Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6CoPr-2-2022.pdf
PDF · 163.29 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XX. augusta XXX/XX, XXX XX C., právne zastúpený: JUDr. Milan Sivý, advokát, so sídlom Nám. sv. Egídia 3006/1116, 058 01 Poprad, IČO: 37947095, proti žalovanému: GRUPP 5B s.r.o., so sídlom Popradské nábrežie 476/2, 058 01 Poprad, IČO: 36 462 764, právne zastúpený: Mgr. Marcel Lesňák, advokát, so sídlom Murgašova 87/6, 058 01 Poprad, IČO: 50654578, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 19Cpr/22/2020-58 zo dňa 27. septembra 2021, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru vykonané žalovaným písomným podaním zo dňa 10.11.2020 je neplatné a žiadal priznať nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.
Okresný súd Poprad ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.„
Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 43 ods. 1 zákona č. 473/2005 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z., podľa § 68 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., podľa § 17 zákona č. 311/2001 Z. z., podľa § 2a ods. 4 a podľa § 2a ods. 5 zákona č. 365/2004 Z. z. a taktiež podľa bodu 10 písm. b) Pracovnej zmluvy zo dňa 26.06.2017.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo odôvodnil tým, že na súdnych pojednávaniach žalobca uviedol, že dňa 10.11.2020 mu volal p. Kremeľ asi o 11.30 hod., aby sa dostavil o 13.00 hod. do firmy. Dal mu prečítať papier, žalobca si nevšimol, že je to výpoveď, povedal mu, že je to len oznámenie, kázal
mu to podpísať. Potom mu prehral video z bezpečnostnej kamery, kde držal za ruky D. E. a rozprávali sa, aká je vonku zima, keďže mala studené ruky, fúkal dážď, pršalo, bola zima. Chcel jej iba zohriať ruky. Keď odchádzala, dal jej letmý bozk na líce ako kolegyni. Odprevadil ju do výťahu a ona následne stlačila tlačidlo na výťahu, povedala, že sa ponáhľa upratovať, povedal jej, čo robí, že on ide na recepciu. To netrvalo ani 10 sekúnd. Po jeho vysvetlení mu p. F. povedal, že má výpoveď a na ďalší deň nemá chodiť do práce a že môže byť rád, že tak dopadol, lebo keby tam bol jej muž, skončil by ináč. Keď mu žalobca povedal, že ho oklamal, tak škodoradostne opakoval, že sa mal naučiť čítať. Keď prišiel vtedy do firmy, tak sa voči nemu správal, akoby niekoho zabil, pýtal sa, či vie, prečo je tam, čo urobil, prikázal mu, aby si sadol ďalej, aby na neho dobre videl. Žalobca si presadol, cítil sa, akoby niekoho zabil. S p. E. sa stále rozprával o bežných veciach, občas jej povedal vtip, nikdy ju sexuálne neobťažoval. Priamo nad ním sú bezpečnostné kamery. Nechápe prečo p. E. povedala, že ju obťažuje, a prečo sa nešla sťažovať p. F., aby ich konfrontovali. Takéto veci sa riešia hneď a nie po týždni. Mala to povedať, bavil by sa s ňou služobne. Toto sa malo stať 2.11. a jeho zavolali 10.11.. nevie, na čo čakali. Kremeľ sa neinformoval na jeho plnenie si pracovných povinnosti a správania sa v iných objektoch: Brantner, Hotel Bystrina. Žalobca nič neporušil, ani nepoškodil dobré meno firme, svoje povinnosti si riadne plní. Mal 64 rokov, má 45 ročného syna, 41 r. dcéru a počas života si z neho nikto nedovolil urobiť úchyláka a poškodiť hrubo jeho dobré meno. Keď ho s tým svinstvom oboznámili, prišlo mu zle a nik na to nereagoval, iba opakoval skončili sme, otvoril mu dvere, aby sa ho zbavil. Keď prišiel domov, užil tabletku, mal vysoký tlak, nemohol dýchať. O 18.00 hod. jeho priateľka zavolal RZP. Merali mu tlak, EKG, dali mu pod jazyk tabletku, povedali, že to má zo stresu. Pred rokom a pol bol na prechádzke so psom, do nohy sa mu zaplietol konár, spadol a zlomil si rebrá. Bol na PN, mal 2 zlomené rebrá a 1 naštiepené. Po predložení PN mu povedal p. F., že buď zruší PN alebo nabudúce pri prepúšťaní to zohľadnia. Chcel poukázať týmto na správanie firmy žalovaného. Lekár mu PN zrušiť nechcel, urobil tak až po jeho naliehaní, že príde o robotu. Pri preberaní skončenia pracovného pomeru bola prítomná aj p. G.. V súčasnosti je PN, ale z akého dôvodu neodpovedal s tým, že nebude a nemusí odpovedať. Prečo p. E. povedala zástupcom spoločnosti o jeho konaní nevedel, ani prečo čakala do 9.11. Vyzývavo sa k nemu nesprávala. U žalovaného pracoval asi 4 roky, bol spokojný s ich správaním, chcel tam pracovať, s Kremeľom si rozumeli, až do tejto situácie. V záverečnej reči žalobca uviedol, že cíti sa úplne nevinný. To, čo povedala p. E. nie je pravda, ostatné informácie majú byť len z dopočutia, chcel by vidieť kamerový záznam, svoju prácu vykonával najlepšie, ako vie, nikto voči nej nemal námietky. Štatutárny zástupca žalovaného na pojednávaní mal za to, že dňa 9.11. mu p. G., ktorá je spoločníčka vo firme, povedala, že majú ísť na nejaké stretnutie so zástupcami spol. KTAG. Išli na stretnutie s tým, že im bolo povedané, že p. B. sa nevhodne správa, bola im ukázaná sťažnosť p. E. a videozáznam. Toto správanie sa p. B. následne vyhodnotili ako závažné porušenie pracovnej disciplíny aj vzhľadom na pozíciu, teda ako SBS-kára, na ktorého sa vzťahuje zákon o súkromnej bezpečnosti a na ktorého sa kladú väčšie nároky ako na iného zamestnanca. Zavolali si p. B., bol tam štatutárny zástupca a p. G., povedali mu o čo ide, ukázali mu videozáznam, doručili oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré podpísal. Štatutárny zástupca sa ohradil voči tvrdeniam žalobcu o jeho neadekvátnom správaní sa, dodržal všetko, čo mal a keby povedal, že potrebuje pohár vody, dali by mu ho. Čo sa týka PN, žalobca mal dostatok dovolenky, bolo mu len navrhnuté, či si nezmení PN za dovolenku, nejaké vyhrážky prepustením pri najbližšom odmietol. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako neopodstatnenú. Pokiaľ ide o právnym zástupcom žalobcu namietanú skutočnosť ohľadom dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, išlo len o preklep v texte. Dôvodom boli dôvody uvedené v ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, teda závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo je zrejmé aj zo samotného textu tejto listiny. V záverečnej reči uviedol, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Podanie doručené žalobcovi pod názvom okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 písm. b) Zákonníka práce je jasné, zreteľné, účinné. Dôvod skončenia pracovného pomeru je dostatočne špecifikovaný a vyhovuje zákonnej požiadavke § 70 Zákonníka práce. Čo sa týka namietaného označenia samotného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, jedná sa o preklep. Uvedenú skutočnosť už objasnil štatutárny orgán žalovaného na pojednávaní a mal zato, že dôvod vyplýva zo samotného textu tejto listiny. Čo sa týka neprerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, rovnako aj táto skutočnosť bola predmetom prednesu štatutárneho orgánu žalovaného, túto skutočnosť objasnil. Žalobca v priebehu konania nevyprodukoval žiaden dôkaz, okrem jeho výpovede, ktorý by svedčil v prospech jeho tvrdení, práve žalovaný navrhnutými dôkazmi vyčerpávajúcim spôsobom obhájil svoju právnu argumentáciu. Poukázal na výsluch svedkyne p. E., ktorej výpoveď je podľa nich dôveryhodná, zodpovedajúca realite tak, ako sa mala odohrať, nemá si dôvod skutočnosti vymýšľať, ani žalobcu osočovať. Jej výpoveď je v tejto veci kľúčová a rozhodujúca. Čo sa týka posudku, s ktorým sa nemali možnosť oboznámiť, mal zato, že akékoľvek súčasné hodnotenie žalobcu nemôže dokazovať, že sa
nedopustil konania, kvôli ktorému bol s ním okamžite skončený pracovný pomer. Svedkyňa D. E. uviedla, že v Business centre upratuje na 3. a 4.poschodí, večer aj na prízemí, ako zamestnankyňa spol. Chemeko. S p. B. prichádzala do kontaktu vo firme, pracuje tam skoro rok. Stretávala sa s ním keď prišla do práce, pekne sa pozdravili a porozprávali spočiatku, neskôr začal mať rôzne oplzlé návrhy, konkrétne napr. keď si popýtala od neho pero, odpovedal, že má len také, ktoré nepíše, musela by ísť s ním dozadu. Keď písala, hladkal ju po ruke, fyzicky ju ťahal dozadu, je tam taká miestnosť, ktorú majú SBS-kári, nikdy tam nebola. Keď odchádzala ku výťahu, povedal, že vždy keď ju vidí, tak sa mu niečo postaví, ale nie je to žalúdok. Vždy mal nejaké narážky. Ona na to nereagovala, otočila sa, išla preč. Takéto jeho správanie začalo asi po 2-3 mesiacoch od jej nástupu do zamestnania, nastúpila v júni 2020. Ohradila sa, že nemá záujem, že má manžela, on povedal, že mu to nevadí. Jeho správanie v nej vyvolávalo strach. Keď umývala dole chodbu, tak ju chytal zozadu a v ten konkrétny deň v novembri ju nechcel pustiť do výťahu, držal ho, potom s ňou vošiel do výťahu a bozkával ju na krk, ona ho odstopla a rýchlo výťahom odišla. Bolo to poobede o 13.00 hod. a večer o 16.00 hod.. Dátum si nepamätala presne, ale mohlo to byť 2.11.. O 13 hod. sa udialo to s tým perom a potom ju ťahal dozadu za ruku a o 16.00 hod. keď išla umývať, začal ju obchytkávať, volal ju aj do druhej roboty do Tatier, že tam sa stretnú. Ona doumývala, išla do výťahu, on vstúpil do výťahu s ňou, nechcel ju pustiť. Hneď na druhý deň išla za p. H.. Povedala mu, čo sa stalo, zavolal B., opísala presne to, čo na súde, oni to začali riešiť aj s p. B.. Vyjadrovala sa aj písomne k sťažnosti, v ktorej bolo napísané, že p. B. sexuálne obťažoval p. E. a dali návrh na prepustenie. Správanie sa p. B. sa stupňovalo, hovoril jej Lenka milenka, ale to brala jedným uchom dnu, druhým von, potom sa to stupňovalo až do toho 2.11.. Musela vyvinúť silu, aby sa vymanili z kontaktu so žalobcom. Sťažovala sa preto, lebo mala z neho strach a keby to nepovedala, mohlo by sa to skončiť horšie. Aj iné kolegyne sa sťažovali na p. B., mal k nim pripomienky, ako aj ku nej. Žalobcu nikdy neprovokovala, nevyhľadávala ho, len keď prišla do práce, musela okolo neho prejsť. Žalobca nesúhlasil s výpoveďou svedkyne, povedal, že nikdy ju neobchytkával, akoby aj mohol cez široký pult, nikdy ju neťahal ani nepozýval a keď tvrdí, že chodila umývať na prízemie až o 16.00 hod., tak on odchádzal o pol 4.Na to svedkyňa reagovala, že p. B. klame, všetko čo povedala je pravdou, pult nie ja taký široký, obchytkával ju. Druhý SBS-kár Fükó ju nikdy neobťažoval. Svedok A. I., vypovedal, že žalobca je jeho bývalý kolega a v súvislosti s predmetom konania uviedol, že videl videozáznam z kamery vo vestibule, kde má pracovisko a mal aj žalobca, ako p. B. obchytkával svedkyňu, chytal ju za driek okolo krku, potom chcela ísť do výťahu, dal tam nohu, aby sa dvere nezavreli, pár minút jej niečo rozprával, a potom dvere pustil a skočil jej do výťahu. To videl a dopočul sa, že ona potom vyskočila na 4.poschodí, lebo tam mala stlačenú predvoľbu vo výťahu. Vedel, že potom bol B. prepustený. Bolo to v novembri, na jeseň minulého roku. Svedok vedel, že žalobca mal dvojzmyselné narážky a sprosté reči aj na iné ženy, sťažovali sa aj jemu, že čo si to ten človek dovoľuje. Svedkyni povedal, že keď pýtala pero, on sa jej pýtal, že aké chce pero, čo píše na modro alebo na bielo. Ostatné ženy povedali, že má dvojzmyselné narážky, ošacoval ich. Svedok v minulosti nemal žiaden konflikt so žalobcom, striedali sa na zmenách. Svedok J. K. F., štatutárny zástupca spol. KTAG uviedol, že vypracoval zmluvu ich spoločnosti so žalovaným na vykonávanie strážnej služby. C. H. mu oznámil, že je problém, ktorý treba riešiť, že sa sťažovala E., že ju žalobca obťažuje. Pozreli si rozhodné časy na videozázname, boli tam 3 momenty, kde k tomu došlo, bolo to pri pulte, snažil sa ju objať, ťahať za ruku, pri výťahu, kde mal nohu vo dverách, aby sa výťah nezavrel, odišiel výťahom hore a neskôr sa vrátil, potom ako nastúpil do výťahu k nej, a potom na výlevke. Nepamätal si, či to bol 1 deň, na základe toho potom oslovili Tomiskiho, on požiadal zástupcu spol. Group B5, aby sa to riešilo, lebo E. nechcela prísť do práce. Stretli sa so žalovaným u nich vo firme osobne a pozreli záznam, bola tam aj konateľka žalovaného. Spolupracujú so žalovaným dlhodobo, asi 10 rokov. Od roku 2008-2009. Keby spoločnosť žalovaného nereagovala na ich sťažnosť, určite by riešili p. B., nebolo to vhodné správanie. Svedok L. M. H. vypovedal, že ťažko sa mu hovorí proti žalobcovi, mali korektné vzťahy. Ale povie pravdu. Prišla sa sťažovať p. E., že sa bojí p. B., keď pracuje. V tom čase je už v budove málo ľudí, on ju obťažuje, ťahá do výťahu a pod.. Skutočnosti ohľadom p. E. si overoval aj u iných upratovačiek, cez víkend rozmýšľal ako to bude riešiť. Keď sa p. E. sťažovala, že už nenastúpi do práce, keď tam bude Bendík, tak to riešil, napísal sťažnosť a pripojila sa tam aj p. E., pozreli si videozáznamy, ktoré preukázali tvrdenia E.. Sťažnosť bola písaná 9.11., p. E. prišla za ním 2.11.. Veci neriešil zbrklo, pýtal sa upratovačiek, pozreli si záznamy. Aj iné ženy hovorili, že p. B. mal dvojzmyselné narážky, bol to taký všeobecný názor a po jeho odchode sa začali ozývať, že dobre sa stalo, lebo mali nepríjemné skúsenosti. Keď sa svedok rozprával s p. B., ten mu povedal, že to myslel ako vtip na zľahčenie súčasnej ťažkej doby, ale tie ženy to brali ináč.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil tým, že z výsledkov vykonaného dokazovania, z vyjadrení strán sporu, z výpovedí svedkov, z pracovnej zmluvy, z okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj s z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalobca bol zamestnancom žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 26.06.2017 v znení jej dodatkov. U žalovaného pracoval na pozícii pracovníka strážnej služby. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Pracovný pomer bol so žalobcom písomným oznámením zo dňa 10.11.2020 zo strany jeho zamestnávateľa – žalovaného, okamžite skončený v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a teda z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Súd má za to, že žalovaný v listine okamžité skončenie pracovného pomeru riadne špecifikoval dôvody takéhoto skončenia pracovného pomeru, tieto sú nezameniteľné s inými dôvodmi, a súd súhlasí so žalovanou stranou, že nie je nevyhnutné v okamžitom skončení pracovného pomeru absolútne presne a do najmenších detailov uvádzať spôsob (presné pohyby rúk po tele, nútené bozky, atď.) akým sa žalobca dopustil konania, pre ktoré s ním bol okamžite skončený pracovný pomer. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom úkone účastníka pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikali pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, teda, ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že už raz uplatnený dôvod skončenia nemohol byť dodatočne zmenený. Inak povedané, pre splnenie hmotnoprávnej podmienky platného skončenia pracovného pomeru je potrebné, aby dôvod jeho okamžitého skončenia bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník pracovného pomeru vidí naplnenie zákonného dôvodu skončenia pracovného pomeru tak, aby nemohli vniknúť pochybnosti o tom, z akého dôvodu sa pracovný pomer ukončuje, teda tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade. C., skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozoberať do všetkých podrobností, pretože neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle účastníka pracovnoprávneho pomeru má za následok neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru iba vtedy, ak by sa ani výkladom prejavu vôle nedalo zistiť dôvod skončenia pracovného pomeru, treba ale mať na zreteli, že výkladom prejavu vôle možno iba objasniť jeho obsah, t. j. to, čo bolo skutočne prejavené, nie je však možné výkladom nahradiť alebo doplniť vôľu, ktorú účastník v čase urobenia úkonu nemal, resp. ktorú síce mal, ale neprejavil. To, že zo strany žalobcu skutočne došlo k tak nevhodnému správaniu, ktoré bolo kvalifikované ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, bola jednoznačne preukázané (a nezameniteľne uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru) výpoveďami svedkov, predovšetkým svedkyne E., osoby, ktorá bola postihnutá nevhodným správaním sa žalobcu, ale tiež aj ďalšími svedkami, ktorí mali možnosť vidieť videozáznam, potvrdzujúci tvrdenia svedkyne E. o tom, ako sa k nej žalobca správal. Títo svedkovia tiež vypovedali, mala o tom vedomosť aj p. E., že ona nebola jediná, ku ktorej sa takto nevhodne, obťažujúcim spôsobom, žalobca správal. Takto sa choval aj k jej ďalším kolegyniam, ktorým to rovnako bolo nepríjemné. U p. E. po tom, ako sa nevhodné správanie sa žalobcu k nej stupňovalo, až do dňa 2.11.2020, to vyvolávalo strach, jej úmyslom bolo dať z tohto dôvodu výpoveď zo zamestnania. V prípade dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je postačujúce len preukázateľné zistenie porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom, pričom toto porušenie s ohľadom na všetky okolnosti musí byť takej intenzity, že ho objektívne možno označiť za závažné. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Zo súdnej praxe vyplýva, že závažnosť musí byť daná objektívne a nestačí, že porušenie určitých pracovných povinností označí zamestnávateľ ako závažné, a to ani v prípade, že tak učiní vo svojom internom predpise, s ktorým zamestnanca preukázateľne oboznámi ešte predtým, ako dôjde k porušeniu predmetnej pracovnej povinnosti zamestnancom. Súd má za to, že v predmetnej veci bola vyžadovaná intenzita porušenia pracovnej disciplíny žalobcom u žalovaného preukázaná, a to aj s poukazom na pozíciu, akú žalobca u žalovaného zastával – pracovník bezpečnostnej služby. Ale aj keby žalobca zastával inú funkciu, jeho správanie sa k svedkyni E. tak, ako bolo popísané ňou a ďalšími svedkami, ktorí videli videozáznam preukazujúci správanie sa žalobcu, by bolo považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny majúce znaky sexuálneho obťažovania definovaného v antidiskriminačnom zákone. Neexistuje dôvod, prečo by žena na pracovisku mala znášať či už verbálne, alebo neverbálne, alebo fyzické správanie sexuálnej povahy, ktoré v nej vyvoláva strach, poníženie, narušuje jej dôstojnosť a zneucťuje ju. Jednoznačne zo zákonnej definície pojmu sexuálne obťažovanie, ako aj z Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu páchaného na ženách a domácemu násiliu a boji proti nemu (Istanbulský dohovor) z roku 2011 vyplýva, že násilím sú všetky vynucované aktivity sexualizovanej povahy, aj verbálne (dvojzmyselné narážky, vtipy so sexuálnym podtónom a iné), aj neverbálne (pohvizdovanie, cmukanie, gestá..), a tiež fyzické (nežiaduce dotyky, potľapkávanie..).V zásade platí, že hranica medzi flirtovaním a sexuálnym obťažovaním je tam, kde je to žene nepríjemné a sexuálna pozornosť sa
stáva sexuálnym obťažovaním vtedy, keď je pre danú osobu nevítaná. To, že správanie sa žalobcu k svedkyni E. bolo pre ňu nepríjemným, že v nej vyvolávalo strach, bolo vykonaným dokazovaním preukázané, a to bolo tiež dôvodom jej sťažnosti u zamestnávateľa na správanie sa žalobcu. Naviac toto jeho správanie sa neustále stupňovalo (od dvojzmyseľných rečí, oplzlých rečí, cez obchytkávanie, zamedzenie vstupu so výťahu, ťahanie za ruku do priestoru za pracoviskom žalobcu, bozkávanie na krku...) až vyústilo do podania sťažnosti na takéto správanie, ktoré sa už stalo pre p. E. neúnosným. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca sa dopustil konania, ktoré je podľa názoru súdu jasne špecifikované v listine okamžité skončenie pracovného pomeru, a pre toto konanie s ním bol okamžite skončený pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Tento dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je uvedený na predmetnej listine v kolónke „Vec“ a tento dôvod je zrejmý aj zo samotného textu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Je pravdou, že skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované podľa § 74 Zákonníka práce, ale ako sa vyjadril štatutárny zástupca žalovaného, žalovaný nemá zástupcov zamestnancov, a teda predmetná hmotnoprávna podmienka platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohla byť naplnená a podľa komentára k ustanoveniu § 74 Zákonníka práce v takomto prípade môže zamestnávateľ konať samostatne.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP s tým, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda v zmysle odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) a písm. h). Teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolateľa zistenia skutkového stavu zo strany súdu naznačujú rozpory v skutkových okolnostiach, ktoré videl najmä v tom, že žiadnym spôsobom D. E. sexuálne neobťažoval, a to ani 2. novembra 2020 a ani inokedy. Podľa názoru odvolateľa D. E. vo svojej výpovedi nevedela určiť, kedy sa mal predmetného konania ňou opísaného dopustiť, pričom konania sa nemohol dopustiť, keďže službu končil o 15.30 hod. Rovnako podľa názoru odvolateľa svedkovia predniesli rozporné výpovede, ktoré si vzájomne buď odporovali alebo nepredstavovali súvislí opis okolností, pričom svedok A. I. nevedel uviesť deň kedy sa stal incident, ktorý videl na videozázname z bezpečnostných kamier. Svedok J. K. F. nevedel uviesť deň kedy sa stal incident, ktorý videl na videozázname z bezpečnostných kamier a jeho výpoveď o tom čo videl sa nezhoduje s výpoveďou svedka I.. Svedok L. M. H. rovnako nešpecifikoval deň, kedy malo dôjsť k incidentu. Tento svedok vo svojej výpovedi uviedol, že D. E. za ním prišla so sťažnosťou na jeho správanie 2. novembra 2020. Rovnako D. E. vo svojej výpovedi uviedla, že 2. novembra 2020 sa bola sťažovať L. M. H.. Sú kamerové záznamy z pracoviska nezabezpečil a nesprístupnil ich odvolateľovi za účelom, aby sa k nim mohol vyjadriť, v dôsledku čoho má odvolateľ za to, že takéto kamerové záznamy ani neexistujú. Svedkyňa a poškodená D. E. nemusela podľa názoru odvolateľa pri príchode do práce prechádzať okolo neho, pretože budova má ešte dva samostatné vchody z iných strán. Zároveň pri skutkovom zisťovaní zo strany súdu prvej inštancie odvolateľ poukázal na skutočnosť, že nie je technický možné aby D. E. chytal za ruku cez pult, a to vzhľadom na rozmery pultu a výšku ich oboch. Podľa názoru odvolateľa v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný nešpecifikoval jeho dôvod dostatočne určito a súd neskúmal či u žalovaného naozaj nepôsobia zástupcovia zamestnancov. Podľa názoru odvolateľa súd sa v odôvodnení rozsudku presvedčivo nevysporiadal s podstatnými prednesmi a argumentmi žalobcu, ani s rozpormi medzi svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých žalovaným. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci videl žalobca v tom, že podľa názoru žalobcu je predmet okamžitého skončenia pracovného pomeru neplatný vzhľadom na platnú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 68 Zákonníka práce a ust. § 70 Zákonníka práce. Na túto skutočnosť poukazoval na každom pojednávaní vykonanom v predmetnej veci s tým, že má za to, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru doručené mu listom dňa 10.11.2020 je neplatné v zmysle ust. § 17 Zákonníka práce z dôvodu, že dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru podľa písomného podania žalovaného bol dôvod špecifikovaný zamestnávateľom neurčito s tým, že v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru špecifikuje dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, kde Zákonník práce ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru pozná dôvod v podobe právoplatného odsúdenia za spáchanie trestného činu, čo u odvolateľa ako žalobcu neprichádzalo do úvahy. V danom prípade sa teda jedná o formálno-právny nedostatok tohto písomného podania a vážnu vadu podania okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa jeho názoru platnou právnou úpravou je opísaná nevyhnutná súčasť predmetného písomného podania, a to okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde porušenie pracovnej disciplíny musí byť špecifikované jasne, určite a zrozumiteľne, konkrétne a úplne, a to tak, aby predmetný dôvod porušenia pracovnej disciplíny nebolo možno žiadnym iným spôsobom zameniť alebo nahradiť. Rovnako namietal tú skutočnosť, že porušenie pracovnej disciplíny a skončenie pracovného pomeru nebolo prejednané v zmysle ust. § 64 Zákonníka práce, čo taktiež spôsobuje neplatnosť predmetného úkonu. Teda mal za to, že dňa 02.11.2020, v ktorom dni žiaden zo svedkov nevedel preukázať akési porušenie pracovnej disciplíny, resp. nevedel špecifikovať deň, v ktorom malo dôjsť k tzv. porušeniu pracovnej disciplíny zo strany jeho osoby, ako aj absolútne všeobecné neurčité a vágne opísanie tzv. porušenia pracovnej disciplíny spôsobilo neplatnosť tohto právneho úkonu. Zároveň podľa názoru odvolateľa napadnutý rozsudok prvostupňového súdu trpí tzv. inou vadou konania, spočívajúcou v jeho arbitrárnosti s ohľadom na nedostatočné odôvodnenie skutkovo vymedzených dôvodov, ktoré prvostupňový súd považoval za porušenie pracovnej disciplíny u žalobcu. Prvostupňový súd síce v odôvodnení rozsudku opísal prednesy strán, doložené listinné dôkazy, ale presvedčivo sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s podstatnými prednesmi a argumentmi žalobcu a nevysporiadal rozpory medzi svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých žalovaným. Z tohto dôvodu žalobca žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, doplnenie dokazovania a nové rozhodnutie vo veci a zároveň žiadal priznať náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu
Voči odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v prvom rade žalobca bližšie v podanom odvolaní nešpecifikoval v čom vidí uvádzané domnelé pochybenia a iba všeobecne konštatuje nesprávne rozhodnutie v celom rozsahu. V druhom rade v podanom odvolaní žalobca neuvádza aké ustanovenia Zákonníka práce mali byť súdom prvej inštancie porušené. V treťom rade žalobca opäť neuvádza na základe čoho konkrétne malo dôjsť k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani v čom ma spočívať nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým malo údajne dôjsť k znemožneniu žalobcovi uskutočňovať svoje procesné práva. Uvedené platí aj o údajne nevykonaných dôkazoch, pričom súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V štvrtom rade podľa názoru žalovaného to, že sa žalobca nestotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie neznamená, že predmetný rozsudok je z tohto dôvodu vadný. V piatom rade pokiaľ žalobca tvrdí, že sa nikdy nedopustil konania, ktoré mu je kladené za vinu, vykonané dokazovanie svedčí o presnom opaku. Fakt, že súd neakceptuje názor žalobcu na daný spor, nemôže byť považované za nesprávny procesný postup. V šiestom rade pokiaľ žalobca po celý čas poukazoval na skutočnosť, že sa žiadneho sexuálneho obťažovania nedopustil, uvedené žiadnym spôsobom nepreukázal. Nestranná svedkyňa Vojteková vyčerpávajúco a podrobne opísala rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré viedli k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu. Na pojednávaní svedkyňa nemala žiadneho právneho zástupcu a jedná sa v tomto tvrdení žalobcu o fabuláciu. Podľa názoru žalovaného svedkyňa vypovedala spontánne a žalovaný má právo klásť svedkyni otázky rovnako ako aj žalobca, pričom svedkyni ako žene navyše vydatej bolo nepríjemne rozprávať verejne o takejto udalosti, pri ktorej ju muž, ktorý by mohol jej byť starým otcom tlačí na ňu a obchytkáva ju na rôznych častiach tela, avšak žalovaný je toho názoru, že konanie popísala dostatočne podrobne, presvedčivo pre rozhodnutie súdu. Či žalobcovo konanie malo sa uskutočniť presne o 15.30 hod. alebo okolo 16.00 hod. nehrá absolútne žiadnu rolu. Menšia časová nepresnosť spočívajúca v uvedení slova „okolo“ zo strany svedkyne nemôže diskvalifikovať jej výpoveď. Svedok I. potvrdil neštandardné správanie sa žalobcu voči ostatným zamestnankyniam ženského pohlavia. Rovnako potvrdil skutočností, ktoré opisujú aj iný svedkovia ohľadom sťažnosti ostatných pracovníčok. Okolností, ktoré videl na videozázname korešpondujú s výpoveďou svedkyne E., ako aj s výpoveďami ostatných svedkov. Fakt, že neuviedol presný deň daného incidentu, nehrá preto pri výpovedi tohto svedka žiadnu podstatnú rolu. Svedok J. F. zhodne s ostatnými svedkami, ako aj samotným konateľom žalovaného, dostatočne relevantne opísal skutkový stav, ktorý reálne videl na videozázname. Aj u tohto svedka neuvedenie presného dňa daného incidentu nehrá ohľadne výpovede svedka žiadnu rolu. Pri svedkovi L. M. H. domnelé
