Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/256/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej

a JUDr. Soni Mesiarkinovej v právnej veci žalobcu Ing. M. I., bývajúceho v K., proti

žalovanému U. S. K., s.r.o., so sídlom v K., U. S., o neplatnosť výpovede z pracovného

pomeru, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2009 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 2. októbra 2007 č.k. -487 určil, že

výpoveď daná žalobcovi listom z 30. mája 2003 je neplatná a pracovný pomer žalobcu

u žalovaného trvá. Nárok žalobcu o náhradu mzdy vylúčil na samostatné konanie.

Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 2 818,-- Sk

a zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok v sume 1 000,-- Sk, do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že žalobca pracoval

u žalovaného vo funkcii referent dopravy - koordinátor vagónov. Dňa 30. mája 2003 mu bola

daná výpoveď z pracovného pomeru podľa z dôvodu

závažného porušenia pracovnej disciplíny, za ktoré žalovaný považoval to, že žalobca vedome

podvádzal a zamestnávateľa uviedol do omylu, keď sa označil za spolupôvodcu

zlepšovacieho návrhu „Zastrešenie ruských vysokostenných vagónov na prepravu tovaru“

a keď tvrdil, že jeho príspevok k tomuto zlepšovaciemu návrhu sa netýka jeho pracovných

povinností, že porušil etický kódex zamestnanca žalovaného, keď prejavoval nepriateľstvo

voči svojim nadriadeným, urážal ich a znižoval ich dôstojnosť, keď agresívnym spôsobom

vyžadoval kompenzáciu za uvedený zlepšovací návrh a že podnecoval zamestnancov odboru

Ž. proti svojim nadriadeným a nabádal ich, aby nepodpisovali formuláre

so svojim osobným hodnotením. Po vykonaní dokazovania mal súd preukázané, že autorom

myšlienky zlepšovacieho návrhu „Zastrešenie ruských vysokostenných vagónov na prepravu

tovaru“ bol L. G. a že žalobca zavádzal svojho zamestnávateľa svojimi tvrdeniami, že jeho

príspevok k zlepšovaciemu návrhu sa netýkal jeho pracovných povinností, takže v tejto časti

(označené ad a/ a b/) žalovaný dôvodne považoval správanie a konanie žalobcu za závažné

porušenie pracovnej disciplíny a tak výpoveď z pracovného pomeru by bola dôvodná, aj keď

v ostatnej časti (označenej ad c/, d/, e/) nepovažoval výpovede za dostatočne konkrétne

a určité. Výpoveď z pracovného pomeru však považoval za neplatnú pre jej formálny

nedostatok, pretože k nej nebol daný predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu

práce, ktorý bol v zmysle potrebný, nakoľko žalobca bol v tom

čase zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Výrok o trovách

konania odôvodnil a výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny

poplatok podľa s poukazom na oslobodenie žalobcu od

súdnych poplatkov a jeho úspešnosť v konaní.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. februára 2009

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení neplatnosti

výpovede, o určení, že pracovný pomer trvá a vo výroku o trovách konania. O trovách

odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca počas trvania pracovného pomeru

u žalovaného a to aj v čase dania výpovede zastával funkciu zástupcu zamestnancov

pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. To, že žalovaný sa neobrátil na Inšpektorát práce

v záležitosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom, vyplynulo zo správy Inšpektorátu

práce K. z 28. júna 2006 (č.l. 361) a žalovaný ani netvrdil opak. Žalovaný v tomto prípade to

nepovažoval za splnenie podmienky pre platnú výpoveď, keďže výpoveď nebola motivovaná

činnosťou, resp. postavením žalobcu ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu

zdravia pri práci, ale bola dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na strane žalobcu.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že nová úprava pracovného práva v podobe

, účinného od 1. apríla 2002 () v súlade s dohovorom

MOP č. 135 z roku 1971 vyprecizovala aj podmienky činnosti, postavenie a ochranu orgánov

pôsobiacich u zamestnávateľa (zástupcov zamestnancov) za účelom ochrany záujmu

zamestnancov (§ 240). Patril medzi ne aj zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu

zdravia pri práci. Pokiaľ išlo o ochranu týchto zástupcov zamestnancov, išlo o ochranu pred

znevýhodnením alebo iným postihovaním počas pracovného pomeru zo strany

zamestnávateľa. Pretože výpoveď bola daná 30. mája 2003, aj tieto formálne predpoklady

