Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/63/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Ing. S. U., C. XX.XX.XXXX, D. S. T. XXX, XXX XX O. D., proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.03.2017, č.k. -191, jednomyseľne takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3 500 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v zamietajúcom výroku, p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti prisudzujúceho výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 000 eur odo dňa 08.02.2014 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, z r u š u j e a vec sa v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8 500 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 000 eur odo dňa 08.02.2014 do zaplatenia, všetko spolu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II) a žalovanej voči žalobcovi náhradu trov konania nepriznal ( výrok III).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil , ,, , , ,, ,,, ,, ,,, ,, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „“), , ,, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ Z.z“), , (ďalej len „ “), vlády SR č. , ktorými sa vykonávajú niektoré ust. (ďalej len „“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že voči žalobcovi bolo uznesením Okresného riaditeľstva PZ Úrad justičnej a kriminálnej polície Bratislava - okolie Č.: L.-XXXX/X-L.-S.-XXXX-M. zo dňa 02.12.2008 vznesené obvinenie v bode č. 1 za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa a v bode č. 2 za úmyselný prečin neoprávnený zásah do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa . Vo vzťahu k skutku v bode č. 1, za ktorý bol žalobca obvinený za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa písme. a) a za

spáchanie, ktorého bola podaná obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Pezinok dňa 08.03.2012 bol žalobca spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. zo dňa 27.06.2012 podľa oslobodený, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.06.2012. Vo vzťahu k skutku v bode č. 2, za ktorý bol žalobca obvinený za prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytového priestoru podľa bolo trestné stíhanie uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok č.k. -98 zo dňa 02.08.2011 podľa zastavené, pretože nie je tento skutok trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Vzhľadom k uvedenému mal súd prvej inštancie za preukázané splnenie prvej zákonnej podmienky zodpovednosti za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. V konaní mal za preukázané, že medzi žalobcom a jeho obhajcom došlo k dohode o odmene za zastupovanie v trestnom konaní, pričom dohodnutá odmena predstavovala sumu 5 000 eur. Nakoľko ust. v znení účinnom v čase udelenia plnomocenstva advokátovi, neodkazovalo na konkrétne ustanovenie vyhlášky č. upravujúce tarifnú odmenu, ale na vyhlášku ako takú, ktorá pripúšťala a uprednostňovala tzv. zmluvnú odmenu, mal súd prvej inštancie za to, že nie je dôvod pre obmedzenie nároku na náhradu škody výlučne do výšky tzv. tarifnej odmeny advokáta. Majúc za to, že takéto obmedzenie nemalo v platnom v čase uskutočnenia jednotlivých úkonov obhajoby žiaden základ. Vychádzal z toho, že výška odmeny sa riadi predovšetkým zmluvou medzi advokátom a klientom a jediné obmedzenie výšky je korektívum dobrých mravov. Rozpor výšky zmluvnej odmeny dohodnutej medzi žalobcom a obhajcom s dobrými mravmi nebol v konaní tvrdený a súd prvej inštancie nepovažoval dohodnutú zmluvnú odmenu vo výške 5 000 eur ani za rozpornú s dobrými mravmi. Ustálil, že rozsah náhrady skutočnej škody v prejednávanej veci nebol obmedzený ani tarifnou odmenou, pretože zodpovedala právnej úprave účinnej do 31.12.2012, ako aj právnej úprave odmeny advokátov pri poskytovaní právnej pomoci (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2005, sp. zn. ). Na základe uvedeného súd prvej inštancie posúdil žalobu žalobcu v časti náhrady skutočnej škody vo výške 5 000 eur ,spočívajúcej v náhrade nákladoch na obhajobu v trestnom konaní, v celom rozsahu ako dôvodnú. Ako nedôvodný posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť vynaložením nákladov pri účasti na úkonoch trestného konania (cestovné, administratívne náklady- poštovné, strata času) v sume 587,41 eur. Uviedol, že v časti nároku na zaplatenie cestovného v sume 80 eur žalobca nepreukázal, že uvedenú sumu uhradil, nepreukázal a ani neuviedol, ktorých úkonov a kedy sa zúčastnil a odkiaľ a kam mal cestovať za akým účelom sa úkonov zúčastnil. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nákladov za vyhotovenie kópie súdneho spisu v sume 97,58 eur súd prvej inštancie uviedol, že kópia trestného spisu bolo vyhotovená až po právoplatnom skončení trestného konania, preto nesúvisela bezprostredne s trestným konaním. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nákladov poštovného vo výške 9,83 eur uviedol, že žalobca nepreukázal úhradu ním uvádzaných vynaložených nákladov na poštovné, nepreukázal, za ktoré zásielky, v akom počte a kedy a či ich vynaložil. K uplatnenej náhrade za stratu času paušálne vyčíslenej v sume 400 eur doplnil, že žalobca nepreukázal, za účasť na ktorých úkonoch si náhradu uplatňuje, kedy boli tieto úkony uskutočnené, v akom počte a v akom časom rozsahu si náhradu uplatňuje a na základe akých právnych predpisov či skutočností má na takto uplatnenú náhradu nárok. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti uplatnenej náhrady škody vo výške 587,41 eur ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40 000 eur uviedol, že vznesenie obvinenia a následné trestné stíhanie žalobcu, keď žalobca bol následne spod obžaloby oslobodený, bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. Ustálil, že trestným stíhaním žalobcu boli významným spôsobom, v dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval súd predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu, vplyv na jeho povesť, na pracovnú sféru života žalobcu a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v spôsobe života žalobcu. Poukázal na to, že žalobcovi sa kládlo za vinu spáchanie prečinu úmyselného ublíženia na zdraví podľa , a hrozil mu trest odňatia slobody na jeden až tri roky. Trestné stíhanie žalobcu trvalo tri a pol roka. Trestnú činnosť, ktorá bola žalobcovi kladená za vinu teda úmyselné ublíženie na zdraví vtedy svojej manželke priamo úmerne zvyšovala intenzitu, s ktorou okolie žalobcu negatívne trestnú činnosť vnímalo. Z výpovede žalobcu ako aj výpovede jeho kolegu U.. W. N. mal za preukázané, že o vedenom trestnom stíhaní žalobcu v práci jeho kolegovia vedeli a že práve v dôsledku trestného stíhania bol ich postoj, vzťah k žalobcovi zmenený. Z výsluchu svedkov, najmä matky žalobcu mal za preukázané, že osobnosť žalobcu a jeho naladenie sa v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania zmenili. V dôsledku trestného stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne vzťahy žalobcu s okolím. Žalobca stratil priazeň

niektorých kamarátov a kolegov a došlo k narušeniu vzťahov s maloletým synom. Neprihliadol však na konanie bývalej manželky žalobcu, poškodenej v trestnom konaní, ktoré v civilnom konaní vo veci úpravy práv a povinností k maloletému synovi bránila žalobcovi stretávať sa s ním, nakoľko mal za to, že sa jednalo o konanie poškodenej. Na základe uvedeného ustálil, že viac ako tri roky trvajúce trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo jeho osobnosť, psychiku, správanie, dobré meno žalobcu a jeho rodiny, rodinný a spoločenský život žalobcu a malo výrazne negatívny dopad na jeho pracovné uplatnenie. Mal tak za to, že žalobcovi vznikla ujma trvajúca po celú dobu trestného stíhania, pričom tento zásah bol o to intenzívnejší, keď sa preukázalo, že žalobca bol po celé toto dlhé obdobie trestne stíhaný pre skutky, ktoré sa nestali. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že je dôvodným priznať žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 eur za každý rok trestného stíhania ( 3 a pol roka) , t.j. sumu 3 500 eur, ktorú považoval za primeranú s ohľadom na morálnu integritu žalobcu, ku ktorej patrí najmä žalobcova dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ako aj ďalšie hodnoty, premietnuté vo vnútornom prežívaní žalobcu ako rodinný život, neistota, frustrácia, ako aj dôsledky v jeho pracovnej sfére a vo zvyšku nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 5,25% p.a. z priznanej sumy náhrady majetkovej škody t.j. zo sumy 5 000 eur, to odo dňa 08.02.2014, teda odo dňa nasledujúceho po uplynutí šesť mesačnej lehoty uvedenej v , do zaplatenia.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. , , , ( ďalej len „“) a žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaná si výslovne náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej žiadne trovy konania nevznikli. Prihliadol na to, že žalobca mal v konaní úspech v priznanej časti istiny vo výške 8 500 eur a žalovaná bola v konaní úspešná v časti istiny vo výške 37 087,41 eur(zamietnutá časť). Úspech žalobcu určil v rozsahu 18,65%, úspech žalovanej v rozsahu 81,35%, t.z. čistý úspech žalovanej bol v rozsahu 62,70% (81,35 - 18,65).

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa ust. a . Mal za to, že v konaní preukázal, že jeho majetok sa zmenšil a v tejto časti uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa nároku na náhradu škody v sume 587,41 eur. Súd prvej inštancie mal k dispozícii celý trestný spis Okresného súdu Pezinok (), z ktorého je zrejmé, akých úkonov sa zúčastnil. Nesúhlasil s výškou priznanej nemajetkovej ujmy, nakoľko jej výšku súd prvej inštancie určil bez riadneho odôvodnenia stanovenia výšky, bez bližšej špecifikácie jej určenia. Poukázal na to, že v roku 2010 musel vyhľadať lekársku pomoc s ohľadom na zdravotný a duševný stav. Pričom dopady a následky nezákonného trestného stíhania pociťuje doteraz. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nezaoberal dôkazmi vykonanými v konaní a nevyhodnotil dopad, rozsah a intenzitu nezákonne vedeného trestného stíhania voči jeho osobe. Poukázal pritom na judikatúru v obdobných prípadoch. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nebol v civilnom konaní oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska ich účelnosti, rýchlosť a dôvodnosti vykonaných úkonov, nakoľko uvedené vyplýva z trestného spisu, s ktorým sa súd oboznámil. Poukazujúc na konkrétne úkony v trestnom konaní mal za to, že došlo k množstvu závažných procesných a hmotnoprávnych pochybení zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Preto sa mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zaoberať aj uvedenými skutočnosťami. Dal do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp.zn. . Uviedol, že súd prvej inštancie sa mal v konaní zaoberať aj skutočnosťou, že v dôsledku nezákonne vedeného trestného stíhania proti jeho osobe došlo k narušeniu jeho rodinných vzťahov s maloletým synom Borisom. Namietal aj výrok o trovách konania, majúc za to, že v časti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy táto bola na úvahe súdu. Majetková ujma mu bola priznaná v rozsahu 89,49 % a nepriznaná mu bola len nemajetková ujmy, ktorej výška závisela na úvahe súdu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (zamietajúcom výroku a výroku o trovách konania) zmenil tak, že uloží žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 45 587,41 eur spolu s úrokom 5,25 % ročne zo sumy 5 587,41 eur od 08.02.2014 do zaplatenia a prizná mu nárok na náhradu trov konania .

5. V zákonnej lehote podala proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaná, a to z dôvodu podľa ust. . Mala za to, že právny názor súdu prvej inštancie, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je z dôvodu oslobodenia žalobcu spod obžaloby nezákonným rozhodnutím, podľa jej názoru nemá oporu v ust. . V čase vznesenia obvinenia totiž existovali skutočnosti odôvodňujúc záver, že trestný čin spáchala

určitá osoba. Podkladom pre vznesenie obvinenia bola výpoveď Y.. B. U. a ostatných svedkov a iné listinné doklady. Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia v ktorom sa trestné konanie vedia už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchal konkrétna osoba, nemožno považovať za nezákonné. Z dôvodu neexistencie nezákonného rozhodnutia tak nebola naplnená prvá podmienka zodpovednosti za škodu, preto žalobcovi nárok nevznikol. Nestotožnila sa so závermi súdu prvej inštancie, že nezákonne vedené trestné stíhanie malo dopad na osobnostnú sféru žalobcu, na jeho povesť, pracovnú sféru a spôsob života žalobcu. Z výsluchu rodinných príslušníkov žalobcu vyplýva, že v období jeho trestného stíhania celá rodina stála pri ňom, podporovala ho, matka sa k nemu na určitý čas prisťahovala. Mala tak za to, že správa z Obecného úradu zo O. D., s ohľadom na tom, že tam v tom čase žalobca nebýval, nemôže byť dôsledok zhoršenia vzťahov s kamarátmi z obce. Dala do pozornosti, že matka žalobcu uviedla, že s kamarátmi sa už stretáva, je to lepšie. Rovnako nedošlo k zhoršeniu vzťahov žalobcu ani s jeho partnerkou, ktorá s ním vo vzťahu zostala. Pokiaľ sa jednalo o žalobcom tvrdený dopad na pracovnú sféru uviedla, že žalobcom tvrdená úspešnosť v prípade prihlásenia sa na pracovnú stáž do Európskej centrálnej banky, je čisto hypotetická. Žalobcom predložený výmenný list, vystavený všeobecnou lekárkou B.. I.I. dňa 23.01.2015 považovala za účelový a nepreukazujúci príčinnú súvislosť s trestným konaním. Nesúhlasila s priznaním nároku na náhradu trov obhajoby, nakoľko súd mal postupovať v zmysle v znení účinnom od 01. januára 2013, keďže žaloba bola podaná dňa 30.03.2015 a žalobcom uplatnené finančné prostriedky mal posúdiť z hľadiska nutnosti ako aj účelnosti. Dala do pozornosti, že namietala, že žalobca nešpecifikoval konkrétne úkony, za ktoré mala byť suma uhradená. Pričom bolo potrebné ich skúmať z hľadiska nutnosti a účelnosti. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd v prípade ak sa čo do základu stotožní so súdom prvej inštancie priznaným nárokom na náhradu majetkovej škody, rozsudok súdu v prisudzujúcom výrokom zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok na relevantné a reálne vykonané úkony právnej služby v súlade s ust. v znení účinnom od 01.01.2013 s odkazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. . a uloží mu povinnosť zaplatiť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná vyjadrila podaním zo dňa 05.06.2017 a poukázala na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššie ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodených násilnými trestnými činmi podľa osobitného zákona.

7. Podaním zo dňa 13.06.2017 sa k odvolaniu žalovanej vyjadril žalobca a uviedol, že odvolanie je tendenčné a nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalovanej ako nedôvodné zamietol.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (, a ods. 1 ), bez odvolacieho pojednávania ( ), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v časti priznania nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby je podané dôvodne.

9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľov, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval splnenie prvej zákonnej podmienky zodpovednosti za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody ust. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> považuje

okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> Z. z. účinného od 1. júla 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/> Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné (rozsudok NS SR, sp. zn. ) a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad <http://merit.slv.cz/III.US117/06>, <http://merit.slv.cz/I.US320/2016>, <http://merit.slv.cz/I.US395/2016> a iné). Vzhľadom k uvedenému odvolacia argumentácia žalovanej, že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné, tak nevychádza z ústavno-konformných úvah. Odvolací súd tu pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.

11. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď zistiac splnenie prvej zákonnej podmienky, a to existenciu nezákonného rozhodnutia pristúpil k preskúmavaniu dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Bolo tak zásadným posúdenie, či medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatňovanou škodou je vzťah príčiny a následku, pretože v prípade, ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. V podanom odvolaní žalobca namietal nesprávne skutkové právne závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu škody z titulu účasti na úkonoch trestného konania vo výške 587,41 eur, majúc za to, že v tejto časti uniesol dôkazné bremeno. V konaní o náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci v podobe náhrady škody mal žalobca bremeno tvrdenia v tom, že mu vznikla škoda a existuje príčinná súvislosť medzi ním uplatňovanou škodou a nezákonným rozhodnutím. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce vznik škody titulom cestovného v sume 80 eur, nakoľko nepreukázal, že v danej výške sa jeho majetok zmenšil ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Nie je zrejmým, na vykonanie akých úkonov, a akom období mal žalobca použiť motorové vozidlo za účelom vykonania úkonov v prípravnom konaní Bratislava - Senec - Bratislava a cesty v konaní pred súdom Bratislava - Pezinok - Bratislava, ani či je držiteľom motorového vozidla a čím odôvodnil tvrdenú výšku škody. Rovnako žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že uhradil poštovného v sume 9,83 eur, za tvrdené doručenie poštových zásielok v počte 10 ks. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody v sume 400 eur titulom straty času žalobca nepreukázal za aké úkony, v akom čase a počte si tento nárok uplatnil. Nárok na náhradu nákladov spojených s vyhotovením kópie trestného spisu nemožno považovať za dôvodný, nakoľko tu absentuje príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, nakoľko k jeho vzniku došlo až po právoplatnom skončení trestného konania. Samotné pripojenie spisu súdom prvej inštancie nezbavovalo žalobcu dôkaznej povinnosti, práve naopak bolo pomocou pre žalobcu ním tvrdené skutočnosti preukázať. Vychádzajúc z toho, že dôkaz listinou sa v zmysle ( ) nevykonáva prečítaním celého spisu, mohol a mal žalobca súdu navrhnúť prečítať z pripojených spisov podstatné listiny, prípadne žalobca mohol nahliadnuť do pripojených spisov a listinnými dôkazmi

(kópiami založenými do spisu) súdu osvedčiť, ním uplatňované nároky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že žalovaná už na prvom pojednávaní (dňa 27.06.2016) namietala neunesenie dôkazného bremena žalobcom v časti uplatneného nároku na náhradu škody v sume 587,41 eur a keďže žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce vznik škody ako aj existenciu príčinnej súvislosti, nenastúpila tak na strane žalovanej povinnosť unesenia tvrdenia o popretí žalobcom uvádzaných tvrdení.

12. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a individuálnych okolností prejednávaného prípadu správne rozhodol aj o výške nemajetkovej ujmy, aplikujúc ust. . Trestné stíhanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Pričom nezákonné rozhodnutie zakladajúce neoprávnenosť zásahu, nepochybne predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu. Dlhotrvajúce trestné stíhanie aj podľa odvolacieho súdu nebolo primerané a spravodlivé „vybaviť“ len deklaráciou o porušení práv (či inou, nepeňažnou formou kompenzácie). V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne tejto problematiky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorého pri vyjadrení miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Súd prvej inštancie správne prihliadol len na následky tvrdené žalobcom, ktoré u neho existovali do skončenia trestného stíhania. Odvolací súd preskúmavajúc správnosť úvah prvoinštančného súdu ako prvoradé konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k dôvodnosti priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi podrobne odôvodnil v bode 16.4 rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ( bod 16.4) vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadol tak na osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré žalobcovi vznikli v spoločenskom uplatnení. Prihliadol na to, že v dôsledku trestného stíhania sa negatívne zmenili aj sociálne vzťahy žalobcu s okolím, žalobca stratil priazeň niektorých kamarátov a kolegov. Správnosť úvah súdu prvej inštancie je podporená aj tým, trestné konanie proti žalobcovi bolo následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom (vo vzťahu k skutku v bode č. 1, za ktorý bol žalobca obvinený za úmyselný prečin ublíženia na zdraví podľa písme. a) ), preto tento zásah možno považovať za ešte citeľnejší. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie sa mal pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy zaoberať aj tým, že v trestnom konaní došlo k závažným a hmotnoprávnym pochybenia, ktoré mali dopad na jeho osobu, odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup v závere vyústil do vydania nezákonného rozhodnutia, ktoré je spôsobilým titulom na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko v prípade konkurencie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, môže byť dôvodom na uplatnenie nároku na náhradu škody len nezákonné rozhodnutie. Preto i keby súd prvej inštancie podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2012 konštatoval aj existenciu nesprávneho úradného postupu, jeho existencia by nebola samostatným dôvodom na posúdenie výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko by tak vznikol duplicitný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pri posudzovaní ktorého by sa prelínalo splnenie rovnakých kritérií uvedených v ust. . I keď súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí priamo nekonštatoval existenciu nesprávneho úradného postupu v trestnom konaní, pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, zohľadnil celkovú dĺžku trestného konania, ktorého dĺžka bola priamo závislá od postupu (úkonov) orgánov činných v trestnom konaní. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nevzhliadol na ním tvrdené narušenie jeho vzťahu s maloletým synom Borisom, je potrebné uviesť, že i keď súd prvej inštancie osobitne nevyhodnocoval konanie bývalej manželky žalobcu, pri určovaní výšky nemajetkove umy zohľadnil aj zhoršenie jeho vzťahov s maloletým. Námietky žalobcu, že súd prvej inštancie ako zásadnú v konaní neposúdil skutočnosť, že v roku 2010 vyhľadal lekársku pomoc nie sú dôvodné, nakoľko potvrdenie B.. V. I. z 23.01.2015, v ktorom potvrdila, že žalobca v apríli 2010 vyhľadal jej ambulanciu, nepreukazuje závažné zdravotné problémy, čo by spochybňovalo správnosť úvah súdu prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi, z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie možno jednoznačne vyvodiť na základe akého skutkového stavu a na základe akej úvahy aplikoval súd zákonné ustanovenie a dospel k určeniu výšky nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považuje odvolací súd

za primeranú na spravodlivé zmiernenie vzniknutých následkov, ktoré nemožno odčiniť obnovením do pôvodného stavu. V súlade s rozhodovacou praxou súd prvej inštancie zohľadnil pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy dobu trestného stíhania, ktoré trvalo 4,5 roka ( od 07.12.2007 do 27.02.2012) a voči osobe žalobcu presiahlo 3,5 roka (od 02.12.2008) a preto jeho záver, že 1 000 eur za rok stíhania predstavuje vo výsledku sumu 3 500 eur možno považovať za spravodlivé zadosťučinenie, ktoré žalobcovi aspoň takouto formou vykompenzuje vzniknuté zásahy do osobnostnej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje analogicky na rozsudok ESĽP z 10. novembra 2004 vo veci Apicella vs. Taliansko, v ktorom ESĽP pri stanovení výšky odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote vychádzal z čiastky 1 000 až 1 500 eur za jeden rok trvania konania ako základu pre stanovenie celkového zadosťučinenia.

13. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovanej vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku v časti priznania nemajetkovej ujmy v sume 3500 eur ako aj odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie ako nedôvodné, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku v časti, v ktorej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 500 eur, do troch pracovných dní od právoplatnosti rozhodnutia ako aj v zamietajúcom výroku, ako vecne správne podľa potvrdil.

14. Vo vzťahu k námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu trov obhajoby postupovať podľa ust. , v znení účinnom v čase podania žaloby, odvolací súd uvádza. Žalobca si v konaní uplatňoval v rámci nároku na náhradu škody trovy právneho zastúpenia vo výške 5 000 eur, ktoré mu vznikli počas trestného konania a ktoré zaplatil obhajcovi za zastupovanie v trestnom konaní za jednotlivé úkony právnej služby v dohodnutej paušálnej odmene. Hoci trovy právneho zastúpenia vznikli žalobcovi pred prijatím právnej úpravy účinnej od 01.01.2013, judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. <https://www.judikaty.info/document/nssr/71319> zo dňa 28.apríla 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 17/2018), ako aj nadväzujúca súdna prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3Cdo 198/2017), zaujala taký výklad, že poškodený má nárok na náhradu účelne vynaložených trov obhajoby, za ktoré treba považovať trovy právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny stanovenej za zastupovanie klienta v trestnom konaní osobitným právnym predpisom (vyhl. č. ). Tento právny záver možno uplatniť aj v danej veci pri výklade v znení účinnom do 30.12.2012 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. ). Nie je sporným, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Pričom samotný odkaz na vyhlášku upravujúcu odmeňovanie advokátov znamenal, že zákonodarca aj podľa znenia účinného do 01.01.2013 mal na mysli výšku tarifnej odmeny určujúcej odmenu za zastupovanie. Odvolací súd poukazuje na právny názor vyjadrený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. zo dňa 28.04.2016, podľa ktorého pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba považovať za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu náklady v rozsahu tarifnej odmeny. I keď uvedené rozhodnutie NS SR bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou, túto Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením zo 14. septembra 2016 sp. zn. ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto uznesení konštatoval, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu jasne formuluje objektívny a nespochybniteľný spôsob určenia náhrady škody spočívajúcej v náhrade trov právneho zastúpenia v trestnom konaní, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obvineného a ktorú je povinný zaplatiť štát v rozsahu tarifnej odmeny advokáta. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno povinnosť náhrady trov obhajoby vyplývajúcich zo zmluvných dojednaní medzi obhajcom a jeho klientom prenášať na štát, ktorý síce za vzniknutú škodu zodpovedá, súčasne však výber obhajcu zvoleného sťažovateľom ani výšku dojednanej odmeny nemohol ovplyvniť. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. bolo na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia z 12. decembra 2017 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 17/2018, právna veta znie: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.“ Právny názor, ktorý je vyjadrený v

judikáte R 17/2018, treba aplikovať aj na daný prípad. Nakoľko súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní neaplikoval správne právne predpisy a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací súd dospel k záveru, že iba zrušením napadnutého rozhodnutia v tejto časti a jeho vrátením na súd prvej inštancie na nové prejednanie, dôsledne zabezpečí stranám možnosť (v rámci tzv. dvojinštančného konania) reagovať na skutkové zistenia, avšak i právne závery významné pre rozhodnutie v merite veci a zároveň možnosť náležite overiť (preskúmať) ich správnosť na základe riadneho opravného prostriedku.

15. V záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu považoval odvolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k výroku o trovách konania. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v prípade, ak výška plnenia závisí od rozhodnutia súdu, nemožno zaťažiť stranu sporu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Vychádzajúc z toho, že výška nemajetkovej ujmy je stanovená na základe úvahy, pri priznávaní nároku na náhradu trov konania je potrebné osobitne vyhodnotiť úspech v časti nároku na náhradu škody, zatiaľ čo pri posudzovaní úspechu v časti nemajetkovej ujmy, je potrebné prihliadnuť na to, že žalobca bol nepochybne úspešný plne čo do základu, a to bez ohľadu na to, či súd vo zvyšku nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.

16. Odvolací súd majúc tak na zreteli, aby rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej nebolo účastníkom odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného rozhodnutia, rozsudok súdu prvej inštancie podľa a v časti prisudzujúceho výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 5 000 eur odo dňa 08.02.2014 do zaplatenia (vrátane závislého výroku o trovách konania) zrušil a podľa vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť nároku žalobcu na náhradu škody titulom uplatnených trov obhajoby v sume 5000 eur, riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( ), a vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. , t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri nároku uplatnenom žalobcom.

17. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania ( ).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).