Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Cob-83-2019.pdf
PDF · 97.85 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/83/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: X. L., O.. XX.XX.XXXX, U. X, M. zastúpená advokátom JUDr. Máriom Hollerom, Krmanova 16, Košice proti žalovanému: Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., Južné nábrežie 13, Košice, IČO 44 518 684 o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 15.5.2019 č. k. 35Cb/7/2005-635 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie označeným rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.067,28 eura s 13% úrokom z omeškania od 1.11.2000 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením listinných dôkazov predložených stranami sporu súd prvej inštancie zistil, že právni predchodcovia strán sporu uzavreli dňa 25.5.1995 zmluvu o dielo, na základe ktorej žalovaný ako objednávateľ poskytol žalobcovi ako zhotoviteľovi zálohu vo výške 500.000,- Sk. Objednávateľ od zmluvy odstúpil a žiadal vrátiť poskytnutú zálohu. Keďže zhotoviteľ zálohu nevrátil, v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 35Cb/26/1998 uplatnil proti právnemu predchodcovi žalobcu nárok na zaplatenie 500.000,- Sk s prísl. V tomto konaní právny predchodca žalobcu uplatnil vzájomným návrhom nárok na náhradu škody vo výške 996 185,- Sk s prísl. Na základe späťvzatia žaloby súd prvej inštancie uznesením č. k. 35Cb/26/1998-115, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6.1.2005, konanie o zaplatenie 500.000,- Sk zastavil a vzájomný návrh žalovaného na zaplatenie 996.815,- Sk s prísl. vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 35Cb/7/2005. V tomto konaní súd prvej inštancie dňa 5.3.2012 rozhodol rozsudkom č.k. 35Cb/7/2005-284 o základe nároku tak, že nárok žalobcu na náhradu škody z dôvodu odstúpenia od zmluvy o dielo č. 7015/95 žalovaným listom z 12.8.1996 je daný. Rozsudok potvrdil v odvolacom konaní Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 19.12.2014 č.k. 4Cob/79/2014-362. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 2.2.2015, predmetom konania zostala len výška škody spočívajúca v ušlom zisku.
3. Nárok uplatnený žalobou posúdil súd prvej inštancie podľa § 344 ods. 1, § 394 ods. 1, § 351 ods. 1, § 373, § 376, § 365, § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Uviedol, že pri ustálení výšky škody vychádzal zo záverov súkromného odborného posudku č. 001/2015 znalca Ing. Miroslava Vavreka, z ktorého vyplynulo, že hodnota ušlého zisku z dôvodu nerealizovania stavebných prác v zmysle zmluvy o dielo č. 7015 zo dňa 25.5.1995 je 72 815,91 eura a tiež z výšky škody stanovenej znaleckou organizáciou FESSI, s.r.o., ktorá v znaleckom posudku č. 1/2018 stanovila výšku ušlého zisku sumou 49.000,36 eura. Keďže v oboch posudkoch bola výška škody vyčíslená na sumu, ktorá značne prevyšovala výšku škody žiadanú žalobcom, súd prvej
inštancie konštatoval, že nemal dôvod žalobcovi škodu v ním žiadanej sume nepriznať. K námietkam žalovaného smerujúcim k spôsobu výpočtu výšky škody súd prvej inštancie uviedol, že ide o odbornú nie právnu otázku a nemal dôvod si neosvojiť závery zvoleného znalca, resp. znaleckej organizácie. Keďže žalovaný neurobil žiaden procesný návrh, resp. nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, námietky žalovaného o nesprávnosti použitej metódy zostali len v rovine nepodložených tvrdení. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku žalobcu a tiež námietku opodstatnenosti úrokov z omeškania od 24.2.2002. Zdôraznil, že tieto argumenty žalovaného sa netýkali výšky škody, ale samotného nároku, pričom o základe nároku už súd právoplatne rozhodol medzitýmnym rozsudkom. Odkázal na dôvody odvolacieho rozsudku č. k. 4Cob/79/2014-362, v ktorom dal súd druhej inštancie žalovanému vyčerpávajúcim spôsobom odpovede na jeho námietky, ktoré však v tomto štádiu konania už neboli schopné ovplyvniť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Spolu s istinou priznal súd prvej inštancie žalobcovi aj úroky z omeškania v uplatnenej výške, keďže žalobca žiadal priznať úroky v nižšej ako zákonnej sadzbe, a to tri roky spätne od uplatnenia nároku. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/ a písm. h/ C. s. p Uviedol, že dňa 25.5.1995 právni predchodcovia žalobcu a žalovaného uzavreli zmluvu o dielo č. 7015/95-1, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi zálohu vo výške 500.000,- Sk/16 596,96 eura. Poukázal na to, že dňa 19.7.2018 žalovaný vzniesol v konaní kompenzačnú námietku vo výške prijatej zálohy proti žalobcom uplatnenej sume 33.067,28 eura. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že sa jeho kompenzačnou námietkou vôbec nezaoberal a neuviedol ani dôvody, pre ktoré ju nezohľadnil. Tvrdil, že o sumu poskytnutej zálohy mal žalobca vziať žalobu späť, resp. súd prvej inštancie mal žalobu v tejto časti zamietnuť a žalovanému mal uložiť povinnosť nahradiť žalobcovi škodu len vo výške 16.470,32 eura, teda zníženej o poskytnutú zálohu. Žalovaný s odkazom na ustanovenia Civilného sporového poriadku zdôraznil, že je oprávnený uplatniť v konaní proti žalobcovi vzájomný nárok spôsobilý na započítanie, pričom kompenzačná námietka sa považuje za hmotnoprávnu námietku a súd je povinný vyhodnotiť započítací úkon žalovaného z hľadiska jeho hmotnoprávnej prípustnosti. Vzhľadom na to, že konajúci súd absolútne opomenul vznesenie kompenzačnej námietky žalovaným, žalovanému takýmto postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a správne zamerať dôvody svojho odvolania, čím došlo k inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej žalovaný namietal priznanie úroku z omeškania vo výške 13% ročne za celé obdobie omeškania a tvrdil, že súd prvej inštancie mal priznať zákonný úrok z omeškania v súlade so stanovenou úrokovou sadzbou, ktorá sa počas obdobia omeškania menila. Uviedol, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka vzniká za každý deň omeškania samostatne, ako to vyplýva z doterajšej súdnej praxe. Ak je trvanie omeškania potrebné vykladať ako každodenné nové porušenie povinností dlžníka splniť záväzok, potom aj úrok z omeškania má zodpovedať výške sadzby platnej v konkrétny deň omeškania. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia výšky úrokov z omeškania. Pomer výšky súdom priznaného úroku z omeškania k hodnote záväzku je podľa žalovaného v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a preto by mal súd využiť moderačné právo a jeho celkovú hodnotu primerane znížiť. Konanie žalobcu považoval žalovaný za rozporné so zásadami poctivého obchodného styku. Uviedol, že dňa 24.4.1997 podal žalovaný proti žalobcovi návrh na začatie konania o zaplatenie 500.000,- Sk titulom vrátenia zaplatenej zálohy na základe zmluvy o dielo, dňa 26.7.2001 podal žalobca návrh na vyhlásenie konkurzu a uznesením zo dňa 21.12.2001 č. k. 6K 206/01-99 konkurzný súd konkurz na majetok dlžníka pre nedostatok majetku zamietol, a preto vzal žalovaný žalobu späť. V konkurze však žalovaný úmyselne zamlčal existenciu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, čím konal v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a tiež na škodu svojich veriteľov. Žalovaný zastával názor, že je neprijateľné, aby bola žalobcovi priznaná pohľadávka, ktorú úmyselne predbežnému správcovi nepriznal. Výkon práva žalobcu požíva podľa žalovaného neprimeranú právnu ochranu vzhľadom na dôsledky jeho konania voči svojim veriteľom, ktorí ním neboli zjavne informovaní o existencii tejto pohľadávky. Žalovaný považoval konanie žalobcu aj v rozpore so základnou zásadou rímskeho práva vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým, teda tým, ktorí sa zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv.
