Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/69/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa: Y. L., nar. XX. XX. XXXX, , bytom J. G., W. č. X, Česká republika, proti odporkyni: W. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. - K. č. XXX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so sídlom J., ul. B. č. XXXX o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. Z., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. -141 zo dňa 27. 09. 2010, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. -141 zo dňa 27.09.2010 vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa o určenie, že nehnuteľnosť - dom súpisné č. XXX postavený na pozemku parc. KNC č. 2763, vedená u Správy katastra Čadca pre k. ú. K., na LV č. XXX patrí do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX v J. G. p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy konania v sume 1.429,76 Eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, k rukám právnej zástupkyne odporkyne JUDr. Anny Mozolíkovej, advokátky so sídlom v J., ul. B. č. XXXX.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom č. k. -141 zo dňa 27.09.2010 Okresný súd v Čadci zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že dom č. XXX, postavený na parc. KN č. 2763, parc. KN č. 2757 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 240 m2, KN parc. č. 2758 - záhrada o výmere 603 m2, všetky nehnuteľnosti zapísané na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Čadca, pre kat. úz. K. na LV č. XXX, patria do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX v J. G.. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 2.104,68 € do 3 dní po právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne odporkyne JUDr. Anny Mozolíkovej, vedený vo O., a.s., pobočka J.. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nebohý W. K. uzatvoril s bratom navrhovateľa - V. Z. dohodu o bezplatnom užívaní dňa 03.08.1983 predmetom ktorej bolo odovzdanie rodinného domu č. XXX v katastri obce J. - N., do bezplatného užívania V. Z. na dobu do úplného schátrania. Zároveň si účastníci dohodli vyplatiť čiastku 35.000,- Kčs, ktorá bola po podpísaní dohody vyplatená W. K.. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že danou dohodou mali účastníci vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej W. K. mal odpredať V. Z. predmetnú spornú nehnuteľnosť. Prvostupňový súd poukazujúc na ustanovenia §, 46 ods. 1 a v čase uzavretia dohody platného (ďalej len „") vyhodnotil dohodu o bezodplatnom užívaní ako zmluvu, ktorá odporuje vtedy platným zákonným ustanoveniam. Na základe dohody zo dňa 03.08.1983 došlo k odovzdaniu nehnuteľností do užívania V. Z. zo strany W. K. a V. Z. sa k tejto nehnuteľnosti správal ako detentor, teda ako užívateľ rodinného domu č. súp. XXX aj s príslušnými nehnuteľnosťami. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na zastretosť právneho úkonu v zmysle §

41a ods. 2 s tým, že týmto právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon (kúpna zmluva), okresný súd vyhodnotil tento právny úkon ako absolútne neplatný, nakoľko je v rozpore s ustanoveniami vtedy platného , a to konkrétne: (nezrozumiteľnosť právneho úkonu), (obchádza zákon), (registrácia štátnym notárstvom). Na základe uvedeného je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe dohody o bezplatnom užívaní, a teda nemohlo dôjsť ani k uzatvoreniu platnej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom by bol prevod nehnuteľností. Právny úkon, ktorý obchádza zákon je s poukazom na ust. sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. Súd je na absolútnu neplatnosť právneho úkonu povinný prihliadnuť ex offo. Neplatný právny úkon nespôsobuje žiadne účinky, z neplatného právneho úkonu nie je možné uplatňovať si žiadne práva, a teda nevznikajú ani žiadne povinnosti. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo aj od vyjadrenia odporkyne pred odvolacím súdom v konaní sp. zn. , prvostupňový súd „musel zobrať do úvahy pri hodnotení tohto dôkazu aj možnosť, že prejavy nemusia byť v listine zachytené správne", preto sa snažil zistiť pravý úmysel osôb, ktoré tento prejav vykonali aj inými dôkaznými prostriedkami. Na základe uvedeného preto opätovne vypočul odporkyňu, ktorá uviedla, že si také vyjadrenie (ako je uvedené v spise sp. zn. ) nepamätá. Jej manžel jej takéto skutočnosti neuviedol. Z výsluchu odporkyne prvostupňový súd vyvodil záver, že jej predchádzajúce vyjadrenie nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam. Ak za ďalšie navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam titulom vydržania, keďže jeho právny predchodca nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užíval od 03.08.1983, prvostupňový súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožnil majúc za to, že neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky k vydržaniu, a to predovšetkým dobromyseľnosť a dĺžka vydržacej doby. Okresný súd mal preukázané, že právny predchodca navrhovateľa mal v držbe sporné nehnuteľnosti od 03.08.1983 a pokiaľ by ich nerušene a dobromyseľne užíval, k vydržaniu by došlo ku dňu 03.08.1993, avšak ešte dňa 30.07.1993, teda pred uplynutím vydržacej doby uzatvoril s odporkyňou nájomnú zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice, z obsahu ktorej prvostupňový súd vyvodil záver, že právny predchodca navrhovateľa uznal vlastnícke právo odporkyne. Nájomnú zmluvu zo dňa 30.07.1993 súd vyhodnotil ako platný dvojstranný právny úkon, ktorým odporkyňa prenechala do nájmu sporné nehnuteľnosti na dobu 10 rokov a predchodca navrhovateľa zaplatil odporkyni nájomné 31.000,- Sk. Ak by V. Z. - právny predchodca navrhovateľa nerešpektoval vlastnícke právo odporkyne k nehnuteľnostiam, v opačnom prípade by nájomnú zmluvu neuzatvoril. Inak povedané, ak by sporné nehnuteľnosti považoval za svoje vlastníctvo v dobrej viere, že ich odkúpil od W. K., nedošlo by k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že tak učinil z dôvodu dobrých susedských vzťahov. Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. V 5/1989, R8/1991), ktoré sa zaoberajú vydržaním vlastníckeho práva oprávneným držiteľom dospel prvostupňový súd k záveru, že právny predchodca navrhovateľa nemohol byť a nebol dobromyseľným držiteľom. Dňa 30.07.1993 totiž uzatvoril nájomnú zmluvu s odporkyňou ako vlastníčkou sporných nehnuteľností, na základe ktorej uznal jej vlastnícke právo a boli preto jednoznačne vyvrátené tvrdenia navrhovateľa o dobromyseľnosti držby rodinného domu a k nemu priľahlých pozemkov. Subjektívne predstavy navrhovateľa o tom, že jeho právny predchodca bol dobromyseľný nezakladajú vlastnícke právo V. Z. k sporným nehnuteľnostiam. taxatívne určuje spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ v konaní nepreukázal ( ďalej len „"), že by V. Z. spôsobom daným zákonom nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Jeho tvrdenia boli spoľahlivo vyvrátené listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi a zabezpečenými súdom. O trovách konania rozhodol súd podľa , v prospech odporkyne, ktorá mala v konaní plný úspech. Súd jej preto priznal náhradu trov spočívajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške 2.164,68 eur.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal ešte právny predchodca navrhovateľa V. Z. odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za arbitrárne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, tiež za nejasné a nezrozumiteľné, pretože si odporuje vo svojich jednotlivých častiach. Okresný súd v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré uveril výpovedi odporkyni ohľadom kúpy nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľa od jej nebohého manžela, aj keď takáto výpoveď je v rozpore s jej doterajšími tvrdeniami. Okresný súd sa s týmito rozpormi v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevyporiadal.

Prvostupňový súd v rozsudku žiadnym spôsobom nehodnotil rozpory vo výpovedi odporkyne. Žiadnym spôsobom neodôvodnil prečo jej uveril, že jej právny predchodca o predaji nehnuteľnosti nikdy nehovoril. Z tohto dôvodu preto možno napadnuté rozhodnutie označiť za nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné súdne rozhodnutia zakladajú v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR aj protiústavný stav, pretože podľa SR sa ukladá súdom zákonom ustanoveným postupom poskytovať ochranu právam, ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania. Zákonom ustanovený postup predpokladá aplikáciu ust. , a teda stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Taktiež súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Na základe uvedeného okresný súd porušil navrhovateľovo právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, resp. SR v spojení s , a tým aj naplnil odvolací dôvod uvedený v ust. Odhliadnuc od uvedeného odvolateľ vyslovil aj presvedčenie, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza okrem iných skutočností aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávne právne závery, resp. nesprávne posúdil vykonané dokazovanie. V odôvodnení súd uvádza, že po právnej stránke vychádzal z platného v čase uzatvorenia dohody medzi právnym predchodcom navrhovateľa a právnym predchodcom odporkyne. Právny názor okresného súdu ale nie je správny, pretože v ust. platného v čase uzatvorenia dohody sa uvádza, že predávajúcemu vznikne povinnosť vec kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu vec prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Tiež v ust. sa uvádza, že zmluvy o prevode nehnuteľností musia mať písomnú formu. Dohoda podpísaná medzi právnymi predchodcami účastníkov konania spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžadoval pre kúpnu zmluvu. Bola vyplatená kúpna cena 35.000 Sk, bol zrejmý predmet kúpy, došlo k dohode o možnosti prevodu vlastníckeho práva nadobúdateľa tretím osobám, a tiež sa právny nástupcovia účastníkov dohodli, že si nebudú uplatňovať žiadne ďalšie nároky. Právny predchodca navrhovateľa bol pri podpise dohody dobromyseľný a nehnuteľnosti užíval ako svoje vlastné pokojne a nerušene. Dom kompletne zrekonštruoval, prerobil strechu, okná, obvodové múry, vybudoval interiér, v podstate sa dá povedať, že nehnuteľnosť by v dnešnej podobe nebyť nebohého brata navrhovateľa už ani neexistovala. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že dohoda uzatvorená medzi právnymi predchodcami účastníkov je neplatná. Neskúmal ako sa účastníci dohody správali. Právny predchodca odporkyne až do svojej smrti uznával vlastnícke právo nebohého brata navrhovateľa. Nerobil si do nehnuteľnosti žiadne nároky. Naopak, spoločne vykonali všetky ďalšie administratívne kroky, z ktorých možno usúdiť, že uznával vlastnícke právo právneho predchodcu navrhovateľa. Nebohý brat navrhovateľa bol vedený ako platca elektrickej energie, a tiež za nehnuteľnosti riadne platil dane. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne aj z dôvodu, že je v rozpore s vykonaným dokazovaním, a to najmä s výpoveďami samotnej odporkyne z dedičského konania po nebohom W. K. a z konania o vydanie veci, ktoré sú jednoznačné a potvrdzujú oprávnenosť navrhovateľovho návrhu. Pokiaľ by okresný súd riadne vyhodnotil výpovede odporkyne, musel by dospieť aj k inému záveru pri posúdení podmienok vydržania sporných nehnuteľností. Navyše okresný súd nepostupoval v zmysle uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. zo dňa 30.04.2010, kde krajský súd jasne vyjadril názor ohľadom podmienok vydržania sporných nehnuteľností.

Odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na pojednávaní pred krajským súdom dňa 24.05.2011 odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi. Poukázala na to, že zastretý úkon uskutočnený v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou nemožno považovať za titul nadobudnutia. Inak povedané, je absolútne nemožné, aby bola považovaná dohoda o bezplatnom užívaní za kúpnu zmluvu, nakoľko to je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že v samotnom názve titulu, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva je uvedené, že sa jedná o dohodu bezplatnú, pričom účastníci si vyplatili určitú peňažnú sumu. Obom stranám muselo byť jasné, že obchádzajú zákon, pretože podľa v tom čase platných predpisov bolo potrebné k prevodu nehnuteľnosti súhlas štátneho orgánu. Takže dohodu o bezplatnom užívaní, ktorá bola predložená v prejednávanej veci, nemožno považovať za kúpnu zmluvu, ktorá by bola titulom nadobudnutia vlastníctva. Ohľadom možného vydržania okresný súd vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, v ktorom skúmal všetky potrebné aspekty k vydržaniu. Dospel aj k správnemu záveru, že navrhovateľovi chýba pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržacia doba, ktorá nebola naplnená. Pokiaľ by boli aj pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že sa správal ako vlastník, tak sporné nehnuteľnosti nemohol nadobudnúť vydržaním, pretože s ohľadom na všetky okolnosti dobre vedel, že účastníci

zmluvy obchádzali zákon, a preto sa právny predchodca navrhovateľa nemohol správať ako vlastník. Za ďalšie tak ako je už uvedené, nebola naplnená potrebná vydržacia 10-ročná lehota pri nehnuteľnostiach.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Žiline rozsudkom z 25. októbra 2011 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh zamietol, zmenil tak, že určil, že nehnuteľnosť - dom č. súp. XXX, postavený na pozemku parcela KN-C č. 2763 vedená Správou katastra Čadca pre katastrálne územie K. na liste vlastníctva č. XXX, patri do dedičstva po poručiteľovi V. Z., narodenému XX. V. XXXX, zomrelom XX. F. XXXX v Českom Těšíne. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol aj ohľadom nehnuteľností - parcela - KN-C č. 2757 - zastavené plochy a nádvoria vo vývmere 242 m2 a parcela KN-C č. 2758 - záhrady o výmere 603 m2, vedené Správou katastra Čadca pre katastrálne územie K., odvolací súd pripustil v tejto časti späťvzatie návrhu, rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po zhodnotení výsledkov dokazovania vykonaného v odvolacom konaní dospel k záveru, že predmetnú nehnuteľnosť (dom súp. č. XXX, nachádzajúci sa v katastrálnom území K.) nadobudol do vlastníctva poručiteľ V. Z. vydržaním na základe neplatného právneho úkonu, a to ústnej kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené odvolaci súd mal za to, že pôvodný navrhovateľ V. Z. ako dedič po poručiteľovi V. Z. sa žalobou oprávnene domáha zariadenia vyššie uvedenej nehnuteľnosti do súpisu aktív dedičstva po zosnulom V. Z., nakoľko v súčasnosti je ohľadom predmetnej stavby v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva ako vlastníčka zapísaná odporkyňa; navrhovateľ tým preukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení ( ). Pokiaľ ide o právny titul nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti, za tento odvolací súd považoval ústnu kúpnu zmluvu dohodnutú medzi právnymi predchodcami účastníkov konania ešte v roku 1983, teda nie dohodu o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti, ktorou zúčastnené strany simulovali len odovzdanie nehnuteľnosti. Odvolací súd bol ale toho názoru, že od uvedeného momentu sa poručiteľ V. Z. oprávneným spôsobom uchopil držby spornej nehnuteľnosti v presvedčení, že mu patrí a túto nepretržite užíval viac ako 10 rokov. Nesúhlasil preto s tvrdením odporkyne o absencii nadobúdacieho titulu držby, pretože existenciu ústnej kúpnej zmluvy mal preukázanú výpoveďami samotnej odporkyne v predchádzajúcich konaniach (dedičské konanie po W. K., konanie o vypratanie V. Z. z predmetnej nehnuteľnosti), resp. uzavretím dohody o bezplatnom užívaní domu súp. č. XXX právnymi predchodcami účastníkov konania (W. K. a V. Z.), ktorou v skutočnosti simulovali uzavretie kúpnej zmluvy. O predaji nehnuteľnosti W. K. V. Z. svedčí aj to, že v dohode o bezplatnom užívaní si účastníci dohodli, aj napriek tomu, že dohoda znela na bezplatné užívanie, finančnú odplatu v sume 35 000,00 Kčs, ktorá suma vzhľadom na vtedajšie pomery mohla predstavovať kúpnu cenu. Ďalšou skutočnosťou svedčiacou v prospech navrhovateľa, že došlo k odpredaju nehnuteľnosti je aj to, že jeho právnych predchodca uskutočnil na nehnuteľnosti pomerne rozsiahle rekonštrukčné práce a je nelogické, aby do domu investoval značnú časť svojich peňazí bez toho, aby mu vôbec patril. Vzhľadom na to, že v súdnej praxi bolo už viackrát judikované, že neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, dospel odvolací súd k záveru, že poručiteľ V. Z. bol dobromyseľným držiteľom. Pokiaľ ide o uplynutie vydržacej doby, odvolací súd nepovažoval z právne relevantné, že v roku 1993 došlo medzi V. Z. a odporkyňou k uzavretiu nájomnej zmluvy na spornú nehnuteľnosť, ktorá by za iných okolností vylučovala, resp. minimálne spochybňovala presvedčenie V. Z., že mu nehnuteľnosť patrí. Keďže pôvodný navrhovateľ (V. Z.) dostatočne presvedčivým spôsobom uviedol, prečo a za akého stavu došlo k podpísaniu nájomnej zmluvy (v snahe predísť sporom s odporkyňou), uvedený listinný dôkaz nebol objektívne spôsobilý pretrhnúť plynutie vydržacej doby. Bez ohľadu na nájomnú zmluvu z roku 1993 sa preto poručiteľ V. Z. stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti na základe vydržania, nakoľko vykonaným dokazovaním mal odvolací súd za splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrhu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

Vyššie uvedený rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 25.10.2011 sp. zn. napadla odporkyňa dovolaním, ktoré odôvodnila tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať ( ), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Poukázala na to, že v odvolacom konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, keď dokazovanie bolo vykonávané v prospech pôvodného navrhovateľa, čo potvrdzujú zápisnice z pojednávania pred dovolacím súdom (z 24. mája 2011 a z 26. júla 2011) a ich priebeh, keď odvolací súd „hľadal" a vykonával dôkazy len v prospech pôvodného navrhovateľa a v neprospech odporkyne, čím porušil jej právo na súdnu a inú právu ochranu zaručené SR.

Odvolací súd porušil rovnosť účastníkov konania tým, že jej po odročení pojednávania 26. júla 2011 do termínu ďalšieho pojednávania, resp. najneskôr 5 dní pred termínom jeho konania neoznámil, aké dôkazy mieni vykonať, čím odňal odporkyni možnosť konať pred súdom a pripraviť sa na pojednávanie. Namietala tiež, že rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, je svojou podstatou výnimočný tým, že odvolací súd určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi V. Z., ktorý mal predmetnú nehnuteľnosť vydržať, a to na základe tvrdení odporkyne (jediný dôkaz), pričom existuje jednoznačný listinný dôkaz vo forme verejnej listiny (t. j. dohoda o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti), ktorý má najvyššiu dôkaznú silu a preukazuje, že tento bol len detentorom (nájomcom) a držal vec ako cudziu. Jedinečnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva najmä v tom, že tento založil záver o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním V. Z., na obchádzaní zákona, na nahrádzaní práva neprávom, čo je neprípustné. Držba V. Z. tak bola od samého začiatku neoprávnená a nedobromyseľná. Nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka pre vydržanie nehnuteľnosti, a to nerušená držba po dobu najmenej 10 rokov), keďže poručiteľ V. Z. uzavretím nájomnej zmluvy s odporkyňou vo forme notárskej zápisnice stal sa detentorom (nájomcom) a vec užíval ako cudziu, čím uznal vlastnícke právo dovolateľky k predmetnej nehnuteľnosti. Dovolateľka tiež namietala, že odvolací súd sa nezaoberal otázkou okruhu účastníkov, napriek zmene prvostupňového rozhodnutia; k návrhu bol pripojený len úmrtný list, nie dedičské rozhodnutie, ktoré by potvrdzovalo nadobudnutie dedičstva V. Z. a okru dedičov. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou súd prvého stupňa návrh pôvodného navrhovateľa V. Z. zamietol a tiež aj vo výroku o trovách konania; alternatívne navrhla zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Právny nástupca navrhovateľ V. Z., ktorý zomrel po rozhodnutí krajského súdu X. W. XXXX, Y. L. (závetný dedič) vo vyjadrení k dovolaniu odporkyne uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a navrhol dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolací súd sa nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu o splnení všetkých zákonných predpokladov vydržania vlastníctva spornej nehnuteľnosti V. Z..

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

Odvolací súd pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady nesprávne vyhodnotil. Dovolací súd sa nestotožňil s právnym názorom odvolacieho súdu v otázke dobromyseľnosti držby poručiteľa V. Z.. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom nadobudnutia) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Pri nespochybnení názoru, že titulom pre vstup do oprávnenej držby môže byť za určitých okolností aj neplatná zmluva, treba zdôrazniť, že aj existencia takéhoto (len domnelého) dôvodu, musí byť náležite preukázaná, ak má byť vyhovené návrhu, ktorým sa držiteľ resp. jeho právny nástupca domáha určenia, že je vlastníkom veci na základe vydržania. Ako bolo vyššie uvedené, aj tu musí byť splnená podmienka, že držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný.

