Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-103-2021.pdf
PDF · 221.26 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/103/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka a členiek senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: X. R., trvale pobytom A. B. XX/XX, XXX XX I., nar. XX.XX.XXXX, do 22.10.2020 podnikajúci ako podnikateľ fyzická osoba pod obchodným menom X. R., s miestom podnikania A. B. XX/XX, XXX XX I., IČO: 30 530 857, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom F. č. XX, XXX XX S., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100700734/2021 zo dňa 27.04.2021, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej aj len ako „správny orgán prvého stupňa“ alebo „správca dane“) rozhodnutím číslo: 100051430/2021 zo dňa 13.01.2021 vyrubil daňovému subjektu X. R., s dátumom narodenia XX.XX.XXXX, IČO: 30530857, A. B. XX/XX, XXX XX I. (t.j. „žalobcovi“) rozdiel dane v sume 31.187,92 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2016. Podľa výroku tohto rozhodnutia: 1. daň podaným daňovým priznaním dňa 15.2.2017 - 0-Eur, 2. daň zistená správcom dane - 31.187,92 Eur, 3. rozdiel dane - 31.187,92 Eur. V odôvodnení rozhodnutia správca dane poukázal na skutočnosť výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 101722703/2020 zo dňa 11.11.2020. K zisteniam uvedeným v protokole sa daňový subjekt v stanovenej lehote na základe výzvy správcu dane nevyjadril, nepredložil žiadne listinné dôkazy, nepredložil žiadne písomné vyjadrenie, ani neoznačil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Daňový subjekt podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016, v ktorom vykázal príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a použitia diela a umeleckého výkonu podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) vo výške 992.142,80 Eur, prislúchajúce výdavky vo výške 1.057.076,58 Eur, daňovú stratu z príjmov podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o dani z príjmov vo výške 64.933,78 Eur. Daňový subjekt si v zdaňovacom období 2016 uplatnil výdavky z 29 faktúr celkovo v sume 109.316,36 Eur (konkretizovaných na stranách 5 a 6 prvostupňového rozhodnutia) od dodávateľa BKB holding
s.r.o. (IČO: 44 970 293), ktorej právnym nástupcom bola od 25.05.2016 spoločnosť KIVOX s.r.o., ktorej právnym nástupcom je od 08.09.2017 stala spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o., (IČO: 46 305 645). Predmetom faktúr bolo dodanie smrekovej guľatiny. Správca dane na základe predložených dokladov, vykonaných úkonov a informácii z Informačného systému Finančnej správy vo vzťahu k faktúram od dodávateľa BKB holding s.r.o. uviedol nasledovné zistenia:
- Q. V. bývalý konateľ spoločnosti BKB Holding s.r.o., sa na predvolanie svedka nedostavil, doklady preverovaniu nepredložil, na adrese bydliska sa Q. V. v čase predvedenia OR PZ Nové Mesto nezdržiaval;
- J. B. bývalý konateľ spoločnosti BKB Holding s.r.o. je bezdomovec, dostavila sa na predvolanie svedka, o čom bola spísaná zápisnica v ktorej uviedla, že nepozná X. R., nikde s nikým nebola, s nikým sa nestretla, nevedela sa vyjadriť či BKB holding s.r.o. dodala v r. 2016 X. R. tovar ani o aký tovar išlo, nevedela sa vyjadriť kto vystavil a podpísal faktúry, či bola prijatá úhrada za uvedené dodávky, či DPH daňovým subjektom bola priznaná a odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach nakoľko ako uviedla nikde nebola, s nikým som nekomunikovala, žiadne účtovníctvo nikdy nemala, za predaj spoločnosti Q. V. jej zaplatené nebolo nič a nevie že by podpisovala prevod spoločnosti na pána V., oslovil ju pán E. alebo E. povedal, že on na ňu napíše firmy, ale ona nič nebude robiť ani nikde chodiť, len vyberať z banky, faktúry nevystavovala, nie je to jej podpis;
- právny nástupca spoločnosť KIVOX s.r.o., so správcom dane nekomunikuje, nahliadnutím do iných daňových kontrol bolo zistené, že sídlo spoločnosti v obci Ratnovce č.d. 125 je bez označenia, poštovej schránky, zvončeka, sídlom spoločnosti je starší rodinný dom, na ktorom je viacerým spoločnostiam poskytované virtuálne sídlo, písomnosti zasielané na adresu sídla daňových subjektov Ratnovce 125, ako aj predvolania zasielané konateľom Z. S. prípadne jej manžel X. S. sa správcovi dane vrátili neprevzaté, pracovníčka Obecného úradu Ratnovce uviedla, že manželia Z. S. a X. S. boli obyvateľmi Ratnoviec, ale už 5 rokov sa v obci Ratnovce nezdržiavajú, má informáciu, že sú bezdomovci a ich pobyt je obec Ratnovce, spoločnosť KIVOX s.r.o., so správcom dane nekomunikuje, nespolupracuje, doklady k preverovaniu nepredložila;
- so správcom dane nekomunikuje ani jej ďalší právny nástupca CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o., konateľom ktorej je Ing. X. Q. (bezdomovec), ten so správcom dane nespolupracuje, požadované doklady nepredložil, označenie sídla spoločnosti sa nikde nenachádza (ide o virtuálne sídlo), spoločnosť v minulosti na adrese sídla prevádzkovala kaviareň, spoločnosti CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. bola ukončená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty ku dňu 30.09.2016, jej posledné podané daňové priznanie na dani z príjmov právnických osôb bolo za rok 2015, spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, nespolupracuje, doklady k preverovaniu nepredložila;
- daňový subjekt X. R. nepredložil správcovi dane žiadny dôkaz o uskutočnení zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii deklarovaných faktúrami od spoločnosti BKB Holding s.r.o.;
- daňový subjekt X. R. nepreukázal správcovi dane použitie prijatých zdaniteľných obchodov a ich obchodných operácií od spoločností BKB Holding s.r.o. trvalý na účely svojho podnikania;
- uskutočnenie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii spoločnosťou BKB Holding s.r.o. a ich právnymi nástupcami KIVOX s.r.o., CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o preukazujúcich uplatnenie daňových výdavkov u daňového subjektu X. R. nebolo preukázané. Správca dane konštatoval, že ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu (dodávateľa uvedeného na faktúre), nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či má daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný a daň odvedenú. V prípade, keď správca dane zistil, že nie je možné overiť tvrdenie kontrolovaného daňového subjektu, preukazuje správca dane skutočnosti vyvracajúce vierohodnosť, preukázateľnosť, správnosť a aj úplnosť predložených dokladov - vystavených faktúr, nebola preukázaná reálna existencia obchodných operácií a dodanie tovaru dodávateľom BKB Holding s.r.o. Na základe kontrolných zistení, ktoré správca dane posúdil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že uskutočnenie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácií neprebehlo tak, ako je to deklarované v účtovných knihách
a nebolo preukázané, že tieto zdaniteľné obchody boli daňovému subjektu X. R. dodané práve spoločnosťou BKB Holding s.r.o.. Správca dane prišiel k záveru, že predložené faktúry sú nevierohodné, dostatočným spôsobom nepreukazujú nárok na uplatnenie výdavku (nákladu) a že je spochybnená reálna ekonomická činnosť v oblasti predaja tovaru (smrekovej guľatiny) spoločnosťou BKB Holding s.r.o.. Daňovou kontrolou bolo zistené, že v účtovníctve a v predložených dokladoch daňového subjektu X. R. za zdaňovacie obdobie roka 2016 sú v záväzkoch zaevidované a v účtovníctve zaúčtované dodávateľské faktúry od spoločnosti AVRAM STAV, s.r.o. (IČO:47604646) ktorých predmetom bolo dodanie smrekovej guľatiny, a to 11 faktúr konkretizovaných na strane 15 prvostupňového rozhodnutia celkovo v sume 41.458,92 Eur. Vo vzťahu k vyššie označenému dodávateľovi správca dane zistil nasledovné:
- na základe zistených skutočnosti spoločnosť AVRAM STAV, s. r, o. so správcom dane nespolupracuje;
- Q. V. konateľ spoločnosti AVRAM STAV, s. r. o. sa na predvolanie svedka nedostavil, doklady preverovaniu nepredložil, na adrese bydliska sa Q. V. v Čase predvedenia OR PZ Nové Mesto nezdržiaval;
- daňový subjekt X. R. nepredložil správcovi dane žiadny dôkaz o uskutočnení zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii deklarovaných faktúrami od spoločnosti AVRAM STAV, s.r.o.;
- daňový subjekt X. R. nepreukázal správcovi dane použitie prijatých zdaniteľných obchodov a ich obchodných operácií od spoločnosti AVRAM STAV, s.r.o. na účely svojho podnikania;
- uskutočnenie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii spoločnosťou AVRAM STAV, s.r.o. preukazujúcich uplatnenie daňových výdavkov u daňového subjektu X. R. nebolo preukázané. Z dôvodu, že pri daňovej kontrole sa preukázalo, že zaúčtovanie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii sa neuskutočnilo tak ako je deklarované v účtovných knihách a v tabuľke č. 2 a nepreukázalo sa, že spoločnosť AVRAM STAV, s. r. o. bola dodávateľom predmetných plnení, prijal správca dane záver, že nedošlo k uskutočneniu obchodných operácii spoločnosťou AVRAM STAV, s.r.o. t.j. predmetné obchodné operácie neboli touto spoločnosťou dodané kontrolovanému daňovému subjektu. Za zdaňovacie obdobie roka 2016 sú v záväzkoch zaevidované a v účtovníctve zaúčtované dodávateFské faktúry od spoločností MESAX s.r.o. (IČO:46011897), ktorej právnym nástupcom je od 08.09.2017 spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o., ktorých predmetom bolo dodanie smrekovej guľatiny a to konkrétne 23 faktúr konkretizovaných na stranách 22 a 23 prvostupňového rozhodnutia znejúcich celkovo na sumu 89.933,58 Eur. Správca dane na základe predložených dokladov, vykonaných úkonov a informácii z Informačného systému Finančnej správy zistil nasledovné:
- na základe zistených skutočnosti spoločnosť MESAX s.r.o. so správcom dane nespolupracuje;
- sídlo spoločnosti MESAX s.r.o. predstavuje budovu, na ktorej sa nachádza poštová schránka s označením spoločnosti, v čase vykonania miestneho zisťovania bolo označenie názvu spoločnosti prelepené páskou, v schránke sa nachádzali nevyzdvihnuté oznámenia o doručovaní a uložení poštových zásielok, ktoré správca dane vedel identifikovať cez priezory poštovej schránky, účtovníčka daňového subjektu pani O. X., evidovaná v registri daňového subjektu na elektronické doručovanie uviedla, že daňovému subjektu MESAX s.r.o. nevedie účtovníctvo a doklady odovzdala bývalému konateľovi p. H. W., o skutočnosti, že je u daňového subjektu MESAX s.r.o. stále registrovaná na elektronické doručovanie vedomosť nemá;
