Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-153-2020.pdf
PDF · 109.66 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/153/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Marty Šašinkovej a JUDr. Moniky Školníkovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Michaela Rotterová, insolvenčný správca dlžníka: OSDM development CZ, s.r.o., v likvidaci, Jiříkovská 1660/50, 664 51 Šlapanice, Česká republika, IČ: 277 06 869, sídlo správcu: Údolní 65, 602 00 Brno, Česká republika proti žalovanému: K. G., nar. XX. X. XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX Z., Slovenská republika, zastúpený Mgr. Katarínou Berkešovou, advokátkou, Břeclavská 3, 901 01 Malacky, IČO: 42446066 v konaní o zaplatenie 98.540,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/318/2015 - 293 zo dňa 16.10.2019 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/318/2015 - 293 zo dňa 16.10.2019 vo výroku, ktorým súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 98.540,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 98.540,- Eur od 25.9.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej ako „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 10Cb/318/2015 - 293 zo dňa 16.10.2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 98.540,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 98.540,- € od 25.09.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.“
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť 98.540,- Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca opiera v žalobe uplatnený nárok o skutkové tvrdenia, že na základe objednávky dlžníka zo dňa 13.10.2011 a jej akceptácie žalovaným prišlo k uzatvoreniu rámcovej zmluvy, ktorou sa žalovaný zaviazal na prepravu a dodávku materiálu na a zo stavby Lozorno a dlžník sa zaviazal za dodaný materiál a uskutočnené prepravy zaplatiť cenu dojednanú v objednávke. Dlžník žalovanému uhradil hotovostnými zálohami na nákup materiálu 98.540,- €, na uvedené zálohy nebolo poskytnuté dlžníkovi žiadne plnenie ani neboli zúčtované, pričom zmluvný vzťah medzi dlžníkom a žalovaným skončil podľa § 253 zák. č. 182/2006 Sb. insolvenčný zákon najneskôr uplynutím 30 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, kedy prišlo zo zákona k odstúpeniu od zmluvy a žalovanému vznikla povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 457 a § 541 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 1, 5 a § 344 Obchodného zákonníka, § 245 ods. 1, § 249 ods. 1, § 253 ods. 1 a § 253 zák. č. 182/2006 Sb. insolvenčného zákona, § 387 a § 365 Obchodného zákonníka.
4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným prebiehala obchodná spolupráca na základe zmluvných vzťahov, a to zmluvy o dielo na dodávku zemných prác a kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bola dodávka kameniva na základe objednávok dlžníka zo dňa 16.09.2011 a zo dňa 13.10.2011. Predmetom konania v súdenej veci, tak ako bol vymedzený žalobcom a tiež žalovaným (na pojednávaní dňa 06.11.2017, č. l. 90 spisu), je nárok na vrátenie nespotrebovaných záloh na dodávku kameniva štrkodrte 0/63 za kúpnu cenu 4,50 €/t, z kúpnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalovaným ako predávajúcim a dlžníkom ako kupujúcim akceptáciou objednávky dlžníka zo dňa 13.10.2011, pričom dodanie kameniva bolo hradené zálohovo. V konaní mal súd za preukázané, že žalovaný prevzal od dlžníka hotovostnými platbami sumu celkom vo výške 98.540 €, ako to vyplýva z predložených príjmových pokladničných dokladov (bod 10. odôvodnenia). Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 27.02.2013 bol na majetok dlžníka vyhlásený konkurz. Nakoľko insolvenčný správca neoznámil žalovanému, že na splnení zmluvy trvá, zmluvný vzťah tak skončil ex lege, zákonnou domnienkou odmietnutia plnenia zmluvy, t.j. odstúpenia od zmluvy insolvenčným správcom, ktoré podľa názoru súdu nastáva uplynutím lehoty 30 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu podľa § 253 zák. č. 182/2006 Sb. insolvenčného zákona. Tieto účinky súd posúdil podľa rozhodného práva dlžníka s poukazom na čl. 7 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 o insolvenčnom konaní. V súdenej veci tak k zániku zmluvy prišlo 29.03.2013 (vzhľadom na to, že február v r. 2013 mal 28 dní). Z uvedených dôvodov preto v prípade nespotrebovania prevzatých zálohových platieb na kúpnu zmluvu mohol vzniknúť žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako ho uplatnil žalobou.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v prvom rade namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcu argumentujúc uplynutím premlčacej doby dva roky podľa § 107 ods. 1 a § 112 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odkedy sa dlžník o bezdôvodnom obohatení dozvedel. Podľa žalovaného sa konateľ dlžníka dozvedel o bezdôvodnom obohatení 31.08.2012, ako to vyplýva z jeho výpovede na pojednávaní vo veci spis. zn. 47ICM/3253/2013 pred Krajským súdom v Brne dňa 23.07.2015. K premlčaniu nároku prišlo najneskôr dňa 31.08.2014, pričom k podaniu žaloby prišlo až 12.11.2015. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že Úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexný charakter a je možné ju aplikovať aj na problematiku premlčania pri inštitúte bezdôvodného obohatenia. Nič na tom nemení ani to, že Občiansky zákonník upravuje osobitnú premlčaciu lehotu pre vydanie bezdôvodného obohatenia. Premlčanie a bezdôvodné obohatenie sú dva samostatné inštitúty a na tomto základe treba posudzovať aj ich právnu úpravu v oboch zákonníkoch, a s tým pristupovať aj k výkladu aplikácie Občianskeho zákonníka na obchodné vzťahy. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v § 391 až § 408. Upravuje začiatok a plynutie premlčacej doby, i jej dĺžku. V § 394 ods. 2 (rovnako ako v ods. 1 a 3) odchylne upravuje len začiatok plynutia premlčacej doby, nie jej dĺžku. Tú, ako všeobecnú, stanovuje v § 397 Obchodný zákonník. Aj keď sa bezdôvodné obohatenie riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka (napr. IV. ÚS 214/04). Ak vznikne vo vzťahoch medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti bezdôvodné obohatenie plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, riadi sa premlčanie práva na jeho vydanie právnou úpravou Obchodného zákonníka (viď. Rc 26/2004). Pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil (§ 394 ods. 1 Obchodného zákonníka), ako je uvedené vyššie, k odstúpeniu od zmluvy v súdenej veci prišlo dňa 29.03.2013 (a to bez ohľadu na to, že takýto účinok nastal z osobitného zákona), štvorročná premlčacia doba teda začala plynúť dňom 30.03.2013 a uplynula 30.03.2017. Žaloba bola podaná na tunajší súd dňa 11.11.2015, teda včas.
6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v rámci procesnej obrany žalovaný tvrdil, že prevzaté platby mal spotrebovať na nákup tovaru pre dlžníka a zúčtovať. Dôvodnosť obrany žalovaného ale nevyplýva zo žiadneho tak žalobcom ako aj žalovaným produkovaného dôkazu. Z bankových výpisov žalovaného síce vyplýva, že v období október až december 2011 vložil na svoj účet sumu celkom 114.000 € hotovostnými platbami, avšak nebolo ničím preukázané, že práve tieto hotovostné vklady majú akúkoľvek súvislosť s hotovostnými zálohovými platbami prijatými od dlžníka, ktoré sú predmetom sporu, za účelom nákupu kameniva pre dlžníka. Žalovaný ďalej tvrdí, že za rozhodné obdobie od 18.10.2011 do 06.12.2011 uhradil
predávajúcemu (ALAS SLOVAKIA s.r.o.) sumu 122.600 € na nákup kameňa (v podanom odpore tvrdí, že to bola suma 120.400 €), uvedené však nepreukazuje, či zakúpený tovar ďalej previedol a vyúčtoval kúpnu cenu (a teda zúčtoval zálohu) práve dlžníkovi, alebo s tovarom zakúpeným od spoločnosti ALAS SLOVAKIA s.r.o. naložil inak. Z obsahu faktúr na nákup kameniva vystavených ALAS SLOVAKIA s.r.o. nevyplýva súvislosť s prevzatými zálohami, ani časová, ani vecná (faktúry boli na zálohu na kamenivo Sološnica, dodávka materiálu medzi dlžníkom a žalovaným sa mala týkať stavby Lozorno). Všetky listinné dôkazy produkované žalovaným (body 21 - 25 odôvodnenia) sa týkajú zmluvného vzťahu žalovaného a spoločnosti ALAS SLOVAKIA s.r.o., ktorý nie je predmetom tohto konania. Zo žiadneho dokladu nevyplýva, že prišlo k odovzdaniu tovaru a zúčtovaniu prevzatej zálohy na kúpu tovaru z dokladov, ktoré ako žalovaný tvrdí sú len „prevádzkovými dokladmi“. Ani z predložených faktúr, ktorými žalovaný vyúčtoval dlžníkovi nákup kameniva (č.l. 207 - 214 spisu) nevyplýva, že by vysporiadal prevzaté zálohy, ktorých vrátenia sa žalobca domáha, naopak, faktúry boli hradené v hotovosti, o čom sám preložil samostatné príjmové pokladničné doklady za obdobie od 30.10.2011 do 05.12.2011. Tieto, ako tvrdí, majú byť „riadnymi“ dokladmi (čo aj bezpochyby sú). Preukázanie skutkových tvrdení, že týmito faktúrami zúčtoval prevzaté zálohy ani z faktúr ani z pokladničných dokladov nevyplýva, časovo ani vecne nekorešpondujú s prevzatými zálohami (napokon poslednú zálohovú platbu prevzal dňa 06.12.2011, pričom posledné označené „riadne“ doklady sú datované len do 05.12.2011).
7. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhované dokazovanie znalcom z odvetvia účtovníctvo a daňovníctvo, nakoľko dospel k záveru, že otázky, ktoré mal podľa žalovaného zodpovedať znalec, nemôžu byť predmetom posúdenia znalcom. V podaní zo dňa 03.09.2015 žalovaný k odôvodneniu návrhu na vykonanie dokazovania znalcom uviedol, že úlohou znalca má byť zodpovedanie otázky, či zo strany dlžníka prišlo k reálnemu vyplateniu preplatkov. Súd k takto označenému dokazovaniu uviedol, že vyplatenie „preplatkov“ (t.j. podľa obsahu podania žalovaného má ísť o vyplatené zálohy, ktoré neboli zúčtované), ani nebolo medzi stranami sporné a vyplýva z predložených príjmových dokladov. Znalec nemôže zodpovedať na skutkovú otázku, či reálne prišlo alebo neprišlo k vyplateniu akejkoľvek hotovostnej platby, ak sám nebol prítomný pri jej odovzdaní a prevzatí, a ani objektívne nemôže posúdiť, či boli alebo neboli spotrebované prevzaté zálohy, pokiaľ sám žalovaný nedisponuje žiadnymi listami, z ktorých by jeho skutkové tvrdenia vyplývali. Pokiaľ teda žalovaný nevystavil a nemá účtovné doklady, z ktorých by vyplynulo vyúčtovanie prijatých záloh alebo odovzdanie tovaru, znalec ich nie je schopný nájsť a posúdiť analýzou účtovníctva dlžníka. Sporné medzi stranami nebolo reálne prevzatie zálohových platieb na nákup kameňa, ale to, či prišlo alebo neprišlo k ich spotrebovaniu a zúčtovaniu, avšak predpokladom posudzovania zúčtovania je existencia účtovných dokladov, z ktorých by prípadne spornosť zaúčtovania vyplynula.
8. Vzhľadom na uvedené rozhodol súd prvej inštancie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 98.540 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne. Súd viazaný časovým ohraničením uplatnenia nároku za omeškanie priznal žalobcovi úrok z omeškania až od 25.09.2013 v zhode s jeho žalobným návrhom, avšak zamietol nárok čo do časti výšky úroku z omeškania 0,75% ročne (rozdiel medzi žalobou uplatnenou výškou úroku a zákonnou výškou úroku v čase vzniku omeškania).
9. Keďže žalobca mal vo veci plný úspech (neúspech mal len v nepatrnej časti príslušenstva), súd mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške.
10. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na to, že príjmové doklady na jednotlivé zálohy mali mať podľa dohody účastníkov konania formu tzv. „prevádzkových účtovných dokladov“ a nemali byť zadávané do riadneho účtovníctva strán, pričom po vyhotovení „riadneho“ príjmového dokladu mali byť zlikvidované. Finančné operácie uskutočňované medzi dlžníkom a žalovaným sú uvedené v tabuľke, ktorá je priložená k vyjadreniu, doloženému v spise. Na základe dohody teda prebiehala medzi dlžníkom a žalovaným spolupráca ohľadne prijímania a vyúčtovania zálohových platieb nasledujúcim spôsobom: žalovaný v prípade potreby dlžníkovi telefonicky oznámil, že žiada o úhradu zálohy, následne dlžník prostredníctvom jedného zo zamestnancov doručil žalovanému hotovosť ako zálohu, žalovaný zálohu prijal a vystavil dlžníkovi tzv. „prevádzkový príjmový doklad“ (stĺpec č. 3 tabuľky), žalovaný túto hotovosť vložil na svoj podnikateľský účet (stĺpec č. 4 tabuľky), pričom sa nejednalo vždy o totožnú sumu ako je uvedená na príjmovom doklade, nakoľko žalovaný tieto sumy modifikoval (väčšinou navýšil) tak, aby mohol uhradiť konkrétny nákup kameňa firme ALAS SLOVAKIA, s.r.o., následne žalovaný zakúpil tovar od fy ALAS SLOVAKIA, s.r.o. (úhradu za kúpu realizoval formou bezhotovostného prevodu - stĺpec č. 5), po zrealizovaní
konkrétneho obchodu žalovaný vystavil dlžníkovi faktúru (stĺpce č.1, č. 2) a tzv. „riadny príjmový doklad“ (stĺpec č. 6) - predstavujúci súhrn za jednotlivé zálohové platby konkrétneho obchodu, s tým, že žalobca sumu uvedenú vo faktúre už nehradil, nakoľko šlo de facto o vyúčtovanie zálohy. V súlade s vyššie uvedeným postupom peňažné operácie medzi dlžníkom a žalovaným prebehli tak, že žalovaný od dlžníka na zálohových platbách v čase od 18.10.2011 do 06.12.2011 prevzal celkovo sumu 114.000 Eur, pričom firme ALAS SLOVAKIA s.r.o. za nákup kameňa previedol na jej účet sumu 122.600,- Eur.
11. Ďalej uviedol, že konateľ dlžníka dňa 27.04.2012 uzatvoril so žalovaným Dohodu, ktorej predmetom bolo uznanie dlhu dlžníka voči žalovanému, a to vo výške 68.696,13 Eur, pričom v danom čase konateľ dlžníka nenamietal žiadny preplatok na zálohových platbách, resp. bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Nad rámec vyššie uvedenej argumentácie považuje žalovaný nárok uplatnený žalobcom za premlčaný, keďže podľa jeho názoru právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde.
12. Namieta, že súd sa vôbec nezaoberal návrhmi žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania, napriek tomu, že žalovaný bol súdu ochotný predložiť súkromný znalecký posudok, za spolupráce žalobcu. Má za to, že tým, že súd nenariadi! znalecké dokazovanie v danej veci, resp. nedovolil predloženie znaleckého posudku zo strany žalovaného (za súčinnosti žalobcu) zásadne porušil ústavné práva žalovaného.
13. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie.
14. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
15. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP), po oboznámení sa s obsahom spisu, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi podľa § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je v napadnutej časti vecne správny.
16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na dôvody uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné:
19. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný nespotreboval zálohové platby poskytnuté žalobcom na základe kúpnej zmluvy, pričom k ukončeniu zmluvy došlo ex lege podľa § 253 zákona č. 182/2006 Sb. insolvenčný zákon. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že strany sporu uzatvorili kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola dodávka kameniva na základe objednávky žalobcu zo dňa 13.10.2011 s tým, že medzi stranami sporu prebiehala spolupráca už od januára 2012 na základe zmluvy o dielo a kúpnej zmluvy na dodávku kameniva podľa objednávok žalobcu. Ako vyplýva z predložených príjmových pokladničných dokladov, žalovaný prevzal od žalobcu hotovostnými platbami sumu 98.540,- Eur. Dňa 27.2.2013 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka (žalobcu) a keďže insolvenčný správca neoznámil žalovanému, že na splnení zmluvy trvá, zmluvný vzťah bol ukončený ex lege, zákonnou domnienkou odmietnutia plnenia. Žalovaný v konaní namietol premlčanie nároku žalobcu a bránil sa tiež tým, že prevzaté platby spotreboval. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vysporiadal s
argumentáciou žalovaného a dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný (ods. 56 až 58 napadnutého rozsudku) a žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že platby spotreboval na nákup tovaru pre žalobcu (ods. 59 až 63 napadnutého rozsudku).
20. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že nárok žalobcu je premlčaný, t.j. že na daný prípad sa mali aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. V prípade práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho premlčania ide o špecifickú otázku, resp. špecifický vzťah medzi právnou úpravou Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin- k-dni='30.12.9999'> a Obchodného zákonníka. Spočíva v tom, že inštitút bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v § 451 až 459, ale právnu úpravu premlčania komplexne upravuje Obchodný zákonník (§ 387 až 408). Na riešenie vzťahu Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin- k-dni='30.12.9999'> a Obchodného zákonníka preto treba využiť interpretačné pravidlo, ktoré je vymedzené v § 1 OBZ <aspi://module='local'&link='%25231'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Základnou, resp. východiskovou otázkou je, že záväzok z titulu bezdôvodného obohatenia, ak ide o vzťah medzi podnikateľmi a vznikol v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, je obchodnoprávnym vzťahom, a to aj napriek tomu, že sa naň v dôsledku absencie právnej úpravy v Obchodnom zákonníku bude aplikovať právna úprava Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin- k-dni='30.12.9999'>. Všeobecne totiž platí, že nie je dôležité, ktorý právny predpis ho upravuje, ale rozhodujúca je povaha vzťahu. Hoci právnu úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje Občiansky zákonník <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'> a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, na tieto vzťahy nemožno aplikovať ani právnu úpravu premlčania, t.j. osobitnú dvojročnú premlčaciu dobu pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 OZ <aspi:// module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523107'&ucin-k-dni='30.12.9999'>), a to aj napriek tomu, že Obchodný zákonník pre vydanie bezdôvodného obohatenia neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu odlišnú od všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Aplikáciu ustanovenia § 107 OZ <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.%2523107'&ucin-k-dni='30.12.9999'> na obchodné vzťahy nemožno podporiť ani ustanovením § 379 OBZ <aspi://module='local'&link='%2523379'&ucin-k- dni='30.12.9999'>. Z teoretického hľadiska, ako aj z výkladového a právno-aplikačného hľadiska treba akceptovať, že ak ide o vzťahy, ktoré podliehajú režimu Obchodného zákonníka, na vydanie bezdôvodného obohatenia sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní (§ 389 až 401). To znamená, že aj toto právo sa premlčuje v štvorročnej premlčacej dobe a začiatok plynutia premlčacej doby sa spravuje § 391 OBZ <aspi://module='local'&link='%2523391'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, ak Obchodný zákonník neustanovuje niečo iné.
21. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na stanovisko v nepublikovanom rozsudku z 26. februára 2004, sp. zn. 4 Obo 57/03, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol z neplatnej zmluvy, sa premlčuje v štvorročnej lehote podľa § 397 OBZ <aspi://module='local'&link='%2523397'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Neúspešný účastník sa v tejto veci obrátil aj na Ústavný súd SR, ktorý však v náleze z 13. decembra 2005, sp. zn. IV. ÚS 214/04, akceptoval názor Najvyššieho súdu SR uvedený v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého posudzovaný vzťah je obchodnoprávnym vzťahom. Ústavný súd zdôraznil, že Obchodný zákonník obsahuje právnu úpravu odlišnú od Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin- k-dni='30.12.9999'> práve v otázke premlčania. Vo svojom rozhodnutí potvrdil, že posudzovanie bezdôvodného obohatenia sa preto bude spravovať Občianskym zákonníkom, ale premlčanie práv z tohto bezdôvodného obohatenia bude podliehať iným pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka <aspi://module='ASPI'&link='40/1964%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, t.j. bude sa spravovať Obchodným zákonníkom. Podobne judikoval Ústavný súd SR aj v náleze z 22. marca 2007, sp. zn. II. ÚS 92/06-39. Jednoznačné stanovisko vyplýva aj z publikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (ZSP 61/2010).
22. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd v danej veci vyhovel návrhu žalobcu bez toho, aby sa dôsledne zaoberal skutočnosťami uvádzanými žalovaným a to, že časť príjmových dokladov vyhotovených žalovaným dokumentuje príjem záloh na nákup kameňa od ALAS SLOVAKIA, s.r.o., ktorý žalovaný nakupoval a následne predával dlžníkovi. Ako už odvolací súd uviedol, s touto argumentáciou sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal, keď po preskúmaní listinných dôkazov dospel k záveru, že z obsahu faktúr na nákup kameniva vystavených spoločnosťou ALAS SLOVAKIA s.r.o. nevyplýva súvislosť s prevzatými hotovostnými zálohami a to ani časová
ani vecná. Podľa odvolacieho súdu žalovaný nepreukázal, že došlo k zúčtovaniu prevzatej zálohy a odovzdaniu tovaru žalobcovi. Nepreukázal, že zakúpený tovar od ALAS SLOVAKIA s.r.o. ďalej previedol a vyúčtoval kúpnu cenu (a teda vyúčtoval zálohu) práve dlžníkovi t.j. žalobcovi. Súd prvej inštancie správne poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu (odkazom na judikatúru: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. februára 2010, sp. zn. 4 Cdo 13/2009), t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Keďže od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno, že záväzok z bezdôvodného obohatenia nevznikol alebo zanikol. Žalovaný dôkazné bremeno svojich tvrdení neuniesol, čo preňho znamenalo stratu sporu. Odvolací súd dopĺňa, že ani Uznanie záväzku zo dňa 27.4.201, na ktoré poukazuje žalovaný, nepreukazuje jeho tvrdenia, keďže Uznanie záväzku dlžníkom z neuhradených faktúr za zemné práce (t.j. iného právneho dôvodu) nemá vplyv na existenciu pohľadávky dlžníka voči žalovanému titulom zaplatenia prevzatých záloh.
23. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie sa nezaoberal návrhom žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania. Súd prvej inštancie v odseku 62 napadnutého rozsudku zdôvodnil, tak ako mu ukladá právny predpis, z akého dôvodu tento dôkaz nevykonal. Odvolací súd poukazuje na § 185 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré vykoná, je výlučne na súde. Súd musí dbať na to, aby nevylúčil dôkazný prostriedok, ktorý má potenciál preukázať rozhodné skutkové tvrdenia strany sporu. V tomto prípade si súd prvej inštancie správne vyriešil najskôr otázku, na preukázanie akej skutočnosti má byť dôkaz vykonaný a správne uzavrel, že znalec nemôže zodpovedať na skutkové otázky, či reálne došlo k vyplateniu akejkoľvek hotovostnej platby, ani či boli hotovostné platby spotrebované. Uvedené skutočnosti posúdil súd prvej inštancie z obsahu pripojených listinných dôkazov.
24. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku je vecne správne. Keďže na vecnú správnosť výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť istinu s príslušenstvom nadväzuje aj vecná správnosť výroku o náhrade trov konania, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v napadnutom rozsahu potvrdil.
25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
26. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
29. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).