredníctvom riaditeľa K.. J., t.j. nepriamo. Dovtedy bola prax taká, že sa projektového manažéra p. F., ktorý sedel vo vedľajšej kancelárii, mohli bezprostredne na veci súvisiace s projektom opýtať osobne alebo mailom. V tejto súvislosti uviedla, že im bolo povedané, že v prípade, ak chcú otázku položiť priamo, tak nech zašlú otázku mailom manažérom projektu a dajú pána J. do kópie. Obsah predmetného mailu zo dňa 26.06.2015 a 16,03 hod. preposlala aj pánovi F. z dôvodu, že tento bol šéfom obidvoch, t. j. aj jej, aj K.. J., bol projektovým manažérom, preto potrebovala explicitnú informáciou, či je aj projektový manažér externým subjektom v zmysle pokynu nadriadeného K.. J., ktorý na porade všeobecne ako príklad externého subjektu uviedol aj Ministerstvo zdravotníctva SR. K.. K. J. k 3. skutku uviedol, že žalobkyňa nerešpektovala jeho písomný mailový príkaz a v internej komunikácii medzi nimi dvoma dala do kópie zamestnanca MZ SR p. F., ktorý bol síce projektovým manažérom, ale obsahom mailu boli interné záležitosti, o ktorých žalobkyňa nemala dôvod ho informovať a už dvakrát predtým ju varoval, aby to už neurobila. Obsahom tejto konkrétnej komunikácie nebol žiadny vecný problém, ktorým by zo strany žalovaného potrebovali riešiť s MZ SR. Takéto jej konanie nebolo ojedinelé, aj v rámci diskusie na sociálnych sieťach (facebook) komentovala príspevky splnomocnenca vlády SR pre rómske
otázky podľa neho nevhodným spôsobom. Svedkyňa K.. E. U. k okolnostiam 3. skutku uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedla, že predmetný pokyn, že nemá dávať externým zamestnancom informácie, dostala od pána J. a od pani I., ich predchádzajúcej šéfky a členky správnej rady žalovaného, ktorá mala takú prirodzenú autoritu, že by svedkyňu ani nenapadlo rozporovať jej pokyn. Svedkyňa toto usmernenie pochopila tak, že nemajú do kópií mailov dávať p. F., ich projektového manažéra a p. D., ich finančnú manažérku. Pre ňu to bol nepochopiteľný pokyn, pretože títo dvaja manažéri spolupracovali s nimi z dôvodu, že rozumeli eurofondom, a preto mali potrebu konzultovať s nimi ich pracovné kroky v snahe vyhnúť sa nejakej chybe, preto jej pokyn pripadal ako zbytočná komplikácia. Svedok W. I. uviedol, že predmetný pokyn, uvedený na porade pánom J. a pani I., že nemajú komunikovať s externými subjektmi, aby sa nevynášali von informácie, bez bližšej špecifikácie, kto externým subjektom je; nepochopil a denne ho porušoval. Pán F. bol ich projektovým manažérom a denne s ním komunikoval, pretože mu ozrejmoval veľa vecí, ktoré sa nedozvedel od pána J., napr. záležitosti týkajúce sa metodológie z hľadiska propagácie projektu. Externý subjekt vo všeobecnosti vnímal ako iné ministerstvo alebo iné médium, ale nie ako priamo projektového manažéra ich projektu, keď v jeho kancelárii sa dokonca tlačili propagačné materiály k ich projektu, pretože on mal tlačiareň napojenú na farebnú tlačiareň v budove, vnímal ho ako súčasť pracovného tímu. Rovnako aj svedkyňa H. L. uviedla, že v týchto súvislostiach komunikácie navonok X.. F. nevnímala ako externý subjekt. Svedok X. N. k tomuto skutku uviedol, že žalobkyňa porušila hierarchiu riadenia tým, že komunikovala priamo so zástupcami MZSR, čím správna rada poverila iba riaditeľa p. J. a on mal v kompetencii poveriť tým niekoho ďalšieho. Spomenul si aj na to, že ich pracovný spor prešiel potom do osobnej roviny a skončil výpoveďou danou žalobkyni. N.. F. bol osobou z externého subjektu, bol to zamestnanec MZSR, ktorý pracoval na sekcii európskych projektov, bol za tento projekt zodpovedný. Nemal žiadny pracovnoprávny vzťah k žalovanému a bol zástupcom MZSR, ktorý na uvedenom projekte hájil záujem MZSR. Medzi MZSR, ktoré zastupoval p. F. a žalovaným existovala zmluva týkajúca sa realizácie predmetného projektu, úlohou p. F. bolo kontrolovať a dbať na dodržiavanie tejto zmluvy za MZSR.
