Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/31/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu 1/: SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 a žalobcu 2/: I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX G., zast. CONSULTA s.r.o., Šafárikovo námestie č. 4, 811 02 Bratislava proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 21412-4/2017-BA zo dňa 27. februára 2017 ako odvolacieho orgánu o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi:, takto

rozhodol:

I. Žaloby z a m i e t a .

II. Žalobcom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím č. 705-0205006016-GC09/2016 zo dňa 15.03.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „Pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. v spojení s ust. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) rozhodla, že žalobcovi 2/, pánovi I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 15, XXX XX G., ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávate“), nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy odo dňa 01.11.2007.

2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 13 ods. 1, 2, čl. 14, čl. 17 Nariadenia č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 a čl. 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“) a Nariadenia č. 987/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 987/2009“) obe zo dňa 16. septembra 2009. Z citovaných ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z tejto všeobecnej zásady obsahuje nariadenie výnimky, v posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“) výnimku neudelilo.

3. Oddeleniu rozhodovacej činnosti Pobočky doručilo oddelenie vonkajšej kontroly žiadosť vo veci doriešenia poistných pomerov zamestnancov zamestnávateľa (žalobcu 1) z dôvodu nesplnenia podmienky vyslania a podnet na obnovu konania všetkých rozhodnutí, ktoré sú v ročnej lehote od ich právoplatnosti. Šetrením bolo zistené, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje pána I. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX G. (ďalej aj „zamestnanec“) ako zamestnanca zamestnávateľa od 01.11.2007 do 31.05.2009. V informačnom systéme Sociálnej poisťovne bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ predložil posledný mesačný výkaz poistného a príspevkov na povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za mesiac marec 2014.

4. Na základe poverenia č. 58271-3/2014 zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR zistilo, že zamestnávateľ nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec podlieha legislatíve členského štátu v ktorom vykonáva činnosť, zamestnávateľ bol povinný ho prihlásiť na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. Z uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia nevyhovelo a súčasne bol požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov.

5. Pobočka zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území SR, čo zamestnávateľ jednoznačne odmietol. Dňa 06.03.2015 zaslala Pobočka žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia právnemu zástupcovi žalobcu, ktorú prevzal dňa 13.05.2015, na ktorú však nereagoval. Dňa 06.05.2015 zaslala žiadosť zamestnancovi, ktorú prevzal dňa 19.05.2015. Pobočke bola doručená pracovná zmluva zamestnanca zo dňa 01.11.2007, dohoda o skončení pracovného pomeru o rozviazaní pracovného pomeru dňom 31.05.2009 a zápočtový list. V období od 28.06.2011 do 21.08.2011 bol zamestnanec práceneschopný.

6. Kontrolou bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca s miestom výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil aj odhlásil z registra poistencov na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t.j. v Belgickom kráľovstve. V súvislosti s uvedeným pobočka dňa 02.09.2015 požiadala Sociálnu poisťovňu - ústredie, o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. 18473-55/2015-BAM vo veci udelenia výnimky zamestnávateľovi podľa Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR pobočke odpoveď č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a odporučilo, aby pobočka Sociálnej poisťovne kontaktovala ústredie, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektmi prevádzkujúcimi medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.

7. Na základe žiadosti Pobočky zo dňa 15.12.2015, v súvislosti so zamietavým stanoviskom MPSVaR SR, ústredie Sociálnej poisťovne doručilo dňa 11.01.2016 Pobočke konečné stanovisko, v ktorom s odvolaním sa na opakované zamietnutie žiadosti o udelenie výnimky MPSVaR, je potrebné postupovať v zmysle koordinačných nariadení, resp. platnej právnej úpravy SR. Na základe preukázania, že zamestnanci zamestnávateľa mali podliehať belgickým právnym predpisom, a zamestnávateľ svoju zákonnú povinnosť odhlásiť svojich zamestnancov z registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia nesplnil, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinného sociálneho poistenia na území SR. Z rozhodnutia vyplýva, že výsledky rokovania medzi SPÚ a belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security nie sú v danom prípade aplikovateľné a tak jediným možným riešením bolo uplatnenie výnimky v zmysle koordinačných právnych predpisov, ktoré však MPSVaR SR opakovane zamietlo.

8. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie november 2007 až máj 2009 a

do systému sociálneho zabezpečenia SR bol teda v období od 01.11.2007 do 31.05.2009 prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo územia SR.

II.

Napadnuté rozhodnutie

9. Na základe odvolania oboch žalobcov, rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 21412-4/2017-BA zo dňa 27.02.2017, odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie Pobočky. V odôvodnení uviedla, že zamestnávateľ zamestnanca, I. nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, G. vyslal za účelom vykonávania práce na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva. Zamestnávateľ konštatoval, že pobočka Sociálnej poisťovne nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia neuviedla, ako citované ustanovenia aplikovala na daný skutkový stav, pri posúdení veci neaplikovala relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov, v prvej časti odôvodnenia citovala nasledovné právne predpisy: Nariadenie Rady (EHS) č. 140//71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej aj „nariadenie č. 1408/71“), Nariadenie Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „nariadenie č. “), zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 29.11.2007 a v aktuálnom znení. Vôbec sa nevysporiadala s podmienkami tvoriacimi predpoklad pre uplatnenie slovenskej legislatívy na vyslaného zamestnanca a neuviedla, ktoré konkrétne predpoklady neboli zo strany zamestnávateľa naplnené a zdôraznil, že MPSVaR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel ustanovených v článkoch 13 až 16 nariadenia č. 1408/71 a už vôbec nie, keď sa mali aplikovať osobitné pravidlá citovaného nariadenia. Pri posudzovaní výnimky vychádzalo z nariadenia č. 883/2004 a teda aplikovalo nesprávny právny predpis. Podľa zamestnávateľa boli naplnené všetky podmienky na uplatnenie právnych predpisov SR na zamestnanca, aj v čase jeho vyslania do iného členského štátu EÚ. Nevystavenie formulára E 101/SK (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve) je formálny administratívny nedostatok, ktorý možno napraviť. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore so skôr vydaným potvrdením E 101/SK z 13.05.2008, ktoré je záväzné pre oba štáty. Príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nedostatky nezistila. Zamestnávateľovi bolo potvrdené, že na vyslaných zamestnancov je možné aj naďalej uplatňovať legislatívu SR. Výroku napadnutého rozhodnutia vytkol absenciu ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého rozhodla Pobočka, ktorej kompetencie pri rozhodovaní v prvom stupni sú taxatívne vymenované v ust. , a rozhodovanie o nevzniknutí poistenia v ňom vymenované nie je, pričom extenzívny výklad právneho predpisu v neprospech účastníka konania je neprípustný. Povinnou náležitosťou rozhodnutia je aj jeho odôvodnenie, s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodovanie a objasnením úvah, ktorými bol orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol. Napadnuté rozhodnutie žiadal pre nespĺňanie ani jedného z uvedených predpokladov náležitého odôvodnenia a nezákonnosti vyvolávajúcej stav právnej neistoty, ktorý je v rozpore s článkom 1 ods. 1 zrušiť.

10. Odvolanie podal aj zamestnanec, I. |. rozhodnutiu vytkol, že vychádza z nespoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, v odôvodnení Pobočka uviedla, že výsledky rokovaní s inštitúciou sociálneho poistenia Belgického kráľovstva nie sú aplikovateľné na jeho prípad, čo nie je argumentom pre rozhodovanie vo veci samej, pretože nie je záverom vyplývajúcim z hodnotenia dôkazného prostriedku, ktorý si mala Pobočka zaobstarať a uviesť v rozhodnutí jeho hodnotenie. Uzatvorený pracovný pomer mu založil poistný vzťah v sociálnom poistení. Postupom príslušného orgánu sociálneho poistenia pri vykonávaní nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a právnych predpisov členských štátov Európskej únie nemôže dôjsť k porušeniu práv zamestnanca, vyplývajúcich z právnych predpisov sociálneho poistenia.

11. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, obe odvolania pre vecnú správnosť rozhodnutia Pobočky a súlad so zákonom o sociálnom poistení zamietla. Poukázala na koordinačné nariadenia uplatňované v oblasti sociálneho zabezpečenia od vstupu SR do Európskej únie od 01.05.2004, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS)

č. 1408/71 zo 14.06.1971, o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 z 21.03.1972 (ďalej aj „nariadenie č. 574/1972“).

12. Nariadenie č. 1408/71 v článku 13 (2) písm. a/ ustanovovalo, že na osobu vykonávajúcu zamestnanie na území jedného členského štátu sa vzťahuje legislatíva tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu, alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo jednotlivca

- zamestnávateľa, nachádza na území iného členského štátu. Jednou z výnimiek zo všeobecného pravidla je článok 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71, podľa ktorého zostane zachovaná legislatíva štátu vyslania vtedy, ak vyslanie zamestnanca na územie iného členského štátu EÚ, dočasne vykonávať prácu pre zamestnávateľa, neprekročí 12 mesiacov a zamestnanci nie sú vyslaní nahradiť iné osoby, ktoré dokončili svoju dobu vyslania. Táto problematika je podrobne upravená rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov (ďalej aj „Správna komisia“) č. 181 z 13. decembra 2000, vykladajúcim čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu (ďalej aj „rozhodnutie č. 181“).

13. Počas doby vyslania sa v štáte výkonu zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101, vystaveným nositeľom poistenia v štáte poistenia osoby po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, ktoré musia byť zachované počas celej doby vyslania, aby bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä na platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Po skončení obdobia vyslania, nemožno pred uplynutím minimálne dvoch mesiacov odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania, povoliť pre toho istého zamestnanca, zamestnávateľa a ten istý členský štát, nové obdobie vyslania.

14. Zamestnávateľ (žalobca 1) vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, od 05.02.2008 má v predmete činnosti zapísanú aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 01.11.2007 do 31.05.2009. Dňa 13.05.2008 Sociálna poisťovňa vystavila Formulár E 101, č. 704-120/08-Z/V-3/BE, ktorým potvrdila, že zamestnanec (žalobca 2) bude v období od 01.04.2008 do 31.03.2009 dočasne podliehať legislatíve Slovenskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia.

15. Na základe poverení zo dňa 21.01.2014 č. 58271-3/2014 Pobočka Sociálnej poisťovne vykonala u zamestnávateľa kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených . Z predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom) a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) zistila zamestnávanie zamestnancov s miestom výkonu aj na území Belgického kráľovstva. Rozsah kontroly pôvodne zameranej na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, bol dodatkom k povereniu (č. 58271-6/2014-BAM zo dňa 02.06.2014, ) rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t.j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil, zamestnanci však nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do 21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky, o čom Pobočka vyhotovila dňa 06.03.2014 zápis.

16. Zamestnávateľ pre svojich 25 zamestnancov, vyslaných vykonávať prácu do Belgického kráľovstva, požiadal dňa 12.03.2014 Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, ako orgán príslušný na udelenie výnimky, žiadosť o udelenie výnimky na obdobie od 01.11.2007 do 31. marca 2008. o udelenie výnimky pre zamestnanca požiadal na obdobie od 01.11.2007 do 31.03.208, od 01.04.2009 do 31.03.2010, od 01.04.2010 do 31.03.2012, od 01.04.2012 do 31.03.2014 a od 01.04.2014 do 31.03.2014.

17. Zamestnávateľ žiadal o udelenie výnimky za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 1408/71, ako aj za zamestnancov, na ktorých sa v čase ich vyslania vzťahovalo nariadenie č. 883/2004. Článok 17 nariadenia č. 1408/71 a článok 16 (1) nariadenia č. 883/2004 upravuje výlučne procesný postup udeľovania výnimky, nie dôvody, pre ktoré výnimka môže alebo

nemusí byť udelená. Výnimku posudzujú vždy tie dotknuté inštitúcie členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. jeho zamestnávateľ, uplatňovali svoje záujmy, t. j. v danom prípade MPSVaR SR a príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva. V čase podania žiadosti bolo už v platnosti nariadenie č. 883/2004, preto nebolo chybou, keď MPSVaR kompetencie na udeľovanie výnimky vzťahovalo od aktuálneho právneho predpisu, medzinárodného koordinačného nariadenia č. 883/2004. Ministerstvo žiadosť o udelenie výnimky zamietlo dňa 18.03.2014. V zamietavom liste, adresovanom zamestnávateľovi, je okrem iného uvedené, že dodatočným šetrením bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území SR nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Podľa vyjadrenia MPSVaR zamestnanci podliehajú legislatíve členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný, aby dodržiaval podmienky nariadenia, ten však odmietol pristúpiť na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky postúpilo dňa 02.12.2014 oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov.

18. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami Sociálnej poisťovne, ktoré požadovali urýchlené konanie vo veci, Pobočka sa dňa 05.11.2015 obrátila na MPSVaR SR so žiadosťou o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. 18473-55/2015-BAM). Dňa 03.12.2015 bola pobočke doručená odpoveď MPSVaR SR č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej MPSVaR uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska.

19. Žalovaná poukázala na ust. . , podľa ktorého do pôsobnosti Pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a poznamenala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie, je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia. Nakoľko Pobočka na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 01.11.2007 nevzniklo. Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť podľa ust. , prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské, dôchodkové a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa je povinná plnenie týchto povinností kontrolovať a v prípade zistenia nezrovnalostí sa domáhať nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. Pobočka Bratislava preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec , ale v súlade s ust. . .

20. Na odvolacie námietky žalobcu rozobrala rozhodnutie Pobočky aj pohľadu ust., a skonštatovala jeho súlad s cit. ustanovením.

21. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením zamestnávateľa, že medzi skutočnosťou, že na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti, je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne a legislatívou uplatniteľnou na zamestnanca, resp. splnením podmienok vyslania neexistuje súvislosť. Pri výklade článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 je záväzný právny názor Správnej komisie, vyjadrený v rozhodnutí č. 181, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom, a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania. Zamestnávateľ na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie čl. 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71.

22. Zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil žiaden dôkaz o nezistení nedostatkov pri výkone kontroly na adrese vyslania zamestnanca príslušnou inštitúciou Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa umožnil Sociálnej poisťovni

preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a zistené nedostatky sú podložené listinnými dôkazmi. Zamestnávateľ podmienky vyslania nesplnil, preto bol formulár E 101 č. 704-120/08-Z/V-3/BE zo dňa 13.05.2008 vystavený nesprávne. Tvrdenie zamestnávateľa, že pokiaľ nie je formulár E 101 zrušený alebo vyhlásený za neplatný, príslušná inštitúcia členského štátu, do ktorého sú pracovníci vyslaní, musí brať do úvahy skutočnosť, že na takýchto pracovníkov sa už vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde je podnik zamestnávateľa usadený, je správne. V danom prípade bolo potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve vydané na obdobie 01.04.2008 - 31.03.2009 a predmetom rozhodovania je obdobie od 01.11.2007, t. j. iné, nesúvisiace obdobie.

23. MPSVaR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12.03.2014 nevyhovelo a svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti pobočky Sociálnej poisťovne zo dňa 05.11.2015. Vzhľadom na túto skutočnosť a kontrolné zistenie, že zamestnanec od 11.04.2008 nevykonával činnosť na území SR, Pobočka napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že zamestnancovi od 11.04.2008 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.

III.

Žaloba žalobcu I.

24. Proti tomuto rozhodnutiu podal správnu žalobu zamestnávateľ (žalobca 1) aj Zamestnanec (žalobca 2). Žalobca 1 poukázal na zamestnávanie zamestnanca v období od 01.11.2007 - 31.05.2009, a jeho vyslanie na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva, za účelom vykonávania práce v tomto období, v trvaní 19 mesiacov, a popísal priebeh administratívneho konania.

25. Napadnuté rozhodnutie žalovanej označil za nezákonné, vychádzajúce : 1/ z nesprávneho posúdenia veci, 2/ nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

26. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalobca 1 poukázal na výkon kontroly prvostupňového orgánu, začatej dňa 06.02.2014 a neskôr rozšírenej na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne Pobočka vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, účinné dňom 01.05.2010, pričom zamestnanec bol do iného členského štátu vyslaný v období 01.11.2007 do 31.05.2009, teda pred uplatňovaním tohto nariadenia. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, ktorá aplikovala jednotné kritéria na celé posudzované obdobie kontroly, bez zohľadnenia zmeny právnej úpravy. Rozhodnutie č. 181 zo dňa 13. decembra 2000 vykladajúce osobitné pravidlá nariadenia č. 1408/71, definuje „významné činnosti “ a nie „podstatné činnosti,“ ktorými žalovaná argumentuje. Tento pojem používa až nariadenie 987/2009 a jeho definícia je uvedená až v rozhodnutí Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12.06.2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009“) a ktoré aplikuje aj v uvedenom prípade, a nevychádza z nariadenia č. 1408/71 a rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, z bodu 3., písm. b/, bod (ii), posledná veta, ktorého vyplýva aj jednoznačná požiadavka na zohľadňovanie a prispôsobovanie kritérií individuálnemu charakteru vykonávaných činností pri každom zamestnávateľovi a pracovníkovi. Vo vzťahu k posudzovaniu predpokladov na uplatnenie legislatívy vysielajúceho štátu poukázal na bod 8 rozhodnutia, v súvislosti s ktorým konanie a následné rozhodnutie žalovanej označil za diskriminačné, odporujúce aj a princípom vyjadrenými v úvode Nariadenia 1408/71.

27. S poukazom na úvodné ustanovenia nariadenia č. 1408/71: „keďže ustanovenia o koordinácií vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia patria do rámca slobody pohybu pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi členských štátov, a majú prispieť k zlepšeniu ich životnej úrovne a podmienok zamestnania tým, že jednak zabezpečia v rámci spoločenstva rovnaké zaobchádzanie pre všetkých štátnych príslušníkov členských štátov, na ktorých sa vzťahujú právne predpisy rôznych členských štátov“ uviedol, že za posudzované obdobie takmer 7 rokov, boli niektorí jeho zamestnanci vyslaní do iného členského štátu, a v ich prípade Pobočka aj po vykonaní kontroly vyhodnotila, že počas doby ich vyslania sa na nich uplatňovala legislatíva SR.

28. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, v zmysle bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. 181 spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte. Pobočka však príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly nekontaktovala, a namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

29. Keďže vyslanie zamestnanca v inom členskom štáte EÚ trvalo 19 mesiacov, v danom prípade sa okrem osobitných pravidiel uvedených v článku 14 ods. 1 písm. a/ nariadenia č. 1408/71, uplatňujú aj osobitné pravidlá v zmysle písm. b/ cit. článku, zo znenia ktorého vyplýva, že jediný orgán príslušný určiť, či k uplatneniu legislatívy SR na vyslaného zamestnanca dôjde aj po predĺžení predpokladanej dĺžky vyslania 12 mesiacov, je príslušný belgický orgán sociálneho zabezpečenia. Touto skutočnosťou sa však žalovaná ani jej pobočka v rámci konania nezaoberali.

30. Z všeobecných aj osobitných pravidiel podľa článkov 13 až 16 nariadenia č. 1408/71 vyplýva, že výnimky môžu upraviť a udeliť po vzájomnej dohode iba príslušné orgány oboch dotknutých členských štátov. Podľa Čl. 17 nariadenia č. 1408/71: „Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb.“ Z uvedeného je zrejmé, že MPSVaR SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel stanovených v Článkoch 13 až 16 nariadenia č. 1408/71. MPSVaR SR pri posudzovaní udelenia výnimky vychádzalo z ustanovení nariadenia č. 883/2004, a teda na daný skutkový stav aplikovalo nesprávny právny predpis. Jediný orgán príslušný určiť, či k uplatneniu legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca dôjde aj po predĺžení predpokladanej dĺžky vyslania 12 mesiacov, je príslušný belgický orgán sociálneho zabezpečenia.

31. Žalobca 1 konštatoval, že predpokladom vystavenia formulára E 101 je splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná skúmať ešte pred jeho vystavením. Pobočka dňa 09.09.2009 vydala potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, E 101/SK č. 704-120/08-Z/V-3/BE, ktorým potvrdila, že aj v čase vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ sa na neho naďalej vzťahuje legislatíva SR. Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia: „Formulár E 101 bol vystavený na základe dokladov, ktorý predložil zamestnávateľ, a ktorých relevantnosť bola ďalším šetrením prehodnotená,“ pričom žalovaná sa žiadnym spôsobom nevysporiadala s jeho námietkami o záväznom charaktere formuláru E101, ktorý je záväzný až do momentu jeho zrušenia alebo vyhlásenia za neplatný, v zmysle bodu 7, písm. b/ Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000. Potvrdenie E 101/SK, vydané Pobočkou, nebolo právoplatne zrušené ani vyhlásené za neplatné.

32. Hoci zamestnanec nemal vystavené potvrdenie o uplatnení legislatívy SR pre obdobie svojho vyslania, len na 12 mesiacov, nevystavenie formulára E 101 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. V zmysle bodu 6 rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000, „Formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny účinok. “ Takýto názor zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. zo dňa 31.04.2014. Pobočka rozhodla o uplatniteľnej legislatíve SR na zamestnanca počas doby jeho vyslania do iného členského štátu EÚ, a to vydaním potvrdenia E 101/SK dňa 13.05.2008, ktoré je platné a záväzné ako pre vysielajúci, tak aj prijímajúci členský štát. Žalobca 1/ poukázal tiež na skutočnosť, že za zamestnanca odviedol poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, poistné však nevrátila, čím de facto daný stav akceptovala. Keďže sa žalovaná možnosťou dodatočného vydania formuláru E 101/ PD A1 v zmysle konštantnej judikatúry na obdobie vyslania zamestnanca vôbec nezaoberala, vec nesprávne právne posúdila.

33. K žalobnému bodu 2/: Žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. , keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba odkazom na výsledky kontroly, do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce

všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité a individualizujúce odôvodnenie. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti už však neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade mala byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 19.10.2005, sp. zn. .

34. K žalobnému bodu 3/: Žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Pobočky, bez opísania skutkového stavu, čo mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Pobočka Sociálnej poisťovne sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia obmedzila iba na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Žalovaná v tomto prípade na posúdenie uplatniteľnej legislatívy aplikovala kritéria nad rámec Nariadenia č. 1408/71 a jeho vykonávacích predpisov, čo je v rozpore s princípom nevytvárania prekážok slobodnému poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkov. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1 SR a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní, stability a dôvery v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. V zmysle ust. žiadal vo veci nariadiť pojednávanie.

III.

Žaloba žalobcu II.

35. Žalobca 2/ po opise priebehu administratívneho konania, vytkol napadnutému rozhodnutiu porušenie ust. § 195 ods. 1, § 196 ods. 7, § 209 ods. 1 druhá veta, ods. 3 a 4, § 218 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení a konštatoval, že žalovaná síce doplnila úplne absentujúci skutkový stav v prvostupňovom rozhodnutí, no nie je z neho zrejmé, do akej miery bol podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Nevysvetlila z akého zákonného dôvodu a ktorá konkrétna skutočnosť v rámci zisteného skutkového stavu viedla k vydaniu rozhodnutia, čo spôsobuje celkovú nezrozumiteľnosť správnych úvah žalovanej pri hodnotení dôkazov, vedúcu k porušeniu ďalších zákonných ustanovení. Žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne zaoberala odvolacou námietkou vydania prvostupňového rozhodnutia v priamom rozpore s predtým vydaným potvrdením prvostupňového orgánu E 101/SK zo dňa 13.05.2008, v ktorom potvrdil, že v čase vyslania žalobcu do iného členského štátu EÚ sa na neho naďalej vzťahovala legislatíva SR. Žalovaná len konštatovala, že uvedené potvrdenie bolo vystavené nesprávne, na iné ako posudzované obdobie žalobca nepredložil žiaden dôkaz o kontrole na miesto vyslania. Odvolacími námietkami ďalšieho účastníka, v zmysle ktorých: • potvrdenie 101/SK bolo vydané na podstatnú časť obdobia vyslania žalobcu (od 01.04.2008 do 31.03.2009), • vystavenie formulára E 101 je len formálny nedostatok a v prípade jeho platnosti je aj pre obdobie od 01.11.2007 (začiatok vyslania) do 01.04.2008 nutné vzťahovať na žalobcu ohľadne sociálneho poistenia legislatívu SR, sa žalovaná nezaoberala vôbec. 36. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že belgický orgán sociálneho poistenia musel potvrdenie E 101/ SK akceptovať (SDEÚ C-2/05), uviedla žalovaná iba to, že zamestnávateľ žalobcu nepredložil v rámci konania žiaden dôkaz o vykonaní kontroly na mieste vyslania zo strany belgických úradov, nijako však už nezdôvodnila, prečo by mal takýto dôkaz predložiť, keďže belgické úrady by boli povinné potvrdenie E 101/SK akceptovať bez ohľadu na to, či v mieste vyslania bola vykonaná kontrola alebo nie a žalovaná alebo prvostupňový orgán predloženie takéhoto dôkazu v rámci administratívneho konania nepožadovali. Ak by to bolo pre rozhodnutie vo veci podstatné, boli by povinní predloženie takéhoto dôkazu vyžiadať. Námietka žalovanej tak nemá oporu v zákone, a spôsobuje zmätočnosť a

nepreskúmateľnosť tejto časti rozhodnutia, z ktorého nie je možné vyvodiť logické a zrozumiteľné úvahy pri hodnotení potvrdenia E 101/SK a jeho záväznosti pre belgickú stranu.

37. Obe rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. druhá veta , ktoré ukladá povinnosť ich súladu zo všeobecne záväznými predpismi. Vo výrokoch prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia úplne absentuje ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého sa vo veci rozhodlo. Žalovaná síce nepriamo potvrdzuje, že prvostupňové rozhodnutie malo byť vydané podľa ust. , bod prvý , no toto ustanovenie nijakým spôsobom neoprávňuje prvostupňový orgán rozhodnúť o nevzniknutí poistenia.

38. Žalovaná sa nevysporiadala ani s námietkou žalobcu 1/, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy (NS SR SR sp. zn. ). Ust. § 178 ods. 1, písm. a/ bod prvý zákona o sociálnom poistení celkom jednoznačne neumožňuje rozhodnúť prvostupňovému orgánu o nevzniknutí poistenia. Pokiaľ by sa aj pripustilo, že zákon v tomto smere nie je jednoznačný, v zmysle ustálenej judikatúry by výklad zákona nemohol byť aplikovaný na ťarchu jeho adresáta, t.j. žalobcu 2. • Vo výroku prvostupňového rozhodnutia absentuje jeho povinná obsahová náležitosť - ustanovenie zákona, na základe ktorého sa rozhodlo. Zákon o sociálnom poistení ani žiaden iný právny predpis neumožňuje rozhodnúť o nevzniknutí sociálneho poistenia. Výrok prvostupňového rozhodnutia v celom rozsahu potvrdený žalovanou teda ani nie je možné doplniť o absentovanú zákonnú náležitosť. Doplňujúce tvrdenie žalovanej, že výrok prvostupňového rozhodnutia je vydaný na základe ust. 178 ods. 1, písm. a/ prvý bod zákona o sociálnom poistení neobstojí, pretože: • z procesnoprávneho hľadiska mohla žalovaná neúplný výrok prvostupňového orgánu opraviť jedine jeho zmenou v zmysle ust. , nemohla zjavne absentujúcu povinnú náležitosť výroku konvalidovať iba v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, • z hmotnoprávneho hľadiska ust. , prvý bod neumožňuje prvostupňovému orgánu rozhodnúť o nevzniknutí poistenia; takéto doplnenie výroku by bolo v príkrom rozpore s ust. 209 ods. 1, druhá veta zákona o sociálnom poistení ako aj s ust. čl. 2 ods. 2 a s ust. , písm. a/ SR • porušenie ust. zo strany žalovanej je následkom jej protizákonného postupu pri rozhodovaní. Pokiaľ sa stotožnila s nezákonným rozhodnutím prvostupňového orgánu, porušila tým svoju povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu. 39. Rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňového správneho orgánu žiadal žalobca 2/ zrušiť z dôvodov podľa ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, g/ ust. , poukázal na ustálenú judikatúru, ktorá sa síce vzťahuje na správne konania podľa o správnom konaní, no ktorú vzhľadom na rovnaký zmysel ustanovení je možné vzťahovať aj na konania podľa zákona o sociálnom poistení: Rozsudok NSSR sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. 2 Sž-o-KS 126/2006.

40. V záujme hospodárnosti konania, žiadal spojiť konanie o jeho žalobe s konaním vyvolaným žalobcom 1/, v ktorom má postavenie ďalšieho účastníka. Rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj rozhodnutie žalovanej žiadal zrušiť a a uplatnil si právo na úplnú náhradu trov konania.

IV.

Vyjadrenie žalovanej

41. Vo vyjadrení k žalobe poukázala žalovaná na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004, ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu vzťahujúcu sa na zamestnancov (SZČO) počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Základným koordinačným nariadením, ktoré sa uplatňovalo do 30.04.2010, je nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“) a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Na základe ustanovení nariadenia, zamestnanec zvyčajne podlieha a vzťahuje sa na neho systém sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť (článok 13 (2) (a) nariadenia - tzv. všeobecné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu). V danom prípade sa na zamestnanca s bydliskom na území SR, vykonávajúceho činnosť na území Belgického kráľovstva, vzťahuje legislatíva Belgického kráľovstva a to aj napriek skutočnosti, že zamestnávateľ má sídlo na území SR. Podmienkou je, že očakávané

trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a cieľom vyslania nie je nahradiť inú osobu, ktorá skončila svoju dobu vyslania (čl. 14 (1) (a) nariadenia - tzv. osobitné pravidlo určujúce uplatniteľnú legislatívu), nariadenie obsahuje výnimky z tejto všeobecnej zásady. V súlade s čl. 14 (1) (b) nariadenia je možné za určených podmienok požiadať o predĺženie vyslania. 42. Inštitút dočasného vyslania zamestnanca, bol upravený v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora a následne rozhodnutím Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, a je všeobecne záväzné), vo vzťahu k výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu. Rozhodnutie implementuje interpretácie Európskeho súdneho dvora. 43. Článok 11 vykonávacieho nariadenia, ukladá inštitúciám určeným príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydať osvedčenie, že zamestnanec naďalej podlieha týmto právnym predpisom do určitého dátumu, a to na žiadosť zamestnanca alebo jeho zamestnávateľa, v prípadoch uvedených v článku 14 ods. 1 a 14b ods. 1 nariadenia a v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 17 nariadenia. Tento článok nedáva príslušným orgánom členského štátu možnosť, ale povinnosť v konkrétnych prípadoch toto osvedčenie vydať, pričom formulár E 101 je príslušný orgán členského štátu povinný vydať len pri splnení podmienok vyslania. 44. Podľa rozhodnutia č. 181 je pre uplatňovanie článkov 14 (1) alebo 14b (1) nariadenia, prvou rozhodujúcou podmienkou existencia priameho vzťahu medzi podnikom a vysielaným zamestnancom, medzi ktorými musí byť počas celej doby vyslania zachovaná organická väzba. Druhou rozhodujúcou podmienkou je existencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený. Rozhodnutie č. 181 teda spresňuje, že podnik sa môže domáhať uznania, že ide o vyslanie, ak okrem iného „obvykle vykonáva významné činnosti na území vysielajúceho členského štátu“ (nie len formálne zriadeného), pričom samotný výkon riadiacich činností v tomto štáte, ktoré sú čisto interné (riadiace, administratívne), nemôže oprávňovať na uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania. Vysielajúci podnik by mal vykonávať aj také činnosti, ktoré sú predmetom jeho hospodárskej produkcie. 45. Existencia významných (podstatných) ekonomických činnosti je určená objektívnymi prvkami, spracovanými v Kódexe dobrej praxe, s cieľom poskytnúť vysvetlenie zásad a pravidiel pri uplatňovaní článkov 14 (1), 14a, ktorý vychádza z bodu 10. rozhodnutia č. 181, v ktorom sa správna komisia, s cieľom podporovať spoluprácu medzi príslušnými úradmi v členských štátoch na účely vykonávania článkov 14 (1), 14a (1), 14b (1) a (2) zaviazala zohľadniť ich dôsledné pripomienky, sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni a vychádzali z rozsudkov Európskeho súdneho dvora. Každý členský štát môže tieto pravidlá rozšíriť o ďalšie podmienky. Kódex, sa aplikuje vo všetkých štátoch Európskej únie tak, aby pri určení uplatniteľnej legislatívy nedochádzalo k neopodstatneným rozdielom, je zverejnený na internete a je verejne prístupný. 46. Na splnenie podmienky obvyklého výkonu významných ekonomických činností na území SR, musí okrem iného podnik vykonávať na tomto území svoju činnosť určitú dobu. Táto podmienka sa podľa kódexu týkajúceho sa vysielania zamestnancov a vykonávania vedľajšej činnosti samostatne zárobkovo činnými osobami mimo štátu, v ktorom sú etablovaní, považuje za splnenú pri výkone takejto činnosti najmenej 4 mesiace. Sociálna poisťovňa vyžaduje registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej 2 mesiace pred začatím vyslania. 47. Kritériá, ktoré musí zamestnávateľ na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy spĺňať, neurčila účelovo Sociálna poisťovňa, ale vychádzajú z európskej legislatívy a judikatúry Európskeho súdneho dvora, zohľadňujúc pripomienky členských štátov, sformulované zo skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni. Posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca formulár E 101. V zmysle článku 17 nariadenia, ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania podľa nariadenia a rozhodnutia č. 181, môžu príslušné úrady dvoch alebo viacerých členských štátov, v niektorých prípadoch na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca, spoločnou dohodou upraviť výnimky z ust. článkov 13 až 16 nariadenia. Na území SR je príslušným orgánom MPSVaR SR. Na udelenie výnimky nie je právny nárok, ide výlučne o dispozíciu ministerstva, resp. príslušnej inštitúcie iného členského štátu. Legislatíva vysielajúceho štátu sa uplatní len pri spĺňaní podmienok vyslania a zamestnávateľ, resp. zamestnanec požiada príslušnú inštitúciu o vystavenie formulára E 101 (PD A1). V opačnom prípade a tiež v prípade, ak ministerstvo neudelí výnimku z uplatniteľnej legislatívy, nie je Sociálna poisťovňa oprávnená formulár vystaviť. V takom prípade sa musí zamestnávateľ alebo dotknutý zamestnanec obrátiť na príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva činnosť, a ktorého legislatíva sa stáva uplatniteľnou.

48. Žalobca 1/ zamestnával zamestnancov s miestom výkonu činnosti aj na území iného členského štátu EÚ (Belgického kráľovstva), bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V tomto období, ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému SR napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Ten bol na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy, vystavený len 11 zamestnancom. Počas kontroly odvodu poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že s výnimkou troch administratívnych zamestnankýň, všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Zamestnávateľ teda na území SR nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Vystavené formuláre E 101 budú v zmysle uvedeného vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu.

49. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, za splnenia všetkých podmienok k vyslaniu, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 17 nariadenia. Rozhodnutie č. 181 v článku 16 síce pripúšťa retroaktívny účinok formulára E 101, no zároveň uvádza, že by bolo vhodnejšie vydávať ho vopred. Tiež z kódexu vyplýva možnosť výnimočného vystavenia formulára v priebehu vyslania, ako aj po jeho uplynutí, ale vždy v primeranej lehote. Formuláre E 101 sa vystavujú v záujme správneho vykonávania vysielania, sú určené na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami členských štátov a vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101 na vykonanie kontroly. Vystavenie formulára nie je formalita, ako vyplýva z rozsudku NS SR, zo dňa 31.04.2014, ktorý nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a je preto záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101 ale je povinnosťou vysielajúceho zamestnávateľa, resp. zamestnanca, obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu so žiadosťou o vystavenie formulára E 101.

50. Napriek uvedenému, Sociálna poisťovňa v rámci kontroly upozornila zamestnávateľa na porušovanie koordinačných nariadení a odporučila mu požiadať MPSVaR o udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18.03.2014 zamestnávateľovi oznámilo, že žiadosti o udelenie výnimky nemôže vyhovieť (list ministerstva je prílohou vyjadrenia) a zároveň ho upozornilo na nutnosť prihlásenia dotknutých zamestnancov do poistenia v mieste výkonu činnosti, t. j. v Belgickom kráľovstve.

51. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca 1/ nepodal žiadosť o vystavenie formulára E 101 na dotknutého zamestnanca napriek tomu, že práce vykonával na území Belgického kráľovstva. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený formulár E 101, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva SR a taktiež mu MPSVaR neudelilo výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 17 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v SR bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaná dodala, že za účelom doriešenia poistných pomerov dotknutých zamestnancov zamestnávateľa vyvinula maximálnu snahu o ich doriešenie v jeho prospech a poukázala na všetky úkony, ktoré vo veci vykonala. 52. K námietke žalobcu, že prijímala odvody na sociálne poistenie, čím daný stav akceptovala, žalovaná poukázala na skutočnosť, že pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie, pobočke neoznámil, že do poistenia na území SR prihlásil zamestnancov vykonávajúcich činnosť na území Belgického kráľovstva. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, mu bude vrátené ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci. Zamestnávateľ doručil pobočke Bratislava „Žiadosť o vrátenie poistného na sociálne poistenie, vykázaného na tlačive Mesačný výkaz poistného a príspevkov /Výkaz poistného a príspevkov, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu,“ zo dňa 27.04.2017, ktorou žiadal o vrátenie poistného za zamestnanca, I., z dôvodu, že mu v období od 01.11.2007 do 31.05.2009 nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti. Z uvedenej žiadosti vyplýva, že žalobca napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne akceptoval.

53. K procesným námietkam žalobcu poukázala na vecnú i formálnu správnosť rozhodnutí oboch stupňov orgánu verejnej správy.

54. V súvislosti s nesprávnou aplikáciou nariadenia č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 účinného až od 01.05.2010 žalovaná uviedla, že žalobca v tejto súvislosti citoval zo zápisu z prerušenia kontroly, zo dňa 06.03.2014, ktorý nepodlieha súdnemu prieskumu a nie je predmetom tohto konania. Nariadenie č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009 nariadenie č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, účinné od 01.05.2010, určujú spôsob uplatniteľnej legislatívy, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva obdobne, ako nariadenie a vykonávacie nariadenie, ktoré boli účinné do 30.04.2010. Bez ohľadu na to, či sa na konkrétny prípad aplikujú koordinačné nariadenia účinné do 30.04.2010 alebo od 01.05.2010, vždy sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na území ktorého vykonáva dotknutá osoba činnosť, pričom toto základné pravidlo je možné preklenúť inštitútom „vyslania“ resp. udelením výnimky zo strany MPSVaR. Pobočka Sociálnej poisťovne i odvolací orgán pri rozhodovaní o povinnom nemocenskom, povinnom dôchodkovom a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca I. od 1. novembra 2007, aplikovali nariadenie účinné do 30.04.2010.

55. Žalovaná uviedla, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo: 46935-2/2016-BA, zo dňa 07.09.2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, číslo: 705-0205012716-GC09/2016, zo dňa 20.05.2016, nie je dôkazom o tom, že pobočka Sociálnej poisťovne nezistila dostatočne skutkový stav veci tak, ako uvádza žalobca. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote podľa , t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania, nemôže presne a úplne zistiť skutkový stav veci (), pričom Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, je povinná dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (). Sociálna poisťovňa, ústredie, v rámci odvolacieho konania dospela k rovnakým právnym záverom, ako prvostupňový orgán, a preto rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne potvrdila ako vecne správne. Žiadala o nariadenie pojednávania.

56. Vo vyjadrení k žalobe žalobcu 2/ odkázala na svoje vyjadrenie, ktoré podala k žalobe žalobcu 1/ a v súvislosti s procesnými námietkami žalobcu 2/ s odkazom na ust. § 195, § 209 ods. 3, 4, § 178 ods. 1 písm. a/ a b/, § 179 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení. ozrejmila svoj procesný postup vo veci a danosť náležitostí rozhodnutí, vyžadovaných žalobcom 2/ namietaných ustanoveniami zákona.

V.

Replika žalobcu 1/

57. Vo vzťahu k záväznosti formulárov E 101 žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že formulár nie je formalitou a rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 31.04.2014 nepovažuje za právne záväzný s ohľadom na princíp právnej istoty. Vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie Rady (EHS) č. 574/72 z 21.03.1972, upravujúce status quo, hovorí o osvedčení len ako o formalite, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobca mal záujem tento formálny administratívny nedostatok konvalidovať, nakoľko formulár E 101 môže mať aj retroaktívny účinok (bod 16 Rozhodnutia č. 181 z 13.12.2000), avšak žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej právny názor o charaktere formuláru E 101. Jej tvrdenia, že si nesplnil svoju povinnosť dodatočne podať žiadosť o vystavenie formuláru E 101 sú účelové a zavádzajúce, keďže len nasledoval jej inštrukcie a požiadal MPSVaR o udelenie výnimky. Žalovaná postupovala diskriminačným postupom voči niektorým jeho zamestnancom, pretože pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nepostupovala ku všetkým zamestnancom rovnako. Splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy SR na vyslaného zamestnanca je povinná skúmať ešte pred vystavením formuláru E 101.

58. Vo vzťahu k výroku napadnutého rozhodnutia žalovanej ako aj Pobočky poukázal na absenciu vymedzenia presného časového obdobia, za ktoré nevzniklo dotknutému zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti, obsahujú iba uvedenie dňa, ktorý sa považuje za začiatok plynutia obdobia, za ktoré mu nevznikli povinné zákonné poistenia, vo výrokoch avšak absentuje uvedenie dňa, ktorý sa považuje za posledný, kedy tieto poistenia nevznikli. Nesúhlasil ani s argumentom žalovanej vo vzťahu k neudeleniu výnimky o uplatniteľnej legislatíve podľa čl. 16 nariadenie č. 883/2004, keďže povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, vyplýva z bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009. Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu, avšak namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko MPSVaR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.

59. Posudzovaným obdobím vyslania v tomto prípade je obdobie od 01.11.2007 do 31.05.2009, t.j. 19 mesiacov. Sociálna poisťovňa bez zohľadnenia podstatnej zmeny právnej úpravy a bez posudzovania jednotlivých období vyslania zamestnancov jednotlivo a individuálne, závery z kontroly uplatnila paušálne na všetkých zamestnancov a na celé kontrolované obdobie, teda rozhodla šablónovo, bez nutnosti vnímania individuálneho charakteru každého jedného prípadu.

60. Žalobca zároveň namietal, že výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ zo strany žalovanej je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, č.k. 45196-3/2017-BA zo dňa 23.10.2017 (na správnom súde vedené), žalovaná ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uvádza: „..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25% z celkového počtu zamestnancov..“, naproti tomu v Napadnutom rozhodnutí ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ žalovaná uvádza vykonávanie činnosti zamestnávateľa prostredníctvom min. 10% zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná v takmer identických prípadoch vykladá podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Žalovaná sa absolútne nevysporiadala s individuálnou situáciou žalobcu, keďže tento podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci územia Slovenskej republiky, a preto je potrebné pri posudzovaní naplnenie podmienok vyslania (najmä percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto prípadu, čo však žalovaná nevykonala.

61. Napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2017 a Sociálna poisťovňa bola povinná vrátiť žalobcovi zaplatené poistné bez právneho dôvodu v 30- dňovej lehote od zistenia, že došlo k prijatiu úhrad bez právneho dôvodu a nie vyhodnotiť žiadosť o jeho vrátenie ako akceptáciu rozhodnutia.

62. Žalovaná dupliku nepodala.

VI.

Replika žalobcu 2/

63. Žalobca 2/ nesúhlasil s vyjadrením žalovanej o riadne právne posúdenom skutkovom stave veci. Konštatoval, že . síce úplne absentujúci skutkový stav v prvostupňovom rozhodnutí doplnila, no nie je z neho zrejmé do akej miery bol podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, absentuje vysvetlenie, ktorá konkrétna skutočnosť viedla k vydaniu rozhodnutia a z akého zákonného dôvodu. Tento stav potom vedie k celkovej nezrozumiteľnosti správnych úvah žalovanej pri hodnotení dôkazov, vedúcej k porušeniu ďalších zákonných ustanovení. Žalovaná sa v rozhodnutí nedostatočne zaoberala odvolacou námietkou z pohľadu žalobcu zásadnou a relevantnou, od ktorej posúdenia závisí rozhodnutie vo veci, a to že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rozpore s predtým vydaným potvrdením prvostupňového orgánu E 101/SK zo dňa 13.05.2008, v zmysle ktorého v čase vyslania žalobcu do iného členského štátu EU sa na neho vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky.

64. Žalovaná v tomto smere iba konštatovala, že toto potvrdenie bolo vystavené nesprávne, na iné ako posudzované obdobie a že žalobca 1 nepredložil žiadny dôkaz o kontrole na mieste vyslania. Vôbec sa nezaoberala odvolacími námietkami žalobcu 1/, v zmysle ktorých: • potvrdenie 101/SK bolo vydané na podstatnú časť obdobia vyslania žalobcu (od 01. apríla 2008 do 31. marca 2009), • vystavenie formulára E 101 je len formálny nedostatok a v prípade jeho platnosti je aj pre obdobie od 01. novembra 2007 (začiatok vyslania) do 01. apríla 2008 nutné vzťahovať na žalobcu ohľadne sociálneho poistenia legislatívu SR. 65. Žalobca 2/ opätovne poukázal na absenciu ustanovenie zákona, na základe ktorého sa rozhodlo, vo výroku prvostupňového rozhodnutia a tvrdenie žalovanej o opaku označil za zjavnú nepravdu. Opätovne poukázal tiež na to, že zákon o sociálnom poistení ani žiadny iný právny predpis neumožňuje prvostupňovému orgánu rozhodnúť o nevzniknutí sociálneho poistenia. 66. Doplňujúce tvrdenie žalovanej, že výrok prvostupňového rozhodnutia je vydaný na základe ust. prvý bod neobstojí z dôvodov, ktoré objasnil v žalobe.

67. Žalovaná dupliku nepodala.

VII.

Právne posúdenie veci

68. Správny súd na nariadenom pojednávaní preskúmal odvolanie a žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy vrátane ich postupu v celom rozsahu ( ), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. a . V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju podľa ust. zamietol.

69. Uznesením č.k. - 62 a - 62 zo dňa 11.08.2022 súd na návrh žalobcu 2/ spojil na spoločné konanie veci vedené pod sp.zn. a .

70. Podľa , (ďalej aj „“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

71. Podľa , , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

72. Podľa , , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

73. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca 1/ ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby žalobcu 2/, I. H., do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom a dátumom vzniku poistenia 01.11.2007. Registračný list FO - prihláška do poistenia zamestnancov, neobsahoval pred 01.08.2008 údaj - „výkon práce v štáte,“ a teda Sociálna poisťovňa nemala bez informácie zamestnávateľa možnosť zistiť, že zamestnanec vykonáva prácu v inom členskom štáte EÚ. Prvostupňový správny orgán vykonal na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 a zo dňa 02.06.2014 v sídle žalobcu kontrolu zameranú na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie podľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa SLOVAK SERVIS A

LOGISTIC s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 od 01.11.2007 do 31.03.2014. Kontrolou zistil, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ, a nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom členského štátu EÚ. Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12.03.2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/A1 pre zamestnancov, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 12/24 mesiacov. MPSVaR SR (list č. 8708/14-M_OMVEZ,12657/14 z 18.03.2014) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, pre nesplnenie podmienok vyslania zamestnancov, a to prekročenia nariadeniami stanovenej dĺžky vyslania (12/24 mesiacov), nevykonávania žiadnych významných činností na území SR, a vedenia v zozname dlžníkov, zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne.

74. MPSVaR SR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo rozhodne odmietol. Prvostupňový orgán listom zo dňa 05.11.2015 požiadal MPSVaR SR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom, vrátane žalobcu 2/, vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR SR oznámilo listom č. 21819/15-M_OMVEZ 55218/15 zo dňa 25.11.2015 prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi 1/ nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva do 01.05.2010.

75. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o vystavenie Formulára E 101, resp. ktorý bol na obdobie od 01.04.2007 do 31.03.2008 vystavený, avšak dodatočne bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňal podmienky na jeho vystavenie (hoci mal sídlo na území SR ako vysielajúceho štátu, zamestnával tu len troch administratívnych pracovníkov, nevykonával tu významné činnosti, jeho obrat a príjmy pochádzali z činnosti vykonávanej na území Belgickej republiky a bol dlžníkom Sociálnej poisťovne). Listom zo dňa 12.03.2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 Nariadenia (ES) č. 883/2004 aj pre dotknutého zamestnanca (žalobcu 2), ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 11 ods. 3 písm. a/ Nariadenia č. 883/2004). Žalobca 1/ ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR SR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 17 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (do 01.05.2010) že, zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné (významné) ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (3 zamestnanci pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR SR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu jeho registrácie (v zozname dlžníkov na web stránke SP). Zamestnávateľ bol pobočkou Sociálnej poisťovne Bratislava aj MPSVaR SR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a v záujme zamestnancov prihlásil zamestnanca/zamestnancov v členskom štáte EÚ, v ktorom vykonáva/jú prácu, teda v Belgickom kráľovstve.

76. Povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť ich po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca 1/ ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca I. H. do registra poistencov od 01.11.2007 do 31.05.2009, podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s ust. a v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva

Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR SR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky na udelenie výnimky v uvedenom období čl. 13 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady(EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 v znení Nariadenia Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21. marca 1972.

77. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 01.05.2004 do 30.04.2010 sa uplatňuje nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 (ďalej základné nariadenie) o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“) a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972.

78. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, Osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy (všeobecné pravidlo).

79. Podľa čl. 13 ods. 2 základného nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak: písm. a/ Na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

80. Podľa čl. 14 sa článok 13 ods. 2 písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami čl. 14 ods.1. a/ Osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

81. Podľa čl. 14 ods. 1 b/, ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, prekročí dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, právne predpisy prvého členského štátu sa uplatňujú i naďalej až do ukončenia tejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského štátu, na území ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí; o takýto súhlas sa musí požiadať pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby. Takýto súhlas sa však nemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov.

82. Podľa čl.11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v prípadoch uvedených v čl. 14 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ nariadenia, inštitúcia určená príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydá pracovníkovi na jeho vlastnú žiadosť alebo na žiadosť jeho zamestnávateľa, ak sú splnené vyžadované podmienky, osvedčenie, v ktorom uvedie, že až do uvedeného dátumu naďalej podlieha týmto právnym predpisom.

83. Rozhodnutie Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000, vykladá čl. 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia č. 1408/71 podľa legislatívy vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu. Rozhodujúcimi podmienkami pre uplatňovanie článku 14 (1) alebo 14 (b) (1) nariadenia č. 1408/71 sú :

- 1. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce, právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi,

- 2. existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; (možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území SR), ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území SR pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území vysielajúceho a v prijímajúcom členskom štáte, miesto náboru vyslaného zamestnanca, miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo vzťahujúce sa na zmluvy,

ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na druhej strane, obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte, počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte, registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania, vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov. Počas doby vyslania sa v štáte vykonávania zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). 84. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce.

85. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné (významné ) činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.

86. Čl. 17 (9) základného nariadenia upravuje výnimky z čl. 13 až 16 v znení: Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb.

87. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 88. Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa ustanovení je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 89. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie oboch žalobcov (zamestnávateľa aj zamestnanca) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobcovi 2/, I. H., nevzniklo od 01.11.2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia žalobcu 2/, ako zamestnanca žalobcu 1/.

90. K námietkam žalobcov vo vzťahu k určeniu resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 12 ods. 1 resp. čl. 16 základného nariadenia, pre nesplnenie podmienok základného i vykonávacieho nariadenia zamestnávateľom (žalobcom 1) pri vysielaní na výkon práce zamestnancov

vrátane zamestnanca (žalobcu 2) do iného členského štátu (Belgické kráľovstvo) a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 16 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18.03.2014).

91. Správny súd konštatuje, že všetky žalobné námietky žalobcu 1/ (zamestnávateľa) smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv žalobcu 2/ ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgického kráľovstva. Žalobca 1/ však žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie zásahu do jeho subjektívnych práv.

92. Podľa , do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

93. Podľa , predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.

94. Podľa , organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

95. Podľa , dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

96. Podľa až 6 , rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Ak sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, organizačná zložka Sociálnej poisťovne určí pre ňu lehotu. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a kde možno odvolanie podať. V rozhodnutí sa uvedie aj organizačná zložka Sociálnej poisťovne, ktorá rozhodnutie vydala, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko účastníkov konania. Na rozhodnutí musí byť odtlačok úradnej pečiatky a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. 97. V procese súdneho prieskumu správny súd nie je súdom skutkovým, jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy upravujúcej rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ a nasl. ) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo

procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ).

98. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že žalobcovi 2/, I. H. nevzniklo ako zamestnancovi žalobcu odo dňa 01.11.2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 12 ods. 1, čl.16 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle ust. . Námietky žalobcu 1/ a 2/ sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 11 ods. 1 a 3 písm. a/ základného nariadenia.

99. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. ). Analogicky možno toto rozhodnutie použiť aj na rozhodnutie správneho orgánu.

100. Žalobné námietky žalobcu 2/ o absencii skutkového stavu v prvostupňovom rozhodnutí, jeho doplnení odvolacím orgánom, z ktorého však nie sú zrejmé skutočnosti tvoriace podklad vydaného rozhodnutia považuje súd za nedôvodné. Odvolací orgán sa dostatočným spôsobom vo svojom odôvodnení vysporiadal so skutkovým stavom, jeho rozhodnutie dáva zrozumiteľné a dostatočným spôsobom vysvetlené odôvodnenie postupu pobočky i ústredia Sociálnej poisťovne v preskúmavanej veci, podkladov na ktorých je rozhodnutie založené a je podporené príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení i aplikáciou koordinačných nariadení.

101. Vo výroku prvostupňového i druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu žalobcom 2/ namietané absentujúce ustanovenia zákona sú v jeho záhlaví i v odôvodnení a takého formálne pochybenie rozhodne nemožno vyhodnotiť ako vadu takého významu, ktorú možno spájať s následkom nezákonnosti vydaného rozhodnutia.

102. Dostatočným spôsobom bola objasnená aj námietka už vydaného Formuláru E 101 zo dňa 13.05.2008, ktorou sa súd zaoberal už vyššie.

103. Až za prekvapivú fabuláciu, považuje správny súd argumentáciu žalobcu 2/ vo vzťahu k o rozširovaní významu tejto dispozície zákonného ustanovenia, v rozsahu oprávnenia pobočky rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, ktorá podľa žalobcu 2/ neupravuje možnosť rozhodnutia o nevzniku poistenia. Práve prijatie takejto gramaticko-výkladovej polemiky objasňovania zákonnej terminológie, by sa mohlo stať univerzálnym odvolacím či žalobným dôvodom, ktoré by spôsobilo vydanie množstva nezákonných rozhodnutí správnych orgánov. Uvedenému nasvedčuje aj napr. nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. -36, zo znenia právnej vety ktorého vyplýva: „K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“

104. Podľa , , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhaťo chrany na správnom súde.

105. Podľa , žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

106. Podľa , žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu.

107. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. a musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. )

108. So zreteľom na ustanovenie treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.

109. Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“

110. Nakoľko správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, a i keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené, podložené a aspoň potencionálne možné.

111. Žalobca 1/ podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgického kráľovstva. Z ust. v spojení s je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu 1/ nevedie.

112. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred krajským súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu 1/ je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej.

113. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu 1/ ako zamestnávateľa. Žalobca 1/ síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval.

Jeho žalobné námietky sú založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca. Žalobca 1/ nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý.

114. K predmetu preskúmavanej veci dáva súd do pozornosti záver rozsudku Súdneho dvora (veľkej komory) zo dňa 03. júna 2021: „Článok 14 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu.

115. Túto podmienku žalobca 1/ ako zamestnávateľ žalobcu 2/ (vyslaného zamestnanca) jednoznačne nespĺňal.

116. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces v zmysle (ďalej len „") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Táto povinnosť vyplýva i z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (analogicky platí vo vzťahu k správnemu orgánu).

117. Závery správneho orgánu v preskúmavanej veci plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so i na konanie sa vzťahujúcimi koordinačnými nariadeniami, obsahuje všetky náležitosti príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom postení v platnom znení vyžadované, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaná pri hodnotení dôkazov riadila a z akých skutkových okolností vychádzala. Súd nezistil ani pochybenie žalovanej v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a preto žaloby oboch žalobcov z vyššie uvedených dôvodov ako nedôvodné, postupom podľa ust. zamietol.

118. Podľa , správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

119. O náhrade trov konania vo vzťahu k obom žalobcom súd rozhodol podľa ust. a contrario tak, že náhradu trov konania im nepriznal, pretože v konaní neboli úspešní.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný ( ).

Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. ( ) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu ( ). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží

potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. ( ).