Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_31S-165-2021.pdf
PDF · 291.38 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/165/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej (sudca spravodajca) a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: ŠPORT PARK s.ro., so sídlom Framborská 12, 010 01 Žilina, IČO: 44818645, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 52791777, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 312483/2021 zo dňa 30.06.2021, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania
1. Mesto Žilina ako správca dane rozhodnutím č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 99 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z.z.“), § 4 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubilo podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku v nadväznosti na zákon č. 582/2004 Z.z. daňovému subjektu -ŠPORT PARK s.r.o. (v tomto konaní v postavení žalobcu) daň z nehnuteľností na rok 2017 vo výške 47.040,85 Eur: I. daň z pozemkov v sume 7.224,85 Eur, II. daň zo stavieb - 39.816,00 Eur, III. daň z bytov - 0,00 Eur spolu daň z nehnuteľností 47.040,85 Eur, ktorý bol žalobca povinný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti v sume prvej splátky - 23.520,42 Eur a v sume druhej splátky 23.520,43 Eur do 31.10.2018. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane rekapituloval priebeh konania nasledovne: správca dane rozhodnutím č. 186367/2017 zo dňa 03.10.2017 podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku na základe zákona č. 582/2004 Z.z. a Všeobecne záväzné nariadenia Mesta Žilina č. 17/2014 o dani z nehnuteľnosti, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje daňovému subjektu 1. určil rozdiel na dani zo stavieb vo výške 39.816,00 Eur, 2. nepriznal oslobodenie od dane z nehnuteľnosti - daň zo stavieb, 3. vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2017 vo výške 47.040,85 Eur. Na základe odvolania žalobcu odvolací orgán rozhodnutie správcu dane zrušil z dôvodu procesného pochybenia rozhodnutím č. 35785/2018 zo dňa 18.01.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací orgán vytkol správcovi dane, že nepristupoval pri vydaní napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 63 Daňového poriadku, v dôsledku čoho bol výrok jeho rozhodnutia zmätočný, v rozpore s právnym predpisom. Správca dane odstránil vytknuté procesné pochybenia a vo veci opätovne rozhodol. Správca
dane vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2017 za nehnuteľnosti uvedené na liste vlastníctva č. XXXX, k.ú. Y., a to:
- pozemok p. č. 4988/001 o výmere 7.663 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok p. č. 4988/017 o výmere 9954 m2 a na pozemku stojacu stavbu so súpis. č. XXXX, popis stavby: Športová hala,
- pozemok p. č. 4988/020 o výmere 4674 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok p. č. 7845/004 o výmere 15.771 m2, druh pozemku ostatná plocha, na ktorý bolo vydané dňa 13.04.2010 stavebné povolenie č. 2977/2010-17531/2010-OSŽP-MT, právoplatné dňa 26.05.2010. Dňa 31.01.2017 žalobca doručil na Mestský úrad v Žiline čiastkové priznanie k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje na rok 2017, v ktorom si pri stavbe Športová hala súp. č. XXXX postavenej na parcele č. 4988/17, zastavané plochy a nádvoria o výmere 9954 m2, evidovanej na LV č. XXXX, k.ú. Y., uplatnil oslobodenie od dane z nehnuteľností s poznámkou: „Zákon 582/2004 Z.z., § 17 ods. 3 písm. b) stavby oslobodené od dane slúžiace ako osvetové zariadenia a zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti, § 2. Správca dane vyzval daňový subjekt na odstránenie nedostatkov daňového priznania, aby predložil doklad preukazujúci, že stavba slúži kultúrno-osvetovému zariadeniu zriadenému ústredným orgánom štátnej správy, samosprávnym krajom alebo obcou, rozhodnutie stavebného úradu o zmene účelu využitia stavby a rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase so zmenou v prevádzkovaní priestorov. Daňový subjekt na výzvu na odstránenie nedostatkov daňového priznania reagoval podaním zo dňa 23.02.2017, ktoré bolo správcovi dane doručené dňa 27.02.2017, nedostatky daňového priznania neodstránil, t.j. doklady požadované správcom dane nepredložil. Správca dane pristúpil k výkonu kontroly Oznámením o začatí daňovej kontroly č. 288/2017-155538/2017-PPN, ktoré bolo daňovému subjektu doručené dňa 28.03.2017, s dátumom začatia daňovej kontroly 26.04.2017. V oznámení bol daňový subjekt opätovne vyzvaný, aby v deň začatia daňovej kontroly predložil všetky doklady, ktorými preukáže, že stavba súpis. číslo XXXX, postavená na parcele 4988/17, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 9954 m2, popis stavby športová hala, evidovaná na LV č. XXXX, k.ú. Y., je stavbou slúžiacou kultúrno- osvetovému zariadeniu, a teda podlieha oslobodeniu od dani z nehnuteľnosti, najmä aby predložil doklad preukazujúci, že stavba slúži kultúrno-osvetovému zariadeniu zriadenému ústredným orgánom štátnej správy, samosprávnym orgánom alebo obcou (napr. nájomná zmluva, zmluva o výpožičke, resp. iný zmluvný typ), rozhodnutie stavebného úradu o zmene účelu využitia stavby, rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase so zmenou v prevádzkovaní priestorov. Na ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 26.04.2017, daňový subjekt uviedol, že výzvu správca dane považuje za nezákonnú v časti predloženia rozhodnutia stavebného úradu a rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase so zmenou v prevádzkovaní priestorov, požadované doklady sú nad rámec zákona, neexistuje žiadna legislatívna podpora, ktorá by takýto postup odôvodňovala, ide o šikanózny výkon práva a vo vecne identickej veci poukázal na existenciu rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1350777/2016 zo dňa 21.07.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.07.2016, v ktorom Finančné riaditeľstvo SR skonštatovalo, že obe športové haly v zmysle predloženej dokumentácie osvetovým zariadením. Situácia oproti roku 2014, ktorý bol posudzovaný Finančným riaditeľstvom, sa v rokoch 2015, 2016 ako aj 2017 v nijakom smere nezmenila. Daňový subjekt uviedol, že využívanie športovej haly na osvetovú činnosť nie je možné považovať v žiadnom prípade za zmenu účelu stavby, ku ktorej by sa mal vyjadrovať stavebný úrad ako aj úrad verejného zdravotníctva, nakoľko nejde o zmenu, ktorá by mohla ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie. S poukazom na ustanovenie § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona ako aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/77/2008 a 3Sžo/228/2010 daňový subjekt konštatoval, že požadované dokumenty správcom dane sú nad rámec zákona, športová hala je dlhodobo využívaná pre účely osvetového zariadenia, nie je využívaná na podnikateľskú alebo športovú činnosť, ide výlučne o osvetovú činnosť, ktorá má neziskový charakter. Žalobca na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2017 doložil zmluvy o univerzálnej sukcesii do rámcových zmlúv o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti uzatvorené dňa 07.04.2016 medzi spoločnosťou SIRS-Projekt a.s. a A.. Z. G., Nadáciou spoločne pre región, Súkromným centrom voľného času a žalobcom ako aj potvrdenia Súkromného centra voľného času, Nadácie spoločne pre región A.. Z. G. dokazujúce, že v zmysle rámcovej zmluvy o spolupráci pri zabezpečovaní výkonu osvetovej činnosti sa priestory športovej haly využívajú nepretržite na výkony osvetovej činnosti a táto zmluva je naďalej platná. K tvrdeniam daňového subjektu na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2017 správca dane uviedol, že požadované doklady, t.j. rozhodnutia stavebného úradu a rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase so zmenou v prevádzkovaní priestorov nie sú nad rámec zákona s poukazom na § 24 ods. 1 písm. a) a b) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
povinne uvádza v daňovom priznaní ako aj iných podaniach podľa osobitných predpisov a skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. Pokiaľ daňový subjekt poukázal na § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona, podľa ktorého zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činnosti, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby, správca dane poukázal na ust. § 85 ods. 1 prvá veta Stavebného zákona, podľa ktorého stavby možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Stavebné povolenie na výstavbu športovej haly - priestory technickej vybavenosti športovej haly bolo vydané dňa 02.04.1985 Mestským národným výborom, odborom územného plánovania pod č. ÚP-1432/C-5961, ktorého súčasťou je o.i. písomnosť označená ako úvodný projekt B.1. Ekonomická správa, v časti 1 Údaje stavby pod písm. a) označenom ako identifikačné údaje stavby sa uvádza: názov stavby: Športová hala Žilina, miesto stavby Žilina, okres Žilina, kraj: Stredoslovenský, odvetvie: Telovýchova. Kolaudačné rozhodnutie na stavbu Športová hala Žilina bolo vydané bývalým Mestským národným výborom, odborom územného plánovania pod č. 1225313330504 zo dňa 13.04.1989. Pokiaľ daňový subjekt tvrdí, že rozhodnutie o zmene účelu využívania stavby, resp. rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva sa vyžaduje iba v prípade, že zmena účelu využitia stavby by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo životné prostredie, uvedené tvrdenie nemá oporu v Stavebnom zákone, a to práve s poukazom na § 85 ods. 1 Stavebného zákona. K tvrdeniu, že sa v predmetnej veci nevyžaduje ani rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, správca dane uviedol, že objekt športové haly je účel šport. Užívanie objektu športovej haly ako kultúrno-osvetového zariadenia je nepochybne zmenou spôsobu užívania stavby, a teda sa vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o zmene účelu využitia stavby, pričom predpokladom užívania stavby je to, aby bola užívania schopná. Správca dane nespochybnil skutočnosť, že v športovej hale sa v minulosti konali aj spoločenské podujatia, avšak tieto aktivity nespadajú pod osvetovú činnosť definovanú zákonom č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti účinného do 31.08.2015 ako i zákonom č. 189/2015 Z.z. účinného od 01.09.2015. Správca dane v rámci vyhľadávacej činnosti si vyžiadal spis Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Žiline, výsledkom ktorého preskúmania bolo zistenie, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Žiline súhlasil s návrhom žiadateľa - Súkromné centrum voľného času na uvedenie priestorov v priestoroch športovej haly so súpisným číslom XXXX, postaveným na parcele registra C č. 4988/17 v k.ú. Y. do prevádzky a súčasne schválil prevádzkový poriadok uvedeného zariadenia. Zo záznamu z vykonanej inšpekcie správca dane zistil, že časť priestorov športovej haly bola sprístupnená, a to šatne spojené so sociálnymi zariadeniami, chodba a časť priestoru haly na prvom nadzemnom podlaží, ostatné časti boli uzamknuté, prípadne oddelené priečkami a sieťou, aby bol zamedzený prístup nepovoleným osobám. Aj s poukazom na prevádzkový poriadok, ktorý sa taktiež nachádza v spise Regionálneho úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Žiline správca dane jednoznačne konštatoval, že športová hala je užívaná na účely športu, je to stavba športového zariadenia, nejedná sa o stavbu užívanú kultúrno-osvetovým zariadením. Daňový subjekt nepredložil rozhodnutie o zmene účelu využitia stavby a stavebný úrad Mesta Žilina nevydal žiadne rozhodnutie o zmene v užívaní stavby. Vo vzťahu k predloženému rozhodnutiu Finančného riaditeľstva č. 1350777/2016 zo dňa 21.07.2016 správca dane konštatoval, že uvedeným rozhodnutím Finančné riaditeľstvo SR na základe podnetu právneho predchodcu daňového subjektu právoplatné rozhodnutie správcu dane - Mesta Žilina č. 175385/2013 zo dňa 26.03.2013 a právoplatné rozhodnutie č. 175389/2014 zo dňa 24.03.2014 zmenilo tak, že daň zo stavieb v prípade športovej haly znížilo v prípade oboch rozhodnutí na nulu. Správca dane poukázal na skutočnosť, že výzva na odstránenie nedostatkov čiastkového priznania sa týkala dane z nehnuteľnosti na rok 2017 a predmetom daňovej kontroly je daň z nehnuteľnosti na rok 2017, a teda sa nejedná o obdobný prípad. Správca dane ohľadom poukazu daňového subjektu, že má zriadený štatút osvetového zariadenia zo dňa 01.07.2015 v zmysle ust. § 5 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 4 písm. d) zákona č. 61/2000 Z.z. poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt si uplatnil oslobodenie stavby športovej haly, ako vyplýva z čiastkového priznania dane z nehnuteľnosti, ako stavby oslobodenej od dane slúžiacej ako osvetové zariadenie v zmysle § 2 zákona č. 61/2000 Z. z. o osvetovej činnosti. Zákon č. 61/2000 Z.z. bol zrušený zákonom č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2015, ktorý v ust. § 3 ods. 1 ustanovil, že zriaďovateľom kultúrno- osvetového zariadenia môže byť ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj alebo obec, t.j. vylúčil možnosť pre právnické alebo fyzické osoby zriadiť kultúrno-osvetové zariadenie. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 189/2015 Z.z. kultúrno-osvetovú činnosť vykonávajú kultúrno-osvetové zariadenia podľa tohto zákona. S poukazom na dôvodovú správu k § 2 ods. 3 zákona č. 189/2015 Z.z., podľa ktorej uvedenými ustanoveniami sa určuje, kto môže vykonávať kultúrno-osvetovú činnosť, ustanovenia
rozlišujú medzi kultúrno-osvetovými zariadeniami (ods. 3) a inými právnickými alebo fyzickými osobami (ods. 4). Inými právnickými alebo fyzickými osobami vykonávajúcimi kultúrno-osvetovú činnosť na základe osobitného záujmu alebo na základe dobrovoľnosti sú napríklad mimovládne neziskové organizácie, podnikateľské subjekty, výrobcovi ľudových umeleckých remesiel, jednotlivci a kolektívy v oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby. Správca dane tvrdenie žalobcu, že dokladom preukazujúcim, že športová hala slúži kultúrno-osvetovému zariadeniu, je štatút osvetového zariadenia, neakceptoval. Štatút, resp. zriaďovacia listina osvetového zariadenia deklaruje len to, že právnická osoba založila osvetové zariadenie, nepreukazuje nijakým spôsobom, že stavba je užívaná konkrétnym kultúrno-osvetovým zariadením zriadeným v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. Správca dane mal za to, že sústavné využívanie športovej haly nie je preukázaním odbornej činnosti osvetového zariadenia. Ku všetkým zmluvám o spolupráci, ktoré daňový subjekt predložil ako dôkazy preukazujúce, že stavba je kultúrno-osvetovým zariadením, správca dane uviedol, že všetky boli uzatvorené za účinnosti zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti účinnom do 30.08.2015 a poukazujú len to, že daňový subjekt iným subjektom (rímsko-katolícka cirkev, farnosť Žilina - mesto, Nadácia spoločne pre región, Súkromné centrum voľného času, Lekár A.. Z. G.), s ktorými uzatvoril Rámcové zmluvy o spolupráci poskytol bližšie nešpecifikované priestory športovej haly, pričom ani jeden z týchto subjektov nebol osvetovým zariadením a ani v súčasnosti nie je kultúrno-osvetovým zariadením. Aby mohli tieto subjekty (A.. Z. G., Nadácia spoločne pre región, Súkromné centrum voľného času) vystupovať ako kultúrne osvetové zariadenia, museli by disponovať zriaďovacou listinou, resp. zakladateľskou listinou vydanou obcou, samosprávnym krajom. V prípade zriaďovateľa, ktorý je Ústredný orgán štátnej správy, by museli disponovať zriaďovacou listinou. Správca dane poukázal na to, že už vo výzve na odstránenie nedostatkov čiastkového priznania k dani z nehnuteľnosti upozornil daňový subjekt na skutočnosť, že zákon č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti bol zrušený zákonom č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.09.2015, ktorý stanovil, že zriaďovateľom kultúrno-osvetového zariadenia môže byť v zmysle § 3 ods. 1 len orgán štátnej správy, samosprávny kraj alebo obec. Podľa zriaďovacej listiny zriaďovateľa Žilinská parkovacia spoločnosť ako aj štatútu zakladateľa SIRS - Project a.s. a štatútu zakladateľa ŠPORT PARK s.r.o. (žalobca) boli tieto zariadenia založené podľa zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti. Ohľadom argumentácie daňového subjektu o potrebnej aplikácii ustanovenia § 8 zákona č. 189/2015 Z.z. správca dane uviedol, že uvedené ustanovenie je potrebné vnímať v kontexte s ust. § 8 ods. 2 zákona č. 189/2015 Z.z., podľa ktorého kultúrno-osvetové zariadenie so všeobecným zameraním alebo kultúrno-osvetové zariadenie so špecializovaným zameraním, okrem hvezdárne alebo planetária zriadené pred 1. septembrom 2015, alebo obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je takýmto kultúrno-osvetovým zariadením, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 189/2015 Z.z. o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení do 31. decembra 2015. Napriek tomu, že uvedené prechodné ustanovenia uložili povinnosť dovtedajším osvetovým zariadeniam požiadať Národné osvetové centrum o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení, a to najneskôr do 31.12.2015, ani k dnešnému dňu nebol z takejto evidencie dostupný údaj o osvetovom zariadení žalobcu alebo predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti. Osvetové zariadenie založené zakladateľom ŠPORT PARK s.r.o. de facto neexistuje, pretože nie zapísané v zozname kultúrno-osvetových zariadení. Všeobecne záväzné nariadenie Mesta Žilina č. 17/2014 o dani z nehnuteľnosti, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje upravuje oslobodenie od dane z nehnuteľnosti v článku 11 ods. 3, v zmysle ktorého od dane sú oslobodené stavby alebo byty slúžiace zariadenia na rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, výstavné siene a osvetové zariadenia. Oslobodenie od dane správca dane ustanovil na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane alebo oslobodiť od dane zo stavieb alebo od dane z bytov podľa písm. b) aj stavby alebo byty slúžiace školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že od dane sú oslobodené všetky nehnuteľnosti tam uvedené, bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom, avšak musia slúžiť školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, resp. byť užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia. Zákon č. 189/2015 Z.z. rozlišuje kultúrno-osvetové zariadenie a subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Od dane z nehnuteľnosti sú oslobodené stavby užívané kultúrno-osvetovými
zariadeniami, nie subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Daňový subjekt nepredložil doklad o tom, že stavba slúži kultúrno-osvetovému zariadeniu zriadenému ústredným orgánom štátnej správy, samosprávnym krajom alebo obcou. Zákon č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti účinný do 31.08.2015 ako i zákon č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti účinný od 01.09.2015 definuje kultúrno-osvetové zariadenia len z hľadiska odborného zamerania. Gramatickým výkladom je možné dospieť k záveru, že osvetové zariadenie, resp. kultúrno-osvetové zariadenie je účelové zariadenie určené na realizáciu kultúrno-osvetovej činnosti a poskytovaniu kultúrnych služieb ako budova, v ktorej sídli kultúrno-osvetová organizácia vykonávajúca alebo poskytujúca kultúrne služby. Daňový subjekt túto podmienku nespĺňa. Síce založil kultúrno-osvetové zariadenie, avšak ani nevykonáva ani neposkytuje kultúrne služby, pričom priestor športovej haly poskytuje tretím subjektom, ktoré však nie sú kultúrno-osvetovým zariadením v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. Správca dane sa nestotožnil s definíciou daňového subjektu, podľa ktorého športovou halou sa rozumie kultúrno-vzdelávacie zariadenie zamerané na vytváranie a prehlbovanie telovýchovnej činnosti zameranej na osvetovú činnosť, ktorá nie je svojim poslaním zameraná na komerčnú podnikateľskú činnosť daňového subjektu, t.j. nie na účel dosahovania zisku, ale udržiavanie a pozdvihovanie hodnôt kultúrneho dedičstva v podobe nielen športových aktivít, ale aj rozvoja duchovnej osvety a vzdelávania mládeže. Správca dane poukázal na ustanovenie § 3 písm. o) zákona č. 440/2015 Z.z. o športe, podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie športovou infraštruktúrou štadión, športová hala, športové ihrisko, telocvičňa a iné kryté alebo otvorené športové zariadenie určené na vykonávanie športu. Dospel k záveru, že i šport má zásluhu pri prevencii proti spoločenských javov a drogových závislostí, avšak nezvyšuje všeobecnú kultúrnu a vzdelanostnú úroveň, jeho úloha je iná a vyplýva z definície v § 3 písm. t) zákona č. 440/2015 Z.z., podľa ktorého športom sa rozumejú všetky formy telesných aktivít, ktoré prostredníctvom príležitostnej účasti alebo organizovanej účasti vedú k preukazovaniu alebo zvyšovaniu telesných zdatností a duševnej pohody formou sociálnej väzby alebo umožňujú dosahovať výsledky v súťažiach na všetkých úrovniach. Správca dane neuznal ako dôkazy preukazujúce nárok na oslobodenie predmetnej stavby doklady predložené daňovým subjektom dňa 23.02.2017 ako i doklady predložené správcovi dane na ústnom pojednávaní dňa 26.04.2017. Listom zo dňa 10.05.2017, ktorý žalobca prevzal dňa 15.05.2017, bol oboznámený so skutočnosťami zistenými daňovou kontrolou, ku ktorým podal daňový subjekt správcovi dane vyjadrenie, ktoré mu bolo doručené dňa 30.05.2017, v ktorom nesúhlasil s argumentom správcu dane o potrebe predloženia dokladu zo stavebného úradu o zmene účelového určenia predmetnej stavby na osvetové zariadenia a s tým súvisiaceho súhlasu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, ďalej s argumentáciou správcu dane o potrebe dokladov preukazujúcich, že stavba sa využíva ako osvetové zariadenie. Správca dane v reakcii na jednotlivé argumenty uvedené daňovým subjektom zdôraznil, že daňový subjekt viaže povoľovacie konanie zo strany stavebného úradu len na také zmeny stavby, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, avšak z ust. § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona jednoznačne vyplýva, že za zmenu účelu užívania stavby sa považuje
- zmena v spôsobe užívania
- zmena spôsobu užívania prevádzkového zariadenia
- zmena spôsobu alebo podstatné rozšírenie výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo životné prostredie. Doplnkové využitie predmetnej stavby na kultúrno-osvetovú činnosť, resp. rozšírenie spôsobu využitia predmetnej stavby na kultúrno-osvetovú činnosť je nepochybne takou zmenou, ktorá „vybočuje“ z účelu určenom v kolaudačnom rozhodnutí, resp. stavebnom povolení vydanom na predmetnú stavbu športovej haly. Navyše daňový subjekt si uplatnil oslobodenie na celkovú výmeru zastavanej plochy športovej haly, takže jeho tvrdenie, že stavba sa len doplnkovo využíva ako kultúrno-osvetové zariadenie bez toho, aby došlo k tomu, že stavba sa už na svoj pôvodný účel nevyužíva, je v rozpore s podaným čiastkovým priznaním daňového subjektu k dani z nehnuteľnosti zo dňa 31.01.2017, v ktorom stavbu označil ako stavbu slúžiacu osvetovému zariadeniu, pričom ako výmeru podlahových plôch stavby oslobodenej od dane zo stavieb uviedol celkovú výmeru zastavanej plochy. Uvedenému výkladu správcu dane neodporujú ani právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/33/2014, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/372/2013, z ktorých záverov daňový subjekt vyvodzuje, že stavebné povolenie je potrebné len v prípade, že zmena užívania stavby mať vplyv na životné prostredie, život a zdravie ľudí, bezpečnosť práce a technických zariadení. Správca dane zdôraznil, že zo spojky „aj“ je možné vyvodiť, že nielen zmena spôsobu alebo podstatné rozšírenie výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo životné prostredie si vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu, ale rozhodnutie si vyžaduje aj zmena spôsobu užívania a zmena prevádzkového zariadenia. K rozhodnutiu Finančného riaditeľstva číslo
1350777/2016 zo dňa 21.07.2016 a číslo 1350721/2016 zo dňa 21.07.2016, na ktoré opakovane poukazoval daňový subjekt, správca dane uviedol, že Finančné riaditeľstvo svojimi rozhodnutiami zmenilo rozhodnutie správcu dane, v ktorých bola daňovému subjektu vyrubená daň za rok 2013 a za rok 2014, na základe podnetu zo dňa 17.05.2016. Finančné riaditeľstvo SR oprelo svoje rozhodnutia o zákon č. 582/2004 Z.z. účinný do 15.10.2014 s tým, že tento neupravoval spôsob a lehotu na uplatnenie nároku na zníženie alebo oslobodenie od dane, a teda nie je dôvodné nepriznať nárok na oslobodenie predmetnej stavby na základe skutočností uvedených v podaní zo dňa 17.05.2016. Hoci Finančné riaditeľstvo SR v odôvodnení týchto rozhodnutí skonštatovalo, že stavba športovej haly spĺňa podmienky oslobodenia podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. v nadväznosti na článok 11 VZN číslo 21/2012, otázkou existencie rozhodnutia stavebného úradu o zmene účelu využitia stavby a rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase so zmenou v prevádzkovaní priestorov sa vôbec nezaoberalo. K argumentácii daňového subjektu, že roky 2013 a 2014 sú z pohľadu skutkovej a právnej situácie totožné s rokom 2017, správca dane uviedol, že totožné nie sú, a to aj s poukazom na to, ako už uviedol správca dane, že dňa 01.09.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti, ktorým bol zrušený zákonom č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti. Zákon č. 189/2015 Z.z. ustanovil, že zriaďovateľom kultúrno-osvetového zariadenia môže byť v zmysle § 3 ods. 1 tohto zákona len orgán štátnej správy, samosprávy alebo obec. Je evidentné, že Finančné riaditeľstvo SR rozhodovalo o zmene rozhodnutí správcu dane za rok 2013 a 2014, takže otázku zriaďovateľa kultúrno-osvetového zariadenia neposudzovalo z pohľadu zákona č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti a taktiež sa nezoberalo otázkou, či stavba športovej haly spĺňa podmienky na jej užívanie z pohľadu potreby rozhodnutí stavebného úradu, resp. z Regionálneho úradu verejného zdravotníctva. V súvislosti s námietkou daňového subjektu ohľadom porušenia povinnosti správcu dane rozhodovať v skutkovo a právne obdobných veciach predvídateľne t.j. prijímať rovnaké rozhodnutia a pokiaľ má záujem sa od svojich prvších rozhodnutí odchýliť, môže tak urobiť len vo výnimočných prípadoch a výlučne za predpokladu jasného, logického a precízneho odôvodnenia s poukazom na judikatúru Najvyššieho ako aj Ústavného súdu (predovšetkým nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS28/09 z 09.07.2009) správca dane uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR týkajúca sa princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania je správcovi dane známa a je mu známa aj judikatúra týkajúca sa legitímneho očakávania vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej moci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/163/2010 zo dňa 02.06.2011), z ktorých vyplýva, že z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány si nemôžu bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. Je potrebné zdôrazniť, že hoci z legitímnych očakávaní v pomere k právnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako vo veci skutkovo a právne podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému orgánu daná diskrečná právomoc. Správca dane konštatoval, že podrobne zdôvodnil tak v oboznámení ako aj v protokole, z akých dôvodov nepovažuje subjekty, s ktorými daňový subjekt uzatvoril rámcové zmluvy za kultúrno-osvetové zariadenia a tiež to, prečo činnosť vykonávaná subjektmi nie je kultúrno-osvetovou činnosťou v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 189/2015 Z.z. kultúrno-osvetovú činnosť vykonávajú kultúrno- osvetové zariadenia podľa tohto zákona. Podľa tohto zákona sú kultúrno-osvetovými zariadeniami zariadenia, zriadené Ústredným orgánom štátnej správy alebo zriadené alebo založené vyšším územným celkom, resp. obcou. K tvrdeniu daňového subjektu, že ak by si tento osvojil argumentáciu mesta správcu dane smerujúcu k tomu, že bez toho, aby boli tieto subjekty samé kultúrno-osvetovými zariadeniami, nie je možné ich činnosť považovať za osvetovú činnosť, znamenalo by to, že v každom osvetovom zariadení by mohli vykonávať iba a výlučne iné osvetové zariadenia, resp. iba a výlučne zamestnanci konkrétneho osvetového zariadenia, správca dane uviedol, že nič takéto netvrdil. Činnosti kultúrno-osvetového zariadenia sú vymedzené v § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z., podľa ktorého kultúrno-osvetové zariadenie najmä a) poskytuje metodické poradenstvo v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti b) podporuje činnosť kolektívov a jednotlivcov z oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby c) zabezpečuje postupové súťaže a prehliadky d) realizuje vzdelávacie, prezentačné a súťažné podujatia v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti
e) vyhľadáva, uchováva, ochraňuje, sprístupňuje dokumentuje, inventarizuje a tvorivo využíva nehmotné kultúrne dedičstvo. Aby konkrétne kultúrno-osvetové zariadenie mohlo vykonávať činnosti vymedzené v § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z., musí disponovať personálnou, finančnou a odbornou stránkou, čo vyplýva i z dôvodovej správy k zákonu č. 189/2015 Z.z., kde sa k § 4 ods. 2 uvádza, že v odseku 2 sa upravuje povinnosť zriaďovateľa alebo zakladateľa kultúrno-osvetového zariadenia určiť hlavnú činnosť kultúrno-osvetového zariadenia v súlade s § 2 ods. 1; určiť územnú pôsobnosť, odborné zameranie kultúrno-osvetového zariadenia; vydať zriaďovaciu listinu alebo zakladateľskú listinu alebo štatút kultúrno-osvetového zariadenia; vykonávať kontrolu činnosti o hospodárení kultúrno-osvetového zariadenia. Zriaďovateľ je zároveň povinný zabezpečiť činnosť kultúrno-osvetového zariadenia po materiálno-technickej, personálnej, odbornej a finančnej stránke. Táto povinnosť mu vyplýva z iných platných právnych predpisov. K tvrdeniu daňového subjektu, že v priestoroch predmetnej budovy vykonáva daňový subjekt v spolupráci so svojimi zmluvnými partnermi dlhodobo činnosť, ktorú možno materiálne stotožniť s činnosťou - neformálne vzdelávanie a prevencia negatívnych spoločenských javov, správca dane uviedol, že kultúrno-osvetové zariadenie je inštitúcia, a že kultúrna osvetová činnosť nepredpokladá, že subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť budú túto činnosť vykonávať na základe zmluvného vzťahu s daňovým subjektom ako vlastníkom predmetnej stavby. Povinnosť zriaďovateľa alebo zakladateľa kultúrno-osvetového zariadenia je vymedzená v § 3 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z. a zmluvný vzťah so subjektmi „vykonávajúcimi osvetovú činnosť“ nenahrádza činnosť vymedzenú v § 3 ods. 5 zákona o kultúrno-osvetovej činnosti. Ohľadom tvrdenia daňového subjektu, že správca dane nevykonal ani minimálne dokazovanie vo veci skutočného charakteru reálne vykonávanej činnosti týchto subjektov v priestoroch predmetnej budovy, správca dane uviedol, že takéto dokazovanie považuje za nadbytočné, keďže ani daňový subjekt ani subjekty, s ktorými má daňový subjekt uzatvorené zmluvy o spolupráci nie sú kultúrno-osvetovými zariadeniami. Aj keby správca dane pripustil, že subjekty s ktorými má daňový subjekt uzatvorené zmluvy o spolupráci vykonávajú kultúrno-osvetovú činnosť od dane sú oslobodené stavby slúžiace kultúrno-osvetovým zariadeniam, nie subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. V súčasnosti účinný zákon č. 189/2015 Z.z. ani neuvažuje o existencii kultúrno-osvetového zariadenia zriadeného iným subjektom ako subjektmi uvedenými v § 3 ods. 1 zákona. Vyplýva to zo systematiky a znenia zákona, keď sa nikde v zákone neuvádza postavenie a činnosť kultúrno-osvetových zariadení zriadených iným subjektom ako subjektmi uvedenými v § 3 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. K tvrdeniu daňového subjektu, že zákon č. 189/2015 Z.z. nespája absenciu zápisu kultúrno-osvetového zariadenia zriadeného pred 01.09.2015 do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení absolútne žiadny právny následok a už vôbec nie správcom dane tvrdenú neexistenciu kultúrno-osvetového zariadenia zriadeného pred 01.09.2015 a že predpokladom vzniku takéhoto následku by muselo byť jeho konštatovanie v texte právnej normy, správca dane uviedol, že zákonodarca zrejme nepovažoval za potrebné explicitne vyjadriť k právnej norme taký následok, keď výslovne v § 2 ods. 3 ustanovil, že kultúrno-osvetovú činnosť vykonávajú kultúrno-osvetové zariadenia podľa tohto zákona a právnické a fyzické osoby v odstavci 4 označil ako subjekty, ktoré môžu vykonávať kultúrno-osvetovú činnosť. Správca dane v protokole dôkazy vyhodnotil tak, že daňovému subjektu nevzniklo právo na oslobodenie od dane zo stavieb na stavbu športová hala súpis. č. XXXX postavenej na parcele č. 4988/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 9954 m2 evidovanej na LV č. XXXX, k. ú. Y.. Uplatnením oslobodenia došlo k porušeniu článku 11 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 17/2014 o dani z nehnuteľnosti, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje vydaného na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. Protokol z daňovej kontroly bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly písomnosťou zo dňa 24.07.2017. Dňa 14.07.2017 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie daňovníka k protokolu. Správca dane oznámil daňovému subjektu, že ústne pojednávanie vo veci prerokovania písomného vyjadrenia daňového subjektu ku kontrolným zisteniam uvedeným v protokole sa uskutoční dňa 26.09.2017. Vo vyjadrení k protokolu daňový subjekt poukázal na svoje podanie zo dňa 29.05.2017, v ktorom zopakoval tvrdenia uvedené v podaní zo dňa 29.05.2017, pričom toto vyjadrenie doplnil o ďalšie tvrdenia. Vzhľadom na to, že daňový subjekt vo svojom vyjadrení k protokolu zo dňa 10.08.2017 poukázal na svoje podanie zo dňa 29.05.2017, pričom v tomto podaní odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia, správca dane prebral do zápisnice všetky vyjadrenia žalovaného ako i stanovisku správcu dane k nim. Keďže vyjadrenie daňového subjektu zo dňa 10.08.2017 k protokolu z daňovej kontroly obsahovalo aj tvrdenia, s ktorými sa už správca dane vysporiadal, správca dane prebral zo zápisnice len tie tvrdenia daňového subjektu, ku ktorým doposiaľ
nezaujal stanovisko. Správca dane vo vyjadrení k vyjadreniu daňového subjektu zo dňa 10.08.2017 uviedol nasledovné: Ad1: Tvrdenie daňového subjektu, že doplnková činnosť tak, ako ho použil daňovník, bola myslená z materiálneho, resp. vecného hľadiska a nie z hľadiska výmery, je v rozpore s tvrdením daňovníka vo svojom vyjadrení zo dňa 29.05.2017, v ktorom uviedol, že využívanie predmetnej stavby na kultúrno- osvetovú činnosť predstavuje len jej doplnkové využitie bez toho, aby došlo k tomu, že stavba sa na svoj pôvodný účel už nevyužíva. Pokiaľ by aj išlo o stavbu slúžiacu športu aj kultúrno-osvetovej činnosti, išlo by o stavbu využívajú na viaceré účely. Pre zariadenie takejto stavby do predmetu stavieb sa neposudzuje stavby ako celok, ale rozdelí sa na časti podľa rôznych účelov jej využitia. Správca dane uviedol, že trvá na stanovisku vyjadrenom v protokole z daňovej kontroly zo dňa 17.07.2017 s tým, že nejde o stavbu slúžiacu kultúrno-osvetovému zariadeniu. Ad2: Ak by si správca dane osvojil argumentáciu daňového subjektu, že požiadavky a podmienky, za ktorých je vlastník nehnuteľnosti povinný požiadať stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o zmene v užívaní stavby a tak, ako tieto vyplývajú z ustanovení § 85 Stavebného zákona sú dané absolútne nezávisle od toho, či si vlastník nehnuteľnosti uplatňuje alebo neuplatňuje akýkoľvek nárok na oslobodenie od akejkoľvek dane, musel by pripustiť aj to, že ktorýkoľvek daňový subjekt by si mohol na akúkoľvek stavbu, ktorá podlieha dani zo stavieb, uplatniť oslobodenie od dane s tým, že ide o stavbu slúžiacu kultúrno-osvetovému zariadeniu. Mohlo by ísť o stavbu garáže, záhradnej chatky, pričom by stačilo, ak by v aktuálnom zdaňovacom období doložil zakladateľskú listinu osvetového zariadenia založeného podľa zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti účinným do 31.08.2015, čo je zjavný nezmysel. Správca dane zotrval na stanovisku vyjadrenom v protokole z daňovej kontroly zo dňa 17.07.2017. Ad3: K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo33/2014 správca dane zaujal stanovisko v protokole z daňovej kontroly zo dňa 17.07.2017 a na svojom stanovisku trval. Ad4: K rozhodnutiam Finančného riaditeľstva SR správca dane zaujal stanovisko v protokole z daňovej kontroly zo dňa 17.07.2017 a na svojom stanovisku trval. Ad5: K poukazu daňovému subjektu na článok 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky správca dane uviedol, že koná spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, konkrétne daňový poriadok. Tým, že správca dane požaduje od daňového subjektu preukázať skutočnosti potrebné pre posúdenie toho, či daňový subjekt spĺňa podmienky na oslobodenie od dane, nepostupuje nezákonne a nezbavuje adresáta práva jeho subjektívnych práv a nárokov. Správca dane postupuje v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Na ústnom pojednávaní daňový subjekt uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava vyjadrení uvedených v písomnej komunikácii ako aj prednesení na doterajších ústnych pojednávaniach. Zdôraznil, že preukázal dôvodnosť priznania oslobodenia za nehnuteľnosť z dôvodu, že ide osvetové zariadenie založené za účinnosti zákona č. 61/2000 Z.z. a na uvedenej skutočnosti nič nemení ani novela zákona a zavedenie nových pravidiel zákonom č. 189/2015 Z.z. V zmysle dôvodovej správy ako aj § 7 a 8 uvedeného zákona považuje dovtedy založené osvetové zariadenia za založené v súlade so zákonom. Evidenčná povinnosť uvedená v § 8 ods. 2 nemá za následok zrušenie ani zánik osvetového zariadenia. Ide len o sumarizáciu osvetových zariadení a vytvorenie centrálneho zoznamu osvetových zariadení vedeného ministerstvom. S uvedenými pripomienkami správca dane nesúhlasil, nakoľko daňový subjekt neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na kontrolné zistenia uvedené v protokole na preukázanie oprávnenosti nároku daňového subjektu na oslobodenie stavby od dane zo stavieb. Správca dane s poukazom na ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 6, § 24 ods. 1 písm. a) a b), § 24 ods. 2, 3, 4 , § 17 ods. 7, § 24 ods. 4 Daňového poriadku a 17 ods. 7 zákona č. 582/2004 Z.z. zhrnul, že postupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, riadne zistil skutkový stav, pričom aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Dôkazy hodnotil jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Daňový subjekt nepredložil doklady požadované správcom dane a dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil, správca dane neuznal ako dôkazy, ktoré by preukazovali nárok na oslobodenie od dane zo stavieb. Hoci daňový subjekt v podanom daňovom priznaní deklaroval, že stavba športovej haly je oslobodená od dane, nepredložil požadované doklady, neuniesol dôkazné bremeno, keď nepredložil žiadny hodnoverný doklad, ktorým by zistenia správcu dane spochybnil. Z dokladov, ktoré si správca dane zaobstaral, t.j. stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva o súhlase s návrhom na uvedenie priestorov do prevádzky
a schválenie prevádzkového poriadku mal jednoznačne preukázané, že stavba športovej haly nie je stavbou užívanou kultúrno-osvetovým zariadením, ale ide o stavbu športového zariadenia, a to aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/77/2008 ako aj sp. zn. 3Sžo/228/2010, na ktoré poukázal i sám daňový subjekt. Na doklady predložené daňovým subjektom špecifikované ako „súpis kontrolovaných dokladov - písomnosti predložených ku kontrole“ správca dane z dôvodov uvedených v prvostupňovom rozhodnutí neprihliadol a vyhodnotil ich v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku ako nemajúce ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Daňovému subjektu nevzniklo právo na oslobodenie od dane zo stavieb na stavbu športová hala súpisné číslo XXXX postavenej na parcele číslo 4988/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 9954 m2 evidovanej na LV č. XXXX k. ú. Žilina. Uplatnením oslobodenia došlo k porušeniu článku 11 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 17/2014 vydaného na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z.
2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 312483/2021 zo dňa 30.06.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Mesta Žilina č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018 potvrdilo. Žalovaný poukázal na to, že (pozn. súdu: pôvodne) rozhodnutím č. 527720/2018 zo dňa 18.09.2018 zrušil rozhodnutie Mesta Žilina č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že hoci správca dane v odôvodnení rozhodnutia obšírne argumentoval skutočnosti a zistenia, ktoré zobral do úvahy pri vyrubení dane z nehnuteľnosti a reagoval na všetky námietky daňového subjektu vznesené počas výkonu daňovej kontroly, pri vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2017 vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepreukázal, že predmetná stavba - športová hala v roku 2017 skutočne nebola využívaná v súlade so štatútom osvetového zariadenia zo dňa 31.12.2012, resp. zo dňa 01.07.2015 a nedostatočne doplnil dokazovanie spornej skutočnosti. Podľa názoru žalovaného (pozn. súdu: následne v mimo odvolacom konaní MF SR neakceptovaného pre nezákonnosť) mal správca dane v záujme preukázania nesplnenia podmienok oslobodenia predmetnej stavby od dane zo stavieb vykonať ďalšie dokazovanie, spočívajúce vo vypočutí osôb, ktoré daňový subjekt označil ako subjekty, ktoré v priestoroch predmetnej stavy vykonávali v roku 2017 kultúrno-osvetovú činnosť. Správca dane podal na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky podnet na preskúmanie rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 527720/2018 zo dňa 18.09.2018 mimo odvolacieho konania, v ktorom z dôvodov v ňom uvedených žiadal, aby Ministerstvo financií SR v konaní podľa § 77 Daňového poriadku rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 527720/2018 zo dňa 18.09.2018 zrušilo. Ministerstvo financií SR rozhodnutím č. MF/009244/2019-726 zo dňa 18.12.2020 zrušilo rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 527720/2018 zo dňa 18.09.2018 a vec vrátilo Finančnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa názoru Ministerstva financií SR odvolací orgán nedostatočne posúdil rozhodujúce skutočnosti a nepreveril skutočnosti zistené daňovou kontrolou, keď zrušil rozhodnutie Mesta Žilina č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018, čím konal v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom. Za zásadnú považoval otázku posúdenia, či stavba s účelom využitia, ktorú priznal daňovník v podanom daňovom priznaní k dani zo stavieb, je podľa VZN Mesta Žilina oslobodená od dane zo stavieb alebo nie je. Ministerstvo financií SR považovalo dokazovanie zo strany správcu dane za dostatočne vyčerpávajúce a úlohou odvolacieho orgánu v ďalšom konaní bolo posúdenie, či stav právny (napr. existencia štatútu osvetového zariadenia, zmluvné vzťahy s partnermi, ktorí majú vykonávať osvetovú činnosť) je z hľadiska existujúcich dôkazov zhodný aj so stavom skutkovým (t. z. či sa osvetová činnosť skutočne vykonáva). Ministerstvo financií SR zaviazalo žalovaného, aby posúdil vzťah medzi zdanením predmetnej stavby za roky 2013 a 2014 z rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1350777/2016 zo dňa 21.07.2016 a z rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1350721/2016 zo dňa 21.07.2016 voči inému daňovníkovi a aktuálnym rozhodnutím Mesta Žilina č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018, ktoré Finančné riaditeľstvo SR zrušilo rozhodnutím č. 527720/2018 zo dňa 18.09.2018. V predmetnej veci žalovaný napadnutým rozhodnutím opätovne (druhýkrát) rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Mesta Žilina č. 186367/2017 zo dňa 22.05.2018. Žalovaný zreprodukoval podstatnú argumentáciu žalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, priebeh a zistenia správcu dane ako aj ich vyhodnotenie učinené správcom dane; konštatoval, že žalobca namietal, že správca dane odmietol akceptovať nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu - stavbu súp. č. XXXX, slúžiacu ako osvetové zariadenie v zmysle pôvodne platného zákona č. 61/2000 Z.z. resp. aktuálne platného zákona č. 189/2015 Z.z., keďže žalobca nepredložil doklad zo stavebného úradu o zmene účelového určenia predmetnej stavby na osvetové zariadenie a s tým súvisiaci súhlas Regionálneho úradu verejného zdravotníctva s takouto zmenou, žalobca nepredložil doklady preukazujúce, že predmetná stavba sa
využíva ako osvetové zariadenie, rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1350777/2016 zo dňa 21.07.2016 a č. 1350721/2016 zo dňa 21.07.2016, ktoré riešili otázku oslobodenia predmetnej stavby od dane zo stavieb za roky 2013 a 2014, nemožno na rok 2017 aplikovať, osvetové zariadenie založené odvolávajúcim sa a prevádzkované v priestoroch stavby neexistuje, pretože nie je zapísane v zozname kultúrno-osvetových zariadení v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z., a to napriek tomu, že aj z pohľadu správcu dane je nesporné, že toto sa považovalo za osvetové zariadenie v zmysle zákona č. 61/2000 Z.z. Žalobca v jednotlivých častiach odvolania uviedol skutočnosti a dôkazy, ktorými namietal vyššie uvedenú argumentáciu správcu dane, prečo neuznal odvolávajúcemu sa splnenie podmienok oslobodenia predmetnej stavby - športovej haly od dane zo stavieb. Žalobca mal za to, že využívaním športovej haly na kultúrno-osvetovú činnosť v žiadnom prípade nedošlo k zmene v spôsobe užívania predmetnej stavby tak ako to definuje Stavebný zákon, preto požiadavky a podmienky, za ktorých je vlastník nehnuteľnosti povinný požiadať stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o zmene v užívaní stavby, sú dané absolútne nezávisle od toho, či si vlastník nehnuteľnosti uplatňuje alebo neuplatňuje nárok na oslobodenie od akejkoľvek dane. Žalobca nesúhlasil so správcom dane, že nepredložil doklady preukazujúce využívanie predmetnej stavby ako osvetového zariadenia. Poukaz na znenie ustanovenia zákona č. 61/2000 Z.z., teda na skutočnosť, že predmetná stavba bola v kontrolovanom zdaňovacom období využívaná na osvetovú činnosť, čo žalobca preukázal predložením rámcových zmlúv o spolupráci pri zabezpečovaní výkonu osvetovej činnosti, pričom správca dane túto skutočnosť nepreveril vykonaním dokazovania výpoveďami označených osôb, ktoré v priestoroch športovej haly vykonávali kultúrno-osvetovú činnosť. Mal za to, že správca dane sa v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia neriadil názorom Ministerstva financií SR, ktoré uviedlo v rozhodnutiach č. MF/007807/2018-726 a č. MF/007808/2018 zo dňa 23.04.2018 a to, že v danom prípade je potrebné skúmať reálne vykonávanie osvetovej činnosti a nie len formálne záležitosti. Žalobca namietal, že správca dane v napadnutom rozhodnutí nijakým zrozumiteľným spôsobom neodôvodnil, z akej právnej normy vyplýva, že v rokoch 2013 a 2014 nebolo potrebné pre účely oslobodenia od predmetnej dane disponovať správcom dane požadovanými rozhodnutiami a dokladmi, zatiaľ čo v roku 2017 je to už potrebné. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nezákonné, nakoľko vychádza z nesprávnych a súčasne nedostatočne odôvodnených právnych záverov, vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, narúša princípy právnej istoty, nakoľko sa odchyľuje od predchádzajúcich obdobných rozhodnutí nadriadených orgánov verejnej moci a správy bez toho, aby bol zdôvodnený tento odklon a minimálne vo vzťahu k argumentácii správcu dane je celkom jednoznačne úplne arbitrárne a svojvoľné. K jednotlivým odvolacím námietkam zaujal žalovaný nasledovné stanovisko: Pokiaľ žalobca namietal, že argument správcu dane o potrebe predloženia dokladu zo stavebného úradu o zmene účelového určenia predmetnej stavby určenia predmetnej stavby na osvetové zariadenie a s tým súvisiaceho súhlasu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva s touto zmenou, nie je v žiadnom prípade zmenou účelu stavby, ku ktorému by sa mal vyjadrovať stavebný úrad ani úrad verejného zdravotníctva, nakoľko využívanie športovej haly na kultúrno-osvetovú činnosť v žiadnom prípade nedošlo k zmene spôsobu užívania predmetnej stavby, tak ako to definujú ustanovenia Stavebného zákona, keď v danom prípade nedošlo z materiálneho hľadiska k žiadnej zmene v spôsobe využívania predmetnej stavby, ale iba výlučne k rozšíreniu spôsobu využívania predmetnej stavby, a to bez toho, aby bol primárny účel využívania predmetnej stavby akýmkoľvek spôsobom, či pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle, dotknutý, žalovaný mal za to, že žalobca neuviedol iné skutočnosti ako tie, s ktorými sa správca dane vysporiadal v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že objekt športovej haly je účelovo určený na šport, uvedené vyplýva zo stavebného povolenia na výstavbu športovej haly vydaného dňa 02.04.1985. Užívanie objektu športovej haly ako kultúrno-osvetového zariadenia je nepochybne zmenou spôsobu užívania stavby, teda sa vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o zmene účelu využitia stavby, pričom predpokladom užívania stavby je to, že je užívania schopná. Ako vyplynulo z napadnutého rozhodnutia správcu dane žalobca nepredložil rozhodnutie o zmene účelu využitia stavby. Športová hala je užívaná na účely športu, je to stavba športového zariadenia, nejedná sa o stavbu užívanú kultúrno-osvetovým zariadením, tak ako to nespochybniteľne vyplýva okrem iného aj zo záznamu z výkonu inšpekcie práce Inšpektorátu práce Žilina č. IZA-35-22-2.6/Z-E22, 25-15 zo dňa 24.04.2015 ako aj z vyjadrení príslušných štátnych autorít na úseku stavebného dozoru a dozoru nad verejným zdravotníctvom. K námietke žalobcu týkajúcej sa potreby predloženia dokladov preukazujúcich, že predmetná stavby sa využíva ako osvetové zariadenie žalovaný uviedol, že tak ako to vyplýva zo strany 12 napadnutého rozhodnutia, priamo v dôvodovej správe k zákonu č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti sa uvádza, kto môže vykonávať kultúrno-osvetovú činnosť. Štatút, resp. zriaďovacia listina osvetového
zariadenia deklaruje len to, že právnická osoba založila osvetové zariadenie, nepreukazuje nijakým spôsobom, že stavba je užívaná konkrétnym kultúrno-osvetovým zariadením, zriadeným v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. K tvrdeniu žalobcu, že odborná činnosť osvetového zariadenia je preukázaná v zmysle ust. § 2, t.j. sústavným využívaním športovej haly, ktorá je vo výlučnom vlastníctve zriaďovateľa a zakladateľa, žalovaný uviedol, že odborná stránka osvetového zariadenia je v zmysle § 5 ods. 2 písm. b) viazaná na odborné zameranie osvetového zariadenia podľa § 3 zákona č. 61/2000 Z.z. Žalovaný sa stotožnil s tvrdením správcu dane, že sústavné využívanie predmetnej športovej haly nie je preukázaním odbornej činnosti osvetového zariadenia. Ohľadne námietky nedostatočne zisteného skutkového stavu s poukazom, že žalovaný nevykonal dokazovanie výpoveďami osôb, ktoré mali vykonávať v priestoroch predmetnej stavby kultúrno-osvetovú činnosť, žalovaný s odkazom na odôvodnenie správcu dane na stranách 26 a 27 prvostupňového rozhodnutia správcu dane dostatočne uviedol, z akého dôvodu považoval za bezpredmetné vykonanie takéhoto dokazovania, keďže by sa jednalo o nadbytočné dokazovanie, pretože ani žalobca, a ani subjekty, s ktorými má uzatvorené zmluvy o spolupráci, nie sú kultúrno-osvetovými zariadeniami a od predmetnej dane sú oslobodené stavby slúžiace kultúrno-osvetovým zariadeniam, nie subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Žalovaný poukázal aj na zásadu objektívnej pravdy ovládajúcu daňové konanie, ktorá nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných skutočností. K námietke odvolávajúceho sa že správca dane neprihliadol na písomnosti, ktoré mu boli predložené ku kontrole, žalovaný uviedol, že na strane 32 napadnutého rozhodnutia Súpis kontrolovaných dokladov - písomností predložených ku kontrole, správca dane z dôvodov tam uvedených neprihliadol a vyhodnotil ich v zmysle ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku ako nemajúce ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Správca dane riadne odôvodnil, z akých dôvodov na písomnosti predložené daňovým subjektom neprihliadol. Stavba športovej haly nie je kultúrno- osvetovým zariadením. Typickým príkladom takéhoto typu zaradenia je napr. dom kultúry ako budova, v ktorej môžu sídliť ďalšie kultúrne organizácie alebo iné subjekty vykonávajúce alebo poskytujúce kultúrne služby. S kultúrno-osvetovým zariadením je spojená aj kultúrna infraštruktúra, t.j. materiálno- technické vybavenie, ktoré poskytuje prostredie na realizovanie kultúrnych aktivít. K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane sa neriadil už skôr vysloveným názorom Finančného riaditeľstva SR a Ministerstva financií SR o tom, že má skúmať reálne vykonávanie osvetovej činnosti a nielen formálne záležitosti žalovaný uviedol, že správca dane preveril všetky skutočnosti súvisiace s využitím športovej haly ako osvetového zariadenia. K námietke žalobcu v súvislosti s rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR zo dňa 21.07.2016, ktoré mali vyriešiť otázku oslobodenia predmetnej stavby od dane zo stavieb na rok 2013 a 2014, sa správca dane vysporiadal v napadnutom rozhodnutí, v ktorom poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/15/2016 zo dňa 12.07.2017. V odôvodnení predmetného rozsudku sa Najvyšší správny súd SR vysporiadal s otázkou nejednotnosti rozhodovania správcu dane, keď uviedol, že správca dane má uplatňovať pri rozhodovaní taký postup, aby v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, teda aby správca dane nerozhodoval odlišne (§ 3 ods. 9 Daňového poriadku). Je však zároveň nespochybniteľné, že pri správe daní musia daňové orgány postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, čo vyplýva z § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Požiadavka zákonnosti je hlavným princípom daňového konania, z čoho vyplýva, že je povinnosťou daňových orgánov konať a rozhodovať v súlade so zákonom. Odlišné právne závery správcu dane, ak sú v súlade s účinnými právnymi predpismi, sú preto akceptovateľným dôvodom pre prijatie iného rozhodnutia aj v prípade skutkovo zhodných prípadov, tzv. odôvodnený rozdiel. V prípade rozhodnutí, na ktoré poukázal odvolávajúci sa, išlo o rozhodnutia odvolacieho orgánu a nie o rozhodnutia správcu dane, a taktiež sa nejednalo o skutkovo zhodný prípad. Žalobca opomenul skutočnosť, že predmetné rozhodnutie vydalo Finančné riaditeľstvo SR v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a nie správca dane. Navyše, predmetné rozhodnutia boli zo strany Ministerstva financií Slovenskej republiky zrušené a vrátené Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na nové konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo všetkých svojich podaniach poukazoval na predmetné rozhodnutia ako na prostriedok procesnej obrany, správca dane sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal aj s namietanou nejednotnosťou správcu dane, a preto odvolací orgán vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú. Ohľadom odvolacej námietky, v zmysle ktorej argument správcu dane, že osvetové zariadenie založené daňovníkom a prevádzkované v priestoroch predmetnej športovej haly neexistuje, pretože nie je zapísané v zozname kultúrno-osvetových zariadení, a to napriek tomu, že aj z pohľadu správcu dane je
nesporné, že toto sa považovalo za osvetové zariadenia v zmysle skoršieho zákona, žalovaný uviedol, že aj s touto námietkou sa správca dane vysporiadal, tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správca dane požiadal Národné osvetové centrum Bratislava o oznámenie, či na adrese Žilina, ulica Vysokoškolákov súpis. č. XXXX, orientačné č. 2, sídli kultúrno-osvetové zariadenie. Národné osvetové centrum oznámilo, že v súčasnosti nevedie vo svojej evidencii kultúrno-osvetové zariadenie so všeobecným zameraním, resp. kultúrno-osvetové zariadenie so špecializovaným zameraním. Taktiež oznámilo, že podľa aktuálne platného zákona č. 189/2015 Z.z., môže byť zriaďovateľom alebo zakladateľom kultúrno-osvetového zariadenia Ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj alebo obec. Žalovaný dal do pozornosti, že do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení sa zapisuje kultúrno- osvetové zariadenie ako inštitúcia nie stavba. Záverom žalovaný zhrnul, že tak ako to vyplýva z predloženého spisového materiálu, správca dane riadne zistil skutkový stav veci, ktorý bol podkladom správcu dane pre vydanie napadnuté rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že dôkazy a zistené skutočnosti správcu dane hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Viedol dokazovanie s cieľom preveriť, či daňovému subjektu vzniklo právo na oslobodenie od dane zo stavieb na stavbu športová hala, súp. č. XXXX. Zo skutkového stavu zisteného správcom dane je zrejmé, že neboli splnené podmienky na oslobodenia od dane zo stavieb, tak ako si ho odvolávajúci sa uplatnil vo svojom čiastkovom priznaní doručenom správcovi dane dňa 31.01.2017. Napadnuté rozhodnutie správcu dane bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne relevantné dôvody, ktoré by preukazovali nezákonnosť takto vydaného napadnutého rozhodnutia. Správca dane zistil skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na tomto základe v súlade s hmotným ako aj procesným zákonom rozhodnúť a v konaní o odvolaní nebol daný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
Konanie pred správnym súdom
3. Podaním zo dňa 06.09.2021 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a obe tieto rozhodnutia následne zrušiť. Žalobca skutkovo a právne odôvodnil žalobu nasledovne: Žalobca bol v roku 2017 vlastníkom nehnuteľnosti, ktorou je stavba športovej haly so súp. č. XXXX, postavená na parcele C-KN č. 4988/17, zastavané plochy a nádvoria o výmere 9954 m2 (ďalej len „Hala“). Žalobca v Hale reálne nikdy nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť a túto nadobudol výlučne za tým účelom, aby ju zrenovoval na svoje náklady a v meste Žilina podporil rozvoj športu a kultúrno spoločenských aktivít. Už právni predchodcovia žalobcu využívali Halu na kultúrno-osvetovú činnosť; spoločnosť Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o., za týmto účelom zriadila v Hale osvetové zariadenie, a to Zriaďovacou listinou zo dňa 15.2.2008, ktoré ďalej prevádzkovala spoločnosť SIRS-Project, a.s. Napriek uvedenej skutočnosti právni predchodcovia žalobcu platili z budovy Haly až do r. 2012 všetky dane z nehnuteľností, tak ako by sa táto v plnom rozsahu využívala na podnikateľskú činnosť, neuvedomujúc si, že v dôsledku vytvorenia osvetového zariadenia vzniklo vlastníkovi haly právo na oslobodenie od dane zo stavieb. Až v roku 2016 si právny predchodca žalobcu, SIRS-Project, a.s., uvedomil možnosť domáhať sa nároku na oslobodenie od dane zo stavieb, a to v zmysle Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 21/2012 o dani z nehnuteľností, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje a podal už žalobca čiastkové priznanie k dani z nehnuteľnosti za rok 2017, v ktorom si uplatnil na predmetnú na predmetnú halu oslobodenie od dane z nehnuteľnosti. Žalobca zdôraznil, že z prevádzky Haly nikdy nedosahoval žiaden zisk. Žalobca, rovnako ako jeho právni predchodcovia naopak dlhodobo umožňoval, aby sa v tejto stavbe vykonávala nezisková kultúrno-osvetová činnosť. Žalobca uviedol, že hoci má Mesto Žilina v zmysle § 4 ods. 3 písm. h) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení povinnosť utvárať podmienky na vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport na území Mesta, čo v praxi znamená, že Mesto Žilina by malo žalobcovi poskytovať ak už nie pomoc, tak minimálne súčinnosť za účelom zabezpečenia riadnej prevádzky predmetnej stavby, Mesto naopak robí všetko preto, aby postavenie žalobcu čo najviac skomplikovalo. Konanie Mesta a spôsob, akým vo veci rozhoduje, bolo motivované všeobecne známou antipatiou vtedajšieho primátora voči osobe U.. M. J. ako majiteľa žalobcu. Nezákonnosť rozhodnutia Mesto Žilina a rozhodnutia žalovaného videl žalobca v tom, že žalovaný a pred ním Mesto Žilina založili svoje rozhodnutia na právnych zveroch, ktoré sú nesprávne, a to z nasledovných dôvodov: A. Nedostatočné zistenie skutkového stavu Žalobca namietal, že hoci malo Mesto Žilina a žalovaný v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napádaných rozhodnutí v súlade s rozhodnutím Ministerstva financií SR skúmať, či bola Hala materiálne
využívaná na kultúrno-osvetovú činnosť, Mesto Žilina ani žalovaný sa touto otázkou nezaoberali a napádané rozhodnutia založila iba a výlučne na dôkazoch, ktoré mohli využívanie Haly na kultúrno- osvetovú činnosť preukázať len formálne. Napriek uloženej povinnosti zistiť skutočnú činnosť v Hale, zistiť aké aktivity v nej fakticky prebiehali, kým boli zabezpečované, no najmä zistiť, či reálne vykonávané aktivity sú takými aktivitami, ktoré svojím pôsobením na základe dobrovoľnosti, záujmu a tvorivej schopnosti ľudí prispievajú k rozvoju ich osobnosti a k utváraniu kultúrneho spôsobu života, uvedeným spôsobom nekonalo, a nevykonalo po rozhodnutí Ministerstva financií SR absolútne žiadne dokazovanie, ktoré by smerovalo k zisteniu, aké aktivity a činnosti v stavbe prebiehali. Mesto Žilina a žalovaný postupovali účelovo, nakoľko zo svojej vlastnej kontrolnej činnosti z početných kontrol, ktoré v stavbe haly vykonáva priamo Mesto Žilina ako aj z kontrolnej činnosti ďalších orgánov, napr. z početných kontrol, ktoré v predmetnej nehnuteľnosti vykonali inšpektorát práce alebo hasičský a záchranný zbor, ktorá kontrolná činnosť bola v stavbe haly vždy vykonávaná v časoch, kedy sa v stavbe haly reálne vyvíjala osvetová činnosť, t.j. priamo počas tejto kontrolnej činnosti, muselo vedieť, že táto osvetová činnosť v predmetnej stavbe bola a je reálne vykonávaná. Skutočnosť, že v predmetnej hale sa vykonávala, a aj stále vykonáva osvetová činnosť, je pritom všeobecne známa, nakoľko v priestoroch haly sa dlhodobo organizujú verejnosti známe, rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Žalobca poukázal na to, že za týmto účelom sa vykonala po roku 2008 napr. čiastočná rekonštrukcia protipožiarneho systému, strechy, či podlahovej plochy. Žalobca namietal, že celé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je logicky nekonzistentné, v niektorých bodoch dokonca protirečivé, pričom na jednej strane žalovaný tvrdil, že sa zaoberal materiálnym využívaním Haly, avšak v ďalšom texte argumentuje iba a výlučne dôkazmi spôsobilými preukázať iba a výlučne formálne využívanie haly.
B. Nesprávne právne posúdenie Mesto Žilina a žalovaný poukázali na skutočnosť, že v evidencii kultúrno-osvetových zariadení sa nenachádza záznam o osvetovom zariadení daňového subjektu. Žalobca k tomuto argumentu opätovne uviedol, že podľa § 8 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti v znení neskorších predpisov platí, že osvetové zariadenie zriadené pred 1. septembrom 2015 a zariadenie obce bez právnej subjektivity vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť sa považuje za kultúrno-osvetové zariadenie podľa tohto zákona. Podľa žalobcu je zrejmé, že pokiaľ sa predmetná stavba haly považovala za osvetové zariadenie v zmysle zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti, čo nespochybňuje ani len Mesto Žilina a žalovaný, musí sa v zmysle citovaného ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. považovať za kultúrno-osvetové zariadenie zriadené aj v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. Žalobca pritom nespochybňuje to, že Halu nedal zapísať do zoznamu kultúrno-osvetových zriadení v zmysle § 8 ods. 2 zákona č. 189/2015 Z.z., naopak, že túto povinnosť opomenul splniť. Zákonodarca v žiadnom ustanovení zákona č. 189/2015 Z.z. nespája s absenciou zápisu kultúrno-osvetového zariadenia zriadeného pred 01.09.2015 do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení absolútne žiadny právny následok a už vôbec nie neexistenciu kultúrno-osvetového zariadenia zriadeného pred 01.09.2015. Predpokladom vzniku takéhoto následku by muselo byť jeho zrejmé skonštatovanie v texte právnej normy, tak ako to bolo napr. pri nadáciách, kedy zákonodarca v súvislosti so zmenou právnej úpravy nadácií v ustanoveniach § 42 ods. 3 zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách vyslovene uviedol, že „Ak nebudú vykonané opatrenia podľa odsekov 1 a 2 alebo ak orgán príslušný na registráciu návrh na zápis odmietne, k 1. januáru 2003 sa zrušujú nadácie, ktoré neboli zaregistrované podľa tohto zákona, a štatutárny orgán týchto nadácií je povinný vykonať likvidáciu.“, alebo pri rozhodcovských súdoch, kedy obdobný následok zákonodarca explicitne konštatoval v ustanoveniach § 54c ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorých platí, že „Stály rozhodcovský súd zriadený podľa doterajších predpisov, ktorého zriaďovateľ nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom pre zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu, nemôže po 31. decembri 2016 uskutočňovať rozhodcovské konania podľa tohto zákona a vydávať rozhodcovské rozhodnutia.“ Potreba explicitného konštatovania tohto následku a nie len jeho „dovodenie“ pritom vyplýva z jedného zo základných princípov právneho štátu explicitne vyjadreného v ustanoveniach čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zatiaľ čo fyzické a právnické osoby môžu konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Orgány verejnej moci a správy jednoducho nemôžu pozbaviť adresáta práva jeho subjektívnych práv a nárokov bez toho, aby im takáto možnosť explicitne vyplývala zo zákona. Inak konajú v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. K zmene účelu stavby, ako skutočnosti, ktorú žalobca v konaní predchádzajúcom vydaniu rozhodnutia Mesta Žilina nepreukázal, čo malo byť jedným z dôvodov nepriznania nároku na oslobodenie od dane
zo stavieb, uviedol, že využívanie predmetnej Haly na osvetovú činnosť nie je v žiadnom prípade zmenou účelu stavby, ku ktorej by sa mal vyjadrovať stavebný úrad, resp. úrad verejného zdravotníctva. Využívaním Haly na kultúrno-osvetovú činnosť nedošlo k zmene v spôsobe užívania predmetnej stavby, tak ako to definujú príslušné ustanovenia Stavebného zákona. Pod pojmom zmena možno celkom jednoznačne rozumieť, vychádzajúc z výkladu tohto pojmu 1. nadobudnutie iných vlastností, iného rázu, zmenenie vlastností, charakteru niečoho alebo niekoho, premena, resp. 2. nahradenie, zamenenie niečoho alebo niekoho iným, a teda celkom logicky nahradenie existujúceho stavu novým stavom. V danom prípade však k žiadnej zmene v spôsobe využívania predmetnej Haly nedošlo, keďže nakoľko predmetná Hala je aj naďalej využívaná na činnosť, na ktorú bola primárne určená. Využívanie predmetnej Haly na kultúrno-osvetovú činnosť predstavuje len jej doplnkové využitie bez toho, aby došlo k tomu, že predmetná stavba sa už na svoj pôvodný účel nevyužíva. V danom prípade nedošlo z materiálneho hľadiska k žiadnej zmene v spôsobe užívania predmetnej Haly, ale iba výlučne k rozšíreniu spôsobu užívania predmetnej haly, a to bez toho, aby bol primárny účel využívania predmetnej Haly akýmkoľvek spôsobom, či v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle dotknutý. Ak by aj išlo o zmenu v spôsobe užívania predmetnej stavby, v žiadnom prípade nejde o zmenu, ktorá by mohla ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie. Jedine v takomto prípade a jedine za týchto podmienok možno hovoriť o takej zmene, ktorá by na svoju implementáciu vyžadovala povoľovacie konanie zo strany príslušného stavebného úradu. Z jednoduchého a logického výkladu § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona platí, že zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia a v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, sa vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby. Rovnaký výklad § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona zastáva aj konštantná judikatúra súdov Slovenskej republiky. Ako príklad žalobca uviedol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/33/2014 zo dňa 25.05.2016, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky explicitne skonštatoval, že „z gramatického aj teleologického výkladu § 85 ods. 1 Stavebného zákona možno dospieť k záveru, že stavebné povolenie je potrebné aj pri zmene v spôsobe užívania stavby, ktoré nie sú stavebnými zmenami, ale vzhľadom na ich vplyv na životné prostredie, život a zdravie ľudí, bezpečnosť práce a technických zariadenie je potrebné povoľovacie konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu vydaním opatrenia nedošlo ani k zmene prevádzkového zariadenia, spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo životné prostredie vyžadujúce si stavebné povolenie, tak ako to predpokladá ust. § 85 ods. 1 Stavebného zákona.“ Podľa žalobcu samotná skutočnosť, že nejaká stavba je v zmysle § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach stavbou na bývanie, stavbou na pôdohospodársku produkciu, chatu a pod. ešte neznamená, že v nej nemôžu byť umiestnené a prevádzkované osvetové zariadenie. Pojem osvetové zariadenie tak ako ho chápe či už pôvodná alebo aktuálna právna úprava a ktorej sa týka skôr definovanie subjektu právnych vzťahov totiž nie je v žiadnom prípade akýmkoľvek spôsobom totožný s pojmom stavba, ktorý pojem je vymedzený objektu právnych vzťahov. Platí tiež, že kategorizácia možností oslobodenia od dane zo stavieb, ktoré možnosti sú uvedené v § 17 ods. 3 písm. b) zákona o miestnych daniach ako „stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia“, je kategorizáciou, ktorá je systémovo odlišná od kategorizácie stavieb v zmysle § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Žalobca namietal aj logickú nekonzistentnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré v niektorých bodoch je protirečivé. Na strane 9 žalovaný uviedol, že od daní sú oslobodené stavby slúžiace kultúrno- osvetovým zariadeniam a nie subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Záverom žalobca zhrnul, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie Mesta Žilina sú nezákonné rozhodnutia, ktorými správne orgány žalobcu ukrátili na jeho subjektívnych právach vyplývajúcich mu z citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, Daňového poriadku a zákona o miestnych daniach, ktoré ustanovenia žalobcovi garantuje zákonný spôsob a medze, na základe ktorých majú správne orgány vydávať spravodlivé, správne a zákonné rozhodnutia. Vyslovením právnych záverov uvedených v tejto žalobe, ktoré právne závery sú nesprávne, ktoré vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré závery žalovaného sú vyslovene v rozpore so skôr vyslovenými právnymi závermi finančného riaditeľstva skutkovo a právne totožnej veci a ktoré právne závery sú vyslovené bez toho, aby sa finančné orgány primeraným spôsobom vysporiadali s proti argumentáciou a dôkazmi žalobcu prednesenými a predloženými v daňovom konaní vydalo Mesto Žilina a žalovaný nezákonné rozhodnutia, ktorými žalobcu ukrátili na jeho subjektívnych právach.
4. Podaním zo dňa 28.02.2022 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že správca dane pri vyrubení dane vychádzal z údajov v podanom čiastkovom daňovom priznaní na rok 2017 z ustanovení zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnych poplatkoch za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 582/2004 Z.z.), VZN Mesta Žilina č. 17/2014 o dani z nehnuteľností, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje (ďalej len VZN č. 17/2014) z predložených listinných dôkazov (štatút zriaďovacia listina, zmluvy a ďalšie listiny), ako aj zo znenia právnych predpisov súvisiacich s problematikou osvetovej činnosti, nadačnej činnosti a pod. Správca dane vyhodnotil dôkazy ako dostatočne preukazujúce, že v zdaňovacom období rok 2017 športová hala nie je stavbou užívanou kultúrno-osvetovým zariadením, ale jedná sa o stavbu športového zariadenia, a to aj v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/77/2008, ale aj sp. zn. 3Sžo/228/2010, správca dane mal preukázané, že v prevádzke bola len časť stavby (len tie časti, ktoré boli sprístupnené verejnosti; ostatné časti boli uzamknuté), ktoré slúžili na vykonávanie športových aktivít. Z uvedeného dôvodu správca dane neuznal žalobcovi nárok na oslobodenie predmetnej stavby od dane zo stavieb podľa § 17 ods. 7 zákona č. 582/2004 Z.z. a vyrubil daň zo stavieb za predmetnú stavbu zaradenú podľa § 10 ods. 1 písm. i/ zákona č. 582/2004 Z.z. v sume 39.816,00 Eur. Žalovaný poukázal na to, že na základe odvolania zo dňa 26.06.2018 žalovaný rozhodnutím č. 5277720/2018 zo dňa 18.09.2018 najskôr zrušil uvedené rozhodnutie prvostupňového orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, hoci žalovaný bol toho názoru, že sporná športová hala skutočne nebola využívaná v súlade so štatútom osvetového zariadenia zo dňa 31.12.2012, resp. zo dňa 01.07.2015, považoval za potrebné zo strany správcu dane vykonať ešte ďalšie dokazovanie, ktoré by doplnkovo podporilo závery správcu dane, že športová hala nie je využívaná ako stavba slúžiaca kultúrno-osvetovému zariadeniu, a teda nespĺňa podmienky oslobodenia od dane. Správca dane nesúhlasil so stanoviskom žalovaného a podnetom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania požiadal Ministerstvo financií SR, aby z dôvodov v ňom uvedených rozhodnutie žalovaného č. 5277720/2018 zo dňa 18.09.2018 postupom podľa § 77 Daňového poriadku zrušilo. Správca dane považoval za nadbytočné dodatočné vypočutie svedkov, ktorí mali vykonávať kultúrnoosvetovú činnosť v športovej hale, pretože ani daňový subjekt Šport park s.r.o. (žalobca), ani subjekty, s ktorými má uzatvorené zmluvy o spolupráci neboli kultúrno-osvetovými zariadeniami a z rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva vyplýva skutočnosť, že prevádzkuje len časť stavby, ktorá slúži na vykonávanie športových aktivít. Ministerstvo financií SR rozhodnutím č. MF/009244/2019-726 zo dňa 18.12.2020 zrušilo rozhodnutie žalovaného č. 5277720/2018 zo dňa 18.09.2018 a vec mu vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 2 Ministerstvo financií Slovenskej republiky uviedlo, že žalovaný na základe predložených skutočností sa mal vyjadriť k podstate celého problému k tomu, či stavba športovej haly je osvetové zariadenie alebo nie. Podľa názoru Ministerstva financií SR žalovaný obdržal dostatočný rozsah faktov a argumentov. Na správne posúdenie merita veci mal vziať do úvahy aj fakt, že dokazovanie bolo dostatočne vyčerpávajúce. Ministerstvo financií SR zaviazalo žalovaného, aby sa vysporiadal so spornou skutočnosťou, či športová hala je skutočne zariadením na účel kultúrnoosvetovej činnosti alebo v nej prebiehajú športové aktivity, či iné komerčné alebo nekomerčné aktivity, t. j. či stav právny je z hľadiska existujúcich dôkazov zhodný aj so stavom skutkovým. Nakoľko žalovaný bol viazaný právnym názorom svojho inštančne nadriadeného orgánu, t.j. Ministerstva financií SR, postupoval v intenciách svojho nadriadeného orgánu a opätovne preskúmal skutkové okolnosti spornej veci na základe zistených skutočností a dôkazov vykonaných v daňovej kontrole a vydal rozhodnutie č. 312483/2021 zo dňa 30.06.2021, ktorým potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný uviedol, že žalobca v správnej žalobe uvádza de facto tie isté okruhy námietok ako v odvolaní, napáda nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany správcu dane, ako aj žalovaného, nekonzistentnosť v rozhodovaním žalovaného, ktorý po rozhodnutí Ministerstva financií SR v rámci preskúmania mimo odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie správcu dane, nesprávne právne posúdenie aplikácie zákona č. 189/2015 Z. z. a nesprávne právne posúdenie aplikácie Stavebného zákona. Žalovaný dal do pozornosti správnemu súdu rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2019 zo dňa 01.12.2019 a sp. zn. 30S/39/2019 zo dňa 03.09.2019 (pozn. správneho súdu: uvedené rozsudky správny súd spolu s napadnutými rozhodnutiami pripojil do súdneho spisu), ktorými potvrdil správnosť právneho názoru žalovaného v skutkovo totožnej veci a rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sžfk/5/2020 zo dňa 09.12.2021, ktorým Najvyšší správny súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/39/2019 zo dňa 03.09.2019 (pozn. správneho súdu: ktorý správny súd pripojil do súdneho spisu), keďže sa jednalo o skutkovo totožné prípady spornej veci s predchádzajúcim vlastníkom
športovej haly spoločnosťou SIRS - Project, a.s., IČO: 36 774 715 za zdaňovacie obdobie roku 2013, 2014. K jednotlivým bodom žaloby žalovaný zaujal nasledovné stanovisko: K tvrdeniu žalobcu, v ktorom namietal nezákonnosť napádaných rozhodnutí z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, keď správca dane, ako aj žalovaný mali napadnuté rozhodnutie založiť iba a výlučne na dôkazoch, ktoré mohli využívanie športovej haly na kultúrno-osvetovú činnosť preukázať len formálne, žalovaný uviedol, že správca dane pri vyrubení predmetnej dane k nehnuteľnosti vychádzal nielen z údajov v podanom čiastkovom daňovom priznaní, z ustanovení zákona č. 582/2004 Z.z., VZN č. 17/2004, z listinných dôkazov predložených žalobcom (štatút zriaďovateľa, listín a zmluvy, ďalších listín), ako aj zo znenia právnych predpisov súvisiacich s problematikou osvetovej činnosti, nadačnej činnosti, z údajov z katastra nehnuteľností, ale za účelom overenia konania skutočných aktivít sporné nehnuteľnosti v príslušnom zdaňovacom období vykonal u žalobcu aj daňovú kontrolu dane z nehnuteľností. V prvostupňovom rozhodnutí správca dane podrobne zdôvodnil, prečo športovú halu nemožno považovať za kultúrno-osvetové zariadenie. Aj samotný žalobca na strane 5 žaloby pripúšťa, že spornú nehnuteľnosť opomenul zapísať v zmysle ust. § 8 ods. 2 zákona č. 189/2015 Z.z. zo zoznamu kultúrno-osvetových zariadení. Žalobca deklaroval nárok na oslobodenie v daňovom priznaní k dani zo stavieb, avšak len samotné priznanie daňovníka nie je postačujúcou podmienkou na uplatnenie nároku. Správca dane využil svoje kompetencie dané Daňovým poriadkom, keď žalobcu jednak vyzval na doplnenie podaného čiastkového daňového priznania k dani z nehnuteľností na rok 2017 a jednak uskutočnil daňovú kontrolu spolu s ústnym pojednávaním o protokole k daňovej kontrole. Tieto procesné úkony správcu dane mali smerovať k účelnému zisteniu deklarovaného nároku daňovníka. Žalobca v rámci dokazovania predložil ďalšie dôkazy, ktoré považoval za relevantné pre posúdenie jeho nároku na oslobodenie od dane zo stavieb a dalo sa usudzovať, že už ďalšími dôkazmi nedisponoval, pretože inak by ich doplnil tak, aby sa v daňovom konaní rozhodlo v jeho prospech. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že správca dane nevykonal absolútne žiadne dokazovanie, ktoré by smerovalo k zisteniu, aké aktivity a činnosti v športovej hale reálne prebiehali a že správca dane rozhodol výlučne len na základe písomných dokladov, takéto dokazovanie je podľa názoru žalovaného nadbytočné, keďže ani žalobca, ani daňové subjekty, s ktorými má žalobca uzatvorené zmluvy o spolupráci, nie sú kultúrno- osvetovými zariadeniami. Aj keby tieto subjekty vykonávali kultúrnoosvetovú činnosť, od dane zo stavieb podľa zákona o miestnych daniach sú oslobodené osvetové zariadenia, a nie teda daňové subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť. Zo zisťovania správcu dane vyplynulo, že športová hala sa využívala prevažne na účel, na ktorý bola povolená a skolaudovaná, t. j. športové využitie. Uvedené potvrdil aj samotný žalobca na strane 6 žaloby, v ktorom uviedol, že v danom prípade k žiadnej zmene spôsobu užívania predmetnej stavby haly nedošlo, nakoľko predmetná hala je aj naďalej využívaná na činnosť, na ktorú bola primárne určená, pričom využívanie predmetnej haly na kultúrno-osvetovú činnosť predstavuje len jej doplnkové využitie bez toho, aby došlo k tomu, že predmetná stavba sa už na svoj pôvodný účel nevyužíva. Pokiaľ teda samotný žalobca konštatoval, že tento účel stále trvá, pričom budovu využíva aj ako kultúrnoosvetové zariadenie (žalobca tvrdil, že osvetová činnosť prebieha v stavbe športovej haly len na určitej ploche, resp. v určitý zazmluvnený čas). Sám sebe protirečí, pretože na druhej strane žiada oslobodiť túto stavbu ako celok od dane z nehnuteľností práve z dôvodu, že sa jedná o stavbu (len) osvetového zariadenia. Žalovaný považoval takéto tvrdenia žalobcu za protichodné a v rozpore s deklarovanými skutočnosťami v podanom čiastkovom daňovom priznaní k dani z nehnuteľností na rok 2017, v ktorom si žalobca nárokoval na oslobodenie od dane celej spornej nehnuteľnosti. K takémuto názoru sa priklonil aj správny súd v bode 19. rozsudku sp. zn. 30S/39/2019 v skutkovo zhodnej veci. Pokiaľ žalobca tvrdil, že považoval napadnuté druhostupňové rozhodnutie po preskúmaní Ministerstvom financií SR za nekonzistentné s prvým rozhodnutím žalovaného, žalovaný uviedol, že je viazaný právnym názorom svojho inštančne nadriadeného orgánu, ktorým je Ministerstvo financií SR a ktoré vo svojom rozhodnutí uviedlo, že v spornej veci nie je potrebné vykonať žiadne doplnené dokazovanie, nakoľko správca dane vykonal dokazovanie v dostatočne vyčerpávajúcom rozsahu a pri dobrej vôli žalobcu sa dá predpokladať, že pokiaľ by žalobca mal k dispozícii ďalšie dôkazy, tak by ich doplnil, aby sa v daňovom konaní rozhodlo v jeho prospech. Žalovaný zotrval na stanovisku, že žalobca nepreukázal faktické užívanie spornej stavby v predmetnom zdaňovacom období na účel, ktorý uviedol ako relevantný pre oslobodenie od dane. Žalovaný mal za to, že postupoval v intenciách právneho názoru svojho nadriadeného orgánu, vyjadreného v uvedenom rozhodnutí v preskúmaní rozhodnutia žalovaného mimo odvolacieho konania. K námietke žalobcu, že správca dane nesprávne posúdil aplikáciu zákona č. 189/2015 Z.z., keď správca dane, ako aj žalovaný poukazujú na skutočnosť, že v evidencii kultúrno-osvetových zariadení sa nenachádza záznam o osvetovom zariadení športovej haly, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán v rámci vyhodnotenia dôkazu skonštatoval, že
kultúrnoosvetové zariadenie športová hala sa nenachádza v zozname kultúrno-osvetových zariadení. Správca dane uvedené zistenie používal ako podporný dôkaz na preukázanie neopodstatnenosti uplatnenia oslobodenia od dane zo stavieb za stavbu športová hala. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že podľa § 4 zákona č. 61/2000 Z.z. účinného do 31.08.2015 zriaďovateľom alebo zakladateľom osvetového zariadenia mohol byť: a) ústredný orgán štátnej správy b) samosprávny kraj, c) obec, d) iná právnická osoba, e) fyzická osoba. Žalovaný poukázal na ust. § 5 ods. 1 zákona č. 61/2000 Z.z. účinného do 31.08.2015 a § 5 ods. 2 citovaného zákona, ktorý v poznámke pod čiarou odkazuje na § 21 ods. 8 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákon č. 61/2000 Z.z. rozlišuje zriadenie osvetového zariadenia a založenie osvetového zariadenia. Ak osvetové zariadenie zriadil ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj alebo obec ako právnickú osobu podľa zákona o rozpočtových pravidlách, vydá zriaďovateľ listinu. Ak osvetové zariadenie zakladala právnická alebo fyzická osoba, v predpisoch súkromného práva vydávala štatút. Podľa aktuálne platného zákona č. 189/2015 Z.z. môže byť zriaďovateľom alebo zakladateľom kultúrnoosvetového zariadenia ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj alebo obec. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. osvetové zariadenie zriadené pred 1. septembrom 2015 vykonávajúce kultúrnoosvetovú činnosť sa považuje za kultúrno-osvetové zariadenie podľa tohto zákona s poukazom na § 8 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého platí, že kultúrno-osvetové zariadenie má povinnosť požiadať o zápis do zoznamu kultúrno- osvetových zariadení do 31. decembra 2015. Podľa žalovaného z ust. § 8 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. jednoznačne vyplýva, že o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení mohli požiadať iba kultúrnoosvetové zariadenia zriadené ako právnické osoby orgánom verejnej správy podľa zákona o rozpočtových pravidlách aktuálneho v danom období, resp. zariadenia obce bez právnej subjektivity založené podľa predpisov súkromného práva, čo je v súlade s ust. § 3 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. Ak by aj akékoľvek osvetové zariadenie založené podľa predpisu súkromného práva požiadalo o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení, vzhľadom na znenie prechodných ustanovení by k zápisu nedošlo. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/39/2019 bod 18, v ktorom správny súd skonštatoval, že námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie zákona č. 189/2015 Z.z., ktorá bola žalovaným vyhodnotená len ako podporná a zistenie, že predmetná hala nebola v zmysle tohto zákona zapísaná do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení, nie je podstatný dôkaz, ktorý by mal vplyv na neuznanie oslobodenia od daní zo stavieb predmetnej športovej haly. Keďže právne posúdenie žalovaného o tom, že nejde o kultúrno-osvetové zariadenie bolo založené na iných skutočnostiach, táto žalobná námietka nie je podstatná pre právne posúdenie veci. Ak by totiž športová hala bola v zozname zapísaná, pokiaľ by bolo preukázané, že sa v predmetnom zdaňovacom období nevyužívala ako osvetové zariadenie, resp. na účely osvetovej činnosti, potom by ani zaradenie do zoznamu kultúrno- osvetových zariadení nemalo žiaden právny význam. Správnosť rozsudku potvrdil aj najvyšší správny súd v rozsudku vedenom pod sp. zn. 2Sžfk/5/2020 v konaní o kasačnej sťažnosti. K námietke žalobcu týkajúcej sa zmeny účelu stavby a s ňou súvisiacim nesprávnym právnym posúdením aplikácie Stavebného zákona žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán v predchádzajúcich konaniach nepožadoval rozhodnutie príslušného stavebného úradu, avšak napriek tomu k tvrdeniu žalobcu v tejto časti žaloby žalovaný uviedol názor, že v ust. § 85 ods. 1 prvá veta Stavebného zákona zákonodarca jednoznačne vymedzil, že stavba môže byť užívaná na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Ako vyplýva zo stavebného povolenia, ako i kolaudačného rozhodnutia stavba športovej haly je účelovo určená na šport. Kolaudačné rozhodnutie teda presne určuje, na aký účel a za akých podmienok sa priestory môžu využívať. V prípade, že má dôjsť k zmene využitia priestorov, je potrebné požiadať stavebný úrad o vydanie rozhodnutia o zmene v užívaní stavby. Žalobca tvrdí, že zákon viaže povoľovacie konanie zo strany stavebného úradu na také zmeny, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, avšak z ust. § 85 ods. 1 druhá veta Stavebného zákona jednoznačne vyplýva, že za zmenu účelu užívania stavby sa považuje
- zmena spôsobu ich užívania,
- zmena spôsobu užívania ich prevádzkového zariadenia,
- zmena spôsobu alebo podstatné rozšírenie výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo životné prostredie.
Pokiaľ žalobca tvrdil, že využívanie predmetnej haly na osvetovú činnosť nie je v žiadnom prípade zmenou účelu využitia stavby, ku ktorej by sa mal vyjadrovať stavebný úrad, resp. úrad verejného zdravotníctva, žalovaný uviedol, že súčasťou stavebného povolenia vydaného dňa 02.04.1985 Mestským národným výborom, odborom územného plánovania je o. i. písomnosť označená ako úvodný projekt B.1. ekonomická správa v časti 1 údaje stavby pod písm. a) , označenom ako identifikačné údaje stavby, sa uvádza názov stavby: športová hala, miesto stavby: Žilina, okres Žilina, Žilina, kraj: stredoslovenský, odvetvie: telovýchova. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/33/2014, na ktorý poukázal žalobca, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že z gramatického a teleologického výkladu ust. § 85 ods. 1 Stavebného zákona možno dospieť k záveru, že stavebné povolenie je potrebné aj pri zmene v spôsobe užívania stavby, ktoré nie sú stavebnými zmenami, ale vzhľadom na ich vplyv a životné prostredie, život a zdravie ľudí, bezpečnosť práce a technických zariadení je potrebné povoľovacie konanie, zo spojky aj možno vyvodiť, že nielen zmena spôsobu alebo podstatné rozšírenie výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo životné prostredie, si vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu, ale rozhodnutie si vyžaduje aj zmena spôsobu užívania a zmena prevádzkového zariadenia. Doplnkové využitie predmetných stavieb na kultúrno-osvetovú činnosť, resp. rozšírenie spôsobu využitia predmetnej stavby na kultúrnoosvetovú činnosť je nepochybne takou zmenou, ktorá „vybočuje“ z účelu určenom v kolaudačnom rozhodnutiu, resp. stavebnom povolení vydanom na predmetnú stavbu športovej haly. Navyše, žalobca si uplatnil oslobodenie za celkovú výmeru zastavanej plochy športovej haly, takže jeho tvrdenie, že stavba sa len doplnkovo využíva ako kultúrno-osvetové zariadenie bez toho, aby došlo k tomu, že stavba sa už na svoj pôvodný účel nevyužíva, je v rozpore s jeho tvrdeniami vyjadrenými napr. v žalobnom návrhu. K tvrdeniu žalobcu, že pojem osvetové zariadenia sa týka definovania subjektu právnych vzťahov a nie je totožný s pojmom stavba, žalovaný uviedol, že v zmysle splnomocňovacieho ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., podľa ktorého správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok obci alebo jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane alebo oslobodiť od dane zo stavieb stavby kultúrno-osvetových zariadení, nie subjekty právnych vzťahov. K tvrdeniu, že kategorizácia možnosti oslobodenia od dane zo stavieb podľa § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z. je systémovo odlišná od kategorizácie stavieb v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z., žalovaný uviedol, že s týmto súhlasí, avšak nesúhlasí s tvrdením, že správca dane by vôbec nemal skúmať skutočnosť, či stavba môže reálne slúžiť na účely napr. sociálnej pomoci a bez ďalšieho priznať nájomníkovi oslobodenie od dane zo stavieb, ak si ju uplatní. Žalovaný dal do pozornosti, že zákon č. 582/2004 Z.z. neobsahuje definície všetkých používaných pojmov, preto je nevyhnutné pre správny výklad jeho ustanovení subsidiárne aplikovať aj iné právne predpisy. Tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie o zmene účelu využívania stavby, resp. úradu verejného zdravotníctva sa vyžaduje iba v prípade, že zmena účelu stavby by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo životné prostredie, tak toto tvrdenie nemá oporu v Stavebnom zákone práve s poukazom na § 85 ods. 1 Stavebného zákona. Žalovaný poukázal aj na bod 20. rozsudku Krajského súdu v Žiline v skutkovo totožnom prípade vedenom pod sp. zn. 30S/39/2019, v ktorom Krajský súd v Žiline uviedol, že rozhodnutie o zmene účelu stavby v zmysle § 85 ods. 1 Stavebného zákona by bolo jedným zo základných dôkazov pre preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti, že stavba športovej haly sa využíva na účel osvetovej činnosti. Kolaudačné rozhodnutie ako bolo vyššie uvedené totiž bolo vydané len za účelom športovej činnosti a ak žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi zmenu účelu užívania tejto stavby na účel osvetovej činnosti, potom sa dostal do dôkaznej núdze. Pokiaľ žalobca obhajoval svoje stanovisko, že takéto rozhodnutie nie je potrebné, lebo nejde o zmenu, pretože nový účel využitia stavby na osvetovú činnosť je len doplnkový k pôvodnému účelu, správny súd skonštatoval, že pokiaľ bola stavba skolaudovaná na účel športu a žalobca ju naopak definuje ako osvetové zariadenie, už toto je evidentný znak zmeny účelu užívania stavby. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že zmena účelu užívania stavby nemusí byť formálne odobrená vydaním rozhodnutia, ale postačuje len faktické užívanie stavby na konkrétny účel. Žalobca totiž nepreukázal ani len toto faktické užívanie stavby na účel osvetovej činnosti, ktorý tvrdí ako relevantný pre oslobodenie od dane. Správnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline potvrdil aj Najvyšší správny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2Sžfk/5/2020. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v ktorej poukazuje na logickú nekonzistentnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, keď žalovaný mal tvrdiť, že od dane sú oslobodené stavby slúžiace kultúrno-osvetovým zariadeniam a nie subjekty vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť, tak túto žalobnú námietku považoval žalovaný za nezrozumiteľnú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na strane 9. reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, týkajúcu sa nedostatočne vykonaného dokazovania
zo strany správcu dane pri zisťovaní skutočného účelu využitia športovej haly pre daňové účely, na ktorú žalovaný reagoval s odôvodnením, že z vykonaného dokazovania správcu dane nevyplynula skutočnosť, že by predmetná športová hala mala slúžiť na účely kultúrno-osvetovej činnosti, a teda nespĺňa tak podmienku oslobodenia od dane v predmetnom zdaňovacom období. Žalovaný mal na mysli skutočnosť, že z vykonaného dokazovania správcu dane nevyplynulo, že športová hala je využívaná na účel kultúrno-osvetovej činnosti a spĺňa tak podmienky na oslobodenie od dane z nehnuteľností. Žalovaný zdôraznil, že podľa ust. § 24 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, pričom v daňovom konaní je jeho povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti a správca dane tieto dôkazy posudzuje. Splnenie podmienok pre oslobodenie dane zo stavieb bol povinný preukázať daňový subjekt. V danom prípade však daňový subjekt nepreukázal rozhodujúcu skutočnosť pre oslobodenie od dane zo stavieb, a to, že stavba slúži a je kultúrno-osvetovým zariadením. Z listín predložených žalobcom nebolo preukázané, že ide o stavbu slúžiacu kultúrnoosvetovému zariadeniu. Žalovaný záverom zhrnul, že skutkový stav vychádzal z logických úvah pri hodnotení vykonaných dôkazov, tak prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného bolo založené na vyhodnotení všetkých dôkazov, pričom vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že boli splnené podmienky na priznanie oslobodenie od dane zo stavieb.
5. Na pojednávaní dňa 20.02.2023 sa zúčastnila poverená pracovníčka žalovaného, právny zástupca žalobcu mal doručenie vykázané, neprítomnosť neospravedlnil, správny súd postupoval pri aplikácii § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vec prejednal v jeho neprítomnosti. Žalovaný zotrvával na právnej argumentácii vyjadrenej v žalobou napadnutom rozhodnutí tak, ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu. Žalovaný uviedol, že predmetná stavba nachádzajúca na súp. čísle XXXX, postavená na parcele č. 4988/17, o výmere 9954 m2, evidovaná na LV č. XXXX pre okres Žilina, popis stavby Športová hala, nie je stavbou slúžiacou kultúrno-osvetovému zariadeniu, a teda nepodlieha oslobodeniu od dane z nehnuteľnosti. Ku dňu pojednávania žalovanému nebolo zrejmé alebo nebol oboznámený s tým, že by žalobca inicioval konanie o zápise predmetnej športovej haly ako stavby slúžiacej ako kultúrno-osvetové zariadenie v zmysle zákona č. 61/2000 Z.z., z tohto dôvodu nie je možné vyhovieť žiadosti žalobcu na oslobodenie od tejto stavby. Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.
6. Krajský súd v Žiline ako správny súd na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 107 ods. 1 písm. a) SSP po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov ako aj vyjadreniami účastníkov (žalovaného) na pojednávaní, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), rešpektujúc nastúpené účinky koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP z nasledujúcich dôvodov:
Relevantná právna úprava
7. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia - 06.07.2021 (ďalej len „Daňový poriadok“) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
8. Podľa § 24 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. (5) Na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada.
9. Podľa § 18 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom ku dňu 01.01.2017 (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z.z.“) (1) Daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom. (2) Na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Na zmeny skutočností rozhodujúcich pre daňovú povinnosť, ktoré nastanú v priebehu zdaňovacieho obdobia, sa neprihliada, ak tento zákon neustanovuje inak. V prípade nadobudnutia nehnuteľnosti vydražením v priebehu roka daňová povinnosť vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa vydražiteľ stal vlastníkom nehnuteľnosti alebo prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni schválenia príklepu súdom. Pri zániku vlastníckych práv vydražením daňová povinnosť zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom zanikli vlastnícke práva k vydraženej nehnuteľnosti. Pri nadobudnutí nehnuteľnosti dedením v priebehu roka daňová povinnosť dedičovi vzniká prvým dňom mesiaca nasledujúceho po dni, v ktorom sa dedič stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve alebo rozhodnutia o dedičstve. (3) zrušený od 1.12.2012.
10. Podľa § 4 zákona č. 582/2004 Z.z. daň z nehnuteľností zahŕňa a) daň z pozemkov, b) daň zo stavieb, c) daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome 1) (ďalej len "daň z bytov").
11. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 582/2004 Z.z. daňovníkom dane z pozemkov, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak, je a) vlastník pozemku.
12. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len "vlastník stavby").
13. Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z.z. predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).
14. Podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane alebo oslobodiť od dane zo stavieb alebo od dane z bytov stavby alebo byty slúžiace školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia.
15. Podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. v aktuálne účinnom znení správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane alebo oslobodiť od dane zo stavieb alebo od dane z bytov stavby alebo byty slúžiace školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci,
stavby a nebytové priestory alebo ich časti užívané na šport a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia alebo niektoré druhy z nich.
16. Podľa článku 11 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 17/2014 o dani z nehnuteľnosti, dani za psa, dani za predajné automaty a dani za nevýherné hracie prístroje vydaného na základe splnomocňovacieho ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z.z., správca dane ustanovuje, že od dane zo stavieb sú oslobodené stavby alebo byty slúžiace zariadeniam na rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzea, galérie, knižnice, výstavné siene a osvetové zariadenia.
17. Podľa § 99d ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z. daňovník je povinný v príslušnom priznaní uviesť všetky skutočnosti rozhodujúce na vyrubenie dane. Ak príslušné priznanie podáva zástupca, ktorého dohodou určili spoluvlastníci, zníženie dane alebo oslobodenie od dane sa pri vyrubení dane zohľadní tomu spoluvlastníkovi, ktorý spĺňa podmienku na zníženie dane alebo oslobodenie od dane.
18. Podľa § 85 ods. 1 Zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom k 01.01.2017 stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84.
19. Podľa § 2 zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosť v znení účinnom do 31.08.2015 (ďalej len „zákon č. 61/2000 Z.z.“) s nadpisom „Osvetová činnosť“ (1) Osvetová činnosť podľa tohto zákona je súhrn aktivít, ktoré svojím pôsobením na základe dobrovoľnosti, záujmu a tvorivej schopnosti ľudí prispievajú k rozvoju ich osobnosti a utváraniu kultúrneho spôsobu života. (2) Osvetová činnosť zvyšuje všeobecnú kultúrnu a vzdelanostnú úroveň ľudí tým, že a) sprostredkúva informácie a poznatky z kultúry, vedy a techniky, b) prehlbuje vzťah k vlastnému štátu, ku kultúrnej identite národa, národnostných menšín a etnických skupín a k starostlivosti o životné prostredie, c) vychováva umením a k umeniu najmä rozvíjaním záujmovej umeleckej činnosti, d) vyhľadáva, ochraňuje, uchováva a sprístupňuje ľudové tradície s dôrazom na tradičnú a ľudovú kultúru, tvorivo ich rozvíja a využíva, e) napomáha prevenciu protispoločenských javov a drogových závislostí, f) umožňuje ľuďom napĺňať ich voľný čas kultúrnymi aktivitami. (3) Osvetovú činnosť zabezpečuje osvetové zariadenie.
20. Podľa § 4 zákona č. 61/2000 Z.z. s nadpisom „Zriaďovanie osvetového zariadenia“ zriaďovateľom alebo zakladateľom osvetového zariadenia môže byť a) ústredný orgán štátnej správy, b) samosprávny kraj, c) obec, d) iná právnická osoba, e) fyzická osoba.
21. Podľa § 2 zákona č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti v znení účinnom ku dňu 06.07.2021 (ďalej len „zákon č. 189/2015 Z.z.“) s nadpisom „Kultúrno-osvetová činnosť“ (1) Kultúrno-osvetová činnosť je činnosť, ktorá svojím pôsobením prispieva k rešpektovaniu ľudských práv1) a rozmanitosti kultúrnych prejavov 2), k utváraniu kultúrneho spôsobu života, k zvyšovaniu kultúrnej a vzdelanostnej úrovne obyvateľov Slovenskej republiky a k rozvíjaniu tvorivosti ako základnej kultúrotvornej hodnoty spoločnosti. (2) Kultúrno-osvetovou činnosťou sa zabezpečuje najmä a) rozvoj kultúrnej identity a medzikultúrneho dialógu na celoslovenskej, regionálnej a miestnej úrovni, b) rozvoj kultúrneho potenciálu obcí a regiónov Slovenskej republiky a rozvoj ich spolupráce a partnerstiev na území Slovenskej republiky a v zahraničí, c) ochrana a rozvoj nehmotného kultúrneho dedičstva,3)
d) rozvoj záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby, e) dostupnosť a šírenie informácií o aktuálnom stave, výskume a vývoji v oblasti kultúry, f) neformálne vzdelávanie v oblasti kultúry a prevencia negatívnych spoločenských javov, g) dostupnosť a šírenie informácií z vedy, techniky, výskumu a vývoja v oblasti astronómie, h) neformálne vzdelávanie v oblasti astronómie. (3) Kultúrno-osvetovú činnosť vykonávajú kultúrno-osvetové zariadenia podľa tohto zákona. (4) Kultúrno-osvetovú činnosť môžu vykonávať aj iné právnické osoby a fyzické osoby.
22. Podľa § 3 zákona č. 189/2015 Z.z. s nadpisom „Kultúrno-osvetové zariadenie“ (1) Zriaďovateľom alebo zakladateľom kultúrno-osvetového zariadenia môže byť a) ústredný orgán štátnej správy, b) samosprávny kraj, c) obec. (2) Ústredný orgán štátnej správy môže zriadiť kultúrno-osvetové zariadenie ako právnickú osobu podľa osobitného predpisu.6) Samosprávny kraj a obec môže zriadiť alebo založiť kultúrno-osvetové zariadenie ako právnickú osobu. Obec môže zriadiť kultúrno-osvetové zariadenie aj ako svoje zariadenie bez právnej subjektivity. (3) Podľa odborného zamerania je kultúrno-osvetové zariadenie zriadené alebo založené a) so všeobecným zameraním, b) so špecializovaným zameraním, najmä hvezdáreň alebo planetárium. (4) Podľa rozsahu územnej pôsobnosti je kultúrno-osvetové zariadenie zriadené alebo založené a) s celoslovenskou pôsobnosťou, b) s regionálnou pôsobnosťou alebo s krajskou pôsobnosťou na území samosprávneho kraja, c) s pôsobnosťou na území obce. (5) Kultúrno-osvetové zariadenie najmä a) poskytuje metodické poradenstvo v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti, b) podporuje činnosť kolektívov a jednotlivcov z oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby, c) zabezpečuje postupové súťaže a prehliadky, d) realizuje vzdelávacie, prezentačné a súťažné podujatia v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti, e) vyhľadáva, uchováva, ochraňuje, sprístupňuje, dokumentuje, inventarizuje a tvorivo využíva nehmotné kultúrne dedičstvo.
23. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. štátnu správu na úseku kultúrno-osvetovej činnosti vykonáva Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ktoré a) vytvára právne a organizačné podmienky na zabezpečenie a rozvoj kultúrno-osvetovej činnosti na celoslovenskej úrovni, b) zriaďuje kultúrno-osvetové zariadenie uvedené v odseku 2, c) určuje strategické a koncepčné smery rozvoja kultúrno-osvetovej činnosti, d) podporuje kultúrno-osvetovú činnosť a verejnú prezentáciu výsledkov kultúrno-osvetovej činnosti na území Slovenskej republiky a v zahraničí.
24. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 189/2015 Z.z. Ministerstvo zriaďuje a) Národné osvetové centrum so sídlom v Bratislave ako kultúrno-osvetové zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou so všeobecným zameraním, b) Slovenskú ústrednú hvezdáreň so sídlom v Hurbanove ako kultúrno-osvetové zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou so špecializovaným zameraním.
25. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z. kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. a) vedie evidenciu kultúrno-osvetových zariadení so všeobecným zameraním a kultúrno- osvetových zariadení so špecializovaným zameraním na území Slovenskej republiky okrem hvezdární a planetárií zápisom do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení so všeobecným zameraním a kultúrno- osvetových zariadení so špecializovaným zameraním okrem hvezdární a planetárií (ďalej len "zoznam kultúrno-osvetových zariadení"), zmenou zápisu v tomto zozname a výmazom z tohto zoznamu.
26. Podľa § 7 ods. 5 zákona č. 189/2015 Z.z. zoznamy podľa odsekov 1 až 4 sú verejne prístupnou evidenciou. Každý má právo nahliadnuť do týchto zoznamov a zhotovovať si z nich výpisy a odpisy.
Uvedené zoznamy obsahujú údaje podľa odsekov 6 až 8, dátum zápisu do zoznamu, dátum zmeny zápisu do zoznamu a dátum výmazu zo zoznamu. Kultúrno-osvetové zariadenia podľa § 5 ods. 2 sprístupňujú zoznamy na svojom webovom sídle.
27. Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 189/2015 Z.z. žiadosť o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení obsahuje a) názov kultúrno-osvetového zariadenia, b) sídlo kultúrno-osvetového zariadenia, c) dátum zriadenia alebo založenia, zlúčenia alebo zrušenia kultúrno-osvetového zariadenia, d) názov zriaďovateľa alebo zakladateľa kultúrno-osvetového zariadenia, e) údaj o právnej subjektivite kultúrno-osvetového zariadenia, f) údaj o odbornom zameraní kultúrno-osvetového zariadenia, g) údaj o územnej pôsobnosti kultúrno-osvetového zariadenia, h) údaje o činnosti kultúrno-osvetového zariadenia podľa zriaďovacej listiny, zakladateľskej listiny alebo štatútu vrátane činnosti kultúrno-osvetového zariadenia podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), i) telefónne číslo, emailovú adresu a adresu webového sídla, ak je vytvorené.
28. Podľa § 8 zákona č. 189/2015 Z.z. (1) Osvetové zariadenie zriadené pred 1. septembrom 2015 a zariadenie obce bez právnej subjektivity vykonávajúce kultúrno-osvetovú činnosť sa považuje za kultúrno-osvetové zariadenie podľa tohto zákona. (2) Kultúrno-osvetové zariadenie so všeobecným zameraním alebo kultúrno-osvetové zariadenie so špecializovaným zameraním okrem hvezdárne alebo planetária zriadené pred 1. septembrom 2015 alebo obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je takýmto kultúrno-osvetovým zariadením, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. a) o zápis do zoznamu kultúrno- osvetových zariadení do 31. decembra 2015. (3) Hvezdáreň alebo planetárium zriadené pred 1. septembrom 2015 alebo obec, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je hvezdáreň alebo planetárium, požiadajú kultúrno-osvetové zariadenie podľa § 5 ods. 2 písm. b) o zápis do zoznamu hvezdární a planetárií do 31. decembra 2015.
Posúdenie veci správnym súdom
29. Podstatou veci bolo vyhodnotenie záverov správcu dane a žalovaného v ich rozhodnutiach a postup predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí v tom smere, či je v súlade s príslušnou hmotnoprávnou a procesnoprávnou úpravou konštatovanie, podľa ktorého žalobcovi nesvedčí oslobodenie od dane z nehnuteľností - zo stavieb za rok 2017 vo vzťahu stavbe - Športovej hale číslo súpisné XXXX, postavenej na parcele č. C-KN 4988/17, zastavané plochy a nádvoria o výmere 9954m2 v katastrálnom území Y. (ďalej ako „Hala“).
30. Žalobca v správnom konaní tvrdil, že v roku 2017 boli naplnené podmienky pre oslobodenie od dane zo stavieb podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej ako „zákon č. 582/2004 Z.z.“ alebo „zákon o miestnych daniach“) v spojení s článkom 11 ods. 2 Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina č. 21/2012. Citovaná právna úprava zákona č. 582/2004 Z.z a označeného Všeobecne záväzného nariadenia Mesta Žilina oslobodzuje od dane z nehnuteľností - od dane zo stavieb, osvetové zariadenia.
31. Daňovník je povinný v zmysle § 99a ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z podať daňové priznanie k dani z nehnuteľností, pričom v zmysle § 4 cit. zákona daň z nehnuteľností zahŕňa daň z pozemkov, daň zo stavieb, daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome (ďalej len daň z bytov), príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k tejto dani alebo niektorej z nich podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Ak sa nezmenia podstatné skutočnosti pre určenie základu dane, v ďalších zdaňovacích obdobiach už daňovník daňové priznanie k tej istej nehnuteľnosti nepodáva, správca dane mu doručí rozhodnutie o vyrubenej dani automaticky.
32. Rovnako, čo sa týka oslobodenia alebo zníženia dane, daňovník v zmysle § 17 ods. 7 zákona č. 582/2004 Z.z uplatní nárok na zníženie alebo oslobodenie od dane v priznaní k dani z nehnuteľností, a to na zdaňovacie obdobie, na ktoré mu prvýkrát vzniká nárok na zníženie alebo oslobodenie od dane,
najneskôr v lehote podľa § 99a ods. 1 cit. zákona, t. j. do 31. januára, inak nárok na príslušné zdaňovacie obdobie zaniká.
33. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z je daňovníkom dane zo stavieb žalobca ako vlastník stavby - Haly. Podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 582/2004 Z.z sú predmetom dane zo stavieb stavby na území Slovenskej republiky a podľa písm. g) tohto zákonného ustanovenia ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f).
34. Z citovaného zákonného vymedzenia subjektu dane a predmetu dane z nehnuteľností - dane zo stavieb a ich výnimiek vyplýva, že dani zo stavieb podliehajú všetky stavby na území Slovenskej republiky, pokiaľ nie je daná zákonná výnimka alebo oslobodenie od dane zo stavieb (resp. zníženie dane) nevyplýva zo všeobecne záväzného nariadenia obce (resp. mesta). Daň zo stavieb sa viaže ku stavbe samotnej, a teda predmetom tejto dane nie je ani konkrétna činnosť a ani konkrétna osoba, konkrétnu činnosť vykonávajúca.
35. V zmysle § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z v znení účinnom k 01.01.2017 správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti ustanoviť zníženie dane alebo oslobodiť od dane zo stavieb alebo od dane z bytov stavby alebo byty slúžiace školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia.
36. Podľa správneho súdu zo systematického hľadiska možno oslobodenie od dane zo stavieb alebo dane z bytov ustanovené v § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. rozdeliť na dve skupiny: 1/ prvú skupinu stavieb a bytov oslobodených od dane predstavujú stavby a byty slúžiace školám, školským zariadeniam a zdravotníckym zariadeniam, zariadeniam na pracovnú rehabilitáciu a rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou, u ktorých podľa správneho sudu nie je rozhodujúci účel stavby uvedený v kolaudačnom rozhodnutí, ale to, aký subjekt ich využíva a 2/ druhú skupinu prestavujú stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia, u ktorých podľa správneho súdu je rozhodujúci účel využitia stavby.
37. V aktuálne účinnom znení zákona č. 582/2004 Z.z. pribudol do tejto druhej skupiny dane oslobodených stavieb previazaných s účelom využitia, a to stavby a nebytové priestory alebo ich časti užívané na šport, uvedené správny súdu uvádza z dôvodu dokreslenia významu a zmyslu uvedeného zákonného ustanovenia pre jeho správnu interpretáciu v predmetnej veci.
38. Podľa správneho súdu v prípade tejto druhej skupiny stavieb oslobodených od dane (múzeá, galérie, knižnice, divadlá, kiná, amfiteátre, výstavné siene, osvetové zariadenia) je zvlášť zvýraznený inštitucionálny aspekt - prepojenie stavebnotechnického rázu stavby s inštitúciou, ktorá v nej sídli, pričom faktické - materiálne vykonávanie činností v stavbe môže mať určitý vplyv, avšak sekundárny, hlavne v režime inštitútu zneužitia práva na oslobodenie od dane, keď stavba z nie objektívnych dôvodov (napríklad rekonštrukcia, pandémia) ale špekulatívnych, neslúži účelu napríklad galérie, ale napríklad reštaurácie.
39. Je potrebné uviesť, že VZN Mesta Žilina neprebralo rozsah oslobodenia umožnený zákonom č. 582/2004 Z.z. v celom rozsahu, ale z prvej skupiny vybralo len stavby a byty slúžiace zariadeniam na rekvalifikáciu občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou a z druhej skupiny vybralo stavby užívané na účely sociálnej pomoci a múzea, galérie, knižnice, výstavné siene a osvetové zariadenia (t.j. vynechalo divadlá, kiná, amfiteátre).
40. Pre posúdenie zákonnosti záveru žalovaného o absencii oslobodenia od dane zo stavieb bolo preto v tejto veci kľúčové ustálenie pojmu osvetové zariadenie s dôrazom na účel zákona o miestnych daniach a na systematiku stavieb oslobodených od dane zo stavieb.
41. Vzhľadom na to, že zákon č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach tento pojem nedefinuje, bol správny postup správcu dane, keď pristúpil k aplikácii, resp. definícii obsiahnutej v zákone č. 189/2015 Z.z. o
kultúrno-osvetovej činnosti, ktorý bol účinný v čase rozhodujúcom na vyrubenie dane z nehnuteľnosti z Haly, k 1. januáru 2017 (§ 18 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z.z.). Uvedený postup z pohľadu právne metodologického hľadiska predstavuje argumentáciu vyplývajúcu z inej časti právneho poriadku. Racionálnej právnej úprave zodpovedá jednota právnej terminológie, to znamená používanie rovnakých pojmov pre označenie toho istého obsahu, respektíve používanie odlišných pojmov pre zdôraznenie odlišností. Z predpokladu racionálneho zákonodarcu ako interpretačného východiska vyplýva, že ak použil zákonodarca rovnaké pojmy, mal tým na mysli i rovnaké obsahy. Avšak aj toto formálne výkladové pravidlo má svoje medze, ktoré vyplývajú zo subsidiarity formálnych argumentov vo vzťahu k argumentom hodnotovým. Preto je možné, že dva totožné pojmy majú na rôznych miestach právneho poriadku odlišný význam.
42. V čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach bol účinný zákon č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti, ktorý definoval osvetovú činnosť a osvetové zariadenia, ktorý bol zrušený zákonom č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti. Z dôvodovej správy k tomuto „novému“ zákonu vyplýva, že dôvodom prijatia nového zákona bolo to, že nereflektoval prax a novú štruktúru vzťahov v oblasti zabezpečovania osvetovej činnosti v súvislosti s prijatím zákona č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov, ktorým sa etablovala nová štruktúra miestnych a regionálnych osvetových zariadení. Presun kompetencií priniesol potrebu reetablovať systém vzťahov medzi osvetovými zariadeniami, ktoré sú v pôsobnosti rôznych stupňov verejnej správy a zmena existenčných podmienok priniesla aj zmenu financovania osvetovej činnosti. V záujme zdôraznenia kultúrnej podstaty obsahového zamerania osvetovej činnosti v súvislosti s kompetenciami Ministerstva kultúry SR sa zákonom zaviedol užšie špecifikovaný pojem kultúrno-osvetová činnosť, ktorý sa bežne používa v súčasnej kultúrno-spoločenskej a výchovno-vzdelávacej praxi. Z dôvodovej správy ďalej vyplýva, že osvetová činnosť má aj iné zamerania, napr. environmentálnu, zdravotnícku, protipožiarnu a pod., ktoré sú však mimo vecnej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR.
43. Správny súd dospel k záveru, že v predmetnej veci bolo potrebné vykonať dokazovanie v prvom rade, či stavba vo vlastníctve žalobcu je sídlom kultúrno-osvetového zariadenia v zmysle zákona č. 189/2015 Z.z., a to v nadväznosti na to, že žalobca uviedol, že je všeobecne známa skutočnosť, že v priestoroch Haly sa dlhodobo organizujú verejnosti známe, rôzne kultúrne a spoločenské podujatia, čo by napĺňalo pojem kultúrno-osvetového zariadenia, čo správca dane aj vykonal s negatívnym výsledkom.
44. V zmysle zákona č. 189/2015 Z.z. o kultúrno-osvetovej činnosti kultúrno-osvetovú činnosť vykonávajú kultúrno-osvetové zariadenia podľa tohto zákona. Zriaďovateľom alebo zakladateľom kultúrno-osvetového zariadenia môže byť a) ústredný orgán štátnej správy, b) samosprávny kraj, c) obec. Kultúrno-osvetové zariadenia podliehajú evidencii podľa § 7 cit. zákona, ktorú vedie Národné osvetové centrum so sídlom v Bratislave. Náležitosťou žiadosti o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení je okrem iného názov kultúrno-osvetového zariadenia a sídlo kultúrno-osvetového zariadenia. Žalobca v konaní pred správcom dane nepreukázal, že na adrese Žilina, ulica Vysokoškolákov súpisné číslo XXXX, orientačné číslo 2, sídli kultúrno-osvetové zariadenie.
45. Čo sa týka námietky žalobcu, že podľa skôr účinného zákona č. 61/2000 Z.z. o osvetovej činnosti zriaďovateľom alebo zakladateľom osvetového zariadenia mohol byť a) ústredný orgán štátnej správy, b) samosprávny kraj, c) obec, d) iná právnická osoba, e) fyzická osoba a žalobca má zriadený štatút osvetového zariadenia zo dňa 01.07.2015 v zmysle ust. § 5 ods. 2 písm. a) s poukazom na § 4 písm. d) zákona č. 61/2000 Z.z., pričom je potrebné aplikovať prechodné ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 189/2015 Z.z., podľa ktorého osvetové zariadenie zriadené pred 1. septembrom 2015 vykonávajúce kultúrnoosvetovú činnosť sa považuje za kultúrnoosvetové zariadenie podľa tohto zákona, správny súd sa stotožnil s argumentáciou správcu dane, že je potrebné toto prechodné ustanovenie interpretovať v nadväznosti na § 8 ods. 2 zákona 189/2015 Z.z., podľa ktorého bolo stanovené obdobie 4 mesiacov (do 31.12.2015), kedy osvetové zariadenia zriadené pred 1. septembrom 2015 mohli požiadať Národné osvetové centrum so sídlom v Bratislave o zápis do zoznamu kultúrno-osvetových zariadení do 31. decembra 2015. Podľa správneho súdu s účinnosťou zákona č. 189/2015 Z.z. sa podstatne zmenil systém, keď s účinnosťou tohto zákona už nemôžu byť zriaďovateľom kultúrno-osvetového zariadenia fyzické alebo právnické osoby. Inými právnickými a fyzickými osobami vykonávajúcimi kultúrno-osvetovú činnosť na základe osobitného záujmu alebo na základe dobrovoľnosti sú napr. mimovládne neziskové organizácie, podnikateľské subjekty, výrobcovia ľudových umeleckých remesiel, jednotlivci a kolektívy
v oblasti záujmovej umeleckej činnosti a neprofesionálnej umeleckej tvorby (bez ohľadu na právnu subjektivitu). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 189/2015 Z.z. prechodné ustanovenia v § 8 odseku 2 a 3 upravujú povinnosť kultúrno-osvetového zariadenia, hvezdárne a planetária a obce, ktorej zariadenie bez právnej subjektivity je kultúrno-osvetové zariadenie so všeobecným zameraním, hvezdáreň alebo planetárium, požiadať o zápis do príslušného zoznamu v rámci evidencie v oblasti kultúrno-osvetovej činnosti. Žalobca teda v roku 2017 (konkrétne ku dňu 01.01.2017) v dôsledku nezapísania do evidencie kultúrno-osvetových zariadení so všeobecným zameraním, resp. kultúrno-osvetových zariadení so špecializovaným zameraním na území Slovenskej republiky vedenej Národným osvetovým centrom so sídlom v Bratislave nebol kultúrno-osvetovým zariadením.
46. Čo sa týka toho, že osvetová činnosť môže mať aj iné zameranie ako kultúrne, napr. environmentálne, zdravotnícke, protipožiarne a pod., správny súd dospel k záveru, že pokiaľ žalobca v správnom konaní a tiež pred správnym súdom tvrdil a preukazoval samotnú faktickú realizáciu osvetovej činnosti v Hale v roku 2017 jednak listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu (Zmluvy o univerzálnej sukcesii do rámcovej zmluvy o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti uzatvorené dňa 07.04.2016 medzi spoločnosťou SIRS-Projekt a.s. a A.. Z. G., Nadácia spoločne pre región, Súkromné centrum voľného času a žalobcom) a tvrdením, že samotný správca dane z vykonaných kontrol musel mať vedomosť o tom, že v Hale sa osvetová činnosť vykonáva a tiež zdôraznením, že sa vykonala čiastočná rekonštrukcia protipožiarneho systému, strechy, či podlahovej plochy, správny súd sa stotožnil so závermi správcu dane a žalovaného, podľa ktorých uvedené listinné dôkazy, a to najmä vyššie uvedené zmluvy, nepreukazujú primárne a predovšetkým samotné reálne uskutočňovanie osvetovej činnosti v Hale v roku 2017. Správca dane postupoval správne, keď na tieto neprihliadol a vyhodnotil ich v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku ako nemajúce ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti.
47. Správny súd poukazuje na to, že aj vo veciach právneho predchodcu žalobcu na tunajšom súde pod sp. zn. 30S/39/2019 a sp. zn. 31S/22/2019 žalobca preukazoval vykonávanie faktickej osvetovej činnosti s poukazom na zmluvy o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti s tými istými subjektmi (resp. v tejto veci s poukazom na zmluvy o univerzálnej sukcesii do rámcovej zmluvy o spolupráci pri zabezpečení výkonu osvetovej činnosti). Zo strany žalobcu ani v správnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nebol produkovaný ani jeden autentický dôkaz o realizácii činnosti osvetového zariadenia v Hale v roku 2017, hoci i s ohľadom na dojednané predmety žalobcom predložených zmlúv, by takáto činnosť za rok 2017 vyprodukovala takéto dôkazy v nezanedbateľnom množstve.
48. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom tvrdenia, že nemal povinnosť predkladať rozhodnutie o zmene účelu stavby, uvedenú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Hala ako vyplýva z kolaudačného povolenia, ktoré je súčasťou pripojeného administratívneho spisu vydaného Mestským národným výborom v Žiline, odbor územného plánovania zo dňa 13.04.1989, bola povolená ako schopná užívania ako Športová hala. To, že takýto dôkaz správca dane ako aj žalovaný od žalobcu vyžadovali, súvisí práve s inštitucionálnym zdôraznením, resp. aspektom oslobodenia od dane zo stavieb.
49. Správny súd ako správny a zákonný hodnotí záver žalovaného, podľa ktorého, ak mala byť Hala užívaná ako osvetové zariadenie na realizáciu osvetovej činnosti, či už v zmysle jej vymedzenia v zákone č. 189/2015 Z.z. (kultúrno-osvetovej činnosti) alebo prípadne iných špecifických osvetových činnosti (environmentálnej, zdravotníckej, protipožiarnej a pod.), musel by o zmene účelu užívania Haly oproti účelu užívania tejto stavby vyplývajúcemu z označeného kolaudačného rozhodnutia rozhodnúť príslušný stavebný úrad podľa § 85 ods. 1 Stavebného zákona.
50. Zákonodarca právnou úpravou možnosti výberu od dane zo stavieb oslobodených stavieb na území obce (mesta) dáva obciam (mestám) možnosť ich určenia vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti determinované lokálnymi podmienkami v obci (mesta), a to aj vzhľadom na účel, pre ktorý sa miestne dane ukladajú (na zabezpečenie úloh a funkcií územnej samosprávy vyplývajúcich z ústavy a zákonov). V zásade možno mať za to, že obec, resp. mesto najlepšie vie, aké subjekty pôsobia na jej území a aké služby resp. hodnoty prinášajú obyvateľom obce, resp. mesta. Pokiaľ správca dane nadobudne pochybnosti o uplatnení oslobodenia od dane, ako aj v konkrétnom prípade, je správny postup správcu dane, keď v súlade so základnou zásadou daňového konania podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, ktorou je zásada úzkej súčinnosti správcu dane s daňovým subjektom a inými osobami, ktorej súčasťou je poskytovanie poučenia o procesných právach a povinnostiach, vyzve daňovníka na preukázanie
tvrdenej skutočnosti, o ktorej nadobudol správca dane pochybnosti. To, že správca dane vymedzil, aké dôkazy by mohli preukazovať oslobodenie od dane, je správny postup. Pokiaľ žalobca tento názor správcu dane neakceptoval, mohol žalobca predložiť iné ďalšie dôkazy, na čo správca dane vytvoril žalobcovi dostatočný priestor.
51. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane mal skúmať, či Hala bola materiálne využívaná na kultúrno- osvetovú činnosť nielen na podklade predložených písomných dôkazoch, správny súd konštatuje, že dôkazné bremeno k preukázaniu splnenia podmienok oslobodenia žalobcu ako daňového subjektu od dane zo stavieb pre rok 2017 vo vzťahu k Hale z dôvodu jej využívania ako osvetového zariadenia podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku ťažilo žalobcu a nie správcu dane. Pokiaľ správca dane s poukazom na ust. 3 ods. 6 Daňového poriadku neakceptoval niektoré žalobcom predložené listinné dôkazy, a uvedené posúdenie vyhodnotil správny súd ako dôvodné, nie je možné priznať úspech žalobnej námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave.
52. Správca dane i žalovaný náležite, dôsledne a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyhodnotili vykonané dôkazy a správne, v súlade so zákonom dospeli k záveru, podľa ktorého žalobcovi oslobodenie od dane zo stavieb za rok 2017 podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach vo vzťahu k objektu Haly nesvedčí. Správca dane a žalovaný svoje závery náležite, zrozumiteľne a dostatočne vo svojich rozhodnutiach odôvodnili, ich postupy a závery sú zákonné a ich rozhodnutia sú preskúmateľné, nakoľko uvádzajú všetky relevantné dôvody, ktoré boli základom prijatých rozhodnutí a správneho právneho posúdenia veci, v nadväznosti na čo dôvody pre zrušenie uvedených rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP dané neboli.
53. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario. Účastníkom úspešným v tomto konaní je žalovaný. Nebola však preukázaná podmienka výnimočnosti, splnenie ktorej predpokladá priznanie náhrady trov konania žalovanému voči žalobcovi, ak to možno spravodlivo požadovať, v nadväznosti na čo, správny súd ani žalovanému podľa § 168 SSP náhradu trov konania nepriznal.
54. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Žiline prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.