Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Uznesenie_9Co-9-2022.pdf
PDF · 95.03 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/9/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Moniky Juskovej a sudcov JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci navrhovateľky : A. B. C., D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, XXX XX F., v konaní o potvrdenie vydržania, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Humenné, č. k. 7Vyd/2/2021 – 8 zo dňa 8. 12. 2021 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh na začatie konania o potvrdení vydržania, ktorým sa navrhovateľka domáhala potvrdenia, že nadobudla vlastnícke právo vydržaním k podielom na nehnuteľnostiach vedených pod poradovým číslom XX G. A. XXX/XXXX a pod poradovým číslom XX G. A. XXX/XXXX, evidovaných na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie H., obec H., I. B., a to k parcelám registra „J." č. XXX orná pôda o výmere 33 006 m2, č. XXX orná pôda o výmere 18 901 m2, č. XXX orná pôda o výmere 18 873 m2, K. XXX orná pôda o výmere 1 453 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 6 331 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 4 351 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 6 123 m2, č. XXX orná pôda o výmere 9 378 m2, č. XXX trvalý trávny porast o výmere 13 256 m2. Podanie návrhu odôvodnila navrhovateľka tým, že osoby zapísané na LV č. XXX, k. ú. H., pod poradovým č. XX a č. XX sú jej prastarí rodičia L. E. (XXXX - XXXX) a M. E., D. N. (XXXX - XXXX), ktorí predmetné nehnuteľnosti nadobudli v roku XXXX a XX.XX.XXXX ich darovali svojmu synovi - starému otcovi navrhovateľky L. E. (XXXX - XXXX). Od uvedeného dátumu tieto nehnuteľnosti v uvádzaných podieloch užíval v dobrej viere starý otec navrhovateľky ako svoje vlastné. Po smrti starého otca všetky jeho nehnuteľnosti zdedili jeho synovia - O. A. E. (nar. XX.XX.XXXX) a L. E. (nar. XX.XX.XXXX), ktorí previedli vlastnícke právo ku všetkým ich nehnuteľnostiam v k. ú. H. na navrhovateľku. Táto až v súčasnosti, po kontrole jej vlastníckych práv, zistila, že v katastri nehnuteľnosti nie je zapísaná ako vlastníčka vyššie označených nehnuteľností v uvádzaných podieloch, ale sú tam, zapísaní jej prastarí rodičia, čo nezodpovedá skutkovému stavu. O tejto skutočnosti nemali vedomosť ani jej právni predchodcovia. Predmetné nehnuteľnosti jej právni predchodcovia, teraz ona, užívali v dobrej viere ako svoje vlastné s dobromyseľným presvedčením, že navrhovateľka je ich vlastníčkou. Navrhovateľka zároveň uviedla, že pod poradovým č. XX na LV č. XXX, k. ú. H. je vedená ako podielová spoluvlastníčka, pričom ide o vlastníctvo, ktoré jej otec a strýko nadobudli po inom právnom predchodcovi a nesúvisí s podielmi po jej prastarých rodičoch, ktorých sa týka tento návrh. Poukázala na to, že keďže ako vlastníci podielov pod XX L. XX na LV č. XXX, k. ú. H., sú naďalej vedení jej prastarí rodičia, neboli predmetné nehnuteľnosti zahrnuté do dedičského konania po jej starom otcovi a následne nemohli byť ani súčasťou zmlúv, ktorými ona od otca a od strýka nadobudla vlastníctvo. K vydržaniu vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam došlo podľa navrhovateľky dňa 13.10.1953. Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nebolo nikým rušené. Považuje sa za vlastníčku týchto nehnuteľností, ktoré má v skutočnej držbe a užíva ich ako vlastníčka.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. zákona č. č. 161/2015 Z. z. - Civilný mimosporový poriadok (CMP) - § 359a, § 359c, § 359 ods. 1, 2, § 359e ods. 1, 2, 3, § 359f ods. 3 a § 134 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že k návrhu neboli pripojené žiadne listinné doklady. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pre vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva musia byť po celú vydržaciu dobu splnené tieto predpoklady: 1. spôsobilý subjekt, 2. spôsobilý predmet držby, 3. dobrá viera (dobromyseľnosť) vydržateľa, 4. oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a 5. uplynutie vydržacej doby. Pre posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, sa nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, ale dobromyseľnosť musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Dobromyseľnosť držby treba skúmať s ohľadom na skutočnosť, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľka neosvedčila nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, a teda nepreukázala skutočnosti, z ktorých vyplýva, že splnila predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Neosvedčila, že splnila hmotnoprávne podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nie je sporné, že prastarí rodičia navrhovateľky sú zapísaní ako vlastníci predmetných nehnuteľností. Podľa tvrdenia navrhovateľky tieto nehnuteľnosti boli v roku 1943 darované jej starému otcovi, ktorý ich užíval až do svojej smrti v roku 1995. Následne v rámci dedičského konania po starom otcovi všetky nehnuteľnosti, ktoré mu patrili, zdedili jeho synovia (otec a strýko navrhovateľky), ktorí ich následne, kúpnymi zmluvami z roku 2020 a 2021, previedli na navrhovateľku. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľka nepreukázala spôsob uchopenia sa držby predmetných nehnuteľností, titul držby pred rokom 2020 a tiež dátum, od ktorého v dobrej viere predmetné nehnuteľnosti užíva. Nepreukázala ani oprávnenú držbu po dobu stanovenú zákonom, nakoľko ako tvrdí, až v roku 2020 a 2021 nadobudla na základe kúpnych zmlúv nehnuteľnosti v k. ú. H. od svojho otca a strýka, teda mala vedomosť o tom, že tieto nehnuteľnosti jej nepatria. Žiadnym spôsobom neosvedčila reálne užívanie týchto nehnuteľností pred rokom 2020.
3. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na to, že konaním o potvrdení vydržania nie je možné obchádzať dedičské konanie. Návrh neobsahuje všetkých účastníkov konania, ktorých účastníctvo je taxatívne (kogentne) vymedzené zákonom (§ 359c ods. 2, § 7 ods. 1, 2 CMP). Vzhľadom na vyššie uvedené teda prvoinštančný súd dospel k záveru, že navrhovateľka nespĺňa hmotnoprávne podmienky pre potvrdenie jej vlastníctva vydržaním, ani v rovine tvrdení a zároveň ani v rovine dôkazov, preto návrh na potvrdenie vlastníckeho práva vydržaním zamietol podľa § 359e ods. 2, 3 CMP v nadväznosti na § 359f ods. 1 CMP.
4. Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie navrhovateľka. Uviedla, že ako prílohu svojho návrhu nemohla priložiť zmluvu z roku 1943, keďže ňou nedisponuje. Zároveň opätovne vyhlásila, že sa napriek absencii tejto písomnosti, považuje za dobromyseľnú vlastníčku predmetných nehnuteľností, ktoré pred ňou dobromyseľne vlastnil jej otec so strýkom a pred nimi jej starý otec. Poukázala na to, že hlavným účelom inštitútu vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Vyjadrila nesúhlas s akýmkoľvek spochybňovaním dodržania podmienky oprávnenej držby predmetných nehnuteľností po dobu 10 rokov, nakoľko podľa § 134 ods. 1 OZ sa do tejto doby započítava aj doba, ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Jej právni predchodcovia mali predmetné nehnuteľnosti v skutočnej držbe od roku 1943 a v roku 1953 uplynula doba 10 rokov a v dobromyseľnej držbe od roku 1943 neboli nikým rušení. Navrhovateľka citovala nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, podľa ktorého „Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol“. Uviedla aj to, že Ústavný súd vo svojom rozhodnutí odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/117/94 (R 44/96), kde je konštatované, že: „Na rozdiel od preukázania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby“. V súvislosti s námietkou súdu prvej inštancie ohľadom neúplného označenia účastníkov konania uviedla, že zo zákona je za účastníka konania považovaný správca lesného pozemku Slovenský pozemkový fond a podľa jej názoru túto skutočnosť nie je potrebné v návrhu uvádzať.
Navrhovateľka vyjadrila nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nesplnila podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva ani v rovine tvrdenia, ani v rovine dôkazov. Má za to, že dostatočne a jasne ozrejmila jej dobromyseľnú držbu. Uvedené nehnuteľnosti jej právni predchodcovia mali v dobromyseľnej držbe od 13.10.1943, kedy jej prastarí rodičia darovali nehnuteľnosti jej starému otcovi, pričom 10-ročná doba vydržania uplynula už 13.10.1953 a ako už uviedla, nedisponuje darovacou zmluvou z roku 1943, preto ju ani nemohla predložiť. Zároveň uviedla, že ona sa za vlastníčku predmetných nehnuteľností v uvádzaných podieloch považuje od 02.09.2020. Podotkla, že predmetné nehnuteľnosti nemá aktuálne zapísané na liste vlastníctva z dôvodu, že nedošlo k ich prevodu z jej prastarých rodičov na starého otca a nebolo možné, aby následne boli súčasťou dedičského konania po starom otcovi a nemohli byť ani súčasťou zmlúv, ktorými na ňu otec a strýko previedli vlastnícke právo všetkých nimi vlastnených nehnuteľností v katastrálnom území H.. Uznesenie súdu prvej inštancie považuje za formalistické, bez akejkoľvek snahy súdu prispieť k vyriešeniu diskrepancie medzi skutočným stavom a stavom vedeným v katastri nehnuteľností.
5. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle ustanovení § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je opodstatnené.
6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Jeho rozhodnutie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil súd prvej inštancie záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti jeho rozhodnutia možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, na základe ktorých k nim dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia, je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
8. Civilný mimosporový poriadok bol s účinnosťou od 01.05.2021 novelizovaný zákonom č. 68/2021 Z.z, ktorým bolo zavedené konanie o potvrdení vydržania (§ 359a až § 359k CMP). Okrem všeobecných náležitostí návrhu, má tento obsahovať aj osobitné náležitosti (§ 359d ods. 2 CMP), a to predovšetkým pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie. Znamená to, opísanie rozhodujúcich skutočností do takej hĺbky (podrobností), aby z nich tvrdené právo navrhovateľa vyplývalo. Jedná sa o skutočnosti, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Pri prvom predpoklade oprávnenej držby musí navrhovateľ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju dobromyseľnosť, ako jeho presvedčenie, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Nestačí však subjektívne presvedčenie držiteľa, že mu vec patrí, ale dobromyseľnosť sa hodnotí objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne požadovať, mal resp. mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať, pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa môže zakladať na domnelom (putatívnom) právnom dôvode alebo na neplatnom právnom dôvode (R 44/1996). Navrhovateľovi preto nestačí v návrhu na začatie konania len uviesť, o aký právny titul opiera svoju dobromyseľnosť, ale musí uviesť aj iné skutočnosti, z ktorých vyplýva, že v čase uchopenia sa držby, bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný a túto dobromyseľnosť si zachoval počas celej rozhodujúcej doby. Na preukázanie všetkých tvrdených skutočností by mal navrhovateľ označiť dôkazy a pokiaľ ide o listinné dôkazy, tak by ich mal k návrhu aj pripojiť (§ 26 ods. 1 CMP). 9. Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní vyzývacieho uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma či
navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov vydržania. Vychádza pritom z opísania skutkových okolností navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov.
10. Podstatou odvolacích námietok navrhovateľky je skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je formalistické a nekorešponduje so závermi nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 485/2015. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto rozhodnutie Ústavného súdu nie je aplikovateľné v konaní o potvrdení vydržania v zmysle Civilného mimosporového poriadku. Ako vyplýva aj z osobitnej právnej úpravy podľa CMP jedná sa o nesporové konanie, pričom záver Ústavného súdu sa vzťahuje na sporové konanie, kedy súd po vykonaní príslušného dokazovania, umožní stranám sporu predniesť svoje argumenty a ustáli skutkový stav o tom, či došlo k poctivému spôsobu nadobudnutia veci. K takýmto záverom v konaní o určení splnenia podmienok vydržania nemôže súd prvej inštancie ani dospieť, nakoľko sa jedná o konanie, v ktorom súd skúma len naplnenie podmienok, ktoré vyžadujú príslušné ustanovenia CMP. V tomto konaní je preto, podľa názoru odvolacieho súdu, takéto rozhodnutie neaplikovateľné, a preto táto odvolacia námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná.
11. Navrhovateľka odvodzovala oprávnenosť svojej držby k predmetným nehnuteľnostiam darovacou zmluvou uzavretou v r. 1943 jej právnymi predchodcami. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vo vzťahu k nehnuteľnosti nepostačuje len jej držba minimálne po zákonom stanovenú dobu, ale musí ísť o držbu oprávnenú. Oprávnená držba znamená, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. To sa však, ako už bolo uvedené, neposudzuje podľa jeho subjektívneho presvedčenia, ale dobromyseľnosť navrhovateľky sa musí posudzovať z objektívneho hľadiska. O dobromyseľnosť ide vtedy, ak držiteľ drží vec v omyle, že mu patrí a navyše musí ísť o ospravedlniteľný omyl, t.j. taký, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť skutkový alebo právny. Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Tieto závery vyplývajú už z ustálenej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR 3Cdo 97/09, 4Cdo 283/09, 5Cdo 30/10, 3MCdo 7/10, 3MCdo 8/10, 6MCdo 5/10, 5Cdo 210/19, 4Cdo 361/12, publikované pod č. 74). Poukázať možno aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 283/2009, ktorým dovolací súd uzavrel, že dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti nemôže byť ten, kto vstúpil do jej držby za účinnosti terajšieho Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.1991 na základe písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve. K podobnému záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí 3Cdo 147/2016 pri riešení vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním na základe písomnej zmluvy uzatvorenej po 1.1.1992, na základe ktorej však nebol povolený vklad do katastra nehnuteľnosti a preto dovolací súd aj v tejto veci poukázal na nedostatok dobrej viery subjektu vykonávajúceho toto právo.
12. Najvyšší súd vo vyššie uvedených sporoch teda posudzoval dobromyseľnosť alebo oprávnenosť držby na základe písomnej zmluvy a napriek tomu dospel k záveru o nesplnení podmienok pre vydržanie z dôvodu, že príslušná prevodná zmluva nebola registrovaná na štátnom notárstve resp. zmluva o zriadení vecného bremena nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľnosti. K totožnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozsudku 3Cdo/12/2010, ktorý sa týkal určenia vlastníckeho práva vydržaním po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1943, pričom išlo o písomnú kúpnu zmluvu, avšak do pozemkovej knihy neboli zapísané všetky nehnuteľnosti, ktoré boli jej predmetom a preto spor o vlastníctvo sa týkal práve tých nehnuteľností, u ktorých nebol spomínaný prevod zapísaný do pozemkovej knihy. Aj v tomto prípade dovolací súd uviedol, že bolo všeobecne známe, že vlastnícke právo sa, podľa v tom čase platného právneho stavu, prevádzalo až zápisom do pozemkovej knihy a nie už uzavretím kúpnej zmluvy. Preto aj keď právni predchodcovia žalobcov mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, nemôže byť tento pocit sám o sebe podkladom pre vydržanie. Najvyšší súd preto ustálil, že dlhodobá držba nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.
13. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, odvolací súd poukazuje na to, že aj keď navrhovateľka nešpecifikovala, či darovacia zmluva z roku 1943 mala byť písomná, nepochybne uviedla, že touto zmluvou nedisponuje. Pokiaľ by odvolací súd aj pripustil, že sa malo jednať o písomnú zmluvu, táto mala byť nepochybne zapísaná do pozemkovej knihy, keďže platil tzv. intabulačný princíp a v rozhodnom období (r. 1943) bolo všeobecne známe, že vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, nie uzavretím zmluvy, preto, ako už bolo konštatované, aj keď právni predchodcovia mohli mať subjektívny pocit, že im nehnuteľnosť patrí, nemôže to zakladať podklad pre vydržanie a ich držbu nemožno považovať za oprávnenú.
14. Navrhovateľka taktiež viacnásobne konštatovala, že ona, resp. jej právni predchodcovia, predmetné nehnuteľnosti riadne užívali a neboli nikým rušení, pričom ale vôbec neozrejmila, akým konkrétnym spôsobom mali byť tieto nehnuteľnosti užívané, keďže sa jedná o podielové spoluvlastníctvo, pričom podiel jej právnych predchodcov zapísaných na LV č. XXX, k. ú. H., pod poradovým č. XX L. XX, je vo výmere X/XX-iny podielu. Navrhovateľka v tejto súvislosti ani netvrdila, či existovala nejaká dohoda podielových spoluvlastníkov o užívaní týchto nehnuteľnosti, resp., či v minulosti došlo k nejakej dohode o ich užívaní, vzhľadom na jednotlivé podiely podielových spoluvlastníkov.
15. Navrhovateľka tvrdila, že vždy bola v presvedčení, že jej vec patrí, resp., že patrí jej právnym predchodcom, s čím ale nemožno súhlasiť s ohľadom na skutočnosť, že ani ona, ani jej právni predchodcovia (starý otec, resp. otec a strýko) neboli nikdy zapísaní ako vlastníci týchto nehnuteľností a ako už odvolací súd konštatoval, nejednalo sa o výlučné vlastníctvo, ale o podielové spoluvlastníctvo, v rámci ktorého nemožno konštatovať, že mi patrí celá vec, resp., že im patrí nejaká vyčlenená časť z podielového spoluvlastníctva, pokiaľ nedošlo k jeho vyporiadaniu.
16. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie veľmi správne poukázal na to, že konaním o potvrdení dedičstva nie je možné obchádzať dedičské konanie, a aj keď sa javí, že prípadné dodatočné dedičské konanie by bolo náročnejšie a časovo zdĺhavejšie, inštitút potvrdenia vydržania ho nemôže nahrádzať.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že navrhovateľka už v prvej fáze konania neosvedčila splnenie všetkých predpokladov pre vydržanie (absencia právneho titulu nadobudnutia, od ktorého odvodzuje svoju oprávnenú držbu), a preto ani neboli splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia. Odvolací súd z týchto dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
18. O trovách konania odvolací súd s poukazom na ust. § 57 CMP nerozhodoval, keďže navrhovateľka nepodala návrh na náhradu trov konania.
19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).