Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/115/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudkýň Mgr. Moniky Hrašnovej a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu PURA, spol. s r.o., Žatevná 3276/12, Bratislava – mestská časť Dúbravka, IČO 34 105 948, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária AKMA, s.r.o., Záhradnícka 15, Bratislava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 336491/2021 zo dňa 14.07.2021 takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia zo dňa 14.7.2021, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100385710/2021 zo dňa 5.3.2021 vyrubujúce žalobcovi podľa rozdiel dane v sume 5000 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2018 na základe neuznania odpočítania dane z faktúry dodávateľa Topax, s.r.o. (predmet fakturácie Technologické práce súvisiace s prevádzkovaním skládky: upratovacie a čistiace práce, manipulácia s odpadom, mechanická úprava odpadu, práce navyše).

2. Uvádzal, že faktúra č. 2018-06-20 bola pôvodne uhradená zmenkou vystavenou dňa 31.10.2018 ako zabezpečovací úkon, ktorá bola neskôr zrušená, práce boli vykonané dodávateľom Topax v období od 1.10. do 31.10.2018 v časovom rozmedzí od 8,00 do 14,00 hod. Obchodný kontakt so spoločnosťou Topax nadväzovala p. A. prostredníctvom osobnej komunikácie a stretnutia v období september 2018. Konatelia toho času nie sú v osobnom kontakte. Neskôr prebiehala komunikácia výlučne písomnou formou. Konateľka p. A. ukončila činnosti dňa 30.´9.2019. Súčasne je konateľom p. B. C..

3. Práce boli prebraté dňa 12.11.2018 spoločnosťou PURA, spol. s r.o. obhliadkou. Pri obhliadke boli prítomní za spol. Pura p. B. – pracoval subdodávateľsky zo spoločnosti Greemm, s.r.o. (robil koordinačné práce a dozor) a za Topax p. D.. Obhliadkou boli však na dodanom diele zistené vady s určením nápravy. Následne bolo dňa 12.11.2018 osobné rokovanie a bola spísaná Dohoda o odstránení reklamovaných vád a nedostatkov. Bolo dohodnuté odstránenie vád do konca mesiaca 11/2018, následne nárok objednávateľa na zaplatenie sankcie od zhotoviteľa vo výške 10 % z celkovej fakturovanej sumy (pre prípad neodstránenia vád) + náhradu nákladov, ktoré sú potrebné vynaložiť na dokončenie diela – toto malo byť riešené formou zľavy na faktúre za obdobie 11/2018. Zároveň sa v dohode dohodlo zrušenie zmenky a odovzdanie zmenky vystaviteľovi, čo prebehlo, aby nemohlo dôjsť k popretiu kauzálneho vzťahu medzi objednávateľom a zhotoviteľom. Zmenka bola odovzdaná objednávateľovi od zhotoviteľa.

Taktiež sa písomne dohodlo, že ani jedna strane nemôže vzájomne pohľadávky postúpiť tretej osobe. Dňa 12.11.2018 bol zaslaná aj reklamácia viď Reklamácia faktúry č. 2018-06-20 so žiadosťou o následnú nápravu a odstránenie nedostatkov nedostatočne vykonaných prác v odsúhlasenom termíne oboma stranami. Dňa 3.12. bola vystavená objednávateľom žiadosť na uplatnenie nároku na zľavu a nároku na sankciu zo strany objednávateľa v zmysle Dohody o odstránení reklamovaných vád a nedostatkov. Žiadosť bola osobne prebratá zamestnancom spoločnosti Topax. Dňa 10.12.2018 bola zaslaná žiadosť na dobropisovanie vystavenej faktúry 2018-06-20, nakoľko nedošlo k odstráneniu vád a nedorobkov za obdobie 10/2018 vo výške 4800 eur. Topax bol v tomto čase však nekontaktný a na výzvy spoločnosti PURA, spol. s r.o., nereagoval.

4. Ohľadom faktúry, ktorú daňový úrad kontroloval bolo uvedené a na základe listinných dokladov preukázané, že tieto práce prebiehali na skládke Veľké Dvorníky v časoch od 8-14 hod., riadila ich jedna osoba, majster. Práce boli vykonané na skládke nie nebezpečného odpadu. Taktiež bol predložený podrobný výkaz prác zo dňa 30.11.2018. Ohľadom úhrady sa vyjadril daňový subjekt tak, že faktúra nebola uhradená, nakoľko práce boli reklamované z dôvodu vád a nedostatkov v predchádzajúcom mesiaci, z čoho mala vyplývať zľava 4800 eur a čo bolo preukázané množstvom dôveryhodných dokladov. Topax neskôr reagoval s tým, že daňovému subjektu bola zaslaná písomnosť „Oznámenie o postúpení pohľadávky“ od spoločnosti Arapis s.r.o. zo dňa 11.2.2019, ktorého prílohu tvorila Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 4.2.2019. Následne to daňový subjekt napadol na súde.

5. Správcovi dane bolo vysvetlené a zaslané písomne aj to, že práce, ktoré boli predmetom zdaniteľného plnenia boli práce, ktoré sa týkali výlučne potrieb skládky a súviseli s legislatívnymi požiadavkami. Daňový subjekt je povinný zabezpečovať vykonanie stabilizačných prác, aby predišiel zosuvu svahov, zosuvu odpadov, erózií svahov, úletu odpadu do okolitého terénu a okolitej krajiny, kontaminácii okolia, požiarom a tvorbe enormného neúmerného množstva odpadových kvapalín a zvýšeného množstva plynov.

6. Správcovi dane bola predložená fotodokumentácia samotného miesta s popisom a taktiež mu bola ponúknutá obhliadka na mieste samom, čo správca dane nezrealizoval.

7. Správca dane sa snažil predvolať bývalú konateľku p. A., ktorá správcovi reagovala e-mailom s tým, aby jej zaslali dožiadane do Českej republiky. E. A. nebola doručená zásielka i napriek tomu, že mala zriadené preposielanie pošty. Ďalej správca dane nebral do úvahy skutočnosť, že p. A. v tom čase umrela matka a nemohla sa dostaviť na výsluch. Správca dane túto záležitosť uzavrel v neprospech daňového subjektu, pričom v samotnej odpovedi na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií doručenej dňa 29.5.2020 je uvedené, že v súvislosti s Uznesením vlády ČR vo veci šírenia koronavírusu na území ČR a v nadväznosti na Uznesenie vlády o mimoriadnom opatrení Ministerstva zdravotníctva bolo orgánom Finančnej správy ČR obmedzené osobné konanie a uskutočňovanie svedeckých výpovedí bolo pozastavené úplne až do odvolania. Vypočutie pani A. teda nebolo možné.

8. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že daňový subjekt v rámci reálnych možností vykonal všetky možné dôkazy, ktorými preukázal zdaniteľné plnenie, no správca dane neakceptoval iné objektívne okolnosti, na základe ktorých nebolo možné vykonať iné dôkazy (výsluch A. pre pandemické opatrenia) a správca dane nebol ochotný akceptovať navrhovaný dôkaz ako obhliadka na mieste samom, kde by videl a pochopil, čo všetko bolo vykonané a či došlo/nedošlo k zdaniteľnému plneniu.

9. Za účelom preverenia dodávateľa správca dna zaobstaral fotokópiu protokolu z iného daňového konania, z ktorého zistil, že Topax nevlastní investičný majetok, nezamestnáva ľudí, jeho hlavná činnosť sú stavebné subdodávky. Následne spoločnosť zmenila sídlo a prestala so správcom dane spolupracovať. Topax neuviedol v kontrolnom výkaze spornú faktúru a neodviedol z nej DPH. Už len zo samotného porovnania argumentácie je vidieť, že správca dane mal množstvo predložených dôkazov zo strany daňového subjektu, pričom nie všetky dôkazy aj vykonal a ohľadom subjektu Topax si zistil informácie z iného spisu daňovej kontroly a celú vec vyhodnotil a uzavrel na základe informácií, ktoré si ani vlastnou činnosťou nezaobstaral.

10. Spoločnosť Topax z nejakého dôvodu, ktorý nie je daňovému subjektu PURA známy, prestal reagovať na ich doterajšiu komunikáciu a nedodržiaval svoje záväzky. Dôkazom toho je aj skutočnosť uvádzaná správcom dane, že neuviedol vo svojom kontrolnom výkaze a daňovom priznaní k DPH spornú

faktúru a daň z nej nebola priznaná a odvedená. Na základe tejto skutočnosti správca dane opiera svoje pochybnosti o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu, hoci správca dane nemal záujem o vykonanie dôkazu – obhliadky na mieste samom a nebral do úvahy ani podrobnú fotodokumentáciu od daňového subjektu.

11. Voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu žalovaného žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu veci, zistenie skutkového stavu nedostačujúco pre riadne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj podstatné porušenie ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

12. Podľa žalobcu žalovaný nekriticky prijíma závery daňového úradu ohľadom vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a dokonca ich rozvíja, avšak zásadne nesprávnym smerom. Nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu je zrejmé najmä zo skutočnosti, že nebral do úvahy pandemickú situáciu, pre ktorú nebolo možné vypočuť predošlého konateľa, čo mu bolo zaslané a deklarované zo strany orgánov v Českej republike, taktiež nebral do úvahy všetky navrhované dôkazy zo strany daňového subjektu a nevykonal ním navrhovaný dôkaz – obhliadka na mieste samom.

13. Žalobca počas celého daňového konania predkladal daňovému úradu doklady preukazujúce vykonanie predmetných prác, ktoré je potrebné na skládke vykonávať z dôvodov legislatívnych ustanovení. Napriek predloženým dôkazom žalovaný tieto dokumenty ani informácie nevyhodnotil. Obmedzil sa len na všeobecné a vágne skonštatovanie, že predložené dôkazy nie sú dostatočným podkladom pre splnenie podmienok pre odpočítanie dane, čo je veľmi vážny precedens, nakoľko týmto postupom je spochybniteľné všetko a akýkoľvek vykonaný dôkaz.

14. Hodnotenie vykonaných dôkazov žalovaným je podľa žalobcu vnútorne rozporné, nelogické a nepresvedčivé, čím sú podľa neho splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia.

15. Žalobca má za to, že závery žalovaného týkajúce sa právneho posúdenia zisteného skutkového stavu nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisov a vo vykonanom dokazovaní a preto na ne nemožno prihliadať, v súvislosti s čím žalobca poukazoval na ustanovenia §§ 19 ods. 2, 49 ods. 1 a 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH a § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

16. Žalovaný podľa neho podkladá svoje závery výlučne všeobecnými a vágnymi tvrdeniami, ktoré nemajú základ vo vykonanom dokazovaní ani v právnej úprave, jeho rozhodnutie je svojvoľné, arbitrárne a nepreskúmateľné pre úplnú absenciu dôvodov. Žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní a v podaniach vykonaných počas daňového konania, takmer celé rozhodnutie predstavuje iba citáciu rozhodnutia daňového úradu, akákoľvek argumentácia a hlbšia úvaha žalovaného v rozhodnutí absentuje.

17. Nesprávny postup správcu dane a odvolacieho orgánu podľa žalobcu naznačuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

19. Uvádzal, že kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že si daňový subjekt v zdaňovacom období november 2018 uplatnil odpočítanie dane v celkovej výške 5 000 eur z faktúry č. 2018-06-27, dátum dodania 1.11.2018, základ dane v sume 25 000 eur, DPH 20 % 5 000 eur, spolu v sume 30 000 eur, predmet: technologické práce – upratovacie a čistiace práce, manipulácia s odpadom, mechanická úprava odpadu, práce navyše; vystavenej spoločnosťou Topax, s.r.o., Jedľová 8596/3, 821 07 Bratislava.

20. Prvostupňový orgán v priebehu výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2018 preveroval u deklarovaného dodávateľa Topax, s.r.o. vznik daňovej povinnosti z titulu dodania služieb deklarovaných na spornej faktúre. Prvostupňový orgán pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom sa nepodarilo preveriť reálnosť dodania služieb uvedených na spornej faktúre od spoločnosti Topax, s.r.o.

Dodanie služieb sa u deklarovaného dodávateľa nepodarilo preveriť, pretože išlo o nekontaktnú spoločnosť, ktorá s daňovými orgánmi riadne nespolupracovala, zdaniteľné plnenie pre žalobcu nedeklarovala v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a ani v kontrolnom výkaze. Konateľ spoločnosti na predvolanie prvostupňového orgánu nereagoval, neúspešné bolo i jeho predvedenie. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť Topax, s.r.o. nevykonáva reálnu a poctivú podnikateľskú činnosť. Prvostupňový orgán preto vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich, že dodanie predmetných služieb bolo uskutočnené deklarovaným dodávateľom. Žalobca však žiadne hodnoverné dôkazy nepredložil. Samotnému žalobcovi chýbali základné znalosti o fakturovaných službách - nevedel ich bližšie špecifikovať, nevedel popísať, ako a kým mala byť konkrétne vykonaná, aké pracovné náradie bolo použité, čo zahŕňal pojem „práce navyše“. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu vyplynulo, že za spoločnosť Topax, s.r.o. mal konať s p. C. D., o čom však neboli predložené žiadne dôkazy. Zo strany žalobcu i deklarovaného dodávateľa tak neprišlo k ozrejmeniu a preukázaniu uskutočnenia zdaniteľného obchodu v zmysle spornej faktúry. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, má jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a rovnako má vedomosť i o tom, ako a kým boli skutočne vykonané. V tomto prípade je preto dobromyseľnosť žalobcu vylúčená.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prvostupňový orgán nepriznal žalobcovi uplatnené odpočítanie od dane zo spornej faktúry v celkovej výške 5 000 eur.

22. Podľa žalovaného prvostupňový orgán viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornou faktúrou, snažil sa plne a presne zistiť skutkový stav veci, pričom nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie a to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Vykonal obsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie, na základe ktorého mu vznikli odôvodnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení a dokladov predložených žalobcom.

23. Prvostupňový orgán tak postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, konal v súčinnosti so žalobcom, hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, využil všetky dostupné zákonné prostriedky, ktoré mal k dispozícii a povinnosti žalobcovi ukladal len v medziach stanovených zákonom.

24. Rovnako tak argumenty žalobcu o tom, že sa prvostupňový orgán a ani žalovaný nevysporiadali so všetkými jeho námietkami v predchádzajúcich konaniach, sú nedôvodné. Žalovaný rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu v dostatočnej miere uvádzajú dôvody, na ktorých sa výroky rozhodnutí zakladajú a preto žalovaný v plnej miere odkazuje na ich odôvodnenie.

25. Žalovaný dával do pozornosti rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Garcia Ruiz c. Španielsko 21.1.1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď.

26. Žalovaný i prvostupňový orgán ako správne orgány vysvetlili podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie, pretože žalobca nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní a podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.

27. Prvostupňový orgán ako i žalovaný konali v súčinnosti so žalobcom a so všetkými relevantnými námietkami sa vo svojich rozhodnutiach a iných dokumentoch vysporiadali. V tomto bode sa žalovaný odvoláva na predložený spisový materiál. Žalovaný ako aj prvostupňový orgán sa neodvolávajú na všeobecne nepodložené tvrdenia, ako to namieta žalobca, ale na fakty a dôkazy zistené počas výkonu daňovej kontroly, ktoré sú riadne uvedené a vyhodnotené v protokole a v následných rozhodnutiach. Vo všetkých písomnostiach sú uvedené aj

vzniknuté pochybnosti správcu dane a žalovaného, prijaté závery a zistené porušenia, ako aj dôvody, na ktorých sú tieto skutočnosti založené.

28. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania obhliadky na mieste samom žalovaný uvádzal, že prvostupňový orgán nespochybnil uskutočnenie samotných prác, avšak vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že fakturované práce boli vykonané a dodané spoločnosťou Topax, s.r.o.

29. Ohľadom námietok žalobcu vo veci rozloženia dôkazného bremena žalovaný poukazoval na záver NS SR prijatý v rozsudku sp. zn. , bod 85, podľa ktorého judikatúra zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľných plnení je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila v intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti zdaniteľných obchodov a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. V bode 86 cit. rozsudku NS SR zdôraznil zásadu primeranej odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu pri výkone svojej funkcie, s ktorou sa neodmysliteľne spája aj povinnosť vykonávať podnikanie so zabezpečením všetkých dostupných informácií o obchodných záväzkových vzťahoch nielen v čase realizácie zdaniteľného obchodu, ale aj v čase ich preverovania správcom dane.

30. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany prvostupňového orgánu slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom. Ak žalobca ako daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp. zn. ). V danom prípade však žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno stanovené v § 24 ods. 1 daňového poriadku, následkom čoho mu nebolo uznané uplatnené odpočítanie dane zo spornej faktúry.

31. Prvostupňový orgán v zásade nemôže žalobcovi priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený. Okruh takýchto dôkazov môže byť veľmi rozsiahly a špecifický pre konkrétny zdaniteľný obchod a preto nie je možné jednoznačne špecifikovať a určiť, aké dôkazy a doklady je potrebné predložiť. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil všetky jemu dostupné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že zdaniteľné obchody boli skutočne dodané deklarovaným dodávateľom Topax, s.r.o.

32. Takýto výklad rozloženia dôkazného bremena je aj v súlade s platnou judikatúrou. V rozsudku sp. zn. NS SR prijal záver, že nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak, je povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Z uvedeného vyplýva, že dôkazné bremeno leží na žalobcovi ako daňovom subjekte, pretože pri daňovom konaní sa uplatňuje zásada prejednávacia a nie zásada vyhľadávacia.

33. Vychádzajúc zo znenia ustanovení § 49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH NS SR judikoval, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočnej realizácie. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením (rozsudok NS SR sp. zn. ).

34. Pokiaľ nie je možné riadne overiť doklady predložené žalobcom a skutočnosti v nich uvedené, sú tieto doklady nepreukazné. Sám o sebe takýto doklad bez ďalších dôkazov nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené.

35. Výsledkom vykonaného preverovania bolo nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval žalobca. Neexistujú žiadne hodnoverné dôkazy o tom, že fakturované služby boli dodané spoločnosťou Topax, s.r.o. a preto mu nebolo uznané odpočítanie od dane zo spornej faktúry.

36. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval na nález ÚS SR č. k. -17, ktorom ÚS SR judikoval, že „daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona o účtovníctve. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.

37. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť prvostupňového orgánu viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia žalobcu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a prvostupňovým orgánom preverovaných skutočností (rozsudok NS SR sp. zn. ). Nie je povinnosťou prvostupňového orgánu zisťovať, od ktorého iného dodávateľa boli služby v skutočnosti prijaté alebo akým spôsobom bol získané, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcove tvrdenie o tom, že fakturované zdaniteľné obchody boli vykonané deklarovaným dodávateľom.

38. Za riadne zistený skutkový stav možno považovať aj to, že daňový orgán príde k záveru, že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, keďže na žalobcovi ako daňovom subjekte leží dôkazné bremeno. Nie je úlohou prvostupňového orgánu vyhľadávať dôkazy a objasňovať nejasnosti za žalobcu. Žalobcovi neboli pripísané následky za nesplnenie povinnosti deklarovaného dodávateľa, ktoré nemal možnosť ovplyvniť, ani ich nekontaktnosť s prvostupňovým orgánom, ale zo strany prvostupňového orgánu a žalovaného išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane. Pokiaľ niektorú skutočnosť, či tvrdenie spadajúce do dôkaznej povinnosti žalobcu nie je možné preveriť, neznamená to, že tvrdenie žalobcu je preukázané a nie je dôvodné o ňom pochybovať.

39. Prvostupňový orgán preveroval, či služby podľa predloženej spornej faktúry dodal deklarovaný dodávateľ, a či tento dodávateľ bol schopný predmetný zdaniteľný obchod realizovať. Nie je možné považovať za dodanie služby také plnenie, v ktorom absentuje dôkazný prostriedok o vykonaní osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Tiež nemožno tvrdiť, že v zmysle § 19 zákona vznikla dodávateľovi daňová povinnosť zo zdaniteľných obchodov. Právo odpočítať daň je možné iba v prípade, keď pri službe vznikla daňová povinnosť dodávateľovi uvedenému na faktúre.

40. V takejto dôkaznej situácii skutočnosť, že nie je preukázané, že zdaniteľný obchod vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v konkrétnom prípade vykonanie zdaniteľného obchodu deklarovaným dodávateľom Topax, s.r.o. v zmysle spornej faktúry.

41. Zdokladovaná nekontaktnosť spoločnosti Topax, s.r.o. tiež vyvracia vierohodnosť dokladov a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a o pravdivosti údajov v nich uvedených. Pokiaľ nie je možné riadne overiť doklady predložené žalobcom a skutočnosti v nich uvedené, sú tieto doklady nepreukazné. Sám o sebe takýto doklad nepreukazuje, že sa deklarovaný obchod uskutočnil, resp. že sa uskutočnil tak, ako je v doklade uvedené.

42. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje rozhodujúce skutkové okolnosti na uplatnenie odpočtu dane, inak nie je možné uznať nárok na odpočítanie dane.

Keďže citované ustanovenie hovorí všeobecne o daňovom subjekte, je povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu, ale aj ostatných daňových subjektov predmetné služby, ako ich subdodávatelia, preukázať (rozsudok NS SR sp. zn. ).

43. V preverovanom prípade si žalobca uplatnil odpočítanie dane zo spornej faktúry od spoločnosti Topax, s.r.o., pričom nepreukázal, že fakturované služby mu boli dodané deklarovaným dodávateľom. Dodanie fakturovaných služieb sa u deklarovaného dodávateľa nepodarilo preveriť, pretože ide o nekontaktnú spoločnosť, ktorá s daňovými orgánmi riadne nespolupracuje, zdaniteľné plnenie pre žalobcu nedeklarovala v podanom daňovom priznaní k DPH a ani v kontrolnom výkaze. Konateľ spoločnosti na predvolanie správcu dane nereagoval, neúspešné bolo i jeho predvedenie. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť Topax, s.r.o. nevykonáva reálnu a poctivú podnikateľskú činnosť. Prvostupňový orgán preto vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov preukazujúcich, že dodanie služieb uvedených na spornej faktúre bolo uskutočnené deklarovaným dodávateľom Topax, s.r.o. Žalobca však žiadne hodnoverné dôkazy nepredložil. Žalobcovi chýbali základné znalosti o priebehu fakturovaných služieb - nevedel ich bližšie špecifikovať, nevedel popísať, ako a kým mala byť konkrétne vykonaná, aké pracovné náradie bolo použité, čo zahŕňal pojem „práce navyše“. Z vyjadrenia splnomocneného zástupcu žalobcu vyplynulo, že za spoločnosť Topax, s.r.o. mal konať s p. C. D., o čom však neboli predložené žiadne dôkazy.

44. Na základe uvedeného tak nebolo zo strany žalobcu preukázané splnenie podmienok stanovených pre vznik práva na odpočítanie dane v zmysle ustanovení zákona o DPH.

45. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, má jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a rovnako má vedomosť i o tom, ako a kým boli skutočne vykonané. V tomto prípade je preto dobromyseľnosť žalobcu vylúčená.

46. V podanej správnej žalobe v bode I. Skutkový stav žalobca poukazuje aj na skutočnosti týkajúce sa zdaniteľných plnení v zmysle faktúry č. 2018-06-20 za zdaňovacie obdobie október 2018. Predmetom žalovaného rozhodnutia je zdaňovacie obdobie november 2018 a preto sú tieto skutočnosti v danom prípade irelevantné.

47. K nevypočutiu bývalej konateľky žalobcu p. A. z dôvodu opatrení na zamedzenie šírenia nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 žalovaný považuje za potrebné zdôrazniť, že celé dokazovanie v daňovom konaní nie je možné oprieť len o svedeckú výpoveď, resp. tvrdiť, že jej nezrealizovaním došlo k porušeniu zákona, či porušeniu práv účastníka konania, pretože žalobca mal v daňovom konaní celý rad zákonných možností, ktorými mohol svoj nárok na odpočet dane preukázať. Uvedené platí v prípade žalobcu osobitne z dôvodu, že p. A. konala v mene žalobcu, t.j. jej konanie bolo konaním samotného žalobcu a preto má žalobca disponovať potrebnými dôkazmi, ktoré preukazujú uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako deklaruje. Nevypočutie p. A. žalobcu nezbavuje jeho zákonného dôkazného bremena.

48. Žalobca v podanej správnej žalobe taktiež namieta, že žalovaný nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav a obmedzil sa len na všeobecné a vágne konštatovania. Vykonané vyhodnotenie považuje za vnútorne rozporné, nelogické a nepresvedčivé, žalovaný podľa jeho názoru nesprávne posúdil podmienky na uplatnenie odpočítania DPH, na základe čoho trpí žalované rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, pričom uvádza len citácie vybraných ustanovení zákona o DPH, Z. z o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ktorý však nebol predmetom daňovej kontroly) a citácie z judikatúry vnútroštátnych súdov. K uvedeným tvrdeniam však žalobca neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré sú podkladom týchto námietok, a preto je zrejmé, že sú to práve argumenty žalobcu, ktoré sú všeobecné a ničím nepodložené vágne tvrdenia a nie je preto možné ustáliť, na základe akých faktov prišiel k predmetným záverom. Žalovaný ich preto považuje v plnej miere za nedôvodné.

49. V súlade s vyššie uvedeným žalovaný konštatuje, že žalovaný i prvostupňový orgán postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj právom Európskej únie a judikatúrou vnútroštátnych súdov a Súdneho dvora Európskej únie, rešpektovali zásady daňového poriadku, konali v súčinnosti so žalobcom, hodnotili dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a so zásadami logickej a rozumnej úvahy, pričom prihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

50. Podľa ( , ) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa (daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

51. Súd považoval za potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. septembra 2017).

52. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z

23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte

- žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

53. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ).

54. Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

55. Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil.

56. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, nie len v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

57. V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane.

58. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

59. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

60. V danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom vyfakturovanej služby bol deklarovaný dodávateľ Topax, s. r.o., pričom pokiaľ žalobca tvrdil, napriek pochybnostiam správcu dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa ako tejto spoločnosti, tak aj nedostatku samotným žalobcom predkladaných dôkazov a vysvetlení týkajúcich sa konkrétnych okolností tvrdeného obchodu, že dodávateľom bola táto spoločnosť, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.11.2018).

61. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré by sa týkalo dodávateľov alebo subdodávateľov daňového subjektu a ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a skutočností, na preukázanie ktorých bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane vzhľadom na jeho pochybnosti a potrebu ozrejmenia priebehu obchodných prípadov, v zmysle § 24 ods.1 písm. a) a písm. b) daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

62. Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie, ktoré mu okolnosti prípadu umožňovali, a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.

63. Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

64. Je objektívnou skutočnosťou, ktorú síce nemožno hodnotiť v neprospech žalobcu, ale súčasne ani v prospech jeho tvrdení, že v konaní nebol vypočutý konateľ tvrdeného dodávateľa C. D. ani bývalá konateľka žalobcu E. A., hoci správny orgán za účelom ich vypočutia vykonal dostupné úkony – v prípade svedka D. neúspešným bolo doručovanie na známu adresu bydliska aj pokus o predvedenie svedka, v prípade E. A. po neúspešnom doručovaní bol neúspešný aj pokus o vypočutie prostredníctvom dožiadaného daňového orgánu iného štátu, podľa zistení ktorého ide o osobu, ktorá má nahlásené bydlisko na Úrade mestskej časti Praha 10, poštu si nepreberá a jej reálne miesto pobytu nie je známe.

65. Logickým je pritom stanovisko žalovaného vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevykonania obhliadky skládky odpadu, na ktorej mali byť práce dodávateľskej spoločnosti vykonané, nakoľko vykonanie obhliadky nebolo spôsobilé priniesť nové zistenia k osobe dodávateľa a vzhľadom na časový odstup zrejme ani k samotnej realizácii vyfakturovaných prác.

66. Iné dôkazy, ktoré by žalobca navrhol a správny orgán nevykonal, prípadne existenciu dôkazov, ktorých vykonanie správnym orgánom by do úvahy prichádzalo aj bez návrhu kontrolovaného subjektu, žalobca neuviedol.

67. Dodávka prác tak nebola potvrdená deklarovaným dodávateľom, ktorý podľa zistení správcu dane je nekontaktným, vo vlastnom daňovom priznaní predmetnú dodávku nepriznal a v rozhodnom čase ani nedisponoval materiálnym a personálnym vybavením na jej realizáciu. Žalobca pritom sám nevedel uviesť, či dodávku mala spoločnosť Topax realizovať vo vlastnej réžii alebo subdodávateľsky, nevedel identifikovať konkrétne osoby ani náradie použité na plnenie ( uvádzal, že išlo zrejme o ručné náradie aj mechanické stroje), a v čom konkrétne mali spočívať vyfakturované čistiace a upratovacie práce, manipulácia s odpadom a mechanická úprava odpadu, neosvetľuje dostatočne ani predložený výkaz o výkone prác stanovujúci iba jednotkovú ( zrejme) cenu 32 eur, počet použitých strojov ( bez ich identifikácie) a počet hodín, rovnako ako krycí list výkazu prác obsahujúci takú špecifikáciu prác, ako napr. úprava spevnených ciest v areály skládky, nakladanie odpadu, presun odpadu, mechanická úprava odpadov a sutín a pod.

68. Za týchto okolností, ktoré správne orgány oboch stupňov dostatočne zrozumiteľne popísali v obsahu svojich rozhodnutí, sa žalovaný aj podľa súdu dôvodne stotožnil so závermi správcu dane týkajúcimi sa nenaplnenia zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane.

69. S prihliadnutím aj na skutočnosť, že žalobca nekonkretizoval, s ktorou jeho argumentáciou sa žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia nevysporiadal a čo podľa jeho názoru v postupe daňových orgánov nebolo v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaným v rozhodnutí sp. zn. , resp. I.Ús 377/2018, súd takýto nedostatok žalobou napadnutého rozhodnutia nezistil.

70. Podľa zistenia súdu, naopak, postup správnych orgánov vo veci ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňajú všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu a rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, a logickom vyhodnotení vykonaných dôkazov ich vzájomnej súvislosti.

71. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd nezistil dôvodnosť žiadnej zo žalobných námietok, ktorými bol v konaní viazaný, a žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

72. O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle nevznikli.

73. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.