Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_26Co-16-2022.pdf
PDF · 140.3 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/16/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Jozef Mačej a sudkýň: JUDr. Katarína Slováčeková a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: ERIGOM, s.r.o., IČO 44 645 449, so sídlom Panónska cesta 3994/8, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, proti žalovanej: A. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpená splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, o zaplatenie 47.600 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 6C/13/2019-216 zo dňa 02.12.2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 185 ods. 1, § 187 ods. 1, Čl. 16 ods. 2, § 131, § 137 písm. a), § 150, § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 154, Čl. 8, Čl. 17, Čl. 8 Civilného sporového poriadku, § 657, § 34, § 35 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že z účtu č. E. vedeného v F. G., H. bola žalovanej na účet vedený v F. G., H. č. E. dňa 17.06.2017 poskytnutá čiastka 15.000 eur, dňa 21.06.2017 čiastka 15.000 eur, dňa 22.06.2017 čiastka 11.200 eur, dňa 26.06.2017 čiastka 400 eur, 17.07.2017 čiastka 3.000 eur a dňa 08.08.2017 čiastka 3.000 eur. Žalobca predžalobnou výzvou zo dňa 15.01.2019 vyzval žalovanú k vráteniu pôžičky vo výške 47.600 eur do 10 dní od odoslania výzvy. Konateľ žalobcu v rámci výsluchu uviedol, že žalovanú nepozná osobne, pretože ona spolu s pánom I. sú známi jeho syna, ktorí ho požiadali o finančnú výpomoc v súvislosti s nejakým obchodom s autami a jeho syn, ktorý to sprostredkoval, ho požiadal, či by vedel žalovanej a pánovi I. pomôcť, že sa jedná o krátkodobú pôžičku. Žalovaná v rámci svojho výsluchu uviedla, že nikdy sa s konateľom žalobcu nestretla, nikdy s ním nerobila žiadny biznis s autami a nikdy ani nemala v pláne uzavrieť nejakú pôžičku, potvrdila príjem finančnej čiastky, avšak jednalo sa o peniaze pre jej priateľa D. I., ktoré mu odovzdala potom, ako ich vybrala zo svojho účtu. Svedok G. J. C., syn konateľa žalobcu, v rámci svojej výpovede uviedol, že osobne pozná žalovanú, s ktorou sa začiatkom leta 2017 stretol pri garáži, kde ho požiadala o finančné prostriedky s odôvodnením, že má záujem nakúpiť nejaké vozidlá, ktoré vie obratom výhodne predať a nakoľko nemal také finančné prostriedky, sľúbil, že sa spýta otca, s čím otec súhlasil a následne on žalovanej posielal cez internet banking peniaze, pričom nepovažoval za potrebné uzatvárať písomnú zmluvu o pôžičke, keďže sa jednalo o bankový prevod a bola dojednaná odmena vo výške 5.000 eur.
Svedok D. I., partner žalovanej, v rámci výsluchu uviedol, že s J. C. mali medzi sebou zákazky a keďže potreboval čo najskôr peniaze a jednalo sa o rovnaké banky, nemusel čakať tri dni, aby mohol zaplatiť dodávateľom a uspokojiť pohľadávky, pričom zdôraznil, že to boli jeho peniaze.
Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca v súdnom spore opodstatnenosť jeho nároku vo vzťahu k existencii právneho úkonu - zmluvy o pôžičke, od ktorého odvodzuje svoj nárok na vrátenie poskytnutej peňažnej sumy, nepreukázal. Súd prvej inštancie nemohol vysloviť záver, že veriteľom je skutočne žalobca a dlžníkom je žalovaná. Žalovaná namietala aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu s odôvodnením, že odosielateľom finančných prostriedkov bol syn konateľa žalobcu, ktorý na tento účel iba použil účet žalobcu ako miesto odosielateľa a namietala i pasívnu vecnú legitimáciu, keďže jej účet slúžil iba ako platobné miesto, keď prijaté finančné prostriedky následne odovzdala D. I.. Súd prvej inštancie na námietku žalovanej prihliadol. Súd prvej inštancie teda nemal za preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili zmluvu o pôžičke. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať v spore tak jeho aktívnu vecnú legitimáciu, ako aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej. Nebolo spoľahlivo preukázané, že strany uzatvorili zmluvu o pôžičke, pretože chýbal prejav vôle žalovanej takýto právny úkon uzatvoriť. Medzi sporovými stranami záväzkovo - právny vzťah nevznikol, strany zmluvu o pôžičke neuzatvorili. Z uvedeného dôvodu ani žalovaná suma, ktorú žalobca poskytol žalovanej, nemohla byť pôžičkou a teda ani jeho nárok na vrátenie peňažnej čiastky nemožno považovať za dôvodný. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 09.11.2021 žiadal alternatívne plnenie titulom vydania bezdôvodného obohatenia v prípade, ak by súd prvej inštancie vyhodnotil, že nejde o pôžičku. Súd prvej inštancie vzhľadom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania na alternatívny návrh žalobcu neprihliadol, nakoľko žalobca mal dostatok času uplatniť prostriedky procesného útoku a posudzovanie jeho nároku by vyžadovalo ďalší procesný postup, dokazovanie a pojednávanie. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Súd prvej inštancie žalovanej vzhľadom na jej úspech v konaní priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalobca v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru nie je spornou skutočnosť, či bol urobený právny úkon a či tento právny úkon spĺňa všetky predpoklady na jeho platnosť v zmysle ustanovenia § 35 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď konateľa žalobcu, tento jednoznačne potvrdil uzatvorenie zmluvy o pôžičke, nakoľko síce nebol osobne prítomný pri stretnutí jeho syna a žalovanej a jej priateľa, na ktorom malo dôjsť k ústnej dohode, ale jednoznačne potvrdil skutočnosť, že syn mu oznámil, že peniaze ako pôžička sú určené pre žalovanú, pretože ak by boli určené pre pána I., boli by poslané jeho osobe. Jednoznačnosť uzatvorenia zmluvy o pôžičke potvrdil aj syn konateľa žalobcu J. C.. Žalobca prenechal žalovanej veci určené podľa druhu, peniaze a dlžník sa tieto peniaze zaviazal vrátiť. Nakoľko nebola dohodnutá doba vrátenia, žalobca vyzval žalovanú k ich vráteniu v lehote uvedenej v predžalobnej výzve. Nie je sporným tvrdenie týkajúce sa samotného uzatvorenia právneho úkonu, keďže obe strany sporu prejavili vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke a argumentácia žalovanej ohľadne pasívnej a aktívnej legitimácie v spore je účelová s cieľom vyhnúť sa vrátenia poskytnutej sumy peňazí. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca si po celý čas trvania predmetného sporu neuplatnil nárok na plnenie titulom bezdôvodného obohatenia, ani na pojednávaní dňa 09.11.2021 a ani po poučení podľa ustanovenia § 154 Civilného sporového poriadku si neuplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k titulu vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko predmetom konania je žaloba o zaplatenie podľa ustanovenia § 137 ods. a) Civilného sporového poriadku, pričom poukázal na ustanovenie § 182 Civilného sporového poriadku. Ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k zmluve o pôžičke, mal aj vzhľadom na záverečné vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 09.11.2021 posúdiť a kvalifikovať poskytnuté plnenia podľa ustanovení § 451 ods. 1 a § 454 Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, keďže žalobca previedol žalovanú sumu na účet žalovanej a táto túto sumu do dnešného dňa aj napriek predžalobnej výzvy nevrátila žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 678/2009 z 19.10.2011, sp. zn. 28Cdo 1808/2012 z 09.01.2013. S rozhodnutím o náhrade trov konania žalobca nesúhlasí a považuje ho za nespravodlivé vzhľadom na to, že v uvedenom súdnom konaní ide o dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré mal súd prvej inštancie rozhodnúť tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Žalovaná sa nepochybne bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a len z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k zmluve o pôžičke, bola žalovaná v spore úspešná. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaná je povinná žalobcovi zaplatiť sumu 47.600 eur s úrokom s omeškania vo výške 5 % ročne od 26.01.2019 do zaplatenia, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom ním uplatňovaného nároku, čím neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdenia žalobcu sú účelové, nakoľko nie je pravdou, že by konateľ žalobcu jednoznačne potvrdil uzatvorenie zmluvy o pôžičke. Z jeho výpovede vyplýva, že celý proces mal sprostredkovať jeho syn, ktorý mal dohadovať aj ďalšie detaily údajnej pôžičky a ktorý aj realizoval platbu z účtu žalobcu, čiže konateľ žalobcu mal len sprostredkované informácie od svojho syna, predovšetkým o tom, že sa malo jednať o pôžičku. Prejav vôle oboch strán uzatvoriť zmluvu o pôžičke nebol žalobcom preukázaný. Žalobca rovnako nepreukázal, že by žalovaná prejavila vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke. Ohľadom prijatých finančných prostriedkov na jej bankový účet jednoznačne a bez pochybností žalovaná súdu prvej inštancie ozrejmila a vysvetlila, z akého dôvodu peňažné prostriedky na svoj účet prijala. Rovnako tvrdenia žalobcu, že jednoznačnosť uzatvorenia zmluvy o pôžičke mal potvrdiť aj syn konateľa žalobcu sú účelové. Žalovaná jednoznačne a konzistentne počas celého konania namietala nárok žalobcu a tvrdila, že vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke neprejavila. Skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno nemôže byť vyhodnotené ako dôvod hodný osobitného zreteľa, kedy by nemala byť žalovanej priznaná náhrada trov konania. Aj keby bol žalobcov nárok uplatnený žalobou posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, rovnako aj v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko bližšie neuviedol ani nešpecifikoval ďalšie skutočnosti, ktoré by preukazovali, že sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, ani nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia podporili. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanej v sume 47.600 eur s príslušenstvom z dôvodu poskytnutia uvedenej sumy ako pôžičky, ktorá mala byť uzatvorená medzi stranami ústne. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nárok žalobcu.
Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu bolo namietanie, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke medzi stranami sporu a v nadväznosti na to vec i nesprávne právne posúdil, keď žalobu v celom rozsahu zamietol.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník berie na seba záväzok po uplynutí dohodnutej doby vrátiť veriteľovi veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o:
a) prenechaní vecí (o ich reálnom odovzdaní), b) druhovom určení vecí, c) povinnosti vrátiť veci rovnakého druhu, d) určení času vrátenia.
Subjektmi právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke sú veriteľ a dlžník. Obvykle pri zmluvách o pôžičke dochádza k požičiavaniu finančných prostriedkov - peňazí, ktoré sú určené podľa druhu, tzn. ide o veci zastupiteľné. Pri pôžičke sa nevracajú tie isté veci, ale veci toho istého druhu. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Úrok je odplata za užívanie peňažnej požičanej sumy (istiny) a platí sa v určitom dohodnutom percente za určité obdobie. Zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje nijakú formu, nevyžaduje sa osobitná forma a nie je povinnosť uzavrieť zmluvu o pôžičke písomnou formou, možno ju uzavrieť ústne ale aj konkludentným spôsobom. Po uzavretí zmluvy o pôžičke je veriteľ povinný odovzdať dlžníkovi predmet pôžičky, napríklad peniaze, a po uplynutí dohodnutej doby je dlžník povinný tieto veriteľovi vrátiť a to v takom istom množstve, ako boli požičané. Ak si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli úrok, je dlžník povinný uhradiť i dohodnutý úrok a veriteľ je povinný toto plnenie od dlžníka prijať. Zmluva o pôžičke zaniká splnením, tzn. splnením dlhu, čiže vrátením požičanej peňažnej čiastky a uhradením úrokov. Zmluva o pôžičke je neformálnou ale reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca zo svojho účtu poukázal na účet žalovanej dňa 17.06.2017 sumu 15.000 eur, dňa 21.06.2017 sumu 15.000 eur, dňa 22.06.2017 sumu 11.200 eur, dňa 26.06.2017 sumu 400 eur, dňa 17.07.2017 sumu 3.000 eur, dňa 08.08.2017 sumu 3.000 eur. Kým žalobca tvrdil, že uvedené peňažné prostriedky poskytol žalovanej titulom ústne dohodnutej zmluvy o pôžičke, žalovaná sa bránila tvrdením, že jej bankový účet bol použitý ako platobné miesto jej partnera D. I. pre jeho záväzkový vzťah so žalobcom. V danom prípade bol súd prvej inštancie tohto názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne poskytnutia pôžičky žalovanej, keďže nebolo v konaní spoľahlivo, nesporne a jednoznačne preukázané, že žalobca a žalovaná zmluvu o pôžičke uzatvorili.
Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (ods. 2).
Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu.
Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
„Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. z. 4 Cdo 13/2009 z 24.10.2010).“
„Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako už bolo uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/195/2015 z 29.03.2017).“
Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom pre sporového konanie je formulácia petitu žaloby, ktorým žalobca požaduje ochranu jeho práv. Je výlučne na ňom, aby na účely úspešného uplatnenia žalovaného nároku prezentoval konzistentné skutkové tvrdenia, ktoré zároveň podporí sumárom príslušných dôkazov. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku sporu, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 Civilného sporového poriadku). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou, v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, je medzi nimi úzka vzájomná väzba. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, pričom žalobca sa domáhal zaplatenia peňažných prostriedkov titulom zmluvy o pôžičke, teda žiadal splnenie dlhu. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že medzi stranami bola ústne uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej zmluvy o pôžičke poskytol žalovanej peňažné prostriedky, ktoré žiada v konaní vrátiť. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať dohodu zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, teda vznik právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke. Žalobca však v spore dôkazné bremeno o uzatvorení zmluvy o pôžičke neuniesol.
V prejednávanej veci bola spornou a odvolaním žalobcu nastolenou otázka právneho dôvodu prevodu peňažných prostriedkov žalobcom na účet žalovanej. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s konštatovaniami súdu prvej inštancie, že konateľ žalobcu sa nejednoznačne vyjadroval k okolnostiam uzatvorenia zmluvy o pôžičke, že tvrdenia žalobcu o procese uzatvárania zmluvy o pôžičke boli v priebehu konania rozporné a v celom rozsahu na tieto závery súdu prvej inštancie poukazuje bez potreby ich opakovať (ods. 35 rozsudku súdu prvej inštancie). Ani výpoveď svedka G. J. C., ktorého výsluch navrhol žalobca, nepotvrdila zhodu v prejavoch vôle žalobcu a žalovanej uzatvoriť konkrétnu zmluvu o pôžičke, keď konateľ žalobcu a žalovaná sa nikdy osobne nestreli, v konaní nebolo preukázané (dokonca ani tvrdené) oprávnenie svedka G. J. C. konať za žalobcu a potom ani obsah samotnej výpovede uvedeného svedka v podrobnostiach nevytváral ucelený obsah o procese uzatvárania konkrétnej zmluvy o pôžičke (ods. 12 rozsudku súdu prvej inštancie). Za dôležité považuje odvolací súd aj fakt, že výpoveď svedka G. J. C. nehodnotil súd prvej inštancie izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi, pričom výpoveď svedka G. J. C. ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola v danom prípade súčasťou uzavretého dokazovaním preukázaného skutkového deja, do ktorého by presne a nepochybne zapadala. V posudzovanom sporovom konaní preto pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu o uzatvorení zmluvy o pôžičke nebolo možné jednoznačne potvrdiť na základe výpovede tohto svedka a ostatných dôkazov, hodnotiac ich samostatne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd sa preto v plnej miere zhoduje so súdom prvej inštancie, že hoci nebolo sporným v súdenom spore, že žalobca postupne po častiach poukázal na účet žalovanej sumu 47.600 eur, nebola bez pochybností preukázaná existencia záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke, resp. dohoda o pôžičke, nakoľko sám konateľ žalobcu tvrdil, že spornú pôžičku on osobne so žalovanou nedojednával, pričom žalovaná akúkoľvek dohodu o pôžičke medzi nimi popierala. Pokiaľ ide o skutkové závery o neexistencii záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke, ktoré súd prvej inštancie vyvodil z vykonaného dokazovania a ktoré posúdil i podľa vyššie uvedených právnych záverov, tu považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a v plnej miere naň odkazuje.
Podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov ohľadne uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi stranami súdom prvej inštancie je v súlade s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočnosti dospel k záveru, že žalobca v zmysle ustanovenia § 132 v spojení s ustanovením § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky pochybnosti), čo malo v danej veci za následok konštatovanie o nepreukázaní uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi stranami, ktorej existenciu zmluvy o pôžičke žalovaná od počiatku popierala. Pri hodnotení dôkazov o tejto otázke nemožno súdu prvej inštancie vyčítať pochybenia, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré žalobca namieta v odvolaní. Vychádzajúc z vyššie
uvedeného odvolací súd dospel k rovnakému názoru ako súd prvej inštancie, že nebola preukázaná existencia zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou.
Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania o neunesení dôkazného bremena žalobcu, bolo možné preto v prejednávanej veci vychádzať len z nesporných skutkových tvrdení strán sporu v zmysle ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku, čo malo za následok, že uplatnený nárok žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 47.600 eur s príslušenstvom od žalovanej titulom zmluvy o pôžičke, nebolo možné považovať za preukázaný.
Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že v preskúmavanom rozsudku sa súd prvej inštancie ústavne komfortným spôsobom nevysporiadal s argumentami žalobcu, keď neodôvodnil právne relevantným spôsobom, prečo a z akých dôvodov neposúdil uplatnenú pohľadávku ako bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie k uvedenému uviedol, že žalobca si neuplatnil nárok na plnenie titulom bezdôvodného obohatenia a pokiaľ bol žalobca názoru, že žalovaná sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila o žalovanú sumu, ktorú jej reálne poskytol, nič mu nebránilo, aby si v priebehu konania tento alternatívny nárok uplatnil, čo však počas konania neurobil. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd z dôvodov uvedených nižšie nestotožňuje.
„Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo), účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 196/2009 z 22.09.2010).“
„Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 385/2012 z 06.02.2013).“
„Nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2010 z 27.07.2011).“
V priamej súvislosti s vyššie uvedenými judikatórnymi závermi je zjavné, že súd prvej inštancie v ďalšom pochybil, keď sa odmietol zaoberať uplatneným nárokom žalobcu podľa noriem o bezdôvodnom obohatení za stavu, že žalobou uplatnený nárok žalobcu právne nekvalifikoval ako pôžičku, hoci v konaní nebolo sporné, že suma 47.600 eur bola žalobcom poukázaná na účet v peňažnom ústave, ktorého majiteľkou je žalovaná. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia („súd pozná právo“), strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu proti nej, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Tento záver sa uplatní aj v posudzovanom prípade, kedy žalobca uplatnil nárok na peňažné plnenie s tvrdením, že si so žalovanou dohodli zmluvu o pôžičke, toto tvrdenie nepreukázal, avšak preukázané bolo, že žalobca poukázal svoje peniaze na účet žalovanej.
Nemožno potom prisvedčiť súdu prvej inštancie, že ustanovenia o bezdôvodnom obohatení nemohli byť aplikované preto, že žalobca bližšie nevymedzil, o akú formu bezdôvodného obohatenia ide a po poučení podľa ustanovenia § 154 Civilného sporového poriadku si neuplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, v konaní nebolo sporné, že suma 47.600 eur bola žalobcom poukázaná na účet v peňažnom ústave, ktorého majiteľkou je žalovaná. Ak rozhoduje súd o nároku na plnenie na základe skutkových zistení umožňujúcich podriadiť uplatnený nárok po právnej stránke pod inú normu hmotného práva, ako normu uvádzanú žalobcom, je povinnosť súdu posúdiť dôvodnosť žaloby podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich hmotnoprávnych ustanovení. Za situácie, kedy bolo v konaní preukázané, že žalobca plnil na účet žalovanej, súčasne nebol zistený (doposiaľ ani preukazovaný) iný dôvod plnenia, je namieste posúdiť nárok na zaplatenie sumy 47.600 eur podľa hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich vydanie bezdôvodného obohatenia. Tu je potom potrebné dať za pravdu žalobcovi, že pri nepreukázaní žalobcom tvrdenej pôžičky, bolo na mieste poskytnutie sumy 47.600 eur na účet žalovanej (čo nebolo sporným) posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou žaloby a musí vždy skúmať, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z jej dispozície bolo možné vyvodiť plnenie.
Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).
Pri úvahách súdu o eventuálnej možnej aplikácii vyššie uvedenej normy na posudzovaný prípad postačujú skutkové tvrdenia žalobcu preukázané v konaní, z ktorých vyplýva, že žalovaná získala plnením žalobcu zatiaľ bez (preukázaného) právneho dôvodu peňažné prostriedky. Z hľadiska posúdenia zisteného skutkového stavu veci i podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení nebolo nevyhnutné, aby žalobca svoj nárok bližšie špecifikoval a vymedzil osobitnú skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia a uplatnil si alternatívne aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tak, ako to konštatoval súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že strany sporu neuzavreli zmluvu o pôžičke a nemohol teda požiadavku žalobcu na plnenie posudzovať podľa noriem upravujúcich vzťah zo zmluvy o pôžičke (§ 657 Občianskeho zákonníka), mohol a mal bez ďalšieho žalobcom popísaný a v konaní zistený skutkový dej posúdiť podľa noriem upravujúcich bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). Pokiaľ tak súd prvej inštancie nepostupoval, nemožno jeho právne posúdenie veci pokladať za správne, resp. úplné. Rozhodovanie v súlade s ustálenou judikatúrou je naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Pretože súd prvej inštancie neposudzoval zistený skutkový stav z hľadiska všetkých možných na vec dopadujúcich hmotnoprávnych noriem, týmto postupom sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.
V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že žalobca nepreukázal existenciu zmluvy o pôžičke a v konaní si neuplatnil včas alternatívny nárok na bezdôvodné obohatenie. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné. Aj zo zásady iura novit curia („súd pozná právo“) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu strany sporu musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami, aplikovateľnými na konkrétny prípad. „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27.112002).“
Podľa § 220 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (ods. 1). Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu (ods. 2).
Zákon (Civilný sporový poriadok) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod, čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany strán sporu, ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd je aj právo účastníka konania/strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací súd po preskúmaní veci vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je arbitrárny. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 Civilného sporového poriadku, absentuje v ňom argumentácia k posúdeniu nároku žalobcu podľa noriem o bezdôvodnom obohatení. Žalobcovi bolo preto znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.
S prihliadnutím na uvedené závery tak neobstoja právne závery v nadväznosti na doterajšie skutkové zistenia súdu prvej inštancie, z ktorých vyvodil potrebu žalobu v celom rozsahu zamietnuť pre nepreukázanie existencie zmluvy o pôžičke medzi stranami. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane závislého výroku o náhrade trov konania) podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu vrátil podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku ustanovenia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Žiada sa ešte dodať vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť všetkých relevantných právnych
otázok (ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal, keď neprihliadol aj k ďalším kritériám rozhodovania o možnom bezdôvodnom obohatení), preto bolo nutné rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku) bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Najmä posúdiť, či skutkové tvrdenia v žalobe o peňažné plnenie umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o bezdôvodnom obohatení a či z hypotéz týchto noriem je možné vyvodiť vznik povinnosti žalovanej plniť z hľadiska aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie, a to bez ohľadu na to, ako žalobca v konaní pôvodne právne kvalifikoval rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzoval uplatnené právo, pričom sa vysporiada i s obranou žalovanej, že účet v banke, na ktorý žalobca poukázal žalovanú sumu, predstavoval len dohodnuté platobné miesto. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, vrátane žalobcu, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, sp. zn. III. ÚS 198/07). Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť tak, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami a relevantnou argumentáciou strán.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ustanovenie § 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ustanovenie § 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa ustanovenia § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (ustanovenie § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa ustanovenia § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (ustanovenie § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (ustanovenie § 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (ustanovenie § 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 (ustanovenie § 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (ustanovenie § 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ustanovenie § 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (ustanovenie § 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ustanovenie § 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (ustanovenie § 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (ustanovenie § 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie § 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ustanovenie § 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ustanovenie § 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ustanovenie § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ustanovenie § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (ustanovenie § 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (ustanovenie § 434 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (ustanovenie § 435 Civilného sporového poriadku).