- Ing. X. Q. - bývalý konateľ spoločnosti MESAX s.r.o., je bezdomovec, bol predvedený na výsluch svedka príslušníkmi KR PZ v Trenčíne, o čom bola spísaná zápisnica v ktorej uviedol, že dodal smrekovú guľatinu X. R., faktúry vystavil a podpísal, bolo mu to vyplatené v hotovosti alebo na účet, daň bola priznaná a odvedená, k preprave tovaru uviedol, že sa ho osobne nezúčastňoval, len sprostredkoval, nič nezabezpečoval, zamestnancov ani stroje nemal, nedisponuje žiadnymi dokladmi, ktoré by jednoznačne preukazovali, že tovar bol dodaný X. R., nedisponuje účtovnými ani inými dokladmi;
- spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o, ktorá je právnym nástupcom MESAX s.r.o. konateľom ktorej je Ing. X. Q. (bezdomovec), ten so správcom dane nespolupracuje, požadované doklady nepredložil, označenie sídla spoločnosti sa nikde
nenachádza (ide o virtuálne sídlo), spoločnosť v minulosti na adrese sídla prevádzkovala kaviareň, spoločnosti CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. bola ukončená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty ku dňu 30.09.2016, jej posledné podané daňové priznanie na dani z príjmov právnických osôb bolo za rok 2015, spoločnosť CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, nespolupracuje, doklady k preverovaniu nepredložila;
- daňový subjekt X. R. nepredložil správcovi dane žiadny dôkaz o uskutočnení zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii deklarovaných faktúrami od spoločnosti MESAX s.r.o.;
- daňový subjekt X. R. nepreukázal správcovi dane použitie prijatých zdaniteľných obchodov a ich obchodných operácií od spoločnosti MESAX s.r.o. na účely svojho podnikania
- uskutočnenie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii spoločnosťou MESAX s.r.o. a ich právnym nástupcom CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o. preukazujúcich uplatnenie daňových výdavkov u daňového subjektu X. R. nebolo preukázané. Na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že pri daňovej kontrole sa preukázalo, že zaúčtovanie zdaniteľných obchodov a ich ekonomických operácii sa neuskutočnilo tak ako je deklarované v účtovných knihách a v tabuľkách č. 1 až 3 sa nepreukázalo, že spoločnosti BKB holding s.r.o., AVRAM STAV s.r.o. a MESAX s.r.o. boli dodávateľmi predmetných plnení, z ktorého dôvodu prijal správca dane záver, že nedošlo k uskutočneniu obchodných operácii vyššie označenými spoločnosťami, t.j. predmetné obchodné operácie neboli touto spoločnosťou dodané kontrolovanému daňovému subjektu. Správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahlym dokazovaním zistil, že preverované dodanie smrekovej guľatiny (tovaru) neboli reálne uskutočnené. Daňový subjekt nepreukázal, že obchodné operácie predstavujú daňový výdavok (náklad) v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov pričom daňovým výdavkom v zmysle uvedeného sa rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, alebo 14 ak tento zákon neustanovuje inak. V nadväznosti na § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré súvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady)daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „odvolací správny orgán“ alebo „žalovaný“), ktoré rozhodnutím číslo: 100700734/2021 zo dňa 27.04.2021 (ďalej len ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdilo rozhodnutie správcu dane. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia zreprodukoval podstatnú argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní, zistenia správcu dane a z nich vyvodené závery správcu dane tak, ako vyplývajú z rozhodnutia správcu dane. Pokiaľ ide o bod 1 odvolania žalobcu v zmysle ktorého správca dane vychádzal zo zistení z kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka 2016, žalovaný konštatoval, že správca dane nemal dôvod vykonávať preverovanie dodávateľských spoločností opakovane. K vyjadreniu daňového subjektu, že správca dane vyslovil záver, že uplatnenie daňových výdavkov nebolo v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov preukázané, odvolací orgán uvádza, že daňový subjekt si môže uplatniť daňové výdavky za splnenia všetkých podmienok ustanovených v citovanom ustanovení, čo znamená, že výdavok musí byť preukázateľne vynaložený daňovníkom na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov a musí byť zaúčtovaný v účtovníctve. Preverovaním účtovných dokladov, ktoré daňový subjekt predložil správcovi dane ku kontrole, nebolo preukázané, že fakturovaný tovar daňovému subjektu skutočne dodali spoločnosti, uvedené na predložených dokladoch ako dodávatelia, a teda podmienka preukázateľnosti výdavku vyplývajúca z § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov nebola splnená, nebola preukázaná. Pokiaľ ide o body 2 až 4 odvolania žalobcu, správca dane po ich zreprodukovaní skonštatoval, že daňový subjekt iba konštatuje skutočnosti zistené správcom dane pri preverovaní dodávateľských spoločností a z tohto dôvodu nezaujíma k tejto odvolacej argumentácii stanovisko. K bodu 5 odvolania žalovaný uviedol, že za účelom preverenia skutočností deklarovaných daňovým subjektom v dokladoch predložených k daňovej kontrole, správca dane v priebehu daňovej kontroly
vyzval dodávateľské spoločnosti na predloženie dokladov, ktorými by preukázali, že fakturovaný tovar daňovému subjektu aj skutočne dodali. Správca dane vyzval tieto spoločnosti z dôvodu, že obchodný vzťah je dvojstranný právny akt, a preto jeho realizáciu musia vedieť preukázať predložením dôkazov obaja obchodní partneri, ktorí v prípade, že obchodná transakcia bola realizovaná disponujú rovnakými účtovnými dokladmi. Dodávateľské spoločnosti však nepredložili v priebehu daňovej kontroly správcovi dane žiadne doklady, ktorými by dodanie tovaru preukázali, a teda tvrdenie daňového subjektu o dodaní tovaru spoločnosťami uvedenými na predložených účtovných dokladoch ako dodávatelia a ani realizácia obchodnej transakcie nebola preukázaná. Pokiaľ ide o body 6 a 7 odvolania žalovaný uviedol, že v prípade ak dodanie tovaru preukáže dodaním iba jeden z obchodných partnerov, nie je možné považovať obchodný prípad za preukázaný. Správca dane podľa záveru žalovaného postupoval v súlade s úpravou § 3 ods. 3 daňového poriadku. S poukazom na úpravu § 24 ods. 1 daňového poriadku žalovaný skonštatoval, že iba slovné vyjadrenie daňového subjektu nemôže v daňovom konaní nahradiť dôkazy z dôvodu, že tvrdené skutočnosti bez predloženia listinných dôkazov nie je možné preveriť. K bodom 8 a 9 odvolania žalovaný uviedol, že v nich odvolateľ neuvádza žiadne námietky proti konaniu správcu dane, a preto k týmto nebude zaujímať stanovisko. K bodu 10 odvolania žalovaný skonštatoval, z konania správcu dane vyplýva, že v priebehu daňovej kontroly vykonal za účelom preverenia obchodných vzťahov medzi daňovým subjektom a deklarovanými dodávateľmi rozsiahle dokazovanie, pri ktorom postupoval v zmysle ustanovení daňového poriadku, pričom skutočnosti deklarované daňovým subjektom na predložených účtovných dokladov sa mu však z dôvodov na strane dodávateľských spoločností preveriť nepodarilo. V priebehu daňovej kontroly teda nebolo preukázané, že tovar dodali daňovému subjektu spoločnosti uvedené na predložených faktúrach ako dodávatelia a nebolo preukázané ani to, že daňovému subjektu z úhrady dodaného tovaru vznikli daňové výdavky. Daňový subjekt vo svojom odvolaní nekonkretizuje dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutie správcu dane za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, takže nie je možné k tejto odvolacej námietke zo strany odvolacieho orgánu zaujať konkrétne stanovisko. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku v bode 11 odvolania, žalovaný poukázal na úpravu podľa § 47 písm. h) Daňového poriadku, z ktorej vyplýva, že protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a na úpravu podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku, z ktorej vyplýva, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní a musí obsahovať náležitosti ustanovené daňovým poriadkom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Daňový subjekt nesplnil jednu z podmienok podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, a to nepreukázal skutočnosť, že výdavky boli preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. V odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane v nadväznosti na úpravu podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku uviedol všetky skutočnosti, ktoré v priebehu daňovej kontroly zistil, zistené skutočnosti odôvodnil v nadväznosti na platné právne predpisy a vysporiadal sa s námietkami daňového subjektu vrátane uvedenia úvah, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov. Pokiaľ ide o námietky žalobcu v bode 12 odvolania žalovaný vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, na ktorý poukazoval žalobca, uviedol, že každý prípad, ktorý je predmetom súdneho konania je potrebné posudzovať individuálne na základe konkrétnych zistených skutočností a vyslovené právne názory vyplývajúce z rozhodnutí súdov pri posudzovaní dôkazného bremena nie je preto možné zovšeobecňovať. V tejto časti žalovaný zdôraznil povinnosť daňového subjektu podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku vo vzťahu k preukázaniu všetkých hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie daňových výdavkov. Pokiaľ ide o namietanú nedôveryhodnosť dokladov, ktoré daňový subjekt predložil správcovi dane ako dôkazy preukazujúce oprávnenosť uplatnených daňových výdavkov žalovaný uviedol, že nakoľko nebolo preukázané, že tovar daňovému subjektu skutočne dodali spoločnosti, ktoré sú ako dodávatelia na faktúrach uvedené, nemožno považovať predložené doklady za dôveryhodné. Správca dane podľa záveru žalovaného postupoval v súlade s úpravou § 3 ods. 3 daňového poriadku. Pokiaľ ide o bod 13 odvolania, žalovaný zdôraznil dôkaznú povinnosť na strane daňového subjektu, ktorý musí vedieť preukázať, že si svoje nároky uplatňuje za splnenia zákonom stanovených podmienok. Samotné faktúry a doklady o ich úhrade sú síce formálnou podmienkou pre uznanie daňových výdavkov, ale iba predloženie účtovných dokladov v spojení s preukázaním existencie tovaru, nie je možné považovať za dostatočne preukázané výdavky, v prípade ak nebolo preukázané, že tovar bol dodaný práve tým subjektom, ktorý je uvedený ako dodávateľ na faktúre či iných listinných dôkazoch. Ak správca dane pri preverovaní daňovým subjektom predložených listinných dôkazov v priebehu daňovej kontroly preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, splnil si správca dane dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z úpravy § 24
ods. 2 Daňového poriadku a je opäť na daňovom subjekte, aby spochybnenie dôkazov správcom dane vyvrátil predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov. Pokiaľ ide o bod 14 odvolania žalovaný uviedol, že preukázať dodanie fakturovaného tovaru musia vedieť preukázať obidvaja obchodní partneri, a to predložením správcom dane overiteľných dôkazov. Žalobca predložil správcovi dane ku kontrole vystavené dodávateľské faktúry a doklady o úhrade faktúr v hotovosti. Dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že tovar daňovému subjektu skutočne aj dodali. K namietanému objektívnemu vysporiadaniu sa správcu dane so skutkovými zisteniami u druhého subjektu a na jeho úvahe, nakoľko tieto skutkové zistenia zodpovedajú skutkovým zisteniam u daňového subjektu, žalovaný uviedol, že nakoľko zo strany dodávateľských spoločností neboli správcovi dane predložené žiadne dôkazy, nebolo mu umožnené porovnať a preveriť skutočnosti deklarované daňovým subjektom na predložených dokladoch. K vyjadreniu žalobcu, že správca dane nemôže preferovať tie dôkazy, ktoré potvrdzujú ním zvolenú verziu skutkového stav, žalovaný uviedol, že správca dane si nezvolil verziu skutkového stavu, ale dokazovaním vykonaným v priebehu daňovej kontroly zistil skutočnosti, na základe ktorých nemohol vysloviť iný záver ako ten, že dodanie tovaru v zmysle predložených dodávateľských faktúr nebolo preukázané, čím nebolo ani preukázané, že daňovému subjektu vznikli z dodania tovaru daňové výdavky. Pokiaľ ide o námietky v bode 15 a 16 odvolania žalovaný uviedol, že Ing. X. Q. vo svojej svedeckej výpovedi dodanie tovaru v prospech daňového subjektu potvrdil, potvrdil i vystavenie faktúr a ich podpísanie, ale svoje vyjadrenia žiadnymi dôkazmi nepreukázal. V danom prípade majiteľov bankových účtov nebolo potrebné preverovať, nakoľko platby prebehli v hotovosti. Rovnako vo vzťahu k nepreverovaniu skutočnosti, na koho boli registrované elektronické registračné pokladnice žalovaný uviedol, že predloženie faktúr a ani dokladov o úhrade nie je bez ďalších dôkazov dôkazom preukazujúcim, že k dodaniu tovaru skutočne aj došlo, a to práve subjektom uvedeným na faktúre ako dodávateľ. Zdôraznil, že je na rozhodnutí správcu dane, ktorý vykonáva dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť vrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má v priebehu konania k dispozícii. Pokiaľ ide o námietky v bode 17 a 18 odvolania, žalovaný uviedol, že skutočnosť, že žalobcovi boli faktúry doručované osobne a dodávateľ sa preukazoval kartičkou DIČ, nebola v priebehu daňovej kontroly preukázaná. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vykonával dokazovanie, v priebehu ktorého formou dožiadaní zaslaných miestne príslušným správcom dane požiadal o preverenie dodávateľských spoločností a zabezpečenie svedeckých výpovedí ich konateľov. Z výsledkov preverovania vyplynulo, že dodávateľské spoločnosti sa na adrese sídiel nenachádzali a konateľmi spoločnosti, resp. konateľmi nástupníckych spoločností boli osoby bez domova, ktoré nedisponovali žiadnymi dokladmi zaniknutých, resp. nástupníckych spoločností. K vyjadreniu žalobcu, že správcovi dane museli byť známe skutočnosti, že spoločnosti nefungovali štandardným spôsobom, ale neprijal žiadne opatrenia, žalovaný uviedol, že úkony, ktoré môže správca dane vykonávať voči daňovému subjektu, sú ustanovené v Daňovom poriadku. K námietke žalobcu, že nemohol predpokladať, že by si mal u určitých dodávateľov nadštandardne zabezpečovať dôkazy, žalovaný uviedol, že nie je povinnosťou daňového subjektu zabezpečovať doklady svojho obchodného partnera, ale ak pri uzatváraní obchodných vzťahov neprejaví náležitú mieru opatrnosti a nepreverí si svojho obchodného partnera, preberá na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť týkajúcu sa dôkazného bremena. Z konania správcu dane v priebehu daňovej kontroly nevyplýva, že by daňový subjekt zaťažoval skutočnosťami týkajúcimi sa jeho obchodných partnerov a ani že by od daňového subjektu žiadal preukazovať skutočnosti, ktoré nezabezpečoval, resp. aby niesol zodpovednosť za svojich obchodných partnerov, ktorí obchodné vzťahu s daňovým subjektom nepreukázali. K bodom 19 a 20 odvolania žalovaný skonštatoval, že nespochybňuje skutočnosť, že vystavené dodávateľské faktúry sú dôkazom preukazujúcim uskutočnenie obchodného vzťahu. Skutočnosti zistené na strane dodávateľských spoločností boli dôvodom vzniku pochybností, že obchodné prípady neboli realizované tak, ako to deklaruje daňový subjekt v predložených dokladoch. Pokiaľ ide o bod 21 odvolania, žalovaný vo vzťahu k rozsudku NSS ČR sp. zn. 5Afs 60/2017, na ktorý poukazuje daňový subjekt a k vyslovenej námietke uviedol, že správca dane skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly neposudzoval ako zneužitie práva alebo ako daňový podvod, ale daňovému subjektu neuznal uplatnené daňové výdavky, nakoľko nebolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti tovar daňovému subjektu skutočne aj dodali a že daňovému subjektu preukázateľne vznikli v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu.
3. V zákonnej lehote podal žalobca voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu, navrhujúc zrušenie rozhodnutia žalovaného, prípadne aj prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť neuznania výdavkov v sume 31.187,92 Eur za dodávku smrekovej guľatiny od dodávateľov BKB holding s.r.o., AVRAM STAV s.r.o. a MESAX s.r.o. na základe záveru, podľa ktorého nebolo preukázané, že tovar dodali dodávatelia na faktúre uvedení. V nadväznosti na toto konštatovanie ide o výdavky, ktoré nie sú preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov v zmysle úpravy § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. Žalobca uviedol, že správca dane sa vo svojom rozhodnutí obmedzil na prevzatie listiny z dokazovania v daňovej kontrole DPH za rok 2015, vrátane terminológie. Taktiež žalobca poukázal na skutočnosť, že v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Sžf 10/2011 (bod 11) tvrdiac, že z neho vyplýva, že skutočnosť, podľa ktorej správca dane nemohol preveriť zaúčtovanie uvedených faktúr a odvedenie dane nie je možné považovať za nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobcu. Takýto záver nevyplýva z úpravy § 24 ods. 1 daňového poriadku. V odvolaní zdôraznil, že správcovi dane predložil všetko čo mohol a podal potrebné vysvetlenia. Tiež v odvolaní poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, podľa ktorých v zmysle tvrdení žalobcu je potrebné totožný skutkový dej posudzovať samostatne a ak aj u dodávateľa nebude možné preveriť, že k dodaniu došlo, u žalobcu bude dodanie tovaru preukázané. Žalobca namietal v odvolaní, že platby v hotovosti preukázal dokladmi z registračnej pokladne a tá je pod plnou kontrolou jej používateľa a daňových orgánov. Správca dane mal preto preveriť na koho sú registračné pokladne, cez ktoré boli vydané pokladničné doklady, registrované a pri bezhotovostných platbách mal požiadať banku o oznámenie majiteľa účtu, na ktorý bola platba poukázaná. Žalobca preveroval obchodných partnerov z dostupných zdrojov. Založiť pochybnosti správcu dane môže len preukázateľné spochybnenie dôkazov žalobcu. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že tovar musel niekto dodať, ak ho nedodali dodávatelia uvedení na faktúrach. Správca dane účelovo neobjasnil skutočný mechanizmus podvodného konania. Taktiež žalobca poukázal na závery žalovaného k bodom 10 až 21 odvolania. Všeobecne skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Konkrétne sformuloval nasledovné žalobné body: 1. Žalobca poukázal na námietku č. 10 z odvolania proti rozhodnutiu správcu dane a v nadväznosti na ňu konštatuje, že Protokol podľa § 47 písm. h) daňového poriadku obsahuje preukázané zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku musí rozhodnutie vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní. Preukázané zistenie a stav veci, z ktorého mali správne orgány vychádzať podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku bolo len to, že u dodávateľov nebolo možné preveriť dodanie tovaru, zaúčtovanie dokladov a odvedenie dane a nie to, že tieto spoločnosti žalobcovi tovar nedodali. Na tomto mieste poukázal žalobca na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf 108/2009, z ktorých podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že nedostatkom dôvodov rozhodnutia je aj to, ak správny orgán založil svoje úvahy nie na jednoznačných dôkazoch, čím sa jeho závery javia ako podložené viac úvahami ako dostatočnými dôkazmi. Žalobca tvrdí, že skutkové zistenia správcu dane a žalovaného nemajú oporu v administratívnom spise a skutkový stav, ktorý vzal správca dane a žalovaný za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, čo činí rozhodnutie správcu dane a žalovaného nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. 2. Žalobca tvrdí, že z úpravy zákona č. 595/2003 Z. z. nevyplýva, že by dodanie tovaru pre daňové účely museli preukázať obaja obchodní partneri. V tejto časti poukázal na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 238/2010 zo dňa 27.10.2011, podľa záverov ktorého v zmysle tvrdení žalobcu, ak správca dane nezdôvodnil možnosť zvoleného postupu žiadnou relevantnou právnou normou, potom je rozhodnutie nepreskúmateľné. Tiež poukázal na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžf/29/2013 zo dňa 22.05.2014, podľa záverov ktorého v zmysle tvrdení žalobcu samotná neexistencia účtovného dokladu alebo nedostatok jeho náležitostí nevylučuje možnosť preukázať výdavok aj inak. Žalobca tvrdí, že žalovaný musí záver o porušení zákona č. 595/2003 Z. z. odôvodniť ústavne akceptovateľným spôsobom, inak je jeho záver svojvoľný. 3. S poukazom na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf 10/2012 žalobca tvrdí, že správca dane odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne zisteniami, na ktoré žalobca nemal žiaden vplyv. To zakladá pri výklade dôkazného bremena prijatého správcom dane objektívnu zodpovednosť daňového subjektu. Správca dane presúva dôkaznú povinnosť podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku do abstraktnej, nekonkrétnej a v podstate nesplniteľnej polohy. To vedie k ľubovôli pri hodnotení dôkazov a deformácii zásady voľného hodnotenia dôkazov.
4. Samotné faktúry v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie sú len tvrdením, sú dôkazom a dôkazom nie sú, až keď správca dane ich vierohodnosť preukázateľne spochybní. To, že u dodávateľov nemožno preveriť, či dodali tovar, nebolo možné preveriť ich účtovníctvo, nebolo možné preveriť, či majú faktúry zaúčtované a nebolo možné preveriť, či bola odvedená daň, preukazuje len samotné tieto skutočnosti a nie to, že spoločnosti označených dodávateľov žalobcovi tovar nedodali. 5. Ing. Q. potvrdil vystavenie faktúr a dodanie smrekovej guľatiny pre žalobcu. Tento svedok nemá dôkaznú povinnosť. Jeho výpoveď mal správca dane vyhodnotiť podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a posúdiť aj jej vierohodnosť, súladnosť s inými dôkazmi, to či im neodporuje alebo či ich dopĺňa. Žalobca namieta záver žalovaného, podľa ktorého nie je výpoveď Ing. Q. možné použiť ako dôkaz. Žalovaný nechal bez povšimnutia tvrdenie bývalej konateľky spoločnosti BKB holding s.r.o., že vyberala peniaze z banky, za čo dostala po 50,-Eur. 6. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku zodpovedá správca dane bez ohľadu na dôkazné bremeno daňového subjektu za úplnosť dokazovania. K objasneniu zásadnej spornej otázky, kto tovar žalobcovi dodal, mohlo prispieť zistenie subjektu, na ktorý sú zapísané registračné pokladne. Žalobca tvrdí, že záver o tom, že ak neboli predložené dôkazy o tom, že tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúre, nebolo potrebné vykonať dokazovanie v súvislosti s úhradami faktúr podľa názoru žalobcu spôsobil, že ostala spornou otázka dodávateľov tovaru. V tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžf 29/2013 z 22.05.2014, z ktorých podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že nepredloženie dôkazov nezbavuje správcu dane zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane čo najúplnejšie. To, na koho sú registračné pokladnice registrované je plne pod kontrolou daňových orgánov a správcovi dane to muselo byť známe, nikde to však neuvádza. 7. Správca dane ani žalovaný nevysvetlili na základe akej logickej úvahy pripúšťajú možnosť, že tovar mohol dodať žalobcovi iný dodávateľ bez faktúry a bez úhrady a dodávatelia vystavovali doklady o fiktívnych platbách z registračnej pokladnice. V tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 5Sžf 22/2016 z 26.04.2018 a sp. zn. 5Sžf 108/2009 z 18.05.2010, zo záverov ktorých podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že ak správny orgán nedostatočne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia svoju správnu úvahu, ktorú prezentuje ide o neodstrániteľnú chybu konania, ktorá spôsobuje arbitrárnosť a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 8. Daňové orgány neobjasnili skutočný mechanizmus podvodného konania. Nie je možné zamieňať inštitút dokazovania s vyriešením právnej otázky daňového podvodu. Unesenie dôkazného bremena je bedrách žalobcu a nie je možné ho zamieňať s vyriešením právnej otázky daňového podvodu, ktorá je na bedrách daňového orgánu, čo vyplýva podľa tvrdení žalobcu zo záverov podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 357/2016. Zároveň v tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Sžf 16/2016 a sp. zn. 1Sžf 31/2016, v nadväznosti na ktoré žalobca tvrdí, že neodvedenie dane je pojmový znak podvodu a je naplnený tým, že dodávatelia žalobcu daň z príjmov neodviedli z dodávok pre žalobcu. Daňové orgány ustálili bez objasnenia skutočného mechanizmu podvodného konania, že dodávatelia uvedení na faktúre tovar nedodali a žalobca nesplnil dôkazné bremeno. 9. Žalobca v odvolaní intenzívne poukazoval na pomerne širokú škálu judikatúry NS SR a Ústavného súdu SR a žalovaný odmietol tento poukaz zdôrazniac potrebu individuálneho posudzovania prípadu. Žalobca zdôraznil v správnej žalobe jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty, premietnutý do úpravy § 3 ods. 9 daňového poriadku. Interpretačné pravidlo sformulované Najvyšším súdom je nevyhnutné rešpektovať aj v ďalších obdobných veciach. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf 91/2018 a zdôraznil z neho vyplývajúci záver, podľa ktorého v zmysle tvrdení žalobcu je potrebné vo všetkých porovnateľných a obdobných prípadoch postupovať podľa judikovaného ustanovenia. Žalobca uviedol, že je potrebné zohľadniť okolnosti, ktoré majú podstatný a nie nepodstatný význam. Ak žalovaný nepovažoval judikatúru označenú žalobcom za právne a odborne relevantnú, mal uviesť konkrétne dôvody a nie ju len odmietnuť s požiadavkou posudzovania veci individuálne. V tejto časti žalobca poukázal tiež na úpravu podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku a uviedol, že žalovaný prijaté právne závery ozrejmil veľmi priamočiaro bez toho, aby presvedčivo vyvrátil argumenty žalobcu a vysporiadal sa s nimi práve v zmysle úpravy § 74 ods. 2 daňového poriadku.
4. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe podaním zo dňa 16.9.2021. Uviedol, že pokiaľ ide o I. časť žaloby body 4 až 12 k týmto nebude zaujímať stanovisko z dôvodu, že sa v žalobou napadnutom rozhodnutí s námietkami žalobcu uvedenými pod bodmi 11. až 21. podrobne vysporiadal a žalobca neuvádza žiadne nové skutočnosti. K bodu 13. žaloby uviedol, že skutočnosti uvádzané žalobcom nemajú charakter námietok, a preto k nim nebude zaujímať stanovisko. Pokiaľ ide o body 14 až 15 žaloby, ide o citáciu vyjadrenia žalovaného k jednotlivým námietkam uvedeným v odvolaní
žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný uviedol, že skutočnosť, že obchodní partneri žalobcu nepredložili správcovi dane požadované doklady bola dôvodom na vyslovenie záveru, že dodanie tovaru vo fakturovanom rozsahu a práve spoločnosťami uvedenými na účtovných dokladoch predložených žalobcom ako dodávatelia nebolo preukázané a tým nebol preukázaný ani vznik daňových výdavkov uplatnených žalobcom. K námietke, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, žalovaný nemôže z dôvodu, že mu nie je známe, z akého dôvodu považuje žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, zaujať relevantné stanovisko. Pokiaľ ide o body 16 až 20 žaloby cituje žalobca z rozhodnutia žalovaného jeho vyjadrenia k bodom 12 a 13 a ďalej k bodom 15 až 21 odvolania. Neuvádza v žalobe žiadne nové skutočnosti, a preto v tejto časti žalovaný poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Pokiaľ ide o bod 22 správnej žaloby v jej II. časti, žalovaný uviedol, že správca dane za účelom preverenia obchodných vzťahov medzi žalobcom a dodávateľskými spoločnosťami vyzval spoločnosti, aby predložením dokladov preukázali, že fakturovaný tovar žalobcovi dodali. Spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne doklady, ktorými by skutočnosti deklarované na faktúrach predložených žalobcom preukázali. K námietke žalobcu, že správne orgány mali vychádzať iba z toho, že u dodávateľov nebolo možné preveriť dodanie tovaru, zaúčtovanie dane a nie to, že spoločnosti žalobcovi tovar nedodali, žalovaný uviedol, že podstatou zistenia správcu dane v priebehu daňovej kontroly bola skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne doklady a dôkazy, ktorými by dodanie tovaru v prospech žalobcu preukázali. K námietke žalobcu, že za nedostatok dôvodov je možné považovať prípady, keď správny orgán svoje rozhodnutie odôvodňuje skutočnosťami, ktoré v konaní neboli jednoznačne zistené alebo preukázané, žalovaný uviedol, že nakoľko obchodný vzťah je dvojstranný právny akt, je potrebné, aby jeho uskutočnenie preukázali predložením dôkazov obidvaja obchodní partneri. Správca dane vydal rozhodnutie na základe skutočností, ktoré boli preukázané, pričom takouto skutočnosťou bolo v prípade dodávateľských spoločností zistenie, že dodávateľské skutočnosti nevedeli dodanie tovaru žiadnym spôsobom preukázať. K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je založené na skutkových zisteniach, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, žalovaný uviedol, že správca dane, ktorý daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, vykonal dokazovanie v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. K námietke žalobcu, že zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnymi spismi, žalovaný uviedol, že nakoľko žalobca neuvádza, v čom vidí rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a administratívnym spisom, nemôže k námietke žalobcu zaujať relevantné stanovisko. Pokiaľ ide o body 23 a 24 žaloby, žalovaný zdôraznil, že v prípade obchodných vzťahov resp. obchodných prípadov je potrebné, aby dodanie preukázali predložením dôkazov obaja obchodní partneri, ktorí v prípade, že obchodný prípad bol skutočne realizovaný disponujú rovnakými účtovnými dokladmi. Skutočnosť, že v § 44 ods. 1 daňového poriadku nie je uvedené akým spôsobom má správca dane zistiť a preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že správca dane tým, že preveroval obchodný prípad aj u obchodného partnera žalobcu postupoval v rozpore s platnými právnymi predpismi. Splnenie podmienok pre uplatnenie daňových výdavkov pre správne určenie výšky dane z príjmu preukazuje daňový subjekt (žalobca), pričom splnenie týchto podmienok nespočíva iba vo formálnej deklarácii predložením dokladov s predpísaným obsahom. Pokiaľ ide o body 25 a 26 žaloby žalovaný uviedol, že správca dane na základe skutočností, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane dôkazy o tom, že tovar v zmysle vystavených dodávateľských faktúr žalobcovi dodali, spochybnil pravdivosť a dôveryhodnosť predložených dokladov. Dôkazná povinnosť žalobcu sa nekončí predložením účtovných dokladov, ale musí vedieť preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne aj došlo. Tým, že zo strany dodávateľských spoločností neboli správcovi dane predložené žiadne doklady, nebolo mu umožnené porovnať a preveriť skutočnosti deklarované žalobcom na predložených dokladoch, čím nebolo preukázané, že spoločnosti tovar v prospech žalobcu dodali. K námietke žalobcu týkajúcej sa svedeckej výpovede p. Ing. Q., žalovaný uviedol, že svedok môže pri svedeckej výpovedi uviesť skutočnosti, ktoré nemusia byť pravdivé, a preto je potrebné, aby svedok svoje vyjadrenie preukázal predložením dôkazov. K povinnosti správcu dane vyhodnotiť svedka v nadväznosti na dôkazy a vyjadrenia na strane žalobcu, žalovaný uviedol, že svedok p. Ing. Q., konateľ spoločnosti CINEMA NOVÉ MESTO, s.r.o., ktorá je právnym nástupcom dodávateľských spoločností BKB Holding, s.r.o. a MESAX s.r.o., dodanie tovaru spoločnosťou MESAX s.r.o. dodanie tovaru potvrdil, doklady spoločnosti však správcovi dane predložiť nevedel, pretože ich stratil. Vyjadrenie konateľa spoločnosti, že „tovar žalobca dodal“, nie je v daňovom konaní považované za dôkaz, nakoľko nebolo preukázané, že dodávateľská spoločnosť mala k dispozícii tovar, ktorý mala v zmysle vystavených faktúr dodať žalobcovi a ani, že tento tovar žalobcovi skutočne aj dodala. K vyjadreniu konateľky spoločnosti BKB Holding, s.r.o. p. J. B., že chodila vyberať peniaze z účtu spoločnosti, žalovaný uviedol, že uvedená
skutočnosť nie je dôkazom o tom, že spoločnosť BKB Holding, s.r.o. tovar v zmysle vystavených dodávateľských faktúr žalobcovi dodala. Pokiaľ ide o body 27 a 28 žaloby žalovaný uviedol, že v danom prípade je na rozhodnutí správcu dane, ktorý vykonáva dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná a akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré má už správca dane v priebehu kontroly k dispozícii. Práve preto, že dodávateľské spoločnosti nepredložili v priebehu daňovej kontroly žiadne dôkazy, ktorými by preukázali, že mali k dispozícii tovar, ktorý následne v zmysle vystavených dodávateľských faktúr dodali žalobcovi a že tovar žalobcovi skutočne aj dodali, nepovažoval správca dane za potrebné vykonávať dokazovanie súvisiace s úhradou dodávateľských faktúr. Aj v prípade, že správca dane zistí, kto je používateľom elektronickej registračnej pokladnice, z ktorej bol vydaný doklad, nie je to dôkazom o dodaní tovaru v prospech žalobcu. V prípade, že by správca dane považoval za potrebné preverovať vystavené pokladničné doklady, musel by mať k dispozícii kópie vystavené elektronickou registračnou pokladnicou (kontrolná páska), na základe ktorých by vedel porovnať údaje vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr (suma na úhradu) a z dokladov z elektronickej registračnej pokladnice. Tým, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne doklady, správca dane úhradu faktúr nemal možnosť preveriť. Pokiaľ ide o body 29 a 30 žaloby žalovaný uviedol, že správca dane skutočnosti zistené v priebehu daňovej kontroly vykonanej na dani z príjmov fyzickej osoby neposudzoval ako zneužitie práva alebo ako daňový podvod, ale žalobcovi neuznal uplatnené daňové výdavky, nakoľko nebolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti tovar žalobcovi skutočne aj dodali a že žalobcovi preukázateľne vznikli v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu. K judikatúre, na ktorú podľa vyjadrenia žalobcu žalovaný nereagoval (rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, 6Sžf 10/2012 a NSS ČR sp. zn. 5Afs 15/2010, sp. zn. 5Afs 60/2017) žalovaný poukázal na závery podľa odôvodnenia svojho rozhodnutia k týmto rozsudkom NS SR a pokiaľ ide o rozsudky NSS ČR stanovisko nezaujal, nakoľko mu nie sú známe prejednávané skutočnosti a tiež z dôvodu, že sa jedná o rozhodovaciu činnosť na základe zákonov platných v inom štáte. Zhrňujúco žalovaný vo svojom vyjadrení skonštatoval, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne nové námietky a tie ktoré sú obsiahnuté v žalobe sú identické s námietkami v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa.
5. Podaním zo dňa 06.10.2021 učinil žalobca repliku. Zotrval na argumentácii, podľa ktorej má pre posúdenie dôvodnosti žalobných bodov rozhodujúci význam preverenie na koho boli registrované elektronické registračné pokladne. Uvedené žalobca zdôraznil za stavu, kedy správne orgány nespochybňujú existenciu tovaru, ale spochybňujú dodávateľov, ktorí za dodaný tovar reálne existujúci vystavili z ERP pokladničné doklady. Podľa názoru žalobcu sú len dve možné alternatívy, a to ERP boli evidované na dodávateľov žalobcu alebo na nich evidované neboli. Podľa žalobcu, ak by ERP neboli evidované na dodávateľov žalobcu je nepochybné, že správca dane by uvedené zistenie v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku použil ako dôkaz v neprospech žalobcu. Keďže správca dane toto nikde neuvádza, je možné oprávnene sa domnievať, že ERP, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady boli evidované na dodávateľov žalobcu. Žalobca zdôraznil úpravu podľa § 3 ods. 1, 3 Daňového poriadku a uviedol, že správny orgán pri svojom rozhodovaní nemá na výber, na ktoré zistenia prihliadne a oprie o nich svoje skutkové závery a na ktoré neprihliadne. Je úplne v rozpore s logikou, aby dodávateľské spoločnosti, ktoré sa vždy preukázali osvedčením o registrácii a pridelení DIČ - kartičkou DIČ, no ktoré podľa správnych orgánov tovar nedodali a žiadne platby neprijali, aby po neprijatých fiktívnych platbách vystavovali doklady z ERP, ktoré boli na nich evidované. Pokiaľ ide o rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011 a zdôraznil, že prílohou každej došlej faktúry bola objednávka podpísaná odberateľom aj dodávateľom, pričom pri faktúrach uhradených v hotovosti bol priložený doklad z ERP. Správne orgány v rozpore s úpravou § 24 ods. 1 daňového poriadku založili svoje rozhodnutia výlučne na zisteniach u žalobcových dodávateľov, na ktoré žalobca ako daňový subjekt nemal vplyv. Z ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. a ani z iného zákona nevyplýva, že na preukázanie obchodného dvojstranného právneho vzťahu je potrebné, aby jeho uskutočnenie preukázali predložením dôkazov obaja obchodní partneri. Rozhodnutie správcu dane ako aj žalovaného v rozpore s ustanovením § 63 ods. 2 Daňového poriadku nevychádza zo stavu zisteného v daňovom konaní, pretože podľa žalovaného bolo preukázané, že dodávateľské spoločnosti nevedeli dodanie tovaru preukázať a nie to, že tieto spoločnosti tovar žalobcovi nedodali. Tvrdenie žalovaného, že u dodávateľov sa nepodarilo preveriť odvedenie dane nie je pravdivé.
Žalobca zdôraznil opäť v nadväznosti na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovar od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Z toho je zrejmé, že daňový subjekt faktúrou preukazuje aj to, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúre, teda žalobca takto vyčerpal vlastné dôkazné bremeno nielen k existencii plnenia, ale aj k osobe dodávateľa. Žalobca v nadväznosti na úpravu podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku zdôraznil potrebu vyhodnotenia svedeckej výpovede s prihliadnutím k tomu, do akej miery je tento dôkaz súladný s inými dôkazmi, či im odporuje alebo naopak, či dôkazy sa vzájomne dopĺňajú a až celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytne záver o pravdivosti či nepravdivosti svedkom tvrdených skutočností. Žalobca zdôraznil, že Ing. Q. pri ústnych pojednávaniach potvrdil vystavenie faktúr a dodanie smrekovej guľatiny pre žalobcu, no napriek nemožnosti preveriť pravdivosť výpovede správca dane výpoveď Ing. Q. vyhodnotil ako nepravdivú. Žalobca opätovne zdôraznil, že v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku za úplnosť dokazovania bez ohľadu na dôkazné bremeno žalobcu zodpovedá len správca dane. Ak spornou otázkou ostalo to, či tovar dodali dodávatelia uvedení na faktúrach potom zistenie, na aké subjekty sú registrované ERP, z ktorých sa vydávali pokladničné doklady malo byť primárnym krokom k objasneniu uvedenej spornej otázky. Pritom podľa názoru žalobcu je nesporné, že správca dane tento dôkaz v priebehu konania mal k dispozícii. Žalovaný rovnako ako správca dane nevysvetlil, na základe akej logickej úvahy pripúšťa možnosť, že identický tovar mohli bez faktúry a zaplatenia dodať iní dodávatelia a o neprijatých fiktívnych platbách vystavovali doklady z ERP, čo činí jeho rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.
6. Žalovaný nevyužil svoje právo reagovať na repliku žalobcu duplikou.
7. Správny súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu a rovnako zákonnosť rozhodnutia správcu dane a postup predchádzajúci jeho vydaniu podľa úpravy vyplývajúcej z § 177 a nasl. SSP. Vychádzal pri tom z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby v zmysle ustanovenia § 183 SSP. V nadväznosti na uvedené preskúmanie zákonnosti skonštatoval správny súd nedôvodnosť žalobných bodov a rozhodol podľa § 190 SSP o zamietnutí správnej žaloby, nakoľko rozhodnutie správcu dane a žalovaného sú zákonné.
8. Podľa § 177 ods. 1, ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“): Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
Podľa § 183 SSP: Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 63 ods. 2, ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“): Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 3 ods. 3, ods. 9 Daňového poriadku: Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, v znení planom a účinnom k 31.12.2016 (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“): Na účely tohto zákona sa daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. 1) Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej... 1) Zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve.
9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak ako sú v podstatnej časti ich obsahu už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku, ako aj existenciu dôkazov produkovaných žalobcom v predmetnej daňovej kontrole, a to konkrétne faktúr od dodávateľov BKB holding s.r.o., AVRAM STAV s.r.o. a MESAX s.r.o. tak, ako sú identifikované v odôvodnení rozhodnutia správcu dane, výdavkové pokladničné doklady a doklady z elektronickej registračnej pokladnice tak ako sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu.
10. Správny súd vo vzťahu k predloženej správnej žalobe považuje za potrebné primárne uviesť, že pokiaľ táto v odôvodnení reprodukuje závery žalovaného pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane a závery správcu dane, nie je možné tieto časti správnej žaloby hodnotiť ako vymedzenie konkrétneho žalobného bodu v zmysle úpravy § 182 ods. 1 písm. e) SSP, nakoľko v týchto častiach v správnej žalobe absentuje vymedzenie konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, na základe ktorých žalobca považuje tieto závery za nezákonné. Uvedené platí i pokiaľ ide o zreprodukovanie odvolacích námietok žalobcu v jeho odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré sú v správnej žalobe uvedené z pohľadu správneho súdu len pre dokumentovanie administratívneho konania a nie sú vymedzené ako výslovne uplatnené žalobné body. Konkrétne žalobné body sú vymedzené až v druhej časti správnej žaloby, tak ako je správnym súdom zreprodukované vo vyššie uvedenom odôvodnení tohto rozsudku. Správny súd na tomto mieste poznamenáva, že námietky žalobcu obsiahnuté v žalobných bodoch včas podanej správnej žaloby vyhodnocoval pri zohľadnení účinku koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby podľa § 183 SSP v nadväznosti na čo vo vzťahu k replike žalobcu podanej po nastúpení účinkov uvedenej koncentrácie zohľadňoval len argumentáciu, ktorej základ je obsiahnutý už v žalobných bodoch včas podanej správnej žaloby, prípadne tieto rozvíja.
11. Pokiaľ ide o námietky žalobcu obsiahnuté v prvom žalobnom bode tieto správny súd hodnotí ako nedôvodné. Správny súd nesúhlasí so záverom žalobcu, podľa ktorého správne orgány v zmysle úpravy podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku mali vychádzať zo stavu zisteného v daňovom konaní, ktorým je výlučne skutočnosť, že u dodávateľov nebolo možné preveriť dodanie tovaru, zaúčtovanie dokladov a odvedenie dane a nie to, že spoločnosti označené ako dodávatelia na predmetných faktúrach, tovar daňovému subjektu nedodali. Je potrebné si na tomto mieste uvedomiť, že správca dane v zmysle úpravy § 24 ods. 2 Daňového poriadku dokazovanie vedie, a teda vykonáva dôkazy, pričom nie viazaný návrhmi účastníkov konania a vykonané dôkazy ako aj zistenia z nich vyplývajúce následne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku hodnotí. V rámci procesu hodnotenia dôkazov priraďuje správca dane zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania taký stupeň presvedčivosti a spoľahlivosti, ktorý vyplýva zo správnej úvahy správcu dane pri hodnotení dôkazu práve na základe dôslednej aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov, teda pri vyhodnotení každého dôkazu samostatne, ako aj v spojení s ostatnými dôkazmi v ich vzájomnej súvislosti a pri starostlivom prihliadnutí na všetko, čo vyšlo pri správe daní najavo. Práve záver takéhoto hodnotenia správcu dane vo vzťahu k vykonaným dôkazom a zisteniam z nich vyplývajúcim, v danom prípade vo vzťahu k zisteniam, že nebolo možné preveriť dodanie tovaru, zaúčtovanie dokladu a odvedenie dane u vyššie označených dodávateľov daňového subjektu, je predstavovaný konštatovaním správcu dane o
tom, že nebolo preukázané dodanie tovaru daňovému subjektu práve týmito dodávateľmi. Správny súd zdôrazňuje, že správca dane ani žalovaný v obsahu svojich záverov, na ktorých založili svoje rozhodnutia nekonštatovali, že bolo preukázané nedodanie tovaru označenými dodávateľmi daňovému subjektu, teda nekonštatovali preukázanie uvedenej negatívnej skutočnosti. Rozpor so záverom vymedzeným žalobcom, v zmysle jeho tvrdenia uvedeného v prvom žalobnom bode, vyplývajúcim z rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžf 108/2009 nie je možné skonštatovať.
12. Správny súd vo vzťahu ku spôsobu argumentácie žalobcu označením viacerých rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu SR v predloženej žalobe pri jednotlivých žalobných bodoch zdôrazňuje, že pokiaľ v správnej žalobe žalobca poukazuje na takéto rozhodnutia, je jeho procesnou povinnosťou vymedziť i skutočnosti týkajúce sa týchto rozhodnutí, predstavované ich skutkovými a právnymi východiskami a vymedzeným predmetom konania tak, aby bolo na základe takéhoto vymedzenia učineného zo strany žalobcu možné vyhodnotiť, či v danom prípade ide o konanie v obdobnej veci, teda vo veci s rovnakými alebo obdobnými skutkovými a právnymi východiskami, čo je predpokladom aplikovania záverov prijatých v označených rozhodnutiach i v pomeroch prejednávanej veci. Argumentácia žalobcu poukazujúca na rozsudky NS SR a Ústavného súdu SR túto kvalitu postráda. Správny súd v tejto časti poukazuje na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky bez toho, že by tento odkaz nespojil minimálne so stručnou kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli súdom použité a z akých dôvodov.
13. Pokiaľ žalobca ďalej v rámci prvého žalobného bodu konštatuje, že skutkové zistenia správnych orgánov nemajú oporu v administratívnom spise a skutkový stav, ktorý vzali správne orgány za základ svojich rozhodnutí je v rozpore s administratívnym spisom, čo zakladá nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia, nie sú tieto námietky žalobcu ako také a ani v spojení s ostatným obsahom prvého žalobného bodu, správnym súdom hodnotené ako dôvodné. Správca dane i žalovaný založili prijaté závery svojich rozhodnutí na riadnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a všetkých zistení, ktoré sú zadokumentované v administratívnom spise a ich závery majú v obsahu administratívneho spisu oporu. Skutkový stav, ktorý je základom ich rozhodnutie je v súlade s administratívnym spisom. Rozhodnutie správcu dane a žalovaného riadne a preskúmateľne odôvodňuje v súlade s požiadavkou § 63 ods. 5 Daňového poriadku vrátane zrozumiteľného vymedzenia dôvodov rozhodnutia a úvah, ktorými boli správne orgány vedené pri vydaní rozhodnutia, podklady rozhodnutia, závery pri vysporiadaní sa s návrhmi a všetkými relevantnými námietkami daňového subjektu a taktiež aplikovanú právnu úpravu. Obe rozhodnutia vychádzajú zo zistení v daňovom konaní, ktoré správne orgány náležite vyhodnotili tak, ako je vo vzťahu k prvému žalobnému bodu už uvedené vyššie. Nezrozumiteľnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného pre nedostatok dôvodov týchto rozhodnutí skonštatovať možné nie je.
14. Námietky žalobcu obsiahnuté v druhom žalobnom bode hodnotí správny súd ako nedôvodné. Z úpravy zákona č. 595/2003 Z. z. vyplývajú podmienky uznania výdavkov - nákladov, ktoré musia byť pri ich kumulatívnom usporiadaní splnené súčasne na to, aby bolo možné výdavok - náklad považovať za daňový výdavok v zmysle úpravy § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. Konkrétne ide o 1. podmienku vecnosti, kedy výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu, teda musí existovať súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom, 2. podmienku preukázateľnosti, kedy daňový subjekt musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol a 3. podmienku zaúčtovania, čo znamená, že preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný. Práve z takto vymedzených materiálnych, teda vecných podmienok uznania výdavkov, vyplýva v pomeroch predmetnej veci, kde žalobca ako náklady uplatnil náklady spojené s dodávkou smrekovej guľatiny od vyššie označených dodávateľov, u ktorých nebolo možné preveriť reálnosť ich ekonomickej činnosti v oblasti predaja tovaru - predaja smrekovej guľatiny, čo založilo dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti ich ekonomickej činnosti aj o realizácii dodávky smrekovej guľatiny žalobcovi týmito dodávateľmi, vyplýva požiadavka založená úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku vo vzťahu k žalobcovi preukázať za takéhoto stavu výsledkov vykonaného dokazovania svoje tvrdenie o oprávnenosti vynaloženia výdavkov v súvislosti s dodávkou smrekovej guľatiny práve týmito dodávateľmi a vyvrátiť tak spoľahlivo a jednoznačne dôvodné pochybnosti správcu dane o uvedenom. Dôkazy
produkované žalobcom v daňovom konaní bolo potrebné overiť vzhľadom na dôvodné pochybnosti správcu dané nemožnosťou preverenia dodania tovaru, zaúčtovania dokladov a odvedenia dane u dodávateľov žalobcu (uvedené sa týka i skutočností vyplývajúcich zo svedeckých výpovedí svedka pána Ing. X. Q. a J. B.), čo sa však nepodarilo. Práve skutočnosť, že išlo výdavky vyplývajúce z dvojstranného obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a označenými dodávateľmi bola spojená s opodstatneným predpokladom existencie dôkazov spôsobilých vyvrátiť uvedené pochybnosti správcu dane u dodávateľov žalobcu, pretože pri uvedenom type obchodnoprávnych vzťahov pravidelne disponujú dokladmi o realizácii plnenia obe zmluvné strany. Vykonané dokazovanie však k takémuto overeniu dôkazov produkovaných žalobcom neviedlo a takúto situáciu správca dane v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku správne vyhodnotil ako porušenie úpravy § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. Skonštatoval záver, podľa ktorého nebolo preukázané, že uplatnené výdavky sú daňovými výdavkami podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. Tento záver nevykazuje rozpor s rozhodnutím označeným žalobcom v druhom žalobnom bode (s rozhodnutím NS SR sp. zn. 8Sžf/29/2013 a ani so závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 238/2010). I k týmto rozhodnutiam, na ktoré žalobca v rámci druhého žalobného bodu poukázal odkazuje správny súd na svoje závery uvedené v prvom žalobnom bode, pokiaľ ide o odkazy žalobcu v správnej žalobe na rozhodnutia NS SR alebo Ústavného súdu SR.
15. Pokiaľ ide o námietky žalobcu obsiahnuté v treťom žalobnom bode správny súd hodnotí tieto ako nedôvodné. K týmto námietkam správny súd uvádza, že v daňovom konaní vo vzťahu k preukázaniu podmienok pre uplatnenie výdavkov (nákladov) pokiaľ ide o oprávnenosť ich uplatnenia, ťaží v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku dôkazné bremeno primárne daňový subjekt. Dôkaznou povinnosťou daňového subjektu je spoľahlivosť tieto podmienky ako sú identifikované vyššie preukázať. Pokiaľ si daňový subjekt svoju dôkaznú povinnosť dôsledne nesplní a pokiaľ, ako to bolo v prejednávanej veci, pri vzniku dôvodných pochybností správcu dane o splnení týchto podmienok oprávneného uplatnenia výdavku nevyvráti spoľahlivo a jednoznačne takéto pochybnosti správcu dane, musí daňový subjekt znášať dôsledok takéhoto stavu, ktorý je možné považovať za prejav podnikateľského rizika, ktoré pri výkone podnikateľskej činnosti na vlastnú zodpovednosť ťaží každý podnikateľský subjekt v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vyhnúť sa takejto situácii, prípadne minimalizovať jej dôsledky v pomeroch dokazovania v daňovom konaní môže každý podnikateľský subjekt dôsledným zachovaním potrebnej ostražitosti už pri výbere obchodného partnera, s ktorým sa rozhodne vstúpiť do obchodnoprávneho vzťahu. Správny súd podotýka, že daňová kontrola pravidelne prebieha s určitým časovým odstupom od doby realizácie preverovaného plnenia a je teda v záujme daňového subjektu, aby už pri vstupe do obchodnoprávneho vzťahu s dodávateľom a v priebehu jeho realizácie zachoval potrebnú opatrnosť a zabezpečil si doklady, ktoré ako dôkazy bude môcť použiť v rámci daňovej kontroly na preukázanie uplatneného práva, prípadne si zabezpečiť aj efektívnu budúcu procesnú spoluprácu dodávateľa za rovnakým účelom. V tejto časti správny súd pri svojich záveroch poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 zo dňa 01.03.2012. Je potrebné zdôrazniť, že zachovanie vyššie uvedenej náležitej opatrnosti daňového subjektu zahŕňa jednak zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich povahu faktu a tiež dôkazov spôsobilých vyvrátiť pochybnosti správcu dane, teda dôkazov týkajúcich sa predmetného obchodnoprávneho vzťahu, ktorý vzhľadom na zapojenie žalobcu do neho, bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod jeho dozorom, vrátane prípadnej budúcej potrebnej procesnej spolupráce dodávateľov žalobcu pri realizácii daňovej kontroly žalobcu. Nedostatok zachovania náležitej obozretnosti podnikateľského subjektu podľa uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle úpravy § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Podnikateľský subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnené prijaté plnenie bude spochybnené a má odstrániť všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov. Zachovanie dostatočnej obozretnosti daňového subjektu pri výkone podnikateľskej činnosti v zmysle uvedených záverov správneho súdu potom vytvára pre daňový subjekt možnosť v daňovej kontrole produkovať dôkazy v súčinnosti s obchodným partnerom a využiť jeho procesnú spoluprácu pre potreby náležitého splnenia dôkaznej povinnosti daňového subjektu v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. V nadväznosti na to nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalobcu podľa tretieho žalobného bodu, podľa ktorej správca dane a žalovaný založili svoje rozhodnutia na zisteniach, na ktoré žalobca nemal dosah. Správca dane a žalovaný dôsledne uplatnili správne rozloženie dôkazného bremena v predmetnej daňovej kontrole a neučinili obsahom dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do tohto dôkazného bremena nespadali.
Dôkazná povinnosť daňového subjektu je procesnou povinnosťou, u ktorej právnym dôsledkom jej porušenia v podobe jej nedostatočného splnenia alebo nesplnenia je záver o neunesení dôkazného bremena daňovým subjektom a rozhodnutie v neprospech daňového subjektu. Pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku nie je možné pracovať s hmotnoprávnou kategóriou objektívnej zodpovednosti ako sa to snaží namietať žalobca v treťom žalobnom bode. Závery správcu dane a žalovaného nie sú v rozpore so žalobcom označeným rozhodnutím NS SR sp. zn. 6Sžf 10/2012, vo vzťahu ku ktorému v pomeroch prejednávanej veci taktiež správny súd poukazuje na závery podľa prvého žalobného bodu pokiaľ ide o spôsob poukazovania žalobcu na judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR.
16. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu daňového subjektu správny súd sumarizuje a poukazuje na to, že z konštantnej judikatúry vyplýva, že ak správca dane pri preverovaní predložených písomných podkladov spochybní vierohodnosť, pravdivosť, alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, nespája sa to so vznikom jeho dôkaznej povinnosti. V takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predloží alebo navrhne ďalšie dôkazy (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžf 93/2014 z 23.11.2016). Z judikatúry kasačného súdu tiež vyplynulo, že určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Sžf 66/2016 z 31.5.2018). Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, keďže pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžf 36/2016 z 13.6.2018). Takéto vnímanie rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní odobril aj Ústavný súd SR, ktorý konštatoval, že východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných pochybností o uskutočnení zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt, je možné považovať za ústavne konformné. Takýto zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane. (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15.11.2017) Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom správny súd na tomto mieste poukazuje aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžfk/40/2018 z 3.9.2019: „Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom.“ Na dôvažok správny súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2016 z 24.5.2017, podľa ktorého napriek tomu, že ťarcha dôkazného bremena je v podstatnej miere na kontrolovanom daňovom subjekte, úlohou daňových orgánov je však stanoviť pevné hranice a pravidlá dokazovania, mať jasnú predstavu o tom, preukázanie akých konkrétnych skutočností sa žiadanými dôkazmi sleduje, dbať na to, aby dokazovanie bolo vedené v súlade s platnou právnou úpravou a následne zo získaných dôkazov vyvodiť logické a presvedčivé závery, ktoré budú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Správny súd konštatuje, že príslušné daňové orgány v intenciách vyššie uvedeného postupovali a odôvodnenie ich rozhodnutí spĺňa všetky vyššie spomínané požadované atribúty logickosti a presvedčivosti. 17. Námietky žalobcu obsiahnuté vo štvrtom žalobnom bode správny súd hodnotí ako nedôvodné. I vo vzťahu k týmto námietkam je potrebné uviesť tak, ako bolo konštatované v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto rozsudku, že správca dane i žalovaný podrobili zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania hodnoteniu, a teda na základe zistení, ktoré správca dane vyhodnotil so záverom spochybnenia reálnej ekonomickej činnosti označených dodávateľov v oblasti predaja tovaru (smrekovej guľatiny) dospeli po vykonanom hodnotení uvedených zistení k prijatým záverom, a to konkrétne, že kontrolovaný daňový subjekt X. R. si výdavky z faktúr od vyššie označených dodávateľov uplatnil neoprávnene, čím došlo ku porušeniu § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. Správca dane a žalovaný vychádzali teda zo záveru o nepreukázaní oprávnenosti uplatnenia výdavkov - nákladov za dodanie tovaru z faktúr od vyššie označených dodávateľov. Správny súd konštatuje, že žalobca vo štvrtom žalobnom bode zužuje účelovo záver správnych orgánov na okolnosť dodania guľatiny od konkrétneho dodávateľa a tiež závery správcu dane a žalovaného interpretuje v rozpore s ich vymedzením obsiahnutým v odôvodnení ich rozhodnutí pokiaľ tvrdí, že správne orgány uzavreli, že podľa
záverov správcu dane a žalovaného označení dodávatelia žalobcovi tovar nedodali. Závery správcu dane a žalovaného sú viazané na podmienky uplatnenia výdavku - nákladu podľa úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 595/2003 Z. z., v zmysle ktorej úpravy a tiež stabilnej judikatúry je kvalifikovaným daňovým výdavkom len taký výdavok, (1/) ktorý bol skutočne vynaložený, (2/) bol vynaložený v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov, (3/) a daňovník o ňom účtoval v účtovníctve. Daňový subjekt, ktorý o náklade účtuje v účtovníctve a následne ho zahrnie aj do daňového priznania, je povinný v prípade dôvodných pochybností správcu dane preukázať, že ho skutočne vynaložil (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/32/2014, sp.zn. 2Sžf/74/2016, sp.zn. 8Sžf/20/2016, sp.zn. 6Sžf/34/2015). Správny súd poznamenáva, že preukazovanie práva na uznanie vynaloženého výdavku zahŕňa skúmanie a preverovanie potreby jeho vynaloženia za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmov daňovníka a len spochybnenie subjektu dodávateľa pri režime dane z príjmov samo o sebe nepostačuje ako dôvod neuznania deklarovaného výdavku (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 Sžf/34/2015). Z rozhodnutia správcu dane i žalovaného v tejto veci vyplýva, že spochybnili realizáciu deklarovaného plnenia - reálnu ekonomickú činnosť dodávateľov žalobcu v oblasti predaja smrekovej guľatiny a tomuto záveru predchádzalo vykonané dokazovanie, zistenia z ktorého do tohto záveru vyústili.
18. Aj správny súd hodnotí pochybnosti správcu dane o „kvalifikovanom daňovom výdavku“ (viď bod 18. tohto rozsudku) ako dôvodné. Takýto základ rozhodnutia správcu dane a žalovaného mal väzbu s rozložením dôkazného bremena v administratívnom konaní, ktoré ťažilo daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet daňových výdavkov. Osobitne k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 správny súd podotýka, že je aktuálnou judikatúrou (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018) prekonané a zároveň sa toto rozhodnutie primárne zaoberalo rozložením dôkazného bremena na ďalších stupňoch reťazca a nie na bezprostredne predchádzajúcom stupni reťazca oproti čomu v prejednávanej veci boli dôvodné pochybnosti správcu dane o vykonaní prác dodávateľmi uvedenými na sporných faktúrach. Prenos dôkazného bremena v zmysle záverov rozhodnutia sp. zn. 3Sžf/1/2011 nemožno preto v prejednávanej veci aplikovať.
19. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k problematike daní vyplýva, že správa daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane.
20. Pokiaľ ide o námietky obsiahnuté v piatom žalobnom bode správny súd tieto hodnotí ako nedôvodné. Výpoveď svedka pána Ing. X. Q. bola správcom dane a žalovaným hodnotená ako jeden z dôkazov v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku. Pokiaľ v rámci výsluchu pred dožiadaným správcom dane bol menovaný svedok vypočutý, tak ako tvrdí žalobca v piatom žalobnom bode, uviedol, že potvrdzuje vystavenie predmetných faktúr a dodanie smrekovej guľatiny pre žalobcu. Je však potrebné si uvedomiť, že skutočnosti, o ktorých sa tento svedok vyjadroval v uvedenej svedeckej výpovedi boli spojené s oprávneným predpokladom existencie materializovaných alebo iných dôkazov o tom, že predmetná dodávka bola uskutočnená tak, ako vyplýva z faktúr k nej vystavených, nakoľko generovanie takýchto dôkazov je v rámci uvedeného druhu obchodnoprávnych vzťahov obvyklé a bežné. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd zvýrazňuje, že pokiaľ ide o subjekt v statuse nákupcu dreva akým mal byť žalobca, dopadá naň špeciálna právna úprava podľa § 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z.z., podľa ktorej: Právnické osoby a fyzické osoby, ktoré prepravujú, skladujú alebo spracúvajú drevo alebo sú nákupcami dreva, sú povinné na vyzvanie preukázať orgánu štátnej správy lesného hospodárstva, členovi lesnej stráže alebo príslušníkovi Policajného zboru pôvod prepravovaného dreva alebo skladovaného dreva dokladom (§ 66 písm. d)) a tieto doklady uchovávať najmenej desať rokov. Takýmito dokladmi by mohli aj označené skutočnosti vyplývajúce z obsahu tejto svedeckej výpovede pána Ing. X. Q. byť overené. Túto súvislosť absencie možnosti overenia skutočností vyplývajúcich z obsahu svedeckej výpovede svedka pána Q. správca dane zohľadnil pri hodnotení tohto dôkazu a svoje úvahy pri uvedenom vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia. Správca dane a žalovaný teda nevylúčili tak, ako to namietal žalobca, výpoveď svedka pána Q. ako dôkaz, ale naopak dôsledne tento dôkaz vyhodnotili, aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3
ods. 3 Daňového poriadku. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný nechal bez povšimnutia tvrdenie bývalej konateľky spoločnosti BKB holding s.r.o., že vyberala peniaze z banky, za čo dostala po 50,-Eur, správny súd poukazuje na výpoveď menovanej svedkyne, ktorá pri ústnom pojednávaní konanom za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu, v odpovediach na otázky správcu dane uviedla, že daňový subjekt nepozná a na otázky správcu dane, či spoločnosť BKB holding s.r.o. tovar daňovému subjektu dodala, o aký tovar sa jednalo, kto vystavil a podpísal faktúry, či boli faktúry uhradené, či bola z dodania tovaru priznaná a odvedená daň z pridanej hodnoty, odpovedať nevedela. Ďalej uviedla, že za spoločnosť s nikým nekomunikovala, účtovnú evidenciu spoločnosti nikdy nemala k dispozícii, nevie, či prepísala spoločnosť na p. Q. V., za predaj spoločnosti nedostala žiadne peniaze, ale na základe toho, že bola konateľkou viacerých spoločností (na základe dohody s p. E.) a chodila vyberať peniaze z účtu, jej bola asi trikrát poskytnutá finančná hotovosť. Na otázku splnomocneného zástupcu daňového subjektu, či splnomocnila niekoho na zastupovanie spoločnosti, uviedla, že ju kontaktoval p. E., s ktorým robila výbery z banky za hotovosť 50 Eur. Viac o spoločnosti uviesť nevedela. Správny súd konštatuje, že skutočnosť, že menovaná svedkyňa vyberala peniaze z banky nie je dôkazom o tom, že spoločnosť BKB Holding, s.r.o. tovar v zmysle vystavených dodávateľských faktúr žalobcovi dodala.
21. Pokiaľ ide o námietky žalobcu podľa šiesteho žalobného bodu tieto správny súd hodnotí ako nedôvodné. Správny súd sa nestotožňuje s vymedzením základnej spornej otázky tak, ako ju zadefinoval žalobca v obsahu šiesteho žalobného bodu, keď uviedol, že zásadnou spornou otázkou v predmetnom konaní bolo to, kto žalobcovi tovar dodal. Správny súd konštatuje, že základnou spornou otázkou v predmetnom konaní bolo splnenie podmienok oprávneného uplatnenia výdavkov - nákladov v súvislosti s dodávkou smrekovej guľatiny, teda výdavkov preukázateľne vynaložených na účely vymedzené zákonom o dani z príjmov a zaúčtovaných v účtovníctve daňovníka a nie zistenie subjektu, ktorý žalobcovi tovar dodal. Na tomto mieste považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že správca dane nie je stranou v daňovom konaní, ale je v zmysle úpravy § 24 ods. 2, § 3 ods. 3 Daňového poriadku subjektom, ktorý dokazovanie vedie, dôkazy vykonáva a následne dôkazy hodnotí všetko tak, aby bol naplnený účel dokazovania vedeného správcom dane v daňovom konaní, ktorým je čo najúplnejšie zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní. Pri tomto postupe správca dane nie je viazaný návrhmi daňového subjektu v nadväznosti na čo, pokiaľ za stavu výsledkov dokazovania v predmetnej daňovej kontrole, ktoré vyhodnotil správca dane prijatím záveru o spochybnení reálnej ekonomickej činnosti dodávateľov daňového subjektu, a tým založenia záveru rozhodnutia na rozpore s úpravou podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z., nie je správnym súdom ako nezákonný hodnotený postup správcu dane v predmetnom dokazovaní, keď správca dane neviedol toto dokazovanie v smere zistenia konkrétneho subjektu, na ktorý boli v relevantnej dobe registrované registračné pokladnice, z ktorých boli vydané žalobcom produkované doklady z registračných pokladníc a ani v smere zistenia konkrétneho subjektu resp. subjektov majiteľa účtu, z ktorého bola realizovaná úhrada v prípadne bezhotovostnej platby. Svoje úvahy a závery v tomto smere správca dane i žalovaný dostatočne vymedzili v odôvodneniach svojich rozhodnutí v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z úpravy § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Osobitne v tejto časti správny súd poukazuje na časť vyjadrenia sa žalovaného k žalobe, podľa ktorej v prípade, že by správca dane považoval za potrebné preverovať vystavené pokladničné doklady, musel by mať k dispozícii kópie vystavené elektronickou registračnou pokladnicou (záložná páska), na základe ktorých by vedel porovnať údaje vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr (suma na úhradu) a z dokladov z elektronickej registračnej pokladnice. Tým, že dodávateľské spoločnosti nepredložili správcovi dane žiadne doklady, správca dane úhradu faktúr nemal možnosť preveriť.
22. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd nevzhliada rozpor postupu správcu dane ani žalovaného a ani záverov ich rozhodnutí so závermi vymedzenými žalobcom v nadväznosti na označené rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžf 29/2013. Správny súd poznamenáva, že v danom prípade bolo potrebné zohľadniť individuálnosť stavu a výsledkov dokazovania, na základe vyhodnotenia ktorých správca dane viedol dokazovanie ako vyplýva už z vyššie uvedeného a v kontexte toho bolo potrebné vnímať i závery zdôraznené žalobcom podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Sžf 29/2013. I v tejto časti správny súd konštatuje, že i vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8Sžf 29/2013, absentuje zo strany žalobcu vymedzenie skutkových a právnych východísk tejto veci pre účely vyhodnotenia obdobnosti tejto veci s prejednávanou vecou, a tým i aplikovateľnosti prijatých záverov v označenej veci NS SR v pomeroch prejednávanej veci. Rovnaký záver konštatuje správny súd i vo vzťahu k rozhodnutiam označeným žalobcom v siedmom žalobnom bode (sp. zn. 5Sžf 22/2016 a 5Sžf 108/2009). Osobitne k záverom
týchto rozhodnutí NS SR správny súd zároveň konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia správcu dane a žalovaného pokiaľ ide o vymedzenie úvah, ktorými boli správne orgány vedené pri hodnotení skutkových východísk a zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania pri prijatí záverov svojich rozhodnutí sú v rozhodnutiach správnych orgánov vymedzené dostatočne, zrozumiteľne a pri zachovaní zásad logického myslenia. Vychádzajúc z uvedených konštatovaní hodnotí správny súd námietky obsiahnuté v siedmom žalobnom bode ako nedôvodné.
23. Ako nedôvodné hodnotí správny súd námietky obsiahnuté v ôsmom žalobnom bode. V tejto časti správny súd primárne zdôrazňuje, že správne orgány založili závery svojich rozhodnutí na skonštatovaní porušenia úpravy podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. a na závere o vyhodnotení uplatneného výdavku z titulu dodávok smrekovej guľatiny označenými dodávateľmi ako výdavku, ktorý nie je v zmysle § 21 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovým výdavkom a nie na závere o podvodnom konaní daňového subjektu. Úlohou správcu dane ani žalovaného v prejednávanej veci nebolo zistenie skutočného mechanizmu podvodného konania ako namietal žalobca, ale preverenie splnenia podmienok oprávnenosti uplatnenia výdavkov žalobcu v súvislosti s predmetnými dodávkami deklarovanými preverovanými faktúrami. V nadväznosti na to nie sú dôvodné ani v tejto časti namietané skutočnosti rozloženia dôkazného bremena v predmetnej daňovej kontrole, kde správny súd poukazuje na ostatné závery podľa odôvodnenia tohto rozsudku, kde sa otázke rozloženia daňového bremena v prejednávanej veci konkrétne už venoval. Závery rozhodnutia správcu dane a žalovaného nie sú v rozpore s rozhodnutiami NS SR sp. zn. 5Sžf 22/2016 a 5Sžf 108/2009. Táto judikatúra sa uplatní i v pomeroch administratívneho konania týkajúceho sa dane z príjmu.
24. Námietky obsiahnuté v deviatom žalobnom bode hodnotí správny súd ako nedôvodné. Opätovne poukazuje na svoje závery vo vzťahu k uplatňovaniu argumentácie zo strany žalobcu poukazujúcej v obsahu jednotlivých žalobných bodov na rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR, ktoré skonštatoval v prvom žalobnom bode, pokiaľ ide o požiadavku kladenú v tejto súvislosti na žalobcu vymedziť skutkové a právne východiská takto označeného rozhodnutia pre potreby posúdenia, či ide o rozhodnutie, závery ktorého sú aplikovateľné i v pomeroch prejednávanej veci. Argumentácia žalobcu pri poukazovaní na rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR v tejto veci uvedené nespĺňa. Naviac pokiaľ v deviatom žalobnom bode žalobca zdôrazňoval odkaz na judikatúru identifikovanú v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane s tým, že uvedené bolo žalovaným odmietnuté, je táto námietka žalobcu bez identifikácie konkrétneho rozhodnutia v tejto časti všeobecná a nie je možné k nej zaujať konkrétne vecné stanovisko. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd zdôrazňuje procesnú povinnosť žalobcu podávajúceho správnu žalobu podľa § 182 ods. 1, písm. e) SSP vymedziť riadne žalobné body, čo odkazom na judikatúru uvedenú v odvolaní bez jej identifikácie priamo v správnej žalobe naplnené nie je. Rozpor s princípom právnej istoty a úpravou § 3 ods. 9 Daňového poriadku nie je možné z uvedených dôvodov skonštatovať. Práve vymedzenie konkrétnych skutkových a právnych východísk rozhodnutia, na ktoré žalobca v konkrétnej prejednávanej veci poukazuje, umožňuje uzavrieť, že ide o aspoň obdobnú vec, závery ktorej sú potom aplikovateľné aj v prejednávanej veci a okolnosti individuálne dané len vo vzťahu k prejednávanej veci takúto aplikáciu záverov rozhodnutia NS SR prípadne Ústavného súdu SR v obdobnej veci nevylučujú. Uvedené platí o to viac, pokiaľ ide o zovšeobecňujúce závery zdôrazňované žalobcom v nadväznosti na ním označené rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR v otázkach dokazovania a procesného postupu správcu dane a žalovaného, kedy je potrebné dôsledne vyhodnocovať atribút obdobnosti oboch vecí, teda judikovanej i prejednávanej. Rozpor so závermi rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Sžf 91/2018 správny súd nekonštatuje. Pre úplnosť odôvodnenia správny súd uvádza, že absencia vymedzenia skutkových a právnych okolností rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu SR, na ktoré žalobca poukazoval, je spôsobilá hodnotenia správneho súdu so záverom nedostatočného splnenia povinnosti tvrdenia žalobcu pri náležitom vymedzení uplatnenej námietky v konkrétnom žalobnom bode, čo správny súd uvádza pri rešpektovaní princípu právnej istoty a princípu legitímnych očakávaní v súvislosti s rozhodnutiami NS SR a Ústavného súdu SR.
25. Osobitne pokiaľ ide o úpravu podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku uplatnenú v deviatom žalobnom bode vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného a jeho odôvodneniu správny súd konštatuje, že sa žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami a odôvodnenie jeho rozhodnutia úpravu podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku neporušuje. Správny súd uzatvára, že správca dane i žalovaný založili prijaté závery svojich rozhodnutí na riadnom vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a všetkých zistení, ktoré sú zadokumentované v administratívnom spise a ich závery majú v obsahu administratívneho
spisu oporu. Skutkový stav, ktorý je základom ich rozhodnutia je v súlade s administratívnym spisom. Rozhodnutie správcu dane a žalovaného riadne a preskúmateľne odôvodňuje v súlade s požiadavkou § 63 ods. 5 Daňového poriadku a vrátane zrozumiteľného vymedzenia dôvodov rozhodnutia ako aj úvah, ktorými boli správne orgány vedené pri vydaní rozhodnutia, podklady rozhodnutia, závery pri vysporiadaní sa s návrhmi a všetkými relevantnými námietkami daňového subjektu a taktiež aplikovanú právnu úpravu. Obe rozhodnutia vychádzajú zo zistení v daňovom konaní, ktoré správne orgány náležite vyhodnotili.
26. Na základe vyhodnotenia všetkých námietok žalobcu ako nedôvodných rozhodol súd podľa § 190 SSP o zamietnutí žaloby.
27. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi náhradu trov konania správny súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanému podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému správny súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.
28. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.