Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 485/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou ml.,

Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a , ako aj a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 19. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015

osobne do podateľne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj a

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „prokuratúra“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 1. mája 2015 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd) sp. zn. z 19. mája 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 28. apríla 2015 bolo voči

sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183

ods. 1 a 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) na § 140 písm. c) Trestného

zákona, ako aj za prečin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268

písm. a) s poukazom na a .

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. mája 2015 bol sťažovateľ

na základe návrhu prokuratúry sp. zn. z 30. apríla 2015 vzatý do väzby

z dôvodu uvedeného v ustanovení .

Uznesením prokuratúry sp. zn. z 28. mája 2015 bola zamietnutá sťažnosť

podaná sťažovateľom proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. mája 2015 bola zamietnutá

sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa došlo preto, že sa všeobecné súdy

nijako nevysporiadali s absenciou materiálnych podmienok väzby, z čoho priamo vyplýva

nesprávne vymedzenie väzobného dôvodu podľa .

Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na celkovú nezákonnosť a účelovosť trestného

stíhania od jeho počiatku, kedy došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia § 206 ods. 1

, teda že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo vydané bez meškania.

Naopak, k jeho vydaniu došlo viac ako pol roka odo dňa, kedy malo dôjsť k údajnému

skutku (24. októbra 2014), pre ktorý bolo vznesené obvinenie, pričom uznesenie o začatí

trestného stíhania bolo vydané ešte 12. novembra 2014. Na podklade takto časovo účelovo

2

vzneseného obvinenia podala prokuratúra návrh na vzatie sťažovateľa do väzby s tvrdením,

že údajne existovala obava z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

Trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je podľa presvedčenia sťažovateľa

nesprávne právne kvalifikovaný, keďže svojvoľne sa aplikoval aj osobitný kvalifikačný

znak podľa ustanovenia , teda že skutok bol spáchaný

organizovanou skupinou. Pritom v skutočnosti toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovom

stave ustálenom vyšetrovateľom, ale ani vo vykonanom dokazovaní. Prokuratúra v rámci

dozoru sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nijako

nevysporiadala s uvedenou okolnosťou. Zostalo absolútne nezdôvodnené, z akých dôvodov

by malo ísť o organizovanú skupinu, keďže tento záver žiaden zo zabezpečených dôkazov

nepreukazoval.

Vzhľadom na uvedené bolo uznesenie o vznesení obvinenia podľa sťažovateľa

nezákonné, s čím sa mala prokuratúra vysporiadať. Je preto nepochopiteľné, že prokuratúra

dospela k názoru o danosti materiálneho dôvodu väzby. Rovnako je nepochopiteľné, ako

mohli všeobecné súdy dospieť k názoru o danosti dôvodu väzby a o nevyhnutnosti stíhať

sťažovateľa väzobne.

V danej súvislosti je podľa názoru sťažovateľa potrebné poukázať na rozporné

stanoviská krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. z 19. mája 2015. Na jednej

strane sa tu konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu, a teda danosť väzobného

dôvodu, no zároveň na druhej strane v závere uznesenia krajský súd považuje za potrebné

vyjadriť sa k otázke vznesenia obvinenia bez meškania aj s poukazom na relevantnú

judikatúru (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tzo V 4/2001).

Sťažovateľ vníma tento rozpor ako značne alibistický, lebo krajský súd napriek tomu, že

v závere nepriamo skonštatoval pochybenie vyšetrovateľa, prokuratúry a okresného súdu,

sám tento nedostatok nezhojil tým, že by sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu vyhovel

a sťažovateľa prepustil z väzby.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že významnú úlohu pri rozhodovaní o jeho vzatí do

väzby zohrala aj medializácia jeho zadržania a vzatia do väzby. Bolo prinajmenšom cielené

a účelové, že vyšetrovateľ vopred upovedomil významné televízne a printové médiá o čase

a mieste zadržania sťažovateľa so zámerom dosiahnuť ovplyvnenie laickej verejnosti

vykreslením jeho osoby v negatívnom zmysle, ale tiež vytvoriť tlak na súdne orgány.

Už samotné zadržanie sťažovateľa predstavovalo významné porušenie jeho práva

podľa a dohovoru. Pri zadržaní totiž príslušník Policajného zboru na otázku

sťažovateľa, z akého dôvodu bol zadržaný, odpovedal, že pravým dôvodom je skutočnosť, že

nechodí na hlavné pojednávania. Je samozrejmé, že túto skutočnosť žiadny vyšetrovateľ

nepotvrdí, avšak korešponduje to s reálnou situáciou pri zadržaní a pri vznesení obvinenia.

Pre úplnosť podľa sťažovateľa treba poukázať aj na prekvapivú zhodu, že vo veci je

činný ten istý vyšetrovateľ ako vo veci, v ktorej je sťažovateľ toho času stíhaný na

Špecializovanom trestnom súde v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“).

Pokiaľ okresný súd vo svojom uznesení prijal záver o dôvodnosti väzobného stíhania

sťažovateľa pre obavu z pokračovania v trestnej činnosti, došlo tým k pochybeniu. Okresný

súd iba stručne dôvodil, že sťažovateľ sa dopustil pokračovania v trestnej činnosti, hoci

správne pokračovaním v trestnej činnosti treba rozumieť blízky časový sled medzi

spáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci, nie teda krátky

časový sled medzi právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci a následným spáchaním

skutku, pre ktorý je páchateľ väzobne stíhaný. V tejto súvislosti je podstatné, že skutku,

za ktorý bol sťažovateľ odsúdený rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 19.

septembra 2014, sa dopustil pred 13 rokmi, čo v žiadnom prípade nemôže zakladať hrozbu

pokračovania v trestnej činnosti. Rovnako skutky, za ktoré je sťažovateľ stíhaný

špecializovaným trestným súdom, sa stali pred 10 rokmi.

4

Sťažovateľ je toho názoru, že jediným podkladom, na základe ktorého došlo k jeho

vzatiu do väzby, bolo presvedčenie, že sťažovateľ spácha podobný trestný čin. Takýto záver

nikdy nemožno s istotou potvrdiť, lebo ani súd nemôže vedieť, kedy a či vôbec niekto

spácha ďalšiu trestnú činnosť. Takto prezentovaný záver za využitia nepodmienečného

spôsobu a minulého času je jednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

Krajský súd podľa sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 192 ods. 1 Trestného

poriadku nepostupoval s dostatočnou starostlivosťou, pretože sa nijako relevantne

nevysporiadal so všetkými sťažnostnými námietkami. Bolo pritom úlohou krajského súdu

vysporiadať sa s námietkou absencie materiálnej stránky väzby.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 a podľa čl. 50

ods. 2 a podľa a a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresnej prokuratúry Košice I

v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 01.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, ako aj uznesením Krajského

súdu Košice sp. zn. z 19.05.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn z 19.05.2015 zrušuje

a prikazuje mu, aby sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000, €

(slovom: desaťtisíc Eur), ktoré sú Okresná prokuratúra Košice, Okresný súd Košice

a Krajský súd Košice povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

4. Okresná prokuratúra Trnava (správne má byť Okresná prokuratúra Košice I,

pozn.), Okresný súd Košice a Krajský súd Košice sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy

konania na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 z 19. mája 2015 vyplýva, že ním

bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 1. mája 2015. Sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesenia

vyšetrovateľa z 28. apríla 2015 za zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1

a ods. 2 písm. a) a b) s poukazom na § 138 písm. d) a i) a na § 140 písm. c), ako aj za prečin

machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268 písm. a) s poukazom na

a na tom skutkovom základe, že spolu s ďalšími štyrmi

obvinenými, za účasti dosiaľ nestotožnených osôb, ako členovia organizovanej skupiny

zmarili verejnú dražbu, ktorá sa mala konať 24. októbra 2014 od 10.00 h v Košiciach na

Kmeťovej 13. Verejnú dražbu vyhlásila Liptovská dražobná a realitná s. r. o., Ružomberok,

na účely dražby nehnuteľností s trhovou hodnotou asi 6 miliónov eur nachádzajúcich sa

v Košiciach na Starej prešovskej ceste a patriacich spoločnosti Opal – Fytos a. s., Petrovany.

Na pokyn sťažovateľa ďalší obvinení F. G., P. K., J. M. a L. I. zabránili účasti na dražbe

R. M. ako zástupcovi spoločnosti BELINEA TRADE, s. r. o., Prešov (záujemcovi

o dražbu), tak, že asi okolo 9.30 h sa postavili pred vstupné dvere do budovy na

Kmeťovej 13 v Košiciach, v ktorej sa dražba mala konať, a aktívnym pohybom,

odstrkávaním a vyhrážkami bránili viacnásobným pokusom R. M. o vstup do budovy

hlavným aj zadným vchodom, a tým aj jeho účasti na dražbe, ktorá sa mala konať o 10.00 h.

Od takéhoto konania neupustili ani po príchode polície a urobili tak až na pokyn

sťažovateľa, ktorý sa na miesto dostavil v čase okolo 10.02 h, keď však už dražobník dražbu

ukončil pre jej nevykonateľnosť.

Podľa zistenia krajského súdu doteraz zadovážené a vykonané dôkazy svedčia pre

záver o dôvodnom podozrení, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestného stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal

sťažovateľ. Z výpovede obvineného P. K. vyplýva, že krátko po príchode príslušníkov

polície došiel na miesto sťažovateľ, vystúpil z auta a pýtal sa obvinených, že čo tam robia,

a prečo bránia pánovi z Prešova pri vstupe na dražbu. Obvinených poslal preč. Podľa

výpovede obvineného J. M. obvinený F. O. často niekomu telefonoval, vysvetľoval, čo sa na

Kmeťovej deje, a keď prišiel na miesto sťažovateľ, začal na nich kričať, že prečo tam stoja a 6

že majú odtiaľ vypadnúť. Na tieto výpovede nadväzuje výpoveď svedka R. M., podľa

ktorého potom, čo mu bol skupinou asi 10 chlapcov znemožnený tretí pokus dostať sa do

budovy na Kmeťovej 13 v Košiciach a zaregistrovať sa na dražbu, jeden zo skupiny mu

oznámil, že má počkať na otca a druhý povedal, že má počkať na Roba, že príde, už mu

volali. Po 10.00 h došiel na miesto sťažovateľ, predstúpil pred skupinku osôb a dal im

pokyn, aby odišli preč. Svedok L. J. potvrdil, že v čase okolo 10.00 h vstúpil do miestnosti

sťažovateľ s otázkou, ako skončila dražba.

Podľa názoru krajského súdu treba zdôrazniť tú podstatnú skutočnosť, že opis skutku

je rámcom určujúcim hranice trestného stíhania a v priebehu konania môže byť ešte

spresnený, resp. upravený. Pritom treba mať na zreteli, že dôvodné podozrenie zo spáchania

trestného činu predpokladá existenciu takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnili

súdu logický a rozumný úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Už

uvedené dôkazy v danom štádiu pri rozhodovaní o väzbe umožňujú prijať takýto záver.

Bolo potrebné dospieť k záveru, že u sťažovateľa existuje v tomto štádiu trestného

konania reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti zakladajúca dôvod väzby v zmysle

, a to vzhľadom na odsúdenie vo veci Okresného

súdu Košice II sp. zn. z 29. januára 2013 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 9. septembra 2014 týkajúce sa trestného činu vydierania podľa §

235 ods. 1 a 2 písm. a) a c) účinného do 31. decembra 2005, za ktorý bol

sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom

jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov.

S prihliadnutím na uvedené existuje dôvodné podozrenie, že sťažovateľ sa mal

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dopustiť trestného činu rovnakého druhu, a to

pokiaľ ide o zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. a) a b)

. Práve uvedené zistenie je tou konkrétnou skutočnosťou, ktorá

odôvodňuje obavu uvedenú v ustanovení a zakladá

tento dôvod väzby sťažovateľa.

Pre úplnosť vzhľadom na sťažnostné námietky uvedené sťažovateľom je potrebné

upriamiť pozornosť aj na otázku vznesenia obvinenia bez meškania (Tzo V 4/2001) napriek

tomu, že súd nie je oprávnený v štádiu prípravného konania zrevidovať uznesenia o vznesení

obvinenia z hľadiska posúdenia, či bolo vydané bez meškania, a v tejto súvislosti vydávať

záväzný pokyn pre ďalší postup v prípravnom konaní, pretože by tým neprípustne zasahoval

do právomoci a pôsobnosti vyšetrovateľa a prokurátora. Na druhej strane je nevyhnutné

uviesť, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je možné preskúmavať len po vyhodnotení

povahy stíhaného skutku, ako aj osoby obvineného, ale tiež aj priebehu vyšetrovania.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú pre porušenie čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a , ako aj ods. písm. c) a a 2 dohovoru proti konaniu

8

vedenému prokuratúrou pod sp. zn. a proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv nerozhodujú všeobecné súdy.

O návrhu prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby, a teda aj o ochrane jeho práv

v tejto súvislosti bol príslušný rozhodovať okresný súd. Rovnako proti uzneseniu okresného

súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, čo znamená, že právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu

mal krajský súd v rámci opravného konania. Uvedenými skutočnosťami je tak vo vzťahu

ku konaniu vedenému prokuratúrou, ako aj vo vzťahu ku konaniu vedenému okresným

súdom vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ využil

jednak možnosť vyjadriť sa pri výsluchu na okresnom súde k návrhu prokuratúry na jeho

vzatie do väzby, ale rovnako aj možnosť podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť ako

riadny opravný prostriedok.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať v prevažnej miere (okrem ďalej uvedených

výnimiek) za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Podľa názoru ústavného súdu treba podstatu argumentácie krajského súdu považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Žiadne známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti

nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama

osebe porušenie jeho označených práv.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že došlo k zásadnému porušeniu ustanovenia

, podľa ktorého uznesenie o vznesení obvinenia má byť

vydané bez meškania. Pritom v danom prípade sa tak stalo viac ako pol roka po údajnom

spáchaní skutku. Skutok sa mal totiž stať 24. októbra 2014, trestné stíhanie bolo začaté

12. novembra 2014, avšak uznesenie o vznesení obvinenia je až z 28. apríla 2015. Pritom

v predmetnej trestnej veci nebolo potrebné rozsiahle a obťažné dokazovanie, keďže išlo

o konkrétne trestné oznámenie spoľahlivo popisujúce skutok. Preto neobstojí ani argument

o potrebe vykonania rozsiahleho dokazovania pred vznesením obvinenia. Sťažovateľ

poukazuje v tejto súvislosti aj na rozporné stanoviská krajského súdu, ktorý v uznesení 10

sp. zn. z 19. mája 2015 konštatuje správnosť rozhodnutia okresného súdu

(teda aj danosť väzobného dôvodu), ale zároveň považuje za potrebné vyjadriť sa k otázke

vznesenia obvinenia bez meškania s poukazom na relevantnú judikatúru. Krajský súd teda

nepriamo skonštatoval pochybenie orgánov činných v prípravnom konaní, ale sám

nedostatok nezhojil tým, že by sťažovateľa prepustil z väzby.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno uvedenú námietku sťažovateľa akceptovať.

Vo všeobecnej rovine treba konštatovať, že porušenie ustanovenia § 206 ods. 1

neznamená neprípustnosť trestného stíhania konkrétnej osoby, ale ani

prekážku pre jej vzatie do väzby. Oneskorené vznesenie obvinenia môže mať prípadne

vplyv na zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní v čase medzi začatím trestného

stíhania a vznesením obvinenia, pretože oneskorené vznesenie obvinenia môže v praxi

znamenať obmedzenie obhajobných práv obvineného, ktorý do vznesenia obvinenia nemá

žiadnu možnosť do priebehu začatého a prebiehajúceho vyšetrovania zasahovať.

Z uznesenia krajského súdu vôbec nevyplýva (a to ani nepriamo) konštatovanie

pochybenia orgánov činných v prípravnom konaní. Krajský súd sa dôvodnosťou tvrdenia

o oneskorenom vznesení obvinenia meritórne vôbec nezaoberá. Práve naopak, poukazuje

na to, že nie je oprávnený uznesenie o vznesení obvinenia posudzovať, keďže v prípravnom

konaní prináleží toto právo prokurátorovi.

Za daného stavu možno ešte dodať, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený

o oneskorenom vznesení obvinenia, mal možnosť požiadať generálneho prokurátora

Slovenskej republiky o zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia postupom

podľa a nasl. , teda v rámci mimoriadneho opravného prostriedku.

Ústavnému súdu nie je známe, či sťažovateľ takto postupoval, resp. s akým prípadným

výsledkom.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že v jeho trestnej veci bol svojvoľne, bez akéhokoľvek

právneho základu aplikovaný osobitný kvalifikačný znak podľa ustanovenia § 138 písm. i)

, teda že skutok mal byť spáchaný organizovanou skupinou. Pritom však

toto tvrdenie nenašlo oporu v skutkovom stave ustálenom vyšetrovateľom a ani

vo vykonanom dokazovaní. Neexistuje totiž žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu

nejakého plánu, hierarchie, koordinovaného postupu či stratégie, čo spôsobuje nedôvodnosť

tejto právnej kvalifikácie a nezákonnosť uznesení týkajúcich sa vznesenia obvinenia.

Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby hneď po vznesení

obvinenia, teda v počiatočnom štádiu trestného konania, nie je pre splnenie materiálnych

podmienok väzby nevyhnutné mať v namietanej otázke úplne jednoznačné zistenia.

Potrebná je totiž iba existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, teda

existencia takých faktov alebo informácií, ktoré by umožnili súdu logický a rozumný

úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin. Nie je teda nevyhnutné, aby sa

uvedený záver vzťahoval aj na závažnejšie spôsoby konania podľa .

Materiálne podmienky pre vzatie do väzby môžu byť totiž naplnené aj bez toho, aby došlo

k závažnejšiemu spôsobu konania.

Podľa názoru sťažovateľa záver všeobecných súdov o existencii dôvodného

podozrenia z toho, že bude pokračovať v trestnej činnosti, je neakceptovateľný.

O pokračovaní v trestnej činnosti možno totiž uvažovať iba vtedy, ak existuje blízky časový

sled medzi spáchaním skutku v inej trestnej veci a spáchaním skutku vo väzobnej veci.

Všeobecné súdy však považovali za pokračovanie v trestnej veci takú situáciu, v ktorej bol

krátky časový sled medzi právoplatným odsúdením v inej trestnej veci a následným

spáchaním skutku stíhaného väzobne, pričom skutok, za ktorý bol sťažovateľ právoplatne

odsúdený, sa stal pred 13 rokmi. Sťažovateľ tvrdí, že nie je možné považovať za

pokračovanie v trestnej činnosti taký stav, keď medzi dotknutými skutkami existuje časová

medzera v trvaní 13 rokov.

12

Z pohľadu ústavného súdu treba zdôrazniť, že naplnenie dôvodu väzby podľa § 71

ods. 1 písm. c) videl krajský súd výslovne v tom, že sťažovateľ sa mal

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia dopustiť trestného činu rovnakého druhu.

Nemožno nesúhlasiť s krajským súdom, že dôvodné podozrenie zo spáchania obdobného

trestného činu v skúšobnej dobe odsúdenia za nepochybne spáchaný trestný čin zakladá

dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti, a to bez ohľadu na to, či existuje časová

blízkosť dotknutých skutkov. Rozhodujúci je totiž fakt dôvodného podozrenia zo spáchania

obdobného trestného činu v skúšobnej dobe, ktorej účelom je inter alia odradiť páchateľa od

páchania ďalšej trestnej činnosti.

Podľa názoru sťažovateľa došlo v jeho prípade aj k porušeniu prezumpcie neviny.

Jediným podkladom, na základe ktorého bol vzatý do väzby, bolo presvedčenie, že spácha

znova podobný trestný čin. Tento záver nemožno nikdy s istotou potvrdiť, lebo ani súd

nemôže vedieť, kedy a či vôbec sa niekto dopustí ďalšej trestnej činnosti. Podľa sťažovateľa

takto prezentovaný záver, za využitia nepodmienečného spôsobu a minulého času je

jednoznačne v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Tým, že ho súd označil ako osobu,

ktorá sa dopustila trestného činu, porušil jeho ústavné právo na prezumpciu neviny.

Na margo tejto námietky poukazuje ústavný súd na to, že konštatovaním obavy, že

by sťažovateľ mohol pokračovať v obdobnej trestnej činnosti, nemožno porušiť zásadu

prezumpcie neviny. Túto prezumpciu možno porušiť iba vo vzťahu k takému skutku, ktorý

sa už stal a v súvislosti s ktorým sťažovateľ ešte nebol uznaný právoplatne vinným

rozhodnutím príslušného súdu.

Ďalšie tri námietky sťažovateľa treba považovať za neprípustné.

Ide jednak o tvrdenie, že na vzatie sťažovateľa do väzby mala vplyv medializácia

jeho zadržania a rozhodovania o väzbe, ďalej o to, že pri zadržaní mu policajt uviedol, že

pravým dôvodom zadržania je skutočnosť, že nechodí na hlavné pojednávania, a napokon

to, že v trestnej veci, v ktorej bol vzatý do väzby, je činným vyšetrovateľom tá istá osoba,

ktorá bola činným vyšetrovateľom vo veci, v ktorej je sťažovateľ stíhaný špecializovaným

trestným súdom.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd považuje za dôležité, že okolnosti tvoriace podstatu uvedených troch

námietok sa mali stať, resp. museli byť sťažovateľovi známe, ešte pred rozhodovaním

okresného súdu o vzatí do väzby. Sťažovateľ napriek tomu v dôvodoch sťažnosti z 12. mája

2015 smerujúcich proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 1. mája 2015 tieto

okolnosti nenamietal. Sťažovateľ síce z formálneho hľadiska využil možnosť podať proti

uzneseniu okresného súdu riadny opravný prostriedok, avšak z materiálneho pohľadu je

podstatné, že uvedené námietky neuplatnil. V konečnom dôsledku preto možnosť ochrany

uvedených svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil. To zakladá

neprípustnosť týchto častí sťažnosti.

Napokon treba ešte dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

uvedené námietky v riadnom opravnom prostriedku neuplatnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu

podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

14

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015