Preto považoval za absolútne nespravodlivé a nezákonné, ak žalobcove zjavne oneskorené konanie, najmä nešpecifikácia žalobného návrhu, s čím vtedy účinný Občiansky súdny poriadok jednoznačne spájal zamietnutie podaného návrhu, naďalej požíva „nadmernú právnu ochranu“. Žalovaný odkázal na svoje podanie z 19.7.2018, v ktorom namietal vady žalobného návrhu a ich neodstránenie v zákonnej lehote, v dôsledku čoho mal byť návrh pre neodstránenie vád podania zamietnutý priamo konajúcim súdom. Touto argumentáciou sa súd prvej inštancie nezaoberal, preto považoval žalovaný s odkazom na dôvody uznesenia NS SR z 12.5.2011 sp. zn. 8Sžo/122/2010 napadnuté rozhodnutie v tejto časti za neodôvodnené, čím je žalovanému odňaté právo správne zamerať dôvody svojho odvolania.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že výška ušlého zisku bola stanovená odborným aj znaleckým posudkom a bola určená vo vyššej sume ako uplatnil žalobca. Otázka prijatej zálohy bola podľa žalobcu v konaní odborne zodpovedaná, nebol dôvod na späťvzatie žaloby v časti 16.596,96 eur žalobcom, lebo ako vyplýva zo znaleckého posudku č. 1/2018 výška ušlého zisku aj po započítaní zálohy je vyššia ako nárok, ktorý si žalobca uplatnil v konaní, a preto nebol ani dôvod v tejto časti na zamietnutie žaloby. Uviedol, že s kompenzačnou námietku sa súd prvej inštancie vyporiadal v časti -4- rozhodnutia. Za správne považoval žalobca aj priznanie úrokov z omeškania. Uviedol, že výška úrokov sa určuje k prvému dňu omeškania a nepodlieha zmene počas celej doby omeškania dlžníka so splnením dlhu, pričom žalobou uplatnená výška úrokov z omeškania neprevyšuje zákonnú výšku v čase začatia omeškania žalovaného, a preto nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Žalobca považoval za nedôvodné a účelové tvrdenie žalovaného o konaní žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že práve zo strany žalovaného išlo o takéto konanie, ktoré nepožíva právnu ochranu, keď robil úkony k ukončeniu zmluvného vzťahu so žalobcom, ktoré následne súd posúdil ako neplatné. Zastával názor, že v tomto smere námietky žalovaného smerujú proti základu nároku uplatnenom v súdnom konaní, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, teda nie proti výške nároku, a preto sú právne bezvýznamné pre túto časť konania. Rovnako za účelovú a nedôvodnú považoval žalobca námietku žalovanej týkajúcu sa oneskorenosti jeho konania, najmä špecifikácie žalobného návrhu, pretože svoj nárok uplatnil riadne a včas. Zdôraznil, že úprava výšky nároku v priebehu konania nemá vplyv na posúdenie včasnosti uplatneného nároku, a to aj vzhľadom na ustanovenie § 404 ods. 1 Obchodného zákonníka, keďže tak nárok žalobcu ako aj protinárok žalovaného vychádza zo zmluvy o dielo z 25.5.1995.
6. Žalovaný v replike zotrval na skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní a žiadal rozhodnúť tak, ako žiadal v odvolaní.
7. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a 380 C. s. p. bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
8. Podľa § 470 ods. 1 a ods. 2 prvá veta C. s. p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie, ktorým žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody, sa začalo podaním vzájomného návrhu zo dňa 9.8.2000 žalobcom proti žalovanému vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 35Cb/26/98 za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol a odvolanie bolo žalovaným podané za účinnosti Civilného sporového poriadku, podľa ustanovení ktorého odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie a dôvodnosť podaného odvolania.
10. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým porušenie práva na spravodlivý proces, pretože súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevyporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci významnými skutočnosťami, a to najmä so žalovaným vznesenou započítacou námietkou.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa javí byť nespravodlivým celé konanie.
12. Inou vadou konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p. sa rozumie akékoľvek pochybenie v procesnom postupe súdu, predovšetkým porušenie procesných práv strany sporu (napríklad nesprávne vykonaná poučovacia povinnosť súdu, pochybenie vo vykonanom dokazovaní a pod.), ktoré nemožno podriadiť pod ostatné odvolacie dôvody, ale len za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
13. Predmetom konania je nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody, ktorá mu vznikla nedôvodným odstúpením žalovaného od zmluvy o dielo uzavretej právnymi predchodcami strán sporu v roku 1995. Podaním zo dňa 19.7.2018, ktoré bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 26.7.2018, vzniesol žalovaný proti nároku žalobcu kompenzačnú námietku vo výške 16 596,96 eura z dôvodu žalobcovi vyplatenej zálohy na základe zmluvy o dielo. Žalobca vo vyjadrení zo 6.2.2019 ku kompenzačnej námietke žalovaného uviedol, že táto otázka už bola vyriešená a námietka nie je preto dôvodná.
14. Žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou. Vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného. Na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe (§ 147 ods. 1 až 3 C. s. p.).
15. Vzájomnou žalobou v zmysle citovaného ustanovenia je žaloba, ktorou za konania žalovaný uplatňuje svoje práva proti žalobcovi so zámerom, aby bola prejednaná a aby o nej bolo rozhodnuté v rovnakom konaní ako o žalobe podanej žalobcom. Za vzájomný návrh sa podľa tohto ustanovenia považuje aj uplatnenie tzv. kompenzačnej námietky žalovaným, ktorou za konania započítava proti žalobcom uplatnenej pohľadávke svoju pohľadávku prevyšujúcu pohľadávku žalobcu, avšak len v tej časti, v ktorej navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac, než požadoval žalobca. Do výšky zodpovedajúcej pohľadávke žalobcu sa započítací prejav žalovaného v takomto prípade považuje len za obranu proti návrhu. Rovnako sa za obranu žalovaného považuje aj jeho prejav, ktorým navrhuje započítať proti pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, neprevyšujúcu pohľadávku žalobcu.
16. Kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 C. s. p., ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 C. s. p.) a v súlade s ustanovením § 124 ods. 2 C. s. p. je ako hmotnoprávny úkon strany vo vzťahu k súdu účinná okamihom doručenia a vo vzťahu k ostatným subjektom od okamihu, keď sa o ňom dozvedeli.
17. Obrana žalovaného spočívajúca v uplatnení kompenzačnej námietky v konaní je procesným úkonom (aj keď samotná kompenzačná námietka je úkonom hmotnoprávnym) a súd sa ňou musí zaoberať. Ak dospeje k záveru, že žalobcom uplatnený nárok nie je dôvodný a žalobu zamietne, o kompeznačnej námietke už nerozhoduje, keďže ide len o obranu žalovaného. V prípade, ak je nárok uplatnený žalobcom dôvodný, musí posúdiť aj dôvodnosť obrany žalovaného, teda opodstatnenosť ním vznesenej kompenzačnej námietky a ak vyhodnotí započítanie pohľadávky ako platný úkon s riadnymi právnymi účinkami, zamietne z tohto dôvodu žalobu do výšky navzájom zaniknutých záväzkov.
18. Súd prvej inštancie sa však žalovaným vznesenou započítacou námietkou v napadnutom rozsudku nezaoberal. Pokiaľ žalobca tvrdí, že táto otázka bola už vyriešená a odkazuje na časť -4- odôvodnenia rozsudku, v tejto časti súd prvej inštancie zaujal stanovisko k žalovaným namietanému výpočtu škody, k vznesenej námietke premlčania a odôvodňoval priznanie úrokov z omeškania, započítaciu námietku vznesenú žalovaným však v tejto časti odôvodnenia rozsudku ani v jeho inej časti neposudzoval.
19. Vzhľadom na to, že započítacia námietka žalovaného môže mať zásadný význam na rozhodnutie vo veci samej, teda na rozhodnutie o tom, či žalobcovi možno priznať ním uplatnený nárok, prípadne v akej výške, absencia posúdenia žalovaným vznesenej započítacej námietky súdom znamená, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a odvolaciemu súdu neostalo iné ako napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C. s. p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
20. Pre úplnosť odvolací súd k ďalším odvolacím námietkam žalovaného považuje za potrebné uviesť, že inú vadu konania v odvolaní žalovaný nekonkretizoval (pod vadu konania zaradil neodôvodnenie ním vznesenej kompenzačnej námietky), tento odvolací dôvod nie je preto naplnený a pokiaľ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v časti úrokov z omeškania, úplnosti žalovaného návrhu a výkonu práva žalobcom v rozpore s poctivým obchodným stykom, odvolací súd uvádza nasledovné:
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p. je daný vtedy, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
22. Možno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že nárok na úroky z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch vzniká za každý deň omeškania samostatne, keďže to vyplýva z doterajšej súdnej praxe. Táto skutočnosť však nemá vplyv na výšku úrokov z omeškania, ktorá sa určuje zásadne ku dňu vzniku nároku veriteľa na úroky z omeškania a trvá v rovnakej výške po celú dobu omeškania, čo nebolo ani v doterajšej súdnej praxi spochybnené. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že súd prvej inštancie vzhľadom na výšku istiny a úrokov z omeškania priznaných od roku 2000 mal využiť moderačné právo a úroky z omeškania primerane znížiť, táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Nárok na úroky z omeškania vzniká veriteľovi zo zákona dňom omeškania dlžníka a súd môže len posúdiť, či ich uplatnil v správnej sadzbe a od momentu, kedy omeškanie skutočne vzniklo. Na rozdiel od zmluvnej pokuty, kde zákon v ustanovení § 301 výslovne dáva súdu možnosť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť za stanovených zákonných podmienok, právna úprava úrokov z omeškania nepriznáva súdu možnosť využiť moderačné právo.
23. Nesprávne je tvrdenie žalovaného, že súd poskytuje žalobcovi „nadmernú právnu ochranu“, lebo podľa úpravy Občianskeho súdneho poriadku mal jeho podanie zamietnuť, lebo nemalo náležitosti stanovené v § 79 O. s. p. Odvolací súd zdôrazňuje, že v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku bolo tiež povinnosťou súdu vyzvať účastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo, súd bol povinný poučiť účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť a ak napriek výzve predsedu senátu sa podanie neopravilo alebo nedoplnilo a v konaní nebolo nemožné pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastavil, pričom o týchto následkoch musel byť účastník poučený (§ 43 O. s. p. v znení účinnom v roku 2000). Ak bolo podanie účastníkom následne opravené a doplnené a obsahovalo náležitosti vyžadované zákonom, považovalo sa za podanie úplné a perfektné od začiatku. Z rozhodnutia R 46/2000 jednoznačne vyplýva, že „aj podaním takého návrhu na začatie súdneho konania, ktorý má nedostatky vyžadujúce ich odstránenie v zmysle ustanovenia § 43 O. s. p., sa začína súdne konanie s účinkami zachovania procesných aj hmotnoprávnych lehôt.“
24. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že konanie žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom, pretože v konkurznom konaní vedenom na jeho majetok nepriznal predbežnému správcovi v tomto konaní uplatňovanú pohľadávku, a preto je neprijateľné aby mu bola táto pohľadávka priznaná, odvolací súd zdôrazňuje, že pre toto konanie je bez právneho významu konanie žalobcu v konkurznom konaní. Za konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom nemožno považovať konanie fyzickej osoby
- podnikateľa, ktorý žalobou uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla konaním jeho obchodného partnera.
25. Vzhľadom na uvedené námietky žalovaného k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie nie sú dôvodné.
26. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť žalovaným vznesenú kompenzačnú námietku, najmä jej dôvodnosť a výšku a vo veci opätovne rozhodne preskúmateľným rozhodnutím. Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že aj výrok o trovách konania priznávajúci nárok na náhradu trov konania musí byť vykonateľný, to znamená, že z neho musí byť zrejmé komu, proti komu a v
akej výške sa priznáva nárok na náhradu trov konania, teda nestačí len priznať úspešnej strane sporu náhradu trov konania.
27. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).
28. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).