Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30Cb-23-2021.pdf
PDF · 177.52 KB
Case nature
Area
Subarea
30Cb/23/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Simonou Krčmárikovou v spore žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Žižkova 11, IČO: 35 704 713, zastúpený advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. David Soukeník, proti žalovaným: 1/ STANLEY TRANS, s.r.o., so sídlom Dolné Obdokovce 56, IČO: 47 504 617 (konanie skončené platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 38Up/1573/2021 z 7. októbra 2021, právoplatným a vykonateľným 9. novembra 2021), 2/ L. V., narodený XX. XX. XXXX, bytom H. I. XX, o zaplatenie 9 119,17 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9 119,17 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške:
- 9 % ročne zo sumy 407,40 eura od 07. 01. 2020 do zaplatenia;
- 9 % ročne zo sumy 8 711,77 eura od 13. 07. 2020 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
II. Žalobcovi voči žalovanému 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Podaným návrhom na vydanie platobného rozkazu (žaloba) na Okresnom súde Banská Bystrica, pracovisko upomínacieho súdu, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému 1/ (STANLEY TRANS, s.r.o., so sídlom Dolné Obdokovce 56, IČO: 47 504 617) a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 9 119,17 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 407,40 eura od 07. 01. 2020 do zaplatenia, 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 711,77 eura od 13. 07. 2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a zároveň žiadal aj priznanie náhrady trov konania v celom rozsahu.
2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 23. 09. 2016 uzavrel ako leasingový prenajímateľ na jednej strane so žalovaným 1/ ako leasingovým nájomcom na strane druhej Leasingovú zmluvu LZF/16/61082 (ďalej len „Zmluva 1“), predmetom ktorej bol leasing nového nákladného vozidla K. L. E X., VIN: O Dňa 23. 09. 2016 bola spísaná Ručiteľská listina č. ZIN/16/10162, v zmysle ktorej ručiteľ- žalovaný 2/ prehlásil žalobcovi, že ho uspokojí, ak dlžník - žalovaný 1/ nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe Zmluvy 1. Dňa 22. 06. 2020 žalobca v súvislosti s predčasným ukončením Zmluvy 1 vystavil žalovanému finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej Zmluvy 1, kde celkový nedoplatok žalovaného vyčíslil na sumu 8 711,77 eura, ktoré mal žalovaný zaplatiť žalobcovi do 12. 07. 2020. Dňa 23. 02. 2021 uzavrel žalovaný so žalobcom Dohodu o postupnom splácaní záväzku,
v zmysle ktorého sa žalovaný 1/ zaviazal zaplatiť dlžnú sumu vo forme pravidelných mesačných splátok. V zmysle § 323 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (Ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“) žalovaný 1/ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Zdôraznil, že uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi- žalovanému 2/.
3. Žalobca 09. 08. 2016 ako leasingový prenajímateľ na jednej strane uzavrel so žalovaným 1/ ako leasingovým nájomcom na strane druhej Leasingovú zmluvu LZF/16/60956 (ďalej len „Zmluva 2“), predmetom ktorej bol leasing nového nákladného vozidla K. L. E X., VIN: O Dňa 23. 01. 2017 bola spísaná Ručiteľská listina č. ZIN/16/07199, v zmysle ktorej ručiteľ - žalovaný 2/ prehlásil žalobcovi, že ho uspokojí, ak dlžník- žalovaný 1/ nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe Zmluvy 2. Dňa 17. 12. 2020 žalobca v súvislosti s predčasným ukončením Zmluvy 2 vystavil žalovanému finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej Zmluvy 2, kde celkový nedoplatok žalovaného vyčíslil na sumu 407,40 eura, ktoré mal žalovaný zaplatiť žalobcovi do 06. 01. 2020. Dňa 23. 02. 2021 uzavrel žalovaný so žalobcom Dohodu o postupnom splácaní záväzku, v zmysle ktorého sa žalovaný 1/ zaviazal zaplatiť dlžnú sumu prostredníctvom pravidelných mesačných splátok. V zmysle § 323 Obchodného zákonníka žalovaný 1/ uznal záväzok čo do dôvodu a výšky. Zároveň uviedol, že uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi - žalovanému 2/.
4. Dňa 18. 08. 2020 zaslal žalobca žalovanému 2/ výzvu na plnenie Zmluvy 1, z dôvodu neplatenia leasingových splátok žalovaným 1/, keďže žalovaný 1/ svoj záväzok nesplnil, žalovaný 2/ ako ručiteľ z Ručiteľskej listiny k Zmluve 1 je zaviazaný na uhradenie pohľadávky vo výške 8 711,77 eura.
5. Pokiaľ ide o Zmluvu 2/ žalobca zaslal 25. 08. 2021 žalovanému 2/ výzvu na plnenie Zmluvy 2, z dôvodu neplatenia leasingových splátok žalovaným 1/, keďže žalovaný 1/ svoj záväzok nesplnil, žalovaný 2/ ako ručiteľ z Ručiteľskej listiny k Zmluve 2 je zaviazaný na uhradenie pohľadávky vo výške 407,40 eura. Celkový nedoplatok tak predstavuje sumu vo výške 9 119,17 eura, ktorú žalovaní žalobcovi do podania žaloby dňa neuhradili.
6. S ohľadom na uznanie záväzku Zmluvy 1 a Zmluvy 2 a nezaplatením sumy vo výške 9 119,17 eura podľa finančných vyúčtovaní Zmlúv 1 a 2 v stanovenej lehote sa žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobcovi dostal v zmysle § 365 a nasl. Obchodného zákonníka do omeškania a žalovaný 2/ sa zaviazal na splatenie sumy na základe článku II Ručiteľskej listiny, len čo žalovaný 1/ neuhradí svoje záväzky v termínoch podľa platnej dohody o platbách nájomného alebo v termínoch určených podľa zmluvy alebo Všeobecne záväzných podmienkach. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ do podania žaloby svoj záväzok neuhradili, preto si žalobca podľa § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. 01. 2013 (ďalej len „Nariadenie vlády“) uplatnil aj úroky z omeškania. Vzhľadom k uvedenému a výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnú k prvému dňu omeškania si žalobca uplatnil právo od žalovaných na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy vo výške 407,40 eura od 07. 01. 2020 do zaplatenia a vo výške 9 % p. a. zo sumy vo výške 8 711,77 eura od 13. 07. 2020 do zaplatenia.
7. Žalobca si zároveň uplatnil podľa § 2 Nariadenia aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške 40 eur.
8. Ako dôkaz priložil žalobca k žalobe Leasingovú zmluvu č. LZF/16/61082 z 23. 09. 2016; Dohodu o platbách nájomného k zmluve č. LZF/16/61082 z 15. 11. 2016 s trvalým prevodným príkazom; Ručiteľskú listinu č. ZIN/16/10162 z 23. 09. 2016 spolu so súhlasom so spracovaním osobných údajov ručiteľa; Finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/61082 z 22. 06. 2020 s fotokópiou doručenky; Návrh na predčasné ukončenie zmluvy k 19. 11. 2019; faktúru č. 1661082801 z 22. 06. 2020; Vysvetlenie položiek finančného vyúčtovania č. LZF/16/61082 z 22. 06. 2020; výzvu na plnenie z 18. 08. 2020 s fotokópiou doručenky; Dohodu o postupnom splácaní záväzku z 23. 02. 2021 s prílohou č. 1 k Dohode; Leasingovú zmluvu č. LZF/16/60956 z 09. 08. 2016; Ručiteľskú listinu č. ZIN/16/07199 z 09. 08. 2016 spolu so súhlasom so spracovaním osobných údajov ručiteľa; Zaslanie konečného finančného vyúčtovania k Zmluve č. LZF/16/60956 z 28. 09. 2020; Finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/60956 z 17. 12. 2019; faktúru č. 1660956801 z 17. 12. 2019; Návrh na predčasné ukončenie zmluvy k 08. 08. 2019, Dohodu o ukončení Leasingovej zmluvy č. LZF/16/60956 z 08. 08. 2019; emailová komunikácia
z 28. 10. 2019; faktúru č. 1260000079 z 28. 10. 2019; manažérske zhrnutie z 23. 08. 2019; výzvu na plnenie z 12. 10. 2020; výzvu na plnenie z 25. 08. 2021 s fotokópiou doručeniek a Dohodu o postupnom splácaní záväzku z 23. 02. 2021 s prílohou č. 1 k Dohode.
9. Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko upomínacieho súdu, rozhodol vo veci platobným rozkazom sp. zn. 38Up/1573/2021 z 7. októbra 2021, ktorým uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 9 911,17 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 407,40 eura od 07. 01. 2020 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8 711, 77 eura od 13. 07. 2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur s tým, že plnením jedného žalovaného v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť plniť ostatných žalovaných, alebo aby v tej istej lehote podali odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Zároveň žalovanému 1/ a 2/ uložil v lehote 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 909,04 eura cestou splnomocneného právneho zástupcu žalobcu. Platobný rozkaz bol doručený žalobcovi 08. 10. 2021, žalovanému 1/ dňa 24. 10. 2021 a žalovanému 2/ dňa 28. 10. 2022.
10. Proti platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote žalovaný 2/ odpor, v ktorom tvrdil, že nárok žalobcu nie je vyčíslený v súlade s leasingovými zmluvami. Uviedol, že žalobca na základe zmlúv poskytol vadné plnenie, spočívajúce v neustálych poruchách a nutných opravách predmetov zmlúv, v dôsledku čoho žalovaný 1/ tieto predmety nemohol riadne užívať na výkon svojej podnikateľskej činnosti. Žalobcom vyčíslené sumy žiadnym spôsobom nereflektujú žalovaným 1/ uplatnené a dojednané nároky na zľavu zo splátok za poskytované plnenie a ani zmluvnými stranami dohodnutý odklad plnenia pravidelných mesačných splátok počas pandemického obdobia spôsobeného ochorením COVID 19. Ďalej uviedol, že žalobca po ukončení predmetných leasingových zmlúv predmety financovania predal tretím osobám za kúpnu cenu, ktorá bola podstatne nižšia ako bola v tom čase bežná trhová cena za rovnaké vozidlá v štandardnom trhovom prostredí, čím došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu v menšom rozsahu, ako by prišlo pri predaji za bežnú trhovú cenu. Záverom uviedol, že má postavenie spotrebiteľa v predmetnom konaní a k všetkému sa vyjadrí na nariadenom pojednávaní. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný 2/ žiadal platobný rozkaz zrušiť a nariadiť pojednávanie.
11. K odporu žalovaného sa písomne sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že zmluvný vzťah založený zmluvami č. LZF/16/61082 a č. LZF/16/609562, žalobcu a žalovaného 1/ (STANLEY TRANS, s.r.o.,) na podklade, ktorého sa vedie predmetné konanie je obchodnoprávnym vzťahom a nejde o spotrebiteľský vzťah. Žalovaný 2/ je ručiteľom žalovaného 1/ a v tomto smere poukázal na znenie § 52 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo len „OZ“). Žalovaný 1/ nie je fyzickou osobou, a teda ho nemožno posudzovať ako spotrebiteľa a vzhľadom na túto skutočnosť uvedený zmluvný vzťah založený leasingovými zmluvami LZF/16/61082 a LZF/16/60956 (ďalej len „zmluvy“) nie je spotrebiteľským, ale čisto obchodnoprávnym vzťahom podliehajúcim úprave Obchodného zákonníka, a treba ho ako obchodnoprávny vzťah posudzovať. Poukázal na čl. 6 ods. 8 Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej len „VZP“) zmluvy, v zmysle ktorého sa zmluvné strany (žalobca a žalovaný 1/) dohodli, že ich právny vzťah sa riadi obchodným zákonníkom. Žalovaný 2/ sa vo svojom odpore označil za spotrebiteľa s tým, že v rámci dokazovania chce preukázať tvrdenia uvedené v odpore. Vzhľadom k uvedenému predmetný zmluvný vzťah nie je spotrebiteľským, ale obchodnoprávnym a nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), týkajúce sa sporov so slabšou stranou.
12. K uznaniu záväzku uviedol, že žalovaný 2/, ktorý je v postavení ručiteľa je súčasne jediným konateľom a spoločníkom žalovaného 1/ a o všetkých záväzkoch žalovaného 1/ mal a musel mať vedomosť. Žalovaný 1/ nárok žalobcu nijako nespochybnil, v dôsledku čoho platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 38Up/1573/2021 vo vzťahu k žalovanému 1/ nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 09. 11. 2021. Odpor žalovaného 2/ je účelový a tendenčný aj z ohľadom na vyhlásenia žalovaného 1/, v ktorých uznal záväzok voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný 1/ podpísal dohodu o postupnom splácaní záväzku zmluvy LZF/16/60956 dňa 23. 02. 2021 (súčasť žaloby) a dohodu o postupnom splácaní záväzku zmluvy LZF/16/61082 dňa 23. 02. 2021 (súčasť žaloby). V zmysle čl. I bod 2 predmetných dohôd žalovaný 1/ žalobcovi vyhlásil, že uznáva záväzok podľa § 323 Obchodného zákonníka, čo do dôvodu a výšky. Uvedené vyhlásenie žalovaného 1/ zaväzuje taktiež žalovaného 2/. Poukázal na § 323 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka Dôsledkom uznania záväzku tak, ako ho predpokladá prvá veta § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka je vznik
vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Uznanie záväzku je možné posúdiť ako utvrdenie záväzku. Žalobcovi na preukázanie oprávnenosti žalovaného nároku stačí, aby preukázal, že nárok, ktorý si žalobou od žalovaného uplatňuje, žalovaný písomne uznal. Odsek 3 predmetného ustanovenia upravuje otázku účinkov uznania záväzku dlžníkom pre dlžníkovho ručiteľa: vyvrátiteľná domnienka o existencii záväzku v dobe uznania záväzku platí aj voči ručiteľovi, a to aj bez jeho súhlasu vyžadovaného v občianskoprávnej úprave (§ 548 ods. 3), rovnako ako aj voči nemu začína plynúť nová štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku. Uznanie záväzku je spôsobom zabezpečenia záväzku dlžníka vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu, konkrétne záväzku zaplatiť dlžnú sumu za poskytnuté služby. Ide o jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi.
13. V súvislosti s ručením žalobca uviedol, že ručením vzniká osobitný trojstranný právny vzťah medzi subjektmi - veriteľ, dlžník, ručiteľ, na základe ktorého je dlžník povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa a pre prípad, že ju neuspokojí, vzniká ručiteľovi povinnosť plniť v prospech veriteľa a následne požadovať od dlžníka to, čo plnil namiesto neho. Ručiteľ nevstupuje do záväzkového vzťahu na miesto dlžníka, ale je povinný plniť rovnaký záväzok vedľa dlžníka, pričom záväzok ručiteľa je relatívne samostatný a od záväzku dlžníka sa odlišuje v právnej skutočnosti, ktorá ho zakladá, ako aj v dobe vzniku a splatnosti, a teda nejde o spoločný solidárny záväzok.
