Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BA-6S/241/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX, právne zastúpený: JUDr. Ján Legerský, advokát so sídlom Nám. sv. Anny 15/25, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SL-OLVS-2020/002511-002 zo dňa 25.09.2020, takto

rozhodol:

I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. SL- OLVS-2020/002511-002 zo dňa 25.09.2020 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Žalovaný rozhodnutím č. E./XXXXXX-XXX zo dňa 06.08.2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie – kópie spisového materiálu s obsahom týkajúceho sa operatívnej kontroly F./XXXX-X vykonávanej na podnet žalobcu (ďalej aj „požadovaná informácia“), tak, že žiadosti nevyhovel z dôvodu podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Žalovaný poukázal, že kontrola bola vykonávaná podľa Nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 40/20 5 o operatívnych kontrolách (ďalej len „nariadenie“). Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia sa s registratúrnymi spismi, ktoré súvisia s kontrolou vykonanou podľa tohto nariadenia postupuje podľa osobitného predpisu. Uvedený osobitný predpis je vydaný na základe Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 410/2015 o podrobnostiach výkonu správy registratúry orgánov verejnej moci a o tvorbe spisu v znení Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 49/2019 (ďalej len „vyhláška MV SR“). Podľa prvá veta vyhlášky MV SR, spis tvorí spisový obal, registratúrne záznamy a obsah spisu. Spis sa vytvára spájaním registratúrnych záznamov, ktoré sa viažu k tej istej veci. Podľa prvá veta vyhlášky MV SR, obsah spisu je neoddeliteľnou súčasťou spisu a obsahuje poradové číslo registratúrneho záznamu, dátum jeho prijatia alebo odoslania, označenie odosielateľa alebo adresáta, vec a počet príloh, spôsob a dátum vybavenia. Podľa čl. 13 ods. 2 nariadenia, pri poskytovaní informácií súvisiacich s operatívnymi kontrolami vykonávanými podľa tohto nariadenia sa postupuje podľa osobitného predpisu. V uvedenom prípade bol osobitným predpisom zákon o slobode informácií a pri posudzovaní možnosti sprístupnenia informácií z operatívnej kontroly bolo nevyhnutné aplikovať ustanovenie zákona o slobode informácií. Uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom o slobode informácií,

ktorý nedovoľuje povinnej osobe ako orgánu kontroly, ktorá je viazaná článkom 2 ods. 2 SR, zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovuje zákon. Uvedené zákonné ustanovenie pozitívne vymedzuje informácie, ktoré je možné sprístupniť v prípade informácií týkajúcich sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci, a to informáciu o výsledku kontroly, pričom podľa čl. 6 ods. 2 písm. písm. g) nariadenia sa podávateľovi oznámilo ukončenie a výsledok operatívnej kontroly, a to v súlade s zákona o slobode informácií.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý minister vnútra ako orgán príslušný podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodnutím č. SL-OLVS-2020/002511-002 zo dňa 25.09.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, keď mal za to, že zákona o slobode informácií predstavuje obmedzenie sprístupnenia informácií, týkajúcich sa výkonu kontroly, dozoru alebo dohľadu orgánom verejnej moci, pričom sprístupniť je možné len informácie o rozhodnutí, resp. o výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru. Kontrolou možno rozumieť výkon oprávnenia porovnávať skutočný a predpokladaný stav nejakej činnosti a vytyčovanie opatrení na zabezpečenie ich súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými predpismi. V rámci kontroly sa zisťuje a analyzuje skutočný stav, porovnáva sa s požadovaným stavom. Zároveň sa pátra po príčinách, ktoré spôsobili nedostatky a následne sa prijímajú opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a uplatnenie zodpovednosti za protiprávne konanie. Úrad inšpekčnej služby vykonával pod číslom F./XXXX-X operatívnu kontrolu, predmetom ktorej bolo prešetrenie postupu pri objasňovaní priestupku. Podávateľovi podnetu bol zaslaný výsledok operatívnej kontroly, a to, že predmetnou kontrolou nebolo v kontrolovanom subjekte zistené porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov ani interných predpisov.

