Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoP-37-2024.pdf
PDF · 174.39 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/37/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Miroslavy Korbašovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B. C., predtým D., E. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. B. XXX/X, XXX XX G., štátna občianka SR, proti povinnému z výživného: A. H. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. B. XXX/ X, XXX XX G., štátny občan SR, právne zastúpený Samec & partners, s. r. o., so sídlom Národná 15, 010 01 Žilina, IČO: 54 518 563, o určenie výživného medzi manželmi, o odvolaní povinného z výživného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 42Pc/16/2022-279 zo dňa 22.08.2023, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 42Pc/16/2022-279 zo dňa 22.08.2023 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“, „súd“) rozhodol tak, že: „I. Povinný z výživného, A. H. D., nar.XX.XX.XXXX, je povinný zaplatiť oprávnenej z výživného, B. C., E. C., nar.XX.XX.XXXX, manželské výživné vo výške 800,- EUR mesačne, a to za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023. II. Povinný z výživného je povinný zaplatiť navrhovateľke nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 v celkovej sume 6.683,90 EUR, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. Navrhovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.08.2022 domáhala vydania rozsudku, ktorým by okresný súd určil prispievať povinnému z výživného – jej manželovi, na jej výživu sumou 800,- EUR mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počnúc dňom podania návrhu k rukám navrhovateľky. Okresný súd zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 30P/121/2022-139 zo dňa 20.03.2023, právoplatným dňa 03.05.2023, čo do výroku o rozvode manželstva.
3. Okresný súd s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v čl. 4 Základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 19 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 71 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 35 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), § 36 CMP, § 37 CMP návrhu navrhovateľky vyhovel. Ustanovenie § 71 ods. 1 upravuje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, ktorá vnikla uzavretím manželstva a trvá do jeho zániku, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú, alebo nie, pričom sa vyžaduje ich rovnaká životná úroveň. Znenie zákona predpokladá, že
manželia si budú plniť vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, keď jej úprava súdnym rozhodnutím prichádza do úvahy len vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený aj na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z toho dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Manželstvo je právnym zväzkom, v ktorom manželia sú povinní žiť spolu, navzájom si pomáhať, rešpektovať sa, byť si verní, starať sa spoločne o deti a podľa schopností, možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny. Automaticky však neplatí záver o tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Každé konkrétne porušenie povinnosti je potrebné posudzovať individuálne, vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Výživným sa zabezpečuje nielen samotná výživa, ale aj ostatné osobné potreby, ku ktorým patria kultúrne, rekreačné potreby. Pri určení výživného daného charakteru je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, aby hmotná a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká. Pre výšku výživného sú smerodajné okrem všeobecných hľadísk obsiahnutých v ustanovení § 75 ods. 1 cit. zákona aj okolnosti rozvratu manželstva a možnosti manželov zabezpečiť si svoje osobné potreby.
4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň vyplýva z ich rovnakého postavenia v manželstve, v rodine a spoločnosti a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v zmysle § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého muž a žena majú v manželstve rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať, vytvárať zdravé rodinné prostredie. Aj keď manželia zabezpečujú potreby rodiny podľa svojich schopností a možností, ktoré nemusia byť a ani spravidla nie sú rovnaké, podieľajú sa rovnakou mierou na hospodárskych výsledkoch svojej činnosti a majú preto právo na rovnakú životnú úroveň. Zásada rovnakej životnej úrovni neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú by bolo možné vyvodzovať len z ich zárobkov, ale aj pre vyživovaciu povinnosť medzi manželmi platí § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti a možnosti povinného. Povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť vzniká momentom uzavretia manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Jedinou výnimkou, pre ktorú nie je možné priznať oprávnenému právo na výživné by bol rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je obsiahnutý v § 75 ods. 2 zákona o rodine. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Priznanie manželského výživného je závislé od toho, aby bolo v súlade s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, či výkon práv a povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi, úvaha súdu musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov (Čl. 1 tretia veta základných zásad Zákona o rodine) vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.
5. Zákon o rodine súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa.
6. Okresný súd konštatoval, že v súvislosti s § 71 Zákona a rodine ide o širokú definíciu, podstatná je predovšetkým starostlivosť o potomkov manželov. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutá požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne.
7. V prejednávanej veci okresný súd prioritne konštatoval, že navrhovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.08.2022 dožadovala určenia výživného na manželku v sume 800,- EUR mesačne počnúc dňom podania návrhu. V priebehu konania bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 30P/121/2022-139 zo dňa 20.03.2023, právoplatným dňa 03.05.2023, čo do výroku o rozvode manželstva. S ohľadom na túto skutočnosť sa nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného týka rozhodného obdobia, t.j. od 24.08.2022 do 03.05.2023, t.j. 8 mesiacov a 11 dní. Na tieto účely okresný súd vykonal dokazovanie, na základe ktorého preskúmaval, či návrh nie je v rozpore s dobrými mravmi a tiež sa zaoberal majetkovými pomermi účastníkov konania ako aj ich plnením vzájomnej vyživovacej povinnosti.
8. Prednostne okresný súd pri vyhodnocovaní dôvodnosti návrhu na manželské výživné vychádzal z okolností prípadu a zaoberal sa tým, či samotný návrh nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na tieto účely súd posudzoval dve skutočnosti, a to správanie sa manželov a dôvodnosť podania návrhu na rozvod manželstva. Z vyjadrenia strán sporu a tiež rozsudku o rozvode manželstva mal okresný súd preukázané, že návrh na rozvod manželstva podal manžel, t.j. povinný z výživného. „Dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo správanie manžela, t.j. povinného z výživného, nakoľko si práve on opakovane v priebehu trvania manželstva našiel novú intímnu známosť, čo zapríčinilo rozpad manželstva.“ „V zmysle podaného návrhu na rozvod manželstva ako aj rozsudku o rozvode manželstva je zrejmé, že príčinou rozvratu manželstva bolo jednoznačne správanie manžela – povinného, ktorý ešte za trvania manželstva z dôvodu mimomanželskej známosti opustil spoločnú domácnosť. Súd dôvody podania návrhu na rozvod manželstva a okolnosti na strane manželov vyhodnocoval a dospel k záveru, že nevzhliadol rozpor podaného návrhu na určenie vyživovacej povinnosti za trvania manželstva s dobrými mravmi.“ Naopak, ide o legitímny nárok navrhovateľky, ktorá bola v rozhodnom čase manželkou povinného z výživného, a tak jej v zmysle zákona patril nárok na rovnakú životnú úroveň, akú mal v danom čase jej manžel. Povinný z výživného vo svojich vyjadreniach nerozporoval, že manželke po opustení spoločnej domácnosti dňa 26.06.2022 neprispieval žiadnou sumou na platby spojené s nevyhnutnými nákladmi domácnosti, či titulom zachovania rovnakej životnej úrovne manželky. Samotný nárok navrhovateľky na manželské výživné tak súd vyhodnotil ako dôvodný.
9. Okresný súd následne skúmal majetkové pomery manželov v rozhodnom období od 24.08.2022 do 03.05.2023. Navrhovateľka preukázala, že v rozhodnom období z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti jej príjem pozostával z výplaty nemocenských dávok vyplácaných Sociálnou poisťovňou, pobočka Žilina, pričom za 08/2022 je bola vyplatená suma vo výške 835,40 EUR a za 09/2022 suma vo výške 808,40 EUR. Tieto skutočnosti mal súd za preukázané z Potvrdenia o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou zo dňa 05.01.2023 a zo dňa 10.05.2023 (č.l. 200 a č.l. 242 spisu). Po ukončení práceneschopnosti navrhovateľky z oznámenia jej zamestnávateľa Stredná odborná škola poľnohospodárstva a služieb na vidieku, Predmestská 82, 010 01 Žilina súd zistil, že funkčný plat predstavuje sumu 1.426,50 EUR. Priemerný mesačný čistý príjem navrhovateľky za obdobie 10 – 12/2022 predstavoval sumu 1.551,- EUR, avšak v mesiaci október jej bola vyplatená odmena z dôvodu jubilea vo výške hrubého príjmu, teda 1.426,50 EUR. Priemerný mesačný príjem za 11 až 12/2022 predstavoval sumu 1.260,- EUR. Navrhovateľke bola v období od októbra 2022 do apríla 2023 vyplatená čistá mzda vrátane daňového bonusu vo výške 11.038,68 EUR (č.l. 243 spisu). Navrhovateľka zhrnula výšku svojich odôvodnených výdavkov spojených s fungovaním domácnosti a detí na sumu približne 1.300,- EUR. Táto suma pozostáva z platieb za elektrinu vo výške 90,- EUR mesačne, za plyn 76,- EUR mesačne, internet 30,99 EUR mesačne, za vodu na rok bol poplatok vo výške 357,- EUR a poistenie nehnuteľnosti vo vlastníctve oboch bývalých manželov uhradila vo výške 306,- EUR. Navrhovateľka spláca leasingovú splátku 152,21 EUR mesačne, na pohonné hmoty do práce vynaloží 65,- EUR mesačne, za mobilný telefón platí paušál 23,- EUR mesačne, za pevnú linku platí 11,- EUR mesačne, za lieky vo výške 25,- EUR mesačne, na stravu pre seba a deti vynaloží 550,-EUR mesačne, na čistiace a hygienické potreby vynaloží cca 70,- EUR mesačne, výdavky na ošatenie a obuv predstavujú sumu cca 150,- EUR mesačne. Navrhovateľka k svojim majetkovým pomerom doručila výpis z LV č. XXXX pre k.ú. G., potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01.01.2022 do 31.12.2022, potvrdenie o príjme za obdobie 08/2022 – 04/2023, výpisy z účtu preukazujúce mesačné platby a úhrady.
10. Povinný z výživného vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2023 (č.l. 209 spisu) uviedol, že býva sám v 2-izbovom prenajatom byte na sídlisku G. v I.. Je zamestnaný u zamestnávateľa Ernst & Young, s.r.o., so sídlom Žiškova 9, Bratislava ako manažér na oddelení podnikového poradenstva. Netrpí závažnejšími
ochoreniami, nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom. Má zákonnú vyživovaciu povinnosť voči plnoletému synovi J., nar.XX.XX.XXXX a maloletému synovi J., nar.XX.XX.XXXX. Účastníci konania sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu s.č. XXX na parc. CKN č. 1018/459 a pozemkov parc. CKN č. 1018/242 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 351 m2 a parc. CKN č. 1018/459 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 159 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie G.. Všetky tieto nehnuteľnosti užíva výlučne navrhovateľka s deťmi. Povinný z výživného je podielovým spoluvlastníkom pozemku parc. CKN č. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 711 m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie K. L., v podiele o veľkosti 1/4, domu č.s. 111 na parc. CKN č. 5100/1 a pozemku parc. EKN č. 1071 - orná pôda o výmere 324 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie K. L., v podiele o veľkosti 1/4 a pozemku parc. EKN č. 1057 - orná pôda o výmere 217 m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie K. L., v podiele o veľkosti 1/8. Všetky uvedené spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach nadobudol dedením po svojej matke M. D., pričom nehnuteľnosti užíva výlučne jeho otec F. D.. Povinný je s poukazom na § 143 OZ výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla zn. BMW x5, ktoré slúži na plnenie jeho pracovných úloh (najmä pravidelné služobné cesty). Jeho mesačné/ročné výdavky predstavujú: strava cca 300,- EUR mesačne, oblečenie cca 2.000,- EUR ročne, obuv cca 1.000,- EUR ročne, prevádzka auta (PHM, diaľničná známka, STK) cca 600,- EUR mesačne, servis auta cca 3.000,- EUR ročne, havarijné poistenie auta 1.296,- EUR ročne, zákonné poistenie auta 182, -EUR mesačne, nájom bytu (vrátane energií) 590,- EUR mesačne, životné poistenie 675,- EUR ročne. Mesačné výdavky povinného na plnoletého J. predstavujú prenájom bytu v Brne 300,- EUR mesačne, vreckové na štúdium 100,- EUR mesačne, telefón cca 12,- EUR mesačne, životné poistenie 21,26 EUR mesačne. Mesačné/ročné výdavky povinného na maloletého J. predstavujú výživné 350,- EUR mesačne, telefón cca 12,- EUR mesačne, životné poistenie 206,- EUR ročne. Na žiadosť súdu zamestnávateľ povinného z výživného spoločnosť Ernst & Young, s.r.o., so sídlom Žiškova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 35 839 121 doručila mzdový list za obdobie 08/2022 až 12/2022 a za obdobie od 01/2023 do 04/2023, z ktorých vyplýva, že čistý príjem povinného z výživného predstavoval za obdobie 08/2022 do 12/2022 sumu vo výške 24.455,92 EUR, čo je 4.891,18 EUR mesačne a za obdobie od 01/2023 do 04/2023 sumu vo výške 21.403,59 EUR, čo je 5.350,89 EUR mesačne (mzdové listy na č.l. 236 – 237 spisu). Pokiaľ ide o deklarované náklady povinného na oblečenie vo výške 2.000,- EUR a obuv vo výške 1.000,- EUR ročne, t.j. v prepočte 250,- EUR mesačne, je podľa okresného súdu táto suma značne prehnaná. Súd nespochybňuje, že povinný z výživného titulom výkonu svojho zamestnania ako manažér na oddelení podnikového poradenstva má zvýšené náklady na obuv a oblečenie, suma 3.000,- EUR ročne na ošatenie je podľa okresného súdu neprimeraná, neúčelne vynaložená a zrejme povinným z výživného značne „prehnaná“. Zakúpené oblečenie sa totiž neznehodnotí po prvom použití a zvlášť u muža je možné a bežné jeho opakované využitie. Tak isto výdavky na prevádzku auta (PHM, diaľničná známka, STK) vo výške cca 600,- EUR mesačne sa okresnému súdu javia ako nadhodnotené aj s poukazom na skutočnosť, že diaľničná známka vo výške 50,- EUR je splatná ročne a STK sa v žiadnom prípade nevykonáva mesačne, pričom jej platnosť je daná na obdobie minimálne dvoch rokov. Pokiaľ ide zo strany povinného deklarovanú zníženú úroveň bývania v prenajatom 2 - izbovom byte na rozdiel od navrhovateľky, ktorá obýva rodinný dom patriaci do BSM účastníkov konania, okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že navrhovateľka v predmetnej nehnuteľnosti nebýva sama, ale spolu so spoločnými deťmi účastníkov konania, voči ktorým si plní vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti a uspokojovaním ich bytových potrieb, pričom povinný z výživného sám dobrovoľne dňa 26.06.2022 opustil spoločnú domácnosť a následne dňa 30.06.2022 podal návrh na rozvod manželstva.
11. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že návrh na určenie manželského výživného je dôvodný, nakoľko životná úroveň manželov nebola v rozhodnom čase rovnaká. Minimálne zarážajúca sa javí, podľa okresného súdu, argumentácia povinného, že navrhovateľka mala v rozhodnom čase aj napriek svojim zdravotným ťažkostiam na rozdiel od povinného, „ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2023 deklaroval, že netrpí závažnejšími ochoreniami a nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom, vyšší životný štandard, pretože žila v rodinnom dome patriacom do BSM a on žil v 2-izbovom prenajatom byte. Nemožno konštatovať, že životná úroveň povinného spočívajúca v bývaní bola v rozhodnom čase nižšia, a to z dôvodu, že to bol práve povinný z výživného, ktorý dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť a odsťahoval sa do prenajatého bytu. Súd považuje za priečiace sa dobrým mravom, ak povinný z výživného požaduje zohľadnenie bytovej otázky v rozhodnom období, pretože tento spôsob riešenia situácie si zvolil sám a sám zapríčinil rozpad svojho manželstva,
pričom o jeho obnovenie výslovne nemal záujem. Na druhej strane, súd vychádzal zo skutočnosti, že príjmy povinného z výživného v značnej výške prevyšovali príjmy navrhovateľky, ktorá v danom čase dosahovala mesačný príjem v rozmedzí od 800,- do 1.260,- EUR (a to najmä z dôvodu jej zhoršeného zdravotného stavu a tým súvisiacu práceneschopnosť), pri mesačných výdavkoch v sume takmer 1.300,- EUR. Na druhej strane životná úroveň povinného bola a aj je nadštandardná. Povinný z výživného v rozhodnom čase dosahoval čisté príjmy vo výške 4.986,- EUR až 5.350,- EUR mesačne. S ohľadom na uvedené zistenie má súd za to, že nárok navrhovateľky je dôvodný aj do výšky, t.j. súd priznal navrhovateľke nárok na výživné v sume 800,- EUR mesačne za rozhodné obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023.“
12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zaviazal povinného „z výživného na zaplatenie nedoplatku na výživnom za obdobie od podania návrhu na súd, t.j. od 24.08.2022 do 03.05.2023, kedy bolo ich manželstvo právoplatne rozvedené, v celkovej sume 6.683,90 EUR (t.j. 8 mesiacov x 800,- EUR plus 25,81 EUR x 11 dní = 6.400 + 283,91= 6.683.90 EUR). Súd mal zo zhodných vyjadrení účastníkov konania za preukázané, že povinný z výživného na výživu navrhovateľky v rozhodnom období nevykonal žiadnu úhradu. Súd zároveň určil dlhšiu ako trojdňovú paričnú lehotu, a povinnému uložil splnenie tejto povinnosti do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, a to s ohľadom na celkovú výšku finančných prostriedkov a potrebu jej zabezpečenia a realizácie platby na účet navrhovateľky.“ O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP.