27. Súd prvej inštancie v zmysle citovaných ustanovení zákona pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny, závislej od konkrétnych okolností a ovplyvnenej osobou zamestnanca, jeho doterajším postojom k plneniu pracovných povinností, vychádzal z vyjadrení strán sporu a vypočutých svedkov, ktorí zhodne opisovali žalobkyňu ako zamestnanca úplne oddaného práci, ochotného pracovať nadčasy, výborného metodika, dokonca aj riaditeľ žalovaného K.. J. uviedol, že ťažko sa takíto ľudia ako žalobkyňa hľadajú, prekážala mu len jej konfliktná povaha, preto zaujal názor, že z tohto hľadiska nebol spôsob ukončenia pracovného pomeru jeho okamžitým skončením adekvátny. Zohľadnil, že konanie žalobkyne ako zamestnanca nespôsobilo zamestnávateľovi žiadnu škodu. Súd prvej inštancie vyhodnocoval všetky tri skutkové okolnosti, opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru, pričom prvý dôvod, a to, že žalobkyňa dňa 23.06.2015 na operatívnej porade pred kolegami X.. K. J., K.. Q. D. a K.. H. L. žalobkyňa urazila slovne svojho nadriadeného, riaditeľa organizácie K.. K. J., slovami: „choď do pi...e“ (chýbajúce písmeno je „č“), čím zámerne znížila jeho autoritu ako nadriadeného pracovníka a riaditeľa organizácie; vyhodnotil ako úplne nedôvodný. V prvom rade, z vykonaného dokazovania, najmä zo svedeckej výpovede svedkov X.. K. J., H. L. a W. I. jasne vyvodil, že nešlo o operatívnu poradu, ani o poradu vôbec, ale o rozhovor žalobkyne s p. J.. Táto skutočnosť bola aj dôvodom, pre ktorý svedok X.. K. J. nepodpísal záznam z porady, zaznamenávajúci slovné vyjadrenie žalobkyne voči K.. J.. Rovnako aj všetci vypočutí zhodne uviedli, že slovník používaný na pracovisku žalovaného obsahoval aj vulgárne výrazy, bavili sa tak medzi sebou, poznali sa ako kolegovia už z predchádzajúceho zamestnania, vulgárny výraz žalobkyne neodznel na oficiálnom fóre, a preto súd prvej inštancie žalovaným uvádzané hrubé porušenie pracovnej disciplíny nevyhodnotil ako dôvodné, najmä preto, že skutok tam opísaný sa tak preukázateľne nestal, keďže nešlo o oficiálnu poradu na pracovisku zamestnávateľa, ale o rozhovor dvoch kolegov na pracovisku.
28. Pri hodnotení druhého skutku uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to, že žalobkyňa neuposlúchla príkazy nadriadeného K.. K. J., ktorý ju opakovane od mája 2015 upozorňoval na neplnenie aktivity zberu dát (číselné výsledky z terénu za obdobie od októbra do decembra 2014), ktorú mala v pracovnej náplni uvedenú ako analýza a spracovanie výstupov projektu, tento príkaz bol žalobkyni nariadený aj mailovou komunikáciou dňa 26.06.2015 o 16,03 hod. - spolupracovať na zbere potrebných údajov z terénu. Túto aktivitu žalobkyňa do dnešného dňa nesplnila a číselné údaje za uvedené obdobie neodovzdala nadriadenému pracovníkovi; vychádzal súd prvej inštancie z toho, že žalobkyňa uviedla, že prvý mail s touto žiadosťou dostala v piatok 26.06.2015 a ďalší potom v pondelok 29.06.2015, podľa žalobkyne išlo o nesplniteľnú úlohu, keďže požadovaná úloha sa týkala obrovského
množstva informácií, ktoré nebolo možné vyhotoviť v stanovenom termíne a okrem toho, predtým bola poverená inou pracovnou úlohou, a to vypracovaním cestovných príkazov, hoci to nebolo v náplni jej práce. I napriek tomu, že riaditeľ žalovaného K.. J. spochybnil objem požadovaného materiálu, ktorý mal byť za prvé 3 mesiace projektu október - december 2015, nie za 12 mesiacov, ako to uvádzala žalobkyňa, aj tak sa vzhľadom sa zadanie úlohy v piatok 26.05.2015 a následne v pondelok 29.05.2015, kedy už bolo splnenie úlohy od nej vyžadované, javilo súdu prvej inštancie ako nevykonateľné so známkami šikanózneho postupu zamestnávateľa voči zamestnancovi. Ak to súd prvej inštancie vnímal v súvislostiach, t. j. zamestnanec dobrovoľne vykonávajúci pracovnú úlohu mimo rámec jeho pracovnej náplne (cestovné príkazy) a za týchto okolností je v časovom strese limitovaným termínom poverený ďalšou časovo náročnou pracovnou úlohou, zo strany zamestnávateľa očakávaniami, že sa tým bude zaoberať počas víkendu, hneď v nasledujúci pondelok po víkende mailom s otázkou, či bol pokyn splnený, takýto postup zamestnávateľa posúdil ako nesúladný s dobrými mravmi a ani v zmysle zásad uvedených v ZP akceptovateľný.
29. Tretí skutok uvedený v okamžitom skončení pracovného pomeru, a to, že žalobkyňa nerešpektovala písomný emailový príkaz nadriadeného K.. K. J. zo dňa 26.06.2015 o 16,03 hod., a to nevynášať obsah internej komunikácie externým subjektom (vrátane MZ SR) a v následnej mailovej komunikácii zo dňa 26.06.2015 o 18,39 hod., Predmet: RE: Intervencie - október, november, december, túto mailovú správu zaslala aj externému pracovníkovi N. F. z MZ SR; súd prvej inštancie posudzoval tak, či bol p. F. externým subjektom alebo nie. Vychádzal z toho, že podľa zhodných vyjadrení všetkých vypočutých svedkov bol p. F. síce zamestnanec MZ SR, tiež aj projektovým manažérom projektu, na ktorom v rozhodnom období pracovali zamestnanci žalovaného. Dokonca sedel v kancelárii vedľa kancelárie žalobkyne na pracovisku žalovaného. V konaní mal za nepochybne preukázané, že bolo bežnou praxou, že zamestnanci žalovaného s p. F. bežne komunikovali, uvádzali ho do kópií mailov, pretože už z jeho pozície projektového manažéra vyplývalo, že nemohol byť vnímaný ako externý subjekt. Takto ho vnímala nielen žalobkyňa, ale aj svedkovia W. I., H. L. a K.. E. U.. Preto skutočnosť, že bol žalobkyňou predmetný mail okrem adresáta K.. J. žalobkyňou zaslaný aj X.. F., súd prvej inštancie nehodnot ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny, ale ako bežný postup aj ostatných zamestnancov žalovaného. Odlišný názor mal svedok X. N., v rozhodnom čase predseda správnej rady žalovaného, že žalobkyňa v tomto porušila pracovnú disciplínu, ale vzhľadom na absenciu záznamu z porady, kde jej mal byť údajne tento pokyn zákazu komunikovať s externými subjektmi daný, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno preukázania porušenia pracovnej disciplíny obzvlášť závažným spôsobom ani v tomto bode.
30. Súd prvej inštancie tak po obšírnom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je v základe nároku v plnom rozsahu dôvodná a určil medzitýmnym rozsudkom neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, dané žalobkyni žalovaným dňa 30.06.2015.
31. Proti tomuto medzitýmnemu rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť a priznať mu proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Poukázal na porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1, písm. b) CSP, t. j. na absenciu prednesov záverečných rečí stranami sporu. Pripomenul, že na pojednávaní konanom dňa 10.06.2021, o 12:30, súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 182 CSP uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a následne odročil toto pojednávanie za účelom vyhlásenia napadnutého rozsudku na termín 30.06.2021, o 8:45, na ktorom ho aj vyhlásil. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 182 CSP na nariadenom pojednávaní nevyzval strany sporu na prednesenie svojich záverečných rečí, t.j. na zhrnutie svojich návrhov a vyjadrenie sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci, čím došlo z jeho strany podľa názoru žalovaného k flagrantnému porušeniu zákona. Mal za to, že predčasne skončené dokazovanie súdom prvej inštancie, ktoré je v rozpore so zákonom, jednoznačne založilo procesnoprávnu vadu napadnutého rozsudku a z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie procesnoprávne nepreskúmateľné. Vyjadril názor, že sa nemôže proti nemu riadne brániť odvolaním. Uviedol, že nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie v predmetnej veci mu súd prvej inštancie znemožnil uskutočnenie jeho procesných práv v takej miere, že z jeho strany došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok označil z tohto dôvodu za arbitrárny (svojvoľný), t.j. zjavne nezrozumiteľný a nesprávne odôvodnený a preto nepreskúmateľný.