14. Dňa 23. 09. 2016, teda v že v ten istý deň ako bola uzavretá leasingová zmluva č. LZF/16/61082 medzi žalobcom a žalovaným 1/, bola podpísaná aj Ručiteľská listina č. ZIN/16/10162 (ďalej len „listina 1“), v zmysle ktorej ručiteľ - žalovaný 2/ prehlásil žalobcovi, že ho uspokojí, ak dlžník - žalovaný 1/ nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe Zmluvy LZF16/61082 a dňa 09. 08. 2016, teda v ten istý deň ako bola uzavretá leasingová zmluva č. LZF/16/60956 medzi žalobcom a žalovaným 1/, bola podpísaná aj Ručiteľská listina č. ZIN/16/07199 (ďalej len „listina 2“ v spojení s listinou 1 spolu „listiny“), v zmysle ktorej ručiteľ - žalovaný 2/ prehlásil žalobcovi, že ho uspokojí, ak dlžník - žalovaný 1/ nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe Zmluvy LZF16/60956. Zdôraznil, že v zmysle článku I bod 5 listiny ručiteľ - žalovaný 2/ zároveň prehlásil, že sa podrobne zoznámil so znením zmluvy a VZP a jeho ručenie sa vzťahuje na všetky záväzky dlžníka - žalovaného 1/, ktoré podľa týchto všeobecných podmienok dlžníkovi - žalovanému 1/ vzniknú alebo môžu vzniknúť a v zmysle čl. I bod 4 listiny sa zabezpečujú všetky záväzky dlžníka zo zmluvy vrátane ich príslušenstva najmä jednotlivé splátky uvedené v príslušnej dohode o platbách nájomného ako aj pohľadávky ktoré veriteľ vyčísli a dlžník ich bude povinný v zmysle zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok ČSOB Leasing, a.s. ktoré tvoria súčasť zmluvy zaplatiť v prípade predčasného ukončenia zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na § 303 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, pričom ručenie je subsidiárnym zabezpečovacím inštitútom k hlavnému záväzku bez ohľadu na to, akú formu má ručenie, či ide o formu ručiteľského vyhlásenia alebo ručiteľskej listiny prípadne inej obsahovo preukázateľnej formy.
15. Podstata právnej úpravy ručenia spočíva v tom, že ručiteľ ako tretia osoba, ktorá nie je účastníkom právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, sa písomne zaviaže, že uspokojí pohľadávku veriteľa pre prípad, ak ju neuspokojí sám dlžník (v predmetnom konaní žalobca - veriteľ, žalovaný 1/ - dlžník a žalovaný 2/ - ručiteľ). Takýmto vyhlásením sa právna pozícia veriteľa zlepšuje, pretože môže za podmienok stanovených v zákone požadovať plnenie nielen od dlžníka, ale aj od ručiteľa. Ručením vzniká osobitný trojstranný právny vzťah medzi subjektmi - veriteľ, dlžník, ručiteľ, na základe ktorého je dlžník povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa a pre prípad, že ju neuspokojí vzniká ručiteľovi povinnosť plniť v prospech veriteľa a následne požadovať od dlžníka to, čo plnil namiesto neho. Poznamenal, že ručiteľ nevstupuje do záväzkového vzťahu na miesto dlžníka, ale je povinný plniť rovnaký záväzok vedľa dlžníka, pričom záväzok ručiteľa je relatívne samostatný a od záväzku dlžníka sa odlišuje tak v právnej skutočnosti, ktorá ho zakladá, ako aj v dobe vzniku a splatnosti a nejde o spoločný solidárny záväzok.
16. Ručiteľské vyhlásenia žalovaného 2/ sú dostatočne určité a majú zákonom predpísané obligatórne náležitosti. Forma ručiteľského vyhlásenia je písomná, dlžník, veriteľ a ručiteľ sú dostatočne označený, záväzok je špecifikovaný nárokom zo zmluvy. Nárok uplatňovaný žalobcom voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ je dostatočne určitý a vyplýva zo zmluvy a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Ručiteľské vyhlásenia spĺňajú všetky požiadavky platného právneho úkonu, preto v zmysle § 306 ods. 1 OBZ je veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, a to aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy veriteľa, pretože táto výzva nie je potrebná, ak ho
veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Žalobca vyzval žalovaného 2/ výzvou na plnenie z 12. 10. 2020 a výzvou z 18. 08. 2020, na ktoré žalovaný nereagoval.
17. Žalobca aj napriek uznaniu záväzku žalovaným 1/ zaťažujúcim aj žalovaného 2/ uviedol, že tvrdenie žalovaného 2/ o poskytovaní vadného plnenia zo strany žalobcu je úplne absurdným tvrdením. V tomto smere poukázal na účel zmluvy o finančnom leasingu a jej jednotlivé ustanovenia a ustanovenia VZP, a to konkrétne bod 1. 1. 5 VZP, bod 1. 1. 6. VZP a bod 1. 3. 1. VZP. Predmety leasingu si vybral sám žalovaný 1/ od tretej strany - dodávateľa a žalobca poskytol žalovanému len finančné krytie. Žalobca poskytuje len finančnú službu na obstaranie hnuteľného majetku. Žalobca svoj nárok odôvodňuje najmä s poukazom na podstatu finančného leasingu, pričom leasing predstavuje spravidla dvojstranný záväzkový vzťah, pri ktorom nájomca, v prospech ktorého je prenechávané užívanie veci a poberanie úžitku, platí prenajímateľovi za používanie predmetu lízingu stanovené nájomné formou jednotlivých splátok po dobu trvania lízingu. Prenajímateľ je tá strana nájomného vzťahu, ktorá prenecháva druhej strane určitú vec do nájmu za účelom jej užívania, pričom po celú dobu prenájmu zostáva majiteľom tejto veci. Napriek tomu, že nájomca nie je právnym vlastníkom majetku, musí sa oň starať rovnako, ako keby ním bol.
18. Do pozornosti súdu v súvislosti s definovaním leasingu a leasingovej zmluvy dal rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky Cpjn 204/2007 z 8. septembra 2010, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/230/2009 z 16. decembra 2010 a rozsudok Vrchného soudu v Prahe sp. zn. 2Cmo/380/2005 z 5. decembra 2006.
19. S poukazom na uvedené žalobca poukázal na povinnosť prenajímateľa prenechať užívanie predmetu lízingu a povinnosť nájomcu platiť prenajímateľovi za používanie predmetu lízingu stanovené nájomné formou jednotlivých splátok po dobu trvania lízingu. Primárnym predmetom podnikania žalobcu je poskytovanie finančnej služby. V nadväznosti na uvedené, základnou povinnosťou nájomcu vyplývajúci zo zmluvného vzťahu so žalobcom bola povinnosť platiť splátky nájomného v zmysle splátkového kalendára, ktorý tvoril neoddeliteľnú súčasť leasingových zmlúv, na základe ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok.
20. Žalovaný 2/ v odpore uviedol len všeobecné útočné a tendenčné tvrdenia, bez akýchkoľvek dôkazov, nemajúce žiadnu relevantnú váhu spochybniť nárok žalobcu. Tvrdenia žalovaného 2/ sú spôsobilé poškodiť dobré nemo žalobcu, pretože sa nijakým spôsobom nezakladajú na pravde. Ak tvrdí žalovaný 2/, že žalovaný 1/ nemohol využívať predmety leasingov, čo nie je pravda, mal si nároky uplatniť voči dodávateľovi predmetu leasingu. Žalovaný 1/ uvedené tvrdenia neuviedol a k žalobe sa vôbec nevyjadril, čim nadobudol platobný rozkaz v časti žalovaného 1/ právoplatnosť a vykonateľnosť. Poukázal na to, že zodpovednosť za škodu zaťažovala žalovaného 1/. Dodal, že na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti, žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia, tzn. predmetu leasingu a vznik svojho nároku, čo žalobca preukázal. Žalobca uniesol dôkazné bremeno tvrdenia vzniku nárokov z leasingovej zmluvy aj bremeno dôkazu v podobe pripojených príloh k žalobe a k vyjadreniu. Žalovaný 2/ nie je procesným subjektom, ktorého by sa procesné povinnosti netýkali. Je povinnosťou 2/, aby na svoje tvrdenia označil dôkazy. Ide o tzn. presúvanie dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/6/2010 z 22. septembra 2010). Do pozornosti dal aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 týkajúce sa dôkazného bremena.
21. S poukazom na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil nárok žalobcu čo do výšky a jeho rozsahu, preto vyjadrenie označené ako odpor považuje za vecne neodôvodnené. Z uvedeného dôvodu navrhol žalobe žalobcu vyhovieť.
22. Keďže žalobca v zmysle § 14 ods.1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní doručil v zákonnej lehote návrh na pokračovanie v konaní, Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko
upomínacieho súdu, platobný rozkaz zrušil voči žalovanému 2/ a vec postúpil Okresnému súdu Nitra dňa 02. 12. 2021 na ďalšie konanie.
23. K vyjadreniu žalobcu k odporu žalovaného 2/ sa žalovaný 2/ ďalej nevyjadri.
24. Okresný súd nariadil pojednávanie na 19. 10. 2022, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu. Na pojednávanie sa nedostavil žalobca, ani žalovaný 2/, preto súd pojednával podľa § 180 CSP v ich neprítomnosti.
25. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorými sú Leasingová zmluva č. LZF/16/61082 z 23. 09. 2016, Dohoda o platbách nájomného z 15. 11. 2016 k zmluve č. LZF/16/61082, Trvalý prevodný príkaz, Ručiteľská listina č. ZIN/16/10162 z 23. 09. 2016, Súhlas so spracovaním osobných údajov Stanislav Kunkela, Finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/61082 - žalovaný 1/, Fotokópia doručenky zásielky adresovanej žalovanému 1/, Výpis z účtu odberateľa - žalovaný 1/ k 22. 06. 2020, Návrh na predčasné ukončenie zmluvy k 19. 11. 2019, Faktúra č. 1661082801 z 22. 06. 2020 na sumu 40 620,37 eura, Vysvetlenie položiek finančného vyúčtovania č. LZF/16/61082 z 22. 06. 2020, Výzva na plnenie z 18. 08. 2020 adresovaná žalovanému 2/, Fotokópia doručenky k zásielke adresovanej žalovanému 2/, Dohoda o postupnom splácaní záväzku uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1/ z 23. 02. 2021, Príloha č. 1 k Dohode o postupnom splácaní záväzku, Leasingová zmluva č. LZF/16/60956 z 09. 08. 2016, Ručiteľská listina č. ZIN/16/07199 z 09. 08. 2016, Súhlas so spracovaním osobných údajov L. V., Konečné finančné vyúčtovanie k zmluve č. LZF/16/60956 z 28. 09. 2020, Finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/60956 z 17. 12. 2019 - žalovaný 1/, Faktúra č. 1660956801 z 17. 12. 2019 na sumu 40 500 eura, Výpis z účtu odberateľa - žalovaný 1/ k 17. 12. 2019, Návrh na predčasné ukončenie zmluvy k 08. 08. 2019, Návrh na predčasné ukončenie zmluvy k 08. 08. 2019, Dohoda o ukončení Leasingovej zmluvy č. LZF/16/60956 a o vysporiadaní vzájomných vzťahov z 08. 08. 2019, Emailová komunikácia z 28. 10. 2019, Faktúra č. 1260000079 z 28. 10. 2019 na sumu 48 063,60 eura, Manažérske zhrnutie z 23. 08. 2019, Výzva na plnenie žalovanému 1/ z 12. 10. 2020, Výzva na plnenie žalovanému 1/ z 25. 08. 2021, Fotokópia doručenky k zásielke adresovanej žalovanému 1/, Dohoda o postupnom splácaní záväzku uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1/ z 23. 02. 2021, Príloha č. 1 k Dohode o postupnom splácaní záväzku, Protokol o prevzatí predmetu financovania k zmluve č. LZF/16/60956, Faktúra od dodávateľa Agrotec č. 7055036932 z 09. 08. 2016 na sumu 92 800 eura, Faktúra od dodávateľa Agrotec č. 7055039229 z 15. 11. 2016 na sumu 92 800 eura, Všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a.s., pre dopravnú techniku 01/15, Sprievodný list k dodávateľskej faktúre z 15. 11. 2016, Protokol o prevzatí predmetu financovania k zmluve č. LZF/16/61082 z 13. 11. 2011, Protokol o výsledku schválenia.
26. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava písomne podanej žaloby. Žalovaný 1/ uzavrel so žalobcom dve leasingové zmluvy, kde bolo predmetom financovanie vozidiel. Leasingové zmluvy boli zabezpečené ručiteľskými vyhláseniami žalovaného 2/ v prípade porušenia záväzku žalovaného 1/. Keďže žalovaný 1/ neplatil žalobcovi dohodnuté splátky, došlo k výpovedi, predčasnému ukončeniu leasingových zmlúv a vystaveniu finančného vyúčtovania. Následne žalovaný 1/ uzavrel dohodu o postupnom splácaní týchto záväzkov, v ktorých uznal nárok voči žalobcovi a zaviazal sa ho uhradiť v splátkach, k čomu neprišlo. Vyhlásenie k uznaniu záväzku sa vzťahuje aj na ručiteľa.
27. Podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.
28. Súd vychádzajúc z citovaného ustanovenia postupoval pri posudzovaní podanej žaloby v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, pretože má za preukázané, že žalobca, ako aj žalovaný 1/ vstupovali do zmluvného vzťahu ako podnikateľské subjekty, ktoré konali v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo inej obchodnej činnosti. Skutočnosť, že žalovaný 2/ je fyzickou osobou však neznamená, že ide o vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, keďže žalovaný 2/ vystupuje ako ručiteľ pôvodného záväzku, ktorý nasleduje právny režim pôvodného záväzku, ktorý je obchodnoprávnym záväzkom. V tomto smere na podporu uvedeného záveru poukazuje súd na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/5/2020 z 29. apríla 2020, v dôsledku ktorých možno konštatovať,
že ak zabezpečovaný záväzok je záväzkom, na ktorý sa aplikujú ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, rovnakým právnym režimom sa spravuje aj ručiteľský (akcesorický) záväzok. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že ide nepochybne o obchodnoprávny vzťah strán sporu a je potrebné postupovať v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.
29. Ďalej súd pokiaľ ide o vzťah žalovaného 2/ a žalobcu, pričom žalovaný 2/ označil tento vzťah za spotrebiteľský a od toho odvodzoval aj svoje postavenie slabšej zmluvnej strany uvádza, že v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Ndc/10/2016 z 9. novembra 2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 3/2017 pod p. č. 18 jednoznačne vyplýva, že fyzická osoba, ktorá ako konateľ a spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok obchodnej spoločnosti z „odplatnej“ zmluvy medzi podnikateľmi. Z uvedeného je teda zrejmé, že nielenže s poukazom na charakter akcesorického vzťahu ručiteľského záväzku a hlavného záväzkového vzťahu založeného leasingovou zmluvou, ale aj s poukazom na postavenie žalovaného 2/ vo vzťahu k žalovanému 1/ (obchodná spoločnosť STANLEY TRANS, s.r.o.), kde žalovaný 2/ vystupoval ako jediný konateľ a jediný spoločník, nemožno dospieť k záveru, že by žalovaný 2/ mohol mať postavenie spotrebiteľa v predmetnom spore.
30. S poukazom na uvedené skutočnosti konštatuje súd, že obrana žalovaného 2/ spočívajúca v poukazovaní na svoje postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany sporu je absolútne bezpredmetná. Keďže má súd za vysporiadané, v zmysle akej právnej úpravy má posudzovať predmetný zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného 2/, pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti žalobou uplatneného nároku.
31. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.
32. Z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový a právny stav.
33. Z predložených listín mal súd za preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 23. 09. 2016 uzatvoril žalobca ako leasingový prenajímateľ so žalovaným 1/ ako leasingovým nájomcom, Leasingovú zmluvu č. LZF/16/61082 (ďalej len „zmluva 1“) a dňa 09. 08. 2016 uzatvoril žalobca ako leasingový prenajímateľ so žalovaným 1/ ako leasingovým nájomcom, Leasingovú zmluvu č. LZF/16/60956 (ďalej len „zmluva 2“).
34. Dňa 23. 09. 2016 podpísal žalobca so žalovaným 2/ Ručiteľskú listinu č. ZIN/16/10162, v ktorej sa žalovaný 2/ zaviazal uspokojiť žalobcu, ak dlžník nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe leasingovej zmluvy č. LZF/16/61082 a dňa 09. 08. 2016 podpísal žalobca so žalovaným 2/ Ručiteľskú listinu č. ZIN/16/07199, v ktorej sa žalovaný 2/ zaviazal uspokojiť žalobcu, ak dlžník nesplní svoj záväzok zaplatiť žalobcovi niektorú z pohľadávok vzniknutých na základe leasingovej zmluvy LZF/16/60956.
35. Z finančného vyúčtovania predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/1082 z 22. 06. 2020 vyplýva, že nedoplatok na uvedenej leasingovej zmluve predstavuje sumu vo výške 8 711,77 eura, pričom na jeho úhradu bol žalovaný 1/ vyzvaný do 12. 07. 2020.
36. Výzvou na plnenie adresovanej žalovanému 2/ z 18. 08. 2020 vyzval žalobca žalovaného 2/ ako ručiteľa na úhradu dlžnej sumy vo výške 8 711,77 eura v lehote najneskôr do 01. 09. 2020.
37. V dohode o postupnom splácaní záväzku z 23. 02. 2021 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dlžník uznal záväzok z leasingovej zmluvy č. LZF/16/1082 z 22. 06. 2020 vo výške 8 711,77 eura podľa § 323 Obchodného zákonníka, čo do dôvodu a výšky. Prílohou Dohody je rozpis splátok.
38. Z konečného finančného vyúčtovania k zmluve č. LZF/16/60956 z 28. 09. 2020 vyplýva, že nedoplatok na splátkach leasingového nájomcu (žalovaného 1/) je vo výške 407,40 eura, na úhradu ktorého bol zároveň žalovaný 1/ vyzvaný najneskôr do 12. 10. 2020. Uvedené vyplýva aj z Finančného vyúčtovania predčasne ukončenej zmluvy č. LZF/16/60956 z 17. 12. 2019.
39. Výzvou na plnenie adresovanej žalovanému 2/ z 12. 10. 2020 a z 25. 08. 2021 vyzval žalobca žalovaného 2/ ako ručiteľa na úhradu dlžnej sumy vo výške 407,40 eura v lehote najneskôr do 26. 10. 2020.
40. V dohode o postupnom splácaní záväzku z 23. 02. 2021 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/ dlžník uznal záväzok z leasingovej zmluvy č. LZF/16/60956 z 09. 08. 2016 vo výške 407,40 eura podľa § 323 Obchodného zákonníka, čo do dôvodu a výšky. Prílohou Dohody je rozpis splátok.
41. Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že žalobca a žalovaný 1/ medzi sebou uzavreli leasingovú zmluvu, ktorá nie je ako zmluvný typ definovaná v Obchodnom a ani Občianskom zákonníku, ktorá je považovaná za zmluvu nepomenovanú (inominátnu) v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a na daný vzťah sa bude preto aplikovať Obchodný zákonník. Uzavretie leasingových zmlúv za účelom financovania obstarania nákladných vozidiel nebolo medzi stranami sporné.
42. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
43. Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.
44. Podľa § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka, ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.
45. Podľa § 311 ods. 2 Obchodného zákonníka, ručenie však nezaniká, ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom alebo pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.
46. Ručenie predstavuje významný zaisťovací inštitút aj v obchodnoprávnej oblasti. Zabezpečiť ním možno peňažný ako aj nepeňažný záväzok dlžníka, záväzok osobnej povahy (viažuci sa výlučne na osobu dlžníka) však vzhľadom na jeho povahu, zabezpečiť nemožno. Právna úprava ručenia v rámci Obchodného zákonníka je komplexná, existujúca paralelne popri ucelenej úprave ručenia, obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 546 - 550 OZ) Záväzok ručiteľa voči veriteľovi vznikajúci z titulu ručenia je vo vzťahu k hlavnému obligačnému vzťahu existujúcemu medzi veriteľom a dlžníkom vzťahom akcesorickým. Akcesiorita ručenia znamená, že medzi ručiteľom a dlžníkom z hlavného záväzkového vzťahu sa nejedná o spoludlžnícky vzťah, ale že ručiteľ je iba v postavení „vedľajšieho“ dlžníka. Akcesiorita vyjadruje závislosť zabezpečovacieho záväzku na záväzku hlavnom, teda znamená že vznik a trvanie zabezpečovaného záväzku je priamo podmienené existenciou hlavného(zaisťovaného) záväzku. Subsidiárna povaha ručenia vyplýva z doplňujúceho a podporného postavenia ručiteľa, vzhľadom na primárny vzťah dlžník - veriteľ.
47. V nadväznosti na formálne náležitosti samotného vyhlásenia, zákon vyžaduje jeho písomnú formu. Určitosť zabezpečovaného záväzku vyžaduje jeho špecifikáciu čo do rozsahu (výšky pohľadávky), obsahu (stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán), ako aj právneho titulu (napr. pôžička). Taktiež z účelu predmetného vyhlásenia vyplýva nutnosť presnej identifikácie jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa a zo znenia § 303 možno vyvodiť aj nutnosť dodržania obsahovej stránky vyhlásenia - záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom. Predmetné ustanovenie je kogentné.
48. Oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa je podmienené nesplnením splatného záväzku dlžníkom, avšak až po uplynutí primeranej doby od písomnej výzvy uskutočnenej veriteľom. Zo slovenskej judikatúry vyplýva, že podmienka písomnej výzvy je splnená tiež v prípade, ak je dlžníkovi doručená žaloba, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku súčasne od dlžníka aj od ručiteľa.
49. Podmienka písomnej výzvy (teda prioritného uplatnenia u dlžníka) nie je však absolútna, v dvoch osobitných prípadoch je veriteľovi umožnené domáhať sa splnenia záväzku priamo od ručiteľa. Obchodný zákonník stanovuje z princípu prioritného uplatnenia u dlžníka dve výnimky - ak veriteľ
nemôže vyzvanie uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Ide teda výlučne o prípady, keď za nemožnosť doručenia výzvy nezodpovedá veriteľ ale dlžník, keďže takýto výklad účel ustanovenia odseku 1 logicky podmieňuje.
50. V dôsledku akcesorickej povahy ručenia je zánik vedľajšieho (zabezpečovacieho) záväzku podmienený zánikom záväzku hlavného (zabezpečovaného), pričom k zániku zabezpečovaného záväzku môže dôjsť z akéhokoľvek dôvodu upraveného Obchodným zákonníkom či Občianskym zákonníkom (dohodou, odstúpením od zmluvy, odpustením dlhu, započítaním, zmarením účelu zmluvy, vzdaním sa práva atď.).
51. Zákon však stanovuje dve výnimky, keď k zániku ručenia - napriek zániku zaisťovaného záväzku, nedôjde. V zmysle dôvodovej správy ide o opatrenia uskutočnené za účelom posilnenia právnej istoty a ochrany veriteľa. Pôjde o situáciu, ak záväzok zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia dlžníka, avšak je splniteľný ručiteľom, alebo ak došlo k zániku dlžníka - právnickej osoby. Ďalšie výnimky z princípu akcesority možno nájsť v Občianskom zákonníku - v prípadoch prevzatia dlhu (§ 532 OZ) a pri nahradení pôvodného záväzku záväzkom novým (novácia v zmysle § 572 ods. 1 OZ) - tu však nový záväzok zostáva zaistený minimálne do výšky zaistenia záväzku pôvodného. Ustanovenie odseku 1 je kogentné a odsek 2 je dispozitívnej povahy.
52. Vychádzajúc z uvedeného dospel súd k záveru, že Ručiteľská listina č. ZIN/16/10162 z 23. 09. 2016 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 2/ Stanislavom Kunkelom (ručiteľom) obsahuje všetky podstatné náležitosti tak, ako to vyžaduje zákon. Ručiteľská listina je písomná a je podpísaná veriteľom aj ručiteľom. Ručiteľ v predmetnej ručiteľskej listine prehlasuje veriteľovi (žalobcovi), že ho uspokojí, ak dlžník žalovaný 1/ - spoločnosť STANLEY TRANS, s.r.o., nesplní svoj záväzok z leasingovej zmluvy č. LZF/16/10162 z 23. 09. 2016. V čl. I Ručiteľskej listiny obsahuje špecifikáciu výšku pohľadávky čo do rozsahu, keď táto je vyčíslená maximálne vo výške 118 174,70 eura, ako aj právny titul - leasingová zmluva. Subjekty sú riadne identifikované a je zrejmé, kto je veriteľ, kto dlžník a kto ručiteľ. V bode 3 čl. I Ručiteľskej listiny ručiteľ výslovne uvádza, že si je plne vedomý toho, že hodnota zabezpečenej pohľadávky uvedenej v ods. 1 tohto článku je predbežná a môže sa zmeniť. Ručiteľ výslovne prehlasuje, že ručí za všetky záväzky dlžníka podľa zmluvy. V čl. II je uvedené, že ak dlžník neuhradí svoje záväzky v termínoch podľa platnej dohody o platbách nájomného alebo v termínoch určených podľa zmluvy alebo Všeobecných zmluvných podmienok ČSOB Leasing, a.s., ktoré tvoria súčasť zmluvy, je veriteľ oprávnený najskôr 10 kalendárnych dní po splatnosti predmetnej splátky alebo iného záväzku v zmysle čl. I ručiteľskej listiny vyzvať ručiteľa na splnenie dlžného záväzku za dlžníka, a to aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy dlžníkovi.
53. Rovnako tak spĺňa všetky náležitosti aj Ručiteľská listina č. ZIN/16/07199 z 09. 08. 2016, ktorá bola uzavretá medzi žalovaným 2/ Stanislavom Kunkelom ako ručiteľom a žalobcom ako veriteľom, v ktorom vyhlásil, že uspokojí žalobcu, ak dlžník nesplní svoj záväzok z leasingovej zmluvy č. LZF/16/60956 z 09. 08. 2016. Ručiteľská listina je písomná a je podpísaná veriteľom aj ručiteľom. V čl. I Ručiteľskej listiny obsahuje špecifikáciu výšku pohľadávky čo do rozsahu, keď táto je vyčíslená maximálne vo výške 121 003,86 eura, ako aj právny titul - leasingová zmluva. Subjekty sú riadne identifikované a je zrejmé, kto je veriteľ, kto dlžník a kto ručiteľ. V bode 3 čl. I Ručiteľskej listiny ručiteľ výslovne uvádza, že si je plne vedomý toho, že hodnota zabezpečenej pohľadávky uvedenej v ods. 1 tohto článku je predbežná a môže sa zmeniť a zároveň výslovne prehlasuje, že ručí za všetky záväzky dlžníka podľa zmluvy. V čl. II je uvedené, že ak dlžník neuhradí svoje záväzky v termínoch podľa platnej dohody o platbách nájomného alebo v termínoch určených podľa zmluvy alebo Všeobecných zmluvných podmienok ČSOB Leasing, a.s., ktoré tvoria súčasť zmluvy, je veriteľ oprávnený najskôr 10 kalendárnych dní po splatnosti predmetnej splátky alebo iného záväzku v zmysle čl. I ručiteľskej listiny vyzvať ručiteľa na splnenie dlžného záväzku za dlžníka, a to aj bez predchádzajúcej písomnej výzvy dlžníkovi.
54. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že ručenie založené na základe oboch ručiteľských listín je platné, pretože tieto spĺňajú všetky zákonné náležitosti, a teda žalobca sa mohol v prípade, ak žalovaný 1/ nesplnil svoj záväzok, domáhať úhrady dlžnej zmluvy z oboch leasingových zmlúv domáhať titulom ručenia od žalovaného 2/ ako ručiteľa. V konaní nebolo sporné, že by záväzok medzi stranami sporu zanikol, a teda ručiteľ by ho už nebol povinný plniť. Žalovaný 1/ bol v konaní pasívny, v dôsledku čoho nadobudol platobný rozkaz vo vzťahu k nemu právoplatnosť a vykonateľnosť a žalovaný 2/ takéto skutočnosti ani netvrdil. Z uvedeného má súd za nesporné, že hlavný záväzok medzi
žalobcom a žalovaným 1/ trvá a tento je aj naďalej zabezpečený ručením žalovaným 2/, pričom žalovaný 1/ si ako dlžník nesplnil svoju povinnosť uhradiť splátky nájomného vo vzťahu k leasingovej zmluve č. LZF/16/10162 z 23. 09. 2016 vo výške 8 711,77 eura a vo vzťahu k leasingovej zmluve č. LZF/16/60956 z 09. 08. 2016 vo výške 407,70 eura, čo je spolu 9 119,17 eura (žalovaná suma).
55. Pokiaľ ide o výzvu, ktorá mala byť podľa § 306 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, táto síce zo strany veriteľa (žalobcu) nebola realizovaná vo vzťahu k dlžníkovi (žalovaný 1/), súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Ob/248/98 z 1. januára 1998, zverejnené v Zo súdnej praxe č. 44/1999, v ktorom Najvyšší súd SR zastal názor, že doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd tak konštatuje, že doručenie žaloby obom žalovaným konvaliduje absentujúcu výzvu veriteľa dlžníkovi na plnenie skôr, ako si svoj nárok na úhradu dlžnej sumy uplatní titulom ručenia voči ručiteľovi.
56. Navyše je potrebné, aby sa súd vysporiadal aj s uznaním dlhu žalovaným 1/ v Dohode o postupnom splácaní záväzku leasingovej zmluvy č. LZF/16/60956 z 23. 02. 2021 a Dohody o postupnom splácaní záväzku zmluvy LZF/16/61082 z 23.02.2021, ktoré uzavreli žalobca (veriteľ) a žalovaný 1/ (dlžník), v zmysle ktorej podľa čl. I bod 2 dlžník uznáva záväzok podľa § 323 Obchodného zákonníka, čo do dôvodu aj výšky.
57. Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
58. Podľa § 323 ods. 3 Obchodného zákonníka, uznanie záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.
59. V tomto smere súd poznamenáva, že uznanie dlhu spôsobuje vznik právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že veriteľ v prípade súdneho sporu nemusí dokazovať, že dlh v čase uznania existoval. Ak by dlžník namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že napríklad zanikol splnením dlhu, musel by to preukázať. Všeobecné popretie záväzku dlžníkom však nie je dôvodom na preskúmanie uznania nároku súdom. Ustanovenie § 323 ods. 3 Obchodného zákonníka upravuje otázku účinkov uznania záväzku dlžníkom pre dlžníkovho ručiteľa: vyvrátiteľná domnienka o existencii záväzku v dobe uznania záväzku platí aj voči ručiteľovi, a to aj bez jeho súhlasu vyžadovaného v občianskoprávnej úprave (§ 548 ods. 3), rovnako ako aj voči nemu začína plynúť nová štvorročná premlčacia lehota na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku.
60. Vzhľadom k tomu, že žalovaný 2/ dlh žalobcu nepoprel, len tvrdil, že nie je vyčíslený v súlade s uzavretými leasingovými zmluvami, avšak toto svoje tvrdenie nepreukázal, pričom žalobca preukázal nielen existenciu dlhu, ale aj jeho uznanie žalovaným 1/, súd vychádza z uvedenej právnej domnienky, že dlh žalobcu voči žalovanému 2/ existuje, a to v takej výške, ako si ho žalobca vyčíslil. Navyše uvedeného nasvedčujú aj listinné dôkazy predložené žalobcom.
61. Žalovaný 2/ v odpore síce namietal, že plnenie žalobcom poskytnuté žalovanému 1/ malo opakované vady, v dôsledku čoho nemohol žalovaný 1/ riadne predmet nájmu - leasingu riadne užívať. V tomto smere súd uvádza, že pokiaľ ide o zodpovednosť za vady, túto bolo potrebné si uplatňovať vo vzťahu k subjektu, ktorý predmet financovania leasingovou zmluvou žalovaného 1/ dodal. Uvedené vyplýva z charakteru a podstaty leasingovej zmluvy. Predmetnou námietkou sa však súd nezaoberal, keďže žalovaný 2/ uvedené skutočnosti len tvrdil, avšak na ich preukázanie nielenže nepredložil žiadne dôkazy, ale ich ani neoznačil. Uvedené platí aj vo vzťahu k námietke o tom, že by bol predmet finančného leasingu predaný pod cenu, keď žalovaný 2/ tvrdil, že nákladné motorové vozidlá neboli predané za cenu obvyklú na trhu v čase predaja.
62. V kontexte uvedeného súd poukazuje na to, že žalovaný 2/ v odpore len tvrdil skutočnosti, ktorými spochybňoval žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie, ktorého zaplatenia sa podanou žalobou domáhal, avšak tieto svoje tvrdenia nijako nepreukázal, v dôsledku čoho súd považoval popretie skutkových tvrdení žalobcu žalovaným 2/ za nekvalifikované a v dôsledku toho za neúčinné.
63. Podľa § 149 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
64. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
65. Podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
66. Podľa § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
67. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania. Koncentrácia konania vyžaduje, aby strana sporu vykonala špecifikované procesné úkony v určitej fáze konania. Omeškané procesné úkony sú (alebo môžu byť) neúčinné, pretože na neúčinný procesný úkon súd neprihliadne. Uvedené súvisí s diskrečnou právomocou súdu (podľa okolností konkrétneho prípadu) neprihliadnuť na procesné úkony strán sporu, ktoré neboli uplatnené včas (sudcovská koncentrácia konania). Rovnako tak súvisia so zásadou koncentrácie konania, ktorá sa podstatne rozšírila, čo znamená, že sa zvyšujú nároky na procesnú zodpovednosť strán sporu za vedenie sporu (procesná diligencia). Strany sporu sú preto nútené konať starostlivo a predkladať tvrdenia a dôkazné návrhy včas; inak hrozí, že ich procesné úkony budú v zmysle ustanovení o koncentrácii konania neúčinné. Prostriedky procesného útoku, prostriedky procesnej obrany a koncentrácia konania sú právnym inštitútom sporového konania. Realizuje sa nimi prejednacia zásada, na ktorej je sporové konanie postavené. Skutkové zistenia súdu sú (v zásade) limitované tým, čo strany tvrdia (formálna pravda) a súd (až na výnimky) nie je oprávnený vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli. Súd (až na výnimky) vychádza zo zhodných tvrdení strán a dokazovanie o nich nevykonáva. Úspech v spore závisí od správnej a včasnej procesnej aktivity strany sporu.
68. V súvislosti uvedeným súvisí § 150 CSP, ktorý v nadväznosti na § 149 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu a prejaví sa v meritórnom rozhodnutí veci.
69. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu. Sporové konanie sa riadi zásadou formálnej pravdy. Rozsudok v sporovom konaní (v zásade) zodpovedá tomu, čo strany sporu zhodne tvrdili (§ 186 ods. 2) a (v zásade) nezohľadňuje to, čo žiadna zo strán sporu netvrdila. Súd však môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2), výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť.
70. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.
71. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Bremeno tvrdenia je v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany. To, že Civilný sporový poriadok chápe bremeno popretia tvrdení protistrany ako samostatnú procesnú povinnosť, vyplýva z § 151, ktoré zakotvuje procesné následky (sankciu) za jej nesplnenie. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2
musí popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1). Rovnako ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované. Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné.
72. Ak strana sporu predloží iné skutkové tvrdenie o predmetných skutkových okolnostiach ako protistrana, je toto iné skutkové tvrdenie vždy považované za sporné skutkové tvrdenie. Nie je potrebné, aby ho protistrana ďalej popierala, alebo, aby sa k nemu formálne vyjadrovala. Znamená to, že žalobca nemusí popierať tie skutkového tvrdenia žalovaného, ktorými žalovaný už poprel skutkové tvrdenia žalobcu. Bez predloženia iného skutkového tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach je popretie účinné iba vtedy, ak strana iné skutočnosti nevie uviesť preto, že ich nepozná. Má sa však za to, že každý pozná predmet svojho konania (to, čo urobil) a predmet svojho vnímania (to, čo videl alebo počul). Strana má preto povinnosť predložiť iné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ak sú tieto predmetom jej vlastného konania alebo vnímania; inak je popretie skutkového tvrdenia protistrany neúčinné.
73. V nadväznosti na povinnosť strán sporu tvrdiť v konaní nadväzuje dôkazná povinnosť, v tomto smere súd uvádza, že Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov však ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020).
74. Súd dáva do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 762/2001 z 28. februára 2002 (Soudní rozhledy č. 1/2008, str. 11), podľa ktorého „I. Důkazním břemenem se rozumí procesní odpovědnost účastníka řízení za to, že za řízení nebyla prokázána jeho tvrzení a že z tohoto důvodu muselo být rozhodnuto o věci samé v jeho neprospěch. Smyslem důkazního břemene je umožnit soudu rozhodnout o věci samé i v takových případech, kdy určitá skutečnost, významná podle hmotného práva pro rozhodnutí o věci, pro nečinnost účastníka (v důsledku nesplnění povinnosti uložené účastníku ustanovením § 120 odst. 1 větou první O. s. ř.) nebo vůbec (objektivně vzato) nemohla být prokázána. II. Závěr o tom, že účastník neunesl důkazní břemeno, lze učinit jen tehdy, jestliže zhodnocení důkazů, které byly za řízení provedeny (§ 120 odst. 3 věty druhá O. s. ř.), neumožňuje soudu přijmout závěr ani o pravdivosti tvrzení účastníka a ani o tom, že by bylo nepravdivé.
75. Vychádzajúc z uvedeného má súd za to, že skutočnosti, ktoré identifikoval za nesporné, neboli a ani nemali byť predmetom dokazovania, a to uzavretie dvoch leasingových zmlúv medzi žalobcom a žalovaným 1/, ku ktorým boli spísané aj ručiteľské listiny, v ktorých žalovaný 2/ vyhlásil, že ručí za všetky záväzky dlžníka podľa zmluvy. Rovnako tak ako nesporné vzhliadol súd aj uzavretie dvoch dohôd o postupnom splácaní záväzku, obsahom ktorých je okrem dohody o novom splátkovom kalendári aj uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka čo do dôvodu aj výšky. Uvedené dohody uzavrel žalobca so žalovaným 1/ ako dlžníkom. Nesporným podľa súdu bolo aj to, že dlžník svoje záväzky z leasingových zmlúv neplnil riadne a včas, v dôsledku čoho bolo najskôr uzavreté dohody o postupnom splácaní dlhu a následne aj podaná predmetná žaloba.