13. Proti tomuto rozsudku podal rozsiahle odvolanie povinný z výživy. Primárne nesúhlasil s ods. 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, v zmysle ktorého dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo správanie manžela, „t.j. povinného z výživného, nakoľko si práve on opakovane v priebehu trvania manželstva našiel novú intímnu známosť, čo zapríčinilo rozpad manželstva. V zmysle podaného návrhu na rozvod manželstva ako aj rozsudku o rozvode manželstva je zrejmé, že príčinou rozvratu manželstva bolo jednoznačne správanie manžela - povinného, ktorý ešte za trvania manželstva z dôvodu mimomanželskej známosti opustil spoločnú domácnosť.“ Uvedené skutkové zistenia okresného súdu sú podľa povinného z výživy vymyslené a nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Príčiny rozvratu manželstva účastníkov konania skúmal okresný súd v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva. V ods. 13. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 20.3.2023 sp. zn. 30P/121/2022 nie je ani zmienka o tom, že by dôvodom na rozvod manželstva bolo výlučne správanie povinného z výživného (manžela), a už vôbec nie, že by bolo preukázané, že si v priebehu trvania manželstva našiel opakovane novú intímnu známosť, čo zapríčinilo rozpad manželstva. Okresný súd si tieto skutkové zistenia podľa odvolateľa jednoducho vymyslel, pričom poukázal na návrh o rozvod manželstva zo dňa 30.6.2022, v ktorom povinný z výživného vymedzil dôvody rozvratu manželstva. Rovnako ani v návrhu na rozvod manželstva nie je vôbec uvedené, že by príčinou rozvratu manželstva bolo jednoznačne správanie manžela - povinného, ktorý mal ešte za trvania manželstva z dôvodu mimomanželskej známosti opustiť spoločnú domácnosť. Skutkové zistenia okresného súdu vo vzťahu k príčinám rozvodu manželstva účastníkov a k výlučnému zavineniu povinného z výživného na jeho rozvrate, sú podľa odvolateľa teda len vymyslenými tvrdenia okresného súdu a je zarážajúce, že na úrovni rozhodovania okresného súdu môže vôbec k takejto situácii dôjsť. „Tu nastupuje otázka, či si súd vôbec do konania pripojil správny rozvodový spis, nakoľko skutkové zistenia súdu z pripojeného spisu prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, sú v príkrom rozpore so skutočnosťou, keď súd vykreslil (jednoznačne arbitrárne) osobu povinného z výživného ako jediného vinníka rozpadu manželstva v rozpore so skutočným stavom, čo robí rozhodnutie súdu nepreskúmateľným.“ Keďže zistenie skutočného stavu (§ 35 CMP) v tom smere, či z dôvodu správania manželov nie je priznanie výživného v rozpore s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 ZR), je bez ďalšieho táto vada, ktorou je rozhodnutie zaťažené, samostatným dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu I. inštancie. Je síce pravdou, že navrhovateľka tak v priebehu rozvodového konania, ako i konania o manželskom výživnom produkovala skutkové tvrdenia o odporcových neverách, tieto však žiadnym spôsobom nepreukázala, t.j. neuniesla ohľadne nich dôkazné bremeno. Povinný z výživného, preto pre úplnosť poukázal na svoje skutkové tvrdenia k jeho údajným mimomanželským stykom v priebehu tohto konania, ktoré súd I. inštancie absolútne odignoroval a poukázal na vyjadrenie k návrhu zo dňa 22.9.2022 ako i vo vyjadrení zo dňa 16.11.2022 k skutkovým tvrdeniam navrhovateľky. Uviedol, že tieto jeho konštatovania (i s poukazom na čl. 11 ods. 1 CSP) je nepochybne nutné považovať za účinné popretie skutkových tvrdení navrhovateľky. Od nikoho totiž nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné a v týchto
prípadoch dochádza k presunu dôkazného bremena na protistranu. Povinný z výživného teda i v rámci konania o manželskom výživnom popieral skutkové tvrdenia navrhovateľky o jeho údajných mimomanželských pomeroch, naopak poukazoval na nedostatky v plnení manželských povinností navrhovateľky, ktoré sú v tomto konaní spôsobilé odôvodniť aplikáciu § 75 ods. 2 ZR voči osobe navrhovateľky. Napriek všetkému okresný súd dospel k zisteniam, že práve správanie povinného z výživného bolo jednoznačne príčinou rozvratu manželstva, keď opakovane udržiaval mimomanželské známosti a dokonca z dôvodu takejto známosti opustil spoločnú domácnosť, čo je jednoznačne v rozpore so skutkovými zisteniami súdu nielen v konaní o rozvod manželstva, ale i v tomto konaní. V predmetnej veci je nepochybne kľúčovým posúdenie otázky rovnakej životnej úrovne manželov. Povinný z výživného poukázal na závery odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2014 sp. zn. 4Co/403/2012, ktoré bolo na základe individuálnej ústavnej sťažnosti podrobené ústavnému prieskumu, pričom Ústavný súd SR uznesením zo dňa 26. apríla 2016 sp. zn. II. ÚS 360/2016-24 ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne nedôvodnú, čím aproboval ústavnú konformnosť rozhodnutia všeobecného súdu. Okresný súd v odôvodnení rozsudku, podľa odvolateľa jasne a zrozumiteľne nevysvetlil, aké kritériá pre určenie životnej úrovne manželov zohľadňoval a akú váhu jednotlivým kritériám pri porovnávaní životnej úrovne oboch manželov priradil. Okresný súd v ods. 21. až 26. odôvodnenia rozsudku uviedol, že „ „,,,pri určení výživného daného charakteru je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, aby hmotná a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká. Pre výšku výživného sú smerodajné okrem všeobecných hľadísk obsiahnutých v § 75 ods. 1 zákona o rodine aj okolnosti rozvratu manželstva a možnosti manželov zabezpečiť si svoje osobné potreby..“. V odôvodnení rozsudku však už chýbala bližšia individualizácia týchto kritérií na konkrétny prípad tak, aby bolo možné rozumne obhájiť záver okresného súdu o dôvodnosti nároku navrhovateľky. Okresný súd totiž vôbec nekonkretizuje, v čom je hmotná a kultúra úroveň oboch manželov odlišná, okolnosti rozvratu manželstva si zjavne vymyslel (viď argumentáciu k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu), nebola zistená neschopnosť navrhovateľky zabezpečiť si svoje osobné potreby, nebola preukázaná nerovnosť v zabezpečení ostatných osobných potrieb (rekreačných a kultúrnych) oboch manželov a súd absolútne nekonkretizoval, aké odôvodnené potreby navrhovateľky je potrebné pokrývať manželským výživným. Odôvodnené potreby navrhovateľky spoločne s deťmi pri jej priemernom čistom mesačnom príjme 1.576,95 EUR ustálil okresný súd vo výške približne 1.300 EUR mesačne. Z toho však na potreby detí prispieva povinný z výživného sumou 433,26 EUR na plnoletého J. a sumou cca 379 EUR mesačne na maloletého J., navrhovateľke teda zostáva po pokrytí vlastných potrieb a potrieb detí suma viac ako 750 EUR mesačne. Jediným kritériom, z ktorého okresný súd podľa vlastných tvrdení dôvodne vychádzal a ktorého existencia je skutočne preukázaná, je starostlivosť o domácnosť. V tomto smere je však potrebné posudzovať starostlivosť každého z manželov o vlastnú domácnosť bez ohľadu na skutočnosť, v ktorej z domácností sa nachádzajú spoločné deti účastníkov, nakoľko potreby detí sú uspokojované primárne plnením vyživovacej povinnosti oboch rodičov (povinný z výživného túto plní v peňažnej forme). V skutočnosti tak podľa kritérií, ktoré zohľadňoval okresný súd neexistovali žiadne dôvody, aby vôbec rozhodol o priznaní nároku na manželské výživné a súd v skutočnosti zjavne rozhodol len pri mechanickom porovnaní výšky príjmov oboch manželov. Naopak, okresný súd vôbec nezohľadňoval ďalšie podstatné kritéria, na ktoré poukazoval povinný z výživného, ktoré vyplývajú zo záverov citovaného rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2014 sp. zn. 4Co/403/2012 a ktorými sú osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov. Deklarované zvýšené náklady na reprezentačnú obuv a oblečenie súd „vybavil“ konštatovaním : „Súd nespochybňuje, že povinný z výživného titulom výkonu svojho zamestnania ako manažér na oddelení podnikového poradenstva má zvýšené náklady na obuv a oblečenie, suma 3.000,- EUR ročne na ošatenie je podľa okresného súdu neprimeraná, neúčelne vynaložená a zrejme povinným z výživného značne „prehnaná“. „Zakúpené oblečenie sa totiž neznehodnotí po prvom použití a zvlášť u muža je možné a bežné jeho opakované využitie.“ Podľa okresného súdu by teda mali manažéri súkromných spoločností reprezentovať svoje firmy v obnosenom oblečení... Z akých skutočností vyplynul tento záver súdu? Okresný súd rovnako nezohľadnil osobitosti vyplývajúce zo zdravotného stavu povinného z výživného, ktoré preukázal lekárskymi potvrdeniami zo dňa 9.9.2019 a zo dňa 9.2.2022. K tomuto súd uviedol: „Povinný z výživného vo svojom vyjadrení zo dňa 12.5.2023 (č.l. 209 spisu) uviedol: ...Netrpí závažnejšími ochoreniami, nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom.“ Súd pritom odignoroval závery lekárskeho potvrdenia UNM – Ambulancie nádorových ochorení kože zo dňa 9.9.2019, v ktorom je uvedená diagnóza Malígny melanóm typu Melanocytový névus trupu a RTG nález zo dňa 9.2.2022, v ktorom sa konštatujú viaceré degeneratívne zmeny stavcov chrbtice a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s rozpormi medzi vyjadrením povinného z výživného a objektívnymi zisteniami lekárov o jeho zdravotnom stave, ktorý evidentne nie je dobrý. A predovšetkým,
okresný súd nezohľadnil ani podstatný rozdiel v kvalite bývania účastníkov konania, keď navrhovateľka obýva priestranný rodinný dom v obci G. a povinný z výživného 2 – izbový byt na sídlisku G. v I.. Súd k tejto podstatnej skutočnosti jedine uviedol (bod 31.), že považuje za priečiace sa dobrým mravom, ak povinný z výživného požaduje zohľadnenie bytovej otázky v rozhodnom období, pretože tento spôsob riešenia situácie si zvolil sám a sám zapríčinil rozpad svojho manželstva, pričom okresný súd „evidentne fabuluje, nakoľko takéto zistenia neboli v konaní vôbec preukázané. Aký spôsobom môže byť táto námietka v rozpore s dobrými mravmi, keď sa jedná o evidentne nespornú skutočnosť ? Kvalita bývania jednoznačne determinuje životnú úroveň všetkých ľudí (nepochybne je dôležitejšia ako možnosť návštevy divadla alebo kina), avšak práve v tomto konaní nie je podľa názoru súdu relevantná a dokonca námietku rozdielnej úrovne bývania ako súčasti životnej úrovne účastníkov považuje súd za rozpornú s dobrými mravmi, čo už skutočne nepotrebuje ďalší komentár.“ Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019, zdroj: ustavnysud.sk; uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019) Zamietnutím návrhu na vykonanie dokazovania obhliadkou nehnuteľností, v ktorých účastníci konania v rozhodnom období bývali, s arbitrárnym odôvodnením nehospodárnosti a nadbytočnosti, okresný súd odmietol vykonať dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne na posúdenie rozdielnej životnej úrovne manželov v otázke kvality bývania, ktorá je nepochybne pre rozhodnutie vo veci významná (hoci si to samotný súd nemyslí), čím porušil základné práva povinného z výživného na súdnu ochranu.
14. V odvolaní namietal povinný z výživy nesprávny procesný postup súdu vedúci k porušeniu práva na spravodlivý proces. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017, zdroj: nsud.sk; právna veta: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované) Argumentácia v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je len vnútorne rozporná, ale čiastočne vychádza z vymyslených skutkových zistení. Odôvodnenie rozsudku neobsahuje náležité vymedzenie dôvodov, ktoré by odôvodňovali priznanie manželského výživného. S poukazom na § 388 CSP, prípadne § 389 ods. 1 písm. b) CSP, navrhol, aby krajský súd, napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietne, alebo aby napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Povinný z výživného má voči navrhovateľke (oprávnenej z výživného) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
15. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá považovala napadnutý rozsudok za vecne správny, zákonný, riadne, určito a zrozumiteľne odôvodnený, mala za to, že súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania správne skutkové závery a vec správne právne posúdil, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, zrozumiteľné a dáva odpovede na najdôležitejšie otázky, ktoré bolo potrebné zodpovedať pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, a to v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (viď Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR c.k. 3Azs 69/2016 z 28.02.2017). Príčiny, ktoré viedli k vzniku vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi, zisťuje súd predovšetkým výsluchom manželov. Musí však oddeliť príčiny, ktoré rozvrat len prehlbovali, od príčin, pri ktorých existoval kauzálny nexus so vznikom vážneho narušenia a trvalého rozvratu. Tieto príčiny môžu mať objektívny charakter (napr. zlý zdravotný stav, nezavinené finančné problémy, povahové odlišnosti), alebo subjektívny charakter (alkoholizmus, násilie, nevera, uprednostňovanie vlastných záujmov pred záujmami rodiny a pod.). Navrhovateľka produkovala a vyjadrovala sa k podstatným príčinám rozvratu manželstva, či už v konaní o rozvode, alebo v tomto konaní o určenie manželského výživného. V tomto smere je nepodstatné vyjadrenie povinného, že neuniesla dôkazové bremeno, keďže preukázanie nevery povinného nie je predmetom tohto konania. I keď odporca popiera mimomanželské pomery, jeho konkludentné konanie a nezáujem o ňu ako osobu s ťažkými zdravotnými problémami preukazuje, že jeho záujmy už boli mimo manželský a rodinný život a s ňou netrávil čas a objektom jeho záujmu sa stali iné ženy. Povinný neustále uvádzal, že
sa 2 roky intímne nestýkali, kvalitu manželského spolužitia posudzuje častosťou intímnych stykov. Od roku 2019 mala veľké zdravotné problémy, ktoré až odborným vyšetrením v r. 2020 boli správne diagnostikované v ambulancii biologickej liečby Univerzitnej nemocnice v Martine (DIAG L732). Neustále užívala antibiotiká, analgetika, napokon musela byť nasadená biologická liečba, s vypätím síl dokázala zabezpečovať základnú starostlivosť o seba a spoločné deti, domácnosť. Povinný opustil spoločnú domácnosť v čase, keď bola naďalej práceneschopná a nebolo zrejmé, či zdravotná situácia nevyústi do invalidity. Odporcove popierania mimomanželských pomerov považovala za jednoznačne účelové a perfídne. Všetci členovia rodiny majú povinnosť si vzájomne pomáhať, čo však povinný počas celého trvania jej ťažkej choroby absolútne nedodržiaval, znevažoval jej osobu, neustále bagatelizoval jej zdravotné problémy. Vyživovacia povinnosť vzniká uzavretím manželstva a je viazaná na právnu existenciu manželstva. Bola preukázaná odlišnosť tak hmotná ako aj kultúrna oboch manželov, boli preukázané odlišné možnosti manželov zabezpečiť si svoje osobné potreby a ostatné osobné potreby, boli preukázané potreby jej ako oprávnenej a schopnosti a možnosti povinného, rovnako bola preukázaná starostlivosť o domácnosť. Argument povinného v tom, že má nižšiu kvalitu bývania (a s tým súvisiace návrhy na dokazovanie obhliadkou), nemá v tomto konaní žiadne opodstatnenie, keďže on sám sa z domácnosti odsťahoval a sám uzavrel nájomnú zmluvu na svoje aktuálne bývanie. Ak on považuje kvalitu svojho bývania za jednoznačne determinujúcu jeho životnú úroveň, mal možnosť si vybrať bývanie dostupné na trhu s prenájmami tak, aby zodpovedalo takejto kvalite bývania. Ona žije so synmi v dome v obci G.. Argumentácia okresného súdu obsiahnutá v odôvodnení, nie je vnútorne rozporná tak, ako to tvrdil povinný. Tento odvolací dôvod je teda iba formálny a chýba mu vymedzenie v čom je argumentácia rozporná. Navrhla, aby napadnutý rozsudok odvolací súd potvrdil.
16. K doručenému vyjadreniu navrhovateľky sa písomne vyjadril povinný z výživy, ktorý v plnom rozsahu zotrváva na dôvodoch podaného odvolania. Vyjadrenie navrhovateľky neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť relevantnosť uplatnených odvolacích dôvodov. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, príp. zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
17. K doručenému vyjadreniu povinného z výživy sa vyjadrila navrhovateľka, ktorá uviedla, že v súlade s jej vyjadrením doručeným Okresnému súdu v Žiline, dňa 22.11.2023, opätovne uvádza, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny, zákonný, riadne, určito a zrozumiteľne odôvodnený, pričom ako navrhovateľka - oprávnená je presvedčená, že súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania správne skutkové závery a vec správne právne posúdil, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé, zrozumiteľné a dáva odpovede na najdôležitejšie otázky, ktoré bolo potrebné zodpovedať pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Odvolanie povinného považovala za nedôvodné.
18. K doručenému vyjadreniu navrhovateľky sa písomne vyjadril povinný z výživy, ktorý v plnom rozsahu zotrval na odvolacích dôvodoch.
19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom – povinným z výživy (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie povinného z výživy nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
20. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že povinný z výživy v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v § 366 CSP. Ak aj povinný z výživy v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd ale konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. Vzhľadom na uvedené konštatovanie odvolacieho súdu potom odvolací súd už len reaguje na niektorú relevantnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa.
21. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
22. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané povinným z výživy v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
23. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
24. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
25. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
26. Vyživovacia povinnosť vzniká uzavretím manželstva (nevyžaduje sa rozhodnutie súdu). Je viazaná na právnu existenciu manželstva (pri rozvode ani vyhlásení manželstva za neplatné nie je nárok na vrátenie poskytnutého plnenia) a zaniká spolu s jeho zánikom zo zákonných dôvodov.
27. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi, je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.
28. Podľa obsahu spisového materiálu ako i odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 24.08.2022 dožadovala určenia výživného na manželku v sume 800,- EUR mesačne počnúc dňom podania návrhu. V priebehu konania bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 30P/121/2022-139 zo dňa 20.03.2023, právoplatným dňa 03.05.2023, čo do výroku o rozvode manželstva. S ohľadom na túto skutočnosť okresný súd správne
ustálil, že sa nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného týkal rozhodného obdobia, t.j. od 24.08.2022 do 03.05.2023, t.j. 8 mesiacov a 11 dní. Podľa odvolacieho súdu okresný súd správne zameral pozornosť a dôkazy na to, na aby preskúmaval, či návrh navrhovateľky nie je v rozpore s dobrými mravmi a tiež sa zaoberal majetkovými pomermi účastníkov konania ako aj ich plnením vzájomnej vyživovacej povinnosti. Ak okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o dôvodnosti návrhu navrhovateľky, tak odvolací súd považuje takéto rozhodnutie za vecne správne, keďže životná úroveň manželov nebola v rozhodnom čase rovnaká.
29. Pokiaľ sa okresný súd nestotožnil s argumentáciou povinného, že navrhovateľka mala v rozhodnom čase aj napriek svojim zdravotným ťažkostiam na rozdiel od povinného, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2023 deklaroval, že netrpí závažnejšími ochoreniami a nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom, vyšší životný štandard, pretože žila v rodinnom dome patriacom do BSM a on žil v 2-izbovom prenajatom byte, tak odvolací považoval tento záver okresného súdu za vecne správny Nemožno konštatovať, že životná úroveň povinného spočívajúca v bývaní bola v rozhodnom čase nižšia, a to i z dôvodu, že to bol práve povinný z výživného, ktorý dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť a odsťahoval sa do prenajatého bytu. Pokiaľ okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že príjmy povinného z výživného v značnej výške prevyšovali príjmy navrhovateľky, ktorá v danom čase dosahovala mesačný príjem v rozmedzí od 800,- do 1.260,- EUR (a to najmä z dôvodu jej zhoršeného zdravotného stavu a s tým súvisiacu práceneschopnosť), pri mesačných výdavkoch v sume takmer 1.300,- EUR, tak tento skutkový záver zodpovedá záverom vykonaného dokazovania. Životná úroveň povinného, vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania okresným súdom, bola a aj je nadštandardná, keďže povinný z výživného v rozhodnom čase dosahoval čisté príjmy vo výške 4.986,- EUR až 5.350,- EUR mesačne. Ak potom okresný súd mal za to, že nárok navrhovateľky je dôvodný, t.j. priznal navrhovateľke nárok na výživné v sume 800,- EUR mesačne za rozhodné obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023, tak podľa odvolacieho súdu je takéto rozhodnutie vecne správne a súladné s výsledkami z vykonaného dokazovania.
30. Pripomína odvolací súd na tomto mieste, že zásada dobrých mravov je korektívom, ktorý môže spôsobiť, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené tým, že inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Pomôckou môže byť morálne vymedzenie obsahu manželstva (§ 18), podľa ktorého manželia sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Automaticky však neplatí záver o tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Podľa konkrétnych okolností prichádzajú do úvahy prípady fyzického, psychického násilia, nevery a opustenia manžela. Treba posúdiť, ako si manžel, ktorý požaduje výživné, resp. od ktorého sa výživné požaduje, plní svoje povinnosti, resp. prečo ich neplní. Z princípu rovnosti manželov vyplýva aj zákonný znak vzájomnosti tohto druhu vyživovacej povinnosti, to znamená, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený a povinný na jej plnenie. Žiaducim stavom je dobrovoľné plnenie vzájomnej vyživovacej povinnosti, keď jej úprava súdnym rozhodnutím neprichádza do úvahy. Návrh v prípade riadneho a dobrovoľného plnenia vyživovacej povinnosti by súd musel zamietnuť. Zákon súdu umožňuje zasahovať do tohto vzťahu a vecná legitimácia manželovi vzniká len v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Ide o kogentné ustanovenie, a preto jeho účinky nemožno vylúčiť. Odvolateľ namietal primárne závery okresného súdu v ods. 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku najmä „....Dôvodom návrhu na rozvod manželstva bolo správanie manžela, t.j. povinného z výživného, nakoľko si práve on opakovane v priebehu trvania manželstva našiel novú intímnu známosť, čo zapríčinilo rozpad manželstva. V zmysle podaného návrhu na rozvod manželstva ako aj rozsudku o rozvode manželstva je zrejmé, že príčinou rozvratu manželstva bolo jednoznačne správanie manžela – povinného, ktorý ešte za trvania manželstva z dôvodu mimomanželskej známosti opustil spoločnú domácnosť“ a nesúlad tejto citovanej časti odôvodnenia s rozhodnutím o rozvode manželstva. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje síce určitý nesúlad napadnutého rozsudku okresného súdu v ods. 28 s odôvodením rozsudku o rozvode v predmetnej časti, a to vo vzťahu k povinnému z výživy, avšak tento nesúlad, pri záveroch vyhodnotenia naplnenia podmienok dobrých mravov pri uplatnenom nároku navrhovateľky na výživné na jej strane, zostal bez vplyvu. Pre odvolací súd bolo v prejednávanej veci nosné, že okresný súd konštatoval v ods. 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že„...nevzhliadol
rozpor podaného návrhu na určenie vyživovacej povinnosti za trvania manželstva s dobrými mravmi. Naopak, ide o legitímny nárok navrhovateľky, ktorá bola v rozhodnom čase manželkou povinného z výživného, a tak jej v zmysle zákona patril nárok na rovnakú životnú úroveň, akú mal v danom čase jej manžel. Povinný z výživného vo svojich vyjadreniach nerozporoval, že manželke po opustení spoločnej domácnosti dňa 26.06.2022 neprispieval žiadnou sumou na platby spojené s nevyhnutnými nákladmi domácnosti, či titulom zachovania rovnakej životnej úrovne manželky“. Vzhľadom na uvedené závery odvolacieho súdu vyhodnotil predmetnú odvolaciu argumentáciu povinného z výživy ako takú, ktorá nemala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.
31. Rozsah vyživovacej povinnosti podľa § 71 zákona o rodine je spolu s výživným dieťaťa najväčší. Týka sa tak ako iné druhy vyživovacích povinností všetkých potrebných osobných potrieb, t.j. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia. Východiskom je teda rovnaká životná úroveň manželov. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú nevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takéto výdavky neprichádzajú do úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedené ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. Podľa zistení odvolacieho súdu, napriek odvolacím námietkam odvolateľa, okresný súd uvedené postuláty uplatnil vo svojom rozhodnutí.
32. V odvolaní povinný z výživy namietal nevykonanie dôkazov okresným súdom. Vo vzťahom k tomto odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017).
33. V odvolaní povinný z výživy uviedol, že v predmetnej veci podľa neho je nepochybne kľúčovým posúdenie otázky rovnakej životnej úrovne manželov, a to najmä s poukazom na závery odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. mája 2014 sp. zn. 4Co/403/2012 ako i z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 360/2016-24. Odvolací súd sa oboznámil s rozhodnutiami, na ktoré poukazoval odvolateľ, avšak nemohol konštatovať rovnaký skutkový stav s prejednávanou vecou pokiaľ ústavný súd v ods. 11.4 predmetného rozhodnutia sp.zn. II. ÚS 360/2016-24 uviedol, že z „uvedeného je namieste vyvodiť, že starostlivosť o deti, ktoré žili počas žalovaného obdobia v domácnosti s oboma účastníkmi konania zabezpečovala navrhovateľka osobne a odporca finančne. Navrhovateľka sa starala aj o domácnosť, v ktorej síce žili účastníci konania fyzicky oddelene, avšak v jednom dome, osobne, a odporca finančne, keď hradil všetky výdavky súvisiace s bývaním oboch účastníkov konania v spoločnom dome. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka nemala výdavky spojené s jej bývaním v spoločnom dome s odporcom, starostlivosť o deti zabezpečovala osobne, a teda nemala žiadne výdavky okrem výdavkov spojených so zabezpečovaním svojich vlastných potrieb, dospel odvolací súd po posúdení jej majetkových pomerov k záveru, že vzhľadom na finančné prostriedky zo sociálnej poisťovne, ktoré jej boli vyplatené ako dávka v nezamestnanosti, peniaze od matky vo výške 250.000,- Sk, ktoré jej dala v roku 2007, a peniaze vo výške 800.000,- Sk, ktoré získala predajom nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve, z ktorých aj podľa jej vyjadrenia žila v žalovanom období, disponovala finančnými prostriedkami, z ktorých si mohla zabezpečiť bežnú a dokonca aj nadštandardnú životnú úroveň.“ V tejto súvislosti, s dôrazom na rozdielnosť posudzovaného skutkového stavu prejednávanej veci so skutkovým stavom v rozhodnutí Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/403/2012 a Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 360/2016, odvolací súd odkazuje na Čl. 2 CSP a zvýrazňuje, že vo vymedzení základných princípov tohto článku je
formulovaný princíp právnej istoty, ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho vec bude rozhodnutá v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho vec bude spravodlivo rozhodnutá. Na základe výsledkov odvolacieho konania nebolo možné potom vyhodnotiť napadnutý rozsudok okresného súdu, ako rozhodnutie, ktoré by bolo arbitrárne, resp. vydané v rozpore s princípom právnej istoty, zakotveným v Čl. 2 CSP.
34. Pokiaľ odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že nezohľadňoval ďalšie podstatné kritéria, na ktoré poukazoval povinný z výživného, ktorými sú osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík, týkajúcich sa jednotlivých manželov, a to aj zvýšené náklady na reprezentačnú obuv a oblečenie, tak odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva konštatovanie o povinnosti manažérov súkromných spoločností reprezentovať svoje firmy v obnosenom oblečení, iba konštatoval, že „...Zakúpené oblečenie sa totiž neznehodnotí po prvom použití...“ Pokiaľ odvolateľ vyčítal okresnému súdu, že nezohľadnil podstatný rozdiel v kvalite bývania účastníkov konania, keď navrhovateľka obýva priestranný rodinný dom v obci G. a povinný z výživného 2 – izbový byt na sídlisku G. v I., pričom v odôvodnení uviedol v ods. 31, že považuje za priečiace sa dobrým mravom, ak povinný z výživného požaduje zohľadnenie bytovej otázky v rozhodnom období, pretože tento spôsob riešenia situácie si zvolil sám a sám zapríčinil rozpad svojho manželstva, tak odvolací súd súhlasí s okresným súdom v tejto rovine s konštatovaním, že povinný z výživy si druh bývania zvolil sám, čo ani podľa odvolacieho súdu nebolo sporné.
35. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie o návrhu navrhovateľky, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
36. Vychádzajúc z prezentovaných úvah sa odvolací súd stotožnil s určujúcim záverom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia. Vzhľadom na skutkové okolnosti okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu v dostatočnom rámci zohľadnil i skutočnosti, špecifiká v prejednávanej veci, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP. Súdom prvej inštancie zvolenej argumentácii podľa názoru odvolacieho súdu nemožno z hľadiska jej racionálnosti, dostatočnosti, či vo svetle naplnenia zmyslu v konečnom dôsledku, nič vytknúť.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Odvolací súd zároveň potvrdil i závislý výrok o trovách konania, pričom východiskom je, že v mimosporových konaniach upravených CMP platí vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení § 52 CMP, § 55 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku v zmysle § 55 umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že pre aplikáciu § 55 CMP nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. S poukazom na tieto uvedené teoretické východiská súd prvej inštancie rozhodol správne o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 52 CMP, tak že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP, ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybnil a existenciu takýchto okolností ani vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania neuvádzal.
39. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP ).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).