32. Žalobkyňa vo svojej odvolacej replike realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa v plnom rozsahu pridržala svojej dovtedajšej argumentácie, napadnutý rozsudok označila za vecne správny majúc za to, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami. Navrhla ho potvrdiť. Bola toho názoru, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiaden nové skutočnosti, pričom s tvrdeniami, ktoré sú predmetom odvolania, sa podľa nej súd prvej inštancie vysporiadal. S tvrdeniami žalovaného nesúhlasila a považovala ich za nesprávne.
33. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie zistil pre účely medzitýmneho rozhodnutia vo veci skutkový stav dostatočne z hľadiska skutočností potrebných pre právne posúdenie žalobou uplatneného nároku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, výsledky vykonaného dokazovania v danej veci v tomto rozsahu správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda aj správne právne posúdil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní žalovaným uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku proti žalovanému pokiaľ ide o nárok na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne žalovaným. Nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého .... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚUS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalovaného a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnymi názormi, neznamená porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v zákonom požadovanej kvalite.
34. Odvolací súd sa v mantineloch odvolacích dôvodov žalovaného pri prejednávaní odvolania zaberal tým, či došlo k žalovaným tvrdenej vade v procesnom postupe súdu prvej inštancie, t. j. či strany sporu pred skončením dokazovania nevyzval k záverečným rečiam a či existencia takejto vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie napĺňa skutkovú podstatu ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a taktiež či odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku zodpovedá zákonom kladeným kritériám a nenapĺňa znaky arbitrárneho rozhodnutia.
35. Podľa ust. § 182 CSP ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Podľa ust. § 219 ods. 2 CSP rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení pojednávania, ktoré vyhláseniu predchádzalo. Ak to nie je možné, súd na vyhlásenie rozsudku odročí pojednávanie najdlhšie na 30 dní, v takom prípade súd doručí rozsudok prítomným stranám na pojednávaní, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, neprítomným stranám ho odošle najneskôr do troch dní. Ustanovenia o odročení pojednávania sa v tomto prípade nepoužijú.
36. Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonával vo veci dokazovanie naposledy na pojednávaní konanom dňa 13.05.2021, ktoré bolo odročené na termín 10.06.2021 za účelom zabezpečenia dôkazu navrhnutého žalovaným (upozornenie žalovaného
ohľadom zákazu komunikovania s externými pracovníkmi dané žalobkyni zachytené v zápisniciach Správnej rady). Na pojednávaní konanom dňa 10.06.2021 právny zástupca žalovaného uviedol, že sa mu uvedený dôkazný prostriedok zabezpečiť nepodarilo. Následne právni zástupcovia oboch strán sporu uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Následne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 182 CSP vyhlásil dokazovanie za skončené, hoci pred vyhlásením tohto uznesenia nevyzval strany na zhrnutie svojich návrhov a na vyjadrene sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci (k záverečným rečiam). Pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na termín 30.06.2021, na ktorom aj napadnutý medzitýmny rozsudok verejne vyhlásil.
37. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vo svojom procesnom postupe dopustil vady, keď po vykonaní dokazovania nevyzval výslovne strany sporu na zhrnutie svojich návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Právni zástupcovia oboch strán sporu však do zápisnice z pojednávania výslovne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, čím sa fakticky čiastočne vyjadrili k svojim návrhom a ust. § 182 CSP nebolo nedodržané v celej svojej skutkovej podstate. Následne súd prvej inštancie v lehote danej ust. § 219 ods. 2 CSP rozsudok verejne vyhlásil a proti takto vyhlásenému medzitýmnemu rozsudku podal žalovaný riadne a včas odvolanie, ktoré bolo súdom prvej inštancie doručené žalobkyni na vyjadrenie s poučením o možnosti vyjadriť sa k nemu, ktorú možnosť žalobkyňa nevyužila.
38. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
39. Pre naplnenie skutkovej podstaty ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a dôvodu na zrušenie rozsudku vydaného súdom prvej inštancie odvolacím súdom nie je rozhodujúce zistenie existencie akejkoľvek vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ale miera tejto vady pokiaľ ide o jej spôsobilosť odňať stranám sporu alebo niektorej z nich možnosť realizácie jej procesných práv v takej intenzite, že práve ich odňatím došlo vo vzťahu k nej k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a ak sa takáto procesná situácia nedá konvalidovať v konaní pred súdom odvolacím.
40. Z obsahu preskúmavaného spisového materiálu je nepochybné, že k procesnej vade v konaní pred súdom prvej inštancie došlo, keďže tento strany sporu pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania nevyzval na komplexné záverečné reči. Vyzval ich len na vyjadrenie sa k tomu, či nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, s negatívnym výsledkom. Úlohou odvolacieho súdu potom bolo v rámci odvolacieho konania posúdiť, či nedanie možnosti stranám sporu vyjadriť sa k svojím dovtedajším návrhom, k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke veci znamená procesnú vadu takého rozmeru a charakteru, a teda odňatie možnosti realizácie procesných práv takého rozmeru a charakteru, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, keďže je samozrejmé, že takúto procesnú vadu odvolací súd konvalidovať sám nemá možnosť.
41. Odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie umožnil stranám sporu vyjadriť sa, či majú alebo nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, aspoň čiastočne tým naplnil povinnosť umožnenia zhrnutia svojich návrhov. Neobral strany sporu o možnosť navrhnutia ďalšieho dokazovania ako podľa odvolacieho súdu najpodstatnejšieho práva strany sporu za účelom dosiahnutia prípadného úspechu v konaní, keďže iniciatíva pri navrhovaní a zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na nich. Odňatie tohto procesného práva by znamenalo porušenie práva na spravodlivý proces, avšak k tejto situácii v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo. Súd prvej inštancie dokazovanie vyhlásil uznesením za skončené až po tom, ako strany sporu prostredníctvom svojich právnych zástupcov uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. O možnosť navrhnúť ďalšie dokazovanie ich neobral. Nedal síce stranám sporu možnosť pred skončením dokazovania vyjadriť sa k svojim už učineným návrhom, k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke veci, keď však uvedená procesná situácia podľa odvolacieho súdu neznamená odňatie procesných práv strany sporu v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, a to z dôvodu možnosti realizácie týchto práv v odvolacom konaní (v podanom odvolaní a vo vyjadrení sa k odvolaniu a v rámci následných duplík), v ktorom má strana sporu taktiež možnosť zhrnúť svoje návrhy uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a aj k právnej stránke veci. Uvedené procesné právo je teda strane sporu garantované v odvolacom konaní a nedochádza k situácii, že by došlo k
jeho odňatiu počas celého súdneho konania. Ide o akúsi analógiu s povinnosťou súdu v zmysle ust. § 181 ods. 1 CSP, podľa ktorého konajúci súd po prvotných úkonoch (vyvolanie veci, prednes žaloby a vyjadrenie protistrany) je povinný určiť sporné a nesporné skutkové tvrdenia, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a uviesť predbežné právne posúdenie veci. V tomto smere je potrebné poukázať na ustálenú súdnu prax, napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo 92/2018 ), že ani v prípade, ak by súd prvej inštancie tento postup dodržal, nič by to nezmenilo na výsledku sporu. V zásade platí, že postup súdu podľa § 181 ods. 2 CSP (aj podľa ust. § 182 CSP - pozn. odvolacieho súdu) je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Stranu sporu to nezbavuje povinnosti predložiť potrebné dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods 4 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). Súd pri výkone spravodlivosti nesmie byť obmedzovaný tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným právnym posúdením. Ak sudca ust. § 181 ods. 2 CSP (a celé ust. § 182 CSP - poznámka odvolacieho súdu) nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany z jej procesných práv v rámci odvolacieho konania. Aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva (napr. IV.ÚS 16/2012), že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 3/2016, 5Cdo 211/2013). Uvedený právny názor odobril ÚS SR aj v uznesení II.ÚS 366/2018-9 z 11.06.2018, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť voči nedodržaniu postupu podľa § 181 ods. 2 CSP a stotožnil sa s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 17Co 7/2017-490 z 23.01.2018, podľa ktorého opomenutie aplikácie ust. § 181 ods 2 CSP (aj ust. § 182 CSP - poznámka odvolacieho súdu) sa vydaním rozhodnutia vo veci samej konvaliduje, nakoľko v ňom sa vyjadria právne názory a zhojí sa tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý proces. Podľa odvolacieho súdu procesné právo na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci môže strana sporu plne realizovať v rámci odvolacieho konania.
42. Neopodstatnená je aj odvolacia námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, nakoľko zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru o dôvodnosti žaloby čo do jej základu. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.
43. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
44. O nároku na náhradu trov celého (aj tohto odvolacieho konania) rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým konanie skončí (§ 262 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 3 CSP).
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).