Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-35-2022.pdf
PDF · 166.37 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/35/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: B. S., L.. XX. XX. XXXX, J. M. A.. Č.. XX, J., zastúpená advokátom: JUDr. Ján Polomský, Miletičova ul. č. 21, Bratislava, proti žalovaným: X/ E. J., L.. XX. XX. XXXX, J. T.Á. A.. Č.. XXX, J., X/ C.. I. J., L.. XX. XX. XXXX, J. O. A.. Č.. XX, J., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8. októbra 2021, č. k. 19C/69/2014 - 240, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že do dedičstva po X. S. D., X.. XX. XX. XXXX (ďalej už len „poručiteľka“) patria a) J. Č.. XX, L. D. na X. G.., D. D. D. Č. XXX, na C. A. Č.. X,X,X S. M. A. Č.. XX,XX,XX, E. C. A. Č.. X R. na B. Č.. XXXX E. na G. G.. O.. „., G.. Č.. XXXXX/X, na Okresnom Ú. J., T. M., T.. Ú.. L. C., M.: J. W., M.: J.- C.. Č.. L. C., M. E. G. X/X; J.) D. G. na D. Č. S. D. X. K. E. E. XXXX/XXXXXX S. Q.) D. G. T. G. G.. Č.. XXXXX/X- X. G. S. L. M. E. XXXX C.X, G.. Č.. XXXXX/X M. G. M. E. XXX C.X S. G.. Č.. XXXXX/ X- M. G. M. E. XXX C.X R. na B. Č.. XXXX E. E. XXXX/XXXXXX, X. na Okresnom Ú.O. J., T. M., T.. Ú.. L. C., M.: J. W., M.: J. - C.. Č.. L. C. (Ď. A. B. „. Č.. XX“). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 138 písm. c) C. s. p., § 129 a § 134 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, nakoľko poručiteľka nemohla nadobudnúť J. Č.. XX do svojho vlastníctva vydržaním, pretože právny titul, od ktorého poručiteľka odvodzovala svoju držbu J. Č.. XX, nebolo možné vyhodnotiť ako právny titul spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť v tom, že J. Č.. XX, ktorý od roku 1998 do svojej smrti užívala, jej patril. Poukázal na to, že nebolo sporné, že poručiteľka bola spôsobilým subjektom na nadobudnutie vlastníckeho práva k J. Č.. XX vydržaním, ako aj to, že J. Č.. XX bol spôsobilým predmetom vydržania a že predmetný byt poručiteľka užívala zákonom vyžadovanú dobu 10 rokov, sporným však bolo, či poručiteľka užívala J. Č.. XX od roku 1998 do svojej smrti v dobrej viere, že jej predmetný byt patrí, teda či išlo o oprávnenú držbu poručiteľky. Uviedol, že žalobkyňa za právny dôvod nadobudnutia J. Č.. XX poručiteľkou od M. J. považovala kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi poručiteľkou a M. J. v ústnej forme, pričom sama pripustila, že nebol dodržaný formálny postup takéhoto prevodu vlastníckeho práva, a to v dôsledku smrti M. J. s tým, že dobrú vieru poručiteľky odvodzovala od jej osobnej starostlivosti o M. J., z čoho vyplýva, že právnym titulom oprávnenej držby poručiteľky bola ústna kúpna zmluva, avšak súdna prax v prípadoch, keď sa oprávnená držba nehnuteľnosti odvodzuje od ústnej kúpnej zmluvy, zaujala
celkom jednoznačné stanovisko, podľa ktorého, ak sa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva postačuje (rozhodnutie ÚS ČR 22Cdo 432/2003) s tým, že podľa ÚS ČR teda držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (2Cdon 568/1996). Poukázal na to, že uvedený názor vychádza z toho, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, teda o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol uzatvorením ústnej kúpnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, keďže mu boli alebo museli byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, keďže ide o omyl, ktorému sa držiteľ mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť a ktorý nemožno považovať za ospravedlniteľný, čo znamená, že ak omyl držiteľa vychádzal z neznalosti jasne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka o tom, že kúpne zmluvy týkajúce sa nehnuteľností musia mať písomnú formu, nemôže ísť o ospravedlniteľný omyl, teda taký omyl, ktorý by zakladal oprávnenosť držby, pričom zároveň platí, že pri posudzovaní ospravedlniteľného omylu držiteľa sa vychádza výlučne len z objektívnych kritérií, na ktoré nemá vplyv ani nižšia vzdelanostná úroveň držiteľa (NS ČR 22Cdo 1330/2006). Súd prvej inštancie mal vzhľadom na uvedené za to, že poručiteľka, poukazujúc na tvrdený právny titul, ktorým sa držby uchopila, nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej J. Č.. XX patrí, a to bez ohľadu na to, že bola subjektívne presvedčená o svojom vlastníckom práve, pretože objektívne, s prihliadnutím na jej obvyklú opatrnosť, musela vedieť, že kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť musí mať písomnú formu, čo znamená, že jej omyl spočívajúci v nevedomosti o potrebe písomnej kúpnej zmluve nemožno vyhodnotiť ako ospravedlniteľný a zakladajúci dôvodnosť jej oprávnenej držby, z dôvodu ktorého, aj keď poručiteľka J. Č.. XX užívala od roku 1998 až do roku 2013 v subjektívnej domnienke, že jej patrí, nebola oprávnenou držiteľkou, pretože jej omyl v právnom titule, od ktorého odvodzovala svoju držbu - ústnu zmluva, nebolo možné vyhodnotiť ako ospravedlniteľný (ÚS ČR III. 50/2004, NS ČR 22 Cdo 807/2005). V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobkyňa tvrdenú skutočnosť o ústnej kúpnej zmluve uzatvorenej medzi poručiteľkou a M. J. nepreukázala ani žiadnymi dôkaznými prostriedkami, pričom pochybnosti o pravdivosti tvrdenej skutočnosti zároveň vyvolávalo aj konanie samotnej poručiteľky, ktorá v roku 2011 iniciovala dodatočné konanie o dedičstve po X. M. J., predmetom ktorého bol byt č. 12, čo bolo v úplnom rozpore s tvrdenou skutočnosťou o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému bytu poručiteľkou ešte pred smrťou M. J., a preto inak povedané, ak by poručiteľka bola dobromyseľná v tom, že jej J. Č.. XX patrí z titulu ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, resp. bola dobromyseľná v domnienke, že ústne uzatvorená kúpna zmluva je dostatočným právnym podkladom pre nadobudnutie predmetného bytu, nesnažila by sa nadobudnúť predmetný byt „opätovne“ v roku 2011 prostredníctvom dodatočného dedičského konania po X. M. J. ako dediča v tretej dedičskej skupine s tvrdením, že s M. J. tvorili spoločnú domácnosť pred jeho smrťou. Uviedol, že tieto tvrdenia sa navyše ukázali ako nepravdivé, čo vyplývalo z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, pričom práve tieto nepreukázané tvrdenie o spoločnej domácnosti predstavovali dôvod, pre ktorý malo údajne dôjsť k uzatvoreniu predmetnej ústnej kúpnej zmluvy, čo znamená, že nielenže samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy nebolo žalobkyňou preukázané, ale aj tvrdenia o spoločnej domácnosti a s tým súvisiace skutočnosti (napr. prebúranie steny a vytvorenie spoločnej jednej domácnosti, starostlivosť o M. J., zaplatenie kúpnej ceny poručiteľkou za byt OL. J.Ž. a podobne), ktoré mali zakladať motív uzatvorenia takejto ústnej kúpnej zmluvy sa v konaní 11C/9/2012 ukázali ako nepreukázané, resp. nepravdivé, a preto sa ďalšími tvrdenými skutočnosťami nezaoberal, keďže by neboli spôsobilé zvrátiť vyššie uvedený záver o nedôvodnosti žaloby žalobkyne, keď uvedené platilo aj o podaní žalovaného 1/ zo dňa 01. 10. 2020, ktorým síce uznal dôvodnosť žaloby žalobkyne, avšak bez uvedenia akýchkoľvek rozhodnutých skutočností týkajúcich sa nielen dôvodnosti žaloby ale aj svojho rozhodnutia uznať žalobu žalobkyne. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaných v spore, ktorým priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Namietla tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že poručiteľka S. D. odvodzovala nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním od ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej s M. J., nakoľko v rámci svojich
skutkových tvrdení nikdy netvrdila, že by poručiteľka odvodzovala nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu od ústnej kúpnej zmluvy, keď naopak v rámci skutkových tvrdení uviedla, že S. D. nadobudla vlastníckeho právo k bytu na základe inštitútu darovania, pričom k darovaniu došlo prinajmenšom ústne. Uviedla, že napriek tomu, že písomnou darovacou zmluvou v súčasnosti nedisponuje, nemožno bez dôvodných pochybností vylúčiť, že písomná darovacia zmluva existovala, nakoľko S. D. bola v rozhodnom čase právničkou utvrdená v tom, že neexistuje právna vada, ktorá by jej neumožňovala s bytom nakladať ako s vlastným, a preto nie je zrejmé, na základe čoho súd v napadnutom rozhodnutí v rozpore s jej tvrdením ustálil, že malo ísť o ústnu kúpnu zmluvu, čo zakladá vadu zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázala na to, že poručiteľka M. J. dobrovoľne darovala peniaze (platí, že ak sa nepreukáže opak, sú odovzdané peniaze darovaním) na kúpu bytu a hoci sa doklad o úhrade kúpnej ceny bytu nezachoval, zachovali sa iné dobové dôkazy, ktoré preukazujú, že v rozhodnom čase financovala všetky jeho potreby, zároveň mu vybavovala (a podpisovala) všetky formálne záležitosti ohľadom ukončenia nájmu M. J. v J. na T. A.. E. J., nového nájmu, presťahovania a neskôr kúpy predmetného bytu, čo preukázala dôkazmi. Poukázala na to, že darovala prostriedky na úhradu kúpnej ceny bytu M. J. bezodplatne s vedomím, že byt jej následne daruje a jeho vôľou bolo, aby po jeho smrti ostal byt poručiteľke. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s rozsiahlym súborom dôkazom, preukazujúcim osobnú a finančnú starostlivosť S. D. M. M. J., keď sa k nim vôbec nevyjadril a nevyhodnotil ich, a naopak prihliadol na dôkaz, ktorý nemá s meritom veci žiadny súvis, keď vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 3Co/177/2013, ktorým súd nepriznal S. D. postavenie dediča z titulu osoby, ktorá by žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti a ktorá sa z tohto dôvodu starala o spoločnú domácnosť, ktorého sa v konaní domáhala. Uviedla, že obsahom definície takéhoto dediča nie je starostlivosť o poručiteľa a preto poukazovanie na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v jej neprospech je nedôvodné a nesprávne, pretože v takomto prípade by vydržať vlastnícke právo mohol iba dedič, nakoľko aj keď jej nebolo priznané postavenie dediča, nepriznal jej ho výlučne pre účely dedenia, čo v žiadnom prípade nevylučuje, že S. D. mohla vydržať vlastníckeho právo ako priateľka/partnerka/družka M. J. na základe ich vzájomného vzťahu, a bola pre neho partnerom, o ktorého sa starala a tak sa aj správala, čo v konaní na Krajskom súde v Bratislave skúmané nebolo, keďže posudzoval postavenie S. D. výlučne pre účely uplatnenia jej dedičského práva a vo výsledku nemal za preukázané spolužitie v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka. Namietla, že skutočnosť, či S. D. bola alebo nebola takouto osobou (dedičkou) je irelevantné vo vzťahu k inštitútu vydržania s tým, že zákonnou podmienkou priznania postavenia tzv. spolužijúcej osoby v dedičstve (§ 474 ods. 1, § 475 ods. 2) nie je citový vzťah a ani starostlivosť o poručiteľa. Uviedla, že postup súdu, pri ktorom použil závery zo súdneho konania, ktoré s meritom prejednávanej veci nemajú spojitosť a jeho závery, sú pre posúdenie naplnenia predpokladov vydržania irelevantné, a pri tom opomenul dokazovanie v takomto konaní relevantné pre dané konanie, ako aj hodnotenie dôkazov, ktoré predložila, je porušením povinnosti súdu prihliadať na všetko čo vyšlo počas konania najavo, hodnotiť dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (uznesenie NS SR z 10. 10. 2012, sp. zn. 7Cdo 157/2011). Namietla, že súd skôr selektívne vybral dôkazy, ktoré mu vyhovovali a tie spadali pod jeho právne posúdenie veci a judikatúru v prospech žalovaných. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že záver súdu, že by osobná starostlivosť S. D. M. M. J. bola výlučným a jediným dôvodom na odvodzovanie dobrej viery nevyplýva zo žiadneho jej tvrdenia a rovnako nevyplýva zo žiadneho dôkazu a opomína ďalšie dôležité skutočnosti, nakoľko dobrú vieru poručiteľky odvodzovala od súboru objektívnych a súdu preukázaných skutočností, a to, že sa o M. J. starala, pričom pre účely tohto konania je irelevantné, či v jednom byte, alebo v spoločnej domácnosti alebo v susedstve, uhradila celú kúpnu cenu 20. 500,- Sk v dobrej viere a s vedomím, že jej byt z vďačnosti darom prenecháva, vzhľadom aj na ich dlhoročný vzťah, doterajšiu starostlivosť ako aj za účelom jej nerušeného bývania vo vytvorenej domácnosti, po jeho smrti sa postarala o pohreb, uhradila všetky výdavky a naďalej byt užívala až do svojej smrti, pričom hradila všetky poplatky a dane s vedomím o tom, že ho poctivo nadobudla. Poukázala na výpovede svedkov, ktoré potvrdili jej tvrdenia a možno z nich vyvodiť vôľu M. J. prenechať byt poručiteľke s tým, že chýbajúce vyjadrenie vôle M. J. ako darcu darovať, pretavená vo formálnom písomnom dokumente - darovacej zmluve, neznamená, že prejavom vôle M. J. nebolo bezodplatné a dobrovoľné darovanie bytu poručiteľke D. a jej vôľou prijatie daru, keď dôkazom prejavu vôle darovať je správanie S. D. a darcu, ktorí neboli právne vzdelanými osobami, boli laici. Uviedla, že k nepochybným dôkazom o dôvodnosti žaloby je uznanie jej nároku žalovaným 1/ zo dňa 01. 10. 2020, ktoré však zostalo bez povšimnutia súdu a namietla, že z Občianskeho zákonníka ako hmotnoprávneho predpisu a ani z Civilného sporového poriadku ako procesnoprávneho predpisu nevyplýva zákonná požiadavka odôvodniť uznanie nároku, resp. dohodu o urovnaní, a preto tvrdenie súdu, že uznanie nároku nebolo odôvodnené, je nedôvodné a pôsobí skôr ako zľahčovanie a relativizácia a utvrdzuje ju v jednostrannom postupe súdu. Poukázala na
to, že aj keď Civilný sporový poriadok nespája s neplnením povinnosti vyjadriť sa k žalobe následok vo forme fikcie uznania nároku, mnohé právne úpravy iných štátov takýto následok s porušením povinnosti vyjadrenia spájajú s tým, že žalovaná 2/ o spor nejavila záujem (opakovane sa bez ospravedlnenia nedostavila na pojednávanie) a žalovaný 1/ jej nárok uznal, a súd takýto úkon nerešpektoval a žalobu zamietol. Poukázala na to, že pokiaľ žalovaný 1/ slobodne prejavil svoju vôľu uznať jej nárok, bolo to z dôvodu, že mal za to, že je oprávnený s tým, že na pojednávaní dňa 23. 07. 2020 opísal správanie žalovanej 2/ voči rodičom (napr. týranie matky, jej vyhladovanie a skorú smrť, za týmto účelom označil svedkov,...) s tým, že neľudské správanie žalovanej 2/ voči M. J. bolo dostatočne preukázané v tomto konaní, a preto je evidentné, že žalovaná 2/ naplnila atribúty vydedenia a dedičskej nespôsobilosti avšak bez povšimnutia súdu vo vzťahu k povinnosti spravodlivého usporiadania sporu podľa čl. 2 C. s. p. a nakoľko výpoveď žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 23. 07. 2020 nie je súčasťou zvukového a ani iného záznamu z pojednávania, opätovne je umocnené podozrenie z jednostranného postupu súdu v prospech žalovaných. Vytkla súdu prvej inštancie, že správne popísal atribúty dobrej viery držiteľa, zakladajúce oprávnenú držbu, avšak vec nesprávne právne posúdil a to v nadväznosti na nesprávne zistenie skutkového stavu s tým, že judikatúra v otázke dobrej viery a s tým spojeného vydržania nevyžaduje existenciu právneho titulu, ale vyžaduje dobromyseľnosť držiteľa, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, a preto, ak hlavným argumentom súdu v prospech absencie dobrej viery, bola existencia ústnej zmluvy, resp. naopak absencia písomnej zmluvy, súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Namietla, že v konaní uniesla bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, keď súdu prezentovala okolnosti svedčiace v prospech dobromyseľnosti S. D., na ktoré však súd neprihliadol a vlastne ani žiadnym spôsobom ich nevyhodnotil a poukázala na výpovede svedkov vypočutých v konaní na Krajskom súde v Bratislave vedenom pod sp. zn. 3Co/177/2013, ktorí tvrdili, že byt/byty patria D. a ostatní vypočutí svedkovia potvrdili, že M. J. býval u družky, ako aj to, že poručiteľka sa oňho starala, pričom jej dobromyseľnosť vo vzťahu k „právnemu titulu“ vo svojej výpovedi potvrdil ďalší svedok, keď uviedol, že „nejaká právnička jej povedala, že veci sú v poriadku a byt je jej a papiere na to nepotrebuje“. Uviedla, že z týchto okolností možno bez akýchkoľvek rozumových pochybností vyvodiť, že medzi poručiteľkou S. M. J. muselo dôjsť k úkonu darovania v roku 1998 a uplynutím 10 ročnej nepretržitej, nerušenej a oprávnenej vydržacej lehoty nadobudla vlastnícke právo k bytu v roku 2008. Žalobkyňa v dôvodoch svojho odvolania uviedla, že vylučuje možnosť, že by tu došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, resp. ústnej kúpnej zmluvy, ako to uvádza súd, nakoľko sama poručiteľka z vlastných finančných prostriedkov kúpnu cenu za byt uhradila, a preto akákoľvek ďalšia odplata S. D.Í. v prospech M. J. by strácala zmysel, tzn. kúpa by bola nelogická s tým, že úkon darovania potvrdzuje nasledovné správanie poručiteľky po smrti M. J., keď po tom, čo utrpela vážny úraz zlomeniny stehennej kosti a bola dlhodobo v r. 2010 hospitalizovaná, ju informovala, že jej chce darovať byt, ktorý dostala M. M. J., teda prejavila vôľu nakladať s bytom ako s vlastným, čo zostalo opätovne bez povšimnutia súdu s tým, že úkon darovania sa neuskutočnil, pretože vyvstali tu skutočnosti, ktoré boli následne predmetom konania na OS Bratislava III, resp. Krajskom súde v Bratislave, avšak S. D. svoju vôľu previesť na ňu byt pretavila do poslednej vôle vyjadrenej v závete, kde ju ustanovila za jediného testamentárneho dediča. Zdôraznila, že vyššie tvrdené skutočnosti preukazujú, že držba poručiteľky bola oprávnená, nepretržitá, nikým nerušená a nikým nebola spochybnená s tým, že mala vnútorné psychické presvedčenie počas celej doby užívania bytu, vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že jej byt patrí a o týchto skutočnostiach mohla byť a aj bola objektívne presvedčená. Uviedla, že z hľadiska dokazovania sa ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť držby, nakoľko nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka), pričom na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil (4 Cdo 102/2017, NS SR, sp. zn.: 4 Cdo/120/2019) s tým, že oprávnenosť držby počas plynutia vydržacej doby nenamietol ani jeden zo žalovaných a nepredložil žiaden dôkaz a to napriek tomu, že ak žalobca tvrdí a preukazuje v konaní skutočnosti svedčiace o jeho dobrej viere, je na žalovanom ich vyvrátenie (rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2567/2019). Opätovne poukázala na to, že žalovaný 1/ jej nárok dokonca uznal a žalovaná 2/ ako relevantné uviedla iba tvrdenie, že spolu so žalovaným 1/ je dedičom po M. J. a zároveň poprela, že by S. D. bola jeho družkou. Namietla, že nikdy nepoprela, že by žalovaní boli potomkami M. J. s tým, že sa domnieva, že ich dedičská spôsobilosť je vylúčená, pričom okolnosti, ktoré by svedčili v neprospech dobrej viery S. D. v rozhodnom čase však ani jeden zo žalovaných nepreukázal a ani jej dobrú vôľu nenamietal. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa skôr postavil do úlohy advokáta žalovaných, keď vyhľadával iba skutočnosti popierajúce žalobný nárok a jej dôkazy prehliadal, čím závažne narušil zásadu nestrannosti s tým, že postup súdu je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie na nestrannom súde, nakoľko pokiaľ nemal za preukázané, že držba bola oprávnená pre absenciu dobrej viery, bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti dobrú vieru
poručiteľky vylučovali, súd však iba uviedol, že držbu bytu považoval za neoprávnenú, pretože ústna kúpna zmluva nemôže viesť k vydržaniu, čo však nie je ani zákonným dôvodom a nie je ani pravdivým tvrdením. K tvrdeniu súdu, že pochybnosť v otázke dobrej viery S. D. vyvolalo jej samotné konanie, keď v roku 2011 iniciovala dodatočné konanie o dedičstve po M. J., avšak toto konanie iniciovala z dôvodu, že absencia písomnej zmluvy v danom čase vyvolala spornosť jej nároku v procese notárskeho osvedčenia o vydržaní s tým, že aj podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva by smerovalo proti nej samej ako dedičke M. J., čo je právny nezmysel a viedlo by to k zamietnutiu žaloby bez prejednania, pričom jediným možným prostriedkom súdnej ochrany bolo preto iniciovanie dodatočného konania o dedičstve súdnou cestou, a preto nesprávne vyhodnotenie uvedeného postupu S. D. súdom v neprospech dobrej viery je v priamom rozpore so zásadou „iura novit curia“. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS 484/2015 zo dňa 14. 11. 2018, v ktorom vyslovil záver, v zmysle ktorého vydržať možno nehnuteľnosť aj na základe ústnej zmluvy: Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky, ďalej na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2681/2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016. Uviedla, že intenzita jednostranného postupu súdu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov ako aj k stranám sporu, vzbudzuje dôvodné obavy z narušenia zásady nestrannosti súdu, pričom súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko opakovane a ešte pred prvým pojednávaním ju vyzýval na späťvzatie žaloby, apeloval na žalovaného 1/, aby sa dal právne zastúpiť, jeho dôležitú výpoveď nezaznamenal, v konaní nevyslovil predbežné právne posúdenie veci a na poslednom pojednávaní jej právny zástupca takéto právne posúdenie nezachytil, a tak znemožnil stranám navrhnúť prípadné doplnenie dôkazov. Namietla, že za judikatúru, ktorú súd vyhľadal, a ktorá bola preňho vodíkom v predmetnej veci, si zvolil judikatúru českých súdov z roku 1996 a to v rozpore s Čl. 2 C. s. p., a ktorá bola vývojom slovenskej súdnej praxe prekonaná, s jej aktuálnou judikatúrou sa vôbec nevysporiadal, nevenoval sa jej, hoci išlo o relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít v otázke posúdenia dobrej viery držiteľa pre účely vydržania v prípade ústnej zmluvy. Poukázala na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, v ktorom ustálil záver, že vydržať právo možno aj na základe ústnej zmluvy, pokiaľ držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol, a preto nemôže byť rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky ako to súd nesprávne vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí. Uviedla, že nakoľko súd posledné pojednávanie dňa 08. 10. 2021 (piatok) podľa rozvrhu vytýčil na prejednanie sporu bez rozhodnutia, malo to vplyv na jej prípravu a účasť, keďže na pojednávaní súd už disponoval písomným rozhodnutím a jeho zdôvodnením s tým, že jej právny zástupca neeviduje, či súd podľa § 181 ods. 2 C. s. p. vyslovil predbežné právne posúdenie, čím by opätovne negatívne zasiahol do jej práv (napr. uplatniť ďalšie prostriedky procesného útoku), keď s ohľadom na právnu istotu ako aj uznanie nároku žalovaným 1/ očakávala rozhodnutie sporu v jej prospech, avšak po formálnom vykonaní ďalších úkonov, pretože tiež už evidentne nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť vopred pripravené rozhodnutie súdu, už iba vyhlásil rozhodnutie spolu s odôvodnením, ktoré doručoval v krátkej dobe 13. 10. 2021 (streda), pričom postup súdu evokuje skôr záujem na skorom ako spravodlivom a zákonnom ukončení sporu, čo je v rozpore s princípmi súdnej ochrany. Poukázala na to, že celý čas v konaní preukázateľne poukazovala aj na dedičskú nespôsobilosť žalovaných v konaní, ktorí sa za života M. J. ani teraz nezaujímajú, kde, ako a z čoho žil, kto sa oňho staral, kedy, kde a ako zomrel, kde je pochovaný, kto mu zabezpečil pohreb, pričom jediné, o čo sa žalovaná 2/ zaujíma, je byt evidovaný na M. J. s tým, že žalovaní sa svojho chorého otca doslovne zbavili, ďalej sa už oňho nestarali, nejavili o neho žiadny záujem, boli ľahostajní v tom v akom zdravotnom stave sa nachádza, či nepotrebuje pomoc a či vôbec žije (ani po tom, čo bytový dom v ktorom býval bol zbúraný), pričom bývali od neho cez 2 ulice, a týmto konaním naplnili dôvody dedičskej nespôsobilosti a vydedenia. Uviedla, že dedičské právo nemožno vnímať absolútne a bez akýchkoľvek korekcií a obmedzení obzvlášť v prípade, ak by takéto dedičské právo pri strete s iným právom (napr. vlastníckym právom S. D.) malo byť v rozpore s dobrými mravmi, spravodlivým usporiadaním veci a zásadou, že z nepráva (vzdanie sa a nezáujem o chorého poručiteľa neschopného postarať sa sám o seba ) nemôže vzniknúť právo (domáhať sa majetku vo vlastníctve tretej osoby avšak evidovaného na dediča), a to v zmysle starej právnej zásady ex iniuria ius non oritur ex turby causanon oritur actio (z nepráva nemôže vzniknúť právo, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/201 zo dňa 14. 09. 2011). Žalobkyňa v dôvodoch svojho odvolania zopakovala, že žalovaný 1/ jej nárok uznal bez povšimnutia súdu, žalovaná 2/ sa bez náležitého ospravedlnenia na pojednávania pravidelne nedostavovala a o konanie sa nezaujímala presne tak ako sa nezaujímala o svojho otca a v konaní produkovala len hrubo
urážlivé a klamlivé tvrdenia, nehodné komentovania, v snahe prekryť výčitky svedomia a jej hanbu za ľudské zlyhanie voči otcovi.
3.
Žalovaný 1/, ktorému bolo odvolanie žalobkyne listinne doručené dňa 09. 02. 2022, sa k nemu nevyjadril.
4.
Žalovanej 2/, ktorej bola zásielka obsahujúca odvolanie žalobkyne doručená dňa 09. 02. 2022 (fikcia doručenia, nakoľko si zásielku v odbernej lehote neprevzala), sa k odvolaniu nevyjadrila.
5.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2022 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.
6.
Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.
Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).
8.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.
9.
K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
10.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobkyne), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré v konaní prezentovala, a preto sa nestotožnil s jej tvrdením, že napadnutý rozsudok nie je presvedčivý, nakoľko z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ a aké prostriedky procesnej obrany použili. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku, a preto odvolateľka nedôvodne namietla nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).
11.
K odvolacej námietke žalobkyne (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., pričom súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Odvolací súd súčasne opätovne zdôrazňuje, že medzi práva strany sporu nepatrí, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, z dôvodu ktorého posúdil túto odvolaciu námietku žalobkyne ako právne bezvýznamnú, keď sa nestotožnil ani s jej tvrdením, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na selektívne vybratých dôkazoch tak, aby zodpovedali jeho právnemu posúdeniu sporu.
12.
Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, nakoľko nepreukázala dobromyseľnosť držby poručiteľky S. D. z dôvodu, že právny titul, od ktorého odvodzovala svoju držbu sporného bytu, nebolo možné vyhodnotiť ako právny titul spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť v tom, že byt č. 12, ktorý do svojej smrti užívala, jej patril.
13.
Žalobkyňa v podanom odvolaní namietla, že si súd prvej inštancie v podstate vyfabuloval odvodenie nadobudnutia vlastníckeho práva poručiteľky S. D. vydržaním od ústne uzavretej kúpnej zmluvy s M. J., keďže v rámci svojich skutkových tvrdení uvádzala, že poručiteľka nadobudla byt darovaním, ku ktorému došlo ústne.
14.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania tvrdila, že poručiteľka S. D. na kúpu sporného bytu poskytla M. J. sumu 20. 500,- Sk, za ktorú byt odkúpil do svojho osobného vlastníctva, v dobrej viere, že jej byt z vďačnosti prenecháva.
15.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ súd prvej inštancie odvodil právny dôvod nadobudnutia daného bytu vydržaním poručiteľkou od kúpnej zmluvy uzavretej ústne, tak tomuto právnemu posúdeniu korešponduje práve skutkové tvrdenie žalobkyne, že poručiteľka M. J. poskytla na kúpu bytu potrebný finančný obnos, nakoľko je nesporné, že darovanie je bezodplatný právny úkon a darovacia zmluva je jednostranne zaväzujúcou zmluvou, pretože sa pri nej neočakáva žiadne plnenie zo strany obdarovaného (údajne poručiteľky), t. j. podmienka bezodplatnosti spočíva v tom, že darca (údajne M. J.) nemá za darovanú hodnotu (byt) dostať protiplnenie (údajné zaplatenie kúpnej ceny poručiteľkou), ktoré má majetkovú hodnotu.
16.
V posudzovanej veci však je zásadným, že žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdených nepredložila žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval ústne uzavretie akejkoľvek zmluvy, či už odplatnej, teda kúpnej zmluvy alebo bezodplatnej, darovacej zmluvy, pričom, ako vyplýva z obsahu jej odvolania opomína, že z ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou platného darovania nehnuteľnosti je uzavretie darovacej zmluvy v písomnej forme a jej následné zavkladovanie v katastri nehnuteľností (§ 28 a nasl.), nakoľko darovacia zmluva, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, je absolútne neplatná a to aj vtedy, ak ide o zastretý právny úkon podľa § 41a Občianskeho zákonníka. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že aj podmienkou platne uzavretej zmluvy o kúpe nehnuteľnosti kúpnej zmluvy (§ 588 Občianskeho zákonníka) je jej písomná forma, v opačnom prípade je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou, dokonca je nevyhnutné, aby prejavy vôle účastníkov kúpnej zmluvy boli urobené na tej istej listine (§ 46 Občianskeho zákonníka).
17.
V posudzovanej veci však žalobkyňa tvrdila, že poručiteľka (S. D.) nadobudla predmetný byt do svojho vlastníctva vydržaním, nakoľko ho od roku 1998 do roku 2013 užívala v subjektívnej domnienke, že jej patrí, t. j., že je jeho vlastníčkou.
18.
Právny inštitút vydržania je osobitným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona. Držiteľ je osoba (fyzická alebo právnická), ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako s vlastnou. Zákonnými predpokladmi oprávnenej držby je faktické ovládanie veci alebo práva, vôľa nakladať s vecou alebo právom ako svojimi, čo znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila a dobrá viera, že vec držiteľovi patrí. Je nepochybné, že dobromyseľnosť ako psychický stav nemožno dokázať, ale je možné o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Oprávnená držba je faktický stav s kvalifikovanými zákonnými pojmovými znakmi, pri ktorých právny vzťah subjektu k veci nie je doložený a ktorý požíva ochranu podľa zákona. Zákonnými znakmi oprávnenej držby sú nakladanie s vecou ako vlastnou a držiteľova dobrá viera, že vec mu patrí. Dobrou vierou sa myslí presvedčenie nadobúdateľa, poručiteľky D., že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav a o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré však samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak predmetom dokazovania musia byť skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých je možné dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, pričom je nutné zdôrazniť, že tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa po celú vydržaciu dobu bolo dôvodné. Dobrá viera však zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, na čom nemení nič skutočnosť, že držiteľ bude i naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva.
19.
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
20.
Ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, podstatou sporu je posúdenie dobromyseľnosti a konkrétne právneho omylu, či je v tomto spore ospravedlniteľný, alebo nie. Právny omyl súvisí s tým, že sa dokazuje splnenie podmienok vydržania cez ústnu kúpnu zmluvu, resp. darovaciu zmluvu (uzatvorenú medzi S. D. S. M. J.). Je nesporné, že v čase, keď sa mala podľa tvrdení žalobkyne daná zmluva uzatvárať, už dlhodobo platil právny predpis, ktorý k platnému a účinnému prevodu nehnuteľností vyžadoval písomnú formu zmluvy a jej registráciu katastrom nehnuteľností.
21.
Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky je v tejto otázke ustálená a podstatné sú závery, podľa ktorých dobromyseľnosť držiteľa pri vydržaní sa skúma z pohľadu objektívnych okolností, pri skúmaní omylu tento nemôže byť ospravedlniteľný, pokiaľ by k nemu nedošlo, ak by subjekt postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, právny omyl je ospravedlniteľný len výnimočne, neznalosť zákona neospravedlňuje, a preto nemôže byť ospravedlniteľný právny omyl v takej veci, kde existuje jednoznačné a zrozumiteľné ustanovenie zákona (povinnosť písomných zmlúv a ich registrácia), napokon nemôže ísť o právny omyl vtedy, pokiaľ ustanovenie upravujúce postupy je prijaté už nejakú dobu a v praxi sa podľa neho bežne postupuje. S týmito závermi sa stotožnil aj ústavný súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 432/2014.
22.
Súd prvej inštancie, vychádzajúc aj z vyššie uvedeného výkladu, dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že poručiteľka S. D. nemohla byť vzhľadom na ústne uzavretie či už kúpnej alebo
žalobkyňou tvrdenej darovacej zmluvy v dobrej viere, že je oprávnenou držiteľkou danej nehnuteľnosti, nakoľko v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že ani jeden z právnych titulov, t. j. súdom prvej inštancie tvrdená ústne uzavretá kúpna zmluva alebo žalobkyňou tvrdená ústne uzavretá darovacia zmluva, neboli právnymi titulmi, ktoré by umožňovali prijať záver o dobromyseľnosti poručiteľky S. D., nakoľko pri elementárnej obvyklej opatrnosti, nemohla nadobudnúť presvedčenie, že právny titul (napr. žalobkyňou tvrdená ústna darovacia zmluva), na základe ktorého mala daný byt získať do svojho vlastníctva, nadobudla vo vzťahu k nej účinnosť, nakoľko pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva postačuje, keďže držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže následne viesť k vydržaniu.
23.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že síce najbežnejším domnelým právnym titulom držby je neplatný právny úkon a ani jeho neplatnosť, i keď ním má dôjsť k prevodu vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, nakoľko však predpokladmi vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu je spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby (súd prvej inštancie dospel k záveru o splnení týchto dvoch predpokladov poručiteľkou), dobrá viera, t. j. dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a napokon uplynutie vydržacej doby, a v konaní pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že poručiteľka jeden z predpokladov vydržania, teda dobromyseľnosť nepreukázala, je vylúčené, aby sporný byt nadobudla vydržaním. V konaní pred súdom prvej inštancie totiž nebola preukázaná ani existencia ústnej darovacej zmluvy, pričom pri vynaložení aspoň základnej miery opatrnosti by S. D. musela prísť na nedostatky a odstrániť tak právny omyl.
24.
Žalobkyňa v podanom odvolaní zároveň paradoxne vytkla súdu prvej inštancie, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. júna 2016, č. k. 3Co/177/2013
- 185 tvrdiac, že s meritom tejto veci nemá žiadny súvis, nakoľko samotná žalobkyňa poukázala už vo svojej žalobe, ktorú na súd prvej inštancie podala dňa 18. 02. 2014, na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012, v ktorom rozsudkom zo dňa 04. 12. 2012 rozhodol tak, že S. D. je dedičkou po poručiteľovi M. J., keď dané rozhodnutie je dokonca súčasťou listinných dôkazov, ktoré k žalobe predložila. Je očividné, že dôvod tejto námietky žalobkyne, ktorá po smrti S. D. (zomrela dňa 03. 11. 2013, t. j. v priebehu konania) na základe univerzálnej sukcesie vstúpila do jej práv a povinností v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012, nakoľko je jej závetnou dedičkou, spočíva v tom, že tento rozsudok zmenil Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací tak (rozsudok zo dňa 16. júna 2016, č. k. 3Co/177/2013 - 185, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 12. 2016, keď dovolanie žalobkyne tohto konania proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 17. septembra 2018, 7Cdo/34/2018 - 100 odmietol), že žalobu pôvodnej žalobkyne S. D. zamietol práve z dôvodu, že v tomto konaní nebolo preukázané vedenie spoločnej domácnosti S. D. S. M. J. najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou, pričom neuniklo pozornosti ani odvolacieho súdu, že uvedená žaloba je odôvodnená skoro identickými tvrdeniami ako žaloba v tejto právnej veci, t. j., že S. D. viedla spoločnú domácnosť s M. J., o ktorého sa starala, hradila všetky náklady na spoločné bývanie, postarala sa o jeho pohreb a uhradila všetky výdavky s tým spojené (čo však v konaní vôbec preukázané nebolo a dokonca odvolací súd vyhodnotil výpovede v konaní vypočutých svedkov ako nepravdivé), a preto žiadala určiť, že je jeho dedičkou, a v tomto konaní odôvodňovala vydržanie nehnuteľnosti tým, že zaplatila za M. J. kúpnu cenu za byt (20. 500,- Sk, skutkové tvrdenie, ktoré nebolo preukázané jediným dôkazom) v dobrej viere, že jej byt prenecháva z vďačnosti vzhľadom na ich dlhoročný vzťah a dovtedajšiu starostlivosť, keď identicky tvrdila, že uhradila všetky výdavky na jeho pohreb, o ktorý sa aj postarala (ani toto skutkové tvrdenie nebolo v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012 preukázané).
25.
Odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že súd je povinný pri hodnotení dôkazov podľa svojej úvahy starostlivo prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, z dôvodu ktorého
uvedenú námietku žalobkyne vyhodnotil ako právne irelevantnú, nakoľko v kontexte uplatneného nároku nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním, bol povinný pri skúmaní splnenia predpokladov vydržania zaoberať sa aj žalobnými nárokmi, ktoré si poručiteľka v súvislosti s daným bytom uplatnila súdnou cestou a dospel k záveru, s ktorým je odvolací súd v absolútnej zhode, že dobromyseľnosť S. D., že byt nadobudla na základe ústne uzavretej zmluvy, keď nie je podstatné, či išlo o zmluvu kúpnu alebo darovaciu, je jednoznačne vylúčená.
26.
Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa, že súd je vždy povinný riadne zistiť skutkový stav veci, pričom v posudzovanej veci bolo konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/19/2012, v ktorom sa S. D. domáhala určenia, že je dedičkou M. J. právne relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa ako závetná dedička S. D. domáha určenia, že predmetný byt s príslušenstvom patrí do dedičstva po poručiteľke S. D., keďže ho nadobudla do svojho vlastníctva vydržaním, nakoľko neoprávnené vydržanie môže byť zásahom do vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka, a preto musí byť vydržanie ako nespochybniteľný titul nadobudnutia vlastníckeho práva, bezpečne a jednoznačne preukázané.
27.
Súd prvej inštancie preto správne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v otázke ústneho uzavretia kúpnej (alebo darovacej) zmluvy medzi poručiteľkou S. D. (kupujúca alebo obdarovaná) a M. J. (predávajúci alebo darca) neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nielenže neponúkla žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by pravdivosť jej tvrdenia verifikoval, ale najmä, a v tomto smere odvolací súd na zdôraznenie správnosti prvoinštančného rozsudku akcentuje, že z pripojeného dedičského spisu po M. J.R., ktorý zomrel dňa 18. 11. 1998 vyplýva, že dedičské konanie bolo uznesením zo dňa 17. 10. 1999, sp. zn. 22D 951/98, Dnot 3/99 zastavené z dôvodu, že poručiteľ nezanechal žiadny majetok, keď k stavu dedičstva bol vypočutý iba I. C. (zomrel v roku 2003), ktorý do zápisnice o predbežnom vyšetrení zo dňa 15. 02. 1999 uviedol, že spolu s S. D. tvoril spoločnú domácnosť s poručiteľom, a preto následné konanie S. D., ktorá až dňa 03. 03. 2011 podala návrh na prejednanie novoobjaveného dedičstva po M. J. (teda tri roky po jeho smrti), a dedičské konanie bolo uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 30D 133/2011 - 59 prerušené a S. D. bolo uložené podať žalobu, ktorú podala dňa 20. 01. 2012 a ktorou sa domáhala určenia, že je jeho dedičkou, rozhodne jej dobromyseľnosť v tom, že sa stala vlastníčkou daného bytu pred smrťou M. J., diskvalifikuje.
28.
Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že pokiaľ by bola S. D. dobromyseľná v tom, že jej daná nehnuteľnosť patrí (je jej vlastníctvom), pretože ústne uzavrela s M. J. kúpnu alebo darovaciu zmluvu, tak potom jej právne kroky, ktoré vykonala tri roky po smrti darcu (alebo predávajúceho), t. j. podaním návrhu na prejednanie novoobjaveného dedičstva, následné podanie určovacej žaloby, že je dedičkou po M. J., je nutné vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore so zásadou formálnej logiky, keďže vylučuje tvrdenie žalobkyne, že S. D. bola v subjektívnej domnienke a dobromyseľná v tom, že jej nehnuteľnosť patrí.
29.
K argumentácii žalobkyne, že nepochybným dôkazom o dôvodnosti žaloby je uznanie nároku žalovaným 1/, ktorým sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať, nakoľko žalovaný 1/ neuviedol žiadne rozhodné skutočnosti týkajúce sa dôvodnosti žaloby a dôvody, pre ktoré žalobu uznal odvolací súd uvádza, že žalovaný 1/ síce podaním zo dňa 11. 11. 2020 (žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 18. 02. 2014) uznal, že v podaní špecifikovaná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po S. D., nakoľko je však súd vždy povinný skúmať, či by uznaním nároku nedošlo k porušeniu kogentných hmotnoprávnych noriem, správne na nezdôvodnené uznanie nároku žalobkyne neprihliadol, pričom nie je možné opomenúť, že stranou sporu je aj žalovaná 2/, ktorá nárok žalobkyne písomným podaním zo dňa 07. 02. 2020 neuznala (viď č. l. 154 spisu).
30.
Odvolací súd posúdil aj žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod, že jej súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako absolútne nedôvodný, nakoľko hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti je zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to (ako už odvolací súd uviedol v tomto rozhodnutí), aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).
31.
Súd prvej inštancie v prejednávanej právnej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami sporu navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.
32.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).