Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-65-2022.pdf
PDF · 169.32 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/65/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudkýň: JUDr. Katarína Slováčeková a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 80, Banská Bystrica 5, proti žalovaným: 1. Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, 2. Generálne riaditeľstvo zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, 3. Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom so sídlom Račianska 71, Bratislava, 4. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, so sídlom Mierové námestie 1, Ilava, o zaplatenie 24.895,44 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 9C/183/2009-1366 zo dňa 4.5.2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Odvolací súd žalovaným p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol, že žalovaní v 1. a 3. rade majú právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % a výrokom III. žalovaným v 2. a 4. rade náhradu trov konania nepriznal.
Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1, § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 11, § 12, § 14 ods. 1, § 33 ods. 1, ods. 2, § 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 64 ods. 6, ods. 7 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, čl. 17, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalobca sa domáhal náhrady ujmy vyjadrenej v peniazoch z titulu znevýhodnenia a diskriminácie, lebo bol v období od 14.3.2008 do 30.5.2008 zaradený do skupiny odsúdených, ktorí nemohli sledovať TV nad časový rámec stanovený ústavom na výkon trestu - po večierke. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody na doživotie. Z Rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1T/1/2005 zo dňa 17.1.2007 vyplynulo, že žalobca ako obžalovaný bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činy vraždy a trestného činu nedovoleného ozbrojovania a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie v III. nápravnovýchovnej skupine. Trest mu bol uložený s prihliadnutím na jeho osobnostné črty zistené znaleckým dokazovaním, zrejmej neúcte k ľudskému životu, morálnej zvrhlosti a bezcitnosti, bezohľadnom sebectve, gradáciu páchania trestnej činnosti a reálnu recidívu páchania trestnej činnosti. Z Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/12/2007 zo dňa 7.11.2007 vyplynulo, že odvolanie žalobcu sa zamieta. Z odôvodnenia je zrejmé, že odvolací súd mal za preukázané, že žalobca vo všetkých troch prípadoch vopred premysleným, plánovaným konaním, obzvlášť surovým spôsobom chladnokrvne, bezohľadne a bezcitne strelnou zbraňou zaútočil na životy troch nič netušiacich poškodených, ktorých výstrelmi pri jednotlivých skutkoch usmrtil. Pokiaľ ide o samotné sledovanie TV súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že by reálne došlo k tomu, že bol obmedzený v sledovaní TV po večierke. V konaní netvrdil, ani nepreukazoval, že by sledovať TV nemohol vôbec, alebo že by ju nemohol sledovať v čase, keď na túto činnosť bol vymedzený čas podľa časového harmonogramu, namietal len to, že mu to nebolo umožnené nad časový harmonogram, teda v čase, keď podľa časového harmonogramu už bola večierka.
Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca nepreukázal, že by došlo k porušeniu, alebo obmedzeniu žalobcových práv na kultúrnu a osvetovú činnosť, ani to, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zaradením žalobcu do skupiny odsúdených podľa vnútornej diferenciácie odsúdených tak, že by mu bola spôsobená ujma akéhokoľvek charakteru a žalobu z uvedeného dôvodu zamietol. Nárok žalobcu na náhradu ujmy spôsobenej ÚVV Ilava nebolo možné posudzovať podľa antidiskriminačného zákona, keďže oblasti právnej úpravy podľa tohto zákona sa netýkajú práva žalobcu na kultúrnu a osvetovú činnosť. V danom prípade však nebolo možné ani konštatovať, že by konanie zamestnancov ÚVV Ilava smerovalo voči dôstojnosti, cti a vážnosti žalobcu v spoločnosti. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že ak dôjde k nesprávnemu alebo diskriminačnému zaobchádzaniu s odsúdeným zaradením do skupiny vnútornou diferenciáciou v rámci ÚVV, je potrebné uvedený postup podradiť pod § 9 ods. 1 a 2 zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejne moci. V zmysle príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a zákona o Zbore väzenskej a justičnej stráž je zodpovedným subjektom štát. Žalobca v konaní označil žalovaných v 2. rade (GRZVJS), 3. rade (MS SR) a 4. rade (ÚVV Ilava), ktorí nie sú pasívne legitimovanými v spore. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu voči nim zamietol. Súd prvej inštancie zamietol navrhnutý výsluch svedkov - 35 odsúdených väzňov vo väznici v Leopoldove a Ilave, vyhodnotil ho ako nehospodárny a nadbytočný, najmä s prihliadnutím na to, že žalobca bol umiestnený na cele sám, navyše počas celého konania nijako nešpecifikoval, o aké osoby by malo ísť, k čomu by mali vypovedať a súd prvej inštancie nemal vedomosť ani tom, či v čase, keď malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv boli vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie tie isté osoby ako v čase, keď by mal pristúpiť k ich výsluchu.
Súd prvej inštancie žalovaným 1. a 3. priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mali v konaní úspech v plnom rozsahu. Úspešným žalovaným 2., 4. náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by im akékoľvek trovy vznikli a ich náhradu si neuplatnili.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že bol a je vo väznici (počas doby výkonu trestu) vystavovaný obmedzeniam zo strany štátu – SR, resp. jeho orgánov, a to najmä čo sa týka možnosti rozsahu sledovania televízie. Zákon o výkone trestu stanovuje, že odsúdenému môžu byť umožnené len také obmedzenia ktoré sú nevyhnutné pre dosiahnutie účelu výkonu trestu. ESĽP už vyslovil, že práva nekončia pred bránami väznice. ESĽP už rozhodol, že právo sledovať televíziu spadá pod právo na ochranu súkromia – Laduna vs. Slovensko (31827/02). Žalobca aj v inkriminovanom čase bol nielen občanom SR, ale je aj občanom EÚ, takže sa na neho vzťahujú aj všetky práva priznané smernicami a inými právnymi predpismi EÚ. V iných štátoch EÚ – Nemecko, Rakúsko... odsúdení na doživotie nemajú žiadne obmedzenia v rozsahu sledovania televízie, majú umožnené sledovať televíziu 24 hodín denne a každý deň. Došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie – teda k porušeniu čl. 8 Dohovoru, kde porušenie tohto práva spadá do rámca práv na ochranu osobnosti – právnym poriadkom SR zaučovaným v ust. § 11 OZ. To, že žalobca je obmedzovaný v rozsahu sledovania TV, jasne dokazuje už „časový rozvrh dňa“ vo väznici. Vzhľadom na to, že žalobca bol, resp. ešte stále je vystavený uvedeným obmedzeniam už 15 rokov, súd prvej inštancie mal posúdiť, či takto dlhý neoprávnený zásah už nedosahuje svojou dĺžkou, závažnosťou, následkami až zaobchádzanie, ktoré sa kvalifikuje ako ponižujúce alebo neľudské zaobchádzanie alebo trestanie – teda ako porušenie čl. 3 Dohovoru, kde toto ponižujúce zaobchádzanie spadá do rámca práva na ochranu osobnosti (§ 11 OZ). Uvedené obmedzenie sledovať TV len 2,5 hodiny denne je zásahom, ktorý nielenže nie je nevyhnutný a ktorý nesleduje žiadny legitímny cieľ, ale ktorý ani neposkytuje žiadne záruky proti zneužitiu – lebo väzenské orgány uvedené obmedzenia zneužívajú na týranie väzňov (ďalší trest v už uloženom treste). Všetky väznice, ktoré realizujú trest doživotia, ešte vytvorili dve skupiny odsúdených na doživotie, kde jednej dovolili sledovať TV dlhšie. Vznikli dve skupiny odsúdených, kde prvá skupina bola znevýhodňovaná oproti druhej skupine, čím už v samom základe došlo k porušeniu čl. 14 Dohovoru, kde toto horšie zaobchádzanie spadá podľa vnútroštátneho práva aj pod ochranu osobnosti (§ 11 OZ). Vzhľadom na dĺžku trvania porušenia práva, jeho závažnosť, intenzitu, následky, ide už o duševné utrpenie, traumu, stres, ponižovanie, krivdu. V prípade ustanoveného advokáta, má osoba právo nie na ustanovenie, ale na právnu pomoc advokáta. Centrum právnej pomoci rozhodlo o poskytnutí právnej pomoci. Na podklade tohto rozhodnutia došlo k podpísaniu plných mocí. Centrum právnej pomoci následne rozhodlo o odňatí právnej pomoci, na podklade toho sa stali právne bezpredmetnými a neplatnými všetky úkony zrealizované na podklade právneho rozhodnutia Centra právnej pomoci vo veci. Ak teda súd prvej inštancie s tvrdohlavou tuposťou sa obracal na advokáta, ktorý rozhodnutím Centra právnej pomoci o odňatí právnej pomoci stratil postavenie právneho zástupcu žalobcu, konal tak spôsobom ktorý je neobhájiteľný tak z právneho hľadiska, ako aj z hľadiska zdravého rozumu. Súd prvej inštancie teda nerešpektoval právo žalobcu na právnu pomoc, čím došlo k porušeniu práva na právnu pomoc v konaní pred súdom v takom rozsahu, že žalobca nepožíval právo na spravodlivý proces, lebo nemohol realizovať svoje práva a povinnosti procesnej strany, ale aj v odvolacom konaní, lebo bez právnej pomoci je každý opravný prostriedok neúčinný. Na časť svojej výpovede žalobca potreboval právnu pomoc advokáta, lebo nie je právnik a má len základné vzdelanie, preto je pre neho každá právna argumentácia zložitá. Súd prvej inštancie tvrdil, že žalobca žiadny dôkaz neoznačil, pritom celý čas argumentoval primárnym dôkazom – časový rozvrh dňa, z ktorého vyplýva, že odsúdení na doživotie sú obmedzovaní v sledovaní TV. Súd prvej inštancie tvrdil, že žalobca neuviedol, ktorých svedkov žiada predvolať, pričom žalobca jasne a zrozumiteľne uviedol, že odsúdených na doživotie. Vzhľadom na ochranu osobných údajov – osobné údaje odsúdených na doživotie majú k dispozícii iba väzenské orgány – teda súd prvej inštancie nevyvinul žiadne úsilie, aby si tieto údaje vyžiadal/zabezpečil od orgánu štátu. Vo veci tejto žaloby je žalobca v postavení odsúdeného už 15 rokov obmedzovaný v rozsahu sledovania TV, ale súd prvej inštancie tvrdí, že nevidí porušenie práva a nevidí ani dôvod na priznanie zadosťučinenia. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na nové konanie.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 2.. Vo vyjadrení viedol, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali podanie odvolania a ani nepredložil súdu žiadne dôkazy na preukázanie odvolacích dôvodov. Všetko sú to len jeho subjektívne, ničím nepodložené a nepreukázané tvrdenia a domnienky. Žalobca dôvodnosť podanej námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k žalovanému 2. nedokázal vyvrátiť, či negovať. Žalovaný 2. sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorú uviedol v rámci odôvodnenia rozsudku. Žalobca v obsahovo rozsiahlom odvolaní nedokázal spochybniť závery vyplývajúce z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v kontexte prejednávanej veci sú však všetky tvrdenia žalobcu irelevantné a vágne, nemajú žiadnu kontinuitu s reálnymi skutkovými a právnymi okolnosťami. Žalobca svojimi podaniami neustále neprimerane administratívne zaťažuje (šikanózny výkon práv) všetky možné inštitúcie, či už sú to ministerstvá, prokuratúry, súdy, ako aj každý ústav, v ktorom vykonáva trest odňatia slobody a generálne riaditeľstvo. Tvrdenia v jeho podaniach na porušovanie jeho práv sú prevažne čisto subjektívne, ničím nepodložené a nepreukázané. Žalovaný 2. považuje odvolanie žalobcu za právne neodôvodnené. Žalovaný 2. navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Žalovaní 1., 3., 4. sa k odvolaniam žalobcu nevyjadrili.
Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 24.895,44 eur z dôvodu, že počas výkonu trestu odňatia slobody v období od 14.3.2008 do 30.5.2008 dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu tým, že bol zaradený do skupiny odsúdených s obmedzeným sledovaním televízie. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol.
Podľa § 387 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).
Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Argumentáciu súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku považuje odvolací súd za vecne správnu, objektívnu, presvedčivú a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je možné v zmysle ustanovenia § 365 Civilného sporového poriadku odôvodniť len okolnosťami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení pod písm. a) až h). Žalobca uplatnil v podanom odvolaní (posúdiac ho podľa obsahu v zmysle § 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku) odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku.
Sporové konanie je jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba rozumieť právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv strán sporu v súlade so zachovaním práva na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a nasl. Ústavy SR), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, legitímneho očakávania strán, ako aj v súlade s ústavným a eurokonformným výkladom zákona (čl. 2 ods. 1, 2, čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky patrí predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdi musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
Podstata odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku spočíva v takej skutočnosti, že ak strana sporu navrhla vykonanie dôkazov, ktoré boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktoré treba odstrániť.
Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 24.895,44 eur zamietol. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že v období od 14.3.2008 do 30.5.2008 vo výkone trestu odňatia slobody bol zaradený do skupiny odsúdených so znevýhodneným rozsahom sledovania televízie len podľa časového rozvrhu dňa, kým ostatným odsúdeným bolo povolené sledovať televíziu nad rámec časového rozvrhu dňa. Žalobca si uplatnil svoj nárok viacerými právnymi titulmi, a to jednak v zmysle ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, tiež v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov i v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
Súd prvej inštancie žalobu zamietol dôvodiac, že žalobca nepreukázal porušenie alebo obmedzenie jeho práva na kultúrnu a osvetovú činnosť, nesprávny úradný postup zaradením žalobcu do skupiny odsúdených podľa vnútornej diferenciácie tak, že by mu bola spôsobená ujma akéhokoľvek charakteru a ani konanie zamestnancov ÚVV Ilava smerujúce voči dôstojnosti, cti a vážnosti žalobcu v spoločnosti. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie a dôvodil, že v konaní pred súdom preukázal svoj zásah do práva na súkromie, pričom on bol zaradený do skupiny, ktorá bola znevýhodnená oproti druhej skupine v sledovaní televízie a že súd prvej inštancie nerešpektoval jeho právo na právnu pomoc v konaní pred súdom prvej inštancie.
V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.
Súd prvej inštancie správne skúmal dôvodnosť jednotlivých právnych titulov, pre rozhodnutie o ktorých vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého náležite zhodnotil, vyvodil správne právne závery a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, ako je uvedené už v predchádzajúcom odseku. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť v súvislosti so striktnou viazanosťou odvolacieho súdu rámcom odvolacieho konania vyplývajúcim z dôvodov a rozsahu odvolania a určeným odvolateľom, že vady konania na súde prvej inštancie, skutkové vady rozhodnutia a nesprávnosť právneho posúdenia veci skúmal výlučne v medziach odvolacích námietok žalobcu.
Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď žalobu zamietol, hoci on dostatočne preukázal opodstatnenosť svojej požiadavky na zaplatenie sumy 24.895,44 eur.
Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 Civilného sporového poriadku. Napokon ani sám žalobca v odvolaní nezdôvodnil, v čom malo spočívať nesprávne vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, ale obmedzil sa iba na všeobecné tvrdenia o nesprávnom vytvorení skutkového základu v súdenom spore. Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov je tak nenáležitá.
Žalobca primárne v odvolaní namietal, že v jeho prípade došlo k zásahu do práva na súkromie, keďže ako osoba odsúdená na doživotie bol obmedzený v sledovaní televízie iba na 2,5 hodiny denne a rovnako bol diskriminovaný, keďže boli vytvorené dve skupiny odsúdených, kde prvej skupine bolo umožnené sledovať televíziu len od 19.00 hod. do 21.45 hod. a druhej skupine vo väčšom rozsahu. V danom prípade mali byť konaním žalovaných porušené čl. 3, čl. 8, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré ponižujúce zaobchádzane spadá do rámca práva na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka.
Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (ods. 1). Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2).
Podľa Čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
„Samotné časové obmedzenie sledovania televízie vo výkone trestu odňatia slobody bez toho, aby k nemu pristúpili ďalšie obmedzenia zvýrazňujúce prípadný zásah do práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako napríklad fyzická a sociálna izolácia či nemožnosť kontaktu s "vonkajším svetom", nedosahuje minimálnu intenzitu závažnosti vyžadovanú týmito článkami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavy Slovenskej republiky na ich aplikáciu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 488/2019 z 3. decembra 2019).“
Podstatnými pre rozhodnutie boli skutočnosti, že žalobca sa v rozhodnom období nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ilava (oddiel doživotných trestov) a ako odsúdený bol v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 veta prvá zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov povinný počas výkonu trestu podrobiť sa obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 veta prvá zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov môže rozhlasové vysielanie počúvať a televízne vysielanie sledovať v čase určenom v časovom rozvrhu dňa spôsobom, ktorý nenarúša ústavný poriadok. Je v kompetencii riaditeľa ústavu určiť časový rozvrh dňa (§ 41 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov), keď v preskúmavanom prípade bolo podľa Časového rozvrhu dňa zo dňa 15.3.2008 pre oddiel doživotných trestov upravené sledovanie televízie od 19.10. hod. do 21.35 hod.. Pri určení časového rozvrhu sa vychádza z účelu diferencovaného spôsobu zabezpečenia práv a povinností podľa zákona o výkone trestu odňatia slobody pri dodržaní účelu výkonu trestu. Žalobca bol tak počas dňa povinný riadiť sa časovým rozvrhom dňa, vrátane sledovania televízie. Odvolací súd zdôrazňuje, že trest sa vykonáva diferencovane, uplatňovanie práv je rozdielne, pričom na zvýšenie účinnosti výkonu trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia a vytvárajú sa špecializované oddiely (§ 3 ods. 5, 6 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov), teda aj rozsah práv ovplyvňuje režim výkonu trestu v príslušnom špecializovanom oddiele, čoho si je nepochybne vedomý aj samotný žalobca. Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov tiež umožňuje rozdiely v spôsobe zabezpečenia a uplatňovania práv odsúdených pri rozdielnej vonkajšej diferenciácií výkonu trestu, t. j. medzi ústavmi s rozdielnymi stupňami stráženia. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by zo strany žalovaných došlo k postupu, ktorý by súvisel s diskrimináciou žalobcu v zmysle čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako namieta žalobca v odvolaní, tento vychádzal pri plnom rešpektovaní práv odsúdených na kultúrnu a osvetovú činnosť vyplývajúcich z ustanovení zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vyhlášky č. 664/2005 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody a nemohol byť vo vzťahu k sledovaniu televízie odsúdenými, ktoré diferencovanie žalobca namietal, naplnením kritéria pre posudzovanie jeho diskriminácie spočívajúcej v nedodržaní rovnakého zaobchádzania v porovnaní s ostatnými odsúdenými. Z objektívne zisteného skutkového stavu ani nebola preukázaná skutočnosť, že by odsúdení zaradení v oddiely doživotných trestov boli rozdelení do dvoch skupín s rôznou dĺžkou sledovania televízie.
Pokiaľ žalobca v rámci svojej argumentácie opakovane poukazoval na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Laduna proti Slovenskej republike (Sťažnosť č. 31827/02) z 13. decembra 2011, odvolací súd poukazuje na rozdielnosť skutkových okolností, keďže sa týkal neodôvodnených rozdielov v zaobchádzaní medzi osobou vo väzbe a odsúdenými vykonávajúcimi trest odňatia slobody, pričom osoby vo väzbe nemali vôbec možnosť sledovať televíziu. Preto argumentácia žalobcu týmto rozhodnutím nie je náležitá.
Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že obmedzenie sledovania televízie je ponižujúcim a neľudským zaobchádzaním a trestaním, odvolací súd poukazuje na vyššie citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého by mali k samotnému časovému obmedzeniu sledovania televízie vo výkone trestu odňatia slobody pristúpiť aj ďalšie obmedzenia zvýrazňujúce zásah do práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V preskúmavanom prípade však nebolo ani len žalobcom tvrdené, že by k obmedzeniu sledovania televízie v ústave pristúpili ďalšie obmedzenia zvýrazňujúce prípadný zásah do jeho práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto žalobcom namietané ponižujúce a neľudské zaobchádzanie a trestanie spočívajúce v obmedzovaní sledovania televízie nie je dané, resp. nedosahuje minimálnu intenzitu vyžadovanú uvedeným článkom. Ani táto odvolacia námietka žalobcu nie je opodstatnená.
Žalobca ďalej v odvolaní namietal, že obmedzením sledovania televízie odsúdených na doživotie došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na súkromie zaručeného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom existencia porušenia práva je preukázaná samotným vnútorným predpisom väznice. Opakovane v odvolaní zdôrazňoval naplnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti (napr. v rodine, na pracovisku a v odborných kruhoch, na verejnosti). Naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby so sebou prináša priznanie morálnej satisfakcie v prípade, ak je súčasne preukázané, že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby spočívajúcu buď v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite a ak existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto porušením alebo ohrozením osobnosti.
Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. V každom konkrétnom prípade zásahu do osobnosti fyzickej osoby je tak potrebné skúmať, či tu nie sú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, keďže neoprávnenosť zásahu do osobnosti fyzickej osoby je objektívnou kategóriou. Je potrebné zvážiť, či v konkrétnom prípade tu nie sú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu (napr. privolenie dotknutej fyzickej osoby, prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom). O neoprávnenosť zásahu do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného v prípadoch, kde je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom, ak súčasne neboli prekročené medze stanovené zákonom.
Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nebol v danej veci s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka opodstatnený. S poukazom na dôvody podanej žaloby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nebol naplnený prvotný predpoklad na vznik zodpovednosti žalovaných, a to existencia neoprávneného zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, resp. protiprávny charakter tohto zásahu, ako postačujúco vysvetlil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaní konali spôsobom predpokladaným zákonom, konkrétne ustanovením § 34 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom odsúdený je povinný strpieť obmedzenie či modifikáciu obsahu a rozsahu niektorých ďalších ľudských práv, ktoré sa v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody nedajú plne a v ústavne garantovanom rozsahu vykonávať, resp. uplatňovať. Obmedzenia obsahu a rozsahu práva žalobcu na súkromie určením času sledovania televízie po dobu výkonu trestu nemožno vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu hodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, keďže žalovaní konali v súlade so zákonom a súčasne neboli prekročené medze stanovené zákonom. V okolnostiach preskúmavaného prípadu potom aj odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom namietané porušenie čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nenastalo.
Zásadným tak v danom prípade bolo, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná existenciu neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobu a existencia postupu, ktorý by súvisel s diskrimináciou žalobcu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto smere nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania). Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru o neopodstatnenosti požiadavky žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.
Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom svedkov – odsúdených na doživotie z Ilavy a z Leopoldova, považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 a aktuálne je v ustanoveniach § 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 11.11.2016 navrhol vykonať dôkaz výsluchom odsúdených na doživotie z Ilavy a z Leopoldova – spolu asi 35 osôb bez odôvodnenia. Súd prvej inštancie dôkaz výsluchom svedkov – 35 odsúdených väzňov v Leopoldove a v Ilave nevykonal v záujme hospodárnosti konania, keď vykonanie tohto dôkazu považoval za nadbytočné s prihliadnutím na to, že žalobca bol na cele sám, žalobca nijako nešpecifikoval, o aké osoby by malo ísť, k čomu by mali vypovedať a súd prvej inštancie nemal vedomosť, či v čase, keď malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv v období od 14.3.2008 do 30.5.2008, boli vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie tie isté osoby, ako v čase, keď by mal súd pristúpiť k ich výsluchu.
O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom. Súd prvej inštancie správne nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov – odsúdených na doživotie z Ilavy a z Leopoldova, keď vykonanie tohto dôkazu považoval za nehospodárne. Odvolací súd preskúmaním odvolacej námietky žalobcu dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že výsluch navrhnutých svedkov nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav vyplývajúci z dovtedy vykonaných dôkazov, nebol spôsobilý preukázať právne významné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej, a preto by bolo vykonanie tohto dôkazu nadbytočné. Medzi stranami nebolo sporné, že odsúdení sú umiestňovaní do rôznych diferenciačných skupín, či podskupín, žalobca vykonanie tohto dôkazu bližšie neodôvodnil, a preto mu nemožno prisvedčiť, že by vykonanie tohto dôkazu viedlo k objektívnejšiemu zisteniu skutkového stavu, a preto vykonanie dôkazu výsluchom navrhovaných svedkov by bolo nadbytočné. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.
V tejto súvislosti odvolací súd ešte uvádza, že zo znenia ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku vyplýva, že citovaný dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutého dôkazu, ale len v prípade, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhované stranou sporu s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré majú byť preukázané a sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. O takýto prípad však v preskúmavanom prípade nešlo, a preto nebolo možné vyhodnotiť ani túto odvolaciu argumentáciu žalobcu za opodstatnenú.
Tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní o rozdielnosti rozsahu sledovania televízie odsúdených v rámci všetkých štátov Európskej únie, lebo občania Európskej únie majú rovnaké postavenie a práva a dôvody uvádzané žalobcom na podporu tohto tvrdenia, nebolo možné akceptovať z hľadiska ustanovenia § 366 Civilného sporového poriadku týkajúceho sa novôt v odvolacom konaní. Koncepcia odvolacieho konania totiž v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Je nesporné, že žalobca tvrdí v odvolacom konaní novú skutočnosť. V preskúmavanom prípade si však žalobca mal vopred zvážiť, aké prostriedky procesného útoku použije v priebehu konania na súde prvej inštancie, pretože tie, ktoré v tomto štádiu konania nepoužil, hoci ich evidentne použiť mohol, už nemôže použiť v konaní odvolacom. Keďže zákonom predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené, odvolací súd na nové skutkové tvrdenia žalobcu o rozdielnom prístupe v rozsahu sledovania televízie v iných štátoch Európskej únie – Nemecko, Rakúsko, Francúzsko, Španielsko, Nórsko ... nemohol prihliadnuť.
Žalobca ďalej namietal v odvolaní porušenie svojho práva na právnu pomoc, z dôvodu, že súd prvej inštancie sa s tvrdohlavou tuposťou obracal na advokáta, ktorý rozhodnutím centra právnej pomoci o odňatí právnej pomoci stratil postavenie právneho zástupcu, teda súd prvej inštancie konal spôsobom, ktorý je neobhájiteľný z právneho hľadiska. Z obsahu spisu vyplynulo, že Rozhodnutím Centra právnej pomoci Č. sp. KaNR 1818/2019 zo dňa 20.3.2019 bol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci v prejednávanej veci a Rozhodnutím Centra právnej pomoci Č. sp. KaNR/2917/2019 zo dňa 18.5.2020 bolo žalobcovi odňaté poskytovanie právnej pomoci v prejednávanej veci. Podaním zo dňa 3.2.2002 doručeným súdu prvej inštancie dňa 3.2.2022 oznámil advokát žalobcu, že mu bolo z centra právnej pomoci doručené rozhodnutie o odňatí poskytovania právnej pomoci zo dňa 15.5.2020 a prišlo tým k ukončeniu zastupovania žalobcu v uvedenej veci a žalobcom nie splnomocnený na jeho zastupovanie. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca a ani jeho advokát nepredložili súdu prvej inštancie výpoveď dohody o poskytovaní právnej pomoci, preto predvolanie a všetky listiny naďalej doručoval nielen žalobcovi a aj jeho advokátovi.
Odvolací súd pri skúmaní postupu súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady konania dosahujúce intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé a mali by tieto vady konania vplyv na správnosť rozhodnutia.
Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných práv a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999, 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
„Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t.j. do právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn. 78/03 z 9. septembra 2004).“
Podľa § 92 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolanie splnomocnenia stranou alebo výpoveďou splnomocnenia zástupcom sú voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili.
V danom prípade mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie sa nedopustil žiadneho procesného pochybenia a jeho konaním nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, nakoľko žalobca mal vedomosť, že mu bolo rozhodnutím Centra právnej pomoci Kancelária Nitra odňaté poskytovanie právnej pomoci ako osobe v materiálnej núdzi. Napriek tomu súd prvej inštancie naďalej konal priamo so žalobcom a aj s jeho advokátom (doručovanie písomností, predvolávanie na pojednávanie a pod.). Odvolací súd považoval postup súdu prvej inštancie za súladný so zákonom.
Ak žalobca v odvolaní namietal, že advokát nemohol po odňatí právnej pomoci vykonať žiadne úkony, je jeho námietka bezpredmetná, nakoľko advokát v prejednávanej veci ani žiadne úkony nevykonával. Ak žalobca v odvolaní namietal, že k právnej argumentácii potrebuje pomoc advokáta, a preto trval na realizácii svojho práva na právnu pomoc v konaní, odvolací súd uvádza, že žiadna právna norma nezakazuje, aby si strana sporu zvolila zástupcu - advokáta, v prípade keď jej bolo odňaté poskytovanie právnej pomoci z dôvodu, že sa nenachádza v materiálnej núdzi. K tvrdeniu žalobcu, že k svojej výpovedi potrebuje právnu pomoc advokáta, lebo nie je právnik a má len základné vzdelanie, platí to, čo je uvedené v predchádzajúcej vete, keďže sa nejedná o konanie, na ktoré sa vzťahuje povinné zastúpenie. Odvolací súd poznamenáva, že odvolacia argumentácia žalobcu je v tomto smere značne zmätočná, keď na jednej strane vyčíta súdu prvej inštancie, že konal s jeho advokátom, hoci mu bolo odňaté poskytovanie právnej pomoci, na druhej strane zdôrazňuje, že trvá na realizácii svojho práva na právnu pomoc v konaní, avšak žiadneho advokáta na zastupovanie v konaní si nezvolil.
S prihliadnutím na individuálne okolnosti danej veci dospel potom odvolací súd k záveru, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k nesprávnosti v procesnom postupe súdu prvej inštancie takej intenzity a procesných dôsledkov, ktorá by mala za následok znemožnenie realizácie práv žalobcu.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o nepreukázaní opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie.
V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú naplnené.
Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu odvolateľa nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby bolo rovnako bezpredmetným zaoberať sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vo vzťahu k výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku vo veci samej za vecne správny, keď žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv. zásady úspechu a z princípu hospodárnosti konania nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, a preto im zásadne v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 Civilného sporového poriadku vznikol voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto uznesenia.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).