Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dee/376178.67c626.pdf
PDF · 115.28 KB
No categories available
5Cdo/256/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a JUDr. Soni Mesiarkinovej v právnej veci žalobcu Ing. M. I., bývajúceho v K., proti
žalovanému U. S. K., s.r.o., so sídlom v K., U. S., o neplatnosť výpovede z pracovného
pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 27 C 133/2003, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp. zn.
1 Co 301/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovaného z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 2. októbra 2007 č.k. 27 C 133/2003-487 určil, že
výpoveď daná žalobcovi listom z 30. mája 2003 je neplatná a pracovný pomer žalobcu
u žalovaného trvá. Nárok žalobcu o náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.
Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2 818,-- Sk
a zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok v sume 1 000,-- Sk, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobca pracoval
u žalovaného vo funkcii referent dopravy - koordinátor vagónov. Dňa 30. mája 2003 mu bola
daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, za ktoré žalovaný považoval to, že žalobca vedome
podvádzal a zamestnávateľa uviedol do omylu, keď sa označil za spolupôvodcu
zlepšovacieho návrhu „Zastrešenie ruských vysokostenných vagónov na prepravu tovaru“
a keď tvrdil, že jeho príspevok k tomuto zlepšovaciemu návrhu sa netýka jeho pracovných
povinností, že porušil etický kódex zamestnanca žalovaného, keď prejavoval nepriateľstvo
voči svojim nadriadeným, urážal ich a znižoval ich dôstojnosť, keď agresívnym spôsobom
vyžadoval kompenzáciu za uvedený zlepšovací návrh a že podnecoval zamestnancov odboru
Ž. proti svojim nadriadeným a nabádal ich, aby nepodpisovali formuláre
so svojim osobným hodnotením. Po vykonaní dokazovania mal súd preukázané, že autorom
myšlienky zlepšovacieho návrhu „Zastrešenie ruských vysokostenných vagónov na prepravu
tovaru“ bol L. G. a že žalobca zavádzal svojho zamestnávateľa svojimi tvrdeniami, že jeho
príspevok k zlepšovaciemu návrhu sa netýkal jeho pracovných povinností, takže v tejto časti
(označené ad a/ a b/) žalovaný dôvodne považoval správanie a konanie žalobcu za závažné
porušenie pracovnej disciplíny a tak výpoveď z pracovného pomeru by bola dôvodná, aj keď
v ostatnej časti (označenej ad c/, d/, e/) nepovažoval výpovede za dostatočne konkrétne
a určité. Výpoveď z pracovného pomeru však považoval za neplatnú pre jej formálny
nedostatok, pretože k nej nebol daný predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu
práce, ktorý bol v zmysle § 240 ods. 7 Zákonníka práce potrebný, nakoľko žalobca bol v tom
čase zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Výrok o trovách
konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. s poukazom na oslobodenie žalobcu od
súdnych poplatkov a jeho úspešnosť v konaní.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. februára 2009
sp. zn. 1 Co 301/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení neplatnosti
výpovede, o určení, že pracovný pomer trvá a vo výroku o trovách konania. O trovách
odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca počas trvania pracovného pomeru
u žalovaného a to aj v čase dania výpovede zastával funkciu zástupcu zamestnancov
pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. To, že žalovaný sa neobrátil na Inšpektorát práce
v záležitosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom, vyplynulo zo správy Inšpektorátu
práce K. z 28. júna 2006 (č.l. 361) a žalovaný ani netvrdil opak. Žalovaný v tomto prípade to
nepovažoval za splnenie podmienky pre platnú výpoveď, keďže výpoveď nebola motivovaná
činnosťou, resp. postavením žalobcu ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci, ale bola dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na strane žalobcu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že nová úprava pracovného práva v podobe
Zákonníka práce, účinného od 1. apríla 2002 (zákon č. 311/2001 Z.z.) v súlade s dohovorom
MOP č. 135 z roku 1971 vyprecizovala aj podmienky činnosti, postavenie a ochranu orgánov
pôsobiacich u zamestnávateľa (zástupcov zamestnancov) za účelom ochrany záujmu
zamestnancov (§ 240). Patril medzi ne aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci. Pokiaľ išlo o ochranu týchto zástupcov zamestnancov, išlo o ochranu pred
znevýhodnením alebo iným postihovaním počas pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa. Pretože výpoveď bola daná 30. mája 2003, aj tieto formálne predpoklady
výpovede bolo potrebné posudzovať podľa zákonnej úpravy platnej k tomuto dňu, aj keď
následne od 1. júla 2003 už došlo k jej zmene (zákonom č. 210/2003 Z.z.). To, že žalobca bol
v čase dania výpovede zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci
nikto nespochybňoval a tak mal odvolací súd za to, že sa na neho skutočne vzťahovala
ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 240 ods. 7 Zákonníka práce v takom znení, aké v tom
čase platilo. Pri takej úprave, aká z uvedeného ustanovenia v tom čase vyplývala, bola
ochrana pred skončením pracovného pomeru takého zamestnanca, ktorý vykonával funkciu
zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že zamestnávateľ bol povinný vyžiadať k
zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru predchádzajúci súhlas príslušného orgánu
Inšpektorátu práce. Nebolo pritom rozhodujúce, aké dôvody skončenia pracovného pomeru
boli uvedené v jeho písomnej forme, pretože „motivácia“ môže byť aj skrytá. Bol toho
názoru, že nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol
oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo
motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné
dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Práve to, že dôvody výpovede vôbec
nesúviseli s výkonom funkcie zástupcu zamestnancov, by sa bolo prejavilo v tom, že tento
orgán by k výpovedi dal predchádzajúci súhlas. Keďže žalovaný k predmetnej výpovedi
predchádzajúci súhlas takéhoto orgánu vôbec nežiadal, sám spôsobil, že príslušný orgán ani
nemohol predchádzajúci súhlas dať. Z týchto dôvodov uzavrel, že pre výpoveď vinou
žalovaného neboli splnené formálno-právne predpoklady a tento nedostatok vzhľadom na
kogentnú úpravu v tom čase platnú, robí predmetnú výpoveď neplatnou. O náhrade trov
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pričom za otázku
zásadného právneho významu označil problém, kto posudzuje motiváciu skončenia
pracovného pomeru u takého zamestnanca, na ktorého sa ustanovenie § 240 ods. 7 Zákonníka
práce v znení do 30. júna 2003 vzťahuje a o tom, že zamestnávateľ mal v prípade každého
skončenia pracovného pomeru takéhoto zamestnanca požiadať o predchádzajúci súhlas
príslušný orgán Inšpektorátu práce.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho posúdenia veci.
Odvolaciemu súdu vytkol, že pochybil pri svojom rozhodovaní v tom, keď konštatoval, že
„nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol oprávnený
posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca je motivované jeho
postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov alebo či ide o iné dôvody, ktoré
s výkonom funkcie vôbec nesúvisia“. V tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 240
ods. 7 Zákonníka práce platného v čase skončenia pracovného pomeru a vyslovil názor, že
v danom prípade pracovný pomer žalobcu nebol skončený z dôvodov, ktoré by boli
motivované jeho postavením ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia
pri práci, ale z dôvodu, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu. Uvedený názor
podporil žalovaný aj tým, že zákonom č. 210/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, bolo ustanovenie § 240 ods. 7
Zákonníka práce zmenené tak, že na skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý
je napr. zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je potrebný súhlas
zástupcov zamestnancov. Pri skončení pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je
zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa stále vyžaduje, aby
takéto konanie bolo motivované činnosťou alebo postavením zamestnanca ako zástupcu
zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Žalovaný v zmysle § 243 O.s.p.
žiadal dovolací súd odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol toto dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že
dovolanie žalovaného nie je dôvodné.
V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť
výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného
právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to práve len
v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môže byť v takom prípade predmetom
súdneho posudzovania iba právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je
oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania nebolo
dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. možno
odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho
súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či
odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne
interpretoval.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedených vadám došlo.
Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom
právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie) týkajúca sa výkladu ustanovenia
§ 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení do 30. júna 2003, t.j. kto posudzuje motiváciu
skončenia pracovného pomeru u takého zamestnanca, na ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje
a či zamestnávateľ mal v prípade každého skončenia pracovného pomeru takéhoto
zamestnanca požiadať o predchádzajúci súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce.
Prejednávanú vec je treba posudzovať vzhľadom k tomu, že žalovaný dal žalobcovi
výpoveď dňa 30. mája 2003, podľa zákonnej úpravy platnej k tomuto dňu, t.j. podľa zákona
č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, účinného od 1. apríla 2002.
Podľa § 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení platnom do 30. júna 2003 člen
príslušného odborového orgánu, člen zamestnaneckej rady, zamestnanecký dôverník
a zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sú chránení proti
opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať, vrátane rozviazania pracovného pomeru, a ktoré
by boli motivované ich postavením alebo činnosťou. V čase funkčného obdobia a počas
jedného roka po jeho skončení je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady, zamestnaneckému
dôverníkovi a zástupcovi zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci bez
predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu inšpektorátu práce, neplatné. Týmto
ustanovením nie je dotknuté ustanovenie § 74 ods. 2.
Z ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že právny úkon, na ktorý neudelil
predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný
odborový orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je
neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Z uvedeného vyplýva, že Zákonník práce (v porovnaní s Občianskym zákonníkom)
rieši neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy alebo
pre nedostatok súhlasu či prerokovania odborového orgánu, osobitným spôsobom. Zákonník
práce také právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám Zákonník práce
alebo osobitný predpis tak výslovne stanovujú. Zákonník práce tak ustanovuje v príslušných
svojich ustanoveniach tzv. doložkami neplatnosti formuláciou „inak je právny úkon
neplatný“.
V prejednávanej veci sa žalobca domáhal, aby súd určil, že výpoveď (podľa § 63
ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny) daná mu
listom žalovaného z 30. mája 2003 je neplatná okrem iného aj z dôvodu, že v súlade
s ustanovením § 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení platnom v čase výpovede, bolo
povinnosťou žalovaného vyžiadať predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu
práce, pretože okrem funkcie referent dopravy - koordinátor vagónov, vykonával aj funkciu
úsekového dôverníka a zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.
Skutočnosť, že žalobca bol v čase dania výpovede zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť
a ochranu zdravia pri práci, medzi účastníkmi nebolo sporné a teda sa na neho vzťahovala
ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 240 ods. 7 Zákonníka práce.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností sa dovolací súd stotožnil s právnym
záverom odvolacieho súdu, že v danom prípade pri právnej úprave, aká z uvedeného
ustanovenia v tom čase vyplývala, bola ochrana pred skončením pracovného pomeru takého
zamestnanca, ktorý vykonával funkciu zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že bolo
povinnosťou zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru
predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce a teda len tento príslušný orgán
bol oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo
motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné
dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Na základe uvedeného potom možno
dospieť k záveru, že pri jednostrannom skončení pracovného pomeru zamestnávateľa
(výpoveďou zamestnávateľa alebo okamžitým skončením pracovného pomeru) vo vzťahu
k zástupcovi zamestnancov bolo povinnosťou zamestnávateľa požiadať o predchádzajúci
súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce. Ak teda z právnej úpravy uvedenej v ustanovení
§ 240 ods. 7 Zákonníka práce v znení platnom do 30. júna 2003 vyplývala povinnosť
zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru so zástupcom
zamestnancov predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce, iba tento orgán
bol oprávnený posúdiť motiváciu skončenia pracovného pomeru u takého zamestnanca.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho
právneho záveru pri posudzovaní otázky, pre ktorú pripustil proti svojmu rozhodnutiu
dovolanie, dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalobca, ktorému by podľa
výsledku konania právo na náhradu konania vzniklo, návrh na rozhodnutie o trovách nepodal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská