Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-38-2021.pdf
PDF · 183.64 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/38/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana, v spore žalobkyne: Veronika Juhásová, narodená 18.10.1983, bytom v Košiciach, Muránska 3, zastúpená JUDr. Máriom Hollerom, advokátom, Krmanova 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Južné nábrežie 13, 042 19 Košice, IČO: 44 518 684, o zaplatenie 33.067,28 eura, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/7/2005 - 727 zo 4. novembra 2020, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/7/2005-727 zo 4. novembra 2020.
II. Žiadna zo strán sporu n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 35Cb/7/2005-727 zo 4. novembra 2020 rozhodol takto:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 16.470,32 eura s 13,00% ročným úrokom z omeškania od 1.11.2000 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie skorším rozsudkom z 15. mája 2019 č. k. 35Cb 7/2005 - 635 rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 33.067,28 eura s 13,00% ročným úrokom z omeškania od 1.11.2000 do zaplatenia a o náhrade trov konania. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 4Cob/83/2019-676 z 29.1.2020 rozsudok súdu prvej inštancie z 15. mája 2019 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť kompenzačnú námietku vznesenú zo strany žalovaného, najmä jej dôvodnosť a výšku, nakoľko podaním z 19.7.2018, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie 26.7.2018, žalovaný vzniesol proti nároku žalobcu kompenzačnú námietku vo výške 16.596,96 eura (500.000,00 Sk) z dôvodu, že žalobcovi bola zo strany žalovaného vyplatená záloha na základe zmluvy o dielo vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte na menu euro 16.596,96 eura).
3. Súd prvej inštancie opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý odôvodnil tým, že právny predchodca žalovaného - Bytový podnik mesta Košice, v inom konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 35Cb/26/1998 ako žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému - Ing. L. L. (v prejednávanom spore právny predchodca žalobkyne) povinnosť zaplatiť sumu 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eur) s príslušenstvom, z titulu nevrátenia peňažných prostriedkov zo strany C.. L. L., poskytnutých zo strany Bytového podniku mesta Košice ako zálohy dohodnutej stranami sporu v
Zmluve o dielo uzatvorenej 25.5.1995 (ďalej len Zmluva o dielo), a to po odstúpení od predmetnej Zmluvy o dielo zo strany Bytového podniku mesta Košice. Súd prvej inštancie uznesením, č. k. 35Cb/26/1998
- 115, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6.1.2005, konanie o zaplatenie 500.000,00 Sk s príslušenstvom zastavil a vzájomný návrh žalovaného - Ing. L. L. na zaplatenie sumy 996.815,00 Sk (po prepočte na menu euro 33.088,19 eura) s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 35Cb/7/2005. 3. 1. V prejednávanom spore vedenom súdom prvej inštancie pod sp. zn. 35Cb/7/2005 súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom z 5. marca 2012, č. k. 35Cb/7/2005-284 rozhodol tak, že nárok žalobcu (Ing. L. L.) na náhradu škody z titulu odstúpenia od Zmluvy o dielo zo strany žalovaného (Bytového podniku mesta Košice s. r. o.) listom z 12.8.1996 je daný a následne Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd, rozsudkom z 19. decembra 2014, č. k. 4Cob/79/2014-362 medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť 2.2.2015. Súd prvej inštancie konštatoval, že po rozhodnutí súdu prvej inštancie o tom, že nárok žalobcu na náhradu škody je daný, resp. opodstatnený, predmetom sporu zostala len výška škody spočívajúca v ušlom zisku žalobcu.
4. Súd prvej inštancie zistil zo súkromného odborného posudku č. 001/2015 vypracovaného znalcom Ing. Miroslavom Vavrekom, že hodnota ušlého zisku žalobcu z titulu nerealizovania stavebných prác zo strany Ing. L. L.R. v zmysle Zmluvy o dielo je 72.815,91 eura a znalecká organizácia FESSI, s.r.o. v znaleckom posudku č. 1/2018 vyčíslila výšku ušlého zisku Ing. L. L.R. sumou 49.000,36 eura.
5. Žalovaný spochybnil spôsob výpočtu výšky ušlého zisku v odbornom posudku č. 001/2015 vypracovanom znalcom Ing. Miroslavom Vavrekom keď uviedol, že znalec nevychádzal z účtovných dokladov žalobcu. Žalobkyňa k záverom znaleckého posudku č. 1/2018 vypracovaného znaleckou organizáciou FESSI, s.r.o. uviedla, že nakoľko výška nevyplateného ušlého zisku vypočítaná znaleckou organizáciou prevyšuje žalobcom uplatnený nárok, so závermi uvedenými v znaleckom posudku súhlasí. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 9.7.2018 žalovaný spochybnil opodstatnenosť vykonania znaleckého posudku za účelom výpočtu výšky škody keď uviedol, že znalec pri výpočte použil rovnaký spôsob výpočtu ako žalobca pri špecifikácii výšky škody, ktorý spôsob spočíva len v porovnaní rozdielu medzi výnosom a nákladom.
6. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie 26.7.2018 žalovaný vzniesol námietku premlčania celého nároku. Argumentoval tým, že Ing. L. L.F. (pôvodný žalobca) žalobný petit tak, ako to vyžadoval § 79 Občianskeho súdneho poriadku vymedzil až 1.7.2008 a sám žalobca ako dátum špecifikácie žaloby uviedol 3.11.2003, čo je tiež dátum po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Žalovaný zároveň namietal priznanie úroku z omeškania po 24.2.2002 keď uviedol, že súd zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu a pôvodný žalobca podnikateľskú činnosť už nevykonával, teda žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, ani nemohol produkovať zisk. Zároveň poukázal na rozpor s dobrými mravmi keď uviedol, že úrok z omeškania k 31.7.2018 predstavuje sumu 76.377,08 eura, ktorá suma v porovnaní s istinou predstavuje neprimerané obohatenie žalobcu.
7. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie 11.2.2019 následne žalobkyňa uviedla, že pre posúdenie včasnosti uplatnenia nároku je podstatné to, že právny predchodca žalovaného odstúpil od zmluvy 12.8.1996 a právny predchodca žalobkyne uplatnil nárok tvoriaci predmet tohto sporu vzájomnou žalobou doručenou súdu prvej inštancie 10.8.2000. Konštatovala, že v priebehu sporu žalobkyňa upravila žalobný návrh, ale len pokiaľ ide o výšku nároku, čo však nemá vplyv na včasnosť uplatneného nároku. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie konkurzu a ani to, že pôvodný žalobca po 24.1.2002 prestal vykonávať podnikateľskú činnosť, nemá žiaden vplyv na plynutie úrokov z omeškania.
8. Žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie 11.6.2020 uviedol, že kompenzačná námietka žalovaného vznesená podaním z 19.7.2018 vo výške 16.596,96 eura je dôvodná, preto navrhol, aby súd prvej inštancie priznal žalobkyni len istinu 16.470,32 eura a v časti žiadaných úrokov z omeškania tieto zamietol, keď žalovaný opakovane zdôraznil, že sú premlčané.
9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 344 ods. 1 a § 351 ods. 1 zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj Obchodný zákonník) upravujúcich odstúpenie od zmluvy a účinky odstúpenia od zmluvy, ustanovenia § 358 Obchodného zákonníka, upravujúceho započítanie pohľadávok, ustanovení § 373 a § 376 Obchodného zákonníka, upravujúcich náhradu škody, ustanovení
§ 394 ods. 1, § 397, § 398 Obchodného zákonníka, upravujúcich dobu premlčania pri právach vzniknutých odstúpením od zmluvy, všeobecnú premlčaciu dobu a začiatok plynutia premlčacej doby pri práve na náhradu škody, ustanovení § 365, § 369 ods. 1, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúcich omeškanie dlžníka a právo veriteľa na úroky z omeškania, ustanovenia § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. platného a účinného v rozhodnom období upravujúcich výšku úrokov z omeškania a ustanovenia § 214 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.), upravujúceho vydanie medzitýmneho rozsudku.
10. Súd prvej inštancie v odôvodnení predmetného rozhodnutia konštatoval, že medzi právnymi predchodcami strán sporu, na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995, vznikol obchodnoprávny vzťah. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie z 5. marca 2012, č. k. 35Cb/7/2005-284 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. decembra 2014, č. k. 4Cob/79/2014-362 o základe nároku žalobcu na náhradu škody, z titulu odstúpenia od Zmluvy o dielo zo strany žalovaného, listom z 12.8.1996, a následne po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, ako odvolacieho súdu, a to uznesení z 29. januára 2020, č. k. 4Cob/83/2019-676, ktorým bol skorší rozsudok súdu prvej inštancie z 15. mája 2019 č. k. 35Cb/7/2005-635 zrušený zo strany odvolacieho súdu, zostalo sporným iba posúdenie vznesenej kompenzačnej námietky zo strany žalovaného, z hľadiska jej dôvodnosti a výšky.
11. Súd prvej inštancie ďalej v napadnutom rozsudku uviedol, že prejav žalovaného, ktorým si proti žalobkyni uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, sa považuje za vzájomnú žalobu, ak žalovaný žiada, aby mu bolo prisúdené viac, než čo si uplatnila žalobkyňa. Ak by si žalovaný uplatnil menej alebo rovnako, ako si uplatnila žalobkyňa, takýto prejav súd posudzuje len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného. Posúdenie prejavu žalovaného má význam pre ďalší procesný postup súdu. Posúdenie námietky, ktorá sa považuje len za procesnú obranu proti žalobe, súd rieši ako prejudiciálnu otázku a zaoberá sa ňou len v odôvodnení rozsudku. Ak započítacia (kompenzačná) námietka žalovaného sa považuje v súlade s § 147 ods. 2 C. s. p. za vzájomnú žalobu, súd je povinný o tejto vzájomnej žalobe v zásade rozhodnúť vo výroku rozsudku.
12. K započítaniu pohľadávky súd prvej inštancie všeobecne konštatoval, že započítanie je spôsob zániku záväzku. Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, vzájomné pohľadávky zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorá zo strán urobí voči druhej prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 12. 1. Z hľadiska kompenzačnej námietky uplatnenej zo strany žalovaného poukázal súd prvej inštancie na to, že v spore vedenom Okresným súdom Košice II, pod sp. zn. 35Cb 26/98, žalovaný ako žalobca, žalobou doručenou dňa 24.4.1997 sa domáhal, aby súd prvej inštancie uložil Ing. L. L. - právnemu predchodcovi žalobkyne (v postavení žalovaného) zaplatiť žalovanému (v postavení žalobcu) sumu 500.000,00 Sk, z titulu vrátenia preddavku, ktorý bol právnemu predchodcovi žalobkyne (v postavení žalovaného) poskytnutý na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995, od ktorej žalovaný (v postavení ako žalobca) odstúpil. Uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/26/98-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.1.2005, bolo konanie o zaplatenie 500.000,00 Sk s príslušenstvom zastavené a vzájomný návrh Ing. L. L. - právneho predchodcu žalobkyne (v postavení žalovaného) na zaplatenie sumy 996.815,00 Sk s príslušenstvom bol vylúčený na samostatné konanie. 12. 2. Súd prvej inštancie uviedol aj to, že opäť bol nárok žalovaného - Bytový podnik mesta Košice, s. r. o. vo výške 16.596,96 eur (500.000,00 Sk) uplatnený v prejednávanom spore a to kompenzačnou námietkou žalovaného doručenou súdu prvej inštancie 26.7.2018.
13. Súd prvej inštancie v prejednávanom spore (o vylúčenom vzájomnom návrhu žalobcu spočívajúcom v povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 996.815,00 Sk s príslušenstvom - po prepočte na menu euro 33.088,19 eura) ustálil ako nesporné, že preddavok vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) bol zo strany žalovaného poskytnutý Ing. L. L., právnemu predchodcovi žalobkyne a zároveň následne nebol zo strany Ing. Jána Juhása vrátený a rovnako z konania nevyplýva, že by bol zo strany právneho predchodcu žalobkyne, resp. žalobkyňou o sumu 16.596,96 eura znížený nárok žalobkyne uplatňovaný predmetnou vzájomnou žalobou tvoriacou predmet tohto sporu vedeného pod sp. zn. 35Cb/7/2005. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pohľadávka žalovaného vo výške 16.596,96 eur, z titulu nevrátenia preddavku žalobcom existuje.
14. Vzhľadom na námietku premlčania uplatnenej kompenzačnej námietky žalovaného zo strany žalobkyne v priebehu tohto sporu, súd prvej inštancie uviedol, že § 358 Obchodného zákonníka ustanovuje, ktoré pohľadávky sú spôsobilé na započítanie jednostranným právnym úkonom. Sú to pohľadávky vymáhateľné na súde. Započítateľná je však aj pohľadávka premlčaná za predpokladu, že premlčanie nastalo až po dobe, keď pohľadávky sa stali spôsobilými na započítanie a rozhodujúce je, aby v okamihu, keď započítateľné pohľadávky sa stretli, nebola žiadna z nich premlčaná. Takéto riešenie je opodstatnené tým, že zánik pohľadávok nastáva od okamihu, keď sa pohľadávky stretli. Doba, kedy bol urobený jednostranný prejav vôle smerujúci k započítaniu, nie je z tohto hľadiska rozhodujúca. 14.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak sa odstupuje od zmluvy, na základe ktorej ešte pred odstúpením sa plnilo a vzhľadom na to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká (§ 349 ods. 1 Obchodného zákonník), je potrebné tieto vzťahy usporiadať, a to tak, že každá zmluvná strana je povinná vrátiť prijaté plnenie. Vznik tohto práva je viazaný na účinnosť odstúpenia. Súd prvej inštancie konštatoval aj to, že v prejednávanom spore vznikol nárok žalovaného na vrátenie preddavku vo výške 500.000,00 Sk po prepočte 16.596,96 eur ) deň nasledujúci po dni odstúpenia od predmetnej Zmluvy o dielo, t.j. 13.8.1996 a tento nárok žalovaného bol v spore vedenom Okresným súdom Košice II, sp. zn. 35Cb/26/1998 uplatnený žalobou doručenou súdu dňa 24. 4. 1997. Naproti tomu nárok žalobkyne na náhradu škody vo výške 33.067,28 eura, ktorý je rovnako viazaný na dátum odstúpenia od predmetnej zmluvy žalovaným a to z dôvodu porušenia povinnosti zo strany žalovaného, bol v označenom konaní sp. zn. 35Cb/26/1998, uplatnený vzájomnou žalobou 9.8.2000. Vychádzajúc z premlčacej doby uvedenej v § 397 a § 398 Obchodného zákonníka (4, resp. 10 rokov) súd prvej inštancie konštatoval, že ani jedna z pohľadávok strán sporu nebola v okamihu, keď sa stretli (9.8.2000) premlčaná. Doba, kedy bol urobený jednostranný prejav vôle smerujúci k započítaniu, potom nie je z tohto hľadiska rozhodujúca. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pri dôvodne uplatnenej kompenzačnej námietke zo strany žalovaného uplatnenej v prejednávanom spore vo výške 500.000,00 Sk (16.596,96 eura) má žalobkyňa nárok len na zaplatenie istiny vo výške 16.470,32 eura (pohľadávka žalobkyne 33.067,28 eura - pohľadávka žalovaného 16.596,96 eura). V prevyšujúcej časti preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
15. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobkyni aj uplatnené úroky z omeškania zo sumy 16.470,32 eura priznanej žalobkyni, a to tri roky spätne od uplatnenia nároku, na súde prvej inštancie dňa 3.11.2003 tak, ako si ich uplatnila žalobkyňa do zaplatenia (diskontná sadzba NBS v rozhodnom období bola 8,80%). Nakoľko žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania v nižšej než zákonnej výške, súd prvej inštancie nemal dôvod nepriznať žalobkyni úroky z omeškania vo výške vyčíslenej zo strany žalobkyne. Vo vzťahu k priznanému príslušenstvu, súd prvej inštancie poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4Cob/79/2014-362 zo dňa 19.12.2014, ktorým odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie, keď odvolací súd uviedol, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku a je sankciou za to, že veriteľ nemôže disponovať so svojimi peňažnými prostriedkami. Podaním, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie 3.11. 2003, uplatnil žalobca aj nárok na úroky z omeškania z dlžnej žalovanej sumy od 1.11.2000 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že úroky z omeškania žalobca nežiadal priznať od vzniku nároku na náhradu škody, t. j. od roku 1996, ale tri roky spätne od uplatnenia tohto nároku, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok na úroky z omeškania žalobca uplatnil v štvorročnej premlčacej lehote podľa 393 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 397 Obchodného zákonníka.
16. Súd prvej inštancie zároveň III. výrokom rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, pretože v prejednávanom spore mala žalobkyňa v spore úspech vo výške 16.470,32 eura a žalovaný mal v spore úspech vo výške 16.596,96 eura.
17. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolanie obe strany sporu.
18. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.). 18. 1. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že navrhla vykonať dokazovanie pripojením a oboznámením spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. 35Cb/26/1998. Súčasťou spisu Okresného súdu Košice II, sp.
zn. 35Cb/26/1998 bolo podanie právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997. Týmto podaním právny predchodca žalobkyne započítal proti nároku žalovaného na vrátenie preddavku zo Zmluvy o dielo z 25.5.1995 (500.000,- Sk, po prepočte 16.596,96 eura) svoj nárok na náhradu škody (500.000,-Sk, po prepočte 16.596,96 eura). V tom istom podaní právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 právny predchodca žalobkyne oznámil súdu prvej inštancie, že podá vzájomnú žalobu o náhradu škody, ktorá bude prevyšovať predmetnú kompenzačnú námietku právneho predchodcu žalobkyne. Právny predchodca žalobkyne podaním z 9.8.2000 uplatnil voči žalovanému vzájomnú žalobu vo výške 996.185,00 Sk (po prepočte 33.067,28 eura) titulom nároku právneho predchodcu žalobkyne na náhradu škody (vzájomná žaloba právneho predchodcu žalobkyne s nárokom prevyšujúcim nárok žalovaného vo výške 500.000,00 Sk, po prepočte 16.596,96 eura). Z obsahu podania právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 vyplýva, že si právny predchodca žalobkyne uplatnil do dňa 9.8.2000 voči žalovanému nárok v celkovej výške 1.496.185,-Sk (po prepočte 49.664,24 eura), titulom náhrady škody. Dôvodila, že pohľadávka žalovaného na vrátenie preddavku zo zmluvy o dielo vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eur) zanikla v plnej výške, keď sa stretla s pohľadávkou právneho predchodcu žalobkyne na náhradu škody vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura), najneskôr však započítacím úkonom právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997. Predmetom sporu tak ostal zvyšný nárok na náhradu škody vo výške 996.185,00 Sk (po prepočte 33.067,28 eura). Žalobkyňa konštatovala, že na podanie právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 v spore sp. zn. 35Cb/26/1998 poukazovala žalobkyňa v podaní z 3.6.2020, ako aj na pojednávaní dňa 4.11.2020 v prejednávanom spore sp. zn. 35Cb/7/2005, a to z dôvodu, že predmetné podanie je rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného z roku 2018, nakoľko najneskôr úkonom právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 pohľadávka žalovaného vo výške 500.000,00 Sk zanikla. Konštatovala, že nie je možné v roku 2018 platne a účinne započítať pohľadávku žalovaného vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura), ktorá už zanikla, pretože nie je možné započítať neexistujúcu pohľadávku. Žalobkyňa preto uviedla, že nie je správny záver súdu prvej inštancie o existencii pohľadávky žalovaného vo výške 16.596,96 eura (500.000,00 Sk) z titulu nevrátenia preddavku, a teda o dôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného z roku 2018, pretože pohľadávka žalovaného zanikla. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím neoprávnene umožnil započítať neexistujúcu, zaniknutú pohľadávku a súčasne jednu pohľadávku žalovaného dvakrát, čo je v rozpore s predpismi hmotného, ako aj procesného práva, navyše tým vzniká rozpor aj s účtovnými a daňovými predpismi. 18. 2. Ďalej uviedla, že nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného spočíva aj v tom, že v znaleckom posudku č. 1/2018, znalca: FESSI, s.r.o., bola ustálená výška škody spôsobená žalobkyni žalovaným na sumu 49.000,36 eura. V tejto výslednej sume bola už zohľadnená záloha 500.000,0 Sk (po prepočte 16.596,96 eura). Od nároku, ktorý je predmetom sporu nemožno opätovne odpočítať pohľadávku žalovaného. Záveru súdu prvej inštancie o dôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného z roku 2018 tak nezodpovedá skutkový a ani právny stav veci. 18. 3. Žalobkyňa preto navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 16.596,96 eura s 13,00% ročným úrokom z omeškania od 1.11.2000 do zaplatenia, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
19. Žalovaný vo vyjadrení z 9.2.2021 k odvolaniu žalobkyne v celom rozsahu odkázal na vyjadrenie žalovaného z 1.7.2020 k odvolaniu žalobkyne voči prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, pretože žalobkyňa vo svojom odvolaní proti druhému rozhodnutiu súdu prvej inštancie neuvádzala žiadne nové tvrdenia. Podľa žalovaného žalobkyňa si odporuje, ak na jednej strane tvrdí, že pohľadávka žalovaného zanikla v roku 1997, a na druhej strane uviedla, že znalec v znaleckom posudku v roku 2018 údajne zohľadnil aj pohľadávku žalovaného na vrátenie preddavku. Žalovaný konštatoval, že v spore vedenom pod sp. zn. 35Cb/26/1998 žalovaný, resp. právny predchodca žalovaného, v právnom postavení žalobcu, si uplatnil voči žalobkyni, resp. právnemu predchodcovi žalobkyne, v postavení žalovaného, nárok na vrátenie zálohy vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura). V tomto konaní žalobkyňa (právny predchodca žalobkyne) v odpore proti platobnému rozkazu si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura). Uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/26/98-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.1.2005, bolo konanie o zaplatenie 500.000,00 Sk s príslušenstvom zastavené. V uvedenom rozhodnutí nie je zmienka o vysporiadaní sa s uvedenou kompenzačnou námietkou právneho predchodcu žalobkyne Ing. L. L.. Uviedol, že ak žalobkyňa, v postavení žalovanej chcela, aby súd prvej inštancie touto kompenzačnou námietkou sa vysporiadal, nemala dať súhlas na zastavenie konania. Týmto súhlasom žalobkyňa fakticky sa vzdala možnosti, aby súd prejednal dôvodnosť nároku, ktorý si žalobkyňa uplatnila v odpore v rámci konania sp.
zn. 35/Cb/26/1998. Žalovaný opätovne poukázal na vyjadrenie žalobkyne v spore sp. zn. 35Cb/7/2005 z 27.6.2008, v ktorom žalobkyňa vysvetlila spôsob výpočtu náhrady škody vo výške 996.185,00 Sk a v ktorom žalobkyňa nezmienila žiadnu kompenzačnú námietku. Konštatoval, že žalobkyni nič nebránilo, aby si v konaní sp. zn. 35/Cb/7/2005 uplatnila vyšší nárok na náhradu škody, čo však žalobkyňa neurobila, a to ani potom, čo bolo súdne konanie sp. zn. 35Cb/26/1998 zastavené a preto žalobkyňa nemôže teraz očakávať, že jej vlastné chyby bude nahradzovať súdnymi rozhodnutiami, ktoré by boli v rozpore so zákonom, ak by súd nezohľadnil žalovaným vznesenú kompenzačnú námietku v konaní sp. zn. 35/Cb/7/2005. 19.1. Žalovaný preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku potvrdil ako vecne správny.
20. Žalobkyňa v odvolacej replike z 15.4.2021 k vyjadreniu žalovaného z 9.2.2021 uviedla, že tvrdenia žalovaného uvedené vo vyjadrení žalovaného k odvolaniu žalobkyne sú nesprávne a zmätočné. Z uznesenia odvolacieho súdu č. k. 4Cob/83/2019-676 z 29. januára 2020 vyplýva, že súd prvej inštancie sa mal zaoberať iba dôvodnosťou kompenzačnej námietky žalovaného, ktorú vzniesol žalovaný v podaní z 19.7.2018. 20.1. K posúdeniu dôvodnosti kompenzačnej námietky žalovaného vo výške 500.000,00 Sk ( po prepočte 16.596,96 eura ) opäť uviedla, že podaním z 3.6.2020 navrhla pripojiť a oboznámiť spis Okresného súdu Košice II, sp. zn. 35Cb/26/1998 a to podanie právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997, ktorým právny predchodca žalobkyne vykonal započítanie vzájomne sa kryjúcich pohľadávok právneho predchodcu žalobkyne a žalovaného v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, t. j. vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura). Pohľadávka právneho predchodcu žalobkyne priamo súvisela so Zmluvou o dielo z 25.5.1995, z ktorej zmluvy právny predchodca žalovaného v spore sp. zn. 35Cb/26/1998 v postavení žalobcu si uplatnil svoj nárok vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) titulom vrátenia zálohy poskytnutej právnemu predchodcovi žalobkyne zo strany žalovaného na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995, od ktorej žalovaný odstúpil. Pohľadávka žalovaného uplatnená v konaní, sp. zn. 35Cb/26/1998 vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) preto zanikla započítaním s pohľadávkou právneho predchodcu žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) na základe podania právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 uplatneného v spore sp. zn. 35Cb/26/1998, a to s účinkami spätne ku dňu, kedy sa pohľadávky stretli a v rozsahu, v akom sa kryli a to práve na základe predmetného podania právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997. 20. 2. Žalobkyňa preto konštatovala, že žalovaný nemohol následne v prejednávanom spore sp. zn. 35Cb/7/2005 účinne si započítať pohľadávku 16.596,96 eura (500.000,00 Sk - preddavok zo Zmluvy o dielo z 25.5.1995), pretože táto pohľadávka žalovaného už zanikla. 20. 3. Ku tvrdeniu žalovaného, že znalec mal „údajne" v znaleckom posudku pri stanovení výšky ušlého zisku zohľadniť aj pohľadávku žalovaného vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) dodala, že zohľadnenie predmetnej pohľadávky vyplýva priamo zo záveru znaleckého posudku č. 1/2018, z odpovede číslo 1.
21. Žalovaný v odvolacej duplike z 20.12.2021 uviedol, že žalobkyňou doručená replika je totožná s doterajšími podaniami žalobkyne v odvolacom konaní, ku ktorým žalovaný sa opakovane vyjadril a zotrval na svojich doterajších tvrdeniach.
22. Žalovaný odvolaním z 18.12.2020 napadol rozsudok súdu prvej inštancie v I. a III. výroku z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej pariace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p.) a súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p.). Žalovaný zároveň podal návrh na vydanie doplňujúceho rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol o trovách odvolacieho konania, napriek tomu, že bol povinný o trovách odvolacieho konania rozhodnúť v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 4Cob/83/2019 z 29. januára 2020. 22. 1. Žalovaný uviedol, že počas celého priebehu tohto sporu o zaplatenie sumy 33.067,28 eura s príslušenstvom, žalovaný opakovane vznášal námietku premlčania, a to k istine, ako aj úrokom z omeškania. Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/83/2019 z 29. januára 2020, ako odvolacieho súdu, bolo zrušené prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaného vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96
eura). Konštatoval, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie sa vyjadril k procesnej obrane žalovaného, a to k vzneseným námietkam premlčania len v poslednom odseku v rámci predposledného - 4. odseku odôvodnenia a to len vo vzťahu k úrokom z omeškania. Zároveň dodal, že predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie preto nespĺňa kritéria dané § 220 C. s. p., čo vyplýva aj z odseku 2. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom je uvedené, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby súd tieto listiny jasne a konkrétne pomenoval. Žalovaný preto dôvodil, že nie je možné vykonať prieskum rozhodovacej činnosti súdu v tom zmysle, na ktoré dôkazy súd prvej inštancie prihliadal, resp. neprihliadal a aké skutkové závery z tohto dokazovania vyvodil. 22. 2. Žalovaný uviedol aj to, že žalovaný doručil súdu prvej inštancie dve vyjadrenia, a to vyjadrenie z 8.6.2020, a vyjadrenie z 1.7.2020. Konštatoval, že k týmto dvom vyjadreniam žalovaného súd prvej inštancie uviedol iba to, že žalovaný v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 11.6.2020 konštatoval, že žalovaným vznesená kompenzačná námietka je dôvodná, avšak súd prvej inštancie vôbec sa nezaoberal ostatnými tvrdeniami žalovaného uvádzanými vo vyjadrení z 8.6.2020 vo vzťahu k námietke premlčania a tieto tvrdenia žalovaného žiadnym spôsobom súd prvej inštancie ani nevyhodnotil a súd prvej inštancie si z vyjadrenia žalovaného vybral len tie časti, ktoré sa týkali kompenzačnej námietky žalovaného. 22. 3. Žalovaný svoj záver o tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odôvodnil tým, že v 4. odseku odôvodnenia predmetného rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie konštatoval, že mal za preukázané, že medzi právnymi predchodcami strán sporu na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995 vznikol obchodnoprávny vzťah, avšak súd prvej inštancie vôbec neuviedol, na základe akých dôkazov a právnych predpisov dospel k tomuto záveru. Konštatoval, že súd prvej inštancie a aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí z 19. decembra 2014, č. k. 4Cob/79/2014 -362, ktorým medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nesprávne právne posúdili vzťah vyplývajúci zo Zmluvy o dielo z 25.5.1995, ako vzťah obchodnoprávny. Žalovaný vyslovil názor, že na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995 vznikol medzi objednávateľom (právnym predchodcom žalovaného) a zhotoviteľom (právnym predchodcom žalobkyne) občianskoprávny vzťah a nie obchodnoprávny vzťah, nakoľko nebola splnená zákonná podmienka v zmysle § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka na strane objednávateľa (právneho predchodcu žalovaného). Konštatoval, že objednávateľom bola príspevková organizácia, ktorá nekonala v postavení podnikateľa, čo je zrejmé z predmetu zmluvy, ktorý sa týkal bytov vo vlastníctve mesta Košice (a nie príspevkovej organizácie); Bytový podnik mesta Košice (právny predchodca žalovaného) ako príspevková organizácia bola financovaná mestom Košice, avšak v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka príspevková organizácia sa nepovažovala za samosprávnu územnú jednotku, ani za štát a ani za štátnu organizáciu; a nová definícia subjektu verejnej správy v podobe v akej je zakotvená v aktuálnom § 261 Obchodného zákonníka, bola do Obchodného zákonníka prijatá až v roku 2013 prostredníctvom zákona č. 9/2013 Z. z. Podľa názoru žalovaného Obchodný zákonník a zákon č. 303/1995 (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o dielo, t.j. ku dňu 25.5.1995) vylučovali možnosť vzniku obchodnoprávneho vzťahu v prejednávanom spore, nakoľko Obchodný zákonník dovoľoval vznik obchodnoprávneho vzťahu, ak predmetom zmluvy bolo zabezpečovanie verejných potrieb, avšak len vtedy, ak zmluvnou stranou bol štát alebo územná samosprávna jednotka alebo štátna organizácia. 22. 4. Žalovaný preto konštatoval, že súd prvej inštancie pri hodnotení Zmluvy o dielo z 25.5.1995 postupoval výslovne formalistky, keď vychádzal výlučne z hlavičky zmluvy, bez toho, aby posúdil právne postavenie Bytového podniku mesta Košice ako príspevkovej organizácie. Žalovaný zároveň dodal, že samotný odkaz na § 536 Obchodného zákonníka nespĺňal podmienky § 262 Obchodného zákonníka a zároveň ustanovenie § 262 Obchodného zákonníka vyžaduje pre platnosť dohody nie len písomnú formu, ale aj vedomosť zmluvných strán, že ich právny vzťah je občianskoprávny a majú úmysel predmetný právny vzťah podriadiť pod režim Obchodného zákonníka. 22. 5. Žalovaný konštatoval, že premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka je trojročná, pričom právny predchodca žalobkyne si uplatnil nárok vo výške 33.067,28 eura s príslušenstvom oneskorene, po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Bytový podnik mesta Košice, príspevková organizácia (právny predchodca žalovaného) odstúpil od Zmluvy o dielo dňa 12.8.1996, pričom vzájomná žaloba bola podaná zo strany právneho predchodcu žalobkyne dňa 10.8.2000 (t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby) s tým, že úroky z omeškania si právny predchodca žalobkyne uplatnil až 3.11.2003, teda v čase kedy bola premlčaná nielen samotná istina, ale aj úroky z omeškania. Žalovaný zdôraznil, že opakovane poukazoval na premlčanie celého nároku žalobkyne, pričom bol to práve súd prvej inštancie a odvolací súd, ktorí opakovane zdôrazňovali obchodnoprávny vzťah a žalovaný preto
argumentoval tým, že aj v prípade, ak by sa predmetný zmluvný vzťah titulom Zmluvy o dielo podriadil pod režim Obchodného zákonníka, uplatnené úroky z omeškania by boli premlčané. 22.6. Žalovaný poukázal aj na to, že súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku z 5. marca 2012 a rovnako aj odvolací súd v uznesení z 19. decembra 2014 nesprávne právne posúdili námietku premlčania úrokov z omeškania. Zároveň zotrval na svojom tvrdení, že úroky z omeškania sa premlčujú ako celok. Uviedol, že uvedenému záveru žalovaného zodpovedá aj stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.12.2017 sp. zn.: 1 VCdo 4/2017, v zmysle ktorého tento senát konštatoval, že v občianskoprávnych vzťahoch prevláda konsenzus v tom, že úroky z omeškania sa premlčujú ako celok, čo dokazuje aj senát občianskoprávneho kolégia v rozsudku z 29. júna 2010 sp. zn. 1 Cdo 157/2009, v ktorom uviedol, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Veľký senát občianskoprávneho kolégia konal na základe podnetu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v právnej veci sp. zn. 5 Cdo/76/2016, ktorý vyjadril svoj názor, že sa chce odkloniť od judikatúry ohľadne premlčania úrokov z omeškania v obchodnoprávnych veciach a prikloniť sa k názoru senátov Najvyššieho súdu SR v občianskoprávnych veciach, nakoľko tento senát má názor, že aj v obchodnoprávnych veciach sa premlčujú úroky z omeškania ako celok, pričom konečné rozhodnutie vo veci 5Cdo/76/2016, ešte nebolo prijaté. 22. 7. Žalovaný preto navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku tak, že žalobu v časti zaplatenia sumy 16.470,00 eur s 13,00% ročným úrokom z omeškania od 1. 11. 2020 do zaplatenia zamietne.
23. Žalobkyňa vo vyjadrení z 11.2.2021 k odvolaniu žalovaného uviedla, že z obsahu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie vyplýva, že všetky námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti prvému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s výnimkou kompenzačnej námietky odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa pokynu odvolacieho súdu uvedeného v predmetnom uznesení odvolacieho súdu bol súd prvej inštancie povinný sa vysporiadať iba s kompenzačnou námietkou žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí posúdil kompenzačnú námietku žalovaného a posúdil aj námietku žalovaného k omeškaniu úrokov z omeškania uvedenú v podaní žalovaného z 8.6.2020. 23. 1. Žalobkyňa ďalej uviedla, že námietka premlčania zo strany žalovaného sa vzťahovala k základu nároku, nie k výške nároku. Dôvodila, že otázka základu nároku vrátane námietky premlčania už bola ustálená a to v právoplatnom medzitýmnom rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4Cob/79/2014-362 z 19.12.2014. 23. 2. K námietke žalovaného týkajúcej sa údajne nesprávneho posúdenia vzťahu medzi stranami sporu, ako vzťahu obchodnoprávneho, žalobkyňa uviedla, že táto námietka žalovaného je námietkou smerujúcou ku základu nároku, nie k jeho výške. Keďže o základe nároku žalobkyne už bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom, v tomto štádiu sporu nemôže žalovaný účinne vznášať námietku premlčania nároku z dôvodu, že podľa názoru žalovaného, ide o vzťah občianskoprávny. Žalobkyňa zároveň poukázala aj na samotné znenie Zmluvy o dielo z 25.5.1995, z ktorého vyplýva dohoda zmluvných strán o tom, že vzťahy neupravené touto zmluvou o dielo, sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka a strany sporu si jednoznačne a zreteľne zvolili režim Obchodného zákonníka.
24. Žalovaný v odvolacej replike z 5.5.2021 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne o tom, že súd prvej inštancie potom, čo v poradí prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené zo strany odvolacieho súdu, bol súd prvej inštancie povinný skúmať už iba kompenzačnú námietku žalovaného. Poukázal na to, že právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení v poradí prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemá povahu koncentračnej zásady, v zmysle ktorej je súd prvej inštancie povinný sa zaoberať výhradne len tými skutočnosťami, ktoré vytkol odvolací súd. 24. 1. Žalovaný označil ako nepravdivé tvrdenie žalobkyne, že základ nároku pre úroky z omeškania už bol súdom prvej inštancie rozhodnutý tak, že je daný, nakoľko medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti, sa týka nároku žalobkyne ako takého a v predmetnom výroku nie je zmienka o príslušenstve nároku. Žalovaný uviedol, že medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie sa nerozhodlo o príslušenstve pohľadávky žalobkyne. 24.2. K posúdeniu režimu právneho vzťahu titulom Zmluvy o dielo podľa Občianskeho zákonníka žalovaný uviedol, že ide o nesprávne posúdenie súdu, ktoré je oprávnený žalovaný namietať aj v rámci odvolania (nejde o tzv. novoty v odvolacom konaní).
24. 3. Žalovaný k tvrdeniu žalobkyne týkajúcemu sa časti ustanovenia Zmluvy o dielo z 25.5.1995, v zmysle ktorej sa vzťahy neupravené touto zmluvou riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka uviedol, že pre platné dojednanie voľby podľa § 262 Obchodného zákonníka je potrebné, aby sa zmluvné strany výslovne dohodli, že zmluva (nie právne vzťahy neupravené zmluvou ako uvádza žalobkyňa) sa bude riadiť Obchodným zákonníkom. Konštatoval, že v Zmluve o dielo absentuje výslovná dohoda zmluvných strán v zmysle § 262 Obchodného zákonníka. Konštantná judikatúra v týchto prípadoch uvádza, že rozhodujúci je úmysel účastníkov zmluvného vzťahu smerujúci k voľbe práva a jasnosť a jednoznačnosť prejavenia vôle oboch účastníkov.
25. Žalobkyňa v odvolacej duplike z 30.12.2021 uviedla, že režim právneho vzťahu strán sporu bol v konaní riadne ustálený, keď súd prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku a odvolací súd v rozsudku, ktorým potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zhodne dospeli k záveru, že medzi stranami sporu vznikol vzťah obchodnoprávny. Námietku žalovaného, podľa ktorej má byť vzťah medzi stranami sporu občianskoprávny, žalobkyňa preto považovala za účelovú a nesprávnu. 25. 1. K námietke žalovaného k úrokom z omeškania zotrvala žalobkyňa na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného. 25. 2. Ku kompenzačnej námietke žalovaného, žalobkyňa opäť zopakovala, že žalovaný nemohol dňa 19.7.2018 účinne vzniesť kompenzačnú námietku, pretože právny predchodca žalobkyne uplatnil voči žalovanému podaním z 9.8. 2000 nárok na náhradu škody vo výške 996.185,-Sk (vzájomná žaloba právneho predchodcu žalobkyne proti žalobe žalovaného, ktorou si žalovaný uplatnil nárok na zaplatenie sumy vo výške 500.000,00 Sk). S prihliadnutím k obsahu podania právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997, si právny predchodca žalobkyne uplatnil do dňa 9.8.2000 voči žalovanému nárok v celkovej výške 1.496.185,00 Sk (po prepočte 49.664,24 eura). Pohľadávka žalovaného na vrátenie preddavku zo Zmluvy o dielo z 25.5.1995 vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) zanikla v plnej výške, keď sa stretla s pohľadávkou právneho predchodcu žalobkyne na náhradu škody vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura), najneskôr však započítacím úkonom právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997. Konštatovala, že žalovaný nemal dôvod na vznesenie kompenzačnej námietky, pretože pohľadávka žalobcu voči žalobkyni vo výške 16.596,96 eura už zanikla. Dodala zároveň, že podanie obsahujúce kompenzačnú námietku právneho predchodcu žalobkyne je súčasťou súdneho spisu, sp. zn. 35Cb 26/98 a predmetný súdny spis, sp. zn. 35Cb/26/98 žiadala žalobkyňa v rámci konania pred súdom prvej inštancie pripojiť a oboznámiť.
26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania strán sporu podľa § 379 a § 380 C. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože nejde o odvolania, na prejednanie ktorých je potrebné podľa § 385 C. s. p. nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolania žalobkyne a žalovaného nie sú dôvodné.
27. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
28. Odvolací súd konštatuje, že odvolaniami podanými zo strany žalobkyne a zo strany žalovaného bol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, keďže žalobkyňa podala odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie nevyhovel jej návrhu na zaplatenie 16.596,96 eura s príslušenstvom a žalovaný napadol výrok, ktorým bolo vyhovené žalobe v časti o zaplatenie 16.470,32 eura s príslušenstvom. Obidve sporové strany namietali rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Odvolania odôvodnili strany sporu dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f) a písm. h) C. s. p. Odvolací súd je toho názoru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva strany sporu na spravodlivý proces.
30. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
32. Odvolací súd k odvolaniu žalovaného udáva:
33. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalovaného proti I. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 16.470,32 eura s 13,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 16.470,32 eura od 1.11.2000 do zaplatenia.
34. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že súd prvej inštancie aj odvolací súd vo svojom skoršom rozhodnutí, nesprávne posúdili zmluvný vzťah medzi právnymi predchodcami strán sporu, ktorý vznikol na základe Zmluvy o dielo, ako vzťah obchodnoprávny a tým následne súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že nárok žalobkyne vo výške 33.067,28 eura s príslušenstvom nie je premlčaný udáva, že toto tvrdenie žalovaného nie je dôvodné.
35. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom z 5. marca 2012, č. k. 35/Cb/5/2005-284 rozhodol, že nárok žalobkyne na náhradu škody z titulu neplatného odstúpenia od Zmluvy o dielo zo strany žalovaného listom z 12.8.1996 je daný a Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací, rozsudkom z 19. decembra 2014, č. k. 4Cob/79/2014-362 rozsudok súdu prvej inštancie z 5. marca 2012 potvrdil. 35.1 Odvolací súd v predmetnom rozhodnutí z 19. decembra 2014 č. k. 4Cob/79/2014-362 konštatoval, že v prejednávanom spore žalovaný odstúpil od predmetnej Zmluvy o dielo podľa § 344 Obchodného zákonníka, pričom súd prvej inštancie správne posúdil predmetné odstúpenie od zmluvy zo strany žalovaného za neplatné pre nesplnenie zákonných, a zmluvných podmienok na odstúpenie od Zmluvy o dielo a s poukazom na § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka dospel odvolací súd k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná v časti uplatnenej istiny, pretože žalovaný úkon odstúpenia od Zmluvy o dielo písomne vyhotovil dňa 12.8.1996 a vzájomný návrh, ktorým si právny predchodca žalobkyne uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody vo výške 996.185,00 Sk (po prepočte 33.067,28 eura), bol doručený súdu prvej inštancie v spore sp. zn. 35Cb/26/1998 dňa 10.8.2000, teda v zákonnej štvorročnej lehote. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná aj v časti uplatnených úrokov z omeškania, pretože žalobkyňa si uplatnila nárok na úroky z omeškania v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 369 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Odvolací súd zároveň vychádzal pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku na úroky z omeškania z doterajšej praxe súdov, podľa ktorej nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká (premlčuje sa) za každý deň omeškania samostatne a trvá až do zaplatenia peňažného dlhu alebo jeho zániku.
36. Odvolací súd udáva, že medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku a základom predmetu sporu budú všetky okolnosti podmieňujúce výšku predmetu sporu, medzi ktoré patrí aj otázka vzniku škody a zodpovednostného subjektu, ktorý škodu spôsobil, ako aj otázka premlčania nároku náhrady škody, aby súd mal po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku pevný základ pre ďalšie rozhodnutie o výške náhrady škody uplatnenej zo strany žalobkyne.
37. Odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu záväznosti medzitýmneho rozsudku považuje za potrebné uviesť, aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, že súd sa v medzitýmnom rozsudku musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci súd rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec súd právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 78/2013).
38. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. decembra 2014, č. k. 4 Cob/79/2014-362, ktorým odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie, žalovaný nepodal dovolanie a preto predmetný medzitýmny rozsudok nebol podrobený prieskumu dovolacieho súdu. Odvolací súd preto konštatuje, že posúdenie námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného zo strany odvolacieho súdu v predmetnom rozsudku z 19. decembra 2014 a súdu prvej inštancie v medzitýmnom rozsudku je záväzné pre strany sporu. Zároveň záväzné je aj právne posúdenie obchodnoprávneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným titulom predmetnej zmluvy o dielo zo strany odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie.
39. Odvolací súd preto dospel k záveru, že námietky žalovaného týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia námietky premlčania nároku žalobkyne v istine aj úrokoch z omeškania zo strany žalovaného, ako aj námietky údajného nesprávneho posúdenia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu ako vzťahu obchodnoprávneho, uvedené aj v predmetnom odvolaní žalovaného sú nedôvodné.
40. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že v občianskoprávnych vzťahoch úroky z omeškania sa premlčujú ako celok, čomu zodpovedá aj stanovisko veľkého senátu občianskoprávneho kolégia uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2017, sp. zn. 1VCdo/4/2017, ktorý konal na základe podnetu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v právnej veci 5Cdo/76/2016, pričom konečné rozhodnutie vo veci 5Cdo/76/2016 nebolo prijaté a preto povinnosť platiť úroky z omeškania so splatením dlhu nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splatením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok udáva, že toto tvrdenie žalovaného nie je dôvodné.
41. Odvolací súd zotrváva na svojom stanovisku uvedenom v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4Cob/79/2014-362 z 19. decembra 2014, ktorým odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku a je sankciou za to, že veriteľ nemôže disponovať so svojimi peňažnými prostriedkami. Podaním, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 3.11.2003, uplatnil žalobca aj nárok na úroky z omeškania z dlžnej žalovanej sumy od 1.11.2000 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že úroky z omeškania právny predchodca žalobkyne nežiadal priznať od vzniku nároku na náhradu škody, t. j. od roku 1996, ale tri roky spätne od uplatnenia tohto nároku, nárok na úroky z omeškania uplatnil v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 393 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka.
42. Odvolací súd vychádza pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku na úroky z omeškania z doterajšej praxe súdov, podľa ktorej nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká (a premlčuje sa) za každý deň omeškania samostatne (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. Obo 319/99) a trvá až do zaplatenia peňažného dlhu alebo jeho zániku. Odvolací súd zároveň konštatuje, že dosiaľ nedošlo k podstatnej zmene rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít pri posudzovaní premlčania uplatneného úroku z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch, podľa ktorej nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká (a premlčuje sa) za každý deň omeškania samostatne a trvá až do zaplatenia peňažného dlhu alebo jeho zániku.
43. Odvolací súd k tvrdeniu žalovaného, že predmetný rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, pretože súd prvej inštancie skúmal už iba kompenzačnú námietku žalovaného z hľadiska jej dôvodnosti a výšky udáva, že ani toto tvrdenie žalovaného nie je dôvodné.
44. Odvolací súd zistil z obsahu odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorým zrušil v poradí prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie, že odvolací súd všetky námietky žalovaného, s výnimkou kompenzačnej námietky, vyhodnotil ako nedôvodné, pričom argumentácia žalovaného potom, čo bola vec zo strany odvolacieho súdu vrátená súdu prvej inštancie, zostala nezmenená.
45. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že po nadobudnutí právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie z 5. marca 2012, č. k. 35Cb/7/2005-284 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. decembra 2014, č. k. 4Cob/79/2014-362 o základe nároku žalobcu na náhradu škody, z titulu odstúpenia od Zmluvy o dielo zo strany žalovaného, listom z 12.8.1996, a následne po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, ako odvolacieho súdu, a to uznesením z 29. januára 2020, č. k. 4Cob/83/2019-676, ktorým bol skorší
rozsudok súdu prvej inštancie z 15. mája 2019 č. k. 35Cb/7/2005-635 zrušený zo strany odvolacieho súdu, zostalo sporným iba posúdenie vznesenej kompenzačnej námietky zo strany žalovaného, z hľadiska jej dôvodnosti a výšky.
46. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že strana sporu s právnym názorom všeobecného súdu sa nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
47. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanom spore, obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
48. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v prejednávanom spore.
49. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že námietka premlčania nároku žalobkyne vo výške 33.067,28 eura uplatnená zo strany žalovaného nie je dôvodná, pretože nárok žalobkyne bol uplatnený v rámci štvorročnej premlčacej doby a zároveň aj nárok žalobkyne titulom úrokov z omeškania bol uplatnený tri roky spätne od uplatnenia predmetného nároku, teda v štvorročnej premlčacej lehote podľa § 393 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka a predmetný nárok vo výške 33.067,28 eura s príslušenstvom nie je premlčaný.
50. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti I. výroku predmetného rozhodnutia, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 16.470,32 eura s 13,00% úrokom z omeškania ročne od 1.11.2000 nie je dôvodné.
51. Odvolací súd k odvolaniu žalobkyne udáva:
52. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobkyne proti II. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol v prevyšujúcej časti, teda v časti o zaplatenie 16.596,96 eur s 13,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 16.596,96 eura od 1.11.2000 do zaplatenia.
53. Odvolací súd zistil z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie z hľadiska kompenzačnej námietky poukázal na to, že v spore vedenom pred Okresným súdom Košice II, sp. zn. 35Cb/26/98 žalovaný v postavení ako žalobca, žalobou doručenou 24.4.1997 sa domáhal, aby súd uložil právnemu predchodcovi žalobkyne v postavení žalovaného zaplatiť žalovanému (v postavení žalobcu) sumu 500.000,00 Sk, z titulu vrátenia preddavku, ktorý bol žalobcovi ako žalovanému poskytnutý na základe Zmluvy o dielo z 25.5.1995, od ktorej žalovaný ako žalobca odstúpil. Uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/26/98-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.1.2005, bolo konanie o zaplatenie 500.000,00 Sk s príslušenstvom zastavené a vzájomný návrh právneho predchodcu žalobcu ako žalovaného na zaplatenie sumy 996.815,00 Sk s príslušenstvom bol vylúčený na samostatné konanie. Konštatoval, že opäť bol nárok žalovaného vo výške 16.596,96 eura (500.000,- Sk) uplatnený v prejednávanom spore sp. zn. 35Cb/7/2005 kompenzačnou námietkou žalovaného doručenou súdu prvej inštancie 26.7.2018. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že preddavok v uvedenej sume bol žalovaným žalobcovi poskytnutý a
ani to, že by bol následne vrátený a rovnako z konania nevyplýva, že by bol žalobcom o túto sumu ponížený jeho nárok uplatňovaný predmetnou vzájomnou žalobou tvoriacou predmet tohto konania. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že pohľadávka žalovaného vo výške 16.596,96 eura, z titulu nevrátenia preddavku žalobcom existuje.
54. Odvolací súd výzvou z 26.11.2022, podľa § 382 C. s. p., vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, v spojení s § 405 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a § 580 Občianskeho zákonníka, pri posúdení námietky premlčania uplatnenej zo strany žalovaného podľa § 397 Obchodného zákonníka voči nároku žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk (započítacia námietka žalovanej uplatnená v spore sp. zn. 35/Cb/26/2008).
55. Žalobkyňa vo vyjadrení z 29.11.2022 zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu týkajúcu sa nedôvodnosti započítacej námietky vo výške 500.000,00 Sk žalovaného z dôvodu, že vzájomné pohľadávky žalovaného a právneho predchodcu žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk sa stretli a zanikli započítaním v spore vedenom pod sp. zn. 35Cb/26/98. Zároveň dodala, že ak má súd za to, že predmetné pohľadávky strán sporu nezanikli započítaním v spore sp. zn. 35Cb/26/98 a súd prvej inštancie uznal v prejednávanom spore dôvodnosť kompenzačnej námietky žalovaného, nemožno v prejednávanom spore neuznať dôvodnosť započítacieho úkonu právneho predchodcu žalobkyne, na ktorom žalobkyňa i naďalej trvá a opätovne započítava.
56. Žalovaný vo vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu 15.11.2022 na výzvu odvolacieho súdu, zotrval na svojich doterajších tvrdeniach o nedôvodnosti započítacej námietky uplatnenej zo strany žalobkyne.
57. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
58. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
59. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
60. Podľa § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti.
61. Podľa § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak bolo právo, ktoré podlieha premlčaniu, uplatnené v súdnom alebo rozhodcovskom konaní vo forme protinároku, prestáva pri ňom plynúť premlčacia doba dňom, keď sa začalo súdne alebo rozhodcovské konanie ohľadne práva, proti ktorému protinárok smeruje, ak sa tak nárok, ako aj protinárok vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní.
62. Podľa § 405 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak právo bolo uplatnené pred premlčaním podľa § 402 až § 404, ale v tomto konaní sa nerozhodlo vo veci samej, platí, že premlčacia doba neprestala plynúť (ods. 1). Ak v čase skončenia súdneho alebo rozhodcovského konania uvedeného v odseku 1 premlčacia doba už uplynula alebo ak do jej skončenia zostáva menej ako rok, predlžuje sa premlčacia doba tak, že sa neskončí skôr než jeden rok odo dňa, keď sa skončilo súdne alebo rozhodcovské konanie (ods. 2).
63. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby.
64. Odvolací súd udáva, že započítanie je spôsob zániku pohľadávok dlžníka a veriteľa, ktoré sa vzájomné kryjú a zánik vzájomných záväzkov nastáva dňom stretnutia vzájomných pohľadávok za
predpokladu, že ide o vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka, kedy veriteľ jednej pohľadávky je dlžníkom druhej pohľadávky, predmetom plnenia oboch pohľadávok je plnenie rovnakého druhu, pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie a zároveň musí byť preukázaná existencia právneho úkonu smerujúceho k započítaniu.
65. Odvolací súd vo vzťahu k posúdeniu právneho úkonu započítania vzájomných pohľadávok poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 4 M Cdo/14/2011, podľa ktorého ku kompenzácii v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento právny úkon nie je predpísaná, stačí aj len ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok. Započítací prejav je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania, a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Ak je jedna z nich vyššia, zaniká len do výšky protipohľadávky, vo zvyšku zostáva naďalej v platnosti.
66. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že právny predchodca žalovaného: Bytový podnik mesta Košice, žalobou doručenou Okresnému súdu Košice II 24.4.1997 proti právnemu predchodcovi žalobkyne Ing. L. L. - SAMO, sa domáhal zaplatenia 500.000,00 Sk s príslušenstvom titulom vrátenia preddavku poskytnutému Ing. L. L. zo strany právneho predchodcu žalovaného (sp. zn. 35 Cb/26/1998). Rovnako nebolo sporné, že právny predchodca žalobkyne v odpore z 12.9.1997 vzniesol započítaciu námietku do výšky nároku uplatneného predmetnou žalobou a následne podaním z 9.8.2000 doručeným Okresnému súdu Košice II 10.8.2000 podal voči právnemu predchodcovi žalovaného vzájomnú žalobu o zaplatenie 996.185,00 Sk a podaním doručeným Okresnému súdu Košice II 3.11.2003 právny predchodca žalobkyne navrhol, aby súd žalobu o zaplatenie 500.000,00 Sk zamietol a uložil právnemu predchodcovi žalovaného zaplatiť žalobcovi 996.815,00 Sk s 13,00% úrokom z omeškania ročne od 1.11.2000 do zaplatenia. Rovnako nebolo sporné ani to, že uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/26/1998-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.1.2005, bolo konanie o zaplatenie 500.000,00 Sk s príslušenstvom zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby zo strany právneho predchodcu žalovaného a súhlasu právneho predchodcu žalobkyne s predmetným späťvzatím žaloby a zároveň vzájomný návrh právneho predchodcu žalobkyne na zaplatenie sumy 996.815,00 Sk s príslušenstvom bol vylúčený na samostatné konanie (sp. zn. 35 Cb/7/2005).
67. Odvolací súd konštatuje, že právny predchodca žalobkyne podaním z 12.9.1997 vzniesol započítaciu námietku svojej pohľadávky 500.000,00 Sk voči pohľadávke právneho predchodcu žalovaného 500.000,00 Sk podľa § 580 Občianskeho zákonníka, a teda ako veriteľ v spore sp. zn. 35Cb/26/1997 urobil úkon započítania vo forme protinároku podľa § 402 Obchodného zákonníka, čím prestala plynúť premlčacia doba uplatnenia započítacej námietky dňom, keď sa začalo súdne konanie ohľadne práva, proti ktorému protinárok smeroval, teda dňom 24.4.1997, kedy bola podaná žaloba o zaplatenie 500.000,00 Sk (sp. zn. 35 Cb/26/1998). Vzhľadom na to, že v spore sp. zn. 35/Cb/26/1998 sa nerozhodlo vo veci samej, pretože predmetné konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby, odvolací súd zároveň konštatuje, že podľa § 405 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčacia doba týkajúca sa zániku vzájomných pohľadávok strán sporu z dôvodu uplatnenia započítacej námietky žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk neprestala plynúť a následne predmetná premlčacia doba sa predĺžila podľa § 405 ods. 2 Obchodného zákonníka tak, že premlčacia doba na uplatnenie predmetnej započítacej námietky zo strany žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk sa predĺžila do 6.1.2006, keďže uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. 35Cb/26/98-115, o zastavení konania 500.000,00 Sk nadobudlo právoplatnosť 6.1.2005.
68. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne neprihliadal na podanie právneho predchodcu žalobkyne z 12.9.1997 (započítacia námietka uplatnená v spore sp. zn. 35/Cb/26/1998), pretože žalobkyňa v prejednávanom spore (sp. zn. 35Cb/7/2005) do 6.1.2006 nepodala návrh na rozšírenie žaloby o pohľadávku 500.000,00 Sk z dôvodu, že v spore sp. zn.
35Cb/26/1998 o nároku právneho predchodcu žalovaného vo výške 500.000,00 Sk, nebolo meritórne rozhodnuté o uplatnenom práve právneho predchodcu žalovaného vo výške 500.000,00 Sk, a ani o započítacej námietke právneho predchodcu žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk, čím premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk uplynula 6.1.2006 a zároveň žalovaný v prejednávanom spore sp. zn. 35Cb/7/2005 účinne vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne vo výške 500.000,00 Sk z dôvodov uvedených v § 405 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka o právnej fikcii spočívajúcej v tom, že ak v spore, v ktorom bol podaný protinávrh právneho predchodcu žalobkyne (sp. zn. 35Cb/26/1998) sa nerozhodlo vo veci samej, teda nerozhodlo sa meritórne o nároku žalovaného vo výške 500.000,00 Sk, premlčacia doba uplatneného predmetného protinároku neprestala plynúť a premlčacia doba sa predlžuje o jeden rok odo dňa právoplatného skončenia sporu sp. zn. 35Cb/26/1998.
69. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, ak konštatoval, že nárok žalobkyne je dôvodný iba vo výške 16.470,32 eura aj s príslušenstvom, vzhľadom na dôvodnú kompenzačnú námietku uplatnenú zo strany žalovaného vo výške 16.596,96 eura, pretože súd prvej inštancie správne považoval pohľadávku žalovaného titulom nevrátenia preddavku zo strany žalobkyne žalovanému vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) za oprávnenú, existujúcu a spôsobilú na započítanie s pohľadávkou žalobkyne vo výške 33.067,28 eura a zároveň súd prvej inštancie správne konštatoval, že námietka premlčania pohľadávky žalovaného vo výške 500.000,00 Sk (po prepočte 16.596,96 eura) uplatnená zo strany žalobkyne, je nedôvodná, pretože v okamihu, keď započítateľné pohľadávky sa stretli, nebola žiadna z predmetných pohľadávok premlčaná.
70. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne proti výroku II. predmetného rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne proti žalovanému o zaplatenie 16.596,96 eura s 13,00% úrokom z omeškania ročne od 1.11.2000, nie je dôvodné.
71. K návrhu žalovaného na vydanie dopĺňacieho rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie nerozhodol o trovách odvolacieho konania napriek tomu, že mu to odvolací súd uložil vo svojom uznesení z 29.1.2020 č. k. 4Cob/83/2019-676 odvolací súd udáva, že predmetný návrh žalovaného nie je dôvodný.
72. Odvolací súd udáva, že o nároku na náhradu trov celého konania podľa § 262 ods. 1 C. s. p. je povinný rozhodnúť ten súd, ktorého rozhodnutím vo veci sa konanie končí, pretože civilné sporové konanie je jedným konaním, bez ohľadu na to, či sa konanie končí rozhodnutím súdu prvej inštancie, alebo rozhodnutím odvolacieho súdu. Ani konanie pred súdom prvej inštancie netvorí pred zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom a po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom samostatné celky, ale ide vždy o jedno civilné sporové konanie. Ak podľa § 396 ods. 3 C. s. p. odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie - teda odvolací súd nerozhodne rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, odvolací súd nerozhodne o trovách odvolacieho konania, ale o trovách celého konania je povinný rozhodnúť súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd prvej inštancie v predmetnom rozhodnutí rozhodne o trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania, a to jedným výrokom, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania, a to podľa konečného pomeru úspechu strán vo veci. Ak odvolací súd rozhodne v odvolacom konaní rozhodnutím vo veci, ktorým sa konanie končí, odvolací súd rozhodne o trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania, a to jedným výrokom, ktorým odvolací súd rozhodne o náhrade trov celého konania, a to podľa konečného pomeru úspechu strán vo veci.
73. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že potom, čo odvolací súd zrušil skorší rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, súd prvej inštancie opätovne rozhodol napadnutým rozsudkom teda meritórnym rozhodnutím, ktorým sa konanie končí a preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania, ako jedného konania, podľa pomeru úspechu strán sporu v konečnom meritórnom rozhodnutí vo veci. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách celého konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a to s prihliadnutím na pomer úspechu strán sporu.
74. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania v súlade s § 262 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., pretože rozhodol o náhrade trov celého konania jedným výrokom, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania, a to podľa konečného pomeru úspechu strán v prejednávanom spore.
75. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny, pretože ani odvolanie žalobkyne a ani odvolanie žalovaného, neboli dôvodné. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, pretože žalobkyňa v prejednávanom spore mala úspech v rozsahu 49,00% (16.470,32 eura) a žalovaný mal úspech v prejednávanom spore v rozsahu 51,00 % (16.596,96 eura), preto miera úspechu žalovaného v prejednávanom spore bola nepatrná (2,00%).
76. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 C. s. p. tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ani jedna zo strán nemala v odvolacom konaní vo vzťahu k svojmu odvolaniu úspech a zároveň miera úspechu žalovaného v prejednávanom spore bola nepatrná ( 2,00% ).
77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).