3. Minister zdôraznil, že informácie o výsledkoch kontroly sa vyhotovujú až po vykonaní samotnej kontroly, a teda povinná osoba počas výkonu kontroly nedisponuje informáciami, ktoré zákon povoľuje sprístupniť. Zákon o slobode informácií nedelí výkon kontroly na prebiehajúci a skončený, ale povoľuje sprístupniť len informácie, ktoré boli zistené na základe vykonanej kontroly, teda po jej skončení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 05.05.2015. ktorý sa týkal rozhodnutia povinnej osoby o čiastočnom nevyhovení žiadosti o informácie, ktorou sa žiadateľ domáhal sprístupnenia celého spisu týkajúceho sa kontroly, ktorá už bola v čase podania žiadosti ukončená, rovnako ako v prejednávanej veci, pričom Najvyšší súd SR považoval za správny záver krajského súdu, že žalobcom uplatnené právo na informácie je obmedzené zákonom o slobode informácií, ktorý nedovoľuje žalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 SR zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie, ktoré ustanovuje zákon a ktoré tvoria výsledok kontrolnej činnosti. Najvyšší súd SR rovnako skonštatoval, že v citovanom prípade nebol dôvod zo strany žalovaného, aby informácie týkajúce sa samotného priebehu kontroly sprístupnil, sprístupňuje sa až výsledok kontroly, ktorým bol protokol. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že je možné sprístupniť výlučne informáciu o výsledku kontroly. Informácie týkajúce sa výkonu kontroly bez ohľadu na to, či kontrola bola alebo nebola ukončená, podliehajú obmedzeniu sprístupnenia.

II.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

4. Žalobou zo dňa 04.11.2020 doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 06.11.2020 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. 5. Žalobca poukázal, že prvostupňový správny orgán nevyhovel žiadosti o poskytnutie informácií s poukazom na § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií a žalovaný doplnil, že zákon o slobode informácií nedelí výkon kontroly na prebiehajúci a skončený, ale povoľuje sprístupniť len informácie, ktoré boli zistené na základe vykonanej kontroly, a teda po jej skončení, s tým že poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 05.05.2015. Žiadnym iným spôsobom prvostupňový orgán ani žalovaný rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie neodôvodnili. Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ, pričom rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Preto aj znenie

ustanovenia zákona o slobode informácií je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona a SR. 6. Účelom obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií podľa zákona o slobode informácií je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru, a preto nesprístupniť, alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa tohto zákonného ustanovenia je možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru už absentuje účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií v zmysle zákona o slobode informácií, ktorým je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. S poukazom na tieto právne závery vyplývajúce aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13.12.2017 (teda časovo neskoršieho rozhodnutia tejto najvyššej súdnej autority, než na aké poukázal žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) je potom zrejmé, že ak sa žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie týkala už skončenej operatívnej kontroly, tak neboli splnené podmienky na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovanej informácie poskytnutím kópie celého obsahu spisového materiálu z tejto kontroly a pokiaľ prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach túto skutočnosť nezohľadnili a nesprávne tak vyhodnotili splnenie podmienok na obmedzenie alebo nesprístupnenie žalobcom požadovaných informácií, tak svoje rozhodnutia zaťažili vadou nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že nesprávne interpretovali na túto vec sa vzťahujúce právne normy, keď pri posudzovaní žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií neprihliadli na uvedený účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií podľa zákona o slobode informácií a tento nevyložili v kontexte s SR. 7. V replike zo dňa 30.03.2021 žalobca zotrval na podanej žalobe, pričom vo vzťahu k právnym záverom vyplývajúcim z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 05.05.2015 zdôraznil, že tieto boli prekonané časovo neskorších rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13.12.2017, ktorý predstavuje aktuálne závery najvyššieho súdu k otázke rozsahu sprístupnenia informácie týkajúcej sa už ukončenej kontroly. III. Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 04.03.2021, v ktorom navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 9. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe (ako aj v duplike zo dňa 08.06.2022) zotrval na dôvodoch zamietnutia sprístupnenia požadovanej informácie uvedených v prvostupňovom ako aj napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že žalobcovi bol zaslaný výsledok operatívnej kontroly, a to, že predmetnou kontrolou nebolo v kontrolovanom subjekte zistené porušenie všeobecne záväzných predpisov ani interných predpisov. Je irelevantné, či kontrola už bola ukončená alebo ešte prebieha, keď zákon o slobode informácií nediferencuje kontroly na prebiehajúce a skončené a povinná osoba počas výkonu kontroly ani nedisponuje informáciami, ktoré možno na základe zákona sprístupniť. IV. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

10. Správny súd v Bratislave uvádza, že s odkazom na o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Zákona o správnych súdov zároveň uvádza: „ak neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave, bola náhodným výberom pridelená senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: . 11. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, vrátane jeho vydaniu predchádzajúcemu postupu v administratívnom konaní, a to výlučne v rozsahu žalobných bodov a dospel k záveru, že s odkazom na v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „“) je nutné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 12. Správny súd v Bratislave vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa , keď ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.06.2024 ( ). 13. Podľa a 4 SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 14. Podľa SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 15. Podľa SR, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákona. 16. Podľa SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto . 17. Podľa zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 18. Podľa zákona o slobode informácií, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. 19. Podľa zákona o slobode informácií, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 20. Podľa účinného od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie tým nie je dotknuté. 21. Podstatou konania pred správnym súdom bolo posúdenie zákonnosti postupu žalovaného, ktorý žalobcovi nesprístupnil kópiu spisového materiálu týkajúceho sa operatívnej kontroly vykonanej na podnet žalobcu, dôvodiac tým, že sa jedná o informáciu, ktorá sa týka výkonu kontroly, pričom poskytnutie tejto informácie zákon o slobode informácií nedovoľuje, a to bez ohľadu na to, či kontrola prebieha alebo bola ukončená. 22. Na druhej strane mal žalobca za to, že na požadovanú informáciu sa nevzťahuje zákona o slobode informácií, keďže kontrola bola ukončená a chýba účel obmedzenia alebo nesprístupnenia informácií v zmysle zákona o slobode informácií, ktorým je zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. 23. Právnou otázkou zásadného významu pre správny súd bola tak povaha požadovanej informácie, teda aký režim sa vzťahuje na kópiu spisového materiálu týkajúceho sa operatívnej kontroly, za skutkového stavu, keď bol výkon kontroly ukončený. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v tejto súvislosti nebola relevantnou skutočnosť, že žalobcovi bol vlastný výsledok kontroly oznámený, keďže podstatou jeho žiadosti o informácie bolo poskytnutie kópie samotného spisového materiálu. 24. SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná, viď nález Ústavného súdu SR, sp. zn. – 59 zo dňa 28.07.2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v čl. 26 ods. 5 ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa , 3, 4 SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených , a to buď podmienok všeobecných (, 3, 4 SR) alebo osobitných vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií ( SR obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. nález Ústavného súdu sp. zn. -34 zo dňa 19.01.2011).

25. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Formálnou podmienkou je explicitná zákonná úprava takého obmedzenia; materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti. 26. Zákon o slobode informácií v § 11 ods. 1 písm. h) pre okruh informácií, ktorých zverejnenie je vylúčené/obmedzené vymedzil neurčitým pojmom „týkajúce sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru“. Pri aplikácii tohto pojmu v konkrétnych prípadoch je nevyhnutné vykonať ústavne súladný výklad tohto pojmu a prijať taký výklad, ktorý zohľadňuje ústavné princípy a hodnoty. Uvedené ustanovenie predstavuje výnimku zo sprístupňovania informácií, keďže zákon o slobode informácií vychádza zo zásady, že verejné je všetko čo nie je tajné, a rovnako toto ustanovenie je obmedzením práva na informácie podľa SR, rozsah ktorého obmedzenia je potrebné vykladať vždy reštriktívne. 27. Výkladom obsahu obmedzenia prístupu k informáciám a potrebou reštriktívneho výkladu zákona o slobode informácií sa zaoberal aj Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp. zn. zo dňa 21.09.2022, pričom uviedol: „..V súvislosti s takýmto znením právnej normy poukazuje kasačný súd na to, že zákonodarca v osobitných režimoch uvedených v infozákona (akým je aj kontrola) predpokladal dve situácie, a to „obmedzenie“ alebo (absolútne) „nesprístupnenie“ informácie. Berúc do úvahy vlastnú koncepciu infozákona a súvisiacich ústavnoprávnych rozmerov (najmä ), je nepochybné, že výklad, ktorý by bez ďalšieho - a najmä bez materiálneho dôvodu, resp. dostatočného odôvodnenia – viedol k paušálnemu (absolútnemu) nesprístupňovaniu informácií len na tom skutkovom základe, že prebieha kontrola, ktorej súčasťou sú aj požadované informácie, nie je v demokratickej spoločnosti, resp. právnom štáte dlhodobo udržateľný...Podľa názoru kasačného súdu, slovné spojenie použité v infozákona „sa týka výkonu kontroly“ nie je možné vykladať tak, že sa bez ďalšieho vzťahuje na všetky informácie, ktoré tvoria dokladový alebo iný informačný substrát tvoriaci súčasť kontroly. Naopak, je potrebné uplatniť reštriktívny výklad a nestotožňovať pojem „sa týka kontroly“ napr. s pojmom „je súčasťou [prebiehajúcej] kontroly“ (ako to v súdenej veci urobil krajský súd). Podľa názoru kasačného súdu je predmetný pojem potrebné interpretovať tak, že ide o informácie, ktoré sa týkajú kontroly v užšom zmysle, ktoré by vo svojej podstate mohli sťažiť alebo zmariť účel kontroly (t.j. týkajú sa vlastnej kontrolnej činnosti, príp. plánovaných kontrolných úkonov a pod.).“

28. Uvedené je v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej je nutné obmedzenia sprístupnenia informácií podľa ustanovení § 8 až § 11 ZSI vykladať aj v kontexte § 12 ZSI, z ktorého vyplýva materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie bolo uplatnené vždy, v čo najmenšom rozsahu, čím naplňuje a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd (k tomu napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.11.2009, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.11.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 29.01.2020 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 02.06.2020).

29. Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 13.12.2017 (na ktorý napokon poukazoval aj žalobca), v zmysle ktorého „znenie ustanovenia zákona o slobode informácií je potrebné vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4 SR), podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Z dikcie ustanovenia vyplýva, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy. Obmedzenie resp. nesprístupnenie informácií tak zákonodarca viaže na samotný výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru. V súvislosti s výkladom ustanovenia zákona o slobode informácií je potrebné uviesť, že účelom obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií je predovšetkým zabezpečenie nerušeného výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru. Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií podľa ustanovenia je preto možné len vo vzťahu k informáciám týkajúcim sa výkonu

prebiehajúcej alebo ešte neukončenej plánovanej kontroly, dohľadu alebo dozoru. V prípade ukončenej kontroly, dohľadu alebo dozoru totiž absentuje účel (zabezpečenie nerušeného výkonu).“

30. Správny súd sa síce stotožnil s argumentom žalovaného, že nie je podstatnou skutočnosťou, či kontrola prebieha alebo už bola ukončená, keď jazykové znenie § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobode informácií skutočne nediferencuje medzi kontrolou prebiehajúcou a kontrolou ukončenou, avšak obmedzenie práva na informácie musí sledovať určitý (možný a dovolený) cieľ. Jednoduchý gramatický výklad zákona, z ktorého vychádzali správne orgány, pri ktorom bol bez ohľadu na účel a zmysel obmedzenia právnej normy obsiahnutej v zákona o slobode informácií, uprednostnený rozširujúci výklad smerujúci k obmedzeniu garantovaných základných práv a slobôd, je v právnom štáte neudržateľný. 31. Jazykový výklad predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého právneho systému (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 15.2.2007). Jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. 32. K uplatňovaniu zásady ústavne konformného výkladu sa vyjadril Ústavný súd SR už v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom uviedol: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa (citovaný právny názor formuloval ústavný súd v čase, keď bol ešte platný a účinný, pozn.) a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s .“ 33. Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb a právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (, m. m. tiež , , , , atď.). 34. Žalovaný obsah zákonného pojmu „informácie tykajúce sa kontroly” rozšíril na všetky podklady, ktoré v priebehu výkonu kontroly zhromaždil t. j. celý spisový materiál, hoci v zmysle záverov citovaných v bodoch 27 a 29 tohto rozsudku bol povinný aplikovať zužujúci výklad, keď zákona o slobode informácií sa vzťahuje na informácie, ktoré sa týkajú kontroly v užšom zmysle, ktoré by vo svojej podstate mohli sťažiť alebo zmariť účel kontroly. Hoci správny súd nevylučuje, že aj v prípade ukončenej kontroly môže existovať oprávnený záujem na nesprístupnení požadovaných informácií, žalovaný ho v napadnutom rozhodnutí nijako nešpecifikoval. Keďže žalovaný dôvod neposkytnutia požadovanej informácie videl výlučne v aplikácii ZSI, prípadnými inými dôvodmi obmedzenia prístupu k požadovanej informácii sa správny súd nezaoberal, keď úlohou správneho súdu nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale obmedziť sa na preskúmanie zákonnosti nimi vydaných rozhodnutí. 35. Žalovaný v konečnom dôsledku neuviedol účel, ku ktorého ochrane ním zvolená aplikácia zákona o slobode informácií mala viesť (v zmysle SR príkladmo ochrana práv a slobôd iných, ochrana verejného poriadku), ani to, či neposkytnutie informácie bolo spôsobilé zabezpečiť ním identifikovaný cieľ a bolo v nevyhnutnom rozsahu – teda, či nebolo možné poskytnúť informácie aspoň v obmedzenom rozsahu ( zákona o slobode informácií: „povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní..“). 36. Obmedzenie práva žalobcu na prístup k informáciám musí slúžiť jedine na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, verejného zdravia alebo mravnosti a musí byť v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, pričom z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý ani žiaden iný podstatný účel, pre ktorého ochranu by bolo potrebné prístup k požadovaným informáciám obmedziť/ vylúčiť. Výklad zákona o slobode informácií, z ktorého vychádzal žalovaný v napadnutom rozhodnutí tak bol extenzívny, neodôvodnený a v konečnom dôsledku zasahujúci do práva žalobcu na prijímanie informácií.

37. S odkazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo je dôvodom pre jeho zrušenie podľa . Žalovaný je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom správneho súdu, vyjadreným v tomto rozsudku. Úlohou žalovaného bude rozhodnúť o rozklade žalobcu a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby toto rozhodnutie spĺňalo všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom v novom rozhodnutí žalovaný zohľadní aj aktuálnu judikatúru, ktorá sa na vec vzťahuje a pri rozhodovaní sa bude spravovať vyššie citovanými právnymi závermi súdov majúc na pamäti, že príslušné ustanovenia zákona o slobode informácii sa majú vykladať v tom zmysle, že obmedzenie zverejnenia požadovaných informácií povinnou osobou má byť v čo najmenšej možnej miere. Pokiaľ ide o priamo nesprístupnenie informácií, správny súd považuje túto možnosť za ultima ratio, pričom pri takomto krajnom riešení sa kladú na správny orgán zvýšené nároky na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť ekvivalentné s rozsahom nesprístupnenia a vychádzať z konkrétnych okolností danej veci. 38. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa . O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

39. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia ( v spojení s 443 ods. 1 ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) ( ).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté ( ).

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).