Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-38-2022.pdf
PDF · 116.01 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/38/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Marianny Hirkovej v spore žalobcu: N. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, XXX XX N. zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov proti žalovanému: K. N., so sídlom H. XX, XXX XX N., X.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o určenie, že nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 19C/101/2020-111 z 17.03.2022 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok v II. zamietavom výroku a v III. súvisiacom výroku o trovách konania.
II. Odmieta odvolenie voči výroku I. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania.
III. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta.
IV. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vo výroku I. návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol; vo výroku II. žalobu vo veci samej zamietol a v III. súvisiacom výroku o trovách konania rozhodol tak, že ich plnou náhradou zaviazal žalovaného.
2. Po citácii ust. § 2 ods. 1-3, § 4 ods. 1, ods. 2 zák. č. 66/2009Z.z., čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 137 písm. c/, § 162 ods. 1 písm. b/, § 255 a § 262 CSP svoje rozhodnutie vecne dôvodil tým, že žalobca sa podanou žalobou na žalovanom domáhal určenia, že nehnuteľnosť jemu vlastnícky patriaca, a to parc. KN-C č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXmX, zapísaná na LV č. XXXX, k.ú. I., na ktorej sa nachádza asfaltový chodníka vo vlastníctve žalovaného, nie je zaťažená vecným bremenom v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009Z.z., kde žalobca namietal, že zriadenie vecného bremena je v rozpore s jeho právami, poukazujúc na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, lebo právny poriadok SR neustanovil žiadne administratívne konanie, ani neurčil žiaden orgán, ktorý by o nútenom obmedzení vlastníckeho práva rozhodoval, pričom na takomto obmedzení nie je ani verejný záujem s tým, že právny poriadok neustanovil ani žiaden režim náhrad. Súčasne žalobca navrhol prerušiť konanie a podať návrh na Ústavný súd SR o súlade § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009Z.z. s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Po vykonanom dokazovaní s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 16/2021 z 15.12.2021, ktorým bol odmietnutý návrh Okresného súdu Košice II. o vyslovenie nesúladu § 4 ods. 1, ods. 2 zák. č. 66/2009z.z. s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, návrh na prerušenie konania zamietol s tým, že v prípade, ak by ústavný súd rozhodol o neústavnosti napádaného zákonného ustanovenia, po márnom
uplynutí lehoty v zmysle čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, by predmet toho sporu odpadol, lebo vyriešenie otázky ústavným súdom by znamenalo vyriešenie samotného sporu a preto čiastočne prisvedčil námietke žalovanej strany o nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu.
3. Označený rozsudok v celosti včas podaným odvolaním napadol žalobca, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalobca na prvom mieste súdu prvej inštancie vytýka nesprávne právne posúdenie, ak ten došiel k záveru o nesplnení procesných podmienok pre konanie o súlade právnych predpisov s tým, že podľa odvolateľa súd prvej inštancie nevyvrátil zrozumiteľne ani jednu z jeho námietok o porušení Protokolu č. 1 Dohovoru a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, opätovne tu poukazujúc na svoju prvoinštančnú argumentáciu o tom, že právny poriadok SR neustanovil žiadne administratívne konanie, ani neurčil žiaden orgán, ktorý by o nútenom obmedzení vlastníckeho práva rozhodoval, pričom na takomto obmedzení nie je ani verejný záujem s tým, že právny poriadok neustanovil ani žiaden režim náhrad. Súčasne označený rozsudok z týchto dôvodov považoval aj za nepreskúmateľný, čo rozvinul v doplnení k odvolaniu, pričom v ňom podotkol, že aj sám všeobecný súd môže iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom a nemusí s tým čakať na návrh sporovej strany. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne odvolacie konanie prerušiť a predložiť vec Ústavnému súdu SR s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov - § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009Z.z. a § 151o ods. 1 Obč. zák. s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.
4. Žalovaný v odvolacej replike navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnil trovy odvolacieho konania majúc za to, že z odvolania nie je možné vyvodiť, aké nesprávne skutkové zistenia odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka s tým, že žalobca ani v žalobe a ani v odvolaní explicitne neuvádza v čom spočíva jeho naliehavý právny záujem na podanej žalobe, kde súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal s návrhom odvolateľa na prerušenie konania, ktorý správne zamietol. Vo vyjadrení k doplneniu odvolania mal za to, že to bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania s tým, že zákon ani odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nepripúšťa, pričom v súdenej veci podmienky na prerušenie konania a obrátenie sa na ústavný súd nie sú splnené.
5. Žalobca vo svojej odvolacej duplike uviedol, že z obsahu odvolania vyplýva, že nosným dôvodom jeho odvolania je nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, v ktorom odôvodnení súd prvej inštancie nepodal zrozumiteľné a presvedčivé odpovede na ním predložené otázky. Súd prvej inštancie nedokáže podať ústavne konformný výklad sporného ustanovenia, preto je na mieste obrátiť sa s touto otázkou na ústavný súd. Rozhodnutie o podanej žalobe podľa žalobcu vytvorí pevný a široký základ pre strany sporu, nakoľko sa medzi nimi odstráni sporná otázka, či žalovaný disponuje k pozemku žalobcu užívacím titulom, v dôsledku čoho sa vytvorí pevný základ pre budúce a ďalšie nároky žalobcu. Preto ním podaná žaloba, aj napriek tomu, že je možná aj iná žaloba, je prípustná.
6. Žalovaný vo svojej odvolacej triplike mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné náležitosti s tým, že podaná žaloba nemá preventívny charakter, lebo žalobca ňou chce iba dosiahnuť, aby po prerušení konania bola vec predložená Ústavnému súdu SR.
7. Žalobca vo svojom následnom vyjadrení mal za to, že doplnením odvolania nerozširoval odvolacie dôvody, iba precizoval v čom spočíva nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, pričom uvedený odvolací dôvod riadne uplatnil v podanom odvolaní, čo jednoznačne vyplýva z jeho obsahu. V súdenej veci sú podľa neho splnené všetky podmienky na prerušenie konania a obrátenie sa na Ústavný súd SR.
8. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení nesúhlasil s prerušením konania a žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
9. Ďalšie podania do rozhodnutia odvolacieho súdu dané neboli.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je v II. a III. výroku vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolanie voči výroku I. je potrebné pre zmenu odmietnuť.
11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
12. Žalobca vo svojom odvolaní výslovne odkázal na odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Posudzujúc však jeho odvolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že uplatnil nepochybne odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP. Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť, žalobca napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľné a zmätočné, lebo súd prvej inštancie nevyvrátil zrozumiteľne ani jednu z jeho námietok a nepodal zrozumiteľné a presvedčivé odpovede na tieto námietky. Dôvody nepreskúmateľnosti precizoval v podaní označenom ako doplnenie odvolania.
13. O návrhu na prerušenie konania rozhoduje súd uznesením (§ 234 ods. 1 CSP). Proti uzneseniu je vo všeobecnosti prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa (§ 357 CSP). Ak je podané odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je obsiahnuté v enumeratívnom výpočte, musí byť bez ďalšieho odmietnuté (§ 386 písm. c/ CSP). Proti uzneseniu o zamietnutiu návrhu na prerušenie konania odvolanie nie je prípustné, to je prípustné iba proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164 CSP (§ 357 písm. n/ CSP).
14. Ak potom tu odvolaním napadnutý I. výrok rozsudku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania je rozhodnutím, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (analogicky § 357 CSP), odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, a to aj napriek nesprávnemu poučeniu o prípustnosti odvolania zo strany prvoinštančného súdu, odvolanie žalobcu postupom podľa § 386 písm. c/ CSP voči tomuto výroku odmietnuť.
15. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že ten sa primárne zaoberal dôvodmi, pre ktoré dospel k záveru, že nie je na mieste sa obrátiť na Ústavný súd SR s návrhom o súlade právnych predpisov s tým, že v merite veci sa stotožnil s námietkou žalovanej strany, že v prípade vyhovenia návrhu zo strany Ústavného súdu SR o nesúlade napadnutého ust. § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009z.z. s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, by po uplynutí márnej lehoty podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR predmet sporu odpadol, teda vyriešením tejto spornej otázky, by sa stala žaloba absolútne nedôvodnou.
16. S poukazom na dátum podania, označenie i obsah žaloby, v danom prípade bola nesporne podaná určovacia žaloba v zmysle § 137 písm. c/ CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
17. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 v spojení s § 383 CSP).
18. Ak súd zamieta žalobu na určenie pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, je vylúčené, aby súčasne preskúmal žalobu z vecnej stránky (SJ 3/1997).
19. Odôvodnenie neexistencie naliehavého právneho záujmu v napadnutom rozsudku ostalo v tomto spore hmlistým/neistým, lebo súd prvej inštancie čiastočne prisvedčil námietke žalovanej strany o neexistencii naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Naliehavý právny záujem je buď daný, alebo daný nie je. Preto nemôže byť z časti daný a z časti nedaný.