V danom prípade však ústna kúpna zmluva, ako ustálil odvolací súd, takýmto dôvodom nadobudnutia (ani domnelým) nadobúdacím titulom nie je. Vyvodzovanie dobromyseľnosti poručiteľa V. Z. z ústnej kúpnej zmluvy (existenciu ktorej netvrdil ani samotný navrhovateľ), existenciu ktorej mal odvolací súd preukázanú výpoveďami odporkyne v predošlých konaniach (dedičské konanie po jej nebohom

manželovi W. K. a z konania o vypratanie V. Z. z predmetnej nehnuteľnosti, resp. z písomnej dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti), ktorú vyhodnotil odvolací súd ako domnelý právny titul pre vstup poručiteľa do držby, bez zohľadnenia zachovania náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od poručiteľa požadovať, je v rozpore s platnou právnou úpravou, upravujúcou inštitút vydržania. V konkrétnej veci mal alebo mohol mať poručiteľ V. Z. pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol, keď aj priamo v texte písomnej dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti z 3. augusta 1983 v bode 7/ dohody sa uvádza, že „ak by V. Z. chcel uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu, nebudú mu predchodcovia robiť riadne ťažkosti"...a nebudú žiadať ďalšiu finančnú náhradu"...V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že o tom, že k uzavretiu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedošlo, mal poručiteľ V. Z. a aj navrhovateľ vedomosť, keď aj sám navrhovateľ v návrhu uvádzal, že v čase, keď sa uzatvárala písomná dohoda o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti, nemohli občania českej národnosti uzatvárať kúpne zmluvy z dôvodu, že príslušný orgán podľa osobitných predpisov k ich uzavretiu nedával súhlas. Samotná skutočnosť, na ktorú navrhovateľ poukazoval a ktorá vyplývala aj z dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti (bod 3/), že došlo k peňažnému plneniu medzi účastníkmi, takisto nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako právny titul svedčiaci o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, keď bolo zrejmé medzi účastníkmi dohody, že k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy nedošlo. O tom, že poručiteľ V. Z. nebol dobromyseľným držiteľom, nakoniec svedčí aj uzavretie písomnej dohody 30. júla 1993 (krátko pred uplynutím 10-ročnej vydržacej doby) s odporkyňou ako vlastníčkou sporných nehnuteľností.

Dovolací súd za ďalšie dodal, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda i k existencii písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej kúpnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu. Navyše, podľa (v znení účinnom do 31. decembra 1991) platilo, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Uvedené ustanovenie, ktoré v čase navrhovateľom tvrdenej oprávnenej držby poručiteľa V. Z. tvorilo súčasť právneho poriadku, bolo celkom jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So zreteľom na to nemohlo ísť v prípade užívania nehnuteľností poručiteľom V. Z. ani o ospravedlniteľný právny omyl (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu z 27. októbra 2010 sp. zn. ).

Keďže v konaní nebol preukázaný jeden zo zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností vydržaním, a to existencia dobromyseľnej držby poručiteľa V. Z., rozsudok odvolacieho súdu nie je vecne správny. Z dôvodov uvedených vyššie bolo zrejmé, že dovolanie odporkyne je opodstatnené, lebo smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcemu na právnom posúdení veci, s ktorým sa dovolací súd nestotožnil ( ), Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý rozsudok zrušili ( ) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, ) proti rozhodnutiu, ktoré je možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v podanom vyjadrení odporkyňa a viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v uznesení

zo dňa 27.11.2014 sp.zn. (v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný) konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. , keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia ( ) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti". Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe domnelej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (z rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 29. 03. 2011). V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, keď konštatoval, že právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním podľa preto, lebo aj keď nehnuteľnosť užíval od roku 1983, od samého počiatku musel vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu (občania českej národnosti nemohli v danej lokalite uzatvárať kúpne zmluvy z dôvodu, že príslušný orgán podľa osobitných predpisov k ich uzavretiu nedával súhlas), ďalej na jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné ustanovenia v tom čase platného a účinného právneho poriadku, že nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základy dohody o jej bezodplatnom užívaní. Zo strany navrhovateľa tak nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jedna zo zákonných predpokladov nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním. Ani prípadná neformálna dohoda o nadobudnutí vlastníctva nemohla u právneho predchodcu navrhovateľa založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný (viď. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.02.2012 a takisto aj sp. zn. zo dňa 29. 03. 2011).