76. Pokiaľ však ide o skutočnosti, ktoré boli medzi stranami sporné, teda či bol nárok žalobcu vyčíslený v súlade s leasingovými zmluvami a či žalobca zodpovedal za dodané vadné plnenie žalovanému 1/, ktoré mu znemožňovalo užívať predmet leasingu, ako aj to, či žalovaný 1/ žiadal o odklad splátok počas pandémie súvisiacej s ochorením COVID-19 a či predmet leasingu bol predaný za cenu nižšiu ako bola trhová cena za rovnaké vozidla, tieto mali byť predmetom dokazovania, avšak na preukázanie uvedených tvrdení žalovaného 2/ nielenže neboli predložené žiadne dôkazy, ale tieto neboli ani označené, preto súd žiadne dôkazy v tomto smere nevykonal.
77. Žalovaný 2/ síce poprel tvrdenia žalobcu ohľadom skutočností, ktoré súd identifikoval ako sporné, avšak súd vyhodnotil toto jeho popretie ako neúčinné, keď okrem toho, že tvrdenie žalobcu poprel, na preukázanie svojho tvrdenia už neoznačil a ani nepredložil žiadne dôkazy. Z uvedeného možno mať za to, že nešlo o kvalifikované popretie spornej skutočnosti tak, ako to vyplýva z vyššie citovanej doktríny. Vychádzajúc z vyššie uvedeného popretím tvrdení žalobcu žalovaným 2/ prišlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, keďže tento zo svojho tvrdenia pre seba vyvodzuje priaznivejšie následky spočívajúce v tom, že by mal byť zbavený povinnosti zaplatiť žalobcom uplatnené nároky titulom neuhradených splátok nájomného z leasingových zmlúv. Žalovaný však podľa súdu vo vzťahu k danému, z hľadiska procesnej obrany žalovaného 2/, rozhodujúcemu tvrdeniu o existencii nesprávneho vyčíslenia nároku na zaplatenie, zodpovednosti žalobcu za vadné plnenie dodané žalovanému 1/, povolený odklad splátok žalovanému 1/ žalobcom z dôvodu pandémie COVID-19 a predaju predmetu leasingu za cenu nižšiu ako je trhová hodnota, nenavrhol a ani neoznačil žiadne dôkazy, navyše žalovaný uznal nárok žalobcu, čo do výšky aj dôvodu (a nepreukázal neexistenciu tohto dlhu), dôkazné bremeno neuniesol.
78. Záverom súd uvádza, že vyššie uvedené skutočnosti nasvedčujú dôvodnosti podanej žaloby a žalovaného nároku. Uvedený záver podporujú aj listinné dôkazy predložené žalobcom, a to najmä leasingová zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným 1/ (vo vzťahu ku ktorému platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť), ako aj ručiteľská listina, ktorou sa žalovaný 2/ zaviazal uspokojiť nárok žalobcu v prípade, ak žalovaný 1/ neuhradí svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi. Skutočnosť, že žalobca ešte pred podaním žaloby domáhal úhrady dlhu potvrdzujú výzvy na úhradu dlhu adresované ručiteľovi - žalovanému 2/. Žalobca so žalovaným 1/ uzavreli Dohody o postupnom splácaní záväzku, ktorými dlžník (žalovaný 1/), uznal záväzok žalobcu čo do dôvodu aj výšky v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vzhľadom k tomu, že v predmetnej veci ide o obchodnoprávny vzťah, potom sa uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 3 OBZ vzťahuje aj na ručiteľa, teda aj na žalovaného 2/, hoci tento priamo predmetnú dohodu so žalobcom neuzavrel.
79. Keďže s poukazom na vyššie uvedené má súd za preukázaný nárok žalobcu, a to titulom uzavretia leasingových zmlúv, predmetom ktorých bolo financovanie nákladných motorových vozidiel žalovaného 1/, ktoré boli zabezpečené ručiteľskými listinami k leasingovým zmluvám, ktoré neboli uhradené v celom rozsahu, v dôsledku čoho boli uzavreté Dohody o postupnom splácaní záväzkov, obsahom ktorých bolo aj uznanie dlhu dlžníkom, pričom obrana žalovaného 2/ bola v konaní posúdená v dôsledku neunesenia dôkazného bremena žalovaným 2/ za neúčinnú, dospel súd k záveru o dôvodnosti žaloby žalobcu. Uvedené skutočnosti primäli súd vyhovieť žalobe žalobcu v celom rozsahu.
80. Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
81. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
82. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
83. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa odseku 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky1) platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania.
84. Sadzba hlavné refinančné operácie (obchody) sa považuje za základnú úrokovú sadzbu ECB podľa § 17 ods. 1 Zákona o zavedení meny euro v Slovenskej republike (Zákon č. 659/2007 Z. z. a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov SR).
85. Keďže žalobca preukázal existenciu svojho dlhu, ktorý žalovaný 2/ doposiaľ neuhradil, dostal sa tak do omeškania, v dôsledku čoho súd vzhliadol ako dôvodný aj nárok na príslušenstvo, ktorým je úrok z omeškania.
86. Keďže sa žalovaný 2/ dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku vznikol žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Zb. má žalobca aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 9 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá bola vždy k prvému dňu omeškania 0 %, teda žalobca má nárok na úrok z omeškania vo výške 9 %. Súd priznal okrem dlžnej istiny vo výške 9 119,17 eura aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 407,40 eura od 07. 01. 2020 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8 711,77 eura od 13. 07. 2020 do zaplatenia, keďže si ho žalobca uplatnil v súlade so zákonom, súd mu ho priznal tak, ako si ho žalobca uplatnil v žalobe.
87. Z uvedeného dôvodu súd priznal žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov súvisiacich s vymáhaním pohľadávky, keďže súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
88. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
89. Podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.
90. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol v konaní úspešný, súd mu priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.
91. Podľa § 232 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
92. Lehotu na splnenie povinnosti súd určil v zmysle § 232 ods. 3 CSP, teda do troch dní od právoplatnosti rozsudku, keďže súd nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by mal určiť lehotu na plnenie dlhšiu.
93. Pokiaľ ide o spôsob plnenia priznaného nároku žalovaným 2/ žalobcovi súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že voči žalovanému 1/ je už nárok žalobcu právoplatný a vykonateľný, a to na základe platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica vydaného v upomínacom konaní sp. zn. 38Up/1573/2021 z 7. októbra 2021, ktorý z nadobudol voči žalovanému 1/ právoplatnosť a vykonateľnosť 1. decembra 2021, súd považuje za podstatné uviesť, že vzhľadom k tomu, že záväzok dlžníka (žalovaného 1/) a ručiteľa (žalovaného 2/) musí byť vo výroku rozsudku uvedený aj spôsob plnenia jednotlivých žalovaných, hoci dlžníci nie sú solidárnymi dlžníkmi, súd uvádza vo výroku, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to z dôvodu, že žalobca má k dispozícii dve samostatné rozhodnutia súdov (platobný rozkaz vo vzťahu k žalovanému 1/ a rozsudok vo vzťahu k žalovanému 2/), na základe ktorých si môže svoj nárok uplatňovať voči jednotlivým žalovaným, pričom každé z týchto rozhodnutí zaväzuje len jedného zo žalovaných.
94. S poukazom na uvedené skutočnosti má súd za preukázaný nárok žalobcu, preto žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu a rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti tohto rozsudku.
95. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
96. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
97. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
98. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
99. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal voči procesne neúspešnému žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poučenie:
Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Nitra (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( § 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.