Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/154/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Majetkový Holding, a.s., Bratislava, Staromestská 3, IČO : 35 823 364, zastúpený : Mgr. Martin Babčaník, advokát, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, proti žalovanému : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody 268.694,56 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5. 12. 2018 č.k. - 152, takto

rozhodol:

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.363,20 € s úrokom 3,90 % ročne od 3. 11. 2010 do zaplatenia; istiny vo výške 116.660,07€ s úrokom 3,90 % ročne od 29. 6. 2020 do zaplatenia; istiny vo výške 92 € s úrokom 3,90 % ročne od 10. 7. 2020 do zaplatenia; istiny vo výške 4.158 € s úrokom 3,90% ročne od 3. 8. 2020 do zaplatenia; istiny vo výške 27.020,68 € s úrokom 3,90 % ročne od 11. 8. 2021 do zaplatenia; istiny vo výške 60,80 € s úrokom 3,90 % ročne od 29. 3. 2022 do zaplatenia; a istiny vo výške 94,71 € s úrokom 3,90 % ročne od 6. 9. 2022 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e. Žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal náhrady škody v zmysle vo výške 268.694,56 € s príslušenstvom, ktorá mu bola spôsobená pri výkone verejnej správy. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných , ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca ako titul označil nesprávny úradný postup súdnej komisárky v dedičskom konaní po poručiteľke B.. G. Š. vedenom pod č. a následne aj Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý viedol k vydaniu a správoplatneniu Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010, sp. zn. , , na základe ktorého došlo k vyplateniu prostriedkov z účtov poručiteľky vedených spoločnosťou F. R., K..E.., vo výške 269.530 €. K uvedenému malo dôjsť v rozpore s ust. zákona o konkurze a vyrovnaní, čím mala žalobcovi vzniknúť škoda vo výške 269.530 €. Jeho pohľadávka zistená v konkurznom konaní mala byť uspokojená v uvedenej výške, ako to vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 8. 8. 2006, č.k. 27-24K 68/97

- 436. Peňažné prostriedky nachádzajúce sa na účtoch v F. R., K..E.. sa tým dostali mimo dispozície

orgánov verejnej moci a túto sa im v dedičskom konaní nepodarilo obnoviť napriek tomu, že žalobca využil všetky procesné možnosti o obnovenie tejto dispozície; podľa žalobcu jeho pohľadávku nebude možné orgánom verejnej moci uspokojiť. 2/ Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že popísaným postupom vznikla žalobcovi škoda vo výške 264.694,56 €. Škoda vo všeobecnosti predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. V danej veci je významné, že škoda by musela vzniknúť v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom (napr. rozsudok NS SR zo dňa 30. 6. 2010, sp. zn. ). Vzhľadom na stav dedičského konania nemožno konštatovať, že žalobcom namietaný postup orgánov verejnej moci zasiahol do jeho majetkovej sféry v tvrdenej výške. Doposiaľ nebolo v konkurznom konaní či v dedičskom konaní vydané rozhodnutie, ktorým by vzniklo žalobcovi právo aj na vydanie prostriedkov na úhradu pohľadávky, ktorú mal žalobca pôvodne proti úpadcovi/poručiteľke. Až uznesením o dedičstve (osvedčením o dedičstve) sa dedičské konanie končí a deklarujú sa ním práva aj povinnosti dedičov s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, poručiteľove dlhy. Pohľadávka žalobcu je stále predmetom prebiehajúceho konania, ktorého predmetom o. i. bude aj určenie výšky a spôsobu jej uspokojenia ( a ). Navyše pohľadávka žalobcu je v súčasnosti predmetom ako dedičského tak aj exekučného konania sp. zn. , pričom žalobca definoval škodu v podstate ako nemožnosť byť uspokojený z prostriedkov zabezpečených v konkurznom konaní v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní. 3/ Súd prvej inštancie ďalej vo svojom rozhodnutí poukazoval na to, že reálna (majetková) hodnota pohľadávky, ktorá je veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností, v neposlednom rade aj od solventnosti dlžníka a možností uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Vznik majetkovej ujmy a jej výšky treba riešiť vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti daného prípadu; zodpovednosť štátu za škodu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak (rozsudok NS SR sp. zn. ). Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené úvahy dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik a výšku škody, najmä preto, že za súčasného stavu neexistuje vykonateľné rozhodnutie, od ktorého by bolo možné žalobcom tvrdenú škodu odvodzovať. Zároveň vyjadril názor, že vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu (za vtedajšieho stavu dedičského konania) nemôžu popri sebe existovať nároky v rovnakej výške ako z titulu pohľadávky voči dedičom (pôvodne poručiteľke) a zároveň aj voči štátu titulom zodpovednosti za škodu, ktorú žalobca vyvodzuje z rovnakých skutkových okolností. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie jednej z obligatórnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik a výšku škody, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z tohto dôvodu sa potom nezaoberal bližšie existenciou nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia a prípadným vzťahom príčinnej súvislosti. Svoje závery naostatok podporil poukazom na nález Ústavného súdu SR z 13. 2. 2013, sp. zn. , v ktorom ústavný súd o. i. poukázal na svoju rozhodovaciu činnosť názore, že skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Po právnej stránke oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o ust. , , , , , , , , , ďalej , , , zákona o konkurze a vyrovnaní, ako aj ust. , , a, , 4/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, čo odôvodnil ust. , v spojení s čl. 17; žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak náhradu trov konania si výslovne neuplatňoval. 5/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že žalobe žalobcu vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov konania. Žalobca odôvodnil odvolanie tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). V odvolaní uviedol, že sa voči žalovanému domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že pri prejednaní dedičstva po poručiteľke B.. G. Š., vedenom Okresným súdom v Žiline pod sp. zn. , súdny komisár JUDr. Anna Švachová nezaradil zistené pohľadávky konkurzných veriteľov do pasív dedičstva a nevyporiadal primerane podľa ustanovení , ale v rozpore so zákonnými ustanoveniami ZKV a §

175zca ods. 1 a tiež bez súhlasu žalobcu ako účastníka dedičského konania vydala Osvedčenie o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010, ktoré malo charakter nezákonného rozhodnutia. Nesprávny úradný postup videl žalobca aj v tom, že Okresný súd v Žiline na Osvedčení o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 vyznačil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti bez kontroly dedičského spisu a v rozpore so zákonným ust. zákona o konkurze a vyrovnaní a tiež v tom, že Okresný súd v Žiline ignoroval procesné podania žalobcu, ktorými žiadal súd o pokračovanie v dedičskom konaní a tiež o vykonanie neodkladných úkonov v záujme zabezpečenia dedičstva. V dôsledku uvedeného nesprávneho konania sa finančných prostriedkov, ktoré pochádzali z konkurzného konania, zmocnili dedičia, pričom bez toho, aby orgán verejnej moci prejednávajúci dedičstvo obnovil držbu nad týmito finančnými prostriedkami, nie je možné vyporiadať a uspokojiť pohľadávku žalobcu tak, ako to predpokladá o konkurze a vyrovnaní, v znení platnom do 31. 1. 1998, t.j. v znení platnom pre konkurzné konanie pod sp. zn. 27-24K 68/97. Výšku škody odvodzoval žalobca od výšky plnenia, ktorým mala byť uspokojená jeho pohľadávka v zmysle rozvrhového uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 8. 8. 2006 č.k. 27-24K 68/97 - 436. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu s odôvodnením, že vzhľadom na súčasný stav dedičského konania nemožno konštatovať, že žalobcom namietaný postup orgánov verejnej moci zasiahol do jeho majetkovej sféry. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. a tvrdí, že majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup, lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa voči dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak. Podľa súdu prvej inštancie tak žalobca nepreukázal vznik a výšku škody, a to najmä preto, že za súčasného stavu neexistuje vykonateľné rozhodnutie, od ktorého by bolo možné žalobcom tvrdenú škodu odvodzovať. Žalobca zdôraznil, že v napadnutom rozsudku absentuje právne posúdenie namietaného nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorými mala byť žalobcovi spôsobená škoda. Pre absenciu akéhokoľvek zdôvodnenia vo vzťahu k prvému z troch základných predpokladov nároku na náhradu škody v zmysle považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za zmätočné a nepreskúmateľné. 6/ Podľa žalobcu tiež súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napádaný rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie aplikoval ust. v nesprávnom znení, a síce v znení účinnom len pre konkurzné konania začaté po 1. 2. 1998; v konaní bolo pritom nutné použiť ust. ZKV v znení platnom pre konkurzné konanie, ktoré bolo vedené Krajským súdom v Banskej Bystrici na majetok poručiteľky pod sp. zn. 27-24K 68/97, t.j. v znení platnom a účinnom do 31. 1. 1998. Z uvedeného ustanovenia plynie, že práva a povinnosti konkurzných veriteľov ako účastníkov konania, vrátane právnych účinkov prihlásenia pohľadávok a výsledku ich prieskumu v konkurznom konaní, ostávajú zachované aj v dedičskom konaní. Orgány verejnej moci (súd a súdny komisár) prejednávajúce dedičstvo po poručiteľke v konaní pod sp. zn. sa ustanovením ZKV neriadili, čím sa dopustili nesprávneho úradného postupu, ktorý viedol k vydaniu nezákonného rozhodnutia vo forme Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 a nesprávnemu vyznačeniu doložky právoplatnosti na ňom. 7/ Pokiaľ ide o zákonný predpoklad vzniku škody, súd prvej inštancie poukazoval na stále prebiehajúce dedičské konanie a exekučné konanie a potenciálnu možnosť vymáhania pohľadávky žalobcu od dedičov, ktoré zodpovedajú za dlhy poručiteľa a zároveň poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. . A teda, že škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným. Tento právny názor súdu prvej inštancie nie je správny, nemá oporu v žiadnom právnom predpise a je judikatórne prekonaný. Povinnosťou orgánov verejnej moci bolo vydať rozvrhové uznesenie, ktoré určí rozsah (mieru) uspokojenia jednotlivých pohľadávok, v takto stanovenom rozsahu pohľadávky konkurzných veriteľov uspokojiť (podľa „z výťažku uhradí súd postupne pohľadávky“) a v neposlednom rade tiež zabezpečiť držbu/dispozíciu nad výťažkom zo speňaženia konkurznej podstaty až do času uspokojenia konkurzných veriteľov. V dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia však orgány verejnej moci prejednávajúce dedičstvo o držbu finančných prostriedkov konkurznej podstaty prišli, pričom túto sa doposiaľ nepodarilo obnoviť. Navyše aj návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia v dedičskom konaní na zabezpečenie dedičstva (vložiť do úschovy súdu finančné prostriedky, predstavujúce výťažok z konkurznej podstaty a aktíva dedičstva) bol zo strany súdov právoplatne zamietnutý, s odôvodnením, že dedičia už dotknuté finančné prostriedky nemajú. Keďže orgány verejnej moci nedokážu uspokojiť pohľadávku žalobcu v zmysle ust. ZKV (v spojení s ), žalobcovi vznikla škoda, a to vo výške plnenia, ktorým mal orgán verejnej moci uspokojiť pohľadávku žalobcu.

8/ Súd prvej inštancie tiež tvrdí, že nemôžu popri sebe existovať nároky v rovnakej výške ako z titulu pohľadávky voči dedičom (pôvodne poručiteľke), tak aj voči štátu titulom zodpovednosti za škodu, ktorú žalobca odvodzuje z rovnakých skutkových okolností. Tento názor však vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nárok voči štátu neodvodzuje žalobca z rovnakých skutkových okolností ako v prípade nároku voči dedičom. Pohľadávka voči dedičom má základ v úverových vzťahoch medzi poručiteľkou a pôvodným veriteľom, keď pohľadávka predstavuje zostatok nesplatených úverov. Žalobou uplatnený nárok voči štátu má právny základ v objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone verejnej moci. Pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že medzi uvedenými nárokmi žalobcu je určitá miera závislosti, ktorá vylučuje ich existenciu popri sebe, túto závislosť mohol súd vyjadriť obmedzením nároku žalobcu vo výrokovej časti rozhodnutia, a to napr. uvedením dodatku, že plnením dedičov na úverovú pohľadávku žalobcu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť štátu plniť z titulu náhrady škody a naopak. Obsah dedičského spisu naviac nasvedčuje tomu, že postup súdneho komisára a dedičov v predmetnej veci mohol byť vedome koordinovaný, motivovaný záujmom dedičov vyhnúť sa uspokojeniu konkurzných veriteľov a zmocniť sa finančných prostriedkov, ktoré predstavovali výťažok zo speňaženia konkurznej podstaty a jediné aktíva dedičstva. Na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 s vyznačenou doložkou právoplatnosti sa dedičia zmocnili finančných prostriedkov, ktoré boli uložené na bankových účtoch na meno poručiteľky, tieto už dňa 5. 11. 2010 previedli na svoje účty. 9/ Pokiaľ súd prvej inštancie na podporu svojho právneho názoru poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 13. 2. 2013, sp. zn. , v ktorom mal ústavný súd skonštatovať, že ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným, tak predmetný názor ÚS SR vychádza z úplne odlišných skutkových a právnych okolností a v predmetnej právnej veci je neaplikovateľný. Právna konštrukcia, podľa ktorej škoda voči štátu vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potenciálny poškodený má možnosť uplatniť uspokojenie nároku z iných právnych titulov (napr. bezdôvodného obohatenia) voči tretím osobám, nemá oporu v nie je podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu zánik možnosti uspokojiť pohľadávku poškodeného titulom bezdôvodného obohatenia, či z iného právneho titulu. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. výslovne konštatoval, že právny názor, podľa ktorého právo na náhradu škody nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote podľa Obč. zák., je názorom arbitrárnym, opierajúcim sa o skoršiu judikatúru ovplyvnenú ešte paternalistickou ochranou štátu súdmi, ktorý bol následne judikovaný opakovane aj v ďalších súdnych rozhodnutiach. Žalobca osobitne upozorňoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. z 23. 3. 2016, v ktorom Najvyšší súd SR riešil súbeh nárokov na náhradu škody voči štátu a voči súdnemu exekútorovi, kedy sa žalovaný rovnako bránil právnou konštrukciou, že nárok na náhradu škody voči štátu nevznikne, kým poškodený nepreukáže nevymáhateľnosť nároku voči súdnemu exekútorovi. Najvyšší súd SR pri riešení tejto otázky konštatoval, že zodpovednosť súdneho exekútora nevznikne, kým poškodený nepreukáže nevymáhateľnosť nároku voči súdnemu exekútorovi. Najvyšší súd pri riešení tejto otázky konštatoval, že „zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú.“ Zároveň Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí vyslovil právny záver, že Exekučný poriadok ani priamo nestanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich; obe zodpovednosti stoja vedľa seba.“... „Z uvedeného teda vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku.“ 10/ S poukazom na uvedenú judikatúru žalobca opätovne zdôraznil, že žiadne platné a účinné ustanovenie nepodmieňuje vznik nároku na náhradu škody voči štátu zánikom možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky poškodeného z iného právneho titulu. Žalobca dôvodne očakával, že jeho spor bude súdom rozhodnutý v súlade s označenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, avšak súd prvej inštancie vyššie uvedené súdne rozhodnutie nerešpektoval a ani sa s ním vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal, hoci ide o kľúčovú otázku sporu. Právna konštrukcia, podľa ktorej škoda voči štátu vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potencionálny poškodený má

možnosť uplatniť uspokojenie nároku z iných právnych titulov voči tretím osobám, neobstojí ani z čisto logického hľadiska, keď napr. počiatok behu premlčacích lehôt na uplatnenie nárokov zo zodpovednosti štát za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je naviazaný na deň doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie a v tomto smere nepočíta s prerušením plynutia premlčacej lehoty, kým poškodený vyčerpá všetky možnosti uspokojenia svojho nároku z iných právnych titulov voči tretím osobám. Mohla by tak nastať situácia, že poškodený by ešte nepreukázal „faktickú nevymáhateľnosť“ nároku z iných právnych titulov voči tretím osobám, ale nárok voči štátu by už bol z dôvodu uplynutia lehoty premlčaný. Práve v snahe predísť premlčaniu svojho nároku na náhradu škody pristúpil žalobca k podaniu žaloby v tejto veci, keďže škoda mu bola spôsobená o.i. aj v dôsledku vydania Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010, ktoré má charakter nezákonného rozhodnutia. 11/ V záujme posilnenia dôvery občanov v právny štát a vymožiteľnosť práva by mal štát konečne prijať svoju zodpovednosť, splniť si záväzky z nej vyplývajúce a potom dôsledne uplatňovať svoje právo na regres voči zodpovedným subjektom a osobám podľa a nasl. 12/ Niet pochýb, že Okresný súd Žilina a poverená súdna komisárka JUDr. Anna Švachová mali postupovať v dedičskom konaní v súlade s platným právnym poriadkom a v zmysle ust. ZKV, platnom pre konkurzné konanie pod sp. zn. 27-24 K 68/97, mali vyporiadať a uspokojiť pohľadávky konkurzných veriteľov, vrátane pohľadávky žalobcu, v rámci prejednania dedičstva primerane podľa ust. , pričom do času uspokojenia veriteľov poručiteľa si mali zabezpečiť plnú dispozíciu nad finančnými prostriedkami konkurznej podstaty až do času uspokojenia veriteľov. Orgány verejnej moci svojím nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím umožnili, aby sa dedičia zmocnili finančných prostriedkov konkurznej podstaty (dedičstva), v dôsledku čoho objektívne nedokážu uspokojiť pohľadávku žalobcu v rozsahu, vyplývajúcom zo ZVK, čím je preukázaná nepochybná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a škodou, spôsobenou žalobcovi. 13/ Ak by sa odvolací súd nestotožnil s názorom žalobcu o nedôvodnosti podmieňovania vzniku škody vyčerpaním ostatných možností uspokojenia nároku poškodeného z iných titulov, tak z judikatúry, ktorou argumentoval vo svojej obrane žalovaný, či v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie, nevyplýva spôsob, akým má byť preukázaná nevymáhateľnosť nároku poškodeného voči tretím osobám z iných právnych titulov. V prvoinštančnom konaní bola preukázaná nevymáhateľnosť pohľadávky žalobcu od dedičov, keď bolo zistené, že dedičia už nedisponujú finančnými prostriedkami pochádzajúcimi z konkurzného konania, ktorých sa zmocnili v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci. 14/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť, keďže žalobca nepreukázal vznik a výšku škody, ako jednu z obligatórnych a kumulatívnych podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. K námietke žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s právnym posúdením nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci, žalovaný uviedol, že nakoľko predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody je kumulatívne splnenie podmienok predpokladaných a nepreukázanie čo i len jednej z nich má za následok neúspech v konaní, venoval sa súd prvej inštancie podmienke preukázania vzniku škody a jej výšky, ktorú považoval za spornú a žalobcom za nepreukázanú. Z dôvodu hospodárnosti konania (a v súlade s rozhodovacou činnosťou), sa potom súd prvej inštancie bližšie nevenoval existenciou nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, ani existenciou príčinnej súvislosti. Takýto postup súdu nie je zmätočný a jeho rozhodnutie nie je nepreskúmateľné. 15/ Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že výšku škody si súd môže posúdiť ako otázku predbežnú aj v tomto konaní aj bez existencie vykonateľného rozvrhového uznesenia, poukazujúc na to, že škoda uplatnená v zmysle musí existovať najneskôr v čase, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Rozhodnutie v osobitnom konaní podlieha aj prieskumu na základe opravných prostriedkov, v prípade argumentácie žalobcu by reálnu existenciu právoplatného rozhodnutia nahradil súd hypotetickou (a žiadnym rozhodnutím nepodloženou) úvahou, na ktorej by založil svoj záver o uspokojení pohľadávky žalobcu, ktorej výška by bola totožná so žalobcom uplatneným nárokom na náhradu škody; uvedené však nemá žiadnu oporu v zákone. 16/ K argumentu žalobcu, že bolo možné závislosť nároku na náhradu škody a nároku voči dedičom vyjadriť tak, že by plnením dedičov zanikla v rozsahu plnenia povinnosť štátu, žalovaný uviedol, že štát a tretie osoby nevystupujú v postavení dlžník - ručiteľ. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim automaticky zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb (dlžníkov) a nemôže ani vstupovať do práv a povinností

tretích osôb. Pokiaľ existuje možnosť vymoženia pohľadávky mimo konania o náhradu škody, nie je možné konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky, a teda ani vznik škody ako takej. Výšku majetkovej škody nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky, ktorú si žalobca uplatňoval či už v konkurznom, dedičskom alebo exekučnom konaní. Z predložených dokladov zároveň plynie, že uplatnený nárok na náhradu škody je totožný s výškou pohľadávky, uplatňovanej či už v dedičskom alebo exekučnom konaní voči dedičom poručiteľky. Žalovaný zdôraznil, že nárok žalobcu je voči všetkým žalovaným subjektom (štát, dedičia po poručiteľke) uplatnený a vymáhaný na základe tej istej okolnosti - existencia pohľadávky voči poručiteľke (resp. jej dedičom) pre neplnenie povinnosti z úverového vzťahu, ktorú si žalobca zhodne uplatnil najprv v konkurznom konaní, neskôr z dôvodu smrti úpadcu v dedičskom konaní, následne voči dedičom po poručiteľke v exekučnom konaní, ako aj v konaní o náhradu škody podľa osobitného predpisu. 17/ Vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. žalovaná dala do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 29. 11. 2016, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „...uznesenie NS SR sp. zn. je považované v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR za exces,“ ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. z 22. 2. 2017, v ktorom konštatoval, že z hľadiska ne/použiteľnosti judikatúry je kľúčovým rozlišovanie medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám (na jednej strane voči štátu ako nárok na náhradu škody a na druhej strane voči súdnemu exekútorovi ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) a voči tým istým osobám (kedy má plnenie z bezdôvodného obohatenia povahu doplnkového titulu k záväzkovému vzťahu). V nadväznosti na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že „práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín (nároky voči rôznym osobám) prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho súdu a uznesenie ústavného súdu, na ktoré upriamovalo pozornosť i ministerstvo spravodlivosti, pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je od štátu osobou odlišnou. U druhej skupiny prípadov ide ale o riešenie inej (a od prejednávanej veci odchylnej) situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje uspokojenie „titulom“ bezdôvodného obohatenia.“ Zároveň aj v tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že uznesenie sp. zn. , ako aj uznesenie sp. zn. sú s prihliadnutím na doposiaľ uvedené považované v rozhodovacej praxi ako i v teórii za exces. 18/ Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 26. 2. 2014 žalovaná uviedla, že tento rozsudok krajského súdu bol spolu s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č.k. - 134 zo dňa 7. 11. 2012 už vyššie citovaným uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 2. 2017 zrušený a vec bola súdom vrátená na ďalšie konanie. Následne bol Okresným súdom Banská Bystrica vydaný rozsudok sp. zn. - 391 zo dňa 19. 7. 2018, ktorým súd žalobu zamietol. 19/ V prípade rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 23. 3. 2016 aj keby žalovaná pripustila relevantnosť tohto rozhodnutia na danú vec, tak podľa žalovaného nemožno na daný prípad aplikovať tie závery, ktoré, ktoré sa snaží prezentovať žalobca. Z prezentovaných rozhodnutí totiž vyplýva možnosť zvoliť si jeden zo spôsobov uplatnenia nároku na náhradu škody a nie možnosť zvoliť si viaceré spôsoby súčasne. Ak si teda poškodený zvolí uplatnenie nároku na náhradu škody priamo od povinného subjektu - dlžníka v exekučnom konaní (od dedičov poručiteľky) alebo aj titulom vydania bezdôvodného obohatenia, nemôže sa úspešne domáhať totožného nároku na náhradu škody súbežne aj v konaní podľa Tvrdenie žalobcu, že si môže uplatňovať nárok na náhradu škody ako od štátu tak aj voči dedičom vychádza z nesprávnej interpretácie citovaných súdnych rozhodnutí. 20/ Na vyjadrenie žalovanej podal žalobca písomné vyjadrenie (č.l. 258 a nasl. spisu), v ktorom zotrval na ním prezentovanej argumentácii v celom rozsahu. Opätovne vytkol súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s otázkou existencie nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, ako prvého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu. Súd prvej inštancie pri ústnom odôvodnení napádaného rozsudku konštatoval, že k nesprávnemu úradnému postupu nepochybne došlo, avšak v písomnom vyhotovení rozsudku sa k tejto otázke nevyjadril. Zopakoval, že súd prvej inštancie pochybil v právnom posúdení veci tým, že aplikoval nesprávne znenie ust. ZKV, keď po správnosti mal aplikovať jeho znenie platné do 31. 1. 1998. Orgány verejnej moci sa ust. ZKV (v znení platnom do 31. 1. 1998) v spojení s ust. dopustili nesprávneho úradného postupu, ktorý viedol k vydaniu nezákonného rozhodnutia vo forme Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 a k ďalšiemu nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu vo vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na Osvedčení o dedičstve. Pritom orgánu verejnej moci prejednávajúcemu dedičstvo z ust. ZKV v spojení s vyplývala povinnosť pohľadávky konkurzných

veriteľov v zákonom stanovenom rozsahu uspokojiť a tiež zabezpečiť držbu/dispozíciu nad výťažkom zo speňaženia konkurznej podstaty, až do uspokojenia veriteľov. 21/ Žalobca zdôraznil, že ako žalovaná tak aj súd prvej inštancie pri právnom posúdení vzniku škody opomínajú skutočnosť, že pri nariadení likvidácie dedičstva, čo bol prípad prejednávanej veci, je zodpovednosť dedičov za dlhy obmedzená len v rámci procesných ustanovení o likvidácii dedičstva a len na majetok patriaci do dedičstva. Ten zo zákona speňažuje orgán verejnej moci prejednávajúci dedičstvo, ktorý následne uskutoční rozvrh a zo získaného výťažku uhrádza aj pohľadávky jednotlivých veriteľov, pričom právoplatným skončením likvidácie zo zákona v zmysle neuspokojené pohľadávky veriteľov proti dedičom zanikajú. V konaní nebolo sporné, že orgány verejnej moci, prejednávajúce dedičstvo stratili dispozíciu nad výťažkom zo speňaženia konkurznej podstaty ešte v r. 2010 a teda už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o tejto žalobe bolo nepochybné, že orgány verejnej moci nemôžu splniť zákonom stanovenú povinnosť uspokojiť v zákonom stanovenom rozsahu pohľadávku žalobcu, ktorá skutočnosť, je jediná právne relevantná v otázke posúdenia okamihu vzniku škody. 22/ Pokiaľ ide o rozvrhové uznesenie v rámci likvidácie dedičstva, jeho existencia či neexistencia nie je právne významná pre otázku určenia okamihu vzniku škody, pretože povinnosť uspokojiť zistenú pohľadávku žalobcu ako konkurzného veriteľa (základ nároku) vyplýva priamo zo zákona. Rozvrhovým uznesením súd už len deklaruje výšku, v akej budú zo získaného výťažku zistené pohľadávky konkurzných veriteľov uspokojené. 23/ K tvrdeniu žalovaného, že z predložených a oboznámených listín vyplýva, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je totožný s výškou pohľadávky uplatňovanej žalobcom v dedičskom konaní a výšku majetkovej ujmy nemožno bez ďalšieho stotožňovať s výškou pohľadávky, ktorú si žalobca uplatňoval v konkurznom konaní, v dedičskom konaní alebo exekučnom konaní, uviedol žalobca, že jeho právny predchodca v právach veriteľa si v konkurznom konaní uplatnil pohľadávku v celkovej výške 623.763,87 € (18.791.510,20 Sk) s právom na oddelené uspokojenie, pričom táto bola zistená v plnom rozsahu. Na žalobcu bola pohľadávka postúpená so zostatkom vo výške 615.582,43 €, v ktorom rozsahu si pohľadávku žalobca následne uplatňoval aj v dedičskom konaní. Nie je preto pravdou, že by žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody vo výške totožnej s výškou uplatňovanej pohľadávky v konkurznom alebo dedičskom konaní. Zo žalobného návrhu je zrejmé, že žalobca odvodzuje výšku spôsobenej škody výlučne od výšky plnenia, ktorým mala byť jeho zistená pohľadávka pri rozvrhu výťažku zo speňaženia konkurznej podstaty v rámci dedičstva súdom uspokojená a ktorú zákonom určenú uhradzovaciu povinnosť dedičský súd v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia objektívne nedokáže splniť. 24/ Žalobca ďalej trval na tom, že nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie orgánov verejnej moci prejednávajúcich dedičstvo sú jedinou príčinou toho, že dedičský súd nemôže v zmysle uspokojiť v určenom rozsahu pohľadávku žalobcu, čo nerozporoval ani žalovaný. 25/ Judikatúru, na ktorú poukazuje žalovaný v konaní nemožno aplikovať, nakoľko v prejednávanom prípade nejde o prípad konkurencie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody. Žalobca voči dedičom nedisponuje pohľadávkou z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca disponoval pohľadávkou titulom nesplatených úverov voči poručiteľke, ktorá zomrela počas konkurzného konania a ktorej záväzky mal za dedičov vyporiadať a uhradiť orgán verejnej moci prejednávajúci dedičstvo. Žalobca zdôraznil, že za kľúčové považuje a na čo nedáva odpoveď ani senát NS SR 6Cdo je skutočnosť, že naväzuje počiatok behu subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím na deň doručenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie a koniec objektívnej premlčacej lehoty naväzuje na uplynutie 10 rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, pričom nepočíta s prerušením plynutia premlčacích lehôt na čas, kým poškodený vyčerpá všetky možnosti uspokojenia prípadného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretím osobám. Právna konštrukcia, podmieňujúca vznik nároku na náhradu škody voči štátu vyčerpaním možností uspokojenia poškodeného z titulu bezdôvodného obohatenia, by tak mohla viesť k absurdnej situácii, že škoda by vo vzťahu ku štátu ešte nevznikla, pretože poškodený ešte nepreukázal faktickú nevymáhateľnosť nároku z iných právnych titulov voči tretím osobám, ale nárok na náhradu prípadnej škody voči štátu by už bol v dôsledku plynutia času premlčaný. 26/ Na uvedené vyjadrenie žalovaný písomne nereagoval. 27/ Žalobca doručil odvolaciemu Krajskému súdu v Bratislave písomné podanie zo dňa 4. 11. 2022 (č.l. 336 a nasl. spisu), v ktorom oznámil, že tesne pred vydaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v prejednávanej veci bolo v dedičskom konaní na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn.

vydané uznesenie zo dňa 15. 11. 2018, pod č.k. - 946, ktorým Okresný súd v Žiline rozhodol o výťažku zo speňaženia majetku poručiteľky, pričom žalobcom prihlásená úverová pohľadávka mala byť uspokojená celkovo sumou 267.331,36 €. Nakoľko konajúci Okresný súd v Žiline už finančnými prostriedkami predstavujúcimi aktíva dedičstva nedisponoval, zaviazal k povinnosti uhradiť pohľadávky veriteľov v určenom rozsahu dedičov poručiteľky, každého v 1. Dedičia podali proti uzneseniu odvolania, ktoré Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 26. 3. 2019 v prípade dedičky G. M. odmietol a uznesenie Okresného súdu v Žiline potvrdil. Dedičia následne podali proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. - 1039 zo dňa 26. 3. 2019 dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 27. 1. 2021 pod č.k. - 1270 tak, že odvolanie dedičov odmietol. Spomínaným uznesením Okresného súdu v Žiline zo dňa 15. 11. 2018 pod č.k. - 946 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 3. 2019 pod č.k. - 1039 bola ustálená výška škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím súdneho komisára a dedičského súdu v dedičskom konaní po poručiteľke B.. G. Š. pod sp. zn. na sumu 267.331,36 €, ktorá zodpovedá plneniu priznanému žalobcovi v rámci likvidácie dedičstva na uspokojenie jeho prihlásenej úverovej pohľadávky. 28/ Žalobca dodal, že pokračoval v uplatňovaní svojej úverovej pohľadávky voči dedičom, a to voči G. Š. ako povinnému 1 a voči G. M. ako povinnej 2 v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou pod sp. zn. EX 1444/2010, pričom v súlade s výsledkom dedičského konania uplatňoval voči dedičovi G. Š.Ú. pohľadávku vo výške 133.665,68 € a od dedičky G. M. pohľadávku vo výške 133.665,68 €. Exekučný súd - Okresný súd v Žiline v ďalšom priebehu exekúcie uznesením zo dňa 30. 4. 2020 pod č.k. - 220 rozhodol o čiastočnom zastavení exekúcie (výrok I.), námietky povinných proti exekúcii zamietol (výrok II.), a zamietol aj návrh povinných na čiastočné zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti vo vlastníctve povinnej 2 a zrážkami zo mzdy povinnej 2. Dedičia podali proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline zo dňa 30. 4. 2020 pod č.k. - 220 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 30. 9. 2020 pod sp. zn. tak, že odvolanie povinných odmietol. 29/ Následne v ďalšom priebehu exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 14444/2010 súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou žalobca ako oprávnený prijal plnenie exekučne vymáhanej pohľadávky voči povinnému 1 nasledovné plnenia : dňa 29. 6. 2020 sumu 10.015,07 €; dňa 10. 7. 2020 sumu 92 €; dňa 3. 8. 2020 sumu 4.158 €; dňa 30. 3. 2022 sumu 60,80 € a dňa 6. 9. 2022 sumu 94,71 €, čím došlo k čiastočnému vymoženiu úverovej pohľadávky žalobcu voči dedičovi a povinnému 1 G. Š. vo výške 14.420,58 € a neuspokojená zostáva pohľadávka vo výške 119.245,10 €. 30/ V ďalšom priebehu exekučného konania vedeného súdnym exekútorom Mgr. Marcelou Zummerovou pod sp. zn. EX 1444/2010 prijal žalobca ako oprávnený plnenie exekučne vymáhanej pohľadávky voči povinnej 2 v nasledovných výškach : dňa 29. 6. 2020 sumu 106.645 € a dňa 11. 8. 2021 sumu 27.891,04 € (z toho na istinu pohľadávky sumu 27.020,68 € a na trovy exekúcie sumu 870,36 €), čím došlo k úplnému vymoženiu úverovej pohľadávky žalobcu voči dedičke a povinnej 2 G. M. vo výške 133.665,68 €, spolu s trovami exekúcie. 31/ V nadväznosti na uvedené skutočnosti (t.j. že došlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu v dedičskom konaní po poručiteľke B.. G. Š., čím bola ustálená výška škody spôsobenej žalobcovi a ďalej došlo k čiastočnému zániku nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku uspokojenia úverovej pohľadávky žalobcu, ktorá mala byť uspokojená v rámci dedičského konania, avšak bola čiastočne uspokojená až v rámci exekučného konania vedeného voči dedičom) žalobca vzal svoj žalobný návrh čiastočne späť a to : v časti istiny 1.363,20 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 3. 11. 2020 do zaplatenia; v časti istiny 116.660,07 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 29. 6. 2020 do zaplatenia; v časti istiny 92 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 10. 7. 2020 do zaplatenia; v časti istiny 4.158 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 3. 8. 2020 do zaplatenia; v časti istiny 27.020,68 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 11. 8. 2021 do zaplatenia; v časti istiny 60,80 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 29. 3. 2022 do zaplatenia; v časti istiny 94,71 € spolu s 3,90 % p.a. úrokom od 6. 9. 2022 do zaplatenia, a navrhoval, aby súd v tejto časti konanie zastavil. 32/ Zároveň trval na žalobe na zaplatenie náhrady škody vo výške 119.245,10 € spolu s úrokom (predstavujúcim ušlý zisk) : vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 116.660,07 € od 3. 11. 2010 do 28. 6. 2020; vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 92 € od 3. 11. 2010 do 9. 7. 2020; vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 4.158 € od 3. 11. 2010 do 2. 8. 2020; vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 27.020,68 € od 3. 11. 2010 do 10. 8. 2021; vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 60,80 € od 3. 11. 2010 do 29. 3. 2022; vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 94,71 € od 3. 11. 2010 do 6. 9. 2022 a vo výške 3,90 % p.a. zo sumy 119.245,10 € od 3. 11. 2010 do zaplatenia. 33/ Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu nepodali.

34/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle podaného odvolania v celom rozsahu, na odvolacom pojednávaní, za účasti zástupcov strán sporu, na ktorom doplnil dokazovanie a na ktorom žalovaný súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby a zastavením konania. Odvolací súd po doplnení dokazovania čítaním listín - odpovede Okresného súdu Žilina (č.l. 281 spisu), o tom, že Exekučné konanie vedené pod sp. zn. nie je ukončené, stále prebieha, ako aj odpovede Okresného súdu Žilina (č.l. 291 spisu) o tom, že uznesenie sp. zn. zo dňa 15. 11. 2018 nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 5. 2019 (oboznámené bolo aj písomné podanie žalobcu z č.l. 300 a nasl. spisu, obsahujúceho čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného (v časti, v ktorej trval na svojej žalobe) nie je dôvodné. 35/ Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 36/ Podľa , ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 37/ Podľa , štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) . 38/ Podľa o konkurze a vyrovnaní, ak úpadca zomrel v priebehu konkurzu, pohľadávky veriteľov sa vyporiadajú v rámci prejednania dedičstva primerane podľa tohto zákona. 39/ Ako už na to poukázal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia ako aj zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vyžaduje naplnenie troch zákonných predpokladov vzniku tohto druhu zodpovednosti, a to : 1/ existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, 2/ existenciu škody (prípadne tiež nemajetkovej ujmy) a napokon 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (nemajetkovou ujmou). Zároveň platí, že všetky tri spomínané zákonné predpoklady musia byť splnené kumulatívne (t.j. súčasne), čo zároveň znamená, že pokiaľ chýba hoci len jeden z uvedených zákonných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti, zodpovednosť v zmysle titulom vydania nezákonného rozhodnutia ( cit. zákona) či nesprávneho úradného postupu ( cit. zákona) nevznikne. 40/ V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je hmotnoprávnym predpokladom jej vzniku existencia nesprávneho úradného postupu. Žalobca za takýto nesprávny úradný postup označil okolnosť, že súdna komisárka nezaradila do pasív dedičstva po poručiteľke pohľadávky konkurzných veriteľov, včítane pohľadávok žalobcu, ako aj vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na Osvedčení o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010. Nesprávny úradný postup predstavuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej lehote, či prípadná iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie. Nezaradenie pohľadávok konkurzných veriteľov do pasív dedičstva nepredstavuje podľa názoru odvolacieho súdu nesprávny úradný postup súdneho komisára, nakoľko boli skôr súčasťou zhromažďovania podkladov pre samotné rozhodnutie, boli predmetom hodnotenia zistených skutočností a právneho posúdenia v rámci rozhodovacej činnosti. Odvolací súd tu dospel k záveru, že chyba na strane súdneho komisára, a síce nezaradenie pohľadávok konkurzných veriteľov do pasív dedičstva) nezakladá zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, ale prejavila sa vo vydaní nesprávneho rozhodnutia (Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010).

41/ Hmotnoprávnym predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia (v danom prípade označeného Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010) je nezákonnosť takéhoto rozhodnutia (t.j. jeho rozpor s objektívnym právom). Pre posúdenie dôvodnosti vzniku tohto nároku je rozhodujúce, či právoplatné rozhodnutie, zakladajúce vznik zodpovednosti z titulu nezákonného rozhodnutia, bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Z obsahu spisového materiálu ale vyplýva, že predmetné rozhodnutie (Osvedčenie o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010) v skutočnosti nikdy nenadobudlo právoplatnosť ani vykonateľnosť, a rovnako tak nebolo nikdy zrušené ako nezákonné, pretože tým, že žalobca podal proti nemu (v zmysle poučenia) žiadosť o pokračovanie v konaní, predmetné osvedčenie stratilo platnosť a dedičské konanie pokračovalo ďalej, bez zreteľa na vydané Osvedčenie. Podľa záverov odvolacieho súdu nesprávne vyriešenie otázky ne/ zaradenia pohľadávok konkurzných veriteľov do pasív dedičstva po právnej stránke zo strany súdneho komisára sa odrazilo vo vydaní nesprávneho rozhodnutia - Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010

- ktoré však vzhľadom na uplatnenie procesného postupu, spočívajúceho v podaní žiadosti (žalobcu) o pokračovanie v dedičskom konaní v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote od jeho doručenia bez ďalšieho stratilo platnosť a dedičské konanie pokračovalo; a preto v konečnom dôsledku Osvedčenie o dedičstve nespĺňalo podmienku nezákonného rozhodnutia, nakoľko sa v skutočnosti nikdy nestalo právoplatným ani vykonateľným a nikdy nebolo zrušené ako nezákonné (alebo zmenené) príslušným orgánom. Možno pripustiť, že pokiaľ by žalobca nepodal voči uvedenému Osvedčeniu o dedičstve žiadosť o pokračovanie v konaní, predmetné Osvedčenie by vzhľadom na nezaradenie pohľadávok konkurzných veriteľov do pasív dedičstva vykazovalo znaky nezákonného rozhodnutia (ktorá situácia ale v dôsledku podanej žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní nenastala). Nebol teda naplnený ani základný predpoklad, ktorý by mohol viesť k založeniu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vydaním nezákonného rozhodnutia, a to existencia nezákonného rozhodnutia. 42/ Žalobca tiež namietal nesprávny úradný postup v konaní spočívajúci vo vyznačení doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na už spomínanom Osvedčení o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010; išlo o vyznačenie takejto doložky za situácie, kedy predmetné Osvedčenie bolo vydané v dedičskom konaní, v ktorom súdny komisár (nesprávne) nekonal aj so žalobcom, ako konkurzným veriteľom (ktorému patrili konkurzné pohľadávky). V súvislosti s týmto namietaným nesprávnym (predčasným) vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na spomínanom Osvedčení odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR v konaní pod sp. zn. , ktorý v ňom dospel k záveru : „Okolnosť, že na základě nesprávně vyznačené doložky právní moci byla provedena exekuce na majetek žalobce, je nepříznivým dusledkem nesprávního úředního postupu, ktorý ovšem sám o sobě škodu nepředstavuje; o majetkovou újmu odškodnitelnou podle by se v případě exekuce provedené na základe nesprávně (předčasně) vyznačené doložky právní moci mohlo jednat tehdy, jestliže - nebýt této nesprávnosti - nedošlo by vubec ke splnění soudním rozhodnutím stanovené povinnosti, neboť tato povinnost byla žalobcu uložena nesprávně.“ Aplikujúc závery tohto rozhodnutia na prejednávanú právnu vec, dôsledkom nesprávneho (predčasného) vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na spomínané Osvedčenie o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 (ktoré viedlo k odčerpaniu finančných prostriedkov získaných speňažením majetku patriaceho do konkurznej podstaty, dedičmi po poručiteľke, na úkor konkurzných veriteľov), a teda bolo nesprávnym úradným postupom, nebol vznik škody na strane žalobcu, nakoľko predmetné Osvedčenie o dedičstve nebolo konečným rozhodnutím vo veci, ale pokračovalo ďalej a skončilo vydaním uznesenia o likvidácii dedičstva zo dňa 15. 11. 2018 č.k. - 946, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 3. 2019 č.k. - 1039 (dovolanie dedičov podané proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline svojím uznesením Najvyšší súd SR zo dňa 27. 1. 2021 č.k. - 1270 odmietol), ktorým bola obom dedičom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi, a to každému z dedičov, po 133.665,68 €, v lehote do 7 dní od právoplatnosti uznesenia. Hoci teda došlo k nesprávnemu (predčasnému) vyznačeniu doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na Osvedčení o dedičstve, samotné dedičské konanie napokon skončilo uložením povinnosti dedičom zaplatiť finančné plnenie okrem iného aj žalobcovi; jeho dôsledkom tak nebol na strane žalobcu vznik škody. 43/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere, že v konaní žalobca nepreukázal existenciu zákonného predpokladu spočívajúceho vo vzniku a výške škody, ktorá mu mala byť spôsobená orgánmi verejnej moci. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu bola konaním orgánov štátu spôsobená škoda. Už v čase podania tejto žaloby o náhradu škody voči štátu (dňa 29. 4. 2014) disponoval žalobca exekučným titulom, na základe ktorého aj inicioval exekučné konanie, a to na exekútorskom úrade súdneho exekútora Mgr. Marcely Zummerovej (sídlo Exekútorského úradu ul. kpt. Nálepku 22, Michalovce, pod sp. zn. EX 1444/2010, vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. ). Uvedené exekučné konanie je vedené voči

povinným - dedičom poručiteľky (úpadcu B.. G. Š.), t.j. voči G. Š. a G. R. (predtým Landsmeer). Uvedeným exekučným titulom je v danom exekučnom konaní zoznam prihlášok konkurzných veriteľov úpadcu v spojení s právoplatným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení konkurzu na majetok úpadcu (poručiteľky), a to z dôvodu úmrtia úpadcu, v dobe, kedy už došlo k speňaženiu majetku konkurznej podstaty. Exekučné konanie je vedené v zmysle ust. § 44 ods. 2 a § 45 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, t.j. na základe práva veriteľov domáhať sa samostatne (návrhom na vykonanie exekúcie) uspokojenia z majetku, ktorý dlžník nadobudol po zrušení konkurzu. V predmetnom exekučnom konaní bol uznesením č.k. - 128 zo dňa 3. 1. 2012 Okresného súdu Žilina v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 10. 2012 č.k. - 144 povolený odklad exekúcie až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po poručiteľke B.. G. Š. vedeného pod sp. zn. . Súdny exekútor v exekučnom konaní zablokoval majetok povinných, t.j. dedičov poručiteľky, G. Š. a G. R. (jednak nehnuteľný a tiež ich mzdové prostriedky). Žalobca mal teda na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu priznanú pohľadávku z konkurzného konania ako právny nástupca konkurzného veriteľa (na základe zmluvy o postúpení pohľadávky). Exekučné súdy, ktoré rozhodovali o procesných návrhoch povinných v uvedenej exekučnej veci dospeli k záveru, že v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu B.. G. Š. majú pohľadávky žalobcu (ako právneho nástupcu konkurzného veriteľa) povahu tzv. judikovanej pohľadávky, t.j. pohľadávky, nepopretej správcom ani konkurzným veriteľom (kvalifikované uznanie pohľadávky), ktorá bola preskúmaná súdom na prieskumnom pojednávaní (keď nedošlo k jej popretiu čo do pravosti, výšky ani poradia). 44/ Žalobca opakovane uvedenú pohľadávku označoval za nevymožiteľnú, argumentujúc tým, že dedičia poručiteľky (úpadca B.. G. Š.) na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010 na základe vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti previedli finančné prostriedky tvoriace dedičstvo (speňažením konkurznej podstaty majetku úpadcu) na svoje bežné účty a tieto prostriedky už aj minuli. Okolnosť, že dedičia poručiteľky previedli finančné prostriedky, pochádzajúce zo speňaženej konkurznej podstaty, na svoje bežné účty a tieto následne minuli, však nemala za následok nevymožiteľnosť pohľadávky žalobcu, ako konkurzného veriteľa. Ako už bolo uvedené, súdny exekútor v exekučnom konaní sp. zn. zablokoval majetok dedičov poručiteľky (v exekučnom konaní v postavení povinných osôb), z ktorého bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcu a neskorší vývoj skutkového stavu aj ukázal, že pohľadávky žalobcu neboli nevymožiteľné, nakoľko k čiastočnému vymoženiu pohľadávok žalobcu už aj došlo; čiastočné vymoženie pohľadávok bolo napokon aj dôvodom, pre ktorý vzal žalobca svoju žalobu v priebehu tohto odvolacieho konania sčasti späť. 45/ Okrem spomínaného exekučného titulu (na základe ktorého inicioval žalobca v postavení oprávneného) exekučné konanie sp. zn. , právoplatným ukončením dedičského konania nadobudol žalobca ďalší exekučný titul v podobe už spomínaného uznesenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. - 946 zo dňa 15. 11. 2018, ktorým bolo rozhodnuté o rozvrhu výťažku zo speňaženia majetku poručiteľky, vrátane úverových pohľadávok žalobcu. 46/ Je nesporné, že plnenie, ktoré žalobca doposiaľ získal v rámci exekučného konania, nebolo zo strany povinných uhradené z peňažných prostriedkov, ktoré získali na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 5. 11. 2010 (podľa vyjadrenia samotných dedičov, tieto spotrebovali); keďže však exekúcia prebieha a žalobcove pohľadávky sú postupne uhrádzané, nemožno pohľadávky žalobcu označiť za nevymožiteľné. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca má k dispozícii dva exekučné tituly (pričom oba sa týkajú povinnosti uspokojiť jemu patriace pohľadávky totožnej povahy - nesplatené úvery voči poručiteľke), pričom už sčasti aj došlo k jeho uspokojeniu, nemožno konštatovať, že žalobcovi vznikla konaním orgánu verejnej moci škoda. 47/ Poškodený je povinný vznik škody preukázať a v konaní o náhradu škody na ňom spočíva dôkazné bremeno, že škoda vznikla. Škoda musí existovať najneskôr v dobe, kedy o uplatnenom nároku na náhradu škody rozhoduje súd. O pre rozhodovanie (aj odvolacieho) súdu o nároku na náhradu škody platí ust. (v spojení s ust. ), t.j. že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Žalobca nemôže byť úspešný v konaní voči štátu o náhradu škody, pokiaľ môže úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konaní voči dlžníkom (tu dedičom poručiteľky). Štát nemožno považovať za univerzálneho nástupcu, povinného napraviť všetky potenciálne škody, ktoré poškodenému subjektu vznikli (hoci aj pričinením jeho orgánov), pokiaľ existuje možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý naopak získal plnenie na úkor poškodeného. 48/ Odvolací súd tak dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal naplnenie všetkých predpokladov, vyžadovaných zákonom, na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; osobitne nepreukázal vznik škody (a podľa názoru odvolacieho súdu ani existenciu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, s výnimkou nesprávneho úradného postupu v prípade

predčasného vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na Osvedčení o dedičstve zo dňa 2. 11. 2010). Keďže vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je nutné kumulatívne splnenie všetkých troch zákonných predpokladov, ktorá podmienka splnená nebola, nemohla v danom prípade vzniknúť zodpovednosť štátu za škodu v zmysle 49/ Žalobca v odvolaní vyjadril názor, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že medzi jeho nárokom žalobcu voči štátu a nárokom voči dedičom poručiteľky je určitá miera závislosti, ktorá vylučuje ich existenciu popri sebe, mohol súd túto závislosť vyjadriť obmedzením nároku žalobcu vo výrokovej časti rozhodnutia, a to napr. uvedením dodatku, že plnením dedičov na úverovú pohľadávku žalobcu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť štátu plniť z titulu náhrady škody a naopak. Tento názor nepovažuje odvolací súd za opodstatnený, nakoľko v tomto konaní (o náhradu škody voči štátu) nie sú dedičia poručiteľky účastníkmi konania, nevystupujú na žiadnej zo strán sporu. 50/ Odvolací súd zároveň rozhodol o pripustení späťvzatia žaloby, čiastočnom zrušení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby a v tejto časti k zastaveniu konania, keďže na takýto postup boli splnené podmienky, v zmysle ust. , , (žalovaný na odvolacom pojednávaní s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil). 51/ Odvolací súd teda z uvedených dôvodov konanie o žalobe v časti jej späťvzatia zastavil a vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny potvrdil ( ), čiastočne z iných právnych dôvodov. 52/ O nároku na náhradu trov celého (prvoinštančného aj odvolacieho) konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a , ako aj tak, že v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovaný si náhradu trov konania výslovne neuplatňoval. V časti, v ktorej bol zamietajúci výrok prvoinštančného rozsudku odvolacím súdom potvrdený, bol žalovaný úspešný. V časti, v ktorej došlo dôsledkom čiastočného späťvzatia žaloby k zastaveniu konania, to nebol žalovaný, kto zavinil zastavenie konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby z dôvodu čiastočného plnenia v prospech žalobcu nedošlo pre správanie žalovaného (k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu čiastočného úspešného vymoženia pohľadávky od dedičov poručiteľky, t.j. z dôvodu plnenia tretích osôb). 53/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).