Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-46-2024.pdf
PDF · 232.78 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/46/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, D., zastúpeného: BAJO LEGAL s. r. o., so sídlom Landererova 8, Bratislava, IČO: 36 860 581, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. februára 2024, č.k. 27C/33/2019-244, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej – zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .
Žalovanej voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.949,74 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5 % ročne z tejto sumy od 10.12.2018 do zaplatenia titulom náhrady škody (trovy obhajoby) a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, všetko do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol výrokom III. tak, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74,26 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal žalobou uloženia povinnosti žalovanej ako zodpovednostnému subjektu nahradiť mu škodu vo výške 5.124,- eur s príslušným úrokom z omeškania od 19.07.2018 do zaplatenia vzniknutú mu trovami obhajoby a tiež zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,- eur, odvodzujúc svoj nárok od existencie nezákonného rozhodnutia, za ktoré označil uznesenie o vznesení mu obvinenia zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona (vydané vyšetrovateľom OKP OR PZ Trenčín dňa 03.05.2011 pod sp.zn. ČVS:ORP-1094/OEK-TN-2008, doručené žalobcovi dňa 16.08.2011), keďže vo výsledku bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/36/2013 zo dňa 16.09.2015. Zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu odvodzoval od ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z., majúc za splnené všetky zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti na jej strane. Nárok na náhradu škody odvodzoval od vyúčtovania právnych služieb obhajcom, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní tvrdiac, že všetky vyúčtované a zaplatené právne služby boli skutočne aj vykonané a boli účelné na vykonanie obhajoby so všetkou odbornou starostlivosťou. Tieto pozostávali z 24 úkonov právnej služby spolu vo výške 4.056,- eur, z náhrady za stratu času spolu vo výške 576,- eur a cestovných náhrad za použitie osobného motorového vozidla v celkovej výške 492,- eur. Opodstatnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zakladal na tvrdení, že počas niekoľko rokov trvajúceho trestného stíhania (5 rokov, celková doba trvania trestného konania 8 rokov) bol vystavený neustálemu psychickému
tlaku z toho, že bude musieť podstúpiť trest odňatia slobody vzhľadom k skutkovej podstate trestných činov, ktoré mu boli kladené za vinu, výška ktorého mu hrozila v rozmedzí 10 až 15 rokov, čo bolo umocnené tým, že bol živiteľom rodiny (manželky a troch maloletých detí), ovplyvnilo to zhoršenie jeho súkromného, najmä rodinného, ako aj spoločenského života, z ktorého dôvodu nárokovanú čiastku 24.000,- eur ako nemajetkovú ujmu mal za primeranú. Poukázal tiež na to, že dňa 17.07.2018 podal žiadosť o predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru SR, ktorá však jeho žiadosť odmietla ako nedôvodnú, o čom ho upovedomila listom zo dňa 29.11.2018, z ktorého dôvodu bol nútený sa so svojimi nárokmi obrátiť na súd. Žalovaná žiadala žalobu ako v celom rozsahu nedôvodnú zamietnuť. Podľa jej názoru, uznesenie o vznesení obvinenia vzhľadom k tomu, že v čase jeho vydania boli k takémuto postupu splnené všetky zákonné podmienky, nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, čím absentuje právny titul pre priznanie uplatnených nárokov žalobcovi. Nad rámec toho rozporovala aj správnosť vyúčtovania právnych služieb, namietala vo vzťahu k niektorým úkonom ich samotné vykonanie, prípadne účelnosť. Nárokovanú nemajetkovú ujmu považovala za v celom rozsahu neopodstatnenú, keď podľa jej názoru žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by jej vznik, či výšku preukazoval.
3. Súd prvej inštancie vyhodnotiac vykonané dokazovanie, ktoré špecifikuje v bode 6.6, 6.8, 6.9, 6.11 a 6.12 odôvodnenia svojho rozhodnutia dospel k záveru, že boli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím tak, ako to predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z.. Námietku žalovanej, že rozhodnutie – uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, vyhodnotil ako neopodstatnenú odkazom na ustálenú judikatúru, vychádzajúc z ktorej v prípade trestného stíhania je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia za predpokladu, že dotknutý obžalovaný subjekt bol spod obžaloby oslobodený, k naplneniu čoho došlo aj v podmienkach tejto veci, keď žalobca bol oslobodený právoplatne spod obžaloby a to rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/36/2013 zo dňa 16.09.2015, keďže odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku bolo aj odvolacím súdom dňa 04.05.2016 pod sp. zn. 3To/97/2015 zamietnuté.
4. Keďže v posudzovanej veci bola zistená nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia v spojitosti s uznesením o zamietnutí sťažnosti obvineného vyslovená implicitne oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu podľa § 285a Trestného poriadku (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný) a súčasne boli splnené podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., posúdil súd prvej inštancie oba nároky žalobcu v ich základe za dôvodné. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody vzniknutej trovami obhajoby mal za preukázané, že žalobca uhradil svojmu obhajcovi dňa 08.07.2011 sumu 1.740,- eur, ako vyplýva z príjmového pokladničného dokladu na č.l. 62 a dňa 16.08.2011 sumu 1.152,- eur, ako vyplýva z príjmového pokladničného dokladu na č.l. 64 ako trovy obhajoby. Podľa potvrdenia o platbe zo dňa 09.07.2021, z účtu manželky žalobcu bola uhradená suma vo výške 1.232,- eur v prospech účtu advokáta žalobcu, a následne dňa 15.07.2021 suma 1.000,- eur, rovnako z účtu manželky žalobcu. Právny zástupca žalobcu súdu predložil vyúčtovanie právnych služieb za obdobie r. 2011-2016 za 24 úkonov právnej služby spolu vo výške 4.056,- eur, náhradu za stratu času spolu vo výške 576,- eur a náhradu za použitie auta v celkovej výške 492,- eur. Vo vzťahu k tomuto nároku žalovaná namietala, že časť nákladov na právne služby bola uhradená až počas konania a to manželkou žalobcu, preto nemožno konštatovať, že došlo k zmenšeniu jeho majetku a nevznikla mu tak žiadna škoda, s ktorou argumentáciou sa súd nestotožnil, platby síce odišli z účtu manželky žalobcu, avšak medzi manželmi existuje bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, preto nemožno konštatovať, že nedošlo aj k zmenšeniu majetku na strane žalobcu. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie tak už bola zo strany žalobcu uhradená celá suma pokrývajúca vyúčtované právne služby. V súvislosti s náhradou trov konania sa v zásade priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom za účelom náhrady škody sa vychádza z tarifnej odmeny advokáta (§ 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Súd prvej inštancie v odôvodnení uvádza, že preskúmal vo vzťahu k námietkam žalovanej nahliadnutím do trestného spisu tiež to, či obhajcom žalobcu účtované úkony právnej služby boli skutočne vykonané a či boli zároveň účelné na vykonanie obhajoby so všetkou odbornou starostlivosťou. Následne v bodoch 8.15 až 8.23 odôvodnenia svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie zaoberá jednotlivými vyúčtovanými úkonmi v kolízii tiež s tým, ako boli účtované a fakturované v trestnom konaní a tiež uplatnenou náhradou za stratu času a odkazom na ne, žalobu žalobcu považuje za dôvodnú v časti náhrady škody vo výške 3.949,74 eur, akceptujúc tieto svojou skladbou a vo výške jednotlivých úkonov tak, ako boli účtované a fakturované obhajcom žalobcu v trestnom konaní, s výnimkou úkonu stanovisko k postaveniu poškodeného v trestnom konaní (čl.1848 trestného
spisu) vyhodnotiac tento ako nadbytočný pre možnosť túto argumentáciu predniesť na nasledujúcom pojednávaní, za súčasného zistenia o nesprávnom vyčíslení náhrady za stratu času (správne vo výške 520,68 eur). Pokiaľ žalobca spochybňoval pri predchádzajúcom odvolacom konaní postup súdu, ktorým mu bola priznaná za jednotlivé úkony právnej služby náhrada len vo výške, ako si túto uplatnil vo vyčíslení zo dňa 30.06.2016 v rámci trestného konania (napriek tomu, že pri niektorých úkonoch by mal nárok na vyššiu sumu), súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že ide o výšku náhrady tak, ako si ju uplatňoval a vyčíslil samotný obhajca žalobcu v trestnej veci vedenej pod sp.zn. 8T/36/2013 voči žalobcovi. V zmysle tohto vyčíslenia boli následne vystavené žalobcovi aj faktúry a od tohto vyčíslenia odvodzuje vznik škody, ktorá mu bola trestným stíhaním spôsobená. V tejto fáze už nemá možnosť súd „opraviť“ vyčíslenie advokáta žalobcu z roku 2016 a priznať žalobcovi za jednotlivé úkony vyššiu náhradu, ako si voči nemu uplatnil faktúrou jeho advokát v trestnom konaní. Úroky z omeškania žalobcovi súd prvej inštancie priznal v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vládneho nariadenia č. 87/1995 Zb. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia listu Generálnej prokuratúry SR o odmietnutí uspokojenia jej nárokov, t.j. od 10.12.2018 do zaplatenia (odo dňa kedy bola žalobcovi zo strany žalovanej doručená zamietavá odpoveď vo veci náhrady škody v rámci predbežného prerokovania nároku. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zastával názor, že táto žalobcovi nesporne vznikla a iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením, keďže vedenie trestného stíhania predstavuje jeden z najrepresívnejších prejavov štátnej moci vo vzťahu k jednotlivcovi. V tomto prípade bolo vedené trestné stíhanie voči žalobcovi pre obzvlášť závažný zločin a od vznesenia obvinenia Uznesením vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-1094/OEK-TN-2008 zo dňa 03.05.2011, do oslobodenia spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/36/2013 zo dňa 16.09.2015, keď odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku bolo odvolacím súdom uznesením sp. zn.: 3To/97/2015 zo dňa 04.05.2016 zamietnuté. V prípade uznania viny a čo aj maximálneho možného mimoriadneho zníženia trestu musel byť uložený žalobcovi nepodmienečný trest vo výmere aspoň 5 rokov, pričom trestné stíhanie bolo voči žalobcovi ako obvinenému vedené 5 rokov. Bez významu je však žalobcom uvádzaná skutočnosť, že žalobca pred vznesením obvinenia v trestnom konaní vystupoval tri roky ako svedok, nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z nezákonného rozhodnutia je determinovaný až vznesením obvinenia. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a to tak, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, ale aj na to, že v identickom období boli vedené voči žalobcovi aj iné trestné konania, ktoré skončili jeho odsúdením. V konkrétnosti do vznesenia obvinenia mal žalobca rozvinuté podnikateľské aktivity, chystal spustenie developerských projektov a mal vo svojom okolí rozsiahlu sieť obchodných kontaktov. Žil (a stále žije) v spoločnej domácnosti s manželkou a tromi maloletými deťmi. Ujma poškodenému vznikla tým, že sa jeho okolie a mesto dozvedeli o jeho trestnom stíhaní, žalobca prišiel o pracovné príležitosti, začaté podnikanie, profesionálne, ale aj priateľské vzťahy, jeho susedia a príbuzní dozvedeli o vedení trestného stíhania, čím došlo k zníženiu intenzity vzťahov a zásahu do povesti, čo preukázali výpovede svedkov. Trestné stíhanie spôsobilo intenzívny stres v rodine žalobcu, čo je napokon aj úplne pochopiteľné, očakávať opak by v každej porovnateľnej situácii bolo nereálne. Z trestného stíhania bol žalobca nervózny, čas trávil študovaním spisu a listinných dôkazov, namiesto trávenia času s maloletými deťmi. Neistota ohľadne výsledku trestného stíhania prirodzene spôsobila žalobcovi ním tvrdený stres, strach a neistotu, pričom táto neistota ako nazeranie okolia na žalobcu trvalo dlhodobo, celkovo 5 rokov trestného stíhania žalobcu. Avšak tým, že žalobca už skúsenosti s trestným stíhaním a s odsúdeniami mal už pred týmto trestným stíhaním, jeho stres musel byť prirodzene menší, než by to bolo u nikdy netrestaného človeka. Súd však zohľadnil aj skutočnosť, že v tomto prípade hrozil žalobcovi nepodmienečný trest odňatia v trvaní od 10 do 15 rokov, čo značne zvýšilo intenzitu stresu z celej situácie u žalobcu. Dobrá povesť žalobcu bola týmto zasiahnutá. Čo sa týka pracovných aktivít žalobcu, už rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (sp. zn. 1T/73/2010) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline bol žalobcovi uložený zákaz vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu a byť zamestnancom spoločností poskytujúcich pôžičky nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, čo malo rozhodne zásadnejší vplyv na jeho pracovný život a profesionálnu orientáciu, preto ak žalobca prišiel o rozvíjajúce sa projekty a príležitosti nebolo to v príčinnej súvislosti výlučne s nezákonným rozhodnutím od ktorého odvodzuje vznik škody v tomto konaní, naviac, ak aj samotný žalobca vypovedal, že správy o jeho trestnom stíhaní šíril primárne poškodený v trestnom stíhaní, tento posielal hromadne správy do rôznych inštitúcií, ktoré informoval o trestnom stíhaní žalobcu. Ak by to tak nebolo, je zjavné, že zásah do dobrej povesti žalobcu by bol v oveľa menšom rozsahu. Preto súd konštatuje,
že za takýto zásah nie je možné pričítať zodpovednosť len žalovanej a nezákonnému rozhodnutiu. Vychádzajúc teda zo zákonných kritérií pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď súd prihliadol na osobu žalobcu (otca a živiteľa rodiny s tromi maloletými deťmi), závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov v súkromnom a spoločenskom uplatnení (stres v rodinnom živote, vyvolanie stavov úzkosti, hrozba väzobného stíhania, následky v sociálnom a pracovnom živote žalobcu), pri zohľadnení preukázania iba čiastočnej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, považoval za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur, keď zohľadnil, že predmetné trestné stíhanie nebolo v rozhodnom čase r. 2011 – 2016 jediným trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi, pričom rozsudkami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1T/73/10 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/89/12 z 20.11.2012 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody podmienečne na 3 roky so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky s probačným dohľadom a tiež rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0T/80/15 bol uznaný vinným a odsúdeným na peňažný trest 900,- eur a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlo na 6 mesiacov (i keď trest 1T/73/10 bol žalobcovi odpustený amnestiou v roku 2013 a hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený, a vo veci vedenej na Okresnom súde Trenčín OT/80/15 sa osvedčil v roku 2016 a jeho odsúdenie bolo zahladené). Suma náhrady, ktorú si žalobca uplatnil v žalobe vo výške 24.000,- eur dosahuje sumy náhrad, ktoré sú priznávané poškodeným, ktorí boli na základe nezákonných rozhodnutí pozbavení osobnej slobody, čo nie je prípad žalobcu, prípadne pozostalým po obetiach trestných činov a osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorá nie je podľa názoru súdu v daných okolnostiach spravodlivá. Zdôraznil, že pozbavenie osobnej slobody predstavuje najvýznamnejší zásah do ústavných práv trestne stíhanej osoby, rovnako ako aj zásah do osobnostných práv osoby postihnutej náhlou stratou blízkej osoby (manžela, dieťaťa) v dôsledku trestného činu, v tomto konaní nebolo však preukázané trvalé poškodenie zdravia žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia, nedošlo ani k trvalému negatívnemu ovplyvneniu psychiky žalobcu s klinickými prejavmi, rodina žalobcu rovnako trestné stíhanie prekonala bez vážnejších dôsledkov na jej fungovanie, ak niektoré priateľské vzťahy žalobcu trestné stíhanie neprekonali, nemožno to pričítať výlučne vplyvu nezákonného rozhodnutia, žalobca je aktuálne riadne zamestnaný a pracuje, od vznesenia obvinenia už nepodniká. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal analogicky na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko, v ktorom ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote vychádzal z čiastky 1.000,- až 1.500,- eur za jeden rok trvania konania ako základu pre stanovenie celkového zadosťučinenia. Súd prvej inštancie prihliadol tiež na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných veciach náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (v prípadoch oslobodenia žalobcov spod obžaloby): Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7Co/63/2018 zo dňa 27. 5. 2020 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 23.03.2017, sp. zn.16C/105/2015, v časti výroku ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 3.500,- eur za trestné stíhanie v trvaní 4,5 roka. Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 7Co/118/2019 zo dňa 13.12.2018 uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy 4.000,- eur, s tým, že išlo i trestné stíhanie v trvaní 8 rokov. Krajský súd v Nitre rozsudkom sp.zn. 25Co/118/2022 z 22. 3. 2023 zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 23. septembra 2022 pod sp. zn. 7C/67/2018, kedy za 3 roky trvajúce trestné stíhanie profesionálneho vojaka, počas ktorého nemohol nastúpiť do pracovného pomeru, bol obmedzovaný v pohybe a v pracovnom zaradení priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur. Krajský súd v Nitre rozsudkom sp. zn. 7Co/77/2021 potvrdil rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 16C/63/2020, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.500,- eur za 4 roky trvajúce trestné stíhanie. Vyhodnotením konkrétností danej veci za spravodlivú tak považoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur. Keďže žalovaná požiadala z dôvodu administratívnej náročnosti zrealizovania úhrady, na ktorú bola zaviazaná v rozsudku o určenie 30-dňovej lehoty na plnenie, určil lehotu na plnenie na 30 dní od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 19 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,4, § 18 ods. 1,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom od 1.1.2013, § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 z.z., § 12 ods. 3, § 1 ods. 3,4, § 14 ods. 1 písm. a/,b/,c/ § 14 ods. 3 písm. d/, § 14 ods. 5 písm. d/, § 15 písm. a/,b/, § 16 ods. 3, § 18 ods.1 Vyhlášky č., 655/2004 z.z. o odmenách a náhradách advokátov (ďalej len „AT“).
6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 262, § 255 ods. 2 CSP. Čo sa týka nároku na náhradu škody (nie nemajetkovej ujmy), náhrada škody bola v konaní uplatnená v sume 5.124,- eur, pričom priznanie tejto sumy by bolo 100%-ným úspechom žalobcu, čo do skutočnej škody však súd žalobcovi priznal len sumu 3.949,74 eur. Čo do posúdenia úspechu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola uplatnená žalobcom v sume 24.000,- eur, konštatoval, že čo základu bol tento nárok dôvodný, čo do výšky však úspech žalobcu bol len čiastočný (v súčte požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy len v menšej časti). Posúdenie výšky plnenia tu však (na rozdiel od náhrady škody) záviselo výlučne na úvahe súdu. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017. Aj Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 8. februára 2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017 konštatoval, že ani nová právna úprava podľa CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa úpravy v OSP, teda tak, ako to už súd načrtol vyššie (v OSP na to dopadalo ustanovenie § 142 ods. 3). Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že čo do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pre účely trov tejto časti konania bol žalobca plne úspešný (keďže základ bol dôvodný). V časti prvého nároku o náhradu škody bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie 7.949,74 eur (4.000 + 3.949,74 eur) čo predstavuje voči požadovanej sume 5.124,- eur (4.000,- eur ako 100% úspech žalobcu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy + 5.124,- eur) úspech žalobcu 87,13%, úspech žalovanej 12,87%, teda pomer úspechu a neúspechu v prospech žalobcu je 74,26%, teda mu patrí proti žalovanej náhrada trov konania v rozsahu 74,26 %, ktorú mu priznal s tým, že o výške náhrady trov tejto časti konania rozhodne súdny úradník uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie (vychádzajúc z jeho obsahu) voči zamietajúcej časti rozhodnutia a súvisiacej časti o trovách konania (výroky II. a III.), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobcovi bude priznaný plný nárok na náhradu škody tak z titulu obhajoby ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré uplatňoval v rozsahu svojej žaloby, ako aj plný nárok na náhradu trov konania. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia inej vady spôsobilej mať za následok nesprávnosť rozhodnutia, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie) v konkrétnosti namietal nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia, nesprávnosť posúdenia výšky trov obhajoby a tiež poddimenzovanosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že úkon „Stanovisko k postaveniu poškodeného v trestnom konaní zo dňa 10.03.2015“ bol úkonom nadbytočným, keďže slúžil na bránenie práva a bol účelný v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. To, že mohol byť urobený aj na hlavnom pojednávaní, nič nemení na jeho účelnosti, keďže tým bolo sledované, aby sa s ním mohol súd a strany oboznámiť a zaujať k nim stanovisko. K pochybeniu súdu podľa jeho názoru došlo aj vo vzťahu k úkonom právnej služby, ktoré boli súdom síce vyhodnotené ako účelné a preukázané, avšak žalobca mal podľa tarify nárok na sumu vyššiu, nesúhlasí s tým, že súd viazaný návrhom mu priznal len sumu nižšiu, keďže to bolo potrebné hodnotiť v kontexte komplexnej sumy uplatnenej žalobným návrhom, v rámci ktorej by súd žalobný nárok neprekročil. Vyčíslenie sumy za právny úkon naviac nie je pre súd podstatné, keďže súd postupuje podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., vychádzajúc z ktorého priznáva sa náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, pričom za účelom náhrady škody sa vychádza z tarifnej odmeny advokáta. Uvedené pochybenie súdu sa týka niekoľkých úkonov právnej služby, ktoré v odvolaní špecifikuje. Vzhľadom na to, že podstatná časť úkonov právnej služby bola vykonaná v rokoch 2011 až 2012, súd mal pri týchto úkonoch vychádzať z právnej úpravy účinnej v tom čase, teda tak, ako boli tieto skutočne vynaložené a nie s obmedzením podľa tarify. Za nesprávne považoval rozhodnutie tiež v časti priznanej mu náhrady nemajetkovej ujmy. Súd v odôvodnení sám konštatuje, aké negatívne dopady malo nezákonné trestné stíhanie na žalobcu v súlade s jeho priebehom a trvaním, následne však bez ďalšieho zdôvodnenia za primeranú považuje
sumu náhrady nemajetkovej ujmy len vo výške 4.000,- eur, nevysvetľujúc však vzhľadom na zistené a konštatované skutočnosti dôvod, pre ktorý za primeranú nepovažuje inú, príkladmo vyššiu žalobcom nárokovanú čiastku. V danej veci bolo vedené trestné stíhanie voči žalobcovi pre obzvlášť závažný zločin, kedy by v prípade uznania viny a čo aj maximálneho možného mimoriadneho zníženia trestu musel byť uložený žalobcovi NEPO trest vo výmere aspoň 5 rokov, pričom trestné stíhanie bolo voči žalobcovi ako obvinenému vedené 5 rokov a predtým ako voči podozrivému 3 roky. Nie je zrejmá kontinuita medzi súdom prvej inštancie citovanými rozhodnutiami a výškou priznanej nemajetkovej ujmy, pretože podľa jeho názoru, ak by sa vychádzalo z uvádzaných rozsudkov v kolízií s okolnosťami prípadu žalobcu, tak tomuto mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy minimálne vo výške 10.000,- eur. Poukazuje na rozsudok OS Nitra sp. zn. 25C/59/2017 zo dňa 27.11.2018 potvrdený odvolacím súdom KS v Nitre sp. zn. 12Co/45/2019, kde súd priznal za nezákonné trestné stíhanie vedené 8 rokov s hroziacim trestom odňatia 5 až 12 rokov, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 14.567,67 eur. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia súd jasne vysvetlil postup, akým dospel k výslednej výške nemajetkovej ujmy, stanoviac sumu za každý rok trestného stíhania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, konštatujúc, že v prípade stíhania bezúhonného občana, aj keď nie je známou osobnosťou, za zločin, pri ktorom hrozí trest odňatia slobody 5 - 12 rokov bez väzobného stíhania, je výška nemajetkovej ujmy primeraná za každý rok trestného stíhania vo výške 1.400,- až 1.500,- eur, ktorú sumu však súd v danom prípade zvýšil na 1.800,- eur za neprimerane dlhú dĺžku trestného stínania, časovú náročnosť trestného stíhania, neprimeraný spôsob vedenia dokazovania a následky pre rodinu. V okolnostiach posudzovanej veci bolo tiež trestné stíhanie vedené pre obzvlášť závažný zločin s hroziacim trestom odňatia slobody 10 – 15 rokov, bola tu neprimeraná dĺžka trestného stíhania, časová náročnosť pre žalobcu, spôsob dokazovania, dopytovanie sa susedov políciou na žalobcu a ďalšie, tiež k následkom na rodinný a sociálny život žalobcu, a preto za primeranú sumu za rok trestného stíhania považuje žalobca sumu minimálne vo výške 2.000,- eur/rok, teda mu mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy minimálne vo výške 10.000,- eur, avšak aj túto považuje s poukazom na zásah do jeho života za neprimerane nízku.
8. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu toto považuje za v celom rozsahu nedôvodné a závery na ktorých založil súd prvej inštancie čiastočné zamietnutie žaloby hodnotí ako správne. Stotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie v hodnotení nepriznaného úkonu právnej služby ako nadbytočného. Je toho názoru, že súd pri priznaní nároku na náhradu škody spočívajúcu v uplatnených trovách trestného konania postupoval zákonne, keď vychádzal z vyčíslenia trov obhajoby žalobcu, uplatňovaných v trestnom konaní. V zmysle tohto vyčíslenia advokátom žalobcu v trestnej veci sp. zn. 8T/36/2013, boli následne vystavené žalobcovi faktúry za poskytnuté právne služby. Od tohto vyčíslenia potom odvodzuje žalobca vznik škody, ktorá mu bola spôsobená trestným stíhaním. S poukazom na uvedené má za to, že súd pri priznaní náhrady za jednotlivé úkony postupoval v súlade zo zákonom a uplatneným návrhom žalobcu. Nesúhlasí ani s námietkami žalobcu smerujúcim voči podľa jeho názoru neprimerane nízkej priznanej mu náhrade nemajetkovej ujmy. V danej veci žalobca nepreukázal existenciu takej intenzity zásahu do jeho osobnostných práv, ktorá by zakladala právo na priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu vyššom, ako mu bola priznaná súdom prvej inštancie, poukazuje tiež na paralelne vedené trestné konania voči žalobcovi v rozhodnom období, ktoré skončili jeho právoplatným odsúdením (i keď následne amnestovaným/zahladeným).
9. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovanej k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvádza, že žalovaná vo vyjadrení neprodukuje žiadnu konkrétnu argumentáciu k odvolacím námietkam ohľadom výšky nepriznanej náhrady škody, obmedzuje sa len na všeobecné konštatovania, rovnako ako aj vo vzťahu k nárokovanej a nepriznanej náhrade nemajetkovej ujmy. Zotrváva na odvolaní, zdôrazňuje, že žalobca nikdy nebol stíhaný za obzvlášť závažný zločin, pre ktorý by mu hrozil NEPO trest minimálne 5 rokov.
10. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo v dotknutých častiach napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v dotknutom rozsahu a jemu predchádzajúceho konania.
11. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutom
- zamietajúcom výroku II., ako aj súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej - vyhovujúcej časti (výrok I.) nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.
12. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody vo výške 5.124,- eur s príslušným úrokom z omeškania od 19.07.2018 do zaplatenia, vzniknutej mu v dôsledku uhradenia právnych služieb za jeho obhajobu v trestnom konaní a tiež zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 24.000,- eur, odvodzujúc dôvodnosť oboch nárokov od vydania nezákonného rozhodnutia orgánmi verejnej moci, a to uznesení o vznesení mu obvinenia, keďže vo výsledku bol ako obžalovaný spod obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/36/2013 zo dňa 16.09.2015. Zodpovednosť žalovanej za vzniknutú škodu tak odvodzoval od príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z..
13. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozhodnutím vo veci samej (v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 11.03.2022 pod sp. zn. 27C/33/2019 bol v dôsledku odvolacej intervencie oboch strán sporu odvolacím súdom zrušený a to uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 30.03.2023 pod sp. zn. 27Co/67/2022), konštatujúc naplnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti na strane žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi, predpísaných zákonom č. 514/2003 z.z., preskúmaním uplatnených nárokov dospel k ich opodstatnenosti čo do základu a k čiastočnej dôvodnosti čo do ich výšky, v konkrétnosti žalovanej uložiac povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.949,74 eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5% ročne z tejto sumy od 10.12.2018 do zaplatenia titulom náhrady škody (za trovy obhajoby) a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.) a výrokom III. o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na ich náhradu v rozsahu jeho čistého úspechu v spore (74,26%).
14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním v jeho zamietajúcej časti a súvisiacej časti o trovách konania napadol žalobca, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existenciu inej vady, nesprávne skutkové a právne závery na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v jeho zamietajúcej časti), v konkrétnosti tvrdiac nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nepriznanej časti uplatnených nárokov, nesprávne posúdenie (ne)účelnosti nepriznaného úkonu právnej pomoci (stanovisko k postaveniu poškodeného v trestnom konaní), nesprávne posúdenie/priznanie výšky odmeny vo vzťahu k niektorým v odvolaní identifikovaným úkonom právnej pomoci, prisúdenú výšku nemajetkovej ujmy považuje za neprimeranú určujúcim kritériám v okolnostiach danej veci. Žiada vyhovieť jeho žalobe v celom rozsahu, t.j. aj v časti, v ktorej boli jeho žalobou uplatnené nároky nad rámec prisúdených súm zamietnuté.
15. Žalovaná považuje rozhodnutie za vecne správne.
16. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a odvolateľ tieto ani netvrdil.
17. V ďalšom odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie v jeho zamietajúcej časti z hľadiska možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
18. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
19. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
20. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd v okolnostiach danej veci ako nespôsobilé k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, predložené dôkazy vykonal a vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých založil svoje rozhodnutie, primárne o splnení zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím a to vznesením obvinenia uzneseniami vyšetrovateľa v trestnom konaní so zreteľom na právoplatné oslobodenie žalobcu spod obžaloby súdnym rozhodnutím, teda pri výkone verejnej moci upravenej zák. č. 514/2003 Z.z., zároveň sa v tomto smere vysporiadavajúc plnohodnotne a správne s produkovanou argumentáciou žalovanej túto zodpovednosť spochybňujúcou a v nadväznosti na tieto závery tiež správne posúdiac jednak nedôvodnosť nároku na náhradu škody vzniknutej trovami obhajoby v trestnom konaní nad rámec vyhovujúcou časťou prisúdeného plnenia – 3.949,74 eur s prísl. úrokom z omeškania (§ 1 písm. a/ v spojitosti s § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. vo svetle Vyhl. č. 655/2004 z.z. v znení účinnom v rozhodnom období), ako aj nedôvodnosť požadovaného nároku nad rámec prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, správne v okolnostiach posudzovanej veci vyhodnotiac, že vzhľadom na rozsah a intenzitu ujmy spôsobenej žalobcovi na jeho osobnostných právach, avšak súčasne vzhľadom na skutočnosť, že v identickom období boli vedené voči žalobcovi ďalšie dve trestné stíhania a vznesené obvinenia (s odsudzujúcim výsledkom), pričom nemožno jednoznačne oddiferencovať ich dopady do sféry osobnostných práv žalobcu od dopadov v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania a vznesením obvinenia od ktorého odvodzuje žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v tejto veci, v konkrétnostiach a vzájomných súvislostiach, ktoré v danej veci vyšli najavo, za primeranú považoval správne jej výšku tak, ako ju prisúdil žalobcovi (4.000,- eur), keďže táto podľa jeho názoru, s ktorým sa identifikuje tiež odvolací súd zohľadňuje všetky východiská dané ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003, zásady právneho štátu dané ústavou a tiež komparáciu obdobných prípadov. Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové okolnosti a ich vplyv na osobu žalobcu a vychádzajúc z nich, priznanú výšku nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur posúdil správne ako primeranú a zodpovedajúcu objektívne zistenému skutkovému stavu veci, odzrkadľujúcu skutočnú intenzitu, rozsah a následky rozhodnutia o vznesení obvinenia do osobnostnej sféry žalobcu. Súd prvej inštancie teda aj pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval v súlade so zákonom, jej výšku stanovil poukazom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú považované najvyššími súdnymi autoritami za rozhodujúce, s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v jeho odvolaním dotknutej zamietajúcej časti (výrok II.), ako aj súvisiacej, ktorou rozhodol o trovách konania medzi stranami sporu (výrok III.). Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vzťahujúcemu sa k tomuto nároku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s ťažiskom odôvodnenia napadnutého rozsudku vzťahujúcemu sa k jeho zamietajúcej časti, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné, nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Obsah spisového materiálu v predmetnom
súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v posudzovanej veci prezentované súdom prvej inštancie, pričom nebol zistený ani odklon od súdnej praxe najvyšších súdnych autorít pokiaľ ide o riešenie právnych otázok s uplatnenými nárokmi súvisiacim.
21. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
22. Predmetom posudzovania v odvolacom konaní bola správnosť rozhodnutia v rozsahu žalobcovi nepriznanej náhrady škody za trovy obhajoby a (ne)primeranosť výšky žalobcovi priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu zásahom do jeho osobnostných práv nezákonným rozhodnutím (o vznesení obvinenia).
23. Skutkový stav týkajúci sa tejto veci tak, ako je opísaný aj súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nie je v tomto štádiu už medzi stranami sporným a vyplýva z neho najmä to, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie Uznesením vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-1094/OEK-TN-2008 zo dňa 03.05.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 16.08.2011, ktorým bol tento obvinený zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Následne uznesením vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Trenčín ČVS: ORP-1094/OEK-TN-2008 zo dňa 30.11.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 18.01.2012 bol tento obvinený z obzvlášť závažného zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona. V uvedenej veci bol žalobca oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8T/36/2013 zo dňa 16.09.2015 keď odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku bolo odvolacím súdom uznesením sp. zn.: 3To/97/2015 zo dňa 04.05.2016 zamietnuté. Pre poskytnutie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného rozhodnutia bola splnená aj negatívna podmienka stanovená v § 6 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z., a to, že poškodený (žalobca) využil riadny opravný prostriedok proti tomuto nezákonnému rozhodnutiu. Zároveň boli splnené aj podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím je nárok žalobcu vo svojom základe dôvodný.
24. Spor medzi stranami v tomto štádiu konania tak už nebol v tom, že vznik zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi bol vzhľadom na kumulatívne splnenie zákonných predpokladov daný, rovnako ako je daný základ žalobcom uplatnených nárokov tak na náhradu škody vzniknutú úhradou trov obhajoby v trestnom konaní, ako aj na náhradu primeranej nemajetkovej ujmy, keďže v okolnostiach danej veci je žalobca jednoznačne osobou, ktorá má právo na náhradu škody ako i nemajetkovej ujmy v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ako ten, komu škoda a ujma vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Spornou naďalej zostáva otázka výšky týchto nárokov.
25. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
26. Podľa § 18 ods. 3 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom.
27. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 do 28.2.2019 náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
28. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 do 28.2.2019 súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta.
29. Podľa § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.6.2013 advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene.
30. Podľa § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 1.7.2013 do 21.2.2017 advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene.
31. Žalobca žalobou uplatňoval náhradu škody z titulu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 5.124,- eur s príslušným úrokom z omeškania od 19.07.2018 do zaplatenia, pričom pokiaľ ide o ich špecifikáciu (skladbu) odkázal v žalobe na prílohu k žalobe a to vyúčtovanie právnych služieb advokáta zo dňa 30.06.2016 za obdobie rokov 2011-2016 za 24 úkonov právnej služby spolu vo výške 4.056,- eur, náhradu za stratu času spolu vo výške 576,- eur a náhradu za použitie osobného motorového vozidla v celkovej výške 492,- eur. V konaní v tomto štádiu už nie je sporným, že zo strany žalobcu boli trovy advokátovi uhradené.
32. Súd prvej inštancie preskúmal (aj s prihliadnutím na námietky žalovanej) oboznámením sa obsahu trestného spisu vedeného pod sp.zn. 8T 36/2013 jednak či jednotlivé úkony obsiahnuté vo vyúčtovaní aj boli skutočne zrealizované, zároveň tieto posudzoval aj z hľadiska ich účelnosti, tiež ich súladu s osobitným predpisom, t.j. v tom čase platnou a účinnou Vyhl. č. 655/2004 z.z. a vo výsledku priznal žalobcovi z tohto titulu náhradu škody v celkovej výške 3.949,74 eur (teda menej ako požadoval, nesúhlas s čím žalobca vyjadruje prostredníctvom jednotlivých odvolacích námietok) a to v skladbe sumu 2.937,06 eur za realizované a účelné úkony právnej pomoci, sumu 520,68 eur za stratu času (teda menej ako žalobca nárokoval, čo však odvolacími námietkami dotknuté nebolo) a sumu 492,- eur za použitie osobného motorového vozidla (vo výške ako žalobca požadoval).
33. Dôvody, pre ktoré nebola žalobcovi priznaná náhrada škody vzniknutej z tohto titulu (neúčelnosť jedného úkonu, rozpor medzi vyúčtovaním a žalobou, nepriznanie plnej tarifnej hodnoty pri niektorých úkonoch) sú podrobne špecifikované v bodoch 8.11 až 8.23 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje aby ich nadbytočne nereplikoval a s ktorými, ako správnymi sa tiež identifikuje, keď odvolacie námietky spochybňujúce správnosť priznanej náhrady škody v tomto smere, považuje za nedôvodné.
34. Vo vzťahu k jednotlivým námietkam naviac dodáva:
35. V konkrétnosti žalobca namieta, že súd prvej inštancie mu nepriznal náhradu škody za jeden z úkonov právnej služby obsiahnutý vo vyúčtovaní, a to za „stanovisko k postaveniu poškodeného v trestnom konaní zo dňa 10.03.2015“, keď tento úkon vyhodnotil ako nadbytočný (neúčelný). Podľa názoru žalobcu skutočnosť, že tento úkon mohol byť urobený aj na po realizovaní tohto úkonu uskutočnenom hlavnom pojednávaní, na čom zakladá súd prvej inštancie nepriznanie náhrady zaň, nič nemení na jeho účelnosti, keďže žalobca považoval za účelnejšie spraviť úkon pred hlavným pojednávaním, aby sa s ním mohol súd a strany oboznámiť a prípadne k nemu zaujať stanovisko.
36. V okolnostiach tejto veci odvolací súd s názorom žalobcu v tomto smere nesúhlasí. V súvislosti s náhradou trov konania platí zásada, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, z ktorého pravidla vyplýva, že sa uhrádzajú len účelné, či dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní hoci aj vynaložil; pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom trestnom konaní vynaloží, avšak niet dôvodu na to, aby štát uhrádzal poškodenému v takomto konaní o náhrade škody všetky náklady, ktoré tento vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu, pretože by bolo popretím základných predpokladov pre náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne. Pokiaľ ide o dotknutý úkon „stanovisko k postaveniu poškodeného v trestnom konaní zo dňa 10.03.2015“, ktorý vychádzajúc z obsahu trestného spisu bol zrealizovaný obhajcom pred nariadeným hlavným pojednávaním, tak z hľadiska jeho obsahu a významu pre obžalovaného sa možno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie v tom, že jeho obsah bez akýchkoľvek pochybností, či ujmy na obžalovanom mohol byť prednesený aj na nariadenom hlavnom
pojednávaní, keďže neobsahoval ani také skutočnosti, ktoré by si vyžadovali odročenie pojednávania, či odbornú prípravu na možné zaujatie stanoviska k nemu. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď aj so zreteľom na námietky žalovanej, tento úkon vyhodnotil ako nadbytočný, teda neefektívny z hľadiska účelného uplatňovania, či bránenia práv žalobcu v trestnom konaní a vo výsledku náhradu škody zaň žalobcovi nepriznal.
37. V ďalšom žalobca namieta pochybenie súdu, ktorý pri celkovo ôsmich úkonoch právnej služby priznal žalobcovi náhradu škody za tieto iba vo výške polovice tarifnej odmeny, aplikujúc pritom § 14 ods. 3 písm. b/ a c/ AT, keď ani jeden z týchto úkonov nie je výslovne uvedený v § 14 ods. 1 až 4 Vyhlášky a teda súd mal postupovať podľa § 14 ods. 8 Vyhlášky (uplatnením analógie) a podradiť časť týchto pod § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky (písomné podanie na súd alebo iný orgánvo veci samej), prípadne pri úkonoch – sťažnostiach pod § 14 ods. 1 písm. e/ Vyhlášky (návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona). V konkrétnosti takto požaduje namiesto priznanej náhrady škody vo výške jednej polovice tarifnej odmeny, priznať plnú hodnotu tarifnej odmeny za nasledovné úkony právnej služby: návrh na vylúčenie dozorujúceho prokurátora z 18.10.2011, sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení zo dňa 07.11.2011, návrh na odňatie a prikázanie veci zo dňa 14.11.2011, podnet na preskúmanie rozhodnutia prokurátora zo dňa 24.11.2011, podnet na preskúmanie rozhodnutia prokurátora zo dňa 03.08.2012, návrh na vylúčenie dozorujúceho prokurátora zo dňa 04.06.2012, sťažnosť proti uzneseniu o nevylúčení dozorujúceho prokurátora zo dňa 29.06.2012 a žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zo dňa 18.02.2013.
38. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd ani tieto námietky žalobcu nepovažuje za opodstatnené.
39. Podľa § 14 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 z.z. v znení účinnom do 30.6.2013 (teda v období vykonania dotknutých úkonov právnej služby, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny, d) vypracovanie právneho rozboru veci okrem trestnoprávnej veci, e) návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.
40. Podľa § 14 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 z.z. v znení účinnom do 30.06.2013 (teda v období vykonania dotknutých úkonov právnej služby) odmena vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) návrh na predbežné opatrenie a odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení, návrh na zabezpečenie dôkazu alebo dedičstva, b) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie k takému odvolaniu, c) návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní, s výnimkou návrhu na obnovu konania, d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania, e) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
41. Podľa § 14 ods. 8 Vyhl. č. 655/2004 z.z. v znení účinnom do 30.6.2013 (teda v období vykonania dotknutých úkonov právnej služby) za úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.
42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného teda boli v § 14 ods. 1 Vyhlášky v znení účinnom v rozhodnom období určené úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi odmena v plnej výške
sadzby, čo je odôvodnené tým, že ide o úkony vykonané vo veci samej, teda o úkony, ktoré sú pre vedenie či smerovanie konania podstatne dôležité. V odseku 3 ust. § 14 sa určujú úkony právnych služieb, za vykonanie ktorých prislúcha advokátovi odmena čiastočná, tzv. polovičná výška sadzby, ktorá skutočnosť je odôvodnená tým, že sa síce jedná o úkony, ktoré súvisia s úkonmi vo veci samej, avšak sú svojím charakterom úkonmi tzv. pomocnými. Keďže právne služby poskytované advokátom sa vzťahujú na celú oblasť právneho poriadku Slovenskej republiky a je veľmi obtiažne presne a vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť všetky možné úkony právnych služieb, ktoré môže bežný život nastoliť, z tohto dôvodu je odsek 8 § 14 zavedený na definovanie kritérií potrebných na oceňovanie tých úkonov, ktoré alebo neboli zahrnuté pod ods. 1 a 3, a to tak, že pri vyčíslení odmeny za tieto úkony, je potrebné za použitia analógie tieto posudzovať podľa toho, ktorým úkonom sú svojou povahou a účelom najbližšie.
43. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie práve vyššie uvedeným spôsobom, teda správne aj postupoval pri skúmaní otázky výšky odmeny prislúchajúcej advokátovi v trestnom konaní, ktorú je možné v súlade s Vyhláškou žalobcovi následne titulom náhrady škody vo vzťahu k dotknutým úkonom právnej služby identifikovaným v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia priznať, a vo výsledku správne posúdil, keď úkony právnej služby ako opakované návrhy na vylúčenie dozorujúceho prokurátora, či sťažnosti proti uzneseniu o jeho nevylúčení, tiež návrh na odňatie a prikázanie veci, podnety na preskúmanie rozhodnutia prokurátora, či žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, ktoré svojou povahou a účelom nezodpovedajú úkonom vo veci samej, subsumoval pod úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie, za ktoré aj odvolací súd považuje úkony uvedené pod § 14 ods. 3 písm. b/ a c/ Vyhlášky (odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a vyjadrenie k takémuto odvolaniu/návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadnutí s výnimkou návrhu na obnovu konania), ktorý postup nemožno interpretovať inak, ako využijúci analógiu danú ust. § 14 ods. 8 Vyhlášky, ktorej sa takto nadbytočne domáha žalobca, čo je zrozumiteľné aj bez toho, aby priamo na znenie tohto ustanovenia výslovne odkazoval, za ktoré patrí advokátovi odmena len vo výške polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorú potom súd prvej inštancie aj žalobcovi za tieto úkony titulom náhrady škody správne priznal, subsumujúc ich do konečnej výslednej priznanej sumy. Žalobca sa tak nedôvodne domáha priznania náhrady škody vo výške plnej sadzby za tieto úkony (bez ohľadu na to, ak by ich v tomto rozsahu aj advokátovi uhradil), keďže nejde o úkony vo veci samej a nemožno ich teda ani za použitia analógie podradiť pod § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky (písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej) a v prípade sťažnosti ani pod § 14 ods. 1 písm. e/ vyhlášky (návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona), tak ako sa toho nesprávne dožaduje žalobca, keďže dotknuté úkony svojou povahou a účelom takýmto úkonom nezodpovedajú. Bez dopadu na tieto závery je tiež námietka žalobcu, že súd prvej inštancie svoj postup v tomto smere dostatočne neodôvodnil, že mal použiť analógiu podľa § 14 ods. 8 Vyhlášky, keďže vo vzájomných súvislostiach z odôvodnenia rozhodnutia v dotknutej časti je zrejmé, že práve takýmto spôsobom pri skúmaní správnej výšky odmeny za tieto úkony súd prvej inštancie postupoval a keďže tieto úkony neboli vyhodnotené ako úkony vo veci samej (čo je nakoniec zjavné), boli subsumované súdom prvej inštancie pod úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie, čo nebolo možné vzhľadom k tomu, že nie sú vymenované v ust. § 14 ods. 1, 2 ani 3 inak ako práve za použitia žalobcom požadovanej analógie i keď s iným výsledkom.
44. V ďalšom žalobca namieta, že súd prvej inštancie pri niektorých úkonoch právnej služby mu nepriznal za tieto náhradu škody vo výške sadzby týchto úkonov právnej služby stanovenej AT, ktoré pochybenie sa má týkať nasledovných úkonov: príprava a prevzatie zastúpenia v roku 2011, sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 19.01.2012, zastupovanie na výsluchu svedka 08.02.2012, zastupovanie na výsluchu svedka 18.01.2013, návrh na odmietnutie obžaloby zo dňa 19.05.2014, zastupovanie na hlavnom pojednávaní zo dňa 03.06.2015, zastupovanie na hlavnom pojednávaní zo dňa 05.06.2015, zastupovanie na hlavnom pojednávaní zo dňa 10.09.2015 a vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 30.04.2016.
45. Ani v tomto smere odvolací súd nepovažuje námietky žalobcu za dôvodné. Nad rámec toho, že žalobca vo svojom odvolaní ani nekonkretizuje, v akej výške za tieto úkony považuje za správnu náhradu škody, pretransformovanú z tarifnej odmeny advokáta za identifikované právne úkony a ktorú takto v podmienkach tejto veci žiada priznať (pričom odvolací súd neplní funkciu vyhľadávacieho orgánu, ktorého úlohou je toto dohľadávať v spise či iných podaniach žalobcu produkovaných v priebehu konania), tak táto námietka je dostatočne zodpovedaná už súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia a to v závere bodu 8.18, na ktorý odvolací súd v podrobnostiach poukazuje, ktorý svoj postup súd prvej inštancie zdôvodňuje tak, že pri niektorých úkonoch (konkretizovaných aj žalobcom
v odvolaní), i keď vychádzajúc z hodnoty týchto úkonov vyplývajúcej z AT, by mal žalobca za tieto úkony právnej služby nárok na náhradu škody za ich úhradu vyššiu, nebolo možné mu ju priznať, pretože pri vyčíslení škody za tieto, bolo potrebné vychádzať z výšky odmeny, ktorú si jednak advokát za tieto úkony uplatnil v trestnej veci pod sp. zn. 8T/36/2013 v zmysle komplexného vyúčtovania trov obhajoby zo dňa 30.06.2016, a ktoré vyúčtovanie aj bolo podkladom vystavenia faktúr žalobcovi, na ktoré vyúčtovanie aj samotný žalobca odkazuje v podanej žalobe pokiaľ ide o skladbu škody ktorá mu mala z tohto titulu vzniknúť, pričom súd prvej inštancie zastáva názor, že dodatočne s odstupom času v tejto fáze, už nie je možné toto advokátom žalobcu spracované vyúčtovanie aj pre potreby trestného konania v roku 2016 reparovať a priznať mu za jednotlivé úkony vyššiu odmenu a následne žalobcovi aj náhradu škody, ako si ju voči nemu uplatňoval jeho advokát v trestnom konaní. Odvolací súd má za to, že s týmto zdôvodnením súdu prvej inštancie sa možno stotožniť. Pravdou je, že v prípade niektorých úkonov právnej pomoci označených v odvolaní žalobcom súd pri vyčíslení náhrady škody za tieto vychádzal zo sumy o niečo (i keď nevýznamne) nižšej, ako je ich hodnota podľa AT. Takto v konkrétnosti za úkon príprava a prevzatie zastúpenia v roku 2011 by mala byť tarifná odmena vrátane režijného paušálu vo výške 130,91 eur, súd prvej inštancie vychádzajúc z vyúčtovania, na ktoré odkazuje žaloba, priznal za tento úkon žalobcovi 130,- eur, v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 19.01.2012 by tarifná odmena plus režijný paušál predstavovala spolu 134,80 eur, žalobca si však vychádzajúc z vyúčtovania, na ktoré odkazuje v žalobe uplatňoval len 130,- eur, v ktorom rozsahu mu súd náhradu aj priznal. Identický model dopadá aj na úkon právnej pomoci zastupovanie na výsluchu svedka 18.01.2013, kedy tarifná odmena s režijným paušálom predstavuje čiastku 268,13 eur, vychádzajúc z vyúčtovania, na ktoré odkazuje žaloba, keďže si žalobca takto uplatňoval len 260,- eur, v tejto výške mu bola aj náhrada ako škoda priznaná. V identickom režime postupoval súd prvej inštancie aj pri zostávajúcich dotknutých úkonoch, tak ako je to v podrobnostiach uvedené v ods. 8.18 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v tomto smere nepochybil. Tak ako podmienkou pri vydaní rozhodnutia príslušných orgánov činných v trestnom konaní o výške odmeny a náhrade hotových výdavkov podľa § 553 ods. 5 Trestného poriadku je podanie návrhu obhajcom, pričom nemožno priznať ustanovenému obhajcovi odmenu a náhradu výdavkov za úkony právnej pomoci, ktoré obhajca neuplatňoval vo svojom návrhu (analogicky ani vo výške vyššej ako uplatňoval), (príkladmo uznesenie NS SR z 19.05.1994 sp. zn. 3To/50/94), tak identicky ani v civilnom sporovom konaní nemožno priznať žalobcovi viac, ako žalobou požaduje, čo však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu interpretovať spôsobom prezentovaným žalobcom, že rozhodujúcou je celková suma, ktorú titulom náhrady škody žalobca vo výroku formuluje, a to bez ohľadu na výšku uplatňovaných jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody. V okolnostiach posudzovanej veci totiž žalobca vo vzťahu k ním uplatňovanému nároku na náhradu škody vzniknutej mu uhradenými trovami obhajoby odkazuje, pokiaľ ide o jej skladbu, na vyúčtovanie trov obhajoby advokátom, ktorý žalobcu zastupoval v trestnom konaní, v rámci ktorého tento vyčísluje ním uplatňované jednotlivé úkony právnej pomoci vo výške (pokiaľ ide o odvolaním dotknuté právnej úkony), v akej mu aj boli súdom prvej inštancie reálne priznané. Preto súd prvej inštancie nepochybil, keď pri vyčíslení náhrady škody, len v tejto výške v akej si aj advokát jednotlivé právne úkony pre potreby trestného konania účtoval a tiež analogicky aj uplatňoval v tomto sporovom konaní žalobca v zmysle pripojeného vyúčtovania na ktoré v žalobou odkazuje, mu tieto aj reálne priznal. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že takéto vyúčtovanie trov obhajoby nie je možné už s odstupom času (napr. aj pri zistení, že mali byť účtované v inej výške) reparovať spôsobom, o aký sa snaží v tomto prípade žalobca, naviac aj za situácie, že skutočnosť, že žaloba odkazuje práve na vyššie uvedené vyúčtovanie, nemožno interpretovať inak, ako tak, že vo výške obsiahnutej vo vyúčtovaní si za jednotlivé právne úkony tiež aj žalobca náhradu škody uplatňuje.
46. V konečnom dôsledku vo vzťahu k tomuto nároku žalobca tiež nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie nesprávne pri vyčíslení náhrady škody majúcej pôvod v trovách obhajoby, vychádzal z ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 z.z. v znení po 31.12.2012, podľa ktorého sa priznáva náhrada trov potrebných na účelné bránenie alebo uplatnenie práva, vychádzajúc len z tarifnej odmeny advokáta, keď z tohto ustanovenia v znení do 31.12.2012 vyplýva, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom, teda nie vo výške tarifnej odmeny advokáta, z ktorého dôvodu ani v tomto prípade nemala byť vyčíslovaná výška náhrady škody obmedzovaná tarifnou odmenou osobitne naviac tiež z toho dôvodu, že vyčíslenie sumy za právny úkon podľa vyúčtovania právnych služieb advokátom ani nemá byť pre súd za týchto okolností podstatné, keďže advokát si môže s klientom dohodnúť príkladmo aj paušálnu odmenu za celé zastupovanie v trestnej veci, ktorá môže byť vyššia, ako odmena advokáta podľa tarifnej odmeny stanovenej Vyhláškou.
47. Nad rámec toho, že ani v tomto prípade žalobca v odvolaní nekonkretizuje, v akých konkrétnych hodnotách mala byť podľa jeho názoru správne súdom prvej inštancie mu náhrada škody v súvislosti s odmenou za jednotlivé úkony právnej služby priznaná, je potrebné si aj v tomto prípade uvedomiť (pokiaľ žalobca tvrdí, že hodnota úkonov do 31.12.2012 nemala byť zákonom limitovaná), že toto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože aj keď ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 z.z. v znení do 31.12.2012 je formulované tak, že súčasťou trov konania sú trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom, ktorým aj v danom období bola (identicky ako od 1.1.2013) nepochybne Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá vychádzajúc zo znenia jej ust. § 18 ods. 3 v znení účinnom tak do 30.6.2013, ako aj následne stanovovala, že advokát upozorní klienta pri rokovaní o zmluvnej odmene na to, že pri určení trov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, sa odmena advokáta určí podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene, čo je práve aj prípad konania v posudzovanej veci, ktoré ustanovenie z hľadiska jeho zmyslu a účelu nemožno interpretovať inak, ako tak, že limity náhrady škody v tomto type konania majúcej pôvod v právnych službách za obhajobu v trestnom konaní sú dané práve Vyhláškou určenou sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby. Teda ani fakt, že by si obvinený s obhajcom odmenu za poskytovanie právnych služieb dohodli nad limity Vyhlášky účinnej v tom-ktorom rozhodnom období, upravujúcej tarifnú odmenu advokáta, neznamená to, ako sa nesprávne domnieva žalobca, že v tomto type konania bez akýchkoľvek limitov by mala byť takáto čiastka poškodenému priznaná. Z hľadiska náhrady škody, pokiaľ ide o jej rozsah, je totiž potrebné vychádzať zo zásady, podľa ktorej každý účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a osobne trovy svojho zástupcu, ktorá zásada sa v trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením obhajcu, vrátane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku), v súvislosti s čím sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, čo znamená, že sa uhrádzajú len účelné, či dôvodne vynaložené náklady v konaní a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil, keď záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. Preto aj v súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej, či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení Vyhlášky o tarifnej odmene na časovej osi v dotknutom období účinnej (v okolnostiach danej veci Vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený a je potrebné uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že právo poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní je limitované ich účelnosťou, čo znamená aj to, že štát nie je povinný znášať náklady v podobe dohodnutých zmluvných odmien medzi advokátom a poškodeným, ktorých výška by presahovala zákonom stanovenú tarifnú odmenu. Keďže práve týmto spôsobom sa objektívne vyjadrí odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát, kde kritériá sú jasne určené a predvídateľné práve zákonom stanovenou tarifnou odmenou, nepochybne to prispieva aj k právnej istote účastníkov takéhoto právneho vzťahu. Preto pre účely náhrady škody za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu je potrebné považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. V konkrétnostiach tejto veci však nebola tvrdená ani zistená zmluvná odmena, preto je polemika v tomto smere bezpredmetnou.
48. Sumárne všetky námietky odvolateľa vo vzťahu k tomuto nároku (náhrade škody za trovy obhajoby) tak neboli spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou súd prvej inštancie jeho nárok v časti prevyšujúcej prisúdenú sumu, zamietol.
49. Pokiaľ ide o zostávajúci nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z vykonaného dokazovania sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že vplyv trestného stíhania vedeného proti žalobcovi niekoľko rokov mal negatívny dopad na jeho priateľské vzťahy, spoločenský aj rodinný život, v určitej miere aj pracovný, v dôsledku čoho žalobcovi nemajetková ujma vznikla a má právo na jej náhradu, teda pokiaľ ide o samotný základ tohto nároku, tento je nesporne daný.
50. Pokiaľ však ide o samotnú výšku prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi (4.000,- eur) v kolízii s výškou, ktorú žalobou (tiež prostredníctvom odvolacích námietok) naďalej nárokuje žalobca (24.000,- eur), odvolací súd za primeranú okolnostiam tejto veci považuje jej výšku v rozsahu prisúdenom žalobcovi súdom prvej inštancie napriek tomu, že samotný žalobca ju považuje za neprimerane nízku, nezohľadňujúcu všetky okolnosti danej veci.
51. Dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k záveru o primeranej náhrade za nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcovi len vo výške 4.000,- eur sú obsiahnuté v bodoch 8.24 až 8.39 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd (s výnimkou toho, že za nekvalitu vzťahov žalobcu s okolím v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania nenesie zodpovednosť žalovaná pretože to má byť dôsledkom nesprávne ponímanej prezumpcie neviny) identifikuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje, aby ich nadbytočne nereplikoval.
52. Nad rámec nich považuje za potrebné poukázať na východiská plynúce aj z ďalších rozhodnutí najvyššej súdnej autority, ktoré sa spôsobom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy zaoberajú.
53. V zmysle rozhodnutia NS SR z 31. mája 2007 sp. zn. 4Cdo/177/2005, R 13/2009, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s dôrazom na to, že čl. 5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s argumentmi účastníka o (ne)primeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, obdobných veciach.
54. Prítomný je tiež nález ústavného súdu z 24. januára 2017 sp.zn. III. ÚS 754/2016, kde bolo konštatované, že kritériá na priznanie nemajetkovej ujmy určuje § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné zohľadniť povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodeného, ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti. Ústavný súd bol toho názoru, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň trvania väzby/vedenia trestného stíhania pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe iných súdov (príp. iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva), pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase a na danom mieste.
55. V rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike.
56. V rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 najvyšší súd dospel k záveru, že určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z..
57. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko).
58. V novších rozhodnutiach pod sp.zn. 5 Cdo 127/2019 a sp. zn. 6Cdo/38/2019 najvyšší súd vyslovil, že právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je pevne zakotvený v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.
59. Prítomné sú tu tiež rozhodnutia na ktoré poukazuje aj súd prvej inštancie a to vo veci pod sp.zn. 2Cdo 30/2019 v ktorom NS SR vyslovil, že podľa judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Winkler v. SR, Tostoy Miloslavsky v. Spojené Kráľovstvo, Público Comunicacáo Social, S.A. v. Portugalsko, Fluex v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené Kráľovstvo), ďalej, že by mala byť zohľadňovaná výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a tiež rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/44/2017 z 21.06.2018 v ktorom sa uvádza, že „V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného... Pri určovaní primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére, vo sfére súkromnej a pracovného uplatnenia).“
60. K samotnej výške nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z prehľadu vyššie uvedených (tiež ďalších) rozhodnutí vyplýva, že táto je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom táto úvaha nemôže byť nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, ale musí sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Súd pritom musí brať na zreteľ jej prvoradú satisfakčnú funkciu, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.
61. V okolnostiach prejednávanej veci súd prvej inštancie pri určovaní primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi rozhodnutiami o vznesení obvinení považoval správne za potrebné zohľadniť najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku trvania trestného stíhania a následky, ktoré toto obmedzenie vyvolalo v osobnej sfére poškodeného (žalobcu), avšak so zreteľom na ďalšie skutočnosti obdobného charakteru (súčasne vedené ďalšie dve trestné stíhania voči žalobcovi dokonca s odsudzujúcim výsledkom), ktoré boli spôsobilé sa v rozhodnom období na zásahu do jeho osobnostných práva podieľať a v nadväznosti na tieto zistenia ju stanovil v komparácii s výškou náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v iných obdobných prípadoch, podporne aj s poukazom na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko.
62. Vo svetle vyššie uvedeného opodstatnene poukazuje na to, že u žalobcu došlo síce na jednej strane k narušeniu jeho dobrej povesti v mieste jeho bydliska i v pracovnej oblasti, oslabeniu niektorých kolegiálnych či pracovných vzťahov, trestné stíhanie malo tiež negatívny dopad na jeho psychický stav, a to s poukazom na povahu trestnej veci (zločin sprenevery a obzvlášť závažný zločin krádeže pre ktoré mu hrozil NEPO trest v trvaní od 5 do 15 rokov) ako aj dĺžku trvania trestného konania voči nemu (5 rokov), že s rodinou trávil menej času, ktorý trávil štúdiom rôznych spisov a listinných dôkazov, na druhej strane však súd prvej inštancie správne zároveň vzal na zreteľ, že u žalobcu nedošlo v súvislosti s týmto trestným konaním k obmedzeniu jeho osobnej slobody, že dopady na neho neboli až také intenzívne, tento pracuje, nedošlo k rozpadu jeho rodinného ani partnerského vzťahu, nebol zistený dopad na jeho psychiku v klinickom zmysle slova a čo je významným, voči žalobcovi boli súbežne (aj v rozhodnom období) vedené aj ďalšie trestné stíhania, dokonca dve s výsledkom jeho právoplatného odsúdenia. Rozsudkami Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1T/73/10 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/89/12 z 20.11.2012 bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody na 3 roky so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky, zároveň mu bol uložený zákaz vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu a byť zamestnancom spoločností poskytujúcich pôžičky nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov s probačným dohľadom, keď bol uznaný vinným zo spáchania zločinu úžery v spolupáchateľstve podľa § 20, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a tiež rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 0T/80/15 bol uznaný vinným a odsúdeným na peňažný trest 900,- eur a zákaz činnosti riadiť motorové vozidlo na 6 mesiacov. I keď trest 1T/73/10 bol žalobcovi odpustený amnestiou v roku 2013 a hľadí sa na neho ako keby nebol odsúdený, a vo veci vedenej na Okresnom súde
Trenčín 0T/80/15 sa osvedčil v roku 2016 a jeho odsúdenie bolo zahladené, pre potreby posudzovania primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v okolnostiach posudzovanej veci na to nemožno neprihliadnuť, keďže dôvodne súd prvej inštancie poukazuje na to, že za týchto okolností nemožno oddiferencovať do akej miery na zistených dopadoch do osobnostných práv žalobcu sa tieto jednotlivé trestné stíhania a v niektorých prípadoch aj právoplatné odsúdenia podieľali. Správne súd prvej inštancie poukazuje aj na to, že čo sa týka pracovných aktivít žalobcu, tak práve rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (sp. zn. 1T/73/2010) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline bol žalobcovi uložený zákaz vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu a byť zamestnancom spoločností poskytujúcich pôžičky nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, čo malo rozhodne zásadnejší vplyv na jeho pracovný život a profesionálnu orientáciu, ako len samotné vedenie trestného stíhania v tejto veci. Ak teda žalobca prišiel o rozvíjajúce sa projekty a príležitosti ako tvrdí, nemožno uzavrieť, že to bolo v príčinnej súvislosti výlučne s nezákonným rozhodnutím od ktorého odvodzuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v tejto veci. Za primeranú všetkých okolnostiam so zreteľom na rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych súdov v obdobných veciach, ako aj podporne rozhodovacej činnosti ESĽP v ním identifikovanom prípade vyhodnotil tak súd prvej inštancie za primeranú náhradu pre žalobcu čiastku 4.000,- eur, ktorú so zreteľom na rozhodujúce určujúce kritéria a špecifické okolnosti aj odvolací súd považuje nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti.
63. Nespôsobilou k odlišnému posúdeniu je odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie neporovnával „jablká s jablkami“, keď pri posudzovaní výšky náhrady odkazoval na rozhodnutia v ktorých sa jednalo o menej závažné trestné činy, kde trestné stíhanie trvalo kratšie a napriek tomu bola poškodenému priznaná nemajetková ujma v rovnakej výške ako žalobcovi (príkladmo rozsudok KS Nitra sp.zn. 25Co/118/2022, či pod sp.zn. 7Co/77/2021 v ktorom za 4 roky trvajúce trestné stíhanie (menej ako u žalobcu) pre prečin bola priznaná nemajetková ujma dokonca vyššia (4.500,- eur), avšak na druhej strane opomenul rozsudok KS Nitra sp.zn. 12Co/45/2019 (stíhanie pre obzvlášť závažný zločin), kde za nezákonne vedené trestné stíhanie vedené 8 rokov bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 14.567,67 eur (t.j. za každý rok 1.400,- až 1.500,- eur so zvýšením na 1.800,- eur za neprimerane dlhú dĺžku trestného stíhania, časovú náročnosť pre poškodeného, neprimeraný spôsob vedenia dokazovania, či následky pre jeho rodinu), vo svetle ktorého rozhodnutia podľa názoru odvolateľa jemu prináleží v tomto prípade za každý rok stíhania minimálne suma 2.000,- eur vo výsledku za 5 rokov 10.000,- eur. V konečnom dôsledku poukazuje na to, že napriek tomu, že súd prvej inštancie poukazuje analogicky aj na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko, v ktorom ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote vychádzal z čiastky 1.000,- až 1.500,- eur za jeden rok trvania konania ako základu pre stanovenie celkového zadosťučinenia, žalobcovi podľa neho nepochopiteľne dokonca ani v tejto výške za 5 rokov náhradu nepriznal.
64. Súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať len mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov. Stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň, mesiac, či rok trvania trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe iných súdov, či Európskeho súdu pre ľudské práva, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti v danom čase, na danom mieste a pri existujúcich konkrétnostiach každej veci. Ani v danej veci tak nešlo o porovnateľný prípad s vecou vedenou pred KS Nitra pod sp.zn. 12Co/45/2019 na ktorú pokiaľ ide o výšku priznanej náhrady sa ťažiskovo odvoláva žalobca, a to jednak pokiaľ išlo o mieru a závažnosť zásahu, ako aj participujúci fakt, že v okolnostiach danej veci bolo v rozhodnom období vedených voči žalobcovi viac trestných stíhaní, niektoré z nich dokonca vyústili do právoplatného odsúdenia žalobcu, čo sa nepochybne podieľalo významnou mierou aj na zásahoch do jeho osobnostných práv, čo nebolo možné odignorovať. Uvedené v neprospech žalobcu pre potreby tejto veci vyznievajúce skutočnosti, tak samozrejme nevyhnutne významne ovplyvnili výšku priznanej náhrady a to tak v porovnaní s rozhodnutím ESĽP, ako aj ďalšími, kde takéto okolnosti prítomné neboli. Nemožno spochybniť, že závažnosť trestného stíhania v danej veci a s ním spojená hrozba NEPO trestu významnej sadzby, ovplyvnila život žalobcu vo všetkých jeho sférach, avšak ako správne uvádza aj súd prvej inštancie, prežívanie takejto situácie človekom, ktorý sa ocitne v takejto situácii jedenkrát za život, nie je uznaný vinným a odsúdeným v žiadnej veci, nie je voči nemu vedených viac trestných stíhaní, nie je objektívne
úplne zrovnateľným. Neobstojí ani námietka žalobcu, že v princípe bolo vedené trestné konanie voči nemu až 8 rokov, keďže z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že prvé tri roky bol tento len v postavení svedka a nároky, ktoré v tomto konaní uplatňuje sú v príčinnej súvislosti a ním odvodzované až od nezákonných rozhodnutí (uznesení o vznesení obvinení), ktoré zakladajú v kumulatíve s ďalšími predpokladmi vznik zodpovednosti žalovanej za jeho škodu. So škodou, prípadne aj vzniknutou žalobcovi pred týmto obdobím, pre potreby tohto konania pracovať nemožno ani na ňu prihliadať. Súhlasiť možno jedine s tým, že nesprávne chápanie prezumpcie neviny v takýchto prípadoch okolím poškodeného nediskvalifikuje žalovanú z jej zodpovednosti za škodu v takýchto prípadoch vzniknutú, ani túto neznižuje, čo však je bez dopadu v okolnostiach danej veci na priznanú výšku náhrady.
65. Možno tak uzavrieť, že pokiaľ majú závery úvah súdu v tomto smere oporu vo vykonanom dokazovaní, po zohľadnení povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo a sú vyjadrené dostatočne, logicky a zrozumiteľne v odôvodnení, k naplneniu čoho v danom prípade došlo, je potrebné považovať priznanú náhradu nemajetkovej ujmy nielen za primeranú, ale aj zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti. Súd prvej inštancie sa pri určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít zaoberajúcej sa touto právnou otázkou, ale pri jej riešení v súlade s ňou postupoval. 66. Skutočnosť, že sa odvolateľ s vyčíslením primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie nestotožňuje a považuje ju za podhodnotenú, sama osebe nie je spôsobilou k odlišnému, na jeho prospech vydanému rozhodnutiu.
67. V konečnom dôsledku žalobca vzťahu k obom nepriznaným nárokom nad rámec prisúdených náhrad namieta tiež nedostatok odôvodenia napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k zamietajúcej časti rozhodnutia, tvrdiac jeho nepreskúmateľnosť, či určitú vnútornú rozpornosť, uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, resp. d/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/ existencia inej vady spôsobilej mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia).
68. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje tak najvyšší, ako aj ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
69. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda síce nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z rozhodnutia nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba toto považovať za nepreskúmateľné (stanovisko Občianskoprávne kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. decembra 2015, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016 vychádzajúc z ktorého len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces).
70. Odôvodnenie rozhodnutia vzťahujúceho sa k jeho zamietajúcej časti v tomto prípade, však rámcovo tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP, vysporiadavajúc sa s rozhodujúcou argumentáciou oboch strán sporu, prieskumom nebola zistená ani jeho vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.
71. Skutočnosť, že žalobca sa so spôsobom posúdenia nastolených otázok súdom prvej inštancie, či dôvodmi na ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie subjektívne nestotožňuje a považuje ho za nesprávne, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilou založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri posudzovaní esenciálnych otázok vychádzal z platnej právnej úpravy. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní rozhodujúcich otázok boli v tomto prípade výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia o uplatnených nárokoch.
72. Samotná polemika odvolateľa so závermi súdu prvej inštancie, či len prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, alebo len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
73. S poukazom na vyššie uvedené, tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného tak v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, ako ani pod písm. d/ CSP, teda z pohľadu tvrdených nedostatkov odôvodenia napadnutého rozhodnutia.
74. Sumarizujúc tak všetky vyššie uvedené závery, súd prvej inštancie správne posúdil pre rozhodnutie všetky relevantné otázky a vydal vo výsledku správne a dostatočne odôvodnené rozhodnutie v jeho zamietajúcej časti, založené na správnych skutkových a právnych záveroch, s ktorými sa odvolací súd identifikuje.
75. Žalobcom produkované odvolacie námietky tak neboli spôsobilé privodiť v prospech neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
76. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o trovách konania, ktoré reflektuje na rozsah čistého úspechu žalobcu v spore, rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej – zamietajúcej časti (výrok II.) a súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene, či k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, či s ktorými by sa nebol zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.
77. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej napriek jej plnému úspechu v odvolacom konaní, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi ako odvolateľovi, keďže tejto trovy v odvolacom konaní nevznikli.
78. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa ( § 427 ods. 1CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§428 CSP).