Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Cob-168-2021.pdf
PDF · 154.32 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/168/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovič a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: CIMRÁK CONSULTING s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 47 617 977, zast. Advokátska kancelária CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovaným: 1/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, 2/ EUROINS Insurance PLC, Christopher Columbus blvd. 43, Eurohold Business Centre, 1592 Sofia, Bulharská republika, zast. JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie 925,97 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/137/2018-288 zo dňa 9. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/137/2018-288 zo dňa 9. septembra 2021 v odvolaním napadnutej časti II., III. a IV. výroku potvrdzuje.
II. Žalovaní 1/ a 2/ majú proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom prvým výrokom konanie v časti o zaplatenie 426,99 EUR v časti o zaplatenie úroku z omeškania nad 5 % ročne zo sumy 426,98 EUR od 13. februára 2017 do zaplatenia zastavil. Druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. Tretím výrokom priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Štvrtým výrokom priznal žalovanému 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Piatym výrokom vrátil žalobcovi súdny poplatok vo výške 7,05 EUR prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská pošta, a.s., a to po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 797 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 112 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 11 ods. 6, 7 a 9, § 15 ods. 1, a 2, § 15a ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o PZP zákona o povinnom zmluvnom poistení (ďalej len „zákon o PZP“).
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21. septembra 2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému (v súčasnosti žalovanému 1/) povinnosť zaplatiť mu sumu 925,97 EUR, predstavujúcu náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel. S poukazom na skutočnosť, že žalobca vzal dňa 22. marca 2019 žalobu v časti zaplatenie 426,99 EUR a v časti o zaplatenie úroku z omeškania nad 5 % ročne zo sumy 426,98 EUR od 13. februára 2017 do zaplatenia späť, súd konanie v tejto časti, podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP zastavil. Uznesením z 03. septembra 2019, č.k. 27Cb/137/2018 - 192 súd pripustil na návrh žalobcu vstup ďalšieho subjektu do konania o žalovaného 2/. Uznesením z 21. októbra 2020, č.k. 27Cb/137/2018-250
súd pripustil na návrh žalobcu na zmenu žaloby v navrhovanom znení tak, aby uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 462,98 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 462,90 28 EUR od 13. februára 2007 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- EUR.
3. Medzi stranami bolo sporné, či je žalovaný 1/ v spore pasívne vecne legitimovaný a či nárok žalobcu voči žalovanému 2/ nie je premlčaný. Súd prvej inštancie posúdil námietku žalovaného 1/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie ako dôvodnú. Poukázal na to, že pri žalovanom nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla je pasívne legitimovaný subjektom buď poisťovateľ, alebo osoba, ktorá škodu spôsobila. Poisťovateľom bola v rozhodovanom spore spoločnosť EUROINS Insurance PLC (žalovaný 2/), a nie žalovaný 1/. Žalovaný 1/ vystupoval v právnom vzťahu medzi poškodeným a poisťovateľom len ako likvidačný zástupca v zmysle ustanovenia § 15a zákona o PZP. Žalovaný 1/ bol ako likvidačný zástupca oprávnený (a povinný) vybaviť škodovú udalosť v mene poisťovateľa (žalovaného 2/) a na jeho účet. Úlohou žalovaného 1/ tak bolo zhromaždiť informácie, potrebné na prešetrenie nárokov poškodenej (právnej predchodkyne žalobcu), zabezpečiť prešetrovanie nároku na náhradu škody v slovenskom jazyku a vykonať činnosť potrebnú na uspokojenie vzniknutého nároku. Týmto postupom však nebolo dotknuté právo poškodenej alebo žalobcu ako postupníka, uplatniť svoje nároky priamo voči poisťovateľovi (žalovanému 2/). Podľa právneho názoru súdu, z ustanovenia § 15a zákona o PZP nevyplýva oprávnenie poškodeného uplatniť si svoj nárok na náhradu škody na súde voči likvidačnému zástupcovi, t.j. pasívna vecná legitimácia likvidačného zástupcu v sporovom konaní. K odlišnému záveru nemožno dospieť ani v prípade výkladu ustanovenia § 11 ods. 9 zákona o PZP. Z predmetného ustanovenia (a z jeho odkazu na ods. 6 a ods. 8) vyplývajú povinnosti likvidačného zástupcu smerujúce k prešetreniu škodovej udalosti a k poskytnutiu poistného plnenia za poisťovateľa, teda povinnosti, ktoré vyplývajú žalovanému 1/ ako likvidačnému zástupcovi z ustanovenia § 15a ods. 2 a ods. 3 zákona o PZP. Súd pri konštatovaní záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ poukázal na rozsudok súdneho dvora z 15. decembra 2016, C-558/15, v ktorom súdny dvor vyslovil záver, že "článok 4 smernice 2000/26 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť prijať takú právnu úpravu, aby likvidačný zástupca v zmysle tohto článku mohol byť sám žalovaný namiesto poisťovne, ktorú zastupuje, na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba patriaca do pôsobnosti článku 1 smernice 2000/26, zmenenej a doplnenej smernicou 2005/14, obrátila so žalobou o náhradu škody." Súd v rámci vysporiadania sa s predmetnou námietkou poukázal na to, že z článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES vyplýva, že každý členský štát prijme všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie, aby všetky poisťovne pokrývajúce riziká klasifikované v triede 10 písmena A prílohy k smernici 73/239/EHS okrem zodpovednosti prepravcov, určili likvidačného zástupcu v ostatných členských štátoch ako v členskom štáte, v ktorom im bolo udelené úradné povolenie. Likvidační zástupcovia sú zodpovední za vybavovanie a likvidovanie nárokov vzniknutých následkom nehody v prípadoch uvedených v článku 1. Citoval aj ods. 1-8. Pre komparáciu súd poukázal aj na znenie článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES. Z citovaných ustanovení jednotlivých smerníc podľa názoru súdu vyplýva, že znenie článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES a článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES sú zhodné. Považoval preto za potrebné pri otázke výkladu článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES vychádzať z výkladu poskytnutého judikatúrou súdneho dvora k článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES (konkrétne z výkladu obsiahnutého v rozsudku z 15. decembra 2016, C-558/15). V tejto súvislosti súd poukázal na doktrínu CILFIT (k tomu viď v podrobnostiach rozsudok súdneho dvora zo 6. októbra 1982, C-283/81) a to, že otázka výkladu článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES predstavuje acte éclairé, keďže dané ustanovenie bolo vyložené skrz výklad článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ ES rozsudkom súdneho dvora z 15. decembra 2016, C-558/15.
Z tohto dôvodu súd konštatoval, že ani zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES nevyplýva, že by bol likvidačný zástupca v sporovom konaní pasívne vecne legitimovaný namiesto zahraničnej poisťovne, ktorú zastupuje. Len pre úplnosť dal súd do pozornosti žalobcovi, že do zákona o PZP (vrátane jeho ustanovenia § 15a) bolo prevzaté znenie smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES, a preto je pre zistenie skutočného účelu ustanovenia § 15a zákona o PZP a obsahu inštitútu likvidačného zástupcu zahraničného poisťovateľa relevantný výklad poskytnutý súdnym dvorom v jeho rozsudku z 15. decembra 2016, C-558/15. Napokon súd uviedol, že opačný záver (t.j. že by mal byť likvidačný zástupca zahraničného poisťovateľa v spore o náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla iniciovaným poškodeným pasívne vecne legitimovaný) nevyplýva ani z rozsudku súdneho dvora z 10. októbra 2013, č. C-306/12, ktorým v spore argumentoval žalobca. Súd poukázal na to, že zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí je zrejmé, že súdny dvor neposudzoval otázku pasívnej vecnej legitimácie likvidačného zástupcu v súdnom konaní namiesto zahraničnej poisťovne, ako to prezentoval v spore žalobca, ale otázku, či môže byť likvidačný zástupca v rámci výkonu svojich právomocí oprávnený ako zástupca na doručovanie súdnych písomností za žalovanú (zahraničnú) poisťovňu. Žalobcom označený rozsudok súdneho dvora z 10. októbra 2013, č. C-306/12 by tak bol aplikovateľný vtedy, ak by žalobca podal žalobu proti zahraničnému poisťovateľovi, spoločnosti EUROINS Insurance PLC a likvidačný zástupca zahraničného poisťovateľa (t.j. žalovaný 1/) by mal vystupovať ako zástupca spoločnosti EUROINS Insurance PLC na doručovanie súdnych písomností. V rozhodovanom spore sa však o taký prípad nejednalo. S poukazom na vyššie uvedené závery súd konštatoval, že žalovaný 1/ nie je v spore pasívne vecne legitimovaný a z uvedeného dôvodu žalobu proti žalovanému 1/ ako nedôvodnú zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobcu voči žalovanému 2/, súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetný nárok si žalobca voči žalovanému 2/ uplatnil 23. apríla 2019. Bol toho názoru, že uplatnenie nároku voči žalovanému 1/ doručením žaloby dňa 21. septembra 2017 nie je možné považovať za uplatnenie nároku aj voči žalovanému 2/. Podaním žaloby voči žalovanému 1/ tak nedošlo k spočívaniu premlčacej lehoty podľa § 112 OZ aj voči žalovanému 2/. Pri posúdení dôvodnosti námietky premlčania uplatnenej žalovaným 2/ súd uviedol, že ustanovenie § 104 OZ sa na rozhodovaný spor neaplikuje. Pre bližšie odôvodnenie tohto záveru súd poukázal na znenie ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o PZP, v zmysle ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy. V zmysle ustanovenia § 15 ods. 2 zákona o PZP sa na premlčanie nároku žalobcu ako právneho nástupcu poškodenej voči žalovanému 2/ ako poisťovateľovi aplikujú rovnaké pravidlá ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila (t.j. voči vinníkovi dopravnej nehody). Zákon o PZP v ustanovení § 15 ods. 2, priamo v odkaze 22/ odkazuje na znenie ustanovenia § 106 OZ. Uvedené znamená, že pri premlčaní nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, vrátane nároku z povinného zmluvného poistenia, sa pri správnej aplikácii ustanovení § 1 ods. 2 a § 15 ods. 2 zákona o PZP aplikuje výlučne znenie ustanovenia § 106 OZ. Predmetná skutočnosť tak priamo vylučuje aplikáciu ustanovenia § 104 OZ na prejednávaný spor. Pri správnej aplikácii ustanovenia § 106 ods. 1 OZ predstavuje prvý deň plynutia premlčacej lehoty podľa názoru súdu deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Poškodená ako právny predchodca žalobcu sa o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, dozvedela v deň vzniku škody, t.j. 11. novembra 2016, keď zo správy o nehode vyplýva, kto za škodu zodpovedá, t.j. vinník nehody - vodič poistený u žalovaného 2/. Rovnako tak v ten istý deň sa poškodená dozvedela aj o subjekte, u ktorého má vinník škodovej udalosti uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je potrebné, aby sa poškodená dozvedela aj o výške škody. Z uvedeného vyplýva, že premlčacia lehota podľa názoru súdu začala plynúť dňa 11. novembra 2016 a posledný deň premlčacej lehoty bol dňa 11. novembra 2018. Žalobca si svoj nárok voči žalovanému 2/ uplatnil až 23. apríla 2019, po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty upravenej v ustanovení § 106 ods. 1 OZ, t.j. v čase, keď už jeho nárok bol premlčaný. Len ako poznámku súd uviedol, že nárok žalobcu by bol premlčaný aj v prípade, ak by sa premlčacia lehota počítala odo dňa, kedy bola zrejmá výška škody (t.j. od 7. decembra 2016 ako dňa, kedy bola autoservisom vystavená poškodenej faktúra za opravu poškodeného vozidla).
Žalovaný 2/ tak podľa názoru súdu v spore dôvodne uplatnil námietku premlčania. preto súd nemohol s poukazom na znenie ustanovenia § 100 ods. 1, posledná veta OZ žalobcovi premlčané právo priznať. Keďže nárok žalobcu voči žalovanému 2/ je premlčaný, súd žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného 1/, súd uviedol, že v spore bol plne úspešný žalovaný 1/. Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzájomnom vzťahu žalobcu a žalovaného 1/ nemohol súd považovať zavinenie žalovaného 1/ v zastavenej časti konania o zaplatenie 426,99 EUR, hoci žalovaný 1/ po podaní žaloby poskytol žalobcovi čiastočné plnenie vo výške 426,99 EUR. Tu súd musel prihliadať na skutočnosť, že žalovaný 1/ nebol v spore pasívne vecne legitimovaný, čo platí pre celý žalobou uplatnený nárok, a nie len pre časť nároku, v ktorom bola žaloba zamietnutá. Navyše žalovaný 1/ poskytol žalobcovi plnenie ako likvidačný zástupca žalovaného 2/, t.j. v mene žalovaného 2/, a nie vo vlastnom mene. Preto súd priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo vzájomnom vzťahu žalobcu a žalovaného 2/ súd konštatoval, že v spore bol plne úspešný žalovaný 2/. Z tohto dôvodu priznal súd žalovanému 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O vrátení súdneho poplatku žalobcovi rozhodol súd podľa ustanovenia § 11 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. z časti súdneho poplatku zodpovedajúcej sume, v ktorom bolo konanie zastavené, krátené o sumu 6,70 EUR, t.j. vo výške 7,05 EUR (13,75 EUR - 6,70 EUR). Predmetný súdny poplatok bude žalobcovi vrátený po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s..