nepresnosti ohľadom uvedenia dátumu týmto svedkom na pojednávaní žalobca žiadnym spôsobom nenamietal. Výpovede svedkov ako aj ostatné vykonané dôkazy tvoria podľa názoru žalovaného logickú reťaz dôkazov svedčiacich v prospech argumentácie žalovaného a tým aj skutkového stavu tak, ako sa reálne odohral. Absencia videozáznamu nemôže spochybniť výpovede nestranných svedkov o tom, že sa s ním oboznámili a vnímali dej na ňom zachytený, ktorý opisovali v zásade zhodným spôsobom. Aj bez videozáznamu podľa názoru žalovaného bolo dostatočne preukázané správanie sa žalobcu vo vzťahu k svedkyni E.. Ohľadne existencie viacerých vstupov na pracovisko vyznieva z tvrdenia žalobcu účelovo. Totižto kniha dochádzky, do ktorej sa svedkyňa E. musela vždy zapisovať bola na pulte, ktoré bolo pracoviskom žalobcu, takže akýmkoľvek vchodom vošlo, nemohla sa vyhnúť prítomnosti žalobcu. Podľa názoru žalovaného žalobcom opisovaný pult, pri ktorom došlo k jednému z incidentov, je dostatočné úzky na to, aby svedkyňou Vojtekovou popisované konanie bolo reálne uskutočniteľné. Podľa názoru žalovaného žalobca v konaní nenavrhol žiaden relevantný dôkaz, ktorý by podporil jeho tvrdenia a on samotný vychádza len z jeho účelovej interpretácie rozhodujúcich skutkových okolností. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie sa všetkým podstatným skutočnostiam vyčerpávajúco venoval vo svojom rozsudku, pričom preklep v dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru bol náležite vysvetlený a rovnako bol vysvetlený aj dôvod, prečo okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov. Požiadavku detailnej špecifikácie sexuálneho obťažovania považuje žalovaný za absurdnú a zvrhlú, pretože nie je nevyhnutné, aby sa v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru uvádzalo akým spôsobom, na akých častiach tela sa svedkyne E. žalobca dotýkal. Podľa názoru žalovaného nie je nevyhnutné v okamžitom skončení pracovného pomeru absolútne presne a do najmenších detailov uvádzať spôsob sexuálneho obťažovania, teda presné pohyby rúk po tele, nútené bozky a pod., akým sa žalobca dopustil konania, pre ktoré s ním bol okamžite skončený pracovný pomer a tento ako už bolo uvedené vyplynul zo samotnej výpovede svedkyne E.. Z týchto dôvodov žalovaný listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru považuje za právne perfektnú a bez akýchkoľvek nedostatkov. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí v celom rozsahu, resp. odvolanie žalovaného má zamietnuť a priznať žalovanému plnú náhradu trov konania.
Následne žalobca podal odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že vo svojom písomnom odvolaní poukázal najmä na rozpory v lehotách a termínoch, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov, ktorí tieto termíny presne uviesť nevedeli. Rovnako poukázal na absenciu dátumu, kedy sa mali odohrať deje opisované svedkom I., svedkom J. F. a hlavne poukázal na závažný rozpor vo výpovedi L. M. H. a dátume riešenia sťažností s pani E.. Podľa názoru žalobcu svedkovia popisujú jeho údajne konanie každý úplne iným spôsobom, pretože okrem pani E. všetci svedkovia podávali informácie buď z dopočutia, resp. zo vzhliadnutia akéhosi videozáznamu, ktorý bližšie nešpecifikujú. V rámci doplnenie dokazovania požadoval tieto kamerové záznamy predložiť, avšak napriek týmto skutočnostiam súd kamerové záznamy z pracoviska nezabezpečil a tieto mu nesprístupnil za účelom možnosti sa vyjadrenia k predmetného kamerovému záznamu.
Žalovaný využil podanie písomnej odvolacej dupliky, v ktorej uviedol, že podané vyjadrenie žalobcu zo dňa 30.03.2022 neobsahuje žiadne právne, ani skutkové okolností, ktoré by spochybnili argumentáciu žalovaného a rovnako tak aj súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku a svojim obsahom kopíruje samotné podané odvolanie. Rovnako neobsahuje žiadnu novú argumentáciu spôsobilú zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné.
V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu, spôsobujúceho porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva odvolateľa.
K námietke inej vady ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci § 365 ods. 1 CSP písm. d) odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Žalovaný však v podanom odvolaní konkrétne pochybenie súdu prvej inštancie spadajúce pod uvedený odvolací dôvod „inej vady“ neuviedol, čo malo za následok, že na základe tohto odvolacieho dôvodu nemohlo dôjsť k preskúmaniu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ním uvádzaných dôkazov, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať súladne s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia samotného civilného procesu. Pokiaľ sa odvolateľ nestotožňuje s vyhodnotením ňou uvádzaných dôkazov, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že to, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nepostačuje samo o sebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Predmetná odvolacia námietka je nedôvodná, keďže súd prvej inštancie rozhodoval na základe dôkazmi overeného skutkového stavu. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za taký, ktorý by bol okrem iného aj z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľný, a teda spôsobilý na jeho derogáciu. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolateľ, aj keď nie explicitne, dostal v konaní pred všeobecným súdom s poukazom na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odpoveď aj na túto námietku.
K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov § 365 ods. 1 CSP písm. f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie dôkazné prostriedky nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravosť vykonaných dôkazov sporovými stranami napadnutá nebola a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštacie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
V zásade možno konštatovať nasledovné základné odvolacie dôvody zo strany žalobcu. Prvým základným odvolacím dôvodom bola skutočnosť, že jednotlivý svedkovia nevedeli uviesť presný deň, resp. hodinu, kedy k podstatnému incidentu zadávajúcemu dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru došlo. Druhá podstatná odvolacia námietka spočívala v rozpornosti výpovedí jednotlivých svedkov, pričom podľa názoru odvolateľa sa s touto rozpornosťou výpovede svedkov súd prvej inštancie vôbec nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Tretia odvolacia námietka spočívala v skutočnosti, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci pokiaľ si nevyžiadal kamerové záznamy u osoby, ktorá ich zhotovila. Štvrtou podstatnou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo riadne špecifikované v zmysle Zákonníka práce, keď v predmetnom dokumente sa uvádza jednak ust. § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a jednak ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Piatym podstatným odvolacím dôvodom bola podľa názoru žalobcu skutočnosť, že opis závažného porušenia pracovnej disciplíny bol v predmetnom dokumente ohľadne okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedený veľmi vágne a všeobecne.
K prvej odvolacej námietke, a to neuvedeniu konkrétneho dňa, resp. hodiny jednotlivými svedkami kedy sa mal opisovaný incident stať, odvolací súd uvádza, že hlavná svedkyňa, a to D. E. daný incident, ktorý pozostával z niekoľkých konaní žalobcu v uvedený rozhodný deň svedkyňa riadne označila, pričom označila aj približné časové intervaly, tzn. časový okruh kedy k takémuto incidentu došlo. Skutočnosť, že opisovala daný incident, resp. jeho priebeh opisom času, že sa niečo stalo „okolo“ nejakej hodiny, neznevažuje jej výpoveď ani nespochybňuje samotný priebeh deja. Vzhľadom na prebiehajúci časový rámec od vzniku predmetného incidentu po moment vypočutia svedkyne samotným súdom prvej inštancie je málo pravdepodobné, aby svedok dokázal uviesť presnú hodinu, resp. presnú minútu kedy sa daný incident odohral. Aj keby si svedok presne pamätal samotný priebeh deja, nemusel sa v danom momente vzniku tohto deja zamerať na presné časové ohraničenie priebehu tohto deja. Spôsob akým svedkyňa opísala samotný dej, jeho datovanie ako aj približné hodiny, práve naopak naznačujú, že prebiehajúci dej si dostatočne presne pamätá a dokáže ho zaradiť do konkrétnej časovej osi. Zostávajúci svedkovia A. I., J. K. F., či L. M. H. opisovali prebiehajúci dej, ktorý videli následne sprostredkovane prostredníctvom videozáznamu z kamery na pracovisku, pričom opis tohto deja všetkými troma svedkami nepostrádal žiadnu nelogickú reťaz prebiehajúceho deja, ani vzájomné rozpornosti, práve naopak, dej bol reťazený v rámci opisu týmito svedkami bez bližších pochybností o jeho skutočnom priebehu a nasvedčoval veľmi konkrétnemu opisu správania sa žalobcu, pri sledovaní videozáznamu z kamery svedkami. V tomto kontexte je zodpovedaná aj druhá odvolacia námietka ohľadne rozpornosti výpovede svedkov, kde súd prvej inštancie nemal dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberať rozpornosťou výpovede svedkov pokiaľ je z ich protokolácie ako aj samotného priebehu zrejmá vyššie uvedená zhodnosť. Skutočnosť, že zostávajúci traja svedkovia neuvádzajú presný deň, resp. hodinu deja, ktorý sledovali z videozáznamu, je pre hodnovernosť ich výpovede irelevantná aj vzhľadom na skutočnosť, že neboli prítomní pri samotnom deji, ale iba retrospektívne vypovedali o vzhliadnutí obsahu videozáznamu, ktorý bol posudzovaný pri sťažnosti svedkyne D. E.. Zároveň tu treba poukázať na skutočnosť, že výpoveď samotných svedkov nemôže byť na vlas rovnaká a táto skutočnosť by skôr vypovedala o neadekvátnej presnosti výpovede. Práve mierne odlišné opisovanie skutkových okolností deja smerujúce však k rovnakým záverom, resp. opisujúc rovnaké
konanie iba odlišným spôsobom samotného opisu, ktorý je pre každého svedka špecifický (tak ako to vnímal a aké dojmy to v ňom vyvolalo) nezakladá záver o rozpornosti výpovede týchto svedkov.
Čo sa týka tretieho odvolacieho dôvodu o nedostatočnom zistení skutkového stavu a nevyžiadaní si kamerových záznamov zo strany súdu prvej inštancie, k uvedenému odvolací súd uvádza, že samotné kamerové záznamy nemali z pohľadu či už skutkových tvrdení žalobcu alebo žalovaného preukazovať nič iné ako to, čo opisovali samotní štyria svedkovia, ktorí boli vypočutí na návrh sporových strán. Je len logické, že súd prvej inštancie nezabezpečoval predmetné kamerové záznamy, keďže z výpovedi či už priamo poškodenej, resp. troch ďalších svedkov, ktorí vzhliadli predmetné kamerové záznamy je zrejmé k akému deju došlo a že tento bol na predmetných kamerových záznamoch zachytený. Overovanie si predmetného deja prostredníctvom kamerového záznamu by prichádzalo v takomto prípade do úvahy iba v momente pokiaľ by došlo k rozpornosti výpovede svedkov, ktoré ich vzhliadli, resp. by bol vypočutý svedok, ktorý by predmetný dej svojou priamou výpoveďou a účasťou na skutkovom deji priamo vyvracal. Pokiaľ však tieto dôkazné prostriedky v podobe výsluchov svedkov nezadávali žiadne pochybnosti o priebehu skutkového deja, nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyžadovať kamerové záznamy (kamerové záznamy v priebehu samotného konania pred súdom prvej inštancie už ani existovať nemuseli). Tu považuje súd odvolací za potrebné uviesť, že zavedená vyšetrovacia zásada civilného sporového procesu v prípade konania so slabšou sporovou stranou podľa ust. § 319 CSP (individuálny pracovnoprávny spor), neznamená, že ak už má súd z vykonaných dôkazných prostriedkov dostatočne preukázané skutočnosti nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, nie je jeho povinnosťou „vykonať vyšetrovanie“ cez nekončiaci rad ďalších dôkazných prostriedkov, podľa predstáv sporových strán, ak už považuje skutočnosti v konaní tvrdené za dostatočne preukázané.
Ohľadne štvrtého odvolacieho dôvodu, a to je nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie týkajúceho sa skutočnosti, či okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vykonané v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. a) a aj v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, tu odvolací súd konštatuje, že po vzhliadnutí listinného dôkazu nachádzajúcom sa na č.l. 5 označeného ako Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.11.2020 je zrejmé, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru bolo „obsahovo“ odôvodnené prostredníctvom ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Uvedená skutočnosť vyplýva nielen zo záhlavia samotného dokumentu, ale aj zo samotného obsahu tohto dokumentu, kde sa uvádza, že „sa daná osoba svojim konaním dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré spočíva v tom, že...“ Z citovaného obsahu tohto dokumentu je zrejmé, že došlo k ukončeniu pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý spočíval v tom, že zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu a nie že bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin (o takejto skutočnosti sa v predmetnom listinnom dôkaze nenachádza ani zmienka). V tomto možno jednoznačne prijať záver, že uvedenie písm. a) § 68 ods. 1 Zákonníka práce vyslovene muselo vzniknúť vykonaním preklepu počas jeho vyhotovovania. Skutočnosť, že došlo k preklepu ohľadne jediného písmena abecedy ohľadne samotného celého textu okamžitého skončenia pracovného pomeru, nemôže zakladať neplatnosť takéhoto okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože v takom prípade by sa jednalo o extrémne formalisticky prístup výkladu obsahu listinného dôkazu, či už zo strany súdu prvej inštancie alebo zo strany súdu odvolacieho.
Čo sa týka poslednej piatej odvolacej námietky, že opis závažného porušenia pracovnej disciplíny bol vágny a neurčitý, tu odvolací súd uvádza, že opis predmetného okamžitého skončenia pracovného pomeru má byť uvedený tak, aby bolo zrejmé aké sú skutočné dôvody, ktoré zamestnávateľa viedli k tomu, že rozväzuje pracovný pomer a zároveň týmto opisom nemajú vznikať pochybnosti o tom, čo chcel zamestnávateľ prejaviť, teda má dôjsť k uvedeniu zákonného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, aby nedochádzalo k jeho zámene. V jednoduchosti povedané v takomto okamžitom skončení pracovného pomeru má byť uvedený dôvod, pre ktorý sa pracovný pomer ukončuje. Uvedenie takéhoto dôvodu ako „sexuálne obťažovanie pracovníčky firmy Chemeko p. D. E., ktorá v objekte spoločnosti KATAK, s.r.o. vykonáva upratovacie práce, a to počas konkrétneho dňa, konkrétnou osobou, odvolací súd nemôže hodnotiť inak, ako dostatočne presne, jasne a zrozumiteľne špecifikovaný dôvod, ktorý viedol k rozviazaniu pracovného pomeru so žalovaným. Dostatočná presnosť odpisu vyplýva zo skutočnosti, že v okamžitom skončení pracovného pomeru sa uviedol deň, mesiac a rok kedy nastalo konanie, resp. uviedlo sa kde sa takáto skutočnosť stala a voči akej osobe sa takáto
skutočnosť stala. Predmetné konanie bolo riadne opísané spôsobom „sexuálne obťažovanie“. V danom prípade takéto konanie v podobe sexuálneho obťažovania nie je potrebné špecifikovať konkrétnymi aktivitami, aj vzhľadom na skutočnosť že môže prebiehať výlučne fyzicky a zároveň aj výlučne verbálne, alebo kombináciou oboch spôsobov. Uvedené môžeme prirovnať napríklad ku skutočnosti, ak by dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo „opustenie pracoviska zamestnancom bez súhlasu zamestnávateľa“. Ani v takomto prípade nie je potrebné dostatočne presne špecifikované konanie danej osoby opisovať podrobnejším opisom, teda akým presným spôsobom došlo k opusteniu pracoviska bez súhlasu zamestnávateľa (vykonať opis konkrétnych úkonov zamestnanca spôsobujúcich vzdialenie sa z pracoviska). Aj v uvedenom prípade bude postačovať identifikovať konanie opisom kto, kedy, z akých dôvodov a kde opustil pracovisko. Rovnako v posudzovanom prípade nie je potrebné v listine ktorá zakladá okamžité skončenie pracovného pomeru podrobne opisovať priebeh sexuálneho obťažovania v podobe konkrétnych fyzických či verbálnych atakov osoby sexuálne útočiacej.
V závere odvolací súd podotýka, že žalovaný nemá zástupcov zamestnancov a v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce môže v takomto prípade zamestnávateľ konať samostatne. Opačná skutočnosť nebola pred súdom prvej inštancie ako ani pred súdom odvolacím preukázaná či už skutkovými tvrdeniami sporových strán, resp. predkladaním návrhov na dokazovanie, či dokonca predložením takých dôkazných prostriedkov, ktorý by existenciu zástupcov zamestnancov u žalovaného preukazovali, alebo zadávali predpoklad na vykonanie prieskumu tejto skutočnosti všeobecnými súdmi
Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, pričom odvolanie žalobcu bolo vyhodnotené ako nedôvodné a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).