Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3S-56-2021.pdf
PDF · 196.48 KB
Case nature
Area
Subarea
3S/56/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členiek senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcu LUX Prešov, s.r.o., so sídlom Za Kalváriou 118, Prešov, IČO: 36478598, zastúpeného BENČÍK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Aurela Stodolu 12, Prešov, IČO: 36860441, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101395869/2021 zo dňa 04.08.2021, na základe správnej žaloby, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Stručný priebeh administratívneho konania
Daňový úrad Prešov (ďalej aj ,,správca dane“) vydal dňa 10.09.2019 poverenie na výkon daňovej kontroly - daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016. Výkon daňovej kontroly oznámil žalobcovi dňa 03.10.2019. Dňa 17.10.2019 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s hlavným predmetom: začatie daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016 u žalobcu.
Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom vypočul svedka A. B. v súvislosti s obchodnou spoluprácou prebiehajúcou medzi spoločnosťou ILANA s.r.o. a žalobcom v zdaňovacom období január až marec 2016. A. B. bol v zdaňovacom období január až máj 2016 konateľom spoločnosti ILANA s.r.o., ktorá deklarovala poskytnutie reklamných plôch žalobcovi. Svedok uviedol, že predmetom podnikateľskej činnosti v priebehu roka 2016 bol obchod s mäsom. Faktúry, ktoré mu predložil správca dane uviedol, že osobne nevystavil. Nevedel odpovedať na otázky, čo bolo predmetom faktúr, kde a v akom termíne sa konali automobilové preteky GPD Rally CUP 2016 Kopřivnice, Dobšinská zima 2016, Schneerosen Rally 2016, Rebenland Rally 2016. Uviedol, že osobne žiadne činnosti nerealizoval v súvislosti s prenájmom reklamných plôch na podujatiach GPD Rally CUP 2016 Kopřivnice, Dobšinská zima 2016, Schneerosen Rally 2016, Rebenland Rally 2016. Nevypracoval grafické návrhy reklamných nápisov. Nevedel sa vyjadriť, ktorá spoločnosť zabezpečovala výrobu a následnú tlač reklamných nápisov. Nevedel uviesť typy motorových vozidiel a evidenčné čísla, na ktorých boli umiestnené reklamné nápisy. Nevedel sa vyjadriť, či faktúry boli zaevidované a zaúčtované v záznamoch DPH. Uviedol, že ani podpis nie je jeho na faktúrach. Nevedel či bola daň z príslušných faktúr odvedená, ani akým spôsobom boli uskutočnené úhrady predmetných faktúr. Na otázku, akým spôsobom dochádzalo
k dohodnutiu realizácie zdaniteľných plnení, ako sa spoločnosti vzájomne nakontaktovali, uviedol, že spoločnosť ILANA s.r.o. riadil pán C. z Dubnice nad Váhom. Predpokladá, že on sprostredkoval kontakt medzi spoločnosťami. Nevedel sa vyjadriť, či mala spoločnosť materiálne a technické zabezpečenie pre poskytnutie služieb, ani kto zastupoval spoločnosť v obchodných vzťahoch so spoločnosťou žalobcu, ani či má spoločnosť výstupy, dôkazy o poskytnutých službách pre spoločnosť žalobcu.
Žalobca predložil správcovi dane materiály preukazujúce plnenia predmetov zmlúv medzi žalobcom a jednotlivými firmami.
Správca dane spísal úradný záznam z nahliadnutia do daňového spisu z vyrubovacieho konania po vykonanej daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie jún 2016 u daňového subjektu AGROCOM-PLUS spol. s r.o. a vyhotovil fotokópiu dokladov: žiadosť o MVI zaslaná do Bulharska, odpoveď bulharskej daňovej správy odd. CLO, doplnenie odpovede bulharskej daňovej správy odd. CLO.
Z medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že bulharská daňová správa vykonala dvakrát miestne zisťovanie na trvalej a súčasnej adrese D. E.. Počas zisťovania sa tam nenachádzal, ani iná oprávnená osoba. Podľa databázy je Valentín E. konateľom a majiteľom 11-tich subjektov na území Bulharska. Spoločnosti boli na podnet daňovej správy vymazané z registra platcov DPH a registra DPH EÚ. Dodatočne bulharské policajné orgány našli pána D. E., ktorý poskytol písomné vysvetlenie, v ktorom vyhlásil, že nebol zamestnaný v spoločnostiach uvedených v žiadosti a ani nemá iné právne vzťahy s uvedenými spoločnosťami. Zdržiaval sa na území Slovenska v roku 2016 a podpísal doklady v slovenskom jazyku, nerozumel ich obsahu. Sprostredkovateľ vysvetlil D. E., že doklady sa týkali možnosti začať pracovať, ale nepamätá si meno sprostredkovateľa. Poskytol sekretárke spoločnosti svoj občiansky preukaz, ale meno spoločnosti nevie, ani mesto v ktorom sa na území zdržiaval. Nezačal pracovať na Slovensku a vrátil sa do Bulharska. Nevykonal internetové služby ani predaje cez internet, je iba stavbár. Vyhlásil, že podpis na zmluve z 22.03.2016 a na faktúrach z 13.06.2016 a 30.06.2016 nie je jeho. Nemá údaje o spoločnostiach v žiadosti ani informácie o osobách, s ktorými sa stretol. Poprel vzťahy s osobou menom A. B..
V spise sa nachádza zmluva o reklame uzatvorená v zmysle ust. § 563 a nasl. Obchodného zákonníka medzi objednávateľom žalobcom a dodávateľom ILANA, s.r.o. zo dňa 11.01.2016, predmetom ktorej bol záväzok dodávateľa zabezpečiť pre objednávateľa prenájom reklamnej plochy a vykonanie reklamy, uverejnenie reklamného nápisu za podmienok dohodnutých touto zmluvou a záväzok objednávateľa za vykonanie služby zaplatiť. Reklamný nápis mal byť umiestnený počas automobilových pretekov: 30.01.2016 GPD Rallydrive Kopřivnice 2016, 06.02.2016 Dobšinská zima 2016, 04.-05.03.2016 Schneerosen Rallye 2016.
Správca dane zaslal žalobcovi oboznámenie s úkonmi správcu dane a so zisteniami z daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobia január až december 2016, v ktorom opísal úkony správcu dane a uviedol, že na základe zistení vyplýva, že nebolo preukázané kto v skutočnosti poskytol zdaniteľné plnenia - reklamu na rally pretekoch pre daňový subjekt LUX Prešov, s.r.o. Počas výkonu daňovej kontroly bolo zistené, že zdaniteľné obchody neboli uskutočnené tak, ako to deklaroval žalobca. Správca dane neuzná uplatnené odpočítanie dane z dodávateľských faktúr z dôvodu nepreukázania splnenia všetkých podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Skutočnosť, že boli predložené faktúry a fotodokumentácia z pretekov, nerobí z nich dôkaz, že zdaniteľné obchody boli skutočne zrealizované osobou uvedenou na faktúre a odpočítanie dane bolo vykonané oprávnene. Je vecou daňového subjektu, ako a či preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľa je aj to, že tento musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu svojej podnikateľskej činnosti, ale musí mať vedomosť aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí, a to v rozsahu relevantnom pre preukázanie spolupráce. Žalobca zaslal správcovi dane písomné vyjadrenie.
Správca dane vypracoval dňa 17.09.2020 protokol - daň z pridanej hodnoty január 2016 až november 2016. Žalobca zaslal písomné vyjadrenie k protokolu. Dňa 20.01.2021 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Za daňový subjekt sa zúčastnili konatelia. Predmetom bolo prerokovanie pripomienok žalobcu v rámci vyrubovacieho konania u žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2016 až november 2016.
Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. 100132382/2021 zo dňa 27.01.2021 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.160,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2016. Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 29.03.2016 v sume 3916,68 Eur. Daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 5076,68 Eur, rozdiel dane v sume 1.160 Eur.
Žalovaný rozhodnutím č. 101395869/2021 zo dňa 04.08.2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 27.01.2021, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 1.160,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2016 žalobcovi potvrdil.
II.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že v rámci daňovej kontroly správca dane za účelom preverenia opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od spoločnosti ILANA s.r.o. zaslal dožiadanie, na základe ktorého bol ako svedok vypočutý A. B. (konateľ v období od 19.11.2015 do 05.05.2016). K otázkam, či má spoločnosť ILANA s.r.o. materiálne a technické zabezpečenie pre poskytnutie predmetných služieb, kto zastupoval spoločnosť ILANA s.r.o. v obchodnom vzťahu so spoločnosťou LUX Prešov, s.r.o., či má spoločnosť ILANA s.r.o. výstupy (dôkazy) o poskytnutých službách pre spoločnosť LUX Prešov, s.r.o., svedok odpovedal, že sa nevie vyjadriť. Uviedol, že predmetom činnosti spoločnosti ILANA s.r.o. bol obchod s mäsom, nepozná spoločnosť LUX Prešov, s.r.o., o žiadnych vystavených faktúrach za reklamu pre LUX Prešov, s.r.o. nemá vedomosť. Nič nevie o žiadnych automobilových pretekoch a miestach ich konania, ani o žiadnych pretekárskych autách, na ktorých mala byť reklama. Ďalej uviedol, že na predložených faktúrach nie sú jeho podpisy, nevedel, či tieto faktúry boli zaúčtované v účtovníctve a zaevidované v evidenciách, či boli uhradené a či z nich bola odvedená daň. Podľa jeho vyjadrenia spoločnosť riadil pán C. (bytom F. G. D.). Správca dane z odpovedí svedka vyvodil, že v danom prípade došlo k zneužitiu IČ DPH daňového subjektu ILANA s.r.o. Svedok A. B. vypovedal ako svedok aj v súvislosti s preverovaním opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od spoločnosti EF - plus, spol. s r.o., ktorej konateľom bol v období od 25.03.2016 do 06.02.2017. Svedok vypovedal, že predpokladá, že obchody dohadoval v mene spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. pán E. (asi občan Rumunska, uzatvorenie mandátnej zmluvy s pánom E. mu sprostredkoval pán C. z Dubnice nad Váhom). K otázkam, či má spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. materiálne a technické zabezpečenie pre poskytnutie predmetných služieb, kto zastupoval spoločnosť EF - plus, spol. s.r.o. v obchodnom vzťahu so spoločnosťou LUX Prešov, s.r.o., či má spoločnosť EF - plus, spol. s r.o. výstupy (dôkazy) o poskytnutých službách pre spoločnosť LUX Prešov, s.r.o., svedok odpovedal, že sa nevie vyjadriť. Uviedol, že on nevykonával žiadnu činnosť, nevie sa vyjadriť k faktúram, ktoré mali byť vyhotovené pre spoločnosť LUX Prešov, s.r.o., nevedel sa vyjadriť k automobilovým pretekom, k autám, na ktorých mala byť reklama, nevedel, kto dal reklamné predmety vyhotoviť, nevedel, či faktúry boli zaúčtované. Ďalej správca dane zistil, že Valentín E., Bulharsko bol vo funkcii konateľa spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. od 18.11.2016 do 31.3.2017. V období máj až september 2016, kedy boli vyhotovované predmetné faktúry, bol však jediným konateľom spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. A. B.. Tak ako pri spoločnosti ILANA s.r.o., aj pri tejto spoločnosti sa objavuje osoba pán C.. Aj v tomto prípade správca dane má podozrenie, že došlo k zneužitiu IČ DPH spoločnosti EF - plus, spol. s r.o. Ďalej správca dane z odpovede bulharskej daňovej správy (žiadosť o MVI) zistil, že D. E. podal písomné vyjadrenie, v ktorom vyhlásil, že na území Slovenska sa v roku 2016 zdržiaval a podpísal doklady v slovenskom jazyku, ale nerozumel ich obsahu. Sprostredkovateľ mu vysvetlil, že doklady sa týkali možnosti začať pracovať, sekretárke spoločnosti poskytol svoj občiansky preukaz, ale meno spoločnosti nevie, ani mesto, v ktorom sa na území zdržiaval. Pán E. nezačal pracovať na Slovensku a vrátil sa do Bulharska. Pán E. nevykonal internetové služby ani predaje cez internet, je iba „stavbár“. Vyhlásil, že podpis na zmluve z 22.03.2016 a
na faktúrach č. 116061320 a č. 116063009 nie je jeho. D. E. popiera vzťahy s A. B.. Z uvedených zistení je zrejmé, že A. B. (vtedajší konateľ) služby pre kontrolovaný daňový subjekt nezabezpečoval, nevedel sa vyjadriť ani k jednej otázke položenej správcom dane, iba predpokladal, že to mohol byť Valentín E., ktorý však v celom rozsahu poprel akúkoľvek vedomosť o spoločnosti EF -plus, spol. s r.o., nepozná A. B., podpisy na faktúrach a na zmluve nie sú jeho a na Slovensku v roku 2016 robil stavbára. Správca dane vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a dospel k záveru, že uplatnením odpočítania dane z faktúr vyhotovených za reklamné služby uvedenými spoločnosťami porušil daňový subjekt platiteľ LUX Prešov, s.r.o. ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože sa nepotvrdilo dodanie služieb platiteľmi uvedenými na týchto faktúrach. So závermi správcu dane sa odvolací orgán stotožnil a námietky daňového subjektu považoval za neopodstatnené.
K námietkam daňového subjektu, že správcovi dane predložil množstvo dôkazov, ktoré jednoznačne a nespochybniteľné preukázali, že dodávateľ mu dodal reklamné služby, žalovaný považoval za potrebné uviesť, že faktúra je z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľná len vtedy, ak je nepochybné, že údaje v nej uvedené odrážajú skutočnosť. Jej dôležitosť nespočíva len v jej formálno-právnej deklarácii, ale hlavne v tom, že musí odrážať reálne uskutočnenie svojho obsahu. Takýto doklad, aj keď má všetky predpísané náležitosti, je dôkazom, že právo na odpočítanie dane z neho je oprávnené, len vtedy, ak bol vyhotovený na základe reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu dodávateľom. Nepostačuje, pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného obchodu je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 24 Daňového poriadku, podľa ktorého je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorého povinnosťou je v daňovom konaní preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Odvolací orgán s poukázaním na ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považoval za preukázané, že správca dane v rámci dokazovania získal dostatok dôkazov a podkladov pre správne určenie dane.
Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú (konateľ nie je schopný o svojej spoločnosti uviesť žiadne informácie, nemá vedomosť o obchodoch, ktoré sú deklarované na dokladoch, popísať obchodný prípad atď.), je oprávnené v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku považovať pravdivosť údajov uvádzaných daňovým subjektom za nevierohodnú. Z vykonaného preverovania vyplýva, že daňový subjekt LUX Prešov, s.r.o. nevykonal všetky opatrenia, ktoré bolo od neho možné v rozumnej miere očakávať, aby sa uistil, že nebude účastný dodávok poznačených neplnením alebo podvodom vo vzťahu k DPH, naopak, predložené dokumenty vedú správcu dane k záveru, že daňový subjekt nedodržal zásadu starostlivosti riadneho hospodára (resp. náležitej starostlivosti), čo je v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ako aj v rozpore s § 135a a § 194 Obchodného zákonníka. Svedčia o tom aj tie zistené skutočnosti, že konatelia spoločností, ktoré mali v roku 2016 dodať reklamné služby, nevedeli o ich uskutočnení uviesť žiadne informácie. Podľa ich vyjadrení faktúry a zmluvy nepodpisovali. A. B. ako konateľ spoločnosti ILANA s.r.o. uviedol, že spoločnosť riadil pán C., a ako konateľ spoločnosti EF - plus, spol. s.r.o. uviedol, že obchody dohadoval pán E., ktorého mu sprostredkoval pán C.. Ak teda predložil kontrolovaný daňový subjekt zmluvu o reklame (so spoločnosťou ILANA, s.r.o. zo dňa 22.03.2016), a pritom podpisy na zmluve nie sú pravé (resp. podpisy na zmluve nepatria osobe, ktorá ju mala podpísať), musel o tom kontrolovaný daňový subjekt vedieť, alebo je opodstatnené tvrdenie, že nedodržal zásadu starostlivosti riadneho hospodára (resp. náležitej starostlivosti). Aj z týchto dôvodov odvolací orgán hodnotil námietky daňového subjektu ako neopodstatnené.
Odvolací orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a celého spisového materiálu v rozsahu námietok uvedených v odvolaní konštatoval, že sú neopodstatnené. Správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania úkony, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, daňový subjekt oboznámil s výsledkami zisťovania a vyzval ho na predloženie dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia a na jeho vyjadrenie. Tým zabezpečil právo daňového subjektu oboznámiť sa so zistenými skutočnosťami a predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Správca dane svojím konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania. Dodržal zásadu zákonnosti a riadil sa všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými), zásadu objektívnej pravdy, keď zisťoval a zistil v náležitom rozsahu skutkový stav vecí, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane a účastníkov konania, keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol realizovať svoje práva, a na druhej strane, aby si plnil zákonnú povinnosť súčinnosti - dobrovoľnej účasti, zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia skutkového stavu. Pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Zároveň sa správca dane náležite vysporiadal s návrhmi a námietkami daňového subjektu.
III.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu
Žalobca vo včas podanej žalobe zastával právny názor, že si oprávnene uplatnil odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, preto rozporoval závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí. Pochybnosti a závery správcu dane a žalovaného považuje žalobca za neopodstatnené a vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu daňovej veci a nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca vyčerpávajúcim spôsobom preukázal dodanie fakturovaných služieb dodávateľom označeným na faktúre, uniesol vlastné dôkazné bremeno a preukázal väzbu reklamných služieb na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení a samotnú materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia. Žalovaný a správca dane postavili neuznanie odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry na spochybnení dodávateľskej spoločnosti, pričom bez viny žalobcu nebol vykonaný výsluch svedka p. C. z Dubnice nad Váhom, ktorého vo svojej výpovedi označil vtedajší konateľ dodávateľskej spoločnosti. Zdôraznil, že reklamné služby boli riadne dodané, zaplatené a žalobca ich jednoznačne a nespochybniteľne preukázal správcovi dane na základe exaktných dôkazov. Preto názor žalovaného považuje žalobca za arbitrárny a v rozpore so zisteným skutkovým stavom daňovej veci.
Pokiaľ žalovaný vyhodnotil žalobcom predložené dôkazy ako formálne, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, ak konštatoval, že žalobca predloženými dokladmi nepreukázal splnenie podmienok pre nárok na odpočet DPH. Správca dane v prípade, ak má na základe iných zistených skutočností pochybnosti o splnení podmienok odpočtu DPH, musí preukázať, že išlo o doklad falošný (nestačí teda len spochybniť pravosť dokladu), alebo vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ musí správca dane preukázať, že obchod bol súčasťou reťazca zaťaženého podvodom, o ktorom žalobca vedel alebo musel vedieť, resp. že ide o zneužitie práva. Preto nestačí dodanie služieb od dodávateľa spochybniť na taký skutkový záver, ako urobil žalovaný a správca dane. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí síce konštatuje, že správca dane z odpovedí svedka vyvodil, že v danom prípade došlo k zneužitiu IČ DPH daňového subjektu ILANA s.r.o., ale toto konštatovanie nepodporil žalovaný žiadnymi právne relevantnými argumentmi a dôkazmi. Ide iba o konštatovanie bez vypovedacej hodnoty. Za takejto dôkaznej situácie musí správca dane vykonaným dokazovaním vyvrátiť žalobcom predkladaný dôkaz o splnení zákonom stanovených podmienok, čo sa v žalovanom prípade nestalo. Správca dane ani žalovaný nepreukázali uvedené skutočnosti, preto má žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je postavené na nesprávnom právnom názore. Žalobca namietal, že žalovaný sa síce vyjadril ku každej námietke žalobcu uvedenej v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, ale žiadnym spôsobom neuviedol vlastné právne posúdenie daňovej veci. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaný obmedzil na konštatovania, že správca dane konal správne a zákonne bez toho, aby sa žalovaný vysporiadal a právne relevantnými argumentmi odôvodnil, v čom vidí nezákonnosť v konaní žalobcu ako daňového subjektu a k akému konkrétnemu porušeniu akých konkrétnych právnych predpisov došlo zo strany žalobcu. Žalovaný v celom napadnutom rozhodnutí poukazuje na
závery správcu dane a jeho vyhodnotenia, pritom jeho vlastný rozbor dôkazov získaných v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní absentuje. Žalovaný okrem vyhodnotenia skutkového stavu správcom dane v napadnutom rozhodnutí neuvádza vlastné vyhodnotenie vo vzťahu ku skutkovému stavu a právnej kvalifikácii. Celý výsledok daňovej veci postavil žalovaný na svojom subjektívnom názore, keďže nešpecifikoval a neuviedol, ktoré zákonné ustanovenia boli zo strany žalobcu porušené. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sžf/47/2017 je zrejmé, že k výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou, v rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu. Až hodnotenie dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi daňového subjektu proti protokolu umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver o vyrubenej dani. Námietkami a vyjadreniami účastníka konania sa musí zaoberať už správca dane, a to najneskôr v odôvodnení rozhodnutia. Pokiaľ tak neurobil, jeho rozhodnutie je arbitrárne, vydané jednostranne na základe zistení správcu dane. Z hľadiska právnej praxe nie je možné tieto nedostatky ponechať na odstraňovanie až v štádiu odvolacieho konania vlastnou činnosťou žalovaného. Správca dane sa nevysporiadal s návrhmi a námietkami žalobcu v žiadnom štádiu daňového konania. Správca dane neaplikoval ani ustanovenie, na základe ktorého neuznáva právo na uplatnenie odpočítania dane, a to ani v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Žalovaný namiesto toho, aby odstránil nezákonnosť v postupe správcu dane, pokračoval v nezákonnosti a s námietkami žalobcu sa nevysporiadal dostatočným spôsobom.
Žalovaný pri svojom konaní a rozhodovaní procesne pochybil v tom, že jeho rozhodnutie neobsahujú také dostatočné odôvodnenie, ktoré by disponovalo všetkými zákonnými obsahovými náležitosťami stanovenými v Daňovom poriadku. Uvedené pochybenie žalovaného má preto dopad na preskúmateľnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Dokazuje to fakt, že s jednotlivými námietkami žalobcu a ním predloženými dôkazmi sa žalovaný dostatočne nevysporiadal, neprihliadol na vysvetlenia žalobcu a dôkazy predložené žalobcom. Správca dane má povinnosť v daňovom konaní dostatočne zistiť skutkový stav a musí pritom vykonať dokazovanie čo najúplnejšie. To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho daňového rozhodnutia. Správca dane nevykonal v daňovej kontrole dostatočné dokazovanie, ktoré by odôvodňovalo závery uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, a preto je podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nedostatočne zistený skutkový stav daňovej veci. V tomto bode je žalované daňové rozhodnutie vydané v rozpore s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Žalovaný nenaplnil dikciu zákona, keďže sa dostatočne nevysporiadal s námietkami a návrhmi na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. V žalovanom prípade správca dane nesprávne vyhodnotil dôkazy predložené žalobcom a nesprávne právne posúdil danú vec.
Žalobca zdôraznil, že nemožno na jeho vrub pripísať plnenie daňových povinností dodávateľa a nemôže byť sankcionovaný za pochybenia obchodného partnera a chod v jeho spoločnosti. Žalobca pred začatím obchodnej spolupráce mal o dodávateľovi informácie o sídle, identifikačnom čísle (IČO), daňovom identifikačnom čísle (DIČ) a identifikačnom čísle pre daň z pridanej hodnoty (IČ DPH). Žalobca prijal všetky potrebné opatrenia a do obchodnej spolupráce s dodávateľom vstúpil po tom, ako si ho riadne a zodpovedne preveril. Žalobca uvádza, že ak v danom prípade došlo k pochybeniu, nebolo to na jeho strane. Žalobca si splnil všetky zákonom vyžadované povinnosti a bol správcovi dane súčinný a preukázal všetkými jemu dostupnými dôkazmi reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Preto zastáva názor, že postihnutý má byť ten subjekt, ktorý konal v rozpore so zákonom. Iný postup je neprijateľný pre spravodlivé daňové alebo súdne konanie. Nemôže byť postihnutý ten, kto konal v dobrej viere a v súlade so zákonom. Žalobca poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorý vo veci C-439/04 uviedol, že subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora ďalej vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná
ako právo každého platiteľa DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Obdobne sa ESD vyslovil v rozsudku Mahagében kft. a E. F. č. C-80/11 a C-142/11.
Navrhol zrušiť rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 27.01.2021 a vec vrátiť žalovanému a správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca sa v argumentácii neodchýlil od námietok uvedených v odvolacom konaní. K námietkam žalobcu uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí detailne popísal zistený skutkový stav veci, popísal, z ktorých dokladov a dôkazov vychádzal, vyhodnotil všetky zistené skutočnosti a zaoberal sa aj námietkami žalobcu. Rovnako aj žalovaný na stranách 5 a 6 napadnutého rozhodnutia popisuje zistený skutkový stav a na stranách 7 až 11 uvádza svoje vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalobcu. Žalovaný aj vo vzťahu k žalobným námietkam trvá na tom, že v konaní správca dane získal dostatok dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca v zdaňovacom období február 2016 neoprávnene odpočítal daň vo výške 1 160,00 eur z faktúry č. 201602161 zo dňa 16.02.2016 vyhotovenej spoločnosťou ILANA s.r.o. za prenájom reklamných plôch na podujatí Dobšinská zima 2016 a vyjadrenie k žalobným námietkam sa zhoduje s jeho vysporiadaním sa s odvolacími námietkami uvedenými v napadnutom rozhodnutí. V danom prípade správca dane náležite zistil skutkový stav, svojim konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu. Napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky považuje za správne, a preto navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
V.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
Krajský súd v Prešove ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal v rozsahu žalobných dôvodov v zmysle § 134 ods. 1 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 20.10.2022. Na pojednávaní sa zúčastnili právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil, preto súd pojednával a rozhodol v neprítomnosti riadne predvolaného žalovaného v súlade s ust. § 114 SSP.
Právny zástupca žalobcu v plnom rozsahu zotrval na žalobných dôvodoch v žalobe. Poukázal na to, že aj správca dane priznal, že na súťažnom vozidle bolo umiestnené logo spoločnosti žalobcu. Žalobca doložil dôkazy o uskutočnení zdaniteľného plnenia reklamných služieb. Došlo k judikatórnemu posunu Európskeho súdneho dvora aj čo sa týka judikatúry Najvyššieho správneho súdu, sp. zn. 3Sžfk/15/2020, ktorý poukazuje na vec Súdneho dvora C 610/19. Žalobca povedal, že zaplatil dodávateľské faktúry, až keď dodávateľ doložil kompletný dôkazový materiál, čiže fotodokumentáciu, overoval si na Finstate, že či dodávateľ patrí medzi dlžníkov alebo nie. Dodávateľský subjekt nemal žiadne nedoplatky. Viac už ani nemohol žalobca urobiť. Nebola preukázaná účasť a vlastná vedomosť na daňovom podvode týkajúca sa obchodného reťazca.
Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k príslušnému zdaňovaciemu obdobiu (ďalej len ,,zákon č. 222/2004 Z.z.“) dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane
a)prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b)poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c)prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d)služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a)skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b)skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c)vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.
Podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
d)predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e)predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
Správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1 160 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2016.
Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z faktúry č. 201602161, interné číslo 272, od platiteľa dane ILANA s.r.o., zo dňa 16.02.2016, dátum dodania 16.02.2016, v sume bez DPH 5 800,00 EUR, DPH 1 160,00 EUR, spolu 6 960,00 EUR, predmet fakturácie prenájom reklamných plôch na podujatí Dobšinská zima 2016.
Správca dane v rozhodnutí poukázal na výpoveď A. B., konateľa spol. ILANA s.r.o., ktorý k otázkam, či má spoločnosť ILANA s.r.o. materiálne a technické zabezpečenie pre poskytnutie predmetných služieb, kto zastupoval spoločnosť ILANA s.r.o. v obchodnom vzťahu so spoločnosťou LUX Prešov, s.r.o., či má spoločnosť ILANA s.r.o. výstupy (dôkazy) o poskytnutých službách pre spoločnosť LUX Prešov, s.r.o. svedok odpovedal, že sa nevie vyjadriť.
A. B. bol konateľom spoločnosti ILANA s.r.o. od 11.11.2015 do 05.05.2016, žiadnu ekonomickú činnosť nevykonával.
Podľa zistení správcu dane, spoločnosť ILANA s.r.o. ako spoločnosť uvedená na faktúre vystavila len faktúru, ale reálne dodanie služieb nebolo zo strany kontrolovanej spoločnosti žalobcu preukázané.
Daňový subjekt mal povinnosť svoje tvrdenia o prijatí služieb od dodávateľa ILANA s.r.o. preukázať vierohodnými, preukaznými podkladmi a dôkazmi, ktoré možno jednoznačne overiť, čo však neurobil.
Žalobca si v rámci daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť pri uplatnení odpočítania dane z faktúr, kde ako dodávateľ je uvedená spoločnosť ILANA s.r.o. Zo strany kontrolovaného daňového subjektu nebolo preukázané, že plnenia boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na prijatej faktúre. Nebolo preukázané, že zo strany dodávateľa došlo k daňovej povinnosti na základe skutočne zrealizovaných obchodov a že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.. Na základe toho nemožno považovať faktúru vyhotovenú touto spoločnosťou za faktúru vyhotovenú v súlade s § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.. Podľa § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Na druhej strane, keďže nevznikla daňová povinnosť podľa § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., príjemca faktúry - platiteľ nemá nárok na odpočítanie dane.
Základnou otázkou v tomto konaní je otázka unesenia dôkazného bremena daňovým subjektom vo vzťahu k hodnovernému preukázaniu skutočného dodania služieb v zmysle údajov uvedených na predloženej faktúre, t.j. či došlo k dodaniu služieb subjektom uvedeným na faktúre, či boli reálne dodané služby tak, ako deklaruje predložená faktúra; či vo veci došlo k oprávnenému nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty z takto fakturovaného dodania služieb.
Správny súd poukazuje na to, že podmienky stanovené § 49 a § 51 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a nárok na odpočet sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie, pričom nesplnenie týchto podmienok nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý si nárok uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré zákon obligatórne stanovuje pre nárok na odpočet. Uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, ktorý má ako platiteľ DPH možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečujú preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie DPH, zohľadňujúc, že odpočítanie DPH nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.
Nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty je výsostne viazaný na obchodnoprávny vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, t.j. daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre, a to tak, ako je to predmetným daňovým dokladom deklarované. Zároveň musí byť splnená podmienka, že platiteľ použije túto službu na účely svojho podnikania a daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane zo služieb v tuzemsku. Iba formálna existencia faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia fakturovaných súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Formálne vystavená faktúra nie je sama osebe dôkazom, že právo na odpočet dane z nej je oprávnené. Takým dôkazom je až vtedy, ak bola vystavená na základe reálne uskutočneného zdaniteľného obchodu dodávateľom a údaje na nej uvedené vychádzajú z reálneho plnenia.
Správny súd konštatuje, že v zmysle § 24 Daňového poriadku je kontrolovaný daňový subjekt povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov. Toto ustanovenie zakotvuje, že daňový subjekt je povinný preukázať, že si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uplatňuje oprávnene, dôvodne a za zákonom stanovených podmienok.
V zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca vedie dokazovanie, ale povinnosť predkladať všetky dôkazy je povinnosťou daňového subjektu, čo vyplýva aj z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku. Daňový poriadok neukladá správcovi dane povinnosť získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu. Daňový subjekt má právo predkladať v priebehu celej daňovej kontroly dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.
Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu platí prejednacia zásada, nie vyhľadávacia/vyšetrovacia zásada. Správca dane nevyhľadáva a nezisťuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom k tomu, aby platca mohol uplatniť nárok na zníženie daňovej povinnosti resp. na priznanie odpočtu dane. Povinnosťou správcu dane je prerokovať nároky platiteľa, umožniť preukázanie tvrdených relevantných skutočností, pričom správca dane preukazuje len tie skutočnosti, ktoré zo zákona nemá povinnosť predložiť kontrolovaný daňový subjekt. Povinnosť správcu dane podľa § 3 ods. 3, 6 Daňového poriadku uplatnenie tejto zásady nenarušuje, nemení dôkaznú povinnosť daňového subjektu podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Správca dane v rámci dokazovania posudzuje závažnosť a vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a posudzuje ich preukaznosť. Zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia kontrolovaného subjektu ohľadne tvrdených a preverovaných skutočností. Je na správcovi dane a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu vyvodí z realizovaného dokazovania, predovšetkým s prihliadnutím na všetky iné zistené skutočnosti, ktoré má správca dane k dispozícii.
Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 18/2018-18, v ktorom ústavný súd k dôkaznému bremenu v daňovom konaní uviedol ... „Ústavný súd SR už v uznesení sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011 konštatoval, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.