4. Proti tomuto rozhodnutiu v časti proti výrokom II. III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) f) a h) CSP. Úvodom poukázal na skutočnosť, že súd sa nevysporiadal s argumentmi žalobcu a nezaoberal sa ani spochybňovaním žalovaných ohľadom vzniku škody, ktorá bola bezpochyby spôsobená poistencom žalovaného 2/, tak ako to preukazuje záznam o dopravnej nehode zo dňa 11.11.2016. Namietal, že súd v odôvodnení v bode 13.3. nesprávne tvrdí, že škoda nebola uhradená ani poisťovateľom (žalovaným 2/), ani likvidačným zástupcom (žalovaným 1/). Uviedol, že právo na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia je esenciálnou súčasťou práva na spravodlivý súdny proces každého účastníka konania. Vzhľadom na uvedené je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 131/2017 z 12.decembra 2017. Žalobca ďalej uviedol, že považuje rozsudok súdu za nesprávny a nezákonný, nakoľko súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec, čím dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. K výroku II. o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/ žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodnosťou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorou súd dôvodil. Napríklad v bode 17. odôvodnenia pri konštatovaní záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ poukázal na rozsudok súdneho dvora z 15. decembra 2016, ktorý vykladá článok 4 smernice 2000/26 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000, ktorý je neúčinný, a uvedená smernica bola zrušená a nahradená. Vyslovil právny názor, že ak by sme však uvedený bod s poukazom na rozsudok súdneho dvora akceptovali, žalobca ho interpretuje tak, že ide len o výklad legislatívnej otázky. Teda, ak by povinnosťou členského štátu nebolo potrebné prijať takúto právnu úpravu, nevylučuje to priamy účinok smernice, ktorý má prednosť pred vnútroštátnou úpravou zákonov, t.j. priamu žalovateľnosť likvidačného zástupcu. Trval na tom, že v zmysle ustanovenia § 15a ods. 4 zákona o PZP, žalovaný 1/ vykonáva uložené povinnosti na základe zákona, pričom pri uspokojovaní nárokov poškodeného je oprávnený zastupovať zahraničnú poisťovňu (EUROINS Insurance PLC) v plnom rozsahu. Z dikcie zákona je zrejmé, že žalovaný vstúpil v plnom a neobmedzenom rozsahu do práv a povinností zahraničnej povinnosti. Túto skutočnosť zvýrazňuje aj logický výklad poslednej vety ustanovenia § 15a ods. 4 zákona o PZP, kde je daná možnosť poškodenému uplatniť svoj nárok v rovnakom rozsahu aj priamo proti zahraničnej poisťovni. V zmysle platnej Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES jasne vyplýva, že poškodený má možnosť mimosúdneho uplatnenia škody u likvidačného zástupcu. Bolo by však v rozpore s účelom a zmyslom smernice, ak by v prípade nečinnosti likvidačného zástupcu nemohol poškodený uplatniť svoj nárok na súde proti tomuto likvidačnému zástupcovi. Išlo by o značnú disproporciu práv a povinností, ktoré v konečnom dôsledku by poškodili samotného poškodeného a spôsobilo by to prakticky nevymožiteľnosť jeho nároku.
Odstránenie škodových následkov vo forme náhrady škody je vo výlučnej kompetencii likvidačného zástupcu, ak si tento postup zvolí sám poškodený, podľa § 11 ods. 9 zákona o PZP. „Odseky 6 až 8 sa použijú rovnako aj vtedy, ak nárok na náhradu škody uplatnil poškodený proti likvidačnému zástupcovi“. Preto aj z týchto ustanovení je zrejmé, že zákonodarca poníma entitu likvidačného zástupcu ako rovnocenný subjekt, ktorý je rovnocenný so samotnou poisťovňou vinníka, a preto podľa jeho názoru je likvidačný zástupca pasívne legitimovaný v tomto spore. V tomto smere žalobca považoval za dôležité upozorniť aj na skutočnosť, že smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES, na ktorú odkazovali v konaní žalovaní a dôvodil ňou aj súd, nie je relevantným právnym predpisom, nakoľko táto smernica bola zrušená a nahradená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES. Do pozornosti uviedol aj rozhodnutie súdneho dvora z 10.10.2013 vo veci Spedition Welter GmbH c/a Avanssur SA. Súdny dvor konštatoval únijne konformný názor, že do rozsahu právomocí likvidačného zástupcu vo veci zastupovania zahraničnej poisťovne vinníka nehody spadá aj právo poškodeného obrátiť sa na vnútroštátne súdy žalobou na náhradu škody, smerujúcou priamo proti likvidačnému zástupcovi. Zákonodarca Európskej únie teda aktuálne platnou smernicou č. 2009/103/ES sleduje koncepciu zvýšenej ochrany poškodených, a to aj cestou vnútroštátnych súdov, ktoré môžu prejednávať žaloby smerujúce proti likvidačným zástupom poisťovne vinníka. Z citovaných častí odôvodnenia rozhodnutia súdneho dvora jasne vyplýva, že likvidačný zástupca je žalovateľným subjektom v otázke náhrady škody, a teda jeho pasívna legitimácia je v tomto smere daná. Poukázal na čl. 7 ods. 2 druhej vety zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky“. Uvedené ustanovenie ústavy rozväzuje právnu neistotu v prípade nezrovnalostí medzi výkladom vnútroštátnej úpravy zákonov a európskej úpravy právne záväzných aktov, kedy je ústavnou povinnosťou v primárne použiť akty Európskej únie. Pasívnu legitimáciu žalovaného 1/ žalobca odvodzuje aj skutočnosťami, že žalovaný 1/ vo vlastnom mene komunikoval s právnym predchodcom žalobcu, a to najmä pri osobných návštevách na pobočke žalovanej v Nitre. Taktiež uviedol, že žalovaný 1/ listom zo dňa 30.10.2017, opätovne vo vlastnom mene, oznámil žalobcovi, že dňa 27.10.2017 ukončil šetrenie poistnej udalosti a poskytol žalobcovi poistné plnenie vo výške 462,99 EUR. Z uvedeného oznámenia zo dňa 30.10.2017 vyplýva, že žalovaný 1/ poskytol poistné plnenie vo svojom mene, čo prehlbuje istotu žalobcu, že žalovaný 1/ je pasívne legitimovaný v tomto spore. K výroku II. o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/ sa žalobca nestotožnil s názorom súdu vo veci premlčania, kedy vyslovil, že začiatok plynutia premlčacej lehoty pripadol na deň, kedy sa poškodený o škode dozvedel a o tom, kto za ňu zodpovedá. Mal za to, že ak by sa z dikcie zákona aplikovalo ustanovenie o premlčaní podľa § 106 OZ a ak by sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá v deň vzniku škody, t.j. 11.11.2016, nemohol v ten deň vedieť o výške škody tak, aby bola objektívne vyčíslená a uplatniteľná na súde. Hoci poškodená zistila výšku škody po oprave automobilu, uplatnila si svoj nárok u likvidačného zástupcu na náhradu vo vyčíslenej výške škody, t.j. vo výške 925,97 EUR, ktorá jej nebola uhradená v zákonnej lehote ani po niekoľkonásobných dopytoch, čím bola nútená sa obrátiť so svojim nárokom na súd. Podľa žalobcu za začiatok plynutia premlčacej lehoty voči žalovanému 2/ možno považovať deň, kedy likvidačný zástupca, t.j. žalovaný 1/ poskytol žalobcovi plnenie vo výške 50 % uplatňovaného nároku, t.j. dňa 30.10.2017, kedy mu bolo oznámené poistné plnenie, čím posledný deň plynutia premlčanej lehoty v zmysle § 106 OZ pripadol na deň 30.10.2019. Žalobca navrhol pristúpenie do konania žalovaného 2/ dňa 23.04.2019, čo bol aj deň uplatnenia nároku žalobcu voči žalovanému 2/, t.j. v dobe plynutia dvojročnej premlčacej lehoty. Toto vyjadrenie podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.04.2002 so sp. zn. 33 Odo 477/2001 a poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.05.2010 so sp. zn. 1 Cdo 82/2009. Z rozhodnutí je zrejmé, že nie je dôležité len kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode a kto za ňu zodpovedá, ale podstatná je aj okolnosť, ktorá určuje výšku škody dôvodne uplatniteľnú na súde. Poškodený sa preukázateľne dozvedel, kto za škodu zodpovedá až po získaní informácie, kedy žalovaný 1/ komunikoval so žalovaným 2/ a ten ho odkázal na polovičné plnenie uplatnenej škody a oznámil žalobcovi výšku poistného plnenia, až v tomto momente získal žalobca dostatočný úsudok o tom, kto je vo zvyšnej časti pasívne legitimovaný a kto za škodu reálne zodpovedá. K výroku IV. o trovách konania žalobca k bodu odôvodnenia 27.1., 27.2. uviedol, že trvá na tom, že žalovaný 1/ ako likvidačný zástupca je v spore pasívne vecne legitimovaný, preto trovy priznané žalovanému 1/ vo výške 100 % nie sú dôvodné.
K bodu odôvodnenia 28. uviedol, že nárok žalobcu voči žalovanému 2/ nebol premlčaný už z vyššie uvedených dôvodov, preto nemožno uznať ani úspešnosť žalovaného v spore a priznanie výšky náhrady trov v rozsahu 100 %. Žaloba bola v časti náhrady škody vo výške 426,99 EUR odôvodnená, čím nevznikol žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.09.2021 č.k. 27Cb/137/2018-288 s poukazom na § 389 ods. 1 a § 391 CSP, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
5. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
8. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie osvedčený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie pasívnej legitimácie žalovaného 1/ a uplatnenej námietky premlčania, a keďže v celom rozsahu zdieľa aj jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov. V danom prípade preto nie je potrebné, aby v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd opakoval tie isté skutkové a právne závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Zároveň odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie odkloniť.
9. Odvolací súd považuje zo spisu za riadne preukázané, že dňa 11. novembra 2016 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle MAZDA, model 2, EČV: J., ktoré v čase nehody patrilo M. H. K.. Vinník škodovej udalosti mal uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovaným 2/, pričom pri likvidácii škodovej udalosti vystupoval žalovaný 1/ ako likvidačný zástupca žalovaného 2/. Poškodenému držiteľovi motorového vozidla s EČV: J. vznikla v dôsledku škodovej udalosti škoda vo výške 925,97 EUR, ktorú predstavuje náhrada nákladov spojených s opravou motorového vozidla v autoservise N - Motor, s.r.o.. Poškodený svoj nárok na náhradu škody postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky na žalobcu, ktorý je v spore aktívne vecne legitimovaný. Škoda nebola poškodenému uhradená poisťovateľom (žalovaným 2/) a ani žalovaným 1/ ako likvidačným zástupcom, k čiastočnej úhrade došlo až dňa 30. októbra 2017, a to v sume 426,99 EUR.
10. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 426,99 EUR zastavil z dôvodu späťvzatia. Vo zvyšku žalobu zamietol voči žalovanému 1/ z dôvodu, že nie je pasívne legitimovaný namiesto zahraničnej poisťovne, ktorú zastupuje; voči žalovanému 2/ žalobu zamietol z dôvodu, že dôvodne uplatnil námietku premlčania. Súd preto priznal žalovanému 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania a vrátil žalobcovi súdny poplatok.
11. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý odvolaním napadol výrok II. III. a IV.. Rozhodnutiu vytýkal, že je nesprávny a nezákonný, nakoľko súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec, čím dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Zotrval na svojom názore, že žalovaný 1/, ako likvidačný zástupca, je v spore pasívne vecne legitimovaný. Nestotožnil sa s názorom súdu vo veci premlčania žalobcovho nároku voči žalovanému 2/.
12. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci.
13. Podľa ust. § 797 ods. 1 OZ, právo na plnenie má, pokiaľ nie je v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené inak, ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie, alebo na ktorého zodpovednosť za škody sa poistenie vzťahuje.
14. Podľa ust. § 797 ods. 2 OZ, právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť.
15. Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona o PZP, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy.
16. Podľa ustanovenia 11 ods. 6 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.
17. Podľa ust. § 11 ods. 7 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.
18. Podľa ust. § 11 ods. 9 zákona o PZP, odseky 6 až 8 sa použijú rovnako aj vtedy, ak nárok na náhradu škody uplatnil poškodený proti likvidačnému zástupcovi.
19. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
20. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona o PZP, na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.
21. Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 zákona o PZP, poisťovateľ je povinný v každom členskom štáte, okrem členského štátu, v ktorom mu bolo udelené povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti, určiť svojho likvidačného zástupcu. Likvidačným zástupcom môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá musí mať trvalý pobyt alebo sídlo v členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť.
22. Podľa ust. § 15a ods. 2 zákona o PZP, likvidačný zástupca vybavuje škodové udalosti v mene poisťovateľa a na jeho účet; likvidačný zástupca je oprávnený vykonávať túto činnosť pre jedného poisťovateľa alebo viacerých poisťovateľov; vykonávanie činnosti likvidačného zástupcu nie je zriadením pobočky poisťovateľa.
23. Podľa ust. § 15a ods. 3 zákona o PZP, likvidačný zástupca zhromažďuje informácie potrebné na prešetrenie nárokov poškodeného na náhradu škody a vykonáva činnosti potrebné na ich uspokojenie, ak škoda bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla, a) na ktoré bolo uzavreté poistenie zodpovednosti v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má poškodený trvalý pobyt alebo sídlo, b) ktoré sa spravidla nachádza v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má poškodený trvalý pobyt alebo sídlo, c) na území iného členského štátu, ako je členský štát, v ktorom má poškodený trvalý pobyt alebo sídlo,
d) ktoré sa spravidla nachádza v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má poškodený trvalý pobyt alebo sídlo, pričom bola škoda spôsobená na území iného ako členského štátu, v ktorom pôsobí príslušná kancelária poisťovateľov, ktorá je zapojená do systému zelenej karty.
24. Podľa ust. § 15a ods. 4 zákona o PZP, likvidačný zástupca je oprávnený vo vzťahu k poškodenému pri uspokojovaní jeho nárokov zastupovať poisťovateľa v plnom rozsahu a musí zabezpečiť prešetrovanie nárokov poškodeného v úradnom jazyku členského štátu, v ktorom má poškodený trvalý pobyt alebo sídlo; tým nie je dotknuté právo poškodeného uplatniť svoje nároky na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi alebo proti osobe, ktorá túto škodu spôsobila.
25. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
26. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
27. Podľa § 122 ods. 1 a 2 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.
28. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
29. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentmi a nezaoberal sa ani spochybňovaním žalovaných ohľadom vzniku škody, ktorá bola spôsobená poistencom žalovaného 2/, tak, ako to preukazuje záznam o dopravnej nehode zo dňa 11.11.2016. Rovnako tak sa nestotožnil s bodom 13.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde podľa jeho názoru súd nesprávne tvrdí, že škoda nebola uhradená ani poisťovateľom, ani likvidačným zástupcom. V týchto pochybeniach súdu vidí naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
30. Odvolací súd tento odvolací dôvod považuje za nepreukázaný. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku, tento zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
31. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch, a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
32. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky.
33. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a
rovnako neznamená ani to, aby sporová strana bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
34. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že žalobca nešpecifikoval, v čom vidí nesprávnosť tvrdení, ktoré ustálil súd prvej inštancie v bode 13.3. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia. Zo spisového materiálu neplynie žiadna iná skutočnosť, ako tá, že k čiastočnej úhrade poisťovateľom, t.j. žalovaným 2/ došlo až dňa 10.10.20177, v sume 426,99 EUR. V prípade, ak chcel byť odvolateľ v tejto odvolacej námietke úspešný, mal odvolaciemu súdu preukázať, v čom je toto tvrdenie nesprávne, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že o čiastočnej úhrade a následnom čiastočnom späťvzatí žaloby v tejto časti pojednával výrok I. rozhodnutia, ktorý však nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť.
35. Žalobca v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodnosťou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že základným predpokladom toho, aby súd mohol žalobe vyhovieť, je preukázanie vecnej legitimácie. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, t.j. je aktívne vecne legitimovaný, a opačná procesná strana (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti, t.j. je pasívne vecne legitimovaný (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. III. ÚS 517/2011-9). Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.02.2020, č.k. II. ÚS 302/2019-44).
36. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva, a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004)
37. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia pasívnej legitimácie žalovaného 1/ súdom prvej inštancie. Odvolací súd hodnotí postup súdu prvej inštancie, ako aj jeho právny názor, za vecne správny. Odvolací súd pripomína, že vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi, výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov má byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Súd prvej inštancie nepochybil pri zisťovaní základných skutkových zistení, z ktorých vyvodil správne právne závery, spolu s aplikovaním správnej právnej normy na skutkový stav. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, C-558/15 zo dňa 15.12.2016 je zrejmé, že likvidačný zástupca nemá vecnú legitimáciu podľa Smernice č. 2000/26ES, ČL. 4,5 a 8. Spornou pre súd bola v tomto prípade spôsobilosť likvidačného zástupcu zahraničnej poisťovne vlastníka vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu, byť žalovaný na súde. Súdny dvor konštatoval, že právo EÚ neukladá členským štátom prijať takú právnu úpravu, aby likvidačný zástupca mohol byť sám žalovaným, namiesto zahraničnej poisťovne, ktorú zastupuje na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba obrátila zo žalobou o náhradu škody. Súd prvej inštancie pri otázke výkladu článku 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES správne vychádzal z výkladu poskytnutého judikatúrou súdneho dvora k článku 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES (konkrétne z výkladu obsiahnutého v rozsudku z 15. decembra 2016, C-558/15) a Európskeho parlamentu Rady č. 2009/103/ES dospel k správnemu záveru, že ani zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES nevyplýva, že by bol likvidačný zástupca v sporovom konaní vecne pasívne legitimovaný namiesto zahraničnej poisťovne, ktorú zastupuje.
38. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, keď uzavrel, že žalovaný 1/ nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto spore. Svoj právny názor podrobne a dostatočne odôvodnil v bodoch 16. až 21., na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje a stotožňuje sa s ním. Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle CSP, podmienky konania je povinný súd skúmať v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania. Keďže v konaní na strane žalovaného1/, ako likvidačného zástupcu, chýba pasívna vecná legitimácia, súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu voči žalovanému 1/ zamietol.
39. Odvolací súd sa ďalej zaoberal argumentáciou žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanému 2/ z titulu dôvodne uplatnenej námietky premlčania. Nestotožnil sa s názorom súdu vo veci premlčania, kedy vyslovil, že začiatok plynutia premlčacej lehoty pripadol na deň, kedy sa poškodený o škode dozvedel a o tom, kto za ňu zodpovedá. Mal za to, že ak by sa z dikcie zákona aplikovalo ustanovenie o premlčaní podľa § 106 OZ a ak by sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá v deň vzniku škody, t.j. 11.11.2016, nemohol v ten deň vedieť o výške škody tak, aby bola objektívne vyčíslená a uplatniteľná na súde. Podľa žalobcu za začiatok plynutia premlčacej lehoty voči žalovanému 2/ možno považovať deň, kedy likvidačný zástupca, t.j. žalovaný 1/ poskytol žalobcovi plnenie vo výške 50 % uplatňovaného nároku, t.j. dňa 30.10.2017, kedy mu bolo oznámené poistné plnenie, čím posledný deň plynutia premlčanej lehoty v zmysle § 106 OZ pripadol na deň 30.10.2019. Žalobca navrhol pristúpenie do konania žalovaného 2/ dňa 23.04.2019, čo bol aj deň uplatnenia nároku žalobcu voči žalovanému 2/, t.j. v dobe plynutia dvojročnej premlčacej lehoty.
40. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2. Podobne je to aj v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale už by uplynula objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.
41. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že zákon o PZP v ust. § 15 ods. 2 priamo v odkaze 22/ odkazuje na znenie ust. § 106 OZ. Teda pri premlčaní nároku na náhradu škody, spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, vrátane nároku z povinného zmluvného poistenia sa pri správnej aplikácii ust. § 1 ods. 2 a § 15 ods. 2 zákona PZP, aplikuje výlučne ust. § 106 OZ. Z uvedeného je zrejmé, že táto skutočnosť vylučuje aplikáciu ust. § 104 OZ. Z ustanovenia § 15 ods. 2 zákona o PZP a § 106 ods. 1 OZ je zrejmé, že právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď budú kumulatívne splnené dve podmienky, a to vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. (Petruľák, M., Šulíková, M. Poistné zmluvy. Praha: C. H. Beck, 2012, 392 s.)
42. Vo vzťahu k ustáleniu dňa, ktorý predstavuje začiatok plynutia premlčacej lehoty, odvolací súd poukazuje na správnosť názoru súdu prvej inštancie, ktorý za začiatok plynutia považuje deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Inými slovami, za deň vzniku škody je potrebné považovať 11. novembra 2016, keď zo správy o nehode sa v tento deň poškodený zároveň dozvedel aj o tom, kto za ňu zodpovedá (vinník nehody - vodič poistený u žalovaného 2/). Rovnako v ten istý deň sa poškodená dozvedela aj o subjekte, u ktorého má vinník škodovej udalosti uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Odvolací súd zároveň poukazuje na ustálenú súdnu prax, z ktorej je zrejmé, že pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 OZ), treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, a nie len z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode.
43. S poukazom na uvedené neobstojí tvrdenie, že poškodený sa preukázateľne dozvedel, kto za škodu zodpovedá až po získaní informácie, kedy žalovaný 1/ komunikoval so žalovaným 2/, a ten ho odkázal na polovičné plnenie uplatnenej škody a oznámil žalobcovi výšku poistného plnenia.
Odvolací súd hodnotí postup súdu prvej inštancie ako vecne správny, keď uviedol, že pre začiatok plynutia premlčacej lehoty nie je potrebné, aby sa poškodený dozvedel aj o výške škody. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že premlčacia lehota začala plynúť 14. novembra 2016 a posledný deň premlčacej lehoty bol dňa 11. novembra 2018 a žalobca si svoj nárok voči žalovanému 2/ uplatnil až 23. apríla 2019, po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty upravenej v ustanovení § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v čase, keď už jeho nárok bol premlčaný. Nakoľko žalovaný 2/ si v spore dôvodne uplatnil námietku premlčania, súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodol správne, keď žalobu voči žalovanému 2/ zamietol s odôvodnením, že nárok žalobcu je voči žalovanému 2/ premlčaný.
44. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.
45. K námietke odvolateľa, že rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/>) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcu, ktorý bol zamietnutý, zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.
46. Odvolací súd preto nevzhliadol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP za dôvodné.
47. Ďalšie argumenty žalobcu v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
48. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd hodnotí ako správny postup súdu prvej inštancie aj pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ nie je v spore pasívne vecne legitimovaný, a nárok proti žalovanému 2/ je premlčaný, nárok na náhradu prvoinštančných trov žalovanému 1/ a 2/ proti žalobcovi, hodnotí odvolací súd ako dôvodný.
49. V odvolaní odvolateľ neargumentuje žiadnymi skutočnosťami, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. S poukazom na uvedené
odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/137/2018-288 zo dňa 9. septembra 2021 potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
50. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/ a 2/, súd im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti žalobcovi.
51. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).