Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Sa/23/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobcu: R.. T. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX, XXX XX W., občan SR, právne zast.: JUDr. Rudolf Fajbík, advokát, so sídlom Dobšinského 14, 969 01 Banská Štiavnica, IČO: 51 028 557 proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ul. 29. augusta 8, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 581 014 6914 0 zo dňa 02.11.2021 takto

rozhodol:

Rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne Bratislava č. 58101469140 zo dňa 2. novembra 2021 a Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Ústredie Bratislava č. 58101469140 zo dňa 17. augusta 2021 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správny na ďalšie konanie. Návrh žalobcu na uloženie pokuty žalovanému z a m i e t a . Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Žiadosťou zo dňa 22.12.2017, doručenou Sociálnej poisťovni, ústredie, Bratislava dňa 02.01.2018, požiadal žalobca o starobný dôchodok. V prílohe č. 1 k žiadosti o dôchodok uviedol údaje o zamestnávateľoch a dobe zamestnania, poistenia, resp. iných činností.

2. Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) na základe predmetnej žiadosti žalobcu Rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 27.02.2018 žiadosť žalobcu o starobný dôchodok ku dňu 14.10.2017 zamietla z dôvodu, že žalobca nespĺňa podmienky uvedené v , a o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „Zákon o sociálnom poistení“) a a o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“ alebo „Zákon o sociálnom zabezpečení“). Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 28.05.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca sa následne správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe podanej žaloby Rozsudkom č.k. -52 zo dňa 11.06.2019 vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy v zmysle a (ďalej len „“) zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Prvostupňovému orgánu verejnej správy uložil povinnosť vyhodnotiť žalobcom predložené a prvostupňovým orgánom verejnej správy zadovážené dôkazy tak, aby bol dôsledne a spoľahlivo zistený skutočný stav veci, následne skutkové zistenia získané dokazovaním právne posúdiť podľa príslušných

ustanovení právnych predpisov a vo vzťahu k podstatným skutočnostiam relevantným pre posúdenie splnenia podmienok pre priznanie starobného dôchodku žalobcovi aj s prihliadnutím na judikatúru NS SR a Ústavným súdom SR poskytnutý výklad ust. , následne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie zákonom stanoveným spôsobom odôvodniť.

3. Prvostupňový orgán verejnej správy následne Rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 18.12.2009 žalobcovu žiadosť o priznanie starobného dôchodku ku dňu 14.10.2017 opätovne zamietol s odôvodnením, že žalobca nespĺňa podmienky uvedené v , a a a Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 12.03.2020 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca sa následne správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Krajský súd v Banskej Bystrici na základe podanej žaloby Rozsudkom č.k. -66 zo dňa 11.05.2021 vyššie uvedené rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy v zmysle , a zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Prvostupňovému orgánu verejnej správy uložil povinnosť opätovne sa zaoberať listinnými dôkazmi predloženými žalobcom i zadováženými prvostupňovým orgánom verejnej správy v administratívnom konaní z hľadiska zistenia skutkového stavu ohľadom zamestnávateľa žalobcu v období od 01.01.1999 do 31.12.1999 (resp. 27.01.2000) a druhu vykonávanej práce žalobcom v tomto období u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. Súčasne mu uložil po právnej stránke zhodnotiť skutočnosti uvádzané v Náleze Ústavného súdu SR č. k. -30 zo dňa 08.12.2010 a z hľadiska účelu (a okrem vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov, vrátane ELDZ,) neformálne posúdiť i bod III.1 a III.6 Doplnku č. 1 k Dohode o rozviazaní pracovného pomeru medzi zamestnávateľom žalobcu Banské stavby a.s. a žalobcom zo dňa 15.12.1998 a v nadväznosti na to posúdiť aj Pracovnú zmluvu zo dňa 15.12.1998 uzavretú medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby SNV, s.r.o. s prioritným kritériom - druhom vykonávanej práce. Tiež uviedol, že až po zhodnotení vykonávanej pracovnej činnosti žalobcu, resp. druhu práce a následného zaradenia žalobcu do I. alebo III. pracovnej kategórie bude povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy zaoberať sa ostatnými podmienkami pre priznanie starobného dôchodku žalobcu od 14.10.2017. Úlohou prvostupňového orgánu verejnej správy bude následne vyhodnotiť všetky dôkazy tak, aby bol dôsledne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci, následne skutkové zistenia získané dokazovaním právne posúdiť podľa príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov a vo vzťahu k podstatným skutočnostiam relevantným pre posúdenie splnenia podmienok pre priznanie starobného dôchodku žalobcovi, aj s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavným súdom poskytnutý výklad ustanovenia , následne vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite skutkovo i právne odôvodniť zákonom stanoveným spôsobom.

4. Prvostupňový orgán verejnej správy následne Rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 17.08.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy“) žalobcovu žiadosť o priznanie starobného dôchodku ku dňu 14.10.2017 opätovne zamietol s odôvodnením, že žalobca nespĺňa podmienky uvedené v , a a a . V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy odcitoval ust. a a , a a Následne konštatoval, že žalobca v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej I. AA pracovnej kategórie získal 1911 dní, t.j. 5 rokov a 86 dní a v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie 3472 dní, t.j. 9 rokov a 187 dní, úhrnom 5383 dní, t.j. 14 rokov a 273 dní, a preto mu nárok na starobný dôchodok k 14.10.2017 nevznikol. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca súčasne nespĺňa ani podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa zák. č , nakoľko zamestnanie zaradené do pracovnej kategórie uvedenej v až l/ zák. č netrvalo k 31.12.1999. Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na ust. a uviedol, že po posúdení obsahu listinných dôkazov (Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za dobu zamestnania od 01.01.1999 do 27.01.2000 vyhotovený 18.03.2013 a Pracovná zmluva z 15.12.1998) je aj s prihliadnutím na obsah Nálezu Ústavného súdu SR potrebné konštatovať, že zamestnanie žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV s.r.o. od 01.01.1999 do 27.01.2000 je zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. z právneho hľadiska nevznikla zo žiadneho štátneho podniku, uvedená spoločnosť bola založená Spoločenskou zmluvou z 11.12.1997 podľa a nasl. . Pracovný pomer žalobcu vznikol 01.01.1999, t.j. v období, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov zamestnanie zamestnancov obchodných spoločností nevzniknutých zo štátneho podniku, nebolo zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie,

ale bolo zamestnaním III. pracovnej kategórie. V odôvodnení prvostupňový orgán verejnej správy ďalej uviedol, že pracovnú činnosť pre Banské stavby SNV s.r.o. žalobca vykonával od 01.01.1999 do 27.01.2000 na území SRN a z uvedeného vyplýva, že táto pracovná činnosť bola vykonávaná v cudzine, a to na inom pracovisku, za iných podmienok a s inými technológiami práce, než pracovná činnosť vykonávaná do 31.12.1998 u zamestnávateľa Skanska BS a.s. Prievidza. Uvedené skutkové okolnosti veci sú podľa prvostupňového orgánu verejnej správy zjavne odlišné od zisteného skutkového stavu vo veci, ktorá bola predmetom posudzovania ÚS SR v konaní , a preto nemožno ani z hľadiska skutkových okolností tvrdiť, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. vznikla zo štátneho podniku, v dôsledku čoho prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že pre nesplnenie podmienok uvedených v je obdobie zamestnania žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV s.r.o. od 01.01.1999 do 27.01.2000 zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Ďalej uviedol, že v obdobnom súdnom spore Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom č. k. zo dňa 13. decembra 2012 dospel k záveru, že v období od 01.01.1999 do 31.03.2000 bol navrhovateľ zamestnaný v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o., ktorá nepochybne nevznikla zo štátneho podniku a ako súkromná spoločnosť nie je zaradená pod žiadny ústredný orgán. Na výkon práce v tejto obchodnej spoločnosti sa preto nemôže vzťahovať rezortný zoznam zamestnaní zaradený do I. alebo II. pracovnej kategórie, a preto bola doba zamestnania správne započítaná v III. pracovnej kategórii. Prvostupňový orgán verejnej správy uzavrel, že vzhľadom na to, že žalobca na vznik nároku na starobný dôchodok nesplnil podmienku uvedenú v v znení neskorších predpisov, čo znamená, že zamestnanie žalobcu v I. pracovnej kategórii netrvalo do 31.12.1999, žiadosť žalobcu o starobný dôchodok bola zamietnutá. Zároveň konštatoval, že týmto rozhodnutím realizoval Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -66 z 11.05.2021.

5. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy odvolanie, v ktorom namietal, že na základe porovnania prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy s predchádzajúcim rozhodnutím zo dňa 18.12.2019 , ktoré bolo zrušené Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. , napadnuté rozhodnutie už tretí krát trpí tými istými vadami, pre ktoré už bolo dvakrát súdom zrušené. Prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy je podľa žalobcu také isté, len je doňho vsunutých niekoľko odsekov z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. . Žalobca namietal, že prvostupňový orgán verejnej správy vôbec nereagoval na odôvodnenie rozsudku súdu a po vrátení veci neurobil vôbec nič. Preto podľa jeho názoru, pokiaľ sa v odvolacom konaní nebude postupovať podľa pokynov súdu a neodstránia sa chyby v konaní a v napadnutom rozhodnutí, bude takéto rozhodnutie opäť súdom zrušené. Žalobca ďalej trval na tom, že v sporom období roka 1999 pracoval v podzemí hlbinnej bane na tom istom pracovisku a s tou istou technológiou vykonával ten istý druh práce ako v roku 1998. Zamestnanie žalobcu má byť preto podľa neho zaradené do zvýhodnenej kategórie I.AA. Dokazuje to množstvo listinných dôkazov, ktoré boli žalobcom v konaní predložené a nachádzajú sa v administratívnom spise. Uviedol, že súčasne práca na uvedenom pracovisku trvala ku dňu 31.12.1999. Z uvedených skutočností je podľa žalobcu zrejmé, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy je vecne nesprávne a v zmysle predchádzajúcich rozsudkov opäť aj nepreskúmateľné. So správnym započítaním spornej doby dosiahne žalobca potrebnú dobu na priznanie starobného dôchodku v zmysle . Prvostupňový orgán verejnej správy vôbec nerešpektoval právny názor súdu, nedoplnil dokazovanie a k riadne predloženým dôkazom žalobcu sa nevyjadril. Podľa žalobcu je tak porušovaný zákon na jeho ujmu, a preto sa žalobca obráti na dozornú radu, rezortného ministra, vládu, príslušný parlamentný výbor ako aj ďalšie orgány ochrany zákonnosti a ústavnosti. Žalobca z uvedených dôvodov navrhol, aby bolo rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zmenené a žalobcovi bol starobný dôchodok priznaný.

6. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán v zmysle (ďalej aj „“) o podanom odvolaní žalobcu napadnutým Rozhodnutím č. 581 014 6914 0 zo dňa 02.11.2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) žalobcovo odvolanie zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 17.08.2021. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a spisovej dokumentácie dospel k záveru, že postup prvostupňového orgánu verejnej správy bol správny. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na priebeh administratívneho konania, na dôvody odvolania, odcitoval príslušné ustanovenia a a zopakoval argumentáciu prvostupňového orgánu verejnej správy uvedenú v prvostupňovom rozhodnutí tak, ako je uvedené v bode 4 tohto rozsudku s doplnením, že zamestnanie účastníka konania (žalobcu) s miestom výkonu práce v Nemecku za uvedené obdobie (od 01.01.1999 do 27.01.2000) bolo správne zaradené v III. pracovnej kategórii.

Navyše žalovaný konštatoval, že Pracovná zmluva z 03.01.1998, uzatvorená so spoločnosťou Banské stavby a.s. Prievidza, so začiatkom nástupu do zamestnania od 03.01.1998, s miestom výkonu práce v Ibbenbürene (Spolková republika Nemecko), bola uzatvorená na prácu v banskej činnosti, pričom po skončení pracovného pomeru vyhotovil zamestnávateľ Banské stavby a.s. Prievidza evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia z 18. marca 1998 za dobu výkonu zamestnania od 03.01.1998 do 31.12.1998, v ktorom uviedol, že zamestnanie žalobcu bolo v tej dobe zaradené podľa rezortného zoznamu Federálneho ministerstva hutníctva a ťažkého strojárstva (ďalej len „FMHTS“) na účely dôchodkového zabezpečenia do I.AA pracovnej kategórie ako revírnik-majster, tzn. Jeho pracovnou činnosťou bolo riadenie ťažby a ostatných výrobných prác na zverenom úseku v hlbinnej bani vrátane údržby a opráv. Pracovná zmluva z 15.12.1998, uzatvorená so spoločnosťou Banské stavby SNV s.r.o., so začiatkom nástupu do práce od 01.01.1999, s miestom výkonu práce v Ibbenbürene (Spolková republika Nemecko), bola uzatvorená na prácu na stavbe na tomto pracovisku, pričom údaj o práci v banskej činnosti sa v zmluve nenachádza. Z obsahu tejto pracovnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú s nástupom práce od 01.01.1999 a s miestom výkonu práce na území Spolkovej republiky Nemecko na stavbe Ibbenbüren je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca bol od 01.01.1999 prijatý na výkon práce spadajúci pod stavebnú činnosť, vo funkcii THP - majster I. a je teda zrejmé, že sa jedná o stavebnú a nie banskú činnosť. Zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o. nepotvrdil pre dôchodkové účely zaradenie pracovnej činnosti žalobcu do zvýhodnenej pracovnej kategórie, naopak prihlásil žalobcu v dobe od 01.01.1999 do 27.01.2000 na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia nie ako zamestnanca, ale ako samostatne zárobkovo činnú osobu v zahraničí. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. z právneho hľadiska nevznikla zo štátneho podniku, ale bola založená Spoločenskou zmluvou z 11.12.1997 podľa a nasl. . Pracovný pomer žalobcu v tejto spoločnosti vznikol 01.01.1999, tzn. v období, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov zamestnanie zamestnancov obchodných spoločností nevzniknutých zo štátneho podniku nebolo zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie, ale bolo zamestnaním III. pracovnej kategórie. Z uvedeného dôvodu a ani z hľadiska skutkových okolností veci preto podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že sa na spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. vzťahoval rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie, a preto nemožno považovať v prípade skutkových okolností žalobcu podmienky podľa v znení neskorších predpisov za splnené. V pracovnom pomere u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 žalobca podľa vykonaných dôkazov vykonával druh práce ako stavebnú činnosť, nie banskú činnosť, teda zamestnanie v III. pracovnej kategórii. Ďalej poukázal na , z ktorého vyvodil, že pokiaľ neexistuje žiaden iný listinný dôkaz preukazujúci zaradenie zamestnania žalobcu vo zvýhodnenej pracovnej kategórii k dátumu 31.12.1999, je možné použiť aj čestné vyhlásenia svedkov, ktorí v rovnakom čase vykonávali tú istú prácu u toho istého zamestnávateľa. Žalovaný pritom poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o. Prievidza prihlásil účastníka konania v dobe od 01.01.1999 do 27.01.2000 na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia nie ako zamestnanca, ale ako samostatne zárobkovo činnú osobu v zahraničí a z toho dôvodu po skončení zamestnania evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnávateľ nevyhotovil, nakoľko vyhotovenie tohto dokladu spadalo do pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne Spišská Nová Ves. Následne konštatoval, že samostatne zárobkovo činné osoby nemajú ústredný orgán, nevzťahuje sa preto na nich ani rezortný zoznam príslušného ústredného orgánu, tzn. Výkon ich pracovnej činnosti je pre účely dôchodkového zabezpečenia zaradený v III. pracovnej kategórii. Žalovaný sa následne zaoberal ďalšími predloženými dôkazmi obsiahnutými v administratívnom spise, pričom zistil, že podľa oznámenia pobočky Sociálnej poisťovne Prievidza č. 10132 - 14/2013 - PD z 19.03.2013 zamestnávateľ Banské Stavby SNV, s.r.o. Prievidza postupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi, keď v dobe od 01.01.1999 do 27.01.2020 zamestnancov odhlásil z účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení ako zamestnancov, ktorí dočasne vykonávali prácu na území Spolkovej republiky Nemecko a prihlasoval ich ako platiteľov poistného na dôchodkové zabezpečenia ako samostatne zárobkovo činné osoby v cudzine. Vzhľadom na zistené pochybenie zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o., Prievidza bol poistný pomer žalobcu opravený zo samostatne zárobkovo činnej osoby v cudzine na zamestnanca, o čom pobočka Sociálnej poisťovne v Prievidzi vydala 28.11.2011 rozhodnutie č. 19479-4/2011-PD, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 02.01.2012. Pretože zamestnávateľ Banské stavby SNV, s.r.o. v likvidácii bol 28.06.2008 vymazaný z Obchodného registra SR, Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnanca za dobu od 01.01.1999 do 27.01.2000 bol vystavený 18.03.2013 podľa podkladov predložených odborom kontroly Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza a Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) v cudzine za dobu od 01.01.1999 do 27.01.2000 bol vystornovaný. Ďalej žalovaný

uviedol, že v administratívnom spise sa nachádzajú Čestné vyhlásenia dvoch svedkov R.. Z. N., nar. XX.XX.XXXX a R.. W. O., nar. XX.XX.XXXX, ktorí vyhlásili, že pracovali u rovnakého zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. Prievidza v roku 1999 na tom istom pracovisku na území Spolkovej republiky Nemecko ako u zamestnávateľa Banské stavby a.s. Prievidza v roku 1998. Svedok R.. Z. N., nar. XX.XX.XXXX bol v dobe od 03.08.1996 do 14.05.1999 platiteľom poistného na dôchodkové zabezpečenie ako SZČO v cudzine. Z tohto dôvodu mu bola na nárok na starobný dôchodok od 15.05.1999 uvedená doba zhodnotená ako zamestnanie zaradené v III. pracovnej kategórii, ktorú skutočnosť uvedený svedok nesporoval a nenamietal ju odvolaním. Svedok R.. W. O., nar. XX.XX.XXXX, bol u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o., Prievidza zamestnaný od 01.01.1999 do 25.01.2000. Zamestnávateľ Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia za uvedenú dobu nevyhotovil, pretože menovaného odhlásil z účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení a prihlásil ho ako platiteľa poistného na dôchodkové zabezpečenie ako SZČO v cudzine. Poistný pomer menovaného bol rovnako ako u žalobcu opravený zo SZČO v cudzine na zamestnanca. Pretože Banské stavby SNV, s.r.o. v likvidácii bol 28.06.2008 vymazaný z Obchodného registra SR, opravený Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnanca za dobu od 01.01.1999 do 25.01.2000 bol vystornovaný a bol vystavený nový dňa 15.03.2013 podľa podkladov predložených odborom kontroly Sociálnej poisťovne, pobočky Prievidza. Na nárok na starobný dôchodok uvedeného svedka od 09.10.2014 bola doba zamestnania od 01.01.1999 do 31.12.1999 zhodnotená v III. pracovnej kategórii, uvedenú skutočnosť R.. O. nesporoval a nenamietal ju odvolaním. Žalovaný následne uviedol, že napriek uvedeným výpovediam svedkov, ktorými potvrdili argumentáciu žalobcu, že druh pracovnej činnosti vykonávaný v rokoch 1998 a 1999 sa napriek zmene právnej formy zamestnávateľa nezmenil, žalovaný nemohol prijať z vykonaných dôkazov iný záver, než ktorý vyplýva z vyššie popísaných právne relevantných skutočností, že nie druh a miesto výkonu práce žalobcu je pre určenie jeho zaradenia do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie rozhodujúcou okolnosťou, ale platná právna úprava zaraďovania pracovných činností do zvýhodnených pracovných kategórií, obsiahnutá v a a a v súvisiacich predpisoch, konkrétne v nariadení vlády ČSSR č. , pri tvorbe ktorého sa vychádzalo z pracovných podmienok (náplň práce, technológia práce, pracovné prostredie, atď.), za ktorých boli jednotlivé zamestnania vykonávané na území bývalej Československej socialistickej republiky. Podľa žalovaného pracovná činnosť žalobcu, bez ohľadu na druh vykonávanej práce, v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 bola nesporne vykonávaná na území Spolkovej republiky Nemecko a obchodná spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. nesporne nevznikla zo štátneho podniku. Uzavrel, že z tohto dôvodu obdobie zamestnania žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. od 01.01.1999 do 27.01.2000 musí byť zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Ani v opakovanom odvolacom konaní nebol preukázaný opak a z tohto dôvodu nie je podľa žalovaného dôvodná námietka právneho zástupcu žalobcu, vznesená v odvolaní, týkajúca sa ignorovania a nerešpektovania právneho názoru krajského súdu a opakovania rovnakých vád. Krajský súd totiž vo svojom rozsudku z 11.05.2021 nezaviazal správny orgán hodnotiť dobu zamestnania účastníka konania získanú v roku 1999 u spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. v I.AA pracovnej kategórii ako požaduje žalobca, ale konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatočné odôvodnenie záverov, prijatých správnym orgánom na základe vyhodnotenia jednotlivých dôkazných prostriedkov, nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia pri posudzovaní nároku žalobcu v súvislosti so splnením/nesplnením podmienky zníženia dôchodkového veku a na tomto základe prijal správny záver, keď jeho žiadosť o starobný dôchodok k 14.10.2017 zamietol. Pre posúdenie splnenia podmienky zníženého dôchodkového veku podľa je rozhodujúce, či zamestnanie zaradené do zvýhodnenej pracovnej kategórie trvalo do 31.12.1999. Žalobca preukázateľne skončil výkon zamestnania v I.AA pracovnej kategórii u zamestnávateľa Skanska BS, a.s., Prievidza dňom 31.12.1988. Žalovaný následne uzavrel, že z dôvodu, že žalobca k 14.10.2017 nedovŕšil dôchodkový vek v súlade s , v znení účinnom k tomuto dátumu uplatnenia nároku, nevznikol mu ani nárok na zníženie dôchodkového veku podľa , preto nesplnil podmienku nároku na starobný dôchodok podľa , a a ani podľa , a , a z toho dôvodu mu bola jeho žiadosť o starobný dôchodok z 22.12.2017 zamietnutá prvostupňovým rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktorým bol realizovaný Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -66 zo dňa 11.05.2021, správne. V odvolacom konaní žalobca podľa žalovaného nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by spochybnil správnosť rozhodnutia jeho nároku na starobný dôchodok.

Žaloba

7. Žalobca sa žalobou doručenou správnemu súdu v zákonnej lehote domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného. V žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle , je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v zmysle , vychádzalo z nedostačujúceho zistenia skutkového stavu v zmysle a skutkový stav ustálený m je v rozpore s obsahom administratívneho spisu v zmysle . Súčasne poukázal na skutočnosť, že nárok žalobcu bol už dvakrát predmetom konania súdu a to prvýkrát pod sp. zn. , druhýkrát pod sp. zn. , kde súd už dvakrát predchádzajúce rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že v zmysle predchádzajúceho rozsudku správneho súdu sa mal žalovaný zaoberať listinnými dôkazmi, a to najmä s ohľadom na druh práce vykonávanej žalobcom v spornom období roka 1999. Žalovaný v rozhodnutí o odvolaní tvrdí, že je rozdiel v označení druhu práce v pracovnej zmluve na rok 1998 oproti pracovnej zmluve na rok 1999, kde prvá je na banskú činnosť a druhá na stavebnú činnosť. Toto tvrdenie je podľa žalobcu nepravdivé tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke. V zmluve na rok 1998 sú uvedené v bode 1 tri odrážky a to: - v banskej činnosti .... - v povrchovej činnosti .... - THP ... Žalobca má vyplnenú tretiu odrážku, teda THP (majster I), ktorá práca môže byť spojená buď s banskou činnosťou (zvýhodnená pracovná kategória) alebo s povrchovou činnosťou (nezvýhodnená pracovná kategória). V zmluve na rok 1999 má žalobca uvedený ako druh práce THP majster I. Nikde nie je uvedené v akej činnosti, teda nie je uvedené, že je to v stavebnej činnosti. Teda druh práce je formálne označený v oboch zmluvách úplne rovnako a aj náplň práce bola v oboch prípadoch úplne rovnaká. Žiadny rozdiel neexistuje a tvrdenie žalovaného je podľa žalobcu celkom svojvoľné, bez opory v dôkazoch. Okrem pracovných zmlúv to dokazujú aj čestné vyhlásenia dvoch svedkov. U týchto svedkov sa žalovaný nezameral na to, čo tvrdia o druhu vykonávanej práce, ale skúmal, ako majú zhodnotenú túto dobu oni. To však nie je predmetom konania. Podľa žalobcu rozhodujúce je to, že obaja svedkovia potvrdzujú rovnaký druh práce v rokoch 1998 a 1999 u oboch zamestnávateľov. Pri hodnotení tohto dôkazu žalovaný výslovne poprel názor Ústavného súdu SR, keď tvrdí, že nie je rozhodujúci druh vykonávanej práce. Navyše v I. pracovnej kategórii boli zaraďované aj banské činnosti aj stavebné činnosti (viď. výnos FMHaŤS č. 2/1978, ktorý rozlišoval v I. pracovnej kategórii banské činnosti pod zemou ako skupinu 01, podzemné stavby ako skupinu 02, ostatné pracovné činnosti ako skupinu 25, THP v baníctve ako skupinu 27, THP pri podzemných prácach ako skupinu 28). Ďalej namietal, že v rozpore s právne záväzným názorom správneho súdu sa žalovaný vôbec nezaoberal Dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 15.12.1998 a nezaujal žiadne stanovisko k jej významu pre posúdenie veci. V tejto časti má napadnuté rozhodnutie všetky nedostatky, ktoré správny súd popísal v bodoch 26 a 27 odôvodnenia predchádzajúceho rozsudku. Podľa žalobcu z obsahu spisu je zrejmé, že obaja zamestnávatelia žalobcu boli súkromné obchodné spoločnosti, ktoré okrem iného vykonávali práce banským spôsobom a boli to teda špecializované stavebné spoločnosti pre stavby banských diel (viď. výpisy z obchodného registra), ktoré nič neťažili. U oboch zamestnanci vykonávali rovnaký druh práce, ktorý je súčasne aj banskou aj stavebnou činnosťou. Sú to všetky stavebné práce v podzemí, či už sú vykonávané v bani, v ktorej sa ťaží nejaká surovina, alebo sú vykonávané v cestnom, železničnom tuneli, pri stavbe vodovodov, kanalizácií a iných podzemných vedení. Všetky tieto práce boli zaraďované do I. pracovnej kategórie, pokiaľ existovali pracovné kategórie. Podľa názoru žalobcu bolo dokázané, že druh práce i miesto výkonu práce žalobcu bolo rovnaké v roku 1998 aj v roku 1999. Ďalej žalobca poukázal na to, ako sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí venoval tomu, ako vykázal sporné obdobie v ELDZ zamestnávateľ, ktorý rok 1999 vykázal ako prácu SZČO, čo žalovaný osobitne zvýrazňuje, hoci sám v ďalšom texte uvádza, že zamestnávateľ konal nezákonne a toto bolo rozhodnutím príslušnej organizačnej zložky žalovaného zmenené. Teda sám žalovaný vystavil ELDZ, kde uviedol III. pracovnú kategóriu v rozpore s listinnými dôkazmi a teraz sa na takýto vadný ELDZ odvoláva ako na dôkaz. Podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie spočíva v nesprávnej interpretácii právnych noriem. Ďalej v žalobe uviedol, že novým tvrdením žalovaného je tvrdenie, že sa vzťahuje len na prácu vykonanú na území bývalej ČSSR, teda na území nášho štátu a na výkon práce v zahraničí sa nevzťahuje. Predmetné tvrdenie nie je podľa žalobcu nijako odôvodnené, ale žalovaný ho používa ako nespochybniteľný fakt. Toto tvrdenie žalobca namieta ako vecne nesprávne a nezákonné. Podľa neho nevyplýva ani zo znenia právnych predpisov, ani z právnych princípov. Nemá oporu ani v legislatíve, ani v teórii práva a ani v právnej praxi. Aj v prípade žalobcu predsa žalovaný niektoré obdobia výkonu práce v zahraničí hodnotí ako prácu v I. pracovnej kategórii, napríklad aj porovnávanú dobu roka 1998. Teda žalovaný protirečí sám sebe. Podľa žalobcu tiež bolo nesprávne posúdené ustanovenie , kde názor žalovaného je podľa neho v priamom rozpore s názorom Ústavného súdu SR vysloveným v

náleze . Žalovaný tvrdí, že zamestnávateľ žalobcu v roku 1999 nevznikol zo štátneho podniku, a to dokonca nespochybniteľne. Pritom ako odôvodnenie tohto tvrdenia uvádza iba to, že ide o súkromnú obchodnú spoločnosť založenú Spoločenskou zmluvou. Ostatné kritériá, ktoré sú podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu SR a názoru správneho súdu dôležité a podstatné, žalovaný neberie do úvahy. Výslovne uvádza, že druh práce vykonávanej žalobcom nie je rozhodujúcou okolnosťou, lebo išlo o prácu vykonávanú v zahraničí a na takú prácu sa predpis upravujúci zvýhodnené pracovné kategórie nevzťahuje. Podľa názoru žalobcu jeho zamestnávateľ v roku 1999 jednoznačne vznikol zo štátneho podniku, ktorý používal predpisy upravujúce zaraďovanie do zvýhodnených pracovných kategórií. Vyplýva to z toho, že vykonával rovnaký druh práce na rovnakom pracovisku a spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. bola dcérskou spoločnosťou spoločnosti Banské stavby a.s., ktorá bola zase priamym právnym nástupcom štátneho podniku Banské stavby š.p. po privatizácii podľa osobitných predpisov. Dcérska spoločnosť bola založená účelovo a pôvodný zamestnávateľ, ktorý ju založil, sa dokonca zaviazal, že prijme po skončení práce u dcérskej spoločnosti, zamestnancov vrátane žalobcu, späť. Žalobca následne uviedol, že trvá aj na obsahu svojich vyjadrení v priebehu správneho konania a predchádzajúcich súdnych konaní, ktoré sú obsiahnuté v spisoch. Poukázal tiež na skutočnosť, že okrem množstva rozsudkov správnych súdov, ktoré zrušili obdobné rozhodnutia žalovaného podľa , , existuje aj rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , ktoré zrušilo rozhodnutie žalovaného podľa a podľa žalobcu tam išlo o rovnaké okolnosti, rovnaké obdobie aj rovnakého zamestnávateľa. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu teda trpí tými istými vadami, pre ktoré už dvakrát boli predchádzajúce rozhodnutia žalovaného súdom zrušené. Podľa žalobcu k tomu došlo preto, lebo žalovaný, resp. orgán verejnej správy prvého stupňa, nerešpektovali ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, najmä /, /, /, , /, /, /, /, , ako aj ustanovenia , najmä , , , právne princípy, judikatúru najvyšších súdnych autorít a záväzný právny názor súdu v konkrétnej veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol súdu, aby napadnuté rozhodnutie zrušil podľa , , , a súčasne navrhol, aby podľa zrušil aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. 581 014 6914 0 zo dňa 17.08.2021 o zamietnutí žiadosti o starobný dôchodok a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na rozhodnutie žalovaného, ktorý ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým žalobcovi podľa ust. , a , a a zamietol žiadosť o priznanie starobného dôchodku po dovŕšení 59 rokov, ktorým rozhodnutím realizoval Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. z 11.05.2021. Poukázal na to, že žalobca preukázateľne získal v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie podľa 5 rokov a 86 dní obdobia dôchodkového poistenia, v I. pracovnej kategórii 9 rokov a 187 dní obdobia dôchodkového poistenia (úhrnom 14 rokov a 273 dní obdobia dôchodkového poistenia) a jeho zamestnanie v I. pracovnej kategórii netrvalo k 31.12.1999 (ako to podmieňuje ) Z toho dôvodu podľa žalovaného nevznikol žalobcovi nárok na zníženie dôchodkového veku podľa , a preto mu nebolo možné k 14.10.2017, ku ktorému žiadal starobný dôchodok po dosiahnutí veku 59 rokov priznať. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie uvedenom v alebo b/ nezískal najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v , nárok na starobný dôchodok dovŕšením v zníženého veku 59 rokov mu k 14.10.2017 nevznikol. Ďalej poukázal na ust. cit. zákona, podľa ktorého podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1 je, že zamestnanie v I. pracovnej kategórii trvalo k 31.12.1999, pričom podmienky nároku na zníženie dôchodkového veku podľa musia byť splnené kumulatívne. Žalobca podľa žalovaného preukázateľne skončil výkon zamestnania v I.AA pracovnej kategórii u zamestnávateľa Skanska BS a.s. Prievidza dňom 31.12.1998. V pracovnom pomere u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 žalobca podľa vykonaných dôkazov vykonával na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia činnosť SZČO v zahraničí a z tohto dôvodu po skončení zamestnania evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia zamestnávateľ nevyhotovil, nakoľko vyhotovenie tohto dokladu spadalo do pôsobnosti pobočky Sociálnej poisťovne Spišská Nová Ves. Žalovaný konštatoval, že SZČO nemajú ústredný orgán, nevzťahuje sa na nich preto ani rezortný zoznam príslušného ústredného orgánu, tzn. výkon ich pracovnej činnosti je pre účely dôchodkového zabezpečenia zaradený v III.

pracovnej kategórii. Žalovaný ďalej uviedol, že keďže zamestnávateľ žalobcu Banské Stavby SNV, s.r.o. Prievidza v dobe od 01.01.1999 do 27.01.2000 odhlásil svojich zamestnancov, ktorí dočasne vykonávali prácu na území Spolkovej republiky Nemecko z účasti na nemocenskom a dôchodkovom zabezpečení a prihlasoval ich na dôchodkové zabezpečenie ako samostatne zárobkovo činné osoby v cudzine a tento postup bol v rozpore s platnými právnymi predpismi, evidenčný list dôchodkového zabezpečenia bol opravený zo samostatne zárobkovo činnej osoby v cudzine na zamestnanca Rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne v Prievidzi č. 19479-4/2011-PD z 28.11.2011, ktoré sa stalo právoplatným a vykonateľným 02.01.2012 a Evidenčný list dôchodkového zabezpečenia/poistenia SZČO v cudzine za dobu od 01.01.1999 do 27.01.2000 bol vystornovaný. Žalovaný poukázal na a a , ktoré obsahujú platnú právnu úpravu zaraďovania pracovných činností do zvýhodnených pracovných kategórií, ako aj na nariadenie vlády ČSSR č. , ktoré pri zaraďovaní pracovných činností do pracovných kategórií vychádza z pracovných podmienok, za ktorých boli jednotlivé zamestnania vykonávané na území bývalej Československej socialistickej republiky. Podľa žalovaného pracovná činnosť žalobcu v období od 01.01.1999 do 27.01.20222 bola vykonávaná na území Spolkovej republiky Nemecko a obchodná spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. nevznikla zo štátneho podniku, čo podľa žalovaného nie je v predmetnej veci sporné. Uzavrel, že z tohto dôvodu obdobie zamestnania žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. od 01.01.1999 do 27.01.2000 musí byť zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie. Ani v opakovanom odvolacom konaní, po opakovanom zrušení rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy správnym súdom nebol preukázaný opak a z tohto dôvodu nie je podľa žalovaného dôvodná námietka právneho zástupcu žalobcu, vznesená v odvolaní, týkajúca sa ignorovania a nerešpektovania právneho názoru krajského súdu a opakovania rovnakých vád. Spornou podľa žalovaného zostala právna otázka hodnotenia doby zamestnania žalobcu získanej od 01.01.1999 a do 27.01.2000 na území Spolkovej republiky Nemecko u zamestnávateľa, ktorým bola súkromná obchodná spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o., ktorá nevznikla zo štátneho podniku a nezaradenie tejto pracovnej činnosti do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie. Krajský súd totiž vo svojom Rozsudku z 11.05.2021 nezaviazal správny orgán hodnotiť dobu zamestnania účastníka konania získanú v roku 1999 u spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. v I.AA pracovnej kategórii ako požaduje žalobca, ale konštatoval nedostatočne zistený skutkový stav a nedostatočné odôvodnenie záverov prijatých správnym orgánom na základe vyhodnotenia jednotlivých dôkazných prostriedkov nachádzajúcich sa v administratívnom spise. Uviedol, že prvostupňový orgán verejnej správy správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia pri posudzovaní nároku žalobcu v súvislosti so splnením/nesplnením podmienky zníženia dôchodkového veku a na tomto základe prijal správny záver, keď jeho žiadosť o starobný dôchodok k 14.10.2017 zamietol. Žalovaný ďalej poukázal na ust. , ktorý špecifikuje, čo môže slúžiť ako dôkaz, pričom netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Následne žalovaný uviedol, že ustanovenia §, 21 a 174 aplikované v tomto prípade sú kogentného charakteru, žalovaný ich musí aplikovať, nie je možné sa od nich odchýliť. Uzavrel, že na nárok na dôchodok boli žalobcovi započítané všetky preukázané obdobia dôchodkového poistenia, a to na základe údajov uvedených v žiadosti o dôchodok, priložených dokladov a údajov nachádzajúcich sa v informačnom systéme žalovaného. Žiadosť žalobcu bola vzhľadom na uvedené zamietnutá podľa žalovaného správne a v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Replika žalobcu

9. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného doručenej správnemu súdu uviedol, že žalovaný len opakuje svoje tvrdenia a vôbec sa nevyjadruje k tvrdeniam žalobcu uvedeným v žalobe, pričom nerešpektuje nič a nikoho, ani zákon ani súd. Podľa žalobcu žalovaný zneužíva kasačný princíp správneho súdnictva a len opakuje svoje. Žalobca uviedol, že trvá na žalobe v celom rozsahu a navrhol správnemu súdu, aby znova zvážil uloženie pokuty žalovanému v zmysle .

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa a miestne príslušný podľa v konaní podľa a nasl. (správna žaloba v sociálnych veciach) vec prejednal na nariadenom pojednávaní. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu orgánu verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal, a to v celom rozsahu ( ). Žaloba žalobcu je osobitným druhom

správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v Tretej časti . K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálne. Podľa je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v , pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa , ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené vyplýva aj z ust. , v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (správna žaloba v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, vrátane prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu, pričom dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

11. Podľa § 65 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (1) Poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. (2) Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak.

12. Podľa § 172 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom.

13. Podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

14. Podľa § 209 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákona o sociálnom poistení (1) Rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (2) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. (3) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. (4) V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

15. Podľa § 218 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení (1) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (2) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

16. Podľa § 274 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú.

17. Podľa , (1) Zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. (2) Do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach,

b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením, k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch.

18. Podľa ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa hodnotí do 31. decembra 1999 aj zamestnanie vykonávané v obchodných spoločnostiach, ktoré vznikli zo štátnych podnikov. Podmienkou takého hodnotenia zamestnania je, že štátny podnik používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, do ktorého pôsobnosti patril. Ustanovenie platí obdobne.

19. Podľa , (1) Občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 9, roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17, roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v , prípadne 7, roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. (2) Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v a v nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č.

20. Podľa vládneho nariadenia č. do I. pracovnej kategórie sa na účely dôchodkového zabezpečenia zaraďujú zamestnania, v ktorých sa za podmienok ustanovených zákonom vykonávajú práce uvedené v prílohe č. 1 časti I tohto nariadenia.

21. Podľa , (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej

správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

22. Podľa , (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

23. Podľa , (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba.

24. Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

25. Podľa , (1) Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. (2) Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.

26. Podľa , , , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. (6) Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

27. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a na všetkých dôvodoch nezákonnosti napadnutých rozhodnutí a žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy i rozhodnutie žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný opakovane nerešpektuje záväzný názor vyslovený správnym súdom, nereaguje na judikatúru iných súdov, NS SR a Ústavného súdu. Poukázal na to, že v obdobných právnych veciach (skutkovo i právne) už rovnako iné súdy zrušili rozhodnutia vydané m, pričom v iných nových konaniach prvostupňový orgán verejnej správy rešpektoval vyslovené právne názory súdov a príslušným fyzickým osobám boli priznané požadované nároky, iba v tomto prípade prvostupňový orgán verejnej správy ani žalovaný nerešpektujú relevantné skutočnosti a predchádzajúce rozhodnutia správneho súdu, neaplikujú relevantnú judikatúru, ani doporučené postupy pri vykonaní, resp. doplnení dokazovania, nereagujú ani na výklad poskytnutý nálezom ÚS SR. Žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy sa naopak pridržiavali ojedinelého rozhodnutia NS SR sp. zn. . Právny zástupca žalobcu zároveň navrhol, aby správny súd zvážil uloženie pokuty žalovanému podľa .

28. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na vyjadrení k žalobe, aj na vydaných rozhodnutiach. Nestotožnila sa s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že v rozhodnutiach nie je uvedené, na základe akých dôkazov bol vyvodený záver žalovaného, keďže v rozhodnutí žalovaného na str. 4 a 5 sú uvedené dôkazy, z ktorých žalovaný vychádzal a zároveň na strane 6 je uvedené, ako boli posúdené čestné vyhlásenia dvoch svedkov, ktorí vyhlásili, že pracovali v takých istých podmienkach, ako žalobca. Ani z týchto pracovných zmlúv a ani z čestných vyhlásení však podľa poverenej zástupkyne žalovaného nebolo možné dospieť k záveru, že sa jednalo u žalobcu o totožný druh vykonávanej práce u predchádzajúceho i následného zamestnávateľa. Vo vzťahu k čestným vyhláseniam uviedla, že dvaja svedkovia, ktorí čestné prehlásenia vyhotovili, nemali zhodnotenú ich prácu v I. kategórii pracovných činností a čestné vyhlásenia preto nemohli byť dôkazom v prospech žalobcu. K vyhodnoteniu pracovných zmlúv uviedla, že z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom

a Banskými stavbami a.s. Prievidza vyplýva, že žalobca vykonával druh práce: banská činnosť - revírnik a toto vyplýva aj z evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia (ďalej aj „ELDZ“). Naproti tomu z pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby SNV s.r.o. vyplýva, že žalobca vykonával druh činnosti na stavbe, teda stavebnú činnosť. Z uvedeného dôvodu výkon pracovnej činnosti žalobcu nebol vyhodnotený ako rovnaký, keďže z uvedených pracovných zmlúv priamo vyplýva, že druh pracovnej činnosti bol iný. Pracovné zmluvy teda boli vyhodnotené a boli základom aj pri vyhotovovaní evidenčných listov dôchodkového zabezpečenia. Uviedla, že základom pre hodnotenie bola aj skutočnosť, že pôvodný zamestnávateľ žalobcu vykazoval činnosť žalobcu ako SZČO - prácu v zahraničí, čo vtedy bolo možné, avšak tento poistný pomer bol zrušený a pobočky Sociálnej poisťovne následne v takýchto prípadoch vystavovali opravné evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia. Aj v preskúmavanom prípade u žalobcu pobočka Sociálnej poisťovne vystavila ELDZ v spolupráci s likvidátorom spoločnosti (zamestnávateľa) a v takýchto prípadoch sa pri vystavovaní náhradného ELDZ pristúpilo aj k použitiu čestných vyhlásení, ktoré mali osvedčiť, aké práce títo jednotliví zamestnanci v tomto období vykonávali. Pokiaľ v ELDZ zo dňa 18.03.2013 nie je v časti: druh činnosti vyznačený žiaden údaj, znamená to, že práca tohto zamestnanca bola vykonávaná v III. kategórii pracovných činností, ktorá skutočnosť vyplýva aj z pracovnej zmluvy a podporne aj z čestných vyhlásení svedkov, ktorí mali započítanú taktiež svoju pracovnú činnosť v III. kategórii. Pri III. kategórii sa v ELDZ druh činnosti nikdy nevykazoval. Poukázala aj na to, že základným podkladom pracovnoprávnych vzťahov je pracovná zmluva, z ktorej vyplýva druh práce a je tomu tak aj v prípade žalobcu. Mala za to, že pracovné zmluvy boli vyhodnotené a podporne boli vyhodnotené aj čestné vyhlásenia. K námietke žalobcu uvedenej v správnej žalobe, že pracovné zmluvy neboli vyhodnotené po formálnej stránke v súlade s ich obsahom, pretože podľa žalobcu tak v pracovnej zmluve z r. 1998, ako aj v pracovnej zmluve z r. 1999 má žalobca uvedený rovnaký druh práce ako THP majster, poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že skutočnosť, že žalobca pracoval podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej s Banskými stavbami a.s. Prievidza dňa 03.01.1998 v banskej činnosti alebo podpovrchovej činnosti, ktorá je vykonávaná banským spôsobom, ako THP výrobno-technického charakteru, majster I. bola vyhodnotená podľa obsahu bodu 1. Pracovná zmluva s Banskými stavbami SNV s.r.o. uzatvorená so žalobcom dňa 15.12.1998 bola vyhodnotená tak, že žalobca pracoval na stavbe Ibbenbüren podľa bodu 4. pracovnej zmluvy. Mala za to, že pracovné zmluvy boli vyhodnotené správne. Čestné vyhlásenia boli vyhodnotené ako podporné dôkazy, pričom svedkovia síce prehlásili, že vykonávali rovnakú prácu, ale keďže ich práca bola zaradená do III. pracovnej kategórie, tak z toho podľa poverenej zástupkyne žalovaného vyplýva, že ani žalobca nepracoval v I. pracovnej kategórii. V rozhodnutí je zároveň uvedené, prečo podľa názoru žalovaného spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. nevznikla zo štátneho podniku, a to z dôvodu, že bola založená Spoločenskou zmluvou podľa , a teda nevznikla zo štátneho podniku. Preskúmavané rozhodnutia považovala za zákonné a navrhla, aby správny súd žalobu zamietol. K návrhu na uloženie pokuty uviedla, že žiada, aby pokuta nebola uložená, keďže orgány verejnej správy sa pridržiavali právneho názoru správneho súdu, ktorým podľa nej bolo to, že má byť doplnené dokazovanie, majú byť vyhodnotené dôkazy na zistenie pracovnej kategórie, resp. druhu práce, ktorú vykonával žalobca, a toto bolo vykonané, pričom bolo zistené, že neboli splnené podmienky pre vyhovenie žiadosti žalobcu.

29. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vychádza z nedostačujúceho zistenia skutkového stavu a skutkový stav ustálený m je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

30. Správny súd uvádza, že predpokladom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy) je, aby rozhodnutia orgánu verejnej správy boli riadne odôvodnené tak, aby z odôvodnenia rozhodnutí bolo zrejmé, aké skutkové zistenia boli rozhodné pre ich vydanie, z ktorých dôkazov boli zistené podstatné skutočnosti, ako boli jednotlivé dôkazy vyhodnotené (jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach) a ako boli právne posúdené. Napadnuté rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy) tieto požiadavky stanovené zákonom (opakovane) nespĺňa.

31. Z ust. vyplýva, že rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia musí byť uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy

vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Z ust. , súčasne vyplýva organizačnej zložke Sociálnej poisťovne povinnosť postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel je povinná obstarať si potrebné podklady na rozhodnutie. Týmito podkladmi sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne má povinnosť pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania ( ). Z ust. cit. zákona vyplýva pre odvolací orgán (žalovaného) povinnosť preskúmať napadnuté rozhodnutie (prvostupňového orgánu verejnej správy) v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplniť, prípadne zistené nedostatky odstrániť.

32. Žalovaný (ani prvostupňový orgán verejnej správy) sa vyššie cit. zákonnými ustanoveniami opakovane neriadili. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia (okrem ust. ) vyplýva aj z SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré je možné subsumovať pod právo na spravodlivý súdny proces. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa Sr a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je v zmysle judikatúry ÚS SR i ESĽP aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Garcia Ruiz vs. Španielsko, rozsudok z 21.01.1999) pre správne súdnictvo vyplýva záver, že na každý relevantný argument účastníka musí orgán verejnej správy primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný a aký záver z toho pre konanie vyplýva. Rovnako aj na každý irelevantný argument musí orgán verejnej správy reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument nedôvodný. Problematikou týkajúcou sa povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie sa zaoberal vo svojej judikatúre aj Ústavný súd SR (napr. v nálezoch sp. zn. , , ), v ktorých ústavný súd o.i. konštatoval, že „... Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov, ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ Obdobne Najvyšší súd SR prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy: „Odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva vedúcej k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je len také rozhodnutie, ktorému úplne chýba odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné a v ktorom chýbajú skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich právne vyhodnotil. Povinnosťou orgánu verejnej správy je teda rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a z akých dôvodov, aby jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v konaní, aby odpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom príslušného administratívneho konania. Vzhľadom na vyššie uvedené má správny súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktoré rozhodnutia boli vydané potom, ako správny súd predchádzajúce rozhodnutia orgánu verejnej správy I. i II. stupňa opakovane zrušil o.i. z dôvodu ich nepreskúmateľnosti, sú opäť nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

33. Prvostupňový orgán verejnej správy svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobcovi ku dňu 14.10.2017 nevznikol nárok na starobný dôchodok podľa , pretože v zamestnaní zaradenom do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie získal 1911 dní, t.j. 5 rokov a 86 dní a v zamestnaní zaradenom do I. pracovnej kategórie 3472 dní, t.j. 9 rokov a 187 dní, úhrnom 5 383 dní, t.j. 14 rokov a 273 dní a súčasne nesplnil ani podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa , nakoľko zamestnanie zaradené do pracovnej kategórie uvedenej v až l) netrvalo k 31.12.1999. S poukazom na žalovaný konštatoval, že po posúdení obsahu listinných dôkazov (evidenčný list dôchodkového zabezpečenia za dobu zamestnania od 01.01.1999 do 27.01.2000, vyhotovený 18.03.2013 a pracovná zmluva z 15.12.1998), je aj s prihliadnutím na Nález Ústavného súdu SR č. I.ÚS/306/2010 potrebné konštatovať, že zamestnanie žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. od 01.01.1999 do 27.01.2000 je zamestnaním zaradeným do III. pracovnej kategórie a súčasne poukázal na to, že spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. z právneho hľadiska nevznikla zo žiadneho štátneho podniku, bola založená spoločenskou zmluvou z 11.12.1997 podľa a nasl. ustanovení , t.j. pracovný pomer žalobcu v tejto spoločnosti vznikol 01.01.1999, t.j. v období, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov zamestnanie zamestnancov obchodných spoločností nevzniknutých zo štátneho podniku nebolo zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie, ale bolo zamestnaním III. pracovnej kategórie. Prvostupňový orgán verejnej správy tento svoj záver odôvodnil aj tým, že „... pracovnú činnosť pre spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. žalobca vykonával v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 na území Spolkovej republiky Nemecko, t.j. pracovná činnosť bola vykonávaná v cudzine, na inom pracovisku, za iných podmienok a s inými technológiami práce, než pracovná činnosť vykonávaná do 31.12.1998 u zamestnávateľa SKANSKA BS, a.s. Prievidza“ (právny nástupca Banské stavby, a.s.), z čoho vyvodil, že „... uvedené skutkové okolnosti sú zjavne odlišné od skutkového stavu veci uvedenej v Náleze Ústavného súdu SR I.ÚS/306/2010“. Na základe toho prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že „ ... ani z hľadiska skutkových okolností nemožno tvrdiť, že spoločnosť Banské stavby SNV, s.r.o. vznikla zo štátneho podniku“. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia jednak neuviedol, na základe ktorých konkrétnych dôkazov dospel k záveru, že pracovná činnosť vykonávaná žalobcom u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 bola vykonávaná v cudzine a to na inom pracovisku, za iných podmienok a s inými technológiami práce, než pracovná činnosť vykonávaná žalobcom do 31.12.1998 u zamestnávateľa SKANSKA BS, a.s. Prievidza (právny nástupca Banské stavby, a.s.), t.j. nie je zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov uvedené pracovné činnosti vykonávané žalobcom u vyššie uvedených dvoch zamestnávateľov vyhodnotil ako rozdielne pracovné činnosti, resp. iný druh práce. Uviedol len všeobecne, že týmito dôkazmi sú evidenčný list dôchodkového zabezpečenia z 18.03.2013 a pracovná zmluva z 15.12.1998, bez toho, aby uviedol úvahu, akým spôsobom vyhodnotil ich obsah, aké skutkové závery z týchto dôkazov zistil a ako ich právne posúdil. Prijatý záver prvostupňového orgánu verejnej správy tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, rozhodnutie v tomto smere trpí nedostatkom dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a napokon tento záver nemá oporu ani v listinách nachádzajúcich sa v administratívnom spise (keďže napr. z porovnania Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby, a.s. z 03.01.1998 vyplýva, že žalobca od 01.01.1998 do 31.12.1998 robil v cudzine, v Nemeckej spolkovej republike, miesto výkonu práce Ibbenbüren a z Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou Banské stavby SNV, s.r.o. z 15.12.1998 zhodne vyplýva, že žalobca od 01.01.1999 do 27.01.2000 robil v cudzine, v Nemeckej spolkovej republike, miesto výkonu práce Ibbenbüren). Prvostupňové rozhodnutie neobsahuje ani vyhodnotenie obsahu Pracovnej zmluvy z 03.01.1998 a Pracovnej zmluvy z 15.12.1998 vo vzťahu k zisteniu druhu vykonávanej práce žalobcom a to napriek tomu, že správny súd v zrušovacom rozsudku uložil prvostupňovému orgánu verejnej správy povinnosť vyhodnotiť tieto listinné dôkazy (citované Pracovné zmluvy, vrátane Doplnku č. 1 k Dohode o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 15.12.1998) z hľadiska zistenia druhu vykonávanej práce žalobcom a tieto zistenia následne po právnej stránke vyhodnotiť a neformálne posúdiť v intenciách Nálezu ÚS SR sp. zn. a až následne sa zaoberať ostatnými podmienkami pre priznanie starobného dôchodku žalobcu a to aj s prihliadnutím na judikatúru NS SR a ÚS SR. Prvostupňový orgán verejnej správy vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je zrejmá úvaha ani zistenia v tomto smere. Obdobne ani k prijatému záveru, že zamestnávateľ žalobcu Banské stavby SNV s.r.o. nevznikol so štátneho podniku, nie je v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (opakovane) uvedená žiadna úvaha ani právna argumentácia, opätovne je len konštatované, že zamestnávateľ žalobcu Banské stavby SNV s.r.o. vznikol na základe Spoločenskej zmluvy z 11.12.1997 a ide o subjekt,

u ktorého nebolo zamestnanie zamestnancov zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd považoval (opätovne) rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy za nepreskúmateľné.

34. Obdobne napadnuté rozhodnutie žalovaného je (opätovne) nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napriek tomu, že žalobca v podanom odvolaní proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy namietal jeho nepreskúmateľnosť (z dôvodu, že z jeho odôvodnenia nevyplýva, ako boli vyhodnotené jednotlivé dôkazy a namietal súčasne aj nedostatočne vykonané dokazovanie), sa žalovaný k tejto odvolacej námietke vôbec nevyjadril, t.j. na konkrétne odvolacie námietky žalobcu nereagoval, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že de facto doplnil vyhodnotenie (namiesto prvo-stupňového orgánu verejnej správy) listinných dôkazov (pracovné zmluvy a čestné vyhlásenia). V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že žalovaný vyššie uvedené listinné dôkazy vyhodnotil v rozpore s ich obsahom (viď body 35-37 tohto rozsudku). Žalovaný z ust. vyvodil podmienky pre zaradenie zamestnania vykonávaného do 31.12.1999 v obchodnej spoločnosti ( nie v štátnom podniku ) do I. alebo II. pracovnej kategórie nasledovne: obchodná spoločnosť vznikla zo štátneho podniku a štátny podnik, z ktorého obchodná spoločnosť vznikla, používal rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy do pôsobnosti ktorého patril. Následne poukázal na to, že jednotlivé zamestnania boli na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie nariadením vlády Československej socialistickej republiky č. o zaraďovaní zamestnaní do I. alebo II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia (ďalej aj „“) a konštatoval, že pri jeho tvorbe sa vychádzalo z pracovných podmienok (náplň práce, technológia práce, pracovné prostredie), za ktorých boli tieto zamestnania vykonávané na území bývalej Československej socialistickej republiky. Takýto záver ( že tieto práce musia byť vykonávané na území bývalej ČSSR) však nijako neodôvodnil (chýba akákoľvek právna argumentácia, resp. poukaz na konkrétne ustanovenie cit. nariadenia a v tejto časti je teda rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné) a tento záver napokon nevyplýva ani zo znenia jednotlivých ustanovení cit. nariadenia vlády č. (zaradenie zamestnaní do I. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia je upravené v , , cit. nariadenia s poukazom na Prílohu č.1 časť I, Prílohu č.2 a Prílohu č.3 tohto nariadenia, resp. zaradenie zamestnaní do II. pracovnej kategórie pre účely dôchodkového zabezpečenia je upravené v cit. nariadenia s poukazom na Prílohu č.1 časť II tohto nariadenia), keďže ani z vyššie uvedených ustanovení cit. nariadenia, ani z obsahu vyššie uvedených Príloh k tomuto nariadeniu nevyplýva viazanosť vykonávania týchto zamestnaní (zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie na územie bývalej ČSSR. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že „súkromné spoločnosti nemajú ústredný orgán, a preto nemajú ani rezortný zoznam príslušného ústredného orgánu“, neuviedol však žiadnu úvahu ani argumentáciu, z ktorej by bolo zrejmé, aký vplyv má toto jeho konštatovanie na právne posúdenie veci. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval (s poukazom na evidenčný list dôchodkového zabezpečenia z 18.03.2013 a pracovnú zmluvu z 15.12.1998, ako aj nález ÚS SR I.306/2013), že zamestnanie žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV s.r.o. vykonávané od 1. januára 1999 do 27. januára 2000 bolo zamestnaním zaradeným do III. p/8racovnej kategórie. Uviedol pritom, a to opäť bez akejkoľvek skutkovej a právnej argumentácie, že „z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise (v odôvodnení rozhodnutia absentuje označenie týchto dôkazov a uvedenie skutočností, ktoré žalovaný z týchto dôkazov zistil) je zrejmé, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. z právneho hľadiska nevznikla zo žiadneho štátneho podniku a ako súkromná spoločnosť nebola podriadená pod žiaden ústredný orgán. Na výkon zamestnania mimo územia nášho štátu , v súkromnej obchodnej spoločnosti sa nevzťahuje rezortný zoznam zamestnaní zaradených do I. alebo II. pracovnej kategórie“. V tejto súvislosti poukázal len na vznik uvedenej spoločnosti na základe Spoločenskej zmluvy z 11.12.1997. Následne žalovaný konštatoval, že „pracovný pomer žalobcu v tejto spoločnosti vznikol 1. januára 1999, teda v období, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov zamestnanie v obchodných spoločností nevzniknutých zo štátneho podniku (avšak bez predchádzajúcej argumentácie, na základe ktorých skutočností a právnych argumentov dospel k záveru, že zamestnávateľ žalobcu nie je obchodná spoločnosť, ktorá vznikla zo štátneho podniku), vykonávané mimo územia nášho štátu (bez uvedenia právnej argumentácie, z ktorej by vyplývala podmienka vykonávania takéhoto zamestnania výlučne na území „nášho štátu“- viď vyššie uvedená argumentácia správneho súdu k vládnemu nariadeniu č. ), nebolo zaraďované do I. alebo II. pracovnej kategórie, ale bolo zamestnaním III. pracovnej kategórie. Záver žalovaného, že zamestnanie žalobcu s miestom výkonu práce v Nemecku za uvedené obdobie bolo správne zaradené v III.

pracovnej kategórii, preto podľa názoru správneho súdu nebolo dostatočne odôvodnené, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti poukázal na Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 13.12.2012, správny súd (opakovane) uvádza, že v ňom vyslovený záver, že obchodná spoločnosť nevznikla zo štátneho podniku nebol odôvodnený, resp. rozhodnutie neobsahovalo vôbec žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorá by v predmetnom rozsudku vyslovený záver odôvodňovala.

35. V súvislosti s vyhodnotením relevantných listinných dôkazov za účelom zistenia druhu práce vykonávanej žalobcom u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. správny súd uvádza, že je potrebné považovať za dôvodnú námietku žalobcu uplatnenú v správnej žalobe, že žalovaný vyhodnotil listinné dôkazy - Pracovné zmluvy z 03.01.1998 a z 15.12.1998, ako aj čestné vyhlásenia predložené žalobcom, v rozpore s ich obsahom. Zistenie druhu vykonávanej práce žalobcom u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. v období od 01.01.1999 do 31.12.1999, resp. do 27.01.2000 bolo podstatnou skutočnosťou pre zistenie skutkového stavu i pre následné právne posúdenie vecí z hľadiska zistenia splnenia podmienok pre rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku žalobcu (a to aj s poukazom na výklad poskytnutý Ústavným súdom SR v jeho Náleze ). Za účelom zistenia, či žalobca vykonával v období od 01.01.1999 do 31.12.1999 u zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. ten istý druh práce, ako u predchádzajúceho zamestnávateľa Banské stavby a.s. Prievidza v období do 31.12.1998, žalovaný vyhodnotil obsah Pracovných zmlúv uzatvorených žalobcom dňa 03.01.1998 (so zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza) a dňa 15.12.1998 (so zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o. Spišská Nová Ves), so záverom, že druh pracovnej činnosti žalobcu u týchto zamestnávateľov bol iný (odlišný). Žalovaný z Pracovnej zmluvy z 03.01.1998 uzatvorenej so zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza, organizačná jednotka Ibbenbüren, stála prevádzkareň na území SRN, vyvodil, že miesto výkonu práce žalobcu bolo v Ibbenbürene a pracovná zmluva bola uzatvorená na prácu v banskej činnosti. Takýto záver je však v rozpore s obsahom tejto pracovnej zmluvy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ prijal zamestnanca (žalobcu) na prácu „THP - výrobno-technického charakteru - majster I.“. Táto skutočnosť vyplýva z bodu 1. predmetnej pracovnej zmluvy z 03.01.1998, v ktorej je vyznačená (z viacerých možností:

- práca v banskej činnosti alebo podpovrchovej činnosti, ktorá je vykonávaná banským spôsobom ako ...,

- povrchovej činnosti ako ..., -THP - výrobno-technického charakteru alebo

- ekonomicko-personálneho charakteru -obchodno-právneho charakteru) práve práca: THP - výrobno-technického charakteru - majster I. (s miestom výkonu práce Ibbenbüren). Z toho vyplýva, že ako druh práce v tejto pracovnej zmluve bolo dohodnuté: THP - výrobno-technického charakteru - majster I. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z (opravného) ELDZ datovaného 12.06.2007 (žalovaný nesprávne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol dátum 18.03.2013, /ak mal žalovaný na mysli ELDZ z 18.03.1998, v tomto zamestnávateľ žalobcu Banské stavby a.s. Prievidza potvrdil vykonávanie zamestnania žalobcu vo funkcii revírnik len za obdobie od 04.01.1996 do 02.01.1998, t.j. nie v rozhodnom období pre posúdenie tejto veci), v ktorom právny nástupca zamestnávateľa žalobcu Banské stavby a.s. Prievidza - Skanska BS a.s. Prievidza potvrdil, že žalobca bol v období od 03.01.1998 do 31.12.1998 zamestnaný ako revírnik, so zaradením do I.AA pracovnej kategórie (druh činnosti a názov povolania podľa rezortného zoznamu 363 - 015101/1A). Žalovaný z Pracovnej zmluvy z 15.12.1998 uzatvorenej so zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o. Spišská Nová Vec, prevádzka Ibbenbüren vyvodil, že pracovná zmluva s miestom výkonu práce v Ibbenbürene (SRN) bola uzatvorená „na stavbe, pričom údaj o práci v banskej činnosti sa v zmluve nenachádza“ a konštatoval, že žalobca bol od 01.01.1999 prijatý na výkon práce spadajúci pod stavebnú činnosť vo funkcii THP - majster I., t.j. jedná sa podľa žalovaného o stavebnú, nie o banskú činnosť. Takýto záver je však opäť v rozpore s obsahom tejto pracovnej zmluvy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ prijal zamestnanca (žalobcu) na prácu THP: majster I. (bod 1. predmetnej pracovnej zmluvy). Miestom výkonu práce bol určený Ibbenbüren (bod 2. pracovnej zmluvy). Zo skutočnosti, že v bode 3. pracovnej zmluvy, v ktorej sa dojednalo trvanie pracovného pomeru žalobcu na dobu určitú (so spresnením, resp. ohraničením tejto doby „na dobu výkonu prác zamestnanca na stavbe Ibbenbüren“) nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, ako to urobil žalovaný, že ide o dojednanie druhu prác spadajúcich pod stavebnú (a nie banskú) činnosť. Na základe porovnania vyššie uvedených pracovných zmlúv teda nemožno prijať záver, že žalobca nevykonával ten istý druh práce. Žalovaný pri vyhodnotení Pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 03.01.1998 poukázal na to, že zamestnávateľ Banské stavby SNV s.r.o. nepotvrdil pre dôchodkové účely zaradenie pracovnej činnosti žalobcu do zvýhodnenej pracovnej kategórie a prihlásil žalobcu v dobe od 01.01.1999 do

27.01.2000 na účely nemocenského a dôchodkového zabezpečenia nie ako zamestnanca, ale ako SZČO v zahraničí, neuviedol však, aký má táto skutočnosť vplyv na prijatie rozhodnutia žalovaného, navyše za situácie, keď žalovaný samotný následne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol (a tieto skutočnosti nesporne vyplývajú aj z obsahu predloženého administratívneho spisu), že tento postup zamestnávateľa Banské stavby SNV s.r.o. bol v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom Sociálna poisťovňa v Prievidzi vydala dňa 28.11.2011 rozhodnutie č. 19479-4/2011-PD (právoplatné a vykonateľné 02.01.2012), podľa ktorého žalobcovi vznikla účasť na nemocenskom poistení a na dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 01.01.1999 a zanikla účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení zamestnanca dňa 27.01.2000. Na základe toho bol ELDZ vystavený pre žalobcu ako SZČO v období od 03.01.1998 do 27.01.2000 stornovaný a 18.03.2013 bol vystavený Opravný ELDZ za obdobie od 01.01.1999 do 27.01.2000 pre žalobcu ako zamestnanca s tým, že z tohto opravného ELDZ vyhotoveného 18.03.2013 vyplýva, že žalobca bol zamestnaný od 01.01.1999 do 27.01.2000 u zamestnávateľa označeného ako Banské stavby SNV s.r.o. v likvidácii. Na predmetom tlačive v príslušnej kolónke, ktorá mala obsahovať podpis zodpovedného zamestnávateľa a odtlačok pečiatky zamestnávateľa, bol uvedený text: „Výmaz z OR SR 2806/2008“, t.j. podpis a pečiatka zamestnávateľa absentujú. Z uvedeného vyplýva, že predmetný Opravný ELDZ nemohol byť vydaný označeným zamestnávateľom žalobcu Banské stavby SNV s.r.o., keďže tento bol v deň vyhotovenia Opravného ELDZ (18.03.2013) už vymazaný z obchodného registra. V Opravnom ELDZ bol vyznačený v r. 1999 počet započítaných dní 365 v kolónke označenej III. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že predmetný Opravný ELDZ nebol podpísaný v príslušných kolónkach ani účtovníkom zamestnávateľa ani zamestnancom (žalobcom). Žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) zhodnotili žalobcovi dobu zamestnania u tohto zamestnávateľa od 01.01.1999 do 27.01.2000 v III. pracovnej kategórii. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného (ako aj odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy) neobsahuje (opakovane) vyhodnotenie tohto dôkazu. Pokiaľ sa žalovaný k predmetnému Opravnému ELDZ vyjadril až na pojednávaní, k takémuto vyjadreniu nie je možné prihliadnuť, pretože argumentácia žalovaného vo vzťahu k vyhodnoteniu tohto dôkazu mala byť uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní uviedla, že keď v ELDZ zo dňa 18.03.2013 nie je v časti druh činnosti vyznačený žiadny údaj, má to znamenať, že práca tohto zamestnanca bola vykonávaná v III. kategórii pracovných činností, pretože druh činnosti sa pri III. kategórii v ELDZ nikdy nevykazoval, správny súd uvádza, že na takúto prax Sociálnej poisťovne poverená zástupkyňa žalovaného nepredložila žiaden dôkaz, neoznačila, z ktorého právneho predpisu takýto postup pre orgán verejnej správy vyplýva. Pre úplnosť správny súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. z 30.03.2022), v zmysle ktorého „...okrem výnimky ustanovenej v Zákona o sociálnom poistení zo žiadneho z cit. ustanovení nevyplýva, že by bola organizačná zložka viazaná obsahom evidenčných listov sociálneho zabezpečenia podľa predošlých právnych predpisov. sám zmieňuje tieto evidenčné listy len v v súvislosti s povinnosťou zamestnávateľov, aby ich predložil žalovanej a v . Ani jedno z týchto ustanovení nenormuje, že by údaje v týchto listoch boli pre žalovanú bezvýhradne záväzné. Podobne upravoval v len povinnosť organizácií viesť potrebné záznamy o skutočnostiach rozhodných pre nároky na dávku, ich výšku a výplatu a predkladať ich príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia. Konanie sa podľa tohto o správnom konaní (správnym poriadkom), ktorý takisto neupravoval viazanosť orgánov sociálneho zabezpečenia obsahom týchto záznamov. Podľa vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. , ktorou sa vykonáva Zákon o sociálnom zabezpečení, sa u občanov, ktorí vykonávajú zamestnanie zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie do evidenčného listu zapisujú aj a/ doba zamestnania započítateľná v I. a II. pracovnej kategórii a b/ poradové číslo druhu činnosti podľa rezortného zoznamu, pričom sa osobitne vyznačí výkon zamestnania podľa Ani z uvedeného ustanovenia, ale ani z - cit. vyhlášky, ktoré upravujú pravidlá vedenia týchto evidenčných listov, však nevyplýva, že by vtedajšie orgány sociálneho zabezpečenia alebo žalovaná, boli viazaní obsahom zápisov v nich. Z cit. ustanovenia navyše možno vyvodiť, že do evidenčného listu sa zapisovali faktografické údaje o zamestnaní, ktoré občan vykonával. Ust. , a cit. Nariadenia vlády č. však upravovali podmienky, za ktorých sa tam uvedené doby mali započítať do inej pracovnej kategórie, než do ktorej by inak patrili s ohľadom na vykonávanú prácu. Záver o tom, či určitá doba spĺňala podmienky na to, aby bola podľa cit. ustanovení započítaná ako doba zamestnania I. alebo II. kategórie, tak nie je len faktickým (skutkovým) záverom, ale je právnym záverom, ktorý vyplýva z aplikácie cit. ustanovení Nariadenia vlády č. Žalovaná tak v dávkovom konaní podľa nie je viazaná obsahom evidenčných listov sociálneho zabezpečenia a nemusí ich

obsah bez ďalšieho považovať za pravdivý. Tieto listy môžu predstavovať cenný podklad pre zistenie skutkového stavu veci, žalovaná je však povinná ich hodnotiť ako každý iný dôkaz a každú inú skutočnosť (§ 195 ods. 2, § 196 ods. 1 a 7 cit. zákona). ... Zistený skutkový stav žalovaná musí právne zhodnotiť vždy sama.“.

36. Žalobca v žalobe tvrdil, že predloženými dôkazmi preukázal splnenie podmienok na priznanie nároku na starobný dôchodok, pretože odpracoval potrebnú dobu vo zvýhodnenej kategórii a takéto zamestnanie trvalo k 31.12.1999, pričom z Pracovnej zmluvy uzatvorenej 03.01.1998 medzi žalobcom a zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza, organizačná jednotka Ibbenbüren - stála prevádzka SRN vyplýva, že žalobca pracoval ako THP - majster I. a z Pracovnej zmluvy uzatvorenej 15.12.1998 medzi žalobcom a zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o., s miestom výkonu práce Ibbenbüren vyplýva, že pracoval ako THP - majster I.; t.j. druh práce i miesto výkonu práce žalobcu bolo rovnaké. Takýto záver vyplýva z predložených pracovných zmlúv aj podľa názoru správneho súdu. V tejto súvislosti správny súd (opakovane) poukazuje aj na ďalšie dojednania vyplývajúce z Pracovnej zmluvy zo dňa 03.01.1998, keď v zmysle bodu 4. Pracovnej zmluvy vyplýva, že pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú, t.j. na dobu výkonu práce zamestnanca v organizačnej jednotke Ibbenbüren, stála prevádzka SRN a z bodu 5. vyplýva, že po skončení platnosti tejto pracovnej zmluvy sa organizácia Banské stavby a.s. Prievidza zaväzuje prijať zamestnanca do pracovného pomeru a plniť povinnosti vyplývajúce zo a ďalších predpisov. Žalobca ďalej predložil Doplnok č. 1 k Dohode o rozviazaní pracovného pomeru uzavretý v zmysle dňa 15.12.1998, z ktorého vyplýva, že pracovný pomer vzniknutý medzi žalobcom a zamestnávateľom Banské stavby a.s. Prievidza na základe Pracovnej zmluvy z 03.01.1998 bol rozviazaný podľa Dohodou k 31.12.1998 z dôvodu výkonu práce žalobcu na pracovisku SRN u Banských stavieb SNV s.r.o. (bod II.). V bode III.1 predmetného Doplnku č. 1 z 15.12.1998 sa zamestnávateľ zaviazal prijať zamestnanca (žalobcu) do pracovného pomeru po skončení práce v SRN u Banských stavieb SNV s.r.o. a plniť povinnosti vyplývajúce zo a ďalších predpisov. Podľa bodu III.6 predmetného Doplnku č. 1 sa zamestnávateľ zaviazal posudzovať zamestnanca (žalobcu), ako by bol zachovaný nepretržitý pracovný pomer k Banským stavbám a.s. Prievidza, vrátane doby na pracovisku v SRN u Banských stavieb SNV s.r.o., pre všetky požitky vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Žalovaný (ani prvostupňový orgán verejnej správy) napriek tomu, že správny súd im v zrušujúcom rozsudku uložil povinnosť vyššie uvedený Doplnok č. 1 k Dohode o rozviazaní pracovného pomeru posúdiť v intenciách cit. nálezu ÚS SR) a v nadväznosti na to posúdiť aj žalobcom predloženú Pracovnú zmluvu z 15.12.1998 uzavretú so zamestnávateľom Banské stavby SNV s.r.o. s prioritným kritériom - druhom vykonávanej práce, vyššie uvedeným spôsobom nepostupoval. Žalobca teda dôvodne namietal v správnej žalobe, že žalovaný sa vôbec nezaoberal Dohodou o rozviazaní pracovného pomeru (v znení jej Doplnku 1) zo dňa 15.12.1998 a nezaujal žiadne stanovisko k jej významu pre posúdenie veci.

37. Žalobca v žalobe ďalej tvrdil, že skutočnosť, že vykonával rovnakú pracovnú činnosť, a teda druh práce a náplň práce boli podľa obidvoch pracovných zmlúv (z 03.01.1998 i z 15.12.1998) rovnaké, preukazoval okrem predloženia pracovných zmlúv aj čestnými vyhláseniami dvoch svedkov, avšak tieto čestné vyhlásenia - dôkazy neboli m vyhodnotené vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, na ktoré ich žalobca predložil. Žalobca dôvodne namietal, že žalovaný tieto dôkazy nevyhodnotil vo vzťahu k ich obsahu, z ktorého aj podľa správneho súdu vyplýva, že tak svedok R.. N. Z. (čestné vyhlásenie z 24.03.2020), ako aj svedok R.. W. O. (čestné vyhlásenie z 30.03.2020) zhodne vyhlásili, že pracovali u rovnakého zamestnávateľa ako žalobca a na rovnakom pracovisku v období rokov 1998 a 1999, konkrétne išlo o hlbinnú baňu v obci Ibbenbüren v SRN a zamestnávateľa Banské stavby a.s. Prievidza v r. 1998 a Banské stavby SNV s.r.o. v r. 1999, pričom v oboch rokoch pracovali na tom istom pracovisku a s tými istými strojmi a celou technológiou. Ďalej vyhlásili, že aj administratíva zamestnávateľov sídlila na tom istom mieste, na tej istej adrese, zmenila sa len pečiatka zamestnávateľa, inak sa pracovalo úplne rovnako ďalej. Vo vzťahu k žalobcom uvedenej skutočnosti, že v r. 1998 i 1999 pracoval na tom istom mieste, s tými istými technológiami a vykonával ten istý druh práce, vyššie uvedení svedkovia vo svojich čestných vyhláseniach potvrdzujú tvrdenia žalobcu, a teda skutočnosti rozhodné pre posúdenie splnenia podmienok na vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok. Žalovaný však z tohto hľadiska predložené čestné vyhlásenia vôbec nevyhodnotil, absentuje teda vyhodnotenie ich obsahu z hľadiska tvrdených skutočností o druhu, mieste a okolnostiach výkonu práce žalobcu v období r. 1998 a 1999. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný uviedol zaradenie samotných svedkov R.. N. a R.. O. do pracovnej kategórie (III. pracovnej kategórie), čo však nebolo predmetom hodnotenia, ani obsahom žalobcom predložených dôkazov - čestných vyhlásení. Z obsahu čestných

vyhlásení teda nemožno vyvodiť záver, že pokiaľ bola doba zamestnania od 01.01.1999 do 31.12.1999 u týchto svedkov zhodnotená v III. pracovnej kategórii (vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu žalovaného nie sú v obsahu administratívneho spisu žiadne listinné dôkazy, a tieto tvrdenia ani nebolo možné overiť), nie je možné zhodnotiť dobu zamestnania žalobcu v tom istom období za prácu vo zvýhodnenej I.AA kategórii, aj keď žalovaný uviedol, že svedkovia potvrdili tvrdenie žalobcu, že druh pracovnej činnosti vykonávaný v r. 1998 a 1999 sa napriek zmene právnej formy zamestnávateľa nezmenil. Vyhodnotenie čestných vyhlásení m bolo teda vykonané v rozpore z ich obsahom i v rozpore so zásadami logického uvažovania.

38. Správny súd pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného zistil, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opäť len formálne, bez dôsledného vyhodnotenia relevantných dôkazov, bez dostatočného zistenia skutkového stavu a bez právnej argumentácie len formálne skonštatoval, že „pracovná činnosť žalobcu, bez ohľadu na druh vykonávanej práce v období od 01.01.1999 do 27.01.2000 bola nesporne vykonávaná na území SR a obchodná spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. nesporne nevznikla zo štátneho podniku“, pričom v rozpore so závermi zrušujúceho rozsudku správneho súdu vyslovenými na základe výkladu poskytnutého ÚS SR v Náleze žalovaný konštatoval, že „nie druh a miesto výkonu práce žalobcu je pre určenie jeho zaradenia do zvýhodnenej I.AA pracovnej kategórie rozhodujúcou okolnosťou. Tak, ako bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, z napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný niektoré listinné dôkazy, ktorými žalobca osvedčoval, že splnil podmienky pre priznanie starobného dôchodku (odpracovanie zákonom stanovenej doby vo zvýhodnenej kategórii a trvanie takéhoto zamestnania k 31.12.1999) nevyhodnotil, resp. ich vyhodnotil v rozpore s ich obsahom. Preskúmavacie konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania pred orgánom verejnej správy a nie je úlohou správneho súdu, aby vyhodnocoval žalobcom predložené doklady, ktorými tento osvedčoval svoj nárok uplatnený v administratívnom konaní (Pracovná zmluva z 03.01.1998, Doplnok č. 1 k dohode o rozviazaní pracovného pomeru z 15.12.1998, Pracovná zmluva z 15.12.1998, ELDZ, čestné vyhlásenia), ani aby správny súd dopĺňal vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného. Práve vyhodnotenie žalobcom predložených dokladov bolo podmienkou pre zistenie skutočného stavu veci v administratívnom konaní pred vydaním rozhodnutia a ich hodnotenie správnym súdom by znamenalo zásah do hodnotenia dôkazov orgánom verejnej správy. Jedná sa pritom o objasnenie podstatných skutočností potrebných pre posúdenie splnenia podmienok na priznanie starobného dôchodku žalobcovi v zmysle jeho žiadosti. Povinnosť presne a úplne zistiť skutočný stav veci vyplýva žalovanému (i prvostupňovému orgánu verejnej správy) z ust. Nedostatočne zistenému skutkovému stavu zodpovedá následne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď žalovaný neuviedol úvahu, akým spôsobom vyhodnotil žalobcom predložené vyššie uvedené dôkazy, resp. ich vyhodnotil v rozpore s ich obsahom a vo vzťahu k len formálne skonštatoval, že spoločnosť Banské stavby SNV s.r.o. (zamestnávateľ žalobcu v období od 01.01.1999 do 27.01.2000) bola založená spoločenskou zmluvou a nevznikla zo štátneho podniku. Pokiaľ žalovaný konštatoval, že skutkové okolnosti prípadu, ktorý bol predmetom posudzovania Nálezu Ústavného súdu sp. zn. , boli odlišné, správny súd poukazuje na to, že ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal interpretáciou ust. a poskytol výklad pojmov „vznik spoločnosti zo štátneho podniku“ vo všeobecnosti tak, ako je uvedené v bode 39 tohto rozsudku, pričom za situácie, keď žalovaný (ani prvostupňový orgán verejnej správy) nevykonali riadne dokazovanie na zistenie skutočností rozhodných pre posúdenie nároku žalobcu a zaradenie ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej kategórie pre určenie nároku na starobný dôchodok resp. výšky starobného dôchodku, t.j. na zistenie druhu vykonávanej práce v rozhodnom období, ktoré kritérium považoval ústavný súd za prioritné, záver žalovaného, že „podmienky stanovené v u žalobcu nemožno považovať za splnené“, správny súd považuje za predčasný a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo podľa správneho súdu nedostatočné na riadne posúdenie veci. Rozhodnutie žalovaného zároveň nespĺňa požiadavku uvedenú v na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný argumentoval, že pri rozhodovaní vychádzal z údajov uvedených na evidenčnom liste, ktorý považoval pre žalovaného i prvostupňový orgán verejnej správy za záväzný, resp. nemenný zo strany orgánov verejnej správy, správny súd pre úplnosť opakovane uvádza, že evidenčný list predstavuje listinný dôkaz, ktorý podlieha hodnoteniu orgánu verejnej správy tak, ako akýkoľvek iný dôkaz. V prípade, ak sú skutočnosti vyplývajúce z evidenčného listu (v prípade jeho existencie) sporné, resp. spochybnené, je povinnosťou orgánu verejnej správy vykonať dokazovanie za účelom odstránenia zistených rozporov, či pochybností. Pokiaľ tak žalovaný (a ani prvostupňový orgán verejnej správy) neurobil, nedostatočne zistil skutočný stav a navyše

neuviedol ani úvahu, ako žalobcom predložené listinné dôkazy vyhodnotil, resp. ich vyhodnotil v rozpore s ich obsahom. Z uvedeného vyplýva, že záver orgánu verejnej správy, že nie sú splnené podmienky na priznanie starobného dôchodku žalobcovi, je predčasný, zistenie skutkového stavu bolo pre vydanie rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy nedostatočné a rozhodnutia orgánov verejnej správy sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

39. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci a k výkladu ust. správny súd považuje za potrebné opakovane poukázať na Nález Ústavného súdu SR č.k. -30 zo dňa 08.12.2010. Ústavný súd SR v bode 19 tohto nálezu konštatoval, že „orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavno-právnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách príslušného zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu“. Ústavný súd sa v predmetnom náleze zaoberal aj otázkou interpretácie ust. vo vzťahu k právnemu posúdeniu, či zamestnanie sťažovateľa bolo „vykonávané v obchodnej spoločnosti, ktorá vznikla zo štátneho podniku“. Ústavný súd poskytol výklad pojmov „vzniku spoločnosti zo štátneho podniku“ poukazom na ustanovenia , a rozhodovacej činnosti Súdneho dvora európskych spoločenstiev v bodoch 21 až 24 predmetného nálezu, pričom v bode 26 predmetného nálezu k výkladu doplnil, že „prioritným kritériom na posúdenie nároku sťažovateľa a zaradenie ním vykonávaného zamestnania do zvýhodnenej kategórie pre určenie výšky starobného dôchodku má byť predovšetkým druh vykonávanej práce, ďalšie kritérium

- vykonávanie tejto práce pre zamestnávateľa, ktorý spĺňa určité zákonom dané podmienky - treba posudzovať iba sekundárne v intenciách načrtnutého extenzívneho výkladu právnej normy a v súlade s jej sociálnym účelom“.

40. Správny súd pre úplnosť uvádza, že pokiaľ žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, správny súd vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného (v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy) je nezákonné z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a z toho vyplývajúcej nepreskúmateľnosti rozhodnutia, považoval posúdenie otázky namietaného nesprávneho právneho posúdenia za predčasné. Z judikatúry NS SR vyplýva, že pokiaľ sa rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušuje pre nepreskúmateľnosť, nie je dôvodné, resp. bolo by predčasné konštatovať, že rozhodnutie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil podľa , , a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy opätovne sa zaoberať listinnými dôkazmi predloženými žalobcom i zadováženými prvostupňovým orgánom verejnej správy v administratívnom konaní z hľadiska zistenia skutkového stavu ohľadom zamestnávateľa žalobcu v období od 01.01.1999 do 31.12.1999 (resp. 27.01.2000) a druhu vykonávanej práce žalobcom v tomto období u zamestnávateľa Banské stavby SNV, s.r.o. Bude pritom potrebné po právnej stránke zhodnotiť skutočnosti uvádzané v citovanom Náleze Ústavného súdu SR a z hľadiska účelu (a okrem vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov v súlade s ich obsahom, vrátane ELDZ,) neformálne posudzovať i bod III.1 a III.6 Doplnku č. 1 k Dohode o rozviazaní pracovného pomeru medzi zamestnávateľom žalobcu Banské stavby, a.s. a žalobcom zo dňa 15.12.1998, a v nadväznosti na to posúdiť aj Pracovnú zmluvu zo dňa 15.12.1998 uzavretú medzi žalobcom a Banské stavby SNV, s.r.o. s prioritným kritériom - druhom vykonávanej práce. Až po zhodnotení vykonávanej pracovnej činnosti žalobcu, resp. druhu práce a následného zaradenia žalobcu do I. alebo III. pracovnej kategórie bude povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy zaoberať sa ostatnými podmienkami pre priznanie starobného dôchodku žalobcu od 14.10.2017. Úlohou prvostupňového orgánu verejnej správy bude následne vyhodnotiť všetky dôkazy tak, aby bol dôsledne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci, následne skutkové zistenia získané dokazovaním právne posúdiť podľa príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov a vo vzťahu k podstatným skutočnostiam relevantným pre posúdenie splnenia podmienok pre priznanie

starobného dôchodku žalobcovi, aj s prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavným súdom poskytnutý výklad ustanovenia , následne vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite skutkovo i právne odôvodniť zákonom stanoveným spôsobom. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

42. Pokiaľ žalobca navrhol, aby správny súd uložil žalovanému pokutu pre nerešpektovanie záväzného právneho názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý bol obsiahnutý v Rozsudku č.k. zo dňa 11.05.2021, správny súd uvádza, že správny súd v predmetnom rozhodnutí uložil prvostupňovému orgánu verejnej správy pokyny na ďalší postup (týkajúci sa povinnosti doplniť dokazovanie a vyhodnotiť dôkazy tak, aby bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a následne s prihliadnutím na judikatúru NS SR a ÚS SR vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite odôvodniť), avšak tento rozsudok neobsahoval záväzný právny názor, že doba, počas ktorej žalobca vykonával prácu u subjektu Banské stavby SNV, s.r.o. sa má považovať za prácu vo zvýhodnenej kategórii (I.AA, resp. I.), ani že je potrebné považovať zamestnanie žalobcu v spoločnosti Banské stavby SNV, s.r.o. za zamestnanie v obchodnej spoločnosti vzniknutej zo štátneho podniku. Z uvedeného dôvodu správny súd návrh na uloženie pokuty zamietol. Aj keď prvostupňový orgán verejnej správy a žalovaný vykonali dokazovanie a žalovaný vyhodnotil niektoré dôkazy (pracovné zmluvy a čestné vyhlásenia), opakovane je nutné konštatovať, že dokazovanie nebolo vykonané tak, aby bol spoľahlivo a úplne zistený skutkový stav pre rozhodnutie o predmetnej žiadosti žalobcu, pretože niektoré dôkazy neboli vykonané a vyhodnotené vôbec, alebo boli m vyhodnotené v rozpore s ich obsahom a orgány verejnej správy opakovane svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, v dôsledku čoho preskúmavané rozhodnutia neboli preskúmateľné správnym súdom, pričom v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí absentovali relevantné úvahy, z ktorých by bolo zrejmé, na základe ktorých skutočností žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) vyvodili záver o nesplnení podmienok pre priznanie starobného dôchodku žalobcovi. Napriek tomu nemožno konštatovať, že boli splnené podmienky stanovené v , na základe ktorých môže (t.j. nemá povinnosť) správny súd uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

43. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník ( )

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech ( ). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu ( ). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal ( ). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom ( ).