Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-13-2022.pdf
PDF · 173.92 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/13/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v právnej veci žalobcov: 1/ V. X., nar. XX. B. XXXX, T. XXXX/X, K., 2/ K. B., nar. X.. Y. XXXX, T. XXXX/X, K., 3/ V. X., nar. XX. H. XXXX, T. XXXX/X, K., 4/ V. B., nar. XX. Y. XXXX, T. XXXX/X, K., všetci právne zastúpení: GRABAN, TORMA & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 730 564, so sídlom Kováčska 53, Košice, proti žalovanému: Komunálna poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpený Q.. H. N., P. so sídlom P. F. N. X/A, A., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/ až 4/ a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 11C/32/2020-290 zo dňa 11. novembra 2021, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í nasledovne:
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,-Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 2/ nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3/ nemajetkovu ujmu vo výške 5.000,-Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 4/ nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,-Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku žalobu zamieta.
II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ m a j ú nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100% z priznaného nároku voči žalovanému, ktoré im je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 11C/32/2020-290 zo dňa 11. novembra 2021 rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ nemajetkovú ujmu vo výške 15.000,- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. IV. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. VI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov konania v rozsahu 100% do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o trovách konania.
1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovia sa domáhali voči žalovanému zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch každému po 50.000,-Eur. V žalobe uviedli, že sú pozostalými príbuznými po J.. C. X., narodenom XX.XX.XXXX a zomrelom XX.X.XXXX na následky dopravnej nehody, ktorá sa udiala dňa XX.XX.XXXX pred obcou V. v smere od D. na R.. Posúdenie zodpovednosti za dopravnú nehodu bolo riešené aj v trestnom konaní, v ktorom bol vypracovaný znalecký posudok, podľa ktorého technickou príčinou vzniku dopravnej nehody z pohľadu vyvolania kolízneho stavu ako jediný prvok bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla V. J.. C. E.; J.. C. E. bol trestným rozkazom Okresného súdu Lučenec zo dňa 08.1.2020, sp.zn. 22T/151/2019, uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.1, ods.2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona. Poškodení boli trestným rozkazom odkázaní na náhradu škody na civilné konanie; trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 29.3.2020. Žalobcovia zdôraznili, že žalobkyňa 1/ je matkou poškodeného, žalobkyňa 2/ je sestrou poškodeného, žalobca 3/ je bratom poškodeného a žalobca 4/ je synovcom poškodeného; žalobcovia sú tak blízkymi osobami zosnulého J.. C. X., ktorý nebol ženatý a nemal deti. Žalobcovia poukázali na vysokú intenzitu rodinných vzťahov medzi nimi a zosnulým. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, žalobcovia uviedli, že motorové vozidlo škodcu bolo v čase dopravnej nehody zmluvne poistené podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX. Žalobcovia nárok uplatnili s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež poukázali na inštitút náhrady nemajetkovej ujmy a následky, ktoré v nich nečakaná smrť J.. C. X. vyvolala. Zdôraznili, že žalobkyni 1/ bola diagnostikovaná choroba F32.1, a to epizóda stredne ťažkej depresie; žalobkyni 2/ bola diagnostikovaná choroba F43.1
- protrahovaná depresívna reakcia dip.dg. postraumatická stresová porucha. Žalobkyni 1/ a 2/ boli v tom dôsledku nasadené medikamenty. Žalobca 3/ žijúci v N. navštívil lekára z odboru psychiatrie, ktorý mu diagnostikoval depresívnu poruchu v epizóde ľahkej depresie s potrebou ambulantnej psychoterapie na báze hĺbkovej psychológie. Pokiaľ ide o žalobcu 4/, tento mal so zosnulým ako jeho synovec veľmi úzky a silný citový vzťah; ich emocionálne a rodinné puto bolo veľmi silné, čomu zodpovedá aj naviazanosť žalobcu 4/ na zosnulého, ktorý v jeho živote napĺňal otcovskú rolu. U žalobcu 4/ sa po tragickom úmrtí strýka prejavili výrazné zmeny v správaní, jeho psychickom rozpoložení. Žalobca 4/ bol aj hospitalizovaný, v rámci hospitalizácie podstúpil psychologické vyšetrenia a boli mu určené diagnózy F45.0 - somatizačná porucha a G93.3 - chronický únavový syndróm, depresívne črty. Žalobcovia tvrdili, že škodovou udalosťou došlo k závažnému neoprávnenému zásahu do ich práv na ochranu súkromia; náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje finančné odškodnenie najbližších príbuzných usmrtenej osoby, môže byť znakom uznania duševného utrpenia pozostalých a symbolom solidarity, ktorý môže vytvoriť čiastočné zadosťučinenie a spravodlivosť. Pri ustálení výšky nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodovaciu prax súdov, podľa ktorej súdy priznávajú náhrady v rozpätí od 33.500,- do 100.000,-Eur.
1.2 Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený nárok žalobcov neuznal, považoval ho za neoprávnený, bez právneho základu a nepreukázaný. Mal za to, že bolo potrebné zaoberať sa atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, a to vo vzťahu k žalovanému a v kontexte celého zákona o povinnom zmluvnom poistení. Zásah do osobnostných práv žalobcov nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na následky dopravnej nehody, podľa názoru žalovaného tak neexistuje vo vzťahu k žalobcom a k uplatňovanej nemajetkovej ujmy priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou v zmysle § 5 ods.1 písm. a) zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.381/2001 Z.z.“ alebo „zákon o povinnom zmluvnom poistení“). Aj v prípade, ak by bolo možné zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých pod škodu na zdraví, žalovaný je priamo zo zákona o povinnom zmluvnom poistení de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného nemajetkovú ujmu z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Ku škode je potrebné pristupovať vcelku a so všetkými, nielen pre žalobcov so všeobecne pozitívnymi dopadmi. Žalovaný tak mal za to,
že nie je podľa zákona č.381/2001 Z.z. pasívne legitimovaný vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy a ak by aj bol, nie je povinný takéto nároky hradiť z titulu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
1.3 Súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia článku 19 ods.2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods.1, ods.2, ods.3, § 415, § 420 ods.1, ods.2, ods.3, § 427 ods.1, § 823 Občianskeho zákonníka; ďalej aplikoval ustanovenia § 4 ods.1, ods.2, § 15 ods.1 zákona č. 381/2001 Z.z.. Vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom žalobcov 1/, 2/, 3/, výsluchom svedkov, vykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. XX/XXXX. vypracovaným znalcom J.. F. K., oboznámil sa so záznamom z dopravnej nehody, obsahom trestného spisu a listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu.
1.4 Súd prvej inštancie poukázal na inštitút nemajetkovej ujmy a zdôraznil, že pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku musia byť splnené predpoklady vzniku zodpovednosti, a to zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, vznik nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. Ďalšou podmienkou je skutočnosť, že nepriznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nemôže byť s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúce; v dôsledku neoprávneného zásahu došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere, alebo k zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pri hodnotení je potrebné postupovať objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo a zároveň je potrebné prihliadať i k osobe postihnutej, jej veku a k jej postaveniu. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom sa výška určuje jednorazovou čiastkou; zákon pri určení tejto výšky nestanovuje žiadne medze, stanovuje dve podstatné kritériá vyplývajúce z ustanovenia § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a široko chápané okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu. Parametrami proporcionálneho spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti. Výška odškodnenia nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Výška náhrady nemajetkovej ujmy zároveň musí odrážať všeobecne zdieľané predpisy o spravodlivosti.
1.5 Pokiaľ ide o namietanú pasívnu vecnú legitimáciu, súd prvej inštancie považoval za nesporné, že k motorovému vozidlu značky V. Y., EČV: K ku dňu dopravnej nehody mal J.. C. E., vodič motorového vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu, uzavreté so žalovaným ako poisťovateľom povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Vo vzťahu k poisťovni pritom ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to v rozsahu, v akom za škodu zodpovedá poistený škodca. Predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poistenému vznikla. Ak žalovaný tvrdil, že náhrada nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do osobnostných práv nespadá pod rozsah poistného krytia povinného zmluvného poistenia, okresný súd uviedol, že pasívna legitimácia žalovaného vyplýva z ustanovenia § 4 ods.2 písm. a), § 4 ods.4 a § 15 ods.1 zákona č.381/2001 Z.z.. Poukázal na riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda a ustálil, že pre účely zákona č.381/2001 Z.z. je potrebné pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Usmrtenie pri dopravnej nehode podľa súdnej praxe vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Aj táto zodpovednosť musí byť predmetom poistného krytia. Vo vzťahu k výkladu pojmu škoda okresný súd vychádzal aj z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko zákona č.381/2001 Z.z. bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009. Z textu uvedenej smernice je zrejmé, že pod pojmom škoda sa rozumie osobná ujma a škoda na majetku; používa slovné spojenie utrpenie ujmy alebo škody a používa termíny akákoľvek ujma alebo škoda, alebo akákoľvek škoda. Komunitárne právo tak chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú a aj nemajetkovú škodu. Okresný súd tak ustálil, že s použitím eurokonformného výkladu pojmu „náhrada škody na zdraví“ podľa zákona č.381/2001 Z.z. sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods.2, ods.3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.2 písm. a) zákona č.381/2001 Z.z.. Žalobcami požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného dôvodu okresný súd
ustálil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná. Vo vzťahu k tejto argumentácii súd prvej inštancie poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.7.2017 a súvisiace uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 666/2016. Rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii poisťovne pri uplatnených nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých osôb usmrtených pri dopravnej nehode považoval okresný súd za ustálenú.
1.6 Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zdôraznil dve kritériá, z ktorých súdy vychádzajú, a to závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu fyzickej osoby došlo; výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať základ v čo najúplnejšie zistenom skutkovom stave. Maximálna čiastka, ktorú môže súd priznať, je pritom ohraničená len výškou žalobcom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žaloby. Okresný súd taktiež poukázal na závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Cdo/256/2009 zo 17.2.2011, kde Najvyšší súd SR naznačil, že právo nemajetkovej ujmy patrí len najbližším príbuzným, manželovi a deťom. Všeobecné kritériá formulované Najvyšším súdom SR však vedú k tomu, že okruh oprávnených osôb možno rozšíriť a náhradu nemajetkovej ujmy priznať v ich širšom, bližšie nekonkretizovanom okruhu príbuzných osôb; je vecou úvahy súdu, akého okruhu osôb sa má odškodnenie týkať. Z judikatúry možno vyvodiť, že by to mali byť iba osoby, ktoré boli so zomrelým pred jeho smrťou vo veľmi úzkych rodinných, ekonomických a spoločenských väzbách.
1.7 Vykonaným dokazovaním okresný súd zistil veľmi blízky vzťah medzi žalobcami a zosnulým J.. C. X., ktorý spájal celú rodinu, utužoval vzťahy medzi jednotlivými jej členmi. Pre žalobcov bol vzorom a životnou inšpiráciou, bol oporou v každodennom živote, pomocnou rukou. Jeho smrťou sa pretrhli nenávratne veľmi silné citové väzby a stratila sa možnosť tieto vzťahy ďalej udržiavať. Žalobcovia s nebohým tvorili fungujúce rodinné spoločenstvo s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami; v dôsledku jeho nečakanej smrti pretrvávajú pocity nervozity, úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku. Žalobcovia sú od jeho smrti ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov; došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Trauma je zo života žalobcov neodstrániteľná, ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. V otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je možnosť voľnej úvahy súdu neobmedzená; je potrebné rešpektovať princíp legitímneho očakávania nielen na strane poškodených, ale aj na strane povinného subjektu. V tomto smere okresný súd poukázal na atribút primeranosti a potrebu zachovania proporcionality.
1.8 Pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobkyne 1/, matky nebohého, boli zistené silné citové väzby medzi nimi. Žalobkyňa mala s nebohým synom veľmi dobré vzťahy, žili spolu v jednej domácnosti, syn jej bol oporou, pomáhal jej vo všetkom aj keď nebola od neho finančné závislá, nakoľko pracovala. Prevzal na seba otcovskú rolu, keďže žili bez otca; smeroval celú rodinu, pomáhal jej aj súrodencom a maloletého V. v podstate vychovával. Žalobkyňa 1/ doposiaľ chodí k psychiatrovi, berie antidepresíva. Za dôvodné tak okresný súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ vo výške 15.000,-Eur, pričom prihliadal na okolnosti prípadu a závažnosť vzniknutej ujmy a následky, ktoré u žalobkyni 1/ nastali.
1.9 Aj vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/, súrodencom nebohého, mal okresný súd preukázaný závažný zásah do ich práv na súkromie a práv na rodinný život v dôsledku preukázaných silných citových väzieb, ktoré sa v dôsledku smrti súrodenca pretrhli. Medzi súrodencami boli dobré súrodenecké vzťahy a silná citová väzba; žalobkyňa 2/ vyrastala spolu s bratom od malička, nebol to len jej brat, ale aj najlepší priateľ. Nahrádzal jej otca, keďže otec sa o nich nezaujímal. Pomáhal aj finančne, či jej alebo jej synovi V., nakoľko ho vychovávala sama od 4 mesiacov. Okresný súd mal preukázané, že nebohý bol pracovitý, húževnatý, žalobkyni 2/ vždy pomohol a bol jej oporou; v dôsledku tragédie žalobkyňa 2/ musí navštevovať psychiatriu, berie antidepresíva a prejavilo sa u nej ochorenie tetánia. Vo vzťahu k žalobcovi 3/ okresný súd ustálil, že mal s bratom vybudovaný veľmi dobrý súrodenecký vzťah, ich vzťah sa odchodom žalobcu 3/ do N. nezmenil, zmenila sa len diaľka, telefonovali spolu a boli stále v kontakte. Žalobca 3/ po smrti brata schudol 15 kíl, menej spí a ani si nepamätá, kedy sa naposledy zasmial. Vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ mal okresný súd preukázané silné citové väzby s nebohým bratom; za dôvodné považoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,-Eur žalobkyni 2/ a vo výške 3.000,-Eur žalobcovi 3/.
1.10 Z výpovedí žalobcov 1/, 2/ a 3/ a svedkov pre okresný súd vyplynulo, že žalobca 4/ ako synovec nebohého mal s ním taktiež vybudovaný veľmi dobrý vzťah; nebohý maloletého v podstate vychovával, určitý čas bývali spolu v spoločnej domácnosti; finančne vypomáhal sestre (žalobkyňa 2/) s jeho výchovou. Aj keď si matka maloletého našla nového partnera, nebohý brat sa nevzdal otcovskej role; po jeho smrti sa maloletý uzavrel do seba, prestal komunikovať a museli s ním navštevovať psychológa a pedopsychiatra. Trauma, ktorú zažil žalobca 4/ smrťou strýka je neodstrániteľná z jeho citového života; strýko už nebude maloletému výchovnou, ekonomickou, ochrannou či emocionálnou oporou. Okresný súd tak mal za to, že je namieste poskytnúť nemajetkovú ujmu aj maloletému za tragicky zahynutého strýka pri dopravnej nehode. Za prijateľnú náhradu považoval sumu 1.500,-Eur.
1.11 Pokiaľ okresný súd diferencoval medzi súrodencami (žalobcovia 2/ a 3/) nebohého, prihliadal na skutočnosť, že žalobkyňa 2/ spolu so svojim synom žila dlhšiu dobu s nebohým v spoločnej domácnosti a boli čiastočne odkázaní na jeho pomoc na rozdiel od žalobcu 3/, ktorý už viac rokov žije samostatne so svojou rodinou v zahraničí a ktorý s nebohým nebol v takom bezprostrednom kontakte. Priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy podľa názoru okresného súdu zohľadňujú individuálne okolnosti spoločného rodinného života so zosnulým synom, bratom a strýkom každého zo žalobcov a nie sú likvidačné a ani neprimerané. Výška priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je žiadnou hmotnou satisfakciou, ale určitým gestom slušnosti a spravodlivosti a nemôže odčiniť dopad tragickej udalosti, ktorá nastala následkom konania škodcu. Výška nemajetkovej ujmy okresným súdom nemôže viesť ani k neprimeranému obohateniu, nie je ani náhradou príjmu, je primeraná a vyplýva z kritérií pre priznanie nemajetkovej ujmy, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súdom priznaná celková suma náhrady nemajetkovej ujmy je pritom porovnateľná s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobných veciach, kedy došlo k zásahom do práva na súkromný a rodinný život spôsobený v súvislosti s dopravnou nehodou.
1.12 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 255 ods.1, ods.2, § 262 ods.1, ods.2 C.s.p. a nárok na náhradu trov konania priznal žalobcom, nakoľko súd žalobe žalobcov čo do právneho základu vyhovel a výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od voľnej úvahy súdu. Okresný súd považoval za nespravodlivé považovať od žalobcov v danej veci náhradu trov konania, resp. právo na náhradu trov konania im nepriznať.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia 1/-4/ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo výrokoch I., II., III., IV. a V. zmenil, žalovaného zaviazal každému zo žalobcov zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku; aby rozsudok okresného súdu vo výroku VI. potvrdil a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Uplatnili odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1, písm. d), f) a h) C.s.p., tvrdili tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 V podrobnostiach poukázali na tvrdený a zistený skutkový stav, stotožnili sa s podstatnou argumentáciou súdu vo vzťahu k svojej aktívnej vecnej legitimácii, pasívnej vecnej legitimácii žalovaného; so záverom, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá v danom prípade pod rozsah poistného krytia povinného zmluvného poistenia a že protiprávnym konaním vinníka dopravnej nehody došlo k značnému zásahu do práva žalobcov na súkromie a práva na rodinný život. Mali však za to, že súd prvej inštancie nedostatočne pri svojom rozhodovaní zohľadnil rozhodovaciu prax všeobecných súdov v danej oblasti, nutnosť zohľadnenia špecifík konkrétneho prípadu determinujúcich výšku nemajetkovej ujmy. Takýmto spôsobom došlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní a presvedčivosti súdneho rozhodnutia. Rovnako sa žalobcovia nestotožnili s tým, že súd prvej inštancie považoval za primeranú peňažnú náhradu sumu 15.000,-Eur žalobkyni 1/, primeranú peňažnú náhradu vo výške 5.000,-Eur žalobkyni 2/, 3.000,-Eur žalobcovi 3/ a 1.500,-Eur žalobcovi 4/.
2.2 Odvolatelia zdôraznili svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, že k porušeniu osobnostných práv došlo v dôsledku trestného činu spáchaného J.. C. E., ktorý bol síce v trestnom konaní odsúdený a bol mu uložený trest odňatia slobody, no iba v trvaní 2 rokov a tento trest vinník nehody ani v skutočnosti nevykonal, nakoľko mu bol jeho výkon podmienečne odložený. Smrť poškodeného bola ustálená jednoznačne v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, došlo k zásahu
do osobnostného práva žalobcov tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, následky sú trvalé a neodstrániteľné. Myšlienky žalobcov na skutočnosť, že ich milovaný syn, brat a strýko zomrel v bolestiach na následky ťažkých zranení, predstavujú pre žalobcov každodennú realitu, ktorá im spôsobuje nenapraviteľnú citovú ujmu. K smrti poškodeného navyše došlo nečakane vo veľmi mladom veku a vo výbornom zdravotnom stave, čo nepopierateľne vyvolalo v žalobcoch pocity obrovského šoku zo straty blízkej osoby. Nesporne bolo preukázané, že rodinné vzťahy medzi poškodeným a všetkými žalobcami boli mimoriadne dobré až nadštandardné. Odvolatelia zdôraznili, že zosnulý bol hlavou celej rodiny, vyrastal bez otca len s matkou, ktorej sa stal mužskou oporou. Bol najstarším súrodencom, čo rovnako znamenalo, že sa na neho súrodenci obracali vo všetkých dôležitých a zásadných otázkach týkajúcich sa nielen rodiny, ale aj svojho osobného života, jeho životná situácia vyformovala nielen jeho povahu, ale vytvorila aj obraz celej rodiny, ktorá bola mimoriadne zomknutá a všetci jej členovia boli na zosnulého C. naviazaní oveľa viac ako býva bežné v iných rodinách. Nie je možné relativizovať vzťahy v rámci rodiny zosnulého a abstrahovať od mimoriadne pevných väzieb medzi jednotlivými členmi rodiny skĺzavajúc do priemerného obrazu o rodine, čo viedlo súd prvej inštancie k extrémnemu zjednodušeniu skutočnej situácie v rodine žalobcov a v dôsledku toho došlo k neprimeranému zníženiu priznanej nemajetkovej ujmy.
2.3 Podľa názoru odvolateľov okresný súd nedostatočne vyhodnotil skutočnosť, že následky spojené s tragickou smrťou zosnulého nepominuli ani sa nezmiernili, žalobkyne 1/ a 2/ ako aj žalobcovia 3/ a 4/ sú aj v súčasnosti liečení v psychiatrickej ambulancii a podstupujú medikamentóznu liečbu; ani dlhodobá odborná pomoc psychiatra nedokázala odstrániť následky utrpenej traumy žalobcov. Súčasný psychický stav žalobkyne 1/ je podľa vyjadrení ošetrujúcej lekárky trvalý, je vysoko pravdepodobné, až isté, že žalobkyňa 1/ sa bude doživotne liečiť psychoterapeuticky aj medikamentózne. Na základe lekárskej správy ošetrujúcich lekárov bola nútená požiadať o invalidný dôchodok, nakoľko už nie je schopná naďalej vykonávať zamestnanie. Vo vzťahu k žalobcovi 4/ bolo dokazovaním preukázané, že tento bol hospitalizovaný v Detskej fakultnej nemocnici v K. s viacerými diagnózami, vrátane somatickej poruchy, chronického únavového syndrómu a depresívnych čŕt. Žalobca 4/ naďalej podstupuje psychoterapeutickú liečbu pre pretrvávajúcu zvýšenú depresívnu symptomatiku; odmieta rozprávať o nebohom strýkovi, ak ho niekto spomenie, rozplače sa a prestane komunikovať. Pretrvávanie psychických problémov spojených s odmietaním straty blízkeho človeka môže mať za následok disharmonický vývin osobnosti dieťaťa; v emočnej a citovej oblasti sa môžu aj v budúcnosti prejavovať známky nezrelosti, nedostatočného reagovania a nezvládania emócií a citov. Nebohý C. X. vychovával žalobcu 4/ od jeho 4 mesiacov ako svojho vlastného syna, bol pri ňom každý jeden deň, staral sa o neho, keď bol chorý, pomáhal mu s učením do školy. Takmer celý svoj život prežil maloletý žalobca 4/ v spoločnej domácnosti s nebohým strýkom, svojou mamou a starou mamou, poškodený sa staral o žalobcu 4/ osobne, ale aj finančne. Zosnulý sa venoval žalobcovi 4/ viac ako biologický otec, ktorého mu v plnom rozsahu nahrádzal. Predstavoval pre žalobcu 4/ mužský vzor a oporu, zabezpečoval stabilitu celého rodinného prostredia po tom, čo biologický otec opustil maloletého a jeho matku. Po smrti C. X. sa maloletý uzavrel do seba, prestal komunikovať, ostal na lôžku a musel navštevovať psychológa a pedopsychiatra. Strýko tak už nikdy nebude maloletému žalobcovi 4/ výchovnou, ekonomickou či emocionálnou oporou poskytujúcou mu ochranu.
2.4 S prihliadnutím na vyššiu argumentáciu žalobcovia 1/-4/ tvrdili, že u všetkých došlo k pocitom smútku, strádania, narušeniu riadnych a fungujúcich rodinných vzťahov, čo vyústilo až do depresívnych stavov narúšajúcich chod bežného života. Ujma, ktorá im vznikla za totožných okolností, je u každého z nich vnímaná rovnako citlivo; pokiaľ ide o výšku peňažnej satisfakcie, táto by mala byť u všetkých žalobcov rovnaká. S prihliadnutím na argumentáciu týkajúcu sa psychickej bolesti zo straty blízkeho rodinného príslušníka, odvolatelia tvrdili, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná, nezohľadňuje mieru emocionálneho ani fyzického utrpenia žalobcov, ktorú sú bez ohľadu na svoje pričinenie či vôľu, nútení každodenne znášať.
2.5 Vo vzťahu k svojej argumentácii žalobcovia poukázali na niektoré rozhodnutia súdov, kedy bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť rodinného príslušníka pri dopravnej nehode vo výške 100.000,-Eur, 70.000,-Eur, 40.000,-Eur, resp. 24.895,44 Eur.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaný, v ktorom navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu žalobcov 1/ až 4/ zamietne. Odvolanie podal do všetkých výrokov napadnutého
rozsudku okresného súdu s výnimkou jeho výroku V.; uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), d) a h) C.s.p.; tvrdil tak, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3.1 V konkrétnostiach žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou argumentáciou žalovaného a konštantnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR k otázke priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv žalobcov. Takýmto spôsobom súd prvej inštancie zaťažil napadnutý rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a vo výsledku vec vo vzťahu k žalovanému nesprávne právne posúdil.
3.2 Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa mal dôsledne zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, a to vo vzťahu k žalovanému a v kontexte celého zákona č.381/2001 Z.z.. V tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/32/2007 zo dňa 29.03.2008, sp.zn. 3Cdo/18/2013 z 05.12.2013 a sp.zn. 2Cdo/73/2006 z 30.01.2007. Uvedené rozhodnutia poukazujú na absenciu príčinnej súvislosti ako predpokladov zodpovednosti za škodu; uvedené je potrebné vnímať aj v súvislosti s ustanovením § 5 ods.1 písm. h) zákona č.381/2001 Z.z., podľa ktorého poistiteľ nenahradí za poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou. Žalovaný tvrdil, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorý nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na už primárne a priame následky tejto dopravnej nehody. Z uvedeného dôvodu neexistuje vo vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou. Aj rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar ujmu pozostalých označuje ako nepriame následky nehody a škodu predstavuje ujma na zdraví s následkom smrti dcéry pána Lazara. Ujmu, ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci, treba ako takú považovať za nepriame následky nehody. Žalovaný ako poisťovateľ je tak priamo zo zákona č.381/2001 Z.z. de facto aj de iure oslobodený od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže žalobcovia neboli priamym účastníkom dopravnej nehody.
3.3 Žalovaný tvrdil, že tejto jeho argumentácii sa súd prvej inštancie nevenoval na žiadnom mieste rozsudku v rozpore s požiadavkou na dôkladné odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Zo žalovaným citovanej ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pritom vyplýva, že príčinná súvislosť musí byť priama; nestačí, aby bola iba sprostredkovaná, nakoľko pri akceptácii takéhoto výkladu by ju bolo možné odvodzovať „donekonečna“. Ide o zákonnú výluku z povinnosti platiť za poisteného, pokiaľ škoda nie je v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou vo všeobecnosti; povinnosť poisťovateľa sa tak obmedzuje na nároky vzniknuté výlučne v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, t.j. jej priamym účastníkom alebo osobám, ktorým v dôsledku dopravnej nehody vznikla škoda, avšak opäť priamo na majetku.
4. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvali na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, žalobcovia zdôraznili, že tieto nemožno v predmetnom konaní aplikovať, nakoľko žalobou uplatnený nárok nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody voči štátu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý vyplýva z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Navyše, všetky žalovaným citované rozhodnutia boli vydané pred prijatím rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 Haasová c/a Petrík/Holingová, po ktorom došlo aj v judikatúre najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky k ustáleniu právneho názoru v otázke zodpovednosti poisťovní za náhradu nemajetkovej ujmy.
4.1 Vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu žalobcovia zdôraznili, že otázka pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla bola definitívne vyriešená rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR ako judikát R 61/2018. Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 23. svojho rozhodnutia odkázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III.ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016. Uvedené rozhodnutia odôvodňujú tvrdenie žalobcov o
pasívnej vecnej legitimácii poisťovne v takýchto sporoch. Rozhodnutia, na ktoré žalovaný odkazoval, boli definitívne prekonané judikátom R 61/2018, preto podľa názoru žalobcov neexistuje žiaden dôvod na to, aby sa odvolací súd zaoberal rozhodnutiami a právnymi názormi týchto rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalovaný. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak prihliadol predovšetkým na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom Ústavný súd SR poskytol výklad pojmu „škoda v slovenskej civilistike“. Podľa súčasnej súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občiansko- právnu zodpovednosť za škodu, ale aj občiansko-právnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv a musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Príčinná súvislosť medzi ujmou na strane žalobcov a zodpovednosťou na strane žalovaného je tak daná priamo, odkaz na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v odvolaní žalovaného je nenáležitý.
4.2 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného a poukazu na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-350/14 Lazar žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 11Co/157/2019 zo dňa 28.11.2019, v ktorom odvolací súd zdôraznil, že bez poistnej udalosti - dopravnej nehody by k zásahu do osobnostných práv žalobcov nedošlo; tento zásah nie je sekundárnym poškodením zdravia v reakcii na správu o úmrtí príbuznej žalobcov, na ktorom je skutkovo postavený záver publikovaný ako judikát NS SR pod č. R 61/18. Krajský súd v predmetnej veci posúdil aj rozhodnutie Európskeho súdneho dvora a konštatoval, že ESD v citovanom rozhodnutí nekonštatoval nedostatok príčinnej súvislosti medzi nepriamym následkom dopravnej nehody a poistnou udalosťou a uzavrel, že ustanovenie § 5 ods.1 písm. h) zákona o povinnom zmluvnom poistení žalovaného ex lege, de facto ani de iure neoslobodzuje od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu). Uvedená právna úprava medzi priamou a nepriamou škodou nerozlišuje a nerobí rozdiel ani medzi priamou a nepriamou príčinnou súvislosťou. Odvolací súd tak v inej veci ustálil, že zásah do osobnostných práv žalobcov je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou - dopravnou nehodou. Žalobcovia napokon uviedli, že súd prvej inštancie sa otázkou pasívnej a aktívnej vecnej legitimácie dôkladne zaoberal a rovnako sa zaoberal aj otázkou, či sú splnené hmotnoprávne podmienky vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby.
5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.
6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.
6.1 Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky strán sporu, osobitne žalobcov 1/-4/ a osobitne žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, skutkový stav zistil úplne a správne, nebol tak dôvod pre zopakovanie dokazovania alebo jeho doplnenie; doplnenie dokazovania nenavrhla žiadna zo strán sporu. Pokiaľ ide o právny základ žalobou uplatnených nárokov, súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; okresný súd sa dôsledne zaoberal aj aktuálnou judikatúrou vyšších súdnych autorít. Odvolací súd videl pochybenie okresného súdu (inak pri určení výšky nemajetkovej ujmy rozhodujúceho na základe voľnej úvahy v rámci výšky uplatneného nároku) len vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobcom, keď nevzhliadol dostatočne na osobitosti prejednávanej veci a ich vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy; aj keď tieto osobitosti dostatočne v napadnutom rozhodnutí akcentoval. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaniach a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).
8. Odvolanie žalovaného odvolací súd nepovažoval za dôvodné; za čiastočne dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalobcov 1/-4/. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvej inštancie, tento je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní,
je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje pokiaľ ide o právny základ nároku so všetkými závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie; súd prvej inštancie precízne, dôsledne a vyčerpávajúco v napadnutom rozhodnutí vysvetlil všetky právne otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, poukázal na existujúcu súdnu prax vo vzťahu k nemajetkovej ujme pozostalých osôb pri dopravných nehodách s následkom smrti. Podrobne sa venoval otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, vo vzťahu ku ktorému dospel v súlade s existujúcou súdnou praxou k záveru, že pojem škoda, použitý v zákone č.381/2001 Z.z., je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Súd prvej inštancie odôvodnil aj výšku priznaného odškodnenia, prihliadal pritom na všetky kritériá, ktoré je pri rozhodovaní o výške odškodnenia zohľadniť. Pokiaľ však ide o komparáciu s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobných prípadoch, súd prvej inštancie sa obmedzil iba na konštatovanie súladu výšky priznanej nemajetkovej ujmy s priznanými sumami v obdobných veciach; bez konkrétneho porovnania. Uvedená skutočnosť, reagujúc na odvolaciu argumentáciu, bola aj dôvodom pre zmenu rozhodnutia pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy u jednotlivých žalobcov. Okresný súd skúmal aj prípadné zavinenie zosnulého; jeho spoluzavinenie nezistil, keď konštatoval, že jedinou príčinou dopravnej nehody bola technika jazdy vodiča motorového vozidla, ktorý bol v trestnom konaní uznaný za vinného. Súd prvej inštancie dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky otázky; v zásade aj na tie, ktoré žalovaný namietal v podanom odvolaní. Vzhľadom na presvedčivosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a správnosť jeho záverov vo vzťahu k právnemu základu nároku sa odvolací súd s týmito v celom rozsahu stotožňuje, na tieto odkazuje a pre úplnosť vzhľadom na odvolacie námietky dodáva:
8.1 Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne poukázal na závery vyplývajúce z existujúcej judikatúry vyšších súdnych autorít; najmä pokiaľ ide o závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo 1/2016 a zároveň aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 666/2016; otázka pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým osobám po obeti dopravnej nehody je v súdnej praxi vyriešená a pojem „škoda“ použitý v zákone č.381/2001 Z.z. je potrebné ústavne konformne vykladať tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
8.2 Exkurz ohľadne vývoja názorov na to, či pojem „škoda“ použitý v zákone č.381/2001 Z.z. zahŕňa aj nemajetkovú ujmu poskytol Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v novšom rozhodnutí sp.zn. 3Cdo 253/2018 zo dňa 28. novembra 2019; staršie rozhodnutia (4Cdo 168/2009, 3Cdo 301/2012, 8Cdo 219/2016) takýto výklad nepripúšťali. Až po rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová (C-22/2012) sa súdna prax priklonila k vyššie uvedenému eurokonformnému výkladu.
8.3 Pokiaľ ide o konštantnú judikatúru, pre účely jej záväznosti (a prípadnej potreby odôvodnenia odchýlenia sa od záväzného názoru najvyššieho súdu), je potrebné za ňu považovať určitý právny názor opakovane potvrdený najvyšším súdom; významnú hodnotu má aj to, či takéto rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky; teda bolo pripomienkované predpokladaným spôsobom a odsúhlasené príslušným kolégiom, a je tak považované za súčasť ustálenej judikatúry v obdobných veciach. Rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31. júla 2017 takýmto procesom prešiel, bol publikovaný v zbierke č.8/2018 pod č. R 61/2018 s právnou vetou: „Škodou pre účely zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravenej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“
8.4 Od vyššie uvedeného názoru sa najvyšší súd neodchýlil ani v novšom rozhodnutí (sp.zn. 3Cdo 253/2018 zo dňa 28. novembra 2019); nemožno tak vzhľadom na ustálenú súdnu prax dôvodne namietať, že výklad, ktorý prijal súd prvej inštancie a ktorý si odvolací súd osvojil, je výkladom contra legem. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je v prejednávanej veci daná.
9. Podstatnou odvolacou námietkou žalovaného bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou pokiaľ ide o pričínnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a zásahom do osobnostných práv žalobcov; v tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z niektorých
rozhodnutí najvyššieho súdu a na závery vyplývajúce z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci C350-14 Lazar.
9.1 K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nevyhnutne mal preukázané všetky atribúty škody, resp. nemajetkovej ujmy, protiprávne konanie, ujmu ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi. Aj keď súd prvej inštancie otázke príčinnej súvislosti nevenoval žalovaným žiadanú pozornosť, nemá to za následok nesprávnosť rozhodnutia vo vzťahu k právnemu základu nároku.
9.2 Uvedenej otázke príčinnej súvislosti sa už senát odvolacieho súdu rozhodujúci prejednávanú vec (11Co) venoval v rozhodnutí vydanom pod sp.zn. 11Co/157/2019 zo dňa 28.11.2019 a na ktoré závery poukázali aj žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Odvolací súd zotrváva na svojich záveroch a len pre úplnosť ich v celom rozsahu opakuje, reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného. Pri náhrade škody sa vyžaduje existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu vyvolávajúcej následok v podobe škody, no nevyžaduje sa, aby išlo o jedinú príčinu, ale aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo. Aplikačná prax pripúšťa zodpovednosť len vtedy, ak je výsledok (škoda) dôsledkom určitej konkrétnej príčiny, ktorou je konanie (správanie) zodpovednej osoby. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodlivý následok bez konania škodcu nevznikol. Vo vzťahu k uvedenému je nutné konštatovať, že bez poistnej udalosti, dopravnej nehody zo dňa 28.6.2019, by k zásahu do osobnostných práv žalobcov nedošlo. Uvedený zásah nie je sekundárnym poškodením ich zdravia v reakcii na správu o úmrtí ich príbuzného, na ktorom je postavený záver publikovaný ako judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 61/18. Strata citových väzieb a ukončenie rodinného spolužitia žalobcov s ich synom, bratom a strýkom nie je dôsledkom ich reakcie na už primárne a priame následky dopravnej nehody spočívajúce v úmrtí ich rodinného príslušníka. Ide o samostatný zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorý nenastal v dôsledku škodovej udalosti sprostredkovane, ale samotným úmrtím ich blízkeho príbuzného spôsobeným dopravnou nehodou. Tvrdenie žalovaného, že jeho zodpovednosť s poukazom na ustanovenie § 5 ods.1 zákona č.381/2001 Z.z. nie je daná, je tak nesprávne.
9.3 Odvolací súd navyše v tomto smere poukazuje na ustálenú súdnu prax (bod 8.3 tohto rozsudku), podľa ktorej o naplnení všetkých atribútov vrátane príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a ujmou nevznikli žiadne pochybnosti; v obdobných sporoch je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná, ustanovenie § 5 ods.1 zákona č.381/2001 Z.z. na prejednávanú vec nedopadá.
9.4 V citovanom rozhodnutí (sp.zn. 11Co/157/2019) sa odvolací súd vyjadril aj k aplikovateľnosti záverov vyplývajúcich z rozhodnutia ESD vo veci C-350/14 Lazar; bolo konštatované, že Európsky súdny dvor v tomto rozhodnutí nekonštatoval nedostatok príčinnej súvislosti medzi nepriamym následkom dopravnej nehody a poistnou udalosťou. Ustanovenie § 5 ods.1 písm.h) zákona č.381/2001 Z.z. žalovaného neoslobodzuje od povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu). Právna úprava, na ktorú žalovaný poukazoval, nerozlišuje medzi priamou a nepriamou škodou ani medzi priamou a nepriamou príčinnou súvislosťou. Zásah do osobnostných práv žalobcov v prejednávanej veci je v príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou.
9.5 K odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd napokon dodáva, že ak poukazoval na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu (sp.zn. 3Cdo/32/2007 a 2Cdo/73/2006) uvedené nie je možné v prejednávanej veci aplikovať nielen s prihliadnutím na vývoj judikatúry (bod 8.3 tohto rozsudku), ale aj vzhľadom ku skutočnosti, že najvyšší súd v rozhodnutí 3Cdo/32/2007 aplikoval ustanovenia zákona č.58/1969 Zb..
10. Odvolanie žalobcov 1/-4/ je dôvodné len čiastočne. Žalobcovia v spore uplatňovali nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-Eur každý zvlášť; súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni 1/ sumu 15.000,-Eur, žalobkyni 2/ sumu 7.000,-Eur, žalobcovi 3/ sumu 3.000,-Eur a žalobcovi 4/ sumu 1.500,-Eur.
10.1. Pokiaľ ide o priznanú výšku nemajetkovej ujmy, výška jej náhrady v peniazoch je určovaná voľnou úvahou súdu, ktorý musí prihliadať na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo. Konkrétna výška náhrady musí zohľadňovať všetky okolnosti daného prípadu; musí byť aj v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy je nutné posudzovať s obsahom na jej intenzitu, rozsah a
trvanie. Tieto kritériá súd prvej inštancie riadne vyhodnotil, zdôraznil, že ujma, ktorá žalobcom vznikla, nie je reparovateľná a priznaná náhrada slúži len na zmiernenie vzniknutej ujmy.
10.2 Je potrebné zdôrazniť, že priamym poškodeným pri dopravnej nehode bol nebohý J. C. X.; tento bol porušením právnej povinnosti škodcu bezprostredne zasiahnutý a v jeho sfére nastala najťažšia ujma - smrť v dôsledku dopravnej nehody. Pokiaľ ide o žalobcov, títo sú nepriamymi poškodenými, porušením právnej povinnosti škodcu pri zachovaní príčinnej súvislosti boli nepriamo zasiahnuté v práve na rodinný život, s čím sú spojené okrem iného nároky nemajetkovej povahy, uplatnené v prejednávanej veci.
10.3 Okresný súd správne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/200 zo dňa 17.2.2011 (Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka).
10.4 Postavenie osoby, ktorá utrpela v dôsledku smrti blízkej osoby pri dopravnej nehode ujmu, nie je určujúce iba a výlučne na základe biologického príbuzenského postavenia; postačuje aj blízkosť takejto osoby so zomrelým; pre rozhodovanie o okruhu oprávnených osôb vo vzťahu k nemajetkovej ujme a jej výške je potrebné vychádzať zo skutočného vzťahu blízkosti medzi týmito osobami a zomrelým. Z uvedeného súd prvej inštancie vychádzal, keď okrem matky J.. C. X. považoval za oprávnené osoby aj jeho súrodencov a synovca. Prihliadal pritom na preukázanú blízkosť ich rodinných vzťahov a intenzitu utrpenia, ktorú žalobcovia v spore preukázali.
10.5 Okresný súd na komparáciu s rozhodnutiami vyšších súdov v obdobných veciach ohľadom výšky nemajetkovej ujmy poukázal iba stručne. Preto odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcov poukazuje na závery vyplývajúce z existujúcej judikatúry vyšších súdnych autorít. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/60/2016 vyplýva, že manželovi nebohej bolo priznaných z požadovaných 90.000,-Eur 45.000,-Eur; rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/92/2015 bolo rodičom nebohej priznaných po 40.00,-Eur. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/465/2014 z 30.7.2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Brezno (č.k. 2C/61/2010-261 zo dňa 5.2.2014) bolo priznaných po 33.500,-Eur manželke a deťom zomrelého; rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 13C/126/2010-267 z 1.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/368/2015-311 z 1.7.2015 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,-Eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky.
10.6 Podrobná komparácia bola vykonaná aj Q. T. M. v článku Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného uverejneného v Bulletine advokácie, č.9 a 10/2017, z ktorej vyplýva, že priznané náhrady sa pokybujú od sumy 5.000,-Eur do 100.000,-Eur. Z uvedeného je zrejmé, že súdy v každej veci prihliadajú na osobitnosti prejednávanej veci, stupeň príbuzenstva, vedenie spoločnej domácnosti (v prípade rodičov, detí a iných príbuzných zomrelého), závažnosť nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.
10.7 Senát odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp.zn. 11Co/139/2019 potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen (č.k. 11C/46/2017-122 zo dňa 11.4.2019), ktorým tento uložil žalovanému (aj v tomto prípade ide o poisťovňu) povinnosť zaplatiť manželke sumu 35.000,-Eur a dvom plnoletým deťom po 30.000,-Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy.
10.8 Aj v nadväznosti na vyššie uvedenú komparáciu, reagujúc na odvolaciu argumentáciu žalobcov 1/ - 4/, dospel odvolací súd k záveru, že okresným súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neprimerane nízka. Súd prvej inštancie síce precízne zistil skutkový stav, rodinné, sociálne, citové vzťahy medzi žalobcami a zosnulým v rámci ich súkromného a rodinného života a prihliadal aj na psychické traumy, ktoré pozostalí príbuzní utrpeli; nevzhliadol však dostatočne na intenzitu týchto vzťahov a závažnosť následkov.
11. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobcom 1/-4/ priznal nemajetkovú ujmu uvedenú vo výrokoch tohto rozsudku, vychádzal so skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Prihliadol však aj na osobitné okolnosti prejednávanej veci. Nebohý J.. C. X. bol slobodný a bezdetný. Prakticky celý svoj život žil v spoločnej domácnosti so svojou matkou, ktorej (a nie len jej) bol významnou oporou. Ako najstarší syn matke pomáhal pri starostlivosti o mladších súrodencov; z vykonaného dokazovania vyplynulo, že bol pre všetkých členov rodiny a spoločnej domácnosti prirodzenou autoritou. V konaní pred súdom prvej inštancie bol preukázaný neobvykle blízky vzťah medzi žalobkyňou 1/ ako matkou a nebohým ako jej synom; je prirodzené, že trauma, ktorú žalobkyňa 1/ utrpela, je mimoriadne vysokou; v dôsledku dopravnej nehody zomrel jej najstarší syn, na ktorého, a jeho (aj) kariérny a spoločenský postup, mohla byť právom hrdá. Citovým väzbám medzi žalobkyňou 1/ a nebohým synom zodpovedá aj psychická ujma, ktorú žalobkyňa 1/ utrpela; z obsahu spisu je zrejmé, že táto ujma je trvalá. Nebohý syn žalobkyni 1/ už vo vyššom veku nepomôže, nebude jej citovou a ani ekonomickou oporou, na ktorú by sa mohla právom v dôchodkovom veku spoliehať.
11.1 Obdobné konštatovania platia aj vo vzťahu k žalobkyni 2/, sestry zomrelého. Výnimočnosť a blízkosť ich vzťahu je preukázaná vedením spoločnej domácnosti (aj so žalobkyňou 1/ a žalobcom 4/ - synom žalobkyne 2/); aj pre žalobkyňu 2/ bol zosnulý brat nielen starším bratom, ale aj autoritou vo všetkých oblastiach života. Súrodenecký vzťah medzi žalobkyňou 2/ a zosnulým možno považovať aj z týchto dôvodov na výnimočný, blízky, súrodenecké vzťahy v dospelosti neochladli a prehlbovali sa. Blízkemu vzťahu medzi žalobkyňou 2/ a zosnulým rovnako zodpovedá aj psychická trauma, ktorú utrpela. Nemožno opomenúť skutočnosť, že maloletému synovi žalobkyne 2/ zosnulý výchovným pôsobením nahrádzal biologického otca, ktorý sa o maloletého od jeho útleho veku nezaujímal. Naproti žalobkyni 1/ však odvolací súd konštatuje, že miesto zosnulého je v živote žalobkyne 2/ (čiastočne) nahraditeľné; žalobkyňa 2/ je vo veku, kedy si môže založiť spoločnú domácnosť osobitne od žalovanej 1/ a nadviazať citový vzťah, ktorý by v nej nahradil a kompenzoval blízkosť strateného súrodeneckého vzťahu.
11.2 Žalobca 3/ bol rovnako súrodencom zosnulého; pre neho ako najmladšieho súrodenca za absencie výchovného pôsobenia otca musel byť zosnulý nielen prirodzenou autoritou, ale aj vzorom vo všetkých stránkach života; vykonané dokazovanie preukázalo, že zosnulý žalobcovi 3/ svojím spôsobom nahrádzal otca; bol pre žalobcu 3/ súčasne súrodeneckým a mužským vzorom pre jeho vývoj v maloletosti. Odvolací súd však prihliadol na skutočnosť, že blízky vzťah medzi súrodencami (žalobcom 3/ a zosnulým) bol nevyhnutne oslabený v dôsledku odsťahovania sa žalobcu 3/ zo spoločnej domácnosti; žalobca 3/ žije v cudzine, kde vedie svoju vlastnú domácnosť. Vykonané dokazovanie však preukázalo, že medzi žalobcom 3/ zosnulým napriek vzdialenosti pretrvával intenzívny blízky vzťah; žalobca 3/ rovnako tvrdil a preukazoval, že aj u neho nastala psychická trauma; z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že nie takej intenzity ako u žalobkýň 1/ a 2/.
11.3 Osobitné postavenie v skupine sekundárnych obetí dopravnej nehody predstavuje žalobca 4/, ktorý je synom žalobkyne 2/, a tak synovcom zosnulého. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy významne prihliadal na stupeň príbuzenstva; opomenul však dať dôraz na intenzívnu blízkosť žalobcu 4/ a jeho zosnulého strýka. J. C. X. žil s maloletým žalobcom 4/ v spoločnej domácnosti, predstavoval pre neho mužský vzor, podieľal sa po všetkých stránkach pri jeho výchove a maloletému žalobcovi 4/ nahrádzal jeho biologického otca, ktorý o maloletého žalobcu 4/ od jeho útleho veku záujem nejavil. Práve uvedené skutočnosti odôvodňujú záver o tom, že blízkosť vzťahu žalobcu 4/ a zosnulého nemožno charakterizovať ako bežný vzťah strýka a synovca, ale tento vzťah sa viac blížil vzťahu (náhradný) otec a syn. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd ich blízkosť vzťahu za obdobnú ako to bolo pri žalobkyni 2/; strata zosnulého strýka je pre žalobcu ničím nenahraditeľná a je len čiastočne kompenzovateľná.
11.4 Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy; vychádzal pritom zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, komparácie priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach a citlivejšie vnímal blízky vzťah a tomu zodpovedajúce následky v osobnostnej sfére u všetkých žalobcov.
12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku zmenil iba čo do výšky priznanej majetkovej ujmy, zistiac správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ ide o právny základ nároku. Odvolanie žalobcov bolo dôvodné len čiastočne; odvolanie žalovaného a jeho odvolacie námietky neboli spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
13. Podľa § 396 ods.2 C.s.p., ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie; podľa § 255 ods.1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol odvolací súd o náhrade trov celého konania. Odvolací súd prihliadal na skutočnosť, že pokiaľ ide o základ nároku, boli žalobcovia úspešní v celom rozsahu; čo do výšky boli úspešní len čiastočne. Výška náhrady nemajetkovej ujmy však závisela od voľnej úvahy súdu; ani zamietnutie žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nepredstavuje neúspech žalobcov.
13.1 Aj keď súčasná právna úprava civilného procesu nezakotvuje princíp, podľa ktorého sa môže plná náhrada trov konania priznať v prípadoch, ak síce nebol žalobcom priznaný nárok v celej uplatnenej výške, avšak určenie výšky nároku bolo závislé od úvahy súdu, ako to bolo zakotvené v ustanovení § 142 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku), uvedený princíp je naďalej uplatňovaný na základe všeobecného ustanovenia § 255 ods.1 C.s.p. v spojení s článkom 2 ods.1, článkom 3 ods.1 a článkom 4 Civilného sporového poriadku. Žalobcov totiž nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo na základe znaleckej činnosti; v prejednávanej veci výška plnenia závisela výlučne od úvahy súdu a bola limitovaná len výškou uplatneného nároku. Žiadny právny predpis totiž výšku nemajetkovej ujmy v obdobných veciach neustanovuje.
13.2 K uvedenému záveru, pokiaľ ide o náhradu trov konania, sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp.zn. II ÚS 399/2019 zo dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého „aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy.“
14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).