výpovede bolo potrebné posudzovať podľa zákonnej úpravy platnej k tomuto dňu, aj keď

následne od 1. júla 2003 už došlo k jej zmene (). To, že žalobca bol

v čase dania výpovede zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci

nikto nespochybňoval a tak mal odvolací súd za to, že sa na neho skutočne vzťahovala

ochrana vyplývajúca z ustanovenia v takom znení, aké v tom

čase platilo. Pri takej úprave, aká z uvedeného ustanovenia v tom čase vyplývala, bola

ochrana pred skončením pracovného pomeru takého zamestnanca, ktorý vykonával funkciu

zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že zamestnávateľ bol povinný vyžiadať k

zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru predchádzajúci súhlas príslušného orgánu

Inšpektorátu práce. Nebolo pritom rozhodujúce, aké dôvody skončenia pracovného pomeru

boli uvedené v jeho písomnej forme, pretože „motivácia“ môže byť aj skrytá. Bol toho

názoru, že nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol

oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo

motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné

dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Práve to, že dôvody výpovede vôbec

nesúviseli s výkonom funkcie zástupcu zamestnancov, by sa bolo prejavilo v tom, že tento

orgán by k výpovedi dal predchádzajúci súhlas. Keďže žalovaný k predmetnej výpovedi

predchádzajúci súhlas takéhoto orgánu vôbec nežiadal, sám spôsobil, že príslušný orgán ani

nemohol predchádzajúci súhlas dať. Z týchto dôvodov uzavrel, že pre výpoveď vinou

žalovaného neboli splnené formálno-právne predpoklady a tento nedostatok vzhľadom na

kogentnú úpravu v tom čase platnú, robí predmetnú výpoveď neplatnou. O náhrade trov

odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s Podľa

odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pričom za otázku

zásadného právneho významu označil problém, kto posudzuje motiváciu skončenia

pracovného pomeru u takého zamestnanca, na ktorého sa ustanovenie § 240 ods. 7 Zákonníka

práce v znení do 30. júna 2003 vzťahuje a o tom, že zamestnávateľ mal v prípade každého

skončenia pracovného pomeru takéhoto zamestnanca požiadať o predchádzajúci súhlas

príslušný orgán Inšpektorátu práce.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho posúdenia veci.

Odvolaciemu súdu vytkol, že pochybil pri svojom rozhodovaní v tom, keď konštatoval, že

„nie samotný zamestnávateľ, ale len tento príslušný orgán Inšpektorátu práce bol oprávnený

posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca je motivované jeho

postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov alebo či ide o iné dôvody, ktoré

s výkonom funkcie vôbec nesúvisia“. V tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 240

ods. 7 platného v čase skončenia pracovného pomeru a vyslovil názor, že

v danom prípade pracovný pomer žalobcu nebol skončený z dôvodov, ktoré by boli

motivované jeho postavením ako zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia

pri práci, ale z dôvodu, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu. Uvedený názor

podporil žalovaný aj tým, že , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov, bolo ustanovenie

zmenené tak, že na skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý

je napr. zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci je potrebný súhlas

zástupcov zamestnancov. Pri skončení pracovného pomeru so zamestnancom, ktorý je

zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa stále vyžaduje, aby

takéto konanie bolo motivované činnosťou alebo postavením zamestnanca ako zástupcu

zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Žalovaný v zmysle

žiadal dovolací súd odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhol toto dovolanie

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. V prípade dovolania pripusteného odvolacím súdom v zmysle § 238

ods. 3 je dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), a to práve len

v konkrétne vymedzenej otázke. V dovolacom konaní môže byť v takom prípade predmetom

súdneho posudzovania iba právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je

oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá ).

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady konania nebolo

dovolateľom namietané a ani z obsahu spisu tieto vady nevyplynuli.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa možno

odvolaciemu súdu vytknúť, že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho

súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či

odvolací súd na zistený skutkový stav použil správny právny predpis a či ho aj správne

interpretoval.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, že by v konaní k uvedených vadám došlo.

Vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod je predmetom preskúmania dovolacím súdom

právna otázka (pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie) týkajúca sa výkladu ustanovenia

v znení do 30. júna 2003, t.j. kto posudzuje motiváciu

skončenia pracovného pomeru u takého zamestnanca, na ktorého sa toto ustanovenie vzťahuje

a či zamestnávateľ mal v prípade každého skončenia pracovného pomeru takéhoto

zamestnanca požiadať o predchádzajúci súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce.

Prejednávanú vec je treba posudzovať vzhľadom k tomu, že žalovaný dal žalobcovi

výpoveď dňa 30. mája 2003, podľa zákonnej úpravy platnej k tomuto dňu, t.j. podľa zákona

č. , účinného od 1. apríla 2002.

Podľa v znení platnom do 30. júna 2003 člen

príslušného odborového orgánu, člen zamestnaneckej rady, zamestnanecký dôverník

a zástupca zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sú chránení proti

opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať, vrátane rozviazania pracovného pomeru, a ktoré

by boli motivované ich postavením alebo činnosťou. V čase funkčného obdobia a počas

jedného roka po jeho skončení je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru

členovi príslušného odborového orgánu, členovi zamestnaneckej rady, zamestnaneckému

dôverníkovi a zástupcovi zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci bez

predchádzajúceho súhlasu príslušného orgánu inšpektorátu práce, neplatné. Týmto

ustanovením nie je dotknuté ustanovenie § 74 ods. 2.

Z ustanovenia vyplýva, že právny úkon, na ktorý neudelil

predpísaný súhlas príslušný orgán, právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný

odborový orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je

neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Z uvedeného vyplýva, že (v porovnaní s )

rieši neplatnosť právneho úkonu pre nedodržanie zákonom predpísanej písomnej formy alebo

pre nedostatok súhlasu či prerokovania odborového orgánu, osobitným spôsobom. Zákonník

práce také právne úkony považuje za neplatné len za predpokladu, že to sám

alebo osobitný predpis tak výslovne stanovujú. tak ustanovuje v príslušných

svojich ustanoveniach tzv. doložkami neplatnosti formuláciou „inak je právny úkon

neplatný“.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal, aby súd určil, že výpoveď (podľa § 63

ods. 1 písm. e/ z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny) daná mu

listom žalovaného z 30. mája 2003 je neplatná okrem iného aj z dôvodu, že v súlade

s ustanovením v znení platnom v čase výpovede, bolo

povinnosťou žalovaného vyžiadať predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu

práce, pretože okrem funkcie referent dopravy - koordinátor vagónov, vykonával aj funkciu

úsekového dôverníka a zástupcu zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.

Skutočnosť, že žalobca bol v čase dania výpovede zástupcom zamestnancov pre bezpečnosť

a ochranu zdravia pri práci, medzi účastníkmi nebolo sporné a teda sa na neho vzťahovala

ochrana vyplývajúca z ustanovenia .

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností sa dovolací súd stotožnil s právnym

záverom odvolacieho súdu, že v danom prípade pri právnej úprave, aká z uvedeného

ustanovenia v tom čase vyplývala, bola ochrana pred skončením pracovného pomeru takého

zamestnanca, ktorý vykonával funkciu zástupcu zamestnancov, naplnená tým, že bolo

povinnosťou zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru

predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce a teda len tento príslušný orgán

bol oprávnený posúdiť, či zamýšľané skončenie pracovného pomeru zamestnanca bolo

motivované jeho postavením alebo činnosťou zástupcu zamestnancov, alebo či išlo o iné

dôvody, ktoré s výkonom tejto funkcie vôbec nesúviseli. Na základe uvedeného potom možno

dospieť k záveru, že pri jednostrannom skončení pracovného pomeru zamestnávateľa

(výpoveďou zamestnávateľa alebo okamžitým skončením pracovného pomeru) vo vzťahu

k zástupcovi zamestnancov bolo povinnosťou zamestnávateľa požiadať o predchádzajúci

súhlas príslušný orgán Inšpektorátu práce. Ak teda z právnej úpravy uvedenej v ustanovení

v znení platnom do 30. júna 2003 vyplývala povinnosť

zamestnávateľa vyžiadať k zamýšľanému skončeniu pracovného pomeru so zástupcom

zamestnancov predchádzajúci súhlas príslušného orgánu Inšpektorátu práce, iba tento orgán

bol oprávnený posúdiť motiváciu skončenia pracovného pomeru u takého zamestnanca.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo správneho

právneho záveru pri posudzovaní otázky, pre ktorú pripustil proti svojmu rozhodnutiu

dovolanie, dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného podľa zamietol.

O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa

v spojení s a s tým, že žalobca, ktorému by podľa

výsledku konania právo na náhradu konania vzniklo, návrh na rozhodnutie o trovách nepodal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská