Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_31S-184-2021.pdf
PDF · 167.74 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/184/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: Stavoinvest - SK, s. r. o., so sídlom Krasňany 342, Varín, IČO: 36 417 891, právne zast.: Burian & partners, s. r. o., so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého 819/1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577883/2021 zo dňa 25.08.2021, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správny orgán prvého stupňa - Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutím číslo: 100665835/2021 zo dňa 21.04.2021 určil žalobcovi rozdiel v sume 2 925,24 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2017. Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu v dňoch od 25.09.2019 do 19.10.2020 daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, marec 2017 až december 2017. Neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 boli zaistené colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, Bajkalská 24, Bratislava, Pobočka STRED Žilina, Obchodná č. 15 (ďalej len „KÚFS“) v súlade s § 22 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 652/2004 Z. z.“). Doklady boli správcovi dane odovzdané dňa 23.01.2019 na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019. Žalobcovi bolo zaslané Oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 02.09.2019, ktorým bol žalobca upovedomený o tom, že dňa 25.09.2019 začne daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 s tým, že v prípade, že žalobca disponuje ďalšími dokladmi za jún 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovenej lehote ôsmich dní odo dňa začatia kontroly. V stanovenej lehote žalobca nepredložil žiadne doklady. Do Zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 25.09.2019 sa splnomocnený zástupca žalobcu vyjadril, že prevažujúcou podnikateľskou činnosťou žalobcu v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2017 bola sprostredkovateľská činnosť, poskytovanie služieb v lesníctve, prevažujúcou činnosťou bolo uskutočňovanie stavieb a ich zmien. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 19.10.2020. Správca dane ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca si na základe podaného daňového priznania na dani z pridanej hodnoty a zoznamu DPH
dokladov uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/073 až DF2017/083, DF2017/085 až DF2017/087 v celkovej sume 2 925,24 eur. Z dôvodu, že medzi predloženými/zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia, zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi žalobcu výzvu na predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019. Opakovane splnomocneného zástupcu žalobcu vyzval správca dane podaním zo dňa 10.12.2019, v ktorom správca dane opätovne uviedol, že doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia roku 2017 boli zaistené colníkmi KÚFS v súlade s § 22 zákona č. 652/2004 Z. z.. Doklady boli odovzdané správcovi dane dňa 23.01.2019. V prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v súlade s ust. § 46 ods. 1 daňového poriadku v lehote ôsmich dní odo dňa začatia kontroly. Žalobca v Odpovedi zo dňa 13.01.2020 konštatoval, že všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobia január 2017 a marec 2017 až december 2017 zaistené KÚFS, mu boli dňa 26.09.2018 zaistené KÚFS, tieto nemôže správcovi dane objektívne predložiť. Zároveň uviedol, že žiadnymi inými súvisiacimi dokladmi za rok 2017 nedisponuje. Na podporu svojich tvrdení bol v prílohe podania predložený dôkaz: Potvrdenie KÚFS o zaistení veci, tovaru alebo písomností zo dňa 26.09.2018, Potvrdenie KÚFS o zaistení veci, tovaru alebo písomností zo dňa 26.09.2018 - stotožnenie, autentizácia zaistených písomností. Obidve uvedené písomnosti, t. j. potvrdenia KÚFS zo dňa 26.09.2018 obsahovali popis zaistených písomností, t. j. účtovných a daňových dokladov daňového subjektu (napr. čierny šanón označený 2017 VFA, DFA 10-12 [tzn. dodávateľské a odberateľské faktúry za október 2017 až december 2017] atď.), avšak žiadna z nich neobsahuje informáciu, že KÚFS zaistil aj predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobie január 2017, marec 2017 až september 2017, na ktorých predloženie správca dane vyzval, a to aj opakovane žalobcu. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že ak by správca dane mal pri výkone daňovej kontroly k dispozícii uvedené faktúry, tak by daňový subjekt na ich predloženie nevyzýval. Správca dane požiadal naviac KÚFS o informáciu - zaujatie stanoviska (dokument č. 100039029/2021 zo dňa 12.01.2021 doručený dňa 15.01.2021), z akého dôvodu sa medzi zaistenými dokladmi nenachádzali predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, resp. či KÚFS zaistil aj tieto uvedené faktúry. Dňa 29.01.2021 bola správcovi dane od KÚFS doručená Odpoveď zo dňa 20.01.2021, v ktorej KÚFS (okrem iného) uviedol, že dňa 26.09.2018 zaistil žalobcovi celkovo 20 zakladačov s účtovnými dokladmi. Následne bolo dňa 23.01.2019 odovzdaných 15 zaistených zakladačov s účtovnými dokladmi Daňovému úradu Žilina, pobočka Martin a dňa 10.04.2019 bolo odovzdaných 5 zaistených zakladačov s účtovnými dokladmi Daňovému úradu Žilina k výkonu daňových kontrol. KÚFS odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových kontrol. KÚFS ďalej uviedol, že o odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bol žalobca upovedomený. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na Daňový úrad Žilina a Daňový úrad Žilina, pobočka Martin sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. V nadväznosti na uvedenú odpoveď KÚFS na výzvu správcu dane správca dane uzatvoril, že mal dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali. Správca dane záverom konštatoval, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH.
2. Žalovaný rozhodnutím číslo:101577883/2021 zo dňa 25.08.2021 rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 100665835/2021 zo dňa 21.04.2021 s poukazom na ust. § 74 ods. 4 daňového poriadku konajúc o odvolaní žalobcu potvrdil. Žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH. Správca dane na základe daňovej kontroly zistil, že žalobca si uplatnil právo na odpočet dane podľa § 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu dokladov pridelené interné číslo DF2017/073 až DF2017/087 v celkovej sume 2 925,24 eur. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu sa za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 (okrem dodávateľských a
odberateľských faktúr za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017) boli zaistené zamestnancami KÚFS. Doklady boli správcovi dane odovzdané dňa 23.01.2019 na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností číslo 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. Žalobcovi bolo zaslané Oznámenie o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré bolo doručené dňa 06.09.2019. Oznámením o daňovej kontrole bolo žalobcovi oznámené, že dňa 25.09.2019 začne daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. V Oznámení o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019 správca dane uviedol, že v prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovenej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly. Z dôvodu, že medzi predloženými - zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, vyzval správca dane žalobcu na ich predloženie (Výzva č. 102617070/2019 zo 14.11.2019). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie DPH v celkovej sume 2 925,24 eur z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. K odvolacej námietke, že je procesne neprijateľné, aby z jedného protokolu z daňovej kontroly bolo vydaných dvanásť rozhodnutí, žalovaný uvádza, že v danom prípade bolo vydaných jedenásť rozhodnutí, a to za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. Zákonná úprava daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane začal jedným oznámením výkon daňovej kontroly za viaceré zdaňovacie obdobia alebo za viaceré druhy daní. Ustanovenie § 47 daňového poriadku, ktoré určuje náležitosti protokolu z daňovej kontroly, tiež nevylučuje, aby protokol obsahoval kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov za viaceré zdaňovacie obdobia. Z ustanovenia § 68 ods. 5 daňového poriadku vyplýva, že správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel oproti vyrubenej dani, teda správca dane musí vydať rozhodnutie samostatne za každé zdaňovacie obdobie. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane postupoval pri začatí daňovej kontroly, vyhodnotení jedného protokolu a vydaní jedenástich rozhodnutí v súlade s daňovým poriadkom, a preto považuje uvedenú námietku za nedôvodnú. K námietke žalobcu ohľadne prenesenia dôkazného bremena žalovaný uvádza, že nie je preukázané, že správca dane prenášal na daňový subjekt neobmedzené dôkazné bremeno, ak od neho nemohol očakávať predloženie dôkazov, ktorými nemohol disponovať, resp. ktoré sú mimo sféry jeho vplyvu. Odpočítanie DPH správca dane nepodmienil preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať iba ďalšie osoby. Žalovaný počas daňovej kontroly nevzniesol žiadne námietky k postupu správcu dane ani k nadmernému zaťažovaniu v rámci jeho dôkaznej povinnosti. Taktiež neboli spochybnené ani úkony, na ktorých sa splnomocnený zástupca daňového subjektu osobne zúčastňoval. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u daňového subjektu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol daňový subjekt a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom. Žalovaný poukazuje na to, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku na odpočítanie dane. Pre akceptovanie uplatnenia tohto práva je platiteľ dane zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. V danom prípade neboli predložené dodávateľské faktúry, na základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie DPH a v prípade prijatého zdaniteľného obchodu (evidovaného v záznamoch pre DPH ako DF2017/004) nebolo preukázané použitie prijatého zdaniteľného obchodu na účely podnikania žalobcu, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona o DPH. K námietke, že správca dane sa v rámci rozhodnutia nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré žalobca predložil a na ktoré poukázal vo svojich námietkach voči protokolu, žalovaný uvádza, že splnomocnený zástupca žalobu nazval podanie zo dňa 26.11.2020 (zaevidované pod číslom 6/09624147/2020) ako „Námietky voči protokolu...“. Podanie námietky je v daňovom poriadku upravené v ustanovení § 71, podľa ktorého daňový subjekt môže uplatniť námietku, ak to ustanovuje tento zákon. Ak uvedený zákon neustanovuje inak, o námietke rozhoduje orgán, voči ktorému námietka smeruje a podanie námietky nemá odkladný účinok; proti rozhodnutiu o námietke nie sú prípustné opravné prostriedky. Žalobca bol vo výzve, ktorá bola súčasťou Protokolu číslo 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020 vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Podľa ustanovenia § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. kontrolovaný daňový subjekt má právo vyjadriť sa k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Správca dane pri posúdení podanej písomnosti postupoval podľa § 13 ods. 3 daňového poriadku, t. j. podanie posúdil podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, v akej veci. čo sa navrhuje, a ak to z povahy podania vyplýva, dôvody podania. Zistené nesprávnosti podania, týkajúce sa uvedenia názvu podania, nepovažoval
správca dane za také nedostatky, pre ktoré by nebolo toto podanie spôsobilé na prerokovanie. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mal požiadať KÚFS o sprístupnenie dokladov na účely výkonu daňovej kontroly (dodávateľské a odberateľské faktúry za január 2017, marec 2017 až september 2017), KÚFS by mu tieto sprístupnil, odvolací orgán uvádza: Správca dane požiadal KÚFS o informáciu - zaujatie stanoviska (Dokument číslo 100039029/2021 zo dňa 12.01.2021), z akého dôvodu sa medzi zaistenými dokladmi nenachádzali predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, resp. či KÚFS zaistil aj tieto uvedené faktúry. V odpovedi č. 24604/2021 zo dňa 20.01.2021 sa uvádza, že KÚFS zaistil časť účtovných dokladov spoločnosti Stavoinvest-SK, s.r.o. dňa 26.08.2018. O tomto zaistení bolo vydané Potvrdenie o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018. Účtovné doklady boli zaistené do troch vriec, pričom pri každom bol uvedený aj zoznam zakladačov, ktoré sa vo vreci nachádzali a označením, ktoré bolo uvedené na zakladačoch. KÚFS neupravoval označenie zakladačov a do zoznamu k jednotlivým vreciam uviedol označenie, ktoré sa na nich nachádzalo. Zoznam s označením zakladačov, ktoré boli v jednotlivých vreciach zaistené tvorí aj prílohu Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018. Zoznam zakladačov v jednotlivých vreciach obsahuje aj podpis osoby, ktorá predmetné zakladače s účtovnými dokladmi vydala a bola prítomná počas celého zaisťovacieho úkonu. Zaistené účtovné doklady boli vydané konateľom spoločnosti Stavoinvest-SK, s.r.o. p. F. K., ktorý podpísal aj Potvrdenie o zaistení veci, tovaru alebo písomnosti č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018. Následne došlo dňa 26.09.2018 v priestoroch Pobočky KÚFS Stred Žilina na adrese Obchodná 15, 010 08 Žilina k rozpečateniu vriec, ktoré obsahovali zaistené účtovné doklady spoločnosti Stavoinvest-SK, s.r.o. a nasledovalo stotožňovanie autentizácia zaistených účtovných dokladov pri ktorej boli jednotlivé účtovné doklady v zakladačoch očíslované a zapečatené. Následne bolo vydané Potvrdenie o zaistení veci, tovaru alebo písomností - stotožňovanie, autentizácia zaistených písomností č. 546389/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého sa zúčastnila F.. F. X. na základe splnomocnenia. V potvrdení o zaistení veci, tovaru alebo písomností - stotožňovanie, autentizácia zaistených písomností č. 546389/2018 zo dňa 26.09.2018 sú uvedené zakladače so zaistenými účtovnými dokladmi s rovnakým označením ako boli uvedené v Potvrdení o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018. Dňa 23.01.2019 odovzdali príslušníci KÚFS zaistené účtovné doklady s označením rokmi 2015, 2016, 2017 a 2018 kontrolórom DÚ Žilina, pobočka Martin k výkonu daňových kontrol o čom boli vydané Potvrdenie o odovzdaní písomností č. 47808/2019 zo dňa 23.01.2019, Potvrdenie o odovzdaní písomností č. 4747821/2019 zo dňa 23.01.2019, Potvrdenie o odovzdaní písomností č. 47825/2019 zo dňa 23.01.2019 a Potvrdenie o odovzdaní písomností č. 47828/2019 zo dňa 23.01.2019. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov na výkon daňových kontrol vykonávaných Daňovým úradom Žilina, pobočka Martin bola spoločnosť Stavoinvest-SK, s.r.o. upovedomená Oznámením o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina, pobočka Martin č. 61596/2019 zo dňa 29.01.2019. Dňa 10.04.2019 odovzdali príslušníci KÚFS zaistené účtovné doklady s označením rokom 2014 kontrolórom DÚ Žilina, k výkonu daňovej kontroly o čom bolo vydané Potvrdenie o odovzdaní písomností č. 204135/2019 zo dňa 10.04.2019. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov na výkon daňovej kontroly vykonávanej DÚ Žilina, bola spoločnosť Stavoinvest- SK, s.r.o. upovedomená Oznámením o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina č. 225714/2019 zo dňa 17.04.2019. KÚFS dňa 26.09.2018 zaistil spoločnosti Stavoinvest-SK, s.r.o. celkovo 20 zakladačov s účtovnými dokladmi. Následne bolo dňa 23.01.2019 odovzdaných 15 zaistených zakladačov s účtovnými dokladmi odovzdaných DÚ Žilina, pobočka Martin a dňa 10.04.2019 bolo odovzdaných 5 zaistených zakladačov s účtovnými dokladmi DÚ Žilina k výkonu daňových kontrol. KÚFS odovzdal všetky zaistené účtovné doklady k výkonu daňových kontrol. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bola spoločnosť Stavoinvest-SK, s.r.o. upovedomená KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na DÚ Žilina a DÚ Žilina, pobočka Martin sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. V prílohe odpovede KÚFS predložil fotokópie nasledovných dokladov: Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o zaistení veci, tovaru alebo písomností - stotožňovanie, autentizácia zaistených písomností č. 546389/2018 zo dňa 26.09.2018, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 204135/2019 zo dňa 10.04.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina č. 225714/2019 zo dňa 17.04.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47808/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47825/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47828/2019 zo dňa 23.01.2019, Overená fotokópia Oznámenia o odstúpení daňových dokladov DÚ Žilina, pobočka Martin č.
61596/2019 zo dňa 29.01.2019. Žalovaný poukazuje tiež na skutočnosť, že Potvrdenie o zaistení veci, tovaru, alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov podpísal samotný konateľ daňového subjektu Stavoinvest-SK, s.r.o. - p. F. K.. Na základe uvedeného bolo podľa žalovaného dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi žalobcu, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali, preto je námietka uvedená v časti IV. odvolania bezpredmetná. K tvrdeniam žalobcu uvedeným v bode V. a poukazovaniu na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR žalovaný uvádza, že súhlasí s tým, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Uvedené však neznamená, že platiteľ DPH nie je povinný toto právo preukázať a to vecne aj formálne, tak ako to vyplýva z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH. Odvolávajúci sa v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane poukazuje len na články 167 a 168 Smernice 2006/112/ES (ďalej len „smernica o DPH“). Žalovaný uvádza, že tieto články smernice o DPH predstavujú splnenie vecných podmienok pre odpočítanie dane, pričom je potrebné splnenie aj formálnych podmienok (rovnako ako to vyplýva z § 49 a § 51 zákona o DPH) . Tieto sú uvedené v článku 178 smernice o DPH, v ktorom sa uvádza, že zdaniteľná osoba musí spĺňať podmienky ďalej uvedené, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie dane - v prípade tuzemských plnení je to faktúra (článok 178 písm. a) smernice o DPH). Rozsudky Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR na ktoré je v odvolaní poukazované, sa zaoberali iným skutkovým stavom ako je skutkový stav v predmetnom prípade u žalobcu, žalobca ani konkrétne nepoukázal v čom sú aplikovateľné na predmetnú vec, uvádza len všeobecné závery z uvedených rozsudkov. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením uvedeným v bode VI. odvolania, že závery správcu dane uvedené v rozhodnutí nie sú založené na hodnoverných dôkazoch. Uvedená námietka je podľa žalovaného všeobecná, nie je zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz uvedený v predmetnom rozhodnutí správcu dane nie je hodnoverný a z akého dôvodu, ani aké zásady daňového konania boli porušené. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a súvisiaceho spisu žalovaný nezistil porušenia procesných práv žalobcu. Nárok na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH preukázaný aj daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH a daňovým poriadkom, keď nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane uplatnené podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, z dôvodu jeho nepreukázania príslušnými faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
3. V zákonom stanovenej lehote podanou žalobou žalobca domáha sa zrušenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v prevažne všeobecne koncipovanej žalobe konštatuje, že počas daňovej kontroly predložil na výzvu správcu dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval, a ktoré preukazujú reálnosť plnení na základe faktúr a vyčerpal tak vlastné dôkazné bremeno. Žalobca zdôraznil, že nemohol ovplyvniť spôsob, akým KÚFS pri zaistení dokladov tieto označoval, a taktiež nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá. Je toho názoru, že dôkazné bremeno uniesol a poskytol správcovi dane náležitú súčinnosť. Žalobca namieta nezákonný a nesprávny postup žalovaného. V súvislosti s uvedenou všeobecne koncipovanou námietkou poukazuje vo všeobecnosti na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011 konštatujúc, že z nich vyplýva, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť žalobcu. Ďalej žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 07.10.2010 s tým, že podľa jeho záverov dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna, a teda že ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľských subdodávateľov. Žalobca konštatuje, že uvedený judikát vychádzal z rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudkov C-354/03, C-355/03, C-484/03, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR 5 Afs 131/2004, v zmysle ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/82/2007 zo dňa 09.10.2008 žalobca konštatuje, že ak majú správne orgány pochybnosti o
uskutočnenom obchode, avšak iba pochybnosti, podozrenie, tieto samé o sebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu a v prípade pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak. Žalobca zdôrazňuje, že správca dane nepreukázal opak tvrdení, ktoré predkladal a zdokladoval v rámci daňového konania žaloba, a preto mu nemôže byť podľa jeho mienky odňaté právo, tak ako to správca dane, resp. žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza. Žalobca je toho názoru, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že si vopred stanovil cieľ nepriznať žalobcovi nárok a z tohto dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu. Žalovaný svoje tvrdenia a závery neopiera o žiadne relevantné argumenty, ale z pozície moci bez akejkoľvek opory v skutkový stav popiera všetky skutočnosti a predložené dôkazy. Žalobca zastáva názor, že závery žalovaného nie je možné z hľadiska vykonaného dokazovania a vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné s princípom legality. Žalovaný nepredložil v konaní nijaký dôkaz opaku, ktorý by tvrdenia žalobcu vyvracali, ale stále svoje zamietajúce rozhodnutia opiera iba o svoje pochybnosti. Žalovaný nehodnotil dôkazy každý jednotlivo a následne spolu vo vzájomnej súvislosti, ale bral do úvahy iba niektoré z dôkazov a na iné neprihliadol. Záverom upriamuje žalobca pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00. Ďalej konštatuje, že je toho názoru, že rozhodnutia Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR i rozsudky Európskeho súdneho dvora, ktoré v žalobe uvádza, možno použiť aj v prípade daňovej kontroly, ktorá bola uňho vykonaná, najmä s odkazom na to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Navrhuje zrušiť rozhodnutie správnych orgánov s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c), e), f) a g) SSP.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.03.2022 opakuje podstatu skutkovej a právnej argumentácie, ktorú obsiahol v žalobou napadnutom rozhodnutí.
5. Žalobca v súdom stanovenej lehote repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.
6. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného ako aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP, pričom vychádzal z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa § 183 SSP. Správny súd konštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti na to podľa § 190 SSP rozhodol o zamietnutí žaloby. Vo veci rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne verejného vyhlásenia rozsudku vo veci dňa 24.01.2023 správny súd vyhlásil rozsudok vo veci.
7. Podľa § 177 ods. 1 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 3 ods. 1, 3, 5 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len daňový poriadok: Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 49 ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 30.06.2017 - ďalej len zákon o DPH: Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
8. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutí správnych orgánov - správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu uvedené v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj existenciu daňovým subjektom produkovaných dôkazov, ktoré boli predmetom vyhodnocovania správcu dane a žalovaného pri posudzovaní práva žalobcu.
9. Správny súd považuje za potrebné v úvode zdôrazniť, že podstatná časť žalobných námietok (s výnimkou námietky, podľa ktorej žalobca predložil správcovi dane všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval, pričom nemohol ovplyvniť, čo bude obsahom potvrdení o zaistení, ktoré mu KÚFS vydá) majú len všeobecný charakter a neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, nenahrádza svojou prieskumnou činnosťou činnosť orgánu verejnej správy, a preto mu ani nebola zverená kompetencia preskúmavať napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v celom rozsahu.
10. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Všeobecná námietka nezákonnosti obsahujúca púhe tvrdenie žalobcu, že sa správny orgán dopustil nezákonného a nesprávneho postupu, stanovil si vopred za cieľ nepriznať žalobcovi odpočet, vedome svoju argumentáciu sústredil iba na dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, že závery žalovaného nie je možné z hľadiska vykonaného dokazovania a vychádzajúc z administratívneho spisu považovať za súbežné s princípom legality, resp. všeobecný poukaz žalobcu na judikatúru Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, resp. rozsudky Európskeho súdneho dvora bez bližšej väzby a tvrdenia, v čom sa skutkový stav posudzovaný označenými súdnymi inštanciami zhoduje, resp. prelína so skutkovým stavom v posudzovanom prípade žalobcu, teda námietky všeobecného charakteru bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa ku konkrétnemu preskúmavanému prípadu, žiadny obsah takémuto súdnemu prieskumu nedáva, a preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd (rovnako tak aj orgán verejnej správy) povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj správny súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah orgánu verejnej správy (resp. súdu).
11. Správny súd pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť
účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, z akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia či priamo rozhodnutím samotným a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti s konkrétnymi skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení, považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (obdobne rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Azs 92/2005).
12. Vzhľadom na absenciu konkrétností prevažnej väčšiny vznesených žalobných námietok nie je povinnosťou správneho súdu sa s takto všeobecne koncipovanými žalobnými námietkami vysporiadať. Preto správny súd rovnako (tak ako žalobca) len vo všeobecnej rovine konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s cit. ust. § 63 ods. 5 daňového poriadku. Preskúmavané rozhodnutie obsahuje vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, ako aj uvedenie úvah, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov v nadväznosti na použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. V rozhodnutí sú obsiahnuté všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov, ktoré boli náležite vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje i konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vyvodzuje svoje závery. Taktiež nie je možné ani správnemu orgánu prvého stupňa ani žalovanému vyčítať, že by nehodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, alebo že by k nim pristupoval selektívne a na niektoré neprihliadal. Uvedená námietka žalobcu nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, ktorý dokumentuje postup správcu dane i žalovaného v predmetnej veci. Žalobcovi vyplýva dôkazné bremeno z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pričom dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu v daňovej kontrole je primárna. V danej veci správca dane ani žalovaný neučinili predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu niečo, čo by v zmysle jej vymedzenia vyplývajúceho z uvedenej právnej úpravy do tejto povinnosti nespadalo a neuplatnili dôkazné bremeno voči žalobcovi extenzívne. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd konštatuje, že v postupe správcu dane ani v postupe žalovaného a v záveroch prijatých na základe výsledkov ich postupu v odôvodnení ich rozhodnutí, nevzhliada správny súd rozpornosť namietanú žalobcom.
13. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplýva, že by správca dane a žalovaný postupovali tak, aby dosiahli vopred určený cieľ vymedzený nepriznaním práva žalobcovi na uplatnený odpočet, tak ako to namietal žalobca, alebo že by pristupovali k dôkazom tak, že by zohľadňovali len tie dôkazy, ktoré boli v neprospech žalobcu a na ostatné by neprihliadali, alebo že by svoje rozhodnutia založili len na domnienkach, ako to namieta žalobca. Správny súd uvádza, že jeho úlohou nie je hodnotiť, či správca dane vyhodnotil konkrétny dôkaz správne alebo nesprávne ale posudzovať zákonnosť procesu dokazovania, teda to, či dokazovanie prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom. To, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebo nepriamy dôkaz) tomu - ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku priradí, je na posúdení správcu dane. Zároveň správny súd podotýka, že správca dane nie je pri vedení dokazovania podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný návrhmi účastníkov a nie je povinný viesť dokazovanie, až pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu. Zásada objektívnej pravdy, ktorá ovláda daňové konanie, nepredstavuje takúto absolútnu povinnosť správcu dane (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017).
14. V nadväznosti na uvedené nie je možné postupu správcu dane pri vedení dokazovania vytknúť namietané porušenie úpravy podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a ani porušenie práv žalobcu uprednostnením záujmu štátu na výnose z daní a rozpor so závermi podľa rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 tak, ako to žalobca namietal v žalobe. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány uprednostňovali záujmy štátu na výbere daní pred ochranou práv a právom chránených záujmov žalobcu majúc za to, že toto uprednostnenie bolo v danej veci na úkor žalobcu, bolo žiadúce v tejto časti konkrétne
vymedziť, ktorá časť postupu správcu dane alebo žalovaného a na to sa viažucich záverov rozhodnutí týchto orgánov túto kvalifikáciu porušenia napĺňa, čo žalobca neučinil.
15. Pokiaľ žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, správny súd konštatuje, že závery tohto rozsudku sú prekonané rozhodovacou praxou NS SR, a to napríklad podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžf/81/2018, podľa ktorého (bod 42. odôvodnenia): Je rozumné očakávanie najmä v zmluvných vzťahoch vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napríklad ustanovenie § 69 daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a priori zabezpečí od druhej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.
16. Pokiaľ žalobca ďalej v žalobe namietal, že podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a rozhodnutia NS SR, bez ich bližšej identifikácie v tomto žalobnom bode, obdobné situácie musia byť právne posudzované rovnakým spôsobom, správny súd pre nedostatok konkrétnosti tejto žalobnej námietky z dôvodu absencie jej väzby na závery konkrétneho rozhodnutia Ústavného súdu SR alebo NS SR, túto hodnotí ako nedôvodnú. Zároveň v tejto časti poukazuje na svoje závery podľa odôvodnenia tohto rozsudku vo vzťahu k jednotlivým konkrétnym rozhodnutiam označeným žalobcom v jednotlivých žalobných bodoch, vo vzťahu ku ktorým zaujal konkrétne závery v pomeroch prejednávanej veci.
17. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 a sp.zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, správny súd uvádza nasledovné závery: V predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná povinnosť daňového subjektu je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018).
18. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné zdôrazniť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktoré nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie nielen materiálnej podmienky ale aj podmienky formálnej, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry prípadné iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť.
19. Z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je nad všetku pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok žalobcu na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH preukázaný aj samotným daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou
podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH bol žalobca povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Žalobca uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane.
20. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojej judikatúre objasňuje podmienky na odpočítanie DPH nasledovne: a) vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napríklad rozsudok Súdneho dvora z 12. januára 2006, Optigen a i., spojené veci sp. zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03, bod 54, alebo rozsudok z 29. marca 2012 sp. zn. C-414/10 vo veci Véleclair), pričom a. tu je rozhodujúca existencia zdaniteľného plnenia spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, b. inak v prípade dodania tovaru vtedy, keď dodávateľ odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny bod 26), b) tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využití zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, t. j. musia existovať a vykazovať výmennú majetkovú hodnotu (use value) pre zdaniteľnú osobu, c) na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej registráciu či neregistráciu (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body 26 a 33; alebo rozsudok sp. zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26). Naopak k pojmu formálne podmienky Súdny dvor priraďuje d) splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrolne preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby (napríklad rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42), e) existencia došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje, a f) včas podané riadne daňové priznanie.
21. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky odpočítania.
22. Správny súd v nadväznosti na všeobecne vznesené žalobné námietky konštatuje, že správca dane v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali, a tiež nevyložil dôkaznú povinnosť daňového subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane v odôvodnení tohto rozsudku, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. V tejto časti odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016, podľa ktorých: Pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.
23. Osobitne vo vzťahu k rozsudku NS SR 5Sžf/17/2015 je potrebné zdôrazniť primárne odlišnosť skutkového východiska vo veci prieskumu zákonnosti pod sp.zn. 5Sžf/17/2015, kde pre najvyšší súd, ako odvolací súd, vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V označenej veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda išlo o situáciu, kedy sa skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. NS SR vo veci sp.zn. 5Sžf/17/2015 poukázal na závery podľa rozhodnutí SD EÚ Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), pričom skonštatoval, že ak u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp.
na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje a úmysel daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. NS SR skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným zistením, že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek nedostatočne formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zrejmé, prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje za druhoradé alebo nedostatočné. Zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a ani rozhodnutím krajského súdu, presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení. V prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom (sp. zn. 31S/184/2021) však o takýto prípad nešlo. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné si uvedomiť, že je vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery). Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o. BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom smere. V prejednávanej veci sp. zn. 31S/184/2021 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nedostatku formálnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH, t. j. absencii dodávateľských faktúr vyhotovených podľa § 71 zákona o DPH a nie na konštatovaní, že by sa bol daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.
24. Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú rozhodovacou praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na už citovaný rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp. zn. 31S/184/2021, a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené priamo zákonom č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.
25. Žalobca ďalej zastáva názor, že správcovi dane predložil všetky listinné dôkazy, ktorými v rámci svojej podnikateľskej činnosti disponoval. Nesúhlasí so záverom žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého správcovi dane nepredložil odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Správny súd uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu administratívneho spisu správny súd nemal preukázané, že by bol žalobca predložil správcovi dane dodávateľské a odberateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 (okrem samotných faktúr za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017) boli zaistené zamestnancami KÚFS. Doklady boli správcovi dane následne odovzdané dňa 23.01.2019 na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností číslo 47821/2019 zo dňa 23.01.2019, o čom správca dane spísal Zápisnicu o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019 zo dňa 23.01.2019. Žalobcovi bolo zaslané Oznámenie o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré bolo doručené dňa 06.09.2019. Oznámením o daňovej kontrole bolo žalobcovi oznámené, že dňa 25.09.2019 začne daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. V Oznámení o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019 správca dane uviedol, že v prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly. Z dôvodu, že medzi predloženými - zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, vyzval správca dane žalobcu na ich predloženie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u daňového subjektu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol žalobca a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom. O odovzdaní zaistených účtovných dokladov k výkonu daňových kontrol bola spoločnosť Stavoinvest-SK, s.r.o. upovedomená KÚFS. Pokiaľ medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS na DÚ Žilina a DÚ Žilina, pobočka Martin sa nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. Potvrdenie o zaistení veci, tovaru, alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov podpísal samotný konateľ daňového subjektu Stavoinvest-SK, s.r.o. - p. F. K.. Na základe skutočností, ktoré správnemu súdu vyplynuli z obsahu administratívneho spisu, považuje správny súd za vecne správny záver žalovaného, podľa ktorého medzi kontrolovanými dokladmi, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za preverované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017 nenachádzali.
26. Na základe vyhodnotenia námietok žalobcu obsiahnutých v žalobných bodoch správny súd skonštatoval, že žaloba nie je dôvodná a podľa § 190 SSP rozhodol o jej zamietnutí.
27. Podľa § 167 ods. 1 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
28. Žaloba bola zamietnutá, a preto je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný. Žalobcovi v nadväznosti na to správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario náhradu trov konania nepriznal. Z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky výnimočnosti situácie nebola náhrada trov konania priznaná ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.