Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-107-2026.pdf
PDF · 267.52 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/107/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B. C., D. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. B. XXX/X, XXX XX F., proti povinnému z výživného: A. G. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. J. XXX, XXX XX I. J., právne zastúpený Samec & partners, s. r. o., so sídlom Národná 15, 010 01 Žilina, IČO: 54 518 563, o určenie výživného medzi manželmi, o odvolaní povinného z výživného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 9Pc/34/2025-590 zo dňa 02.12.2025, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 9Pc/34/2025-590 zo dňa 02.12.2025 p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Povinný z výživného, A. G. H., nar.XX.XX.XXXX, je povinný zaplatiť oprávnenej z výživného, B. C., D. C., nar.XX.XX.XXXX, manželské výživné vo výške 800,- EUR mesačne, a to za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023. II. Povinný z výživného je povinný zaplatiť navrhovateľke nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 v celkovej sume 6.683,90 EUR, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“ 2. Navrhovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.08.2022 domáhala vydania rozsudku, ktorým by okresný súd určil prispievať povinnému z výživného - jej manželovi, na jej výživu sumou 800,- EUR mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počnúc dňom podania návrhu k rukám navrhovateľky. 3. V odseku 2. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol dôvody podaného návrhu. 4. V odseku 3. odôvodenia napadnutého rozsudku okresný súd uviedol dôvody, pre ktoré povinný z výživy s podaným návrhom nesúhlasil. 5. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 03.11.2022 sa k vyjadreniu povinného z výživy vyjadrila navrhovateľka. 6. K vyjadreniu navrhovateľky bolo dňa 18.11.2022 doručené vyjadrenie povinného z výživy. 7. Na výzvu okresného súdu na preukázanie osobných, majetkových a zárobkových pomerov, príjmov a výdavkov účastníkov konania, povinný z výživy sa vyjadril vo vyjadrení zo dňa 12.05.2023 (č. l. 209 spisu). 8. Na výzvu okresného súdu na preukázanie osobných, majetkových a zárobkových pomerov, príjmov a výdavkov účastníkov konania, navrhovateľka sa vyjadrila vo vyjadrení zo dňa 17.05.2023 (č. l. 240 spisu). 9. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že následne zistil, že manželstvo účastníkov bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 30P/121/2022-139 zo dňa 20.03.2023, právoplatným dňa 03.05.2023, čo do výroku o rozvode manželstva.
10. Okresný súd vo veci nariadil a dňa 22.08.2023 vykonal pojednávanie v súlade s § 180 CSP za účasti navrhovateľky a právneho zástupcu povinného z výživného a vo veci vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal povinného z výživného zaplatiť oprávnenej z výživného manželské výživné vo výške 800,- EUR mesačne, a to za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 (I. výrok), pričom nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 v celkovej sume 6.683,90 EUR mu uložil zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Tretím výrokom okresný súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Na základe odvolania povinného z výživného, odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 14CoP/37/2024-352 zo dňa 27.09.2024, právoplatným dňa 27.10.2024, ktorým rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 42Pc/16/2022-279 zo dňa 22.08.2023 potvrdil (I. výrok) a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania (II. výrok). Povinný z výživného podal dňa 25.11.2024 voči rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoP/37/2024-352 zo dňa 27.09.2024 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 6CdoR/4/2025 zo dňa 30.04.2025, ktorým rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27.09.2024 sp. zn. 14CoP/37/2024 a rozsudok Okresného súdu Žilina z 22.08.2023 č.k. 42Pc/16/2022-279 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že aby rozhodnutie o určení výživného medzi manželmi bolo preskúmateľné, je potrebné, aby bolo v prvom rade zrejmé (a teda, aby to i matematicky sedelo), z akých príjmov manželov súdy vychádzali. V danom prípade je nezrozumiteľné rozpätie súm (od 800 do 1 260 EUR), ku ktorým súdy pri príjme navrhovateľky dospeli v rozhodnom období pri súčasnom konštatovaní, že v rozhodnom období jej príjem predstavoval sumu 11 038,68 EUR (pri akomkoľvek spôsobe výpočtu nemožno dospieť k týmto sumám a zavádzajúco pôsobí potom i stanovené rozpätie). Ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom bola zohľadnená povinným plnená vyživovacia povinnosť voči deťom. Rovnako nedostatočne a nezrozumiteľne je vyjadrená suma výdavkov (z ktorej teda súdy vychádzali) pokiaľ ide o povinného, a toto platí i pre konečnú sumu výživného, ku ktorej súdy dospeli. Kým uvedené jednotlivé premenné nebudú jasne súdmi ustálené, nie je možné ani skúmať životnú úroveň (jej rovnosť) účastníkov konania.
11. V zmysle platného Rozvrhu práce Okresného súdu Žilina pre rok 2025, ak dovolací súd nerozhodne inak, po zrušení veci na základe mimoriadneho opravného prostriedku sa vec zapíše do súdneho registra tomu senátu alebo samosudcovi, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením. Vec sa vedie pod novou spisovou značkou a súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí na spisovom obale a v súdnom registri, kde sa vyznačí aj výsledok konania o mimoriadnom opravnom prostriedku.
12. Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 30.09.2025, na ktorom vykonal výsluch oboch účastníkov konania ohľadom ich osobných, majetkových a zárobkových pomerov v rozhodnom období od 24.08.2022 do 03.05.2023. „Navrhovateľka pri svojom výsluchu uviedla, že v rozhodnom čase od podania návrhu, t.j. od 24.08.2022 do právoplatného skončenia konania o rozvode do 03.05.2023 nežila s povinným v spoločnej domácnosti, jej príjem v čase podania návrhu boli dávky nemocenského poistenia v priemernej výške 817,-EUR, pričom poslednú dávku dostala vyplatenú v septembri 2022. Od októbra 2022 bola zamestnaná. V tomto rozhodnom období poberala príjem a bola zamestnaná v Strednej odbornej škole poľnohospodárstva a služieb na vidieku, o čom predložila súdu potvrdenie o príjme za obdobie od 08/2022 do 04/2023. Na otázku súdu, či mala navrhovateľka v rozhodnom období ešte nejaký príjem, uviedla, že nie. Pokiaľ ide o výdavky, navrhovateľka predložila súdu tabuľku výdavkov v členení na troch členov domácnosti, náklady na dopravu, poistenie, vrátane leasingu, servis bol započítaný v sume u navrhovateľky, čiže mal. K. 50,- EUR, plnoletý K. 50,- EUR, matka 280,- EUR. Ďalej uviedla náklady na elektrinu, kúrenie, vodu, televíziu a internet rozpočítané v primeranej a priemernej výške 82,- EUR na člena domácnosti, poistenie majetku mesačne 8,50 EUR na člena domácnosti, drogéria pre domácnosť na synov 15-EUR, na navrhovateľku 25,-EUR, životné poistenie navrhovateľky 11,- EUR, obedy maloletého syna a stravné 30,- EUR, u navrhovateľky 120,- EUR, potraviny pre maloletého syna 100,-EUR, navrhovateľka 250,- EUR, plnoletý syn 100,- EUR. Poplatky za školu v tomto rozhodnom období predstavovali na maloletého K. 3,- EUR, dane a poplatky rovnomerne rozpočítané na jedného člena domácnosti 3,50 EUR mesačne. Výdavky na oblečenie predstavovali na mal. K. sumu 60,- EUR, navrhovateľku 80,- EUR, plnoletého K. 60,-EUR a paušál na telefón navrhovateľky bol 22,-EUR mesačne. Údržba nehnuteľnosti rovnomerne na jedného člena domácnosti predstavovala sumu 25,- EUR, rezerva na nepredvídateľné havarijné stavy rovnomerne 100,- EUR na jedného člena domácnosti, pričom ceny energií boli podľa zálohových platieb k 01.08.2022. Na otázku súdu, či povinný z výživného v rozhodnom období prispieval na výživné spoločných detí, resp. či teda výživné bolo
upravené súdom, v akej výške a teda, či došlo k úhrade tohto výživného, navrhovateľka uviedla, že výživné nebolo súdom určené, prvýkrát odporca poslal výživné na maloletého v septembri r. 2022 a čo sa týka plnoletého tak, ako uvádzal vo svojich výdavkoch platil mu 300,- EUR prenájom bytu v L., vreckové 100,- EUR, telefón 12,- EUR a životné poistenie v tom čase 21,26 EUR, to znamená, že všetky výdavky v podstate pokryli K. pôsobenie v L., ale vzhľadom k tomu, že on väčšinu týždňa bol a počas skúšobného obdobia stále doma, tak všetky ostatné výdavky hradila navrhovateľka. Na otázku súdu, či povinný z výživného prispieval navrhovateľke nejakou sumou na výživné za obdobie od podania návrhu až do konca rozhodného obdobia, navrhovateľka uviedla, že povinný z výživného jej neprispel žiadnou sumou na úhradu manželského výživného. Následne súd vykonal výsluch povinného z výživného, ktorý uviedol, že v rozhodnom období od 24.08.2022 do 03.05.2023 nežil s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti, v tom čase býval v prenajatom byte v M. na F.. Jeho príjem v rozhodnom období v hrubom bol 6.200,- EUR mesačne. V rozhodnom období sa jeho výdavky skladali z nasledovných častí, bolo to nájomné, plus energie v byte na ul. N. v M. vo výške 570,-EUR, platil výživné na maloletého K. vo výške 300,- EUR, výživné na plnoletého K. vo výške 300,- EUR, ubytovanie v L. + 100,- EUR vreckové. Poistné na plnoletého K. vo výške 21,37 EUR, telefón Orange pre K. a K. vo výške 24,21 EUR, potom mal výdavky na PHM cca okolo 120,- EUR, lieky na kŕčové žily, ostatné medikamenty okolo 21,33 EUR, liečenie u fyzioterapeuta z dôvodu posunutých stavcov chrbtice 120,-EUR mesačne, príspevok otcovi na výživové doplnky 100,- EUR mesačne, sledovanie televízie poplatok vo výške 13,49 EUR mesačne, ďalej mal ročné náklady, čiže údržba automobilu, pneumatiky na motorové vozidlo vo výške 839,-EUR, ktoré teda raz ZA 2 a 3 roky kupuje, STK motorového vozidla vo výške 839,-EUR, povinné zmluvné poistenie motorového vozidla vo výške 188,94 EUR, havarijné poistenie vo výške 1.347,- EUR, elektronická diaľničná známka vo výške 50,- EUR, servis auta v MD Bavaria vo výške 1.050,- EUR, životné poistenie vo výške 675,- EUR. Potom uviedol ďalšie občasné náklady ako sú zubár, keď potreboval ísť na zákrok okolo 176,-EUR. Na otázku súdu, či prispieval navrhovateľke nejakou sumou na výživné za obdobie od podania návrhu až doteraz, povinný z výživného uviedol, že navrhovateľke neprispieval žiadnou sumou, prispieval na výživné iba synom.“ 13. Okresný súd s poukazom na Čl. 4 Základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, § 18 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej aj len aj len „Zákona a rodine,“) § 19 ods. 1 Zákona o rodine, § 71 ods. 1 Zákona a rodine, § 75 ods. 1, 2 Zákona a rodine, § 77 ods. 1 Zákona a rodine, § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, § 35 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), § 36 CMP, § 37 CMP rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia. 14. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že § 71 ods. 1 Zákona o rodine, upravuje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, ktorá vznikla uzavretím manželstva a trvá do jeho zániku, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú, alebo nie, pričom sa vyžaduje ich rovnaká životná úroveň. Znenie zákona predpokladá, že manželia si budú plniť vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, keď jej úprava súdnym rozhodnutím prichádza do úvahy len vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený aj na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z toho dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší, ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Manželstvo je právnym zväzkom, v ktorom manželia sú povinní žiť spolu, navzájom si pomáhať, rešpektovať sa, byť si verní, starať sa spoločne o deti a podľa schopností, možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny. Automaticky však neplatí záver o tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť. Každé konkrétne porušenie povinnosti je potrebné posudzovať individuálne, vzhľadom na okolnosti daného prípadu. Výživným sa zabezpečuje nielen samotná výživa, ale aj ostatné osobné potreby, ku ktorým patria kultúrne, rekreačné potreby. Pri určení výživného daného charakteru je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, aby hmotná a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká. Pre výšku výživného sú smerodajné okrem všeobecných hľadísk obsiahnutých v § 75 ods. 1 Zákona o rodine aj okolnosti rozvratu manželstva a možnosti manželov zabezpečiť si svoje osobné potreby.
15. Požiadavka, aby manželia mali rovnakú životnú úroveň vyplýva z ich rovnakého postavenia v manželstve, v rodine a spoločnosti a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v zmysle § 18 Zákona o rodine, podľa ktorého muž a žena majú v manželstve rovnaké práva a rovnaké povinnosti. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať, vytvárať zdravé rodinné prostredie. Aj keď manželia zabezpečujú potreby rodiny podľa svojich schopností a možností, ktoré nemusia byť a ani spravidla nie sú rovnaké, podieľajú sa rovnakou mierou na hospodárskych výsledkoch svojej činnosti a majú preto právo na rovnakú životnú úroveň. Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená
mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú by bolo možné vyvodzovať len z ich zárobkov, ale aj pre vyživovaciu povinnosť medzi manželmi platí ustanovenie § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti a možnosti povinného. Povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť vzniká momentom uzavretia manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Jedinou výnimkou, pre ktorú nie je možné priznať oprávnenému právo na výživné, by bol rozpor s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je obsiahnutý v § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Priznanie manželského výživného je závislé od toho, aby bolo v súlade s dobrými mravmi. Za dobré mravy je treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré osvedčujú istú nemennosť a sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti. Ide o etické zásady, ktoré zodpovedajú zásadám slušnosti. Súd za dobré mravy považuje súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľa krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, či výkon práv a povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi, úvaha súdu musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní.
16. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov (Čl. 1 tretia veta Základných zásad Zákona o rodine) vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.
17. Žiadúcim stavom je dobrovoľné plnenie vzájomnej vyživovacej povinnosti, keď jej úprava súdnym rozhodnutím neprichádza do úvahy. Návrh v prípade riadneho a dobrovoľného plnenia vyživovacej povinnosti by súd musel zamietnuť. Zákon súdu umožňuje zasahovať do tohto vzťahu a vecná legitimácia manželovi vzniká len v prípade, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec, alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Ide o kogentné ustanovenie, a preto jeho účinky nemožno vylúčiť.
18. Zákon o rodine súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa.
19. V súvislosti s § 71 Zákona a rodine ide o širokú definíciu, podstatná je predovšetkým starostlivosť o potomkov manželov. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu Zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutá požiadavka zásady rovnakej životnej úrovne.
20. V prejednávanej veci okresný súd prioritne konštatoval, že navrhovateľka sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.08.2022 dožadovala určenia výživného na manželku v sume 800,- EUR mesačne počnúc dňom podania návrhu. V priebehu konania bolo manželstvo účastníkov konania rozvedené rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 30P/121/2022-139 zo dňa 20.03.2023, právoplatným dňa 03.05.2023, čo do výroku o rozvode manželstva. S ohľadom na túto skutočnosť sa nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného týka rozhodného obdobia, t.j. od 24.08.2022 do 03.05.2023, t.j. 8 mesiacov a 11 dní. Na tieto účely okresný súd vykonal dokazovanie, na základe ktorého
preskúmaval, či návrh nie je v rozpore s dobrými mravmi, a tiež sa zaoberal majetkovými pomermi účastníkov konania, ako aj ich plnením vzájomnej vyživovacej povinnosti.
21. Prednostne okresný súd pri vyhodnocovaní dôvodnosti návrhu na manželské výživné vychádzal z okolností prípadu a zaoberal sa tým, či samotný návrh nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na tieto účely posudzoval dve skutočnosti, a to správanie sa manželov a dôvodnosť podania návrhu na rozvod manželstva. Z vyjadrenia účastníkov, a tiež rozsudku o rozvode manželstva mal okresný súd preukázané, že návrh na rozvod manželstva podal manžel, t.j. povinný z výživného, ktorý ešte za trvania manželstva opustil spoločnú domácnosť. Okresný súd dôvody podania návrhu na rozvod manželstva a okolnosti na strane manželov vyhodnocoval a dospel k záveru, že nevzhliadol rozpor podaného návrhu na určenie vyživovacej povinnosti za trvania manželstva s dobrými mravmi. Naopak, ide o legitímny nárok navrhovateľky, ktorá bola v rozhodnom čase manželkou povinného z výživného, a tak jej v zmysle zákona patril nárok na rovnakú životnú úroveň, akú mal v danom čase jej manžel. Povinný z výživného vo svojich vyjadreniach nerozporoval, že manželke po opustení spoločnej domácnosti dňa 26.06.2022 neprispieval žiadnou sumou na platby spojené s nevyhnutnými nákladmi domácnosti, ktorú zdieľala s ich spoločnými deťmi, či titulom zachovania rovnakej životnej úrovne manželky. Samotný nárok navrhovateľky na manželské výživné, tak okresný súd vyhodnotil ako dôvodný.
22. Okresný súd následne skúmal majetkové pomery manželov v rozhodnom období od 24.08.2022 do 03.05.2023. Navrhovateľka preukázala, že v rozhodnom období z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti jej príjem pozostával z výplaty nemocenských dávok vyplácaných Sociálnou poisťovňou, pobočka Žilina, pričom za 08/2022 je bola vyplatená suma vo výške 835,40 EUR a za 09/2022 suma vo výške 808,40 EUR. Tieto skutočnosti mal okresný súd za preukázané z Potvrdenia o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou zo dňa 05.01.2023 a zo dňa 10.05.2023 (č. l. 200 a č. l. 242 spisu). „Po ukončení práceneschopnosti navrhovateľky z Oznámenia jej zamestnávateľa Stredná odborná škola poľnohospodárstva a služieb na vidieku, Predmestská 82, 010 01 Žilina súd zistil, že navrhovateľke bola v období od októbra 2022 do apríla 2023 vyplatená čistá mzda vrátane daňového bonusu vo výške 11.038,68 EUR. Z uvedeného potvrdenia ďalej vyplýva, že navrhovateľka bola v mesiacoch august - september 2022 práceneschopná a náhradu príjmu počas tohto obdobia jej vyplácala sociálna poisťovňa. V mesiaci október bola navrhovateľke vyplatená odmena pri príležitosti životného jubilea vo výške 1.426,50 EUR. V mesiaci február 2023 jej bol vrátený preplatok z ročného zúčtovania dane za rok 2022 vo výške 652,55 EUR (č. l. 243 spisu). V rozhodnom období bol čistý príjem navrhovateľky v celkovej výške 12.682,48 EUR, ktorý predstavoval po matematickom prepočte čistý mesačný príjem vo výške 1.409,16 EUR. Navrhovateľka zhrnula výšku svojich odôvodnených výdavkov spojených s fungovaním domácnosti a detí na sumu približne 1.300,- EUR. Táto suma pozostáva z platieb za elektrinu vo výške 90,- EUR mesačne, za plyn 76,- EUR mesačne, internet 30,99 EUR mesačne, za vodu na rok bol poplatok vo výške 357,- EUR a poistenie nehnuteľnosti vo vlastníctve oboch bývalých manželov uhradila vo výške 306,- EUR. Navrhovateľka spláca leasingovú splátku 152,21 EUR mesačne, na pohonné hmoty do práce vynaloží 65,- EUR mesačne, za mobilný telefón platí paušál 23,- EUR mesačne, za pevnú linku platí 11,- EUR mesačne, za lieky vo výške 25,- EUR mesačne, na stravu pre seba a deti vynaloží 550,-EUR mesačne, na čistiace a hygienické potreby vynaloží cca 70,- EUR mesačne, výdavky na ošatenie a obuv predstavujú sumu cca 150,- EUR mesačne. Navrhovateľka k svojim majetkovým pomerom doručila výpis z LV č. XXXX pre k. ú. F., potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou za obdobie od 01.01.2022 do 31.12.2022, potvrdenie o príjme za obdobie 08/2022 - 04/2023, výpisy z účtu preukazujúce mesačné platby a úhrady. „ 23. Podľa zistení okresného súdu povinný z výživného vo svojom vyjadrení zo dňa „12.05.2023 (č. l. 209 spisu) uviedol, že býva sám v 2-izbovom prenajatom byte na sídlisku F. F. M.. Je zamestnaný u zamestnávateľa Ernst & Young, s.r.o., so sídlom Žiškova 9, Bratislava ako manažér na oddelení podnikového poradenstva. Netrpí závažnejšími ochoreniami, nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom. Má zákonnú vyživovaciu povinnosť voči plnoletému synovi K., nar.XX.XX.XXXX a maloletému synovi K., nar.XX.XX.XXXX. Účastníci konania sú bezpodielovými spoluvlastníkmi domu s. č. XXX na parc. CKN č. 1018/459 a pozemkov parc. CKN č. 1018/242 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 351 m2 a parc. CKN č. 1018/459 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 159 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie F.. Všetky tieto nehnuteľnosti užíva výlučne navrhovateľka s deťmi. Povinný z výživného je podielovým spoluvlastníkom pozemku parc. CKN č. 5100/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 711 m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie I. J., v podiele o veľkosti 1/4, domu č. s. XXX na parc. CKN č. 5100/1 a pozemku parc. EKN č. 1071
- orná pôda o výmere 324 m2, ktoré sú zapísané na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie I. J., v podiele o veľkosti 1/4 a pozemku parc. EKN č. 1057 - orná pôda o výmere 217 m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXX vedenom Okresným úradom Žilina, katastrálnym odborom, pre kat. územie I. J., v podiele o veľkosti 1/8. Všetky uvedené spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach nadobudol dedením po svojej matke O. H., pričom nehnuteľnosti užíva výlučne jeho otec E. H.. Povinný je s poukazom na ust. § 143 OZ výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla zn. BMW x 5, ktoré slúži na plnenie jeho pracovných úloh (najmä pravidelné služobné cesty). Jeho mesačné/ročné výdavky predstavujú: strava cca 300,- EUR mesačne, oblečenie cca 2.000,- EUR ročne, obuv cca 1.000,- EUR ročne, prevádzka auta (PHM, diaľničná známka, STK) cca 600,- EUR mesačne, servis auta cca 3.000,- EUR ročne, havarijné poistenie auta 1.296,- EUR ročne, zákonné poistenie auta 182, -EUR mesačne, nájom bytu (vrátane energií) 590,- EUR mesačne, životné poistenie 675,- EUR ročne. Mesačné výdavky povinného na plnoletého K. predstavujú prenájom bytu v L. 300,- EUR mesačne, vreckové na štúdium 100,- EUR mesačne, telefón cca 12,- EUR mesačne, životné poistenie 21,26 EUR mesačne. Mesačné/ročné výdavky povinného na maloletého K. predstavujú výživné 350,- EUR mesačne, telefón cca 12,- EUR mesačne, životné poistenie 206,- EUR ročne. Pri svojom výsluchu na pojednávaní povinný z výživného tieto špecifikoval ako nájomné, plus energie v byte na ul. N. F. M. vo výške 570,-EUR, strava 300,- EUR mesačne, výživné na maloletého K. vo výške 300,-EUR, výživné na plnoletého K. vo výške 300,-EUR, t.j. ubytovanie v L. + 100,-EUR vreckové. Poistné na plnoletého K. vo výške 21,37 EUR, telefón Orange pre K. a K. vo výške 24,21 EUR, výdavky na PHM cca okolo 120,-EUR, lieky na kŕčové žily, ostatné medikamenty okolo 21,33 EUR, liečenie u fyzioterapeuta, z dôvodu posunutých stavcov chrbtice 120,-EUR mesačne, príspevok otcovi na výživové doplnky 100,- EUR mesačne, televízie - poplatok vo výške 13,49 EUR mesačne, údržba automobilu, pneumatiky na motorové vozidlo vo výške 839,-EUR raz za 4 roky, STK motorového vozidla vo výške 839,-EUR raz za 2 roky, povinné zmluvné poistenie motorového vozidla vo výške 188,94 EUR ročne, havarijné poistenie vo výške 1.347,-EUR ročne, elektronická diaľničná známka vo výške 50,-EUR, servis auta v MD Bavaria vo výške 1.050,-EUR, životné poistenie vo výške 675,-EUR, zubár okolo 176,-EUR ročne, oblečenie cca 2.000,- EUR ročne plus obuv 1.000,- EUR ročne, t.j. 250,- EUR mesačne, t.j. výdavky celkom 2.583,42 EUR. Na žiadosť súdu zamestnávateľ povinného z výživného spoločnosť Ernst & Young, s.r.o., so sídlom Žiškova 9, 811 02 Bratislava, IČO: 35 839 121 doručila mzdový list za obdobie 08/2022 až 12/2022 a za obdobie od 01/2023 do 04/2023, z ktorých vyplýva, že čistý príjem povinného z výživného predstavoval za obdobie 08/2022 do 12/2022 sumu vo výške 24.455,92 EUR, čo je 4.891,18 EUR mesačne a za obdobie od 01/2023 do 04/2023 sumu vo výške 21.403,59 EUR, čo je 5.350,89 EUR mesačne (mzdové listy na č. l. 236 - 237 spisu). Pokiaľ ide o deklarované náklady povinného na oblečenie vo výške 2.000,- EUR a obuv vo výške 1.000,- EUR ročne, t.j. v prepočte 250,- EUR mesačne, je podľa názoru súdu táto suma značne prehnaná. Súd nespochybňuje, že povinný z výživného titulom výkonu svojho zamestnania ako manažér na oddelení podnikového poradenstva má zvýšené náklady na obuv a oblečenie, suma 3.000,- EUR ročne na ošatenie je podľa názoru súdu neprimeraná, neúčelne vynaložená a zrejme povinným z výživného značne „prehnaná", pričom z predložených výpisov z účtu povinného z výživného za rozhodné obdobie v takejto výške vynaložené výdavky ani nevyplývajú. Tak isto výdavky na prevádzku auta (PHM, diaľničná známka, STK, výmena pneumatík, atď.) vo výške 2 x 839,- EUR + 50,- EUR + cca 120,- EUR mesačne sa súdu javia ako nadhodnotené aj s poukazom na skutočnosť, že diaľničná známka vo výške 50,- EUR je splatná ročne a STK sa v žiadnom prípade nevykonáva mesačne, pričom jej platnosť je daná na obdobie minimálne dvoch rokov, a preto pre ich započítanie na výdavky súd urobil mesačný prepočet s poukazom na frekvenciu ich platenia. Pokiaľ ide o príspevok na výživové doplnky vo výške 100,- EUR deklarovaný povinným z výživného vo vzťahu k svojmu otcovi, tu súd poznamenáva, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi má prednosť pred vyživovacou povinnosťou vo vzťahu k ostatným príbuzným. Pokiaľ ide zo strany povinného deklarovanú zníženú úroveň bývania v prenajatom 2 - izbovom byte na rozdiel od navrhovateľky, ktorá obýva rodinný dom patriaci do BSM účastníkov konania, súd v tejto súvislosti uvádza, že navrhovateľka v predmetnej nehnuteľnosti nebýva a ani nebývala sama, ale spolu so spoločnými deťmi účastníkov konania, voči ktorým si plní vyživovaciu povinnosť formou osobnej starostlivosti a uspokojovaním ich bytových potrieb, pričom povinný z výživného sám dobrovoľne dňa 26.06.2022 opustil spoločnú domácnosť a následne dňa 30.06.2022 podal návrh na rozvod manželstva. Vykonaným výsluchom strán sporu mal súd za preukázané a stranami nerozporované, že v rozhodnom období voči ich spoločným deťom mal. K. a plnoletému K. nebola súdom určená vyživovacia povinnosť, avšak navrhovateľka si túto plnila ich osobnou starostlivosťou, zabezpečovaním stravy, ošatenia, hygienických potrieb, hradením výdavkov spojených s návštevou školy, nákladov spojených so spoločným bývaním a povinný z výživného prispievaním sumou 433,26 EUR na plnoletého K., z ktorej bolo hradené ubytovanie na vysokej škole
v L. sumou 300,- EUR plus 100,- EUR vreckové plus poistné a telefón a sumou cca 379,- EUR na maloletého K.. Z uvedeného je možné konštatovať, že vyživovacia povinnosť oboch rodičov voči svojim deťom bola plnená v rovnakej miere.“ 24. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že návrh na určenie manželského výživného je dôvodný, nakoľko životná úroveň manželov nebola v rozhodnom čase rovnaká. Minimálne zarážajúca sa javila podľa okresného súdu argumentácia povinného, že navrhovateľka mala v rozhodnom čase aj napriek svojim zdravotným ťažkostiam, kedy bola preukázateľne práceneschopná a poberala len dávky nemocenského poistenia na rozdiel od povinného, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2023 deklaroval, že netrpí závažnejšími ochoreniami a nemá zvýšené výdavky spojené so zdravotným stavom, tieto sa snažil preukázať až po zrušení rozsudku v dovolacom konaní, a to nedatovaným potvrdením spoločnosti Fyzio Care Trenčín, s.r.o. predloženým okresnému súdu na pojednávaní konanom „dňa 30.09.2025, z ktorého mali vyplývať zdravotné sedenia za účelom vykonania terapie, za ktorú mal povinný v zmysle jeho vyjadrenia platiť 120,- EUR mesačne, vyšší životný štandard, pretože žila v rodinnom dome patriacom do BSM a on žil v 2-izbovom prenajatom byte. Nemožno konštatovať, že životná úroveň povinného spočívajúca v bývaní bola v rozhodnom čase nižšia, a to z dôvodu, že to bol práve povinný z výživného, ktorý dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť a odsťahoval sa do prenajatého bytu. Súd považuje za priečiace sa dobrým mravom, ak povinný z výživného požaduje zohľadnenie bytovej otázky v rozhodnom období, pretože tento spôsob riešenia situácie si zvolil sám. Na druhej strane, súd vychádzal zo skutočnosti, že príjmy povinného z výživného v značnej výške prevyšovali príjmy navrhovateľky, ktorá v danom čase (a to najmä z dôvodu jej zhoršeného zdravotného stavu a tým súvisiacou práceneschopnosťou) dosahovala po matematickom prepočte vyplatených dávok nemocenského poistenia v celkovej výške 1.643,80 EUR a čistej vyplatenej mzdy za obdobie 10/2022 až 04/2023 v celkovej výške 11.038,68 EUR priemerný mesačný príjem vo výške 1.409,16 EUR, pri mesačných výdavkoch v sume takmer 1.300,- EUR. Na druhej strane životná úroveň povinného bola a aj je nadštandardná. Povinný z výživného v rozhodnom čase od 08/2022 do 04/2023 dosiahol čistý príjem v celkovej výške 45.859,51 EUR, tak ako to vyplýva zo mzdových listov predložených spoločnosťou Ernst & Young, s.r.o. a ktorý po matematickom prepočte predstavoval priemerný mesačný príjem vo výške 5.095,50 EUR, pri povinným z výživného uvedených mesačných výdavkoch v sume 2.583,42 EUR. S ohľadom na uvedené zistenie má súd za to, že nárok navrhovateľky je dôvodný aj do výšky, t.j. súd priznal navrhovateľke nárok na výživné v sume 800,- EUR mesačne za rozhodné obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023. 25. Súd zaviazal povinného z výživného na zaplatenie nedoplatku na výživnom za obdobie od podania návrhu na súd, t.j. od 24.08.2022 do 03.05.2023, kedy bolo ich manželstvo právoplatne rozvedené, v celkovej sume 6.683,90 EUR (t.j. 8 mesiacov x 800,- EUR plus 25,81 EUR x 11 dní = 6.400 + 283,91= 6.683.90 EUR). Súd mal zo zhodných vyjadrení účastníkov konania za preukázané, že povinný z výživného na výživu navrhovateľky v rozhodnom období nevykonal žiadnu úhradu. Súd zároveň určil dlhšiu ako trojdňovú paričnú lehotu, a povinnému uložil splnenie tejto povinnosti do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, a to s ohľadom na celkovú výšku finančných prostriedkov a potrebu jej zabezpečenia a realizácie platby na účet navrhovateľky.“ 26. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Okresný súd nepovažoval v danej veci za dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov aj z dôvodu, že preukázanie dôvodnosti nároku bolo predmetom dokazovania, bez ktorého by nebolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. 27. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie povinný z výživného (ďalej aj len „odvolateľ“) s poukazom na § 365 ods. l písm. a), b), d), f) h) CSP a podľa § 62 CMP. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal s jeho procesnými námietkami týkajúcimi sa procesných podmienok konania, najmä s otázkou litispendencie podľa § 159 CSP a so závažnými procesnými vadami. Poukázal na to, že konanie o určenie manželského výživného bolo už vedené na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 42Pc/16/2022. Po zrušení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Najvyšším súdom SR sp. zn. 6CdoR/4/2025 okresný súd pokračoval vo veci pod novou sp. zn. 9Pc/34/2025. Odvolateľ namietal, že pôvodnému právnemu zástupcovi nebolo doručené predvolanie na pojednávanie a po kontaktovaní súdu mu bolo oznámené, že ide o nové konanie, v ktorom pôvodná plná moc neplatí a je potrebné predložiť novú. Podľa odvolateľa takýto postup sťažil výkon jeho procesných práv prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu a zároveň naznačoval, že okresný súd vec neviedol ako pokračovanie pôvodného konania, ale ako nové konanie. Odvolateľ zdôraznil, že ak išlo o pokračovanie pôvodného konania po zrušení rozhodnutí dovolacím súdom, tak okresný súd mal jednoznačne vyjadriť kontinuitu konania a vyvodiť z nej všetky procesné dôsledky. Ak však vec viedol ako nové konanie, mal sa zaoberať
prekážkou litispendencie podľa § 159 CSP, keďže totožná vec medzi tými istými účastníkmi už bola začatá. Namietal, že okresný súd neposkytol jasnú odpoveď na otázku, či išlo o pokračovanie pôvodného konania alebo o nové konanie, ani nevysvetlil právne dôsledky zvoleného postupu. V nadväznosti na uvedené odvolateľ argumentoval, že ak by sa vec považovala za nové konanie začaté po rozvode manželstva, absentovali by hmotnoprávne podmienky nároku na manželské výživné podľa § 71 Zákona o rodine. Poukázal na to, že manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňa 03.05.2023 a podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR vyživovacia povinnosť medzi manželmi zaniká zánikom manželstva. Z toho vyvodil, že konanie o určenie manželského výživného možno začať len počas trvania manželstva, pričom v prípade nového konania táto podmienka splnená nebola. 28. Odvolateľ namietal aj procesnú vadu spočívajúcu v postupe okresného súdu na pojednávaní dňa 02.12.2025. Uviedol, že po prednesení záverečných rečí oboch strán okresný súd opätovne poskytol priestor oprávnenej na reakciu na záverečnú reč povinného a následne aj povinnému na vyjadrenie. Podľa odvolateľa takýto postup nebol v súlade s procesným poriadkom, keďže po záverečných rečiach má súd spravidla pristúpiť k rozhodnutiu a ďalšie vyjadrenia pripustiť len za splnenia zákonných podmienok. Namietal, že tento postup mohol mať vplyv na hodnotenie tvrdení strán, vykonaných dôkazov a následne aj na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V odvolaní uviedol, že interný odkaz na rozvrh práce uvedený v odseku 12. napadnutého rozsudku nepredstavoval odpoveď na vznesené procesné námietky. Namietal, že okresný súd mal buď jednoznačne deklarovať procesnú kontinuitu a odstrániť pochybnosti, že išlo o pokračovanie pôvodnej veci bez duplicitného začatia konania, alebo pri posúdení veci ako nového konania vyvodiť procesné dôsledky podľa § 159 CSP z dôvodu prekážky litispendencie a zároveň sa vysporiadať s dopadmi § 71 Zákona o rodine po zániku manželstva. Keďže tak neurobil, považoval tento postup za vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Argumentácia v odôvodnení napadnutého rozsudku bola, podľa odvolateľa, vnútorne rozporná a odníma povinnému možnosť náležité skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu okresného súdu, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. 29. Odvolateľ namietal, že okresný súd nesprávne a neúplne zistil skutkový stav pri hodnotení potrieb domácnosti a pri zohľadnení plnení poskytovaných povinným deťom. Poukázal na to, že okresný súd uviedol, že povinný prispieval na plnoletého K. sumou približne 433,26 EUR mesačne a na maloletého K. sumou približne 379 EUR mesačne, pričom následne bez podrobnejšieho odôvodnenia, dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť oboch rodičov bola plnená v rovnakej miere. Podľa odvolateľa je tento záver nepreskúmateľný, keďže okresný súd nevyčíslil plnenia navrhovateľky v peňažnej ani naturálnej forme a neumožnil porovnanie rozsahu príspevkov oboch rodičov. Pre určenie manželského výživného bolo potrebné dôsledne rozlíšiť potreby navrhovateľky, potreby detí a rozsah, v akom boli potreby detí kryté plneniami povinného. Namietal, že v odôvodnení rozsudku existuje matematický nesúlad, keď okresný súd uviedol priemerný mesačný príjem navrhovateľky vo výške 1 409,16 EUR a zároveň jej mesačné výdavky vo výške takmer 1 300 EUR. Ak boli potreby navrhovateľky a detí určené približne v sume 1 300 EUR mesačne a povinný na deti prispieval spolu sumou viac ako 800 EUR mesačne, podľa odvolateľa navrhovateľke po pokrytí jej vlastných potrieb a potrieb detí zostávala suma presahujúca 750 EUR mesačne. Z toho podľa neho nevyplýval žiadny deficit na strane navrhovateľky ani potreba priznania ďalších 800 EUR mesačne na jej výživu. Zdôraznil, že jediným preukázaným kritériom bolo zabezpečovanie chodu domácnosti navrhovateľkou, čo však považoval za prirodzený dôsledok skutočnosti, že účastníci už v rozhodnom období nežili v spoločnej domácnosti. Zastával názor, že podľa kritérií, ktoré okresný súd zohľadňoval, neexistovali dôvody na priznanie manželského výživného a že súd v skutočnosti rozhodol najmä na základe mechanického porovnania príjmov účastníkov. 30. V odvolaní odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie korektívu dobrých mravov a bytovej otázky. Poukázal na to, že okresný súd považoval za rozporné s dobrými mravmi, aby povinný požadoval zohľadnenie bytovej otázky pri posudzovaní životnej úrovne manželov. Podľa odvolateľa takýto záver nenahrádza riadne posúdenie životnej úrovne účastníkov, keďže bývanie a náklady s ním spojené predstavujú objektívnu súčasť životnej úrovne. Namietal tiež, že tento prístup je v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v uznesení sp. zn. 6CdoR/4/2025, podľa ktorého samotné konštatovanie, že povinný zo spoločnej domácnosti odišiel dobrovoľne, nemôže nahradiť posúdenie reálnej kvality bývania účastníkov. Navrhovateľka bývala v rodinnom dome vo F., zatiaľ čo povinný býval v dvojizbovom byte na sídlisku F. F. M.. Podľa jeho názoru kvalita bývania významne ovplyvňuje životnú úroveň a okresný súd ju mal zohľadniť pri posudzovaní zásady v zásade rovnakej životnej úrovne manželov. Na podporu svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/403/2012, podľa ktorého zásada rovnakej životnej úrovne nepredstavuje mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti, ale vyžaduje zohľadnenie osobných, pracovných, zdravotných a ďalších individuálnych okolností každého z manželov. Zároveň poukázal na to, že ústavná sťažnosť proti tomuto
rozhodnutiu bola uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 360/2016-24 odmietnutá ako zjavne nedôvodná. Okresný súd nesprávne a neúplne posúdil schopnosti, možnosti a výdavky povinného podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, keď nezohľadnil všetky osobné, pracovné, zdravotné a ďalšie individuálne okolnosti významné pre určenie rozsahu jeho vyživovacej povinnosti. 31. Odvolateľ v odvolaní namietal, že okresný súd pri posudzovaní jeho schopností, možností a majetkových pomerov nezohľadnil osobitosti vyplývajúce z jeho pracovného zaradenia a s ním súvisiacich zvýšených nákladov. Poukázal na to, že podľa Pracovného posudku spoločnosti Ernst & Young, s. r. o. zo dňa 16.11.2022 vykonával náročnú manažérsku pozíciu na oddelení podnikového poradenstva, ktorá si vyžadovala nielen vysokú mieru riadiacich schopností, ale aj časté pracovné cesty a zvýšené nároky na reprezentáciu zamestnávateľa. Uviedol, že s výkonom tejto pracovnej pozície boli spojené zvýšené náklady na reprezentatívne oblečenie, obuv, motorové vozidlo, budovanie a udržiavanie klientely, ako aj na regeneráciu fyzických a psychických síl. Namietal, že okresný súd síce pripustil existenciu zvýšených nákladov súvisiacich s výkonom jeho zamestnania, avšak bez opory vo vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že výdavky na ošatenie a obuv vo výške 3 000 EUR ročne boli neprimerané, neúčelné a nadhodnotené. Podľa odvolateľa okresný súd neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že suma 3 000 EUR ročne, predstavujúca približne 250 EUR mesačne, bola pri manažérskej pozícii vo veľkej medzinárodnej poradenskej spoločnosti neprimeraná. Namietal, že z predložených výpisov z jeho účtu za rozhodné obdobie tieto výdavky vyplývali, pričom okresný súd ich bez vecného posúdenia a bez náležitého odôvodnenia odmietol zohľadniť pri hodnotení jeho skutočných výdavkov a možností plniť vyživovaciu povinnosť. 32. Podľa odvolateľa okresný súd pri posudzovaní jeho schopností, možností a majetkových pomerov nezohľadnil ani osobitosti vyplývajúce z jeho zdravotného stavu, ktoré podľa jeho názoru preukázal Lekárskymi správami z 09.09.2019 a 09.02.2022. Poukázal na to, že z predložených zdravotných záznamov vyplývala diagnóza malígneho melanómu typu melanocytový névus trupu, ako aj viaceré degeneratívne zmeny stavcov chrbtice zistené RTG vyšetrením. Uviedol, že okresný súd závery predložených lekárskych potvrdení nevzal do úvahy a nevysporiadal sa so skutočnosťami vyplývajúcimi z objektívnych lekárskych nálezov o jeho zdravotnom stave. Namietal, že okresný súd nehodnotil vplyv týchto zdravotných ťažkostí na jeho životné pomery, pracovné možnosti, ani na jeho výdavky. Zároveň namietal argumentáciu okresného súdu, podľa ktorej navrhovateľka preukázala svoje zdravotné problémy počas obdobia dočasnej pracovnej neschopnosti, zatiaľ čo on vo svojom vyjadrení z 12.05.2023 uviedol, že netrpí závažnejšími ochoreniami a zdravotné problémy sa snažil preukazovať až po zrušení rozsudku v dovolacom konaní potvrdením spoločnosti Fyzio Care Trenčín, s. r. o. Podľa odvolateľa okresný súd neprikladal rovnakú dôkaznú hodnotu lekárskym podkladom predloženým oboma účastníkmi a jeho zdravotný stav neposúdil komplexne a v súvislosti so všetkými vykonanými dôkazmi. 33. V odvolaní odvolateľ uviedol, že okresný súd síce formálne doplnil niektoré pôvodne chýbajúce skutkové zistenia a údaje, avšak v podstatnej časti neodstránil nedostatky vytknuté Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6CdoR/4/2025. Namietal, že v odôvodnení rozsudku naďalej absentuje preskúmateľná, logická a kontrolovateľná úvaha, z ktorej by bolo zrejmé, akým spôsobom okresný súd dospel k záveru, že práve suma 800 EUR mesačne zodpovedá kritériám ustanoveným v § 71 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Podľa odvolateľa okresný súd dostatočne nevysvetlil, ako pri určení výšky manželského výživného zohľadnil plnenia poskytované deťom, reálne potreby navrhovateľky, životnú úroveň účastníkov a ostatné rozhodujúce okolnosti prípadu. Z týchto dôvodov považoval napadnutý rozsudok za naďalej nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na určenie výživného medzi manželmi za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 zamietne a prizná mu náhradu trov konania, prípadne o trovách rozhodne podľa § 55 CMP. Subsidiárne navrhol, aby odvolací súd podľa § 389 CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 34. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila navrhovateľka. Uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 9Pc/34/2025-590 zo dňa 02.12.2025, ktorý považuje za vecne správny, zákonný, riadne a zrozumiteľne odôvodnený. Podľa jej názoru okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil, pričom odôvodnenie rozsudku poskytovalo odpovede na všetky podstatné otázky potrebné pre rozhodnutie vo veci. Navrhovateľka považovala odvolanie povinného za nedôvodné, založené na nesprávnom právnom posúdení procesnej situácie, selektívnom hodnotení dôkazov a na polemike s hodnotením dôkazov vykonaným okresným súdom. Nesúhlasila s tvrdením, že sa okresný súd nevysporiadal s procesnými námietkami povinného preskúmateľným
spôsobom, a zastávala názor, že rozhodnutie je v tejto časti dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné a plne preskúmateľné. K námietke litispendencie a údajnej procesnej dvojkoľajnosti uviedla, že zo spisu ani z procesného postupu okresného súdu nevyplýva, že by súčasne prebiehali dve samostatné konania o totožnom nároku medzi tými istými účastníkmi. Podľa jej názoru pridelenie novej spisovej značky predstavuje iba interný administratívny postup okresného súdu bez procesnoprávneho významu. Zdôraznila, že po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nedošlo k začatiu nového konania, ale k pokračovaniu v pôvodnom konaní po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí, pričom zmena spisovej značky nemá žiadny vplyv na existenciu ani rozsah uplatneného nároku. Uviedla tiež, že povinný bol počas konania zastúpený advokátom, ktorému bol poskytnutý priestor na uplatnenie všetkých procesných práv vrátane podávania návrhov, vyjadrení a prednesu záverečnej reči. Za účelovú označila námietku týkajúcu sa procesnej vady spočívajúcej v tom, že po záverečných rečiach dostala priestor na ďalšiu reakciu. Poukázala na to, že rovnaký priestor poskytol okresný súd aj povinnému, ktorý túto možnosť nevyužil. Podľa jej názoru preto nedošlo k porušeniu zásady rovnosti strán ani k žiadnej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. 35. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení uviedla, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutkového stavu a dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zdôraznila, že samotný nesúhlas účastníka s hodnotením dôkazov nepredstavuje odvolací dôvod, pokiaľ boli dôkazy vykonané zákonným spôsobom a úvahy súdu boli logicky odôvodnené. Podľa jej názoru povinný nepreukázal, že by okresný súd opomenul vykonať akýkoľvek rozhodujúci dôkaz, alebo že by vykonané dôkazy vyhodnotil v rozpore s ich obsahom. 36. K námietke, že okresný súd neodstránil nedostatky vytknuté Najvyšším súdom SR, uviedla, že po zrušení pôvodného rozhodnutia bolo dokazovanie doplnené a nanovo boli vyhodnotené príjmové a majetkové pomery účastníkov. Podľa jej názoru z odôvodnenia rozsudku jednoznačne vyplýva, akým spôsobom okresný súd hodnotil príjmy, výdavky a životnú úroveň účastníkov, a prečo dospel k záveru, že výživné vo výške 800 EUR mesačne zodpovedá zákonnému kritériu zásadne rovnakej životnej úrovne manželov podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Vo vzťahu k bytovej situácii uviedla, že zotrvala v rodinnom dome predovšetkým s cieľom zachovať stabilné prostredie pre spoločné deti a minimalizovať negatívne dôsledky rozpadu manželského spolužitia. Podľa jej názoru okresný súd správne vyhodnotil, že povinný nemôže argumentovať svojou bytovou situáciou spôsobenou vlastným rozhodnutím opustiť spoločnú domácnosť, ako dôvodom na zníženie vyživovacej povinnosti. Zároveň zdôraznila, že samotné porovnanie bývania v rodinnom dome a v byte automaticky nevypovedá o životnej úrovni účastníkov, keďže rozhodujúce sú ich celkové príjmové a majetkové pomery. 37. Navrhovateľka vo vyjadrení poukázala na zásadu rovnakej životnej úrovne manželov vyplývajúcu z § 71 Zákona o rodine a uviedla, že v konaní bola preukázaná výrazná rozdielnosť príjmových a majetkových pomerov účastníkov, ako aj rozdielnosť ich možností zabezpečovať svoje potreby. Zdôraznila, že povinný zastával manažérsku pozíciu v medzinárodnej spoločnosti, ktorá je štandardne spojená s nadpriemernými príjmami a vysokou ekonomickou bonitou. Podľa jej názoru bola rozdielnosť príjmov medzi účastníkmi objektívna, zásadná a dlhodobá. Argumentáciu povinného založenú na vysokých výdavkoch označila za vnútorné rozpornú, keďže práve existencia takýchto výdavkov podľa nej potvrdzovala jeho nadštandardnú životnú úroveň. Súčasne uviedla, že zdravotný stav povinného nepreukazoval také obmedzenie pracovnej schopnosti, ktoré by malo zásadný vplyv na jeho schopnosť plniť vyživovaciu povinnosť. Za nesprávnu považovala aj interpretáciu štruktúry jej výdavkov prezentovanú v odvolaní. Uviedla, že prostriedky poskytované na plnoletého syna K. boli určené najmä na úhradu jeho výdavkov súvisiacich s pobytom v L. a neslúžili na krytie výdavkov v mieste jej bydliska. Zároveň namietala tvrdenia povinného o výške jeho príspevkov na maloletého syna a poukazovala na to, že časť finančných prostriedkov predstavovali rodinné prídavky a daňový bonus, ktoré si povinný uplatňoval alebo poberal aj po odchode zo spoločnej domácnosti. Odvolacie dôvody uplatnené povinným, podľa navrhovateľky nemožno považovať za právne relevantné ani vecne podložené, keďže predstavovali iba subjektívny nesúhlas s výsledkom konania. Zdôraznila, že povinný neoznačil žiadny dôkaz, ktorý by okresný súd nevykonal, ani nepreukázal, že by vykonané dôkazy vyhodnotil v rozpore s ich obsahom. Zdôraznila že odvolacie námietky povinného nemajú oporu v obsahu súdneho spisu a že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil skutkové aj právne dôvody, z ktorých vychádzal. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 9Pc/34/2025-590 zo dňa 02.12.2025 potvrdil ako vecne správny a priznal jej náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 38. K vyjadreniu navrhovateľky k odvolaniu zo dňa 13.03.2026 sa vyjadril odvolateľ, ktorý uviedol, že sa nestotožnil s jej tvrdením, podľa ktorého bol napadnutý rozsudok vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený, pričom zotrval na všetkých odvolacích dôvodoch uvedených v podanom
odvolaní. Namietal, že navrhovateľka žiadnym spôsobom nevyvrátila jeho zásadnú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k určeniu výšky výživného, keďže okresný súd neuviedol konkrétnu metodiku, ani úvahu, na základe ktorej dospel k sume 800 EUR mesačne, a to ani po výhradách vyslovených Najvyšším súdom SR. Zastával názor, že samotné konštatovanie primeranosti tejto sumy bez bližšieho odôvodnenia nespĺňalo požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ďalej uviedol, že navrhovateľka nereagovala na zásadnú právnu otázku, či bolo možné priznať manželské výživné za obdobie zasahujúce do času po zániku manželstva, pričom poukázal na to, že podľa § 71 Zákona o rodine možno manželské výživné priznať len medzi manželmi počas trvania manželstva a túto podmienku okresný súd riadne neposúdil. K námietke litispendencie uviedol, že ju navrhovateľka bagatelizovala, hoci sa s ňou okresný súd nevyporiadal v súlade s požiadavkami CSP, pričom išlo o procesnú podmienku, ktorej absencia mala zásadný vplyv na zákonnosť konania. V súvislosti s hodnotením príjmov a výdavkov namietal, že navrhovateľka účelovo zjednodušila situáciu, keď jeho výdavky označila za dobrovoľné, hoci takýto záver nebolo možné prijať bez riadneho dokazovania a individuálneho posúdenia konkrétnych výdavkov. Zároveň uviedol, že navrhovateľka nesprávne interpretovala rozsah jeho plnení na deti, ktoré mali byť významne zohľadnené pri určovaní prípadnej vyživovacej povinnosti voči nej. Ďalej namietal, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom navrhovateľka tieto závery vo svojom vyjadrení nijako nevyvrátila. Na záver uviedol, že vyjadrenie navrhovateľky neobsahovalo žiadne nové skutočnosti spôsobilé spochybniť dôvodnosť podaného odvolania. 39. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - účastníkom - osobou povinnou z výživy (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom (§ 65 Civilného mimosporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie osoby povinnej z výživy nie je dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku). 40. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné, a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, a preto sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty odvolateľa nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať mu za pravdu. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné: 41. Podstatou odvolacích námietok bolo tvrdenie o existencií procesných vád konania, predovšetkým nevysporiadanie sa súdu s jeho námietkou litispendencie podľa § 159 CSP a otázkou procesnej kontinuity konania po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí dovolacím súdom. Ďalej namietal porušenie svojho práva na spravodlivý proces v súvislosti s procesným postupom okresného súdu na pojednávaní, ako aj nepreskúmateľnosť a vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súčasne vytýkal okresnému súdu nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu, najmä pri posudzovaní potrieb domácnosti, rozsahu plnení poskytovaných deťom, potrieb navrhovateľky, ako aj jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci pri aplikácii zásady rovnakej životnej úrovne manželov, korektívu dobrých mravov, bytových pomerov účastníkov, ako aj nedostatočné zohľadnenie jeho pracovných a zdravotných pomerov. V neposlednom rade namietal, že okresný súd ani po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí Najvyšším súdom SR dostatočne neodstránil vytknuté nedostatky, keď neuviedol presvedčivé a preskúmateľné dôvody, na základe ktorých dospel práve k určeniu manželského výživného vo výške 800 eur mesačne. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na určenie manželského výživného zamietne, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 42. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s § 67 CMP odvolací súd z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/
týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP. 43. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri rozhodovaní vo veci bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoR/4/2025 zo dňa 30. apríla 2025, ktorým boli predchádzajúce rozhodnutia súdov nižších stupňov zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v ods. 17 zdôraznil potrebu presného a preskúmateľného ustálenia všetkých rozhodujúcich skutkových okolností, keď uviedol: „Aby rozhodnutie o určení výživného medzi manželmi bolo preskúmateľné, je potrebné, aby bolo v prvom rade zrejmé (a teda aby to i matematicky sedelo), z akých príjmov manželov súdy vychádzali. V danom prípade je nezrozumiteľné rozpätie súm (od 800 do 1 260 eur), ku ktorým súdy pri príjme navrhovateľky dospeli v rozhodnom období pri súčasnom konštatovaní, že v rozhodnom období jej príjem predstavoval sumu 11 038,68 eur (pri akomkoľvek spôsobe výpočtu nemožno dospieť k týmto sumám a zavádzajúco pôsobí potom i stanovené rozpätie). Ďalej nie je zrejmé, akým spôsobom bola zohľadnená povinným plnená vyživovacia povinnosť voči deťom. Rovnako nedostatočne a nezrozumiteľne je vyjadrená suma výdavkov (z ktorej teda súdy vychádzali) pokiaľ ide o povinného, a toto platí i pre konečnú sumu výživného, ku ktorej súdy dospeli. Kým uvedené jednotlivé premenné nebudú jasne súdmi ustálené, nie je možné ani skúmať životnú úroveň (jej rovnosť) účastníkov konania.“ Uvedený právny názor predstavoval pre odvolací súd záväzné východisko pri preskúmavaní napadnutého rozsudku. 44. V nadväznosti na uvedené odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie okresného súdu teda nielen z hľadiska odvolacích námietok uplatnených odvolateľom, ale aj z pohľadu rešpektovania záväzného právneho názoru dovolacieho súdu. Osobitne preto skúmal, či súd prvej inštancie v ďalšom konaní odstránil nedostatky vytknuté dovolacím súdom, najmä či jednoznačne ustálil príjmové a výdavkové pomery účastníkov konania, preskúmateľným spôsobom zohľadnil plnenia poskytované odvolateľom na výživu spoločných detí a či svoje závery o výške manželského výživného založil na zrozumiteľných skutkových a právnych úvahách umožňujúcich preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia. 45. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní odstránil nedostatky vytknuté dovolacím súdom v uznesení sp. zn. 6CdoR/4/2025. Zo skutkových zistení okresného súdu po doplnenom dokazovaní už jednoznačne vyplýva, z akých príjmov a výdavkov účastníkov konania vychádzal, akým spôsobom zohľadnil plnenie vyživovacej povinnosti povinného voči spoločným deťom a z akých úvah vyvodil záver o dôvodnosti i rozsahu priznanej vyživovacej povinnosti. Pokiaľ išlo o navrhovateľku, bolo preukázané, že v rozhodnom období od 24.08.2022 do 03.05.2023 dosiahla príjem z nemocenských dávok za mesiace august a september 2022 vo výške 1.643,80 EUR a príjem zo závislej činnosti za obdobie október 2022 až apríl 2023 vo výške 11.038,68 EUR, teda celkový príjem 12.682,48 EUR. Pri prepočte na rozhodné obdobie predstavoval jej priemerný mesačný čistý príjem 1.409,16 EUR. Z vykonaného dokazovania zároveň vyplynulo, že navrhovateľka zabezpečovala každodenný chod domácnosti, osobnú starostlivosť o maloletého syna a podstatnú časť potrieb oboch detí, pričom jej pravidelné mesačné výdavky spojené s bývaním, stravou, dopravou, energiami, údržbou domácnosti a zabezpečovaním potrieb členov domácnosti dosahovali približne 1.300 EUR mesačne. 46. Vo vzťahu k povinnému z výživy bolo z mzdových listov zamestnávateľa Ernst & Young, s.r.o. preukázané, že v období od augusta 2022 do apríla 2023 dosiahol čistý príjem v celkovej výške 45.859,51 eur, čo predstavovalo priemerný mesačný príjem 5.095,50 eur. Súčasne bolo preukázané, že povinný na výživu navrhovateľky počas celého rozhodného obdobia neprispieval žiadnou sumou. Okresný súd sa podrobne zaoberal aj jednotlivými výdavkami deklarovanými povinným a správne rozlíšil medzi výdavkami pravidelnými a výdavkami jednorazového alebo občasného charakteru. Rovnako správne prihliadol na skutočnosť, že nie všetky deklarované náklady bolo možné považovať za nevyhnutné alebo odôvodnené v rozsahu tvrdenom povinným. Ani po zohľadnení jeho preukázaných výdavkov však nebolo sporné, že jeho disponibilné finančné prostriedky výrazne presahovali finančné možnosti navrhovateľky. V podrobnostiach v tejto časti odôvodnenia sa odkazuje odvolacím súdom na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods.1, 2 CSP. 47. Odvolací súd považuje za dôležité aj to, že okresný súd dostatočne objasnil spôsob zohľadnenia vyživovacej povinnosti účastníkov voči spoločným deťom. Bolo ustálené, že povinný na plnoletého K. mesačne vynakladal približne 433,26 eur a na maloletého K. približne 379 eur mesačne. Na druhej strane navrhovateľka zabezpečovala každodennú osobnú starostlivosť o deti, ich bývanie, stravovanie, hygienické potreby, ošatenie, školské potreby a celkový chod domácnosti. Odvolací súd sa
stotožňuje so záverom okresného súdu, že po zohľadnení peňažných plnení povinného a naturálnych plnení navrhovateľky bola vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom plnená v zásade porovnateľným rozsahom, a preto nebolo dôvodu znižovať rozsah manželskej vyživovacej povinnosti povinného z dôvodu jeho plnení poskytovaných deťom nad rámec zistení, ktoré už okresný súd zohľadnil. Pokiaľ išlo o samotnú výšku priznanej vyživovacej povinnosti, odvolací súd zdôrazňuje, že suma 800 eur mesačne nepredstavuje výsledok mechanického porovnania príjmov účastníkov, ale je výsledkom celkového zhodnotenia ich životnej úrovne, možností, schopností a majetkových pomerov v zmysle § 71 ods. 1 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že priemerný mesačný príjem povinného vo výške 5.095,50 eur viac ako trojnásobne prevyšoval priemerný mesačný príjem navrhovateľky vo výške 1.409,16 eur. Súčasne navrhovateľka zabezpečovala osobnú starostlivosť o domácnosť a deti, zatiaľ čo povinný túto formu plnenia vyživovacej povinnosti neposkytoval. Aj po zohľadnení nákladov deklarovaných povinným, vrátane nákladov spojených s bývaním, výživou detí a vlastnými životnými potrebami, mu zostával podstatný disponibilný príjem prevyšujúci životnú úroveň navrhovateľky. Odvolací súd považuje za podstatné i to, že priznanie výživného vo výške 800 eur mesačne nevedie k neprimeranému zvýhodneniu navrhovateľky, no ani k úplnému vyrovnaniu príjmov účastníkov. Naopak, po jeho priznaní zostáva príjmová a majetková situácia povinného naďalej výrazne priaznivejšia než situácia navrhovateľky. Priznaná suma však, napriek uvedenému predstavuje primeraný príspevok smerujúci k naplneniu zákonnej požiadavky, aby životná úroveň manželov počas trvania manželstva bola v zásade rovnaká. Zároveň zodpovedá rozsahu rozdielu medzi ekonomickými možnosťami účastníkov, reflektuje starostlivosť navrhovateľky o domácnosť a deti a primerane zohľadňuje aj plnenia, ktoré povinný poskytoval spoločným deťom. Odvolací súd preto dospel k záveru, že suma 800 eur mesačne je vzhľadom na všetky zistené okolnosti prípadu vecne odôvodnená, primeraná, pričom zodpovedá účelu inštitútu manželského výživného i požiadavkám preskúmateľnosti formulovaným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. 48. Napriek tomu, že odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a dostatočne odôvodnené, považuje za potrebné vyjadriť sa aj k jednotlivým odvolacím námietkam odvolateľa. Uvedené odvolacie námietky podrobil preskúmaniu v rozsahu danom ustanoveniami Civilného mimosporového poriadku a dospel k záveru, že nie sú dôvodné. Námietky odvolateľa totiž buď vychádzajú z nesprávnej interpretácie procesného postupu súdu prvej inštancie, alebo z odlišného hodnotenia vykonaných dôkazov, pričom nepreukazujú existenciu takej vady konania, nesprávnosti skutkových zistení alebo nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá by mohla mať za následok zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd pre úplnosť vyjadruje k jednotlivým okruhom odvolacej argumentácie nasledovne. 49. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odvolateľa týkajúcu sa existencie prekážky litispendencie podľa § 159 CSP, založenú na tvrdení, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí dovolacím súdom bolo vo veci vedené nové konanie, odvolací súd ju nepovažuje za dôvodnú. Zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoR/4/2025 zo dňa 30.04.2025 boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Právnym následkom takéhoto rozhodnutia dovolacieho súdu nie je začatie nového konania, ale pokračovanie v pôvodnom konaní pri rešpektovaní záväzného právneho názoru dovolacieho súdu. Zrušenie rozhodnutí preto neodstraňuje procesnoprávne účinky návrhu na začatie konania, nezakladá novú vec, ale spôsobuje návrat konania do štádia určeného zrušujúcim rozhodnutím. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že po vrátení veci dovolacím súdom bola z administratívno- evidenčných dôvodov vedená pod novou spisovou značkou 9Pc/34/2025, a to v súlade s rozvrhom práce súdu a pravidlami evidencie súdnych vecí podľa Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy. Pridelenie novej spisovej značky má výlučne evidenčno- organizačný charakter a samo osebe nemá vplyv na zachovanie procesnej kontinuity konania ani na procesnoprávne účinky už vykonaných procesných úkonov. Nezakladá, preto vznik nového konania ani novej veci. 50. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že po vrátení veci dovolacím súdom zostal nezmenený predmet konania, ktorým bolo určenie manželského výživného za obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023. Nezmenili sa ani účastníci konania, skutkový základ uplatneného nároku ani samotný návrh, o ktorom sa rozhodovalo. Predmetom konania bol počas celého jeho priebehu ten istý nárok navrhovateľky uplatnený návrhom doručeným súdu dňa 24.08.2022. Procesná kontinuita konania tak zostala zachovaná a z procesného hľadiska išlo po celý čas o tú istú vec. 51. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd pripomína, že prekážka litispendencie podľa § 159 CSP predpokladá súbežnú existenciu dvoch samostatných konaní medzi tými istými účastníkmi o tom
istom predmete konania. V prejednávanej veci však žiadne dve súbežne vedené konania neexistujú. Po zrušení rozhodnutí dovolacím súdom sa na okresnom súde naďalej vedie tá istá vec, iba pod novým evidenčným označením. Už z tohto dôvodu nemohla vzniknúť prekážka litispendencie, keďže absentuje jej základný zákonný predpoklad, a to existencia dvoch paralelne prebiehajúcich konaní o totožnom predmete. Ani odvolateľom tvrdená okolnosť, že jeho pôvodnému právnemu zástupcovi mala byť zo strany okresného súdu poskytnutá informácia o potrebe predloženia nového plnomocenstva, nie je spôsobilá založiť existenciu prekážky litispendencie, alebo zmeniť právnu povahu prejednávanej veci. Právna povaha konania sa neposudzuje podľa administratívnej komunikácie medzi účastníkom konania a súdom, ale podľa obsahu súdneho spisu, procesných účinkov vykonaných úkonov a právnych následkov rozhodnutia dovolacieho súdu. Prípadné administratívne informácie poskytnuté účastníkom konania preto nemôžu mať vplyv na zachovanie alebo zánik procesnej kontinuity konania. Pripomína vo vzťahu ku svojim záverom odvolací súd, že podľa § 159 ods. 5 veta druhá vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy (ďalej len „Spravovací a kancelársky poriadok“), ak dovolací súd nerozhodne inak, po zrušení veci na základe mimoriadneho opravného prostriedku sa vec zapíše do súdneho registra tomu senátu alebo samosudcovi, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením; vec sa vedie pod novou spisovou značkou a súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí na spisovom obale a v súdnom registri, kde sa vyznačí aj výsledok konania o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak kasačný súd nerozhodne inak, po zrušení veci na základe kasačnej sťažnosti sa vec zapíše do súdneho registra tomu senátu alebo sudcovi, ktorý vo veci rozhodoval pred jej zrušením; vec sa vedie pod novou spisovou značkou a súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí na spisovom obale a v súdnom registri, kde sa vyznačí aj výsledok konania o kasačnej sťažnosti. Odvolací súd zároveň konštatuje, že predmetná právna úprava nenašla v odvolacej argumentácii odvolateľa žiadne vecné uplatnenie, keďže odvolateľ z nej nevyvodzuje žiadne konkrétne právne závery relevantné pre preskúmavanú vec. 52. Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd mal výslovne deklarovať, či ide o pokračovanie pôvodného konania alebo o nové konanie, odvolací súd uvádza, že procesná kontinuita konania jednoznačne vyplýva už zo samotného výroku zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoR/4/2025 a z procesného stavu veci, v zmysle ktorého nešlo o nové začatie konania, ale o pokračovanie pôvodného konania po zrušení skorších rozhodnutí súdov nižších stupňov. Za tejto situácie nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie osobitným výrokom alebo procesným rozhodnutím deklaroval skutočnosť, ktorá priamo vyplývala zo zákonných účinkov zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu. 53. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj nadväzujúcu argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej by v prípade vedenia nového konania absentovali hmotnoprávne podmienky na priznanie manželského výživného po zániku manželstva. Keďže v prejednávanej veci nešlo o nové konanie začaté po rozvode manželstva účastníkov, ale o pokračovanie konania začatého ešte počas trvania manželstva návrhom doručeným okresnému súdu dňa 24.08.2022, uvedená argumentácia nemá skutkový ani právny základ. Predmetom konania bolo posúdenie nároku na manželské výživné za obdobie trvania manželstva, teda za obdobie od podania návrhu do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva dňa 03.05.2023. Odvolací súd preto konštatuje, že postup súdu prvej inštancie nevykazuje pochybenie týkajúce sa posúdenia procesných podmienok konania, kontinuita konania bola zachovaná a neexistoval ani dôvod na zastavenie konania pre prekážku litispendencie. 54. K odvolaciemu dôvodu pod označením 1.2. odvolania, osobitne odvolací súd uvádza, že ho po vykonaní odvolacieho prieskumu nepovažoval za nedôvodný. Argumentácia odvolateľa bola založená na predpoklade, že po vrátení veci dovolacím súdom bolo začaté nové konanie. Ako však už bolo uvedené vyššie, tento predpoklad je nesprávny. Návrh na určenie manželského výživného bol podaný dňa 24.08.2022, teda v čase, keď manželstvo účastníkov nepochybne existovalo. Týmto dňom sa začalo konanie a týmto dňom sa zároveň posudzovalo splnenie hmotnoprávnych podmienok nároku podľa § 71 Zákona o rodine. Neskorší zánik manželstva dňa 03.05.2023 nemal za následok zánik už prebiehajúceho konania, ale iba časové obmedzenie obdobia, za ktoré bolo možné manželské výživné priznať. Práve z tohto dôvodu okresný súd správne posudzoval nárok iba za obdobie od podania návrhu do právoplatnosti rozsudku o rozvode. Ak by bol prijatý výklad prezentovaný povinným, znamenalo by to, že každé zrušenie rozhodnutia dovolacím súdom po rozvode manželstva by automaticky viedlo k zániku možnosti rozhodnúť o už riadne uplatnenom nároku. Takýto záver by zjavne viedol k rozporu s účelom dovolacieho konania aj s princípom právnej ochrany subjektívnych práv. Rozhodujúce preto nebolo, že v čase opätovného rozhodovania súdu prvej inštancie už manželstvo účastníkov neexistovalo, ale
skutočnosť, že nárok bol uplatnený počas jeho trvania a súd rozhodoval o období, počas ktorého manželstvo účastníkov existovalo. 55. Pokiaľ išlo o odvolací dôvod označený odvolateľom pod bodom 1.3. odvolania, tak ani tento odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodný. Zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.12.2025 (č. l. 580 a nasl. spisu) vyplýva, že po prednesení záverečných návrhov poskytol okresný súd stranám priestor na vyjadrenie sa k argumentom protistrany. Následne rovnakú možnosť poskytol aj povinnému, resp. jeho právnemu zástupcovi. Aj keby bolo možné predmetný procesný postup považovať za určitú odchýlku od obvyklej postupnosti jednotlivých procesných úkonov, nebolo preukázané, že by tým došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní alebo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Podstatné je, že možnosť reagovať na prednesy protistrany bola zachovaná obom účastníkom konania. Povinnému nebola odňatá možnosť vyjadriť sa k argumentácii navrhovateľky, navrhovať dôkazy ani uplatňovať ostatné procesné práva. Zo súdneho spisu zároveň nevyplýva, že by okresný súd po uvedených vyjadreniach vykonal ďalšie dokazovanie alebo založil svoje rozhodnutie na nových skutkových tvrdeniach, ku ktorým by sa povinný nemohol vyjadriť. Navyše z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 2.decembra 2025 (č. l. 586 spisu) vyplýva, že na otázku okresného súdu, či chce právny zástupca povinného ešte využiť právo vyjadriť sa k stanovisku navrhovateľky, uviedol, že nie. Samotný povinný tak mal vytvorený procesný priestor na uplatnenie svojich práv, ktorý sa rozhodol nevyužiť. Za týchto okolností preto odvolací súd nemohol dospieť k záveru, že by namietaný procesný postup súdu prvej inštancie mal akýkoľvek reálny dopad na možnosť povinného vykonávať jeho procesné práva, alebo že predstavoval takú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 56. Pokiaľ ide o odvolací dôvod označený odvolateľom pod bodom 1.4. odvolania, odvolací súd uvádza, že tento neobsahuje novú skutkovú ani právnu argumentáciu, ale predstavuje iba sumarizáciu a opätovné zdôraznenie námietok, s ktorými sa odvolací súd už vysporiadal vyššie. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí dovolacím súdom nedošlo k začatiu nového konania, ale k pokračovaniu v pôvodnom konaní, nebol daný dôvod na posudzovanie prekážky litispendencie podľa § 159 CSP. Rovnako neobstojí ani argumentácia odvolateľa o absencii hmotnoprávnych podmienok nároku podľa § 71 Zákona o rodine, keďže nárok na manželské výživné bol uplatnený počas trvania manželstva a okresný súd rozhodoval o období, počas ktorého manželstvo účastníkov ešte existovalo. Odvolací súd súčasne nezistil ani existenciu takej vady konania, ktorá by zakladala porušenie práva odvolateľa na spravodlivý proces. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie konal a rozhodoval o tom istom návrhu na začatie konania doručenom okresnému súdu dňa 24.08.2022, pri zachovaní procesnej kontinuity konania a v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6CdoR/4/2025. Žiadna z procesných námietok uplatnených odvolateľom nepreukazuje existenciu vady konania podľa § 365 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) CSP, ktorá by mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo odôvodňovala jeho zrušenie. 57. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej námietke pod označením bodu 2. odvolania o nerešpektovaní záväzného právneho názoru dovolacieho súdu okresným súdom uvádza, že sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6CdoR/4/2025 vytkol súdom nižších stupňov nedostatočnú preskúmateľnosť rozhodnutia, najmä pokiaľ išlo o ustálenie príjmov účastníkov, zohľadnenie plnení poskytovaných deťom a vysvetlenie úvah vedúcich ku konečnej výške manželského výživného. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie doplnil dokazovanie, opätovne vykonal výsluch účastníkov a konkretizoval rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal. Predovšetkým presne ustálil príjem navrhovateľky. Zo správy Sociálnej poisťovne zistil výšku nemocenských dávok za august a september 2022 v celkovej sume 1.643,80 eur. Zo správy zamestnávateľa následne zistil čistú mzdu navrhovateľky za obdobie október 2022 až apríl 2023 vo výške 11.038,68 eur. Po sčítaní týchto súm dospel k celkovému príjmu navrhovateľky za rozhodné obdobie vo výške 12.682,48 eur, čo predstavuje priemerný mesačný príjem 1.409,16 eur. Rovnako konkrétne ustálil aj príjem povinného. Zo mzdových listov spoločnosti Ernst & Young, s.r.o. zistil, že za obdobie august až december 2022 dosiahol čistý príjem 24.455,92 EUR a za obdobie január až apríl 2023 čistý príjem 21.403,59 eur, spolu teda 45.859,51 eur. Priemerný čistý mesačný príjem povinného následne vyčíslil na 5.095,50 eur. Ide o údaje vyplývajúce priamo z listinných dôkazov predložených zamestnávateľom a nie o odhad, či úvahu súdu. 58. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku, že nebola zohľadnená vyživovacia povinnosť povinného voči deťom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že okresný súd zohľadnil plnenia povinného poskytované na plnoletého K. vo výške približne 433,26 eur mesačne a na maloletého K. vo výške približne 379 eur mesačne. Súčasne však vzal do úvahy, že navrhovateľka plnila svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom osobnou starostlivosťou, zabezpečovaním bývania,
stravy, hygienických potrieb, ošatenia, školských potrieb a každodenného fungovania domácnosti. Nie je preto možné vychádzať iba z peňažných plnení poskytovaných povinným a abstrahovať od naturálneho plnenia navrhovateľky, ktoré má v zmysle Zákona o rodine rovnaký význam. Pokiaľ povinný argumentuje tým, že po odpočítaní plnení poskytovaných deťom navrhovateľke zostávala určitá suma finančných prostriedkov, táto argumentácia vychádza z nesprávneho právneho základu. Nárok na manželské výživné podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine nie je podmienený stavom núdze ani preukázaním finančného deficitu. Účelom manželského výživného nie je zabezpečiť iba základné životné potreby oprávneného manžela, ale zabezpečiť zásadne rovnakú životnú úroveň manželov počas trvania manželstva. Preto samotná skutočnosť, že navrhovateľka bola schopná hradiť svoje základné potreby, nevylučuje existenciu nároku na manželské výživné. Okresný súd po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom už jednoznačne ustálil príjem navrhovateľky v rozhodnom období. Na základe potvrdení Sociálnej poisťovne a potvrdenia zamestnávateľa dospel k záveru, že navrhovateľka dosiahla za rozhodné obdobie od 24.08.2022 do 03.05.2023 celkový čistý príjem 12.682,48 eur, pozostávajúci z nemocenských dávok vo výške 1.643,80 eur a čistej mzdy vrátane daňového bonusu vo výške 11.038,68 eur. Po matematickom prepočte okresný súd ustálil jej priemerný mesačný príjem na sumu 1.409,16 eur. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, z akých konkrétnych listinných dôkazov okresný súd vychádzal a akým spôsobom k uvedenému záveru dospel, čím odstránil nedostatok preskúmateľnosti vytýkaný dovolacím súdom v predchádzajúcom rozhodnutí. Podľa odvolacieho súdu bolo potom rozhodujúce, že v rozhodnom období dosahovala navrhovateľka priemerný mesačný príjem 1.409,16 eur, zatiaľ čo povinný dosahoval priemerný mesačný príjem 5.095,50 eur. Rozdiel medzi príjmami účastníkov tak predstavoval viac ako 3.600 eur mesačne. Súčasne bolo preukázané, že povinný navrhovateľke počas celého rozhodného obdobia neposkytol na jej výživu žiadne plnenie. Za takéhoto skutkového stavu nemožno potom, podľa odvolacieho súdu hovoriť, o zásadne rovnakej životnej úrovni manželov. 59. Odvolací súd nepovažuje za správny ani záver povinného, že okresný súd rozhodol iba na základe mechanického porovnania príjmov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd posudzoval nielen príjmy účastníkov, ale aj ich výdavky, spôsob plnenia vyživovacej povinnosti voči deťom, starostlivosť o domácnosť, dôvody oddeleného života manželov, rozsah zabezpečovania potrieb spoločných detí a jednotlivé výdavkové položky deklarované povinným, pričom niektoré z nich nepovažoval za nevyhnutné alebo primerané. Okresný súd sa osobitne zaoberal nákladmi na prevádzku motorového vozidla, nákladmi na oblečenie a obuv, ako aj dobrovoľným príspevkom otcovi povinného, pričom vysvetlil, ktoré výdavky a prečo nepovažuje za relevantné pri posudzovaní schopností a možností povinného. V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 60. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, z akých príjmových a majetkových pomerov účastníkov súd prvej inštancie vychádzal, akým spôsobom zohľadnil plnenia poskytované spoločným deťom a akými úvahami sa riadil pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti povinného. Zároveň bolo preukázané, že navrhovateľka počas celého rozhodného obdobia zabezpečovala starostlivosť o spoločnú domácnosť a o deti účastníkov konania, pričom táto forma plnenia vyživovacej povinnosti má podľa ustálenej rozhodovacej praxe rovnaký význam ako plnenie peňažné. Navrhovateľka zabezpečovala bývanie, stravu, hygienu, chod domácnosti a každodenné potreby detí, zatiaľ čo povinný sa na ich výžive podieľal predovšetkým finančnými plneniami. Z uvedených dôvodov nemožno akceptovať argumentáciu odvolateľa smerujúcu k tomu, aby boli ním poskytované plnenia na deti zohľadnené výlučne v jeho prospech, bez súčasného prihliadnutia na osobnú starostlivosť poskytovanú navrhovateľkou. Odvolací súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľka počas časti rozhodného obdobia poberala nemocenské dávky z dôvodu práceneschopnosti a následne dosahovala príjem zo závislej činnosti podstatne nižší, než bol príjem povinného. Naopak, povinný vykonával manažérsku pozíciu v medzinárodnej spoločnosti a dosahoval nadštandardný príjem, ktorý mu aj po zohľadnení jeho odôvodnených výdavkov zabezpečoval výrazne vyššiu životnú úroveň, ako mala navrhovateľka. Pri posudzovaní primeranosti priznanej sumy je potrebné zdôrazniť, že cieľom manželského výživného nie je mechanické vyrovnanie príjmov účastníkov. Priznanie výživného vo výške 800 EUR mesačne preto nepredstavuje úplné odstránenie rozdielov v ich majetkových a príjmových pomeroch, ale iba primerané zmiernenie existujúcej disproporcie pri súčasnom rešpektovaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného. Aj po zaplatení uvedenej sumy zostáva životná úroveň povinného, v posudzovanom období, objektívne vyššia než životná úroveň navrhovateľky. 61. Odvolací súd preto dospel k záveru, že výživné vo výške 800 eur mesačne nemožno považovať za arbitrárne alebo neprimerané. Naopak, ide o sumu, ktorá zodpovedá zisteným príjmovým a majetkovým
pomerom účastníkov, rozsahu starostlivosti navrhovateľky o domácnosť a deti, ako aj zásade, podľa ktorej má byť životná úroveň manželov počas trvania manželstva v zásade rovnaká. Skutočnosť, že okresný súd nevyjadril svoju úvahu prostredníctvom exaktného matematického modelu, nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia, keďže právna úprava ani ustálená súdna prax takýto postup nevyžadujú. Podstatné je, že úvahy okresného súdu sú z rozhodnutia zreteľne identifikovateľné, logicky na seba nadväzujú a umožňujú preskúmať správnosť jeho skutkových aj právnych záverov. Z uvedeného dôvodu nemožno napadnutý rozsudok považovať za nepreskúmateľný ani za rozhodnutie vydané v rozpore so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu. 62. Najvyšší súd SR v odseku 17 svojho zrušujúceho uznesenia výslovne uviedol, že preskúmateľnosť rozhodnutia o určení manželského výživného predpokladá jednoznačné ustálenie všetkých rozhodujúcich premenných, teda predovšetkým príjmov oboch manželov, rozsahu zohľadnenia vyživovacej povinnosti povinného voči deťom, relevantných výdavkov účastníkov, a napokon aj vysvetlenie úvah vedúcich ku konečnej výške priznaného výživného. Dovolací súd zároveň zdôraznil, že tieto skutkové východiská musia byť vyjadrené spôsobom, ktorý je nielen logický, ale aj matematicky overiteľný, pretože až po ich riadnom ustálení možno skúmať, či bola medzi manželmi zachovaná zásada zásadne rovnakej životnej úrovne podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd tento záväzný právny názor v plnom rozsahu rešpektoval a napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal práve z pohľadu otázok, ktoré dovolací súd označil za nedostatočne objasnené. Na rozdiel od pôvodného rozhodnutia boli príjmové pomery navrhovateľky v napadnutom rozsudku konkretizované a matematicky vyjadrené. Okresný súd vychádzal z nemocenských dávok vyplatených v auguste a septembri 2022 v celkovej výške 1.643,80 eur a zo správy zamestnávateľa, z ktorej zistil čistý príjem navrhovateľky za obdobie október 2022 až apríl 2023 vo výške 11.038,68 eur. Po ich sčítaní dospel k celkovej sume 12.682,48 eur, pričom po matematickom prepočte ustálil priemerný mesačný príjem navrhovateľky na sumu 1.409,16 eur. Tým bol odstránený nedostatok vytýkaný dovolacím súdom, spočívajúci v tom, že z predchádzajúcich rozhodnutí nebolo možné zistiť, akým spôsobom súdy dospeli k jednotlivým hodnotám uvádzaným pri príjme navrhovateľky. Rovnako boli jednoznačne ustálené príjmové pomery povinného. Okresný súd vychádzal z mzdových listov doručených zamestnávateľom Ernst & Young, s.r.o., z ktorých zistil čistý príjem povinného za obdobie august až december 2022 vo výške 24.455,92 eur a za obdobie január až apríl 2023 vo výške 21.403,59 eur. Celkový čistý príjem povinného za sledované obdobie tak predstavoval 45.859,51 eur, čo po matematickom prepočte zodpovedá priemernému mesačnému príjmu 5.095,50 eur. Ide o údaje priamo vyplývajúce z listinných dôkazov a ich správnosť účastník konania nespochybnil. 63. Odvolací súd ďalej konštatuje, že okresný súd sa následne zaoberal aj tou otázkou, ktorú Najvyšší súd SR ako súd dovolací považoval za nedostatočne objasnenú, a to rozsahom plnenia vyživovacej povinnosti povinného voči spoločným deťom. V odôvodnení rozsudku výslovne uviedol, že povinný v rozhodnom období poskytoval na plnoletého K. mesačne približne 433,26 eur a na maloletého K. približne 379 eur. Súčasne však vyhodnotil, že navrhovateľka zabezpečovala starostlivosť o deti formou každodennej osobnej starostlivosti, bývania, stravy, hygienických potrieb, ošatenia, školskej prípravy a ostatných nákladov spojených s chodom domácnosti. Z uvedeného následne vyvodil záver, že vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom bola plnená porovnateľnou mierou, hoci rozdielnou formou. Nemožno preto súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd plnenia poskytované deťom vôbec nezohľadnil. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé nielen to, v akej výške ich zohľadnil, ale aj aký význam im prisúdil pri hodnotení celkových majetkových pomerov účastníkov. Rovnako nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že neboli ustálené výdavky povinného. Okresný súd podrobne reprodukoval jednotlivé výdavkové položky uvádzané povinným a zároveň vysvetlil, ktoré z nich považoval za nadhodnotené, neprimerané alebo právne menej významné. Osobitne sa zaoberal nákladmi na oblečenie a obuv, výdavkami spojenými s prevádzkou motorového vozidla, ako aj dobrovoľným príspevkom otcovi povinného. Následne dospel k záveru, že mesačné výdavky povinného predstavovali sumu 2.583,42 eur, z ktorej pri ďalšom hodnotení vychádzal. Aj táto premenná, ktorú dovolací súd považoval v predchádzajúcom konaní za nejasnú, bola teda v novom konaní konkrétne ustálená. 64. Pokiaľ išlo o samotnú konečnú sumu výživného, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že dovolací súd nepožadoval vytvorenie matematického vzorca, na základe ktorého by bolo možné mechanicky vypočítať presnú výšku manželského výživného. Z jeho rozhodnutia vyplýva požiadavka, aby boli matematicky overiteľným spôsobom ustálené jednotlivé premenné, z ktorých následne súd pri svojej úvahe vychádza. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi totiž nie je založená na exaktnom algoritme, ale na individuálnom posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. V preskúmavanej veci okresný súd, tak ako odvolací súd už opakovane uviedol vyššie, vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka dosahovala priemerný čistý mesačný príjem 1.409,16 eur, zatiaľ čo povinný priemerný
čistý mesačný príjem 5.095,50 eur. Rozdiel medzi príjmami účastníkov tak predstavoval viac ako 3.600 eur mesačne. Súčasne bolo preukázané, že povinný navrhovateľke počas trvania manželstva po opustení spoločnej domácnosti na jej výživu neprispieval vôbec. Ďalej bolo zistené, že navrhovateľka zabezpečovala chod domácnosti a osobnú starostlivosť o deti, pričom jej vlastné mesačné výdavky spojené s domácnosťou a zabezpečovaním potrieb rodiny sa pohybovali približne na úrovni 1.300 eur mesačne. Za týchto okolností nemožno považovať úvahu okresného súdu o priznaní výživného vo výške 800 eur mesačne za svojvoľnú alebo nepreskúmateľnú. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, z akých skutkových údajov vychádzal, akým spôsobom vyhodnotil príjmy a výdavky účastníkov, akým spôsobom zohľadnil vyživovaciu povinnosť voči deťom a na základe akých úvah dospel k záveru, že suma 800 eur mesačne predstavuje primeraný príspevok smerujúci k zmierneniu zjavnej disproporcie životnej úrovne manželov v rozhodnom období. 65. Ak povinný v odvolaní vychádzal z predpokladu, že všetky finančné prostriedky, ktoré v rozhodnom období poskytoval spoločným deťom, automaticky znižovali potreby navrhovateľky alebo predstavovali finančné prostriedky, ktoré mohla navrhovateľka použiť na svoju vlastnú výživu, tak odvolací súd sa s takýmto záverom nestotožňuje. Zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.09.2025 vyplýva, že navrhovateľka výslovne uviedla, že plnoletému K. povinný hradil prenájom bytu v L. vo výške 300 eur mesačne, vreckové vo výške 100 eur mesačne, telefón a životné poistenie. Zároveň však uviedla, že uvedené plnenia pokrývali predovšetkým náklady súvisiace so štúdiom a pobytom K. v L.. V čase, keď sa K. zdržiaval v mieste bydliska navrhovateľky, či už počas víkendov, skúškových období alebo iných období pobytu doma, zabezpečovala jeho stravovanie, bývanie, energie, hygienické potreby a ostatné bežné potreby práve navrhovateľka. Z uvedeného je zrejmé, že suma približne 433,26 eur mesačne poskytovaná plnoletému K. nepredstavovala finančné prostriedky určené navrhovateľke ani plnenia, ktoré by mohla použiť na uspokojovanie svojich vlastných potrieb. Išlo o plnenia účelovo určené na zabezpečenie potrieb plnoletého syna spojených najmä s jeho štúdiom mimo domácnosti. Rovnako nemožno prisvedčiť ani argumentácii povinného vo vzťahu k maloletému K.. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by všetky náklady spojené s jeho výchovou a výživou znášal povinný. Naopak, navrhovateľka naďalej zabezpečovala každodennú osobnú starostlivosť o maloletého, jeho bývanie, stravu, hygienu, školské potreby, zdravotnú starostlivosť a ostatné potreby súvisiace s jeho výchovou. Finančné plnenia poskytované povinným, preto nemožno izolovať od naturálnej formy plnenia vyživovacej povinnosti navrhovateľkou, keďže obe formy plnenia majú podľa Zákona o rodine rovnaký právny význam. 66. Odvolací súd nepovažuje za správny postup povinného, ktorý pri svojej argumentácii mechanicky odpočítava sumu približne 433,26 eur mesačne poskytovanú plnoletému K. a sumu približne 379 eur mesačne poskytovanú maloletému K. od celkových nákladov domácnosti a následne z toho vyvodzuje záver, že navrhovateľke zostával dostatočný finančný priestor na zabezpečenie jej potrieb. Takýto výpočet nezohľadňuje skutočný účel jednotlivých plnení, rozsah osobnej starostlivosti navrhovateľky, ani reálnu štruktúru nákladov domácnosti zistenú vykonaným dokazovaním. Navyše, predmetom konania nebolo určenie vyživovacej povinnosti k deťom, ale určenie manželského výživného. Pri posudzovaní nároku podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, nie je rozhodujúce izolovane skúmať, aká suma zostávala navrhovateľke po úhrade jednotlivých nákladov domácnosti, ale posúdiť celkovú životnú úroveň oboch manželov, ich príjmové a majetkové pomery, ako aj spôsob, akým si plnili svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k rodine. Ani samotný záver povinného o neexistencii „deficitu“ na strane navrhovateľky, preto nie je právne významný. Nárok na manželské výživné nie je podmienený stavom núdze ani preukázaním neschopnosti oprávneného manžela zabezpečiť si základné životné potreby. Účelom manželského výživného nie je odstraňovanie stavu hmotnej núdze, ale zabezpečenie zásady v zásade rovnakej životnej úrovne manželov počas trvania manželstva. Práve z tohto pohľadu je potrebné hodnotiť aj plnenia poskytované deťom, ktoré samy osebe nemôžu viesť k záveru o nedôvodnosti nároku navrhovateľky na manželské výživné. 67. Pokiaľ povinný v odvolaní poukazuje na otázku uplatňovania daňového bonusu a poberania prídavkov na dieťa, odvolací súd uvádza, že prípadné porušenie daňových, sociálnych alebo iných administratívnoprávnych predpisov nie je predmetom tohto konania, a preto sa ním súdy v tomto konaní osobitne nezaoberali. Nemožno však prehliadnuť, že daňový bonus a prídavok na dieťa predstavujú zákonom upravené formy štátnej podpory smerujúce k zabezpečovaniu potrieb dieťaťa a nie plnenia určené na výživu druhého manžela. Z uvedeného dôvodu ani prípadné poberanie týchto plnení povinným nemôže byť bez ďalšieho považované za jeho vlastný príspevok na výživu navrhovateľky, alebo za okolnosť spôsobilú znížiť rozsah jeho manželskej vyživovacej povinnosti. Naopak v prípade, ak časť plnení poskytovaných v prospech spoločného dieťaťa bola krytá prostredníctvom daňového bonusu alebo rodinných prídavkov poskytovaných štátom, nemožno takúto časť bez ďalšieho považovať
za plnenie realizované výlučne z vlastných finančných prostriedkov povinného. Odvolací súd preto nepovažuje za správnu argumentáciu povinného, ktorou sa snaží preukázať, že ním poskytované plnenia v prospech detí vylučovali alebo podstatne obmedzovali dôvodnosť nároku navrhovateľky na manželské výživné. Aj po zohľadnení všetkých plnení poskytovaných deťom zostáva rozhodujúcou skutočnosťou výrazný nepomer v životnej úrovni účastníkov konania. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľka v rozhodnom období dosahovala priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1.409,16 eur, zatiaľ čo povinný dosahoval priemerný čistý mesačný príjem vo výške 5.095,50 eur, pričom navrhovateľke počas celého rozhodného obdobia neposkytol na jej výživu žiadne plnenie. Práve táto okolnosť predstavuje rozhodujúce hľadisko pre posúdenie dôvodnosti nároku na manželské výživné podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine. 68. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia neznamená právo na to, aby súd prevzal jeho právny názor alebo aby sa podrobne vysporiadal s každou jednotlivou argumentáciou spôsobom zodpovedajúcim predstavám účastníka konania. Pre naplnenie požiadaviek spravodlivého procesu postačuje, aby boli v rozhodnutí jasne identifikované skutkové zistenia, právne úvahy a dôvody, ktoré viedli súd k prijatému záveru. Túto požiadavku napadnutý rozsudok spĺňa. 69. K odvolacej námietke označenej pod bodom 4. odvolania odvolací súd uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú. Pokiaľ povinný namieta, že okresný súd nesprávne právne posúdil korektív dobrých mravov a otázku bývania účastníkov, odvolací súd v prvom rade konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd pri posudzovaní životnej úrovne účastníkov úplne opomenul bytové pomery účastníkov, alebo ich nepovažoval za súčasť životnej úrovne. Naopak, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že okresný súd sa bytovou situáciou oboch účastníkov zaoberal a túto okolnosť pri svojich úvahách zohľadnil. Okresný súd neoznačil za rozporné s dobrými mravmi samotné poukazovanie povinného na rozdielnu kvalitu bývania účastníkov, ale jeho požiadavku, aby bola nižšia úroveň jeho bývania bez ďalšieho hodnotená v jeho prospech pri posudzovaní životnej úrovne, a to za situácie, keď predmetný stav vznikol v dôsledku jeho vlastného rozhodnutia opustiť spoločnú domácnosť a zabezpečiť si bývanie v prenajatom byte. 70. Odvolací súd súhlasí s povinným v tom, že kvalita bývania bezpochyby predstavuje jednu z významných zložiek životnej úrovne človeka. Rovnako nemožno spochybňovať, že bývanie v rodinnom dome a bývanie v dvojizbovom byte môžu predstavovať rozdielne bytové podmienky. Na druhej strane však pri posudzovaní životnej úrovne nemožno abstrahovať od okolností, za ktorých jednotlivé bytové pomery vznikli, ani od osoby, ktorá konkrétne náklady a obmedzenia znáša. V prejednávanej veci bolo preukázané, že navrhovateľka neobývala predmetný rodinný dom sama, ale spolu so spoločnými deťmi účastníkov konania. Súčasne bolo preukázané, že náklady spojené s užívaním tejto nehnuteľnosti znášala v rozhodnom období v podstatnej miere navrhovateľka a že zabezpečovala aj každodenný chod domácnosti. Samotná existencia možnosti bývať v rodinnom dome, preto bez ďalšieho neznamená vyššiu životnú úroveň navrhovateľky, najmä, ak táto forma bývania bola spojená s povinnosťou zabezpečovať potreby spoločných detí a hradiť náklady spojené s prevádzkou domácnosti. 71. Zároveň nemožno opomenúť, že povinný sa z rodinného domu odsťahoval na základe vlastného rozhodnutia. Ak následne vynakladal finančné prostriedky na nájomné a energie spojené s bývaním v prenajatom byte, išlo o náklady vyplývajúce z jeho individuálneho rozhodnutia o spôsobe bývania po rozpade spoločného spolužitia. Táto okolnosť nevylučuje ich zohľadnenie pri posudzovaní jeho výdavkov, nemôže však sama osebe viesť k záveru o nižšej životnej úrovni povinného, alebo k zníženiu rozsahu jeho vyživovacej povinnosti voči manželke. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s názorom povinného, že okresný súd nahradil porovnanie životnej úrovne morálnym hodnotením jeho osoby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd založil svoje rozhodnutie na morálnom odsúdení povinného za odchod zo spoločnej domácnosti. Rozhodujúce závery okresného súdu boli založené predovšetkým na porovnaní príjmov účastníkov, ich majetkových pomerov, zabezpečovania potrieb rodiny, starostlivosti o deti a na posúdení ich reálnej životnej úrovne v rozhodnom období. Povinným citované rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/403/2012 podľa názoru odvolacieho súdu na uvedenom závere nič nemení. Naopak, aj zo záverov tohto rozhodnutia vyplýva, že posudzovanie životnej úrovne manželov nie je založené na mechanickom porovnávaní jednotlivých položiek, ale na komplexnom hodnotení všetkých osobných, pracovných, majetkových, zdravotných a sociálnych okolností konkrétneho prípadu. Presne takýmto spôsobom postupoval aj okresný súd, keď životnú úroveň účastníkov neposudzoval výlučne podľa kvality bývania, ale vo vzájomnej súvislosti s ich príjmami, výdavkami, starostlivosťou o rodinu a celkovými majetkovými pomermi. Odvolací súd preto dospel k záveru, že okresný súd pri posudzovaní otázky bývania účastníkov neaplikoval korektív dobrých mravov nesprávnym spôsobom, nezaložil svoje rozhodnutie
na morálnom hodnotení osoby povinného a ani nenahradil zákonné posudzovanie životnej úrovne subjektívnou úvahou. Napadnuté rozhodnutie je aj v tejto časti vecne správne a odvolacia námietka povinného nie je spôsobilá spochybniť jeho zákonnosť ani správnosť. 72. K odvolacej námietke označenej pod bodom 5.1. odvolania, týkajúcej sa nesprávneho a neúplného posúdenia schopností a možností povinného, z dôvodu nezohľadnenia osobitostí jeho pracovnej pozície a s ňou spojených zvýšených nákladov na reprezentáciu, oblečenie, obuv a výkon zamestnania podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd uvádza, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd osobitosti pracovného zaradenia povinného ignoroval, alebo bagatelizoval. Naopak, výslovne uviedol, že nespochybňuje skutočnosť, že povinný ako manažér na oddelení podnikového poradenstva medzinárodnej spoločnosti disponuje zvýšenými nárokmi na reprezentáciu, a teda aj zvýšenými nákladmi na oblečenie a obuv. Už samotným týmto konštatovaním okresný súd akceptoval existenciu predmetných nákladov, ako objektívne súvisiacich s výkonom zamestnania povinného. Odvolací súd však súčasne poukazuje na to, že účelom konania o manželskom výživnom nie je mechanické prevzatie všetkých výdavkov deklarovaných povinným, ale posúdenie ich primeranosti, účelnosti a reálnej nevyhnutnosti vo vzťahu k jeho schopnostiam a možnostiam v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Výška deklarovaných výdavkov preto nepodlieha len formálnemu dokazovaniu ich existencie, ale aj hodnoteniu zo strany súdu, či ide o výdavky primerané okolnostiam konkrétneho prípadu. Povinný v konaní uvádzal náklady na oblečenie vo výške 2.000 eur ročne a náklady na obuv vo výške 1.000 eur ročne, teda spolu 3.000 eur ročne, čo predstavuje približne 250 eur mesačne. Ani podľa názoru odvolacieho súdu však nemožno z existencie manažérskej pracovnej pozície automaticky vyvodiť záver, že súd je povinný akceptovať deklarovanú výšku takýchto výdavkov v celom rozsahu bez ich kritického posúdenia. Posudzovanie schopností a možností povinného totiž nevychádza z jeho subjektívne preferovaného životného štandardu, ale z objektívne odôvodnených potrieb. Odvolací súd zároveň považuje za významné, že okresný súd nezaložil svoj záver výlučne na všeobecnom hodnotiacom úsudku, ale poukázal aj na obsah predložených výpisov z účtu, z ktorých podľa jeho hodnotenia nevyplývalo pravidelné vynakladanie výdavkov na oblečenie a obuv v deklarovanom rozsahu. Hodnotenie dôkazov patrí do výlučnej právomoci súdu prvej inštancie a odvolací súd môže do takéhoto hodnotenia zasiahnuť iba v prípade jeho logickej rozpornosti alebo zjavnej svojvôle. Takéto pochybenie však v preskúmavanej veci zistené nebolo. Navyše ani prípadné akceptovanie celej sumy 250 eur mesačne, by nemalo zásadný vplyv na celkové posúdenie majetkových pomerov povinného. Jeho priemerný čistý mesačný príjem predstavoval 5.095,50 eur, teda išlo o príjem niekoľkonásobne prevyšujúci príjem navrhovateľky. Aj pri plnom zohľadnení deklarovaných výdavkov na reprezentačné oblečenie a obuv by pretrvával výrazný rozdiel v životnej úrovni účastníkov, ktorý bol rozhodujúcim dôvodom priznania manželského výživného. Odvolací súd preto dospel k záveru, že okresný súd sa pracovným zaradením povinného a s ním súvisiacimi zvýšenými nákladmi zaoberal, tieto okolnosti nezanedbal a svoje hodnotenie primeranosti deklarovaných výdavkov dostatočne odôvodnil. Samotný nesúhlas povinného s výsledkom tejto dôkaznej úvahy nezakladá nesprávnosť skutkových zistení ani nesprávne právne posúdenie veci. Odvolacia námietka preto nie je dôvodná. 73. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu povinného týkajúcu sa jeho zdravotného stavu, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a obsahu súdneho spisu dospel k záveru, že ani táto nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa otázkou zdravotného stavu povinného zaoberal a túto okolnosť pri hodnotení jeho schopností, možností a majetkových pomerov neopomenul. Samotná skutočnosť, že súd neprisvedčil významu, ktorý tejto okolnosti pripisoval povinný, ešte neznamená, že sa s ňou nevysporiadal, alebo ju pri svojom rozhodovaní nezohľadnil. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za významné, že vo svojom vyjadrení zo dňa 12.05.2023 povinný uviedol, že netrpí závažnejšími ochoreniami a nemá zvýšené výdavky súvisiace so zdravotným stavom. Uvedené tvrdenie bolo súčasťou jeho procesných vyjadrení bezprostredne nadväzujúcich na rozhodné obdobie, za ktoré bol uplatnený nárok na manželské výživné. Súd prvej inštancie preto nepochybil, pokiaľ pri hodnotení neskorších tvrdení povinného prihliadol aj na obsah jeho skorších procesných vyjadrení a posudzoval ich vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ povinný v odvolaní poukazuje na lekárske správy z rokov 2019 a 2022, odvolací súd uvádza, že z obsahu napadnutého rozhodnutia ani zo spisu nevyplýva existencia takých zistení, ktoré by v rozhodnom období preukazovali zásadný dopad zdravotného stavu povinného na jeho pracovné uplatnenie, zárobkové možnosti alebo schopnosť plniť vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke. Ani z tvrdení povinného nevyplýva, že by v rozhodnom období došlo v dôsledku jeho zdravotného stavu k poklesu príjmu, obmedzeniu výkonu zamestnania alebo k vzniku takých mimoriadnych a pravidelných výdavkov, ktoré by podstatným spôsobom ovplyvňovali jeho schopnosti a možnosti v zmysle § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že povinný v rozhodnom období vykonával manažérsku pozíciu u zamestnávateľa Ernst &
Young, s. r. o. a podľa vykonaného dokazovania dosahoval stabilný a nadštandardný príjem. Zo zistení súdu prvej inštancie nevyplýva, že by jeho zdravotný stav mal negatívny vplyv na rozsah vykonávanej pracovnej činnosti alebo na výšku dosahovaného zárobku. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že zdravotný stav povinného predstavoval rozhodujúcu okolnosť spôsobilú podstatne ovplyvniť rozsah jeho vyživovacej povinnosti. Odvolací súd preto považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v tejto časti za správne a odvolaciu námietku povinného vyhodnotil ako nedôvodnú. Naopak, z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že povinný v rozhodnom období vykonával zamestnanie manažéra na oddelení podnikového poradenstva spoločnosti Ernst & Young, s.r.o., pričom dosahoval nadštandardný čistý mesačný príjem v priemernej výške 5.095,50 eur. Odvolací súd považuje za dôležité, že ani samotný povinný netvrdil a nepreukázal, že by v dôsledku svojho zdravotného stavu v rozhodnom období dosahoval nižší príjem, alebo že by jeho pracovná schopnosť bola zásadným spôsobom obmedzená. Naopak, zo spisu vyplýva, že aj počas rozhodného obdobia vykonával vysoko kvalifikovanú manažérsku činnosť a dosahoval príjem niekoľkonásobne prevyšujúci príjem navrhovateľky. Predmetom konania nebolo posudzovanie zdravotného stavu účastníkov ako takého, ale posúdenie ich schopností, možností a majetkových pomerov pre účely určenia manželského výživného. Nie každé ochorenie alebo zdravotné obmedzenie má automaticky právny význam pre rozhodovanie o vyživovacej povinnosti. Rozhodujúce je predovšetkým to, či sa konkrétnym spôsobom prejavuje v zárobkových možnostiach, majetkových pomeroch alebo v nevyhnutných výdavkoch účastníka. V prejednávanej veci bolo naopak preukázané, že navrhovateľka bola v časti rozhodného obdobia práceneschopná a odkázaná na nemocenské dávky, pričom tento stav sa bezprostredne prejavil na výške jej príjmu. U povinného takýto dopad ním tvrdeného zdravotného stavu na jeho príjmové pomery preukázaný nebol. Za tejto situácie odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd hodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach spôsobom zodpovedajúcim § 191 CSP a svoje skutkové závery oprel o obsah spisu. Skutočnosť, že súd nepriznal predloženým lekárskym správam taký význam, aký im pripisuje povinný, nepredstavuje vadu hodnotenia dôkazov ani nesprávne skutkové zistenie, preto ani táto odvolacia námietka nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. 74. Pokiaľ povinný z výživy v odvolaní poukazoval na náklady spojené s prevádzkou a údržbou motorového vozidla ako na nevyhnutné výdavky znižujúce jeho schopnosť plniť vyživovaciu povinnosť, odvolací súd túto argumentáciu nevníma v rovine prezentovanej povinným. Z jeho výsluchu na pojednávaní dňa 12.05.2023 (č. l. 209 spisu) vyplynulo, že: „býva sám v 2-izbovom prenajatom byte na sídlisku F. F. M.. Je zamestnaný u zamestnávateľa Ernst & Young, s.r.o., so sídlom Žiškova 9, Bratislava ako manažér na oddelení podnikového poradenstva“. Už z uvedeného je zrejmé, že povinný vykonáva činnosť v postavení zamestnanca, nie podnikateľa vykonávajúceho zárobkovú činnosť na vlastný účet a zodpovednosť. Samotná skutočnosť, že pri plnení pracovných úloh využíva svoje súkromné motorové vozidlo, bez ďalšieho nepreukazuje, že vlastníctvo a prevádzka konkrétneho motorového vozidla predstavujú objektívne nevyhnutný predpoklad výkonu jeho pracovnej činnosti. Povinný nepreukázal, že používanie súkromného vozidla bolo podmienkou výkonu jeho pracovnej náplne, pracovného zaradenia, ani že náklady s tým spojené neboli alebo nemohli byť kompenzované zamestnávateľom v súlade s pracovnoprávnymi predpismi. Odvolací súd preto považuje deklarované výdavky na prevádzku vozidla skôr za dôsledok individuálne zvoleného spôsobu zabezpečenia dopravy a osobného majetkového štandardu povinného než za náklady, ktoré by bolo možné v plnom rozsahu zohľadňovať na úkor jeho zákonnej vyživovacej povinnosti. 75. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň rozviedol vlastnú argumentáciu. 76. Z judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp.zn. ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). 77. Vychádzajúc z uvedených úvah sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na zistené skutkové okolnosti okresný súd v dostatočnom rozsahu zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a špecifiká prejednávanej veci. Odvolací
súd preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne a v podrobnostiach odkázal na jeho dostatočné a presvedčivé odôvodnenie. Argumentácii zvolenej súdom prvej inštancie nemožno podľa názoru odvolacieho súdu z hľadiska jej racionality, dostatočnosti ani z pohľadu naplnenia zmyslu a účelu ochrany záujmov chránených subjektov nič vytknúť. 78. Podľa § 396 ods. 1 CSP sa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie použijú aj na odvolacie konanie. 79. Odvolací súd zároveň potvrdil aj závislý výrok o trovách konania. V mimosporových konaniach upravených CMP platí podľa § 52 CMP zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pričom výnimku predstavuje § 55 CMP, podľa ktorého možno náhradu trov konania priznať, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Pre aplikáciu § 55 CMP pritom nie je nevyhnutným predpokladom úspech účastníka v konaní. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže nezistil dôvody na aplikáciu uvedenej výnimky. Existenciu takýchto okolností napokon odvolateľ ani v odvolaní nenamietal a neuvádzal žiadne skutočnosti odôvodňujúce odlišné rozhodnutie o trovách konania. 80. Keďže odvolací súd nezistil dôvod na aplikáciu výnimky podľa § 55 CMP ani vo vzťahu k trovám odvolacieho konania, rozhodol o nich podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov dovolacieho konania primerane a podporne poukazuje na závery obsiahnuté v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2019 z 19. novembra 2019. Keďže nezistil dôvod odchýliť sa od dôvodov, pre ktoré potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, ani od dôvodov, z ktorých vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol aj o trovách dovolacieho konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 81. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.