20. Odvolací súd má naproti názoru súdu prvej inštancie jednoznačne za to, že naliehavý právny záujem na v tomto spore požadovanom určení daný nie je, vyriešenie otázky ktorej je vecou právnou nie skutkovou.
21. Z početnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu k ustanoveniu § 80 písm. c/ OSP (aktuálne § 137 písm. c/ CSP) vyplýva, že: I. Návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska občianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď výrok o neplatnosti je potrebný v konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred orgánom, ktorému bola zverená časť právomoci inak patriacej súdom. Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (k tomu viď 4Cdo/136/2009). II. Právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva (§ 80 písm. b) O.s.p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná inak podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. žiadny zmysel (k tomu viď R 17/1972). III. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (k tomu viď 5Cdo/31/2011 a obdobne aj 4Cdo/89/2007). IV. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b) O.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver
súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie [k tomu viď 3Cdo/112/2004 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 81/2006) a obdobne aj 4Cdo/49/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 75/2003) a 3Cdo/53/2007]. V. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo ak by bez tohto určenia jeho právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t.j. či môže založiť právne významný následok v týchto pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi (k tomu viď 1Cdo/26/2007). VI. Judikatúra ustálila, že žalobca má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo ak by sa jeho právne postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla (k tomu viď 5Cdo/136/2007). VII. Zásadne platí, že možnosť podania žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej, tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú - pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určujúca žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie (k tomu viď 5Obdo/51/2011). VIII. Žalobca síce mohol žalovať aj na splnenie povinnosti, v ktorom konaní súd otázku platnosti právnych úkonov mohol riešiť prejudiciálne, ako to uvádza odvolací súd, dovolací súd je však toho názoru, že v danej veci pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie. Určovacia žaloba podaná žalobcom rieši medzi účastníkmi otázku samotnej (ne)existencie právneho vzťahu založeného zmluvou. Od rozhodnutia súdu o platnosti prejavov vôle žalovanej smerujúcich k odstúpeniu od zmluvy závisí, či právny vzťah účastníkov nezanikol a trvá aj naďalej (v prípade vyhovenia žalobe), alebo či došlo k zrušeniu zmluvy a teda k zániku zmluvného vzťahu (v prípade, že žalobe vyhovené nebude). Dovolací súd dospieva preto k záveru, že určovacia žaloba nepochybne vytvorí pevný právny základ pre právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou a môže sa ňou prípadne predísť aj ďalším sporom o splnenie povinnosti. V prípade vyhovenia žalobe možno totiž očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania (k tomu viď 6Cdo/392/2013).
22. Z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré síce nepredstavujú jeho rozhodovaciu prax vyplývajú aj tieto závery: I. Naliehavosť právneho záujmu je v tom smere, že navrhovateľ nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným spôsobom, a že existujúca rozpornosť právneho vzťahu medzi účastníkmi môže byť odstránená práve len podaným návrhom s petitom určovacím (viď 6Obo/232/2007). II. Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., ktorá vo svojich dôsledkoch znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava" v príslušnom gramatickom tvare) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (k tomu viď predovšetkým II. ÚS 137/08). III. Vo veciach, kedy možno žalovať na plnenie, môže byť daný naliehavý právny záujem na určení, pokiaľ sa žalobou vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a tým sa potom zabráni prípadným ďalším žalobám na plnenie, prípadne vtedy, pokiaľ by sa žalobou na plnenie nemohol vyriešiť celý obsah sporného právneho vzťahu (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/2349/99 a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/1002/2009).
IV. Pre posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c) O.s.p. je rozhodný právny záujem žalobcu a nie záujem žalovanej strany (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1848/2000). V. Účelom určovacích žalôb podľa § 80 písm. c) O.s.p. je vyriešiť právny vzťah účastníkov, v rámci ktorého je potrebné naisto rozhodnúť, či určité právo existuje (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/2938/2010). VI. Zmysel zákonnej požiadavky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je možné nájsť v chápaní určovacej žaloby ako prostriedku preventívnej právnej ochrany, ktorej účelom má byť vytvorenie pevného právneho základu pre právne vzťahy účastníkov sporu, odstránenie neistoty v postavení žalobcu a predídenie prípadným budúcim sporom. Pre posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu je významná i skutočnosť, či žalobcom nebola poskytnutá iná možnosť ochrany ich práv, ak výlučne žalovaná je aktívne legitimovaná na podanie žaloby na plnenie. Ústavný súd stanovil dve procesné kritéria, ktorých naplnenie vyzdvihuje intenzitu závažnosti veci nad rámec diskrečných oprávnení všeobecných súdov a signalizuje extrémnu úroveň vybočenia z tohto rámca. Prvým z nich je hmotnoprávny i procesný stav konkrétnej veci, za ktorého účastníkom neostáva nič iné, len aktivovať určovaciu žalobu ako ‚ultimum refugium', teda posledné východisko obrany a následnej ochrany svojich práv. Druhým je potom situácia, kedy je účastník vystavený dlhotrvajúcej neistote z hľadiska ochrany svojich práv, resp. následkov, ktoré pre neho môže zmluva predstavovať (k tomu viď nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1440/14).
23. Vo veci rozhodujúci odvolací súd uvádza, že z vyššie citovanej judikatúry vyplývajú nasledovné závery: (i) Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh je vhodným a správne zvoleným nástrojom ochrany jeho práva, t. j. ak neistotu žalobcu v právnom vzťahu je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy určovací výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom o splnenie povinnosti); (ii) Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom irelevantný; (iii) Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby na plnenie výlučne žalovaná strana; (iv) Aj v prípadoch, kedy žalobca, ktorý podal určovaciu žalobu, má možnosť podania žaloby na plnenie, všeobecne neplatí, že by nebol daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení. Ide predovšetkým o prípady, kedy by žalobou na plnenie nebol vyčerpaný celý predmet konania o určovacej žalobe, alebo kedy sa určovacím výrokom rozsudku vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu; (v) Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Tu ide predovšetkým o prípady, kedy sa žalobca domáha žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu s tým, aby následne mohol žalobca podať žalobu na plnenie. Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy, ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu.
24. Ako už bolo pritom uvedené vyššie, žalobca nemá naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ak predmetom určenia má byť iba rozhodnutie o predbežnej otázke, aby mohol žalobca na základe určovacieho rozhodnutia podať žalobu na plnenie. V rozhodovanej veci práve o taký prípad ide, lebo žalobca sa požadovaným určením snaží otvoriť si cestu, ako to sám uviedol a nepoprel, k svojim budúcim a ďalším nárokom (majetkovému prospechu!?). Tých sa však bude môcť domôcť iba prostredníctvom žalôb na plnenie. A práve v konaniach o žalobách na plnenie bude nevyhnutné ako predbežnú otázku riešiť to, či na pozemku vlastnícky patriacemu žalobcovi viazne, alebo neviazne zákonné vecné bremeno. V nadväznosti na stav rozhodovanej veci je zrejmé, že žalobca má k dispozícii žalobu na plnenie a preto jediným prípustným prostriedkom ochrany jeho subjektívnych práv tak nemôže byť práve tu podaná určovacia žaloba. Určovací žalobný návrh preto nepredstavuje vhodný a správne zvolený nástroj ochrany práva žalobcu. Inak povedené, možnosť žalobcu podať žalobu na plnenie má automaticky za následok stratu jeho naliehavého právneho záujmu na tu podanej určovacej žalobe. Odvolací súd má preto za to, že v konaní o určovacej žalobe iniciovanej žalobcom v tomto spore nebude rozhodnuté o všetkých sporných otázkach tvoriacich obsah právneho vzťahu, ktorý sa týka strán sporu.
25. Obiter dictum s poukazom na notorietu, a to, že žalobca viedol celý rad súdnych sporov, v ktorých sa domáhal peňažnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, a v ktorých úspešný nebol z dôvodu, že už podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
(žalobcovi dobre známej!), je táto náhrada jednorazová, nemajúca charakter opakujúceho sa plnenia, ktorá sa premlčuje v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť deň nasledujúci po účinnosti zák. č. 66/2009Z.z., t.j. dňa 02.07.2009 s tým, že špekulatívnemu nadobudnutiu pozemkov sa nemôže poskytnúť právna ochrana, potom stojí i na zamyslenie, či skutočnou intenciou iniciovania tohto súdneho sporu nie je iba snaha žalobcu obísť jeho záujmom nekorešpondujúcu ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd však pritom nijako nespochybňuje a nepopiera právo (šikovnosť, vynaliezavosť) žalobcu iniciovať takýto súdny spor. Úspech v ňom mu však priznať, a to vzhľadom na vyššie popísané nemôže.
26. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, teoretických východísk, konštantnej judikatúry a právnych argumentov dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti (výrok II.), vrátane vecne správneho závislého III. výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nespochybneného), potvrdil. Vo svetle vyššie popísaného (s poukazom na všetky dostupné okolnosti prípadu) odvolací súd taktiež nevzhliadol splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov, preto návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamietol. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto na ďalšiu argumentáciu strán, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť zmenu názoru odvolacieho súdu, nepovažoval odvolací súd za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP.
28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).