Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7d7/362498.42eba6.pdf
PDF · 141.24 KB
No categories available
4Cdo/267/2010
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba v právnej veci ţalobcu J. L.,
bývajúceho v T., zastúpeného JUDr. M. G., advokátom v T., proti ţalovaným 1/ I. W., bývajúcej
v T. a 2/ MVDr. R. H., bývajúcej v T., zastúpenými JUDr. Š. H., advokátom v T., o zaplatenie
16 596,96 Eur (500 000 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trebišov pod sp.zn.
6 C 84/2006, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 13. mája 2010
sp.zn.1 Co 259/2009 takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Dovolanie proti výroku, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania o d m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trebišov rozsudkom z 27. septembra 2006 č.k. 6 C 84/2006-47 v spojení
s opravným uznesením zo 4. decembra 2006 č.k. 6 C 84/2006-54 zaviazal ţalované 1/ a 2/
zaplatiť ţalobcovi 500 000 Sk s 3,5 % mesačným úrokom od 1. júla 2003 do zaplatenia a trovy
konania 79 031 Sk všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, ţe plnením jednej
zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhej ţalovanej. Takto rozhodol keď mal
za preukázané, ţe ţalobca a ţalované uzavreli 2. júna 1999 zmluvu o pôţičke, na základe ktorej
poskytol ţalobca ţalovaným 1 000 000 Sk. Ţalované sa zaviazali vyplatiť ţalobcovi mesačne
úrok 3,5 % z poţičanej sumy najneskôr do posledného aktuálneho mesiaca. Vzhľadom na to, ţe
ţalované nedodrţali dohodnuté podmienky, dojednaný úrok platili nepravidelne alebo ho neplatili
vôbec, ţalobca vypovedal zmluvu. Ku dňu podania ţaloby nevrátili ţalované poţičanú sumu
1 000 000 Sk a na úrokoch uhradili 1 685 000 Sk, čo zodpovedá úrokom len za 48 mesiacov a to
za obdobie od 2. júna 1999 do 31. mája 2003 a za mesiac jún 2003 čiastku 5 000 Sk. Ţalované
mali povinnosť splatiť úrok aţ do vrátenia pôţičky 1 000 000 Sk. Právne vec zdôvodnil
ustanovením § 657, § 658 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. Námietky ţalovaných,
ţe zmluvne dohodnutý úrok a teda dohodu o ňom vo výške 3,5 % z poţičanej sumy ako úrok
mesačný je treba povaţovať za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka za neplatnú, nepovaţoval za dôvodné. Z vykonaného dokazovania a to
zo zmluvy o pôţičke, z výsluchu účastníkov a svedka M. Š. mal za preukázané, ţe úrok, ktorý
bol uvedený v zmluve, bol účastníkom známy. Ţalovaná 1/ bola s tým oboznámená, pretoţe to
jednak vyplýva zo zmluvy a aj sama uviedla, ţe s uvedeným úrokom súhlasila, pretoţe bola vo
finančnej tiesni a nemohla teda nesúhlasiť ak potrebovala peniaze. Rovnakým spôsobom si
ţalovaná 1/ chcela poţičať aj od vypočutého svedka a navrhla dokonca úrok vyšší. Súd prvého
stupňa preto nepovaţoval uvedenú dohodu o úroku v zmluve o pôţičke za absolútne neplatnú,
pretoţe sa nejedná o dohodu, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. Keďţe súd povaţoval
uzavretú zmluvu o pôţičke ako aj dohodu o úroku za platnú, zaviazal ţalované 1/, 2/
na zaplatenie ţalovanej pohľadávky, vrátane úroku podľa výroku rozsudku súdu prvého stupňa.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalovaných rozsudkom z 26. februára 2008 sp.zn.
1 Co 510/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa mal odvolací súd
za to, ţe z obsahu samotnej zmluvy o pôţičke je zrejmé, ţe táto nebola zo strany veriteľa
uzavretá so zámerom, aký predpokladá právna úprava zmluvy o pôţičke, ale základným
zámerom ţalobcu bolo zabezpečiť si stály mesačný príjem. Zmluvný úrok sa dostal do popredia
ako základný dôvod poskytnutia pôţičky, čo odporuje charakteru tohto právneho vzťahu.
