Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B3-65C-40-2021.pdf
PDF · 119.46 KB
Case nature
Area
Subarea
B3-65C/40/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III sudcom JUDr. Vladislavom Birásom, PhD., v spore žalobkyne: Z. X., narodená XX. februára XXXX, trvalým pobytom v X. pri Y. XXX, zastúpenej Mgr. Branislavom Chovančíkom, advokátom v Bratislave, Rajská 7, proti žalovanej: F. R., narodená XX. mája XXXX, trvalým pobytom v Y., H. Y. XXXX/XX, zastúpenej Mgr. Denisou Jánošíkovou, advokátkou v Bratislave, Klincová 35, o zaplatenie 5 500 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 5 200 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 500 eur od 1. mája 2019 do 7. januára 2020, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 400 eur od 8. januára 2020 do 21. februára 2020, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 300 eur od 22. februára 2020 do 21. marca 2020 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 200 eur od 22. marca 2020 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Konanie v časti o zaplatenie 300 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 300 eur od 1. mája 2019 do 7. januára 2020, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 200 eur od 8. januára 2020 do 21. februára 2020 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100 eur od 21. februára 2020 do 21. marca 2020 z a s t a v u j e.
Žalobu vo zvyšku z a m i e t a.
Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 45,46 %.
odôvodnenie:
1.1. Žalobkyňa sa žalobou podanou Okresnému súdu Banská Bystrica ako súdu upomínaciemu 14. júna 2021 a postúpenou Okresnému súdu Bratislava III 2. novembra 2021 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu istiny vo výške 5 550 eur s vyčíslenými zmluvnými úrokmi vo výške 1 650 eur a úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 500 eur od 1. mája 2019 do zaplatenia z titulu nevrátených finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o pôžičke z 31. januára 2019. 1.2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že na základe uvedenej zmluvy o pôžičke poskytla žalovanej sumu 5 500 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala jej vrátiť v dohodnutej lehote splatnosti do 30. apríla 2019, a to aj s úrokmi vo výške 10 % mesačne, pričom túto výšku úrokov navrhla samotná žalovaná (resp. jej právna zástupkyňa, ktorá túto zmluvu pripravovala) a žalobkyňa ju len bez zmeny akceptovala. Suma úrokov za tri mesiace tak predstavovala v súhrne 1 650 eur [t. j. vo výške (10 % z 5 500 eur) x 3 mesiace]. Žalovaná jej uvedené plnenia doposiaľ nevrátila.
2. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe a vo svojom ústnom vyjadrení prednesenom na pojednávaní navrhla, aby súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
2.1. Uviedla, že žalobkyni pôžičku už sčasti vrátila, a to v sume 300 eur, ktorú jej uhradila tromi platbami po 100 eur vykonanými 7. januára 2020, 21. februára 2020 a 21. marca 2020. 2.2. Podľa jej názoru žaloba je nedôvodná tiež z dôvodu, že predmetná zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože bol v nej dojednaný úrok vo výške 10 % mesačne, ktorý je potrebné považovať za neprimerane vysoký až úžernícky, a teda za priečiaci sa dobrým mravom. 2.3. Za ďalší dôvod absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy o pôžičke a v dôsledku toho aj neopodstatnenosti žaloby pokladala dojednanie zábezpeky, na základe ktorej v prípade omeškania s vrátením pôžičky sa žalobkyňa mala natrvalo stať vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu k pozemku parcely registra „E“ č. XXXX - orná pôda vo výmere 11 350 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie N., obec N., okres Y., a to vo veľkosti 1/2 k celku. Táto zábezpeka je neprimeraná jednak k výške pôžičky, a jednak má charakter prepadnej zábezpeky, ktorá je predpismi občianskeho práva zakázaná. 2.4. Napokon žalovaná spochybnila, že vôbec došlo k nejakej pôžičke na základe zmluvy o pôžičke z 31. januára 2019, pretože žalovanej neboli žiadne peňažné prostriedky poskytnuté v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, tak ako to táto zmluva predpokladala.
3.1. Žalobkyňa podaním z 26. októbra 2021 a podaním podpísaným do zápisnice o pojednávaní z 8. decembra 2022 vzala svoju žalobu v časti o zaplatenie 300 eur späť z dôvodu, že žalovaná jej túto sumu následne uhradila tromi platbami po 100 eur vykonanými 7. januára 2020, 21. februára 2020 a 21. marca 2020. Navrhla, aby súd konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 300 eur s tomu prislúchajúcimi úrokmi z omeškania zastavil. 3.2. Žalovaná so späťvzatím žaloby v uvedenej časti vyjadrila súhlas, ktorý potvrdila vlastnoručným podpisom do zápisnice o pojednávaní z 8. decembra 2022.
4.1. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalobca môže vziať žalobu späť. 4.2. Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 4.3. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
5. So zreteľom na dispozitívny úkon žalobkyne, ktorým svoju žalobu vzala v časti o zaplatenie 300 eur s príslušenstvom (t. j. úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 300 eur od 1. mája 2019 do 7. januára 2020, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 200 eur od 8. januára 2020 do 21. februára 2020 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 100 eur od 21. februára 2020 do 21. marca 2020) späť, a na súhlas žalovanej so späťvzatím podanej žaloby v uvedenej časti súd podľa citovaných zákonných ustanovení konanie zastavil.
6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so všetkými v konaní listinnými dôkazmi predloženými stranami na podopretie svojich tvrdení, a to zmluvou o pôžičke peňazí z 31. januára 2019; platobným príkazom z 31. januára 2019; predsporovou výzvou zo 6. mája 2021 s podacím lístkom; výpisom z účtu žalovanej; elektronickou komunikáciou medzi sporovými stranami, ako aj ostatným obsahom spisu.
7. Na základe vykonaných dôkazov súd zistil tento skutkový stav: 7.1. Žalobkyňa ako požičiavateľ (veriteľ) a žalovaná ako dlžník uzavreli 31. januára 2019 zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie „peňažnej pôžičky vo výške 5 500 eur s úrokom 10 % mesačne“, a to „v hotovosti pri podpise tejto zmluvy k rukám dlžníka“, ktorú sa žalovaná zaviazala „v termíne najneskôr do 30. apríla 2019 v celosti vrátiť veriteľovi“ (porov. čl. III tejto zmluvy). 7.2. V zmluve o pôžičke z 31. januára 2019 si strany zároveň dohodli poskytnutie zábezpeky, ktorou mal byť pozemok parcely registra „E“ č. XXXX - orná pôda vo výmere 11 350 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom území N., obec, N., okres Y., zapísaný na liste vlastníctva č. XXX vedeným Okresným úradom Y., katastrálnym odborom, a to v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 1/2 k celku. Podľa čl. IV druhej vety tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že „v prípade, ak dlžník dlžnú sumu v dohodnutom termíne nevráti ani po výzve veriteľa, zábezpeka, ktorá bola daná, ako nehnuteľnosť bude prevedená na veriteľa“. 7.3. Z platobného príkazu z 31. januára 2019 vyplýva, že žalobkyňa zo svojho bankového účtu previedla v prospech bankového účtu žalovanej sumu 5 500 eur.
7.4. Z výpisu z bankového účtu žalovanej vyplýva, že žalovaná vykonala v prospech bankového účtu žalobkyne celkom tri platby, každú vo výške 100 eur, a to 7. januára 2020, 21. februára 2020 a 21. marca 2020. Zvyšok pôžičky vo výške 5 200 eur, predstavujúcej rozdiel medzi požičanou sumou 5 500 eur a splatenou sumou 300 eur, doposiaľ žalobkyni nevrátila. 7.5. Podľa údajov verejne dostupných na webovej stránke prevádzkovanej Ministerstvom financií Slovenskej republiky www.fininfo.sk bola najvyššia prípustná výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za obdobie od 21. novembra 2018 do 20. februára 2019, s dohodnutou splatnosťou od troch do šiestich mesiacov vrátane, ustanovená osobitným predpisom (porov. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) vo výške 25,60 % ročne.
8.1. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 8.2. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. 8.3. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 8.4. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 8.5. Podľa § 39a Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. 8.6. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 8.7. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
9. Súd vyhodnocujúc všetky uvedené dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, považoval za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu zo zmluvy o peňažnej pôžičke uzavretej 31. januára 2019. Žalobkyňa ako veriteľ skutočne prenechala žalovanej ako dlžníkovi peňažnú sumu vo výške 5 500 eur. K reálnemu odovzdaniu tejto sumy pôžičky do majetkovej (dispozičnej) sféry žalovanej došlo 31. januára 2019 prevodom peňažných prostriedkov z bankového účtu žalobkyne na bankový účet žalovanej. Po reálnom odovzdaní (prenechaní) a prevzatí tejto pôžičky tak vznikla žalovanej povinnosť túto pôžičku vrátiť žalobkyni v dohodnutej lehote splatnosti najneskôr do 30. apríla 2019. Žalovaná jej túto pôžičku riadne a včas nevrátila a až následne vykonala v prospech žalobkyne len tri čiastočné úhrady svojho dlhu v súhrnnej výške 300 eur (t. j. tri platby po 100 eur vykonané 7. januára 2020, 21. februára 2020 a 21. marca 2020). Z tohto dôvodu súd žalobe čo do istiny, ktorá zostala predmetom konania po jej čiastočnom späťvzatí, t. j. v časti o zaplatenie istiny vo výške 5 200 eur ako dôvodnej vyhovel.
10. Súčasťou uzavretej zmluvy o pôžičke z 31. januára 2019 medzi sporovými stranami bolo aj dohodnutie zmluvných úrokov vo výške 10 % mesačne z požičanej sumy 5 500 eur (porov. čl. III prvá veta tejto zmluvy), ktoré sa žalovaná zaviazala v lehote splatnosti spolu s istinou zaplatiť žalobkyni. Výška týchto úrokov za mesačné obdobie po ich matematickom prepočte na ročné obdobie predstavuje hodnotu 120 % ročne. 10.1. Dojednanie zmluvných úrokov [ktoré predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny] a ich výšky je zásadne vecou vzájomnej dohody zmluvných strán. Občiansky zákonník ani iné právne predpisy nijako výslovne nelimitujú maximálnu výšku úrokov pri zmluvách o pôžičke, ktoré nemajú charakter spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 Občianskeho zákonníka. To však neznamená, že by výška úrokov nepodliehala žiadnemu obmedzeniu a závisela by len na dohode účastníkov zmluvy o pôžičke, teda - inak povedané - že by bolo možné dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Rovnako aj u dohody o úrokoch pri peňažnej pôžičke totiž platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda o úrokoch teda musí byť v súlade s dobrými mravmi. Z toho potom vyplýva, že ak by boli úroky dohodnuté v neprimerane vysokej výške, ktorá je hrubo nevyvážená (v hrubom nepomere) k hodnote vzájomného plnenia, šlo by o plnenie všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania, vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku, čiže o plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Dohodu o úrokoch vo výške, ktorá sa prieči dobrým mravom, postihuje ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka sankciou absolútnej neplatnosti, na ktorú je súd povinný prihliadnuť z úradnej povinnosti (ex offo). Podľa spomenutých zákonných ustanovení je na súdoch, aby v konkrétnych prípadoch podrobili dohodnutú výšku úrokov testom dobrých mravov a ustálili, či ich výška je alebo nie je s nimi v súlade (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/95). 10.2. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov je potrebné prihliadnuť k celkovým okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Predovšetkým je však potrebné porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou pri poskytovaní pôžičiek peňažnými ústavmi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 267/2010). Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 194/2010). 10.3. V relácii na rozhodovaný spor z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sporové strany si dohodli úroky z predmetnej pôžičky vo výške 10 % mesačne, t. j. 120 % ročne. Takáto výška úrokov je už sama osebe neprimeraná k akejkoľvek peňažnej pôžičke a bez ohľadu na dĺžku lehoty jej splatnosti. Pri jej porovnaní s najvyššími prípustnými úrokovými mierami úverov poskytovanými peňažnými ústavmi s dobou splatnosti od troch do šiestich mesiacov, ktorá v rozhodnom období bola podľa osobitných predpisov ustanovená maximálne vo výške 25,60 % ročne, sú úroky dohodnuté vo výške 120 % ročne zjavne premrštené, takmer päťnásobne vyššie, a tak dosahujúce až kvalitu civilnej úžery. (K totožnému záveru o rozpore dohodnutého úroku vo výške 120 % ročne s dobrými mravmi dospel aj Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. 20 Cdo 474/2006, ktoré je s ohľadom na výkladové pravidlo príbuznosti právnych poriadkov aplikovateľné aj v slovenskom právnom prostredí). 10.4. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť skutočnosť, že výšku úrokov do zmluvy o pôžičke navrhovala strana žalovanej a žalobkyňa tento návrh dohody len bez zmeny akceptovala. Podľa § 43 Občianskeho zákonníka totižto každú zmluvnú stranu (t. j. nielen dlžníka, ale aj veriteľa) zaťažuje povinnosť dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, a to vrátane rozporu so zákonom. Zanedbanie náležitej starostlivosti v tomto smere tak možno v danom prípade rovnako vytknúť aj žalobkyni, ktorá takisto bola jedným z účastníkov zmluvy o pôžičke, hoci len v pozícii akceptanta návrhu dohody o výške úrokov. Rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa ustálila na tom názore, že pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník uzatvárajúci zmluvu o pôžičke. V súlade s dobrými mravmi je preto iba také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 26/2011). 10.5. So zreteľom na uvedené, súd zmluvu o pôžičke z 31. januára 2019 v časti o dojednaní úrokov vo výške 10 % mesačne z požičanej sumy - ktorá je svojou povahou len fakultatívnym a vedľajším dojednaním zmluvy o pôžičke (accidentalia negotii), a preto je oddeliteľná od jej ostatných častí - vyhodnotil ako absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 39 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť dojednania (dohody) o úrokoch spôsobuje totožný právny následok, ako keby bola peňažná pôžička dohodnutá ako bezúročná, a preto súd žalobu žalobkyne v časti o zaplatenie úrokov vyčíslených v súhrnnej výške 1 650 eur ako nedôvodnú zamietol.
11. Povinnosť dlžníka splniť dlh sa stáva splatnou v čase, ktorý bol medzi zmluvnými stranami dohodnutý, inak prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (porov. § 563 Občianskeho zákonníka). V rozhodovanom spore bolo zistené, že žalovaná sa zaviazala vrátiť žalobkyni pôžičku „najneskôr do 30. apríla 2019“, čiže v lehote splatnosti do 30. apríla 2019. Žalovaná tento peňažný nárok žalobkyni v dohodnutej lehote splatnosti nezaplatila, a tak sa nasledujúci deň 1. mája 2019 dostala s jeho plnením do omeškania. Súd preto priznal žalobkyni aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške aktuálnej k prvému dňu omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy pôžičky, ktorá je
postupne znižovaná v závislosti od vykonania jednotlivých úhrad istiny žalovanou v období nasledujúcom po márnom uplynutí lehoty jej splatnosti (porov. bod 7.4. odôvodnenia tohto rozsudku), a to za dobu omeškania od prvého dňa po jej splatnosti 1. mája 2019 až do zaplatenia.
12. Procesnú obranu žalovanej proti uplatnenému nároku žalobkyne súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
13. Žalovaná namietala, že predmetná zmluva o pôžičke z 31. januára 2019 je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože bola v nej dojednaná absolútne neplatná dohoda o úrokoch a absolútne neplatná dohoda o zábezpeke. 13.1. Súd sa stotožňuje s hodnotením predmetnej zmluvy o pôžičke, že v nej obsiahnuté dojednanie o úrokoch (čl. III prvá veta in fine tejto zmluvy o pôžičke) je z dôvodu neprimerane vysokého úroku, dosahujúceho až kvalitu civilnej úžery, potrebné považovať za priečiace sa dobrým mravom, a teda za absolútne neplatné podľa § 39 v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 39a Občianskeho zákonníka. Avšak podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít dohoda o úrokoch je oddeliteľnou časťou zmluvy o pôžičke od jej iných častí a neplatné dojednanie o úrokoch automaticky nespôsobuje absolútnu neplatnosť celej zmluvy o pôžičke (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 26/2011). 13.2. Súd sa takisto stotožňuje s hodnotením predmetnej zmluvy o pôžičke, že v nej obsiahnuté dojednanie o zábezpeke (čl. IV tejto zmluvy o pôžičke) z dôvodu jej evidentnej neprimeranosti k zabezpečovanej pohľadávke žalobkyne, ako aj z dôvodu jej dojednania ako prepadnej zábezpeky treba považovať za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pretože svojím obsahom a účelom odporuje zákonu [ktorý výslovne zakazuje dohodu o prepadnom zabezpečovacom prevode práva (§ 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka), z čoho per analogiam možno vyvodiť, že účelom zákona je takisto zakázať aj dohodu o prepadnej zábezpeke (§ 555 v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka)]. Avšak aj takáto dohoda o zábezpeke je oddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke od jej iných častí a neplatné dojednanie o zábezpeke bez ďalšieho nespôsobuje absolútnu neplatnosť celej zmluvy o pôžičke. 13.3. Neplatné dojednanie týchto fakultatívnych a vedľajších náležitostí (accidentalia negotii) v zmluve o pôžičke teda nemá automaticky za následok neplatnosť zmluvy o pôžičke ako celku, t. j. neplatnosť celého právneho úkonu. K uvedenému súd poznamenáva, že ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít (porov. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007 či I. ÚS 640/2014 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 95/2019) zdôrazňuje zásadu preferencie výkladu v prospech platnosti zmlúv (právnych úkonov) pred ich neplatnosťou, ktorý je odrazom rešpektu k prejavenej autonómnej vôli zmluvných strán, funkcií zmluvných vzťahov v komplexnej spoločnosti i k samotnej povahe súkromného práva, pre ktoré platí ústavná zásada, že všetko je dovolené, čo nie je výslovne zákonom zakázané (čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V relácii na rozhodovaný spor uvedené znamená, že ak právny úkon je vo svojej určitej a oddeliteľnej časti neplatný, bez ďalšieho z toho nevyplýva, že by mal byť neplatným v celom svojom rozsahu. Pokiaľ jeho zvyšné časti nie sú postihnuté dôvodom, s ktorým zákon spája právny následok neplatnosti právneho úkonu (čo je aj prípad prejednávanej veci v časti samotnej pôžičky, t. j. v časti o prenechaní a vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov), je ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť ten výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie naopak. 13.4. Sumarizujúc uvedené, uvedenú procesnú obranu žalovanej v rozhodovanom spore nemožno vnímať inak ako zjavne neopodstatnenú a kvalitatívne nedostatočnú. Žalovaná (resp. jej kvalifikovaný právny zástupca s dosiahnutým vysokoškolským právnickým vzdelaním) len bezducho opakovala a zotrvávala na svojich právnych predstavách o riešení veci bez akejkoľvek (seba)reflexie na predostretú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a občianskoprávnu doktrínu týkajúcu sa čiastočnej neplatnosti právnych úkonov, ktorá je ale opačná ako jej názory. Žalovaná na túto rozhodovaciu súdnu prax a občianskoprávnu doktrínu neposkytla žiadnu relevantnú protiargumentáciu, ale jej vyjadrenia zostali len v rovine polemizovania s týmito ustálenými právnymi názormi a prostého spochybňovania ich správnosti, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za postačujúce pre úspech v spore. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná a bolo rozhodnuté podľa jej predstáv, v súlade s jej vôľou, požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami (IV. ÚS 252/04), ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo riadili sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
14. Za evidentne nenáležitú, dokonca až absurdnú (argumentum ad absurdum), treba považovať aj námietku o žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že nie je povinná nič žalobkyni vracať, pokiaľ jej peňažné prostriedky neboli poskytnuté zmluvou dohodnutým spôsobom. Inými slovami, žalovaná (resp. jej kvalifikovaný právny zástupca s dosiahnutým vysokoškolským právnickým vzdelaním) tvrdí, že ak jej žalobkyňa poskytla pôžičku prevodom finančných prostriedkov na jej bankový účet, a nie v hotovosti, tak ako to bolo v čl. III druhej vete tejto zmluvy o pôžičke dohodnuté, nie je povinná jej nič vracať, pretože
- ako sama uvádza - „k žiadnej pôžičke vôbec nedošlo“. 14.1. Na rozdiel od právnických fakúlt poslaním súdu a jeho úlohou v súdnych rozhodnutiach nie je strany poúčať a vysvetľovať im podstatu, funkciu a zmysel pôžičky ako záväzkovoprávneho inštitútu, preto sa súd len obmedzí na konštatovanie, že podľa § 657 Občianskeho zákonníka bolo v danom prípade právne významné len to zistenie, že žalobkyňa skutočne „prenechala“ (t. j. reálne odovzdala do majetkovej sféry) žalovanej peňažné prostriedky v dohodnutej výške 5 500 eur (čo žalovaná v konaní vôbec nepoprela, ale práve naopak sama potvrdila, že uvedenú sumu riadne od žalobkyne prevzala a doposiaľ jej z nej vrátila časť vo výške 300 eur). Samotný spôsob prenechania (reálneho odovzdania) pôžičky nemá pre vznik tohto záväzkového vzťahu žiadny relevantný význam, pretože ak aj boli žalovanej prenechané peňažné prostriedky iným než zmluvou predpokladaným spôsobom (prevodom na jej bankový účet), neznamená to, že by jej nebolo prenechané vôbec nič, a teda že nemá čo vrátiť. Z vykonaného dokazovania bolo v rozhodovanom spore celkom zrejmé, že konanie žalobkyne priamo a bezprostredne (t. j. vecne a časovo) nadväzovalo na kauzu vyplývajúcu práve z tejto zmluvy o pôžičke z 31. januára 2019. Žalobkyňa totižto prenechávala žalovanej ako druhému účastníkovi tejto zmluvy peňažné prostriedky práve v takej výške, na akej sa vzájomne dohodli (5 500 eur), a to bankovým prevodom realizovaným práve v ten istý deň, v ktorý túto zmluvu o pôžičke uzavreli a podpísali. Stotožňovanie konania žalobkyne s inou kauzou (t. j. s akousi inou zmluvou o pôžičke, či dokonca s bezdôvodným obohatením), než kauzou vyplývajúcou zo zmluvy o pôžičky z 31. januára 2019, nedáva vo vzájomných súvislostiach žiadny rozumný zmysel a je potrebné ho vyhodnotiť za priečiace sa zistenému skutkovému stavu veci a logike zvrátené (logicky absurdné). 14.2. Nad rámec uvedeného sa žiada ešte dodať, že v danom prípade neprichádzalo do úvahy právne posúdenie veci ako záväzku z bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ má žalobou požadované plnenie zmluvný základ (§ 657 Občianskeho zákonníka), tým je vylúčená možnosť posudzovať ho ako právo zo záväzku z bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré je len subsidiárnym právnym inštitútom [k tomu porovnaj stabilnú a konštantnú rozhodovaciu prax súdov všetkých stupňov (vychádzajúcu najmä z judikátov R 1/1979 či R 25/1986), ako aj občianskoprávnu doktrínu reprezentovanú všetkými doposiaľ vydanými komentármi k Občianskemu zákonníku alebo inými odbornými publikáciami zaoberajúcimi sa inštitútom bezdôvodného obohatenia, vrátane vysokoškolských učebníc používaných na právnických fakultách]. A naostatok, ak by - hypoteticky - žalobou požadované plnenie žalobkyne aj malo právny charakter bezdôvodného obohatenia ako plnenie bez právneho dôvodu alebo plnenie z neplatného právneho úkonu (čo, samozrejme, nemá), nič by to nezmenilo na výsledku tohto sporu, pretože aj bezdôvodné obohatenie má dlžník (žalovaná) povinnosť vydať tomu, na úkor koho bolo získané, a nemôže si ho ponechať.
15. Návrhy oboch sporových strán na vykonanie dokazovania výsluchom žalobkyne, žalovanej a svedkyne H.. U. H. (bývalej právnej zástupkyne žalovanej, ktorá pripravovala písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke z 31. januára 2019), ktorými sa mal preukázať účel uzavretia predmetnej zmluvy o pôžičke, finančná situácia žalovanej, v akej sa nachádzala v čase vzniku predmetnej pôžičky, a skutočnosť, že výšku dohodnutých úrokov navrhla žalovaná a žalobkyňa ju len akceptovala, súd podľa § 185 ods. 1 CSP zamietol, pretože tvrdené skutočnosti, ku ktorých overeniu alebo vyvráteniu mali tieto navrhované dôkazy smerovať, nemajú relevantnú súvislosť s predmetom konania. 15.1. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka je celkom zreteľne a jednoznačne zrejmé, že dlžník má vždy (t. j. v každom jednom prípade) povinnosť vrátiť veriteľovi prenechané veci určené podľa druhu (v danom prípade peňažné prostriedky), a to bez ohľadu na to, za akým účelom mu boli prenechané, a takisto bez ohľadu na to, v akej finančnej situácii sa dlžník v čase vzniku pôžičky nachádzal. 15.2. Pokiaľ by existoval nejaký konkrétny účel, pri ktorom by dlžník dlžníkovi nevznikla povinnosť vrátiť veriteľovi prenechané veci, poprela by sa tým samotná podstata pôžičky ako záväzkovoprávneho vzťahu, keďže povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu je jednou z obligatórnych a podstatných náležitostí obsahu zmluvy o pôžičke (essentialia negotii), bez ktorej medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 325/2009). Pre meritórne rozhodnutie sporu tak bolo irelevantné, za akým účelom bola či nebola
predmetná peňažná pôžička poskytnutá, pretože právne predpisy neustanovujú žiadny konkrétny účel, ktorý by bol právnym dôvodom pre oslobodenie sa dlžníka (žalovanej) spod povinnosti vrátiť svojmu veriteľovi (žalobkyni) tieto prenechané peňažné prostriedky. 15.3. Totožný záver platí aj vo vzťahu k situácii žalovanej, v akej sa nachádzala v čase vzniku a trvania pôžičky. Pokiaľ by dlžník nemusel vrátiť veriteľovi prenechané peňažné prostriedky (istinu) len z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie, v praxi by to zrejme znamenalo, že dlžník by nebol povinný vrátiť prenechané veci v podstate nikdy a právny inštitút pôžičky by tak celkom stratil svoje opodstatnenie. Z týchto dôvodov bolo irelevantné pre meritórne rozhodnutie sporu, či žalovaná bola v čase vzniku a trvania pôžičky schopná alebo neschopná ju v dohodnutej lehote vrátiť, pretože platobná neschopnosť alebo chudoba dlžníka takisto nie sú podľa § 657 Občianskeho zákonníka dôvodom oslobodzujúcim ho spod povinnosti vrátiť svojmu veriteľovi prenechané peňažné prostriedky. 15.4. Výsluch označenej svedkyne za účelom zistenia, ktorá zmluvná strana navrhla do predmetnej zmluvy o pôžičke pojať dohodu o úrokoch vo výške 10 % mesačne a ktorá túto dohodu len akceptovala, bol s ohľadom na právny stav veci (t. j. nepodstatnosť tejto skutkovej okolnosti pre právne posúdenie veci a meritórne rozhodnutie) nepotrebný (k tomu tiež porov. bod 10.4. odôvodnenia tohto rozsudku).
16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení § 255 ods. 2 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil, pretože každá zo sporových strán mala vo veci úspech len čiastočný. 16.1. Z celkovej hodnoty predmetu sporu 7 150 eur s príslušenstvom mala žalobkyňa procesný úspech v časti o zaplatenie 5 200 eur s príslušenstvom, čo predstavuje 72,73 %. 16.2. Žaloba vo zvyšku (t. j. čo do zaplatenia úrokov vo výške 1 650 eur) bola zamietnutá, čo treba považovať za procesný úspech žalovanej v konaní. Za procesný úspech žalovanej treba takisto považovať aj zastavenie konania v časti o zaplatenie 300 eur s príslušenstvom, pretože uvedené čiastočné zastavenie konania procesne zavinila žalobkyňa (porov. § 256 ods. 1 CSP), keď sa žalobou v tejto časti domáhala plnenia, ktoré jej už bolo pred podaním žaloby zaplatené. Z celkovej hodnoty predmetu sporu 7 150 eur teda žalovaná mala procesný úspech v časti o zaplatenie 1 950 eur s príslušenstvom (t. j. 1 650 eur + 300 eur), čo predstavuje 27,27 %. 16.3. V rozhodovanom spore tak procesne úspešnejšou stranou bola žalobkyňa, a preto jej proti žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške rozdielu medzi ich čiastočnými pomermi úspechu v konaní (72,73 % - 27,77 %), ktorý je 45,46 %. O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava III. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.