Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-194-2025.pdf
PDF · 151.88 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PN-6C/13/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Ivana Šlesarová v právnej veci žalobcu: ER PERSONAL, s.r.o., IČO 44 645 449, so sídlom A. B. XXXX/X, C., zastúpený splnomocnencom: Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, proti žalovanej: D. E., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/XX, A., zastúpená splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 5, Bratislava, o zaplatenie 47.600 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-6C/13/2019-298 zo dňa 20. februára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Odvolací súd návrh žalovanej na prerušenie konania z a m i e t a.
III. Žalobcovi s a p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 6C/13/2019-216 zo dňa 2. decembra 2021 výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 26Co/16/2022-252 zo dňa 1. februára 2023 v dôsledku podania odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie č. k. č. k. 6C/13/2019-216 zo dňa 2. decembra 2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť rozsudku, nakoľko neobsahoval zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých rozhodol, keď súd prvej inštancie síce konštatoval nepreukázanie existencie zmluvy o pôžičke, titulom ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom, avšak v zmysle zásady iura novit curia („súd pozná právo“) v ňom absentovala argumentácia k posúdeniu nároku žalobcu podľa noriem o bezdôvodnom obohatení. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, a preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zmysle ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok na základe výsledkov vykonaného dokazovania, najmä posúdiť, či skutkové tvrdenia v žalobe o peňažné plnenie umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa noriem o bezdôvodnom obohatení a či z hypotéz týchto noriem je možné vyvodiť vznik povinnosti žalovanej plniť z hľadiska aktívnej i pasívnej vecnej legitimácie, vo veci znova rozhodnúť, svoj
právny záver zdôvodniť zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a nové rozhodnutie náležite odôvodniť.
3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím súdom vo veci opäť rozhodol rozsudkom č. k. PN-6C/13/2019-298 zo 20. februára 2025 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) tak, že výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 47.600,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 47.600,- eur od 26.01.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100%.
4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 541 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
5. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení, že v dňoch 17.6.2017, 21.6.2017, 22.6.2017, 26.6.2017, 17.7.2017 a 8.8.2017 došlo k bezhotovostnému prevodu finančných prostriedkov z účtu žalobcu na účet žalovanej v celkovej sume 47.600 eur. Za sporné považoval súd prvej inštancie to, či medzi žalobcom a žalovanou vznikol záväzkovo právny vzťah založený ústnou zmluvou o pôžičke, na základe ktorej mal žalobca požičať predmetnú sumu žalovanej a žalovaná sa mala zaviazať žalovanému požičané finančné prostriedky vrátiť.
6. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že uplatnený nárok žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 47.600 eur s príslušenstvom od žalovanej titulom zmluvy o pôžičke, nepovažoval za preukázaný. Žalovaná na podporu svojich tvrdení, že jej účet bol platobným miestom, nenavrhla vykonať žiadne ďalšie dokazovanie, ani nepredložila súdu prvej inštancie žiadny dôkaz. Žalovaná svoje tvrdenia ohľadne účtu ako platobného miesta ďalej nerozvinula, len stručne vo svojej výpovedi (pojednávanie dňa 9.6.2020) uviedla, že peniaze z účtu vybrala a odovzdala A. G.. Bolo na žalovanej, aby objasnila, kedy a ako sa finančné prostriedky dostali do dispozície svedka G., ktorému boli údajne určené, aby bolo zrejmé, že účet žalovanej bol skutočne použitý len na prijatie peňažných prostriedkov, pričom prostriedky boli okamžite použité pre potreby svedka G.. Pokiaľ ide o verziu, podľa ktorej finančné prostriedky boli na jej účet prevedené len z dôvodu, že svedok G. nechcel čakať 3 dni na prevod medzi bankami, táto verzia sa súdu prvej inštancie nejavila ako pravdepodobná vzhľadom na skutočnosť, že prevedené sumy boli poukazované na účet postupne, s odstupom 1-4 dni v mesiaci jún a následne jeden krát v mesiaci júl a jeden krát v mesiaci august. Žalovaná ďalej tvrdila, že peňažné prostriedky boli prevedené z dôvodu záväzkovo-právneho vzťahu, iného ako pôžička, ktorý mal byť medzi žalobcom a svedkom G., tieto svoje tvrdenia opätovne dostatočne nesubstancovala, ale zostali len v rovine náznakov. Prevod finančných prostriedkov z účtu žalobcu síce zrealizoval H. F., avšak za súhlasu konateľa žalobcu, preto je žalobca nositeľom hmotného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v konaní preukázal, že previedol na účet žalovanej sumy vo výške žalovanej istiny, naopak, žalovaná nepreukázala, že by v konaní nebola pasívne vecne legitimovaná, preto žalobe v časti istiny vyhovel. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi popri istine aj úroky z omeškania od 26.1.2019 v zákonnej výške, keďže žalovaná mala možnosť plniť žalobcovi včas do 25.1.2019.
7. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v celom rozsahu, keďže žalobca mal v konaní plný úspech.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla, že nesúhlasí so skutkovým a právnym závermi súdu prvej inštancie, že žalobca v spore preukázal aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu. Počas celého konania žalovaná namietala, že finančné prostriedky poukázané na jej účet nepatrili jej, ale tieto boli určené A. G. zo záväzkového právneho vzťahu so svedkom H. F.. Ako bolo v konaní preukázané, pripísané finančné prostriedky žalovaná následne odovzdala svedkovi A. G., pričom bankový účet žalovanej slúžil výslovne iba ako platobné miesto. Uvedené skutočnosti boli nepochybne preukázané aj výpoveďou svedka A. G., ktorý popísal okolnosti ohľadom zaslania finančných prostriedkov patriacich jemu na účet žalovanej, boli podporené aj potvrdeniami o prijatých platbách predložených žalovanou, z ktorých identifikácie jednoznačne vyplýva, že finančné prostriedky boli na účet žalovanej poslané ako záloha na vozidlo. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď
svedka A. G. ako nedostatočne hodnoverný dôkaz na prijatie záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, a to len na základe partnerského vzťahu svedka so žalovanou. Svedok A. G. v rámci svojej výpovede potvrdil, že finančné prostriedky, ktoré boli pripísané na účet žalovanej, patrili jemu z iných obchodných vzťahov s H. F., ktoré mu po ich vybratí z účtu boli následne žalovanou odovzdané. Za účelom preukázania pravdivosti tvrdení tohto svedka bola predložená ako dôkaz aj zvuková nahrávka, ktorej obsahom je komunikácia svedka A. G. a syna konateľa žalobcu ohľadom žalovanej sumy, ktorá jednoznačne deklaruje, že žalovaná suma vznikla titulom iného záväzkového vzťahu týkajúceho sa predaja áut medzi týmto svedkom A. G. a synom konateľa žalobcu, napriek tomu súd prvej inštancie na tento dôkaz neprihliadol. Žalovaná počas konania namietala listinné dôkazy predložené žalobcom, a to potvrdenia o odoslaní finančných platieb v časti informácie pre príjemcu, ktoré sa nezhodujú s potvrdeniami predloženými žalovanou. Pokiaľ ide o výpovede žalobcu a svedka H. F., tieto zostali aj naďalej za nedôveryhodné a nepresvedčivé, a to z dôvodu, že tieto si v podstatných bodoch rozporujú, a to najmä v tom, kto finančné prostriedky mal poskytnúť, teda či žalobca alebo syn konateľa žalobcu, ako aj v tom, komu mali byť tieto prostriedky poskytnuté, teda či žalovanej alebo A. G.. Nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby preukazovala reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda že k bezdôvodnému obohateniu z jej strany nedošlo. Žalovaná v konaní riadne preukázala, že finančné prostriedky boli odovzdané A. G., ktorému boli v skutočnosti aj určené. Naproti tomu, žalobca v konaní vôbec nepreukázal, že finančné prostriedky mali byť poskytnuté žalovanej, ani že žalovaná s týmito prostriedkami mala disponovať a už vôbec príčinnú súvislosť medzi poskytnutím finančných prostriedkov žalovanej a majetkovou ujmou na strane žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záverom, že má byť daná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odosielateľom finančných prostriedkov bol práve syn konateľa žalobcu, ktorý na tento účel iba použil účet žalobcu ako miesto odosielateľa, pričom k okolnostiam ohľadom ich zaslania sa konateľ žalobcu nevedel vyjadriť, keď vypovedal iba o skutočnostiach sprostredkovaných od jeho syna. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
9. K odvolaniu žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie žalovanej podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Rovnako súd prvej inštancie správne vyhodnotil pasívnu legitimáciu žalovanej, nakoľko táto ak tvrdila, že bola len „platobné miesto“, že s finančnými prostriedkami v skutočnosti nedisponovala, niesla v tomto smere aj dôkazné bremeno, ktoré neuniesla. Bolo na žalovanej, aby preukázala, kedy a ako sa finančné prostriedky dostali do dispozície svedka G., ktorému boli údajne určené, aby bolo zrejmé, že účet žalovanej bol skutočne použitý len na prijatie peňažných prostriedkov, pričom prostriedky boli okamžite použité pre potreby svedka G.. Účelovosť tvrdení žalovanej podporuje aj jej ďalšie skutkové tvrdenie, že peňažné prostriedky boli prevedené z dôvodu záväzkovo právneho vzťahu iného ako pôžička, ktorý mal byť medzi žalobcom a svedkom G., tieto ale nijako nekonkretizovala a nepreukázala. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že poukázané finančné prostriedky boli vlastníctvom žalobcu. Prevod finančných prostriedkov z účtu žalobcu síce zrealizoval H. F., avšak za súhlasu konateľa žalobcu, preto je žalobca nositeľom hmotného práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Samotná výpoveď svedka A. G. nemohla mať za následok opačný názor súdu, nakoľko vzhľadom na jeho vzťah so žalovanou (partnerský vzťah) a jeho eminentný záujem na výsledku konania, obsah jeho výpovede nie je hodnoverný dôkaz, a to najmä k otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
11. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 47.600 eur s príslušenstvom z dôvodu poskytnutia uvedenej sumy ako pôžičky, ktorá mala byť uzatvorená medzi stranami ústne. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, keď dospel k záveru o nepreukázaní existencie zmluvy o pôžičke medzi stranami, uplatnený nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie majúc za preukázanú aktívnu i pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovanej je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, či napadnutý rozsudok strpí skutkovými vadami a či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.
12. Žalovaná podala odvolanie výslovne z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku, avšak z obsahu odvolacích námietok vyplýva, že žalovaná (mimo iného) namieta, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí vadou nepreskúmateľnosti a súd prvej inštancie pochybil, keď neprihliadol na zvukovú nahrávku rozhovoru svedka H. F. a svedka A. G., čo bezpochyby zakladá i odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e) Civilného sporového poriadku posúdiac odvolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
13. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
14. Podstata odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku spočíva v takej skutočnosti, že ak strana sporu navrhla vykonanie dôkazov, ktoré boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ich nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktoré treba odstrániť.
15. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
17. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
18. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach náležite vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalovanej. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
19. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku. Ak aj žalovaná v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
20. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
21. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovanou v odvolaní namietaných skutočností je postačujúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery podrobne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalovaná s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje, ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.
22. Podstatou odvolacej argumentácie žalovanej bolo namietanie, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a v dôsledku vád v skutkových zisteniach vec nesprávne právne posúdil.
23. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
26. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 47.600 eur s príslušenstvom titulom ústne uzatvorenej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom od žalovanej titulom zmluvy o pôžičke, nie je možné považovať za preukázaný, a preto sa zaoberal možnosťou subsumovania zisteného skutkového stavu pod hmotnoprávne ustanovenia upravujúce bezdôvodné obohatenie. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aktívnu a pasívnu legitimáciu v spore. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v spore žalovaná zdôvodňovala tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odosielateľom peňažných prostriedkov bol syn konateľa žalobcu H. F., ktorý na tento účel iba použil účet žalobcu ako miesto odosielateľa. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaná zdôvodňovala tým, že peňažné prostriedky poukázané na jej účet nepatrili jej, tieto boli určené A. G. zo záväzkovo právneho vzťahu so svedkom H. F. a účet žalovanej slúžil iba ako platobné miesto.
27. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a druhá strana subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno- právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
28. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku v prejednávanej veci aplikoval (mimo iných) ustanovenie § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, že žalobca plnil žalovanej sumu 47.600 eur prevodom na jej bankový účet bez právneho dôvodu (ods. 25. rozsudku súdu prvej inštancie).
29. V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou žalobcu preukázať, že je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok. To znamenalo dokázať, že na jeho úkor bolo (žalovanou) získané bezdôvodné obohatenie.
30. Bezdôvodné obohatenie je v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka aplikovanom súdom prvej inštancie konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. V odseku 1 je pritom vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V odseku 2 tohto ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. Zákon v tomto ustanovení uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia (piata je obsiahnutá v § 454). Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Účelom uvedenej právnej úpravy je predovšetkým zabrániť vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Ak však už bezdôvodné obohatenie vzniklo, právna úprava zabezpečuje povinnosť jeho vydania. Povinným (zodpovedným subjektom) na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, kto sa bezdôvodne obohatil. Oprávneným subjektom, t. j. v prospech ktorého sa vydanie takéhoto obohatenia má uskutočniť, je ten, na úkor koho bezdôvodné obohatenie vzniklo. Vzhľadom na nižšie uvedené závery sa v preskúmavanom prípade jednalo o skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu.
31. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo, musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, je medzi nimi úzka vzájomná väzba. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že platby z jeho účtu na účet žalovanej boli realizované titulom plnenia zo zmluvy o pôžičke, z ktorého tvrdenia mal potom dôkaznú povinnosť preukázať vznik záväzku na strane žalovanej vrátiť poskytnutú pôžičku. Žalovaná naopak tvrdila, že prevod peňažných prostriedkov z účtu žalobcu na jej účet bol uskutočnený z dôvodu, že jej účet bol určený ako platobné miesto za účelom plnenia zo záväzkového vzťahu medzi H. F. a A. G..
32. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď sa ako prvé zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v spore. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že v danej veci pre rozhodnutie bolo podstatnou spornou (znova aj odvolaním nastolenou) otázkou, či účet žalovanej v peňažnom ústave bol určený ako platobné miesto pre platby od H. F. pre A. G. v zmysle skutkových tvrdení žalovanej vznesených v rámci prostriedkov procesnej obrany. Nebolo v konaní sporným, že suma 47.600 eur bola poukázaná z účtu žalobcu v peňažnom ústave na účet žalovanej v peňažnom ústave. Žalovaná namietala, že odosielateľom peňažných prostriedkov bol syn konateľa žalobcu H. F., ktorý na odoslanie peňazí iba použil účet žalobcu, a preto nie je daná aktívna vecná legitimácia v spore. Majiteľom účtu v peňažnom ústave, z ktorého boli peňažné prostriedky prevedené na účet žalovanej, je žalobca, konateľ žalobcu potvrdil vo svojej výpovedi, že peniaze patrili žalobcovi, keď uviedol, že veriteľom je žalobca, tiež potvrdil, že peniaze poukázal jeho syn H. F. po konzultácii s ním. Pokiaľ žalovaná odvodzuje vlastníctvo peňazí zo skutočnosti (ktorá nebola ani sporná), že prevod peňazí realizoval prostredníctvom internet bankingu syn konateľa žalobcu H. F., nie je to postačujúce na záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v spore. Len vykonanie bankovej operácie (prevodu) so súhlasom majiteľa účtu a vlastníka peňažných prostriedkov (žalobcu) bez ďalšieho nemôže viesť k záveru, že osobe, ktorá s peniazmi na účte disponovala, tieto aj patria. V tomto smere obrana žalovanej vyznela nepresvedčivo a odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v spore (ods. 24. rozsudku súdu prvej inštancie).
33. Vo vzťahu k námietke žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nepreukázaní tvrdenia žalovanej, že jej účet v peňažnom ústave bol platobným miestom pre plnenie záväzku H. F. voči A. G. (ods. 23. rozsudku súdu prvej inštancie). Vzhľadom na procesnú obranu žalovanej bolo potrebné dôsledne odlíšiť vzťah medzi žalobcom a žalovanou (vzhľadom na tvrdenia žalobcu o existencii záväzku zo pôžičky, resp. z bezdôvodného obohatenia) a medzi H. F. a A. G. (vzhľadom na tvrdenia žalovanej o existencii bližšie neidentifikovaného záväzku), keďže plnenie poskytnuté na základe určitého právneho dôvodu medzi dvomi subjektami
na bankový účet tretej osoby určený ako platobné miesto, nie je možné považovať za bezdôvodné obohatenie majiteľa tohto bankového účtu na úkor osoby posielajúcej peniaze. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že jej účet v peňažnom ústave bol určený ako platobné miesto za účelom plnenia vyplývajúceho zo záväzkového vzťahu medzi H. F. a A. G., mala z tohto tvrdenia potom dôkaznú povinnosť preukázať ho. Žalovaná dôkazné bremeno v tomto smere neuniesla, keď v konaní nepredložila žiadne relevantné dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia. Napokon aj preukazovanie existencie záväzku medzi H. F. a A. G. sa stalo irelevantným vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku, keďže vlastníkom peňažných prostriedkov prevedených na účet žalovanej nebol H. F. ale žalobca, pričom existenciu akéhokoľvek vzťahu medzi žalobcom a A. G. žalovaná ani len netvrdila. V súdenom spore sa tak nejednalo o plnenie jednej zmluvnej strany (žalobcu) druhej zmluvnej strane (svedkovi A. G.) na účet tretej osoby (žalovanej) v peňažnom ústave predstavujúci platobné miesto. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná v spore (ods. 25. rozsudku súdu prvej inštancie).
34. Žalovaná tiež namietala, že súd prvej inštancie neprihliadol na zvukovú nahrávku, ktorej obsahom je komunikácia medzi svedkom H. F. a svedkom A. G.. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 9.11.2021 zamietol návrh na vykonanie dokazovania prehratím zvukovej nahrávky z dôvodu, že nespĺňa hľadisko zákonnosti, bol získaný bez súhlasu osoby, ktorej sa týka. Odvolací súd uvádza, že nebolo sporným medzi stranami, že zvukovú nahrávku vyhotovil A. G. bez súhlasu H. F., pričom H. F. neudelil súhlas s jej použitím v súdnom konaní. Civilné sporové konanie je v zásade ovládané princípom legality vyjadrenom v Čl. 16 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ktorý sa premieta v celom procesnom postupe súdu vrátane dokazovania. Správnym bol potom postup súdu prvej inštancie, ktorý v rámci svojej diskrečnej právomoci vyslovil neprípustnosť tohto dôkazu a odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi nezohľadnenia tohto dôkazu uvedenými v napadnutom rozsudku (ods. 27. rozsudku súdu prvej inštancie). V súlade so zásadou „ex iniuria ius non oritur“ (z bezprávia nevzniká právo) nemožno pripustiť, aby záznam nelegálne získaný osobou, ktorá nie je stranou sporu a týka sa ďalšej osoby, ktorá tiež nie je stranou sporu, bolo možné legálne využiť ako dôkaz v súdnom konaní. Naviac žalovaná nebola v postavení slabšej strany sporu, pričom primeranosť použitia nezákonne získaného dôkazu žalovaná zdôvodňovala len potrebou riadneho zistenia skutkového stavu, hoci jeho získaním došlo k porušeniu práv tretej osoby. Opodstatnene súd prvej inštancie posúdil takýto dôkaz ako neprípustný.
35. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka A. G. ako nedostatočne hodnoverný dôkaz len na základe partnerského vzťahu so žalovanou. Uvedená odvolacia argumentácia žalovanej nie je náležitá, nakoľko súd prvej inštancie vyhodnotil jeho výpoveď ako nedostatočne hodnoverný dôkaz na prijatie záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej aj s ohľadom na jeho záujem na výsledku konania. Z obsahu svedeckej výpovede A. G. jasne vyplýva, že sa opakovane iniciatívne vyjadroval k tomu, čo sa podľa jeho názoru nestalo („žalovaná sa nestretla s H. F., s konateľom žalobcu, nepoznajú sa, neprebehla žiadna pôžička, ani rozprava o pôžičke“) a snažil sa preukázať sám svoje tvrdenia nezákonne získanou nahrávkou jeho rozhovoru s H. F., opakovane vo svojej výpovedi hodnotil konanie svedka H. F. a opakovane sa vyjadril, že chcel žalovanej preukázať, že neklame a hovorí pravdu. Na druhej strane sa svedok A. G. len značne všeobecne vyjadroval k marginálnej otázka o povahe jeho záväzkového vzťahu so svedkom H. F. („mám niečo s p. H. F.“), jeho odpovede k tomu boli vyhýbavé („bolo to viac zakázok a môžem sa pozrieť do účtovníctva mojich firiem“) s tým, že to nie je podľa neho ani súčasťou pojednávania. Predovšetkým odvolací súd poukazuje, že dôkazy slúžia na preukázanie rozhodujúcich skutočností podstatných pre rozhodnutie vo veci samej a právo predkladať dôkazy majú strany. Svedok nevystupuje v konaní ako subjekt, ktorý má sám preukazovať svoje tvrdenia, keďže nie je stranou v spore a nemá tak záujem na výsledku. V súvislosti s hodnotením svedeckej výpovede A. G., ktorú považoval súd prvej inštancie za nehodnovernú, odvolací súd poukazuje na to, že svedok vypovedá v civilnom sporovom konaní o tom, čo svojimi zmyslami pozoroval, o skutočnostiach tvoriacich predmet výsluchu, teda čo bezprostredne vnímal. Pri dôkaze výpovede svedka súd hodnotí vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k chovaniu pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade, či sa vzájomne doplňujú. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd v zmysle odvolacích dôvodov žalovanej stotožnil s postup súdu prvej inštancie pre záver o nevierohodnosti výpovede svedka A. G.. Je potrebné
odvolacím súdom konštatovať, že súd prvej inštancie pri hodnotení tejto svedeckej výpovedí kládol dôraz na okolnosť, ako sa svedok vyhýbavo vyjadroval o udalostiach, ktorých sa mal osobne zúčastniť a o ktorých vypovedal, vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí, na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, teda do akej miery je výpoveď tohto svedka súladná s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú a pričom súd prvej inštancie túto svedeckú výpoveď nevyhodnocoval izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol k námietke žalovanej o nesprávnom vyhodnotení svedeckej výpovede A. G..
36. Pokiaľ žalovaná v súvislosti s hodnotením dôkazov v odvolaní namietala, že z označenia v potvrdeniach o prijatých platbách „záloha na vozidlo – ERIGOM“ vyplýva, že peňažné prostriedky boli zaslané na jej účet ako záloha na vozidlo, čo má byť (mimo výpovede svedka A. G.) dôkazom, že jej bankový účet slúžil výslovne iba ako platobné miesto, odvolací súd tieto námietky považuje za neopodstatnené. Označenie prijatých platieb nijako neodporuje tvrdeniam konateľa žalobcu, že sa jednalo o finančnú výpomoc s nejakým obchodom s autami, naviac označenie i obchodným názvom žalobcu ERIGOM (pozn. žalobca mal obchodné meno ERIGOM, s.r.o. od 18.3.2009 do 24.4.2023) potvrdzuje tvrdenia žalobcu, že sa jednalo o peniaze žalobcu a nie H. F., ako sa snažila presvedčiť súd žalovaná. Ani odvolacia argumentácia žalovanej, že si výpoveď konateľa žalobcu a svedka H. F. navzájom odporujú najmä v tom, kto mal peňažné prostriedky poskytnúť, nie je opodstatnená, nakoľko obaja zhodne uviedli, že veriteľom je firma ERIGOM, teda žalobca.
37. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o preukázaní získania bezdôvodného obohatenia žalovanej na úkor žalobcu. Odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, ako konštatovať, že žalovaná napriek márnemu poučeniu o jej dôkaznej povinnosti nepredložila v tomto konaní žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia o tom, že bankový účet žalobcu slúžil ako platobné miesto na odoslanie peňažných prostriedkov vo vlastníctve H. F. na bankový účet žalovanej slúžiaci ako platobné miesto pre prijatie peňažných prostriedkov patriacich A. G.. Naopak žalobca preukázal, že vlastné peňažné prostriedky previedol na účet žalovanej; nepodarilo sa mu preukázať, že to bolo titulom zmluvy o pôžičke. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, tak jednoznačne svedčia o tom, že boli dané dôvody na uloženie povinnosti žalovanej vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, preto opodstatnene preskúmavaným rozsudkom žalobe vyhovel v celom rozsahu.
38. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovanou nie sú naplnené.
39. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
40. V priebehu odvolacieho konania žalovaná navrhla prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku z dôvodu, že v rovnakej veci koná vyšetrovateľ I. C. J. A. K. I./XXXXXX-XXX, pričom v tomto trestnom konaní je riešená aj prejudiciálna otázka, a to komu patrila peňažná suma, ktorá je meritom zaplatenia v tomto súdnom konaní.
41. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
42. Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Pre rozhodnutie súdu môže mať často význam otázka, ktorá patrí do právomoci iného orgánu. V istých prípadoch tak súd musí konanie prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia na bezprieťahové odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom a fakultatívnom prerušení konania. Povinnosť súdu prerušiť konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku je nevyhnutné vykladať v intenciách ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, že určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutiami ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Súd je ďalej viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Prerušenie konania v tomto prípade trvá až do momentu, kým predbežná otázka nie je právoplatne s konečnou platnosťou vyriešená.
43. V prejednávanej veci žalovaná navrhla prerušiť konanie do skončenia trestného konania dôvodiac, že v trestnom konaní sa rieši prejudiciálna otázka vlastníctva peňazí. Odvolací súd posudzujúc tento návrh má za to, že nie je daný dôvod na prerušenie konania. Predmetom tohto konania je zaplatenie sumy 47.600 eur, v ktorom konaní vzhľadom na procesnú obranu žalovanej bolo nevyhnutné vyriešiť ako predbežnú otázku aj otázku vlastníctva peňazí, teda aktívnu vecnú legitimácia žalobcu. V preskúmavanom prípade si súd môže otázku vlastníctva, ktorá je pre spor podstatná, vyriešiť aj sám, pričom sa žiada zdôrazniť, že opodstatnenosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nezávisí výlučne a len od zistenia, či pri zaslaní peňazí na účet žalovanej došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie. V trestnom konaní budú orgány činné v trestnom konaní posudzovať otázku konania zainteresovaných osôb z hľadiska trestnoprávnych predpisov a predbežná otázka vlastníctva sa bude v súdenom spore posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom k bezdôvodnému obohateniu môže dôjsť aj konaním, ktoré nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu. V prípade prerušeného konania by sa tiež z časového hľadiska ochrana práv žalobcu realizovala až po právoplatnom skončení trestnej veci s neurčitou dĺžkou konania, a to zvlášť za situácie, že konanie v preskúmavanom prípade trvá šesť rokov (od 18.6.2019). Prerušenie konania za danej procesnej situácie nie je vhodné a ani nevyhnutné, ako sa to snaží navodiť žalovaná. Odvolací súd preto návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol, keď nevzhliadol dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku v odvolacom konaní.
44. Vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne odvolacie dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaná žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozhodnutia o náhrade trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnila (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jej odvolanie dôvodné.
45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil.
46. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).