Bližšie vo vzťahu k námietke nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd, že právna úprava neurčuje, ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy tak, aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie

vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Do obsahu práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver, že na strane právneho predchodcu navrhovateľa neprichádza vydržanie v úvahu z dôvodu nenaplnenia všetkých zákonných predpokladov pre tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V tomto smere boli závery prvostupňového súdu správne a zodpovedajúce výsledkom vykonaného dokazovania. Správnosť záverov okresného súdu vyplýva tiež z rozhodnutia Najvyššie súdu SR zo dňa 27.11.2014 sp.zn. .

O trovách konania (prvostupňového, odvolacieho ako aj dovolacieho) odvolací súd rozhodol podľa v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal a v spojení s a . V prejednávanej veci mala plný úspech odporkyňa a preto jej v zmysle zásady úspechu v konaní zakotvenej v citovanom ustanovení patrí náhrada všetkých účelne vynaložených trov spojených s bránením práva. Odporkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu špecifikovala trovy konania, v podobe trov právneho zastúpenia, ktoré si vyčíslila a uplatnila v zmysle Vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov podaním zo dňa 30.01.2012.

Pri rozhodovaní o odporkyňou vyčíslených a uplatnených trov právneho zastúpenia, odvolací súd vychádzal z ustanovenia č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „") v zmysle ktorého, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci, alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Odvolací súd vychádzal z toho, že na predmet sporu „o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. Z.", nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá mala patriť ku dňu smrti poručiteľovi, tak ako si to nesprávne uplatnila odporkyňa, keďže tento spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd poukazuje na obdobné spory o určenie, že vec patrí do dedičstva, pri ktorých súdy pri určení odmeny trov právneho zastúpenia vychádzali z ustanovení citovanej . Tiež Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. -15 zo dňa 23.09.2013 uviedol, že aplikácia ustanovenia je podľa jeho názoru v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Ústavný súd tiež poukázal na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, v rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému zaujal obdobný právny záver ako v citovanom uznesení (vec vedená pod sp. zn. ).

S poukazom na uvedené odvolací súd priznal odporkyni uplatnené trovy právneho zastúpenia nasledovne:

1/ prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 20.04.2007 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. a) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk); 2/ vyjadrenie k návrhu na začatie návrhu konania zo dňa 25.04.2007 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk); 3/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 06.08.2007 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk); 4/ zastupovanie na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 12.12.2007 odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk); 5/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 17.12.2007 odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkoch 5,91 Eur (178,00 Sk); 6/ účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 08.07.2008 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 48,63 Eur (1.465,00 Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,31 Eur (190,00 Sk) + náhrada za

stratu času 42,09 Eur (1.268,00 Sk) + náhrada za použité motorové vozidlo (66 km) 18,64 Eur (561,60 Sk); 7/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 12.11.2008 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 48,63 Eur (1.465,00 Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,31 Eur (190,00 Sk); 8/ vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 19.01.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 53,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur; 9/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 14.09.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 53,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur 10/ vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 27.10.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 53,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur + 19% DPH; 11/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 06.09.2010 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 55,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 7,21 Eur + 19% DPH; 12/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 27.09.2010 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) v spojení s § 14 ods. 5 Vyhl.) 13,87 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 7,21 Eur + 19% DPH; 13/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 24.05.2011 -odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a spotrebované PHM (66 km x 0,061 l/km x 1,374 Eur/l) v sume 17,61 Eur + hotové výdavky z titulu náhrady za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH; 14/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 26.07.2011 -odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a spotrebované PHM (66 km x 0,061 l/km x 1,329 Eur/l) v sume 17,43 Eur + hotové výdavky z titulu náhrady za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH; 15/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 30.08.2011 -odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a spotrebované PHM (66 km x 0,061 l/km x 1,329 Eur/l) v sume 17,43 Eur + hotové výdavky z titulu náhrady za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH; 16/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 25.10.2011 -odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a spotrebované PHM (66 km x 0,061 l/km x 1,350 Eur/l) v sume 17,52 Eur + hotové výdavky z titulu náhrady za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH; 17/ trovy dovolacieho konania, spísanie dovolania dňa 30.01.2012 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 58,69 Eur + režijný paušál 7,63 Eur + 20% DPH.

Trovy právneho zastúpenia spolu v sume 1.429,76 Eur.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .