Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/85/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Ing. Miroslava Manďáka v právnej veci žalobcu: O.. O. Q., W., proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, Kolárska 4, Bratislava, právne zastúpená JUDr. Evou Bušovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Tobrucká 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.: XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013, jednomyseľne takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.: XF.- X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013 ako aj rozhodnutia VI. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej advokátskej komore (ďalej len správny orgán 1. stupňa) sp. zn.: B.- XX/XX:XXX/XXXX zo dňa 15. mája 2012, ktoré navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nezákonnosti.

Žalovaný - 3Odvolací disciplinárny senát Slovenskej republiky Slovenskej advokátskej komory - napadnutým rozhodnutím sp. zn.:XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013 na odvolanie žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 15. mája 2012, ktorým bol žalobca

1.

uznaný za vinného, že napriek tomu, že dňa 8. augusta 2006 prijal poverenie klienta O. P., bytom Z. XXX/ XX, I. E.., prechodne bytom G. E. č. XXX, ktorý mu dňa 8. augusta 2006 podpísal plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podľa pre porušenie základných práva a slobôd, ústavnú sťažnosť nepodal,

čím sa dopustil

disciplinárneho previnenia podľa o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v ust. , zákona o advokácii.

Žalobcovi bolo za to uložené podľa § 56 ods. 2, písm. c) zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur.

2.

oslobodený spod obvinenia podľa § 24 písm. a), Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory (SAK), podľa ktorého klient Jozef Lecha požiadal žalobcu dňa 12. februára 2008 o zaslanie písomností, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov, žalobca jeho žiadosti nevyhovel, hoci klient mu uvedeného dňa vypovedal plnú moc.

Žalobcovi bola súčasne uložená povinnosť zaplatiť paušálne trovy konania vo výške 327,20 eur.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že O. P. doručil Slovenskej advokátskej komore dňa 25. februára 2008 sťažnosť, z ktorej vyplynulo, že žalobca ho obhajoval v trestnom konaní pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa a trestný čin výtržníctva podľa . Konanie bolo vedené pod sp. zn. , v ktorom okresný súd rozsudkom z 2. novembra 2004 uznal sťažovateľa vinným a bol mu uložený podmienečný trest. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, rozsudkom z 11. apríla 2006, sp. zn. , zamietol odvolanie sťažovateľa. O. P. udelil žalobcovi dňa 8. augusta 2006 v uvedenej trestnej veci plnomocenstvá na podanie dovolania a aj ústavnej sťažnosti. Žalobca podal dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11. apríla 2006, sp. zn. dňa 9. augusta 2006, t.j. v zákonnej lehote. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. , dovolanie sťažovateľa odmietol podľa . Žalobca ústavnú sťažnosť nepodal vôbec, napriek tomu, že na otázky sťažovateľa viac ráz odpovedal, že ešte nemá o jej vybavení odpoveď. Sťažovateľ poprel, že sa so žalobcom dohodol na tom, že ústavná sťažnosť nebude podaná. O. P. v sťažnosti ďalej uviedol, že žalobca ako jeho advokát sa dňa 11. apríla 2006 nezúčastnil na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trenčíne vo veci jeho odvolania v trestnej veci sp. zn. a na základe jeho písomnej žiadosti z 12. februára 2008 mu nezaslal písomnosti, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov.

Predseda Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory podal dňa 25. júla 2008 disciplinárnej komisii Slovenskej advokátskej komory návrh na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu, že hoci žalobca dňa 8. augusta 2006 prijal poverenie od klienta O.F. P., ktorý mu v uvedený deň aj podpísal plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 pre porušenie jeho základných práv a slobôd, uvedenú sťažnosť nepodal. Podľa predsedu Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory sa žalobca dopustil previnenia aj tým, že porušil ust. a a ust. Advokátskeho poriadku tým, že po skončení zastupovania ani na písomnú žiadosť klienta listom z 12. februára 2008 neodovzdal sťažovateľovi - O. P. - písomnosti, vrátane zvukových a elektronických záznamov.

Žalovaný neakceptoval vyjadrenie žalobcu k sťažnosti O. P., že ústavnú sťažnosť nepodal po dohode so samotným sťažovateľom, pretože z listu O. P. z 30. januára 2008 je zrejmé, že tento žiadal žalobcu o informácie, v akom štádiu je rozhodovanie o jeho ústavnej sťažnosti. O. P. doručil Sociálnej poisťovni list zo dňa 26. decembra 2006, z ktorého je tiež zrejmé, že sťažovateľ bol presvedčený, že žalobca sa riadil jeho pokynmi a ústavnú sťažnosť podal.

Žalobca na pojednávaní disciplinárneho senátu dňa 6. decembra 2012 tvrdil, že ústavnú sťažnosť nepodal, pretože lehota na jej podanie uplynula dňa 11. júna 2006, teda ešte pred udelením plnomocenstva z 8. augustom 2006.

Žalovaný ďalej uviedol, že obvinenie žalobcu, ktoré sa týkalo vrátenia písomnosti, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov, nebolo dôvodné, pretože zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn.

bolo preukázané, že O. P. boli uvedené doklady vrátené a ten ich odovzdal svojmu novému právnemu zástupcovi.

Žalovaný na základe uvedených zistení dospel k záveru, že žalobca prijal poverenie klienta O. P. na podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 a O. P. mu dňa 8. augusta 2006 podpísal plnomocenstvo na jej podanie. Žalobca ústavnú sťažnosť nepodal, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta podľa , zákona o advokácii. Za to mu bolo uložené podľa zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur.

Podľa § 24 písm. a) Disciplinárneho priadku Slovenskej advokátskej komory bol žalobca oslobodený spod návrhu na začatie disciplinárneho konania pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že napriek tomu, že ho klient listom z 12. februára 2008 požiadal o zaslanie písomnosti vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov, jeho žiadosti nevyhovel, pretože nebolo preukázané, že sa skutok stal.

Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu, že disciplinárne stíhanie je premlčané uviedol, že na základe ustáleného názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade včas podaného dovolania ostala sťažovateľovi O. P. zachovaná lehota na podanie ústavnej sťažnosti po tom, ako v jeho trestnej veci bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Trenčíne a Okresným súdom v Trenčíne, a to aj po udelení plnej moci z 8. augusta 2006. Žalobca ako advokát postupoval v rozpore so záujmami svojho klienta a v rozpore s ust. § 18 zákona o advokácii, ak ústavnú sťažnosť nepodal.

Žalovaný ďalej uviedol, že disciplinárne orgány Slovenskej advokátskej komory pri rozhodovaní o disciplinárnom opatrení žalobcu postupovali podľa § 24 ods. 2 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory (platnom do 19. júna 2010), pričom prihliadli na závažnosť disciplinárneho previnenia ako aj na okolnosti, za ktorých bolo spáchané. V disciplinárnom konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by boli relevantné pri rozhodovaní o druhu a výške disciplinárneho opatrenia. Preto nebolo možné upustiť od uloženia disciplinárneho opatrenia. O náhrade trov disciplinárneho konania bolo rozhodnuté s prihliadnutím na vl. nar. č. o sume minimálnej mzdy.

Žalobca v dôvodoch žaloby v bode I. tvrdil, že prvostupňové rozhodnutie je zaťažené neodstrániteľnými procesnými aj hmotnoprávnymi vadami, správny orgán 1. stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedka O. P. a prípadnú konfrontáciu na odstránenie rozporov medzi ním a O. P.. Nesúhlasil so záverom žalovaného, že nepodanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. z 11. apríla 2006 je zavineným porušením povinností advokáta podľa § 18 ods. 1 zákona o advokácii. Žalobca súčasne namietal záver žalovaného, ako aj správneho orgánu 1. stupňa, že vykonanie dôkazu výsluchom svedka O. P. nebolo pre náležité objasnenie veci potrebné, pretože svedok sa k veci podrobne vyjadril v sťažnosti adresovanej Slovenskej advokátskej komore a v písomnom podaní z 26. mája 2008. Ďalej žalobca tvrdil, že rešpektoval pokyn sťažovateľa O. P., že ústavná sťažnosť nebude podaná z dôvodu uplynutia dvojmesačnej lehoty. Vypovedanie plnej moci považoval žalobca za danej situácie za nadbytočné.

V bode II. žaloby žalobca opakovane tvrdil, že s klientom O. P. sa dohodli, že vzhľadom na uplynutie 2- mesačnej lehoty sťažovateľ nepodá ústavnú sťažnosť ale podá dovolanie. Žalobca tvrdil, že sa riadil pokynmi klienta.

Žalobca opakovane tvrdil, že disciplinárne obvinenia a konanie proti nemu boli založené na lživých skutkových tvrdeniach sťažovateľa, pričom nebol predložený žiaden dôkaz na preukázanie nepravdivých tvrdení. Disciplinárne konanie sa spravuje príslušnými ustanoveniami , v disciplinárnom konaní proti žalobcovi bola porušená zásada trestného stíhania zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom a bolo porušené jeho právo na obhajobu.

Žalobca v bode III žaloby uplatnil námietku premlčania disciplinárneho stíhania, aj keď súčasne neuznal, že sa dopustil disciplinárneho previnenia. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný disciplinárne konanie zastaviť po márnom uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty s tým, že disciplinárne konanie trvalo od podania návrhu, t.j. od 25. júla 2008 do dňa doručenia napadnutého rozhodnutia, t.j. do 2. apríla 2013. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -33 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

V bode IV.1 žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa v odvolacom konaní nevysporiadal s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi pochybeniami správneho orgánu 1. stupňa, a preto je napadnuté rozhodnutie žalovaného neurčité, nezrozumiteľné, zaťažené vadou arbitrárnosti a odôvodnenia. Preto ide o rozhodnutie nespravodlivé a nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobca nevypovedal plnomocenstvo, nemôže byť posúdené ako disciplinárne previnenie.

V bode IV.2 žaloby žalobca opakovane poukázal na príslušné ustanovenia , najmä na základné zásady trestného konania ( ), ktoré boli porušené.

V bode IV.3 žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou o neprimerane prísnom disciplinárnom opatrení peňažnej pokute v sume 1.963,20 eur.

Žalobca v V. časti žaloby s poukazom na , ústavné zákony a medzinárodné zmluvy, namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že bolo vydané na neverejnom konaní, bez jeho prítomnosti s odobratím práva na obhajobu a práva na dôkaz a vyjadrenia ku všetkým vykonávaným dôkazom.

V závere žaloby žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, sú nezákonné aj z dôvodu nedostatočne formulovanej skutkovej vety.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobným dôvodom uvedeným v bode I uviedol, že žalobca nepoprel, že prijal od klienta plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti. Žalobca najskôr uvádzal, že so sťažovateľom sa dohodol na nepodaní ústavnej sťažnosti, neskôr tvrdil, že uplynula lehota na jej podanie. Žalobca v disciplinárnom konaní nepreukázal, že sa dohodol so sťažovateľom na tom, že ústavná sťažnosť nebude podaná, a ani nepreukázal, že sťažovateľ mu dal pokyn, aby ústavnú sťažnosť nepodal. Disciplinárne senáty v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne uviedli, na ktoré okolnosti pri rozhodovaní prihliadli, z akých dôvodov rozhodli bez vypočutia svedka O. a na základe akých dôkazných prostriedkov považovali za preukázané, že žalobca porušil ust. § 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nepodanie ústavnej sťažnosti nie je možné považovať za zavinené porušenie povinností advokáta. Žalovaný neakceptoval ani názor žalobcu, že Ústavný súd Slovenskej republiky až neskôr judikoval postup pri podávaní ústavnej sťažnosti v prípadoch, kedy bolo vo veci podané i dovolanie. Naopak, žalovaný tvrdil, že z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti v danom prípade neuplynula, a preto tvrdenie žalobcu o uplynutí lehoty nie je dôvodné. K dôvodom pod bodom II. žaloby žalovaný uviedol, že disciplinárne senáty sa oboznámili s obsahom zápisnice z pojednávania Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 7. septembra 2012, vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorej žalobca podal žalobu proti O. P. o ochranu osobnosti, a tiež sa oboznámili s obsahom rozsudku tohto súdu z 7. septembra 2009, ktorý v danej veci žalobu žalobcu zamietol a Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 10. marca 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22. marca 2012, sp. zn. IV ÚS SR, sťažnosť O.. O. Q. proti rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú odmietol. O. P. na pojednávaní pred Okresným súdom v Trenčíne dňa 7. septembra 2012 jednoznačne potvrdil, že v jeho trestnej veci požiadal žalobcu o podanie ústavnej sťažnosti a udelil žalobcovi plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti dňa 8. augusta 2006. Z ďalšieho konania O. P., najmä z jeho listu z 26. decembra 2006, ktorý adresoval Sociálnej poisťovni Bratislava a z listu z 30 januára 2008, ktorý adresoval žalobcovi, vyplynulo, že bol presvedčený o tom, že ústavná sťažnosť bola podaná. Sťažovateľ teda nedal žalobcovi pokyn, aby nepodal ústavnú sťažnosť. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na postup advokátov, ktorí v prípadoch, ak klient dá advokátovi závažný pokyn, vypracujú o tom písomný záznam a klient takýto

záznam osobne podpíše. Žalovaný sa tiež nestotožnil s námietkou premlčania, ktorú žalobca uviedol v III. časti žaloby. Žalobca navrhol zastaviť konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -33. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. rozhodoval o plynutí prekluzívnej lehoty vo veci uloženia pokuty podľa zákona o cestnej doprave. Analógia tohto rozhodnutia Najvyššieho Súdu Slovenskej republiky na disciplinárne opatrenia podľa zákona o advokácii nie je teda dôvodná. Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. riešil otázku, či disciplinárny súd porušil zásadu „zákaz reformatio in peius“. Žalovaný zdôraznil, že po preverení dátum podania sťažnosti O. P. a dátumu podania návrhu na začatie disciplinárneho konania predsedom Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory, dospel k záveru, že k premlčaniu nedošlo. K žalobným dôvodom uvedeným v bode IV -1.2.3- žalovaný uviedol, že ani výpoveď žalobcu na disciplinárnom pojednávaní nezmenila skutočnosť, že žalobca nepodal ústavnú sťažnosť, na podanie ktorej ho poveril O. P.. Disciplinárne senáty postupovali pri prejednaní disciplinárneho previnenia žalobcu v súlade s § 57 zákona o advokácii a Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory a ich rozhodnutia boli podrobne odôvodnené. Žalovaný dospel k záveru, že uložené disciplinárne opatrenia podľa § 56 ods. 2, písm. c), zákona o advokácii zodpovedajú porušeniu povinností advokáta, ktorého sa dopustil žalobca, a peňažná pokuta bola uložená pri dolnej hranici výmery peňažnej pokuty. K žalobným dôvodom uvedeným v bode VI žaloby žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán (VI. disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory) rozhodol o disciplinárnom obvinení žalobcu dňa 15. mája 2012. Žalobca bol na uvedené pojednávanie riadne predvolaný, ale na pojednávanie sa nedostavil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a preto disciplinárny senát vec žalobcu prejednal a rozhodol podľa § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu v jeho neprítomnosti, pretože žalobca s týmto postupom súhlasil. Disciplinárne konanie je neverejné podľa § 17 ods. 8 (do 18. júna 2010 ust. § 16 ods. 7) Disciplinárneho poriadku, a preto námietka žalobcu, že vec bola rozhodnutá na neverejnom pojednávaní nie je dôvodná.

Krajský súd postupom podľa a nasl. , preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote a oprávnenou osobou a že rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Súd zamietol žalobu ako nedôvodnú podľa

Podľa , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( ).

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného sp. zn. XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 15. mája 2012, ktorým bol žalobca uznaný za vinného, že napriek tomu, že dňa 8. augusta 2006 prijal poverenie klienta O. P., bytom Z. XXX/XX, I. E. I., prechodne bytom G. E. č. XXX, ktorý mu dňa 8. augusta 2006 podpísal plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podľa pre porušenie základných práva a slobôd, ústavnú sťažnosť nepodal, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v ust. , zákona o advokácii. Žalobcovi bolo za to uložené podľa , zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur. Žalobca bol súčasne napadnutým rozhodnutím oslobodený spod obvinenia podľa Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého klient O.f P. požiadal žalobcu dňa 12. februára 2008 o zaslanie písomností, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov, žalobca jeho žiadosti nevyhovel, hoci klient mu uvedeného dňa vypovedal plnú moc.

Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vo výroku o uznaní viny, výroku o uložení sankcie a výroku o povinnosti nahradiť trovy disciplinárneho konania, podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal obsahovo rovnaké skutočnosti ako v správnej žalobe.

O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím sp. zn. XF.-X/XX:XXX/ XXXX zo dňa 6. marca 2013 tak, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Žalovaný vo svojom rozhodnutí zopakoval skutočnosti zistené prvostupňovým správnym orgánom, zopakoval podklady, z ktorých prvostupňový správny orgán vychádzal, pričom rovnako ako prvostupňový správny orgán i žalovaný dospel jednoznačne k záveru, že nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcom podľa článku 127 napriek písomne udelenému plnomocenstvu, ktoré nebolo odvolané, je zavineným porušením povinnosti advokáta, vyplývajúcej z a zákona o advokácii, pretože ide o opomenutie, ktoré je v rozpore s povinnosťou advokáta pri výkone advokácie chrániť a presadzovať záujmy klienta, riadiť sa jeho pokynmi a postupovať s odbornou starostlivosťou.

Súčasťou správneho spisu je Plnomocenstvo zo dňa 8. augusta 2006 udelené sťažovateľom O. žalobcovi na podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 .

Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať, či skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu v bode 1. rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa sp. zn. B. zo dňa 15. mája 2012 sa stal, či ho spáchal žalobca a či ide o disciplinárne previnenie podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii.

Predmetom konania v prejednávanej veci je sporných 7 otázok, ktoré namietal žalobca v správnej žalobe, a to:

1. Či je prvostupňové rozhodnutie zaťažené neodstrániteľnými procesnými aj hmotnoprávnymi vadami, keď správny orgán 1. stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktorým je výsluch svedka O. P. a prípadnú konfrontáciu na odstránenie rozporov medzi ním a O. P..

2. Či je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonné z dôvodu, že bolo vydané na neverejnom konaní, bez jeho prítomnosti s odobratím práva na obhajobu a práva na dôkaz a vyjadrenia ku všetkým vykonávaným dôkazom.

3. Či nepodanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 je zavineným porušením povinností advokáta podľa zákona o advokácii.

4. Či nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcom podľa článku 127 napĺňa skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa

5. Či v danom prípade bolo právo sťažovateľa na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi premlčané.

6. Či je rozhodnutie žalovaného neurčité, nezrozumiteľné, zaťažené vadou arbitrárnosti a odôvodnenia, a tým nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

7. Či je disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur neprimerane prísne.

Sporné otázky pod bodmi č. 1 a 2 sa týkajú porušenia procesných práv žalobcu. Súd po oboznámení sa s obsahom súdneho, ako i administratívneho spisu je jednoznačne toho právneho názoru, že k žiadnemu porušeniu procesných práv žalobcu v prejednávanej veci nedošlo.

Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ O. bol správnym orgánom 1. stupňa opakovane predvolaný, aby sa osobne vyjadril k disciplinárnym previneniam žalovaného. Sťažovateľ sa však ani raz na predvolanie, ktoré mu bolo riadne doručené, nedostavil. Nakoľko skutkový stav opísaný sťažovateľom v sťažnosti doručenej Slovenskej advokátskej komore dňa 25. februára 2008 a v podaní

doručenom Slovenskej advokátskej komore dňa 26. mája 2008 je dostatočne podrobný, krajský súd rovnako ako správny orgán 1. stupňa zastáva názor, že vykonanie tohto úkonu (t.j. výsluch sťažovateľa) nie je za potrebné pre náležité objasnenie veci. Naviac, správny orgán 1. stupňa sa v záujme objasnenia veci oboznámil s obsahom zápisnice z pojednávania Okresného súdu Trenčín, zo dňa 7. decembra 2009, sp. zn. , vo veci ochrany osobnosti žalobcu, v ktorej je uvedená podrobná výpoveď O. P. ku všetkým okolnostiam rozhodujúcim pre posúdenie viny žalobcu z disciplinárneho priestupku. Y. mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vyjadreniam O., žalobcovi nebolo nijakým spôsobom znemožnené oboznámiť sa s tvrdeniami sťažovateľa, vyjadriť sa k nim a zaujať k nim stanovisko, žalobca mohol bez akýchkoľvek obmedzení navrhovať a predkladať dôkazy vo svoj prospech. Konanie správneho orgánu 1. stupňa tak považuje súd za súladné s právnymi predpismi.

K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v jeho neprítomnosti, krajský súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 6 a 7 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory.

Podľa § 17 ods. 6 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory sa pojednávanie koná v prítomnosti disciplinárne obvineného. Senát môže pojednávať v neprítomnosti disciplinárne obvineného, ak s tým disciplinárne obvinený písomne súhlasí.

Podľa § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory ak sa disciplinárne obvinený na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa, predseda senátu môže pojednávanie odročiť.

V danom prípade pozvánka na odvolacie disciplinárne pojednávanie zo dňa 5. februára 2013, ktoré bolo nariadené na deň 6. marca 2013 o 10,30 hod., bola žalobcovi riadne doručená dňa 7. februára 2013. Dňa 6. marca 2013 (o 10,28 hod.) doručil žalobca Slovenskej advokátskej komore mail, prostredníctvom ktorého ospravedlnil svoju neúčasť na odvolacom disciplinárnom pojednávaní a súčasne uviedol, že súhlasí s vykonaním odvolacieho disciplinárneho pojednávania v jeho neprítomnosti. Nakoľko žalobca súhlasil, aby žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu v jeho neprítomnosti, žalovaný tak v súlade s § 17 ods. 6 a 7 Disciplinárneho poriadku vykonal odvolacie disciplinárne pojednávanie bez prítomnosti žalobcu. Z uvedeného dôvodu nepovažuje súd námietku žalobcu v tomto smere za právne relevantnú.

Je zrejmé, že sporné otázky pod bodmi č. 3 a 4 sa týkajú právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa kladie žalovanému v bode 1. rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa za vinu. K týmto sporným otázkam pod bodmi č. 3 a 4 krajský súd uvádza:

Podľa advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

Podľa advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Podľa disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta, alebo advokátskeho koncipienta je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona, alebo z predpisu komory.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosti advokáta pri výkone advokácie sú upravené o advokácii. Advokát je podľa pri výkone svojho povolania ( a nasl. ) povinný na prospech klienta využívať svoje vedomosti a skúsenosti, skutkové a právne argumenty a možnosti dané právnym poriadkom. Advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom prípustné prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje. Advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného. Medzi jeho základné povinnosti patrí chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi.

V predmetnom prípade má krajský súd za preukázané, že žalobca prijal dňa 8. augusta 2006 od sťažovateľa O.. P. plnomocenstvá na podanie dovolania a ústavnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 11. apríla 2006. Dovolanie žalobca podal v zákonnej lehote dňa 9. augusta 2006, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením č. k. zo dňa 30. mája 2007. Ústavnú sťažnosť však žalobca za svojho klienta O.. P. nepodal, čo potvrdil aj v správnej žalobe. Nepodanie ústavnej sťažnosti žalobca odôvodnil dohodou medzi ním a sťažovateľom, že ústavnú sťažnosť žalobca nepodá, nakoľko v čase udelenia predmetného plnomocenstva 2-mesačná zákonná lehota na jej podanie už uplynula. Z obsahu písomností, ktoré sú súčasťou správneho spisu (sťažnosť O.. P. doručená Slovenskej advokátskej komore dňa 25.02.2008, Oznámenie Sociálnej poisťovni zo dňa 26.12.2006, Žiadosť o oznámenie stavu konania vo veci ústavnej sťažnosti zo dňa 30.01.2008 adresovaná žalobcovi, zápisnica z pojednávania Okresného súdu Trenčín zo dňa 7. septembra 2009, sp. zn. ), však krajský súd zastáva názor, že sťažovateľ o dohode o nepodaní ústavnej sťažnosti vedomosť nemal. Uvedenému nasvedčuje aj list zo dňa 26.12.2006, adresovaný Sociálnej poisťovni, v ktorom sťažovateľ výslovne uvádza: ,,Rozhodnutie súdu bolo proti mne vydané na podklade nesprávneho právneho posúdenia a iné a preto som podal dovolanie ako aj ústavnú sťažnosť podľa pre porušenie základných práv a slobôd.“ Listom zo dňa 30.01.2008 sťažovateľ žiadal žalobcu o oznámenie stavu konania vo veci ústavnej sťažnosti, na čo žalobca stručne odpovedal, že ,,podanie ústavnej sťažnosti sme vyriešili v roku 2006.“ Žalobca však ani náznakom neuviedol, že sa na nepodaní ústavnej sťažnosti osobne dohodli, a preto ju nepodal. Sťažovateľ tak z vyjadrenia žalobcu mohol nadobudnúť dojem, že žalobca ústavnú sťažnosť, rovnako ako dovolanie, podal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so žalobcom dohodli tak na podaní dovolania, ako i ústavnej sťažnosti, vyplýva i z obsahu zápisnice spísanej na pojednávaní pred Okresným súdom Trenčín, sp. zn. , ktoré sa konalo dňa 07.09.2012 vo veci žaloby žalobcu podanej proti O. na ochranu osobnosti. Sťažovateľ na predmetnom pojednávaní výslovne uviedol, že žalobcu požiadal, aby v trestnej veci podal nie iba dovolanie, ale i ústavnú sťažnosť, sťažovateľ sa so žalobcom dohodol, že žalobca tak urobí a za týmto účelom sťažovateľ spísal pre žalobcu dňa 8. augusta 2006 plnomocenstvo.

K uvedeným skutočnostiam krajský súd ďalej uvádza, že v prejednávanom prípade nebolo preukázané odvolanie plnomocenstva klientom O. v konaní nebola preukázaná existencia dohody medzi klientom a žalobcom ako jeho advokátom, podľa ktorej advokát nebol povinný ústavnú sťažnosť podať, a taktiež nebolo preukázané ani odstúpenie žalobcom od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré skutočnosti by odôvodňovali nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcu podľa článku 127 . Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu sťažovateľ dal pokyn na nepodanie ústavnej sťažnosti. Ide pritom o taký závažný pokyn, ako uviedol aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe, pri ktorom advokáti vyžadujú klientom podpísaný písomný záznam o takomto mimoriadnom pokyne.

Zo spisového materiálu (zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde v Trenčíne dňa 11. apríla 2006 pod sp. zn. ) má krajský súd ďalej za preukázané, že žalobca zastupoval sťažovateľa už v trestnom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, sp. zn. . V predmetnom konaní žalobca už v čase prejednávania predmetnej trestnej veci oboznámil sťažovateľa s možnosťou podať v danej veci ústavnú sťažnosť podľa . Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepodal za svojho klienta O. ústavnú sťažnosť už skôr, ako si dňa 8. augusta 2006 nechal od neho vystaviť osobitné splnomocnenie (hoci v tom čase lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynula, o čom aj informoval svojho klienta), porušil tak žalobca ustanovenia a

Krajský súd ďalej uvádza, že žalobca podal proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. z 11. apríla 2006 v zákonom stanovenej lehote dňa 9. augusta 2006 dovolanie. O predmetnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. zo dňa 30. mája 2007.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už opakovane zaujal názor (napr. , , , , ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom lehota na prípadné podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutého dovolaním sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené tak z dôvodu dovolania podaného v zákonom stanovenej lehote ostala sťažovateľovi na podanie ústavnej sťažnosti zachovaná lehota aj po udelení plnej moci zo dňa 8. augusta 2006, a preto tvrdenie žalobcu o uplynutí lehoty na jej podanie nie je dôvodné. Ak žalobca predmetnú ústavnú sťažnosť nepodal, konal tak podľa názoru súdu v rozpore so záujmami svojho klienta.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má krajský súd za preukázané, že v prejednávanom prípade nevyvstali žiadne dôvody, ktoré by zakladali oprávnenie žalobcu nepodať ústavnú sťažnosť za svojho klienta F.. Disciplinárne obvinený žalobca tak zavinene porušil povinnosti advokáta pri výkone advokácie vyplývajúce z , čím naplnil skutkové znaky disciplinárneho previnenia podľa

K spornej otázke pod bodom číslo 5. krajský súd uvádza:

Žalobca v danom prípade vzniesol námietku premlčania, v zmysle ktorej mal disciplinárny senát ex offo zastaviť disciplinárne stíhanie žalobcu, a to aj s poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -33. S uvedeným tvrdením sa krajský súd v celom rozsahu nestotožňuje.

Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -33, na ktorý poukázal žalobca, súd konštatuje, že v danom prípade sa ústavný súd zaoberal zásadou ,,zákaz reformatio in peius,“ čo však nie je predmetnom konania v danej veci.

K vyššie uvedenému rozhodnutiu E. súdu Slovenskej republiky sp. zn. krajský súd uvádza, že najvyšší súd riešil prípad, kedy bola žalobcovi uložená pokuta podľa o cestnej doprave v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovení týkajúcich sa plynutia premlčacej doby na uloženie pokuty, v danom prípade najvyšší súd aplikoval ustanovenia zákona o cestnej doprave, konkrétne veta prvá, z ktorého vyplýva, že pokutu možno uložiť do jedného roku odo dňa, v ktorom sa správny orgán dozvedel o konaní podľa odseku 1; najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k takémuto konaniu došlo. Na základe uvedeného krajský súd konštatuje, že subjektívna jednoročná prekluzívna doba na možnosť uloženia pokuty, aplikácie ktorej sa žalobca domáhal, sa vzťahuje iba na prípady riešené podľa ustanovení o cestnej doprave, nie na ukladanie disciplinárnych opatrení podľa o advokácii, a to ani analogicky. K uvedenému krajský súd dodáva, že analógia je jedným z interpretačných postupov v tých prípadoch, keď zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného právneho problému. V danom prípade je však inštitút premlčania práva na podanie návrhu na začatie

disciplinárneho konania podľa ustanovení o advokácii výslovne upravený v ust. cit. zákona.

Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2012 návrh na začatie disciplinárneho konania možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď k disciplinárnemu previneniu došlo.

V danom prípade bola sťažnosť O. doručená Slovenskej advokátskej komore dňa 25. februára 2008 a návrh predsedu Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory bol doručený dňa 25. júla 2008. Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2012 subjektívna lehota šiestich mesiacov v predmetnom prípade uplynúť nemohla. Rovnako tak nemohla uplynúť ani dvojročná objektívna lehota vo vzťahu ku skutku, ktorého sa mal dopustiť žalobca po dni 8. augusta 2006, ak návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný dňa 25. júla 2008. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd považuje námietku premlčania práva sťažovateľa na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania za nedôvodnú.

K spornej otázke pod bodom č. 6 krajský súd uvádza:

Podľa a súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby, dospel k záveru, že c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov.

Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov spočíva v nedostatku dôvodov skutkových. Nepreskúmateľnosť je takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. Za také vady sú podľa judikatúry správnych súdov považované prípady, keď správny orgán oprie rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov dospel k záveru, že skutok uvedený v bode 1. prvostupňového rozhodnutia, ktorý sa kladie žalobcovi za vinu a v dôsledku ktorého bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie, sa nepochybne stal, spáchal ho disciplinárne obvinený žalobca, pričom správne orgány uvedený skutok vo svojich rozhodnutiach dostatočne podrobne opísali. Správne orgány taktiež vyčerpávajúco uviedli, akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili, podľa akých zákonných ustanovení postupovali a z akých vykonaných dôkazov vychádzali. Žalovaný sa taktiež dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré uplatnil žalobca vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa a uviedol, z akých dôvodov ich považoval za nedôvodné, resp. právne irelevantné.

Skutočnosť, prečo správne orgány upustili od výpovede O., správny orgán 1. stupňa ako aj žalovaný, dostatočným spôsobom vo svojich rozhodnutiach odôvodnili. Pre úplnosť krajský súd opätovne uvádza, že O. bol správnym orgánom 1. stupňa opakovane predvolaný, aby sa osobne vyjadril k disciplinárnym previneniam žalovaného. Sťažovateľ sa však bez udania dôvodu ani raz na predvolanie, ktoré mu bolo riadne doručené, nedostavil. Nakoľko správny orgán 1. stupňa považoval skutkový stav opísaný sťažovateľom v sťažnosti doručenej Slovenskej advokátskej komore a v podaní doručenom Slovenskej advokátskej komore dňa 26. mája 2008 za dostatočne podrobný, vykonanie tohto výsluchu (t.j. výsluch sťažovateľa) napokon nepovažoval za potrebné pre náležité objasnenie veci. S uvedeným postupom sa stotožnil tak žalovaný, ako aj krajský súd.

Vzhľadom na uvedené krajský súd zastáva právny názor, že žalovaný, ako aj správny orgán 1. stupňa postupovali v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi ustanoveniami príslušných právnych predpisov, rozhodnutia sú preskúmateľné a dostatočne určité. Z uvedeného dôvodu súd nepovažuje námietku žalobcu za dôvodnú ani v tomto smere.

K spornej otázke v bode č. 7. krajský súd uvádza:

Podľa za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie, a) písomné napomenutie, b) verejné napomenutie, c) peňažnú pokutu až do výšky stonásobku minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom, d) pozastavenie výkonu advokácie uložené od šiestich mesiacov do troch rokov, e) vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu advokátskych koncipientov, zoznamu euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu medzinárodných advokátov.

V predmetnom konaní žalobca namietal výšku disciplinárneho opatrenia - peňažnej pokuty, ktorú mu správny orgán 1. stupňa uložil podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o advokácii za spáchanie skutku vymedzeného v bode 1. prvostupňového rozhodnutia. S výškou uvedeného disciplinárneho opatrenia sa žalobca v plnom rozsahu stotožnil.

V danom prípade má krajský súd za preukázané, ako uviedol aj žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia, že disciplinárne obvinený žalobca porušil jednu z najvýznamnejších povinností advokáta voči svojmu klientovi pri výkone advokácie, a to povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, riadiť sa jeho pokynmi a postupovať s odbornou starostlivosťou. Žalovaný túto povinnosť pritom porušil spôsobom, ktorý uvedené povinnosti advokáta v celom rozsahu poprel - nevyužil prostriedok nápravy - ústavnej sťažnosti, ktorého využitie vyplývalo z udeleného plnomocenstva. Uvedeným konaním žalobca zmaril preskúmanie odsudzujúceho rozhodnutia jeho klientom O... pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd dospel k záveru, že správne orgány uložili disciplinárne obvinenému žalobcovi taký druh disciplinárneho opatrenia, ktorý je vzhľadom na rozsah porušenia jeho povinnosti, povahu porušenej povinnosti, spôsob konania žalobcu, následok porušenia a mieru jeho zavinenia, primeraný. Súd považuje v tejto súvislosti za potrebné dodať, že disciplinárne opatrenie uložené žalobcovi správny orgán 1. stupňa vo svojom rozhodnutí dostatočne podrobne zdôvodnil. Nakoľko správne orgány uložili disciplinárne obvinenému peňažnú pokutu pri dolnej hranici výmery peňažnej pokuty, nemôže sa súd vzhľadom aj na vyššie uvedené skutočnosti stotožniť s neprimeranosťou tohto disciplinárneho opatrenia.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd sa v žiadnom smere nestotožnil ani s jednou námietkou vznesenou v prejednávanej veci žalobcom. Žalovaný, ako aj správny orgán 1. stupňa pri prejednaní disciplinárneho previnenia žalobcu postupovali v súlade s ustanoveniami a ich postup bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory.

Súd dospel k záveru, že skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu v bode 1/ prvostupňového rozhodnutia sa stal, dopustil sa ho disciplinárne obvinený žalobca, skutok je disciplinárnym previnením a disciplinárne senáty rozhodli v súlade s návrhom Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Trenčíne žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa a , odvolanie musí mať tieto náležitosti: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané s uvedením dátumu vyhotovenia odvolania, proti ktorému rozhodnutiu súdu smeruje, v akom rozsahu rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.