Najvyšší súd SR v súlade s ustálenou súdnou praxou zdôraznil, že v daňovom konaní z daňového bremena daňovníka vyplýva dôkazná povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku, vychádzajúca z preukázania reálnosti plnenia, ktoré bolo osvedčované predloženými účtovnými a inými dokladmi. Existencia predložených dokladov (faktúry, zmluvy) je nepostačujúca, pokiaľ nepreukážu reálnu uskutočniteľnosť plnenia. Zo zásady objektívnej pravdy ovládajúcej daňové konanie nevyplýva (popri dôkaznom bremene daňovníka) absolútna povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Nebolo povinnosťou správcu dane vykonávať dokazovanie na vyvrátenie alebo potvrdenie žalobcových tvrdení, na základe ktorých si uplatnil svoj nárok. Žalobca mal povinnosť obstarať si v rámci dôkazného bremena dostatočné množstvo dôkazov, ktoré by preukazovali poskytnutie tvrdených služieb s tým, že správcovi dane prináleží v rámci kontroly preverovať skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane, k tomu patrí vyhodnotenie, vrátane možnosti spochybnenia predložených dôkazov. Daňová kontrola sa rozumie ako základný akt správy daní a na daňové účely ňou treba rozumieť podrobné preskúmavanie účtovných prípadoch, ako aj všetkých dokladov, ktoré sú potrebné na určenie daňovej povinnosti z hľadiska ich hodnovernosti, úplnosti a správnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/74/2016 zo dňa 22.11.2018).
Ďalej správny súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/2009, ktoré sa opiera o ustálenú judikatúru s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/136/1999 zo dňa 30.05.2009, z ktorého vyplýva záver, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávajúcej, ale v závislosti od priebehu odkazovania na jej vzájomnom prelínaní, uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení.
K samotnému dôkaznému bremenu a jeho prenosu v rámci daňového konania správny súd dáva do pozornosti skutočnosť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu, preberací protokol, a pod., ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžfk/82/2016, 2Sžf/93/2014, a iné).
Obdobné závery vyplývajú tiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/60/2015 zo dňa 28.02.2017, kde tento súd o.i. zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si daňové výdavky. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Správny súd zdôrazňuje, s odkazom na uvedenú argumentáciu a citovanú judikatúru, že pre možnosť uplatnenia si odpočtu dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných plnení tak je podstatné preukázanie, že k obchodu reálne došlo tak, ako to preukazujú faktúry resp. iné relevantné doklady, t.j. že je zrejmý obsah a rozsah poskytnutých služieb, resp. dodaného tovaru, že tieto služby boli poskytnuté dodávateľom na dokladoch uvedených, že je zrejmé, kedy došlo k zdaniteľnému plneniu a aká je cena jednotlivých plnení.
Vykonané dokazovanie správcu dane preukázalo, že spol. ILANA s.r.o., ktorá bola uvedená ako dodávateľ na faktúre, nedodala služby pre odberateľa žalobcu. Žalobca sa dostal do dôkaznej núdze, pretože nevedel preukázať, neposkytol žiaden dôkaz, ani nenavrhol v tom smere vykonať žiadne dokazovanie, na preukázanie skutočnosti, aby mu služby dodal dodávateľ uvedený na faktúre.
Dôvodom nepriznania práva na odpočítanie dane zo spornej faktúry bolo teda nepreukázanie zákonných podmienok na odpočítanie dane a neunesenie dôkazného bremena žalobcu.
Žalobca napriek svojej dôkaznej povinnosti právo na odpočítanie dane nepreukázal, pričom je nutné zdôrazniť, že dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi a žalobca bol povinný ho uniesť. Bolo teda povinnosťou žalobcu preukázať, že nárok na odpočítanie dane si uplatnil za zákonom stanovených podmienok, čo v predmetnom prípade nebolo splnené, keď závery správcu dane neboli žalobcom vyvrátené.
Správny súd v súvislosti s dôkazným bremenom poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorej .... „Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet uznaný (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod R26/2021, sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, bod 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR pod R6/2020).
Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017).
Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je však akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť dôvodná. Teda len taká pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise, je riadne identifikovaná (odôvodnená) a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/2018 zo dňa 3. septembra 2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku).
Správny súd poukazuje tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31.05.2018, kde tento súd uviedol, že „určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti“.
V danom prípade sa správny súd zaoberal aj otázkou zákonného prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu ( § 46 ods. 5 Daňového poriadku ), teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane, či bol vyzvaný aby sa k nim vyjadril.
Správca dane zaslal žalobcovi oznámenie pochybností správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a vyzval ho na ich odstránenie a vyjadrenie sa. Pochybnosti žalobca neodstránil a teda svoje dôkazné bremeno neuniesol.
Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena. Zo strany daňových orgánov nešlo o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti a odbornej starostlivosti predpokladanej pri výkone podnikateľskej činnosti mal možnosť zabezpečiť hodnoverné dôkazy súvisiace s realizáciou deklarovaných plnení.
Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v medziach logickej správnej úvahy, s oporou v zistenom skutkovom stave, žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v dostatočnom rozsahu a správny orgán dospel k správnym právnym záverom. Rovnako správny súd konštatuje, že procesné práva žalobcu v konaní boli dodržané a nedošlo k takým procesným vadám v konaní, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Žalobca mal vytvorený priestor, aby sa k zisteniam vyplývajúcim z prebiehajúcej kontroly mohol vyjadriť a realizovať svoje procesné práva, o.i. právo predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení. Správca dane postupoval v priebehu daňovej kontroly v súlade s príslušnými procesnými predpismi.
Možno konštatovať, že žiaden argument žalobcu k veci samej nebol podložený dôkazom, ktorý by tvrdenia správcu dane vyvrátil, že žalobné námietky nie sú takého vecného charakteru, aby odstránili pochybnosti vo vzťahu k priebehu fakturovaným obchodom, či samotnej reálnej existencii deklarovaných obchodov od deklarovaného dodávateľa žalobcu. Nemožno preto ani v konaní pred správnym súdom konštatovať, aby žalobca uniesol dôkazné bremeno.
Vo vzťahu k fakturovaným obchodom, ktoré boli správcom dane spochybnené, k predloženým dôkazom a tvrdeniam žalobcu, na podporu záverov prijatých správnym orgánom, správny súd odkazuje na zistenia správcu dane a stotožňuje sa so záverom, že tieto zistenia spochybňujú priebeh dodania služieb tak, ako je tvrdené deklarovanou faktúrou. V priebehu daňovej kontroly nebola zo strany žalobcu preukázaná existencia materiálneho plnenia tak, ako to vyžaduje zákon o DPH, t.j. nebolo preukázané, že došlo reálne, fakticky k dodaniu služieb v zmysle deklarovanej faktúry. Počas daňového konania žalobca nepredložil žiadne také dôkazy, ani vysvetlenia, aby rozpory, na ktoré poukázal správca dane, odstránil a reálne uskutočnenie plnenia hodnoverne preukázal. Nie je preto možné prisvedčiť žalobcovi, že došlo k plneniu v zmysle predloženej fakturácie tak, aby dôvodne dodávateľovi žalobcu vznikla daňová povinnosť, z čoho by oprávnene vznikol nárok na odpočet DPH.
Správny súd preto konštatuje, že žalobca v priebehu daňového konania, ani na výzvu správcu dane nepredložil žiadne dodatočné dôkazy k zdaniteľným obchodom, nepreukázal, že došlo k plneniu v zmysle faktúry a ani inak nevysvetlil nezrovnalosti a rozpory, na ktoré poukázal správca dane, napriek tomu, že tie boli jasne určené a vymedzené správcom dane vo vyhotovenom protokole, v zápisnici o prerokovaní pripomienok a tiež v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane. Žiaden argument správcu dane nebol žalobcom vyvrátený vecnými námietkami, či predložením dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať, ako malo dôjsť k deklarovaným obchodom.
Správny súd sa na základe uvedených nezrovnalostí, pochybností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, stotožnil so závermi správneho orgánu, ktorý v priebehu daňovej kontroly dôvodne spochybnil priebeh deklarovaných zdaniteľných obchodov v rozhodujúcich skutočnostiach (dodanie
služieb tak, ako bolo uvedené na faktúre), čím tak faktúra neodráža reálne dodanie deklarovanej služby, pričom nemožno konštatovať, aby daňový subjekt/žalobca tieto pochybnosti odstránil. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno, čím nie je v konaní splnená primárna hmotnoprávna podmienka na uplatnenie odpočtu DPH.
K jednotlivým žalobným námietkam správny súd uvádza:
Žalobca tvrdil, že vyčerpávajúcim spôsobom preukázal dodanie fakturovaných služieb dodávateľom označeným na faktúre a uniesol vlastné dôkazné bremeno. Žalobca však neuviedol ako konkrétne, akými dôkazmi preukázal dodanie služieb dodávateľom označeným na faktúre, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva opak, teda to, že služby žalobcovi nedodal dodávateľ uvedený na faktúre.
Žalobca namietal, že bez viny žalobcu nebol vykonaný výsluch svedka p. C. z Dubnice nad Váhom, ktorého vo svojej výpovedi označil vtedajší konateľ dodávateľskej spoločnosti. Žalobca mal možnosť označiť a predkladať dôkazy v rámci daňového konania, teda navrhnúť výsluch p. C. ako svedka. Žalobca ani v správnej žalobe neuviedol, k čomu by mal byť tento svedok vypočutý, k akým skutočnostiam a čo by sa malo jeho výpoveďou preukázať. Preto súd túto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú.
V napadnutom rozhodnutí aj rozhodnutí správcu dane sú uvedené zákonné ustanovenia, ktoré mal daňový subjekt porušiť (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), pričom v opise skutkového stavu, konštatovaním, že daňový subjekt nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie DPH, keď nepreukázal, že služby boli dodané tak, ako bolo deklarované predloženou faktúrou, je jasne vyslovené, na akom právnom a skutkovom základe správca dane rozhodol. Žalovaný uviedol právne posúdenie správcu dane a odkázal na neho, keďže sa s ním stotožnil. Teda aj z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, ktoré zákonné ustanovenia boli zo strany žalobcu porušené. Ak odvolací orgán po vyhodnotení prvostupňového rozhodnutia, po posúdení odvolacích námietok dospeje k záveru, že rozhodnutie je vecne správne, že konanie prebehlo v súlade s príslušnými procesnými predpismi, nevykazuje procesné vady, a že odvolacie námietky nie sú dôvodné, vlastné hodnotenie skutkového stavu či právnej kvalifikácie je totožné s hodnotením prvostupňového správneho orgánu, je možné na neho odkázať. Rozhodnutie správcu dane a žalovaného tvoria jeden celok.
Žalobca iba všeobecne namietal, avšak neuviedol, s akými konkrétnymi návrhmi a námietkami žalobcu sa správca dane nevysporiadal. Správca dane uviedol ustanovenia (uvedené aj v predchádzajúcom bode), na základe ktorých neuznal právo na odpočítanie dane. Žalobca nekonkretizoval s ktorými námietkami žalobcu sa žalovaný nevysporiadal, zároveň na str. 3 žaloby žalobca uviedol, že: žalovaný sa síce vyjadril ku každej námietke žalobcu uvedenej v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane .....
K žalobcom vytýkaným námietkam odôvodnenia rozhodnutia žalovaného správny súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správny súd už uviedol, že žalobca nešpecifikoval s akými námietkami a dôkazmi sa žalovaný nevysporiadal a aké dôkazy navrhnuté žalobcom nevykonal. Nemožno prisvedčiť ani námietke žalobcu, že správca dane nevykonal v daňovej kontrole dostatočné dokazovanie, pretože o rozsiahlom vykonanom dokazovaní svedčí obsah administratívneho spisu. Taktiež žalobca neuviedol v čom by malo spočívať nesprávne vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom. Správny súd poukazuje na to, že žalobné body (dôvody žaloby) musia byť formulované tak, aby z nich bolo zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Dôvody žaloby musia byť formulované konkrétne, žalobca by mal poukázať na konkrétne skutočnosti uvedené v napadnutých rozhodnutiach resp. konaní, s ktorými nesúhlasí. Ak sú námietky žalobcu iba všeobecné, aj odpovede správneho súdu na ne budú všeobecné. Správny súd preskúmava rozhodnutie žalovaného iba v rozsahu dôvodov žaloby (§ 134 ods. 1 SSP) s poukazom na princíp rovnosti účastníkov konania pred správnym
súdom (§ 5 ods. 9 SSP). Správny súd teda nie je oprávnený vyhľadávať za žalobcu nezákonnosti rozhodnutia žalovaného.
Žalobca zdôraznil, že nemožno mu pripísať plnenie daňových povinností obchodného partnera a že pochybenie nebolo na jeho strane. Žalobca tvrdí, že si dodávateľa riadne preveril a že prijal všetky potrebné opatrenia. Nebolo a nie je sporné, že žalobca si nepreveril, či jednal s konateľom dodávateľa, pričom táto skutočnosť sa dá jednoducho overiť v obchodnom registri verejne prístupnom aj na internete. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu, že si dodávateľa riadne preveril a prijal všetky potrebné opatrenia. Nešlo ani o okolnosť (osoba s ktorou uzavrel obchod žalobca), ktorá by nastala až po zrealizovaní obchodu, aby nebolo možné uvedené vyčítať žalobcovi. Pochybil preto aj žalobca, keď si dostatočne nepreveril s kým uzavrel obchod, že to nebol konateľ ani žiadna iná osoba, ktorá by mala poverenie na zastupovanie spoločnosti dodávateľa. Ak žalobca poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-439/04, tak aj žalobca cituje že : ,,subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať...“ Žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré mohol, keď si nepreveril s kým vstupuje do obchodného vzťahu, preto sa nemôže dovolávať aplikácie záverov tohto rozhodnutia na jeho daňový prípad.
K námietke žalobcu ohľadom judikatórneho posunu a rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19, správny súd poukazuje na jednotlivé body uznesenia Súdneho dvora EÚ:
28.Okrem toho, pokiaľ ide o opatrenia, ktoré treba rozumne požadovať od nadobúdateľa, daňový orgán nepovažoval za dostatočnú skutočnosť, že spoločnosť Vikingo pred uzatvorením zmlúv nahliadla do výpisu z obchodného registra týkajúceho sa jej zmluvného partnera a požiadala o podpisový vzor, ani skutočnosť, že konateľ spoločnosti Freest cestoval do prevádzkarne.
53.Ak podvod vo vzťahu k DPH nespáchala samotná zdaniteľná osoba, právo na odpočítanie dane je možné jej zamietnuť len vtedy, ak sa na základe objektívnych okolností preukáže, že vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zakladajúcimi právo na odpočítanie dane zúčastní transakcie, ktorá bola súčasťou tohto podvodu, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt na vstupe alebo na výstupe v tomto dodávateľskom reťazci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C 189/18, EU:C:2019:861, bod 35 a citovanú judikatúru).
54.Pokiaľ ide v tomto zmysle o mieru zodpovednosti požadovanej od zdaniteľnej osoby, ktorá chce uplatniť právo na odpočítanie dane, Súdny dvor už viackrát rozhodol, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH na zabezpečenie, aby jej transakcie neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C 80/11 a C 142/11, EU:C:2012:373, body 54 a 59, ako aj z 19. októbra 2017, Paper Consult, C 101/16, EU:C:2017:775, bod 52).
55.Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, aby sa tak uistil o jeho spoľahlivosti (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C 80/11 a C 142/11, EU:C:2012:373, bod 60).
56.Správny orgán však nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmania týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia
tomuto orgánu (rozsudok z 19. októbra 2017, Paper Consult, C 101/16, EU:C:2017:775, bod 51). Súdny dvor už konkrétne rozhodol, že daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vyhotovila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto práva, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi (rozsudok z 21. júna 2012, Mahagében a Dávid, C 80/11 a C 142/11, EU:C:2012:373, bod 61).
57.Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora okrem toho platí, že keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné domnievať sa, že sa zdaniteľná osoba dopustila podvodu alebo že vedela alebo mala vedieť, že konanie, na ktoré odkazuje na podporu svojho práva na odpočítanie, je súčasťou takéhoto podvodu. Vnútroštátnym súdom následne prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. apríla 2018, Biosafe – Indústria de Reciclagens, C 8/17, EU:C:2018:249, bod 39, ako aj zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C 189/18, EU:C:2019:861, bod 36 a citovanú judikatúru).
58.Ak daňový orgán na základe existencie daňového podvodu alebo nezrovnalostí spáchaných osobou, ktorá vyhotovila faktúru, alebo inými subjektmi nachádzajúcimi sa na vstupe dodávateľského reťazca dospeje k záveru, že sa fakturované plnenia zakladajúce právo na odpočítanie naozaj neuskutočnili, tak na účely zamietnutia práva na odpočítanie a bez toho, aby príjemca faktúry musel vykonať kontroly, ktoré mu neprináležia, musí preukázať, že na základe objektívnych dôkazov tento príjemca vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie bolo súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 10. novembra 2016, Signum Alfa Sped, C 446/15, neuverejnené, EU:C:2016:869, bod 39 a citovanú judikatúru).
59.Z dôvodu, že právo Únie nestanovuje pravidlá týkajúce sa spôsobu vykonávania dôkazov týkajúcich sa podvodu v oblasti DPH, daňový orgán musí tieto objektívne skutočnosti zistiť v súlade s pravidlami dokazovania stanovenými vnútroštátnym právom. Tieto pravidlá však nesmú ohroziť účinnosť práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C 419/14, EU:C:2015:832, bod 65, a zo 16. októbra 2019, Glencore Agriculture Hungary, C 189/18, EU:C:2019:861, bod 37).
Z uznesenia Súdneho dvora vyplýva, že prináleží vnútroštátnemu súdu overiť, či zdaniteľná osoba čo i len mala vedieť, že predmetná transakcia bola súčasťou podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru. Správca dane zistil a nie je ani v konaní pred správnym súdom sporné, že žalobca riadne nepreveril osobu s ktorou uskutočňoval podnikateľskú činnosť. Neoveril si s kým koná, uzatvára obchod. Nešlo o konateľa dodávateľa (tento sa k obchodu nevedel vyjadriť), ani osobu splnomocnenú konať za dodávateľa. Pokiaľ by si túto skutočnosť preveril, mohol vedieť že nejde o konateľa dodávateľa a vyhnúť sa takejto transakcii. Na základe uvedeného správny súd nevzhliadol dôvod na zrušenie rozhodnutí, pretože je nesporné, že žalobca pochybil pri uzatváraní obchodu a prípadné zrušenie rozhodnutí, by následne pri vydávaní nových rozhodnutí, neprinieslo zmenu postavenia žalobcu. Žalobca nedokáže zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania, nemožno ospravedlniť jeho pochybenie v takom rozsahu, aby mu mohol správca dane priznať právo na odpočet DPH aj s poukazom na novšiu judikatúru či už Súdneho dvora EÚ alebo Najvyššieho správneho súdu SR.
Taktiež aj k rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 správny súd poukazuje, že v predmetnej veci bolo konštatované porušenie povinnosti žalobcu, neoverenie si konateľa dodávateľa, čím sa daný prípad odlišuje od citovaného rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, kde takéto zanedbanie povinnosti daňového subjektu nebolo preukázané.
Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP. Na priznanie úspešnému žalovanému náhrady trov konania správny súd nevzhliadol zákonný dôvod v zmysle § 168 SSP.
Senát správneho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( § 139 ods. 4 SSP ).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť: označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len ,,sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
(1)Ak tento zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a)ktorému správnemu súdu je určené, b)kto ho robí, c)ktorej veci sa týka, d)čo sa ním sleduje a e)podpis.
(2)Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
(1)Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a)na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c)účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d)v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e)vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f)nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g)rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h)sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i)nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j)podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2)Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).