Bez ohľadu na uvedené mal odvolací súd za to, ţe úrok dohodnutý v zmluve o pôţičke vo výške
3,5 % mesačne moţno povaţovať za taký výkon práva zo strany veriteľa, ktorý odporuje dobrým
mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka) a preto odvolací súd povaţoval predmetnú zmluvu v tejto
jej oddeliteľnej časti (ohľadne dohodnutého úroku) za neplatnú. Účastníkom náhradu trov
konania podľa § 150 O.s.p. nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie ţalobcu, uznesením z 28. októbra 2009
sp.zn. 4 Cdo 255/2008 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. februára 2008 sp.zn.
1 Co 510/2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, ţe konanie
pred odvolacím súdom je postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe v prejednávanej veci zo skutkových zistení
súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové závery, bez toho, aby si zadováţil rovnocenný
podklad pre takéto odlišné hodnotenie dôkazov. Povaţoval jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery za predčasné.
Krajský súd v Košiciach po zrušení a vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie
konanie, rozsudkom z 13. mája 2010 sp.zn. 1 Co 259/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v znení
opravného uznesenia zo 4. decembra 2006 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalobcovi
uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným trovy konania 4 237,17 Eur a to ich advokátovi
JUDr. Š. H. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol po doplnení dokazovania
obsahom zmluvy o pôţičke, písomným odstúpením od zmluvy, výsluchom ţalovaných. Vyčítal
súdu prvého stupňa, ţe sa ţiadnym spôsobom nevyporiadal s obsahom obrany ţalovanej 2/,
o nedostatku jej pasívnej legitimácie. Poukázal na tvrdenie ţalobcu v priebehu konania, ţe
k jednaniu ohľadne uzavretia pôţičky došlo iba medzi ním a ţalovanou 1/ a vedel potvrdiť, či
v prípade ţalovanej 2/, je na zmluve jej podpis. Aj samotný úkon odstúpenia od zmluvy zo strany
ţalobcu bol adresovaný výlučne ţalovanej 1/. Ţalobca neoznačil ţiadne dôkazy a ani netvrdil
ţiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval vznik právneho vzťahu medzi ním a ţalovanou 2/. Táto
popierala jediný existujúci dôkaz a to jej podpis na zmluve. Súd prvého stupňa túto obranu
ţalovanej 2/ úplne pominul a za takejto situácie jeho závery o dôvodnosti ţaloby voči nej nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Nedôvodnosť ţaloby voči ţalovanej 1/, vyplýva z dôvodu
čiastočnej neplatnosti zmluvy o pôţičke a z dôvodu splnenia zmluvnej povinnosti ţalovanou 1/.
Ďalej poukázal na ust. § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a na samotný obsah danej
zmluvy o pôţičke a dospel k záveru, ţe táto nebola zo strany ţalobcu uzavretá so zámerom aký
predpokladá právna úprava zmluvy o pôţičke, ale základným zámerom ţalobcu pri uzavretí
zmluvy bolo zabezpečiť si dlhodobý finančný príjem. Z obsahu zmluvy zistil, ţe medzi
účastníkmi nebol určený termín konečného vrátenia pôţičky a táto povinnosť dlţníkov bola
viazaná iba na prípad jednostranného vypovedania zmluvy, čo je však uţ právny úkon viazaný
na ukončenie právneho vzťahu a nie na úpravu zmluvných podmienok. Takýto záver vyplýva aj
zo samotného charakteru dohodnutých zmluvných povinností dlţníka, ktorý mal plniť počas
celej doby trvania zmluvy iba zmluvné úroky a nesplácať istinu. Táto sa mala veriteľovi vrátiť
iba po zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia. Minimálna doba trvania zmluvného vzťahu bola
dohodnutá na 5 rokov, počas ktorej dlţníci ani nemali moţnosť poskytnutú pôţičku ţalobcovi
vrátiť. Takto stanovená zmluvná podmienka, ktorá neumoţňuje dlţníkovi vrátiť pôţičku po dobu
5 -tich rokov zjavne neprimerane zvýhodňuje veriteľa tým, ţe si počas tejto doby zabezpečí
príjem z úrokov. Za uvedené dobu 5-tich rokov pri dohodnutej výške úrokov by si ţalobca
zabezpečil príjem vo výške 2 100 000 Sk. Podľa názoru odvolacieho súdu sa z tohto pohľadu
v rozpore s charakterom zmluvy o pôţičke zmluvný úrok dostáva do popredia ako základný
dôvod poskytnutia pôţičky, čo odporuje charakteru tohto právneho vzťahu. Bez ohľadu na
uvedené skutočnosti mal odvolací súd za to, ţe úroky dohodnuté v zmluve o pôţičke vo výške
3,5 % mesačne, teda 42 % ročne moţno povaţovať za výkon práva zo strany veriteľa, ktorý
odporuje dobrým mravom (§ 3 Občianskeho zákonníka). Právny úkon, ktorý je v rozpore
s takýmito zásadami je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný. Primeranosť výšky
dohodnutých úrokov zo zmluvy o pôţičke hodnotil podľa konkrétnych okolností predovšetkým
s prihliadnutím na úrokovú mieru úverov poskytovaných bankami, ktorá bola v čase uzavretia
zmluvy niekoľkonásobne niţšia. Takto dohodnutý zmluvný úrok zabezpečuje pre veriteľa
pravidelný zdroj príjmov na časovo neobmedzenú dobu. Uzavrel, ţe takýto obsah zmluvy v časti
o dohodnutých úrokoch odporuje zásade slušnosti, poctivosti, čestnosti, vzájomnej úcty,
tolerancie a dôvery a teda aj dobrým mravom a z tohto dôvodu odvolací súd povaţoval zmluvu
v tejto jej oddeliteľnej časti ohľadne úrokov za neplatnú. Na základe tejto situácie vychádzajúc zo
záveru, ţe časť zmluvy o pôţičke týkajúca sa úrokov je neplatná, mala ţalovaná 1/, ako dlţníčka
zmluvnú povinnosť zaplatiť iba ostávajúcu časť predmetu pôţičky a to istinu 1 000 000 Sk.
Z obsahu vykonaného dokazovania mal za nesporné, ţe ţalovaná 1/, z titulu tejto pôţičky
ţalobcovi uhradila minimálne 1 685 000 Sk a tak nepochybne splnila svoju zmluvnú povinnosť
dlţníka. Pokiaľ sa ţalobca i napriek uvedenému v konaní domáha zaplatenia sumy 500 000 Sk
povaţoval odvolací súd jeho nárok za nedôvodný. O trovách celého konania rozhodol podľa
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca keď namietal, ţe konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm.b/ O.s.p.) a zároveň namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe i napriek názoru dovolacieho súdu vyjadreného v jeho uznesení,
sám dokazovanie nezopakoval a preto si nezadováţil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov (§ 132 O.s.p.), keď nevypočul svedka M. Š. a ani ţalobcu ako účastníka konania.
Odvolacím súdom tvrdený nedostatok pasívnej legitimácie na strane ţalovanej 2/ nebol v konaní
ţiadnym spôsobom osvedčený. Uviedol, ţe Občiansky zákonník je postavený na zásade zmluvnej
voľnosti. Mal za to, ţe aj za predpokladu, ţe by bol mal zámer zabezpečiť si dlhodobý finančný
príjem, uvedené by nebolo v rozpore so zákonom a tieţ zdôraznil, ţe predmetná zmluva
v ţiadnom svojom ustanovení neodporuje zákonu. Vzhľadom na to, za chybné povaţoval
aj posúdenie výšky dohodnutých úrokov zo strany odvolacieho súdu a tieţ rozhodnutie o trovách
konania. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a jeho ţalobe vyhovieť, prípadne rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţiadal priznať náhradu trov celého
konania.
Ţalované navrhli dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací § 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie
ţalobcu nie je dôvodné.
Občiansky súdny poriadok umoţňuje účastníkovi podať dovolanie len z tých dôvodov,
ktoré sú taxatívne uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. Dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uvedenými dovolacími dôvodmi, vrátane ich obsahového vymedzenia. Obligatórne sa zaoberá
len vadami konania vymedzenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci neboli v dovolaní namietané procesné vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. a ţiadna z nich nevyšla ani v dovolacom konaní najavo.
Ţalobca v dovolaní tvrdí, ţe konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá má
za následok neprávne rozhodnutie (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a ţe napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Dovolateľom namietaná tzv. iná vada v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. spočíva vţdy
v procesne nesprávnom postupe súdov, ktorý na rozdiel od procesných vád konania uvedených
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť. Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu
porušenie procesných predpisov majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací
súd doplnil dokazovanie v rozsahu naznačenom dovolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení
a tak si zabezpečil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie vo veci, dovolateľom pouţitý
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť rozsudku
odvolacieho súdu.
Ţalobca v dovolaní ďalej namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil
správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnym skutkových záverom vyvodil nesprávne právne závery.
S prihliadnutím k uplatnenému dovolaciemu dôvodu (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) a jeho
obsahovej konkretizácie išlo v dovolacom konaní o posúdenie správnosti právnych záverov
odvolacieho súdu, súvisiacich predovšetkým s výkladom ustanovenia § 658 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (rozpor s dobrými mravmi).
Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôţičke prenecháva veriteľ
dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa ustanovenia § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri peňaţnej pôţičke moţno
dohodnúť úroky.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Pojem „dobré mravy“ Občiansky zákonník nedefinuje. V ustanovení § 3 ods. 1 upravuje
len zásadu, ţe výkon práva a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. Ide o všeobecné ustanovenie hmotno-právnej povahy, ktoré
umoţňuje súdu vec posúdiť v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade
s dobrými mravmi a v prípade, ţe tomu tak nie je, moţnosť odoprieť právnu ochranu uplatneného
práva.
Dobré mravy moţno stotoţniť so všeobecne uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneuţívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie
rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom
v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba povaţovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov
vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.
Úroky dohodnuté pri peňaţnej pôţičke predstavujú odmenu za uţívanie poţičanej istiny.
Občiansky zákonník, a ani iné právne predpisy výslovne neustanovujú, do akej výšky moţno
pri peňaţnej pôţičke dohodnúť úroky. Z tejto skutočnosti však nemoţno vyvodzovať, ţe by
výška úrokov bola závislá len od dohody účastníkov zmluvy o pôţičke, a teda nepodliehala
ţiadnemu obmedzeniu. Toto obmedzenie vyplýva z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj podľa
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedeného v náleze z 28. februára 1995 sp.zn.
PL: ÚS 10/95, ţe aj keď úroky z pôţičky (§ 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sú predmetom
zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, ţe je moţné dohodnúť úrok v akejkoľvek
výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda
nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade
ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi.
Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov je potrebné prihliadnuť k celkovým
okolnostiam úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Predovšetkým je však potrebné
porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou pri poskytovaní pôţičiek peňaţnými
ústavmi.
Z obsahu dôvodov napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, ţe odvolací súd
sa pri svojom rozhodovaní dôsledne riadil vyššie uvedenými zásadami. S prihliadnutím
k celkovým okolnostiam úkonu, najmä na spôsob a charakter dohodnutých zmluvných
podmienok (minimálna doba trvania zmluvného vzťahu päť rokov, počas ktorých bolo moţné
splácať iba zmluvné úroky a nesplácať istinu, čím by si ţalobca pri dohodnutej výške úrokov
zabezpečil príjem 2 100 000 Sk, pričom istinu bolo moţné vrátiť len po zániku zmluvy
v dôsledku odstúpenia zo strany veriteľa), správne odvolací súd dohodnuté úroky vo výške 3,5 %
mesačne (42 % ročne) pri porovnaní aj s úrokovými mierami úverov poskytovanými peňaţnými
ústavmi povaţoval za úroky dohodnuté v rozpore s dobrými mravmi, s následkami neplatnosti
takéhoto dojednania.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe výrok rozsudku
odvolacieho súdu vo veci samej v zmeňujúcej časti, ktorý je napadnutý dovolaním ţalobcu,
nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Dovolací súd
preto jeho dovolanie v predmetnej časti zamietol ako nedôvodné (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
K dovolaniu ţalobcu voči časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu
o trovách konania dovolací súd uvádza, ţe táto časť dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter
nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho
pojaté (§ 167 ods.1 O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách
konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúcemu posudzovať podľa ustanovení,
ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide okrem
iného o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. teda vylučuje prípustnosť
dovolania ţalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania.
Keďţe ani vo vzťahu k tomuto výroku nebola zistená procesná vada konania v zmysle § 237
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v tejto časti odmietol (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.).
Úspešným ţalovaným (§ 142 ods. 1 O.s.p.) nepriznal náhradu trov dovolacieho konania,
pretoţe trovy súvisiace s odmenou právneho zástupcu ţalovaných nepovaţoval za potrebné
na účelné bránenie práva, lebo v porovnaní s ich vyjadreniami v základnom konaní neobsahovalo
nové okolnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Eva Sakálová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková