Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-71-2022.pdf
PDF · 183.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/71/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. C. XXXX/XX, D., 2. A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, 3. G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, J., 4. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, J., 5. G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, 6. G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. - N., O. F., 7. E. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, N., O. F. X. P. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, O. F., 9. A. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. J. XX, N., O. F., 10. P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XX. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX XXX/XX, R. Q. R., všetci zast.: JUDr. Juraj Jurovský, advokát so sídlom Vajanského 1955/58, Piešťany, proti žalovanému : Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Priemyselná 10, Piešťany, IČO : 36 252 484, o žalobe žalobcov na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24. februára 2022, č.k. 6C/307/2008-577, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovia 1/ až 11/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania o žalobe žalobcov a o vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že vlastníkmi parcely registra „C" evidovanej na katastrálnej mape, parcelné číslo 189/2, vo výmere 3 271 m2 zastavané plochy a nádvoria, vytvorenej na základe Geometrického plánu číslo : 116/2018 (ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku) , „na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemku par. č. 189/2", vyhotoveného dňa 25.07.2018 L. R. M., autorizovaným geodetom a kartografom, úradne overeného Katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany, dňa 13.08.2018, pod poradovým číslom : 533/18, odčlenením výmery 3 271 m2 z parcely KN-C, parcelné číslo 189/2, vo výmere 4 662 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX katastrálneho územia J., a parciel registra „C" evidovaných na katastrálnej mape, parcelné číslo 189/4, vo výmere 534 m2 ostatné plochy, a parcelné číslo 189/9, vo výmere 10 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX katastrálneho územia J., všetky pôvodne ako parcela KN-E, parcelné číslo 191/2, vo výmere 3 879 m2 , orná pôda, zapísaná na liste vlastníctva XXXX katastrálneho územia J., sú žalobcovia, a to : 1. A. B. v podiele vo výške 5/50, 2. A. E. v podiele vo výške 35/50,3. G. H. v podiele vo výške 2/50,4. K. L. v podiele vo výške 1/50, 5. G. M. v podiele vo výške 1/50, a 6. E. I. v podiele vo výške 5/50. Výrokom II. súd určil, že parcela registra „C" evidovaná na katastrálnej mape, parcelné číslo 189/2, vo výmere 3 271 m2 zastavané plochy a nádvoria, vytvorená na základe Geometrického plánu číslo : 116/2018(ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku), „na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemku par. č. 189/2", vyhotoveného dňa 25.07.2018 L. R. M., autorizovaným geodetom a kartografom, úradne
overeného Katastrálnym odborom Okresného úradu Piešťany, dňa 13.08.2018, pod poradovým číslom: 533/18, odčlenením výmery 3 271 m2 z parcely KN-C, parcelné číslo 189/2, vo výmere 4 662 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXX katastrálneho územia J., a parcely registra „C" evidované na katastrálnej mape, parcelné číslo 189/4, vo výmere 534 m2 ostatné plochy, a parcelné číslo 189/9, vo výmere 10 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísané na liste vlastníctva číslo XXX katastrálneho územia J., všetky pôvodne ako parcela B., parcelné číslo 191/2, vo výmere 3 879 m2 , orná pôda, zapísaná na liste vlastníctva XXXX katastrálneho územia J., v spoluvlastníckom podiele vo výške 1/50 patria do dedičstva po poručiteľke nebohej A. H., narodenej XX.XX.XXXX, naposledy bytom B. XX, zomrelej 13.12.2016. Výrokom III. súd vzájomnú žalobu žalovaného zamieta a výrokom IV. rozhodol, že žalobcovia 1/ až 11/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcov a vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 1 ods. 1, 2 vládneho nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, podľa § 115, § 116 ods. 1, 2, § 145 ods. 1,2 zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, ďalej podľa § 132a ods. 1, § 135a ods. 1 až 5, § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., vecne tým, že žaloba žalobcov bola podaná dôvodne. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že ich vlastnícke právo je spochybnené údajmi na LV č. XXX, kde sa ako vlastník parciel č. 189/2, 189/3 a 189/4 uvádza žalovaný, ide o duplicitné vlastníctvo parciel č. 189/9, 189/4 a časti parcely č. 189/2 . K zápisu obmedzujúcich poznámok do oboch listov vlastníctva došlo v priebehu konania o obnove evidencie niektorých pozemkov. V rámci pozemkovej reformy nadobudli parcelu č. 191/2 vo výmere 40160m2 starí rodičia žalobkyne 1/ S. M. a H. M. a to na základe výmeru povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B 52971/46, pridelená parcela bola odčlenená z pôvodnej parcely č. 191, zapísanej vo vložke č. 1, skonfiškovanej I. T.. Po smrti S. M. zdedila matka žalobkyne 1/ v tejto parcele podiel 5/50, ten po jej smrti zdedil jej otec S. J. a po jeho smrti podiel pripadol žalobkyni 1/, ostatné podiely zdedili deti resp. vnuci starého otca. V roku 1959 bolo vo vložke nesprávne vyznačené vlastnícke právo čsl. štátu, v roku 1985 geometrickým plánom č. 243-254-30/85 došlo k odčleneniu parciel č. 189/2, 189/3 a 189/4 a došlo k uzavretiu zmluvy medzi MNV Sokolovce a právnym predchodcom žalovaného, Západoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, ktorou bola prevedená správa odčlenených parciel na žalovaného. Týmto okamihom bolo v bývalej evidencii nehnuteľností zapísané vlastnícke právo štátu so správou žalovaného, pričom súčasne existovalo k tým istým pozemkom vlastníckeho práva starého otca žalobkyne 1/ a ostatných rodinných príslušníkov zapísané na LV č. XX, pričom duplicita bola zistená v rámci konania ROEP v roku 2005.
3. Žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhal určenia svojho vlastníctva k parcele registra „C" evidovanej na katastrálnej mape, parcelné číslo XXX/X, vo výmere 4662 m2 zastavané plochy a nádvoria, a parciel registra „C" evidovaných na katastrálnej mape, parcelné číslo 189/4, vo výmere 534 m2 ostatné plochy, a parcelné číslo 189/9, vo výmere 10 m2 zastavané plochy a nádvoria, zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX. Uviedol, že na LV je zápis o hodnovernosti údajov o vlastníckom práve k parcele č. 191/2, nakoľko aj z parcely 191/2 boli vytvorené parcely č. 189/2, 189/3 a 189/4, na ktorých bola vybudovaná čerpacia stanica na základe stavebného povolenia: Voda /82 zo dňa 08.12.1982. MNV v Sokolovciach ako investor stavby realizoval stavbu pod názvom „Vodovod Sokolovce I. a II. stavba v akcii Z. Vodná stavba bola riadne dokončená a ONV v Trnave, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva vydal 19.02.1985 kolaudačné rozhodnutia, v ktorých bola ako spravovateľ, prevádzkovateľ a užívateľ dohotoveného vodohospodárskeho diela ZsVAK PR Bratislava. Geometrickým plánom na zameranie stavieb č. 115/73/95 z 23.03.1995 bola z parcely č. 189/2 vytvorená parcela č. 189/2, 189/9 a 189/10 a 189/3. Podľa Hospodárskej zmluvy č. 34/87 zo dňa 27.10.1987 MNV v Sokolovciach previedol do správy ZsVAK Bratislava vodohospodárske dielo vrátane pozemkov, ktoré mal MNV v Sokolovciach zapísané na LV č. X, v k.ú. J., a to parcelu č. 189/2, na ktorej sa nachádza ochranné pásmo VZ - HS- 1, parcelu č. 189/3, na ktorej je realizovaná stavba čerpacej stanice a parcelu č. 189/4, na ktorej je vybudovaná príjazdová cesta k vodnému zdroju. Parcela č. 191, podľa dokladov zapísaná pôvodne v pozemkovoknižnej vložke č. X, neskôr LV č. X, kde v časti meno vlastníka bol uvedený Čs. štát - MNV Sokolovce a podzemná voda, odkiaľ sa zásobuje vodou mesto Piešťany sa nachádzala v nej, na časti pôvodnej parcely č. 191 vo výmere 94534 roľa, z ktorej boli vytvorené parcely č. 189/2, 3 a 4 sa vybudovala čerpacia stanica v súlade so stavebným povolením a bola daná do užívania kolaudačnými rozhodnutiami. Žalobcovia aj pôvodní vlastníci, ktorým bol pozemok pridelený podľa prídelovej listiny, museli vedieť, že na pozemku 191, z ktorého im bola pridelená parcela č. 191/2,
sa stavia vodohospodárska stavba, mali možnosť si uplatniť úpravu vlastníckych vzťahov a odstrániť tak krivdy, ktoré sa im na majetku stali podľa zákona č. 229/1991. Žalovaný sa považuje za vlastníka nehnuteľností, svoje vlastnícke právo odvodzuje od vlastníckeho práva predchodcu, ktorý ich nadobudol na základe Hospodárskej zmluvy, nakladal s nimi ako s vlastnými, o tieto sa staral a vykonával na nich výstavbu, pričom ich mal v oprávnenej držbe od roku 1987 až do doby, kedy tieto prešli na žalovaného t.j v roku 2002, takže žalovaný a jeho predchodcovia ich majú v oprávnenej držbe najmenej 18 rokov.
4. Súd prvej inštancie, po skonštatovaní, že žalobcovia aj žalovaný majú naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva ( resp. určení že nehnuteľnosti ku dňu smrti poručiteľky A. H. patrili do dedičstva), a po skonštatovaní, že vzhľadom na účastníctvo všetkých dedičov A. H. v prebiehajúcom konaní je nerozlučné spoločenstvo perfektné, mal vykonaným dokazovaním jednoznačne za preukázané že vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudli právni predchodcovia žalobcov S. M. s manželkou H. na základe výmeru o vlastníctve pôdy Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 11.10.1947. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že ich vlastnícke právo nebolo do pozemkovej knihy zapísané. Výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami. Vlastníctvo k pridelenému majetku sa v dobách platnosti OZ z roku 1811 nadobúdalo už na základe rozhodnutia o prídele ( por. § 1 ods. 1, ods. 2 Nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n. SNR), čiže samotný výmer o vlastníctve pôdy bol dokladom o vlastníctve pôdy. V danom prípade rozhodnutím príslušného úradu o prídele došlo k prechodu vlastníctva a to bez toho, aby bola potrebná intabulácia. V posudzovanej veci Výmer o vlastníctve pôdy z 11.10.1947 spĺňal tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti a ide nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“, majúcu povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo ani v danom prípade. Uvedený výmer z 11.10.1947 nadväzoval na upovedomenie povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 07.06.1946, ktorým predsedníctvo dňa 18.04.1946 rozhodlo, že Štefana Gyulaiho ( pôvodného vlastníka) treba považovať za zradcu alebo nepriateľa slovenského národa podľa písmena d/ ods. 1, § 1 nar. č. 104/1945 Sb., a na základe tohto rozhodnutia sa považuje pôdohospodársky majetok jemu patriaci v rozsahu § 2 cit nariadenia za skonfiškovaný ku dňu 01.03.1945. Označené upovedomenie bolo rozhodnutím deklarujúcim splnenie podmienok pre konfiškáciu majetku, keďže ku konfiškácii mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti (§ 1 ods. 1 písm. b/ cit. nariadenia). V prejednávanej veci rozhodnutie bolo vydané a nadobudlo právoplatnosť, pričom meritórnu správnosť aktu samého súd nie je oprávnený skúmať. Bývalý vlastník I. T. podal proti Upovedomeniu zo dňa 07.06.1946 odvolanie, o ktorom rozhodol Sbor povereníkov na svojom zasadnutí dňa 08.03.1948 tak, že odvolanie zamietol a účinky konfiškácie preto nastali ex tunc k 01.03.1945.
5. Súd ďalej uviedol, že vlastnícke práva k pozemkom boli za socializmu evidované neúplne a túto neúplnú evidenciu prevzal aj kataster nehnuteľností, ktorý vznikol po roku 1989. Aby boli v katastri zapísané všetky pozemky, pristúpilo sa k tvorbe ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov). Súčasný kataster nehnuteľností však neodráža reálny stav vlastníctva k pozemkom, pretože v minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pkn. vložky (tu por. aj znenie § 3 ods. 1 č. 2. zákona č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní konfiškovaného nepriateľského majetku), pri vypracovaní ROEP preto dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k chybám, preto na riešenie týchto pochybení je daná príslušnosť súdov v civilnom konaní. K takémuto pochybeniu zjavne došlo aj v prejednávanej veci, keď napriek tomu, že v pkn. vl. pod radovým č. 81 bola poznamenaná konfiškácia majetku podľa nar. č. 104/1945 Sb. n., následne až dňa 1.10.1959 pod radovým číslom 83 bolo zapísané vlastníctvo pre Československý štát, s poukazom na upovedomenie zo dňa 07.06.1946 a zo dňa 15.04.1948, pričom práve upovedomenie zo dňa 07.06.1946 bolo dôvodom na poznamenanie konfiškácie pod radovým číslom 81 ( hoci až následne v rámci ROEP boli ako vlastníci uvedení právni predchodcovia žalobcov resp. žalobcovia). Súd dospel k záveru, že čsl. štát nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe Upovedomenia povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy čd 881/59, zo dňa 07.06.1946, pričom takto skonfiškovaný majetok nadobudol štát do vlastníctva ku dňu 01.03.1945 a výmerom zo dňa 11.10.1947 došlo k prideleniu majetku ako prídelcom M. S. a manželke H., čím títo právni predchodcovia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Nakoľko voči upovedomeniu PPPR zo dňa 07.06.1946 podal bývalý vlastník I. T.
odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté Sborom povereníkov dňa 08.03.1948 tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie Konfiškačnej komisie zo dňa 18.04.1946 ostalo nezmenené, účinky konfiškácie nastali ex tunc - k 01.03.1945. Vloženie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam Československému štátu s poukazom na upovedomenia zo dňa 07.06.1946 a 15.04.1948 tak nebolo v súlade s právnym stavom, lebo výmerom zo dňa 11.10.1947 štát už skonfiškované nehnuteľnosti pridelil prídelcom. Bol to predovšetkým štát, ktorý konajúc prostredníctvom svojich orgánov pochybil.
6. V konaní teda bolo preukázané, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti v k.ú. J. parcele č. 191/2 nadobudli právni predchodcovia žalobcov S. M. a H. M. F. S.. S. M., teda vlastnil 1 parcely č. 191/2 a na základe rozhodnutia štátneho notárstva v Trnave zo dňa 30.05.1969, po prejednaní dedičstva ohľadne dodatočne objaveného majetku po H. M. nadobudol parc. č. 191/2 v druhej polovici. Z rozhodnutia štátneho notárstva v Trnave zo dňa 18.10.1971 vyplýva, že po poručiteľovi S. M. nadobudla do vlastníctva nehnuteľnosti parc. č. 191/2 role v jednej polovici (25/50) - nadobudnuté výmerom pov. Pôdohosp.. a poz. reformy v Bratislave zo dňa 11.10.1947 A. E.. Rozhodnutím Štátneho Notárstva v Trnave sp. zn. 8D 2854/91 zo dňa 12.12.1991 došlo k potvrdeniu dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po S. M. tak, že nehnuteľnosť v k.ú. J. parcelu č. 191/2 - v 1/2 - patriacu poručiteľovi na základe výmeru o vlastníctve pôdy B-52971/46-IV nadobudli do vlastníctva A. E. v podiele 2/5, G. H. v podiele 2/25, K. L. v podiele 1/25, G. M. v podiele 1/25, K. I. v podiele 1/5, A. H. v podiele 1/25, S. J. v podiele 5/50, M. J. v podiele vo výške 1/5. Uvedený záver o veľkosti podielov z parcely vyplýva zo skutočnosti, že dedičia dedili svoje jednotlivé podiely nie celej parcely 191/2 ale predmetom dedenia bol len podiel 1 na predmetnej parcele. Osvedčením o dedičstve sp. zn. D 379/01 zo dňa 18.12.2001 bolo rozhodnuté, že nehnuteľnosti v k.ú. J. zapísané LV č. XX, parc č. 191/2 roľa o výmere 40 000 m2 patriace poručiteľke M. J. v podiele 5/50 nadobudol do vlastníctva S. J., podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 102/04 zo dňa 24.06.2004 nehnuteľnosti v k.ú. J. zapísané LV č. XX, parc č. 191/2 roľa o výmere 40 000 m2 patriace poručiteľovi S. J. v podiele 5/50 nadobudla do vlastníctva žalobkyňa 1/, na základe uznesenia o dedičstve sp. zn. 6D/465/2018, Dnot 194/2018 žalobca 6/ E. I. zdedil spoluvlastnícky podiel na parcele č. 191/2 vo výške 5/50 po nebohej K. I.. Je teda zrejmé, že majetkový vzťah právnych predchodcov žalobcov ako aj samotných žalobcov k predmetným parcelám bol opakovane potvrdzovaný rozhodnutiami dedičských súdov, ktoré podiely nadobudnuté na základe predmetného výmeru a ich prechod na nástupcov v rámci dedičskej sukcesie potvrdzovali. Výsledkom všetkých dedičských konaní je potom stav, kde sú podiely žalobcov nasledovné: 1. A. B. v podiele vo výške 5/50, 2. A. E. v podiele vo výške 35/50,3. G. H. v podiele vo výške 2/50,4. K. L. v podiele vo výške 1/50, 5. G. M. v podiele vo výške 1/50, a 6. E. I. v podiele vo výške 5/50. D. A. H. v čase jej smrti dňa 13.12.2016 predstavoval 1/50, a preto súd vo výroku II. svojho rozsudku vyslovil, že predmetné nehnuteľnosti ku dňu smrti patria do dedičstva po A. H.. Keďže z pôvodnej parcely 191 na základe geometrického plánu č. 243/-254-30/85 došlo k odčleneniu parciel 189/9, 189/4 a časti parcely 189/2, bol v konaní žalobkyňou predložený geometrický plán č: 116/2018 (ktorý tvorí neoddeliteľnú prílohu tohto rozsudku) , „na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemku par. č. 189/2", vyhotovený dňa 25.07.2018 L. R. M., z ktorého obsahu presne a určito vyplýva, odčlenením akej časti vo výmere 3 271 m2 z parcely KN-C, parcelné číslo 189/2 sa vytvorí resp. do spoluvlastníctva žalobcov určí tá časť parcely, ktorá bola vytvorená z pôvodnej parcely 191/2 a teda pôvodne patrila do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov ako súčasť danej parcely.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nepochybné, že zo strany orgánov štátu došlo k pochybeniu, pretože navrhnutie a vklad vlastníckeho práva na štát bol v rozpore s právnym stavom. V priebehu konania nebol preukázaný teda dobromyseľný vstup Československého štátu ale ani Západoslovenských vodárni a kanalizácii do držby predmetných nehnuteľností ako právnych predchodcov žalovaného a žalovaný si teda nemohol do svojej dobromyseľnej držby započítať žiaden čas držby predmetných nehnuteľností niektorým z uvedených subjektov. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. V danom prípade štát skonfiškoval k 01.03.1945 nehnuteľnosti, o čom v pozemkovej knihe bola vykonaná poznámka, a po ich pridelení do vlastníctva právnym predchodcom žalobcov opätovne navrhol zavkladovanie svojho vlastníckeho práva na základe tej istej konfiškácie, čo nemožno považovať za ospravedlniteľný omyl. Nakoľko držby predmetných pozemkov sa Československý štát resp. organizácie konajúce v jeho mene ujali na základe takto opísaných a nimi navodených podmienok, v roku 1959 sa teda Československý štát resp. ONV konajúci v jeho mene, nemohol oprávnene domnievať, že mu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí. V danom prípade išlo o reťazec chýb štátnych orgánov, preto nemohol štát v žiadnom prípade na základe vadného postupu orgánov štátu pri zapisovaní vlastníckeho práva
k daným nehnuteľnostiam dobromyseľne vstúpiť do ich držby (pričom vadným postupom v danom prípade nebol len návrh ONV na vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam na základe spomínaných upovedomení, ale aj samotný postup súdu, ktorý uznesením zo dňa 04.12.1959 zápis na základe týchto upovedomení povolil). Takýto vadný postup štátnych orgánov nemôže založiť dobrú vieru štátu, že nehnuteľnosti ktoré takto nadobudol mu patria. Za pochybenia orgánov štátu by mali pykať uplynutím vydržacích dôb výlučne súkromné osoby - žalobcovia a ich právni predchodcovia, ktorí sa v dobrej viere spoľahli na to, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli na základe výmeru z 11.10.1947, ktoré vlastnícke právo im rozhodnutiami štátnych orgánov bolo opakovane potvrdzované v rámci dedičských konaní jednotlivých právnych predchodcov, a ktoré po zaplatení časti prídelovej ceny zverili do užívania JRD. Uznesenie Ľudového súdu v Piešťanoch zo 04.12.1959 nie je možné považovať za listinu, ktorá osvedčuje skutočnosť, že štát mal rozumný dôvod domnievať sa, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, uvedené uznesenie len deklaruje stav, ktorý nastal pred samotným pridelením nehnuteľností právnym predchodcom žalobcu. Súd sa stotožnil s názorom žalobcov, že konfiškáciu ako aj následné prídely vykonával štát prostredníctvom svojich inštitúcií, pričom v § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 sa jednoznačne uvádza, že v pozemkovej knihe sa majú vykonávať zápisy v prospech prídelcov. Ak by štát vykonával alebo zabezpečil vykonávanie záznamov o vlastníctve prídelcov do pozemkovej knihy, nevznikol by problém duplicitného zápisu vlastníctva predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu. Neprihliadnutie na uvedenú skutočnosť, by bolo pre žalobcov neprimerane nespravodlivé. Zavkladovanie vlastníckeho práva Československého štátu dńa 01.10.1959 teda bolo v rozpore s právnym stavom a nemohlo u žiadneho štátneho orgánu, konajúceho v danom čase, až do vloženia predmetných nehnuteľností ako nepeňažného vkladu do žalovaného (2003) vyvolať účinky vstupu do dobromyseľnej držby. Bolo by v rozpore s princípom spravodlivosti, aby štát profitoval /nadobúdal vlastnícke právo vydržaním na základne vadného postupu štátny orgánov.
8. Žalovaný odvodzoval celkovú oprávnenú držbu a dobromyseľnosť od oprávnenej a dobromyseľnej držby svojho predchodcu ZSVaK, ktorý mal nehnuteľnosti podľa jeho názoru v držbe ako vlastník od roku 1987, keď ich mal nadobudnúť na základe Hospodárskej zmluvy. ZSVaK nikdy nemohol mať predmetné nehnuteľnosti v oprávnenej držbe resp. byť vo vzťahu k nim vzhľadom na všetky okolnosti presvedčený, že mu nehnuteľnosti patria a nakladať s nimi ako z vlastnými, nakoľko z hospodárskej zmluvy z roku 1987 jednoznačne vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti prevzal ZSVaK len do správy. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti nebol žiaden dôvod, na základe ktorého mali právni predchodcovia žalovaného nadobudnúť presvedčenie, že k nehnuteľnostiam nadobudli vlastnícke právo. Ak aj právni predchodcovia žalovaných hospodárili v tomto presvedčení (zo subjektívneho hľadiska), ich omyl v žiadnom prípade nemožno považovať za ospravedlniteľný. Tu sa nejednalo o bežnú (normálnu) opatrnosť, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od štátny orgánov resp. organizácii požadovať. O dobromyseľnosti držby je teda možné hovoriť len u samotného žalovaného od roku 2003, kedy boli nehnuteľnosti vložené ako vklad do samotného žalovaného, beh tejto vydržacej doby bol však viackrát narušený, keď jednak došlo k samotnému spochybneniu hodnoverností údajov zapísaných v katastri na základe ROEP v roku 2005, ako aj k výzve žalobkyne adresovanej žalovanému. Z odpovede na výzvu žalobkyne je zrejmé že najneskôr 29.11.2005 sa žalovaný o spochybnení hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností dozvedel, a týmto momentom teda plynutie vydržacej doby na jeho strane bolo prerušené. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že časť prídelovej ceny právnymi predchodcami žalobcov zaplatená bola, pričom následne došlo aj k vneseniu majetku do užívania JRD, dôsledkom čoho bolo zastavenie platenia. Právni predchodcovia žalobcov sa teda oprávnene domnievali že s ich majetkom hospodári JRD. To, že by však po celú dobu či už právni predchodcovia žalobcov alebo samotní žalobcovia nehnuteľnosti neužívali, nemôže mať žiadny vplyv na existenciu ich vlastníckeho práva. Na základe uvedeného súd žalobe žalobcov vyhovel a vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. O nároku žalovaných 1/ až 11/ na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a plne úspešným žalobcom priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe žalobcov a vzájomnej žalobe žalovaného v rozsahu 100%.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v celom rozsahu majúc za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný má za to, že nehnuteľnosti sú jeho vlastníctvom, ktoré je (v rámci výkonu užívacieho práva k týmto nehnuteľnostiam) vykonávané vo verejnom záujme za účelom plnenia samosprávnych úloh obcí a miest v mieste a okolí, kde sa nehnuteľnosti nachádzajú. Súd nezohľadnil všetky tvrdenia žalovaného vo vzťahu k aspektu vydržania vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam a nedostatočne a nesprávne ustálil otázku dobromyseľnosti držby žalovaného. Žalovaný využíva svoje užívacie oprávnenie k vodným stavbám umiestneným na pozemkových nehnuteľnostiach, ktoré boli skolaudované v rokoch 1984 – 1986 na základe nasledujúcich individuálnych právnych aktov, ktorými sú kolaudačné rozhodnutie zo dňa 02.06.1986 (ONV v Trnave dňa 02.06.1986 vydal kolaudačné rozhodnutie na stavbu Vodovod Sokolovce III. etapa na základe návrhu investora stavby MNV v Sokolovciach), kolaudačné rozhodnutie zo dňa 11.02.1985 (ONV v Trnave dňa 11.02.1985 vydal kolaudačné rozhodnutie na stavbu Vodovod Sokolovce I. a II. na základe návrhu investora stavby MNV v Sokolovciach), kolaudačné rozhodnutie zo dňa 24.05.1984 (ONV v Trnave vydal 24.05.1984 kolaudačné rozhodnutie na stavbu Vodovod Sokolovce – čerpacia stanica a rozvodné potrubie, dohotovené vodohospodárske dielo pozostávajúce z čerpacej stanice, armatúrnej šachty nad studňou, oplotenia ochranného pásma, prístupovej cesty a terénne úpravy, vodovodné potrubie s tým, že spravovateľom a prevádzkovateľom dohotoveného vodohospodárskeho diela bude MNV Sokolovce). Uvedené vodovodné stavby sú vodohospodárskymi dielami v intenciách § 38 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách v znení účinnom od 01.04.1975 do 31.10.1993. Odvolateľ poukazuje na § 9 ods. 1,2 a 4 tohto zákona. Správny orgán kolaudujúci špecifikované vodohospodárske diela postupoval v intenciách zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 01.10.1976 do 30.04.1990 a teda v rámci tohto správneho konania žalobcom (právnym predchodcom) svedčali podmienky účastníctva, keďže ich práva a právom chránené záujmy mohli byť rozhodnutím dotknuté a teda všetky námietky žalobcov mohli byť uplatnené ich právnymi predchodcami aj v čase kolaudácie týchto vodohospodárskych diel, kedy by sa orgány štátnej moci zaoberali námietkami z hľadiska správnosti a zákonnosti (či je tvrdené vlastnícke právo k pozemkom preukázané alebo nie). Ak však tieto osoby boli v správnom konaní t.č. procesne neaktívne, a efektívne nebránili svoje práva, tak s ohľadom na princíp vigilantibus iura scripta sunt musia znášať aj ich právni nástupcovia následky spojené s ich nečinnosťou. Tu záujem na ochrane individuálnych práv týchto osôb je subordinovaný záujmu na právnej istote vyjadrenej okrem iného právoplatnosťou dotknutých individuálnych právnych aktov a záujmu na zachovaní právnych účinkov dobromyseľnej držby právneho predchodcu žalovaného vo vzťahu k predmetným pozemkom. Prvoinštančný súd mal preto pristúpiť v tomto smere aj k náležitému vykonaniu testu proporcionality medzi kolidujúcimi záujmami a právami sporových strán, čo však nevykonal, len sa jednostranne priklonil k tomu, že v dôsledku istých chýb orgánov štátnej moci v minulosti musí žalovaný byť aktuálne sankcionovaný za tieto chyby, na ktorých nenesie žiadne zavinenie. Uvedené mal súd zohľadniť aj v kontexte posudzovania dobromyseľnosti držby držiteľa (žalovaného aj právnych predchodcov), ktorí sa po celú dobu domnieval, že je vlastníkom dotknutých pozemkov. Ich držba bola nepochybne dobromyseľná a pokiaľ existuje akákoľvek pochybnosť, tak interpretácia v tomto smere musí byť vykonaná v prospech dobromyseľnosti držby. Žalovaný má za to, že v tomto konaní žalobcovia nepreukázali nedobromyseľnosť jeho držby, ani jeho právneho predchodcu. Bolo to primárne z dôvodu nečinnosti žalobcu v kolaudačných a stavebných konaniach, prečo nebola právnemu predchodcovi žalovaného a následne žalovanému známa akákoľvek skutočnosť, ktorá by spochybňovala dobromyseľnosť jeho držby. Počas tejto sa tak žalovaný, ako aj jeho právny predchodca dôvodne domnievali, že sú vlastníkom týchto pozemkov, nemali dôvod domnievať sa o opaku a samotnú dobu trvania držby tak neprerušuje ani vklad nepeňažného vkladu Fondom národného majetku na základe vyhlásenia vkladateľa z 02.12.2002. Odvolateľ poukazuje v tejto súvislosti na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/27/2005 a na názor vyslovený Ústavným súdom SR v náleze sp.zn. I. ÚS 549/2015. Žalovaný rovnako trvá na tom, že dobu držby jeho právneho predchodcu je nutné započítať do doby trvania držby žalovaným, z čoho nepochybne vyplýva, že vlastnícke právo bolo nadobudnuté vydržaním v dôsledku uplynutia doby 10 rokov dobromyseľnej držby. Podľa názoru odvolateľa je nesprávny záver, že z omylu vyvolaného štátnym orgánom nemôže štát (zastúpený konkrétnymi orgánmi štátnej moci) nadobúdať vlastnícke práva a nevidí dôvod, prečo by mal byť sankcionovaný len z dôvodu, že pred mnohými rokmi došlo k istým pochybeniam na strane orgánov štátu, ktoré navyše známe po dobu dobromyseľnej držby neboli, pričom žalobcovia, či ich predchodcovia, mali možnosť v správnych konaniach ako účastníci byť procesne aktívni a riadne brániť svoje práva. Zo samotnej skutočnosti právoplatných kolaudačných rozhodnutí k predmetným vodohospodárskym dielam bolo možné nadobudnúť stav právnej istoty, že právny predchodca žalovaného a následne žalovaný bol skutočným vlastníkom nehnuteľností, nakoľko domnelí vlastníci svoje tvrdené vlastnícke právo v kolaudačnom alebo stavebnom konaní nebránili efektívne a ak by mal mať právny predchodca žalovaného či správny orgán, ktorý viedol tieto správne konania, vedomosť o tom, že právny predchodca nie je skutočným vlastníkom týchto pozemkov, resp. že vlastníkom je iná osoba, musel by preukázať oprávnenie k cudziemu pozemku v intenciách § 139 stavebného zákona. Z celého priebehu správnych konaní vo vzťahu k týmto vodohospodárskym
dielam však nebolo možné vyvodiť žiadnu skutočnosť spôsobilú oprávnene spochybniť vlastnícke právo právneho predchodcu žalovaného, na ktoré skutočnosti však prvoinštančný súd nereflektoval. Odvolateľ tiež vytýka súdu, že v súvislosti s vadami, zapríčinenými orgánmi štátnej moci v minulosti uvádza, že „neprihliadnutie na uvedenú skutočnosť by bolo pre žalobcov neprimerane nespravodlivé“, avšak svoje spravodlivostné úvahy v kontexte relatívne samostatných prvkov spravodlivosti (zásluha, potreba, reciprocita, rovnosť a primeranosť) bližšie nerozvíja a nevysvetľuje, čo následne spôsobuje nepreskúmateľnosť týchto spravodlivostných úvah vykonaných na úkor žalovaného. Navyše je treba konštatovať, že na ťarchu žalovaného sú pričítané vady, ktoré nie sú adekvátne ustálené, nakoľko sa prvoinštančný súd o týchto vadách len domnieva (viď bod 104. rozsudku). Ak by prvoinštančný súd bol riadne vykonal dôkazné prostriedky a tieto správne právne posúdil, musel by dospieť k záveru, že vzájomná žaloba bola podaná dôvodne. Navyše odvolateľ podotýka, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že ich právny predchodca uhradil kúpnu cenu uvedenú vo výmere o prídele z 11.10.1947, ktorá je nevyhnutnou zákonnou podmienkou toho, aby prídel nadobudli do vlastníctva prídelcovia. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že jednak spochybňuje pravdivosť listiny podľa bodu 52. rozsudku a súčasne z dokazovania vyplýva, že uhradená bola len časť ceny. Uvedené oslabuje tvrdené vlastnícke právo žalobcov a práve na toto bolo nutné reflektovať aj v rámci neodôvodnených spravodlivostných úvah súdu. Vychádzajúc z uvedeného je odvolateľ toho názoru, že jedine žalovanému svedčí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a napadnuté rozhodnutie preto vníma ako nesprávne a nezákonné. S ohľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žaloba žalobcov bude v celom rozsahu zamietnutá a súd vyhovie vzájomnej žalobe žalovaného a zároveň mu prizná voči žalobcom nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100%.
10. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu považovali rozsudok za správny a zákonný, pričom argumentáciu odvolateľa považujú za účelovú, vykonštruovanú a právne nelogickú, ktorá nezodpovedá skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. Súd správne a podrobne odôvodnil v bodoch 95. až 123. v spojení so skutkovými zisteniami genézu vlastníctva k predmetným pozemkom právnych predchodcov žalobcov, ako aj priebeh tohto vlastníctva v kontexte protiprávneho a právne neúčinného zápisu vlastníctva v prospech Československého štátu pod D 83 vo vložke č. 1 k.ú. J. na základe uznesenia vtedajšieho Ľudového súdu v Piešťanoch zo dňa 04.12.1959. Súd správne posúdil, aplikujúc ustanovenia OZ a ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, v spojení s osobitnými skutkovými okolnosťami tejto veci, aj otázku neexistencie dobromyseľnosti na strane žalovaného, resp. jeho právneho predchodcu, v súvislosti s protiprávnym zápisom v roku 1959 a dostatočne ju odôvodnil. Zápis pod D 83 v PK vložke č. 1 k.ú. J. v prospech Čsl. štátu v správe ONV, odboru pôdohospodárstva Piešťany, a to na základe upovedomenia PPaPR ešte zo dňa 07.06.1946 o skonfiškovaní pozemkového nehnuteľného majetku s účinnosťou odo dňa 01.03.1945 I. T. bol od samého začiatku právne neúčinný a v prípade jeho správnosti a legitimity by mohol byť len deklaratórnym zápisom (odo dňa 01.01.1951, t. j. odo dňa účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. – Občianskeho zákonníka, ktorým bol zrušený Všeobecný Občiansky zákonník č. 946/1811 Sb.). Je nespochybniteľné, čo konštatuje na viacerých miestach súd prvej inštancie, že tento zápis do pozemkovej knihy nezodpovedal už právnemu stavu vlastníctva, ktorý bol v roku 1946 a 1947, resp. ku dňu 01.03.1945, pretože na základe tejto konfiškácie majetku už zapísanej v citovanej vložke PK pod B 81, boli už realizované prídely právnym predchodcom žalobcov. Preto na strane predchodcu žalovaného nebola splnená jedna zo zákonných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním, a to dobromyseľnosť. Na základe Hospodárskej zmluvy č. 34/87 zo dňa 05.10.1987 medzi MNV Sokolovce a právnym predchodcom žalovaného ZVAK sa realizoval prevod správy národného majetku podľa ust. § 347 Hospodárskeho zákonníka a nie prevod vlastníctva národného majetku podľa ust. § 349 Hospodárskeho zákonníka. Okrem toho, že Čsl. štát už nebol vlastníkom nehnuteľnosti, právny predchodca žalovanej nemohol mať túto nehnuteľnosť v oprávnenej držbe ani v dobrej viere ako svoju, nakoľko nadobudol nehnuteľnosť len do správy na základe citovanej Hospodárskej zmluvy. Vo veci povoleného vkladu vlastníctva FNM majetku žalovanej do katastra nehnuteľností s účinkami v januári 2003 v súvislosti so zánikom ZVAK bez likvidácie v zmysle ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. sa mohol tento vklad týkať len toho nehnuteľného majetku, ktorý mal v skutočnosti právny predchodca žalovanej vo vlastníctve, avšak Čsl. štát už nebol vlastníkom predmetnej pozemkovej nehnuteľnosti, ktorá bola od roku 1947 vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov. I ak by sa pripustilo domnelé nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti žalovanou, tak dobrá viera ako jedna z podmienok na nadobudnutie vlastníctva veci vydržaním, by bola akceptovateľná len na dobu od roku 2003 do roku 2005, kedy žalobkyňa 1. relevantným a preukázateľným spôsobom prelomila dobromyseľnosť žalovanej, a to v roku 2005 písomne spochybnením jej vlastníctva. Pokiaľ žalovaný
argumentoval v odvolaní procesnou neaktivitou právnych predchodcov žalobcov a neefektívnom bránení ich práv ako účastníkov konaní podľa stavebného zákona v súvislosti s výstavbou a kolaudáciou stavieb realizovaných právnym predchodcom žalovaného, v dôsledku ktorého majú žalobcovia ako ich právni nástupcovia znášať všetky následky súvisiace s takouto nečinnosťou, žalobcovia považujú takéto závery žalovaného za právne absurdné a nezodpovedajúce skutkovým okolnostiam tejto veci. Z vykonaných dôkazov (kolaudačných rozhodnutí, rozhodnutia o trvalom odňatí poľnohospodárskych pozemkov poľnohospodárskej výrobe, geometrického plánu č. 243-254-30/85) vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov ani žalobcovia neboli nikdy účastníkmi týchto konaní, neboli v rámci týchto konaní evidovaní ako vlastníci dotknutých pozemkov, a preto nemohli v žiadnom prípade uplatňovať akékoľvek svoje procesné práva v týchto konaniach, a rovnako je nesporné a vyplýva to aj z listinných dôkazov, že pozemky vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov títo neužívali, ale užívali ich poľnohospodárske subjekty, za bývalého režimu „v užívaní socialistickej organizácie“, neskôr miestne družstvo „Sĺňava poľnohospodársko-obchodné družstvo Sokolovce“. Z uvedených dôvodov žalobcovia považujú rozsudok za správny a navrhli ho potvrdiť v celom rozsahu. Zároveň žiadali, aby im súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
11. Žalovaný v odvolacej replike sa naďalej so závermi súdu nestotožňoval, považuje predmetné nehnuteľnosti za jeho vlastníctvo a trvá na tom, že pre rozhodnutie prípadu bolo potrebné zohľadniť všetky tvrdenia vzťahujúce sa k aspektu vydržania vlastníckeho práva (v minulosti) zo strany právnych predchodcov žalovaného. Žalovaný poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Cdo/64/2018, podľa ktorého ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným, pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 OZ). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude, aby túto domnienku vyvrátil, t.j. aby podal plný dôkaz zlej viery nadobúdateľa a na jeho ťarchu pôjde, pokiaľ sa mu to nepodarí. Žalovaný je toho názoru, že žalobcovia zlú vieru právnych predchodcov žalovaného nepreukázali bez dôvodných pochybností (a samotnú držbu žalovaného uznali za akceptovateľnú, t.j. oprávnenú a dobromyseľnú aj žalobcovia, ako vyplýva z bodu 5. ich vyjadrenia). Žalovaný má za to, že jeho právni predchodcovia sa legitímne a v dobrej viere spoliehali na zápis v pozemkovej knihe, vo vložke č. 1, katastrálne územie J., časť B, poradové č. 83, resp. vo všeobecnosti na správnosť katastrálne evidencie predmetných pozemkových nehnuteľností a nemali dôvod tento zápis spochybňovať, preto boli dobromyseľnými držiteľmi v tom, že im vlastnícke právo patrí, pričom neexistovala v tom čase ani jedna skutočnosť, na základe ktorej by mali pochybovať o tom, či im toto vlastnícke právo patrí, alebo nie. Pozemky boli v minulosti vydržané, t.j. nadobudnuté originárnym spôsobom, čím došlo k zhojeniu právnych vád, či nedostatku nadobúdacieho titulu. Žalovaný považuje za potrebné v tejto súvislosti skúmať princíp všeobecnej spravodlivosti (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 549/2015) a na základe reflexie idey spravodlivosti je spravodlivým, aby vlastnícke právo bolo potvrdené tomu subjektu, ktorý sa (resp. jeho právni predchodcovia) dobromyseľne po predpísanú dobu držby domnievali, že ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je nespochybnené. Žalovaný tiež poukazuje na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 405/16, v ktorom uviedol, že všeobecné súdy porušia právo na ochranu majetku a na spravodlivý súdny proces, ak neposúdia otázku stretu práva vlastníckeho a práva na ochranu dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti a ak mu v odôvodnených prípadoch odmietnu poskytnúť ochranu. Vzhľadom na individuálne špecifiká tohto prípadu má žalovaný za to, že právna ochrana má byť poskytnutá žalovanému a nie žalobcom, keďže títo o svoje vlastnícke právo v dôsledku vydržania v minulosti prišli. Práve takýto postup súdu by bol vnímaný ako racionálny a spravodlivý. Žalovaný zotrváva na názore, že žalobcovia, či ich predchodcovia mohli a mali byť v správnych konaniach ako účastníci procesne aktívni a riadne brániť svoje práva a preto v istej miere je terajší stav zavinený aj ich procesnou neaktivitou. Na tomto tvrdení nie je nič absurdné, ako uvádzajú žalobcovia, ktorí sa bránia tým, že nikdy neboli účastníkmi týchto konaní, neboli ako vlastníci dotknutých pozemkov evidovaní a preto si nemohli v žiadnom prípade uplatňovať akékoľvek svoje procesné práva v týchto konaniach. Uvedené však nie je pravdou. Podľa Správneho poriadku v znení účinnom od 01.01.1968 do 30.04.2002, § 14 ods. 1, je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať, alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. Žalobcovia tak nepochybne, napriek zápisu v pozemkovej knihe, pokiaľ boli presvedčení o svojom vlastníckom práve, mali možnosť brániť svoje tvrdené vlastnícke právo v príslušných správnych konaniach a mali možnosť argumentovať napr. existenciou prejudiciálnej otázky o vlastníctve k nehnuteľnostiam, pre ktoré nemožno tieto správne konania ukončiť a pod.
12. Žalobcovia v odvolacej duplike zotrvávali na svojich doterajších vyjadreniach. Na strane žalovaného neboli nikdy kumulatívne splnené zákonné podmienky, ktoré sa vyžadujú k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania a to v kontexte nezákonného zápisu v pozemkovej knihe. Žalovaný vedome ignoruje preukázanú a nespochybniteľnú skutočnosť o protiprávnom a neúčinnom zápise vlastníctva vtedajšieho Čsl. štátu. Tento zápis vykonaný až na základe Uznesenia Ľudového súdu Piešťany pod č.d. 881/59 zo dňa 04.12.1959 bol od samého začiatku protizákonný a právne neúčinný. Keby bol tento zápis správny a legitímny, mal by len deklaratórne účinky, teda jeho zápisom by nevzniklo, nekonštituovalo sa vlastnícke právo vtedajšieho čsl. štátu. Tento zápis do pozemkovej knihy nezodpovedá už právnemu stavu vlastníctva z dôvodu realizovaných prídelov. Na základe nezákonného postupu a rozhodnutia Ľudového súdu Piešťany ako štátneho orgánu, teda vtedajšieho Čsl. štátu, nemohla byť právne kreovaná jeho dobrá viera, že je vlastníkom predmetných pozemkov v zmysle protiprávneho a právne neúčinného zápisu v PK. Záver, ktorým argumentuje žalovaný, je právne absurdný a ústavnoprávnom rámci neudržateľný. Nebola teda naplnená dobromyseľnosť. Pokiaľ žalovaný poukazuje na nález Ústavného súdu ČR, tento pre rozhodovanie všeobecných súdov SR nemá žiadnu právnu a interpretačnú záväznosť a je len v rovine odbornej informácie, príp. pre komparatívne použitie právnej teórie, čo vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/6/2017, 6Cdo/129/2017. Argumentáciu žalovaného, ktorou má byť potvrdená správnosť jeho tvrdení o zapríčinení stavu duplicitného vlastníctva historicky spôsobenou neaktivitou žalobcov, resp. ich predchodcov, v administratívnych konaniach, považujú žalobcovia za demagogickú, nelogickú a rozpornú so skutkovými zisteniami v konaní pred súdom prvej inštancie a to paradoxne na základe listinných dôkazov predložených samotným žalovaným (kolaudačné rozhodnutia, rozhodnutie o trvalom odňatí poľnohospodárskych pozemkov, geometrický plán zo dňa 17.04.1985), keďže títo neboli nikdy účastníkmi týchto konaní a ani neboli evidovaní ako vlastníci dotknutých pozemkov, preto si v nich nemohli v žiadnom prípade uplatňovať akékoľvek svoje práva.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
14. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 15C/40/2019 bola žaloba žalobcov o určenie, že vlastníkmi nehnuteľností špecifikovaných v bode 1. tohto rozhodnutia ( ďalej predmetné nehnuteľnosti), sú žalobcovia, resp., že predmetné nehnuteľnosti v príslušnom podiele patria do dedičstva po poručiteľke A. H., zomr. XX.XX.XXXX a zároveň vzájomná žaloba žalovaného o určenie, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný.
15. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že bolo preukázané, že žalobcovia, resp. právni predchodcovia žalobcov nadobudli predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva, pričom na strane žalovaného neboli splnené zákonné predpoklady vydržania, a to oprávnenosť držby počas zákonom ustanovenej doby. K vzniku vlastníckeho práva vydržaním nehnuteľností v prospech žalovaného tak nedošlo, v dôsledku čoho súd vyhovel žalobe žalobcov, vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a zároveň priznal úspešným žalobcom plnú náhradu trov konania.
16. Úlohou odvolacieho súdu, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia v otázke ne/splnenia zákonných podmienok vydržania na strane žalovaného.
17. Odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku, keď prvoinštančný súd v
dostatočnom rozsahu vykonal potrebné dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a následne dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie, v jeho rozhodnutí a ustálení skutočností rozhodných pre posúdenie veci žiadne pochybenia, ktoré by boli spôsobilé zvrátiť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP nepovažuje za potrebné ich opakovať a odkazuje v podrobnostiach na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia. Vzhľadom k odvolacej argumentácii sa k veci žiada dodať nasledovné:
18. Odvolateľ je toho názoru, že prvoinštančný súd nezohľadnil všetky tvrdenia žalovaného vo vzťahu k aspektu vydržania a nesprávne ustálil otázku dobromyseľnosti jeho držby. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaného nie sú dôvodné.
19. V konaní bolo preukázané, že predmetné nehnuteľnosti – skonfiškované štátom pôvodnému vlastníkovi I. T. s účinnosťou ku dňu 01.03.1945 - nadobudli do vlastníctva právni predchodcovia žalobcov S. M. s manželkou H. (starí rodičia žalobkyne 1/) ako prídelcovia v rámci pozemkovej reformy na základe výmeru o vlastníctve pôdy vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 11.10.1947 a to podľa § 1 ods. 1 vládneho nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, k nadobudnutiu vlastníctva k pôdohospodárskemu majetku prídelcom sa nevyžadoval vklad do pozemkovej knihy ( intabulácia), pretože samotný výmer o vlastníctve pôdy (tu rozhodnutie o prídele) bol dokladom o vlastníctve pôdy a žalobcovia resp. ich právni predchodcovia boli zapísaní do katastra ako vlastníci až počas prebiehajúceho ROEP. K prechodu vlastníctva prídelom v danom prípade došlo rozhodnutím na to kompetentného úradu postupom v zmysle platných právnych predpisov, pričom ani odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by mal považovať Výmer o vlastníctve pôdy z 11.10.1947 za neplatný, ostatne odvolateľ jeho platnosť ani nespochybňoval. Právni predchodcovia žalobcov pozemky sami neužívali, ale za bývalého režimu ich odovzdali do užívania poľnohospodárskym subjektom. Preukázané bolo aj to, že pridelené nehnuteľnosti v priebehu rokov prechádzali dedením na základe rozhodnutí súdov na právnych nástupcov prídelcov a v súčasnosti vlastnícke vzťahy zodpovedajú stavu uvedenému vo výroku I. a II. napadnutého rozsudku.
20. Z dokazovania ďalej vyplýva, že ešte počas pozemkovej reformy, keďže výmery o prídeloch neboli zapisované do pkn. vložiek, chybou v činnosti štátnych orgánov došlo k vzniku duplicitného vlastníctva tým, že vo vložke pod radovým číslom 83 bolo vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam nesprávne vykonané 01.10.1959 vyznačenie vlastníckeho práva pre Československý štát na základe konfiškácie a to napriek tomu, že v pkn. vložke pod radovým číslom 81 bola už poznamenaná konfiškácia majetku a medzičasom už aj boli tieto nehnuteľnosti pridelené právnym predchodcom žalobcov. Na základe tohto nesprávneho zápisu potom v neskoršom období došlo k zmenám v právnom vzťahu k časti parcely č. 191/2, keď v roku 1985 geometrickým plánom došlo k odčleneniu parciel č. 189/2, 189/3 a 189/4, na základe žiadosti bývalého MNV Sokolovce boli tieto parcely zapísané do LV č. X a dňa 05.10.1987 došlo k uzavretiu hospodárskej zmluvy medzi MNV Sokolovce a právnym predchodcom žalovaného, Západoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š.p., ktorou bola na neho prevedená správa odčlenených parciel. V r. 2002 došlo k privatizácii tohto štátneho podniku a jeho majetok bol prevzatý vzniknutou akciovou spoločnosťou Trnavská vodárenská spoločnosť, a.s., teda žalovaným, ktorý ich užíva aj v súčasnosti. Žalovaný má za to, že nehnuteľnosti sú jeho vlastníctvom, keďže ich nadobudol vydržaním, avšak ani odvolací súd mu nedal za pravdu.
21. Podľa § 114 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964, v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe alebo sa na súde uloží listina.
22. Podľa § 115 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo, ak nejde o nescudziteľné veci, ktoré sú v socialistickom vlastníctve.
23. Podľa § 116 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene (§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Kto nadobudne oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, môže si započítať vydržaciu dobu predchodcu.
24. Podľa § 145 ods. 1,2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. V pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
25. Podľa § 135a ods. 1 až 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov.
26. Podľa § 132a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., kto s vecou nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci.
27. Podľa § 507a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.
28. Vydržanie patrí k originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom k okolnostiam a povahe daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Je potrebné zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (viď tiež napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 97/2009, sp. zn. 4Cdo 283/2009, sp. zn. 5Cdo 30/2010, sp. zn. 3MCdo 7/2010, sp. zn. 3MCdo 8/2010, sp. zn. 6 MCdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.
29. V prejednávanej veci sa žalovaný domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k predmetným pozemkom na tom skutkovom základe, že vlastníctvo k nim nadobudol vydržaním, keď tak žalovaný ako aj jeho právny predchodca Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p., nehnuteľnosti užívali po dobu zákonom stanovenú a počas celej doby užívania , t.j. od r. 1987, boli dobromyseľní. S týmto názorom
sa však ani odvolací súd nemohol stotožniť, nakoľko hoci užívanie pozemkov preukázané bolo, nebola preukázaná dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie musel konštatovať, že žalovaný nepreukázal v konaní okolnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť, že jeho právny predchodca bol pri vstupe do držby a počas nej dobromyseľný v tom, že nehnuteľnosti mu patrí. Súd prvej inštancie správne poukázal na chybný zápis v pozemnoknižnej vložke, podľa ktorej v čase vyznačenia vlastníckeho práva na čsl. štát boli vlastníkom pozemkov už prídelcovia a na takýto zápis neexistoval preto žiadny titul, stalo sa tak výlučne z dôvodu omylu štátnych orgánov. Relevantným pre nastúpenie dobromyseľnosti je pritom len ospravedlniteľný omyl. V danom prípade však nemožno hovoriť o omyle, ktorý by bol ospravedlniteľný, je totiž zrejmé, že pokiaľ by bol štát postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, k tomuto omylu by nebolo došlo. Poznámka o konfiškácii k 01.03.1945 už v pozemkovej knihe pritom bola, nehnuteľnosti už boli pridelené prídelcom a napriek tomu bolo zavkladované vlastnícke právo štátu z dôvodu tej istej konfiškácie. Kto iný, než štát by mal poznať právne predpisy, ktorých je autorom a obsah rozhodnutí, vydaných ním samotným. Právny predchodca žalovaného – ako štátny podnik preto ani nemohol započať oprávnenú držbu, teda nebol dobromyseľný, keď v roku 1987 vstúpil do držby.
30. Správne preto uzavrel prvoinštančný súd, že nakoľko držby predmetných pozemkov sa Československý štát, resp. organizácie konajúce v jeho mene, ujali na základe uvedených okolností (zavkladovaním vykonaným podľa upovedomení, ktoré nie sú vkladu schopným titulom) a teda držby nehnuteľností v tom čase už vlastnených právnymi predchodcov žalobcov, nemohol sa čsl. Štát, resp. ONV konajúci v jeho mene oprávnene domnievať, že mu vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí. Z uvedeného dôvodu nemohlo ísť zo strany právneho predchodcu žalovaného, ktorý bol štátnym podnikom (Západoslovenské vodárne a kanalizácie, š.p.) spravujúcim tento „majetok štátu“ o oprávnenú držbu a odovzdanie majetku tomuto štátnemu podniku hospodárskou zmluvou v r. 1987 nepredstavuje žiadnu okolnosť, ktorá by mala vplyv na vyššie uvedený záver. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť, preto neospravedlniteľný omyl Československého štátu pri zápise jeho vlastníckeho práva spôsobuje, že od počiatku absentuje dobrá viera ako predpoklad oprávnenej držby.
31. Na uvedenom závere nič nemení ani výstavba viacerých vodných stavieb, ktoré boli na predmetných nehnuteľnostiach postavené v minulosti a skolaudované v rokoch 1984 – 1986, na ktoré odvolateľ poukazuje zastávajúc názor, že prvoinštančný súd túto skutočnosť nevzal do úvahy v súvislosti s preukazovaním dobromyseľnosti jeho právneho predchodcu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Odvolateľom namietaná okolnosť týkajúca sa výstavby vodných stavieb je však pre rozhodnutie súdu irelevantná, nespôsobilá preukázať dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovaného, keďže nedokáže ovplyvniť spôsob akým sa štát na počiatku ujal držby a tým aj záver súdu vyslovený vyššie, že u štátu jednoznačne od počiatku absentuje dobrá viera ako predpoklad oprávnenej držby a práve túto okolnosť v prvom rade bolo treba zohľadniť. Bolo preto irelevantné zaoberať sa tým, či mohli alebo nemohli žalobcovia alebo ich právni predchodcovia uplatňovať svoje práva k pozemkom v stavebných a kolaudačných konaniach.
32. Aj keď u žalovaného samotného záver týkajúci sa jeho právneho predchodcu neplatí, pretože z vykonaného dokazovania nemožno mať u žalovaného za preukázanú absenciu dobromyseľnej držby a treba preto vychádzať z toho, že žalovaný so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný bol - prípadné pochybnosti musia v tomto prípade ustúpiť domnienke dobromyseľnosti držby podľa § 130 ods. 1 OZ, správne súd prvej inštancie konštatoval, že táto jeho dobromyseľná držba trvala iba od r. 2003, kedy sa sám žalovaný ujal držby a to do roku 2005, kedy sa o spochybnení hodnovernosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností dozvedel z písomnej komunikácie so žalobkyňou, čím došlo k prerušeniu plynutia vydržacej doby. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Nakoľko v danom prípade si však žalovaný nemohol započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu, ktorý nebol oprávneným držiteľom, neboli splnené základné predpoklady vydržania. Záver súdu prvej inštancie bol preto správny.
33. Pokiaľ odvolateľ namietal, že zo samotnej skutočnosti právoplatných kolaudačných rozhodnutí k predmetným vodohospodárskym dielam bolo možné nadobudnúť stav právnej istoty, že právny predchodca žalovaného a následne žalovaný bol skutočným vlastníkom nehnuteľností, nakoľko domnelí
vlastníci svoje tvrdené vlastnícke právo v kolaudačnom alebo stavebnom konaní nebránili efektívne, odvolací súd má za to, že uvedená okolnosť vo vzťahu k dobrej viere právneho predchodcu nemala žiadnu relevanciu, pretože dobrá viera u neho byť nemohla už z dôvodov uvedených vyššie (spôsob, akým sa držby ujal). Mohla však mať relevanciu vo vzťahu k dobrej viere žalovaného samotného, ktorý pre absenciu akýchkoľvek nárokov tretích osôb, ktoré by boli v správnych konaniach týkajúcich sa výstavby vodohospodárskych diel uplatňované, tak mohol dôvodne stavať na presvedčení, že pozemky, ktoré nadobudol od svojho právneho predchodcu, nadobúda od vlastníka. Táto skutočnosť, svedčiaca dobrej viere žalovaného by bola spôsobilá založiť dôvod poskytnutia ochrany jeho vlastníckemu právu, to však za predpokladu, že by bola splnená aj podmienka nepretržitosti tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby, čo ale nie je uvedený prípad.
34. K námietke odvolateľa, že súd mal vziať do úvahy oslabenie tvrdeného vlastníckeho práva žalobcov z dôvodu, že títo nepreukázali uhradenie kúpnej ceny podľa výmeru o prídele zo dňa 11.10.1947, ktorá bola nevyhnutnou zákonnou podmienkou nadobudnutia do vlastníctva prídelcami, odvolací súd uvádza, že zdieľa názor prvoinštančného súdu, vyslovený v bode 121 napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že časť prídelovej ceny právnymi predchodcami žalobcov zaplatená bola dňa 24.04.1957 a nedoplatok boli právni predchodcovia žalobcov povinní zaplatiť tak, aby každý rok počínajúc rokom 1957 uhradili najmenej jednu jeho desatinu. Dôkazy o tom, či a kedy k úhrade zvyšnej ceny došlo, sa k dnešnému dňu nezachovali, možno však dôvodne predpokladať, že v prípade jej neuhradenia by štát bol dlh vymáhal. Ani absencia priamych dôkazov o úhrade zvyšku ceny však nie je spôsobilá vzhľadom na všetky ostatné dôkazy, vyvrátiť existenciu vlastníckeho práva žalobcov.
35. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, po vyhodnotení odvolacích námietok žalovaného ako neopodstatnených, aj odvolací súd považoval za dôvodnú žalobu žalobcov, ktorých vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo dostatočne preukázané na rozdiel od vlastníckeho práva žalovaného k nim a preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu za použitia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
36. Žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní v celom rozsahu, majú preto voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, nakoľko tu neboli dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
37. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).